wz

Zpět na hlavní stránku!


Pápež Pius X. roku 1908 napísal apoštolskú exhortáciu HAERENT ANIMO – text po slovensky:

1./Na svätosti závisí budúcnosť Cirkvi.

Hlboko som si vpísal do mysle a spasiteľnou bázňou ma napĺňajú slová apoštola Pavla, ktorý s celou svojou autoritou píše Hebrejom o povinnosti poslúchať predstavených. Hovorí: "Oni bdejú nad vašimi dušami a budú sa za ne zodpovedať."1

I keď sa toto tvrdenie vo všeobecnosti vzťahuje predovšetkým na všetkých tých, čo patria k hierarchii, a dotýka sa aj mňa, ktorého Boh, hoci som nesúci na takýto úrad, ustanovil na najvyšší stupeň autority v Cirkvi. Toto je starosť, ktorá ma dňom i nocou ťaží a pohýna ma neúnavne skúšať všetko, čo by prospelo bezúhonnosti a rozvoju Pánovho stáda.

Viac než čokoľvek iné mi v tomto ohľade leží na srdci to, aby všetci tí, ktorí slúžia Bohu boli vo svojej službe Božej dokonalým spôsobom na výške dôstojnosti svojej služby; som totiž presvedčený, že len takto možno mať oprávnenú nádej čo do budúcnosti Cirkvi.

Práve preto už od počiatku môjho pontifikátu, i keď som v klére celkove obdivoval všetky vaše chvályhodné stránky, rozhodol som sa vrelo odporúčať biskupom, aby vynaložili maximálne úsilie na formovanie Krista v tých, čo sú výslovne určení na to, aby formovali Krista v iných.

Dobre viem, akým úsilím odpovedali na moju výzvu a akú horlivosť a aktivitu preukázali vo výchove k čnosti. Rád im za to udeľujem verejnú pochvalu a ešte navyše im vyjadrujem svoju najživšiu vďačnosť.

 

2./Vyburcovať tých, ktorí zišli z pravej cesty, a povzbudiť dobrých, aby boli ešte lepší.

Teší ma, keď vidím, že vďaka takémuto záujmu biskupov na mnohých členoch kléru vidno, ako sa zapálili nebeským ohňom, ktorý v nich prebúdza alebo oživuje Božiu milosť, prijatú vkladaním rúk pri kňazskej vysviacke.

Musím však, žiaľ, s ľútosťou poznamenať, že sú aj iní, a to v najrôznejších oblastiach, ktorých život nie je taký, aby kresťanský ľud mohol na nich hľadieť s obdivom ako do zrkadla, z ktorého si môžu brať vzor na nasledovanie. Takýmto chcem týmto listom otvoriť svoje srdce. Je to srdce otca, ktoré pri chorom synovi prežíva úzkosť z lásky a práve táto láska ma pohýna, aby som k napomenutiam, ktoré už dostali od biskupov, pripojil aj toto moje.

Chcel som tiež, aby moje slová, i keď ich cieľom je v prvom rade znovu povolať poblúdených a rozospatých, poslúžili ako podnet pre všetkých.

 

3./Pripomenutie toho, akou cestou sa možno obnoviť na duchu.

Chcem vyznačiť cestu, ktorou má každý ísť, aby deň čo deň prejavil úsilie byť podľa jasného apoštolovho slova skutočne "Božím človekom"2, a tak splniť spravodlivé očakávanie Cirkvi.

Nepoviem nič nového - nič, čo by ste už neboli počuli. Poviem však to, na čo je každý povinný pamätať, a Pán mi dáva nádej, že môj hlas prinesie ovocie. Moje jediné želanie je toto: "Obnovovať sa duchovne premenou zmýšľania, obliecť si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti".3 Toto bude najkrajší a najpríjemnejší dar, aký mi môžete ponúknuť v päťdesiatom roku môjho kňazstva.

A zatiaľ čo "so skrúšenou dušou a poníženým duchom"4 budem premýšľať pred Pánom nad svojimi rokmi, prežitými v kňazstve, zdá sa mi, že istým spôsobom urobím pokánie za ľudské krehkosti, ktoré budem s ľútosťou konštatovať, keď vás otcovsky napomeniem, "aby ste žili ako sa patrí vzhľadom na Pána, a páčili sa mu vo všetkom".5

 

4./Osoh, ktorý z tohto povzbudenia budú mať všetci veriaci.

Chcem napokon poznamenať, že touto exhortáciou nesledujem jednoducho len vaše dobro, ale aj všeobecný osoh veriacich, lebo jedno od druhého nemožno oddeliť. Kňaz nemôže byť dobrý alebo zlý sám osebe, ale príklad jeho života nesie v sebe dôsledky pre život celého ľudu. Akým neoceniteľným darom je naozaj dobrý kňaz!

 

I./NEVYHNUTNOSŤ SVÄTOSTI:

5./ Aby služba Bohu bola plodná, treba byť svätý.

A teraz, milovaní synovia, začnem svoju exhortáciu, aby som vás povzbudil dosahovať takú svätosť života, akú si vyžaduje stupeň vašej dôstojnosti.

Kto je vyznačený kňazstvom, nevlastní ho len pre seba, ale aj pre druhých. "Lebo každý veľkňaz, vybratý spomedzi ľudí, je ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom".6 Takisto to vyjadril aj Ježiš, keď kvôli označeniu cieľa kňazského pôsobenia prirovnáva kňazov k soli a svetlu.

Kňaz je teda svetlo sveta a soľ zeme. Akým spôsobom? Predovšetkým vo vyučovaní kresťanskej pravdy. Je však zrejmé, že tento učiteľský úrad neprinesie úžitok, ak kňaz to, čo bude učiť slovom, nepotvrdí príkladom svojho života. V takom prípade ten, čo ho počúva, odpovie mu síce nezdvorilo, ale nie nespravodlivo: "Vyznávajú, že poznajú Boha, ale skutkami to popierajú"7 a nebude prijímať náuku kňaza, ani sa nenechá zaujať jej svetlom. Práve preto Kristus, vzor kňazov, najprv učil príkladom, až potom slovom: "...Ježiš robil a učil...".8

Bez svätosti nemožno byť ani soľou zeme. To, čo je skazené, nemôže dať neskazenosť. A tak, kde chýba svätosť, nemôže byť iné ako skazenosť. Keď Ježiš predkladá tento obraz, nazýva takýchto soľou bez chuti, ktorá "už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošliapali".9

 

6./Keď konám v osobe Ježiša Krista musím byť svätý.

Ešte zrejmejšie to vyplynie zo skutočnosti, že kňazský úrad vykonávame nie v svojom mene, ale v mene Ježiša Krista. "Nech nás každý pokladá - hovorí sv. Pavol - za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev",10 "sme ... Kristovými vyslancami".11

Práve preto nás Ježiš nezahrnul medzi sluhov, ale medzi svojich priateľov: "Už vás nenazývam sluhami... nazval som vás priateľmi, pretože som vám oznámil všetko, čo som počul od svojho Otca... Ja som si vás vyvolil a ustanovil som vás, aby ste išli a prinášali ovocie".12

Našou úlohou je teda predstavovať samého Ježiša Krista v jeho osobe a spĺňať prijaté poslanie tak, že budeme uskutočňovať ním zamýšľaný cieľ. A keďže "stále priateľstvo spočíva predovšetkým v totožnosti toho, čo chceme a nechceme",13 my, nakoľko sme Kristovými priateľmi, sme povinní živiť sa tými istými citmi, aké má Kristus, ktorý je "svätý, nevinný a nepoškvrnený";14 nakoľko sme jeho vyslancami, máme privádzať ľudí k viere v jeho učenie a v jeho zákon tým, že ho budeme zachovávať najprv my sami; nakoľko máme účasť na jeho moci oslobodzovať duše z otroctva viny, je potrebné bedlivo sa vyhýbať tomu, aby zaťažila nás samých.

Nadovšetko sme však povinní ako služobníci Ježiša Krista vo vznešenej obeti, ktorá sa neustále obnovuje pre život sveta, mať takú vnútornú dispozíciu, akú mal On vtedy, keď na oltári kríža ponúkol Bohu seba samého ako nepoškvrnenú hostiu. Ak v dávnych dobách, keď ešte jestvoval len tieň a obraz pravej obety, vyžadovala sa od kňazov veľká svätosť, aká sa vyžaduje od nás dnes, keď obeťou je sám Kristus! :Ten, kto má účasť na tejto obeti, nemal by snáď byť čistejší ako ktokoľvek iný? Nemala by byť žiarivejšia ako lúč slnka ruka, ktorá rozdeľuje toto telo, ústa, ktoré sa napĺňajú duchovným ohňom, jazyk, ktorý je červený od tejto najvznešenejšej krvi?"15

Sv. Karol Boromejský veľmi správne trval na tejto veci, keď vo svojich prejavoch ku kléru hovoril: "Keby sme, najdrahší bratia, pozorne zvažovali, aké neoceniteľné dary vložil Boh do našich rúk, ťahalo by nás to vynaložiť úsilie žiť tak, ako je to hodné kléru. Niet ničoho, čo by Pán nebol vložil do mojich rúk, keď tam vložil svojho jednorodeného Syna, večného ako On a vo všetkom mu rovného! Vložil mi do rúk všetky svoje poklady, sviatosti a milosti. Vložil mi do rúk duše, ktoré sú mu nadovšetko drahé - veď ich miloval viac ako seba samého a vykúpil ich vlastnou krvou. Vložil mi do rúk nebo, ktoré môžem iným otvoriť alebo zavrieť... Ako teda môžem byť taký nevďačný za toľké vyznačenie a lásku, že proti nemu hreším, urážam jeho česť, poškvrňujem toto telo, ktoré je jeho, potupujem túto dôstojnosť a tento život, zasvätený jeho službe?"16

 

7./Úsilie Cirkvi napomáhať svätosti.

Cirkev prejavuje tú najživšiu starostlivosť o svätosť svojich kňazov. Na prvom mieste pomocou seminárov. Tieto boli ustanovené práve na to, aby tu mladé nádeje Cirkvi okrem literárnej a vedeckej výuky už od svojich útlych rokov prijímali formovanie na úprimnú nábožnosť.

Potom sú tu svätenia, ku ktorým Cirkev postupne napomáha vhodnými medziobdobiami. Pri takýchto príležitostiach nechýbajú svätencom jej materské povzbudenia k svätosti. Je príjemné vrátiť sa k nim v spomienkach.

Keď nás Cirkev prijíma do svätého vojska, chce, aby sme slovami obradu vyznali: "Ty, Pane, si môj podiel na dedičstve a na kalichu; v tvojich rukách je môj osud".16 Svätý Hieronym upozorňuje, že tieto slová napomínajú "klerika, ktorý je Pánovým vlastníctvom a Pán je jeho podiel, aby sa správal tak, že by vlastnil Pána a Pán jeho".17

Veľmi závažné sú aj slová adresované kandidátom subdiakonátu. "Musíte znovu a znovu premýšľať nad tým, aké bremeno berie dnes na seba vaša spontánna vôľa... Keď ste raz prijali túto vysviacku, už nemôžete cúvnuť z tohto svojho predsavzatia, ale musíte navždy slúžiť Bohu a s jeho pomocou zachovávať čistotu." A napokon: "Ak ste doteraz boli v Cirkvi ťažkopádni, odteraz musíte byť príčinliví; ak ste driemali, musíte bdieť; ak ste boli nečestní, teraz musíte byť čistí... Dobre si uvedomte, komu ste poslaní slúžiť!"

Za budúcich diakonov sa Cirkev ústami biskupa modlí takto: "Nech oplývajú príkladom každej čnosti, autoritou spojenou so skromnosťou, neochvejnou cudnosťou, nevinnou čistotou, vernosťou disciplíne ducha. Nech z ich mravov vyžarujú tvoje prikázania, aby príklad ich čistoty bol pre ľudí podnetom sväto ich nasledovať."

Napomenutie, adresované kandidátom kňazstva, je ešte silnejšie: "K takémuto vysokému stupňu treba pristupovať s veľkou bázňou a je potrebné dôkladne sa presvedčiť, či sa kandidáti vyznačujú nebeskou múdrosťou, bezúhonnými mravmi a dlhotrvajúcim posväcovaním... Vôňa vášho života nech poteší Božiu Cirkev a nech kázaním a príkladom budujete dom, ktorým je Božia rodina." Nasleduje zo všetkých najsilnejší príkaz: "Napodobňujte toho, ktorého máte v rukách!", echo Pavlovho príkazu: "Buďme dokonalými ľuďmi v Kristovi".18

 

8./Učenie Otcov a Učiteľov Cirkvi.

Niet teda divu, že v tomto bode vládne jednomyseľná zhoda aj medzi Otcami a Učiteľmi Cirkvi. Možno budeme mať pokušenie obviňovať ich z preháňania. Ale keď sa zamyslíme, musíme uznať, že ich učenie je jednoducho pravé a správne.

Ich myšlienky možno zhrnúť nasledovne: Medzi kňazom a ktorýmkoľvek iným človekom, ktorý dobre žije, musí byť taký rozdiel, aký je medzi nebom a zemou. Nestačí preto, že čnosť kňaza nekompromitujú ťažké previnenia. Je potrebné, aby bol slobodný aj od tých ľahších.

Takýto názor zastáva aj Tridentský koncil, keď napomína členov kléru, aby sa vyhýbali aj "najmenším previneniam, lebo tieto by u nich nabrali vrcholnú závažnosť".19 Mali by vrcholnú závažnosť zaiste nie samy osebe, ale vzhľadom na osobu, ktorá sa ich dopúšťa, lebo skôr na ňu než na hmotný chrám možno aplikovať slová: "Tvojmu domu, Pane, prináleží svätosť".20

 

II. V ČOM SPOČÍVA SVÄTOSŤ:

9./Nasledovanie mravných čností Ježiša Krista a zriekanie sa seba samého.

Zostáva teraz vymedziť, v čom spočíva svätosť, potrebná pre kňaza. Kto by túto vec ignoroval alebo prekrúcal, zaiste by sa ocitol vo vážnom nebezpečenstve.

Niekto si myslí i tvrdí, že vzorový kňaz je ten, ktorý sa celý obetuje pre dobro druhých. Netreba, aby dával veľkú váhu čnostiam, ktorých cieľom je osobná dokonalosť. Tj. tzv. "pasívne" čnosti. Stačí, keď všetko úsilie venuje dosiahnutiu a uplatňovaniu "aktívnych" čností.

Ťažko vyjadriť, ako veľmi je klamné a škodlivé toto učenie. Už môj predchodca Lev XIII. o ňom s veľkou múdrosťou písal takto: "Aby sme mohli povedať, že kresťanské čnosti sa menia a prispôsobujú rôznym dobám, museli by sme zabudnúť na slová sv. Pavla: "Ktorých predpoznal, tých aj predurčil, že sa stanú podobnými obrazu jeho Syna".21 Ježiš Kristus je učiteľ a vzor každej svätosti a jemu sa musí pripodobniť každý, kto chce prísť do neba. Ale Ježiš Kristus sa nemení v priebehu vekov. On je vždy ten istý "včera, dnes a naveky".22 Preto pre ľudí všetkých čias platia tieto jeho slová: "Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom";23 je skutočnosťou pre všetky časy, že "sa stal poslušný až na smrť",24 a napokon pre každú dobu platí rozhodné tvrdenie svätého Pavla: "Tí, čo patria Kristovi Ježišovi, ukrižovali telo s vášňami a žiadosťami".25,26

Toto učenie, ktoré sa rovnako vzťahuje na každého veriaceho, osobitne sa týka kňazov. A osobitne pre nich platia aj ďalšie slová, ktorými s apoštolskou horlivosťou pokračuje Najvyšší veľkňaz: "Boh chcel, aby v dnešnej dobe bolo oveľa viac tých, čo pestujú tieto čnosti, ako svätých minulých čias, ktorí pokorou, poslušnosťou a zdržanlivosťou boli "mocní v činoch a slovách" a popri rozhojňovaní nábožnosti prinášali nevýslovný osoh spoločnosti.

Treba zdôrazniť, že najvyšší Pastier osobitne spomenul zdržanlivosť, čnosť, ktorú evanjelium nazýva zrieknutím sa seba samého. Urobil tak veľmi vhodne a múdro, lebo práve toto je hlavný moment, od ktorého závisí sila, účinnosť a ovocie celej kňazskej služby; ak sa však táto čnosť zanedbá, na jej miesto sa so samozrejmosťou do správania kňaza dostane to, čo bude pre oči i pre myseľ veriacich pohoršením.

Ak má totiž kňaz vo svojom konaní za cieľ určitý zisk, ak je naviazaný na svetské veci, ak túži po prvých miestach a pohŕda poslednými, ak podlieha telu a krvi, ak túži páčiť sa ľuďom, ak sa spolieha na výrečnosť, všetko toto pramení len zo skutočnosti, že takýto kňaz nekladie váhu na Ježišov príkaz a hovorí "nie" podmienke, ktorú On sám stanovil: "Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba".27

 

10./Svätosť tkvie vo vernej službe Bohu ako nástrojov v Božích rukách.

V žiadnom prípade nestačí, aby kňaz žil len pre osobnú svätosť. Je totiž robotníkom, ktorého Ježiš "vyšiel najať... do svojej vinice".28 Bude teda musieť najprv vytrhávať burinu, potom siať dobré semeno, polievať ho a bedliť, aby neprišiel nepriateľ a nezasial tam kúkoľ.

Nech preto veľmi dáva pozor, aby sa nenechal strhnúť nesprávne pochopenou horlivosťou za vlastnú dokonalosť, ktorá by ho viedla k zanedbávaniu akejkoľvek úlohy vyplývajúcej z jeho služby v prospech duší, ako je kázanie Božieho Slova, spovedanie, služba chorým a najmä zomierajúcim, vyučovanie neznalých vo viere, posilňovanie slabých, privádzanie zblúdilých na správnu cestu, vo všetkom napodobňujúc Ježiša Krista, ktorý "chodil, dobre robil a uzdravoval posadnutých diablom".29

Keď však toto koná, nech si dobre vpíše do pamäti slávne napomenutie svätého Pavla: "Ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast".30 Môžeme siať, koľko chceme a "idúcky plakať";31 môžeme vložiť všetko úsilie do pestovania a nepozerať pritom na námahu. Ale aby osivo vyklíčilo a začalo prinášať želané ovocie, to závisí len od Boha a od jeho všemohúceho zásahu.

A ešte jedna úvaha. Ľudia sú obyčajné nástroje, ktoré Boh používa na spásu duší; je preto potrebné, aby boli schopní dať sa Bohu ovládať. Ako sa takými stanú? Zaiste si netreba myslieť, že Boh nás použije na svoju väčšiu slávu preto, lebo v nás objavil nejakú osobitnú vrodenú alebo nadobudnutú schopnosť. Je napísané: "Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných. Čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je".32

Popravde jediná vec, ktorá zjednocuje človeka s Bohom, robí ho jemu príjemným a ustanovuje ho za hodného služobníka jeho milosrdenstva, je svätosť života a mravov. Toto je v podstate najvynikajúcejšia veda Ježiša Krista a ak ju kňaz nevlastní, chýba mu všetko.

Aj to najširšie vzdelanie (ktorému sa i ja sám usilujem v klére napomáhať), ako aj praktická schopnosť bez svätosti môžu byť istým spôsobom na osoh Cirkvi alebo jednotlivcom, ale nezriedka, žiaľ, prinášajú poľutovaniahodnú škodu.

Svätý však, aj keď je skromnejšie uspôsobený, je schopný iniciatívne začínať i dovršovať mnohé diela, veľmi užitočné pre Boží ľud. Dosvedčujú to nespočetné príklady z každej doby. Posledný z nich je farár Ján Krstiteľ Vianney, ktorého som blahorečil.

A napokon, len svätosť nás robí takými, akými nás chce mať Božie povolanie, teda ľuďmi, ktorí sú ukrižovaní pre svet a pre ktorých je svet ukrižovaný; ľuďmi, ktorí žijú novým životom; ľuďmi - aby sme sa vyjadrili slovami svätého Pavla - ktorí sa odporúčajú ako Boží služobníci: "v námahách, v bdení a pôstoch, v čistote, v poznaní, v zhovievavosti, v dobrote, v Duchu Svätom, v nepokryteckej láske, v slove pravdy",33 ľuďmi, ktorí sú zameraní jedine na nebo a túžia za každú cenu priviesť tam aj iných.

 

III./PROSTRIEDKY NA DOSAHOVANIE SVÄTOSTI:

11./Prvým prostriedkom je modlitba.

Vieme, že svätosť je ovocím našej vôle do tej miery, nakoľko jej prichádza na pomoc Božia milosť. A presne túto milosť nám Boh dal úplne k dispozícii; stačí chcieť, a nikdy nám nebude chýbať. Prvým prostriedkom, ktorým ju môžeme získať, je modlitba.

Modlitba a svätosť sú vzájomne späté. Jedna nemôže jestvovať bez druhej. Pravdivá je Chryzostomova myšlienka: "Myslím, že všetkým je jasné, že je jednoducho nemožné viesť čnostný život bez pomoci modlitby".34 A svätý Augustín svojím ostrovtipom prichádza k takémuto záveru: "Dobre žiť vie ten, kto sa vie dobre modliť".35

Toto učenie najúčinnejšie potvrdzuje Ježiš svojím povzbudením a najmä svojím príkladom. Vidíme ho, ako sa kvôli sústredeniu na modlitbu uťahuje do samoty púšte alebo na vrcholce hôr; celé noci trávi na modlitbách; často chodí do chrámu, ba aj keď ho tlačí zástup, dvíha oči k nebu a pred všetkými sa modlí; a napokon, pribitý na kríž, v smrteľných bolestiach vrúcne prosí Otca svojím hlasným volaním a slzami.

Nech je teda každý pevne presvedčený, že ak chce zostať na výške vlastnej dôstojnosti, je pre neho absolútne nutný vysoký stupeň modlitby.

Žiaľ, často sa modlí skôr zo zvyku ako z vnútornej horlivosti. V určitých hodinách dňa odriekava breviár alebo nemnoho ďalších modlitieb, ale veľmi povrchne. Potom si už cez deň nenachádza čas, aby si spomenul na Boha, aby sa s ním zhováral a pozdvihol dušu k nebu. A práve kňaz je väčšmi ako všetci ostatní povinní plniť Ježišov príkaz "ako sa treba stále modliť",36 príkaz, ktorý má svoju odozvu v kategorickom upozornení svätého Pavla: "V modlitbe buďte vytrvalí; bdejte pri nej a vzdávajte vďaky!37 Bez prestania sa modlite".38

Koľko príležitostí pozdvihnúť sa k Bohu ponúka sa denne duši, ktorá túži po vlastnom posvätení a po spáse iných! Duchovné bolesti, útoky a posadnutia pokušeniami, naša duchovná bieda, únava a neplodnosť našej práce, pretrvávajúce nedostatky a zanedbania a napokon bázeň pred Božím súdom - to všetko sú podnety vyliať srdce pred Bohom; a okrem toho, že tým získavame jeho pomoc, obohatíme sa aj zásluhami.

A to nie je všetko. V záplave hriechov, ktorá sa čoraz väčšmi šíri, práve my máme osobitným spôsobom vyprosovať Božiu zhovievavosť. My máme naliehať na Pána, ktorý vo svojej podivuhodnej Sviatosti udeľuje každú milosť a zaprisahávať ho: "Zmiluj sa, Pane, zmiluj sa nad svojím ľudom!"

 

12./Ďalším nevyhnutným prostriedkom je denné rozjímanie.

Ďalším prostriedkom základnej dôležitosti je venovať každý deň trochu času rozjímaniu o večných veciach. Nikto sa od nej nemôže oslobodiť bez toho, že by sa tým nestal vinným z vážneho zanedbania a bez toho, že by si nespôsobil na duši ťažkú ujmu.

Svätý Bernard, opát, píše pápežovi Eugenovi III., svojmu dávnemu žiakovi, a naliehavo a otvorene ho napomína, aby nikdy nezanechal denné rozjímanie. Odporúča mu, aby ani vtedy, keď sa cíti stiesnený toľkými vážnymi starosťami, plynúcimi z jeho najvyššieho apoštolského úradu, nestali sa mu tieto zámienkou, aby sa od neho oslobodil. A aby mu ukázal, koľko dôvodov má pre to, čo píše, vyratúva výhody tohto cvičenia: "Rozjímanie očisťuje predovšetkým myseľ - zdroj, z ktorého pramení. Okrem toho riadi city, usmerňuje činy, napráva zlozvyky, mravom dáva bezúhonnosť, život robí čestným a usporiadaným; jedným slovom, poskytuje Božiu i ľudskú vedu. Rozjímanie vyjasňuje zmätené pojmy, jednotlivé veci dáva do súvisu, sústreďuje rozptýlené myšlienky, skúma tajomstvá, uvažuje nad pravdami, oskúšava to, čo je pravdepodobné a odhaľuje to, čo je len zdanlivé. Rozjímanie určuje, čo treba robiť, a uvažuje nad tým, čo sa urobilo, a tak myseľ napráva minulú chybu a vyhýba sa budúcim. Rozjímanie v šťastí myslí na protivenstvá a v protivenstvách zostáva takmer necitlivé - toto druhé je ovocím sily, kým to prvé ovocím múdrosti".39

Súhrn všetkých týchto veľkých výhod rozjímania nás presviedča nielen o jeho celkovej užitočnosti, ale aj o jeho absolútnej nutnosti. Je pravda, že všetky kňazské funkcie sú vznešené a hodné úcty. Ale ich časté vykonávanie umenšuje u posvätných služobníkov vzdávanie povinnej úcty. Ich horlivosť sa postupne zmenšuje. Ľahko potom prejdú do nezáujmu, ba až odporu k svätým veciam.

A ešte viac. Kňaz je nútený denne prichádzať do styku s pokazeným svetom. Dokonca aj pri uskutočňovaní pastoračnej lásky musí sa obávať skrytých nástrah pekelného hada. Veľmi ľahko sa stane, že srdcia vysluhovateľov náboženstva nakazí prach sveta!

Je preto veľmi potrebné, aby sa kňaz každý deň vracal ku kontemplácii večných právd, aby jeho myseľ i vôľa zakaždým z nich načerpali novú silu odolávať všetkým zvodom.

A posledná úvaha. Je dobre, aby kňaz získal istú ľahkosť v upriamovaní sa na nebeské veci, on, ktorý v nich má mať zaľúbenie, má o nich hovoriť a učiť o nich, on, ktorý má svoj život zameriavať na nadprirodzeno a robiť tak, aby celá jeho služba bola podľa Boha, aby sa inšpirovala a riadila vierou. A práve na získanie a udržanie tejto pohotovosti ducha, tohto takmer prirodzeného spojenia s Bohom, niet lepšieho prostriedku ako každodenné rozjímanie. A toto je také zrejmé pre každého, kto používa rozum, že sa neoplatí strácať ďalšie slová.

 

13. Nebezpečenstvá, ktoré pochádzajú zo zanedbávania rozjímania.

Potvrdením, i keď smutným, toho, čo som povedal, je život kňazov, ktorí rozjímanie zanedbávajú, alebo k nemu priamo cítia odpor.

Sú to ľudia, ktorým sa stratil ten neoceniteľný poklad, akým je "zmysel pre Krista"; všetci tí, čo sa venujú pozemským veciam, bežia za márnosťou a strácajú sa v ľahkovážnych táraniach. K posvätným veciam sa však správajú nedbalo, chladne, možno i nehodne.

Voľakedy, keď ešte na nich neuschol olej pomazania rúk, usilovne si pripravovali vnútro na čítanie žalmov, aby neboli ako tí, čo pokúšajú Boha; hľadali si na to najvhodnejší čas a najtichšie miesto; usilovali sa pochopiť zmysel, aký Boh vložil do žalmov; oslavovali, smútili, tešili sa, v spojení so žalmistom dávali svojmu duchu rozlet. A dnes, aká zmena!

A ani z tej živej úcty, akú prechovávali k Božím tajomstvám, nezostáva takmer nič. Aké boli voľakedy krásne svätostánky! Bola to radosť pre dušu stáť pri Pánovom stole a pozývať k nemu toľké nábožné duše. Aké úsilie o čistotu pred slávením svätej omše, aké modlitby vysielala túžiaca duša! A aké vážne správanie pri posvätnej obeti, aká vernosť pri zachovávaní obradov so všetkou ich dôstojnosťou, aké výlevy srdca pri poďakovaní!

Kristova vôňa sa naozaj z nich šírila na ľud.

"Rozpomeňte sa", zaprisahávam vás, milovaní bratia, "rozpomeňte sa na prvé dni",40 keď vaša duša bola plná horlivosti, lebo ju živilo vytrvalé rozjímanie.

 

14./Činnosť vyplývajúca z kňazskej služby, nie je dôvodom oslobodiť sa od rozjímania.

Medzi tými, čo cítia odpor k "rozmýšľaniu vo svojom srdci",41 alebo ho zanedbávajú, sú niektorí, čo si uvedomujú úbohý stav, aká z toho plynie pre ich dušu, ale vyhovárajú sa, že sú vo víre apoštolského dynamizmu v prospech bratov.

Je to osudný klam.

Ak nie sú navyknutí zhovárať sa s Bohom, bude im chýbať akákoľvek Božia inšpirácia vtedy, keď budú hovoriť o Bohu a budú dávať rady pre kresťanský život, a slovo Blahozvesti bude z ich perí vychádzať ako mŕtve. Ich prejav môže byť akýkoľvek učený a výrečný - nebude to hlas dobrého pastiera, ktorý ovce počúvajú s pravým úžitkom. Bude to hlas, ktorý robí prázdny rozruch, ba niekedy znamená zlý príklad, lebo je potupou náboženstva a pokušením pre dobrých.

Toto platí aj pre ostatné oblasti ich činnosti. Nemôže z nich vzísť žiadne trvalé ovocie a ak sa nejaké ukáže, tak nanajvýš také, ktoré bude mať krátke trvanie, lebo tu chýba zúrodňujúci dážď z neba, ktorý je schopná v hojnosti privolať len "modlitba pokorného".42

 

15./Zaslepenosť tých, čo sa stavajú proti modlitbe a rozjímaniu.

A tu nemôžem nehovoriť s bolesťou o tých, čo sa nechali zlákať zhubnými novosťami a nemali súdnosť, aby odmietli učenie, podľa ktorého čas strávený rozjímaním a modlitbou je stratený. Aká osudná zaslepenosť! Boh by chcel, aby vstúpili do seba, dobre porozmýšľali a pochopili, aký je koniec zanedbávania a pohŕdania modlitbou! Prejavuje sa tu oná namyslená pýcha, na ktorej dozrievajú veľmi horké plody a moje otcovské srdce sa nevyhýba tomu, aby na ne upozornilo práve tak, ako túži vytrhať ich s koreňom.

Nech Boh prijme moje priania. Nech láskavo obráti svoj zrak na týchto poblúdených a nech na nich hojne vyleje "ducha milosti a modlitby", aby oplakávali svoj omyl, aby sa na radosť všetkých dobrovoľne vrátili na cestu, ktorú tak nemúdro zanechali a aby v budúcnosti po nej obozretnejšie kráčali. Volám Boha za svedka, ako ho vzýval už svätý Pavol,43 že po nich vrúcne túžim srdcom Ježia Krista.

Nech si všetci títo, i vy, milovaní synovia, zapíšu do pamäti moje napomenutie, ktoré je ako Kristovo: "Dávajte pozor, bedlite a modlite sa".44 Nech každý vynaloží maximálne úsilie na zbožnú praktiku rozjímania a nech prosí s veľkou vierou: "Pane, nauč nás modliť sa!"45

 

16./Rozjímanie je veľmi užitočné pre nasledovanie Ježiša Krista.

Ďalším veľmi dôležitým dôvodom, ktorý nás má podnecovať na rozjímanie, je to, že z neho čerpáme veľké bohatstvo rady a čnosti, ktoré nám pomáhajú dobre spĺňať veľmi ťažkú úlohu starostlivosti o duše. V tomto ohľade je vhodné znovu si prečítať pastoračnú exhortáciu svätého Karola Boromejského: "Usilujte sa pochopiť, bratia, že pre klérus nie je nič také dôležité, ako vnútorná modlitba pred, počas a po každom našom čine. Prorok hovorí: Spievať budem žalmy a porozumiem.46 Brat, ak vysluhuješ sviatosti, rozjímaj, čo robíš; ak sláviš svätú omšu, rozjímaj, čo obetuješ; ak sa modlíš žalmy, rozjímaj, ku komu hovoríš a nad tým, čo mu hovoríš; ak vedieš duše, rozjímaj akou krvou sú obmyté".47 Pravdu má Cirkev, keď nás často necháva opakovať slová Dávida: "Blažený, kto rozjíma o zákone Pánovom, k nemu sa utieka dňom i nocou: všetko, čo bude robiť, sa vydarí."

Posledná vynikajúca úvaha, ktorá zahŕňa všetky ostatné, má v nás podnietiť lásku k rozjímaniu. Je nasledovná: O kňazovi sa hovorí, že je "druhý Kristus," a takým aj naozaj je, pretože na neho sa preniesla Kristova moc. Musí sa preto stať "druhým Kristom" a byť zaň považovaný aj v napodobňovaní Kristových činov. "Nech je preto našou najväčšou starosťou rozjímať o živote Ježiša Krista".48

 

17./Tretím veľmi užitočným prostriedkom je každodenné duchovné čítanie.

Okrem každodennej meditácie je veľmi dôležité vytrvalé čítanie duchovných kníh, na prvom mieste tých, čo sú Bohom inšpirované. Aj svätý Pavol káže Timotejovi: "Venuj sa čítaniu".49 A svätý Hieronym v poučeniach o kňazskom živote, ktoré dáva Nepociánovi, vštepuje mu do srdca: "Nikdy nevypusť z ruky knihu na duchovné čítanie." A uvádza aj dôvod: "Nauč sa to, čo máš učiť; osvoj si verný prejav, ktorý súhlasí s pravým učením, aby si bol schopný povzbudzovať iných zdravou náukou a umlčať tých, čo učia opak." Obrovský je úžitok, ktorý kňazom plynie z vernosti duchovnému čítaniu. Ich kázanie má vôňu Krista, nesnaží sa mysliam poslucháčov lichotiť, ale ich účinne podnecuje na lepšie predsavzatia a túžbu po nebi.

 

18./Duchovné knihy sú naši najvernejší priatelia.

Príkaz svätého Hieronyma: "Duchovné čítanie maj stále v rukách"50 bude pre vás, milovaní synovia, veľmi užitočné aj z iného pohľadu. Vieme, aký vplyv na dušu priateľa má ten, kto úprimne napomína, radí, karhá, podnecuje, napráva chyby. "Blažený, kto nájde pravého priateľa..."51 "Kto takého nájde, nájde si poklad".52 A medzi našich najvernejších priateľov musíme zarátať duchovné knihy. So všetkou vážnosťou nám pripomínajú naše povinnosti a disciplinárne príkazy; prebúdzajú nebeské vnuknutia, ktoré driemu v duši; vyčítajú nám lenivosť v plnení predsavzatí; vyrušujú nás z falošného pokoja; odhaľujú nie celkom chvályhodné naviazanosti, ktoré sa v nás skrývajú; poukazujú na nebezpečenstvá, ktoré na nás často číhajú, ak nedávame pozor.

A toto veľké dobro nám plynie z duchovných kníh bez toho, že by sme si to uvedomovali. Naozaj si zaslúžia, aby sme ich nazývali nielen priateľmi, ale výbornými priateľmi. Sú nám stále k dispozícii, kedykoľvek chceme, stále pripravení prísť nám na pomoc v každej vnútornej potrebe. A ich hlas nie je nikdy trpký, ani ich rada zištná a ich reč nie je inšpirovaná strachom alebo lžou.

 

19./Príklad svätého Augustína.

Mnohé slávne príklady dokumentujú blahodarný účinok duchovných kníh. Medzi nimi vyníma sa príklad svätého Augustína. Jeho obrovské zásluhy o Cirkev mali svoj počiatok v takomto čítaní. "Vezmi a čítaj, vezmi a čítaj... Vezmi (listy sv. Pavla), otvor a v tichu čítaj... Svetlo istoty sa mi rozlieva v srdci a mizne tma akejkoľvek pochybnosti".53

 

20./Potreba vyhýbať sa nebezpečnému čítaniu.

V dnešnej dobe sa však, žiaľ, stáva opak. Niektorí sa necitlivo dávajú prenikať tmou pochybností a púšťajú sa na krivé chodníky sveta. A dôvod je len v tom, že namiesto duchovných Božích kníh radšej čítajú celkom iné, ako aj veľké množstvo časopisov zamorených šikovne zamaskovanými bludmi, a preto skazonosných. Chráňte sa toho, milovaní synovia. Nevyhovárajte sa na svoj zrelý vek. Neupadnite do osídla klamu, že takto budete užitočnejší pre iných. Sú hranice, ktoré nemožno nikdy prekročiť; určujú ich cirkevné zákony a naznačuje ich múdrosť a láska k sebe. Keď sa raz duša nakazí týmito jedmi, zriedka unikne ich smrtiacim účinkom.

 

21./Štvrtým prostriedkom je spytovanie svedomia.

Duchovné čítanie a rozjímanie prinesú zaiste viac ovocia, ak si nájdete spôsob kontroly, do akej miery sa usilujete to, čo ste čítal, alebo o čom rozjímal, uskutočniť.

Chryzostom má jedno pekné poučenie, ktoré sa hodí práve na tento prípad: "Večer, prv než zadriemeš, vzbuď si súd svedomia; žiadaj si od neho vyúčtovanie; urob nemilosrdnú kritiku nedobrých rozhodnutí za dňa a udeľ si za ne trest".54

Múdrosť tohto odporúčania a ovocie kresťanských čností, ktoré prináša, chvália najvýznačnejší učitelia duchovného života vo svojich vynikajúcich upozorneniach a nabádaniach. Vyberám jedno z nich, prekrásne, od sv. Bernarda: "Prever si do hĺbky bezúhonnosť svojich mravov každodenným hodnotením svojho života. Presne si všimni, aký pokrok si urobil a akých nedostatkov si sa dopustil... Usiluj sa poznať sám seba... Dôsledne si všimni všetky svoje nedokonalosti. Postav sa sám pred seba, akoby si bol pred niekým iným. A tak sám seba oplakávaj".55

 

22./Berme si príklad z rozumnosti "synov tohto sveta".

Bola by naozaj hanba, keby aj o nás platilo, čo povedal Ježiš: "Synovia tohto sveta sú ... predvídavejší ako synovia svetla".56 Všetci vidíme, s akým úsilím sa namáhajú o svoje zisky, ako často porovnávajú aktíva s pasívami, s akou úzkostlivou pedantnosťou robia účty, a keď zistia, že majú stratu, je im to ľúto a robia všetko pre to, aby schodok odstránili.

My sa však možno veľmi horlivo zháňame za poctami, zveľaďujeme rodinný majetok, chceme si získať dobré meno v oblasti vedy, a potom zisťujeme, že keď ide o vlastné posväcovanie, ktoré je najdôležitejšie i najobťažnejšie, pociťujeme únavu, ak nie priam nudu. Málokedy sa stíšime, aby sme zisťovali stav vlastnej duše, a ona zarastie burinou ako vinica lenivého, o ktorom Sväté písmo hovorí: "Prešiel som popri poli lenivého človeka a popri vinohrade chlapa, ktorý rozum potratil. A hľa, bol celkom zarastený pŕhľavou, jeho povrch pokrývalo bodľačie a jeho múr sa rozváľal".57

 

23./Spytovanie svedomia nás uchráni od nebezpečenstiev, ktoré nás zo všetkých strán obklopujú.

Situácia je čoraz znepokojujúcejšia, pretože obklopujúce množiace sa negatívne príklady, ktoré ohrozujú vašu čnosť; vyžaduje si preto čoraz väčšiu bdelosť a intenzívnejšie úsilie. Skúsenosť nás totiž učí, že čím viac podrobujeme svoje myšlienky, slová a skutky častej a prísnej revízii, získavame tým väčšiu silu nenávidieť zlo a utekať pred ním, ako aj silu milovať a vyhľadávať dobro.

 

24./Škody, ktoré spôsobuje zanedbávanie spytovania svedomia.

Na druhej strane možno skúsenosťou doložiť, akým veľkým škodám sa vystavuje ten, kto uniká súdu, pri ktorom je sudcom spravodlivosť a svedomie je súčasne vinníkom i žalobcom. U takého človeka by sme zbytočne hľadali onú obozretnosť v konaní, takú chvályhodnú u kresťana, ktorý sa vyhýba aj ľahkým previneniam alebo onú jemnosť duše, ktorá sa hrozí toho, že by sa i v najmenšom znepáčila Bohu.

Častý je aj poľutovaniahodný prípad kňaza, ktorý svojou blýskavou výrečnosťou dokáže iných odvrátiť od hriechu, ale sám pred ním necíti žiadnu bázeň, lebo si naň už zvykol; iných vie podnietiť, keď ich pobáda, aby neodkladali a starostlivo si očistili dušu od hriechu, ale pokiaľ ide o neho, vôbec sa o to nestará a celé mesiace to odkladá; vie naliať uzdravujúce víno a olej na rany iných, a on leží vedľa cesty posiaty viacerými ranami ako oni bez toho, že by mu napadlo poprosiť okoloidúceho brata o pomocnú ruku, ktorá by ho vyliečila. Aké však z toho plynú dôsledky, nedôstojné Boha a Cirkvi, osudné pre kresťanský ľud!

 

IV. SLOVO POVZBUDENIA:

25. Beda tomu, kto nežije sväto!

Drahí synovia, keď sa z povinnosti voči vlastnému svedomiu zdržujem pri týchto úvahách, moju dušu napĺňa horkosť, lebo s bolesťou musím povedať: beda tomu, ktorý sa nevie zachovať na výške svojho postavenia a svojimi nevernosťami profanuje meno svätého Boha, ktorému sa zasvätil! Skaza tých najlepších je najstrašnejšia: "Dôstojnosť kňazov je veľká, ale veľký je aj ich pád, ak zhrešia. Tešme sa, že sme tak vysoko pozdvihnutí, ale bojme sa padnúť. Radosť z toho, že sme dosiahli sublimované výšky, nevyrovná sa súženiu, ktoré skusujeme, keď sa z nich zrútime".58

Beda tomu, ktorý nemyslí na seba, zanedbáva modlitbu, odmieta duchovný pokrm nábožného čítania a nikdy nevstúpi do seba, aby počúval obvinenia svojho svedomia! Neotrasú ho čoraz tragickejšie rany vlastnej duše, ani materský plač Cirkvi, až kým sa splnia tieto strašné hrozby: "Sprav bezcitným srdce tohto ľudu, jeho uši zaťaž a oči mu zastri, aby očami nevidel a ušami nepočul, aby mu srdce nepochopilo a neobrátil sa a neuzdravil".59

Nech Boh, bohatý na milosrdenstvo, odvráti od vás, drahí synovia, túto smutnú predpoveď! On vidí moje srdce a vie, že ním nehýbe nevôľa voči nikomu, ale len pastierska a otcovská láska voči všetkým: "Veď kto je našou nádejou, radosťou a korunou slávy - nie aj my? - pred naším Pánom Ježišom?"60

 

26./V smutných časoch, ktorými Cirkev prechádza treba ešte väčšmi pociťovať potrebu vlastného posväcovania.

Vy všetci, kdekoľvek sa nachádzate, vidíte, akým obdobím na základe tajomného Božieho plánu Cirkev prechádza. Uvedomte si preto, že máte svätú povinnosť poskytnúť jej pomoc v tiesni, keď vás poctila takou znamenitou dôstojnosťou. Dnes je viac než inokedy naliehavé, aby z kléru vyžarovala nadpriemerná, príkladne bezúhonná, živá, činorodá čnosť, hotová viac než kedykoľvek predtým statočne trpieť za Krista. Toto je moja najvrúcnejšia prosba a najživšie prianie mojej duša všetkým a každému jednému z vás.

 

27./Byť žiarivým príkladom čistoty a činorodej lásky.

Nech vás ozdobuje bezúhonná čistota ako žiarivý drahokam našej viery. Jej jas Vás robí podobným anjelom, pozdvihuje Vás v ponímaní kresťanskej viery a robí Vašu službu plodnejšou.

Nech je vo vás čoraz pevnejšia a hlbšia úcta voči tým, ktorých Svätý Duch ustanovil, aby riadili Cirkev. Na prvom mieste vzdávajte povinnú úctu Apoštolskej stolici a buďte s ňou spojení stále užším putom vernosti.

Nech zo všetkých vás vyžaruje láska, ktorá nehľadá vlastný zisk. Kroťte podnety, pomocou ktorých vás prirodzenosť vedie k sporom, diktovaných závisťou a ctižiadostivými túžbami. Spojte všetky svoje úsilia do bratského pretekania sa v dosahovaní väčšej Božej slávy. Je "množstvo chorých, slepých, chromých a ochrnutých",61 ktorí čakajú na pomoc vašej lásky. Očakávajú ju najmä husté zástupy mladých - radostnej to nádeje vlasti i Cirkvi - ktorá je však zo všetkých strán vystavená podvodu a skazenosti.

Usilujte sa stať veľmi užitočnými pre všetkých, a to nielen katechizmom, ktorý ešte raz vrelo odporúčam, ale akoukoľvek radou a činnosťou. Keď druhých dvíhate, chránite, uzdravujete, uspokojujete, majte vždy za cieľ a buďte akoby smädní po tom, aby ste získali a úzko spájali duše s Ježišom Kristom, lebo jeho nepriatelia naliehajú a konajú nebojácne, s veľkou horlivosťou, nehľadiac na námahy - a ničenie duší je nesmierne!

Dôvodom radosti a osobitnou chválou katolíckej Cirkvi je činorodá láska, ktorá koná evanjelizáciu kresťanského pokoja a prináša spásu a civilizáciu aj primitívnym národom, u ktorých sa, často za cenu nesmiernych námah, niekedy spečatených mučeníctvom, Kristovo kráľovstvo čoraz väčšmi šíri a svätá viera slávi nové, grandiózne triumfy.

 

28./Podľa príkladu svätých nestrácať odvahu, keď sa mi za dobro dostáva zlo.

Je možné, že na prejavy vašej činorodej lásky bude sa Vám často odpovedať zlomyseľnosťou, urážkami a osočovaním. Nenechajte sa premôcť smútkom, že je to tak, "neochabujte v konaní dobra".62 Upriamte svoj pohľad na početné zástupy zaslúžilých ľudí; oni podľa príkladu apoštolov uprostred potupy aj napriek všetkým tým posmeškom a nenávisti, ktoré podstupovali pre Kristovo meno, "zomierali spokojní a na zlorečenie odpovedali dobrorečením Bohu. My sme synovia a bratia svätých, ktorých mená sa skvejú v knihe života a Cirkev im prevoláva na slávu: "Nenechajme škvrnu na svojej sláve!".63

 

V./NIEKTORÉ DOPLŇUJÚCE PRAKTIKY:

29./Duchovné cvičenia.

Keď sa uprostred Vás obnoví a upevní duch milosti, stanú sa omnoho užitočnejšími návrhy na všeobecnú obnovu, ktorú mi Boh vnukol. Chcem teda dodať niekoľko slov, aby som naznačil niektoré prostriedky, schopné zachovať a rozvíjať milosť.Prvým prostriedkom, ktorý všetci poznajú a chvália, ale ktorý potom nie všetci praktizujú, je nábožné sústredenie sa na duchovných cvičeniach, podľa možnosti každoročných, či si ich robíme sami, alebo ešte lepšie spoločne, aby sme z nich vyťažili viac ovocia, iba ak by biskupi predpisovali inak. Ich výhody som už zdôraznil, keď som vydal niektoré predpisy o tomto predmete, týkajúceho sa rímskeho kléru.64

 

30./Mesačné obnovy.

Pre dušu je veľmi užitočná aj mesačná duchovná obnova, ktorá trvá niekoľko hodín, a takisto si ju možno konať individuálne, alebo spolu s inými. Rád vidím, že sa táto praktika na mnohých miestach už udomácnila; biskupi ju vrelo odporúčajú a niekedy ju aj vedú.

 

31./Kňazské združenia.

Ďalším odporúčaním, ktoré mi veľmi leží na srdci, je, aby sa kňazi, z poverenia a pod vedením biskupa, spájali užšími bratskými zväzkami. Združovať sa kvôli vzájomnej pomoci v potrebách, kvôli ochrane mena a bývania, proti prehnanostiam protivníkov, alebo kvôli iným podobným cieľom, je zaiste chvályhodné. Ale oveľa dôležitejšie je spájať sa kvôli prehlbovaniu sa v posvätných vedách a ešte väčšmi preto, aby sme sa upevňovali vo väčšom úsilí o vernosť svätému predsavzatiu svojho povolania a pre dobro duší, lebo pri takýchto príležitostiach všetci môžu byť prínosom svojou radou i životnou energiou.

Dejiny Cirkvi potvrdzujú, aké hojné ovocie dozrelo v takýchto kňazských združeniach v obdobiach, keď na rôznych miestach jestvovala medzi kňazmi istá forma spoločného života. Takáto skúsenosť by sa mohla znovu uviesť do života aj v dnešnej dobe, keby sa prispôsobila rôznym miestam a úlohám. Všetko dáva nádej, že i dnes by sa ukázalo niekdajšie ovocie, ktoré by bolo pre Cirkev veľkým posilnením.

Niekoľko podobných, biskupmi schválených združení už jestvuje a dobro, aké prinášajú, je tým väčšie, čím skôr kňaz do nich vstúpi - najlepšie na začiatku svojho kňazstva. Keď som bol diecéznym biskupom, sám som jedno z nich, ktoré sa mi zdalo vhodné, podporoval. Tomuto združeniu, ako aj všetkým ostatným chcem vyjadriť svoju osobitnú priazeň.

Tieto formy rozvíjania kňazskej milosti, na ktoré som poukázal, i ďalšie, ktoré vo svojej múdrosti budú považovať za vhodné navrhnúť vám vaši biskupi, majte, drahí synovia, v úcte a využite ich, aby ste zo dňa na deň žili dôstojnejšie "podľa povolania, ktorého sa vám dostalo",65 aby ste robili česť svojej službe a na sebe samých uskutočňovali Božiu vôľu, ktorou je "vaše posvätenie".

 

VI. ZÁVER:

32./Nech Boh prijme vrúcne modlitby pápeža i veriacich za posvätenie.

Moje myšlienky a starosti sa stále vracajú k tomuto bodu. Preto často dvíham oči k nebu a opakujem Ježišovu vrúcnu prosbu za klérus: "Otče svätý... posväť ich".66

S radosťou sa dozvedám, že mnohí veriaci každého stavu, ustarostení o vaše dobro a dobro Cirkvi, pripájajú sa ku mne v tejto modlitbe a ešte viac ma teší, že je tu nemálo veľkodušných ľudí, žijúcich nielen v kláštoroch, ale i vo svete, ktorí sa neustálym umŕtvovaním ponúkajú Bohu za kňazov službou obety. Nech sú Pánovi príjemné ako jemná vôňa ich vynikajúce, čisté modlitby a nech prijme moje úpenlivé, pokorné prosby. Nech je vo svojej zhovievavosti a prozreteľnosti priaznivo naklonený mojej modlitbe a z Najsvätejšieho Srdca milovaného Syna nech vylieva na celý klérus bohatstvo milosti, lásky a každej čnosti.

 

33./Poďakovanie za prijaté blahoželania a opätovanie prianí.

A napokon, milovaní synovia, veľmi rád a z celého srdca vyjadrujem poďakovanie za vaše blahoželania z príležitosti môjho zlatého kňazského jubilea. Odplácam sa vám za ne prianiami, ktoré preto, aby sa vám vrátili znásobené, zverujem vznešenej panenskej Matke, Kráľovnej apoštolov, tej, ktorá svojím príkladom učila prvých kňazov, ako zotrvať zjednotení v modlitbe, kým si neoblečú božskú čnosť; jej, ktorá túto čnosť získala svojou modlitbou pre nich v hojnejšej miere, rozmnožila ju a upevnila svojou radou, aby tak ich námahy priniesli bohaté ovocie.

Nech Kristov pokoj, milovaní synovia, plesá vo vašich srdciach radosťou Svätého Ducha! Nech je jeho záštitou moje apoštolské požehnanie, ktoré vám udeľujem z celého srdca.

Dané v Ríme u Sv. Petra, 4. augusta 1908, v šiestom roku nášho pontifikátu.

Pius X.

 

POZNÁMKY:

1 Hebr 13,17

2 1Tim 6,11

3 Ef 4,23-24

4 Dan 3,39

5 Kol 1,10

6 Hebr 5,1

7 Tito 1,16

8 Sk 1,1

9 Mat 5,13

10 1Kor 4,1

11 2Kor 5,20

12 Ján 15,15-16

13 Viz. Hebr 7,26

14 Sv. Ján Chryz., Homiliae LXXXII in Matth., n.5

15 Homiliae, Mediol., 1748, t.V, p.77, Orat.II in syn. dioec. XI, a. 1584

16 Ž 15,5

17 Ep. LII, ad Nepotianum, n.5

18 viz Kol 1,28

19 Sess. XXII, De reform. c.l

20 viz Ž 92,5

21 Rim 8,29

22 Hebr 13,8

23 Mat 11,29

24 Flp 2,8

25 Gal 5,24

26 Ep. Testem benevoletiae, arcibiskupovi z Baltimoru.

27 Mat 16,24

28 Mat 20,1

29 Sk 10,38

30 1Kor 3,7

31 viz Ž 125,6

32 1Kor 1,27-28

33 2Kor 6,5 nn.

34 De precatione, orat. 1

35 Hom. IV, 50

36 Luk 18,1

37 Kol 4,2

38 1Sol 5,17

39 De concider. 1.1, c.7

40 Hebr 10,12

41 viz Jer 12,11

42 Sir 35,21

43 viz Flp 1,8

44 viz Marek 13,33

45 Luk 11,1

46 viz Ž 100,2

47 Homiliae, Mediol. 1748, t.V. p.85, orat.II in syn. dioec. XI, a.1584

48 De imit. Chr. 1,1

49 1Tim 4,13

50 Ep. LVIII ad Paulinum, n.6

51 Sir 25,12

52 Sir 6,14

53 Conf.I.VIII, c.12

54 Expos. in Ps. IV, n.8

55 Meditationes piissimae, c.V, de quotid. sui ipsius exam.

56 Luk 16,8

57 Prís 24,30 n

58 S. Hieronym, In Ez I. XIII, c.44, v.30

59 Iz 6,10

60 1Sol 2,19

61 Jn 5,3

62 2Sol 3,13

63 1Mach 9,10

64 Ep. Experiendo ad Card. in Urbe Vicarium, 27.12.1904

65 Ef 4,1

66 Ján 17,11-17

Zpět na hlavní stránku!