wz

Zpět na hlavní stránku!


Pápež Pius XI. napísal roku 1935 encykliku AD CATHOLICI SACERDOTII – text po slovensky:

Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatnému kléru spojenému v pokoji a jednote s Apoštolským stolcom.

Ctihodným bratom pozdrav a apoštolské požehnanie!

 

Soľ zeme a svetlo sveta.

Odvtedy, ako som sa nevyspytateľným Božím riadením dostal na najvyšší stupeň katolíckeho kléru, nikdy som neprestal obracať svoju účinnú vôľu k tým, ktorí sú medzi mnohými mojimi synmi v Kristovi vyznačení kňazskou dôstojnosťou a vzali na seba úlohu byť "soľou zeme a svetlom sveta",1 a nezabúdal som ani na osobitnú starostlivosť o mne veľmi drahú mládež, ktorá si vzdeláva ducha a pripravuje sa na svoj vznešený úrad v bezpečí posvätných domov.

 

Hlavný predmet našich starostí.

Už v prvých mesiacoch môjho pontifikátu, prv, než som prehovoril k celému katolíckemu svetu,2 v apoštolskom liste Officiorum omnium zo dňa 1. augusta 1922 svojmu milému synovi, ktorý je na čele Kongregácie pre semináre a univerzity,3 podal som smernice, ktorými sa má riadiť výchova a vzdelávanie nášho kňazského dorastu v seminároch.

Okrem toho kedykoľvek ma pastoračná starostlivosť pobáda dôkladnejšie uvažovať o záujmoch a potrebách Cirkvi, vždy zahŕňa predovšetkým klérus a seminaristov - bohoslovcov, ktorých, ako viete, mám najviac na zreteli. O tom, že sa moja pastoračná starostlivosť týkala najmä kňazov, svedčia mnohé semináre. Kde ich nebolo, tam som postavil nové, tie zasa, čo boli pritesné, som zväčšil; šlo o veľké náklady, ale chcel som sa všemožne postarať, aby semináre čím dôstojnejšie a čím zodpovednejšie mohli slúžiť svojmu cieľu.

Z príležitosti svojho päťdesiatročného kňazského jubilea povolil som oslavy a s otcovskou láskou som sa radoval nad prejavmi oddanosti verných synov, ktoré ku mne prichádzali zo všetkých strán sveta. Avšak na toto všetko som pristal len preto, lebo som videl, že oslavovaním mojej osoby vzdávala sa česť samej kňazskej dôstojnosti a kňazskému úradu, ako mu to plným právom patrí. Napokon aj dôvodom reformy štúdií na cirkevných univerzitách, ktorú som nariadil v apoštolskej konštitúcii "Deus scientiarum Dominus" zo dňa 24. mája 1931, bolo to, aby kňazský dorast mohol dosiahnuť čím väčšiu vzdelanosť srdca i rozumu.4

 

Vhodnosť a aktuálnosť encykliky.

Úloha, ktorú som si vytýčil, je taká významná, že som sa rozhodol venovať jej samostatnú encykliku. Chcem totiž, aby nielen tí, ktorí už vlastnia cenný dar kresťanskej viery, ale aj iní, čo úprimne hľadajú pravdu, poznali vznešenosť katolíckeho kléru a jeho poslanie vo svete, ako ho určila sama Božia Prozreteľnosť. Želám si najmä to, aby vznešenosť kňazského stavu poznali a cenili si predovšetkým tí, ktorí sú k nemu Božím riadením povolaní.

Osobitne sa mi zdá byť vhodné prehovoriť o kléru na konci tohto roku, lebo v ňom sa ešte pred skončením veľkého jubilea Vykúpenia, rozšíreného na celý kresťanský svet konalo v Lurdoch, pred čistým, žiariacim obrazom Nepoškvrnenej, eucharistické triduum, na ktorom sa zišiel klérus všetkých jazykov a rítov, aby na jeho záver malo účasť na nebeských milostiach. Hovorím o klére, ktorý je spolupracovníkom na diele vykúpenia a ktoré zaiste nikdy neprejavilo takú horlivosť a obetavosť ako práve počas tohto svätého roku, v ktorom si pripomíname aj tisícdeväťsté výročie ustanovenia katolíckeho kléru, ako som to podotkol v apoštolskom liste "Quod nuper".5

Okrem toho sa táto moja encyklika vhodne priraďuje k ostatným okružným listom, ktorými som vo svetle katolíckej náuky objasnil pálčivejšie a naliehavejšie otázky našich čias, a tým je slávnostným potvrdením a korunou predtým stanovených zásad.

Kňaz je totiž podľa svojho povolania a podľa Božieho rozkazu apoštolom a neúnavným pracovníkom vo výchove mládeže;6 on v Božom mene požehnáva manželský zväzok a chráni jeho svätosť a nerozlučiteľnosť proti útokom a mylným náukám, pochádzajúcim z ľudských vášní;7 a tým, že zdôrazňuje bratskú spolupatričnosť ľudí, že ich poučuje o vzájomných povinnostiach, plynúcich zo spravodlivosti a lásky, že poukazuje na jedine pravé hodnoty tak pre chudobných, ako aj pre bohatých, vlastne upokojuje mysle, rozbúrené mravnou prevrátenosťou a sociálnymi rozdielmi a napomáha šťastnému urovnaniu alebo aspoň zmierneniu rozbrojov medzi jednotlivými spoločenskými triedami.8

Okrem toho kňaz hlása zmierenie s Bohom hlavne tým, že pobáda k pokániu, ku ktorému som aj ja povzbudil všetkých ľudí dobrej vôle, aby tak odčinili bezbožnosti, hanebnosti a neresti, ktoré dnes natoľko zneucťujú ľudstvo, že ak voľakedy potrebovalo Božie milosrdenstvo a odpustenie, o to väčšmi ho potrebuje v dnešnej dobe.9

A nepriatelia Cirkvi veľmi dobre vedia, akú dôležitú úlohu v živote zohráva kňaz, a preto - ako som to poznamenal v liste mexickému národu - sústreďujú proti nemu všetky svoje útoky, aby ho zničili, vykorenili a mohli potom slobodne pracovať na likvidovaní katolicizmu. Po tomto stále túžia, ale bezpochyby sa im to nikdy nepodarí.10

 

I.O VZNEŠENOSTI A POSLANÍ KATOLÍCKEHO KŇAZSTVA.

Katolícky kňaz je druhý Ježiš Kristus.

Ľudské pokolenie v každej dobe pociťovalo potrebu kňazov, totiž ľudí, ktorí sú na základe zvereného úradného poslania prostredníkmi medzi Bohom a ľuďmi a tejto úlohe zasväcujú svoj život, modlia sa a prinášajú obety v mene spoločnosti, ktorá ako taká tiež je povinná vzdávať Bohu verejnú poctu, uznať v ňom svojho najvyššieho Pána, svoj prvý princíp, k nemu smerovať ako k najhlavnejšiemu cieľu, stále mu vzdávať vďaky a s ľútosťou ho odprosovať. Vskutku u všetkých národov, ak len nie sú násilne prinútené konať proti najsvätejším zákonom ľudskej prirodzenosti - nakoľko sú nám známe ich obyčaje - nachádzame kňazov, hoci títo sú často v službách božstiev; všade, kdekoľvek sa vyznáva nejaké náboženstvo, kde sú postavené oltáre, všade sú zároveň aj kňazi, ktorým sa preukazuje osobitná úcta.

Vo svetle Božieho zjavenia má však kňaz ešte väčšiu dôstojnosť; už dávno ju tajomne predznačuje vznešený zjav Melchizedecha11, kňaza a kráľa, ktorého sv. Pavol zrovnáva so samým Ježišom Kristom a s jeho kňazstvom.12

Podľa prekrásneho výroku apoštola kňaz je vysluhovateľom Božích tajomstiev, "vybraný z ľudí", a "ustanovený pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom".13

Jeho úrad sa nevzťahuje na veci ľudské a pominuteľné, i keď sa zdá, že majú svoju hodnotu i dôležitosť, ale na božské a večné. Ako som to už neraz s bolesťou konštatoval a stále konštatujem, tieto veci môžu síce byť pre ľudskú nevedomosť vystavené opovrhovaniu a posmechu a ľudská zločinnosť a zúrivosť im môže klásť do cesty veľké prekážky, predsa zaujímajú tak v súkromných, ako aj vo verejných ľudských snaženiach popredné miesto. Ľudské pokolenie totiž živelne cíti, že je stvorené pre Boha a jedine v ňom môže natrvalo spočinúť.

V Starom zákone predpisujú sa kňazstvu, ktoré Mojžiš ustanovil z Božieho vnuknutia, rozličné povinnosti, úlohy a obrady. Zdá sa, ž Boh vo svojej starostlivosti chcel hlboko vtlačiť do duše prostého židovského ľudu základnú myšlienku, ktorá mala prenikať všetky udalosti, zákona, hodnosti a ustanovizne v dejinách vyvoleného národa: myšlienku obety a kňazstva, ktorú stále živila viera v budúceho Mesiáša, a tak sa stala prameňom nádeje, slávy, sily a duchovnej slobody.

Šalamúnov chrám, obdivuhodný pre svoje bohatstvo a lesk, pre slávnosti a obrady, ktoré sa v ňom konali, postavili nielen preto, aby bol príbytkom Božej dôstojnosti na zemi, ale aby bol aj oslavnou piesňou obety a kňazstva, ktoré, hoci bolo len tieňom a symbolom iného a dokonalejšieho, predsa sa tešilo takej vznešenosti a velebe, že víťaz Alexander Veľký sklonil čelo pred posvätnou osobou veľkňaza14; a sám Boh ukázal svoj hnev na bezbožnom kráľovi Baltazárovi, ktorý sa na hostine opovážil znesvätiť bohoslužobné nádoby.15

A predsa toto kňazstvo čerpalo svoju vznešenosť a slávu len z toho, že bolo predobrazom kňazstva Nového zákona, ktoré svojou krvou potvrdil sám Ježiš Kristus, pravý Boh a pravý človek.

Apoštol národov stručne a zreteľne vyjadril všetko, čo možno povedať o veľkosti, dôstojnosti a úlohách katolíckeho kléru, keď napísal: "Nech nás takto každý pokladá za Kristových služobníkov a správcov Božích tajomstiev"16.

Kňaz je služobníkom Ježiša Krista, teda nástrojom v rukách Vykupiteľa, prostredníctvom ktorého sa dielo vykúpenia šíri do celého sveta - upevňuje sa ním dielo, ktoré premenilo tvárnosť zeme. Ba čo viac, ako sa to nie bez dôvodu hovorí, kňaz je naozaj druhým Kristom, pretože v istom zmysle je jeho pokračovaním:

"Ako mňa poslal Otec, tak i ja posielam vás"17, a práve tak, ako Kristus, aj on slovami anjelov volá "Sláva Bohu na výsostiach" a pobáda k pokoju "ľudí dobrej vôle"18.

 

Nevýslovná moc kňazstva.

Pán Ježiš, ako to učí Tridentský koncil, pri poslednej večeri ustanovil predovšetkým kňazstvo novej zmluvy: "Hoci náš Boh a Pán svojou smrťou seba samého obetoval svojmu Otcovi na oltári kríža, predsa - keďže jeho kňazstvo nemalo prestať ani po jeho smrti - pri poslednej večeri, v tú noc, keď bol zajatý, chcel svojej milovanej neveste Cirkvi zanechať viditeľnú obetu, ako to vyžaduje ľudská prirodzenosť. Išlo mu o obetu, ktorá nám má predstavovať jeho krvavú obetu na kríži a pripomínať nám ju tak až do skončenia sveta. Chcel, aby nám táto obeta slúžila na odpustenie hriechov, ktorých sa denne dopúšťame, a preto, keď sa vyhlásil za kňaza podľa radu Melchizedechovho, pod spôsobom chleba a vína obetoval nebeskému Otcovi svoje telo a krv ako stálu obetu. Pod týmito istými spôsobmi dal svoje telo a krv apoštolom ako pokrm, ustanovil ich za kňazov Nového zákona a slovami:

”Toto robte na moju pamiatku”, prikázal im a ich nástupcom, aby aj oni prinášali tú istú obetu."19

Od tej chvíle apoštolovia a ich nástupcovia začali prinášať Bohu túto Malachiášom predpovedanú čistú obetu20, pre ktorú sa Božie meno zvelebuje medzi národmi, a keďže ju na celej zemi obetujú vo všetkých denných i nočných hodinách, neprestane až do konca sveta.

Toto je už pravá, a nielen symbolická obeta, ktorá naozaj uzmieruje hriešnikov s urazenou Božou velebnosťou, ”lebo Boh, zmierený touto obetou, dožičí milosť a dar ľúbosti, a odpúšťa viny a nesmierne hriechy”21.

A ten istý koncil to aj zdôvodňuje slovami: "Na oltári za spolupôsobenia kňaza obetuje sa ten istý, ktorý sa voľakedy obetoval na kríži, len spôsob obety je iný"22.

Hľa, ako jasne je tu vyjadrená nevýslovná moc katolíckeho kňaza, ktorý na naše oltáre zvoláva samé telo Ježiša Krista a v mene Vykupiteľa prináša nekonečne velebnému Bohu najpríjemnejšiu obetu.

Celkom oprávnene hovorí teda sv. Ján Zlatoústy: "Podivná, prepodivná je to vec, ktorá nás napĺňa úžasom"23.

Kňaz však nedostal moc len nad skutočným, ale aj nad mystickým Kristovým Telom. Nie je treba, ctihodní bratia v biskupskom úrade, aby sme sa dlhšie zaoberali náukou o mystickom Kristovom Tele, ktorá je sv. Pavlovi taká milá. Podľa nej osoba vteleného Slova a všetci ostatní ľudia, na ktorých sa ako na jeho bratov rozlieva jeho nadprirodzené pôsobenie, tvoria jediné pevné spoločenstvo údov, ktorého hlavou je Kristus.

V prospech týchto údov Kristovho mystického Tela je kňaz ustanovený za "správcu Božích tajomstiev"24, lebo je riadnym vysluhovateľom takmer všetkých sviatostí, ktorými ako potôčikmi prúdi Spasiteľova milosť na osoh všetkých ľudí.

Kresťan vo všetkých vážnych chvíľach života má po boku klérus; on v zmysle moci, ktorú mu zveril Boh, môže udeliť alebo rozmnožiť v ňom milosť ako počiatok nadprirodzeného života. Sotva prišiel na svet, kňaz mu krstom umožní, aby sa zrodil pre život vznešenejší a cennejší, pre život nadprirodzený, čím sa vlastne stane dieťaťom Boha a svätej Cirkvi. Aby bol silný a pripravený na duchovný boj, kňaz, obdarený vyššou mocou, ho sviatosťou birmovania urobí vojakom Kristovej armády. Od chvíle, ako vie rozlišovať a ceniť si anjelský chlieb, nasycuje ho týmto živým a oživujúcim pokrmom. Ak na nešťastie padol, kňaz ho vo sv. spovedi zdvihne a v Božom mene ho posilní. Ak ho Boh volá, aby si založil rodinu a tak s ním spolupracoval pri stvorení nových ľudí, čím by rozmnožil počet kresťanov nielen tu na zemi, ale i vyvolených v nebi, zasa je tu klérus, aby požehnal jeho čistú lásku, jeho manželstvo. Keď napokon na konci života potrebujú ľudia posilu a odvahu, aby sa nebáli predstúpiť pred Boží súd, kňaz sa skloní k uboleným údom chorého a znovu ho posvätí a posilní posledným pomazaním. A keď už klérus takto sprevádzal kresťana v jeho putovaní až k bráne neba, obradmi a modlitbami odprevadí jeho telo do hrobu v nádeji na večný život. Ba sprevádza jeho dušu až za prah večnosti, aby jej poskytol pomoc svojimi modlitbami, ak ešte nie je úplne očistená a potrebuje posilnenie. Takto klérus vedie kresťanov od kolísky až po hrob, ba až po nebeské radosti tým, že im ukazuje pravú cestu, prináša odpustenie a napokon udeľuje nebeské dary.

 

Kňaz je sprostredkovateľom odpustenia.

Jednou z týchto mocí, tj. facultates, ktoré kňaz dostáva na osoh Kristovho mystického Tela, je i taká, ktorá si zaslúži, aby sme sa ňou obšírnejšie zapodievali. Je to moc, ktorú Boh podľa slov sv. Jána Zlatoústeho "nezveril ani anjelom, ani archanjelom"25, totiž moc odpúšťať hriechy: "Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú mu zadržané"26.

Človek sa natoľko obával tejto moci, vyhradenej Bohu, že jeho pyšný duch nemohol pochopiť, ako ju Boh môže zveriť ľuďom: "Kto môže okrem Boha odpúšťať hriechy?"27.

Keď teda vidíme, že obyčajný človek užíva takúto moc, natíska sa nám otázka, ktorú však nevyslovujeme ako farizeji, ale ako ľudia plní úctivého obdivu: "Kto je to, že aj hriechy odpúšťa?"28.

Bohočlovek Kristus, ktorý mal a má "moc na zemi odpúšťať hriechy"29, chcel ju však zveriť kňazom, aby s božskou štedrosťou a milosrdenstvom vychádzali v ústrety túžbe ľudskej duše po očistení, ktorá je v každom tak hlboko zakorenená.

Aká potecha pre hriešneho človeka, sužovaného výčitkami svedomia a ľútosťou, keď počuje z úst kňaza, ktorý mu hovorí na mieste Boha: "Oslobodzujem ťa od tvojich hriechov!" Tým, že to počuje od človeka, ktorý si sám musí pýtať rozhrešenie od iného kňaza, nielenže sa neumenšuje dar milosrdného Boha, ale jeho vznešenosť sa zdá byť ešte väčšia, lebo práve v krehkom stvorení sa stáva ešte viditeľnejšou Božia moc, ktorá naozaj koná zázračné veci.

Preto, aby som použil slová slávneho spisovateľa, ktorý píše o svätých veciach s dôvtipom, aký sa zriedka nájde u laikov - "sme presvedčení, že sme sa nedopustili nijakej nedôstojnosti, keď klerik hlboko pohnutý vlastnou nehodnosťou a vznešenosťou svojho úradu vystiera na nás svoje posvätné ruky: keď stiesnený tým, že sa stal rozdávateľom krvi svätej zmluvy a zakaždým udivený, že môže hlásať slová, ktoré prinášajú život, sám je hriešnik a rozhrešuje iného hriešnika... Lebo naozaj sme kľačali pri nohách človeka, ktorý zastupuje Ježiša Krista... a robili sme to preto, aby sme znovu nadobudli predrahú dôstojnosť Božích detí".30

Takáto moc, ktorú kňaz dostáva osobitnou sviatosťou, nie je pominuteľná a prechodná, ale stála a večná, lebo sa mu vtláča do duše formou nezmazateľného znaku, ktorým sa stal "kňazom na veky"31 podľa vzoru Toho, na kňazstve ktorého má účasť.

Keby aj pre ľudskú slabosť upadol do bludov a necností, nikdy nebude môcť zničiť toto klerické poznačenie svojej duše. Avšak okrem tohto znaku a moci kléru, o ktorej sme hovorili, vo sviatosti posvätenia kňazstva dostáva aj iné mimoriadne milosti, pomocou ktorých, ak bude osobne a dobrovoľne spolupracovať s účinkovaním Božej milosti - všetky ťažké povinnosti vznešeného stavu, na ktorý bol pozvaný, bude môcť vykonávať dôstojne a bez strachu ponesie hroznú zodpovednosť, spojenú s kňazským úradom, ktorej sa tak báli i najväčší atléti kresťanského kňazstva, ako sv. Ján Zlatoústy, sv. Ambróz, sv. Gregor Veľký, sv. Karol Boromejský a mnohí iní.

 

Kňaz je hlásateľ slova, apoštol pravdy a lásky.

Kňaz sa stáva Kristovým služobníkom a rozdávateľom Božích tajomstiev32 "hlásaním slova"33, ktoré je jeho neodcudziteľným právom a zároveň povinnosťou, predpísanou samým Vykupiteľom: "Choďte teda, učte všetky národy... a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal".34

Cirkev Ježiša Krista, strážkyňa a neomylná učiteľka Božieho zjavenia, prostredníctvom svojho kléru rozdáva poklady nebeských právd ohlasujúc Toho, kto je "pravé svetlo, ktoré osvecuje každého človeka"35; keď sa toto semeno z Božej štedrosti začalo šíriť, bolo malé a ľudská múdrosť ním opovrhovala, predsa však ako horčičné zrno zapustilo silné a hlboké korene do duší, ktoré sa úprimne usilujú hľadať pravdu, a tak z neho rastie silný a mohutný strom, ktorý nedokáže vyvrátiť ani sila prudkých búrok.36

Uprostred rôznych poblúdení ľudského rozumu, nakazeného falošnou slobodou, ktorá ho vymaňuje z područia akéhokoľvek zákona a nestavia mu už žiadne zábrany, uprostred strašných pokleskov ľudskej zloby, týči sa Cirkev ako osvetlený maják; odsudzuje každý odklon od pravdy ľudskej zloby, a všetkým i každému osobitne ukazuje pravú cestu. Ale beda nám, keby to svetlo - nehovorím, vyhaslo, lebo to sa na základe prisľúbenia Ježiša Krista nikdy nemôže stať - ale keby sme mu zabránili rozlievať svoje lúče! Na vlastné oči vidíme, kam až zašlo ľudské pokolenie, keď pyšne odmietlo Božie zjavenie a samo kráča v mene takzvanej správnej vedy, založenej na mylných filozofických a morálnych zásadách. Že neupadlo úplne do svojich poblúdení a hriechov, za to môže ďakovať učeniu kresťanskej pravdy, ktorá sa stále šíri do celého sveta. Cirkev totiž uskutočňuje svoje poslanie slova ústami kňazov rozličných hierarchických stupňov a posiela ich ku každému národu, aby boli hlásateľmi tej pravdy, ktorá jediná môže vniesť, oživiť alebo zachovať každú civilizáciu či kultúru.

Kňazovo slovo sa dostáva k dušiam všetkých a prináša im svetlo a silu; jasne znie aj uprostred lákadiel, povzbudzuje k čnosti a nebojácne zvestuje pravdu; pravdu, ktorá osvetľuje a rieši najťažšie problémy ľudského života; k čnosti, ktorú nemôže ohroziť žiadne nešťastie, ba ani smrť, lebo tá jej skôr zabezpečuje stálosť a nesmrteľnosť.

Ak ďalej uvažujeme o príkazoch, ktoré musí klérus často vštepovať do sŕdc, aby učinil zadosť povinnostiam svojho stavu, ak pochopíme vnútornú silu, ktorá z tohto plynie, uvedomíme si, aký veľký a požehnaný je vplyv kňaza na mravné povznesenie a na zabezpečenie pokoja medzi národmi.

Robí tak najmä vtedy, keď starým i mladým pripomína dočasnosť prítomného života, nestálosť pozemských dobier, keď zdôrazňuje hodnotu duchovných vecí a nesmrteľnosť duše, prísny súd večného Sudcu, ktorý spravodlivým a neomylným pohľadom skúma srdcia všetkých "a odplatí každému podľa jeho skutkov".37

Zaiste nič nie je vhodnejšie, ako takéto a podobné poučenia, aby sa zmiernila žiadostivosť po rozkošiach a časných veciach, ktoré dnes natoľko kazia a zneuctievajú ľudí, že rôzne spoločenské triedy ženú do nepriateľského boja, miesto toho, aby si pomáhali vzájomnou spoluprácou.

Dnes, keď sa všeobecne vzmáha egoizmus a nenávisť, a kujú sa hrozné, pomstychtivé plány, nič nie je vhodnejšie a účinnejšie, ako horlivo hlásať "nové prikázanie"38 Ježiša Krista; prikázanie lásky, ktoré platí pre všetkých a nepozná prekážky, ani hranice štátov alebo národov, a nevylučuje ani nepriateľov.

Slávna skúsenosť, stará už skoro dvadsať storočí, dokazuje spasiteľnú účinnosť kňazského slova, v ktorom sa verne zobrazuje a odráža "živé Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč; preniká až po oddelenie duše od ducha"39, takže pobáda duše k vynikajúcim skutkom a poskytuje im vznešené vnuknutia.

etky dobrodenia, ktoré kresťanská kultúra vniesla do ľudskej spoločnosti, majú svoj koreň a počiatok v slovách a v skutkoch katolíckeho kléru.

To nám dáva nádej do budúcnosti i popri tom, že máme "pevnejšie slovo"40 v nezmeniteľnom prisľúbení Ježiša Krista.

Aj misijné dielo, ktorého všeobecný rozkvet tak jasne poukazuje na vnútornú silu Cirkvi, ako ju prijala od Boha, najviac zveľaďujú a upevňuje klérus; tým, že kliesnia cestu viere a láske, nespočitateľnými obetami čoraz ďalej a ďalej posúvajú hranice Božieho kráľovstva.

 

Klérus je prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi.

Klérus je napokon verejným a úradným orodovníkom ľudstva u Boha, čím takisto pokračuje v poslaní Krista, ktorý "strávil celú noc v modlitbe s Bohom"41 a "žije stále, aby sa za nás prihováral".42

Preto je jeho povinnosťou v mene Cirkvi prinášať Bohu nielen obetu vo vlastnom slova zmysle, ale aj "obetu chvály"43, t.j. spoločné a verejné modlitby.

On totiž denne vzdáva Bohu náležitú úctu žalmami, prosbami a spevmi, ktoré sú zväčša vyňaté zo Svätého písma, a tak plní svoju veľmi potrebnú povinnosť: orodovať za ľudstvo, ktoré je dnes v úzkostiach a viac ako predtým potrebuje Božiu pomoc. Kto by vedel povedať, koľko trestov oddiali od neverného ľudstva modlitba kléru, a koľko a aké dobrodenia im vymáha a udeľuje?

Keď už súkromná modlitba sa teší takým veľkým a vznešeným prisľúbeniam44, o koľko účinnejšia je tá, ktorá sa koná úradne v mene Cirkvi, milovanej nevesty Vykupiteľa!

A kresťania, i keď v šťastí často zabúdajú na Boha, predsa si v hĺbke srdca zachovávajú dôveru v modlitbu, lebo cítia, že u Boha všetko vymôže. Preto sa vo všetkých životných okolnostiach, v osobných alebo spoločných trápeniach, utiekajú k modlitbe a prosia o ňu kňazov. Od modliaceho sa kléru očakávajú každú útechu a posilu; k nemu prichádzajú ako pútnici v tomto pozemskom vyhnanstve, prosiac o pomoc nebies.

Klérus totiž "stojí medzi Bohom a ľudskou prirodzenosťou: z neba nám prináša Božie dary, do neba odnáša naše prosby a udobruje nás s rozhnevaným Pánom"45

Napokon sami nepriatelia Cirkvi, ako som spomenul, cítia, aká veľká je dôstojnosť a sila katolíckeho kléru - preto prvé a najsilnejšie útoky podnikajú vždy proti kňazom; dobre vedia, aké silné je spojivo medzi Cirkvou a jej kňazmi.

Tí, čo dnes zúrivo napádajú klérus, sú vlastne nepriateľmi samého Boha, a táto okolnosť len stupňuje česť a úctyhodnosť kléru.

 

II.ČNOSTI A VZDELANIE KLÉRU.

Čo si vyžaduje dôstojnosť klerika.

Veľmi vznešená je teda, ctihodní bratia v biskupskom úrade, dôstojnosť kléru! Jeho lesk nezatemnia z ľudskej krehkosti spáchané previnenia niektorých, i keby boli veľmi bolestné! Kvôli nim nesmieme zabudnúť na zásluhy toľkých klerikov, čo vynikali čnosťou, vzdelaním, náboženskou horlivosťou a skutočným mučeníctvom. Keď teda nehodnosť človeka nemá vplyv na platnosť jeho úradných výkonov, tým menej nehodnosť kňaza marí účinok sviatostí, ktoré čerpajú silu z presvätej krvi Ježiša Krista, a to nezávisle na svätosti vysluhovateľa. Prostriedky večnej spásy totiž pôsobia na dušu - aby som použil odborný termín - ex opere operato.

Je zrejmé, že takáto dôstojnosť si vyžaduje od tých, čo sú ňou vyznačení, pozdvihnutie duše, čistotu srdca a bezúhonnosť mravov, aká zodpovedá vznešenosti a svätosti kňazského úradu.

Tento úrad, ako som spomenul, robí kňaza prostredníkom medzi Bohom a ľuďmi, v mene a z rozkazu toho, ktorý je "jediný prostredník medzi Bohom a ľuďmi - človek Kristus Ježiš".46

Preto sa musí kňaz stále približovať k dokonalosti Toho, ktorého zastupuje a svätosťou života a bezúhonnosťou stať sa príjemnejším Bohu; lebo On väčšmi miluje a cení si čnosti než vôňu tymiánu a lesk svätýň.

"Keďže je klérus prostredníkom medzi Bohom a ľudom", hovorí sv. Tomáš, "musia sa skvieť čistotou svedomia pred Bohom a musia mať dobrú povesť medzi ľuďmi".47

Ale na druhej strane ak niekto spravuje a vysluhuje sväté veci, a pritom vedie pohoršujúci život, zneucťuje ich a dopúšťa sa svätokrádeže: "Kto nie je svätý, nemá spravovať sväté veci"48.

Preto Boh už v Starom zákone rozkázal svojim kňazom a levitom: "Nech sú svätí, lebo i ja som svätý, ja Pán, ktorý ich posväcujem"49.

Aj múdry kráľ Šalamún v piesni pri posviacke chrámu vyprosuje u Boha svätosť pre Áronových synov: "Tvoji kňazi nech sa odejú do spravodlivosti a tvoji svätí nech plesajú"50.

Preto, ctihodní bratia v biskupskom úrade, "keď sa takáto spravodlivosť, svätosť a horlivosť vyžadovala od kňazov, ktorí" - ako hovorí sv. Róbert Bellarmin - "obetovali iba ovce a býky, a Boha ospevovali len pre pominuteľné veci; pýtam sa, čo sa žiada od kňazov, ktorí obetujú Božieho Baránka a vzdávajú vďaky za večné dobrodenia"51?

"Veľká je dôstojnosť predstavených" - hovorí sv. Laurentius Justinianus - "ale ešte väčšia je ich zodpovednosť: keďže stoja na najvznešenejšom mieste pred očami všetkých, patrí sa, aby stáli aj na vrchole čností pred očami Toho, ktorý všetko vidí; inak nebudú v popredí, aby získali zásluhy, ale skôr im to bude na záhubu"52.

 

Svätosť kléru.

Všetky dôvody, ktoré som v krátkosti uviedol, aby som nimi dokázal vznešenosť katolíckeho kléru prichádzajú mi teraz znovu na myseľ, lebo nimi chcem klérus dôrazne vyzvať k povinnosti opravdivej svätosti, ktorou sú viazaní.

Veď, ako učí sv. Tomáš, "k hodnému zastávaniu úradu nestačí hocijaká dokonalosť, ale vyžaduje sa dokonalosť vynikajúceho stupňa, aby tí, ktorí prevyšujú ľud stupňom vysviacky, prevyšovali ho i stupňom svätosti"53.

Eucharistická obeta, v ktorej sa obetuje nepoškvrnený Baránok, čo sníma hriechy sveta, si zaiste v mimoriadnej miere vyžaduje, aby sa kňaz zo všetkých síl usiloval stať sa milším Bohu svojím svätým a nepoškvrneným životom. Veď každodenne prináša Bohu obetu, hodnú úcty a poklony, ktorá je samým vteleným Božím Slovom.

Uvážte, čo robíte, a nasledujte to, čím sa zapodievate54, napomína Cirkev ústami biskupa diakonov pri ich vysviacke, keď už čoskoro majú byť obdarení kňazskou hodnosťou.

Kňaz je okrem toho rozdávateľom Božích milostí, ktoré vyvierajú zo sviatostí akoby z prameňov. Bola by teda hanba, keby sám rozdávateľ nemal túto drahocennú milosť, alebo keby si ju málo vážil či nedbalo chránil. Kňaz má byť ďalej učiteľom pravej viery. Avšak náboženské pravdy možno len vtedy vhodne a účinne podávať, ak hlavným učiteľom a vodcom sú čnosti kléru, ako hovorí príslovie: slová pohýňajú, príklady tiahnu. Kňaz musí hlásať zákon evanjelia. Nič však nie je - spolu s Božou milosťou - vhodnejšou a silnejšou pohnútkou prijať tento zákon, ako keď kresťanský ľud vidí, že hlásateľ pravdy svojím cnostným životom sám zachováva to, čo káže.

Jasne to dokazujú slová sv. Gregora Veľkého: "Ľahšie vniká do srdca poslucháčov to slovo, ktoré odporúča život rečníka, lebo čo taký slovom rozkazuje, to svojím príkladom pomáha i vykonať"55.

Aj Sväté Písmo hovorí o Božskom Spasiteľovi, že "robil a učil"56.

A zástupy ľudu ho radostne oslavovali nielen preto, že "nikdy tak človek nehovoril"57, ale hlavne preto, že "dobre robil všetko"58.

Tí však, čo "hovoria a nekonajú", môžu sa prirovnať k zákonníkom a farizejom, ktorých Kristus zahanbil bez toho, že by narušil vážnosť Božieho slova, ktoré právoplatne hlásali; svojim poslucháčom však pripomenul:

"Zákonníci a farizeji zasadli na Mojžišovu stolicu. Preto robte a zachovávajte všetko, čo vám povedia, ale podľa ich skutkov nerobte"59.

Ktokoľvek svojím životom neodporúča pravdu, ktorú učí, ten bezpochyby všetko, čo jednou rukou stavia, druhou rúca. Naproti tomu Boh bohato žehná námahy tých hlásateľov evanjelia, ktorí zo všetkých síl pracujú predovšetkým na svojom vlastnom posvätení.

Budú vidieť, ako bohato pučia kvety a rastie ovocie ich neúnavného apoštolátu, a tak v deň žatvy "vrátia sa s jasotom a svoje snopy ponesú"60.

Veľmi by sa mýlil každý klerik, ktorý by z falošnej horlivosti zanedbával svoje vlastné posvätenie a celkom by sa venoval vonkajším prácam svojho povolania, nech by boli akokoľvek cenné.

Keby totiž takto robil, nielenže by uviedol do nebezpečenstva a neistoty svoju večnú spásu - ako aj apoštol národov s obavou o sebe hovorí: "Krotím svoje telo a podrobujem si ho, aby som azda, kým kážem, sám nebol zavrhnutý"61, - ale, hoci by si aj zachoval Božiu milosť, iste by stratil ten vzácny dar Svätého Ducha, ktorý dáva všetkým vonkajším skutkom apoštolátu podivuhodnú silu a účinnosť.

Ostatne, keď všetkých kresťanov viaže prikázanie: "Buďte dokonalí, ako i váš Otec nebeský je dokonalý"62, o čo väčšmi musia na seba vzťahovať slová Božského Majstra kňazi, ktorí sú osobitným Božím riadením povolaní k dokonalejšiemu nasledovaniu Ježiša Krista.

Preto Cirkev vo svojom zákonníku nariaďuje všetkým klerikom túto veľmi dôležitú povinnosť: "Klerici majú viesť svätejší vnútorný i vonkajší život ako laici, a majú im byť príkladom v čnosti a v dokonalom živote"63.

A pretože príslušník kléru je "Kristovým vyslancom"64, má tak žiť, aby mohol o sebe povedať to, čo apoštol:

"Napodobňujte ma, ako aj ja napodobňujem Krista"65.

Musí žiť ako druhý Kristus, ktorý leskom svojej čnosti osvecoval a stále osvecuje všetkých ľudí.

 

Hlboká zbožnosť.

V duši kňaza majú zaiste kvitnúť všetky čnosti; sú však niektoré, ktoré mu osobitne prislúchajú. Je to predovšetkým zbožnosť, ako to vyjadril aj Apoštol národov, keď sa prihováral k svojmu milému žiakovi Timotejovi:

"Cvič sa v nábožnosti!"66

Kontakt klerika s Bohom je totiž taký úzky, vnútorný a častý, že sa sluší, aby bol preniknutý jemnou vôňou zbožnosti.

Zbožnosť "je užitočná na všetko"67, tým väčšmi ju potrebuje kňazský úrad.

Bez zbožnosti sa aj tie najsvätejšie úkony a najvznešenejšie obrady konajú len mechanicky a zo zvyku, lebo im chýba duch, chýba im život. Zbožnosť však, o ktorej, ctihodní bratia v biskupskom úrade, hovoríme, nie je čosi povrchné a vonkajšie, čo síce duši lahodí a možno i lichotí, ale ju neposilňuje a nevedie k svätosti. Naopak, máme na mysli trvalú nábožnosť, ktorá nepodlieha premenlivým citom, ale sa opiera o pevné zásady bezpečnej náuky a vyviera zo silného presvedčenia - a tak kto ju má, dokáže vzdorovať útokom pokušení.

Táto zbožnosť musí síce na prvom mieste smerovať k nebeskému Otcovi, ale nemá obchádzať ani panenskú Bohorodičku. K nej sa klerici majú utiekať s prítulnejšou láskou ako laici pre skutočnú a silnú podobnosť vzťahov medzi klérom a Ježišom Kristom, a medzi Máriou a jej božským Synom.

 

Panictvo a celibát príslušníkov klerického stavu.

So zbožnosťou úzko súvisí mravná čistota, ktorá je najvzácnejšou ozdobou katolíckych klerikov. Kňazi Cirkvi latinského obradu majú takú prísnu povinnosť úplne ju zachovávať, že jej zanedbanie je už samo osebe svätokrádežou.68

Aj keď kňazov východnej Cirkvi nezaväzuje takýto prísny zákon, celibát je aj u nich vo veľkej úcte, ba pre vyššie stupne hierarchie je aj u nich nutný a povinný.

Že táto čnosť Božím služobníkom naozaj prislúcha, poznáme už na základe rozumu.

Pretože "Boh je duch"69, zdá sa byť veľmi vhodné, aby sa ten, kto mu slúži, akoby "vyzliekol z tela".

Už starí Rimania poznali krásu tejto čnosti. Keď ich najväčší rečník spomína jeden v najstarších rímskych zákonov: "K bohom pristupuj čistý", takto ho vysvetľuje:

"Zákon káže k bohom pristupovať čistý, totiž s čistou dušou, od ktorej všetko závisí; to však nevylučuje čistotu tela, ale má sa to rozumieť tak, že ak treba zachovať čistotu tela, tým väčšmi je potrebné starať sa o čistotu duše, ktorá telo prevyšuje".70

Podobne v Starom zákone Mojžiš v Božom mene nariadil Áronovi a jeho synom, aby celý týždeň nevychádzali zo stánku a počas tých dní zachovali zdržanlivosť.71

No od kňazov Nového zákona, ktorí nesmierne prevyšujú kňazov Starého zákona, vyžaduje sa zaiste omnoho väčšia mravná čistota.

Prvé stopy zákona o celibáte, ktoré svedčia o tom, že už vtedy bol samozrejmosťou, nachádzame v 33. kánone Elvirského koncilu72, ktorý sa konal začiatkom IV. storočia, keď ešte zúrilo prenasledovanie kresťanov.

Tento predpis bol vlastne uzákonením a posilnením mravnej požiadavky, vyplývajúcej z evanjelia a z učenia apoštolov.

Božský Majster, ktorého nazývame "kvetom panenskej Matky"73, si vysoko vážil čnosť mravnej čistoty a vyhlásil o nej, že presahuje prirodzené ľudské sily74; chcel, aby ho v nazaretskom dome od útlej mladosti vychovávala panenská Mária a panenský Jozef; osobitnou láskou miloval neporušené, čisté srdcia, ako boli sv. Ján Krstiteľ a sv. Ján Evanjelista; a napokon Apoštol národov, ktorý verne vysvetľoval zákon evanjelia a Kristovo učenie, veľmi chváli panictvo a panenstvo, najmä to, ktorým sa zasväcujeme službe Bohu:

"Kto je bez ženy, stará sa o Pánove veci, ako sa páčiť Pánovi"75.

Keď si toto všetko zvážime, ctihodní bratia v biskupskom úrade, nie je možné, aby klérus novej zmluvy nepocítil nebeské kúzlo tejto čnosti, aby sa neusilovali patriť medzi tých, "ktorým je dané chápať toto slovo"76 a aby si dobrovoľne neuložili zachovávanie tejto čnosti, čo je zároveň v celej Cirkvi latinského obradu nariadené najprísnejším zákonom.

Aj koncil v Kartágu koncom IV. storočia pripomína, "aby sme aj my zachovávali, čo učili apoštoli a čo sa za starých čias zachovávalo"77.

Nechýbajú ani svedectvá slávnych východných Otcov, ktoré chvália prednosti celibátu a dosvedčujú, že kde panovala prísnejšia disciplína, nebolo rozdielu medzi latinskou a východnou Cirkvou ani v tejto otázke. Pripomeňme si niektoré významnejšie príklady:

Sv. Epifanius, ktorý žil koncom IV. storočia, dokazuje, že celibát sa vzťahuje aj na subdiakonov: "Kto žije v manželstve a stará sa o deti, aj keď má prvú manželku, toho Cirkev v žiadnom prípade nepripustí k diakonskej vysviacke.

Vysvätí len toho, kto je slobodný, prípadne sa stal vdovcom po tom, čo táto jeho jediná manželka – ktorú kedy mal - zomrela. Robí sa tak najmä tam, kde sa dôsledne zachovávajú cirkevné predpisy"78.

V tejto veci je celkom jednoznačný najmä sv. Efrém sýrsky, edesský diakon a učiteľ Cirkvi, ktorý "sa právom nazýva citarou Svätého Ducha"79.

V jednej svojej básni takto oslovuje svojho priateľa, biskupa Abraháma:

"Zaslúžiš si svoje meno, Abrahám, lebo aj ty si sa stal otcom mnohých; ale pretože nemáš ženu, ako mal Abrahám Sáru, hľa, tvoje stádo je tvojou manželkou. Vychovávaj jeho synov vo svojej pravde. Kiežby sa ti stali duchovnými deťmi a synmi zasľúbenia, aby boli dedičmi raja. Ó, krásne ovocie čistoty, čo robíš klérus ľúbezným..., prekypel roh a pomazal ťa, ruka spočinula na tebe a vyvolila ťa, Cirkev volala a zamilovala si ťa".80

A inde zas sv. Efrém hovorí:

"Nestačí, aby klerici obetujúci živé Telo, očistil si len dušu a vymyl jazyk, aby si umyl ruky a celé telo, ale stále musí byť celkom čistý, lebo má úlohu prostredníka medzi Bohom a ľudským pokolením. Nech je pochválený ten, ktorý očistil svojich sluhov".81

Podobne hovorí aj sv. Ján Zlatoústy:

"Kto chce prináležať ku kléru musí byť čistý, ako by žil medzi nebeskými Mocnosťami".82

Napokon vhodnosť celibátu a zákona, ktorý ho klerikom predpisuje ako povinnosť, dokazuje aj sama vznešenosť, alebo ako hovorí sv. Epifanius, "neuveriteľná česť a dôstojnosť"83 kresťanského kléru, ako som sa už o nej stručne zmienil.

Keď má niekto taký úrad, ktorý v istom zmysle prevyšuje úlohu samých nebeských duchov, "čo sú vždy pripravení predstúpiť pred Pánovu velebu"84, či nie je správne, aby viedol, nakoľko je to možné, nebeský život?

Sluší sa, aby každý, kto sa "stará o veci Pánove"85, bol skrze bezpodmienečný celibát oslobodený od pozemských starostí, a aby tak jeho "vlasť bola v nebi"86.

Nie je vhodné, aby duch toho, kto má horlivo pracovať na spáse ľudí a stať sa pokračovateľom v diele božského Vykupiteľa, bol zbavený starosti o vlastnú rodinu, ktorá by zabrala nemalú časť jeho činnosti a voľného času?

Je naozaj hodné obdivu, čo v katolíckej Cirkvi veľmi často vidíme - že totiž mladí leviti, prv než by prijali subdiakonát a celkom sa odovzdali službe a uctievaniu Boha, dobrovoľne sa zriekajú radostí a potešení, ktoré by si v inom životnom povolaní mohli čestne dožičiť. Hovorím: dobrovoľne, lebo hoci po vysviacke im už nie je dovolené uzavrieť pozemský zväzok, k tejto povinnosti ich nenúti žiaden zákon ani osoba, ale prijímajú ju z vlastnej slobodnej vôle.87

Nechcem však, aby to, čím som tu doteraz odporúčal cirkevný celibát, niekto chápal, ako by som mienil podceňovať či znižovať odlišnú, ale zákonnou cestou zavedenú disciplínu východnej Cirkvi. Povedal som to len preto, aby som vyzdvihol pravdu, ktorú pokladám za najväčšiu slávu katolíckeho kňazstva a ktorá podľa mojej mienky:

Celibát a panictvo najlepšie zodpovedá želaniu a túžbe Najsvätejšieho Srdca Božieho.

Altruistická nezištnosť.

Okrem lásky k mravnej čistote a bezpodmienečnom zachovávaní celibátu majú klerici vynikať i v odpútanosti od pozemských vecí. Dnes, keď sa vo svete dá za peniaze všetko predať a všetko kúpiť, musia kráčať slobodní od každého sebectva, musia žiť v svätom opovrhovaní nízkym lakomstvom, nesmú hľadať vlastný zisk, ale dobro duší, nesmú pracovať pre svoju slávu, ale pre slávu Božiu. Nemajú byť nájomníkmi, ktorí pracujú za časnú odmenu, ani úradníkmi, ktorí si síce svedomito plnia svoje povinnosti, ale myslia aj na vlastný zisk a povýšenie.

Nech sú klerici dobrými vojakmi Ježiša Krista, ktorí sa nemiešajú do záležitostí všedného života, aby sa páčili tomu, kto ich najal.88

Nech sú Božími služobníkmi a otcami duší. Nech pamätajú, že ich namáhavé práce a starosti sa nedajú vyvážiť a odmeniť pozemskými pokladmi a ľudskými poctami. Nie je síce zakázané prijímať to, čo potrebujú na primeranú výživu a zaopatrenie, lebo podľa slov Apoštola "tí, čo slúžia oltáru, majú z oltára podiel..."

A "tak nariadil aj Pán tým, čo zvestujú evanjelium, aby žili z evanjelia"89; avšak tí, čo sú povolaní k Pánovmu podielu, ako to vyjadruje samo slovo "klerici", nech neočakávajú inú odmenu, než tú, ktorú Kristus prisľúbil svojim apoštolom:

"Máte hojnú odmenu v nebi".90

Beda klerikovi, ak nepamätá na Božie prisľúbenia, ale je "žiadostivý mrzkého zisku"91 a pridá sa k ľuďom tohto sveta, na ktorých sa Cirkev žaluje slovami Apoštola:

"Všetci hľadajú vlastné záujmy, a nie záujmy Ježiša Krista".92

Takto by nielenže nezastával zverený úrad, ale by upadol aj do opovrhnutia u veriacich, ktorí by dozaista zbadali protiklad medzi jeho životom a učením evanjelia, ktoré božský Majster tak jasne predložil, a ktoré majú klerici svojim veriacim hlásať:

"Nezhromažďujte si poklady na zemi, kde ich moľ a hrdza ničia, a kde sa zlodeji dobýjajú a kradnú. V nebi si zhromažďujte poklady".93

Keď uvážime, že Judáš, jeden z Kristových apoštolov, "jeden z dvanástich", ako smutne poznamenávajú evanjelisti, pre nezriadenú túžbu po svetských veciach upadol do záhuby, ľahko pochopíme, že tá istá ziskuchtivosť priniesla Cirkvi po stáročia toľko zla. Táto lakomosť, ktorú Svätý Duch nazýva:

"koreňom všetkého zla"94, môže človeka zviesť ku každému zločinu; i keby to u kňaza nezašlo tak ďaleko, ak je nakazený touto neresťou, vedome či nevedome sa pridáva k nepriateľom Boha a Cirkvi a spolupracuje na ich zhubných plánoch.

Naopak, úprimná a pravá nezištnosť získava klerikom srdcia všetkých, a to tým väčšmi, že s takýmto nezištným zmýšľaním, vyvierajúcim z viery, býva vždy spojený súcit so všetkými nešťastnými a trpiacimi, ktorý robí klerika otcom ubiedených. Pamätajúc na slová Ježiša Krista:

"Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili"95, v ubiedených si ctí a osobitnou láskou miluje samého Spasiteľa.

 

Apoštolská horlivosť.

Keď je katolícky klerik takto oslobodený od obidvoch zväzkov, ktoré by ho mohli tesnejšie pripútavať k pozemským veciam, a to od puta vlastnej rodiny a od otroctva ziskuchtivosti, oveľa ľahšie vzplanie tým nebeským ohňom, čo vychádza z hĺbky Ježišovho srdca, ktorému nejde o nič iné, ako o to, aby zasiahol apoštolské duše a zapálil celú zem.96

Táto horlivosť za Božiu slávu a spásu duší má služobníka Božieho - ako čítame o Božskom Spasiteľovi vo Svätom Písme97 - úplne stravovať, aby zabudol na seba a na svoje záujmy a má mu byť vzpruhou, aby sa bezvýhradne odovzdal svojmu vznešenému poslaniu a vždy viac a viac sa usiloval lepšie a dôslednejšie spĺňať povinnosti svojho poslania.

Môže klerik uvažovať o pravdách evanjelia, môže počúvať ponosu svojho dobrého pastiera:

"Mám aj iné ovce, ktoré nie sú z tohto ovčinca. Aj tie musím priviesť"98,

môže hľadieť na "polia už biele na žatvu"99 bez toho, že by nepocítil v sebe horúcu túžbu priviesť aj tieto blúdiace duše na pravú cestu a neponúkol by sa "Pánovi žatvy" za neúnavného robotníka?

Môže sa pozerať na obrovské zástupy "sklesnuté ako ovce bez pastiera"100 - a to nielen v ďalekých misijných zemiach, ale i na miestach a v krajinách, ktoré sú už dávno kresťanské - bez toho, že by v jeho duši nenašlo ozvenu spolucítenie, ktoré vždy tak veľmi hýbalo Božským Srdcom Pána Ježiša?101

Mohlo by sa to stať klerikovi, ktorý vie, že má na svojich perách slová života, a že z jeho rúk vychádza dielo znovuzrodenia a spásy? Buď Bohu večná vďaka, že práve tento oheň apoštolskej horlivosti ako žiarivý lúč zdobí čelo katolíckeho duchovenstva. S radostnou útechou vo svojom otcovskom srdci hľadím na ctihodných bratov a milovaných synov biskupov, kňazov a diakonov. Vždy sú pripravení ako vybraný a vycvičený šík, hotoví nastúpiť na zavolanie vodcu Cirkvi na všetky fronty obrovského bojiska, aby tam zvádzali pokojný ale zato tvrdý boj pravdy proti bludu, boj svetla proti tme, boj Božieho kráľovstva proti kráľovstvu diabla.

 

Vernosť a oddanosť Kristovi.

Z tejto vlastnosti katolíckeho duchovenstva, že totiž má byť pohotovým a udatným vojakom, plynie potreba disciplíny, alebo, aby sme sa vyjadrili ako kresťania, potreba poslušnosti; tej poslušnosti, čo tak krásne spája rozličné stupne cirkevnej hierarchie a "podivnou pestrosťou obklopuje, ozdobuje a spravuje svätú Cirkev, ktorá vysviaca jedných za biskupov, druhých za kňazov, tretích za kňazov nižšieho stupňa, nazývaných diakoni, a tak z mnohých údov rozličnej hodnosti vytvára jedno Kristovo telo".102

Túto poslušnosť sľubujú diakoni a novokňazi svojmu biskupovi prv, než udelí vysviacku, a tú istú poslušnosť prisahajú biskupi v deň svojej vysviacky najvyššej viditeľnej hlave Cirkvi, nástupcovi sv. Petra, zástupcovi Ježiša Krista.

Záväzok poslušnosti spája teda rôzne údy cirkevnej hierarchie medzi sebou navzájom a všetkých s pápežom, aby sa bojujúca Cirkev stala pre Božích nepriateľov obávaným "dobre zoradeným šíkom"103; na jednej strane má mierniť príliš horlivých, ale zároveň povzbudzovať ochabnutých a ospalých; každému musí určiť jeho miesto a jeho úlohu, ktorú má podriadený prijať bez odporu, ak nemá byť na prekážku vznešenému cieľu, o ktorý sa Cirkev usiluje vo svete. Každý nech prijíma nariadenia cirkevných predstavených ako vôľu samého Ježiša Krista, ktorého všetci poslúchame ako jedného a pravého pôvodcu a hlavu katolíckeho náboženstva a ktorý sa pre nás "stal poslušným až na smrť, až na smrť na kríži".104

Božský Veľkňaz chcel nám totiž celkom mimoriadnym spôsobom zjaviť svoju absolútnu poslušnosť nebeskému Otcovi, ako to dosvedčujú veľmi mnohé výroky prorokov a evanjelistov:

"Preto keď prichádza na svet, hovorí: Nechcel si obetu ani dar, ale dal si mi telo... Vtedy som povedal: Hľa, prichádzam - vo zvitku knihy je napísané o mne - aby som plnil tvoju vôľu, Bože".105

"Mojím pokrmom je plniť vôľu toho, ktorý ma poslal".106

A keď visel na kríži, neodovzdal svoju dušu do Otcových rúk prv, než vyhlásil, že všetko, čo o ňom predpovedalo Sväté písmo, je splnené, totiž celé poslanie, ktoré mu zveril Otec, až po tajomné "žíznim", ktoré vyriekol, "aby sa splnilo Písmo".107

Chcel tým ukázať, že aj najväčšia horlivosť za duše musí sa vždy riadiť Božou vôľou, a teda poslušnosťou voči zákonitým cirkevným predstaveným, ktorí zastupujú Krista a oznamujú nám jeho vôľu.

 

Cirkev a veda.

Obraz katolíckeho klerika, ktorý tu celému svetu predkladáme bol by však neúplný, keby sme zabudli na jednu jeho Cirkvou požadovanú vlastnosť, a to na vzdelanie. Katolícki klerici majú od Ježiša Krista poslanie a úrad učiť pravdu:

"Učte všetky národy"108, čím bol vlastne ustanovený za "učiteľa v Izraeli"109.

Klérus musí podávať poznanie o spáse, ako hovorí apoštol národov "múdrym i nemúdrym"110; ako však ale by mohol iných učiť, ak by sám nebol vzdelaný?

"Lebo pery majú zachovávať poznanie a z jeho úst sa vyhľadáva zákon"111, hovorí Svätý Duch ústami proroka Malachiáša, a nikto nemôže vyriecť vážnejšie slová o potrebe vzdelania u klerikov, ako to urobila sama Božia Múdrosť ústami proroka Ozeáša:

"Pretože si odmietol poznanie, odmietnem ťa, nebudeš mi slúžiť ako kňaz".112

Klerik musí dokonale ovládať katolícku vierouku a mravouku, aby ju mohol predkladať druhým, aby vedel vysvetľovať dogmy a mocou svojho slova odstraňovať náboženskú nevedomosť, ktorá zatemňuje ducha mnohých dnešných ľudí napriek tomu, že svetská veda zaznamenala obdivuhodný pokrok. Ak niekedy, tak práve dnes treba pripomenúť slávny Tertuliánov výrok: "Pravda si niekedy vyžaduje len klérus, aby zbavoval ľudí rozličných predsudkov a bludov, ktoré do nich vštepila nenávisť protivníkov; moderným ľuďom, ktorí tak túžobne hľadajú pravdu, má túto podávať s nepredpojatou úprimnosťou; dušiam, ktoré sú v neistote alebo v pochybnostiach, má vliať odvahu a dôveru a s pokojnou istotou ich priviesť do bezpečného prístavu uvedomelej a pevnej katolíckej viery. Proti útokom bezočivého a tvrdošijného bludu má sa však postaviť s odvahou a rozhodnosťou."

 

Posvätné i svetské vedy.

Preto klerik, ctihodní bratia v biskupskom úrade, má vzhľadom na svoje úlohy pokračovať vo vážnom a dôkladnom štúdiu teológie aj vtedy, keby bol mimoriadne zaneprázdnený prácami a starosťami svojho úradu.

Má si vzdelanie, ktoré si priniesol zo seminára, každodenne obohacovať novými teologickými znalosťami, aby stále dokonalejšie zastával svoj úrad kazateľa a pastiera.114

Klerik má byť okrem toho zbehlý aj vo svetských vedách, ktoré sú spoločným majetkom vzdelancov dnešnej doby, aby tak svojmu vznešenému úradu získal úctu a u ľudu nadobudol dôveru a vážnosť, čo mu nepochybne pomôže v pastoračnej činnosti. Znamená to, že má byť v pravom slova zmysle moderný, ako je moderná aj katolícka Cirkev, ktorá v sebe zahŕňa všetky národy rôznych storočí a všetkým sa vie prispôsobiť; žehná všetky dobré podujatia a nielenže sa nebojí ani odvážnejšieho pokroku vedy - ak je naozaj pravou vedou - ale ho i napomáha. Katolícke duchovenstvo vždy vynikalo v každom vednom odbore. Áno, boli časy, keď stálo na čele vedy, takže slovo "klerik" znamenalo toľko ako "učenec". A Cirkev nielenže strážila a zachovávala poklady antickej kultúry, ktoré by sa bez nej a bez jej kláštorov takmer celkom stratili, ale prostredníctvom svojich učencov dokázala, že každé ľudské poznanie môže slúžiť na osvetlenie a na obranu katolíckej viery. Túto pravdu sme i my sami len nedávno potvrdili, keď sme svätožiarou nebešťanov a hodnosťou cirkevného učiteľa ozdobili Alberta Nemeckého, ktorého si už jeho vrstovníci uctili prímením "Veľký" a "doctor universalis" a ktorého žiakom bol aj sám preslávny sv. Tomáš Akvinský.

Dnes, samozrejme, nemožno žiadať, aby duchovenstvo viedlo vo všetkých vedných odboroch. Okruh vedy sa natoľko rozšíril, že ho žiaden jednotlivec nemôže obsiahnuť celý, tým menej byť vo všetkých jej odboroch vynikajúci. Pokladáme však za vhodné povzbudiť tých klerikov, ktorí cítia náklonnosť a osobitné nadanie na niektorý odbor vedy či umenia, aby sa mu venovali, ak sa to, pravda, zrovnáva s ich cirkevným povolaním. Keď sa tak robí v patričných medziach a pod vedením Cirkvi, slúži jej to na česť a na slávu Ježiša Krista, jej Hlavy. No ani ostatné duchovenstvo nech sa neuspokojí s tým stavom znalostí, ktoré azda stačili v predošlých storočiach, ale nech sa vynasnaží o širšie a dôkladnejšie vzdelanie, ktoré by zodpovedalo výdobytkom modernej doby - v porovnaní s minulosťou spomeňme napríklad vedecké výskumy.

Zaiste Boh, "ktorý sa hrá vo vesmíre"115, chce aj v našich časoch povolať na kňazskú hodnosť a prostredníctvom kňazov robiť divy svojho požehnania aj u takých, ktorým toto vedecké vzdelanie takmer úplne chýba.

Robí tak preto, aby sme sa naučili väčšmi si ceniť svätosť ako vedu a aby sme nedôverovali väčšmi v ľudskú múdrosť ako v Božiu pomoc. Inými slovami: aby sa svet z času na čas mohol presvedčiť o pravdivosti tejto spasiteľnej náuky:

"Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych..., aby sa pred Bohom nik nevystatoval".116

Avšak podobne, ako v prirodzenom poriadku zázraky na krátky čas prerušujú pôsobenie prírodných zákonov, ale ich úplne nerušia, tak sú aj títo čnostní ľudia pravými živými zázrakmi, u ktorých svätosť nahradí a vyplní nedostatky, pričom sa ale vôbec neumenšuje potreba a pravdivosť zásad, ktoré som tu podčiarkol.

Najmä dnes treba klerikom veľmi zdôrazňovať potrebu čnosti a vedy, potrebu príkladného života a vzorného vzdelania, aby všade okolo seba šírili "Kristovu ľúbeznú vôňu"117; dnes, keď Katolícka akcia - čin, ktorý ma tak teší a oblažuje, lebo povzbudzuje duše k vrcholu dokonalosti - privádza laikov do častejšieho styku a k užšej spolupráci s kňazom, v ktorom chcú nájsť nielen svojho vodcu, ale na ktorého sa pozerajú ako na vzor kresťanského života a apoštolskej horlivosti.

 

III.VSTUP DO KLERICKÉHO STAVU.

Podstatná úloha seminára.

Keď je teda dôstojnosť katolíckeho kléru taká vznešená a vyžaduje si osobitné dary ducha, je nevyhnutne potrebné, ctihodní bratia v biskupskom úrade, aby kandidáti dostali primeranú výchovu. Cirkev si toho bola vždy vedomá, a preto vo svojich dejinách ničomu nevenovala takú starostlivosť a materskú pozornosť, ako výchove klerikov. Veľmi dobre vie, že tak ako náboženský a mravný život národov najväčšmi závisí na činnosti duchovenstva, tak budúcnosť klerika určuje výchova, akú dostal. Aj na neho sa vzťahujú slová Svätého Ducha:

"Navykaj chlapca na životnú dráhu, ktorej sa mu treba pridŕžať, a neodchýli sa od nej ani v starobe".118

Preto Cirkev, vedená vnuknutím Svätého Ducha, žiada, aby všade boli zriadené semináre pre osobitnú výchovu klerikov. Preto, ctihodní bratia v biskupskom úrade, ktorí máte s nami podiel na správe Cirkvi, dbajte o seminár ako o zrenicu svojho oka; nech je on hlavným predmetom vašich starostí. Predovšetkým buďte bedliví pri výbere predstavených a profesorov, najmä však špirituála, ktorý má najväčší vplyv na utváranie duše klerika. Dajte svojim seminárom naozaj čnostných klerikov! Neváhajte pozvať do seminára ani takých, ktorí zastávajú úrady na prvý pohľad dôležitejšie, ale sa pritom nedajú ani porovnať s touto základnou a nenahraditeľnou úlohou. Hľadajte teda všade, kde len môžete, pre túto prácu súcich mužov. Nech učia kňazským čnostiam skôr svojím príkladom ako svojím slovom, nech vedia seminaristom vštepiť spolu s vedou aj statočného, mužného a apoštolského ducha. Pod ich vedením má v seminári prekvitať zbožnosť, čistota, disciplína a veda. Mladé duše sa tu majú múdro utužovať nielen proti chvíľkovým pokušeniam, ale i proti vážnejším nebezpečenstvám, ktorým budú neskôr vo svete vystavení a proti ktorým budú raz musieť bojovať, "aby zachránili aspoň niektorých".119

 

Filozofia vekov.

Aby budúci klerici získali vedeckú formáciu, akú si dnešná doba vyžaduje, je veľmi dôležité, aby po dôkladnom klasickom vzdelaní boli zasvätení do scholastickej filozofie "podľa metódy, náuky a princípov Anjelského učiteľa".120

Túto filozofiu vekov, "philosophia perennis", ako ju nazval môj veľký predchodca Lev XIII., potrebujú nielen preto, aby hlbšie vnikli do právd viery, ale aj preto,, že ich veľmi dobre vyzbrojuje proti všetkým moderným bludom. Uschopňuje ich totiž, aby jasne rozoznávali pravdu od klamu; učí ich, aby v najrozmanitejších otázkach, ako aj pri svojom ďalšom štúdiu mali dobrý rozhľad, čím prevýšia mnohých iných, ktorým - hoci vynikajú väčšou učenosťou - chýba takéto filozofické vzdelanie.

 

Národné semináre.

Niekde azda malá rozloha diecézy, žalostne malý počet povolaní, alebo nedostatok finančných prostriedkov a schopného personálu nedovoľuje, aby si každý biskup vybudoval vlastný seminár, ktorý by vyhovoval všetkým kánonom cirkevného kódexu121 a ostatným cirkevným predpisom.

Vtedy biskupi takejto krajiny veľmi dobre urobia, keď sa bratsky spoja a spoločnými silami si vybudujú taký seminár, ktorý by úplne zodpovedal svojmu vznešenému cieľu.

Veľký úžitok z takéhoto sústredenia zaiste hojne vyváži všetky vynaložené obete. Pre otcovské srdce biskupa je to síce ťažká obeta, keď sa jeho drahí leviti vzdiaľujú i z kraja, v ktorom majú raz pracovať. Táto bolesť však bude štedro odmenená, keď sa mu po čase budú vracať lepšie pripravení a s bohatšími duchovnými pokladmi, ktoré budú rozdávať v hojnej miere na väčší úžitok diecézy. A preto nielenže neprestávam pri každej príležitosti povzbudzovať a podporovať takéto podujatia, ale často som ich i poradil a odporúčal, ba nariadil. Ba čo viac, kde som to pokladal za potrebné, zo svojich vlastných prostriedkov som postavil, opravil alebo rozšíril niekoľko takýchto národných seminárov, a to, ako o tom všetci vedia, nie bez veľkých starostí a hmotných obetí. Aj v budúcnosti sa s Božou pomocou budem so všetkou horlivosťou venovať tomuto dielu, ktoré považujem za jedno z najužitočnejších pre dobro Cirkvi.

 

Výber kandidátov a otázka povolania.

Všetko toto úsilie o výchovu klerického dorastu by však neprinášalo úžitok, keby sa múdro nevyberali kandidáti, pre ktorých sa semináre zriadili. Na tomto výbere majú spolupracovať všetci, ktorí bohoslovcov vychovávajú: predstavení, špirituáli a spovedníci, každý svojím spôsobom a v medziach svojho úradu. Musia však všemožne napomáhať a upevňovať kňazské povolania, ktoré pochádzajú od Boha. V príhodnom čase majú však aj rázne prekaziť cestu k tomuto stavu tým, o ktorých sa presvedčili, že nie sú súci, a teda ani schopní na to, aby si dôstojne plnili svoje kňazské povinnosti. Najlepšie je nepovolaných hneď vylúčiť. Váhanie a čakanie v týchto veciach je veľkou chybou a znamená značnú škodu. Ak sa s vylúčením pre nejakú príčinu odkladalo, treba chybu hneď, ako ju spoznajú, napraviť bez akýchkoľvek ohľadov, bez falošného súcitu, ktorý by bol vlastne krutosťou nielen voči Cirkvi, ktorej sa natláča neschopný a nehodný služobník, ale aj pre samého mladíka, lebo na pomýlenej životnej ceste by si veľmi ľahko ohrozil vlastnú spásu, ako aj spásu iných.

Skúsený a pozorný predstavený seminára, ktorý si s láskou individuálne všíma každého z tých, čo sú mu zverení a sleduje ich náklonnosti, bez ťažkostí zistí, ktorého z nich naozaj volá Boh do kňazského stavu. Povolanie, ako to dobre viete, ctihodní bratia v biskupskom úrade, nespočíva vo vnútornom hnutí srdca a v citovej záľube, ktoré môžu i chýbať i prestať, ale závisí skôr od pravého úmyslu kandidáta, ktorý spolu s telesnými, duševnými a mravnými vlastnosťami robí ho schopným pre tento stav. Kto sa chce stať kňazom zo vznešenej pohnútky, aby sa zasvätil službe Bohu a spáse duší, a je alebo sa aspoň usiluje, aby bol naozaj pobožný, pevný v čistote a ako som to už spomenul, primerane vzdelaný, o tom je zrejmé, že ho Boh volá do kňazského stavu. Kto sa však chce stať kňazom - azda i z donútenia nerozvážnych rodičov - len pre pozemské a časné výhody, ktoré vidí alebo očakáva v kňazskom stave, kto sa veľmi často prehrešuje proti domácemu poriadku a poslušnosti, kto prejavuje málo náklonnosti k nábožnosti, málo chuti do práce a málo nadšenia pracovať na spáse duší, najmä však kto je náklonný k zmyselnosti a dlhší čas neprejavil schopnosť premôcť ju, a napokon, kto je tak neschopný na štúdiá, že pravdepodobne nezvládne predpísané učivo - žiaden z týchto sa nezrodil pre kňazský stav a nie je naň schopný. Ak takýchto zavčasu zo seminára nevylúčia, urobia ich odchod ťažším, ba možno ich doženú až k tomu, že bez povolania a bez kňazského ducha uvalia na seba bremeno tohto stavu.

Predstavení seminárov, špirituáli a spovedníci majú si uvážiť, akú veľkú zodpovednosť voči Pánu Bohu, Cirkvi a voči samým mladíkom berú na seba, ak nevykonajú svoju povinnosť a neprekazia takýto pomýlený krok. Povedal som, že i spovedníci a špirituáli môžu byť zodpovední za taký veľký omyl. Nie preto, že by hádam mohli v tomto prípade urobiť navonok a verejne čosi, čo im prísne zakazuje ich delikátny úrad ako aj spovedné tajomstvo, ale preto, že môžu silno vplývať na dušu každého bohoslovca a s otcovskou ráznosťou ho viesť tak, ako si to vyžaduje jeho duchovné dobro. Preto najmä vtedy, keď predstavení z akejkoľvek príčiny nezasahujú, majú bez ľudských ohľadov neschopných a nehodných bohoslovcov upozorniť na ich povinnosť odísť, kým je čas. Pri riešení veci nech sa vždy pridŕžajú bezpečnejšej mienky, ktorá je zaiste priaznivejšia aj pre bohoslovca, pokiaľ ide o vec samu, keďže ho odvracajú od cesty, ktorá by ho mohla priviesť do záhuby. Ba i v prípadoch, keď nemajú celkom jasno, či musia uložiť takúto povinnosť, nech aspoň použijú celú svoju autoritu, ktorá plynie z ich úradu a zo srdečného otcovského vzťahu k svojim duchovným synom, aby ich primäli k dobrovoľnému odchodu. Spovedníci nech si pripomenú, čo za podobných okolností odporúča sv. Alfonz z Liguori: "Vo všeobecnosti možno povedať, že čím je v tejto veci spovedník prísnejší, tým bezpečnejšie ich vedie k spáse; a naopak, čím je blahosklonnejší, tým je v skutočnosti ukrutnejší." Sv. Tomáš z Villanovy takýchto priveľmi zhovievavých spovedníkov nazýva milosrdnými bez srdca, impie pios. Takáto láska sa protiví láske.122

Biskup nesmie nikdy vysvätiť homosexuála, ani pedofila a dokonca ani tých heterosexuálov, u ktorých nemá stopercentnú istotu, že nikdy neporušia celibát.

Hlavnú zodpovednosť má však vždy biskup, lebo podľa veľmi prísneho cirkevného predpisu:

"nesmie nikomu udeliť vyššie svätenia, ak o jeho kanonickej schopnosti nemá aspoň mravnú istotu; inak by nielen veľmi ťažko zhrešil, ale vystavil by sa nebezpečenstvu spoluúčasti na cudzích hriechoch".123

Tento zákon nám pripomína radu, ktorú dal sv. Pavol Timotejovi:

"Na nikoho prenáhlene nevkladaj ruky a nemaj účasť na cudzích hriechoch".124

Môj predchodca sv. Lev Veľký hovorí:

"Čo iné znamená prenáhlene vkladať ruky, ako udeliť vysviacku nedozretým a nepreskúmaným; tým, ktorým chýbajú zásluhy poslušnosti, a neosvedčili sa v cirkevnej disciplíne. A čo iné znamená mať spoluúčasť na cudzích hriechoch, ak nie to, že biskup, ktorý vysviaca, stáva sa takým, aký je ten, čo si nezaslúžil byť vysvätený"?125

Aj sv. Ján Zlatoústy sa obracia na biskupov s týmito slovami:

"Aj ty ponesieš trest za minulé i budúce hriechy toho, ktorému si udelil vysviacku".126

Tieto veľmi prísne slová, ctihodní bratia v biskupskom úrade, znamenajú nesmierne ťažkú zodpovednosť. Zo strachu pred ňou veľký milánsky biskup sv. Karol Boromejský hovorieval:

"Aj najmenšou nedbalosťou v týchto veciach môžem na seba uvaliť ťažkú vinu"127

Konajme teda podľa spasiteľnej rady sv. Jána Zlatoústeho:

"Nevkladaj ruky po prvej, po druhej, ani po tretej skúške, ale až po dlhej úvahe a dôkladnom skúmaní".128

Toto sa vzťahuje predovšetkým na bezúhonnosť kandidátov klerického stavu. Sv. biskup a učiteľ Cirkvi Alfonz Maria z Liguori píše:

"Nestačí, že biskup nevie nič zlého o tom, ktorého chce vysvätiť, ale musí si byť istý, že je naozaj mravne čnostný".129

Nebojte sa toho, že sa budete zdať veľmi prísni, keď na základe svojho práva i svojej povinnosti, budete požadovať pozitívne dôkazy, podľa ktorých môžete uzatvárať, že kandidát je súci, alebo keď v pochybných prípadoch vysviacku odložíte. Dobre hovorí Sv. Gregor Veľký:

"V lese rúbu stromy, ktoré sa hodia na stavbu, ale dokiaľ je ich drevo surové, nekladú na ne ťarchu budovy. Čakajú, kým neuschne, a stane sa tak veľmi dobre upotrebiteľným; a keby človek z neopatrnosti zaťažil surové drevo, čoskoro by sa pod ťarchou zlomilo".130

Toto prirovnanie dobre objasňujú slová Anjelského učiteľa:

"Vysviacka si vyžaduje svätosť... Preto jej bremeno treba položiť na steny, ktoré svätosť zbavila vlhkosti chýb".131

Ak sa teda svedomito zachovajú všetky cirkevné predpisy a ak sa všetci budú riadiť pravidlami, ktoré som o tomto predmete pred niekoľkými rokmi publikoval prostredníctvom Kongregácie pre sviatosti132, oslobodí sa svätá Cirkev od mnohých sĺz a veriaci od mnohých pohoršení.

Obraciam sa aj na najvyšších rehoľných predstavených, vážne ich napomínam a žiadam, aby vychovávali svojich bohoslovcov nielen podľa predpisov, ktoré som vyniesol o ich výchove133 a o výchove svetských duchovných, ale aj podľa všeobecne platných smerníc o výchove kňazstva, ktoré podávam v tomto dokumente, lebo biskup prv, než vysvätí mladých rehoľníkov, vyžiada si mienku ich predstavených.

 

Nedostatok duchovenstva.

Biskupi a rehoľní predstavení nech od tejto potrebnej prísnosti necúvajú ani z eventuálnej obavy, že sa zmenší počet kňazov v diecéze alebo v reholi. Túto ťažkosť mal pred očami už aj Anjelský učiteľ sv. Tomáš a odpovedá na ňu so svojou obvyklou jasnosťou a múdrosťou:

"Keď sa vyberajú len súci, a nehodní sa vylučujú, Boh nikdy neopustí svoju Cirkev natoľko, že by sa nenašiel dostatočný počet vhodných mužov pre potreby veriacich"134

A napokon, keď ten istý veľký učiteľ takmer doslova cituje 22. kánon všeobecného lateránskeho snemu135, oprávnene napomína:

"Keby sa i nenašlo toľko kňazov, koľko je ich teraz, zaiste by bolo lepšie mať málo dobrých ako mnoho zlých".136

To isté som spomenul z príležitosti medzinárodnej púte seminaristov do Ríma, ktorá sa konala na oslavu môjho kňazského jubilea, keď som hovoril k veľkému počtu talianskych biskupov a arcibiskupov, že jeden dobre pripravený a sformovaný klerik znamená pre Cirkev viac ako veľký počet duchovných, ktorí sú málo alebo vôbec nepripravení. V takých totiž Cirkev neskladá žiadnu nádej, ba je veľmi pravdepodobné, že bude nad nimi roniť slzy.137

Aké hrozné účty budeme musieť skladať pre Pastierom pastierov a pred najvyšším Biskupom duší my, ctihodní bratia v biskupskom úrade, keď zveríme svojich veriacich neschopným vodcom a lenivým a neskúseným učiteľom!

 

Prostriedky, ktorými možno zvýšiť počet povolaní:

1./Modlitba

I keď tí, čo vychovávajú a vyučujú bohoslovcov, nemusia prejavovať osobitnú starostlivosť o to, aby sa zvýšil ich počet, predsa sa majú všetci snažiť získať tým viac dobrých a súcich pracovníkov pre Pánovu vinicu, čím viac narastajú duchovné potreby ľudskej spoločnosti. Aby tento vznešený cieľ dosiahli, podľa príkazu Ježiša Krista odporúčame predovšetkým ten najúčinnejší a všetkým prístupný prostriedok: vytrvalú modlitbu.

"Žatva je síce veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu".138

Ktorá modlitba by mohla byť milšia Najsvätejšiemu Srdcu Spasiteľa, a kedy môžeme dúfať, že budeme čo najskôr a hojne vyslyšaní, keď nie vtedy, keď prosíme o to, čo si Jeho Božské Srdce tak vrúcne praje?

"Proste a dostanete"139, proste o dobrých a svätých kňazov, a Pán Boh nimi obdarí svätú Cirkev.

Doteraz vždy dal klerikov, ba uštedril ich aj v dobách, ktoré boli ešte menej priaznivé pre rozkvet povolaní. Dôkazom toho sú okrem iného vynikajúci muži, svetskí rehoľní kňazi 19. storočia, medzi ktorými svojimi vznešenými skutkami vykonanými na rozdielnych poliach činnosti ako jasné hviezdy vynikajú traja veľkí svätí, ktorých som na svoje veľké potešenie, vyhlásil za svätých: Ján Mária Vianney, Jozef Benedikt Cottolengo a Ján Bosko.

 

2./Spolky pre rozkvet povolaní.

Nesmieme však zanedbať ani ľudské prostriedky, ktorými možno ďalej pestovať zárodky povolania, zasiate štedrou Božou rukou do šľachetných sŕdc mladíkov. Preto chválim, žehnám a z celého srdca odporúčam tie mnohé a rozmanité zbožné diela, tie premnohé sväté snahy, pochádzajúce od Svätého Ducha, ktoré chránia, upevňujú a podporujú dušpastierske povolania.

"Premýšľajme, koľko chceme", uisťoval milý svätec lásky k blížnemu Vincent z Pauly, "vždy musíme uznať, že niet vznešenejšej práce ako vychovávať dobrých duchovných pastierov".140

Bohu sa zaiste nič tak nepáči, nič tak neslúži Cirkvi ku cti, nič dušiam tak neosoží, ako keď sa vychová svätý duchovný pastier duší.

A keď už ten, kto podá pohár vody najmenšiemu z Kristových učeníkov, "nepríde o svoju odmenu"141, aká bude odmena toho, kto do čistých rúk mladého levitu vkladá svätý kalich, červený od krvi vykúpenia a pomáha mu ho dvíhať k nebesiam - kalich, ktorý je zárukou pokoja a požehnania pre ľudstvo?

 

3./Úloha Katolíckej akcie.

A tu opäť rád obraciam svoju pozornosť na Katolícku akciu, ktorú bez prestania šírim, budujem a odporúčam. Ona totiž znamená spoluprácu laikov s klérom na apoštoláte Cirkvi, a tak nemôže ostať ľahostajnou k životnej otázke dušpastierskych povolaní. A skutočne, na moju veľkú radosť musím uznať, že ako na všetkých iných poliach kresťanskej činnosti, tak aj tu, ba najmä tu sa priam vyznamenáva. Zaiste najštedrejšou odmenou tejto jej svätej horlivosti je vskutku obdivuhodný vzrast kňazských a rehoľných povolaní z radov ňou organizovanej mládeže. Toto je dôkazom, že Katolícka akcia nie je len úrodnou pôdou pre všeobecné čnosti, ale i dobre ohradenou a obrábanou záhradou, kde sa môžu bezpečne rozvíjať najkrajšie a najnežnejšie kvety. Kiežby si všetci členovia Katolíckej akcie náležite uvedomili česť, ktorú si týmto ich združenie získava! Kiežby nadobudli presvedčenie, že katolícki laici tým, že pracujú na zvýšení počtu svetského a rehoľného kňazstva, stávajú sa účastnými - viac ako čímkoľvek iným - vysokej dôstojnosti "kráľovského kňazstva", ktorú knieža apoštolov pripisuje všetkým vykúpeným.142

 

4./Úloha rodiny.

No najlepšou a najprirodzenejšou záhradou, kde majú pučať a rozvíjať sa kvety kňazského povolania, zostáva bezpochyby rodina, ktorá kresťansky zmýšľa a kresťansky žije.

Je zrejmé, že väčšina biskupov i nižšieho kléru, ktorých "slávu bude rozhlasovať zhromaždenie svätých"143, prijala semeno svojej dôstojnosti a svätosti od otca, ozdobeného kresťanskou vierou a čnosťou, od čistej a nábožnej matky alebo od celej rodiny, v ktorej vládla dokonalá a úprimná láska k Bohu a k blížnemu.

Výnimky z tohto Božou Prozreteľnosťou stanoveného pravidla sú zriedkavé, a tak ho len potvrdzujú. Keď rodina žije svätým životom, t.j. rodičia podľa príkladu Tobiáša a Sáry prosia Boha o početné potomstvo, "v ktorom by bolo na veky zvelebené Pánovo meno"144 a vďačne ho prijímajú ako dar neba a vzácny poklad; keď sa usilujú hneď od malička vštepovať deťom svätú Božiu bázeň, vrúcnu lásku k Ježišovi, skrytému v Sviatosti Oltárnej a k Nepoškvrnenej Panne, veľkú úctu k svätým miestam a k Bohu zasväteným osobám; a keď zasa deti vidia vo svojich rodičoch príklad statočnosti, pracovitosti a zbožnosti; keď ich vidia, že milujú Pána Boha, že často pristupujú k sviatostiam, že zachovávajú nielen cirkevné prikázanie o zdržovaní sa mäsitého pokrmu v pôste, ale sa aj dobrovoľne cvičia v umŕtvovaní; keď sú svedkami toho, ako sa celá rodina schádza k bohumilej spoločnej modlitbe; keď vidia, že rodičia sú milosrdní k chudobným a podľa svojich síl ich podporujú; vtedy je ťažko mysliteľné, že by sa všetky deti neusilovali kráčať v šľapajach rodičov a že by sa nenašlo aspoň jedno, ktoré by neposlúchlo volanie Božského Majstra:

"Poď za mnou!"145 a "Urobím ťa rybárom ľudí".146

Akí šťastní sú takíto rodičia, ktorí hoci možno neprosili od Boha milosť povolania pre svoje deti - čo bolo v minulosti bežnejšie, predsa mu nekladú prekážky, ba vidia v ňom veľké vyznačenie a dôkaz mimoriadnej Božej lásky k ich rodine!

 

5. Zodpovednosť rodičov.

Žiaľbohu, často sa stáva, že rodičia, i takí, ktorí sa považujú za úprimných katolíkov - najmä vo vyšších a vzdelanejších spoločenských vrstvách - nevedia sa zmieriť s kňazským alebo rehoľným povolaním svojich detí a bez výčitiek svedomia všemožne v nich udúšajú Božie volanie, pričom používajú i také prostriedky, ktorými môžu ohroziť nielen ich povolanie do stavu väčšej dokonalosti, ale i svedomie a večnú spásu ich duší. Táto žalostná prax veru nie je ku cti vyšším sociálnym triedam, dnes tak málo zastúpeným v kňazských radoch, rovnako ako ich počínanie v minulosti, keď práve v týchto kruhoch bolo zvykom donucovať svojich synov, aby sa stali kňazmi, hoci nemali povolanie ani potrebnú súcosť.147

Pôžitkárstvo moderného spôsobu života, mnohé lákadlá, hlavne vo veľkomestách, ktoré v mladých predčasne prebúdzajú vášne, ako aj školské vyučovanie v mnohých krajinách, ktoré takisto nevplýva priaznivo na rozvoj povolaní, toto všetko je do značnej miery príčinou i vysvetlením, prečo v zámožných a vznešených rodinách vyznieva naprázdno hlas volajúceho Krista. Ale nemožno poprieť ani to, že táto zriedkavosť povolaní svedčí o žalostnom poklese viery v samých rodinách. Veď keby rodičia všetko videli z pohľadu viery, aké väčšie vyznačenie by mohli želať svojim deťom, aký vznešenejší úrad, ako ten, ktorý, ako som povedal, je hoden úcty u ľudí i u anjelov? Napokon, dlhá a bolestná skúsenosť učí, že rodičia, čo nechceli dať Bohu svoje dieťa, ktoré si On vyvolil, dopustili sa vlastne zrady na jeho povolaní - a netreba toto vyjadrenie považovať za prílišné - čím zapríčinili mnoho sĺz nielen deťom, ale i sebe. Nedaj, Bože, aby tieto slzy začali tiecť neskoro, keď už budú zbytočné, a museli by sa potom prelievať celú večnosť!

 

IV.KLÉRU i BOHOSLOVCOM CELÉHO KATOLÍCKEHO SVETA.

Otcovské povzbudenie kléru.

A teraz, vrelo milovaní synovia, obraciam sa svojím otcovským slovom priamo k vám, ku všetkému kléru Najvyššieho, svetskému i rehoľnému, ktorí ste roztrúsení po celom katolíckom svete; k vám, ktorí ste "naša sláva i radosť"148, ktorí tak veľkodušne znášate "bremeno dňa i horúčosť"149, ktorí nám i našim bratom v biskupskom úrade tak účinne pomáhate pásť Kristovo stádo!

Vám patrí moja otcovská vďaka a moje živé povzbudenie, zároveň však, keďže poznám a cením si vašu naozaj chválitebnú horlivosť, obraciam sa na vás i s úpenlivou výzvou o pomoc v núdzi prítomnej doby. Lebo čím sa stáva ťažšia, tým viac je potrebná vaša horlivosť a vaše sily, stále pripravené pomáhať ľuďom k spáse, lebo veď "vy ste soľ zeme... a svetlo sveta"150.

Ale aby na vašej činnosti naozaj bolo Božie požehnanie a aby prinášala bohaté ovocie, musíte vynikať svätosťou života. Táto čnosť je hlavnou ozdobou katolíckeho kňaza; bez nej iné dary takmer nič neznamenajú, ale s ňou i pri slabšom nadaní možno dosiahnuť zázraky, ako to vidno v živote mnohých, spomedzi ktorých spomeniem len dvoch: sv. Jozefa Kupertínskeho a mimoriadne skromného sv. Jána M. Vianneya z neskorších čias, ktorého som postavil za vzor všetkým duchovným pastierom a ustanovil ho za ich nebeského patróna. Preto sa k vám prihováram slovami apoštola národov: "Len sa pozrite na svoje povolanie!".151

Keď budete o ňom v duchu premýšľať, nie je možné, aby ste si zo dňa na deň čoraz väčšmi necenili milosť, ktorej ste sa stali účastnými svojou vysviackou, a aby vás to nepovzbudzovalo "dôstojne žiť podľa povolania, ktorého sa vám dostalo".152

 

Duchovné cvičenia.

K tomu vám najlepšie poslúži prostriedok, ktorý môj predchodca, blahej pamäti Pius X. vo svojej zbožnej a vrúcnej exhortácii ku katolíckemu kléru153 - ktorú i ja vrelo odporúčam - kladie na prvé miesto medzi najúčinnejšie pomoci, ktorými sa udržuje a rozmnožuje milosť, udelená pri vysviacke.

Je to prostriedok, ktorý som zakaždým, keď sa naskytla príležitosť, najmä však v encyklike Mens nostra154 dôrazne odporúčal všetkým svojim duchovným synom, najmä však klerikom: t.j. časté duchovné cvičenia.

A ako z príležitosti svojho zlatého kňazského jubilea nemohol som dať svojim synom osožnejšiu a spasiteľnejšiu spomienku na túto udalosť, ako keď som ich svojím okružným listom vyzval, aby vodu, prúdiacu do večného života155, čerpali z tohto stáleho prameňa, ktorý vďaka Božej štedrosti vyviera v Cirkvi, tak aj vás teraz, drahí synovia, mne tým milší, čím v užšom spojení so mnou pracujete na upevnení Božieho kráľovstva na zemi, napomínam, aby ste nezabudli na tento dôležitý prostriedok posväcovania.

Riaďte sa preto zásadami, ktoré som spomenul a utiahnite sa do samoty duchovných cvičení nielen vtedy, keď to predpisujú cirkevné zákony, ale podľa možnosti čím častejšie a na dlhší čas.

Takisto sa každý mesiac na jeden deň utiahnite od svojich záležitostí do samoty a venujte ho vrúcnejšej modlitbe a väčšej uzobranosti, tak ako to vždy robievali horliví kňazi.156

Takýmto uzobraním môže v sebe "roznietiť Boží dar"157 i kňaz, ktorý snáď nevstúpil "do Pánovej služby" na základe opravdivého povolania, ale pre svetské ciele. pretože aj on je nerozlučiteľne spojený s Bohom a Cirkvou, zostáva mu iba nasledovať radu svätého Bernarda:

"Maj sa k tomu, aby odteraz tvoje cesty a snahy boli dobré a tvoja služba svätá: ak jej svätý život nepredchádzal, nech aspoň nasleduje".158

Božia milosť, aj tá, čo vyplýva zo sviatosti kňazstva, isto mu pomôže napraviť - keď tak bude úprimne chcieť - osobné nedostatky a v budúcnosti verne plniť všetky povinnosti svojho doterajšieho stavu.

Z duchovných cvičení všetci vyjdite posilnení proti úkladom sveta, oduševnení svätou horlivosťou za spásu duší a s obnovenou láskou k Bohu.

Takíto musia totiž byť klerici, a to dnes viac než inokedy, keď sme svedkami toho, že hoci viera slabne a mravy sa zhoršujú, na celom svete cítiť aj silné náboženské prebudenie, čosi ako vanutie Svätého Ducha, ktorý chce svojou stvoriteľskou silou posvätiť a obnoviť svet.159

Keď budete naplnení týmto Duchom, budete prenášať Božiu lásku ako svätý oheň na všetkých, čo sa k vám priblížia, a naozaj sa stanete nositeľmi Krista uprostred skazeného sveta, pre ktorý je jedinou záchranou - len On je neustále tým ozajstným Spasiteľom sveta.160

 

Otcovské povzbudenie bohoslovcom.

Prv, než by som skončil svoj okružný list, obraciam pozornosť a myseľ aj k vám, kandidátom na vstup do klerického stavu, a z hĺbky srdca vám pripomínam, aby ste sa čo najstarostlivejšie pripravovali na veľké poslanie, ku ktorému vás Boh pozýva. Vy ste nádejou Cirkvi i národov, ktoré od vás čakajú veľa, ba všetko, lebo dúfajú, že z toho prameňa získajú praktické a účinné poznanie Boha a Ježiša Krista, v ktorom spočíva večný život.161

Usilujte sa teda, aby ste sa zbožnosťou, poslušnosťou, disciplinovanosťou a štúdiom stali klerikmi, po akých Kristus túži. Buďte presvedčení, že ani tá najsvedomitejšia starostlivosť, ktorou sa tak dôkladne pripravujete na svoje poslanie, nie je preháňaním, lebo od dobrej prípravy vo veľkej miere závisí celá vaša budúca apoštolská činnosť.

Pričiňte sa teda o to, aby vás Cirkev v deň vašej vysviacky našla takých, akých vás chce mať, aby vás totiž "odporúčala nebeská múdrosť, čisté mravy a verné zachovávanie spravodlivosti, aby ľúbezná vôňa vášho života bola potešením pre Kristovu Cirkev a aby ste slovom i príkladom stavali dom, totiž Božiu rodinu".162

Len takto budete môcť zachovať slávnu tradíciu katolíckeho kňazstva a urýchliť príchod túžobne očakávaného dňa, v ktorom ľudstvo bude môcť v Kristovom kráľovstve požívať ovocie Jeho pokoja!

 

Ustanovenie votívnej omše o Kristovom kňazstve.

A teraz, keď už končím, s radosťou vám, ctihodní bratia v biskupskom úrade, oznamujem, a po vás všetkým mojim milým synom, svetskému i rehoľnému kléru: Na znak mojej vďačnosti za vašu spoluprácu, ktorou ste tento svätý rok Vykúpenia urobili pre veriacich takým požehnaním, a tiež preto, aby som oslávil a zvečnil pamiatku Kristovej kňazskej moci, na ktorej majú neustále účasť všetci Boží služobníci, pokladal som za vhodné pripraviť - po predchádzajúcej porade s Kongregáciou obradov - votívnu omšu o najvyššom a večnom kňazstve Ježiša Krista, ktorú spolu s touto encyklikou zároveň zverejňujem. Môže sa slúžiť každý štvrtok podľa liturgických predpisov.

Zostáva mi už len dať vám všetkým apoštolské a otcovské požehnanie, na ktoré všetci čakáte od svojho spoločného otca. Vyviera z hlbokej vďačnosti za všetky dobrodenia, ktoré mi Boh uštedril počas jubilejných slávností Vykúpenia a nech prinesie šťastie a radosť v budúcom roku, na prahu ktorého stojíme.

V Ríme, pri Sv. Petrovi, dňa 20. decembra 1935, v 56. roku našej kňazskej vysviacky a v 14. roku nášho pontifikátu.

Pius XI.

 

POZNÁMKY

1 Mt 5,13-14

2 viz. Encyklika Ubi arcano, 23.12.1922.

3 viz. AAS, 14 (1922), s. 449 nn.

4 viz. AAS, 23 (1931), s. 241 nn.

5 viz. AAS, 25 (1933), s. 5-10.

6 viz. Encyklika Divini illius Magistri, 31.12.1929.

7 viz. Encyklika Casti connubii, 31.12.1930.

8 viz. Encyklika Quadragesimo anno, 15.5.1931.

9 viz. Encyklika Charitate Christi, 3.5.1932.

10 viz. Encyklika Acerba animi, 29.9.1932.

11 viz. Gn 14-18.

12 viz. Hebr 5,10;6,20;7,1-11,15.

13 Hebr 5,1.

14 viz. Josef Flavius Antiquit. 11,8.

15 viz. Dan 5,1-30.

16 1Kor 4,1.

17 Jn 20,21.

18 Lk 2,14.

19 Concil tridentský, CCII,1.

20 viz. Mal 1,11.

21 Concil tridentský, XXII,2.

22 Tamže.

23 Sv. Ján Zlat., O kňazstve, 3,4.

24 1Kor 4,1.

25 Sv. Ján Zlatoústy, O kňazstve 3,5.

26 Jn 20,23.

27 Mk 2,7.

28 Lk 7,49.

29 Lk 5,24.

30 Manzoni, Osservazioni sulla morale cattolica, 18

31 Ž 109,4.

32 viz. 1Kor 4,1.

33 Sk 6,4.

34 Mt 28,19-20.

35 Jn 1,9.

36 viz. Mt 13,31-32.

37 Mt 16,27.

38 Jn 13,14.

39 Hebr 4,12.

40 2Pt 1,19.

41 Lk 6,12.

42 Hebr 7,25.

43 Ž 49,14.

44 viz. Mt 7,7-11; Mk 11,24; Lk 11,9-13.

45 Sv. Ján Zlatoústy, Homilia 5 o Izaiášovi.

46 1Tim 2,5.

47 Summa theol. suppl., 36,1-2.

48 Decret. dist. 88, can.6.

49 Lv 21,8.

50 Ž 131,9.

51 Explanat.in Psalmos, Ž 131,9.

52 De instit.prael., 2.

53 Summa theologie suppl., 35,1-3.

54 viz. Pontif.Rom. pri kňazskej vysviacky

55 Listy kňazom 1,25.

56 Sk 1,1.

57 Jn 7,46.

58 Mk 7,37.

59 Mt 23,2-3.

60 Ž 125,6.

61 1Kor 9,27.

62 Mt 5,26.

63 CIC, can. 124 (CIC z r. 1983, can. 1029).

64 2Kor 5,20.

65 1Kor 4,16, 11,1.

66 1Tim 4,8.

67 Tamže.

68 CIC, can. (CIC z r. 1983, can. 277).

69 Jn 4,24.

70 Cicero: De lege, 2,8,10.

71 Lv 8,33-35.

72 Concil Eliberit., 33.

73 viz. Hymnus v laudách na sviatok Najsvätejšieho mena Ježiš.

74 viz. Mt 18,11.

75 1Kor 7,32.

76 Mt 18,11.

77 Concil Cart. 2. can.2.

78 Sv. Epifanius, Adv. haer., 59,4.

79 Breviár na deň 18.6., 6.lekcia.

80 Sv. Efrém Sýrsky, Carm.Nisib., 19.

81 Tamže, 18.

82 O kňazstve, 3,4.

83 Sv. Epifanius, Adv. haer., 59,4.

84 Tob 12,15.

85 Lk 2,49; 1Kor 7,32.

86 Flp 3,20.

87 CIC, can. 971.

88 Porov. 2Tim 2,3-4.

89 1Kor 9,13-14.

90 Mt 5,12 (dopl. KVAS).

91 Tit 1,7.

92 Flp 2,21.

93 Mt 6,19-20.

94 1Tim 6,10.

95 Mt 25,40.

96 Lk 12,49.

97 Ž 68,10; porov. Jn 2,17.

98 Jn 10,16.

99 Jn 4,35.

100 Mt 9,36.

101 viz. Mt 9,36; 14,14; 15,32; Mk 6,34; 8,2 a pod.

102 viz. Pont. rom., kňazskej vysviacky

103 viz. Pies 6,3-9.

104 Flp 2,8.

105 Hebr 10,5-7.

106 Jn 4,34.

107 Jn 19,28.

108 Mt 28,19.

109 Jn 3,10.

110 Porov. Rim 1,14.

111 Mal 2,7.

112 Oz 4,6.

113 Apolog.,1.

114 CIC, can.129 (CIC z r. 1983, can.279).

115 Prís 22,6.

116 1Kor 1,27-29.

117 2Kor 2,15.

118 Prís 22,6.

119 1Kor 9,22.

120 CIC, can.1366 (CIC z r. 1983, can.251).

121 CIC, can.1352-1371 (CIC z r. 1983, can.232-264).

122 Sv. Alfonz, Opera asc., 3, s.122.

123 CIC, can.973 (CIC z r. 1983, can.1029).

124 1Tim 5,22.

125 Lev Veľký, Listy 12.

126 Sv. Ján Zlatoústy, Hom. 16 o Tim.

127 Sv. Karol Boromejský, Hom. k ord. 1.6.1577.

128 Sv. Ján Zlatoústy, Hom. 16 o Tim.

129 Sv. Alfonz, Theol. moralis de sacram. ord., s. 803.

130 Sv. Gregor Veľ., Listy, 9,1.106.

131 Sv. Tomáš, Summa th., 2-II., 2.189 a. 1. ad 3.

132 Instructio super scrutinio candidatorum instituendo antequani ad ordines promoveantur d. 27.12.1930.

133 Instructio ad supremos religiosorum, etc. moderatores de formatione clericali d.d. 1.12.1931.

134 Sv.Tomáš, Summa Theol. Suppl.q.36.a.4.ad 1.

135 IV. lat. koncil 2 (1215).

136 Sv. Tomáš, tamže.

137 Osservatore romano, 29.-30.6.1929.

138 Mt 9,37-38.

139 Mt 7,7.

140 Renandin, St.Vincent de Paul, 5.

141 Mt 10,42.

142 1Pt 2,9.

143 Sir 44,15.

144 Tob 8,9.

145 Mt 4,19.

146 Tamže.

147 CIC, can.971 (CIC z r. 1983, can.1026).

148 1Sol 2,20.

149 Mt 20,12.

150 Mt 5,13-14.

151 1Kor 1,26.

152 Ef 4,1.

153 AAS, 41, s.555-577.

154 AAS, 21, s.689-706.

155 Jn 4,17.

156 AAS, 21, s.705.

157 viz. 2Tim 1,6.

158 Sv. Bernard, List 27.

159 Ž 103,30.

160 Jn 4,42.

161 Jn 17,3.

162 Pontif. rom.: kňazskej vysviacky

Zpět na hlavní stránku!