wz

Zpět na hlavní stránku!


Na prelome marca a apríla 2009 sme volili prezidenta Slovenskej republiky. Zaujíma Vás za koho bol JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola?

Na úplný úvod by som chcel niečo veľmi úprimne povedať všetkým prezidentským kandidátom a kandidátkam, ktorí sa v budúcnosti budú v Slovenskej republike a eventuálne možno aj v Českej republike uchádzať o odovzdanie môjho hlasu v prezidentských voľbách:

Ja osobne zvysoka kašlem na “pravicovosť” či “ľavicovosť” kandidáta či kandidátky, ktorý či ktorá sa uchádza o moju dôveru vo voľbách. To, že je niekto či už “pravicový” alebo “ľavicový ešte nie je dostatočná kvalifikácie na moju podporu. Ak teda chceš získať môj hlas vo voľbách, buď osobne mravnejším človekom než je tvoj súper či tvoja súperka, a potom môj hlas stopercentne dostaneš!

A teda ak splníš túto moju podmienku mravnejšieho kandidáta či kandidátky než je tvoj súper či tvoja súperka, dostaneš môj hlas vo voľbách bez ohľadu na to, či si ty osobne kandidát či kandidátka pravicový/á, ľavicový/á, stredový/á či akýkoľvek iný alebo iná. Tvoja politická ideológia pre mňa nie je rozhodujúca. Tvoja osobná mravnosť vyjadrovaná tvojimi myšlienkami, slovami a skutkami však áno…

Ináč ale nebudem nijako zdržiavať a odpoviem preto ihneď priamo:

V marcovom prvom kole voľby prezidenta Slovenskej republiky mojim favoritom bol formálne “pravicový” kandidát RNDr. František Mikloško, veľmi dobrý katolík, ktorý však ale bohužiaľ do druhého kola volieb prezidenta Slovenskej republiky nepostúpil, keďže zo siedmich kandidátov skončil až na treťom mieste, pričom do druhého kola volieb prezidenta Slovenskej republiky postupujú dvaja najsilnejší kandidáti, a tak v aprílovom druhom kole voľby prezidenta Slovenskej republiky mojim favoritom bol zas formálne “ľavicový” doc. JUDr. Ivan Gašparovič, ktorý je formálne možno aj ateista, avšak ctí si aspoň určité morálne hodnoty, ktoré pre mňa ako úprimne veriaceho kresťana sú veľmi dôležité (ba dokonca možno povedať, že morálka je pre mňa absolútne najdôležitejšia – stopercentne oveľa dôležitejšia než samotná politika!!), o čom svedčí napríklad i to, že všetkým siedmim kandidátom na funkciu prezidenta Slovenskej republiky bola položená okrem iného aj otázka, či by podpísali eventuálne schválený zákon Národnej Rady Slovenskej republiky o takzvanom “registrovanom partnerstve” homosexuálov a lesbičiek, pričom zo všetkých siedmich prezidentských kandidátov boli to bohužiaľ iba oni dvaja, tj. vedľa dobrého, hlboko veriaceho katolíka RNDr. Františka Mikloška to bol práve iba samotný doc. JUDr. Ivan Gašparovič, ktorý sa jednoznačne kategoricky vyjadril v tom zmysle, že by takýto zákon nepodpísal. Naopak súperku formálne “ľavicového” doc. JUDr. Ivana Gašparoviča v aprílovom druhom kole voľby prezidenta Slovenskej republiky, formálne “pravicovú” PhDr. Ivetu Radičovú by som za žiadnych okolností nikdy nevolil, pretože má tú nehoráznu drzosť označovať sa lživo za údajnú “kresťanku”, a pritom súčasne jedným dychom úplne relativizuje a popiera akékoľvek mravné hodnoty, kde sa o morálke vyjadruje v tom zmysle – citujem ju doslova: “morálka je vecou dohody spoločnosti”, a teda nie zákonom Božím, čím fakticky popiera aj desatoro Božích prikázaní: cti otca svojho i matku svoju (poznámka: takzvaný “homosexuálny pár” si našu “úctu” zaslúži, lebo nie je skutočným otcom a matkou!), nezabiješ (poznámka: a nezabiješ ani nenarodené dieťa potratom!), nezosmilníš (poznámka: týka sa absolútneho zákazu akéhokoľvek predmanželského a mimomanželského sexu!), nepokradneš (poznámka: Ani hlasy voličov, ktorí v prvom kole volili RNDr. Františka Mikloška, tým že v televízii budem o ňom pokrytecky milo hovoriť ako o “Ferkovi” Mikloškovi, ak ideály kresťanskej morálky sú Vám úplne cudzie!), pričom PhDr. Iveta Radičová navyše sa netají ani tým, že by eventuálne schválený zákon Národnej Rady Slovenskej republiky o takzvanom “registrovanom partnerstve” homosexuálov a lesbičiek (s radosťou?) podpísala. Preto Iveta Radičová, ktorá má tú nehoráznu drzosť označovať sa za údajnú “kresťanku”, avšak pritom odmietať kresťanské mravné hodnoty u mňa ako u hlboko veriaceho kresťana, ktorému mravné hodnoty nie sú ľahostajné nemohla mať absolútne žiadnu šancu; zatiaľ čo jej súper – ktorý nakoniec zvíťazil a bol teda znovuzvolený za prezidenta Slovenskej republiky – doc. JUDr. Ivan Gašparovič nikdy o sebe netvrdil, že by snáď bol kresťanom, napriek tomu však ale mravné názory “ateistu” doc. JUDr. Ivana Gašparoviča sú oveľa kresťanskejšie než mravné názory údajnej “kresťanky” PhDr. Ivety Radičovej. A tento môj postoj vychádza z poučenia, ktoré nám dal náš Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ v Evanjeliu podľa svätého Matúša v 21. kapitole, veršoch 28 – 31: “Jeden človek mal dvoch synov. Prišiel a povedal prvému: 'Synu, choď dnes pracovať do vinice' On ale odpovedal: : 'Nechce sa mi.' Ale potom toho ľutoval a išiel. Otec prišiel k druhému a povedal mu to isté. Ten odpovedal: 'Áno pane.' Ale nešiel. Kto z týchto dvoch splnil vôľu svojho otca?” Odpovedali: “Ten prvý!” (Mat 21, 28 – 31). A tak to aj je: doc. JUDr. Ivan Gašparovič povedal Bohu síce “nie”, avšak nakoniec napriek tomu Božiu vôľu do istej miery plní, PhDr. Iveta Radičová povedala Bohu pokrytecky síce “áno”, avšak Božiu vôľu úplne ignoruje. A v tejto súvislosti môj Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ ešte varovnejšie v Evanjeliu podľa svätého Matúša v 7. Kapitole, verši 21 hovorí: “Nie každý, kto mi hovorí 'Pane, Pane', vojde do kráľovstva nebeského, ale iba ten, kto činí vôľu môjho Otca v nebesiach.” (Mat 7, 21). Viacej o tom, ako si ja osobne vysoko cením morálku sa môžete dočítať v práci “Ekumenismus či ekumenizmus. Návrh na nový ekumenický projekt.”, ktorá sa nachádza na adrese www.henryklahola.nazory.cz/Memorandum.htm

Ja osobne som bipolita. Pre tých, čo snáď toto slovo bipolita vidia po prvý raz vo svojom živote a nevedia, čo toto slovo znamená preto vysvetlím, že slovo bipolita je označenie človeka, ktorý má dvojité štátne občianstvo – tj. je súčasne štátnym občanom vo dvoch štátov. V mojom prípade je to Česká republika A Slovenská republika, keďže som štátnym občanom Českej republiky a súčasne aj štátnym občanom Slovenskej republiky.

Obaja moji rodičia sa narodili na území súčasnej Českej republiky na Morave, respektíve na Moravskom Slovácku. Presnejšie povedané, môj otec sa narodil v roku 1937 v moravskoslováckej dedinke Huštěnovice nachádzajúcej sa v rámci okresu Uherské Hradiště, moja matka za narodila v roku 1938 v moravskoslováckej dedinke Spytihněv nachádzajúcej sa v rámci okresu Zlín, ktorý neskôr po roku 1948 boľševici svojvoľne premenovali na Gotwaldov (teraz sa však ale opäť nazýva Zlín); a asi o dva roky neskôr po narodení mojej matky sa jej rodičia i s mojou neskoršou matkou presťahovali do obce Babice, nachádzajúcej sa v rámci okresu Uherské Hradiště.

Všetci moji ascendenti, tj. predkovia boli hlboko veriaci rímski katolíci, a tak za boľševickej totality nemohol z politických a náboženských dôvodov ani jeden z mojich rodičov študovať, a tak obaja majú iba stredoškolské vzdelanie s maturitou, čo im ešte tie boľševické svine ako tak milostivo umožnili, napríklad moja matka má až tri maturity. Keďže akákoľvek vysoká škola bola pre ňu s politických a náboženských dôvodov nedostupná a nemohla svojím vzdelávaním sa rásť do výšky, tak si ho aspoň rozširovala do šírky – a preto tie tri maturity. Preto si mojich rodičov nesmierne vážim, pretože veľmi dobre viem, aký režim sme tu mali pred rokom 1989, a preto je mi jasné, že ak by za boľševika získali vysokú školu, bolo by to iba za cenu zrady, za cenu kolaborácie s boľševickým režimom. A som hrdý na to, že sa z mojich rodičov nikdy nestali zradcovia a kolaboranti tak ako z mnohých iných. Ja osobne som za boľševika aktívne vystupoval proti boľševickému režimu, počúval som od detstva rozhlasové zahraničné vysielanie Hlasu Ameriky, vďaka čomu som dopredu vedel, kde v Československu sa plánuje nejaká protikomunistická demonštrácia alebo náboženská púť či iné zhromaždenie s opozičným nádychom, a už od mojich štrnástich rokov som bol ochotný cestovávať vlakom či diaľkovými autobusmi hoc aj na opačný koniec Československej republiky, aby som sa na tejto opozičnej akcii osobne zúčastnil, a činil som tak až do pádu tohoto nenávideného režimu v novembri 1989. Isteže režim sa mi mstil tým, že zatiaľ čo moji rodičia mali uzavreté všetky vysoké školy, ja osobne som nesmel študovať dokonca ani strednú školu a ani žiadne učilište, mal som iba deväť tried základnej školy a nič viac. A ak by boľševický režim trval snáď len o niekoľko málo rokov dlhšie, alebo ak by som ja osobne sa narodil hoc len o niekoľko málo rokov skôr, tak by mi nadosmrti zostalo iba týchto deväť tried základnej školy a nikdy by som už žiadne ďalšie vzdelanie nezískal, pretože po páde totalitného režimu by som už subjektívne bol veľmi starý na nejaké vzdelávanie sa. Ak by som mal prežiť svoj život znovu – nič by som na ňom nemenil. Absolútne nič! Nikdy som ničoho neľutoval čo som činil, a činil by som to znovu. Viera v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa je oveľa viac než akákoľvek stredná či vysoká škola! Viera v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa je pre mňa oveľa viac než všetky školy sveta dohromady!! Lepšie je byť hoc aj úplne negramotným analfabetom nevediacim hoc ani len čítať a písať, než zradiť svoju vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa…

Môj otec sa uspokojil s jednou maturitou v Rožnově pod Radhoštěm, a keďže nemohol vyplniť svoju túžbu stať sa poľnohospodárskym inžinierom, o nič viac sa už nepokúšal. Moja matka najskôr absolvovala gymnázium v Uherskom Hradišti kde získala prvú maturitu, potom druhú maturitu získala v Kroměříži na akejsi Strednej potravinárskej škole s maturitou so zameraním na mliekarenskú výrobu a neskôr v šesťdesiatych rokov diaľkovou formou strednú stavebnú v Bratislave na Slovensku.

Prečo v Bratislave na Slovensku? Pravdu povediac, do tej doby ani jeden z mojich rodičov nemal zo Slovenskom či zo Slovákmi absolútne nič spoločného. Číra náhoda tomu tak chcela však, že v roku 1958 moja matka po získaní svojej druhej maturity v Kroměříži dostala po ukončení tamojšej Strednej potravinárskej školy a oboru so zameraním na mliekarenskú výrobu pracovnú umiestenku do podniku Západoslovenské mliekárne v Bratislave, kam podľa vtedajšieho práva musela bez ohľadu na to či chcela alebo nechcela nastúpiť a minimálne tri roky pracovať v podniku Západoslovenské mliekárne v Bratislave. V 29.4.1962 sa moja matka vydala a otec oženil, respektíve moji rodičia mali svadbu v katolíckom kostole v Uherskom Hradišti. V novembri 1962 sa potom na Slovensko do Bratislavy presťahoval i môj otec, ktorý do tej doby pracoval ako agronóm v JRD (česky: JRD = JZD) vo svojej rodnej dedinke Huštěnovice. No a v roku 1967 v mesiaci apríli sa v Bratislave narodila moja maličkosť, v nedeľu dňa 14.5.1967 som prijal sviatosť krstu v rímskokatolíckom kostole Nanebovzatia Panny Márie zvanom Blumentál, ktorý je farským kostolom farnosti Bratislava – Nové mesto, čo je úplne najväčšia rímskokatolícka farnosť na Slovensku. A v tom istom rímskokatolíckom kostole “Blumentál” v Bratislave na Slovensku som v časoch boľševickej totality bol neskôr aj na prvom svätom prijímaní a ešte neskôr som v tom istom kostole prijal aj sviatosť birmovania.

V súčasnej dobe síce už dávno žijem v Českej republike, avšak na Slovensko som nezabudol. Z národnostného hľadiska sa osobne cítim byť Čechoslovákom, s rozbitím spoločného československého štátu som osobne nikdy nesúhlasil, a nikdy som sa s tým nezmieril. Ak by sa snáď niekedy v budúcnosti naskytla nejaká šanca ako opäť zjednotiť Československo, niet ani najmenších pochybností o tom, že celkom určite by som túto myšlienku opätovného zjednotenia Československa s veľkým nadšením podporil. Som Čechoslovák, a za svoju vlasť pokladám celé 127.000 kilometrov štvorcových rozsiahle územné teritórium bývalého Československa. A môj národ? Koho ja považujem za príslušníka svojho vlastného národa? Za príslušníkov svojho vlastného národa považujem všetky osoby, pre ktoré je čeština alebo slovenčina ich materinským jazykom. S česky rozprávajúcimi ľuďmi rozprávam aj ja po česky, zo slovensky rozprávajúcimi ľuďmi rozprávam aj ja po slovensky, a všetkým týchto ľudí, či už rozprávajú po česky alebo po slovensky považujem za príslušníkov svojho vlastného národa. Osobne síce nikdy sa nepozerám ani na televíziu a ani na rozhlas, avšak chodievam do rôznych knižníc, kde okrem iného čítam rôzne české, slovenské a prípadne ak majú, tak aj zahraničné noviny, časopisy a chodím na Internet, kde najradšej čítam www.vatican.va , a to niektoré ich články sa mi tak veľmi páčia, že som si ich ochotný prečítať i tri štyri, ba dokonca až päť kráť v rôznych jazykových mutáciách (aby nedošlo k nedorozumeniu: článok, ktorí sa mi veľmi páči si v dotyčnom jazyku prečítam isteže iba len jeden raz, avšak potom opätovne, ak je to možné si ten istý článok vychutnám, prečítam aj v iných ponúkaných jazykoch).

Pokiaľ ide o politiku čítam úplne všetko, nezáleží na tom, či dotyčný článok je dielom boľševickej krajnej ľavice, sociálnej demokracie, kresťanskej demokracie, občianskej pravice, prípadne i veľmi radikálnej pravice, a ak by existovala hoc aj nacistická tlač, čítal by som v podstate kľudne aj tú. Politické dianie v Českej republike i v Slovenskej republike mňa veľmi zaujíma, a to zaujíma mňa zo všetkých možných i nemožných uhlov pohľadu – názor si vždy utvorím sám.

V tomto ohľade pokiaľ ide o klasickú politiku, pred asi dvadsiatimi rokmi keď som ešte počúval rozhlas a mal som záujem dozvedieť sa objektívne informácie, tak som najradšej počúval zahraničné vysielanie britského rozhlasu BBC, pretože BBC vysiela predovšetkým fakty bez hodnotiacich komentárov, ktorých cieľom je vnucovať poslucháčom vlastné hodnotenia a názory. Poslucháč nepotrebuje žiadny hodnotiaci komentár, ale postačí mu iba súhrn faktov, a to aj protikladných faktov a protikladných vyjadrení jednotlivých aktérov, kde sa pasívne tlmočia protikladné stanoviská všetkých zainteresovaných strán na konflikte, spore či danej udalosti, nič z týchto stanovísk sa poslucháčovi nezatají, neprekrúti a ani neskreslí, nič sa nijako nekomentuje, ale dôsledne zdrží sa akýchkoľvek prejavov sympatií či antipatií voči komukoľvek. Pokiaľ ide o klasickú politiku, zásadne nedôveruje masmédiám, ktoré sa týchto vyššie popísaných žurnalistických ideálov BBC – ktoré sú vzorom korektnej objektívnej žurnalistiky - nepridržujú. A dnes síce rozhlas nepočúvam, čítam však rád podobné webové stránky, ktoré sú schopné bez akýchkoľvek emócií podávať holé fakty všetkých zainteresovaných aktérov bez toho, že by sa dopúšťali akejkoľvek politicky motivovanej selekcie, zatajovania či politicky motivovaných deformácií pri informovaní o stanoviskách jednotlivých aktérov, tj. v čo najširšom možnom rámci vždy kedy je to čo i len trochu technicky možné, sa podávajú doslovné citácie jednotlivých zainteresovaných aktérov.

A teraz k voľbám prezidenta Slovenskej republiky. Isteže som si vedomý toho, že drvivá väčšina ľudí sa pozerá na politiku cez pravoľavé či ľavopravé ideologicky spektrálne videnie. Ja osobne však takýto ideologický pohľad na politiku odmietam.

Pre mňa osobne v  politike nie je dôležitá takzvaná pravicovosť či takzvaná ľavicovosť politickej strany, kandidátov či kandidáta.

Pre mňa osobne sú na prvom mieste dôležité mravné hodnoty, ktoré v takzvaných “osobných voľbách” sú v podstate jedinými hodnotami, ktorými sa riadim. A tými vyhranene najosobnejšími voľbami sú práve prezidentské voľby, ktoré v Českej republike sú ešte stále bohužiaľ nepriame, českého prezidenta volia poslanci a senátori, zatiaľ čo slovenského prezidenta je možné voliť už priamo.

Než prejdem ku kandidátom slovenských prezidentských volieb, rozoberme si napríklad najprv vo všeobecnosti, a potom i špeciálne v čom ja osobne hodnotím súčasného Českého prezidenta Prof. Doc. Ing. Václava Klausa kladne a v čom záporne.

Najdôležitejšou knihou môjho života je biblia – Písmo Sväté Starého a Nového zákona, ktorá je jediným mojim politickým a ideologickým základom. A teda prvé čo mňa u každého kandidáta zaujíma je jeho “základ”, do čoho zahrňujem zdravie a súčasne aj osobný stav. A oboje hodnotím podľa učenia Biblie – Písma Svätého Starého a Nového zákona, ktorá je jediným mojim zákonom podľa ktorého hodnotím čo je dobré a zlé, čo je správne a nesprávne, čo je mravné a nemravné.

Vrátiac sa k dotyčnému vyššie uvedenému základu, ktorým je ako som sa už zmienil zdravie a osobný stav, musím povedať toľko, že zdravie znamená toľko, že by som nechcel voliť chorého človeka, a to hlavne duševne chorého človeka – a teda predovšetkým homosexuála či lesbičku nie. Riadim sa tu jednak citátom z Písma Svätého Starého zákona, a to konkrétne z tretej knihy Mojžíšovej zvanej Leviticus "Nebudeš obcovať s mužom ako so ženou, pretože je to ohavnosť.” (Leviticus 18, 22), ako aj citátom z Písma Svätého Nového zákona, a to konkrétne z prvého listu apoštola svätého Pavla Korinťanom “Čo neviete, že nespravodliví nebudú mať účasť na královstve Božom? Nemýľte se: Ani smilníci, ani modloslužobníci, ani cudzoložníci, ani nemravní, a ani tí, ktorí súložia s rovnakým pohlavím, ani zlodeji, ani chamtivci, opilci, rúhači, lupiči nebudú mať účasť na Božom kráľovstve.” (1 Kor 6, 9 – 10).

A pre mňa je veľmi poučné i toto poučenie nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, ako ho zachytilo Evanjelium podľa svätého Lukáša v kapitole šiestej, veršoch 43 – 45: “Dobrý strom nedáva zlé ovocie a zlý strom nedáva dobré ovocie, Každý strom sa pozná po svojom ovocí. Veď z tŕnia sa neoberajú fíky a ani z bodľačia hrozno. Dobrý človek z dobrého pokladu svojho srdca vydáva dobré a zlý zo zlého vydáva zlé. Jeho ústa hovoria, čím srdce preteká.” (Luk 6, 43 – 45). A pretože som vedený týmto výrokom nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, a to so zvláštnym dôrazom v tomto prípade hlavne na poslednú vetu, že jeho či jej ústa hovoria, čím srdce preteká” - preto za homosexuálov považujem nielen tie osoby, ktoré vykazujú homosexuálne prejavy správania sa, ale aj všetky tie osoby, ktoré verbálne propagujú alebo prinajmenšov obhajujú či neodsudzujú homosexuálne prejavy správania sa taktiež považujem za morálnych homosexuálov, pretože kto homosexuálov neodsudzuje – sám je v mojich očiach buzerantom! A oni všetci bez akéhokoľvek rozlišovania sú v mojich očiach prinajmenšom teda morálnymi homosexuálmi, a ako homosexuáli nemajú absolútne žiadnu šancu, že by som im vo voľbách bol ochotný odovzdať svoj hlas.

Ani šéf ODS a leader českej koalície Ing. Mirek Topolánek a ani šéf ČSSD a leader českej opozície Ing. Jiří Paroubek po tom, čo obaja odohnali svoje zákonité manželky, aby si mohli vziať mladšie ženy už taktiež u mňa ako jednotlivci definitívne skončili, a ak by niekedy kandidovali osobne na prezidenta Českej republiky a boli by priame voľby občanmi, pre toto ich nemravné konanie voči Bohu a svojim vlastným zákonitým manželkám nemohli by ani jeden z nich počítať s tým, že by som im odovzdal svoj hlas; čím však ale na druhej strane apriórne rozhodne v žiadnom prípade nevylučujem prípadnú volebnú podporu politickým stranám, ktorým oni dvaja šéfujú, ako ani žiadnym iným stranám koalície či parlamentnej alebo mimoparlamentnej opozície. Avšak pokiaľ ide osobne o týchto dvoch českých politikov, moje morálne zásady mi bránia, aby som takýchto ľudí podporil.

Naopak vysoko kladne hodnotím u súčasného prezidenta Českej republiky Prof. Doc. Ing. Václava Klausa to, že vetoval zákon o takzvanom “registrovanom partnerstve” homosexuálov a lesbičiek. Prof. Doc. Ing. Václava Klausa si vážim aj za to, že nikdy nebol rozvedený, že sa pred mnohými rokmi oženil s jednou ženou, a stále je ženatý iba s touto istou jednou ženou čo súčasnej zvrhlej a nemravnej dobe bohužiaľ už nie je vždy úplná samozrejmosť.

Ďalšími plusmi českého prezidenta Prof. Doc. Ing. Václava Klausa sú jeho odmietanie uznania takzvanej “nezávislosti” juhosrbskej provincie Kosova a Metochije, odmietanie vymenovávať sopliakov mladších tridsiatich rokov za sudcov v Českej republike, odmietanie populistických nezmyslov o takzvanom globálnom otepľovaní planéty Zeme takzvanými skleníkovými plynmi; a v neposlednom rade i uznanie faktu, že aj Ukrajina je povinná platiť za odoberaný plyn skutočne tržné svetové ceny a nie iba symbolické socialistické ceny, ako tomu bolo v minulosti.

Naopak mínusmi českého prezidenta Prof. Doc. Ing. Václava Klausa je odmietanie prijatia Eura namiesto českej koruny, odmietanie európskej lisabonskej zmluvy a neochota byť veľkorysejší v sociálnej politike voči bezdomovcom, nezamestnaným, dôchodcom a ostatným sociálne slabým ľuďom.

Teraz by som sa vyjadril ku kandidátom vo voľbách na prezidenta Slovenskej republiky v marci a apríli roku 2009. Kandidovalo celkom sedem kandidátov, z toho štyria muži a tri ženy. Z týchto siedmich kandidátov na úrad prezidenta Slovenskej republiky najlepším prezidentom Slovenskej republiky by bol RNDr. František Mikloško a druhým najlepším kandidátom doc. JUDr. Ivan Gašparovič, ktorý nakoniec aj bol za prezidenta Slovenskej republiky zvolení. Ostatných päť kandidátov bolo už výrazne horších. Osobne trošku poznám iba RNDr. Františka Miklošku, s ktorým som sa asi štyrikrát osobne rozprával, z toho dva razy som sa s RNDr. Františkom Mikloškom rozprával v roku 1988 a dva razy v roku 1990. Od tej doby som už nemal žiadnu príležitosť osobne sa stretnúť s RNDr. Františkom Mikloškom. RNDr. František Mikloško bol jedným z najvýznamnejších predákov slovenskej katolíckej opozície v osemdesiatich rokov, a dňa 25.3.1988 bol spoločne i s biskupom Jánom Korcom, ktorý vtedy býval u Ing. Michala na štvrtom poschodí na ulici Vilová 7 v Petržalke a v roku 1990 bol vymenovaný za nitrianskeho biskupa a kardinála, a taktiež JUDr. Jánom Čarnogurským bývajúcim v Dúbravske organizátori katolíckej vigílie na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, ktorej sa síce oni nakoniec nezúčastnili, pretože boli niekoľko hodín predtým zatknutí orgánmi ŠtB, avšak my ostatní verní synovia a dcéry katolíckej cirkvi sme išli aj bez svojich vodcov, a dokonca sa nám podarilo aj preniknúť smerom akoby od Dunaja na ten periférny cíp Hviezdoslavovho námestia aj napriek tomu, že celé Hviezdoslavovo námestie bolo už niekoľko hodín hermeticky uzavreté ťažkoodencami, eštébákmi, uniformovanými príslušníkmi verejnej bezpečnosti, policajnými osobnými autami, nákladnými Antonmi a vodnými delami, a aspoň tam v obkľúčení oveľa početnejších bezpečnostných jednotiek, kde týchto príslušníkov represívnych zložiek bolo okolo nás oveľa viacej než nás demonštrantov, sme si zapáli sviečky a nahlas sme sa modlili svätý ruženec k preblahoslavenej Panne Márii. Brutálne nás síce tie ateistické svine všetkých zmlátili, mnohí ľudia boli dokonca aj úplne skrvavení, dokázali sme však celému svetu že naše modlitby za umožnenie svätému otcovi vymenovať nových biskupov do vakantných biskupských sídiel a za náboženskú slobodu vôbec majú svoje oprávnenie, pretože ateisti nás hrubo utláčajú.

A tak po páde nenávideného ateistického režimu v novembri 1989 a jeho nahradenie režimom trochu menej ateistickým sa RNDr. František Mikloško za zorganizovanie sviečkovej vigílie dňa 25.3.1988 plus ostatné služby Bohu aj cirkvi stal plne zaslúžene predsedom regionálneho celoslovenského parlamentu Slovenskej národnej rady, ktorá sa od 1.1.1993 nazýva Národná Rada Slovenskej republiky, pričom RNDr. František Mikloško ako člen hnutia Verejnosť proti násiliu “VPN”, ktorá sa neskôr transformovala v politickú stranu Občianska demokratická únia Verejnosť proti násiliu “ODÚ – VPN” zastával túto funkciu predsedu Slovenskej národnej rady v období rokov 1990 – 1992 až do počiatku júla 1992, od kedy po voľbách bol RNDr. František Mikloško už iba obyčajným radovým poslancom Slovenskej národnej rady a neskôr obyčajným radovým poslancom Národnej Rady Slovenskej republiky za Kresťansko – demokratické hnutie “KDH” , zatiaľ čo jeho funkciu predsedu slovenského parlamentu prevzal zhodou okolností práve dotyčný doc. JUDr. Ivan Gašparovič, ktorý na rozdiel od RNDr. Františka Miklošku zohral v tej dobe veľmi negatívnu úlohu pri rozbíjaní československého štátu, avšak tento doc. JUDr. Ivan Gašparovič nespadol do politiky len tak z neba, ale bol to práve posledný československý prezident Václav Havel, ktorý doc. JUDr. Ivana Gašparoviča v roku 1990 vymenoval za generálneho prokurátora Českej a Slovenskej federatívnej republiky, ktorý sa však ale neskôr pridal k JUDr. Vladimírovi Mečiarovi a jeho politickému hnutiu Hnutie za Demokratické Slovensko “HZDS”, a bol tento doc. JUDr. Ivan Gašparovič po dlhé roky pravou rukou JUDr. Vladimíra Mečiara a číslo “dve” mečiarovho politického hnutia HZDS.

PhDr. Iveta Radičová sa v politike začala výraznejšie angažovať až od minulého volebného obdobia, kde sa vo vláde Ing. Mikuláša Dzurindy stala ministerkou ministerstva práce a sociálnych vecí; a americkí slobodní murári či po česky američtí svobodní zednáři dospeli k presvedčeniu, že sa v minulom volebnom období premiér Ing. Mikuláš Dzurinda ako premiér príliš zdiskreditoval v očiach slovenských voličov a vzhľadom k neschopnosti znovuzískať stratenú dôveru slovenských voličov dospeli slobodní murári či po česky svobodní zednáři k názoru, že by si mali vybrať namiesto neho niekoho iného, niekoho dynamickejšieho a populárnejšieho, kto by sa mohol stať vábničkou pre slovenských voličov a slovenské voličky.

A PhDr. Iveta Radičová, ktorá síce ani napriek podpore prakticky všetkých celoštátnych masmédií na Slovensku nebola síce zvolená za prezidentku Slovenskej republiky, ale aj tak sa slobodní murári či po česky svobodní zednáři s najväčšou pravdepodobnosťou pokúsia v blízkej budúcnosti presadiť práve túto neúspešnú prezidentskú kandidátku PhDr. Ivetu Radičovú za novú predsedkyňu SDKU a šéfku opozície namiesto súčasného predsedu SDKU a súčasného šéfa opozície Ing. Mikuláša Dzurindu. Krátko po polnoci zo soboty 4. apríla 2009 na nedeľu 5. apríla 2009 v Limbachu u Bratislavy predseda vlády Slovenskej republiky JUDr. Robert Fico povedal, že prezidentská volebná kampaň prezidentskej kandidátky PhDr. Ivety Radičovej stála odhadom až neuveriteľných osemdesiat až sto miliónov, pričom bez toho, aby konkrétne špecifikoval “sily” podporujúce PhDr. Ivetu Radičovú povedal, že veľmi ľutuje Ing. Mikuláša Dzurindu, pretože je mu jasné, že všetko to, čo sa sústredilo proti doc. JUDr. Ivanovi Gašparovičovi, sa teraz bude zase sústrediť na vytlačenie Ing. Mikuláša Dzurindu z jeho postavenia šéfa SDKU a jeho nahradenia PhDr. Ivetou Radičovou. Ba dokonca za PhDr. Ivetu Radičovú vystupoval aj oficiálny slovenský rozhlas a oficiálna slovenská televízia. PhDr. Ivetu Radičovú fakticky podporila aj známa sociologička PhDr. Zuzana Kusá, hoci sa naoko tvárila akoby neutrálne, napriek tomu však ale bolo zrejmé, že PhDr. Zuzana Kusá sympatizuje s PhDr. Ivetou Radičovou. Veľmi sa skompromitoval biskup Alojz Tkáč, ktorému asi zrejme pravicové názory PhDr. Ivety Radičovej boli natoľko milé, že mu ani nevadilo jej pohŕdanie o odmietanie základných kresťanských mravných hodnôt pravicovosť je mu bližšia než kresťanstvo. Tento biskup Alojz Tkáč sa “vyznamenal” už v roku 1993, kedy prehlásil, že Česi by sa údajne mali Slovákom ospravedlniť “za popravu prvého slovenského prezidenta Jozefa Tisu”. A bohužiaľ podobných biskupov je na Slovensku, v Českej republike, ba i v zahraničí viacej. Do budúcnosti je to preto výzva i pre svätého otca – rímskeho pápeža, aby za katolíckych biskupov v budúcnosti vymenovával iba tých katolíckych kňazov, ktorí aspoň trochu inklinujú ku katolíckej viere a k hodnotám katolíckej morálky.

A na úplný záver by som ešte chcel niečo veľmi úprimne povedať všetkým prezidentským kandidátom a kandidátkam, ktorí sa v budúcnosti budú v Slovenskej republike a eventuálne možno aj v Českej republike uchádzať o odovzdanie môjho hlasu v prezidentských voľbách:

Ja osobne zvysoka kašlem na “pravicovosť” či “ľavicovosť” kandidáta či kandidátky, ktorý či ktorá sa uchádza o moju dôveru vo voľbách. To, že je niekto či už “pravicový” alebo “ľavicový ešte nie je dostatočná kvalifikácie na moju podporu. Ak teda chceš získať môj hlas vo voľbách, buď osobne mravnejším človekom než je tvoj súper či tvoja súperka, a potom môj hlas stopercentne dostaneš!

A teda ak splníš túto moju podmienku mravnejšieho kandidáta či kandidátky než je tvoj súper či tvoja súperka, dostaneš môj hlas vo voľbách bez ohľadu na to, či si ty osobne kandidát či kandidátka pravicový/á, ľavicový/á, stredový/á či akýkoľvek iný alebo iná. Tvoja politická ideológia pre mňa nie je rozhodujúca. Tvoja osobná mravnosť vyjadrovaná tvojimi myšlienkami, slovami a skutkami však áno…

Dňa 6.4.2009 napísal v Bratislave JUDr. PhDr. Mgr. et Mgr. Henryk Lahola

Zpět na hlavní stránku!