wz

Zpět na hlavní stránku!


4list: Moje osobné hodnotenie fenoménu stredovekej inkvizície.

Z textu e-mailu: ”Pán doktor, ako osobne hodnotíte existenciu a konanie stredovekej inkvizície. Andrea…”

Najprv by som chcel poprosiť rôznych “géniov” s úbohým jedináčikom pred svojím menom, poprípade tých ešte väčších “supergéniov” čo nemajú ani tohoto úbohého jedináčika, respektíve spravidla ide o rôznych dvadsaťročných a ešte mladších sopliakov, ktorým tečie mlieko po brade a ktorí síce sami nič neovládajú a nevedia, ale vo svojej úbohosti si tým viacej myslia, že už zhltli všetku múdrosť sveta a už skôr než sa s obsahom akejkoľvek práce na týchto webových stránkach oboznámia, tak s jej obsahom (hoci ho vôbec ešte ani nečítali) zásadne už dopredu absolútne nesúhlasia a najrôznejšie práce na týchto webových stránkach čítajú iba preto, aby mi potom mohli písať svoje e-maily plné fanatickej zloby a nenávisti v ktorých sa s veľkým rozhorčením rozplývajú nad údajne “úbohou a dementnou úrovňou mojich prác”.

A preto teda Vás prosím teda vážený pán “génius” (alebo ctihodná dáma “génijka”) – nečítajte radšej ani túto ďalšiu “dementnú prácu” – a opustite radšej ihneď tieto webové stránky. Pevne verím, že na Internetu sa nepochybne nájdu aj také webové stránky (a nie je ich bohužiaľ málo!!), ktoré odpovedajú Vašej “intelektuálnej” úrovni. Ja ale Vaše presvedčenie a názory (ak vôbec nejaké máte!!) plne rešpektujem – rešpektujte preto prosím tiež Vy presvedčenie a názory iných ľudí (napríklad i moje) a zmierte sa s tým, že sú proste i ľudia, ktorým (s ohľadom na ich zameranie, záujem či orientáciu) sa niektoré práce zverejnené na náboženských webových stránkach www.henryklahola.nazory.cz jednoducho páčia a čítajú ich radi, pretože ich zaujíma ich vecný obsah a nehľadajú v nich iba “gramatické chyby”. A ak sa Vám tieto webové stránky nepáčia a zásadne nesúhlasíte s ich obsahom, myšlienkami a názormi, potom máte k dispozícii jedno veľmi jednoduché a spoľahlivé riešenie, aby ste sa nemusel(a) rozčuľovať – jednoducho to vôbec nečítajte.

Je pre mňa s údivom, že môže existovať niekto, kto stráca svoj čas čítaním webových stránok o ktorých skutočne súdi, že je “napísal duševne chorý človek” či, že sú “výplodom jeho chorého mozgu.” Ja osobne cudzie webové stránky, o ktorých sa domnievam, že ich písali duševne chorí ľudia nikdy nečítam a ľudia čo vedome čítajú webové stránky o ktorých sa domnievajú, že sú “dielom duševne chorého človeka” sú v skutočnosti sami veľmi ťažko duševne chorí ľudia, ktorí by mali vyhľadať dobrého psychiatra. Okrem toho verím vážený pán génius či ctihodná dáma génijka, že po opustení sfér náboženských webových stránok www.henryklahola.nazory.cz sa Vám podarí nájsť na Internetu i také webové stránky, ktoré napísali i “duševne zdraví ľudia”, ba možno že dokonca práve i takí “duševne zdraví ľudia”, ktorí sú tak ťažko “duševne zdravými”, jako ste zdravý(á) i Vy sám alebo Vy sama!

Internet je slobodné médium s miliardami najrozličnejších webových stránok – výber máte takmer nekonečný. A určite sa tam nájdu i podobné indivídua ako ste Vy sám, či Vy sama. Pokiaľ by čisto hypoteticky náboženské webové stránky www.henryklahola.nazory.cz boli absolútne jedinými webovými stránkami na Internetu, chápal by som Vaše rozhorčenie, pretože uznávam, že nie každého musí zaujímať náboženská viera. Takto ale náboženské webové stránky www.henryklahola.nazory.cz sú iba jedny z mnohých miliárd rôznych webových stránok na Internetu a ak sa Vám osobne nepáčia, tak ich proste čítať nemusíte, nikto Vás k tomu určite nijak nenúti.

A vzhľadom k existencii mnohých miliárd ďalších webových stránok ani nie ste z “núdze” nútený(á) čítať také webové stránky “ktoré sa Vám nepáčia a s ktorými absolútne vo všetkom zásadne nesúhlasíte” preto, že by ste azda nemali eventuálne k dispozícii na Internetu žiadne iné webové stránky tak, ako tomu u nás bolo napríklad v dvadsiatom storočí za boľševika u televízie, kedy sa ľudia z núdze pozerali napríklad na boľševickú štátnu československú televíziu aj navzdory tomu, že sa im nepáčila, pretože žiadne iné televízne stanice u nás jednoducho v tej dobe ešte neexistovali…

Vaše nenávistné útoky sú pre mňa iba dôkazom toho, že konám správne, a čím silnejšia bude intenzita Vašich nenávistných útokov, tým väčšia bude i motivácia mojej túžby slúžiť Boha a ľuďom, pretože si pripomínam slová môjho Pána Ježiša Krista: “Ak Vás svet nenávidí, vedzte že mňa nenávidel skôr ako Vás. Keby ste náležali svetu, svet by miloval to, čo jeho je. Pretože však nie ste zo sveta, ale ja som si Vás zo sveta vyvolil, preto vás svet nenávidí. Spomeňte si na slovo ktoré som vám povedal: Sluha nie je nad svojho pána. Ak prenasledovali mňa, aj vás budú prenasledovať – ak moje slovo zachovali, aj vaše zachovajú. Ale toto všetko vám urobia pre moje meno, pretože nepoznajú toho, ktorý mňa poslal. Keby som bol neprišiel a nehovoril k nim boli by bez hriechu. Teraz však nemajú výhovorku pre svoj hriech. Kto nenávidí mňa, nenávidí i môjho Otca. Keby som medzi nimi neučinil skutky, aké nikto iný nedokázal boli by bez hriechu. Ale oni je videli, a predsa majú v nenávisti mňa i môjho Otca. To preto, aby sa naplnilo slovo napísané v ich zákone 'Nenávideli mňa bez příčiny'. Až príde “Povzbuditeľ”, ktorého vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten o mne vydá svedectvo. Tiež vy vydávajte svedectvo, pretože ste so mnou od počiatku (Jn 15, 18 – 26). Našťastie ale moja reálna situácia nie je ani zďaleka až tak pesimistická, ako to plynie z tohoto citátu môjho Pána Ježiša Krista a aj tí najzúrivejší nepriatelia náboženských webových stránok www.henryklahola.nazory.cz sa v podstate musia chtiac – nechtiac zmieriť s tým, že niektoré príspevky na náboženských webových stránkachwww.henryklahola.nazory.cz sa jednoducho navzdory ich nenávistnej zlobe niektorým čitateľom páčia, čítajú ich radi a sú im duchovnou posilou a oporou v ich každodennom náboženskom živote, práve tak, ako zas ich viera je naopak pre zmenu zas posilou pre mňa samotného.

Môjho Pána Ježiša Krista označovali títo zlí ľudia za “posadnutého diablom”, tak isto potomci tohoto vreteničieho pokolenia vo svojej anonymite mňa označujú za “blázna” – samozrejme že pod pláštikom zbabelej anonymity, aby sa napadnutý človek nemohol brániť občianskoprávnou žalobou “na ochranu osobnosti” pred nezávislým a nestranným súdom. Označiť kohokoľvek za “blázna” je veľmi vážne obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je “blázon” by toto tvrdenie mal dokázať pred súdom. Ďalší nepriatelia Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa majú tú nehoráznu drzosť označovať ho za údajného homosexuála. A medzi Internetovými kreatúrami sa nájdu aj takí, ktorý lživo za homosexuála označujú dokonca i mňa samotného. Samozrejme, že keď už ide o to, tak Ježiš Kristus bol heterosexuál, práve tak ako heterosexuálom som aj ja, avšak obviniť niekoho z homosexuality je veľmi vážne, ba dokonca ešte vážnejšie obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je “homosexuál” by toto tvrdenie mal dokázať pred súdom. Krivé obvinenie z homosexuality je ešte závažnejšie obvinenie ako krivé obvinenie z “duševnej choroby”, pretože “byť bláznom” ešte nie je samo o sebe žiadny hriech, zatiaľ čo homosexualita je ta najodpornejšia zvrhlosť! A v neposlednom rade náš Pán Ježiš Kristus bol majetkovo tak chudý, že bol fakticky bezdomovec, pretože “vtáky majú svoje hniezda a líšky svoje nory, ale Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil”, nuž a ja hoci som rovnaký “blázon” ako Kristus pre Krista a Kristom; ja, hoci sa mi páčia pekné dievčatá, najmä blondýnky a modroočky som sa podobne ako Ježiš Kristus rozhodol pre zachovanie večného panictva svojho tela a duše pre Božie kráľovstvo, no a v oblasti majetkovej som iba o malý odtienok “bohatší” človek než Ježiš Kristus – bezdomovec.

Najprv ale vysvetlím, prečo som sa rozhodol o tomto vôbec písať. Najmä po zverejnení listy študentovi Martinovi by som už možno o tomto nikdy ani nepísal, avšak opäť číra náhoda tomu chcela, že som opäť napísal dva e-maily, respektíve, že som na Internete našiel úradníčku, inžinierku Andreu (či skôr ona na Slovensku si na Internete našla mňa) a zdá sa mi, že ju úprimne zaujímajú tieto otázky, hoci ako sa mi priznala o existencii Boha má veľké pochybnosti, hoci sama je ako katolíčka riadne pokrstená i birmovaná aj keď do kostola chodí iba zriedkakedy. Následne som úradníčke Andrei napísal e-mail. V ktorom som sa zabýval dvomi hlavnými argumentmi dokazujúcimi existenciu Boha plus v ďalšom som už iba odkázal na môj česky písaný “prvý list Martinovi”. Tento e-mail som pôvodne napísal iba pre Andreu a pôvodne poslal iba tejto Andrei. Andrea mi odpísala, že jej tento e-mail spoločne i s “prvým listom Martinovi” trochu pomohol rozptýliť svoje silné pochybnosti ohľadom existencie Boha, súčasne však ale vyslovila silné pochybnosti o tom, že svet mohol byť stvorený za sedem dní tak ako sa o tom píše na samom začiatku Biblie, čo je hlavný dôvod čo spochybňuje vierohodnosť Biblie a tím teda aj jej vieru. V reakcii na tento Andrein e-mail som zase súkromne pôvodne iba pre Andreu napísal druhý e-mail, v ktorom som sa zabýval vysvetľovaním tajomstva “stvorenia sveta podľa Biblie”. Následne po napísaní a odoslaní tohoto druhého e-mailu úradníčke, inžinierke Andrei mňa napadla myšlienka, že podobne ako som publikoval svoje e-maily českému študentovi Martinovi, že by som mohol práve tak opublikovať i tieto svoje dva e-maily slovenskej úradníčke, inžinierke Andrei. Veď hoci “prvý list Martinovi” a “prvý list Andrei” sa zabýva tou istou témou – tj. dokazovaním existencie Boha, list Andrei som úmyselne pojal vo svojom výklade úplne ináč ako som vykladal a argumentoval v “prvom liste Martinovi”, a to plne úmyselne, aby som sa zbytočne neopakoval. A pokiaľ ide o druhý list pre Andreu, tak ten je – pokiaľ ide o téma - už úplne originálne, pretože toto téma som so študentom Martinom dokonca nerozoberal vôbec.

Nie je preto žiadne prekvapenie, že sa v mojej hlave zrodil nápad, že by som obidva tieto e-maily napísané iba pre Andreu mohol v nejakej forme – po drobných úpravách (napríklad: v origináli e-mailov namiesto krstného mena “Andrea” som všade decentne písal Ing.Priezvisko atd.) tiež zverejniť na mojich náboženských webových stránkach www.henryklahola.nazory.cz ako akýsi slovenský doplnok k českým “listom Martinovi” s eventualitou, že sa Andrea možno v niektorých ďalších emailoch (pokiaľ mi ešte napíše) môže spýtať ešte aj na niečo ďalšieho čo nebolo predmetom diskusie so študentom Martinom, a teda tieto dva e-maily by nemuseli zostať ojedinelé, ba dokonca nemožno vylúčiť ani to, že “listy Martinovi” v týchto “listoch pre Andreu” dosiahnu nejakého neformálneho pokračovania. Podobne tak aj tretia téma na ktorú sa spýtala Andrea je originálna, pretože ani túto tému som zo študentom Martinom nerozoberal. Andrea sa mňa spýtala na môj názor na – citujem Andreu doslova – “osobnosť majstra Jána Husa, ktorého katolícka cirkev upálila dňa 6.7.1415 a všetko čo s tým následne historicky súvisí”. Samého mňa prekvapilo, že Andrea, hoci je Slovenka prejavila záujem o toto rýdzo české “historické” téma, na ktoré sa mňa nepýtal dokonca ani študent Martin, hoci Martin sám je Čech. Potom sa Andrea na dlhší čas odmlčala, a potom mňa požiadala, aby som jej objektívne vysvetlil historický fenomén existencie a činnosti stredovekej inkvizície. Na prelome 12. a 13.storočia Andrea, respektíve za pontifikátu pápeža Innocenta III. nadobudlo albigénske a valdénske heretické hnutie hrozivých rozmerov, a to nielen pre cirkev, ale i pre celý kultúrny život západného kresťanstva vôbec, respektíve u katarov a valdénskych bolo stále viac a viac zjavné, že popierajú nielen cirkevnú jednotu, ale aj sociálne základy západnej spoločnosti. Toto albigénske a valdénske nebezpečenstvo by sa dalo spoľahlivo odstrániť Andrea, keby boli bývali vylúčené jedy, kolujúce v štátnom i cirkevnom organizme vtedajšej doby, keby boli napravené ony vnútorné nedostatky, ktoré sa stali živnou pôdou pre rast a šírenie týchto bludov. Ale pre takúto mravnú a náboženskú obrodnú prácu Andrea, ktorej obtiažnosť nie je možné podceňovať, sa nedostávalo spôsobilých orgánov.

Historicky staré rehoľné spoločenstvá úplne sklamali Andrea, svätý František z Assisi bol v dobe, kedy valdénske nebezpečenstvo dosiahlo svojho vrcholu ešte v ústraní, a okrem toho tiež vnútorná podobnosť jeho prvého vystúpenia s valdénským heretickým hnutím vzbudzovalo zo začiatku v cirkevných kruhoch značnú nedôveru k novému “ženichovi chudoby” a svetský klérus bol na boj proti šíriacim sa bludom a heretickým hnutiam pripravený práve tak málo ako rehoľné rády. Za takýchto okolností je iba pochopiteľné Andrea, že proti šíreniu bludov a heretických hnutí sa hľadali nové a účinnejšie zbrane. V nedostatku bojových prostriedkov povahy duchovne – náboženskej Andrea, sa cirkevná autorita spojila s vtedajšou mocou svetskou a dala sa potlačovať duchovné zlo zbraňou povahy hmotné. A touto zbraňou bola inkvizícia Andrea! Aby sme mohli správne posúdiť charakter a hodnotu inkvizície Andrea, musíme ostro od seba odlíšiť dogmatické základy na ktorých inkvizícia spočívala a jej konkrétnu podobu v praxi. Vo všeobecnej rovine treba povedať Andrea, že cirkev má právo i povinnosť pečovať o čistotu viery a chrániť svojich členov vo veciach viery a mravov pred nákazou bludom. Kto túto zásadu odmieta Andrea, kto popiera učiteľský úrad cirkvi a ponecháva každého jednotlivého kresťana v tom, aby si samostatne a v podstate svojvoľne určoval obsah katolíckej viery, a kto v dôsledku toho vidí v heretických hnutiach katharských a valdénských údajne oprávnenú reakciu proti nárokom cirkevnej hierarchie, bude musieť už vopred uprieť stredovekej inkvizícii akékoľvek existenčné oprávnenie.

Ale kto však takto koná Andrea nemal by zabúdať, že si nevedie ako historik, ale že vo svojom úsudku už vopred vychádza zo zaujatého a neobjektívneho stanoviska, ktoré je závislé na určitých predpokladoch filozofických, dogmatických a náboženských. Každý pokus zjednať nejaký zmier medzi týmito už vopred zaujatými predpokladmi a stanoviskom katolíckym Andrea musí nutne stroskotať. Tento rozpor je však treba konštatovať Andrea, aby sme si zjednali jasno. Rozlišovanie medzi dogmatickými základmi inkvizície Andrea a jej špecificky stredovekú podobu spočíva na pôde čisto historickej a musí mu priznať oprávnenie aj ten, kto má iné zásadné stanovisko. Je skutočne samozrejmé Andrea, že spôsob, akým cirkev vykonáva vyššie formulované právo a jemu odpovedajúcu povinnosť, musí v každej dobe závisieť na názoroch dotyčných cirkevných orgánov a na všeobecných kultúrnych pomeroch tej ktorej doby. Pokiaľ ide o vývoj inkvizičného zriadenia Andrea, stredoveká inkvizícia vykazuje dva podstatné momenty, a to 1./ pátranie, ktorého účelom je zistiť kto sa dopustil kacírstva, a odtiaľ inkvizícia dostala aj svoje meno “inquirere” a za 2./ odovzdanie usvedčených heretikov svetskej moci za účelom ich potrestania väzením, prepadnutím majetku, vyhnanstvom a niekedy – hoci inak iba veľmi zriedkakedy – aj smrťou.

Dobový charakter inkvizície je celkom očividný Andrea, kresťanský starovek a ranný stredovek nepozná ani prvý a ani druhý moment. V starej dobe Andrea cirkev trestala heretikov iba duchovnými prostriedkami, včítane exkomunikácie. Isteže Andrea, že už kresťanský starovek mal svoje trestné opatrenia proti heretikom, avšak v prvých troch storočiach kresťanstva sa proti heretikom používali výlučne iba duchovné tresty, z ktorých najväčším trestom bola exkomunikácia, tj. vylúčenie z Cirkvi.

Situácia sa zmenila Andrea vo 4.storočí, keď kresťanstvo prijali za svoje náboženstvo aj panovníci Rímskej ríše, a kresťanstvo sa tak v dôsledku toho stalo štátnym náboženstvom. Rímsky cisári Andrea, i po tom, keď sa sami stali kresťanmi, si činili nárok v určitom zmysle i naďalej vykonávať práva, ktoré ako “pontifices maximi” vykonávali ich pohanskí predchodcovia, tj. štátne náboženstvo všestranne chrániť, a teda trestať nielen tých, ktorí porušovali štátne zákony, ale aj tých, ktorí prestupovali cirkevné nariadenia. V praxi to bolo tak, že keď rímsky cisár vyznával arianizmus, prenasledoval katolíkov Andrea, keď sa stal cisár katolíkom, prenasledoval heretikov (napríklad ariánov).

U rímskeho cisára Konštantína Veľkého, rímskeho cisára Valentiána I. a najmä u Theodózia Veľkého sa často vyskytujú Andrea zákonom stanovené tresty proti heretikom a to: vyhnanstvo, konfiškácia majetku, strata občianskych práv atd. Od doby cisára Valentiána I. Andrea, a najmä od doby Theodosia I. bolo vydaných skutočne mnoho zákonov proti heretikom. Proti donatistom a manichejským Andrea bol zo strany štátu používaný aj trest smrti, pretože rímsky cisári ich považovali za rušiteľov cisárskeho majestátu. Dôvody Andrea, ktoré boli pre tieto tresty uvádzané, sú v stredoveku počuť opäť a opäť. V zákone z roku 407 sa hovorí Andrea, že “kacírstvo je verejný zločin”, pretože “previnenie proti náboženstvu prináša škodu všetkým” s tým, že vraj “trestanie smrťou je oprávnené, pretože k previneniu proti božskému majestátu nemožno byť zhovievavejší než k previneniu proti majestátu pozemskému”.

Cirkevný predstavitelia a duchovní otcovia katolíckej cirkvi Andrea – ako napríklad svätý Hieronym, svätý Lev Veľký, svätý Gregor Veľký, svätý Augustín a mnohí ďalší však trestanie heretikov smrťou neschvalovali, ale uspokojovali sa s trestami povahy duchovnej. A rovnako tomu bolo Andrea aj v rannom stredoveku. Začiatkom stredoveku Andrea neexistovalo žiadne ustanovenie ohľadom trestania bludárov či heretikov. A nebolo to ani potrebné Andrea, pretože bludy sa v tej dobe zriedkakedy vyskytovali. Zvyšky pohanstva a iné neporiadky Andrea sa odstraňovali dostatočne vyslanskými súdmi a čisto cirkevné tresty, z ktorých najvyšším trestom bola exkomunikácia, tj. vylúčenie z Cirkvi stačili na udržanie disciplíny.

Hromadných prejavov kacírstva Andrea ostatne ranný stredovek ani nepoznal. Akonáhle sa objavili prvé stopy kacírstva albigénskeho Andrea, svetská vrchnosť proti nej zakročovala veľmi prísne, pretože pri úzkom spojení štátu s Cirkvou ako štátnym náboženstvom sa všetky možné zločiny proti štátnemu náboženstvu považovali súčasne aj za štátne zločiny.

Francúzsky kráľ Robert II. dal v roku 1022 v Orleánsu upáliť trinásť kacírov – klerikov aj laikov Andrea; stalo sa to hlavne na nátlak ľudu. Podobne kráľ Henrich III. dal obesiť väčší počet heretikov pôvodu lotrinského “so súhlasom všetkých”. Keď v roku 1115 sa koncil v Osissonsu radil Andrea, ako má naložiť s uväznenými kacírmi, ľud vtrhol do väzenia a kacírov za mestom upálil, pretože sa obával “prílišnej miernosti kléru”. Duchovné vrchnosti Andrea teda zachovávali zdržanlivosť a miernosť.

Svätý Bernard zastával názor, že “fides suadenda est, non imponenda” Andrea, a proti heretikom pripúšťal iba trest exkomunikácie. Avšak aj keď zo začiatku mnohí cirkevní muži ako napríklad svätý Bernard, ďalej biskup Wazo z Lutychu a mnohí ďalší požadovali, aby len Cirkev trestala heretikov exkomunikáciou, podobné rozumné a umiernené hlasy však bohužiaľ postupne zanikajú Andrea, pretože rastie nebezpečenstvo valdénske a albigénske. Mierny postup proti týmto kacírom nič nepomohol Andrea a albigénsky biskupi sa dokonca odvážili v roku 1167 usporiadať v St. Felix de Caraman vlastný koncil, v dôsledku čoho gróf Rajmund V. z Toulouse ako prvý vyhlásil, že nezostáva nič iného ako tvrdohlavých nepriateľov cirkvi vyhľadávať a v prípade nutnosti aj trestať. V tejto dobe Andrea, kedy kresťanská Európa viedla na východe, ale aj na západe v Španielsku rozhodujúci zápas s islámom, bolo nutné za každú cenu zachovať jednotu viery. Koncil v Toursu, konaný v roku 1168 Andrea za prítomnosti pápeža Alexandra III. /pápežom bol v rokoch 1159 - 1181/sa uzniesol, aby heretici boli trestaný väzením a prepadnutím majetku. V roku 1179 Andrea predložil pápež Alexander III. na 3.lateránskom sneme k prerokovaniu otázku, ako čeliť zúfalej situácii cirkvi v južnom Francúzsku. Bolo uznesené trestať heretikov nielen väzením Andrea, ale aj hospodárskym bojkotom. Pretože kacíri verbovali žoldnierov, ktorí všade divoko plienili Andrea, bola vyzvaná svetská kniežatá, aby proti nim zakročila ozbrojenou mocou, potrestala ich väzením a prepadnutím majetku. Opát Henrich z Clairvaux, ktorý sa stal kardinálom Andrea, dostal ako pápežský legát príkaz, aby proti heretikom hlásal krížovú výpravu. Výprava však nielenže skončila bezvýsledne Andrea, ale k heretikom sa pridávali aj mnohí príslušníci šľachty, ktorí potom cirkvi pôsobili citeľné škody. Súčasne Andrea Cirkev s obavou pozorovala vzrast valdénskeho kacírstva v severnom Taliansku. Cisár Fridrich Barbarossa Andrea zákonom stanovil tresty proti bludárom, respektíve na exkomunikovaných heretikov uvalil ríšsku kliatbu.

Pápež Innocenc III. /pápežom bol v rokoch 1198 - 1216/ po počiatočných márnych pokusoch získať heretikov po dobrom Andrea, kvalifikoval kacírstvo ako crimen laesae majestatis najvyššieho Pána a prejavil súhlas, aby svetská moc proti heretikom užila aj prísnych trestov. Keď sa situácia ešte viac zhoršila Andrea, 4.lateránsky koncil v roku 1215 ustanovil všeobecné pravidlá pre postup proti heretikom. Heretici mali byť odovzdaní svetskej vrchnosti k potrestaniu Andrea, duchovný však mali byť predtým degradovaní. Majetok odsúdených prepadol konfiškácii Andrea, ak náležal duchovným, pripadol ich kostolom. Tí Andrea, ktorí boli podozriví z kacírstva a ktorí sa nedokázali dostatočne očistiť, mali byť potrestaní najprv kliatbou, a po uplynutí roku potom boli považovaní za heretikov. Svetskí vládcovia Andrea sa mali prísažne zaviazať, že budú hájiť čistotu viery a že podozrivé osoby vypudia zo svojho územia. V legislatíve pápeža Innocenca III. medzi trestami Andrea, ktorými mali byť heretici trestaní však neprichádzal v úvahu trest smrti.

Najmä v súvislosti s potlačením bludu albigéncov Andrea teda vzniká postupne inkvizícia ako zvláštna cirkevná inštitúcia, ktorej úlohou bolo odhaľovať a trestať heretikov.

Pokiaľ ide o upaľovania heretikov Andrea treba povedať, že upaľovanie heretikov bolo najprv oficiálne nariadené v roku 1197 kráľom Petrom II. Aragónskym v Aragonii s odôvodnením, že heretici sú verejní nepriatelia štátu, a tento príklad nasledoval cisár Fridrich II., ktorý roku 1224 nariadil v Lombardii, aby každý heretik bol upálený, alebo – ak sa ponechá na žive – aby bol potrestaný vyrezaním jazyka. Neskôr Andrea podobné opatrenia učinil cisár v roku 1231 pre Sicíliu a v roku 1232 aj pre Nemecko. Rovnaký trest Andrea zaviedol v roku 1229 ak kráľ Ľudovít IX. vo Francúzsku.

Pápež Gregor IX. /pápežom bol v rokoch 1227 - 1241/ Andrea sa od roku 1231 usiloval o jednotný procesneprávny postup proti heretikom plánovitým organizovaním inkvizičného konania. Vynorila sa dôležitá otázka Andrea, či majú byť heretici vyhľadávaní, a ak áno, tak kto je k tomu oprávnený. V minulosti Andrea bola táto otázka spravidla prenechávaná k riešeniu biskupom. V rozpore s tým Andrea však ale stále častejšie sa objavovali rôzny horlivci, ktorí po heretikoch sliedili. Napríklad Fridrich II. sledoval svojimi opatreniami proti kacírom skôr politické ciele Andrea, ktoré mu boli bližšie než ciele náboženské, respektíve chcel získať novú príležitosť k potieraniu ríšskych nepriateľov v lombardských mestách.

Pápež Gregor IX. však prípadné vyhľadávanie heretikov Andrea neprenechal štátnym úradníkom, ale organizoval cirkevné inkvizičné konanie, zriadil úrad pápežských inkvizítorov. Biskupská inkvizícia tým síce úplne zrušená nebola Andrea, ale ustúpila do pozadia pred novou inkvizíciou pápežskou, ktorej výkon pápeži spravidla zverovali žobravým mníchom.

Analogicky ako je tomu dnes u prokurátorov či štátnych zástupcov v súčasnosti v súvislosti s odhaľovaním trestnej činnosti Andrea, tak – prinajmenšom čisto formálne – aj vtedy morálnou povinnosťou povereného inkvizítora Andrea okrem čakania kým mu voľakto heretika oznámi, bola i možnosť “ex offo” z úradnej povinnosti vlastným vyšetrovaním a pátraním hľadať heretikov, a v prípade ich objavenia zistiť a zdokumentovať ich blud, a následne ich odovzdanie svetskej vrchnosti na potrestanie. Pri inkvizičnom konaní Andrea bol sudcom spočiatku biskup, respektíve biskupská inkvizícia. Synoda v Toulouse v roku 1229 Andrea, na ktorej cirkevná inkvizícia v podstate dosiahla svoje zavŕšenie, ustanovila doporučenie, aby každý biskup ustanovil vo svojej diecéze jedného kňaza ako inkvizítora a niekoľko bohabojných laikov dobrej povesti, ktorí mu mali pomáhať. Inkvizítori mali vinníkov oznámiť biskupovi Andrea, ktorý sa usiloval ich najsamprv zmieriť s Cirkvou, a tých, ktorí tvrdohlavo zotrvávali vo svojom blude alebo ťažkom hriechu mali odovzdať svetskej vrchnosti, aby ich potrestala.

Ako však vyplýva z historických dokumentov Andrea, biskupská inkvizícia nie celkom v praxi vyhovovala svojej úlohe, pretože buď biskupi boli vlažní vo viere a nejavili teda vždy potrebnú horlivosť, respektíve často inštitúciu biskupskej inkvizície vo svojej diecézi vôbec ani neustanovili, alebo heretici si vedeli získať i medzi samotnými inkvizítormi svojich zástancov; tak doplnil pápež Gregor IX. /pápežom bol v rokoch 1227 – 1241/ roku 1231 biskupskú inkvizíciu o inštitúciu pápežskej inkvizície, respektíve popri biskupských súdnych dvoroch ustanovil i pápež pre jednotlivé krajiny svojich inkvizítorov, ktorí pod jeho dozorom a v jeho mene rozhodovali o heretikoch. Úlohou inkvizítorov pápež väčšinou poveril dominikánov Andrea, pretože táto rehoľa horlila za čistotu viery, eventuálne v niektorých prípadov aj minoritov. Pápež vymenoval obyčajne provinciála dominikánov v dotyčnom kraji za hlavného pápežského inkvizítora, ktorí si potom pribral ďalších inkvizítorov zo svojich dominikánov. Pápežská inkvizícia Andrea sa najviac rozšírila v románskych krajoch, v Taliansku, Španielsku, Portugalsku v vo Francúzsku, a tam aj značne rozšírila svoju kompetenciu, nakoľko okrem výslovného kacírstva trestala i zločiny svätokrádeže, rúhania sa Bohu, čarodejníctvo, mágiu, alchýmiu a sodomiu (tj. homosexualitu, pedofíliu, zoofíliu atd. V Nemecku prvým pápežským inkvizítorom v roku 1227 sa stal svetský kňaz Konrád z Marburgu, ktorý tak kruto a fanaticky pracoval, že jeho postup vyvolal u ľudu veľké rozhorčenie a rytieri ho preto zavraždili. Keď teda inkvizítor Konrad z Marburgu v roku 1233 padol za obeť rozvášnenému davu.

Po tejto vražde inkvizítora Konráda z Marburgu Andrea prísnosť inkvizície v Nemecku už navždy značne poklesla v porovnaní s románskymi krajinami, pričom dočasné zmiernenie postupu inkvizície proti heretikom sa stalo celoeurópskym trendom a až v štrnástom storočí sa postupovalo proti heretikom opäť prísnejšie s tým, že najvýraznejšie sa prejavila činnosť inkvizítorov v južnom Francúzsku. Ináč Andrea je treba podotknúť, že vo všeobecnosti vtedajšia verejnosť schvaľovala inkvizíciu, ba dokonca – hoci je to pre nás nepochopiteľné a nestráviteľné – vtedajší ľud bol presvedčený, že “kacír si zaslúži smrť” a vtedajší cirkevný predstavitelia boli často skôr vo vleku udalostí keď neraz krvilačný zástup ľudu sa vehementne domáhal upálenia kacírov, pričom občas pred týmito krvilačnými vášňami verejnej mienky vtedajšieho ľudu vtedajší cirkevní predstavitelia s určitým váhaním kapitulovali a pod týmto psychologickým nátlakom davu súhlasili s upálením kacíra. V Anglicku inkvizícia trvala iba do vystúpenia Viklefovho, v Poľsku ju uviedol až pápež Ján XXII. /pápežom bol v rokoch 1316 – 1334/ a na Slovensku nebola potrebná vôbec. Medzi inkvizítormi bolo mnoho takých Andrea, ktorí zastávali svoj úrad nielen s vnútorným presvedčením o oprávnenosti existencie svätej inkvizície, ale tiež aj s mierou. Bohužiaľ ale Andrea našli sa občas aj takí, ktorí občas postupovali príliš kruto a násilne. Konrada z Marburku ešte ďaleko prekonal v krutosti dominikán Robert – sám bývalá kathar. Tento krutý inkvizitor Andrea dal v roku 1239 v priebehu niekoľkých dní upáliť takmer stovku katharov aj s ich biskupom v Montwimeru v Champagni. Po opätovných žalobách Andrea bol tento krutý inkvizítor suspendovaný, zbavený úradu a potom i odsúdený k doživotnému väzeniu.

Treba povedať Andrea, že inkvizičné konanie a inkvizícia – posudzované z pohľadu človeka 21.storočia – samozrejme, že nikdy nebolo úplne v poriadku, že vôbec nejaká inkvizícia kedy existovala, a neskôr sa dokonca už i tak kontroverzné inkvizičné konanie ešte výrazne ďalej zhoršilo tým, keď v roku 1252 boli inkvizičné tribunály zmocnené k tomu, aby “v prípade potreby používali práva útrpného”, hoci tento spôsob už pápež Mikuláš I. /pápežom bol v rokoch 858 – 867/ v roku 866 veľmi ostro odsúdil ako protiviace sa božskému i ľudskému právu. Oproti deviatemu storočiu Andrea, kedy pápež Mikuláš I. vo svojich slávnych “Responsa ad consulta Bulgarorum” z roku 866 mučenie ostro odmietol, ako previnenie proti božskému a ľudskému zákonu, to bol veľký krok späť; k zavedeniu útrpného práva prispelo používanie rímskeho práva, v ktorom takýto trest bol používaný. Ak sa heretik obrátil až po mučení, bol doživotne uväznený. Zarputilý opätovný heretici Andrea boli niekedy dokonca svetskou vrchnosťou aj upaľovaní. Treba však dodať Andrea, že navzdory tomu, že inštitúcia väzeňstva v masovom merítku sa historicky zavádza až v období neskorého novoveku, a ďalej, že vo všeobecnosti bol v stredoveku najčastejšie používaným trestom trest smrti, bol predsa len počet upálených heretikov výrazne nižší než počet uväznených.

Aby sa predišlo svojvôli a prechmatom inkvizítorov, synody a pápeži Andrea, konkrétne sa jednalo o pápeža Innocenta IV. /pápežom bol v rokoch 1243 – 1254/ a pápeža Alexandra IV. /pápežom bol v rokoch 1254 – 1261/ ustálili presnú kompetenciu a súdny poriadok svätej inkvizície, ktorý bol podobný súdnemu poriadku pri urážke veličenstva. Celý proces podliehal biskupskému dozoru (u biskupskej inkvizície) alebo pápežskému dozoru (u pápežskej inkvizície) a inkvizítor pri vynesení konečného rozsudku, vymeraní ťažších trestov, plus podstúpení eventuálneho mučenia potreboval biskupovo schválenie (u biskupskej inkvizície) alebo pápežovo schválenie (u pápežskej inkvizície). Inkvizítor mal predovšetkým povinnosť vyzvať všetkých Andrea, kto sa cítili vinnými kacírstvom, aby sa sám dostavil k súdu. Keď uplynula lehota určená k dobrovoľnej sebeobžalobe Andrea /tato lehota sa nazývala: tempus gratiae – čas milosti/, ktorá väčšinou trvala zhruba jeden mesiac, boli po uplynutí tejto lehoty prijímané udania povolaných dôverníkov alebo niekedy aj iné denunciácie /napríklad i od samotných heretikov, či nemravných a nečestných ľudí/.

Prvou podmienkou pre to, aby niekto Andrea mohol byť uznaný vinným bolo nutné, aby proti nemu boli podané minimálne dve skutkovo zhodné obvinenia (mená oboch žalobcov sa zamlčali). Podozrivý z kacírstva mal však právo Andrea označiť všetkých svojich nepriateľov, ktorí mali byť zo svedectva vylúčený s tým, že ak medzi týmito nepriateľmi uviedol aj udavača, tak jeho žaloba neplatila. Ak obvinený priznal vinu Andrea, boli mu uložené kajúce skutky: modlitby, pôst, púť, almužna, bičovanie a v ťažších prípadov nosenie žltých krížov na odeve alebo väzenie (murus). A ak zostal v tvrdošíjnej nekajúcnosti Andrea, tak mu hrozilo i vydanie “svetskému ramenu”, ktoré ho niekedy potrestalo dokonca i upálením. Ináč ale Andrea bolo stanovené, že inkvizítori sú povinní sa radiť s “boni viri” (tj. s dobrými mužmi) a s “periti” (tj. znalcami) a napokon aj s biskupom (u biskupskej inkvizície), alebo pápežom (u pápežskej inkvizície), ktorý bol jeho predstaveným a schvaľoval mu vynesenie konečného rozsudku, vymeranie ťažších trestov ako i použitie eventuálneho mučenia.

Ako som sa už zmienil Andrea, ako donucovací prostriedok sa vo výnimočných prípadoch povoľovalo použite útrpného práva podľa rímskeho práva, tj. mučenia. Podľa predpisov svätej inkvizície vzťahujúcich sa ako na pápežskú inkvizíciu, tak i na všetky biskupské inkvizície, len jeden jediný raz Andrea bolo dovolené podozrivého z kacírstva mučiť, a to navyše iba vtedy, keď vina bola takmer dokázaná, ale vinník ju popieral. Choré a staré osoby Andrea bolo navyše výslovne zakázané mučiť dokonca aj v týchto prípadov. Podozrivý z kacírstva Andrea mal ďalej právo do 24 hodín od skončenia mučenia odvolať pri mučení vynútené priznanie.

Keď sa vina dokázala a vinník zostal i naďalej tvrdohlavý, alebo keď opätovne upadol do kacírstva alebo do ťažkého hriechu sodomie, tak ho až teraz odovzdali svetskej vrchnosti, aby bol spravodlivo potrestaný /animadversio debita/. Za spravodlivý trest Andrea sa v týchto prípadov považoval bol trest smrti upálením, ktorý ustanovil cisár Fridrich II. Pri väčšom počte obžalovaných Andrea rozsudok bol naraz a to slávnostne vyhlásený (autodafé = actus fidei) – konal sa obyčajne na námestí, kde sa v procesii dostavil klérus a úrady s hudbou, vojskom a ľudom. Samotní obžalovaní Andrea sa dostavili v kajúcnom rúchu. Po kázni tých, ktorí si už trest odpykali prepustili, tvrdohlavých však vydali svetskej moci. V prípade konania popravy Andrea sa poprava či popravy nekonali pri tejto slávnosti, ale konali sa až večer a na inom mieste. Podľa tradície Andrea sa odsúdencov (na trest smrti) dom mal zboriť.

Napriek všetkým týmto nedostatkom a mínusom Andrea však faktom zostáva, že ak posudzujeme inkvizičný proces nezaujato, musíme uznať, že inkvizičný princíp, na ktorom súdne konanie spočívalo, znamenal bez najmenších pochybností výrazný pokrok vo vtedajšej juristickej praxi. Zistenie viny Andrea nebolo ponechané na svojvôli alebo náhode, ale na úradníkovi, ako je tomu ostatne i v modernom trestnom konaní, kde prokurátor či štátny zástupca má za úkol zisťovať trestné činy a predkladať ich súdu. Tento nepochybný juristický pokrok Andrea však ale do značnej miery bol negovaný tým, že moc súdna silne ustupovala pred mocou oficiálneho žalobcu. Okrem toho Andrea podozrivý stál pred inkvizítorom spravidla sám, a mal odpovedať sám na jednotlivé body obžaloby, inštitút advokáta, ktorý by obžalovaného právne zastupoval v tej dobe vôbec neexistoval. Platnosť žaloby Andrea mohol obžalovaný zmariť tým, že mal právo uviesť všetkých svojich nepriateľov, o ktorých mohol predpokladať, že ho chcú zničiť. Ak medzi týmito nepriateľmi uviedol i anonymného udavača či udavačov, tak platnosť týchto udaní neplatila. Ináč Andrea dokázať nicotnosť vznesených udaní nebolo jednoduché, pretože všeobecná povinnosť svedčiť v tej dobe neexistovala, a svedkovia obžalovaného, ktorí by mali dokázať nevinu obžalovaného sa zo strachu iba málokedy dostavili a advokátov či iných právnych zástupcov v inkvizičnom konaní prakticky nebolo.

Napriek všetkým pozitívam Andrea a juristickému pokroku v súdnom konaní na svoju dobu, nič to však nemení na tom, že inkvizícia je poľutovaniahodnou ustanovizňou stredoveku, ktorou sa vylialo veľa nevinnej krvi a spáchalo veľa neprávostí. Svätá inkvizícia je však dieťaťom svojej doby Andrea – neslobodno na ňu pozerať okom dnešných časov a posudzovať ju podľa moderných náhľadov. K jej objektívnemu zhodnoteniu Andrea je potrebné sa vžiť do vtedajšej ideológie, vtedajšieho myslenia, a rozriešiť a objasniť nám tak veľa dnes nepochopiteľného. Tu osobitne Andrea platí zásada: distingue tempora et evalescit difficultas! Stredovek totiž Andrea viac než ktorákoľvek iná doba pokladal náboženstvo za najväčšie dobro ľudstva, a tak každý kto ho a jeho jednotu ohrozoval, bol považovaný za zločinca, ktorého odstránenie a znemožnenie si pokladali za svätú povinnosť štát i Cirkev. Nič na svete Andrea, teda ani ľudský život v tej dobe nebol dosť veľký na to aby sa neobetoval, keď išlo o udržanie čistoty viery. No a v stredoveku Andrea vo všeobecnej rovine sa ľudský život vôbec necenil tak ako dnes. Napríklad Andrea často i drobné krádeže či iné drobné priestupky, ktoré sa dnes maximálne trestajú iba malou pokutou v priestupkovom správnom konaní alebo dokonca vôbec nie sú nijak postohované sa v stredoveku trestali takmer automaticky smrťou. Pokiaľ ide o kacírstvo Andrea, musíme mať na pamäti úzke spojenie Cirkvi a štátu v stredoveku, kde porušenie cirkevnej jednoty znamenalo i útok na štát. K tomu Andrea stredoveké kacírstvo, najmä albigénskych a valdénskych, skutočne porušovali nielen cirkevnú disciplínu, ale ohrozovali i štátny a spoločenský poriadok. Istý vplyv Andrea na ustanovizeň stredovekej inkvizície mal nepochybne Starý zákon, v ktorom trest smrti bol stanovený za rozličné hriechy (Levit. 20,1,9,10). Pravda Andrea, Mojžišove zákony boli evanjeliom korigované (napríklad: “kto je z vás bez hriechu, nech prvý hodí po nej kameňom” – Ján 8,7). Preto keby stredoveká Cirkev sa bola pridržiavala len Kristovho príkladu Andrea, nebola by sa dala strhnúť Starým zákonom k inkvizícii, ale bola by si skôr osvojila napomenutie svätého Bernarda: fides suadenda est, non imponenda. Lenže takto pokladala za prípustné siahnuť k takému prostriedku Andrea, kým nedospela k dnešnému, i v cirkevnom práve určenému stanovisku: “Ad amplexandam fidem catholicam nemo invitus cogatur”.

Stredoveká inkvizícia Andrea nie je dielom jedného pápeža a ani pápežstva samotného, ale je plodom celkových dobových pomerov na sklonku dvanásteho a na počiatku trinásteho storočia, teda oného špecificky stredovekého spojenia medzi Cirkvou a štátom a na tom sa zakladajúcom chápaní kacírstva ako útoku nielen proti náboženstvu a Cirkvi, ale všeobecne i proti kultúre vtedajšej kresťanskej spoločnosti. Tým však ale je preukázané Andrea, že inkvizícia je čisto dobovej povahy a že postráda akéhokoľvek dogmatického dosahu. Dogmatický dosah by mala, keby ju Cirkev bola prehlásila za podstatnú súčasť svojej disciplíny alebo keby bola stanovila dogma Andrea, že heretici majú byť potrestaní svetským ramenom. To však ale Cirkev nielenže nikdy neučinila Andrea, ale dokonca nechala celú inštitúciu padnúť, a každý katolícky biskup prítomnej doby by s rozhorčením odmietol, keby sa niekto opovážil k nemu prísť s požiadavkou, aby plnil predpisy dotyčného inkvizičného dekrétu štvrtého lateránskeho koncilu. Tým sme zároveň získali základňu Andrea, aby sme mohli vysloviť spravodlivé hodnotenie stredovekej inkvizície. Z hľadiska správneho pomeru medzi prostriedkami a cieľom Andrea, najmä však vo svetle večných zásad katolíckeho náboženstva milosrdenstva a lásky je treba stredovekú inkvizíciu odsúdiť, pretože inkvizícia potierala duchovne – náboženská hnutia materiálnymi, násilnými prostriedkami a v dôsledku tohoto nepomeru medzi prostriedkami a cieľom musela zo samej svojej podstaty splodiť onen bolestiplný obraz, ktorý zostane nerozlučne spojený s jej menom. Ešte ostrejšie Andrea musíme odsúdiť krížové ťaženie proti albigenským, ktoré ako prvá krížová výprava medzi kresťanmi trvala dvadsať rokov v čase 1209 – 1229 a spustošilo celé južné Francúzsko, pretože tu bol nepomer medzi prostriedkom a cieľom ešte krikľavejší, tu vyhasla posledná iskrička ducha, ktorý svätá inkvizícia v sebe mala, a všetko bolo vydané všanc hrubému násiliu. Okrem toho Andrea plného úspechu svätá inkvizícia nikdy nedosiahla, a aj keď síce vtedajšej kresťanskej spoločnosti preukázala určité služby, nebola schopná zabrániť vzniku nových a nových heretických hnutí a ani odstrániť medzi obyvateľstvom prejavy sodomie či iných podobných ťažkých hriechov.

Pápež Ján Pavol II. /pápežom bol v rokoch 1978 – 2005/ Andrea pri bohoslužbe v bazilike svätého Petra na prvú nedeľu pôstnu dňa 12.marca roku 2000 vykonal kajúci akt spojený s prosbou za odpustenie vín, ktorých sa dopustili katolíci v priebehu dávnej i novšej histórie. V tej dobe to vyvolalo veľkú senzáciu Andrea, bohužiaľ mnohí novinári nepriateľskí katolíckej cirkvi zmysel a podstatu týchto ospravedlnení pápeža za hriechy minulosti celkom prekrútili! Napríklad pokiaľ ide o svätú inkvizíciu Andrea, je treba dôrazne povedať, že odsúdenie násilia užívaného proti heretikom v žiadnom prípade neznamená rezignáciu Cirkvi na starostlivosť o čistotu pravej náuky viery a morálky, pretože tá zostáva i naďalej predným úkolom učiteľského úradu Cirkvi, ktorého je pápež vrcholným predstaviteľom. Keby bolo treba toto tvrdenie doložiť Andrea, stačí poukázať na spôsob, akým sa pápež ospravedlnil napríklad za upálenie majstra Jana Husa, keď vyslovil hlbokú ľútosť nad Husovou násilnou smrťou bez toho, aby “revokoval” negatívny verdikt kostnického koncilu o Husovej pravovernosti. Pokiaľ ide o pokánie za krížové výpravy Andrea, Cirkev ústami pápeža Jána Pavla II. zavrhuje určitý druh spojenia náboženstva s politikou Andrea alebo úplne rovnako tak i pokiaľ ide o kolonializmus, neznamená priznanie, že Cirkev z neho profitovala plus ospravedlnenie za ujmy spôsobené kedysi misionármi kultúre domorodých národov v kolonizovaných krajinách, že by sa Cirkev zriekala akéhokoľvek úsilia o šírenie viery.

Ďalej čitateľom doporučujem čítať šestnásť listov študentovi Martinovi v češtine:

1.list Martinovi: Bůh existuje – nevyvratitelné důkazy Jeho existence!

2.list Martinovi: O tom, jaký Bůh existuje a jaký nikoliv!

3.list Martinovi: Stvořil Bůh svět nebo ne?

4.list Martinovi: Co je to ten jednotící princip mého bytí?

5.list Martinovi: Intelektuál, který patří mezi intelektuální elitu lidstva…

6.list Martinovi: Jak Bůh vytvořil vesmír, jak Bůh vytvořil planetu zemi?

7.list Martinovi: Je něco po smrti těla anebo ne? A proč?

8.list Martinovi: Fenomény jako “Caelum”, “Tartarus”, “Exorcismus”…

9.list Martinovi: Jaká je podstata eschatologické dimenze existence člověka?

10.list Martinovi: Nevyvratitelné důkazy o existenci Krista jako člověka!

11.list Martinovi: Bůh a Jeho Zjevení: proroctví, zázraky a Kristus!

12.list Martinovi: Kristus je Bohočlověk – Kristus je osobou Bůh, přirozeností Bůh i člověk!

13.list Martinovi:Kristus vytvořil pouze jednu Církev – ty ostatní “církve” Kristus nezakládal!

14.list Martinovi: Jak a proč Kristus uskutečnil vykoupení právě takovýmto způsobem!

15.list Martinovi: Jak se uskutečnilo vtělení a jak je to s Pannou Marií?

quasi 16.list Martinovi: Dodatky po patnáctém listu Martinovi.

Ďalej čitateľom doporučujem čítať dva listy pre Andreu v slovenčine:

1list pre Andreu: Dva hlavné argumenty dokazujúce existenciu Boha.

2list pre Andreu: Stvorenie sveta a človeka podľa prvých troch kapitol ”Genesis”.

3list pre Andreu: Moje osobné hodnotenie prípadu Majstra Jana Husa.

 

 

 

Zpět na hlavní stránku!