wz

Zpět na hlavní stránku!


Opica Opice Makak Makaky Šimpanz Šimpanzy Šimpanzi Gorila Gorily Orangutan Orangután Orangutáni Orangutany Gibon Gibony Pavián Paviány Paviáni Lemur Lemury Loris Lorisi Lorisy Okáľ Okáli Hulman Hulmani Hulmany Gueréza Guerézy Guerézi Hulman Gueréza Mandril Mandrili Mandrily chov opic.

JUDr.PhDr.Mgr. et MGr.Henryk Lahola a Makak rézus (Macaca mulatta) na dětský den 1.6.1969.

Z prelomu rokov 1968/1969 pochádza niekoľko fotografií JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryka Laholu z jasiel. Jedná sa v podstate o niekoľko fotografií celej triedy, kde sa medzi ostatnými deťmi nachádza tiež aj JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola. Z tejto série fotografií som na ukážku vybral dve fotografie vo dvoch formátoch, teda respektíve celkom štyri fotografie na ktorých sa nachádza JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola s opicou. Nepochybujem ani najmenej, že každý čitateľ pri pohľade na dolupublikované fotografie ihneď zaiste spozná, touto opicou je nádherný druh opíc Makak rézus (Macaca mulatta).

Tieto fotografie JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryka Laholy vznikli v jasliach na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislave II., kde sa toho dňa na detský deň 1.júna 1969 (po česky: 1.června 1969) dostavili dvaja veľmi zaujímaví páni. Tým jedným pánom bol zamestnanec bratislavskej zoologickej záhrady, ktorý so sebou priviezol i túto jednu malú a živú opicu Makaka rézusa, ktorú mal na obojku, aby mu neutiekla, a tým druhým bol zas profesionálny fotograf, ktorý všetko fotografoval na kvalitné čiernobiele fotografie. Nemusím azda ani zdôrazňovať, že malá, živá opica sa medzi deťmi jasiel na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislava II. (tieto jasle sa nachádzajú hneď vedľa rozľahlejších dvoch objektov, a to Materskej školy na Drieňovej ulici a Základnej školy na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislava II.) vyvolala veľkú radosť.

Len pre informáciu dodávam, že JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola sem chodil nielen do jasiel, ale neskôr aj do Materskej školy na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislava II., práve tak ako potom od 1.9.1973 až do polovice októbra 1976 i do Základnej deväťročnej školy na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislava II. V októbri 1976 sme sa odsťahovali do obvodu Bratislava III., v dôsledku čoho JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola zmenil aj školu) stala stredobodom ich záujmu. A tak i táto malá, živá opica z bratislavskej zoologickej záhrady je tu naveky zvečnená spoločne i s JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henrykom Laholom a ostatnými malými deťmi z jasiel na Drieňovej ulici na Štrkovci v obvode Bratislava II.

Cítim, že teraz by som mal v maximálnej stručnosti čitateľom zaujímajúcim sa o opice povedať aspoň niekoľko skromných myšlienok o opiciach (po česky: opicích) ako biologickom druhu, respektíve o najvýznamnejších druhoch opíc.

2.Kapitola: Čo si myslí JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola o opiciach vo všeobecnosti.

V minulosti v súvislosti s mojimi prácami – ktoré som venoval iným druhom zvierat – sa mi dostalo kritiky, že systematika ktorú som použil nie je úplne dokonalá. Objektívne uznávam, že táto konkrétna kritika je prinajmenšom čiastočne opodstatnená a preto tuná sa pokúsim nepodceniť určitý systematický úvod, ktorý by aspoň v tej najmaximálnejšej stručnosti načrtol aj určitú logickú štruktúru systematického začlenenia jednotlivých druhov opíc (čitateľom predchádzajúcich mojich prác o niektorých druhoch zvierat sa súčasne za tento celkom evidentný nedostatok ospravedlňujem a súčasne i sľubujem, že niekedy v budúcnosti sa k týmto starším prácam o zvieratách vrátim a tento nedostatok napravím).

A tak teda – aby som neopakoval starú chybu, na ktorú mňa už niektorí čitatelia upozornili – najsamprv teda začnem s týmto systematickým úvodom vymedzenie tejto logickej štruktúry systematického začlenenia jednotlivých druhoch opíc do príslušných skupín. Samozrejme, že súčasne sa túto suchú teóriu pokúsim obmedziť na to najminimálnejšie minimum ako to len bude možné. Opice môžeme rozčleniť na tri hlavné skupiny:

1.)Prvú najnižšiu skupinu opíc tvoria takzvané “Poloopice”

2.)Druhú vyššiu skupinu opíc tvoria takzvané vlastné “Opice”

3.)Druhú najvyššiu skupinu opíc tvoria takzvané “Ľudoopice”

Trochu iné delenie je postavené na konštatovaní, že opice (Anthropoidea) patria do radu primátov, ktorý delíme na ďalšie dve podskupiny, a to na takzvané poloopice (Prosimiae) a opice vlastné (Anthropoidea).

Opice sú najvyššou a najinteligentnejšou skupinou cicavcov (po česky: savcov) do ktorej patria aj gibony a ľudoopice. Pravda výrazom opice chápem zvyčajne v užšom význame ako opice vlastné. Pod opicami vlastnými rozumiem totiž iba takzvané širokonosé opice Nového sveta a úzkonosé opice Starého sveta. Väčšina týchto opíc žije na stromoch.

3.Kapitola: Čo si myslí JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola o amerických opiciach.

Širokonosé opice, alebo označované podľa výskytu ako opice Nového sveta (Platyrrhina), sú najstaršie formy dnes žijúcich opíc. Majú dlhý chvost, ktorý používajú ako prichytávací lapací ústroj. Majú 36 zubov, ale nemajú lícne kapsy. Majú širokú nosovú priehradku, preto ich nosové otvory sú obrátené viac nabok. Ich domovom je Mexiko, Stredná a Južná Amerika. Bez výnimky sú stromovými zvieratami a žijú prevažne v pralesoch. Živia sa rastlinami, hmyzom, pavúkmi, vtákmi a medom.

K pazúrnatým opiciam (Callithricidae), ktoré voláme podľa chlpatého tela kosmáčovitými, patria pekné druhy rodu kosmáč (Callithrix spp.) žijúce v pralesoch Brazílie. Kosmáče pred uchom alebo za ním majú štetku srsti. Pokiaľ ide o kosmáčov (po česky: kosmáčů) na všetkých prstoch majú úzke pazúry. Kosmáčovia sú maličké, medvieďatám podobné, ozajstné stromové opice. O kosmáčoch (po česky: o kosmáčích) je ďalej známe, že neobyčajne obratne lezú po kmeňoch, celkom ako veverice. Najznámejší je kosmáč bieločelý (Callithrix jacchus). Kosmáče bieločelé majú tmavú hlavu, od ktorej sa odrážajú ligotavo biele, dozadu a nahor smerujúce vejárovité štetky na holých ušniciach. Opičie druhy rodu malpa (Cebus) majú ovíjavý chvost, ktorý sa od chytavého líši tým, že nie je dlhý a je na konci dookola zarastený. Malpy sú rozšírené od Mexika po Brazíliu, kde žijú v skupinách vo vysokých tropických lesoch. O malpách je známe, že zbierajú najmä ovocie, hoci príležitostne požierajú aj vajíčka vtákov a hmyz. Ani jeden druh málp nie je väčší ako mačka (po česky: kočka). O malpe je ďalej známe, že často ju chovajú v zajatí. Pokiaľ ide o stretnutie s malpami, osobitnú pozornosť z nich si zasluhuje malpa kapucínska (Cebus capucinus) s veľkým šikmým holým čelom a krátkou srsťou na hlave, upravenou do tvaru čiernej kapucne. Uakari (Cacajao spp.) sú čudne vyzerajúce opice z amazónskych pralesov. Najvýznamnejším predstaviteľom opíc uakari je Uakari červenotváry (Cacajao calvus). Veľkosť uakar je asi ako u mačky a na drobnej holej tvári majú takmer ľudský výraz. O uakarách možno ešte povedať, že oči majú zapadnuté a na hlave uakary je iba málo vlasov. O uakare vieme, že je veľmi plachá opica, žije na stromoch a živí sa ovocím. Atelesy alebo pavúčikovia (Ateles spp.) majú dlhé štíhle končatiny, trup taktiež veľmi tenký, ale brucho nápadne veľké. O atelesách či pavúčikoch možno povedať, že ich dokonale chytavý chvost majú vystrojený mocným svalstvom. Pomocou neho sa premávajú po stromoch v džungľových lesoch a iba zriedkakedy zostupujú na zem. Atelesa alebo pavúčiak nosí chvost skrútený nad chrbtom. Mláďa ateles alebo pavúčiaka je najprv zavesené na samici na prednej strane tela, neskôr ho matka nosí na chrbte, najmä keď skáče z komára na konár. Najvýznamnejším predstaviteľom tohoto druhu opíc je Pavučiak miriki (Brachyteles arachnoides). Juhoamerický prales si nemožno predstaviť bez koncertu vrešťanov (Alouatta spp.). Niektoré vrešťany (po česky: vřešťany) sú čierne, ako napríklad vrešťan čierny (Alouatta nigra), iné vrešťany (po česky: vřešťan) sú hnedočervené až černasto purpurové, ako napríklad vrešťan hrdzavý (Alouatta seniculus). Opice vlnaté (Lagothrix spp.) sú veľké asi ako vrešťany a telo im kryje hustá, krátka srsť. O opiciach vlnatých možno ešte povedať, že rady visia na konárov stromov zavesené za chvost. Opica vlnatá veľká (Lagothrix lagotricha) je najväčšia americká opica. O opiciach vlnatých veľkých možno povedať, že sú asi sedemdesiat centimetrov dlhé a že chvost majú tiež asi tak rovnako dlhý.

4.Kapitola: Čo si myslí JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola o opiciach (tiež) “európskych”.

Úzkonosé opice Starého sveta (Catarrhina) žijú v Afrike, Ázii a jeden druh – makak magot (Macaca sylvana) zasahuje aj do Európy a žije aj na gibraltárskych skalách. Nosovou priehradkou, počtom zubov a zložením chrupu sa úzkonosé opice podobajú človeku. Chvost makaka magota (Macaca silvana) nie je prispôsobený na chytanie, ba niektoré ho majú zakrpatený a ľudoopiciam celkom chýba. Niektoré druhy makakov magotov majú lícne kapsy, do ktorých zhromažďujú potravu, aby ju neskôr mohli zjesť.

5.Kapitola: Čo si myslí JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola o (ostatných) opiciach “starého sveta”.

Mačiaky (Cercopithecus spp. ) tvoria veľký rod, ktorého druhy sa telom i správaním najmenej podobajú človeku. Mačiak sa bežne vyskytuje v Afrike. Výška mačiakov (po česky: mačiaků) je asi pol metra. Chvost mačiaka je o niečo dlhší než telo. O mačiakoch je známe, že žijú v malých skupinách v tropických lesoch, kde sa živia plodmi, hmyzom aj vtákmi. Niektorým mačiakom rastú dlhé svetlé bokombriadky. Patrí k nim i žltozelený mačiak zelený (Cercopithecus aethiops) a mačiak modropyský (Cercopithecus cephus), ktorý je krásne do modra sfarbený. Pozemné mačiaky patria do rodu Erythrocebus. O mačiakovi je známe, že sa vyznačuje rýchlym behom po zemi a ponáša sa na psa. S mačiakmi sa spojuje život vo veľkých kŕdľoch (po česky: stádech), vrch hlavy a chrbát mačiaka je ohnivočervený. Známy je mačiak husársky (Erythrocebus patas), ktorý má tvár večne namosúrenú (po česky: který má tvář věčně zachmuřenou) a čím je starší, tím je i nevrlejší. Ďalším významným druhom mačiakov je Mačiak Diana (Cercopithecus diana). V staršom veku už neskrotne. Mongabeje (Cercocebus spp.) obývajú strednú Afriku. O mongabejách je známe, že majú dlhý chvost a sú spoločenské. Mongabejám sa celkom dobre darí i v zajatí. V zoologických záhradách je častý mangabej obyčajný (Cercocebus fuliginosus). Tvár mongabeja obyčajného je holá, kožovitá s veľmi nápadnými bielymi mihalnicami (po česky: nápadnými bílými řasami). K najznámejším opiciam patria ázijské makaky (Macaca spp.). O makakoch je známe, že najčastejšie ich chovajú v zoologických záhradách. Makak rézus (Macaca mulatta) je dnes najviac dovážaná opica. Vo voľnej prírode sa s makakom rézusom je možné stretnúť ako s pozemnou a skalnou opicou.

O makakovi rézusovi je ďalej známe, že sa združuje do veľkých kŕdľov, často makaky rézusi pustošia obrobené polia a niekedy vnikne domorodcom aj do domu kde hrozne vystrája. Makak obyčajný (Macaca irus ) vchádza aj do vody, výborne pláva a potápa sa. Mandrily (Mandrillus spp.) majú svojrázne vyduté a zbrázdené líca. O mandrilách je známe, že patria medzi najpestrejšie sfarbené cicavce (po česky: savce). Mandril pestrotvárny (Mandrillus sphinx) vyznačuje sa krikľavými farbami tváre, akoby bol hrubo natretý olejovými farbami. Mandril čiernotvárny (Mandrillus leucophaeus) je menší, tvár má čiernu a bokombriadky plavobelasé. O mandrile možno povedať, že žije v malých skupinách v lesnatých oblastiach západnej Afriky. Väčšina času mandril je strávená na zemi. Mandrilám najviac chutí rastlinná potrava, ale občas napadnú a zožerú aj živočíchy. Mandrily sú prakticky bez chvosta. Jediný druh rodu Nasalis je kahau nosatý (Nasalis larvatus), ktorý žije iba na Borneu. Samce kahaua nosatého majú dlhý uhorkovitý nos, presahujúci ústa. Samice a mladé kahauov nosatých (po česky: kahaův nosatých) majú nos menší, nahor obrátený ako tupý “horenos”. Nosom kahaui nosaté vydávajú svojrázny zvuk, ktorý sa dá rozumieť ako slovo “kahau”. Odtiaľ dostali kahaue nosaté meno. S kahauom nosatým sa spojuje strava ako lístie a ovocie a tvrdí sa, že sa kahauy nosaté nedajú skrotiť, že sú divé a zákerné. O spôsobe života kahaua nosatého sa vie ešte málo. Guerézy (Colobus spp.) sú nápadné štíhlou, chudou postavou. Rozšírenie gueréz je v strednej Afrike. O guerézach je ďalej známe, že ako obyvatelia lesa a listožrúty neprichádzajú do styku s človekom, no pre ich peknú kožušinu ich ľudia bohužiaľ veľmi prenasledujú. Takzvaná gueréza satanská (Colobus satanas) je celá čierna, gueréza bielochvostá (Colobus caudatus) má naopak biely hodvábny plášť a celkom biely, konskému chvostu podobný chvost. Guerézam sa tiež podobajú hulmany (Semnopithecus spp.) žijúce v Ázii. Hulman posvätný (Semnopithecus entellus) ako najznámejší druh hulmanov je posvätnou opicou Indov.

Najmenšími poloopicami sú okáľovité (Tarsiidae). Žijú v západnej časti Indonézie a na Filipínach. O okáľovitých je známe, že obývajú tmavé vlhké miesta, cez deň sa skrývajú v hustom lístí stromov alebo sa ukrývajú v stromových dutinách. S okáľovitými sa stretávame ako s nočnými zvieratami a veľké oči im slúžia pri vyhľadávaní potravy, ktorou sú najmä hmyz a jašterice. Okáľovitým je možné hlavu v každom smere obracať až o stosedemdesiat stupňov! Okáľovité majú prsty predných a zadných dlhých končatín na konci vankúšovito rozšírené. Široká hlava okáľovitých s veľmi širokými ústami a perami dodáva okáľovitým na tvári žabací výzor. Dlhý, pomerne dlhý chvost okáľovitých majú okáľovité ukončené strapčekom srsti. Okáľovité majú telo asi sedemnásť centimetrov dlhé a chvost okolo dvadsiatichštyroch centimetrov dlhý. Zmienku zaslúži okáľ skackavý (Tarsius tarsius). O okáľovi skackavom je možné povedať, že toto čudné zvieratko pripomína pri sedení a skákaní žabu. O okáľoch skackavých je možné povedať, že skáču metrovými skokmi. Okáľe skackavé sú primitívne poloopice, nie väčšie ako veverica (po česky: veverka). S okáľmi skackavými sa spojujú vankúšikovito rozšírené konce prstov, ktoré uplatňuje při šplhaní po konároch a pri chytaní koristi. Z anatomických štúdií okáľov (po česky: okálů) vyplýva, že sú zvyškami živočíšneho kmeňa veľmi rozšíreného v treťohorách asi pred šesťdesiatimi miliónmi rokov. Niektorí prírodovedci, ktorí vyznávajú Darwinovu evolučnú teóriu sú dokonca toho názoru, že sú okáľovité blízkymi príbuznými predchodcov dnešných primátov. Okáľovité sú vyvinutejšou formou tanovitých hmyzožravcov, vyznačujúcou sa binokulárnym videním a tým, že palec môžu postaviť proti ostatným prstom a sú schopné postaviť sa do vzpriamenej polohy. Lorisovité (Lorisidae) tvoria čeľaď afrických a ázijských poloopíc. O lorisovitých je možné povedať, že majú krátky, kýptikovytý chvost, krátke uši a odpočívajú vo visiacej polohe zavesené na konár. Loris ryšavý (Loris tardigradus) je asi len dvadsaťpäť centimetrov dlhý. O lorisách ryšavých je známe, že žijú v južnej Indii a na Cejlóne. O lorise ryšavej je ďalej možné povedať, že deň prespí v stromovej dutine a vylieza z nej iba večer. Útloň váhavý (Nycticebus coucang) je väčší ako loris a dosahuje veľkosť mačky. Útlone váhavé žijú v juhovýchodnej Ázii. Vyskytujú sa zriedkavo v najodľahlejších lesoch svojej domoviny. O útloňovi váhavom je možné povedať, že žijú v rodinách, ktoré sa držia pospolu. O útloňoch váhavých ďalej vieme, že vo dne spia. Potravou útloňa váhavého je ovocie, rastliny, vtáky a hmyz. Útloňovi váhavému je typický veľmi pomalý pohyb, za minútu často prejde iba necelých osem metrov. S útloňmi váhavými sa spojuje zlé znášanie denného svetla, zato sluch útlone váhavé majú taký ostrý, že aj v spánku začujú šuchot blížiaceho sa hmyzu. Lemurovité (Lemuridae) sú primitívnou skupinou na pomedzí poloopíc a primátov, ktorá žije iba na Madagaskare. O lumurovitých možno povedať, že majú veľké oči a široké ruky. Lemurovitým sa vyvinuli rovnako dlhé končatiny. Lemurovité majú chvost dlhší než telo, ktoré majú pokryté hustou, jemne mäkkou srsťou. Niektoré z lemurovitých vyzerajú s dlhým zašpicateným nosom ako veveričky (po česky: veverky). Lemurovité žijú na stromoch a zriedkakedy schádzajú na zem. O lumurovitých možno povadať, že sa živia rôznymi plodmi, hmyzom a vtáčími vajíčkami. Veľmi malé a typicky nočné druhy patria do rodu maki (Cheirogaleus spp.). Spolu s chvostom sú asi 30 centimetrov dlhé. Maki žijú vo vrcholcov stromov, kde si hľadajú plody a hmyz. Hniezdo veľmi podobné vtáčiemu si robia zo suchého lístia na tenkých konároch, prípadne v dierach stromov. Maki sú pozoruhodné tým, že v chvoste sa im pri dostatku potravy nahromadí tuk, ktorý v suchom období strávia. Ksukol chlpatochvostý (Saubentonia madagascariensis) žije na Madagaskare a je veľký ako mačka. Ksukoly chlpatochvosté majú bohato chlpatý chvost. O ksukoloch chlpatochvostých je ešte možné povedať, že na každej ruke majú veľmi tenký , dlhý prostredný prst, ktorý je taký citlivý, že ním preklopáva konáre stromov a tak zisťuje, kde sa v nich schováva hmyz, ktorý potom z dreva vyberá a živí sa ním.

Životu na zemi sú najlepšie prispôsobené paviány (po česky: paviáni). Paviány (Papio spp. ) sú obyvateľmi Afriky a patria medzi väčšie opice. Dospelé samce paviána sú aj s chvostom až 1,2 metra dlhé, z čoho polovica pripadá na chvost. Paviány majú nápadne veľkú hlavu s predĺženým takzvaným “psím” nosom. Pohyb paviánov (po česky: paviánů) sa uskutočňuje takmer len po zemi a iba zriedka sa šplhajú na stromy. O paviánoch (po česky: O paviánech) je známe, že predné a zadné nohy majú temer rovnako dlhé, takže môžu chodiť alebo behať pohodlne na všetkých štyroch. O paviánovi (po česky: O paviánu) je ďalej známe i to, že žijú v dobe organizovaných čriedach (po česky: stádech) či tlupách a proti väčšiemu nepriateľovi sa vzájomne bránia. S paviánmi (po česky: s paviány) sú ľudia väčšinou spokojný, pretože ľahko sa cvičia, sú inteligentné, preto sú obľúbené ako domáce zvieratá. Pavián čakma (Papio porcarius) pochádzajúci z južnej Afriky spí v dutinách, jaskyniach alebo prirodzených kamenných úkrytoch a cez deň sa paviáni čakma zháňajú za potravou. O paviánovi čakma (Papio porcarius) možno povedať, že jeho dĺžka tela je približne asi 75 centimetrov a dĺžka chvostu asi 60 centimetrov. Jemu príbuzný pavián babuin (Papio cynocephalus) sa vyskytuje v južnejších častiach Afriky približne od Angoly až do Zimbabwe a ďalej potom zas na severu, presnejšie povedané od východnej Afriky smerom na západ až po Kongo a Zair. Pavián pláštikový (Papio hamadryas) žije najmä vo východnej Afrike, ale vyskytuje sa aj v niektorých arabských severoafrických krajinách. Pavián pláštikový (Papio hamadryas) má dĺžku tela tiež približne asi 75 centimetrov a dĺžka chvostu asi 60 centimetrov. V minulosti v starovekom Egypte paviána pláštikového uctievali ako posvätné zviera, paviánov pláštikových (po česky: paviány pláštikové) často zobrazovali na svojich chrámoch a iných pamätníkov. O paviánovi pláštikovom (po česky: paviánu pláštikovém) možno povedať, že zabalzamované múmie paviánov pláštikových (po česky: nabalzamované mumie paviánů pláštikových) sa nachádzajú v hrobkách niektorých významných starovekých Egypťanov (po česky: starověkých Egypťanů). Mnoho sa popísalo o paviánoch pláštikových (po česky: o paviánech pláštikových) a ich spoločenských zvykoch. S paviánmi pláštikovými (po česky: s paviány pláštikovými) sa spojuje putovanie v tlupách, ktoré pozostávajú aj z niekoľkých sto jedincov paviánov pláštikových (po česky: z několika sta jedinců paviánů pláštikových). Tam, kde je možné sa stretnúť s paviánom pláštikovým (po česky: s paviánem pláštikovým) – ak je ich tam obrovské množstvo – stávajú sa priam pohromou pre domorodcov, pretože napádajú ich posiate polia, ba dokonca občas vtrhnú aj do domov, kde všetko poprevracajú a zničia.

6.Kapitola: Čo si myslí JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola o opiciach - primátoch.

Nemienim sa v tejto práci zaoberať vedeckou pravdivosťou či nepravdivosťou Darwinovej evolučnej teórie (na to je potrebné oveľa viac priestoru ako umožňuje táto stručná práca a preto sa touto otázkou budem zaoberať inokedy a inde!). Fakticky ale bez ohľadu na to ako zmýšľame ohľadom Darwinovej evolučnej teórie, nič nebráni tomu, aby sme s ohľadom na jej tradičnú zakorenenosť v slovenskej a českej spoločnosti túto teóriu prijali formálne pri vysvetľovaní určitých aspektov primátov chápaných ako ľudoopíc, kde na špičku tejto pyramídy primátov postavíme práve človeka. Primáty (Primates) tvoria totiž rad najinteligentnejších cicavcov, do ktorých Darwinova evolučná teória zaradila aj človeka. Hierarchický či evolučný rad má dva podskupiny, a to takzvané vývojovo nižšie poloopice (Prosimiae), ku ktorým rátame lemurovité (Lemuridae), lorisovité (Lorisidae) a okáľovité (Tarsiidae) a takzvané vývojovo vyššie opice vlastné (Anthropoidea), kam patria opice Starého a Nového sveta a nakoniec do tej tretej skupiny patria tie najvyspelejšie takzvané ľudoopice vrátane človeka. Primáty predstavujú veľkú skupinu prevážne stromových živočíchov, ktoré majú dlhé ramená a nohy. Na nohách primátov (po česky: primátů) je päť prstov, zväčša s ploskými nechtami – palcom a prstami. Palec má väčšina druhov postavený kolmo k ostatným prstom , čo im veľmi pomáha pri rôznych úkonoch. O všetkých primátoch (po česky: primátech) možno povedať, že majú dokonalý zrak a ich oči smerujú dopredu. Primátom (po česky: primátům) náleží veľký mozog s osobitne bohato rozvinutou prednou časťou. Primáti sa živia ovocím a semenami, a niektoré druhy sú aj mäsožravé. Podľa tvrdenia niektorých prírodovedcov, najstaršie primáty sa podobali dnes žijúcim lemurom.. Ich fosílie poznáme z paleocénu, teda asi z doby pred 75 miliónmi rokov. Predkami primátov boli najmä stromové hmyzožravce, ktorým sa pravdepodobne podobajú dnešné tany (Tupaia spp.). Okáľovité sú malé opice podobajúce sa krysám, majú dlhý chvost a skákavé nohy. Žijú na Filipínach a v západnej časti Indonézie a sú obyvateľmi lesa. Takzvané pravé opice a ľudoopice tvoria skupinu primátov, známu ako antropoidy. Ľudoopice nemajú chvost a ani lícne vrecká. K ľudoopiciam patria gibony, šimpanzy, orangutany a gorily. Hoci ľudoopice dosahujú vysokého stupňa inteligencie, je medzi nimi a človekom predsa len obrovský kvalitatívny rozdiel. Okrem anatomických rozdielov sú tu aj rozdiely fyziologické a psychické. Človek je jediný tvor, ktorý doviedol na vysoký stupeň výrobu a používanie nástrojov. A práve podľa nástrojov sa ostatne i určuje to, či ide o človeka, alebo len o tvory, ktoré Darwinova evolučná teória chápe ako živočíšnych predchodcov človeka. Takzvané ľudoopice, ku ktorým patria gibony, orangutany, šimpanzy a gorily sú teda príslušníkmi jednej z dvoch veľkých skupín primátov. Ta prvá, najprimitívnejšia skupina – poloopice (Prosimiae) – zahrňuje lemury, okále a lorisy. Do druhej skupiny – opice (Anthropoidea) – patria pravé opice a ľudoopice.

Objektívne tieto takzvané ľudoopice sa svojím výzorom a správaním najviac podobajú človeku. Týmto primátom chýba chvost, majú veľmi dlhé ramená, ale značne krátke nohy, takže keď chodia, opierajú sa o ruky. V dávnych geologických dobách mali opice a človek podľa Darwinovej evolučnej teórie údajne spoločného predka, ktorý sa však veľmi odlišoval nielen od dnešných novodobých opíc, ale aj od človeka. V každom prípade, ale gibony, orangutany, gorily a šimpanzi sú najinteligentnejšími druhmi živočíšnej ríše (ak sem nebudem zaraďovať i človeka) a preto ďalej budem venovať svoju pozornosť práve týmto štyrom druhom najinteligentnejších opíc:

6.2.Gibonovité (Hylobatidae).

Gibonovité sú malé opice, ktoré majú tak vyvinuté predné končatiny, ako nijaká iná skupina opíc. Na rozdiel od takzvaných ľudoopíc medzi ktoré sa však ale niekedy aj zaraďuje (a niekedy aj nie!), má dobre vyvinuté sedacie mozole. O gibonovitých je známe, že takmer celý život strávia na stromoch, a to zavesené na veľmi dlhých ramenách Gibonovitým je imanentné rýchlo a s pôvabom sa kolísať a točiť na konároch a hravo preskakovať z jednoho stromu na druhý a to i na vzdialenosť niekoľkých metrov. Ruky gibonovitých sa prispôsobili na nástroj slúžiaci v podstate iba na zavesovanie, zatiaľ čo zadné končatiny gibonovitým slúžia na chytanie čohokoľvek. Gibonovité keď stoja rovno, neúmerne dlhé ramená im siahajú až po zem, čo je pre ne zvlášť charakteristické a stačí na ich odlíšenie od ostatných opíc. Mladé gibony sa ovinú matke okolo pásu, keď sa šplhá po strome. Gibony sa ozývajú prenikavým vreskom. Jedným z najhlučnejších je gibon hulok (Hylobates hoolock). Meno hulok (vlastne uluk) mu dali Indovia podľa veľmi silného volania. Gibóny žijú v skupinách skladajúcich sa zo samca, samice a mláďat rôzneho druhu. O mláďatá gibona sa starajú veľmi obetavo obaja rodičia. O gibonoch možno povedať, že žijú v Zadnej Indii a na Sundských ostrovoch. Pomerne bežný je gibon lar (Hylobates lar) často zvaný tiež i ako gibon bieloruký. Končatiny gibona lara či gibona bielorukého sú svetlé a ostatné telo čiernosivo sfarbené. O gibonoch laroch či o gibonoch bielorukých ešte možno povedať, že sú vysoký okolo 95 centimetrov. Gibon siamang (Symphalangus syndactylus) má na zadných končatinách zrastený druhý a tretí prst. O gibonoch siamang možno povedať, že je síce najväčším, ale aj najškaredším druhom z gibonov (po česky: gibonů).

6.3.Orangutany.

Orangutány medzi takzvanými ľudoopicami majú najdlhšie predné a najkratšie zadné končatiny. Mladé a samice orangutana sú však tvarom lebky relatívne najbližšie, pričom relatívne najbližšie sú človeku aj pohybom na zemi kde orangutan dopadá na hánky prstov pri zatvorených dlaniach zatiaľ čo napríklad šimpanz, ktorý je ináč najinteligentnejšou takzvanou ľudoopicou má pri pohybe otvorené dlane a dopadá na končeky prstov. Pri rýchlejšom behu po zemi sa orangutan “pravák” (a u šimpanzov a goríl je to obdobne) odráža pravou rukou, ktorú má bližšie u tela, zatiaľ čo ľavú ruku má mierne predsunutú vpredu pred pravou. Keď som u jednoho staršieho kamaráta – prírodovedca už ako malý chlapec zo spomaleného videozáznamu pozoroval pozemný beh rôznych druhov týchto takzvaných ľudoopíc môžem konštatovať, že beh orangutanov je nám ľuďom relatívne najbližší o čom svedčí i tá skutočnosť, že iba beh orongutána ja ako človek dokážem v plnom rozsahu imitovať, napodobiť, čo o behu šimpanza či gorily rozhodne nemožno povedať (vysvetlenie: tu sa obávam, že by som si mohol polámať prsty; a to už je u mňa čo povedať, keďže ja ako bývalý karatista vzhľadom k mnohoročnému nácviku úderu dvomi prstami “nukite” /ľudovo takzvaná “vidlička”/ do očí, nosa či ďalších citlivých miest na tvári protivníka mám ináč dodnes mimoriadne tvrdé prsty, čo má zas ale i iné nevýhody, ako napríklad to, že nie som už dosť dobre schopný citlivo a teda kvalitne hrať napríklad na klavíry, husliach či strunných hudobných nástrojov vôbec). Utekať na sto percent ako beží orangutan viem teda aj ja, ako utekajú šimpanzy alebo gorily to som sa dodnes úplne na sto percent dodnes nenaučil. Len pre zaujímavosť, keď som mal asi pätnásť rokov a chodil som do deviateho ročníka základnej školy, už vtedy som mal nadváhu a v  behu som v porovnaní s ostatnými spolužiakmi napríklad v rámci telesnej výchovy patril rozhodne k tým najpomalejším. Keď ale raz v telocvični učiteľ telocviku od nás žiadal utekať ako “pes” po štyroch, bol som prekvapivo najrýchlejší. V skutočnosti ale som toho dosiahol fakticky podvodom, pretože som nebežal ako “pes” ale skákal som ako orangutan do predu, čo je pohyb síce objektívne pomalejší než náš klasický ľudský beh po dvoch nohách, avšak keď sa musí “bežať” po štyroch je tento orangutáni beh výrazne rychlejší než klasický “psí beh” človeka po štyroch. Malo to však ale smutnú dohru, keďže niektorí spolužiaci sa mňa pokúšali aj napodobovať čo však ale samozrejme, že napoprvé im len tak ihneď nešlo, ostatne i ja som to svojho času nacvičoval dlhšiu dobu, až nakoniec všetko vyvrcholilo zlomeninou ruky u jednoho spolužiaka a všetci mňa potom nespravodlivo morálne odsudzovali, že vraj ja som na vine, že si on zlomil ruku, že som vraj predviedol niečo, čo je údajne veľmi nebezpečné. Kdeže! Ak by to bolo nebezpečné, tak by už neexistovalo orangutanov, šimpanzov či goríl – alebo ak, tak všetci orangutani, šimpanzy a gorily by mali už dávno polámané ruky!

Farba srsti orangutanov (po česky: orangutanů) je od jasnohnedej až po tmavohnedú či hrdzavohnedú. Na chrbte a na prsiach orangutanovi rastie srsť redšia, na končatinách, pleciach a bokoch naopak hustejšia a dlhšia. Starý samec orangutana (po česky: orangutána) môže narásť až na opicu vážiacu až 100 kilogramov. Samice orangutanov (po česky: orangutánů) sú menšie. Jediný druh orangutan sundský (Simia satyrus) žije v nížinných močaristých lesoch a džungliach na Borneu a Sumatre. Orangutan (po česky: orangután) sa na zem spustí veľmi zriedkakedy, pohybuje sa pomaly a rozvážne po konárov stromov, prechádzajúc z jednoho stromu na druhý. O orangutanoch (po česky: o orangutánech) je známe, že si hniezdo budujú v korunách stromoch. Orangutanie hniezdo je asi 140 centimetrov dlhé, hore otvorené a vnútri vystlané listím. O orangutanovi (po česky: o orangutánovi) možno povedať, že potravu si zbiera cez poludnie. S orangutanmi (po česky: s orangutány) sa spojuje konzumácia takmer výlučne iba rastlinných plodov, príležitostne orangutan ale žerie aj listy, mladé puky a výhonky stromov. S orangutanom (po česky: s orangutánem) orangutánom sa spojuje iba jediné mláďa, ktoré prichádza na svet s hmotnosťou asi 1,5 kilogramov. Orangutan (po česky: orangután) žije asi 15 – 30 rokov.

6.4.Gorily.

Gorily sú najväčšie a pomerne pokojamilovné ľudoopice. Stavba tela goríl (po česky: goril) sa človeku podobajú ešte viacej než šimpanzy. Gorilí samec môže vyrásť až na dva metre vysokú opicu vážiacu vyše 250 kilogramov. Dospelým gorilám prislúcha skutočne veľká fyzická sila. O gorilách možno povedať, že sa udáva, že ohnú 5 centimetrov hrubý oceľový prút a odtrhnú nejeden veľký konár stromu. O gorile je známo, že keď nie je podráždená, človeka sa nepokúša napadnúť. Gorila obyčajná (Gorilla gorilla), žije v rovníkových pralesoch Afriky a má dve rasy. Gorila obyčajná vrchovská je rozšírená v lesnatých oblastiach strednej Afriky. Gorily obyčajné vrchovské majú čiernu srsť, kým naopak gorila obyčajná nížinná je hrdzavosivá. S gorilami sa spojuje život v rodine, ktorý pozostáva z dospelého samca, zo 4 – 6 samíc a z mláďat rôzneho veku. S gorilou je to tak, že každý deň si robí nový pelech z naodlamovaných konárov a vnútri ho mäkko vystiela. Gorilám väčšina tráveného času pripadá na čas strávený na zemi. Keď pohliadneme na gorilu môžeme vidieť, že gorily kráčajú po štyroch a opierajú sa o dlhé ramená. Hoci gorila nie je typicky stromové zviera, gorily napriek tomu vedia obratne liezť po stromoch. Gorily sa živia ovocím a lístím. Gorila je síce denné zviera, ale o živote goríl v prirodzenom prostredí vieme toho ešte bohužiaľ veľmi málo. Vlastným živlom gorily je tmavý prales, a o gorilách možno povedať, že žijú utiahnutejšie ako šimpanzy.

6.5.Šimpanz učenlivý (Pan troglodytes).

Šimpanzy obývajú pomerne hojne lesy tropickej Afriky. Šimpanza učenlivého zo všetkých takzvaných ľudoopíc ľudia najčastejšie chovajú v zajatí. Dospelému šimpanzovi učenlivému odpovedá hmotnosť až 75 kilogramov a výška 170 centimetrov. O šimpanzovi učenlivom možno povedať, že telo šimpanzov učenlivých pokrýva riedka čierna srsť. So šimpanzom učenlivým (po česky: se šimpanzem učenlivým) sa spojuje lysá, mäsovo červenkavá až čierna farba tváre, rúk a nôh, respektíve zápästia a chodidiel. Pomocou dlhých rúk a nôh šimpanzov učenlivých (po česky: šimpanzů učenlivých) a pomocou šimpanzích prstov, z ktorých prvý pripomína palec, šplhajú šimpanzy učenlivé po stromoch, ale rovnako obratne sa pohybujú aj po zemi. Šimpanzy učenlivé vedia kráčať aj vzpriamene ako človek (aj keď v porovnaní s chôdzou človeka sa šimpanz predsa len viacej nahýňa dopredu ako priemerný člověk), ale častejšie sa predsa len pohybujú po štyroch – a to najmä keď musia výdatne zrýchliť, alebo dokonca bežať. Šimpanz je schopný keď kráča pomaly, kráčať aj po dvoch ako človek – keď však kráča rýchlejšie už to dosť dobre nejde a bežať môže vždy iba po štyroch! Aj keď síce šimpanz učenlivý je schopný chodiť aj po dvoch ako človek – sám však ale predsa len uprednostňuje chôdzu po štyroch, ktorú predsa len ovláda lepšie a je mu bližšia a prirodzenejšia, asi ako ja ako človek ovládam síce aj orangutaniu chôdzu po štyroch – avšak uprednostňujem predsa len chôdzu po dvoch, ktorá je mne ako človeku predsa len bližšia a prirodzenejšia, a ovládam chôdzu po dvoch aj lepšie než chôdzu po štyroch. Úkrytové hniezda šimpanzov učenlivých (po česky: šimpanzů učenlivých) sa budujú v korunách stromov. V nich šimpanzy učenlivé nocujú. O šimpanzoch učenlivých (po česky: o šimpanzech učenlivých) je známe, že cez deň sa túlajú a zháňujú si potravu. So šimpanzmi učenlivými (po česky: se šimpanzy učenlivými) sa spojuje prevážne rastlinná potrava, ako rôzne plody, lístie, prípadne aj mladé a šťavnaté výhonky, ale aj termity či iný hmyz, vajíčka vtákov a v zajatí jedia v podstate prakticky všetky také jedlá aké konzumuje aj človek a to včítanie aj jedál mäsitých. Šimpanzov učenlivých (po česky: šimpanzy učenlivé) je možno vidieť, že žijú v päť až dvacaťčlenných tlupách, v ešte početnejších skupinách ale asi už vôbec nie, nakoľko ani v zajatí nie je šimpanz intelektuálne schopný naučiť sa sčítať (a odčítať), respektíve počítať do viacej než dvadsiatich. Šimpanziu tlupu vedie vždy starý samec. Šimpanzy učenlivé sa ozývajú hlasitým krikom, ktorý doplňujú bubnovaním na dutých stromoch a svojráznam rytmickým poskakovaním. Šimpanzy učenlivé dospievajú vo veku šiestich až desiatich rokov. V zajatí sa môže šimpanz učenlivý dožiť až 50 rokov. Šimpanzy učenlivé s obľubou chovajú v zoologických záhradách, ale aj vo vedeckých výskumných ústavoch, kde skúmajú predovšetkým stupeň ich intelektových, rozumových schopností. Šimpanzy učenlivé sú najinteligentnejšie tvory živočíšnej ríše a fyziologicky stoja človeku relatívne snáď asi tiež najbližšie. V povahe šimpanza učenlivého je mnoho ľudských čŕt, je učenlivý a naučí sa všeličo.

Šimpanzy sú známe vo viacerých rasách, ktoré však ale ešte nie sú ostro odlíšené. Šimpanzy učenlivé sú enormne inteligentné opice, ktoré už dávno vzbudili moju pozornosť a hodne toho som si o nich prečítal. Nemajú hlasivky a preto sa nikdy nenaučia rozprávať a navždy zostanú “nemými tvárami” V pomerne veľkom rozsahu sú však vďaka svojej vysokej inteligencii schopné naučiť sa posunkovú reč hluchonemých ľudí a vedci preto môžu s nimi komunikovať. Zaujalo ma tvrdenie istého prírodovedca, že vraj šimpanzy vedia – aj keď síce iba veľmi primitívne – klamať! Uvádza vo svojej knihe príhodu ako v malej a súkromnej zoologickej záhrade, ktorej je majiteľom a súčasne aj riaditeľom chová vysoko inteligentného šimpanza, ktorého naučil posunkovú reč pre hluchonemých a tento šimpanz údajne klame!! Raz při prechádzke po svojej zoologickej záhrade si povšimol, že v šimpanzej klietke je pokakaná klietka od šimpanzích hovien. Prísne sa spýtal posunkovou rečou šimpanza, že kto to urobil. A šimpanz mu posunkovou rečou odpovedal, že “ošetrovateľ”. Riaditeľa táto lož jeho šimpanza síce zarazila, ale kvôli vedeckému výskumy vyhľadal ošetrovateľa šimpanzov a požiadal ho, aby teraz on išiel za šimpanzom a položil mu tu istú otázku. Na prísny dotaz ošetrovateľa kto pokakal šimpanziu klietku mu šimpanz posunkovou rečou odpovedal, že vraj “riaditeľ”. Nakoniec k šimpanzovi prišiel riaditeľ spoločne aj s ošetrovateľom a teda jediný dvaja ľudia, ktorí sa v tejto malej zoologickej záhrade starajú o tohoto šimpanza a položili mu do tretice opäť už po tretí krát tú istú otázku. Ale šimpanz sa nepriznal ani tentokrát, že to bol on, kto sa vykakal priamo v šimpanzej klietke. Tentoraz ale sa ho pýtali súčasne obaja, tj. riaditeľ aj ošetrovateľ súčasne, a tak im šimpanz na ich otázku, kto to urobil odpovedal: “neviem”.

A na základe tohoto príbehu dotyčný americký riaditeľ a majiteľ malej súkromnej zoologickej záhrady ako prírodovedec dospel k presvedčeniu, že – citujem doslova – “môj šimpanz je klamár”, či “môj šimpanz klame”. Keď som to čítal, bol som z toho šokovaný! To je totiž veľmi závažné tvrdenie, pretože ak by bolo toto tvrdenie pravdivé, že jeho šimpanz skutočne v pravom slova zmysle klame, malo by to pre šimpanzov ďalekosiahle teologické dôsledky. Toto takzvané či už skutočné alebo iba domnelé klamanie môže byť totiž dvojeho druhu ako takzvané pravé a takzvané nepravé. Takzvané “nepravé klamanie” je lož šimpanza, ktorú vyslovil iba akosi reflexívne, pretože na základe svojich minulých skúseností šimpanz zistil, že ľudia sa na neho vždy hnevali ak sa vykakal priamo v šimpanzej klietke a preto obvinil z toho vždy niekoho iného, avšak v skutočnosti si šimpanz nebol vedomý toho, že vykakanie sa v šimpanzej klietke je samo o sebe niečo zlého – je si vedomý iba toho že ľudia na to negatívne reagujú. A teda v podstate je to úplne rovnaká reflexívna reakcia ako keď Váš papagáj (po česky: papoušek) Vám povie, že je smädný (po česky: že má žízeň) a keď mu dáte vodu, tak skutočne ju začne piť a teda “povedal pravdu”, hoci v skutočnosti jednal iba reflexívne, tj. bez toho aby si sám bol vedomý intelektuálnej kausality danej skutočnosti. Alebo či si šimpanz bol vedomý nielen toho, že ľudia na to negatívne zareagujú, pretože takýto poznatok má z minulosti, ale si bol aj vedomý toho, že i samotné vykakanie sa v šimpanzej klietke je niečo same o sebe zlé, neslušné, nemravné atď. (pomenujte si to pejoratívom akým chcete). Ja osobne túto druhú variantu pokladám za veľmi málo pravdepodobnú, aj keď apriori úplne ju nevylučujem. Eventuálne preukázanie opodstatnenosti tejto veľmi nepravdepodobnej druhej varianty by totiž malo pre šimpanzy veľmi závažné dôsledky teologického a eschatologického charakteru. Ak by totiž šimpanz skutočne bol schopný uvedomiť si, že určité jeho konanie je zlé i z iných dôvodov než je púhy hnev ľudí a ich sankcia a trest, ale že je zlé samo o sebe – znamenalo by to, že šimpanz prinajmenšom v určitej miere je schopný rozoznávať dobro od zla z aspektu jeho vnútornej mravnej kvality. Ak by totiž šimpanz bol schopný čiste mravného rozlišovania dobra a zla – bol by schopný aj vlastnej slobodnej voľby medzi dobrom a zlom a teda bol by spôsobilý vedome a slobodne sa rozhodnúť pre spáchanie zla – pre spáchanie hriechu. Za týchto okolností – hoci to znie šialene a absurdne – by sme my ľudia mali povinnosť tlmočiť pre šimpanzov zrozumiteľným spôsobom to, čo je absolútne najdôležitejšie, tlmočiť im naše poznanie o živote a učení Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa a ak by nejaký šimpanz bol schopný toto všetko pochopiť aspoň na úrovni mentálne retardovaných detí v osobitných školách, ktoré sú schopné sa naučiť aspoň tie najminimálnejšie základy kresťanského náboženstva domnievam sa, že by tu nebol za týchto okolností žiadny dôvod tomuto šimpanzovi odoprieť udelenie sviatosti svätého krstu! Ja samozrejme viem, že je to takmer šialená a absurdná úvaha, avšak no uznajte – nebolo by prejavom šovinismu povedať šimpanzovi, že “nech by si bol sebeviac inteligentný teba navždy diskvalifikuje to, že si iba opica a Ježiš Kristus zomrel iba za ľudí a nie za Vás opice!”? Čo si Vy o tejto čiste hypotetickej otázke myslíte??

Standartní obyčejné fotografie:

Fotografia č.1 – JUDr.PhDr.Mgr, et Mgr.Henryk Lahola a opica Makak rézus (Macaca mulatta) na dětský den 1.6.1969.

Fotografia č.2 – JUDr.PhDr.Mgr, et Mgr.Henryk Lahola a opica Makak rézus (Macaca mulatta) na dětský den 1.6.1969.

Repete pre milovníkov zvierat - opíc.

Vychutnajte si to ešte raz v detailných veľkorozmerných fotografiách:

Fotografia č.1 – JUDr.PhDr.Mgr, et Mgr.Henryk Lahola a opica Makak rézus (Macaca mulatta) na dětský den 1.6.1969.

Fotografia č.2 – JUDr.PhDr.Mgr, et Mgr.Henryk Lahola a opica Makak rézus (Macaca mulatta) na dětský den 1.6.1969.

Dňa 4.3.2008 túto stručnú informáciu o opiciach aj so štyrmi fotografiami o opici Makak rézus (Macaca mulatta) publikoval Váš:

JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola


Zpět na hlavní stránku!