wz

Zpět!

Vatikánska diplomacia a československé cirkevné dejiny rokov 1918 – 1948.

Často iba bezočivou hrubou aroganciou sme sa my Čechoslováci “odplácali” Vatikánu za jeho úprimnú lásku voči nám!

Najprv by som chcel poprosiť rôznych ”géniov” s úbohým jedináčikom pred svojím menom, poprípade tých ešte väčších ”supergéniov” čo nemajú ani tohoto úbohého jedináčika, respektíve spravidla ide o rôznych dvadsaťročných a ešte mladších sopliakov, ktorým tečie mlieko po brade a ktorí síce sami nič neovládajú a nevedia, ale vo svojej úbohosti si tým viacej myslia, že už zhltli všetku múdrosť sveta a už skôr než sa s obsahom akejkoľvek práce na týchto webových stránkach oboznámia, tak s jej obsahom (hoci ho vôbec ešte ani nečítali) zásadne už dopredu absolútne nesúhlasia a najrôznejšie práce na týchto webových stránkach čítajú iba preto, aby mi potom mohli písať svoje e-maily plné fanatickej zloby a nenávisti v ktorých sa s veľkým rozhorčením rozplývajú nad údajne ”úbohou a dementnou úrovňou týchto prác”.

A preto teda Vás prosím teda vážený pán ”génius” (alebo ctihodná dáma ”génijka”) – nečítajte radšej ani túto ďalšiu ”dementnú prácu” – a opustite radšej ihneď tieto webové stránky. Pevne verím, že na Internetu sa nepochybne nájdu aj také webové stránky (a nie je ich bohužiaľ málo!!), ktoré odpovedajú Vašej ”intelektuálnej” úrovni. Ja ale Vaše presvedčenie a názory (ak vôbec nejaké máte!!) plne rešpektujem – rešpektujte preto prosím tiež Vy presvedčenie a názory iných ľudí (napríklad i moje) a zmierte sa s tým, že sú proste i ľudia, ktorým (s ohľadom na ich zameranie, záujem či orientáciu) sa niektoré práce zverejnené na náboženských webových stránkach o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz jednoducho páčia a čítajú ich radi, pretože ich zaujíma ich vecný obsah a nehľadajú v nich iba ”gramatické chyby”. A ak sa Vám tieto webové stránky nepáčia a zásadne nesúhlasíte s ich obsahom, myšlienkami a názormi, potom máte k dispozícii jedno veľmi jednoduché a spoľahlivé riešenie, aby ste sa nemusel(a) rozčuľovať – jednoducho to vôbec nečítajte.

Je pre mňa s údivom, že môže existovať niekto, kto stráca svoj čas čítaním webových stránok o ktorých skutočne súdi, že je údajne ”napísal duševne chorý človek” či, že sú ”výplodom jeho chorého mozgu.” Ja osobne cudzie webové stránky, o ktorých sa domnievam, že ich písali duševne chorí ľudia nikdy nečítam a ľudia čo vedome čítajú webové stránky o ktorých sa domnievajú, že sú ”dielom duševne chorého človeka” sú v skutočnosti sami veľmi ťažko duševne chorí ľudia, ktorí by mali vyhľadať dobrého psychiatra. Okrem toho verím vážený pán génius či ctihodná dáma génijka, že po opustení sfér náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sa Vám podarí nájsť na Internetu i také webové stránky, ktoré napísali i ”duševne zdraví ľudia”, ba možno že dokonca práve i takí ”duševne zdraví ľudia”, ktorí sú tak ťažko ”duševne zdravými”, jako ste zdravý(á) i Vy sám alebo Vy sama!

Internet je slobodné médium s miliardami najrozličnejších webových stránok – výber máte takmer nekonečný. A určite sa tam nájdu i podobné indivídua ako ste Vy sám, či Vy sama. Pokiaľ by čisto hypoteticky náboženské webové stránky o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz boli absolútne jedinými webovými stránkami na Internetu, chápal by som Vaše rozhorčenie, pretože uznávam, že nie každého musí zaujímať náboženská viera. Takto ale náboženské webové stránky o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sú iba jedny z mnohých miliárd rôznych webových stránok na Internetu a ak sa Vám osobne nepáčia, tak ich proste čítať nemusíte, nikto Vás k tomu určite nijak nenúti.

A vzhľadom k existencii mnohých miliárd ďalších webových stránok ani nie ste z ”núdze” nútený(á) čítať také webové stránky ”ktoré sa Vám nepáčia a s ktorými absolútne vo všetkom zásadne nesúhlasíte” preto, že by ste azda nemali eventuálne k dispozícii na Internetu žiadne iné webové stránky tak, ako tomu u nás bolo napríklad v dvadsiatom storočí za boľševika u televízie, kedy sa ľudia z núdze pozerali napríklad na boľševickú štátnu československú televíziu aj navzdory tomu, že sa im nepáčila, pretože žiadne iné televízne stanice u nás jednoducho v tej dobe ešte neexistovali…

Vaše nenávistné útoky sú pre mňa iba dôkazom toho, že konám správne, a čím silnejšia bude intenzita Vašich nenávistných útokov, tým väčšia bude i motivácia mojej túžby slúžiť Boha a ľuďom, pretože si pripomínam slová môjho Pána Ježiša Krista: ”Ak Vás svet nenávidí, vedzte že mňa nenávidel skôr ako Vás. Keby ste náležali svetu, svet by miloval to, čo jeho je. Pretože však nie ste zo sveta, ale ja som si Vás zo sveta vyvolil, preto vás svet nenávidí. Spomeňte si na slovo ktoré som vám povedal: Sluha nie je nad svojho pána. Ak prenasledovali mňa, aj vás budú prenasledovať – ak moje slovo zachovali, aj vaše zachovajú. Ale toto všetko vám urobia pre moje meno, pretože nepoznajú toho, ktorý mňa poslal. Keby som bol neprišiel a nehovoril k nim boli by bez hriechu. Teraz však nemajú výhovorku pre svoj hriech. Kto nenávidí mňa, nenávidí i môjho Otca. Keby som medzi nimi neučinil skutky, aké nikto iný nedokázal boli by bez hriechu. Ale oni je videli, a predsa majú v nenávisti mňa i môjho Otca. To preto, aby sa naplnilo slovo napísané v ich zákone 'Nenávideli mňa bez příčiny'. Až príde Povzbuditeľ”, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten o mne vydá svedectvo. Tiež vy vydávajte svedectvo, pretože ste so mnou od počiatku (Jn 15, 18 – 26). Našťastie ale moja reálna situácia nie je ani zďaleka až tak pesimistická, ako to plynie z tohoto citátu môjho Pána Ježiša Krista a aj tí najzúrivejší nepriatelia náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sa v podstate musia chtiac – nechtiac zmieriť s tým, že niektoré príspevky na náboženských webových stránkach o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sa jednoducho navzdory ich nenávistnej zlobe niektorým čitateľom páčia, čítajú ich radi a sú im duchovnou posilou a oporou v ich každodennom náboženskom živote, práve tak, ako zas ich viera je naopak pre zmenu zas posilou pre moju maličkosť.

Môjho Pána Ježiša Krista označovali títo zlí ľudia za ”posadnutého diablom”, tak isto potomci tohoto vreteničieho pokolenia vo svojej anonymite mňa označujú za ”blázna” – samozrejme že pod pláštikom zbabelej anonymity, aby sa napadnutý človek nemohol brániť občianskoprávnou žalobou ”na ochranu osobnosti” pred nezávislým a nestranným súdom. Označiť kohokoľvek za ”blázna” je veľmi vážne obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je ”blázon” by toto svoje tvrdenie mal dokázať pred súdom.

Ďalší nepriatelia Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa majú tú nehoráznu drzosť označovať ho za údajného homosexuála. A medzi Internetovými kreatúrami sa nájdu aj takí, ktorý lživo za homosexuála označujú dokonca i mňa samotného. Samozrejme, že keď už ide o to, tak Ježiš Kristus bol heterosexuál, práve tak ako heterosexuálom som aj ja, avšak krivo obviniť niekoho z homosexuality je veľmi vážne, ba dokonca ešte vážnejšie obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je ”homosexuál” by toto tvrdenie mal dokázať pred súdom. Krivé obvinenie z homosexuality je ešte závažnejšie obvinenie ako krivé obvinenie z ”duševnej choroby”, pretože ”byť bláznom” ešte nie je samo o sebe žiadny hriech, zatiaľ čo homosexualita je ta najodpornejšia a najhnusnejšia hiešna zvrhlosť, ktorú keď niekto byť i len jediným slovom spomenie, tak sa každému čo i len trochu slušnému človeku z  toho úplne obracia žalúdok na zvracanie ako keby predtým jedol nejaké hovná!

A v neposlednom rade náš Pán Ježiš Kristus bol majetkovo tak chudý, že bol fakticky bezdomovec, pretože ”vtáky majú svoje hniezda a líšky svoje nory, ale Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil”, nuž a ja hoci som rovnaký (v uvozovkách!) ”blázon” ako Kristus pre Krista a s Kristom; ja, hoci sa mi páčia pekné dievčatá, najmä blondýnky a modroočky som sa podobne ako Ježiš Kristus rozhodol pre zachovanie večného panictva svojho tela a duše pre Božie kráľovstvo, pretože pre niekoľko smiešnych desaťročí pozemského “života” nebudem riskovať život večný. No a v oblasti majetkovej som iba o malý odtienok ”bohatší” človek než Ježiš Kristus – bezdomovec.

Dúfam, že rôzni nezvaní psychopati sú už preč, a preto sa už môžem konečne venovať samotnej téme tejto práce. Na úplný úvod by som chcel uviesť, že nie som si plne istý tým, či mám používať predsa len exaktne správnejšieho označenia Svätý stolec či Svätá stolica, alebo naopak vzhľadom k tomu, že význam týchto dvoch pojmov možno nie úplne každému bude v jeho úplnosti známy, v dôsledku čoho či by som skôr nemal použiť svojím spôsobom expresívnejšieho označenia “Vatikán”, v podstate podľa v iných súvislostiach vžitého úzu názvom hlavného mesta ako vetného subjektu myslieť v určitom prenesenom zmysle vlastne nie ani tak toto mesto ako také, ale skôr myslieť tým štát, ktorého toto hlavné mesto hlavným mestom je. Napríklad keď niekto hovorí “o diplomatických rokovaniach s Parížom”, tak tým myslí v skutočnosti diplomatické rokovania s Francúzskom; alebo keď niekto hovorí “o diplomatických vzťahoch s Madridom”, tak tým myslí v skutočnosti diplomatické vzťahy so Španielskom. Podobne tak ľudovým jazykom možno môžeme občas počuť aj klišé hovoriace o “diplomatických rokovaniach s Vatikánom” či “diplomatických vzťahoch s Vatikánom”, ale treba zdôrazniť, že toto označenie “lege artis” nie je presné ani z toho dôvodu, že exaktne vzato sú “diplomatické vzťahy so Svätou stolicou” a nie “diplomatické vzťahy s Vatikánom” či vedú sa “diplomatické rokovania so Svätou stolicou” a nie “diplomatické rokovania s Vatikánom”, práve tak, ako z hľadiska “lege artis” nemožno povedať, že “Vatikán” udržuje s niekým diplomatické vzťahy, ale je to “Svätá stolica”, kto s niekým udržuje diplomatické vzťahy, a taktiež aj opačne povedané, napríklad “lege artis” nemožno hovoriť o diplomatoch, ktorí sú “akreditovaní u Vatikánu”, ale z právnického hľadiska je správne hovoriť o diplomatoch, ktorí sú “akreditovaní u Svätej stolice”.

Ďalším historickým faktom je tá skutočnosť, že lateránske dohody medzi Svätou stolicou a Talianskom (respektíve v tej dobe ešte nie republikou, ale Talianskym kráľovstvom) boli uzavreté v roku 1929, a teda až v tomto roku 1929 vznikol Mestský vatikánsky štát, ktorý pri určitom zjednodušení môžeme nazvať ako “územie, ktorému vládne pápež”. Po hanebnej talianskej agresii v roku 1871 pápežský cirkevný štát de facto prestal existovať ako “územie, ktorému vládne pápež”, Talianske kráľovstvo pod vládou panovníka zo savojskej dynastie jeho územie “do posledného metra” anektovalo, v dôsledku čoho v období od roku 1871 až do roku 1929 pápeži “nevládli” nad absolútne žiadnym územím, hoci ináč Svätý stolec z hľadiska medzinárodného práva verejného zostal i naďalej medzinárodne uznávaným subjektom medzinárodného práva verejného, a mnohé štáty sveta v podstate bez akejkoľvek zmeny aj v období od roku 1871 až do roku 1929 udržiavali diplomatické styky so Svätou stolicou, aj keď pápeži v tomto období 1871 – 1929 nemali fakticky “zvrchovanú moc” nad absolútne žiadnym územím. A to aj napriek tomu, že Svätý stolec v tomto období 1871 – 1929 bol veľmi prísny v tom, že kategoricky odmietal tolerovať diplomatom iných štátov “duplicitu ich diplomatického zastupovania, čo znamenalo, že nebo právne možné, aby diplomati zastupujúci svoje štáty u Svätej stolice súčasne v tej istej dobe kumulatívne zastupovali svoj štát ešte aj u nejakého iného štátu. V praxi to znamenalo, že tí istí diplomati štátov, ktorí svoj štát zastupovali u Svätej stolice, nesmeli súčasne vystupovať aj ako diplomati zastupujúci svoje štáty u Talianskeho kráľovstva. Z hľadiska zvrchovanosti Talianskeho kráľovstva bolo zdržovanie sa cudzincov (tj. diplomatov zastupujúcich svoj štát u Svätej stolice, nie však ale u Talianskeho kráľovstva), ktorí neboli vo vzťahu k Talianskemu kráľovstvu diplomatmi bol ich dlhodobý pobyt na území Talianska síce ”sine iustum causam”, avšak napriek tomu talianske úrady dlhodobé pobývanie týchto cudzincov pochádzajúcich z rôznych krajín sveta “de facto” tolerovali. V každom prípade však ale, ak sa hovorí o minulosti pred rokom 1929, nie je možné pojem “Vatikán” vo vzťahu ku Svätej stolici pre toto historické obdobie spred roku 1929 používať už preto, že v tej dobe “Vatikán” ako teritoriálne územie “na ktorom vládne pápež” vôbec ani neexistovalo, Mestský vatikánsky štát vznikol totiž až v roku 1929, kedy na základe lateránskych dohôd územie o 0,44 km2 Taliansko vrátilo späť Svätej stolici, aby tomuto územiu – zjednodušene povediac – ktorého sa Taliansko “vzdalo” v prospech pápeža, mohol “pápež zvrchovane vládnuť”.

Napriek týmto dôvodom však ale, aj keď je to síce “lege artis” nesprávne, som ja, kvôli lepšej zrozumiteľnosti najširšej čitateľskej obce náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz v tejto veci sa vžitým predstavám ľudí snažil prispôsobiť i tak, že tam kde to je z pragmatických dôvodov prospešné, aj ja sám budem tiež hovoriť o “Vatikáne” namiesto o “Svätej stolici”, hoci to “lege artis” v žiadnom prípade nie je z exaktne právneho hľadiska správne. (Toľko teda na vysvetlenie na úvod).

Historicky je pravdou, že v časoch trvania prvej svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918 vo vedení československého protirakúskeho odboja nebol medzi najbližšími spolupracovníkmi Prof. Tomáša Garrique Masaryka, dr.Edvarda Beneša a Milana Rastislava Štefánika žiadny výrazne katolícky orientovaný politik, ba dokonca v roku 1918 politický predstavitelia katolícky orientovaných strán sa pripojili k myšlienke úplného rozchodu s Rakúsko – Uhorskou monarchiou ako poslední z československej (alebo ak chcete českej a slovenskej) politickej reprezentácie. Vinu na tejto skutočnosti však ale nemajú títo československí (alebo ak chcete českí a slovenskí) katolícki orientovaní politici, ale práve naopak, vinnými za túto absenciu československých katolícky orientovaných politikov nesú výlučne iba Prof. Tomáš Garrique Masaryk, dr.Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik ako najvyšší predstavitelia nášho československého protirakúskeho odboja v časoch trvania prvej svetovej vojny v rokoch 1914 – 1918, pretože – čo je asi iba málokomu známe – medzi hlavnými argumentmi, ktorými sa Prof. Tomáš Garrique Masaryk, dr.Edvard Beneš, Milan Rastislav Štefánik usilovali získať podporu zo strany politikov dohodových štátov pre myšlienku rozbiť Rakúsko – Uhorsko bol celkom evidentne argument demonštrujúci nepriateľstvo voči našej katolíckej cirkvi, že “rozbitím Rakúsko – Uhorska by zánikom tejto ríše zmizla hlavná bašta katolicizmu v Európe.”

Navzdory ale týmto nenávistným intrigám predstaviteľov nášho československého protirakúskeho odboja namiereného proti katolíckej cirkvi, katolícka cirkev sa navzdory našej bezdôvodnej nenávisti nás Čechoslovákov (alebo ak chcete nám Čechov a Slovákov) odplatila svojou až neuveriteľnou láskou k nám, keď už začiatkom novembra 1918 v mene pápeža Benedikta XV. (pápežom bol v rokoch 1914 – 1922) viedenský pápežský apoštolský nuncius, titulárny arcibiskup, msgre Valfrè di Bonzo oficiálne oznámil vládnemu delegátovi práve vzniknutého Československého štátu, ktorým bol popredný sociálnodemokratický politik Vlastimil Tusar, že “hlava katolíckej cirkvi uznáva nový štát”, čo na poli vtedajšej medzinárodnej politiky a diplomacie bolo pre vtedajšiu československú vládu veľké prekvapenie, a to veľmi milé a príjemné prekvapenie, keďže československí vládni a ani diplomatickí predstavitelia veľmi dobre vedomí si nepriateľského, protikatolíckeho zamerania aktivity československého protirakúskeho odboja namiereného nepriateľsky tiež aj proti katolíckej cirkvi vzhľadom k týmto skutočnostiam v žiadnom prípade tento politický a diplomatický krok Svätej stolice neočakávali, prinajmenšom neočakávali že k nemu dôjde tak rýchlo.

Väčšina československých politikov a ich novinárov však ale namiesto nejakej vďačnosti voči katolíckej cirkvi a Svätej stolici naopak spustila ďalšiu nepriateľskú protikatolícku kampaň v samotnej novovzniknutej Československej republike pod zámienkou, že katolícki sídelní biskupi a arcibiskupi pôsobiaci v diecézach a v arcidiecézach nachádzajúcich sa na československom štátnom území sú “samí Nemci a Maďari”, a teda vraj sú títo cudzonárodní biskupi a arcibiskupi pôsobiaci na československom území rozprávajú iba po nemecky alebo maďarsky, a sú vraj nepriateľskí voči katolíckym veriacim československej národnosti.

Je síce pravda, že bezprostredne po vzniku Československého štátu a neskôr aj vzniku Československej republiky v roku 1918 (Dôležitá historicko – právna poznámka: Z právneho hľadiska vznikol Československý štát síce už dňa 28.10.1918 kedy bol vyhlásený “Československý štát”, avšak aj keď síce “de facto” áno, ale “de jure” z právneho hľadiska toto vyhlásenie Československého štátu samo o sebe ešte neznamenalo zánik monarchie a ani panovníckych práv habsburskej dynastie v novom československom štáte. Inými slovami z právneho hľadiska mám zato, že v období od 28.10.1918 až do dňa 13.11.1918 právne vznikol a po dobu šestnástich dní existoval Československý štát, ktorý i vzhľadom k “recepčnému zákonu” mal právnu formu konštitučnej monarchie a z čisto formálneho hľadiska bol tiež aspoň čiste teoreticky pod vládou habsburskej dynastie ako panovníckeho rodu. Československá republika “de jure” vznikla až dňa 13.11.1918 kedy vstúpila v platnosť dočasná takzvaná “Meisnerova československá ústava”, ktorá ústavnoprávne stanovila, že tento Československý štát je republikou.) naši vtedajší československí katolícki biskupi a arcibiskupi neboli síce ako československí štátni občania ani zďaleka všetci “československej národnosti”, avšak je objektívnou skutočnosťou, že aj tí naši vtedajší katolícki biskupi a arcibiskupi sídliaci v biskupských a arcibiskupských sídlach na československom štátnom území, ktorých materinským jazykom nebol “jazyk československý”, okrem svojej materinskej reči väčšinou dokonale ovládali aj náš “československý jazyk”; a keby už aj nie z iných, tak aspoň z pastoračných dôvodov aj títo naši hoc aj inonárodní československí katolícki biskupi a arcibiskupi dbali dôsledne o to, aby vo svojej vlastnej diecéze či arcidiecéze v národnostnom ohľade prejavovali nestrannosť ku všetkým katolíckym veriacim bez ohľadu na ich národnosť.

Ostatne už aj pred rokom 1918 pôsobenie našich katolíckych biskupov a arcibiskupov, a to aj katolíckych biskupov a arcibiskupov “nečeskoslovenského nacionálneho pôvodu” bolo veľmi pozitívne, keďže všetci katolícki biskupi a arcibiskupi, bez ohľadu na svoju osobnú národnosť národnostné spory a z nich občas plynúce rôzne nacionalistické trenice, či dokonca výbuchy nacionalistických vášní rozhodne nikdy nijako nepodnecovali a ani nepodporovali, ba dokonca v rámci svojich možností sa usilovali u svojich veriacich bez ohľadu na ich národnosť tlmiť všetky pocity ich vzájomnej nacionálnej nevraživosti a nepriateľstva. Ba dokonca – čo je možno veľmi prekvapujúce - niektorí z katolíckych hodnostárov “nečeskoslovenského nacionálneho pôvodu”, aj keď síce oni osobne neboli príslušníkmi československého národa, napriek tomu do určitej miery podporovali aj naše spravodlivé národnostné požiadavky! Takto napríklad sa stavali veľmi priaznivo k českým štátoprávnym snahám v zemskom zmysle dvaja českí kardináli nemeckého materinského jazyka, konkrétne kardinál Friedrich Josef Schwarzenberg, ktorí bol v rokoch 1848 – 1885 arcibiskupom pražským a tiež aj jeho nástupca kardinál Franz Schönborn, ktorí bol následne arcibiskupom pražským zas v rokoch 1885 – 1899.

Ak sa vrátim do obdobia bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918, treba konštatovať že v brnenskej diecéze brnenským sídelným biskupom bol biskup nešlachtického pôvodu Norbert Klein. Hoci brnenský katolícky biskup Norbert Klein bol biskupom nemeckého materinského jazyka, bol to človek, ktorý práve v časoch najväčšej perzekúcie Čechov v prvých rokoch prvej svetovej vojny - tj. v rokoch 1914 – 1916 až do smrti rakúskeho cisára Franza Josefa I. – tieto nespravodlivé protičeské útoky jednoznačne kategoricky odmietal. V českobudejovickej diecéze bol po vzniku Československej republiky v roku 1918 českobudejovickým biskupom Čech, a taktiež aj v královohradeckej diecéze bol královohradeckým biskupom či biskupom v Hradci Králové tatiež Čech, a to Josef Doubrava, ktorý bol dokonca aj veľkým československým vlastencom; tento královohradecký biskup Josef Doubrava vzápätí ihneď po vyhlásení Československého štátu celebroval vo svojej katedrále v Hradci Králové slavnostnú svätú omšu aj zo slavnostným “Te Deum”, ktorým nadšene uvítal vznik Československého štátu.

Tieto vyššie uvedené skutočnosti však ale nič nezmenili na nenávistnej protikatolíckej kampani podnecovanej v Československu niektorými politikmi a ich novinármi. V niektorých prípadoch to dokonca ústilo až do hecovania nenávistnej hystérie, osočovania podlými lžami, zastrašovaním a vyhrožovaním našim československým biskupom a arcibiskupom. Najbrutálnejšej nenávistnej kampani, osočovaniu podlými lžami spojenými s vyhrožovaním a zastrašovaním bol vystavený sídelný arcibiskup pražskej arcidiecéze gróf Pavel Huyn, ktorý bol vystavený krutým nenávistným útokom, že je vraj “nemecký nacionalista”, “exponent potlačovania všetkého českého”, pretože údajne vraj nenávidí “všetko české”, “exponent extrémnych prívržencov rakúskeho centralizmu vo viedenských vládnucich kruhov Rakúsko – Uhorskej monarchie”, ktorí ho vraj preto “dosadili” za pražského arcibiskupa atď. Pražský arcibiskup gróf Pavel Huyn bol z toho všetkého veľmi smutný, a tak po 28.10.1918 Prahu opustil a na svoje postavenie pražského arcibiskupa rezignoval. Tieto útoky proti pražskému arcibiskupovi grófovi Pavlovi Huynovi boli nielen veľmi kruté a neslušné, ale aj demagogicky lživé a nespravodlivé. Je síce pravda, že arcibiskup gróf Pavel Huyn bol asi jediným z českých biskupov, ktorý neovládal český jazyk. Nie je však pravdou, že by pražský arcibiskup a predtým od roku 1904 biskup brnenský gróf Pavel Huyn bol nejakým “nemeckým nacionalistom”. Tým pražský arcibiskup gróf Pavel Huyn rozhodne v žiadnom prípade nebol, a jeho jedinou “vinou” bolo iba to, že neovládal češtinu…

Kardinál Lev Skrbenski bol tiež katolíckym hodnostárom nemeckého materinského jazyka. Kardinál Lev Skrbenski síce rozprával aj po česky, napriek tomu však bol zo strany československej vlády a úradov donútený v roku 1920 rezignovať na svoje postavenie sídelného arcibiskupa olomouckej arcidiecéze.

Či už išlo o pražského arcibiskupa Pavla Huyna alebo olomouckého arcibiskupa Leva Srbenského, bolo ich donútenie k rezignácii na postavenie sídelných arcibiskupov veľmi podlé a hanebné, a bolo v podstate jasnou demonštráciou nespravodlivej, nenávistnej kampane proti katolíckej cirkvi zo strany nového vládnuceho režimu. Napriek tomu však Svätý stolec sa nad túto nenávistnú protikatolícku kampaň dokázal povzniesť, ba dokonca aj napriek tejto nenávistnej protikatolíckej kampani prejavil Svätý stolec až tak veľké porozumenie a veľkorysosť voči nám Čechoslovákom, že za nového arcibiskupa pražskej arcidiecéze bol ustanovený vlastenecky zmýšľajúci Čech František Kordač a za nového arcibiskupa olomoucké arcidiecéze bol zas ustanovený vlastenecky zmýšľajúci Čech Antonín Cyril Stojan. Obaja noví arcibiskupi, ako pražský arcibiskup František Kordač, tak aj olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan boli ako vo svojej minulosti, tak aj v súčasnosti až tak veľkými vlastencami, že na ich vlastenectvu nedokázali nájsť sebemenšiu škvrnku ani tí najväčší českí šovinisti či protikatolícky zarytí ateisti.

Pokiaľ ide obdobie trvania prvej Československej republiky v dvadsaťročnom období medzi rokmi 1918 – 1938 možno konštatovať, že k najväčšiemu prenasledovaniu katolíckej cirkvi v tomto dvadsaťročnom období trvania prvej Československej republiky dochádzalo najmä v počiatočných rokoch 1918 – 1921. Hoci k tomuto prenasledovaniu katolíckej cirkvi dochádzalo síce aj neskôr, nebolo však už toto prenasledovanie katolíckej cirkvi v období prvej Československej republiky po roku 1921 predsa len až tak moc surové a drakonické. Príčinou tohoto čiastočného zmiernenia prenasledovania katolíckej cirkvi bola okrem iného najmä tá skutočnosť, že v rokoch 1921 – 1938 sa bez účasti politickej strany, ktorou bola Československá strana lidová neobišla žiadna vládnuca koalícia.

Ako som už ostatne naznačil vyššie, od nenávistného nepriateľstva voči katolíckej cirkvi nebolo najmä v rokoch 1918 – 1921 ďaleko k užitiu brutálneho násilia voči tým, ktorí zostali verní katolíckej cirkvi aj naďalej. A to sa týkalo ako jednotlivých katolíckych veriacich, tak aj v podstate úplne všetkého čo nejako symbolizovalo našu katolícku vieru. Silné protikatolícke nálady sa neprejavovali ani zďaleka iba verbálnymi protikatolíckymi útokmi v tlači, protikatolíckym štvaním, šírením protikatolíckych lží a osočovaní. Ako následok tejto novinárskej “práce” dochádzalo najmä zo strany kdejakej lumpeproletarskej zberby a zločincov po celej krajiny k hromadným skutkom vandalizmu páchaných voči stavbám katolíckych kostolov a pamätníkom na cintorínoch (po česky: cintorín = hřbitov), a v ešte väčšej miere sa tento vandalizmus prejavoval svojvoľným búraním a ničením kapličiek a sôch Panny Márie, svätého Jana Nepomuckého a ostatných svätých.

V súčasnej dobe najznámejším z týchto prejavov vandalizmu došlo už krátko po vzniku Československého štátu dňa 3.11.1918 v Prahe, kde početná banda skladajúca sa z kdejakej lumpeproletárskej spodiny a obyčajných kriminálnych zločincov strhla mariánsky stĺp, ktorí do tej doby stával na Staromestskom námestí v Prahe. Na vine za tento hanebný, zbabelý a podlý zločin však v oveľa väčšej miere než táto zločinecká spodina, ktorá ho vykonala nesú istý úlisný, zbabelý a podlí novinári a ich ešte zbabelejší a podlejší politickí tútori v pozadí ktorí si u týchto svojich novinárov tento zločin vandalizmu “objednali”, v dôsledku čoho títo zločineckí novinári túto pražskú lumpeproletársku zločineckú spodinu ku spáchaniu tohoto zločinu vyhecovali tým, že úmyselne lživo tvrdili, že údajne vraj tento konkrétny pomník bol “postavený údajne vraj v roku 1621 na oslavu popravy 27 českých pánov, a to údajne vraj na mieste ich popravy”.

Táto poprava 27 českých pánov bola ináč skutočne nepochybne veľmi poľutovaniahodná udalosť ku ktorej došlo dňa 21.6.1621, ktorú vtedajšia štátna moc chápala ako trest za hanebnú a podlú protikatolícku a aj proticisársku vzburu v roku 1618. Napriek tomu však ale, že tento zločinecký puč v Prahe z roku 1618 namierený proti katolíckej cirkvi a legitímnemu cisárovi a českému kráľovi Ferdinandovi II. bol nepochybne podlou a zločineckou akciou, domnievam sa, že cisár Ferdinand II. mal po Pánom Bohom požehnanej, spravodlivej víťaznej bitke na Bielej hore prejaviť predsa len zhovievavosť a veľkodušnosť, v dôsledku ktorej nemalo dôjsť k tejto poprave “27 českých pánov” a ani k žiadnym iným popravám cisárových nepriateľov.

Vrátiac sa opäť k zločineckému vandalskému činu, ku ktorému došlo dňa 3.11.1918 na Staromestskom námestí v Prahe, kedy táto novinármi vyhecovaná početná banda skladajúca sa z kdejakej lumpeproletárskej spodiny a obyčajných kriminálnych zločincov, ktorí strhli, rozbili a zničili mariánsky stĺp; sa formálne zišli na Staromestskom námestí na takzvanom “zhromaždení” kde najprv v prejavoch zazneli nezmyselné bláboly a lži hovoriace demagogicky o “konci samostatnosti českej”, ďalej údajne vraj “tristoročnej porobe českého národa” a to dokonca navyše údajne vraj “z viny katolíckej cirkvi, Habsburgov a pápežskej kurii” atd. Už pokiaľ ide ohľadom “straty českej samostatnosti” o demagogické spojovanie tejto skutočnosti s udalosťami z rokov 1618 – 1620 jedná sa o úmyselne demagogicky lživú konštrukciu, pretože strata českej samostatnosti nebola dôsledkom historických udalostí z rokov 1618 – 1620, ale z historického hľadiska bola až následkom štátoprávneho vývoja habsburskej monarchie v druhej polovine osemnásteho a najmä v devätnástom storočí.

Tak či onak – nech už si myslíme o historických udalostiach z rokov 1618 – 1621 čokoľvek - nič to nemení na tom, že toto tvrdenie, že mariánsky stĺp bol údajne vraj “postavený v roku 1621 na oslavu popravy 27 českých pánov na mieste ich popravy” nie je pravdivý, ba dokonca šírenie tohoto tvrdenia bolo vedomým šírením hneď niekoľkých úmyselných lží, kde nepriatelia katolíckej cirkvi tým najpodlejším možným spôsobom zneužili neznalosť histórie tejto cennej mariánskej pamiatky u nevzdelanej spodiny, ktorú poštvali proti nej, aby ju zdemolovali, zničili!

Za prvé - nie je pravdivým tvrdenie, že mariánsky stĺp údajne vraj stál na tom mieste, kde dňa 21.6.1621 došlo k dotyčnej poľutovaniahodnej poprave 27 českých pánov; ale v skutočnosti tento mariánsky stĺp stál na úplne inom konci Staromestského námestia v Prahe! Za druhé nie je pravdivé ani to tvrdenie, že mariánsky stĺp bol postavený v roku 1621, pretože v skutočnosti dotyčný mariánsky stĺp bol postavený až v roku 1651; a demaskovaním tej najväčšej lži je poukázanie na tú skutočnosť, že mariánsky stĺp v žiadnom prípade nebol postavený “na oslavu popravy 27 českých pánov”, ale v skutočnosti mariánsky stĺp bol postavený v roku 1651 na znak poďakovania vtedajších Pražanov Panne Márii za záchranu Prahy pred švédskym obliehaním tohoto mesta v roku 1648 v lete a na jeseň (po česky: jeseň = podzim), čím vtedajší Pražania postavením mariánskeho stĺpu oslavovali koniec tridsaťročnej vojny, s jej počiatkom tento pamätník však ale nemal spoločného absolútne vôbec nič!

Tieto odporné, podlé a zbabelé barbarské útoky rôznych zločineckých bánd a vandalizmus, ktorému v Československej republike padli za obeť mnohé sochy Panny Márie, svätého Jana Nepomuckého, ostatné sochy svätých, ako aj ostatné historické pamiatky náboženského charakteru budilo rozhorčený nesúhlas a protesty nielen medzi veriacimi katolíkmi, ale tiež aj medzi tými intelektuálmi a kultúrne založenými ľuďmi, ktorí ináč sami o sebe voči katolíckej cirkvi a náboženskej viere zachovávali väčší či menší osobný odstup. Medzi inými proti ničeniu náboženských pamiatok vystúpili napríklad historici, univerzitní profesori Josef Šusta a Josef Pekař. Spôsob ako historik, univerzitný profesor Josef Pekař odsudzoval tieto barbarské zločiny vandalizmu najlepšie osvetlí citát z Pekařovho článku publikovaného zhodou okolností v deň sviatku svätého Jana Nepomuckého dňa 16.5.1920 v pražskom periodiku “Národní listy”, ktorý samotný autor Josef Pekař neskôr spojil s dvoma svojimi ďalšími článkami do spisu “Tři kapitoly z boje o svatého Jana Nepomuckého”, kde na strane 144 veľký historik a intelektuál Josef Pekař doslova napísal: “A kult svatojánský byl víc než půldruhého století pravou missa solemnis náboženského a přitom jaksi česky – náboženského cítění této doby. A co v něm bylo estetického půvabu! O to vše jste nás svou nenávistnou a omezenou agitací ochudili. A viděl jsem sochy svatých rozbité pod dojmem vašich slov, viděl ohrožené umělecké památky nejvyšší ceny. Rozbíjeli falešné bohy – ti, kteří stáli ve službách boha ještě falešnějšího!”

Od týchto barbarských zločineckých skutkov úmyselného ničenia historicky cenných pamiatok náboženského charakteru sa dokonca v mnohých prípadoch dištancovala aj vtedajšia československá politická reprezentácia. To však ale nič nemení na tom, že k povstaniu vlny nenávistných protikatolíckych vášní majú na svedomí práve tie postoje, ktoré proti katolíckej cirkvi zaujali čelní predstavitelia našej Československej republiky, a to v prvej rade – bohužiaľ – práve náš pán prezident Osloboditeľ Prof. Tomáš Garrique Masaryk.

Aj keby som uveril našim vtedajším československým politikom, že údajne vraj tieto barbarské zločinecké skutky úmyselného ničenia historicky cenných pamiatok náboženského charakteru “zhora” vraj oni osobne nijako neorganizovali a neriadili; fakt, že i naďalej prejavovali nenávisť proti katolíckej cirkvi a v praxi realizovali politiku hrubého obmedzovania ústavne garantovanej náboženskej slobody v Československej republike svedčí napríklad rokovanie o takzvanom “kazatelnicovém zákoně”, ktorým podľa oficiálneho zdôvodnenia malo byť “zamedzené zneužívanie bohoslužieb k politickej agitácii”.

Ďalším útokom proti slobode náboženskej viery v Československej republike bol dokonca už dňa 25.11.1918 vydaný výnos Ministerstva školstva Československej republiky, ktorý “zdobrovoľnil účasť žiakov na náboženských úkonov”. Pri praktickej aplikácii tohoto vyššie uvedeného výnosu Ministerstva školstva Československej republiky zo dňa 25.11.1918 ktorý bol nástrojom hrubého potlačovania náboženskej slobody v Československu sa však išlo ešte oveľa ďalej! V praxi totiž štátna exekutíva, a v dôsledku tohoto skrytého nátlaku zo strany štátnej správy aj väčšina riaditeľov škôl sa podvolila tomuto tajnému nátlaku zo strany štátu, a súhlasili s demagogickým a svojvoľným extrémne extenzívnym “výkladom” tohoto už i tak kontroverzného výnos Ministerstva školstva Československej republiky zo dňa 25.11.1918 v tom zmysle, že tento kontroverzný výnos Ministerstva školstva Československej republiky zo dňa 25.11.1918 údajne vraj “modlitby pred vyučovaním výslovne úplne zakazuje”. Tento postup, ktorý bol bez najmenších pochybností zjavným obmedzovaním náboženskej slobody vyvolal dokonca následnú interpeláciu zo strany poslancov Československé strany lidové v našom vtedajšom československom parlamente.

A rôzne schválnosti zo strany našej československej legislatívy i exekutívy namierené proti katolíckej cirkvi pokračovali aj naďalej v ďalších nepriateľských krokoch proti katolíckej cirkvi. Tak teda zatiaľ čo za Rakúsko – Uhorska bolo vyučovanie náboženstva na školách vždy povinné, v roku 1922 prijatý takzvaný “Malý školský zákon” toto povinné vyučovanie náboženstva zrušil.

Domnievam sa, že ak sa napríklad na školách vyučuje “výtvarná výchova” hoci iba relatívne máloktorý zo žiakov sa zaujíma o maliarstvo a maľovanie; alebo napríklad, ak sa na školách vyučuje “hudobná výchova”, hoci iba relatívne máloktorý zo žiakov sa zaujíma o hudbu a spev; ba dokonca keď sa v rámci vyučovania histórie vyučujú staroveké grécke a rímske dejiny, a v rámci týchto dejín sa učí aj o celej plejáde starovekých gréckych a rímskych pohanských bohoch a o životoch a skutkoch týchto starovekých pohanských gréckych a rímskych bohoch, a to aj napriek tomu, že v súčasnosti dokonca už ani v samotnom Grécku nikto neverí, že existuje nejaký boh Zeus či ďalší starogrécki pohanskí bohovia, alebo v súčasnosti dokonca už ani v samotnom talianskom hlavnom meste Ríme nikto neverí tomu, že existuje nejaký boh Jupiter či ďalší pohanský bohovia niekdajšej starovekej Rímskej ríše; a my Čechoslováci ako národ historicky a ani kultúrne sme so starovekým gréckym či rímskym pohanským náboženstvom v celých svojich dejinách nemali nikdy absolútne nič spoločného; potom ak vezmeme do úvahy už len svoje kresťanské historické a kultúrne korene, ktoré stáli u zrodu našej civilizácie a kresťanstvo bolo nielen veľmi úzko spojené s dejinami nášho národa, ale vzhľadom k tomu, že ku kresťanstvu sa aj dnes hlásia stamilióny ba i miliardy veriacich aj v súčasnosti, v dôsledku čoho je kresťanstvo – prinajmenšom - významným náboženským, kultúrnym i politickým faktorom aj v súčasnosti; potom neexistuje absolútne žiadny racionálny dôvod pre to, aby deti, a to aj ináč neveriace ateistické deti nemali vôbec žiadne teoretické poznatky z kresťanského náboženstva, aby vôbec ani netušili napríklad to, kto to vlastne bol Ježiš Kristus, prípadne vedeli o osobnosti Ježiša Krista toho ešte oveľa menej než vedia napríklad o starogréckom pohanskom bohu Diovi či starorímskom pohanskom bohu Jupiterovi, poprípade o iných vymyslených pohanských bohoch dnes navyše úplne mŕtvych a neexistujúcich nejakých starovekých pohanských náboženstiev, s ktorými navyše my Čechoslováci ako národ sme historicky a ani kultúrne nemali absolútne nikdy nič spoločného! Ak teda napriek vyššie uvedeným skutočnostiam účasť detí na vyučovaní výtvarnej výchovy, hudobnej výchovy či vyučovaní tých historických kapitol, ktoré sa týkajú starogréckych, starorímskych či iných starovekých pohanských náboženstiev je vždy - bez ohľadu na súhlas či nesúhlas rodičov žiakov – obligatórne zásadne vždy povinné, potom neexistuje žiadny racionálny dôvod pre to, aby vyučovanie náboženstva bolo naopak iba “dobrovoľné”. A táto moja kritika je namierená nielen na vtedajšiu dobu, ale úplne rovnako práve tak sa týka aj našej dnešnej súčasnosti, kedy dochádza zo strany ateistického štátu tiež ku celkom zjavnej diskriminácii vyučovania náboženstva oproti vyučovaniu ostatných predmetov na školách tým, že zatiaľ čo účasť detí na vyučovaní týchto ostatných predmetov, a to aj včítane kontroverznej takzvanej “sexuálnej výchovy” je pre všetky deti bez ohľadu na ich osobný záujem ako aj bez ohľadu na súhlas alebo nesúhlas ich rodičov zásadne vždy povinné, vyučovanie náboženstva je ale aj dnes naopak iba “dobrovoľné”.

Ďalšou ukážkou vtedajších protikatolíckych pomerov je márne úsilie Antonína Cyrila Stojana ako poslanca, ktorému sa nepodarilo presadiť návrh, aby bola zriadená katolícka teologická fakulta pri novozaloženej Masarykovej univerzite v Brne, pričom táto katolícka teologická fakulta, ktorá by bola súčasťou Masarykovej univerzity v Brne dodnes neexistuje!

Vrátiac sa opäť k historickému výkladu vtedajšej doby treba poukázať i na to, že súčasne sa zo strany protikatolícky zmýšľajúcich politikov a ich novinárov veľmi intenzívne ozývajú hlasy požadujúce takzvanú odluku katolíckej cirkvi od štátu majúce plnou podporu aj medzi najvyššími politickými predstaviteľmi Československej republiky; pričom toto nebezpečenstvo je ešte tým vážnejšie, že pod touto odlukou si predstavujú veľmi nepriateľskú formu takzvanej odluky katolíckej cirkvi od štátu, ktorá má spočívať v tom, že katolícka cirkev by svojím postavením bola degradovaná na jeden z tisícov najrozličnejších spolkov, čo by navyše viedlo k možnosti štátnych zásahov do kultúrnych, kultovných a náboženských otázok. Tieto protikatolícke predstavy v sebe navyše zahrnovali tiež aj v oblasti uzatvárania manželstva zavedenie povinného uzatvárania manželstva takzvanou civilnou formou, zavedenie takzvaných štátnych matrík namiesto matrík cirkevných, ako aj takzvaných civilných cintorínov (po česky: cintorín = hřbitov) bez krížov ako aj bez akýchkoľvek iných náboženských symbolov. Súčasťou odluky malo byť i takzvaná “laicizácia” tj. de facto vlastne “ateizácia” verejného školstva a súčasne tiež aj odňatie akýchkoľvek štátnych dotácií školám cirkevným. Rehoľné rády a kongregácie by boli považované iba za súkromné cirkevné inštitúcie, ktoré štát môže úplne svojvoľne kedykoľvek zrušiť. V prípade tejto takzvanej “nepriateľskej odluky” by teda boli úplne vylúčené rovnocenné vzťahy medzi štátom a cirkvou, ba dokonca štát by si bez akýchkoľvek problémov mohol svojvoľne privlastniť cirkevný majetok.

V prvých rokoch po vzniku našej Československej republiky zažívala katolícka cirkev veľmi ťažké časy. Navyše nešlo pritom ani zďaleka iba o takzvané “vonkajšie” útoky nepriateľov katolíckej cirkvi a kresťanskej náboženskej viery, ale vládnuci režim sa veľmi intenzívne usiloval rozložiť katolícku cirkev aj “zvnútra”! Väčšina našich československých politikov a ich novinárov podnecovala propagandisticky okázalé takzvané “vystupovanie veriacich z katolíckej cirkvi”, ako aj podporovala vznik rozkolného hnutia aj v radoch samotného katolíckeho kňazstva.

Takzvané “vystupovanie veriacich z katolíckej cirkvi” v skutočnosti viedlo iba ku “štatistickým stratám” a nie skutočným stratám katolíckej cirkvi, pretože z katolíckej cirkvi “vystupovali” ľudia, ktorí beztak už dávno predtým stratili akýkoľvek vzťah ku katolíckej cirkvi a náboženstvu vôbec. Veľmi výstižnú charakteristiku tohoto typu takzvaných “matrikových katolíkov” podal Pavel Marek v štúdii “České schizma”:

Nevraživost proti církvi a katolicismu však nepramenila, jak se zdá, pouze z odporu vůči minulému režimu a neopírala se jen o historické reminiscence. Byly zde i další pohnutky, mnohdy navenek skryté. Církev mnohým lidem připomínala existenci jistých etických a morálních hodnot, příkazů a návodů chování v  běžném denním životě, v rodině i ve společnosti. Tomu se bránili, a proto ji chtěli i s jejím učením vytěsnit nejen ze své mysli, ale snažili se katolicismus odstrčit jako překonaný jev na periferii života společnosti. Církev se ocitala v roli jejich špatného svědomí.”

Než takzvané “vystupovanie z katolíckej cirkvi” sa oveľa nebezpečnejším problémom stal vznik takzvaného reformného hnutia u istej menšej časti katolíckeho duchovenstva, ktorí chceli podľa svojich predstáv cirkev “obrodiť”. Našťastie ale naša katolícka cirkev v novovzniknutom Československu aj napriek svojmu výraznému oslabeniu a rozkolísanosti - v dôsledku protikatolíckeho štvania a útokov proti katolíckej cirkvi, v dôsledku ktorých po 28. októbri 1918 došlo k vyštvaniu arcibiskupa Pavla Huyna z Prahy a súčasne postavenie olomouckého arcibiskupa Leva Srbenského ako i mnohých ďalších československých katolíckych biskupov bolo viac než neisté – dokázala naša domáca, československá katolícka hierarchia aj napriek svojmu oslabeniu všetky tieto nepriateľské útoky smerujúce proti základom viery a morálky našej katolíckej cirkvi odraziť, ba dokonca nielen to, ale našej domácej, československej katolíckej hierarchii podarilo sa dokonca aj verejne demaskovať morálku tejto skupinky od katolíckej viery odpadnutých “katolíckych kňazov”, ktorý po roku 1918 vystupovali pod platformou “Jednoty katolíckeho duchovenstva”, a tak vôbec uviesť v pochybnosť aj ich skutočné skazonosné protikatolícke ciele. O osobnej morálke týchto odpadnutých “katolíckych kňazov” najvýstižnejšie svedčí to, že títo odpadlíci okrem iného požadovali aj takzvané “zdobrovolnenie kňazského celibátu”, aby sa oni mohli ženiť a aby oni mohli súložiť!

Odpadlíci z takzvanej “Jednoty katolíckeho duchovenstva” mali v sebe dokonca tú neuveriteľnú drzosť a nestydatosť, že sa ani nehambili (česky: nehambili = nestyděli) tieto svoje osobné chlípne požiadavky dňa 10.5.1919 predniesť priamo dokonca aj samotnému pápežovi Benediktovi XV., ktorý však ale samozrejme že akékoľvek úvahy o rušení obligatórnej záväznosti kňazského celibátu kategoricky odmietol. Ba dokonca pápež Benedikt XV. veľmi skoro nato obsadil pražský arcibiskupský stolec profesorom Františkom Kordačom. Bolo to veľmi dôležité obsadiť pražský arcibiskupský stolec. Po vyštvaní pražského arcibiskupa Pavla Huyna, ktorý abdikoval, sa z núdze dočasným administrátorom pražskej arcidiecézy stal královohradecký sídelný biskup Josef Doubrava, ktorý nielenže bol súčasne aj sídelným biskupom v Hradci Králové kde sa aj väčšinou zdržiaval, ale navyše ešte k tomu biskup Josef Doubrava vo februári 1919 ťažko ochorel, a tak svätiaci biskup Antonín Podlaha zostal jedinou oporou pražského arcibiskupstva. Pre tých, ktorí o svätiacom biskupovi Antonínovi Podlahovi toho moc nepočuli doplním, že svätiaci biskup Antonín Podlaha bol okrem iného aj významný historik a znalec českých cirkevných dejín.

Ako nový pražský arcibiskup bol arcibiskup František Kordač katolíckym hodnostárom podľa srdca Kristovho, a veľmi skoro po svojom nastúpení do úradu pražského arcibiskupa preto uviedol situáciu v pražskej diecéze do poriadku.

Chlípni odpadlíci z takzvanej “Jednoty katolíckeho duchovenstva” po neúspechu svojich rokovaní s pápežom zo dňa 10.5.1919 sa rozhodli pre svoj odchod z katolíckej cirkvi, čo bolo prvé rozumné uznesenie, ktoré títo chlípni odpadlíci prijali. Rôzne historické pramene sa rôznia v uvádzaných počtoch “katolíckych kňazov”, ktorí “vystúpili z katolíckej cirkvi”; možno teda na základe údajov týchto rôznych historických prameňov konštatovať, že s katolíckou cirkvou sa takto rozišlo od stoštyridsiatich až do troch stoviek “katolíckych duchovných” z celkového počtu 8450 katolíckeho duchovenstva. Bolo teda treba ľutovať, že týchto 140 – 300 “katolíckych kňazov” sa rozhodlo “vystúpiť z katolíckej cirkvi”? Práve naopak! Zaplať Pán Boh že z katolíckej cirkvi títo chlípni odpadlíci odišli preč!!

Nakoniec ešte ani títo odpadlíci z katolíckej cirkvi sa vzájomne nezhodli ani len v tom, či ich národná takzvaná “Československá cirkev” má si zachovať aspoň apoštolskú postupnosť a platné sviatosti, a teda byť iba cirkvou schizmatickou čo bol názor prvého patriarchu ich takzvanej “Československej cirkvi”, ktorým bol Matej Pavlík – Gorazd, alebo naopak má stratiť apoštolskú postupnosť, fakticky zriecť sa platného vysluhovania sviatostí a stať sa cirkvou nielen schizmatickou, ale aj heretickou, čo bol zase názor, ktorý presadzoval heretický odpadlík Farský. Nakoniec v takzvanej “Československej cirkvi” táto od Boha a pravej viery výrazne vzdialenejšia, a teda výrazne horšia Farského heretická frakcia úplne prevážila nad relatívne lepšou, Bohu a pravej viere výrazne bližšou, ale bohužiaľ predsa len menšinovou a v konečnom dôsledku i slabšou frakciou takzvanej “Československej cirkvi” ktorú viedol prvý patriarcha “Československej cirkvi” Matej Pavlík – Gorazd. Skutočnosť, že sa prvý patriarcha “Československej cirkvi” Matej Pavlík – Gorazd so skupinou svojich stúpencov úplne rozišli s Farského heretickým krídlom ovládnutej takzvanej “Československej cirkvi” a z tejto takzvanej “Československej cirkvi” úplne vystúpili, urobili len veľmi dobre, pretože pokiaľ ide o ich kresťanskú vieru a službu Ježišovi Kristovi Bohu Spasiteľovi a Vykupiteľovi, aspoň čiastočne si Matej Pavlík – Gorazd so skupinou svojich stúpencov zo svojej viery a morálky zachránili to, čo by pri ďalšom zotrvávaní v heretickej takzvanej “Československej cirkvi” úplne duchovne zahynulo. Matej Pavlík – Gorazd obdržal od patriarchu pravoslávnej srbskej autokefálnej cirkvi biskupské svätenie, a taktiež aj od tohoto patriarchu pravoslávnej srbskej autokefálnej cirkvi a ďalších reprezentantov svetovej ortodoxie bola Československá pravoslávna cirkev uznaná za autokefálnu - tj. samostatnú národnú pravoslávnu cirkev, ktorá vo svojej činnosti nepodlieha inej pravoslávnej autokefálnej církvi a ani pravoslávnemu ekumenickému patriarchovi, ale je plne zvrchovaná, a ako taká aj riadený vlastným patriarchom ako najvyšším cirkevným predstaveným bez zasahovania do vnútorných vecí dotyčnej autokefálnej pravoslávnej cirkvi zo strany patriarchov ostatných pravoslávnych autokefálnych cirkví či dokonca pravoslávneho ekumenického patriarchu samotného.

Naopak v “zostatkovej” takzvanej “Československej cirkvi” - ktorá neskôr sa dopustila hrubej urážky majstra Jana Husa tým, že do svojho názvu si vzala doplnok “husitská” - po odchode skupiny Mateja Pavlíka - Gorazda mravne upadli na najnižšie možné dno osobnej morálky kam len kresťan, ktorý stratil svoju vieru v Boha môže upadnúť. Historik Konstantin Miklík na strane 374 svojho spisu o zmysle českých dejín veľmi výstižne sa na margo takzvanej “Československej cirkvi” vyjadril v tom zmysle, že ich náboženstvo nazval “paktováním se s plochým a lživým liberalismem”. Tejto narážke Konstantina Miklíka jeho súčasníci veľmi dobre rozumeli a chápali, na čo mieria jeho slová. Bolo im jasné, že má ísť o oportunistické pritakávanie moderným a priamo módnym myšlienkovým prúdom spojovanom s rezignáciou na hodnoty katolíckej viery a morálky zo strany týchto odpadlíkov z katolíckej cirkvi, ktorí v rámci tejto svojej novopečenej takzvanej “Československej cirkvi” skôr než akúsi náboženskú reformu, doslova marketingovým spôsobom lákali veriacich, ktorým ponúkali prispôsobenie kresťanských právd viery a morálky takzvanému “modernému duchu”, respektíve tomu, čo sa za tohoto takzvaného “moderného ducha” v tejto dobe momentálne považovalo. Takto sa v podstate zriekli akejkoľvek pevnej viery a morálky, a ich takzvaná “Československá cirkev” sa obmedzila iba na psychologické subjektívne uspokojovanie ich náboženského citu a emócií, kde každý “veriaci” si mohol vieru a morálku prispôsobiť svojmu vlastnému vkusu a svojim vlastným, často úplne nemravným, zvrhlým a chlípnym sexuálnym potrebám, pretože táto takzvaná “Československá cirkev” svojim vlastným “veriacim” neukladala v podstate vôbec žiadne morálne príkazy, zákazy, obmedzenia či povinnosti; preto ani nie je nijakým prekvapením, že katolícku cirkev opustilo viac než jeden milión ľudí, z ktorých mnohí zakotvili práve v tejto takzvanej“Československej cirkvi”.

Aj napriek týmto stratám zostala prevažná väčšina Čechoslovákov verná katolíckej cirkvi. Dokonca i podľa údajov prvého oddielu “Masarykova slovníku náučného”, ktorý vyšiel v roku 1925 bolo v roku 1921 katolíkov v Čechách 78,2 %, v Sliezsku 83,9 % a na Morave 90,9 %. Na Slovensku k stúpencom takzvanej “Československej cirkvi” patrilo dokonca iba niekoľko málo desiatok prisťahovalcov z českých krajín. A Podkarpatská Rus na tom bola dokonca ešte lepšie než Slovensko!

Bez ohľadu na vtedajšie dobové bláboly takzvanej “Československej cirkvi” o akomsi údajne vraj ich “reformnom zápale” však ale historickým faktom zostáva, že ľudia, ktorí “prestúpili” z katolíckej cirkvi do takzvanej “Československej cirkvi” viedla k tomuto ich “prestupu” myšlienková a mravná pohodlnosť a nie nejaký “reformný zápal” hľadania nových duchovných ciest. Napokon z odstupom takmer jedného storočia môžeme konštatovať, že voľba takzvanej “Československej cirkvi” u týchto ľudí nielenže v žiadnom prípade nebola výrazom ich náboženského hľadania v mene ktorého sa vzdali svojej katolíckej náboženskej viery zdedenej po svojich rodičov, ale práve naopak, táto Československá cirkev husitská sa stala iba akousi “prestupnou stanicou” na ceste k úplnému ateizmu. A sú to práve potomkovia týchto ľudí – bývalých katolíkov a neskôr aj bývalých príslušníkov Československej cirkvi husitskej – ktorí najviac rozmnožili onú dnešnú väčšinu českého národa, ktorá pri sčítaní ľudu v rokoch 1991 a 2001 vyplnila rubriku náboženská príslušnosť výrazom “bez vyznania” alebo ju ponechala ako naprosto nezaujímavú prázdnu. Aspoň teda porovnaním strát, ktoré v priebehu boľševického režimu v rokoch 1948 – 1989 utrpeli všetky cirkvi a náboženské spoločnosti v pomere k záznamom náboženskej príslušnosti československých občanov pred rokom 1948; práve Československá cirkev husitská v percentuálnom vyjadrení odchodom svojich veriacich smerom k ateistom bola poznamenaná v absolútne najväčšej miere zo všetkých cirkví a náboženských spoločností v Československu, keď že stratila viac než tri štvrtiny svojich členov, zatiaľ čo straty ostatných cirkví a náboženských spoločností oscilujú niekde okolo jednej tretiny.

Politická situácia v prvých rokoch prvej Československej republiky bola veľmi nepriateľsky zameraná proti katolíckej cirkvi, a takzvaná “Československá cirkev” sa usilovala tejto politickej situácie zneužiť k tomu, aby sa ona “Československá cirkev” stala oficiálnou štátnou cirkvou v Československej republike, aby prevzala za prispenia štátnej moci všetkých katolíckych veriacich a zaujala tak miesto katolíckej cirkvi. Aj keď síce vládnuci režim takzvanú “Československú cirkev” oficiálne nevyhlásil za štátne náboženstvo Československej republiky, faktom však zostáva, že tento režim vládnuci v prvých rokoch prvej Československej republiky predsa len dával tejto takzvanej “Československej cirkvi” prednosť pred cirkvou katolíckou. Okrem iného dokladom tejto skutočnosti je aj ten historický fakt, že ohľadom katolíckych kostolov a iných budov, ktoré v skutočnosti vždy patrili katolíckej cirkvi platilo takzvané “vydržanie”, v dôsledku ktorého si takzvaná Československá cirkev neoprávnene privlastnila najmenej 33 katolíckych kostolov v českých krajinách, pričom skutočnosť, že toto číslo ukradnutých katolíckych veriacich nebolo ešte výrazne vyššie môžeme vďačiť iba svojpomoci obyčajných katolíckych veriacich, ktorí najmä na Morave na vlastnú päsť svojpomocne hrdinsky bránili svoje vlastné kostoly, ako o tom ostatne svedčí aj Prof. Miloš Trapl, ktorý napísal: “Celkem bylo československou církví zabráno 33 kostelů v českých zemích, především v Čechách, dalších několik desítek kostelů udržela katolická církev pomocí násilných akcí svých přívrženců, hlavně na Moravě”.

Navzdory tomu, že tieto katolícke kostoly a iné nemovitosti patrili vždy katolíckej cirkvi, napriek tomu Svätý stolec prejavil svoju až neuveriteľnú veľkorysosť v tom zmysle, že v rámci diplomatických rozhovorov medzi Vatikánom a Československom tlmočil svoje stanovisko k tejto problematike v tom zmysle, že vyhlásil, že v tých miestach, kde má katolícka cirkev viac než jeden kostol, je možné jeden z týchto katolíckych kostolov darovať “schizmatikom”. Ako som sa už zmienil vyššie, príslušníci takzvanej “Československej cirkvi” nezostali dlho “iba” schizmatikmi, ale po vynútenom odchode skupiny okolo prvého patriarchu “Československej cirkvi” Mateja Pavlíka – Gorazda z takzvanej “Československej cirkvi” sa táto takzvaná “Československá cirkev” stala dokonca cirkvou heretickou!

Bezprostredne po vzniku Československej republiky panovala najmä medzi politikmi z českých politických strán - s výnimkou Československé strany lidové – nenávisť voči katolíckej cirkvi spojená s prakticky snáď úplne u každého vtedajšieho občana Československej republiky, u niekoho s nádejami a u iného s obavami, avšak predsa len u každého s presvedčením o veľmi rýchlej realizácií vyššie zmieňovanej odluky štátu od katolíckej cirkvi, a je skutočne neuveriteľným zázrakom Božím, že napriek týmto celkom jednoznačným pomerom v československom parlamente nakoniec k tejto vyššie zmieňovanej “nepriateľskej odluke” predsa len nikdy nedošlo. Táto protikatolícka nenávisť sa u mnohých našich československých politikov prejavovala aj v tom zmysle, že nadviazanie akýchkoľvek diplomatických stykov zo Svätým stolcom (Vatikánom) odmietali s tým, že je pre Československo vraj úplne zbytočné, ba dokonca vraj až “úplne absurdné”.

Nakoniec síce medzi Československom a Vatikánom boli, aj napriek tejto silnej opozícii na československej strane, nadviazané vzájomné diplomatické styky, hoci ináč každému kto sa v tej dobe pohyboval vo svete medzinárodnej politiky a diplomacie bolo úplne jasné, že toto nadviazanie diplomatických vzťahov Československa s Vatikánom je zo strany predstaviteľov československej politickej reprezentácie iba výrazom ich politického realizmu, pragmatizmu a utilitárnosti v oblasti medzinárodnej politiky a diplomacie a nie nejakým – aspoň minimálnym - prejavom sympatií československého vládnuceho režimu voči Vatikánu. Vzťahy československej diplomacie voči Vatikánu boli však aj napriek nadviazaniu diplomatických vzťahov s ním veľmi chladné, ba až skryte nepriateľské.

Oficiálne boli diplomatické styky medzi Československom a Vatikánom nadviazané dňa 24.9.1919, kedy do Prahy pricestoval vtedajší viedenský pápežský apoštolský nuncius, titulárny arcibiskup, msgre Valfrè di Bonzo a priviezol zo sebou aj písomný dokument potvrdzujúci jeho predošlé oznámenie o uznaní novej republiky Svätým stolcom. Spoločne s  viedenským pápežským apoštolským nunciom, titulárnym arcibiskupom, msgre Valfrè di Bonzo pricestoval z Viedne do Prahy aj auditor viedenskej pápežskej apoštolskej nunciatúry msgre Clemente Micara.

Tento msgre Clemente Micara bol Svätým stolcom veľmi brzo na to vymenovaný za apoštolského delegáta v Československu. Msgre Clemente Micara sa v októbri 1919 stal zástupcom pápeža Benedikta XV. u miestneho československého episkopátu, pričom táto jeho cirkevná misia sa dňa 9.9.1920 spojila s diplomatickou, kedy začal zastupovať Vatikán aj u československých štátnych predstaviteľov v Prahe a stal sa tak pápežským apoštolským nunciom v Československu. Pápežský apoštolský nuncius arcibiskup Clemente Micara mal v Prahe veľmi veľa práce. K vymenovaniu nového olomouckého arcibiskupa Antonína Cyrila Stojana bolo treba získať súhlas československej vlády, čo bola práca pápežského apoštolského nuncia arcibiskupa Clementa Micary. Podobne tak aj slovenský biskup Marián Blaha bol Svätým stolcom vymenovaný za biskupa práve vďaka priaznivému doporučeniu od pápežského apoštolského nuncia arcibiskupa Clementa Micary. Ostatne Slovensko bezprostredne po vzniku Československej republiky v roku 1918 bolo v tej dobe veľký problém. Ak by som aj pominul tú skutočnosť, že bezprostredne po vzniku Československej republiky všetky biskupské stolce na Slovensku boli v rukách biskupov maďarskej národnosti, nie je možné ignorovať tú závažnú skutočnosť, že veľká časť slovenského územia spadala v cirkevne – správnom ohľade pod biskupské stolce, ktorých sídla sa nachádzali na území Maďarskej republiky. Do Československa zasahovala takto najmä ostrihomská arcidiecéza, a ostrihomský arcibiskup a kardinál János Csernoch sympatizoval s myšlienkami maďarského revizionizmu.

Prvým československým diplomatom u Svätej stolice vo Vatikáne sa stal československý vyslanec profesor Kamil Krofta, ktorý ináč ako historik bol veľmi dobre orientovaný aj v cirkevnej problematike, hoci sám osobne nebol katolíkom. Ba dokonca československý vyslanec Prof. Kamil Krofta bol oboznámený priamo aj s prostredím do ktorého bol ako československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne vyslaný, pretože ešte pred prvou svetovou vojnou strávil Kamil Krofta dva a pol roku štúdiom bohemík vo vatikánskych archívoch. Prof. Kamil Krofta po skončení svojej misie u Svätého stolca vo Vatikáne zastával ešte aj ďalšie významné funkcie v československej diplomatickej službe a nakoniec dokonca v decembri 1935 - potom čo prezident Československej republiky Prof. Tomáš Garrique Masaryk zo zdravotných dôvodov odstúpil zo svojej funkcie prezidenta republiky a novým prezidentom Československej republiky bol zvolený dr. Eduard Beneš, ktorý do tej doby zastával funkciu ministra zahraničných vecí – sa práve Prof. Kamil Krofta stal v decembri 1935 novým ministrom zahraničných vecí Československej republiky.

Prvý československý vyslanec Prof. Kamil Krofta pricestoval ako československý vyslanec do Ríma dňa 8.3.1920. Už dňa 16.3.1920 prvý československý vyslanec Prof. Kamil Krofta bol prijatý vatikánskym štátnym tajomníkom či sekretárom, a o necelý týždeň neskôr prvý československý vyslanec Prof. Kamil Krofta bol prijatý na osobnej audiencii pápežom Benediktom XV., ktorému odovzdal svoje poverovacie listiny. Vo svojej stati “Počátky diplomatických vztahů mezi Československem a Vatikánem” popsal Jindřich Dejmek na základe denníku Prof. Kamila Krofty takřka krok za krokem veškerá jednání, která vyslanec Kamil Krofta měl s různými vatikánskými představiteli v průběhu necelých dvou let trvání své mise. Prvý československý vyslanec Prof. Kamil Krofta najmä u štátneho podsekretára msgre Bonaventuru Cerretiho ako československý vyslanec získal veľké sympatie, a možno povedať, že vatikánsky štátny podsekretár msgre Bonaventura Cerreti a prvý československý vyslanec Prof. Kamil Krofta sa stali takmer kamarátmi. Vzhľadom k prenasledovaniu katolíckej cirkvi v počiatočných rokoch prvej Československej republiky bolo správanie sa vatikánskych katolíckych hodnostárov k prvému československému vyslancovi u Svätej stolice Prof. Kamilovi Kroftovi viac než dobré. Na jeseň 1921 (česky: jeseň = podzim) sa uskutočnila veľká púť československých katolíkov do Ríma, ktorú viedol olomoucký arcibiskup Antonín Cyril Stojan a medzi ktorými boli aj slovenskí katolíci a rada českých a slovenských katolíckych politikov, a medzi nimi dokonca aj kontroverzný slovenský politik a kňaz Andrej Hlinka. Účastníkov tejto púte československých veriacich vtedy na jeseň 1921 prijal na súkromnej audiencii aj samotný pápež Benedikt XV., ako aj vatikánsky štátny tajomník či sekretár.

Hoci mnohí súčasníci Prof. Kamila Krofty ale aj neskorší historici úspešnosť diplomatickej misie prvého československého vyslanca u Svätej stolice vo Vatikáne Prof. Kamila Krofty hodnotia značne rozdielne, ba dokonca mnohí z nich aj obviňujú Svätú stolicu vo Vatikáne z toho, že údajne vraj jej vzťah k Československu nebol dostatočne priateľský, z časového odstupu je dnes však ale zrejmé, že záležitosti, v ktorých Svätý stolec vo Vatikáne Kamilovi Kroftovi vyhovel mali pre Československú republiku a jej vládu prvoradú dôležitosť, zatiaľ čo jeho neúspechy boli pre štát a vládu, ktoré vo Vatikáne zastupoval, rozhodne oveľa menej významné. K tomu je ešte treba dodať, že otázky v ktorých Vatikán neustúpil, patrili výlučne k tým veciam, ktoré mali veľký význam pre katolícku cirkev. Napríklad známa je sondáž, ktorú Prof. Kamil Krofta podnikol v závere svojej diplomatickej misie, keď mal v úmysle využiť vážnosti a dôvery, ktorú si vo Vatikáne získal, takže všetci úprimne ľutovali jeho odchodu, a pokúsil sa zistiť, či by Svätý stolec vo Vatikáne nebol ochotný “pristúpiť k rehabilitácii majstra Jana Husa”; zjavne nechápajúc, že pre nás katolíkov jedna vec je naša úprimná ľútosť nad krutou a neľudskou smrťou katolíckeho kňaza Jana Husa, ktorú úprimne ľutujeme a nesúhlasíme s ňou, a niečo úplne iného je hodnotenie teologických názorov Jana Husa, ktoré objektívne boli skutočne heretické a preto nie je možné revidovať verdikt koncilu v  Kostnici z roku 1415, ktorý tieto teologické názory Jana Husa uznal tiež za heretické, a len tak kvôli dobrým medzinárodným vzťahom k Československu svojvoľne, oportunisticky teraz v rozporu s pravdou povedať, že teologické názory majstra Jana Husa heretické údajne vraj neboli. Toto ostatne pre československú vládu a diplomaciu rozhodne nepatrilo ani zďaleka medzi najvyššie priority.

Podobne práve tak pre Československo nebolo žiadnou tragédiou ani to, keď sa vyslancovi Kamilu Kroftovi nepodarilo presadiť maximalistickú požiadavku československej vlády, aby “Československá republika mala právo vymenovávať biskupov v Československu”. V diskusii, ktorú viedol vatikánsky podsekretár msgre Bonaventura Cerreti s Kamilom Kroftom o otázke biskupských nominácií, formuloval msgre Bonaventura Cerreti stanovisko Svätého stolca vo Vatikáne v tejto otázke takto: “Vatikán nechce vymenovať niekoho, proti ktorému by vláda mala vážne námietky z dôvodov politických, napríklad keby podporoval snahy monarchistické, protirepublikánske atď. Avšak o vhodnosti kandidáta musí rozhodnúť Vatikán sám z hľadiska náboženského a cirkevného”. Vatikán sa vždy snažil, aby sa jeho vzťahy zo štátmi utvárali pozitívne, a v rámci tohoto úsilia Vatikán prísne dodržuje zásadu rešpektovania existujúceho režimu partnerského štátu, v dôsledku čoho Vatikán je ochotný veľmi často vychádzať v ústrety prianiam rôznych vlád aj vtedy, keď to protirečí záujmom miestnej katolíckej hierarchie a veriacich, ak sa takéto zámery riadili inými než rýdzo náboženskými hľadiskami ako napríklad osobnými či nacionálnymi záujmami atď. Ale vo všetkom, čo spadá do oblasti náboženstva, všetko čo sa týka katolíckej viery a morálky je oblasť, kde chce mať Svätý stolec vo Vatikáne úplne voľnú ruku a nemieni akceptovať pokusy vlád miešať sa Vatikánu do týchto rýdzo náboženských záležitostí.

Subjektívny dojem relatívnej neúspešnosti svojej misie, ktorý si Prof. Kamil Krofta subjektívne odnášal z Ríma, keď sa v polovici decembra 1921 lúčil s večným mestom bol celkom zjavne prehnaný a vyplýval asi z toho, že po sebe zanechal ešte niekoľko nedoriešených problémov, ktorých bolo možno azda aj viac než takých problémov, ktoré prvý vyslanec Prof. Kamil Krofta subjektívne považoval za uzavreté a pre záujmy Československej republiky a jej vlády plne uspokojivo rozhodnuté. V skutočnosti však ale Kroftovo diplomatické pôsobenie – i vďaka veľkej ústretovosti voči Československu zo strany Vatikánu – bola viac než úspešná.

Svätý stolec vo Vatikáne za Kroftovej éry vymenoval troch nových slovenských biskupov, a z toho dvaja z nich boli priamo kandidáti, ktorých presadzovala pražská vláda. Týmito dvomi kandidátmi presadzovanými československou pražskou vládou na biskupský úrad boli Marián Blaha a Ján Vojtašák. Tretím kandidátom, ktorého naopak na biskupský úrad navrhol formálne síce Svätý stolec vo Vatikáne bol Karol Kmeťko – veľký vlastenec, ktorému bolo celkom vzdialené promaďarské zmýšlanie, v dôsledku čoho bol Karol Kmeťko ako budúci biskup plne prijateľný aj pre československú pražskú vládu. Vatikán síce nevyhovel požiadavke československej vlády, aby bol zo svojho biskupského úradu zosadený košický biskup Augustín Colbrie – Fischer a tiež aj zdôvodnil prečo: pretože proti košickému biskupovi Augustínovi Colbrie – Fischerovi z cirkevného hľadiska nie sú žiadne námietky. Toto správanie sa československej vlády voči košickému biskupovi Augustínovi Colbrie – Fischerovi bolo veľmi nespravodlivé a bezdôvodné, pretože košický biskup Augustín Colbrie – Fischer z národnostného hľadiska bol osobne síce z polovice nemeckej a z polovice maďarskej národnosti, avšak do politiky sa ako hlboko nábožensky založený človek absolútne nijako nemiešal a v politických záležitostiach preto aj zachovával prísnu neutralitu, nijako nepodporoval separatistické snahy maďarských revizionistov, a nakoniec na výslovné prianie Vatikánu dokonca aj košický biskup Augustín Colbrie – Fischer verejne prejavoval plnú lojalitu voči Československej republike. Ďalej vyslanec Kamil Krofta dosiahol tiež určitých úspechov v záležitosti vymanenia slovenských kláštorov z podriadenosti maďarským predstaveným, podarilo sa mu tiež zmariť plán nemeckých piaristov na zriadenie samostatnej “sudetskej provincie”, na druhej strane za éry Kamila Krofty bola zriadená samostatná Československá provincia rehoľného rádu cisterciákov, v prípade ďalších rehoľných rádov a kongregácií v plnom prúde úspešne prebiehali rokovania s Vatikánom, ktoré k plnej spokojnosti československej strany boli uzavreté o niečo neskoršie.

Prof. Kamil Krofta takto za necelé dva roky svojho diplomatického pôsobenia vo Vatikáne položil veľmi solídne základy pre budúce veľmi pozitívne utváranie vzťahov medzi Československou republikou a Svätým stolcom vo Vatikáne. Nástupca Prof. Kamila Krofty vo funkcii československého vyslanca vo Vatikáne sa stal dr. Václav Pallier a je isté, že tento dr. Václav Pallier predsa len bol diplomatom menšieho formátu než Prof. Kamil Krofta, zhoršenie Československo – vatikánskych vzťahov však ale rozhodne nebolo vinou samotného dr. Václava Palliera. To však ale nič nemení na tom, že k tomuto zhoršeniu vzťahov Československa s Vatikánom z viny československej strany skutočne došlo, o čom svedčia aj určité historické pramene, podľa ktorých sa vzájomné vzťahy medzi Československom a Vatikánom “dostali už v rokoch 1923 – 1924 do vážnej krízy”. Vatikán však na zhoršovaní svojich vzťahov s Československom – na rozdiel od československej strany – rozhodne však žiadny záujem nemal, o čom ostatne svedčí aj napriek problémom s Československom ústretové vyjadrenie sa pápežského apoštolského nuncia, arcibiskupa Francesca Marmaggiho dňa 13.4.1925 vo Vatikáne, že “náš styk s Československom je bezvadný”. A bol to práve pápežský apoštolský nuncius arcibiskup Francesco Marmaggi, ktorý v septembri 1923 vystriedal arcibiskupa pápežského apoštolského nuncia Clementa Micaru v Prahe. Nový pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup Francesco Marmaggi hneď začal s prípravnými prácami smerujúcimi k uzavretiu dohody medzi Československom a Svätým stolcom, o ktorej nevyhnutnosti bol presvedčený ako Prof. Kamil Krofta, ktorý v tomto zmysle za svojho pôsobenia sondoval pôdu na vatikánskom Štátnom sekretariáte, tak predovšetkým šéf československej diplomacie dr. Eduard Beneš. Z československej strany spolupracoval s pápežským apoštolským nunciom arcibiskupom Francescom Marmaggim na príprave tejto dohody najmä mladý český politik Jan Jiří Rückl, ktorý bol neoficiálnou “spojkou” medzi Vatikánom a československým ministerstvom zahraničných vecí na čele s jej šéfom dr. Edvardom Benešom osobne. Pred rokom 1925 však ale tieto rokovania medzi Vatikánom a Československom z viny československej strany príliš nepokročila.

Pokiaľ ide o prenasledovanie katolíckej cirkvi v Československu, neúnosnosť tejto náboženskej situácie u nás si v stále väčšej miere začínal byť vedomý už aj dr. Eduard Beneš, ktorý dokonca už 25.10.1921 ako predseda československej vlády predniesol v senáte prejav v ktorom okrem iného vyhlásil, že “vláda odsuzuje co nejrozhodněji ty, kdo protináboženskými boji poškozují vnitřní mír státu”. V praxi sa ale takmer nič nezmenilo. Iróniou okolností nie príliš dlho po tomto prejave takzvaná “Voľná myšlienka” v Československu opäť šírila svoje urážlivé protikatolícke plagáty s hanobiacim zobrazením svätého Jana Nepomuckého.

Napriek pokračujúcemu prenasledovaniu katolíckej cirkvi v Československu bol Vatikán voči československej strane až neuveriteľne priateľský a ústretový. V súladu s prianiami československej vlády obsadil arcibiskupské a biskupské stolce v Československu prakticky takými hodnostármi, ktorí československej vláde maximálne vyhovovali, ďalej osamostatnil rehole a kongregácie pôsobiace v Československej republike, aby nepodliehali predstaveným v zahraničí atď.

Ďalším nepriateľským krokom československého vládnuceho režimu, ktorý bol priamo namierený proti katolíckej cirkvi bolo zrušenie mnohých cirkevných sviatkov v Československu. Hoci toto rušenie cirkevných sviatkov bolo výrazom nenávisti nového režimu v Československu proti katolíckej cirkvi, napriek tomu Vatikán - navzdory tomuto celkom zjavne nepriateľskému kroku československej strany proti katolíckej cirkvi – sa obmedzil iba na veľmi mierny diplomatický protest proti tomuto správaniu sa československej strany.

Rušenie mnohých cirkevných sviatkov v Československu však ale ani zďaleka nebol tým najvýraznejším prejavom nenávisti nového režimu proti katolíckej cirkvi v Československu. Oveľa väčším prejavom nenávisti proti katolíckej cirkvi bolo napríklad schválenie zákona o takzvanej pozemkovej reforme, ktorý pod zámienkou údajného vyvlastňovania pôdy veľkostatkov presahujúcich rozlohu 250 hektárov bol hrubo zneužívaný tiež aj ako zlodejský nástroj lúpežného okrádania katolíckej cirkvi a katolíckych cirkevných inštitúcií o pôdu v ich pozemkovom vlastníctve.

Veľkou príležitosťou nepriateľov katolíckej cirkvi v Československu pre ich agresívne protikatolícke výpady sa stalo výročie 510 rokov od tragickej smrti majstra Jana Husa z roku 1415. V tejto súvislosti bolo Husovo meno zneužité nepriateľmi katolíckej cirkvi tak hrubým spôsobom, že určite ani samotný majster Jan Hus by s týmto zneužitím svojho mena rozhodne nesúhlasil. Ostatne o majstra Jana Husa v skutočnosti ani vôbec nešlo, a ak by aj títo nepriatelia katolíckej cirkvi nemali toto 510 výročie smrti majstra Jana Husa, určite by si ľahko našli nejaké iné výročie či nejakú inú zámienku pre verejné demonštrovanie svojej nenávisti voči katolíckej cirkvi. Keď sa blížilo toto dátum Husovho sviatku, zisťoval pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Marmaggi to, do akej miery bude táto akcia nepriateľov katolíckej cirkvi mať oficiálny ráz. Pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Marmaggi bol totiž veľmi znepokojený získanými informáciami, že v takzvanom “čestnom výbore” pre prípravu týchto “osláv” zasadá aj prezident republiky Prof. Tomáš Garrique Masaryk, predseda vlády Antonín Švehla, jeho námestník Jiří Stříbrný a predseda národných demokratov dr. Karel Kramář. Pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Marmaggi dostal rozporuplné, vyhýbavé informácie. dr. Eduard Beneš tvrdil, že údajne vraj “charakter oslav bude motivován státně a národně, vláda jimi nechce demonstrovat proti katolické církvi”, podobne i Jiří Stříbrný sa vyjadril v tom zmysle, že “v převážně katolickém státě nelze oficiálně za účasti nejvyšších činitelů slavit Husa jako bojovníka proti Vatikánu”. Navzdory týmto uisťovaniam, keď však prišiel samotný deň takzvaných “Husových osláv”, všetko bolo úplne ináč. Prezident Československej republiky Prof. Tomáš Garrique Masaryk pri tejto príležitosti dal svoje protikatolícke zmýšľanie verejne a ostentatívne najavo. Prof. Tomáš Garrique Masaryk žiadny ohľad na Vatikán nebral, ba dokonca je zrejmé, že úmyselne jednal tak aby s ním vyvolal roztržku. Predný súčasný znalec dejín prvej Československej republiky Antonín Klimek je v podstate toho istého názoru ako mám aj ja, Antonín Klimek explicitne napísal, že Tomáš Garrique Masaryk si roztržku s Vatikánom “vrúcne prial”.

Prof. Tomáš Garrique Masaryk dokonca šiel až tak ďaleko, že nielenže osobne prevzal protektorát nad týmito takzvanými “Husovými oslavami”, ale dokonca dal dňa 6.7.1925 nad pražským hradom vyvesiť čiernu husitskú vlajku s rudým kalichom. Celé tieto takzvané “oslavy” boli tak hrubo urážlivé proti katolíckej cirkvi, že nie je rozhodne nič prekvapujúceho na tom, že dňa 7.7.1925 na znamenie veľmi ostrého protestu Svätej stolice vo Vatikáne bol pápežský apoštolský nuncius arcibiskup msgre Francesco Marmaggi z Prahy odvolaný.

Zdalo sa, že práve teraz nadišla chvíľa na ktorú čakali všetci nepriatelia katolíckej cirkvi, že práve teraz nastala vhodná príležitosť na zničenie a zákaz katolíckej cirkvi v Československu. Väčšina politických strán v Československu vehementne volala po ráznej odpovedi Svätému stolcu vo Vatikáne, a ktorým prinajmenšom by mali byť okamžite prerušené diplomatické styky. Napríklad Československá strana národně socialistická vydala prehlásenie v ktorom sa uvádza, že “postup Vatikánu urazil nejsvětější city československého národa, ponížil nejsvětlejší epochu naší historie a potupil boj národa za osvobození zahájený ve jménu Husově”. Ukázalo sa však ale, že tieto postoje nepriateľov katolíckej cirkvi nachádzajú aj napriek mohutnej mediálnej propagande stále menšiu podporu medzi obyvateľmi, že verejná mienka už nie je tak úplne slepá a manipulovateľná, ako títo mediálni manipulátori dúfali. Nielenže nad rázom Husových osláv dali najavo silnú nespokojnosť nemeckí i slovenskí katolíci, ale hlasito sa proti faktickému obsahu týchto “osláv” ozvali aj katolíci českí a moravskí, a nakoniec sa ukázalo, že protikatolícke heslá už ani v rýdzo českom prostredí navzdory mediálnej propagande nemajú už tak silnú odozvu ako mali bezprostredne po dni 28.10.1918.

Hoci táto diplomatická roztržka neviedla k úplnému prerušeniu diplomatických stykov medzi Vatikánom a Československom, faktom zostáva, že následne po tomto konflikte zavinenom československou stranou protikatolíckymi provokáciami spojenými s takzvanými “Husovými oslavami” boli vzájomné diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom na dlhú dobu zachovávané iba na relatívne nízkej úrovni úrovni chargé d' affaires. V tomto období československým chargé d' affaires vo Vatikáne bol dr. Eduard Jelen a chargé d' affaires Svätej stolice zastupujúcej Vatikán v Prahe bol msgre Francesco Xavier Ritter.

V Československu zatiaľ v roku 1925 sa uskutočnili parlamentné voľby. Doterajšia vláda “všenárodnej koalície” prestala existovať, a nahradila ju nová vládna koalícia, takzvaná “panská koalícia”, ktorá následne v Československu vládla od októbra 1926 až do decembra 1929. Hoci Československá strana národně socialistická nebola členom tejto “panskej koalície”, jej člen dr. Eduard Beneš formálne ako nestranický odborník zostal aj vo vláde tejto “panskej koalície” vo funkcii ministra zahraničných vecí, a námestníkom ministra zahraničia sa stal Prof. Kamil Krofta. Po odchode z Vatikánu päťročné obdobie v období v rokoch 1922 – 1926 strávil Prof. Kamil Krofta vo funkcii československého vyslanca vo Viedni a potom v Berlíne.

Medzitým diplomatické vzťahy medzi Vatikánom a Československom aj naďalej prebiehali iba na relatívne nízkej úrovni chargé d' affaires. Až dňa 1.4.1927 v pražskom Černínskom paláci v Prahe viedli spolu rokovania arcibiskup msgre Pietro Ciriaci s Kamilom Kroftom, ktorý bol ako som už uviedol vyššie námestníkom zahraničných vecí. Arcibiskup msgre Pietro Ciriaci bol podtajomníkom či podsekretárom Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, predchodkyni dnešného druhého oddelenia vatikánskeho Štátneho sekretariátu; úrad arcibiskupa msgre Pietra Ciriaciho podobne ako je tomu aj u Kamila Krofty tiež približne zodpovedá funkcii námestníka ministra zahraničných vecí u iných štátov.

Arcibiskup msgre Pietro Ciriaci zo sebou priviezol list, ktorý napísal samotný tajomník či sekretár vatikánskeho Štátneho sekretariátu, kardinál Pietro Gasparri a adresoval ho československému ministrovi zahraničných vecí dr. Eduardovi Benešovi. V tomto liste sa zdôrazňuje, že keď sa Vatikán odhodlal poslať do Prahy diplomata, ktorého funkcia zodpovedá hodnosti pápežského apoštolského nuncia a ktorý bol tiež poverený dočasným vedením pražskej pápežskej apoštolskej nunciatúry, dal tým Vatikán najavo, že rozhovorom s  Prahou prikladá značnú dôležitosť, to však ale neznamená, že by Vatikán bol ochotný len tak prehliadnuť tak zásadnú skutočnosť, ako bola otázka účasti československých predstaviteľov na Husových oslavách, ktorá im dodávala puncu oficiality.

Taktiež aj arcibiskup msgre Pietro Ciriaci vo svojom rozhovore s Kamilom Kroftom v podstate zopakoval výhrady kardinála štátneho tajomníka či sekretára Pietra Gasparriho, keď arcibiskup msgre Pietro Ciriaci zdôraznil, že vo Vatikáne veľmi dobre vedia, že nie je možné stavať sa proti ľudovým oslavám Husa, oficiálnou účasťou vlády sa však oslavy Husove stali demonštráciou proti partnerovi, s ktorým je československý štát v diplomatickom styku.

Svätý stolec vo Vatikáne sa – na rozdiel od československej strany – úprimne usiloval o zlepšenie svojich diplomatických vzťahov s Československom. Svedčí o tom aj oficiálne vyjadrenie spokojnosti Vatikánu s tým, že “účasť vládnych činiteľov na Husových oslavách v roku 1927 bola menšia než v predchádzajúcich rokoch”. Československému chargé d' affaires dr. Eduardovi Jelenovi bolo v tejto súvislosti vo Vatikáne povedané, že “Svätý stolec nemá k dispozícii iné prostriedky než duchovné a svoju morálnu prestíž, a preto je každé rozhodovanie ťažké”.

Jednou z mnohých obštrukcií československej strany bola dokonca aj taká formálna maličkosť, ako bola otázka dočasného návratu pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Marmaggiho do Prahy, ktorá by sa navyše uskutočnila výlučne iba za účelom protokolárne riadneho ukončenia jeho diplomatickej misie v Československu. Prezident Československej republiky Tomáš Garrique Masaryk však veľmi tvrdo vyhlásil, že sa s pápežským apoštolským nunciom v Československu arcibiskupom msgre Francescom Marmaggim nikdy viac nestretne, a to dokonca ani za účelom protokolárne riadneho ukončenia jeho diplomatickej misie v Československu.

Napriek týmto urážkam mal Vatikán aj naďalej záujem pokračovať v rokovaniach s Československom, a vďaka ústretovosti a pružnosti Svätej stolice vo Vatikáne preto ešte koncom júla 1927 bol uvítaný Prof. Kamil Krofra, ktorý prišiel rokovať s vatikánskymi predstaviteľmi o zmluve, ktorá neskôr dostala názov “Modus vivendi”.

Dňa 3.8.1927 na žiadosť Prof. Kamila Krofty ho na súkromnej audiencii prijal aj samotný pápež Pius XI. (pápežom bol v rokoch 1922 – 1939). Na tomto stretnutí pápež Pius XI. okrem iného zdôraznil, že sa domnieva, že všetko ide dobre a je nádej, že rokovania budú úspešné, pretože Vatikán si úprimne praje dohodu. Potom sa pápež Pius XI. ešte zmienil o svojej niekdajšej archivárskej a historickej praxi, i na svoje styky s niektorými českými historikmi, zmienil sa aj o Kroftových edíciách a o takzvaných “Husových oslavách” nepadlo ani slovo. Ako si Kamil Krofta z tohoto svojho osobného stretnutia s pápežom Piom XI. písomne zaznamenal: “Všechno jeho chování, jistě mimořádně vlídné, svědčilo o snaze vzbuditi dojem, že si přeje, aby všechny stopy napětí mezi námi byly zahlazeny”.

Vatikán to však pri rokovaniach s Československom rozhodne nemal nijako jednoduché, a to najmä v počiatočných etapách týchto rokovaní. Vatikánske návrhy československá strana paušálne odmietala a svoje eventuálne vlastné návrhy Československo nepredložilo vôbec žiadne. K pozitívnemu posunu v týchto rokovaniach došlo až v decembri 1927 kedy Prof. Kamil Krofta pricestoval do Vatikánu po druhý raz a súčasne zo sebou z Prahy priviezol aj československé návrhy na obsah tejto československej zmluvy s Vatikánom.

Tieto československé návrhy potom Prof. Kamil Krofta bod po bodu preberal a upravoval spoločne s arcibiskupom msgre Pietrom Ciriacim a jeho šéfom, tajomníkom či sekretárom Kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti, ktorým bol kardinál msgre Francesco Borgongini – Duca. Tie body kde boli československé a vatikánske stanoviská natoľko rozdielne, že nebolo možné dospieť k žiadnemu kompromisu sa uvedené sporné body z obsahu pripravovanej zmluvy úplne vynechali, vypustili.

Niekedy vatikánski predstavitelia Prof. Kamilovi Kroftovi dokonca aj vysvetlili, že niektoré problémy je možné riešiť aj ináč a to dokonca aj ľahšie než podľa jeho československých návrhov pripravovanej zmluvy. Tak napríklad vo veci československej požiadavky aby všetci rehoľníci, ktorí pôsobia v Československu mali československé štátne občianstvo, čo Prof. Kamil Krofta odôvodňoval tým, že cudzí štátni príslušníci údajne vraj niekedy robia propagandu proti Československej republike, kardinál msgre Francesco Borgongini – Duca namietol Kamilovi Kroftovi tú skutočnosť, že pre Československo nie je nič ľahšieho než takéhoto problémového cudzieho štátneho príslušníka jednoducho z Československa vyhostiť, čo je dokonca oveľa účinnejší postih než ako môže byť postihnuteľný domáci príslušník toho či onoho rehoľného rádu či kongregácie.

Nakoniec dňa 17.12.1927 bol tento “Modus vivendi” konečne hotový. V dôsledku obštrukcií z československej strany mala táto zmluva veľmi medzerovitý, veľmi torzovitý charakter. Kanonista Damián Němec sa k tejto zmluve vyjadril tak, že “zásadní nedostatek Modu vivendi je skutečnost, že upravuje, a to jen rámcově, pouze některé záležitosti týkající se vztahu státu a církve”.

Mnohé a to aj veľmi dôležité body dokonca táto zmluva neobsahovala vôbec, pretože dohoda o nich s československou stranou jednoducho vôbec nebola možná. Preto táto zmluva ani nemala charakter konkordátu, pretože konkordáty upravujú komplexne celkové vzťahy medzi jednotlivými štátmi a katolíckou cirkvou, čo vzhľadom k torzovitému a medzerovitému charakteru toho, čo sa podarilo s Československom dojednať nemohlo byť ani omylom považované za nejaký konkordát. Názov “Modus vivendi” v doslovnom preklade “Spôsob súžitia” viac než výstižne poukazuje na skutočný charakter tejto medzerovitej a torzovitej zmluvy Vatikánu s Československom, ktorá má aspoň na tej vôbec najminimálnejšej úrovni zmluvne zaistiť aspoň nejakú existenciu katolíckej cirkvi v Československu.

Tento “Modus vivendi” je ostatne ojedinelý typ zmluvy, ktorý v období medzi dvomi svetovými vojnami Svätý stolec vo Vatikáne vôbec kedy s nejakým štátom uzavrel. Československo je tak jediný štát na svete v období medzi dvomi svetovými vojnami s ktorým Svätý stolec vo Vatikáne uzavrel zmluvu “Modus vivendi”. Neskôr v období po druhej svetovej vojne sa objavil ešte jeden štát s ktorým Svätý stolec vo Vatikáne uzavrel zmluvu “Modus vivendi”. Týmto štátom sa stala Tuniská republika s ktorou Svätý stolec vo Vatikáne v roku 1964 uzavrel tiež zmluvu “Modus vivendi”.

Tento “Modus vivendi” sa skladal iba z púhych šiestich článkov, všetkých týchto šesť článkov navyše bolo prijatých na základe dotyčných československých návrhov, ktoré počiatkom decembra 1927 priviezol zo sebou z Prahy Prof. Kamil Krofta; a na základe vzájomnej dohody oficiálny text zmluvy “Modus vivendi” bol vo francúzskom jazyku. Modus vivendi objektívne teda priniesol veľmi hubený výsledok. Nemusím snáď azda ani zdôrazňovať, že svojim obsahom bol “Modus vivendi” oveľa viacej výhodný pre československú vládu než pre Vatikán či katolícku cirkev. Obsahoval totiž celú radu obmedzujúcich podmienok a povinností pre pôsobenie všetkých katolíckych cirkevných inštitúcií a katolíckych cirkevných hodnostárov na pôde Československa, ktoré majú československej vláde garantovať, že ich činnosť “nebude na závadu záujmom Československej republiky”. Ostatne sám pápež Pius XI. výsledky rokovaní o tejto vatikánskej zmluve “Modus vivendi” s Československom veľmi výstižne charakterizoval ako “Kroftovo víťazstvo”, ako sa pápež Pius XI. vyjadril dňa 17.12.1927 na súkromnej audiencii, ktorú poskytol Prof. Kamilovi Kroftovi, ktorý zas v replike na tento pápežov výrok o “Kroftovom víťazstve” diplomaticky poznamenal, že údajne vraj ide o “víťazstvo, kde nie je porazených”. Po audiencii u pápeža Pia XI. Prof. Kamila Kroftu prijal aj vatikánsky Štátny tajomník či sekretár, kardinál Pietro Gasparri. Navzdory tomuto veľmi hubenému výsledku bol tento “Modus vivendi” s Československom predsa len lepší než úplne vôbec nič.

Zmluva “Modus vivendi” bola v Československu, najmä v kruhoch vysokej československej exekutívy a diplomacie veľmi pozitívne hodnotená pre svoj prínos v oblasti vnútornej a zahraničnej politiky pre Československú politiku, a vôbec celkovú výhodnosť pre Československo. Samotný československý námestník zahraničných vecí Prof. Kamil Krofta “Modus vivendi” hodnotil slovami ako: “šťastný kompromis mezi přísnými zásadami nového kodexu a moderním názorem na poměr státu a církve, který pro Československo byl opravdovým ziskem, jak z hlediska politiky vnitřní, tak z hlediska politiky zahraniční”.

Pri inej príležitosti zas Prof. Kamil Krofta sa vyjadruje o prednostiach, ktoré má z jeho pohľadu pre Československo táto “malá zmluva” s Vatikánom Modus vivendi pred klasickým konkordátom: “přispívá podstatně k uklidnění našich vnitřních sporů a přináší našemu státu veliké a cenné výhody. Ty dostaly jiné státy jen formou konkordátu za cenu těžkých ústupků, u nás zhola nemožných, my je dostáváme skrze prostý Modus vivendi”.

Navzdory všetkým týmto skutočnostiam, že “Modus vivendi” bol pre Československo jednostranne výhodný a prinášal mu nepopierateľné zisky ako v oblastiach vnútroštátnej, tak aj v oblastiach medzinárodnej politiky sa však ale československý prezident Prof. Tomáš Garrique Masaryk “postavil na zadné” a tento “Modus vivendi” odmietol podpísať pod smiešnou zámienkou, že pápež údajne vraj nie je subjektom medzinárodného práva verejného, pretože fakticky neovláda žiadne územné teritórium. A prezident Prof. Tomáš Garrique Masaryk vo svojom odpore proti zmluve “Modus vivendi” rozhodne ani zďaleka nebol osamotený, ale v Československu existovali veľmi silné politické sily – ktoré bez ohľadu na konkrétny obsah zmluvy “Modus vivendi” – už z princípu si podpísanie akejkoľvek Československo – vatikánskej zmluvy zásadne nepriali. Skutočnosť, že prezident Československej republiky odmietol podpísať “Modus vivendi” síce našťastie nemohla zabrániť tomu, aby táto Československo – vatikánska zmluva vstúpila v platnosť a účinnosť, avšak prinajmenšom určite nijako neprispela utváraniu dobrých československých vzťahov so Svätou stolicou vo Vatikáne. Masarykova zámienka v dôsledku ktorej Svätý stolec údajne vraj nie je subjektom medzinárodného práva verejného bola úplne absurdná, nehovoriac už o tom, že okrem toho už o krátky čas dňa 11.2.1929 po podpisu lateránskych dohôd Svätého stolca vo Vatikáne s Talianskym kráľovstvom prestalo platiť dokonca aj to, že “pápež nevládne žiadnemu územiu”.

Pokiaľ ide o konkrétny obsah zmluvy “Modus vivendi”, jej najdôležitejším ustanovením (prinajmenšom aspoň najdôležitejším pre Československo) bol hneď prvý článok tejto zmluvy, ktorý stanovil zásadnú zhodu obidvoch zmluvných strán na tom, že administratívne – správne hranice československých diecéz majú byť prispôsobené novým štátnym hraniciam Československej republiky. Pokiaľ ide o české krajiny tento problém sa dotýkal Hlučínska a moravského Sliezska; Slovenska a Podkarpatskej Rusi sa však týkal tento problém v ešte v väčšej miere než samotných českých krajín. V prípade Slovenska a Podkarpatskej Rusi totiž celé rozsiahle územia spadali pod diecéznu správu biskupstiev, ktoré mali sídlo v Maďarsku a zas naopak z menšej časti i niektoré slovenské diecéze zase presahovali až do Maďarska. Všetky tieto skutočnosti faktickej diskrepancie, nesúladu československých štátnych hraníc s rozhraničením administratívne – správnych hraníc československých diecéz z hľadiska politických záujmov Československej republiky pôsobilo ako rušivý element pre povojnové “status quo” a ohrozovali zásadný princíp československej medzinárodnej politiky, že štátne hranice stanovené povojnovými mierovými zmluvami s porazenými štátmi Trojspolku - najmä však trianonská zmluva s Maďarskom – sú definitívne. Prof. Kamil Krofta sa na adresu Svätého stolca vo Vatikáne veľmi uznanlivo vyjadril v súvislosti s týmto prvým článkom slovami, že: “moc tak konzervativní a tak velké autority ve světě požívající, jako je Vatikán, veřejně a bez výhrad přijímá naše státní hranice za pevný základ nového rozhraničení diecézí”. Zjednotenie štátnych a diecéznych hraníc bolo pre Československo dôležitým triumfom proti úsiliam v prvej svetovej vojne porazených štátov, najmä však Maďarska o revíziu nových povojnových štátnych hraníc medzi národmi a nástupnickými štátmi bývalého Rakúsko – Uhorska.

Z legislatívne – procesného hľadiska jedinú výhodu mal tento “Modus vivendi” oproti klasickému konkordátu v tom zmysle, že zatiaľ čo prípadný konkordát by musel ratifikovať československý parlament, čo by bolo viac než neisté či by ho náš parlament vôbec schválil, zatiaľ čo k tomu aby “Modus vivendi” vstúpil v platnosť a účinnosť stačí iba vzájomná výmena revelzálnych, obojstranných nôt. Československý minister zahraničia dr. Edvard Beneš odoslal dňa 29.1.1928 nótu oznamujúcu Svätej stolici vo Vatikáne, že dňa 20.1.1928 ministerská rada schválila “Modus vivendi” a vatikánsky štátny tajomník či sekretár, kardinál Pietro Gasparri tento akt opätoval dňa 2.2.1928.

Protikatolícke sily mali síce v československom politickom živote mimoriadne silné postavenie, avšak táto skutočnosť ratifikáciu zmluvy “Modus vivendi” našťastie príliš neovplyvnila, čo sa stalo z dôvodu zvláštnej situácie v riadení československej zahraničnej politiky, ktorá bola trvalo v rukách ministra zahraničia dr. Edvarda Beneša, ktorý síce musel brať určitý ohľad na prezidenta republiky, vplyvných členov vlády a iných politikov, ináč ale v podstate sám určoval celkovú líniu československej zahraničnej politiky.

Samotný dr. Eduard Beneš po svojich rodičoch formálne síce bol matrikový katolík, ale ináč veriacim rozhodne nebol, osobne bol voči náboženskej viere úplne vlažný a ľahostajný, ba je možné dokonca aj to, že sám bol ateistom. Napriek tomu však ale, že celé náboženstvo mohlo byť teda dr. Eduardovi Benešovi úplne ukradnuté, ako odborník na zahraničnú politiku si uvedomoval politický prínos pre Československo, ak dôjde k uzavretiu zmluvy s Vatikánom, ktorá prinesie upevnenie vnútropolitického i zahraničnopolitického postavenia Československej republiky, a preto aj keď síce dr. Eduard Beneš osobne žiadne sympatie voči Vatikánu či katolíckej cirkvi rozhodne necítil, z vyššie uvedených pragmatických dôvodov tieto vzájomné rokovania a uzatvorenie zmluvy “Modus vivendi” ako prezieravý politik vidiaci do budúcnosti podporoval.

Tento “Modus vivendi” je atypický aj tým, že obvykle býva zvykom, že sa rokovaní medzi Svätou stolicou vo Vatikáne a vládou štátu s ktorým Vatikán plánuje uzavrieť konkordát alebo inú zmluvu zúčastňujú aj biskupi či iní miestni predstavitelia katolíckej cirkvi tohoto štátu s ktorého vládou Vatikán o uzatvorení konkordátu či inej zmluvy vyjednáva. dr. Eduardovi Benešovi sa však ako brilantnému diplomatovi podarilo hodnostárov katolíckej cirkvi v Československu z týchto rokovaní úplne vyšachovať preč, v dôsledku čoho rokovania medzi Československom a Vatikánom o príprave vzájomnej zmluvy boli zredukované na výlučne bilaterálne Československo – vatikánske rokovania, ktorých vedľa zástupcov československej vlády a Svätého stolca vo Vatikáne sa už nikto tretí neúčastnil, v dôsledku čoho v týchto rokovaniach medzi československou vládou a zástupcami pápeža bola katolícka cirkev v Československu výhradne iba objektom, nie však subjektom týchto rozhovorov.

Predstava Vatikánu pri uzatváraní zmluvy “Modus vivendi” s Československom bola úplne iná. A Československo Vatikán v podstate oklamalo! Vatikán “Modus vivendi” totiž chápal ako zmluvu partikulárnu, dielčiu, ktorá ani zďaleka nerieši všetky existujúce problémy, ale z celkovej problematiky vzťahov štátu a katolíckej cirkvi vyčlení iba určitú malú časť, ktorú potom vtelí do zmluvy s tým, že neskôr uzavrie s dotyčným štátom ešte niekoľko ďalších postupných dohôd. Po “Modu vivendi” však ale už žiadna ďalšia zmluva s Československom, ktorá by dotyčný “Modus vivendi” takto doplňovala, nenásledovala!

Následne po uzatvorení zmluvy “Modus vivendi” potom Svätý stolec vo Vatikáne na znak svojej dobrej vôle a ústretovosti voči Československej republike pristúpil k plnému obnoveniu svojich diplomatických stykov s Československom obsadením vedúceho miesta svojho zastupiteľského úradu. A nielen to! Pápežským apoštolským nunciom v Prahe bol dňa 15.2.1928 vymenovaný arcibiskup msgre Pietro Ciriaci, čo bol zo strany Vatikánu prejav maximálnej ústretovosti a vľúdnosti voči Československej republike, pretože tento vatikánsky katolícky hodnostár sa vskutku snažil pri predchádzajúcich vyjednávaniach v rámci reálnych možností vychádzať československým požiadavkám v čo najmaximálnejšej možnej miere v ústrety.

Neskôr aj Československá republika vymenovala svojho vyslanca u Svätej stolice vo Vatikáne. Týmto československým vyslancom sa stal Vladimír Radimský, ktorý túto funkciu zastával až do faktického zániku Československej republiky v marci 1939.

Dňa 28.9.1929 úspešne prebehli v Československu svätováclavské oslavy. Neskôr taktiež aj v oblasti katolíckej literatúry sa československý čitateľ mohol zoznamovať s dielami takého Léona Bloye, Charlese Péguyho, Georgesa Bernanose alebo Paula Claudela. Básnici a spisovatelia ako na Morave a v Čechách ako napríklad Jaroslav Durych, Bohuslav Reynek, Otakar Březina, Jakub Deml, Jan Čep, Jan Zahradníček a na Slovensku zas autori Slovenskej katolíckej moderny ako napríklad Pavol Gašparovič Hlbina, Rudolf Dilong, Janko Silan, Ján Harant, Mikuláš Šprinc, Gorazd Zvonický, Pavol Ušák – Oliva či Svetloslav Veigl a ďalší.

K ďalšiemu konfliktu s Vatikánom zavinenému československou stranou došlo v roku 1933. Pôvodnou príčinou boli oslavy1100 výročia posvätenia prvého kresťanského kostola na Slovensku, ktorý v roku 833 postavil knieža Pribina. Po dobrých skúsenostiach zo svätováclavským jubileom chceli československé politické špičky aj v  oku 1933 využiť ďalších cirkevných slávností k upevneniu ideálov československej štátnosti, tentoraz sa však ale situácia našim politikom úplne vymkla spod kontroly. Na zhromaždenie vtrhol kontroverzný slovenský politik Andrej Hlinka aj zo svojimi stúpencami, fakticky ovládol dianie a bola z toho veľká medzinárodná hanba (česky: hanba = ostuda). Réžie pribinovských osláv v júli 1933 za účasti asi 100.000 ľudí sa takto svojvoľne zmocnili hlinkovci. Zástupcovia našej vlády boli prehlušení hulákaním bánd hlinkovských výtržníkov, prezidentovo posolstvo predčítané premiérom, ktorým bol Jan Malypetr v tomto hlinkovskom nenávistnom hluku úplne zaniklo takže ho nebolo počuť, a nakoniec predseda našej vlády Jan Malypetr bol hlinkovskými banditami dokonca surovo odstrčený bokom a rečnícke miesto Jana Malypetra si uzurpoval kontroverzný slovenský politik Andrej Hlinka, ktorý zhromaždených zahrnul rôznymi urážkami, nenávistnými a demagogickými protištátnymi rečami. Mimo iné tento štváč Andrej Hlinka demagogicky povedal: “Sme tu 1100 rokov a prisaháme, že tu budeme ako verní synovia samostatného slovenského národa neochvejne stáť na podklade pribinovskom…Chceme, aby Slovensko patrilo Slovákom! Budeme bojovať za naše…národné práva!” Samotný pápežský apoštolský nuncius, arcibiskup msgre Pietro Ciriaci na týchto pribinovských slávnostiach v júli 1933 v Nitre prítomný nebol, napriek tomu bol však úplne bezdôvodne verejne obvinený, a to najmä zo strany tlače najväčšej československej politickej strany - agrárnej strany, bol pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Pietro Ciriaci krivo obvinený z toho, že vraj údajne vopred vedel o výtržnosti, ktorá sa na pribinovských oslavách zo strany hlinkovcov chystá, a preto vraj osobne na tieto oslavy neprišiel. V útokoch proti pápežskému apoštolskému nunciovi v Československu arcibiskupovi msgre Pietrovi Ciriacimu sa vedľa drzej argárnickej tlače zapojili aj ďalšie podobne sprosté a hulvátske československé médiá.

Pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Pietro Ciriaci sa cítil touto lživou mediálnou kampaňou československých médií plným právom hlboko urazený, že práve on je z československej strany týmito lživými útokmi na svoju osobu takto “odmeňovaný” za svoje pročeskoslovenské postoje. Pápežský apoštolský nuncius, arcibiskup msgre Pietro Ciriaci túto situáciu hulvátstva z československej strany aj celkom objektívne popísal, keď v tejto súvislosti doslova aj napísal: “V Prahe je svätý Otec priamo či v osobe svojho zástupcu urážaný spôsobmi, ktoré postrádajú všetky predpisy medzinárodnej slušnosti!”

Ako sa dalo čakať, na československej strane sa nielenže pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Pietra Ciriaciho nikto nezastal, ale československá vláda i s plným súhlasom dr. Edvarda Beneša a Prof. Kamila Krofty mala dokonca tú nehoráznu drzosť, že oficiálne požiadala Svätý stolec vo Vatikáne, aby svojho pápežského apoštolského nuncia z Prahy povolal “ad verbum audiendum”, čo ak dešifrujeme tento eufemizmus diplomatického jazyka znamená veľmi dôraznú požiadavku, aby Vatikán tohoto svojho apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Pietra Ciriaciho z Prahy odvolal preč.

V októbri 1933 teda pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Pietro Ciriaci z Prahy definitívne odcestoval preč. Pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Pietro Ciriaci teda z viny československej strany ukončil svoju diplomatickú misiu v Československu obdobne nešťastne, ako taktiež práve tak z viny československej strany nešťastne ukončil svoju diplomatickú misiu aj jeho predchodca, pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Marmaggi. Niektorí historici v okolnosti, že vypudenie pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Pietra Ciriaciho z Československa bolo vlastne dielom, ktoré mal na svedomí najmä Antonín Švehla, vidia určitú paralelu s faktom, že najmä Tomáš Garrique Masaryk vyvolal zasa odchod pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Marmaggiho tu skutočnosť, že obaja títo československí politici, tj. ako Antonín Švehla, tak aj Tomáš Garrique Masaryk sú protestanti. Ja osobne tú skutočnosť, že Antonín Švehla a Tomáš Garrique Masaryk boli protestanti nepovažujem v tejto súvislosti až za tak moc významnú.

Je to všetko veľmi smutné. Na veci nič nemení ani to, že sa toto hrubé československé správanie sa voči obom pápežským apoštolským nunciom nijako nepodpísalo na ďalšej diplomatickej kariére týchto dvoch pápežských diplomatov. Bývalý pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Marmaggi sa následne stal pápežským apoštolským nunciom v Poľsku a bývalý pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Pietro Ciriaci sa zas stal pápežským apoštolským nunciom v Portugalsku. Je veľmi prekvapujúce a poukazuje to iba na veľkého osobného ducha obidvoch pápežských apoštolských nunciov Francesca Marmaggiho i Pietra Ciriaciho, že aj napriek tak dramatickému ukončeniu svojej diplomatickej misie v Československu si i naďalej uchovali k našej Československej republike tak neuveriteľne priateľský, kladný vzťah.

Po definitívnom odchode pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Pietra Ciriaciho z Československa v októbri 1933, po mnoho mesiacov potom viedli vatikánsky zastupiteľský úrad v Československu iba postupne dvaja chargé d' affaires, najprv chargé d' affaires msgre Giovanni Panico, a potom neskôr chargé d' affaires msgre Luis de Punzolo.

Čoskoro nato zomrel Antonín Švehla, a vo Vatikáne usúdili, že nastal vhodný čas pokúsiť sa zlepšiť svoje vzťahy s Československom. Najmä došlo k obnoveniu prerušených rokovaní s Československom a výkone “Modu vivendi” týkajúceho sa najmä prvého článku tejto zmluvy, ktorá bola najmä pre Československo veľmi dôležitá, pretože v nej išlo o sladenie hraníc československého štátu a katolíckych diecéz.

V tejto súvislosti prakticky neprekonateľný problém predstavoval zúrivý diplomatický odpor Hitlerovho Nacistického Nemecka, ktoré formálne dovolávajúc sa konkordátu Veľkonemeckej ríše zo Svätým stolcom vo Vatikáne z roku 1933 ostro vystupovalo proti odlúčeniu časti vratislavskej diecéze nachádzajúcej sa na československom štátnom území od biskupstva zo sídlom v  hlavnom meste nemeckého Sliezska – v tej dobe Breslau, dnes Wroclaw tvrdiac, že faktickým vyhovením československému Modu vivendi” by Svätý stolec vo Vatikáne tento svoj konkordát s Veľkonemeckou ríšou údajne vraj hrubo porušil. Vo všetkých ostatných otázkach týkajúcich sa sladenia štátnych hraníc s hranicami diecéz sa podarilo dospieť k plnej dohode už v máji 1935.

Hrozby zo strany nacistického Nemecka postupne zblížili stanoviská diplomacie Československa a Vatikánu. Pre Československo príležitosťou demonštrovať svoj lepší vzťah ku katolíckej cirkvi bol eucharistický kongres, ktorý sa uskutočnil vo dňoch 28 – 30.6.1935, ktorého sa zúčastnili aj veriaci všetkých národov Československa a pápeža Pia XI. na ňom zastupoval parížsky arcibiskup a kardinál Jean Verdier, ako pápežský legát, čo bola síce nepriama, ale zato zreteľná podpora idey Francúzsko – československého priateľstva zo strany Vatikánu. V októbri 1935 bol vymenovaný nový pápežský apoštolský nuncius v Československu, ktorým sa stal Švajčiar, arcibiskup msgre Francesco Xaverius Ritter, ktorý dobře poznal československé prostredie už z doby, kedy pôsobil na vatikánskom zastupiteľskom úrade v Prahe v dvadsiatych rokoch ako chargé d' affaires. Neskôr boli postupne dokonca dvaja československí arcibiskupovia Karel Kašpar a Karol Kmeťko vymenovaní za kardinálov.

Definitívne k novému rozhraničeniu diecéz pristúpil Vatikán v roku 1937, tj. v tom istom roku, kedy pápež Pius XI. vydal encykliku “Mit brennender Sorge”, ktorá odsudzuje nacistickú ideológiu. Československu ako hrádzi proti nacizmu dával Vatikán najavo zreteľné sympatie i v osudovom roku 1938, a vtedajšie vzťahy medzi obidvomi kontrahentmi “Modu vivendi” mali stále viac a viac charakter zjavného Československo – vatikánskeho spojenectva.

Pokiaľ ide o českých a moravských lidovcov, ktorých viedol Jan Šrámek a slovenských ľudákov, ktorých viedol Andrej Hlinka a neskôr Jozef Tiso, Vatikán sa pozeral na toto faktické rozdelenie československých katolíkov s veľkou nespokojnosťou. Vatikán zásadne neschvaľoval, že Československá strana lidová (ČSL) a Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS) viacej dbajú na nacionálnu než na náboženskú zložku svojich straníckych programov, a ešte menej mu bolo po chuti súperenie oboch monsiňorov, ktorí stáli v čele týchto svojich dvoch politických strán. Vatikánske napomínanie oboch strán ku svornosti väčšinou pomáhalo veľmi málo.

Výnimkou bol iba december 1935 kedy šlo o zvolenie nástupcu Tomáša Garriqua Masaryka do úradu prezidenta Československej republiky, kedy Jozef Tiso a ostatní poslanci Hlinkovej slovenskej ľudovej strany poslúchli dôraznú žiadosť pápežského apoštolského nuncia v Československu, arcibiskupa msgre Francesca Xavera Rittera, aby pri prezidentskej voľbe v československom parlamente svojimi hlasmi podporili kandidatúru dr. Edvarda Beneša.

V septembri 1938 sa zabývala pápežská diplomacia hľadaním prostriedkov k záchrane mieru. Reálne možnosti Vatikánu boli ale veľmi obmedzené. S Hitlerovským Nemeckom mal totiž samotný Vatikán vzťahy veľmi napäté. Preto jediné čo mohol Vatikán pre Československo urobiť bolo to, že francúzskemu veľvyslancovi vo Vatikáne dôrazne pripomenuli, že – pokiaľ ide o Československo - je dôležité zachovávať záväzky z medzinárodných zmlúv.

Ináč sa podpora československej veci zo strany Svätého stolca vo Vatikáne prejavovala iba pre Československo priaznivo ladenými článkami v Osservatore Romano, ktoré sa okrem iného zabývali aj otázkami platnosti medzinárodných zmlúv uzavretých Československou republikou – ako napríklad spojeneckou s Francúzskom, neskôr aj arbitrážnou z Nemeckom atď. A osobných prejavov sympatií vatikánskych predstaviteľov pracovníkom československej diplomatickej misie vo Vatikáne. Medzi týmito katolíckymi hodnostármi verejne vyjadrujúcimi svoje sympatie k Československu boli okrem iného aj msgre Domenico Tardini, neskôr kardinál, taktiež kardinál vatikánsky Štátny tajomník či sekretár Eugenio Pacelli – od roku 1939 pápež Pius XII. (pápežom bol v rokoch 1939 – 1958), msgre Giovanni B. Montini – od roku 1963 pápež Pavol VI. (pápežom bol v rokoch 1963 – 1978), a tiež niekoľko členov kardinálskeho zboru, špeciálne bývalý pápežský apoštolský nuncius v Československu Francesco Marmaggi a Francúz Edmond Tisserand.

Za ocitovanie stojí správa československého vyslanca vo Vatikáne Vladimíra Radimského o prijatí u pápeža Pia XI., ku ktorému došlo vzápätí po mníchovskom diktáte 1.10.1938. Dokument ukazuje, že s pročeskoslovenskými názormi zhora uvedených pápežových spolupracovníkov sa plne stotožňovala aj samotná hlava katolíckej cirkvi vo Vatikáne. Vyslanec Vladimír Radimský píše, že:

Papež vzkázal Mussolinimu ještě před odjezdem do Mnichova, aby tam nejezdil jen sekundovat Hitlerovi. Když byl oznámen mnichovský výsledek, požádal anglického vyslance u Svatého stolce, aby vyřídil Chamberlainovi, že papež pokládá za neslýchané, že takováto amputace byla provedena, aniž bylo slyšeno Československo. Pius XI. dále ostře kritizoval postup Polska a odsoudil politiku Beckovu. Vyslovuje z celého srdce soustrast k tomu, co se právě provádí. Nejen Hitler, ale také polská vláda využila situace a přisvojila si československá území obydlená Poláky. Papež věděl velmi dobře, jak velkou oběť jsme přinesli míru a celému lidstvu. Za tímto přesvědčením stojí a bude ho hlásat všem při každé příležitosti. Ale ovšem “vulgus vult decipi”, zodpovědnost je nyní sváděna na Československo. Papež nám současně blahopřeje k mužnému, krásnému chování v těchto smutných chvílích. Rada, kterou nám papež může dáti: buďte trpěliví, patience avec rage! Můžete si být jisti, že sympatie velké části světa jsou na vaší straně. Papež sám doufá, že snad uvidí ještě lepší časy; jest sice již jen stínem života, ale Bůh snad ví, proč ho zachovává přes přirozenou hranici věku. Připomíná si v retrospektivě, jak viděl ještě lesk dvora Napoleona III., v plné síle viděl moc železného kancléře Bismarcka a “všemohoucího” Viléma. Vše se zhroutilo. Nezapomeneme nikdy velkých slov Masarykovy životní filozofie, kterých tak odvážně použil nynější prezident dr. Beneš: “Ježíš, ne Cézar!” Pius XI. posílá svá přání šťastnější budoucnosti celé naši vládě a uděluje Československu své apoštolské požehnání”.

Tri dni pred svojím rozhovorom s československým vyslancom vo Vatikáne Vladimírom Radimským, v okamžiku, kedy sa zdalo, že vypuknutie vojny je iba otázkou hodín, sa pápež Pius XI. dňa 28.9.1938 so svojím prejavom prenášaným do šíreho sveta vatikánskym rozhlasom obrátil ku svetu zo svojím mierovým posolstvom. Pápež Pius XI. v tomto prejave položil niekoľko kritických rečníckych otázok: “Chce Hitler skutočne mier? Mier podľa spravodlivosti a na základe zachovávania zmluvných záväzkov?” A v druhej časti svojho prejavu pápež “ponúkol Bohu ako obeť za mier svoj vlastný život” a doslova povedal: “Túto obeť ponúkam Pánovi v deň sviatku svätého Václava, tohoto mierneho a heroického mučeníka”.

Nemecké masmédiá o tomto pápežovom rozhlasovom prejave zachovali úplné mlčanie, ba dokonca sa o ňom ani len nezmienili, hoci ináč tomuto pápežovmu prejavu bola v masmédiách celého sveta, včítane nášho vlastného Československa poskytnutá veľmi široká publicita.

Arcibiskup pražský a prímas Český, kardinál Karel Kašpar v reakcii na tento pápežov rozhlasový prejav poďakoval za toto posolstvo hlavy katolíckej cirkvi vo svojom liste zo dňa 18.10.1938 adresovanom vatikánskemu Štátnemu tajomníkovi či sekretárovi a kardinálovi Eugeniovi Pacellimu, ktorý sa už o pol roku neskôr stal pápežom Piom XII.

Kardinál Karel Kašpar v tomto svojom liste vysoko ocenil tú skutočnosť, že v súvislosti s rokovaním o takzvanej “Mníchovskej dohode” na poli medzinárodnej politiky a diplomacie z celého medzinárodného spoločenstva pápež Pius XI. ako hlava vatikánskeho mestského štátu široko – ďaleko bol úplne jediným, kto sa v týchto ťažkých dňoch Československej republiky verejne zastal!

Kardinál Karol Kašpar v tomto svojom liste do Vatikánu okrem iného napísal aj následovné:

“Na celém světě, ale zvláště v těžce zkoušeném Československu bylo s dojetím přijato otcovské poselství Svatého Otce, který vroucně vyprošoval mír pro celý svět. Nebylo jistě náhodou, že výslovně jmenoval jméno patrona české země, aby tak zdůraznil, na koho především myslí a pro koho vyprošuje zažehnání války”.

V londýnskom exile prezident Československej republiky dr. Eduard Beneš keď začal písať svoje pamäti – “Od Mnichova k nové válce a k novému vítězství” – zaradil tam dokument z roku 1943 týkajúci sa kontaktov medzi československou vládou v Londýne a Svätým stolcom vo Vatikáne. V tomto memorandu československý prezident dr. Eduard Beneš okrem iného o udalostiach z roku 1938 napísal:

Obzvláště nemohu zapomenouti nejvýš sympatické stanovisko Jeho Svatosti papeže Pia XI. k Československu v době zářijové krize roku 1938 a poselství, které mi zaslal v nejkritičtějším okamžiku dějin mého národa”.

V súvislosti s Československom v nasledujúcich mesiacoch sa vyplnili tie najčiernejšie obavy Vatikánu. Československo v marci 1939 úplne prestalo existovať, po vzniku takzvaného “slovenského štátu” z Hitlerovej milosti, Jozef Tiso v roku 1939 už úplne prestal poslúchať dobré rady s Vatikánu, ktorý bol toho názoru, že nie je pre katolícku cirkev únosné, aby sa hlavou tohoto separátneho “slovenského štátu” stal katolícky kňaz. Okrem toho v roku 1939 zomrel pápež Pius XI., a za nového pápeža bol zvolený vatikánsky Štátny tajomník či sekretár pápeža Pia XI., ktorý ako pápež Pius XII. (pápežom bol v rokoch 1939 – 1958) nastúpil do pápežského úradu dňa 12.3.1939. Už o dva – tri dni vzniknutá situácia bola podobná, ba dokonca ešte oveľa horšia než v septembri 1938. Práve tak ako “starý” pápež Pius XI., úplne rovnako tak aj “nový” pápež Pius XII. zaujímali voči nacistickej zvôli proti Československu úplne odmietavý postoj

V súvislosti s inauguráciou nového pápeža Pia XII. odišla na túto udalosť aj oficiálna československá delegácia. Nový pápež Pius XII. príslušníkov československej vládnej delegácie zámerne oficiálne prijal dňa 14.3.1939 v čase, kedy už do Ríma prišli prvé správy o vyhlásení slovenskej nezávislosti. Skutočnosťou, že nový pápež Pius XII. prijal oficiálnu delegáciu Československej republiky práve v tomto okamihu, dal súčasne konkludentne najavo, že rozbitie Československa Vatikán neuznáva! Podľa pamätí vedúceho československej delegácie, ktorým bol Ladislav Feierabend, zástupca slovenskej autonómnej vlády Jozef Sivák, ktorý bol taktiež jedným z členov tejto oficiálnej československej delegácie, proti tomuto kroku podobne ako pápež Pius XII. taktiež vzniesol verejný protest. Minister Jozef Sivák vtedy pápežovi Piovi XII. doslova povedal:

“Ak sa Slovensko prehlási samostatným štátom, považujem to za nešťastie pre Slovákov aj Čechov a chcem to povedať aj ja pápežovi, pretože som presvedčený, že je to stanovisko väčšiny katolíckeho slovenského ľudu”. Samotný Jozef Sivák patril k umierneným predstaviteľom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany a neskôr v dobe takzvaného “Slovenského štátu” bol dokonca jeho ministrom kultu.

A pokiaľ ide o reakciu nového pápeža Pia XII. na tieto udalosti, komentoval Ladislav Feierabend pápežovu reakciu týmito slovami:

“Byl jsem dojat sympatiemi, které papež dával najevo v naší situaci, a způsobem jakým odsoudil každou totalitu, tedy také ľuďáckou”.

A tu hneď po nástupe nového pápeža Pia XII. do pápežského úradu pred novým pápežom a pred vatikánskou politikou a diplomaciou sa v súvislosti s udalosťami 14. – 15.3.1939 objavil naliehavý úkol vytvoriť namiesto svojho doterajšieho vzťahu k Československu nejaký pomer k trom novým subjektom, ktoré vznikli v dôsledku násilného zániku Československej republiky: 1./ k takzvanému “slovenskému štátu”, ktorý bol síce satelitom nacistickej tretej ríše, ale napriek tomu aspoň formálne si podržal znaky štátnej zvrchovanosti; 2./ k tomu čo zostalo z českých a moravských krajín, čo sa teraz stalo takzvaným “Protektorátom Čechy a Morava”; a za 3./ k vládnej a politickej reprezentácii Československej republiky v zahraničí, a teda pre Vatikán k reprezentácii spriateleného štátu, ktorý síce formálne prestal existovať, ale z právneho hľadiska nezanikol.

V prvých okamihoch odo dňa 15.3.1939 boli týmito zbytkami štátnej suverenity Československej republiky najmä československé zastupiteľské úrady v zahraničí. Hitlerov dekrét zo dňa 16.3.1939 rozkazoval československým diplomatom, aby “svoje” vyslanectvá odovzdali nemeckým úradom. Či sa tak aj v praxi stalo, to záležalo jednak na osobnej odvahe diplomatov vzoprieť sa príkazu nepriateľa ich štátu a národa, a potom aj na tom, aký mal štát, u ktorého boli akreditovaní, pomer k Veľkonemeckej ríši. Inými slovami – do akej miery bol tento štát ochotný riskovať nepriateľstvo z nemeckej strany podporou prípadnej rezistencie československých diplomatov.

V prípade Vatikánu – kde by táto odvaha, ako ukazujú iné príklady, rozhodne existovala – toto dilema bohužiaľ “vyriešil” československý vyslanec vo Vatikáne Vladimír Radimský zbabelým a zradcovským odovzdaním nášho československého vyslanectva vo Vatikáne Nemcom. Neskôr jeho lži a zbabelé výhovorky v roku 1945, keď bola táto skutočnosť vyšetrovaná príslušnými československými orgánmi boli absurdné a nezmyselné. Tuto zbabelú zradu vyslanca Vladimíra Radimského nijako neospravedlňuje ani tá skutočnosť, že mal obavy, že by mu v prípade odoprenia vydať vyslanectvo bol Nemcami možno zabavený jeho značný majetok v “protektoráte”.

Za týchto okolností faktickej zrady československého vyslanca Vladimíra Radimského nemohol Svätý stolec vo Vatikáne urobiť pre Československo nič viac než demonštratívne aspoň uskutočniť oficiálnu protokolárnu rozlúčkovú audienciu vyslanca Československej republiky s pápežom Piom XII. u príležitosti “ukončenia diplomatického pôsobenia tohoto diplomata Československej republiky” vo Vatikáne.

Aj uskutočnením tejto oficiálnej protokolárnej audiencie poskytnutej vyslancovi Československej republiky dal Vatikán celkom explicitne najavo, že “de iure” uznáva existenciu Československej republiky aj naďalej!

Ďalším explicitne vyjadreným signálom Vatikánu, že aj naďalej “de iure” uznáva existenciu Československej republiky bola tá skutočnosť, že Vatikán kategoricky odmietol stiahnuť z Prahy svojho pápežského apoštolského nuncia v Československu, arcibiskupa msgre Francesca Xavera Rittera.

Pápežský apoštolský nuncius v Československu, arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter bol nedobrovoľne nútený odísť až v apríli 1939 po tom keď ho nemecké ríšske úrady vyhostili.

Po skončení druhej svetovej vojne – povojnový pracovník československého veľvyslanectva vo Vatikáne Jaromír Machula vo svojich pamätiach Radimského zradu ostro kritizuje a uvádza, k akému vývoju by došlo, ak by k tejto Radimského zrade nebolo bývalo došlo. Jaromír Machula v tejto súvislosti uvádza prípad juhoslovanského vyslanca vo Vatikáne, ktorý v roku 1941 po okupácii Juhoslávie vojskami nacistického Nemecka juhoslovanské vyslanectvo vo Vatikáne Nemcom odmietol vydať. Tým boli zachované diplomatické styky medzi Juhosláviou (tj. juhoslovanskou exilovou vládou v Londýne) a Svätým stolcom vo Vatikáne v priebehu celého obdobia trvania druhej svetovej vojny, v dôsledku čoho ani nikdy nedošlo k nadviazaniu diplomatických vzťahov Vatikánu s vtedajším ustašovským Chorvátskom. V tejto súvislosti Radimského zrada veľmi skomplikovala vývoj Československo – vatikánskych vzťahov v priebehu trvania druhej svetovej vojny, a to najmä tým, že v týchto Československo – vatikánskych diplomatických vzťahov fakticky vytvorila diplomatické vákum, ktoré z núdze uvolnilo pole pre experimentovanie a hľadanie kontaktov medzi Svätým stolcom vo Vatikáne a slovenským vojnovým štátom.

Pre Svätý stolec sa však za Československom ani po jeho faktickom zničení a následnej zrade vyslanca Radimského rozhodne “nezavrela opona”, a hlásenie pápežského apoštolského nuncia v Berlíne, ktorým bol arcibiskup Cesare Orsenigo z 18.3.1939 obsahuje detailný popis nemeckej okupácie Čiech a Moravy, čo nie je ani zďaleka posledným dokladom dobového záujmu vatikánskej diplomacie o ďalší osud Československa. Svedčí o tom napríklad hlásenie pápežského apoštolského nuncia v Paríži, ktorým bol arcibiskup Valerio Valeri zo dňa 10.6.1939, ktoré sa týka úvah o obnovení Československa; alebo tiež aj odpoveď vatikánskeho Štátneho tajomníka či sekretára, ktorým bol kardinál Luigi Maglione zo dňa 17.12.1939 nemeckému veľvyslancovi, kde v tejto vatikánskej odpovedi zo dňa 17.12.1939 bola zahrnutá aj sťažnosť na správanie sa okupantov v “protektoráte”.

Taktiež začiatkom roku 1940 pápež Pius XII. sa stretol s nemeckým ministrom zahraničných vecí, ktorým bol Joachim von Ribbentrop. Pri tejto príležitosti pápež Pius XII. nemeckému ministrovi zahraničia Joachimovi von Ribbentropovi tlmočil sťažnosti na správanie sa “Ríše”, pričom medzi týmito vatikánskymi sťažnosťami na poprednom mieste bola najmä sťažnosť na správanie sa Nemecka voči katolíckej cirkvi a upozornenie “na časté väznenie katolíckych duchovných, najmä v Rakúsku a v protektoráte Čechy a Morava” – doslova “i frequenti arresti di Ecclesiastici particolarmente in Austria e nel Protettorato Boemia et Moravia”.

Následne dňa 17.3.1940 pápež Pius XII. poslal po nemecky písaný list predsedovi nemeckej biskupskej konferencie, ktorým bol kardinál Adolf Bertram. Pápež Pius XII. v tomto svojom liste kardinálovi Adolfovi Bertramovi vysvetlil, že ministra zahraničia Joachima von Ribbentropa prijal iba preto, aby ministrovi Joachimovi von Ribbentropovi tlmočil sťažnosti na situáciu katolíckej cirkvi v Nemecku a Nemeckom okupovaných krajín; k tomuto listu pápeža Pia XII. kardinálovi Adolfovi Bertramovi, pápež Pius XII. pripojil aj taliansky písanú prílohu “principali punti concernanti la penosa situazione della Chiesa Cattolica in Germania”.

Historicky zaujímavý dokument je hlásenie, ktoré dňa 22.1.1943 vypracoval pápežský apoštolský nuncius v Berlíne arcibiskup Cesare Orsenigo, ktoré je venované najmä situácii katolíckej cirkvi v Protektoráte Čechy a Morava. Pápežský apoštolský nuncius v Berlíne arcibiskup Cesare Orsenigo v tomto dokumente uvádza rôzne údaje o zatknutých a väznených katolíckych kňazov včítane ich mien. Pápežský apoštolský nuncius v Berlíne arcibiskup Cesare Orsenigo okrem iného píše:

“Hovorí sa, že obyvateľstvo protektorátu je veľmi skľúčené, katolíci ťažko pociťujú najmä to, že im chýbajú duchovní pastieri, tri z piatich diecéz, tj. Praha, Brno a České Budějovice sú neobsadené. Dvaja biskupi – olomoucký a kráľovohradecký – sú už dosť pokročilého veku”.

Vatikánski predstavitelia sa neuspokojovali so zhromažďovaním informácií o perzekúcii katolíckej cirkvi pri ktorej nacisti spojovali ideologické a nacionalistické hľadiská, ale katolícka cirkev sa pokúšala aj pomáhať obetiam nacistickej perzekúcie. Pri hadrichiáde boli napríklad zastrelení dvaja českí katolícki kňazi z olomouckej arcidiecéze, a to olomoucký dekan František Kvapil a kaplán Metoděj Mičola. Hlásenie pápežského apoštolského nuncia v Berlíne arcibiskupa Cesareho Orseniga zo dňa 22.1.1943 sa týkalo aj prípadu kanovníka pražskej kapituly, ktorým bol Otto Stanovský. Tento katolícky kňaz Otto Stanovský bol nacistickým režimom odsúdený k trestu smrti v súvislosti s atentátom na Reinharda Heydricha za to, že “neoznámil stopu, ktorá mohla viesť k atentátnikom”.

Z olomouckej arcidiecéze pochádzal aj katolícky kňaz, ktorý bol v očiach nacistov ešte väčším “zločincom” než katolícki kňazi, ktorých nacistický režim nechal popraviť. Týmto katolíckym kňazom bol predseda československej vlády v Londýne msgre Jan Šrámek. Zradca Emanuel Moravec prišiel na diabolský nápad, ako Šrámkových cirkevných predstavených prinútiť aby prejavili lojalitu voči Veľkonemeckej ríši tým, že Jana Šrámka verejne potrestajú a zbavia ho hodností. Zástupcom olomouckého arcibiskupa, ktorým bol Vilém Prečan sa však podarilo mimoriadne inteligentným postupom tento lstivý manéver protektorátneho ministra národnej osvety zmariť. Správne poukázali totiž na to, že niektoré druhy cirkevných trestov by proti msgre Janu Šrámkovi mohol vzniesť iba Vatikán a k uskutočneniu suspenzie, ktorá spadá do kompetencie olomouckého arcibiskupa Viléma Prečana si ako podklady vyžiadali dotyčné “podvratné reči”, ktorých autorom bol msgre Jan Šrámek. Samozrejme, že žiadne “podvratné reči” msgre Jana Šrámka nedostali, a tým aj celá tato “kauza” padla.

Pretože zradou vyslanca Radimského sa pre Vatikán uzavreli možnosti akýchkoľvek oficiálnych kontaktov s predstaviteľmi Československej republiky v zahraničí, musel Vatikán z núdze svoj záujem o české a slovenské záležitosti obmedziť na pokusy o kontakty s “domácimi” reprezentantmi oboch častí bývalej Československej republiky. Ale zatiaľ čo v prípade Slovenska bolo nadviazanie takýchto kontaktov po “štátnej línii” ľahké, pokiaľ išlo o Čecha a Moravu, nemienila nemecká okupačná správa protektorátu nič takého tolerovať. Ba dokonca Vatikánu bol zo strany nacistov všemožne znemožňovaný styk s českými a moravskými krajinami aj po rýdzo cirkevnej línii.

Pokiaľ ide o takzvaný “Slovenský štát”, Vatikán sa na neho pozeral ako iba na “zostatkový štát Československa”, ktorý tu zostal po nemeckej anexii Čiech a Moravy. Preto Vatikán po vyhostení pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xavera Rittera v apríli 1939 z Prahy aj svoju diplomatickú misiu v Bratislave považoval iba za pokračovanie svojej diplomatickej misie v Prahe, tj. na tej časti československého štátneho územia, ktoré nebolo anektované nacistickým Nemeckom, a ktoré teda aspoň formálne zostalo ušetrené cudzej okupácie a anexie. K oficiálnemu uznaniu existencie vojnového takzvaného “Slovenského štátu” zo strany Vatikánu “de iure” nikdy nedošlo!

Najjasnejšie vyplýva toto vatikánske stanovisko z dokumentu z 5.6.1939, ktorým Svätý stolec “de facto” udeľuje agrément slovenskému vyslancovi, ktorým sa stal Karol Sidor. V tomto vatikánskom dokumente sa doslova píše:

“Svätá stolica považuje zo svojej strany Jeho excelenciu msgre Francesca Xavera Rittera, ktorý zastával funkciu nuncia v Československu, za muža, ktorý pokračuje v plnení tých istých funkcií na Slovensku. Následkom toho msgr Ritter odoberie sa zakrátko do Bratislavy”.

Bratislavská vláda však trvala na tom, že Slovensko je štátom, medzi ktorým a bývalým Československom neexistuje žiadna kontinuita. Pápežský apoštolský nuncius arcibiskup msgre Francesco Xaverius Ritter v polovici júna 1939 nakrátko Bratislavu skutočne navštívil, ale po oboznámením sa zo stanoviskom bratislavského ministerstvom zahraničia zase na protest okamžite odcestoval preč.

Pápežský apoštolský nuncius arcibiskup msgre Francesco Xaverius Ritter sa totiž dozvedel, že bratislavská vláda síce nemá nič proti jeho osobe, ale že by sa mohol stať pápežským apoštolským nunciom na Slovensku iba pod podmienkou podania žiadosti o nový agrément a záväzku, že sa vo svojich prejavoch zdrží akéhokoľvek náznaku toho, že by jeho misia na Slovensku bola pokračovaním jeho diplomatického poslania v Československu.

Pre Vatikán boli tieto podmienky “slovenskej vlády” kategoricky neprijateľné, takže do Bratislavy nakoniec – po veľkom váhaní či do Bratislavy má vôbec aspoň nejakého svojho diplomata vyslať – po viac než jednoročnej pauze vyslal Vatikán iba diplomata nižšej funkcie, ktorého diplomatický titul ešte k tomu navyše explicitne naznačoval, že Svätý stolec vo Vatikáne nemá v úmysle vyslať na Slovensko pápežského apoštolského nuncia ani v budúcnosti.

Vatikánsky diplomat vyslaný do Bratislavy bol msgre Guiseppe Burzio - chargé d' affaires – chýbala mu obvyklá zkratka a. i. znamenajúca “ad interim” označujúca dočasnosť poverenia nižšieho diplomata, ktorý má normálne plniť funkciu iba do príchodu hlavy misie, v tomto prípade pápežského nuncia. Do Bratislavy však v rokoch 1939 – 1945 po návrate pápežského apoštolského nuncia arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera podľa predstáv Svätého stolca vo Vatikáne žiadny pápežský apoštolský nuncius do Bratislavy byť vyslaný nemal a ani nikdy vyslaný nebol!

O tom, že Svätý stolec vo Vatikáne považoval túto politickú situáciu na československom štátnom území iba za dočasnú svedčí aj tá skutočnosť, že pápežskému apoštolskému nunciovi v Československu arcibiskupovi msgre Francescovi Xaverovi Ritterovi nebola zverená žiadna ďalšia diplomatická misia, ale vatikánsky Štátny sekretariát arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera aj naďalej oficiálne považoval za pápežského apoštolského nuncia v Československu a “de facto” držal si teda arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera “voľného”, aby mohol vo svojom diplomatickom postavení pápežského apoštolského nuncia v Československu pokračovať akonáhle to len bude možné.

Situácia v protektoráte bola medzitým úplne neúnosná. Keď zomrel českobudejovický biskup Šimon Bárta, Svätý stolec vo Vatikáne namiesto zomrelého českobudejovického biskupa Šimona Bárta chcel za sídelného biskupa českobudejovickej diecéze vymenovať pražského svätiaceho biskupa, ktorým bol Antonín Eltschkner. Vtedy nemecký veľvyslanec u Svätého stolca vo Vatikáne na príkaz svojej vlády vzniesol proti tejto nominácii biskupa Antonína Eltschknera protest.

Ako vyplýva z poznámok msgre Domenica Tardiniho z ich rozhovoru s nemeckým veľvyslancom dňa 24.7.1940, vatikánski predstavitelia na čele s vatikánskym Štátnym tajomníkom či sekretárom kardinálom Luigim Maglionem v odpovedi nemeckému veľvyslancovi uviedli, že českobudejovická diecéza je z najväčšej časti česká, a iba s veľmi slabou nemeckou minoritou, a že je nielen v európskych ale dokonca aj v misijných krajinách zvykom vyberať biskupa z miestneho národa. Okrem toho biskup Antonín Eltschkner ovláda perfektne aj nemčinu.

V tejto veci týkajúcej sa nominácie biskupa Antonína Eltschknera pre diecézu České Budějovice dňa 27.7.1940 nemecký veľvyslanec znovu navštívil vatikánskeho Štátneho tajomníka či sekretára kardinála Luigi Maglioneho a prehlásil, že vatikánsky Štátny sekretariát by si ušetril komplikácie, keby si predbežne zaistil súhlas nemeckej vlády s nomináciami biskupov pre územia podrobená Nemecku, a doslova povedal, že:

“Záujmom nemeckej vlády je, aby nielen v Nemecku, ale aj v Protektoráte Čechy a Morava a na okupovanom území, boli vedúcimi činiteľmi Nemci, alebo aspoň ľudia nemeckého pôvodu. Budějovice sú príhraničná diecéza, a preto má na nej nemecká vláda špeciálny záujem. Biskupa Eltschknera neuznáme!”

Dňa 21.8.1940 sa nemecké veľvyslanectvo vo Vatikáne pokúsilo o “handel” s Vatikánom, keď prišli s novým návrhom, že nemecká vláda sa zmieri s vymenovaním Čecha Antonína Eltschknera pre diecézu České Budějovice, ak Svätá stolica vo Vatikáne dá Berlínu záväzný sľub, že za budúceho pražského arcibiskupa vymenuje nejakého Nemca. Vtedajší pražský arcibiskup kardinál Karel Kašpar v tej dobe síce ešte žil, avšak bolo už všeobecne známe, že je veľmi ťažko chorý a čoskoro zomrie. A v máji roku 1941 pražský arcibiskup kardinál Karel Kašpar skutočne aj zomrel. Vatikán však na tento “handel” s nacistickým Nemeckom kategoricky odmietol pristúpiť, a radšej nechal pražskú arcidiecézu po smrti jej arcibiskupa Karla Kašpara až do konca druhej svetovej vojny neobsadenú.

Záber úsilí Vatikánu o uľahčenie utrpenia vyplývajúcich z vojnových udalostí alebo z perzekúcie jednotlivcov i celých skupín ľudí zo strany nacistov bol veľmi široký a úprimné snahy Vatikánu pomáhať našim československým spoluobčanom sa ani zďaleka netýkali iba katolíkov, ale v podstate každého človeka, ktorý sa ocitol v tiesni bez ohľadu na jeho národnosť a náboženstvo. V dokumentoch z vatikánskych archívov tak nachádzame napríklad svedectvo o intervencii u kolumbijského vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne z januára 1941 v prospech československých utečencov, ktorým boli udelené kolumbijské vstupné víza. Podobne tak aj ďalší dokument o pomoci štyrom stovkám československých utečencov v Marseille, ktorým hrozilo vyhostenie do protektorátu a teda istá smrť. Taktiež o vatikánskej akcii z apríla 1942, ktorá mala zachránila iných Čechoslovákov, tentoraz zas v Španielsku, taktiež pred ich vyhostením do protektorátu, a tým teda taktiež pred úplne istou smrťou. Vo vatikánskych archívoch je mnoho dokladov o vatikánskych snahách pomôcť prenasledovaným Židom. V prípade českých Židov tieto vatikánske snahy mali iba veľmi malé nádeje na úspech, v prípade slovenských Židov tieto vatikánske snahy mali oveľa väčšie nádeje na úspech. Ako najnádejnejší sa javil prípad úsilia Vatikánu zabrániť v roku 1943 deportácii cudzích štátnych príslušníkov židovskej národnosti z Talianska, medzi ktorými boli aj československí štátni občania. Úspech vatikánskeho zásahu v prospech Židov však bol bohužiaľ iba dočasný, podobne ako tomu bolo aj v prípade niekoľkých odkladov transportov slovenských Židov. Napriek tomu ale možnosti pomáhať ohrozeným slovenským Židom boli umožnené faktickou existenciou diplomatických stykov Svätého stolca vo Vatikáne s takzvaným vojnovým “slovenským štátom”, ba dokonca vo februári 1944 sa aj samotná československá vláda v Londýne obrátila na Vatikán s prosbou o intervenciu u “súčasných držiteľov moci na Slovensku”, ktorá by mala zabrániť nacistickým transportom slovenských Židov mimo územie Slovenska. Československá vláda v Londýne sa síce na Vatikán neobrátila priamo, ale prostredníctvom westminsterského arcibiskupa. Československá vláda v exile žiadala Svätý stolec vo Vatikáne o intervenciu “to the authorities at present in control of Slovakia”, aby boli odvrátené deportácie slovenských Židov. Československá vláda v Londýne sa v tejto svojej žiadosti pritom odvolávala na úspech obdobnej akcie vatikánskej diplomacie v roku 1942.

Prezident Československej republiky v Londýne dr. Eduard Beneš sa memorandom oficiálne nesúcim dátum 12.5.1943 obrátil na Vatikán s návrhom na nadviazanie neoficiálnych kontaktov medzi Československom a Vatikánom. Aby si bol československý prezident dr. Eduard Beneš istý tým, že toto memorandum bude Svätému stolcu vo Vatikáne skutočne aj doručené, urobil tak dokonca duplicitne. Prvý raz bolo toto memorandum odovzdané už v júli 1943 apoštolskému delegátovi vo Washingtone, ktorým bol kardinál Amleto Cicognani, druhý raz zas Úradu vlády Jeho veličenstva (Úradu britskej vlády) dňa 14.8.1943, ktorá zabezpečila, aby ho jej britský vyslanec Francis Osborne odovzdal Svätej stolici vo Vatikáne.

Reakciou na toto československé memorandum bol dôverný list vatikánskeho Štátneho tajomníka či sekretára, ktorým bol kardinál Luigi Maglione, a ktorého adresátom bol apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey v Londýne. Vatikánsky Štátny tajomník či sekretár kardinál Luigi Maglione v tomto liste apoštolskému delegátovi kardinálovi msgre Williamovi Godfreyovi píše:

“Prosím Vašu eminenciu, aby láskavo oznámila prezidentovi Benešovi, že som vzal so záujmom československé memorandum na vedomie. Nevidím žiadne prekážky, aby Vaša eminencia s ním udržovala dôverné kontakty. Prezident Beneš určite pochopí, že v súčasnej veľmi delikátnej situácii nie je možné robiť viacej. Nepochybujem o tom, že sa budete riadiť opatrnosťou a taktom, ktorých si vyžadujú okolnosti, a budete mňa láskavo stále o veci informovať”.

Opatrnosti vatikánskeho Štátneho tajomníka či sekretára kardinála Luigi Maglioneho sa rozhodne nemožno nijako čudovať, pretože tento jeho list do Londýna bol odoslaný práve dňa 9.9.1943, čo bolo deň po tom, ako Taliansko vyhlásilo uzavretie prímeria zo spojencami a chcelo kapitulovať, avšak vzápätí na rozkaz Adolfa Hitlera nemecké vojská obsadili severné a stredné Taliansko včítane aj talianskeho hlavného mesta Ríma, samotný taliansky kráľ a nová talianska vláda pred nemeckými inváznymi jednotkami uprchli z hlavného mesta Ríma do Neapola, keďže juhotaliansky Neapol bol v tej dobe už v rukách americkej armády, ktorá behom niekoľkých mesiacov už oslobodila ostrov Sicíliu a potom pokračovala v bojoch v juhotalianskej Kalábrii, a v súčasnej dobe sa teda už nachádzala v južnom Taliansku. Ak duce Benito Mussolini a jeho taliansky fašistický režim ohrozoval Vatikán, tak treba povedať, že tento taliansky fašistický režim bol aspoň formálne viazaný s Vatikánom lateránskymi dohodami z roku 1929 a taktiež aj to, že taliansky fašistický režim aspoň formálne považoval svoj štát a režim za “katolícky”. Teraz však toto všetko bolo preč, Taliansko a jeho orgány nemohlo už nič hovoriť do toho čo sa bude alebo nebude diať v Ríme, pretože v Ríme okupovanom nemeckými vojskami teraz moc mali nemeckí velitelia wermachtu, esesákov a gestapákov v Ríme, ktorí žiadne talianske zákony neuznávali a pre ktorých lateránske dohody z roku 1929 s Vatikánom neexistovali a neuznávali ich, a Vatikán bol považovaný “za nepriateľa Ríše”, v dôsledku čoho bezprostredne hrozilo Vatikánu nebezpečenstvo že sa niektorí z veliteľov nemeckého wermachtu, esesákov či gestapákov môže rozhodnúť tento vatikánsky “žido - farársky miništát” zlikvidovať. Voľnosť konania vatikánskej diplomacie takto v priamom obkľúčení nemeckých vojsk okupujúcimi mesto Rím a stredné Taliansko, a stojacimi na samej Taliansko – vatikánskej štátnej hranici po niekoľko mesiacov bola obmedzená ešte oveľa viacej než bola kedykoľvek predtým od vstupu Talianska do druhej svetovej vojny. Vatikán sa teda momentálne nachádzal vo svojej najkritickejšej situácii a v Londýne to všetci veľmi dobre vedeli.

Apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey mal s nami Čechoslovákmi bohužiaľ osobne veľmi zlé skúsenosti. Už začiatkom roku 1941 apoštolského delegáta kardinála msgre Williama Godfreye totiž navštívil František Táborský, ktorý bol v tomto čase bohužiaľ osobným tajomníkom prezidenta Československej republiky dr. Eduarda Beneša. František Táborský tlmočil apoštolskému delegátovi kardinálovi msgre Williamovi Godfreymu žiadosť prezidenta Československej republiky dr. Edvarda Beneša o spoločné stretnutie. Súčasne pritom ale veľmi prekvapenému, ba až šokovanému apoštolskému delegátovi kardinálovi msgre Williamovi Godfreymu tento blbec František Táborský povedal, že osobne je vraj toho názoru, že za súčasnej chúlostivej medzinárodnej situácie by mal apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey tento Benešov návrh na spoločné osobné stretnutie apoštolského delegáta kardinála msgre Williama Godfreye s dr. Eduardom Benešom odmietnuť!

Vatikánsky diplomatický zástupca, apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey zas bohužiaľ namiesto toho, aby si uvedomil, že tento František Táborský je úplne obyčajný, bezvýznamný a neškodný malý český blbec, ktorého rozhodne netreba brať príliš vážne, bohužiaľ tento prekvapivý a neočakávaný osobný postoj Benešovho osobného tajomníka Františka Táborského vzal smrteľne vážne, respektíve vyložil si ho ako nejakú zrejme asi konšpiračnú sabotáž priania jeho vlastného šéfa dr. Eduarda Beneša stretnúť sa s ním, a pretože osobne už mal isté skúsenosti aj s rôznymi provokáciami zo strany nacistickej nemeckej tajnej služby – nabádalo ho to k maximálnej opatrnosti a zdržanlivosti.

Ďalšiu veľmi zlú skúsenosť s nami Čechoslovákmi apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey urobil začiatkom marca 1945, kedy písomne požiadal o svoje prijatie u československého prezidenta dr. Eduarda Beneša pred Benešovým odletom z Londýna do Moskvy. Na tento svoj dopis apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey nedostal vôbec žiadnu odpoveď.

Apoštolský delegát kardinál msgre William Godfrey bol tým veľmi urazený a iba vďaka osobnému zásahu československého ministra zahraničných vecí v Londýne, ktorým bol Jan Masaryk sa podarilo apoštolského delegáta kardinála msgre Williama Godfreye presvedčiť o tom, že údajne vraj nešlo o zlý úmysle, ale iba o omyl, omluviteľný zmätkom okolo prezidentovho odletu do Moskvy. Ako však ale svedčí Jaromír Machula, o žiadny omyl nešlo, ale bol to práve ten zlý úmysel. Jaromír Machula dosvedčuje, že československý minister zahraničných vecí Jan Masaryk v tejto súvislosti:

“…použil několik silných výrazů na adresu osob z okolí prezidenta Beneše, které mohly být zodpovědny za tuto hrubou urážku. Masaryk řekl: Nejhorší na celé věci je, že to nebyla náhoda, nýbrž záměrný, zlomyslný, nezodpovědný zásah do prezidentovy pravomoci. Je samozřejmé, že se omluvíme a řekneme něco o těžké nemoci prezidenta těsně před odjezdem do Moskvy, že ho ranila částečná mrtvice. Já sám nyní požádám kardinála Godfreye telefonicky o audienci”.

I tento prípad jasne dokazoval, že nenávisť voči katolíckej cirkvi a Vatikánu v kruhoch mnohých československých politikov a štátnych úradníkov pretrváva v podstate bezo zmeny aj naďalej, ba dokonca tí, čo fanaticky nenávidia katolícku cirkev a Vatikán sa nachádzajú aj v najbližšom okolí československého prezidenta dr. Eduarda Beneša. Nielen Gottwaldovi boľševici, ale dokonca aj medzi londýnskymi takzvanými “demokratmi” bolo mnoho všelijakých hajzlov, ktorý dobrým vzťahom Československej republiky zo Svätou stolicou vo Vatikáne ani najmenej nepriali a všemožne ich sabotovali.

K veriacim alebo aspoň k priaznivcom katolíckej cirkvi patrila aj väčšina československých krajanov žijúcich v talianskej diaspore v Ríme a okolí. Na zhromaždení konanom tri týždne po oslobodení mesta Ríma anglo – americkými spojencami, verejne si zvolili títo naši československí rodáci žijúci v Taliansku “Československý národný výbor”. Ostatne v ilegalite existoval v Taliansku po celú dobu trvania druhej svetovej vojny tajný “Československý národný výbor”, ktorý mal podporu zo strany Vatikánu. Prirodzeným strediskom Československého národného výboru v Taliansku, ktorý teda vystúpil z ilegality sa stala československá pápežská kolej Nepomucenum – Pontificio collegio Nepomuceno. Toto “Nepomucenum” bola československá katolícka inštitúcia, ktorej existenciu dokázal Svätý stolec po celú dobu trvania druhej svetovej vojny, ba dokonca aj v časoch bezprostrednej nemeckej okupácie mesta Ríma a stredného i severného Talianska uhájiť. Vatikán poskytoval Nepomucenu – celkom odrezanému od “domácich zdrojov”, tj. od zdrojov z Československa – aj finančnú dotáciu, ktorá československému Nepomucenu umožnila prežiť.

Nepomucenum teda Československému národnému výboru v Taliansku poskytlo “strechu nad hlavou” a z Nepomucena pochádzali aj dvaja z troch funkcionárov Československého národného výboru v Taliansku: podpredsedom Československého národného výboru v Taliansku bol zvolený vicerektor Nepomucena msgre Josef Bezdíček, a jeho tajomníkom jeden z bývalých chovancov Nepomucena, ktorí sa za vojny nevrátili do nacistami zotročeného Československa a dokončil namiesto toho svoje štúdiá na pápežských univerzitách v Ríme. A týmto bol – už niekoľkokrát vyššie zmienený – Jaromír Machula.

Nie zanedbateľným úspechom, ktorý Jaromír Machula a jeho spolupracovníci z Československého národného výboru v Taliansku zaznamenali, bolo usporiadanie svätováclavských osláv vo Vatikáne dňa 28.9.1944. Bola slúžená katolícka svätá omša u oltára svätého Václava vo svätopeterskej bazilike. Tento oltár svätého Václava v najväčšom kresťanskom chráme sveta – v chráme svätého Petra – dal zriadiť už cisár svätej ríše rímskej a kráľ český Karel IV., a od 14. storočia je v bazilike až dodnes. Súčasná podoba oltáru svätého Václava vo svätopeterskej bazilike pochádza z doby baroka. V roku 1963 bola výzdoba tohoto oltára svätého Václava vo svätopeterskej bazilike doplnená aj o medailóny svätého Cyrila a svätého Metoda. Po skončení katolíckej svätej omše u oltára svätého Václava vo svätopeterskej bazilike prijal ešte toho istého dňa 28.9.1944 členov československej kolónie v Ríme na slávnostnej audiencii samotný pápež Pius XII. Na tejto audiencii uskutočnenej dňa 28.9.1944 pápež Pius XII. úplne otvorene verejne potvrdil nielen to, že aj naďalej uznáva existenciu Československej republiky, ale aj to, že uznáva územnú celistvosť a jednotu Československa. Pápež Pius XII. dňa 28.9.1944 verejne povedal:

“Vašou vlasťou sú požehnané krajiny! Vašu vlasť príroda ozdobila mnohotvárnou krásou od úrodných vltavských a labských polí až k majestátnym vrcholom Vysokých Tatier!”

Po zmienenej svätováclavskej slávnosti, ktorá sa uskutočnila dňa 28.9.1944, ktorú československá vláda v Londýne plným právom veľmi vysoko ocenila, ako maximálne ústretový krok Vatikánu voči Československu, bolo medzi Rímom a Londýnom dohodnuté, že tajomníkovi Československého národného výboru v Taliansku Jaromírovi Machulovi bude zverené poslanie presne informovať československú vládu v Londýne o vatikánskych stanoviskách, čím súhlasil ako vatikánsky Štátny sekretariát, tak aj československé ministerstvo zahraničia v Londýne. A tak sa stalo, že Jaromír Machula bol prijatý na súkromnej audiencii u pápeža Pia XII. Nie síce preto, ako sa niektorí historici mylne domnievajú, aby mu pápež zveril nejaké tajné poslanie, veď ostatne Jaromír Machula bol vatikánskou aj československou stranou zhodne považovaný za príslušníka politických štruktúr Československej republiky a nie nejakého “vatikánskeho emisára”. Problémom bola totiž tá skutočnosť, že fakticky jedinou cestou, ako Jaromíra Machulu dostať v týchto vojnových podmienkach druhej svetovej vojny z Talianska do Anglicka bol Machulov vstup do československej armády. A vzhľadom k tomu, že Jaromír Machula bol katolícky kňaz, musel mať pre vojenskú službu – a to aj pre vojenskú službu bez zbrane – cirkevný dišpenz, ktorý mu mohol udeliť iba pápež. A práve za týmto účelom cirkevného dišpenzu bol dňa 22.12.1944 Jaromír Machula - spoločne aj s ďalšími ôsmimi československými katolíckymi kňazmi, ktorý si z rôznych dôvodov podali tiež žiadosť o vstup do československej armády – prijatý na audiencii u pápeža Pia XII.

Pápež Pius XII. síce veľmi dobre poznal účel Machulovej žiadosti o vstup do československej armády, ale i tak si na audiencii nechal od Jaromíra Machulu ešte raz v krátkosti zhrnúť to, ako Jaromír Machula chápe svoje poslanie v Londýne, potom veľmi uznanlivo pochválil Jaromíra Machulu, požehnal mu a na úplný záver pápež Pius XII. Machulovi povedal: “Pozdravuj od nás Jeho excelenciu pána prezidenta Beneša, msgre Šrámka a pána ministra zahraničia!”

Machulova anabáza bohužiaľ však trvala veľmi dlho – od Machulovej audiencii u pápeža Pia XII. až do jeho príchodu do cieľa jeho cesty uplynuli až tri mesiace a jeden deň! Až dňa 23.3.1945 sa teda Jaromír Machula dostal do svojho cieľa. Hneď toho dňa 23.3.1945 Jaromíra Machulu okamžite prijal československý minister zahraničných vecí Jan Masaryk. Jaromír Machula bohužiaľ prezidenta Československej republiky dr. Eduarda Beneša už v Londýne nezastihol. Československý prezident dr. Eduard Beneš bol v tej dobe totiž už v Moskve. Ba dokonca bol malý zázrak, že Jaromír Machula zastihol ešte aspoň československého ministra zahraničných vecí Jana Masaryka, pretože aj minister zahraničných vecí Československej republiky Jan Masaryk sa už bezprostredne pripravoval na odlet do San Franciska, kde z poverenia československej vlády v Londýne minister Jan Masaryk zastupoval Československú republiku na ustavujúcom zhromaždení Organizácie spojených národov OSN v San Franciscu. Avšak i tak Jaromír Machula stihol informovať československého ministra zahraničných vecí Jana Masaryka o týchto mimoriadne dôležitých vatikánskych záležitostiach. Jaromír Machula poskytol tak československej vláde v Londýne veľmi cenné informácie, ktoré sa stali podkladom pre československú vládnu správu, ktorú o otázke obnovenia oficiálnych Československo – vatikánskych diplomatických stykov vypracoval minister Hubert Ripka, ktorého minister Jan Masaryk poveril svojim zastupovaním v čase svojej neprítomnosti v Londýne. Táto Ripkova vládna správa bola dňa 31.3.1945 odoslaná prezidentovi československej republiky dr. Eduardovi Benešovi do Moskvy. Tu uvádzam najvýznamnejšie body z tejto Ripkovej vládnej správy:

1./ Ve Vatikánu se stále zdůrazňuje, že kdyby vyslanec Radimský nebyl vydal legaci Němcům a neodjel, byla by existovala československá legace u Vatikánu dodnes. Totéž udělali s legací jugoslávskou, a proto nenavázali styk s chorvatským státem.

2./ I tak do Bratislavy poslali jen chargé d' affaires, co znamená, že to byl jen styk mezi zahraničními úřady, ale že nebyl oficiální styk s prezidentem slovenského státu.

3./ Konečně udržují dále dům apoštolské nunciatury v Praze, nevydali jej Němcům i přes jejich naléhání, a nuncius Ritter, který je bohužel nyní v Miláně, je stále pokládán za papežského nuncia.

4./ V každém případě Vatikán zařídí svou politiku realisticky se zřetelem na nové poměry, jak budou po válce ve střední Evropě. Československo pokládají za nejstabilnější stát ve střední Evropě, který se ze všech nejrychleji bude rekonstruovat.

Jaromír Machula vo svojej knihe veľmi správne hodnotí tú skutočnosť, že Československá republika sa dopustila veľmi hrubej chyby, keď odmietla vatikánsku koncepciu nepretržitej kontinuity Československo – vatikánskych diplomatických vzťahov, čo práve najmä Československej republike v oblasti jej medzinárodných vzťahov a najmä boja československej diplomacie za medzinárodné uznanie nepretržitej právnej kontinuity existencie Československa od roku 1918 spôsobilo úplne zbytočne obrovské škody!

Vatikán teda ku prospechu a záujmu samotnej československej diplomacie a politiky doslova Československu úmyselne nahral “na smeč”, ktoré Československo mohlo využiť k svojim vlastným záujmom v oblasti boja československej diplomacie za medzinárodné uznanie nepretržitej právnej kontinuity existencie Československa od roku 1918, avšak z úplne nepochopiteľných iracionálnych dôvodov Československu túto podanú ruku k presadeniu tohoto svojho vlastného záujmu vo svete medzinárodnej politiky a diplomacie neprijalo, čím uškodilo samo sebe; respektíve slepá nenávisť československých politikov, a to aj mnohých takzvaných “demokratických” československých politikov proti Svätej stolici vo Vatikáne a katolíckej cirkvi bola až tak zaslepená, že nedbala ani na to, že ako vedľajší účinok tohoto nenávistného správania sa voči Vatikánu a katolíckej cirkvi škodí najmä práve samotným československým záujmom v boji o uznanie nepretržitej právnej kontinuity existencie Československej republiky!

Táto slepá nenávisť voči katolíckej cirkvi a Svätej stolici vo Vatikáne je niečo absolútne neuveriteľného a nepochopiteľného, pretože nebola to Veľká Británia, ani Spojené štáty americké, ani Francúzsko, ani Sovietsky zväz a ani nikto iný, ale iba Vatikán ako široko – ďaleko jediný subjekt medzinárodného práva verejného na celom šírom medzinárodnom poli medzinárodnej politiky a diplomacie, ktorý ako jediný hájil a uznával kontinuitu predmníchovskej Československej republiky a kontinuitu československých diplomatických stykov!

A keď sa prihlásil pápežský apoštolský nuncius v Československu, že je pripravený k návratu do oslobodeného Československa a pokračovania vo svojej nedobrovoľne prerušenej diplomatickej misii v Československu, tak iracionálna československá zahraničná politika motivovaná svojou slepou protikatolíckou nenávisťou uštedrí Československo – vatikánskym vzťahom, ale v podstate a predovšetkým aj sebe samej, tj. záujmu československej zahraničnej politiky na uznaní právnej kontinuity s predmníchovskou Československou republikou “facku”, ktorá tieto úsilia československej zahraničnej politiky fakticky úplne iracionálne torpéduje aj tým, že formálne trvá na tom, aby Vatikán pre svojho pápežského apoštolského nuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera si formálne podal žiadosť o nový agrément, čím Československo – v rozporu zo svojím diplomatickým bojom za svoju právnu kontinuitu od roku 1918 – nechtiac fakticky tým československá diplomacia konkludentne hovorí ostatnému svetu, že medzi predmníchovskou Československou republikou a povojnovou opätovne zjednotenou Československou republikou táto právna kontinuita nepretržitej existencie Československej republiky neexistuje!

A práve v tomto fakte faktického implicitného popretia československej právnej kontinuity spočíva aj tá úplne najkardinálnejšia chyba, ktorej sa na svetovom kolbišti medzinárodnej politiky a diplomacie v roku 1945 k svojej vlastnej škode v dôsledku protikatolíckej fanatickej zaslepenosti väčšiny, a to aj takzvaných “demokratických” politikov (o Gottwaldových bolševikoch ani nehovoriac) dopustila Československá republika!!

Navyše pokiaľ ide o Vatikán nezostalo toto československé správanie sa voči Vatikánu, tj. táto “prvá diplomatická facka” uštedrená Vatikánu jediným prejavom nepriateľstva a nenávisti československých politikov, a to aj nepriateľstva a nenávisti takzvaných “demokratických” československých politikov voči Svätej stolici vo Vatikáne a katolíckej cirkvi.

Bezprostredne po skončení druhej svetovej vojne vďaka nepochybne geniálnej Benešovej politike priateľstva zo Sovietskym zväzom ponechával Sovietsky zväz Československu oveľa väčšiu slobodu, a to aj v oblasti československej zahraničnej politiky, kde Sovietsky zväz na rozdiel od Maďarska, Rumunska alebo dokonca i silne katolíckeho Poľska nášmu Československu toleroval dokonca aj pestovanie diplomatických stykov s Vatikánom. V otázke povahy Československo – vatikánskych diplomatických vzťahov sa síce ukázalo, že sloboda konania Československej republiky v tejto oblasti možno nie je úplne neobmedzená, pretože Sovietsky zväz vyslovil svoje prianie, aby v čele diplomatického zboru akreditovaného v Prahe stál – ako tomu bolo dokonca aj za prvej republiky – pápežský apoštolský nuncius, respektíve Sovietsky zväz údajne vraj trval na tom, aby hodnosť doyena diplomatického zboru v Prahe bola vyhradená výlučne pre sovietskeho veľvyslanca! Otázka do akej miery táto sovietska požiadavka bola či nebola pre Sovietsky zväz skutočne zásadná je síce viac než sporná, osobne sa domnievam, že skutočne išlo iba o púhe sovietske prianie bez akejkoľvek záväznosti či nutnosti mu vyhovieť a nič viac, faktom však ale zostáva to, že československý minister zahraničných vecí Jan Masaryk a prezident dr. Eduard Beneš, ako aj ostatní československí “demokratickí” politici sa s touto sovietskou požiadavkou plne stotožnili, respektíve, že motivovaní svojou nenávisťou voči Vatikánu a katolíckej cirkvi toto sovietske prianie s radosťou zneužili ako zámienku k tomu, aby Vatikánu s veľkou radosťou uštedrili ešte aj druhú “diplomatickú facku”; a tak poverili Jaromíra Machulu, aby toto “politické stanovisko Československej republiky” tlmočil vo Vatikáne, tj. že Československo nie je ochotné akceptovať návrat arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera v diplomatickom postavení pápežského apoštolského nuncia a doyena diplomatického zboru v Prahe, ale iba ako internuncia, a doyenom diplomatického zboru v Prahe bude zásadne iba sovietsky veľvyslanec.

Potom, čo Československo motivované svojim faktickým nepriateľstvom voči Svätej stolici vo Vatikáne a katolíckej cirkvi uštedrilo Vatikánu a nám katolíkom “prvú facku” v súvislosti zo svojim trvaním na tom, že pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter musí formálne požiadať Československo o nový “agrément”, teraz motivované tou istou nenávisťou voči Vatikánu a katolíckej cirkvi uštedrilo Vatikánu a nám katolíkom s radosťou hneď aj “druhú facku” v súvislosti s tým, že teraz už dokonca úplne nepokryte dali najavo aj to, že vlastne o nejakého pápežského apoštolského nuncia v Prahe vlastne ani vôbec nemajú záujem.

Jaromír Machula teda v súlade s týmto Benešovým a Masarykovým poverením v júni 1945 tlmočil na vatikánskom Štátnom sekretariáte to, aké majú stanovisko najvyšší predstavitelia Československej republiky v oblasti československej zahraničnej politiky ohľadom podmienok za ktorých môže dôjsť k návratu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera ako vatikánskeho diplomata do Prahy.

Pre Vatikán bolo toto zjavne neočakávané nepriateľské československé stanovisko nemilým prekvapením a rozčarovaním, o čom ostatne viac než dostatočne svedčí aj údiv vedúceho vatikánskeho úradu - ktorého reakciu tu doslova uvádzam podľa pamätí Jaromíra Machulu – a ktoré rozhodne nepotrebuje žiadny ďalší komentár:

Cože? Rittera ano, ale jen s titulem internuncia? Tato podmínka má dvě stránky. Arcibiskup Ritter má být za svou obětavou věrnost odměněn degradací? Trpké zkušenosti, které jsme museli sklízet, nesmějí být zapomenuty a přehlédnuty. Otázku, zda arcibiskup Ritter by měl jít do Prahy jen jako internencius musí rozhodnout sám Svatý otec”.

Pápež Pius XII. rozhodol tak, že Vatikán túto československú kategorickú podmienku týkajúcej sa postavenia jej diplomatického zástupcu v Prahe – navzdory jej nehoráznosti - prijme pod podmienkou, že pápežský apoštolský nuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter bude s touto faktickou aj právnou degradáciou svojej osoby na púheho internuncia v Československu bez hodnosti doyena pražského diplomatického zboru dobrovoľne súhlasiť. Táto dobrovoľnosť bola zo strany pápeža Pia XII. myslená úprimne, v prípade, že by arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter s touto svojou degradáciou nesúhlasil, bol pápež Pius XII. pripravený ponúknuť mu niekoľko ďalších diplomatických miest pápežských apoštolských nunciov v iných krajinách.

Veľkorysý arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter hoci sa objektívne mohol cítiť byť touto československou aroganciou hlboko urazený, však ale bol maximálne veľkodušný. Podľa Machulovho svedectva vraj arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter dokonca zareagoval s určitou verbálnou hyperbolou týmito zmierlivými slovami snažiac sa celú situáciu odľahčiť s týmto situačným humorom:

Tituly sem, tituly tam, do Prahy pojedu z lásky k Vašemu národu a půjdu tam velice rád třeba i jen jako kostelník u svatého Víta!”

Napriek všetkým týmto ústupkom zo strany Vatikánu sa Československo – vatikánske diplomatické vzťahy obnovovali iba veľmi pomaly a ťažko, pretože Československo o ne nemalo príliš veľký záujem. Až v júli 1945 odcestoval do Prahy prvý vatikánsky diplomat po skončení druhej svetovej vojny, ktorým bol msgre Raphael Forni, ktorý bol vatikánsky chargé d' affaires. Msgre Raphael Forni prišiel aktivovať vatikánsky zastupiteľský úrad v Československu, a až koncom septembra 1945 bol msgre Raphael Forni oficiálne uznaný československou vládou za oficiálneho vatikánskeho diplomatického zástupcu.

Československé vyslanectvo vo Vatikáne bolo reaktivované až v roku 1946, a Jaromír Machula vo svojich pamätiach podrobne a detailne popisuje rozličné prekážky, ktoré činili rôzni nižší ale aj vyšší predstavitelia Černínskeho paláca doma aj v zahraničí do cesty úspešného rozvíjania Československo – vatikánskych vzťahov. V zahraničí Československo – vatikánske vzťahov torpédoval aj Vladimír Vaněk, ktorý v tejto dobe zastával funkciu československého konzula a neskôr československého vyslanca v Taliansku.

Jaromír Machula sa domnieva, že na vine za toto sabotovanie Československo – vatikánskych vzťahov je štátny tajomník ministerstva zahraničia Vlado Clementis a ostatní Gottwaldovi boľševici.

V skutočnosti ale podľa môjho osobného názoru v tejto jednej veci ináč úplne triezvy a objektívny Jaromír Machula výnimočne pristupuje k tomuto problému trochu zjednodušene, pretože je viac než zrejmé, že štátny tajomník ministerstva zahraničných vecí Vlado Clementis a Gottwaldovi boľševici vôbec, rozhodne ani zďaleka neboli u nás v Československu jedinými nepriateľmi úspešného rozvíjania Československo – vatikánskych vzťahov. Ostatne veď dokonca aj samotný československý prezident dr. Eduard Beneš bol tak zaslepený vo svojej nenávisti voči Vatikánu a katolíckej cirkvi, že odmietal vatikánske stanovisko o kontinuite Československo – vatikánskych diplomatických vzťahov a trval na tom, že Československo – vatikánske diplomatické vzťahy údajne vraj “musia byť obnovené”, čo v praxi znamenalo pre Vatikán predovšetkým to, že povojnové Československo vyžadovalo novú žiadosť o agrément pre arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera, a to aj navzdory tomu, že toto iracionálne československé právanie sa fakticky súčasne tiež vo svojom dôsledku torpédovalo úsilie vlastnej československej diplomacie o uznanie právnej kontinuity povojnovej Československej republiky s Československou republikou predmníchovskou.

Ako som sa už zmienil vyššie, Československé vyslanectvo vo Vatikáne bolo reaktivované až v roku 1946, a bolo trojčlenné. Miera úmyselného sabotovania Československo – vatikánskych vzťahov bola však až neuveriteľná! Za prvého povojnového československého diplomata vo Vatikáne bol určený František Schwarzenberg, s jeho oficiálnym vymenovaním sa však neustále otáľalo. Keď sa minister zahraničných vecí Jan Masaryk vrátil z cudziny na svoje ministerstvo, tak s veľkým prekvapením zistil, že ním navrhnutý československý diplomatický zástupca u Svätej stolice vo Vatikáne František Schwarzenberg ešte stále sedí na ministerstve zahraničných vecí v Prahe. Nahnevaný minister Jan Masaryk urobil na svojom ministerstve poprask – a odrazu bolo po zbytočných prieťahoch! František Schwarzenberg ihneď odcestoval do Ríma…

Dňa 31.1.1946 sa teda mladý iba 32 ročný československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg stretol sa s vatikánskym tajomníkom či sekretárom pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenicom Tardinim, pri príležitosti odovzdania kabinetného listu, čím súčasne začalo oficiálne existovať československé vyslanectvo u Svätej stolice vo Vatikáne. Podľa dochovanej správy, československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg oznámil československému ministerstvu zahraničných vecí v Prahe, že podal oznámenie o svojom poverení všetkým titulárom diplomatických misií u Svätého stolca vo Vatikáne, a že úmyselne “vynechal veľvyslanca poľského a vyslanca litovského”. Poľský veľvyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne bol totiž zástupcom poľskej vlády v Londýne; a teda “poverenie” od Sovietskym zväzom dosadenej promoskovskej bábkovej takzvanej “Poľskej vlády vo Varšave” nemal. Litovského vyslanca u Svätej stolice vo Vatikáne poverila k zastupovaniu Litovskej republiky litovská vláda ešte pred agresiou Sovietskeho zväzu proti trom pobaltským štátom Estonsku, Lotyšsku a Litvu; a predtým, než Sovietsky zväz Estónsko, Lotyšsko a Litvu anektoval. Nemôžem si pomôcť, ale tak sa mi vidí, že osobná motivácia československého chargé d' affaires vo Vatikáne Františka Schwarzenberga pre úmyselné vynechanie poľského veľvyslanca a litovského vyslanca – zastupujúcimi slobodné Poľsko a slobodnú Litvu - bola iba politická.

Ináč ale toho dňa 31.1.1946 keď sa vatikánsky tajomník či sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenico Tardini stretol s československým chargé d' affaires vo Vatikáne Františkom Schwarzenbergom, vo všeobecnej časti ich vzájomného rozhovoru vatikánsky tajomník či sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenico Tardini československému chargé d' affaires vo Vatikáne Františkovi Schwarzenbergovi diplomaticky povedal, že “Svätej stolici vo Vatikáne robí starosť československá zemepisná poloha”.

Iba 32 ročný mladý československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg vatikánskemu tajomníkovi či sekretárovi pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenicovi Tardinimu s určitou dávkou typickej mladíckej naivity odpovedal, že údajne vraj “rovnako dobre možno z hľadiska cirkvi vidieť z hľadiska tejto našej polohy veľkú nádej”.

Na to vatikánsky tajomník či sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenico Tardini československému chargé d' affaires vo Vatikáne Františkovi Schwarzenbergovi s určitou dávkou irónie sarkasticky odpovedal, že “bude nutné počkať, či Československo viac ovplyvní Rusko, alebo či Rusko viac ovplyvní Československo”.

Československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg na to vatikánskemu tajomníkovi či sekretárovi pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenicovi Tardinimu odpovedal, že “Sovietsky zväz do československých záležitostí nezasahuje”, načo československému chargé d' affaires vo Vatikáne Františkovi Schwarzenbergovi vatikánsky tajomník či sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenico Tardini odpovedal poznámkou, že “napríklad československý minister vnútra Václav Nosek je komunista”.

Iba 32 ročný mladý československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg vatikánskemu tajomníkovi či sekretárovi pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenicovi Tardinimu opäť s určitou dávkou typickej mladíckej naivity odpovedal, že údajne vraj “nemožno hovoriť o vonkajšom nátlaku zo strany cudzieho štátu, ak ten, ktorý úrad vykonáva, je československým štátnym príslušníkom”.

Vatikánsky tajomník či sekretár pre mimoriadne cirkevné záležitosti msgre Domenico Tardini československému chargé d' affaires vo Vatikáne Františkovi Schwarzenbergovi na to odpovedal rečnickou otázkou, či azda každý boľševik “nie je v prvej rade priekopníkom marxisticko – leninskej ideológie?”

Arcibiskup msgre Francesco Xaviera Ritter ako pápežský apoštolský internuncius v Československu až dňa 11.6.1946 mohol konečne odovzdať prezidentovi Československej republiky dr. Edvardovi Benešovi svoje poverovacie listiny.

A v auguste 1946 bol za československého vyslanca u Svätej stolice vo Vatikáne vymenovaný Artur Maixner, ktorý predtým zastával miesto prednostu cirkevného oddelenia na československom ministerstve zahraničných vecí. Dňa 16.8.1946 československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner odovzdal svoje poverovacie listiny pápežovi Piovi XII.

A za cirkevného radu (tj. odborný poradca v náboženských a cirkevných otázkach) československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne československá vláda vymenovala Jaromíra Machulu.

Dňa 16.8.1946 na nástupnej audiencii nového československého vyslanca u Svätej stolice Artura Maixnera u pápeža Pia XII. zaznelo obojstranné ocenenie postoja katolíckeho duchovenstva v dobe nacistickej vlády.

Československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner na tejto nástupnej audiencii dňa 16.8.1946 pápežovi Piovi XII. v tejto súvislosti povedal:

Úkol, který mi připadl, mi jistě ulehčí skutečnost, že to bylo také katolické duchovenstvo, které se zúčastnilo boje mé země proti dobyvateli a plně za to zaplatilo krutou daň. Vysoce hodnotíme a oceňujeme odvahu katolíků tváří v tvář všemu utiskování, pod kterým museli trpět dlouhá léta cizího pronásledování”.

Československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner totiž veľmi dobre vedel, že katolíci – prinajmenšom – netrpeli pod nacistickou perzekúciou o nič menej než ostatné skupiny nacistami prenasledovaných spoluobčanov. Za nacistickej nadvlády bolo v Československu nacistami popraveným, umučených či zavraždených minimálne 56 československých katolíckych kňazov, a ďalších minimálne 350 československých katolíckych kňazov nacisti uväznili v koncentračných táboroch, s ktorých mnohí na následky väznenia tiež zahynuli. Mnohí ďalší katolícki kňazi ale aj katolícki laici sa aktívne zúčastnili rezistencie proti nacistickému režimu. Po skončení druhej svetovej vojny na niektoré biskupské stolce v Československu potom dosadli bývalí politickí väzni z nacistických koncentračných táborov, takto napríklad novým pražským arcibiskupom sa stal Josef Beran a novým litoměřickým biskupom Štěpán Trochta. Vymenovanie Josefa Berana za nového pražského arcibiskupa a Štěpána Trochtu za nového litoměřického biskupa bola takto všeobecne chápané, ako ocenenie katolíckej účasti na českom protifašistickom odboji zo strany pápeža Pia XII.

V roku 1947 mocne hýbala s československou politickou scénou problematika slovenského vojnového zločinca Jozefa Tisu a preto sa v stručnosti zmienim i o tejto problematike. Nemá zmyslu pýtať sa mňa na to, čo si ja osobne myslím o poprave vojnového zločinca Jozefa Tisu. Ja osobne – bez ohľadu na existenciu či neexistenciu osoby Jozefa Tisu - s princípu zásadne odmietam takzvaný “trest smrti”, pretože je mi jasné, že človek keď nie je objektívne schopný s neživej hmoty umelým spôsobom vytvoriť aspoň ten najjednoduchší živý organizmus, a tým menej z neživej hmoty umelým spôsobom vytvoriť životaschopný organizmus živého človeka, nemá ani teda právo – hrať sa na Boha – a akéhokoľvek človeka pripraviť o život, nech už by jeho motivácia k usmrteniu človeka bola akákoľvek. Brať životy má právo iba všemohúci Boh, pretože iba Boh život dáva, a preto iba Boh môže život aj vziať. Človek však toto právo nemá! Nech už sa zamyslíme nad výkonom akejkoľvek “popravy” ktorá kedy kde bola v minulosti vykonaná, či ktorá kedy kde bude vykonaná v budúcnosti, ak by to záviselo iba na mne, zásadne nikdy by som k žiadnej “poprave” – nech už človek, ktorého chcú “popraviť” je úplne ktokoľvek – nedal svoj súhlas. Nech už teda kedykoľvek v minulosti kohokoľvek popravili, či kedykoľvek v budúcnosti kohokoľvek popravia – je to zásadne v rozpore s mojim prianím a kategoricky s “popravou” zásadne vždy nesúhlasím, som proti “poprave”! A to vždy! V každom prípade!!

Tento môj názor sa teda v úplne rovnakej miere týka aj eventuálnej popravy – ak to vezmeme z čisto hypotetického hľadiska – aj takého Lenina Stalina, Hitlera či kohokoľvek iného! Ani s ich prípadnou popravou by som zásadne nikdy z princípu nesúhlasil!! A samozrejme, že to isté platí teda aj pre dotyčného Jozefa Tisu…

Aj keď by som teda osobne nikdy nesúhlasil s popravou vojnového zločinca Jozefa Tisu, nič to nemení na tom, že jeho vojnové zločiny rozhodne odsudzujem, a to bez ohľadu na to či ide o Tisov zločin rozbitia Československej republiky, ktorý považujem za úplne najväčší zo všetkých Tisových zločinov, ale aj ostatné Tisove zločiny, ako napríklad transporty 60.000 slovenských Židov a tisícov slovenských Rómov do koncentračných táborov, arizácie židovských majetkov na Slovensku, vyhnanie Čechov zo Slovenska, chovanie sa Jozefa Tisa v čase Slovenského národného povstania v roku 1944 a taktiež aj správanie sa Jozefa Tisu po jeho násilnom potlačení, čím mám na mysli udalosť v Banskej Bystrici, ku ktorej došlo bezprostredne po skončení vojnových operácií proti povstalcom Slovenského národného povstania v roku 1944 kedy Jozef Tiso morálne upadol tak nízko že kdejakým fanatickým nacistickým vrahom, a to najmä rôznym na Slovensku mimoriadne “horlivým” esesáckym hrdlorezom pripínal na hruď najvyššie “slovenské štátne vyznamenania” a každému na tejto slávnosti ešte aj potriasol rukou na znak vďaky “slovenského národa” za potlačenie tejto – ako sa s nehoráznym farizejstvom pohŕdavo vyjadril – “Žido – bolševickej vzbury”. A určite by som mohol menovať ešte aj ďalšie Tisove zločiny…

Proces s vojnovým zločincom Jozefom Tisom sa konal vo dňoch 2.12.1946 – 15.4.1947 v Bratislave. Vojnového zločinca Jozefa Tisu súdil senát skladajúcich sa zo samých Slovákov v Bratislave. Predsedom tohoto trestného senátu, ktorý súdil aj vojnového zločinca Jozefa Tisu bol JUDr. Igor Daxner, ktorý nielenže bol Slovák, ale bol to dokonca priamy potomok veľkého slovenského národného buditeľa rovnakého priezviska, ktorý bol autorom slávnej deklarácie “Žiadosti slovenského národa” z roku 1860.

Keď Jozefa Tisu tento trestný senát pod predsedníctvom JUDr. Igora Daxnera odsúdil k trestu smrti, Tisov obhajca podal okamžite žiadosť o milosť. Prezident Československej republiky dr. Eduard Beneš vyhlásil, že prípadné udelenie či neudelenie prezidentskej milosti Jozefovi Tisovi je veľmi vážna věc, a že sa v tejto veci bude riadiť doporučením predsedníctva Slovenskej národnej rady.

O poskytnutí či neposkytnutí tejto milosti Jozefovi Tisovi teda rozhodovalo päťčlenné predsedníctvo Slovenskej národnej rady skladajúce sa s troch členov Demokratickej strany Slovenska a dvoch členov Komunistickej strany Slovenska. Toto hlasovanie dopadlo patovým výsledkom: 2 : 2, pretože obaja členovia predsedníctva Slovenskej národnej rady z Komunistickej strany Slovenska hlasovali proti udeleniu milosti Jozefovi Tisovi, a z troch členov predsedníctva Slovenskej národnej rady za Demokratickú stranu Slovenska dvaja hlasovali za udelenie milosti Jozefovi Tisovi a jeden sa zdržal hlasovania.

Vzhľadom k tomuto patovému výsledku teda Tisova žiadosť o milosť nebola predsedníctvom Slovenskej národnej rady ani schválená a ani zamietnutá. Vzhľadom k nerozhodnému výsledku hlasovania v predsedníctve Slovenskej národnej rady bolo teda rozhodovanie prenesené na bedrá československej vlády v Prahe.

Rokovania československej vlády o udelení či neudelení milosti Jozefovi Tisovi sa z vážnych dôvodov nemohol zúčastniť msgre Jan Šrámek, ináč sa ale na tomto rokovaní zúčastnili všetci ostatní členovia československej vlády.

Československý minister spravodlivosti JUDr. Prokop Drtina vyjadril názor, že o tejto otázke by nemala rozhodovať celoštátna exekutíva v Prahe, ale túto kauzu by si mali rozhodnúť príslušné slovenské regionálne orgány, tj. Slovenská národná rada či Zbor povereníkov Slovenska. A po vyjadrení tohoto svojho názoru JUDr. Prokop Drtina súčasne aj podal návrh, aby kauza Jozefa Tisu bola opäť vrátená späť Slovenskej národnej rade. O tomto podanom návrhu JUDr. Prokopa Drtiny sa aj hlasovalo, návrh československého ministera spravodlivosti JUDr. Prokopa Drtiny podporili všetci členovia vlády za Československou stranu národně socialistickou, Československou stranu lidovou a Demokratickú stranu Slovenska. Členovia československej vlády za Komunistickú stranu Československa ako aj členovia československej vlády za Komunistickú stranu Slovenska boli kategoricky proti vráteniu tejto veci Slovenskej národnej rade. Toto hlasovanie dopadlo úplne nerozhodne.

Predseda československej vlády Klement Gottwald navrhol, aby sa teda hlasovalo o tom, či československá vláda doporučuje prezidentovi československej republiky dr. Eduardovi Benešovi udelenie milosti Jozefovi Tisovi alebo nie. Za milosť pre Jozefa Tisu hlasovali tentoraz iba členovia československej vlády za Československou stranu lidovou a Demokratickú stranu Slovenska. Členovia československej vlády za Komunistickú stranu Československa a za Komunistickú stranu Slovenska, a spolu s nimi aj členovia vlády za Československou stranu národně socialistickou hlasovali proti udeleniu tejto milosti Jozefovi Tisovi. Konečný rezultát teda bol, že vláda Československej republiky nedoporučuje prezidentovi československej republiky udelenie milosti Jozefovi Tisovi.

Prezident Československej republiky dr. Eduard Beneš preto v dôsledku tohoto stanoviska vlády Československej republiky preto milosť pre Jozefa Tisu nepodpísal, pretože ho k tomuto kroku viedla jeho mimoriadna úcta a rešpekt, ktorý pociťoval k ústavným zvyklostiam a tradíciám Československej republiky.

Aj keď síce s “popravou” z princípu kategoricky nesúhlasím – chcel by som ale teraz trochu odbočiť a z trochu iného aspektu poukázať na inú nemenej podstatnú skutočnosť:

Nedlho po skončení druhej svetovej vojny “popravili” v Čechách skupinu takzvaných “aktivistických novinárov”. Hoci ich jediný zločin za ktorý boli títo českí novinári odsúdený k trestu smrti bolo v časoch existencie Protektorátu Čechy a Morava písanie nejakých pronacistických článkov v novinách, boli odsúdení k trestu smrti a “obradne” aj zavraždení, tj. “popravení” – nikto neprotestoval, ba obrazne povedané ani pes po nich neštekol!

Na Slovensku zas po druhej svetovej vojne bolo “popravených” niekoľko ľudí – civilistov, vojakov i dôstojníkov za takzvanú “zradu na Slovenskom národnom povstaní”, ktorá spočívala v tom, že sa “nepridali k Slovenskému národnému povstaniu” – a taktiež ani tentoraz nikto neprotestoval, ba ani len pes po nich neštekol!

A som si istý, že ak by niekoho niekde – myslím tým samozrejme že nejakého úplne obyčajného malého človeka – za nejakú malú prkotinu, alebo dokonca len tak pre nič za nič odsúdili “na trest smrti” a šli ho “popraviť” tak ani tentoraz by u “popravy” nejakého malého bezvýznamného človeka nikto nijako neprotestoval, ba dokonca by po ňom by ani len pes neštekol!

Keď totiž veľkí a mocní tohoto sveta popravujú malého a bezvýznamného človeka je to totiž každému úplne jedno. Ak však ale ide o nejakého veľkého papaláša a hoc aj obrovského masového vraha – tak omilostenie či neomilostenie tohoto prominentného človeka sa stane politickou udalosťou číslo “jedna”, zaberá to prvé stránky v novinách a po niekoľko týždňov spoločnosť, ba niekedy aj celý svet ničím iným ani nežije!

Ináč sa k tomu nemienim nijako vyjadrovať. Skutočnosť, že Jozef Tiso bol katolícky kňaz je hanba, a najmä slovenskí katolíci, čo sa zaštiťujú Tisovým kňazstvom našej katolíckej cirkvi iba škodia na dobrej povesti. Pápež Pius XII. ešte v čase trvania druhej svetovej vojny odňal používanie titulu monsiňor”, Tiso ho teda používal neoprávnene. Osobne si myslím, že Jozefa Tisu mala katolícka cirkev úplne suspendovať ako kňaza, štát mal zabaviť všetok jeho majetok a následne mal byť Jozef Tiso prinajmenšom vyhnaný niekam ďaleko do Južnej Ameriky a naveky mu malo byť zabránené vrátiť sa do Európy, ako aj živiť sa ako “katolícky kňaz”, ale na svoje živobytie si ťažko zarábať v ďalekej cudzine manuálnou prácou svojich rúk, čo by bol ešte väčší trest než nejaký fešácky kriminál (taký veľký pán” – jak je to ostatne bohužiaľ obvyklé - by vo väzení beztak mal asi vždy iba fešácky kriminál, a preto toto riešenie!).

Pred boľševickým pučom v Československu vo februári 1948 boli Československá strany lidová s Slovenská demokratická strana veľmi optimistické pokiaľ ide o utváranie pozitívneho pomeru medzi katolíckou cirkvou a štátom v Československu. A rovnaký optimizmus zastávali aj pracovníci československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne. Československá biskupská konferencia bola už skeptickejšia, pričom Vatikán a vatikánsky diplomatický zastupiteľský úrad v Československu boli ešte skeptickejší. V každom prípade však ale až do boľševického puča vo februári 1948 sa tak či onak viedli s československou stranou o sporných otázkach intenzívne rokovania.

Hneď po príchode pápežského apoštolského internuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera sa vynoril problém nehorázne bezprecedentných svojvoľných konfiškácií majetkov rehoľných rádov, kongregácií a kláštorov pod úplne absurdnou zámienkou, že tieto rehoľné rády, kongregácie a kláštory náležia nemeckým, maďarským a iným cudzojazyčným inštitúciám v Československej republike. Pápežská apoštolská nunciatúra v Prahe sa proti týmto lúpežiam cirkevného majetku niektorých rehoľných rádov, kongregácií a kláštorov plným právom ohradila s poukazom na tú skutočnosť, že československé legislatívne ustanovenia, ktoré sú namierené proti “živlom štátu nepriateľských” nie je možné vzťahovať na katolícku cirkev, ktorá “stála v rozhodnom boji proti nacizmu”.

Ďalej pápežská apoštolská nunciatúra v Prahe plným právom poukázala v tejto súvislosti chamtivých lúpeží katolíckeho cirkevného majetku aj na tú skutočnosť, že tieto bezočivé a drzé jednostranné rozhodnutia o zábore katolíckeho cirkevného majetku odporuje Československo – vatikánskej medzinárodnej zmluve Modus vivendi!

S týmto vatikánskym stanoviskom k týmto nehoráznym, hulvátskym lúpežiam a krádežiam vládnuceho poloboľševického režimu namiereného proti katolíckej cirkvi sa údajne do istej miery vraj stotožnil aj minister zahraničných vecí Jan Masaryk a niektorí ďalší členovia československého vládneho kabinetu, ale zatiaľ čo československá vláda o týchto veciach rokovala bez toho, aby dospela k jednoznačnému rozhodnutiu, nižšie orgány verejnej správy ako národné výbory, svojvoľne pokračovali v ďalších konfiškáciách cirkevného majetku

K veľmi ostrému stretu došlo tiež v otázke aplikácie zákona z 11.7.1947 o revízii prvej pozemkovej reformy z roku 1919, ktorá sa mala týkať aj pôdy cirkevnej. Vatikánske diplomatické zastupiteľstvo v Československu ako aj československí biskupi proti tejto nehoráznej bezočivosti opäť plným právom protestovali a československá vláda bola aj v tejto otázke rozdelená.

A napokon na jeseň 1947 (česky: jeseň = podzim) sa objavil ďalší návrh idiotského zhovadilého zákona o takzvanej “novej pozemkovej reforme”, ktorého aplikácia by znamenala faktickú úplnú likvidáciu doterajšej ekonomickej základne katolíckej cirkvi. Boľševický predseda československej vlády Klement Gottwald chlácholil msgre Jana Šrámka, že opatrenia tohoto hnusného zákona údajne vraj nie sú “namierené proti katolíckej církvi” a potom Klement Gottwald ešte dodal, že “vláda bude ochotná hľadať spôsob hospodárskeho zabezpečenia cirkví v rámci štátneho rozpočtu”.

Ďalším problémom, ktorý plným právom tiež veľmi znepokojoval pápežského apoštolského internuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera ako aj československých katolíckych biskupov bola otázka ďalšej existencie cirkevných škôl. Na Slovensku boli tieto školy “poštátnené” už v roku 1945, v Čechách a na Morave ich činnosť síce ešte pokračovala, ale v době, keď bol československým ministrom školstva Zdeněk Nejedlý sa aj v Čechách a na Morave pripravovala ich likvidácia. Našťastie v roku 1946 namiesto boľševika Zdeňka Nejedlého prevzal ministerstvo školstva nekomunista Jaroslav Stránský, ktorý realizáciu tohoto Nejedlého hulvátskeho zničenia cirkevných škôl pozastavil, avšak táto odporná boľševická hrozba nad cirkevnými školami hrozila aj naďalej.

Skôr než rokovania vedené snahou o obojstranne prijateľný kompromis sa zápas reprezentantov a priaznivcov katolíckej cirkvi o uchovanie toho, čo boli nevyhnutné podmienky pre existenciu katolíckej cirkvi podobal v rokoch 1946 a 1947 “ústupovým bojom”. Úplne definitívne rozhodnutie vedúce k obrovskej tragédii síce pred boľševickým pučom vo februári 1948 nepadlo, avšak situácia bola viac než zlá. Vďaka vrúcnym modlitbám veriaceho ľudu síce tu aj tam občas prišli aj nejaké dielčie svetlé okamžiky, ako napríklad ešte aj 12.2.1948, kedy Boh vyslyšal vrúcne modlitby obyčajných ľudí, a poľnohospodársky výbor československého parlamentu odmietol vládnu osnovu zákona o takzvanej “pozemkovej reforme”; ale ináč smrduté tmárske zlo bohužiaľ už aj pred 25.2.1948 v československej spoločnosti jednoznačne prevládalo.

Pápežský apoštolský internuncius v Československu arcibiskup msgre Francesco Xavier Ritter dňa 20.1.1948 odcestoval na liečenie do Ríma, kde ho aj vo februári 1948 zastihol boľševický puč v Československu. Nový pofebruárový boľševický režim v Československu už pápežskému apoštolskému internunciovi v Československu arcibiskupovi msgre Francescovi Xavierovi Ritterovi návrat do Československa viacej nepovolil a arcibiskup msgre Francesco Xaver Ritter sa už ani nikdy viacej do Československa nevrátil.

Keď československý chargé d' affaires vo Vatikáne František Schwarzenberg zhodou okolností vo februári 1948 navštívil Prahu a prežil tu aj boľševický puč v Československu, bol s tejto skutočnosti veľmi smutný, čoskoro potom sa vzdal svojej funkcie československého chargé d' affaires na československom vyslanectve u Svätej stolice vo Vatikáne a zostal v zahraničí.

V súlade s prianím vatikánskeho Štátneho sekretariátu cirkevný rada československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne Jaromír Machula nenasledoval čin československého chargé d' affaires vo Vatikáne Františka Schwarzenberga, nevzdal sa svojej funkcie cirkevného radu československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne, a naďalej pracoval. Z opatrnosti však ale cirkevný rada československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne Jaromír Machula neuposlúchol výzvu ministerstva zahraničia, aby “prišiel ku konzultáciám do Prahy”, a režimom bol v júni 1948 zo svojej funkcie cirkevného radu československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne odvolaný. Pokiaľ ide o okolnosť, že sa ministerstvo zahraničia snažilo vylákať Jaromíra Machulu do Československa, je k tomu treba povedať, že Jaromíra Machulu do Prahy zval samotný Vlado Clementis, ktorý sa po vražde ministra zahraničných vecí Jana Masaryka, ku ktorej došlo dňa 10.3.1948, stal novým ministrom zahraničia, a údajne vraj chcel Vlado Clementis sa s Jaromírom Machulom rozprávať.

V novembri 1948 bol potom pozvaný do Černínskeho paláca “na poradu” samotný československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner, ktorý však ale na rozdiel od bývalého cirkevného radu československého vyslanectva u Svätej stolice vo Vatikáne Jaromíra Machulu bohužiaľ poslúchol a skutočne vrátil sa do Prahy. Československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner bol okamžite po svojom príchode do Prahy zatknutý orgánmi štátnej bezpečnosti a uväznený. Bývalý československý vyslanec u Svätej stolice vo Vatikáne Artur Maixner vo väzení na následky neľudského mučenia a týrania zo strany príslušníkov štátnej bezpečnosti zomrel.

Po februárovom boľševickom puči v roku 1948 v Československu československí boľševici chceli zničiť katolícku cirkev. Ich prvou taktikou ako tohoto cieľa dosiahnuť bolo ovládnuť a podriadiť si katolícku cirkev prostredníctvom miestnych katolíckych biskupov v Československu, akousi “dohodou” s nimi, a to samozrejme, že dohodou proti vôli Vatikánu, odtrhnúť katolícku cirkev od Ríma a v prvej etape likvidovania katolíckej cirkvi premeniť túto od Vatikánu odtrhnutú katolícku cirkev na akúsi schizmatickú takzvanú “národnú katolícku cirkev” nad ktorou by Vatikán nemal absolútne žiadnu právomoc ani kontrolu, a ktorú by plne ovládal a kontroloval vládnuci boľševický režim.

V rámci dosiahnutia tohoto prvoetapového cieľa vytvorenia schizmatickej takzvanej “národnej katolíckej cirkvi” snahou vládnucich boľševikov bolo teda vraziť klin medzi Vatikán a miestnu biskupskú konferenciu Československej republiky. Súčasťou tejto stratégie boľševického režimu v Československu bol aj ich postup proti vatikánskym diplomatom, ktorí sa naopak usilovne snažili o to, aby neboli vylučovaní z rokovaní o vzťahoch medzi štátom a katolíckou cirkvou v Československu a aby naopak v ňom mali hlavné slovo pápežský diplomati, ako to má aj po správnosti vždy byť, a nie aby za katolícku cirkev “bilaterálne”, tj. izolovane vystupovali jednotliví miestni katolícki biskupi, ako si to prial naopak československý boľševický režim dúfajúc že miestnych biskupov, ktorí žijú na jeho území ľahšie ovládne. Vatikán nevidel rád, ba mal plným právom vážne obavy, keď s režimom začali “vyjednávať” miestni biskupi a nie pápežská internunciatúra. Pápežský diplomati na rozdiel od miestnych biskupov sú ako cudzinci chránení diplomatickou imunitou, a teda v týchto rokovaniach s režimom sú “nezranitelní” a osobne ich teda ani nemožno nijako osobne vydierať. Okrem toho pápežský diplomati - na rozdiel od miestnych biskupov, ktorí predsa len majú v katolíckej cirkvi iné poslanie – sú diplomatickými profesionálmi, pretože vyjednávanie je hlavným “remeslom” pápežských diplomatov pre ktoré sú pápežský diplomati aj celoživotne náležito vzdelávaný, čo o miestnych biskupov rozhodne povedať nemožno.

Po 20.1.1948 navyše po odchode pápežského apoštolského internuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera na liečenie do Ríma, z ktorého pápežskému apoštolskému internunciovi v Československu arcibiskupovi msgre Francescovi Xavierovi Ritterovi nový boľševický režim v Československu po februári 1948 už nedovolil aby sa vrátil späť do Československa, musel ďalej v dôsledku absencie pápežského apoštolského internuncia v Československu arcibiskupa msgre Francesca Xaviera Rittera viesť vatikánskú misiu vatikánsky chargé d' affaires msgre Gennaro Verolino, ktorý sa sám dvakrát obrátil na československé ministerstvo zahraničia s prosbou, aby vyjednávanie biskupov s členmi Národnej fronty bolo prenesené na platformu československého ministerstva zahraničných vecí a vatikánskeho Štátneho sekretariátu. Boľševický režim v Československu však ale tento návrh vatikánskeho chargé d' affaires msgre Gennaro Verolina odmietol. A nielen odmietol, ale boľševický režim v Československu dokonca prehlásil, že údajne vraj Vatikán je “nepriateľská moc” a vatikánsky chargé d' affaires msgre Gennaro Verolino je zas “nežiadúca osoba”. Po vyhostení vatikánskeho chargé d' affaires msgre Gennaro Verolina z Československa sa jeho nástupcom stal vatikánsky chargé d' affaires msgre Ottavio de Liva. Presnejšie povedané vatikánsky chargé d' affaires msgre Ottavio de Liva sa mal stať nástupcom vatikánskeho chargé d' affaires msgre Gennaro Verolina, avšak československý boľševický režim odmietol vatikánskeho chargé d' affaires msgre Ottavia de Liva uznať za vatikánskeho chargé d' affaires. Nakoniec dokonca v marci 1949 československý boľševický režim označil vatikánskeho diplomata msgre Ottavia de Liva za pokračovateľa nepriateľskej politiky Vatikánu, vyhostil ho z Československa a vatikánsky diplomat msgre Ottavio de Liva bol povinný do troch dní opustiť Československo.

Po boľševickom puči vo februári 1948 vydal Vatikán zákaz - vzťahujúci sa nielen na Československo, ale v podstate na úplne celý svet – aby sa katolícki duchovní akokoľvek aktívne zúčastňovali politického života. Spočiatku tento zákaz boľševikov veľmi potešil, pretože katolíckych duchovných títo emisári ateizmu a nenávisti považovali za svojich najväčších nepriateľov a voči nikomu boľševici necítili nikdy väčšej nenávisti než proti kresťanom. A skutočnosť, že katolícki duchovní sa už aktívne nebudú zúčastňovať politického života sa preto boľševikom zdala byť veľmi výhodná. Potom ale boľševici zistili, že tento zákaz aktívnej účasti katolíckych duchovných v politickom živote sa týka úplne akejkoľvek ich účasti, a teda aj tej účasti katolíckych duchovných v politike, ktorí chcú slúžiť boľševickým politickým záujmom, čo boli “katolícki kňazi” medzi ktorých patril najmä Josef Plojhar. Československí boľševici začali zúriť, a obeťou ich nenávisti sa stal najmä pražský arcibiskup Josef Beran. Josef Plojhar potom čo bol odstavený a uväznený predseda Československé strany lidové msgre Jan Šrámek sa sál stal predsedom lidové strany, a mal tiež aj hlavnú vinu na tom, že takzvaná “obrodená Národná fronta” sa stala poslušným lokajom novopečeného boľševického režimu v Československu.

Hrubými vládnymi krokmi československého boľševického režimu úmyselne smerujúcimi k úplnému prerušeniu diplomatických vzťahov medzi Československom a Vatikánom mala byť najmä oslabená odolnosť miestnych československých biskupov, aby mali strach a voči režimu boli povoľnejší. Najdôležitejší diplomatický zastupiteľský úrad v Československu – tj. pápežská apoštolská internunciatúra – už zostala bohužiaľ úplne neobsadená, pretože československý boľševický režim kategoricky odmietol komukoľvek z možných vatikánskych diplomatických nástupcov msgre Ottavia de Livy udeliť vstupné víza do Československa. Takto sa teda smutne uzavrela činnosť toho absolútne najdôležitejšieho diplomatického zastupiteľského úradu v Československu, a jediná pamiatka na neho zostala prázdna budova pápežskej apoštolskej nunciatúry vo Voršilskej ulici v Prahe. Na opätovné vyvesenie žltobielej vatikánskej vlajky najdôležitejšieho diplomatického zastupiteľského úradu v Prahe sme my československí katolíci, ale aj ostatní priatelia a priaznivci katolíckej cirkvi museli vo vrúcnych modlitbách čakať viac než štyridsať dlhých predlhých rokov.

 

Zpět!