wz

Zpět!


Pápež Pius XI. napísal roku 1929 encykliku DIVINI ILLIUS MAGISTRI – text slovensky:

Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatným ordinárom spojeným v pokoji a jednote s Apoštolským Stolcom.

Ctihodní bratia a milované deti – pozdrav a apoštolské požehnanie!

I./Reprezentujúc na zemi Božského Majstra a Učiteľa, ktorý — hoci nekonečne miloval všetkých ľudí, nevynímajúc ani hriešnikov a nehodných — jednako zvlášť útlu lásku preukazoval deťom, dojímavo sa o nich vyjadriac: Nechajte deti prichádzať ku mne!1, i my sme sa pri každej príležitosti snažili ukázať, že ich milujeme otcovskou láskou. Usilovali sme sa predovšetkým o to, aby sa im venovala všemožná starostlivosť a aby dostali náležité poučenie o všetkom, čo patrí ku kresťanskej výchove mládeže.

II./A tak v duchu Božieho Majstra a Učiteľa, napomínajúc, nabádajúc a dávajúc smer mládeži i vychovateľom mládeže spasiteľné slová o otázkach, týkajúcich sa kresťanskej výchovy. Robili sme to s takou starostlivou ochotou, akú má mať spoločný otec všetkých, a s takou príležitou a nepríležitou naliehavosťou, akú vyžaduje pastiersky úrad podľa slov Apoštola: Hlásaj slovo Božie, naliehaj vhod i nevhod, napomínaj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou2 , akú napokon vyžadujú i dnešné časy, keď so žiaľom pozorujeme, že mnohým príliš často chýba jasný a správny úsudok aj o o tých najzákladnejších problémoch.

III./Sú to práve terajšie pomery, a ďalej v niektorých krajinách náruživé vedený spor o školu a výchovu, potom želania, ktoré nám mnohí z vás, Ctihodní bratia v biskupskej službe, a z vašich veriacich, o tejto veci dôverne prejavili, a napokon, ako sme už povedali, naša vlastná činorodá láska k mládeži nútia nás, aby sme sa znova a dôkladnejšie zaoberali touto otázkou. Pravda, nemienime ju teoreticky a prakticky rozoberať v celom, takmer až nekonečnom rozsahu, lež chceme iba krátko vyložiť aspoň hlavné zásady a smernice, osvetliť dôsledky, vyplývajúce z nich, a poukázať na ich praktické aplikácie.

IV./Preto nech mládež a všetci ostatní zaoberajúci sa výchovou, pokladajú tento okružný list za dar, ktorý im so zvláštnou láskou venujeme ako pamiatku na konci päťdesiateho roku, čo sme prijali kňazský úrad.

V./Skutočne nikdy sa nehovorilo toľko o výchove ako práve v dnešných časoch. Množia sa autori nových teórií o výchove, vymýšľajúci a naširoko vysvetľujúci nové výchovné spôsoby a prostriedky, ktorými vraj možno ľahšie a účinnejšie dospieť k takej výchove, pomocou ktorej by v budúcnosti ľudia ľahšie dosiahli túženú blaženosť na zemi.

VI./Ľudia stvorení Bohom na Boží obraz a podobu, sú v určení toho príčinou, aby raz v Ňom, ako v najvyššom Dobre, našli svoju blaženosť, vidia, že i pri veľkom hmotnom dostatku a pokroku vonkajšie dobrá nemôžu zaistiť opravdivú blaženosť, ani súkromnú ani verejnú. Preto pociťujú v sebe pálčivejšiu túžbu — vštepenú do ich prírody samým Stvoriteľom — po vznešenejšom a dokonalejšom živote, ktorý podľa ich zdania možno dosiahnuť predovšetkým výchovou. No mnohí, príliš sa pridŕžajúc pôvodného zmyslu lát. slova (educatio), snažia sa tú dokonalosť vylúdiť zo samej ľudskej prirodzenosti a vypestovať ju jedine jej silami. Pravda, preto sa aj ľahko mýlia. Veď tým, že lipnú výlučne na zemských a pominuteľných veciach, obracajú svoj zrak a túžbu nie na Boha, Pôvodcu a cieľ všetkých vecí, lež na seba samých. Následok toho býva, že ich sužuje ustavičná duševná neistota a nepokoj, kým neuprú svoj pohľad a nezamerajú svoje skutky na Boha, jediný cieľ všetkej dokonalosti podľa hlbokého výroku sv. Augustína: Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.3

VII./Kresťanská výchova by mala byť oprostená od chýb, čo je veľmi dôležité, aby sa neodbočilo od eschatologického posledného cieľa, ku ktorému má nevyhnutne smerovať každá vychovávateľská práca. A vskutku, keďže každá výchova má viesť k takému pretvoreniu človeka, k akému má človek dôjsť v tomto pozemskom živote, aby dosiahol svoj posledný cieľ, určený Bohom, je zrejmé, že nemôže byť nijakej pravej výchovy, ktorá by celkom nesmerovala k poslednému cieľu, a to tak, že v prítomnom svetovom poriadku, určenom Božou Prozreteľnosťou, keď sa nám totiž Boh sám zjavil vo svojom jedinom Synovi, ktorý jediný je “život, pravda a cesta”, nemôže byť úplnej a dokonalej výchovy okrem kresťanskej.

VIII./Otázky kresťanskej výchovy sú nepochybne veľmi dôležité nielen pre jednotlivcov, ale aj pre rodinnú a občiansku spoločnosť, ktorej dokonalosť a stálosť spočíva v dokonalosti a stálosti členov, z ktorých sa skladá. Podobne z uvedených zásad jasne vyplýva, ako veľmi kresťanská výchova vyniká nad ostatné, pretože sa predovšetkým usiluje, aby mládeži pomohla dosiahnuť najvyššie Dobro, totiž Boha, a ľudskej spoločnosti najväčší blahobyt, pokiaľ je to, pravda, tu na zemi možné. A usiluje sa to dosiahnuť najúčinnejším spôsobom, nakoľko ľudia, podporujúci takéto dielo, spolupracujú s Bohom a tak súkromne i verejne napomáhajú pokrok a zdokonalenie svojich spoluobčanov. Vychovávatelia totiž tak účinne a natrvalo stvárňujú a usmerňujú ducha mládeže, že a j v budúcnosti akosi vedú beh ich života, ako to dosvedčuje Božia múdrosť: Navykaj chlapca na životnú dráhu, ktorej sa mu treba pridŕžať, a neodchýli sa od nej ani v starobe.4 Právom teda napísal i sv. Ján Zlatoústy: Čo je väčšie, ako viesť duše, ako utvárať mravy mládeže?5

IX./Sám Kristus ukázal najkrajšiu vznešenosť, dôstojnosť a nadprirodzenú cenu kresťanskej výchovy, keď slovami prekypujúcimi láskou vyhlásil, že deti akosi tvoria jeho vlastnú osobu: Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.6

X./Najdôležitejšie je nedopúšťať sa zbytočných chýb vo výchove, ktorá by mala byť chápaná, že je dielom nielen našim ale aj Božím, aby sa tak s pomocou Božou zabezpečila i cesta k lepšiemu úspechu. Je preto veľmi potrebné, aby sme mali jasnú a presnú predstavu o kresťanskej výchove a jej podstatných prvkoch, t. j. aby sa vedelo, kto má vychovávať, kto výchovu potrebuje, aké má byť výchovné prostredie a okolnosti a najmä aký cieľ a prostriedky kresťanskej výchovy v terajšom poriadku, určenom Božou Prozreteľnosťou.

XI. Výchova je predovšetkým bytostnou povinnosťou pospolitosti, a nie ani tak individualistických aktivít. Človek od svojho narodenia patrí do troch nevyhnutných pospolitostí, od seba síce navzájom odlišných, no z vôle Božej súladne spojených. Z týchto dve – totiž rodinná pospolitosť a občianska pospolitosť, sú prirodzené pospolitosti; tretia pospolitosť totiž Cirkev, je nadprirodzená pospolitosť.

XII./Medzi obidvomi prirodzenými pospolitosťami zásadne vždy prvé miesto vo výchove zaujíma rodina, ktorá už zo svojej prirodzenosti so svojimi vlastnými právami má nutne vždy prednosť pred občianskou spoločnosťou, pretože rodinu ustanovil samotný Boh, aby potomstvu dávala život a starala sa o jeho výchovu. No jednako rodina je nedokonalou spoločnosťou, lebo nemá všetky materiálne prostriedky, ktorými by svoj cieľ mohla dokonale dosiahnuť. Svetská spoločnosť má zase všetko, čo potrebuje, aby dosahovala svoje politické ciele, totiž všetky pozemské materiálne staky, ale aj ona je spoločnosťou nedokonalou. Materiálne prevyšuje rodinný zväzok, ktorý môže existovať len v občianskej spoločnosti a len v nej nejakým spôsobom sa rozvíjať a snažiť sa náležite plniť svoje životné poslanie.

XIII./Absolútne najdôležitejšou zo všetkých troch pospolitostí vo výchove je však ale zásadne vždy Cirkev, pretože jedine Cirkev je nadprirodzenou pospolitosťou, a iba len skrze Cirkev a skrze sv. krst vchádzajú ľudia do života milosti. Preto Cirkev ako jediná je pospolitosť nadprirodzená, objímajúca celé ľudské pokolenie, a dokonalá, keďže má všetky prostriedky na dosiahnutie svojho cieľa, totiž spásy všetkých ľudí. Preto vo svojom poriadku je Cirkev pospolitosťou absolútne najvyššiou.

XIV./Výchova podľa Bohom ustanoveného prirodzeného i nadprirodzeného poriadku, ako jednotlivca, i ako člena ľudskej spoločnosti, ako je zrejmé, sa týka celého človeka, a ako taká v rámci Božieho plánu v náležitej miere prislúcha všetkým týmto trom potrebným pospolitostiam primerane ich výchovnému významu a poslaniu.

XV./Na prvom mieste má zásadne vždy vychovávať Cirkev, a to z dvojakého nadprirodzeného právneho titulu, ktorý Boh dal len jej, a preto táto Bohom Cirkvi zverená kompetencia vychovávať má zásadne vždy prednosť pred výchovnými kompetenciami kohokoľvek iného.

XVI./Prvý právny titul kompetencie Cirkvi vychovávať spočíva v najvyššom učiteľskom úrade Cirkvi, ktorý Božský Zakladateľ zveril Cirkvi slovami: Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.7 Tomuto úradu Kristus spolu s rozkazom hlásať všetkým jeho učenie udelil i neomylnosť. Preto Cirkev bola od Božského Zakladateľa ustanovená za stĺp a oporu pravdy, aby všetkých ľudí vyučovala vo viere, neporušené a plne zachovávala zverený poklad zjavenia a viedla ľudí a ich zväzky podľa zásad zjaveného učenia, aby ich skutky boli mravné a ich život bezúhonný8.

XVII./Druhý právny titul kompetencie Cirkvi vychovávať vyplýva z jej nadprirodzeného materstva Cirkvi, ktorým Cirkev, najčistejšia nevesta Kristova, dáva ľuďom život Božej milosti, sviatosťami a príkazmi ho v nich udržuje a zveľaďuje. Preto sv. Augustín právom poznamenáva: Nebude mať Boha za otca, kto nechce mať Cirkev za matku.9

XVIII./Bohom ustanovené výchovné poslanie Cirkvi je učiť vieru a mravy, pretože Boh sám dal Cirkvi účasť na svojom učiteľskom úrade a svojou Božskou štedrosťou učinil ju neomylnou. Preto je najvyššou a najistejšou učiteľkou ľudí a prislúcha jej neporušiteľné právo slobodne vyučovať10. Z toho nevyhnutne vyplýva, že Cirkev tak vo svojom práve na výchovu ako i v jeho vykonávaní nepodlieha nijakej moci, a to nielen čo do predmetu, na ktorý sa rozprestiera jej vlastný úrad, lež aj čo do nevyhnutných alebo osožných prostriedkov. Teda Cirkev má právo, nepodliehajúce nijakej svetskej moci, použiť aj ostatné svetské vedy a náuky, ktoré ináč sú spoločným majetkom všetkých jednotlivých občanov i spoločností, a menovite má právo o nich usudzovať, či napomáhajú kresťanskú výchovu, alebo či jej prekážajú. Môže to robiť jednak preto, lebo ako dokonalá spoločnosť má nezávislé právo vyberať si a používať prostriedky a pomôcky, napomáhajúce jej dosiahnuť svoj cieľ; jednak preto, lebo každá náuka, práve tak ako každý ľudský čin, nevyhnutne závisí od posledného cieľa, a preto nemôže nepodliehať príkazom Božieho zákona, ktorého Cirkev je neomylnou strážkyňou, tlmočníčkou a učiteľkou.

XIX./Je tu kompetencia výchovného poslania Cirkvi učiť vieru a mravy, ako túto pravdu jasne vyhlásil aj náš predchodca blahej pamäti Pius X., keď napísal: Nech kresťan čokoľvek podujme, hoc by to bolo i čisto svetské a hmotné, nesmie nevšímať si dobra nadprirodzeného, lež, naopak, podľa predpisov kresťanskej múdrosti, musí všetko zamerať k najvyššiemu Dobru ako k poslednému cieľu. Okrem toho všetky jeho činy v tom, či sú z mravného hľadiska dobré alebo zlé, čiže nakoľko sa zrovnávajú s prirodzeným a Božím právom alebo mu odporujú, podliehajú úsudku a právomoci Cirkvi11.

XX./Úsudok o mravoch patrí Cirkvi, čím Cirkev keď toto hlása nechce tým tvrdiť, že jej tento úsudok patrí výlučne, ale to, že jej patrí v celom rozsahu. No nikdy nehlásala, že ľudia, ktorí do nej nepatria, alebo sú bez jej náuky, nemôžu poznať nijakú mravnú pravdu, lež, naopak, hockedy niekto vyriekol takúto výpoveď, a to sa aj v rozličnej forme stalo, Cirkev ju opätovne zavrhla. Vyznáva však, ako to vyznávala v minulosti a bude vyznávať v budúcnosti, že jedine ona, pretože je Ježišom Kristom založená a pretože v Jeho mene prijala Ducha Svätého, poslaného Otcom, priamo a naveky vlastní všetku pravdu, týkajúcu sa mravov, v ktorej sa nachádzajú všetky zvláštne mravné pravdy, ako tie, ktoré človek môže poznať už prirodzeným rozumom, tak i tie, ktoré tvoria časť zjavenia Božieho, alebo z neho vyplývajú!12 – výstižne vyjadril túto základnú časť katolíckeho učenia Manzoni, znamenitý spisovateľ, hlboký mysliteľ a muž správneho úsudku.

XXI./Cirkev výchove napomáha i pestovaním písomníctva, vied a umenia, nakoľko tieto sú potrebné alebo užitočné kresťanskej výchove a vôbec práci za spásu duší. Preto tiež zakladá a udržuje svoje vlastné školy a ústavy pre všetku vedu a pre každý stupeň vzdelania.13 Ba ani takzvanú telesnú výchovu netreba pokladať za cudziu jej materinskému učiteľskému úradu, pretože aj ona môže kresťanskej výchove alebo osožiť, alebo škodiť.

XXII./ Rodiny i národy bez Krista sa rútia do záhuby, a preto táto všestranná kultúrna činnosť Cirkví je najväčšou oporou, ako z jednej strany správne pripomína Hilarius: Čo je nebezpečnejšie pre svet ako neprijať Krista?14 — tak s druhej strany ani v najmenšom neprekáža občianskej úprave výchovy a vzdelávania. Veď Cirkev ako múdra matka vôbec sa neprotiví, aby jej školy a ústavy pre výchovu laikov v každom národe neprispôsobili sa k zákonitým predpisom vlády, a je tiež vždy ochotná dohodnúť sa s vládou a všetky prípadne vzniklé ťažkosti v súlade spoločne rozriešiť.

XXIII./Cirkev musí dohliadať na celú výchovu svojich detí, čiže veriacich, ako v ústavoch verejných, tak aj v ústavoch súkromných, čo je neodcudziteľné právo a súčasne aj nevyhnutná povinnosť Cirkvi dohliadať na túto výchovu svojich detí, a to nielen v rámci vyučovania náboženstva, ktoré sa tam koná, ale aj na akúkoľvek inú náuku alebo predmet, nakoľko majú niečo spoločné s náboženstvom a mravnosťou.15

XXIV./Tento dozor Cirkvi vzdiaľuje od mládeže mravnú nákazu, ktorá ľahšie zachvacuje tento neskúsený a neustálený vek a obyčajne rýchlejšie prenikne do celého života mládeže, a preto v používaní tohoto práva nemá sa vidieť nemiestne miešanie sa Cirkvi do cudzích vecí, ale práve naopak, treba v ňom vidieť veľkú materinskú starostlivosť Cirkvi chrániť svoje deti pred vážnym nebezpečenstvom, aby nenasiakli všelijakým jedom, ktorý by ohrozil neporušiteľnosť viery a svätosť mravov. Preto táto starosť Cirkvi nielen že nemôže zapríčiniť nijakú vážnu nepríjemnosť, ale práve naopak, účinne prispieva k poriadku a blahobytu rodín a štátu, pretože Bez pravej náboženskej a mravnej výchovy — ako múdro upozorňuje Lev XIII. — chorá bude každá vzdelanosť. Mládež, nenavyknutá na bázeň Božiu, nestrpí nijakú mravnú disciplínu a navyknutá nie neodoprieť svojim náruživostiam, ľahko sa dá strhnúť k vyvolaniu neporiadkov spoločenského poriadku.16

XXV./Pôsobeniu vychovávateľského úradu Cirkvi žiadna svetská moc nemá právo prekážať, a ani ho akokoľvek spochybňovať, vzťahuje sa jeho pôsobnosť na všetky národy podľa rozkazu Kristovho: učte všetky národy17, a preto tento univerzálny vychovávateľský úrad Cirkvi podľa Božieho a ani podľa prirodzeného práva nikde nie je ani priestorovo a nikdy nie je ani časovo ohraničený. Predovšetkým sa vzťahuje na všetkých veriacich, o ktorých sa Cirkev ako milujúca matka bedlivo stará. Preto v behu storočí na ich osoh vybudovala a zveľadila nesmierne množstvo škôl a ústavov pre najrozmanitejšie náuky a vedy. Veď, ako sme len nedávno mali príležitosť povedať:

Už v dávnom stredoveku, keď bolo tak mnoho (ktosi povedal, že ich bolo až priveľa) kláštorov, pustovní, kostolov, kolegiátnych domov, kapitúl katedrálnych a iných, pri každej z týchto inštitúcií bola škola alebo budova, určená vzdelávaniu a výchove mládeže. K tomu načim pridať všetky univerzity, ktoré sa všade zakladali z popudu Apoštolskej stolice a Cirkvi a boli pod jej ochranou. Tento nádherný zjav, ktorý dnes oveľa lepšie vidíme, lebo je nám bližší, a pretože je — primerane k terajším pomerom — veľkolepejší, nechýbal v nijakej dobe. Spisovatelia a dejepisci nevedia sa dosť nadiviť, čo všetko v tomto ohľade Cirkev vykonala a ako skvele a úspešne splnila Bohom jej zverený úrad pokresťančiť ľudskú spoločnosť. No, keď nik sa nemôže vyhnúť obdivu, že Cirkev vo všetkých časoch okolo seba vedela zhromaždiť na státisíce a milióny chovancov, zverených na výchovu, nemenej sa musí začudovať nad tým, čo vykonala nielen na poli výchovy, lež aj pri skutočnom vzdelávaní vo vedách? Že sa zachovalo toľko pokladov kultúry, civilizácie a písomníctva, treba ďakovať Cirkví, ktorá sa o to dôsledne a zámerne starala a ktorá sa i v dávnych barbarských dobách zaslúžila, aby najmä písomníctvo, filozofia, umenie a staviteľstvo zaskveli sa toľkým svetlom.18

XXVI./Všetci ľudia sú povolaní k nádeji vstúpiť do Božieho kráľovstva, a dosiahnuť tak večného spasenia. A preto Cirkev toto všetko mohla vykonať, a aj vykonala i vďaka tomu, že jej bola Bohom zverená vychovávateľská úloha aj voči neveriacich, pretože ako totiž za našich čias katolícki misionári rozsievajú tisíce škôl po všetkých ešte nepokresťančených krajinách, od oboch brehov Gangesu až po Žltú rieku a po rozľahlé ostrovy Oceánu, od Africkej pevniny po Dolnú Patagóniu a ľadovú Aljašku, tak v predošlých storočiach Cirkev skrze svojich hlásateľov Evanjelia priviedla ku kresťanskému životu a kultúre rozličné národy, z ktorých sa teraz skladajú národy civilizovaného kresťanského sveta.

XXVII./Cirkvi prednostne prináleží vychovávateľská úloha, čo je už dané ako právne, tak aj z dôvodov čiste historických, a nepochybne ani jeden nepredpojatý a predsudkami nezaťažený človek nemôže uviesť nijaký rozumný dôvod, absolútne nijakú príčinu, pre ktorú by mohol napádať a prekážať Cirkvi v tom diele, ktorého dobrodenia teraz požíva ľudská spoločnosť.

XXVIII./Prednostné vychovávateľské právo Cirkvi spočíva v nadprirodzenom poriadku Božom, pretože práva rodiny i štátu, ba aj práva, ktoré majú jednotliví občania ohľadne náležitej slobody vedy, jej metód a vôbec i hociakej svetskej kultúry, sa neprotivia tomuto prednostnému právu Cirkvi. Naopak, s ním sa úplne zrovnávajú. Príčina a pôvod tohto súladu väzí v tom, že nadprirodzený poriadok, o ktorý sa opierajú práva Cirkvi, neruší a nestenčuje prirodzený poriadok, ku ktorému patria iné spomenuté práva, lež, naopak, ho povznáša a zdokonaľuje. Obidva tieto poriadky sa vzájomne napomáhajú a doplňujú, podľa svojej povahy a hodnosti, pretože obidva pochádzajú od Boha, ktorý si nemôže protirečiť: Diela Božie sú dokonalé a cesty Božie sú rozumné.19

XXIX./Treba si všimnúť vychovávateľskú úlohu rodiny, ale aj štátu, ktorá im zvlášť a bližšie prislúcha, aby sa nám táto vec stala zjavnejšou.

XXX./Rodina ako aj Cirkev pochádzajú od Boha, preto sa aj úloha rodiny obdivuhodne sa zhoduje s poslaním Cirkvi, pretože obidve sú si veľmi prirodzeným spôsobom podobné, keďže v prirodzenom poriadku Boh rodine predovšetkým dáva plodnosť, základ života a tak aj základ výchovy k životu, a s ňou spolu i autoritu, ktorá je základom poriadku.

XXXI.Anjelský učiteľ sv. Tomáš sa aj o tejto veci, ako obvykle, vyjadruje veľmi jasne a dôkladne: Telesný otec zvláštnym spôsobom zúčastňuje sa 'na pojme princípu, ktorý sa zvrchovane nachádza v Bohu... Otec je princíp (základ) i plodenia i výchovy i ukáznenosti i všetkého, čo patrí k zdokonaľovaniu ľudského života.20

XXXII./Rodina má bezprostredne od Boha povinnosť i právo vychovávať dorast. Toto právo jednak je také, že sa ho ani sama rodina nemôže zrieknuť, pretože je spojené s veľmi vážnou povinnosťou, jednak toto právo rodiny má prednosť pred akoukoľvek výchovnou kompetenciou akejkoľvek občianskej spoločnosti a štátu, a preto nijakej pozemskej moci nie je dovolené toto právo rodiny narušiť.

XXXIII./Je prirodzeným právom, aby dieťa, kým nezačne užívať rozum, bolo pod starostlivosťou otca, pričom túto nedotknuteľnosť otcovskej starostlivosti Anjelský učiteľ dokazuje takto: Dieťa zo svojej prírodzenosti je čosi z otca.... Taktiež by sa aj priečilo prirodzenému právu, keby dieťa, skôr ako začne užívať rozum, bolo vytrhnuté zo starostlivosti rodičovskej, alebo keby sa s ním čosi robilo proti vôli rodičov.21 A keďže rodičia sú viazaní k tejto starostlivostí dokiaľ deti sa nemôžu samy o seba starať, je zrejmé, že nedotknuteľné právo rodičov na výchovu deti trvá až po túto hranicu. Lebo príroda — podľa učenia Anjelského učiteľa — nemá za cieľ dieťa len splodiť, lež ho aj priviesť a povzniesť do dokonalého stavu človeka ako takého t. j.: do stavu čnosti.22

XXXIV./Rodičia sú veľmi prísno viazaní podľa svojich síl starať sa o náboženskú a mravnú, ako aj o telesnú a občiansku výchovu deti, a tiež starať sa o ich hmotné blaho.23, čo takto Cirkev, ako múdra zákonodarka, túto vec i dôkladne i jasne zhrnula vo svojom zákonníku.

XXXV./Človek prv, než je občanom, musí žiť a svoj život nedostáva od štátu, ale od rodičov, čo veľmi dôležité si uvedomiť v argumente proti všetkým tým, čo sa opovažujú tvrdiť, že dieťa patrí prv štátu ako rodine a že štát má údajne vraj výlučné právo vychovávať. V tejto súvislosti veľmi múdro učí Lev XIII.: Deti sú čímsi, čo patrí otcovi, takpovediac rozšírením jeho osobnosti: a keď chceme hovoriť presne, nie samy, ale prestredníctvom rodiny, v ktorej sa narodili, vstupujú do občianskeho spoločenstva.24 Preto tiež hovorí ďalej v tom istom okružnom liste, Lev XIII.: Otcovskú právomoc štát nemôže ani potlačiť ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo samotného prameňa ľudského života.25 Z toho však nevyplýva, že právo rodičov na výchovu deti je neobmedzené a ľubovoľné. Veď je neodlučiteľné podriadené poslednému cieľu a zákonu prirodzenému a Božiemu, ako učí ten istý Lev XIII. v inom okr. liste, kde je reč o hlavných povinnostiach kresťanských občanov. Práva a povinnosti rodičov tam zahrňuje takto: Rodičia majú od prírody právo na výchovu svojich deti. Majú však okrem toho povinnosť, aby vzdelávanie a výchovu deti uviedli do úplného súladu s cieľom, pre ktorý ich dostali z dobrodenia Božieho. Rodičia sa teda musia všemožne pousilovať, aby znemožnili každú krivdu, ktorá by sa im v tomto ohľade robila. Musia stoj čo stoj dosiahnuť, aby výchova deti rozhodne zostala v ich moci a bola kresťanská, ako sa patrí. Najmä musia zamedziť, aby ich deti nechodili do takých škôl, v ktorých hrozí nebezpečenstvo, že vsajú do seba osudný jed bezbožnosti26.

XXXVI./Výchova súvisí s náboženstvom a mravnosťou, a preto treba poznamenať, že povinnosť vychovávať deti zaväzuje rodinu, a zahrňuje v sebe nielen výchovu náboženskú a mravnú, ale aj telesnú a občiansku.27

XXXVII./Neodškriepiteľné výchovné právo rodiny bolo neraz uznané dokonca aj svetskými orgánmi, ktoré sa taktiež niekedy usilujú zachovávať prirodzené právo vo svojom občianskom zriadení. Napríklad — aby sme uviedli aspoň jeden z najnovších prípadov: Najvyšší súd Spojených štátov severoamerických, rozhodujúc o istom veľmi dôležitom spore, vyhlásil: Štátu neprislúcha nijaká všeobecná moc predpísať jednotný spôsob výchovy pre mládež a túto nútiť, aby bola vyučovaná len vo verejných školách, a uvádza aj dôvod z práva prirodzeného: Dieťa nie je čírym tvorom štátu: kto ho živí a vedie, má právo a súčasne i vznešenú povinnosť ho vychovávať a pripravovať na splnenie svojich úloh.28

XXXVIII./Zo strany štátu porušujú sa práva, ktoré dal Stvoriteľ rodine, ako najmä v novšej dobe dosvedčujú dejiny, ktoré tiež skvele dosvedčujú i to, že Cirkev tieto práva vždy dôsledne brala pod svoju ochranu a bránila. Najlepším dôkazom toho je zvláštna dôvera rodín voči cirkevným školám, ako sme nedávno uviedli v liste, upravenom na kardinála štátneho sekretára:

Rodina okamžite spoznala, o čo tu ide. Preto už od prvých čias kresťanstva až po našu dobu rodičia, aj keď majú len slabú alebo nijakú vieru, posielajú a sami privádzajú milióny svojich deti do výchovných ústavov, ktoré založila a spravuje Cirkev.29

XXXIX./Rodičovský cit, pochádza od Boha a obracia sa s dôverou na Cirkev, lebo vie, že tam nájde ochranu práv rodiny, krátko: ten súlad, ktorý Boh vložil do poriadku vecí na tomto svete. Cirkev, súc si vedomá svojho Božského poslania, týkajúceho sa všetkých ľudí, súc si vedomá povinnosti, ktorá viaže všetkých ľudí, aby prijali jedine pravé náboženstvo a podľa neho žili, nikdy si neprestane privlastňovať právo a katolíckym rodičom pripomínať, aby dávali svoje deti, pokrstiť a ich vychovávali po kresťansky. No, prirodzené právo rodiny na výchovu deti natoľko si ctí, že nechce, dokiaľ nie sú splnené určité podmienky a záväzky, deti nevercov ani krstiť, ani hocako proti vôli rodičov prevziať starosť o ich výchovu, dokiaľ tieto nie sú schopné samy slobodne prijať vieru.30

XL./Máme teda, ako sme to vyzdvihli vyššie dve veľmi dôležité veci:

1./Cirkev, ktorá dáva do služieb rodín svoju úlohu učiteľky a vychovávateľky, a

2./rodiny, ktoré sa ponáhľajú túto úlohu využiť a Cirkvi zverujú svoje deti po stovkách a tisícoch. Tieto dve skutočnosti pripomínajú a zdôrazňujú veľkú pravdu, veľmi dôležitú v mravnom a sociálnom poriadku. Hovorila, že poslanie vychovávať prináleží predovšetkým Cirkvi a rodine a prináleží im právom prirodzeným a Božským, teda neodlučne, neodškriepiteľné a nenahraditeľne.31

XLI./Z tohto prvoradého práva Cirkvi a rodiny na výchovu vyplývajú veľké výhody pre celú spoločnosť, ako sme videli, pretože nemôže z neho podľa Bohom ustanoveného poriadku vyplývať nijaká škoda ani pre reálne a vlastné práva, ktoré vo výchove občanov prináležia štátu.

XLII./Výchova nemôže prislúchať svetskej spoločnosti tak isto ako Cirkvi a rodine, ale spôsobom odlišným, primeraným jej vlastnému cieľu, pretože tieto práva dal svetskej spoločnosti sám Tvorca prírody, nie titulom otcovstva ako Cirkvi a rodine, lež vzhľadom na autoritu, ktorá jej prislúcha, aby mohla uskutočňovať všeobecné dobro, ktoré právom je jej vlastným cieľom.

XLIII./Svetská autorita má ochraňovať rodinu i jednotlivca ale nie ich pohlcovať alebo nahradzovať, pretože všeobecné pozemské dobro spočíva v pokoji a istote, ktorým sa tešia rodiny a jednotliví občania pri výkone svojich práv, a súčasne i v najväčšom blahobyte duchovnom a hmotnom, ktorý tu na svete možno dosiahnuť spoločnými a usmernenými silami všetkých.

XLIV./Štát má povinnosť chrániť právo rodiny na kresťanskú výchovu detí, a to svojimi zákonmi vo veciach výchovy má brániť práva rodiny na výchovu, a v dôsledku toho i rešpektovať nadprirodzené právo Cirkvi na túto vyššie zmienenú výchovu.

XLV./Štát je povinný garantovať kresťanskú mravnú výchovu deťom, kde rodičia sú mravne nespôsobilí k jej poskytovaniu, neplnia svoje poslanie vychovávať k mravnosti, alebo fakticky výchovu k mravnosti nie sú schopní či nemôžu plniť pre nejaký nedostatok, chybu, neschopnosť, alebo nemravnosť na strane rodičov. Veď právo rodičov na výchovu deti, ako sme vyššie vyložili, nie je ani absolútne, ani ľubovoľné, lež závislé od zákona prirodzeného a Božieho, a preto aj podriadené úsudku a autorite Cirkvi, ako i dozoru a právnej ochrane štátu, pokiaľ to vyžaduje spoločné dobro. Okrem toho rodina nie je dokonalou spoločnosťou, ktorá má v sebe všetky prostriedky, nevyhnutné pre svoje zdokonalenie.

XLVI./Štát má právo i povinnosť chrániť mravnú a náboženskú výchovu mládeže, štát je povinný odstrániť všetko, čo by sa jej vo verejnom živote a spoločnosti škodilo mravnej výchove mládeže, pričom o toto všetko je štát povinný dbať vo všeobecnosti podľa zásad správneho rozumu a viery, pretože štátu prináleží vzhľadom na všeobecné dobro povinnosť všemožne napomáhať a podporovať samotnú mravnú výchovu a náboženské i mravné vzdelanie mládeže. Úlohou štátu nikdy nesmie byť trvale nahrádzať rodinu, ale vo výjimočných prípadoch by mal štát odpomáhať nedostatkom v mravnej výchove náležitými prostriedkami, a to vždy v súhlase s prirodzenými právami dieťaťa na mravnú výchovu a s nadprirodzenými právami Cirkvi, ako matky a učiteľky všetkých svojich detí. Štát má predovšetkým dobroprajne napomáhať iniciatívu a činnosť Cirkvi a rodín, ktorých účinnosť je dokázaná dejinami a skúsenosťou. Potom má túto činnosť dopĺňať, ak nedosahuje svoj cieľ alebo ak je nedostatočná, aj vlastnými školami a ustanovizňami, pretože štát ako nik iný oplýva prostriedkami danými mu na to, aby napomáhal potreby všetkých, a sluší sa, aby ich aj použil v prospech všetkých tých, od ktorých pochádzajú.32

XLVII./Ďalej štát môže žiadať aj potrebnú znalosť občianskych a národných práv, a teda i postarať sa, aby všetci občania mali istý stupeň aj tohoto vzdelania, práve tak ako aj vzdelania mravného, rozumového a fyzického, ktoré vzhľadom najmä na terajšie časy všeobecné dobro skutočne vyžaduje.

XLVIII./ štát nesmie nič vnucovať proti predpisom kresťanského svedomia, pretože je jasné, že pri všetkých týchto spôsoboch napomáhania výchovy a vzdelania verejného a súkromného štát musí rešpektovať prvotné práva Cirkvi a rodiny na kresťanskú výchovu, a k obidvom sa zachovať spravodlivo. Preto je nespravodlivý a nedovolený akýkoľvek taký výchovný alebo školský monopol, ktorý fyzicky alebo psychicky núti rodiny, aby svoje deti nutne posielali do štátnych škôl aj vtedy, keď štát pod zámienkou vzdelávania alebo výchovy vnucuje ich deťom čokolvek, čo je v rozpore s ich katolíckou vierou alebo morálkou.

XLIX./Štátne zariadenia nesmú ukrajovať čas patriaci náboženským povinnostiam, práve tak ako ani nesmú ukrajovať čas patriaci svätyni rodinného života, hoci ináč rešpektujeme, aby si štát pre dobrú správu verejných vecí a na obranu pokoja zvnútra i zvonku, čo je tak nevyhnutné pre všeobecné dobro a vyžaduje zvláštne schopnosti a prípravu, nevyhradil zriaďovanie a správu škôl, pripravujúcich pre určité verejné služby, a najmä pre službu vojenskú, ak len pritom sa usiluje, aby neurazil práva Cirkvi a rodiny vo veciach, ktoré sa ich dotýkajú. Nie je zbytočné znovu tu zvlášť toto pripomínať, lebo za našich čias (keď sa šíri práve tak prehnaný a falošný, ako pokoju a blahobytu nepriateľský etatizmus, stáva sa zvykom prekračovať náležitú mieru vo vojenskej úprave takzvanej fyzickej výchovy chlapcov, a občas aj dievčat, čo sa už navyše protiví aj samotným pravidlám ľudskej prírody. Ostatne, nechceme karhať to, čo môže byť dobré v pestovaní disciplíny a oprávnenej odvahy pomocou takýchto spôsobov, lež iba každú výstrednosť, ako napríklad ducha násilenstvá, ktorého neslobodno zamieňať s duchom smelosti, ani so vznešeným, šľachetným citom vojenskej chrabrosti pri obrane vlasti a verejného poriadku, alebo aj prehnaný atletizmus, ktorý už i v klasickej pohanskej dobe značil zvrhlosť a úpadok pravej telesnej výchovy.

L./Prostriedkami zamedzujúcimi zlo mravnou nevyhnutnosťou nabádajúcimi vôľu k dobrému a ju pri tom sprevádzajú, či pozitívne, spôsobom, akým sú predkladané, alebo negatívne, čo napokon občianskej spoločnosti a štátu vo všeobecnosti prislúcha u takzvanej občianskej výchovy nielen mládeže, ale i občanov každého veku a povolania, a táto výchova spočíva v umení verejne predkladať rozumu predmety obrazotvornosti so zmyslom etického života jednotlivca, žijúceho v spoločnosti.33 Táto občianska výchova, tak rozsiahle mnohonásobná, že zaujíma skoro celú činnosť štátu, za všeobecné dobro nemôže mať iný základ ako zásady práva a nemôže protirečiť učeniu Cirkvi, ktorá je Bohom ustanovenou učiteľkou týchto zásad.

LI./O činnosti štátu vzhľadom na výchovu, všetko to, čo sme dosiaľ povedali spočíva na veľmi pevnom a neochvejnom základe katolíckeho učenia o “kresťanskom zriadení štátov”, ktoré tak vynikajúco vyložil náš predchodca Lev XIII. najmä v okružných listoch Immortale Dei a Sapientiæ christiana: Boh,— hovorí Lev XIII. — rozdelil vládu nad ľudským pokolením medzi dve moci: cirkevnú a. občiansku. Prvá spravuje veci Božské, druhá veci ľudské. Obidve sú zvrchované, každá na svojom poli. Jedna i druhá má určité hranice, ktoré ju uzatvárajú a sú určené jej vlastnou prírodou a prvotným cieľom. Tak povstáva ako by sféra, v ktorej sa vyvíja výlučným právom činnosť každej. No keďže jedna i druhá majú tých istých poddaných a keďže sa môže stať, že tá istá vec, s rozličného hľadiska, patrí do príslušnosti a úsudku každej z nich, predvídavý Boh, od ktorého pochádzajú, musel každej určiť, ako má správne a náležité pokračovať. Moci, ktoré sú, ustanovené sú od Boha.34

LII./Výchova je jedna z vecí patriacich Cirkvi, ale aj štátu, “hoci rozličným spôsobom", ako sme to vyložili vyššie. Preto musí, — pokračuje Lev XIII. — medzi obidvoma mocami vládnuť patričný súlad, ktorý právom bol prirovnaný k súladu, jestvujúcemu medzi dušou a telom. Akého druhu a rozsahu má tento súlad byť, možno posúdiť iba tak, že si všimneme — ako sme povedali — povahy každej z nich, ako aj vznešenosti a prednosti ich cieľa: lebo jedna má za bezprostrednú a vlastnú úlohu starať sa o dobro pozemské, druhá má zaobstarávať dobrá nebeské a večné. Teda všetko, čo je vo veciach ľudských .akokoľvek sväté, všetko, čo má vzťah ku spáse duší alebo k službe Božej, či už svojou povahou alebo svojím cieľom, podlieha moci' a rozhodovaniu Cirkvi. Ostatné veci, ktoré nevybočujú z občianskeho a politického okruhu, právom závisia od občianskej autority, pretože Ježiš Kristus prikázal dávať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.35

LIII./Ježiš Kristus založil svoju Cirkev pre večnú spásu ľudí, čo by nevyhnutne musel poprieť každý, kto by sa zdráhal prijať tieto zásady a uplatniť ich na výchovu, a fanaticky by trval na tom, že občianska spoločnosť a štát nepodliehajú Bohu a jeho zákonu prirodzenému a Božiemu. Ale to je celkom evidentne nielen bezbožné zmýšĺanie, ale aj protiviace sa zdravému rozumu, a to najmä vo veciach výchovy navyše aj krajne nebezpečné správnemu formovaniu mládeže a celkom iste zhubné i pre samotnú občiansku spoločnosť a opravdivý blahobyt ľudstva. A naopak zasa použitie týchto zásad nevyhnutne veľmi napomôže správnej výchovy občanov. Dostatočne to dokazujú dejiny všetkých vekov. Preto ako vedel Tertullian v prvých časoch kresťanstva vo svojej Apológii, tak mohol sv. Augustín vo svojej dobe vzdorovať všetkým protivníkom katolíckej Cirkvi. Podobne môžeme i my za našich čias s týmto posledným opakovať:

Nože, nech nám teda tí, ktorí nám hovoria, že Kristovo učenie sa protiví štátu, dajú takých vojakov, akých ono žiada. Nech nám dajú takých poddaných, takých manželov, také manželky, takých rodičov, také deti, takých pánov, takých služobníkov, takých sudcov, takých konečne poplatníkov a vyberačov daní, akých žiada kresťanské učenie, a nech sa potom opovážia povedať, že toto učenie je škodlivé štátu. Lež v opačnom prípade nech neváhajú priznať, že toto učenie je, ak ho ľudia poslúchajú, zvrchovanou spásou štátu.36

LIV./A keďže ide o výchovu, je na mieste pripomenúť, ako dokonale vyjadril túto katolícku pravdu, potvrdenú skutkami, v časoch novších, v dobe renesancie, cirkevný spisovateľ, ktorý sa veľmi zaslúžil o kresťanskú výchovu, totiž zbožný a učený kardinál Silvio Antoniano, žiak obdivuhodného vychovávateľa, sv. Filipa Nerejského, učiteľ a tajomník latinských listov sv. Karola Boromejského, na ktorého žiadosť a vnuknutie napísal zlatý spis: O kresťanskej výchove detí, kde takto uvažuje: Čím väčšmi zemská vláda vie prispôsobiť svoju činnosť k činnosti moci duchovnej a čím viac jej žičí a napomáha ju, tým lepšie prispieva na zachovanie štátu. Lebo kým cirkevný predstavený sa usiluje formovať dobrého kresťana pomocou autority a prostriedkov duchovných, podľa svojho cieľa, súčasne nevyhnutne utvára dobrého občana, takého, akým má byť pod vládou politickou. Je to tak preto, lebo v katolíckej rímskej Cirkvi, meste Božom, je naskrze jednou a tou istou vecou dobrý občan a dobrý človek. Preto sa veľmi mýlia tí, čo rozdeľujú veci tak spojené a čo sa nazdávajú, že môžu mať dobrých občanov s inými zásadami a s inými cestami, ako sú tie, čo pomáhajú formovať dobrého kresťana. Ale nech si vraví a rozkladá ľudská múdrosť, ako sa jej len páči: všetko to, čo sa stavia proti pokoju a blahu večnému, alebo čo od neho vzdiaľuje, nikdy nedonesie ani opravdivý pokoj, ani opravdivé blaho časné.37

LV./Nikdo sa nemá čo obávať plného a dokonalého práva Cirkvi na výchovu, ani štát, ani veda, ani vedecký spôsob výchovy, ani vedecké bádanie. Katolícke ústavy, nech patria k akémukoľvek stupňu vyučovania a vedy, nepotrebujú obrany. Priazeň, ktorej sa tešia, chvála, ktorú dostávajú, vedecký pokrok, ktorý napomáhajú a rozmnožujú, a hlavne to, že z nich vychádzajú dokonale a odborne vzdelaní úradníci, remeselníci, učitelia a vôbec príslušníci najrozmanitejšieho ľudského zamestnania, svedčia dostatočne v ich prospech.38

LVI./Katolícke učenie, ktoré ostatne všetky tieto skutočnosti iba nádherne potvrdzujú, ako ho i slávnostne definoval Vatikánsky koncil:

Viera a rozum nielen si nemôžu nikdy protirečiť, lež si navzájom preukazujú službu, pretože správny rozum dokazuje základy viery a osvietený jej svetlom pestuje vedu o Božských veciach, kým zasa viera oslobodzuje a chráni rozum od bludov a obohacuje ho rozličnými vedomosťami. Preto Cirkev sa nestavia proti ľudským umeniam a vedám, lež naopak, mnohonásobne im preukazuje svoju priazeň a ich napomáha. Veď ona nielen pozná a váži si výhody, ktoré z nich plynú pre život ľudstva, lež aj prízvukuje, že tieto vedy, ako z Boha, Pána vied, vychádzajú, práve tak, ak sa správne pestujú, opäť k Bohu pomocou Jeho milosti privádzajú. A nijako sa nestavia ani proti tomu, aby tieto vedy, každá vo svojom vlastnom okruhu, nepoužívali vlastné zásady a vlastné vedecké metódy. No uznávajúc túto oprávnenú slobodu, starostlivo bedlí, aby neupadli do bludov, keď sa dobrodružne postavia proti učeniu Božiemu, alebo aby nezaujali a neuviedli do zmätku pole viery, keď prekročia svoje vlastné hranice.39

LVII./Každé kresťanské dieťa má bezpodmienečne právo na kresťanskú výchovu, bez ohľadu na to, či ide o dieťa útle alebo odrastené, proste na vyučovanie, ktoré je v súlade s učením Cirkvi, Matky učiteľky a základu pravdy. Toto pravidlo oprávnenej vedeckej slobody je súčasne neporušiteľným pravidlom oprávnenej výchovnej slobody alebo správne chápanej slobody vyučovania. Treba ho zachovať v každom sprostredkovaní náuky inému. No oveľa ťažší je tento záväzok pri vyučovaní mládeže, jednak preto, lebo ani verejný ani súkromný učiteľ nemá absolútne právo, ale právo zverené. A preto by sa ťažko previnil, kto by kresťanskému dieťaťu vieru pomútil. Zneužil by dôveru, ktorú má mládež voči svojim učiteľom, a zneužil by aj jej prirodzenú neskúsenosť a nezriadený sklon k neobmedzeným ilúziám mládeže o falošnej “slobode”.

LVIII./Kresťansky treba vychovávať celého človeka, čiže ducha, spojeného s telom v jednu prírodu, so všetkými schopnosťami prirodzenými a nadprirodzenými, človeka, ako ho poznáme rozumom prirodzeným a zo zjavenia Božieho, čo by sa totiž nikdy nemalo stratiť so zreteľa. Treba teda vychovávať človeka, poklesnutého z prvotného vznešeného stavu, ale vykúpeného Kristom a znovu uvedeného do nadprirodzeného stavu adoptívneho synovstva Božieho, bez mimoprirodzených výsad nesmrteľností tela, nenaštrbenosti jeho duševných schopností a vyrovnaností jeho náklonností.

LIX./V ľudskej prírode teda ostávajú následky dedičného hriechu, najmä oslabenia vôle a nezriadené náklonnosti. Hlúposť je pripútaná k srdcu dieťaťa - hovorí Písmo sväté - a odoženie ju prút kázne.40 Preto treba od útleho veku naprávať nezriadené náklonnosti a napomáhať a vyvíjať dobré. Predovšetkým treba osvecovať rozum a upevňovať vôľu pomocou nadprirodzených právd a pomocou milosti Božej. Bez nej nemožno ani ovládať zlé náklonnosti, ani dosiahnuť dokonalosti, ako ju žiada Cirkev, ktorú Kristus preto obdaril svojou nebeskou náukou a svojimi svätými sviatosťami, aby bola úspešnou vychovávateľkou všetkých ľudí.

LX./Nadprirodzená činnosť kresťanstva vo výchove mládeže, ktorá akýmkoľvek spôsobom sa vylučuje alebo zmalicherňuje v mene nejakého falošného výchovného naturalizmu je pomýleným spôsobom výchovy, ktorá sa úplne alebo čiastočne zakladá na popieraní alebo opomínaní dedičného hriechu a milosti, a ktorá sa opiera iba o sily ľudskej prírody. Sem patria vo všeobecnosti všetky terajšie výchovné systémy, ktoré sa odvolávajú na akúsi domnelú autonómiu a neobmedzenú slobodu dieťaťa, a ktoré obmedzujú alebo odstraňujú autoritu a činnosť vychovávateľa, priznávajúc dieťaťu v diele jeho výchovy prvotné a výlučné právo rozhodovať o svojej výchove nezávisle od každého vyššieho zákona, či prirodzeného, či Božieho.

LXI./Nech dieťa aktívne a postupne stále viac a viac podvedome spolupracuje na svojej výchove, ak sa niektorými týmito výrazmi chce iba toto vyjadriť, aj keď nevhodne, oroste táto nevyhnutnosť, ak sa tým má v úmysle iba odstránenie despotizmu a násilia z výchovy, od čoho sa ostatne líši spravodlivé pokarhanie, tvrdila by sa pravda, no nebolo by to nič nové, čo by nebola už predtým učila Cirkev a uskutočňovala v tradičnej kresťanskej výchove. Veď v tom iba napodobňuje Boha, ktorý volá každé svoje stvorenie, podľa jeho prirodzenosti do aktívnej spolupráce, pretože jeho múdrosť: Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie.41

LXII./Mnohí chcú výchovu iba vymaniť z každej závislosti od Božieho zákona, čo je príliš jasné, ak sa slová vezmú podľa prirodzeného zmyslu a ak sa súdi podľa skutkov, a preto sa za našich čias stretáme s naozaj čudným zjavom. Vidíme, ako vychovávatelia a filozofi v potu tváre vyhľadávajú akýsi všeobecný mravný zákonník výchovy, ako keby ani nejestvovalo Desatoro, ani zákon Evanjelia, ba ani zákon prirodzený, ktorý Boh vpísal do srdca človeka, vyhlásil prostriedkom správneho rozumu a sám znova uzákonil pomocou pozitívneho zjavenia v Desatoro Božích prikázaní. Preto sa tiež stáva, že títo noví vychovávatelia obyčajne opovržlivo kresťanskú výchovu nazývajú nesamostatnou, pasívnou, zastaralou; pretože sa opiera o Božiu autoritu a o svätý zákon Boží.

LXIII./Z dieťaťa robia otroka jeho nezriadených vášní, alebo prípadne otroka zaslepenej pýchy tí, čo lživo hovoria, že “dieťa oslobodzujú”. Tým sa iba biedne klamú, pretože tieto vybičované nezriadené vášne dieťaťa podľa logických dôsledkov týchto falošných systémov, sú potom lživo ospravedlňované ako údajne vraj zákonité požiadavky prírody predstieranej ako takzvane nezávislej prirodzenosti.

LXIV./No je to dokonca ešte horšie, pretože hlásatelia týchto nových výchovných smerov si práve tak mylne, bezbožne a nebezpečne, ako márne nárokujú podriadiť svojim pokusom a úsudkom, prislúchajúcim do prirodzeného a svetského poriadku, aj zjavy poriadku nadprirodzeného, vzťahujúce sa na výchovu, ako sú napríklad kňazské alebo rehoľné povolania a vôbec tajomné účinky milosti Božej. Treba však mať na zreteli, že milosť Božia, hoci povznáša sily prírody, predsa ich aj nekonečne prevyšuje a nijako nemôže byť podriadená zákonom fyzickým, pretože “Duch veje, kde chce”.42

LXV./Blud hrubými výrazmi hlásanej takzvanej pohlavnej výchovy, ktorý za našich čias preniká pole výchovy v otázke najháklivejšej, akou je bezúhonnosť a čistota mravov, je tým najnebezpečnejším druhom naturalizmu, ktorý ako taký je veľmi rozšírený a v nebezpečnej domýšľavosti. Mylne sa domnievajú, že môžu mládež zachrániť pred nebezpečenstvami zmyselnosti jedine prirodzenými prostriedkami, ako je napríklad smelé zasväcovanie do tejto otázky a predchádzajúce poučovanie, podávané všetkým bez rozdielu, ba dokonca aj verejne, alebo, čo je ešte horšie, vystavovanie mládeže, za určitý čas, príležitostiam, aby si, ako sa hovorí, na ne údajne vraj zvykla a stala sa údajne vraj imunitnou proti tímto nebezpečenstvám.

LXVI./Ľahkomyselné podceneňovania vrodenej slabosti ľudskej prirodzenosti, o ktorej hovorí Apoštol, že odporuje zákonu mojej mysle43 je veľkým omylom a fatálnou ignoráciou skúseností, z ktorých jasne vyplýva, že najmä u mládeže poklesky proti dobrým mravom nepochádzajú ani tak natoľko z rozumovej nevedomosti, ale hlavne zo slabosti vôle, vystavenej príležitosti a pozbavenej pomoci Božej milosti.

LXVII./Kto má od Boha povolanie vychovávať, a má k tomu i stavovskú milosť, ten nech v príhodnom čase dá poučenie v týchto veľmi chúlostivých otázkach, vzhľadom i na všetky okolnosti, ak už v konkrétnom prípade stane sa potrebným. Treba pritom zachovať všetku opatrnosť, známu tradičnej kresťanskej výchove, a dostatočne opísanú aj menovaným Antonianom slovami:

Naša náklonnosť k hriechu je tak veľká, že často tie isté veci, ktoré sú nám predkladané ako liek proti hriechu, stávajú sa príležitosťou a podnecovaním k tomu istému hriechu. Preto je veľmi dôležité, aby dobrý otec, keď hovorí so synom o veci tak chúlostivej, dal dobrý pozor a nepúšťal sa do podrobností a rozmanitých spôsobov, ktorými táto pekelná hydra vie otráviť toľkých ľudí. Ináč miesto toho, aby tento oheň uhasil, nerozumne ho rozožne a rozdúcha v ešte neskazenom a jemnom srdci svojho dieťaťa. Všeobecne teda hovoriac, kým trvá detstvo, postačí použiť tie lieky, ktoré súčasne do duše vlievajú čnosť čistoty a zatvárajú dvere nerestí.44

LXVIII./Pre kresťanskú výchovu zhubný je návod takzvanej “koedukačnej” výchovy, ktorá sa tiež u mnohých zakladá na naturalizme, popierajúcom dedičný hriech. Okrem toho u všetkých jej zástancov takýto názor pochádza zo žalostného zmätku ideí, keďže zákonité spolunažívanie ľudí pokladajú len za akúsi zmiešaninu mužov a žien, vo všetkom si údajne vraj úplne rovných. Stvoriteľ založil a ustanovil dokonale spolužitie dvoch pohlaví len v jednote manželskej, ináč však tieto pohlavia diferencovane oddelil v rodine i v ľudskej spoločnosti. Okrem toho, v samotnej prírode, z ktorej pochádzajú dve pohlavia, odlišné od seba stavbou tela, náklonnosťami a schopnosťami, nič sa nenachádza, z čoho by sa dalo uzatvárať, že mužská i ženská mládež sa môže alebo dokonca i má vychovávať spolu, a tým menej že má dostať rovnakú výchovu. Pohlavia podľa obdivuhodných úmyslov Stvoriteľových sú určené na to, aby sa vzájomne dopĺňali v rodine a v spoločnosti, a to práve svojou rôznosťou. Táto rôznosť má sa preto zachovávať a napomáhať vo formovaní a vo výchove. Treba zachovať potrebný rozdiel a náležitú odlúčenosť primerane k rozličným vekom a okolnostiam. Tieto zásady načim uplatniť i ohľadom času a miesta podľa predpisov kresťanskej múdrosti vo všetkých školách, najmä v období najháklivejšom alebo rozhodnom pre výchovu, akým práve je dospievanie. Pri telocviku a pri zábave nech sa berie zvláštny ohľad na požiadavky kresťanskej skromnosti pri ženskej mládeži, pre ktorú je veľmi nevhodné, aby sa verejne ukazovala na “obdiv” pri telocvičnom zápolení.

LXIX./Pripomínajúc hrozné slová Božského Učiteľa: “Beda svetu pre pohoršenie!”45, Ctihodní bratia v biskupskej službe, naliehavo apelujeme na vašu starostlivosť a bedlivosť ohľadne týchto veľmi zhubných bludov, ktoré sa príliš naširoko zahniezďujú v kresťanskom ľude na ohromnú škodu mládeže.

LXX./Pre zaistenie dokonalej výchovy je veľmi dôležité bdieť, aby všetko, čo obklopuje dieťa v čase jeho formovania, t. j. všetky vonkajšie okolnosti, ktoré obyčajne voláme “prostredím”, boli v dokonalom súlade s vytýčeným cieľom.

LXXI./Výchova v dobre usporiadanej a ukáznenej kresťanskej rodine je najúčinnejšia a najtrvalejšia, a táto výchova je o to účinnejšia, o čo jasnejšie sa v nej skveje, najmä dobrý príklad rodičov a potom tiež aj iných členov domácnosti, pretože prvým prirodzeným a nevyhnutným prostredím výchovy je rodina, ktorá má práve tento cieľ určený Stvoriteľom.

LXXII./Diela starších i moderných spisovateľov zdravého kresťanského učenia, ktoré nám prinášajú cenné informácie, hoci ináč nemáme úmyslu podrobne, ba ani len v podstatných bodoch, zapodievať sa tu v tejto encyklike domácou výchovou, zvláštnej zmienky však ale zasluhuje už spomenutá zlatá knižočka Antonianova, majúca názov “O kresťanskej výchove detí”, ktorú sv. Karol Boromejský dal verejne čítať rodičom zhromaždeným v kostoloch.

LXXIII./Žalostný úpadok rodinnej výchovy v terajšej dobe je alarmujúci, napriek tomu však ale chceme Ctihodní bratia a milovaní synovia v biskupskej službe, upútať vašu zvláštnu pozornosť na tento problém. Úradu a povolaniu časnému a pozemskému, ktorý je rozhodne menej dôležitý, predchádzajú dlhé štúdiá a starostlivá príprava, kým na povolanie a základnú povinnosť výchovy deti mnohí rodičia sú dnes málo alebo vôbec nijako pripravení, lebo sú príliš zaujatí starosťami pozemskými. K ešte väčšiemu oslabeniu vplyvu rodinného prostredia dnes pristupuje i tá skutočnosť, že sa skoro všade prejavuje snaha, stále viac a viac vzdiaľovať deti od rodiny už od najútlejšieho veku. Robí sa to pod rozličnými zámienkami, či už rázu hospodárskeho, priemyselného alebo politického. A jestvuje i krajina, kde deti vytrhávajú z lona rodiny, aby ich formovali, respektive presnejšie povedané, aby ich deformovali a skazili v domoch a školách bez Boha, k bezbožníctvu a k nenávisti podľa krajných socialistických teórií. Je to nové vraždenie detí, hroznejšie ako to prvé.

LXXIV./Ohľadom náboženskej, mravnej a občianskej výchovy detí, aby kresťanským rodičom pripomenuli ich veľmi ťažké povinnosti, a to nielen teoreticky a vo všeobecnosti, ale i prakticky a so zvláštnym zreteľom na ich jednotlivé povinnosti preto pre lásku Ježiša Krista k ľuďom zaprisaháme pastierov duší, aby použili každého prostriedku poučovania i katechizovania, slovami i hojne rozširovanými spismi. Nech im pritom pripomenú najľahšie spôsoby takejto účinnej výchovy, ako i to, že sú tiež povinní deťom dávať príklad svojím životom. Takéto praktické naučenia nebál sa dávať ani Apoštol národov vo svojich listoch, najmä v liste Efezanom, kde medzi iným napomína: “A vy otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu”46. Takéto popudzovanie nie je natoľko následok prílišného hnevu, ako skôr netrpezlivosti a neznalosti vhodných prostriedkov pre užitočné pokarhanie, ako i už všeobecne príliš uvoľnenej rodinnej kázne, takže potom v deťoch rastú nemravné náruživosti, ktoré rodič nevie zdolať. Preto nech sa rodičia a s nimi všetci vychovávatelia usilujú správne používať autoritu, danú im od Boha, ktorého sú ozajstnými zástupcami. Nech ju používajú nie pre svoje vlastné pohodlie, ale pre správnu výchovu svojich detí vo svätej a poslušnej bázni Božej, ktorá je začiatkom múdrosti a jedinou pevnou oporou úcty voči autorite, bez ktorej vôbec nemôže jestvovať blahobyt rodiny a, ani spoločnosti, ani poriadok a ani spokojnosť.

LXXV./Cirkev je najužšie a najvyhovujúcejšie výchovné prostredie spojené s prostredím kresťanskej rodiny, pretože Božia dobrota krehkej ľudskej prirodzenosti, oslabenej pádom prarodičov, vyšla v ústrety hojnosťou svojich milostí a s mnohonásobnými prostriedkami, ktorými oplýva táto veľká rodina Kristova.

LXXVI./Výchovné prostredie Cirkvi obdivuhodne napomáhajúce výchovu, ako sú Bohom ustanovené prostriedky milosti a obrady, nezahrňujú v sebe len sviatosti, ale aj hmotnú schránku kresťanského kostola, kde i toto skvele prispieva k výchove rečou obradov a umenia, ako aj veľké množstvo rozmanitých škôl, združení a ustanovizní všetkého druhu, ktoré majú za cieľ formovať mládež k zbožnosti spojenej so štúdiom písomníctva a vied, pričom nezabúda ani na osvieženie a výcvik tela. V tejto nevyčerpateľnej plodnosti výchovných diel zračí sa práve tak zázračná ako neporovnateľná materinská prozreteľnosť Cirkvi. A nie menej obdivuhodný je už spomenutý súlad, ktorý vie udržovať s kresťanskou rodinou, takže možno plným právom povedať, že Cirkev a rodina tvoria jediný chrám kresťanskej výchovy.

LXXVII./Vzdelávanie a výchova sa zprvu deje z iniciatívy rodiny a Cirkvi, a len oveľa neskôr aj z iniciatívy štátu, čo si je treba dobre povšimnúť, keďže z jednej strany je potrebné, aby mladšie generácie boly vzdelávané v umení a vo vedách, pomocou ktorých napreduje a prospieva občianska spoločnosť a z druhej strany rodina je sama od seba neschopná dostatočne sa o to postarať. Tak ostatne i vzniká sociálna ustanovizeň — škola. Preto škola už aj vzhľadom na svoje dejinné začiatky je svojou povahou pomocnou a doplnkovou ustanovizňou rodiny a Cirkvi. Preto tiež -v logickej a mravnej dôslednosti škola má nielen neprotirečiť, lež pozitívne byť v súlade s týmito dvoma inými výchovnými ustanovizňami, má s nimi byť v čo najdokonalejšej mravnej jednote, takže tvorí s rodinou a Cirkvou jedinú svätyňu, zasvätenú kresťanskej výchove. Keby tomu tak nebolo, škola by pomýlila svoj cieľ a stala by sa skazou mládeže.

LXXVIII./Výchovnými spismi nasiaknutými liberalizmom, a preto nie vždy hodnými chvály zjavne uznal aj istý nechvalne známy laik, ktorý napísal: “Škola, ak nie je chrámom, je brlohom.” A na inom mieste: “Keď literárna, spoločenská, rodinná a náboženská výchova nie je v súlade, človek je nešťastný a bezmocný.”47

LXXIX./Takzvaná neutrálna alebo laická škola sa protiví prvotným zásadám kresťanskej výchovy, z čoho nevyhnutne vyplýva, že takáto škola je prakticky neuskutočniteľná, lebo v skutočnosti sa stáva náboženstvu úplne nepriateľskou. Netreba tu znovu opakovať, čo o tejto veci vyhlásili naši predchodcovia, menovite Pius IX. a Lev XIII., za čias ktorých laicizmus začal zúriť vo verejných školách. My obnovujeme a potvrdzujeme ich vyhlásenia48 a s nimi tiež i predpisy Cirkevného zákonníka ustanovujúce: že návšteva škôl nekatolíckych alebo neutrálnych alebo miešaných, totiž takých, ktoré sa otvárajú bez rozdielu pre katolíkov i nekatolíkov, sa zakazuje katolíckym deťom. A môže byť iba dočasne trpená — keď s tým súhlasí ordinár — za určitých miestnych a časových okolností, a i to iba len vo veľmi výnimočných prípadov49. Preto pre katolíkov nie je prijateľná ani taká miešaná škola, a to tým viac, ak je ona jediná a pre všetkých záväzná, v ktorej katolíci okrem náboženstva celé vyučovanie dostávajú od nekatolíckych učiteľov alebo spolu s nekatolíckymi žiakmi.

LXXX./Aby určitá škola mohla byť v súlade s právami Cirkvi a kresťanskej rodiny, a aby si zaslúžila, aby ju navštevovali katolícki žiaci, nestačí samotná holá skutočnosť, že sa tam vyučuje náboženstvo, a ešte často aj to iba len veľmi zriedkavo. Aby sa docielilo potrebného súladu, je nutné, aby celé vyučovanie a celé usporiadanie školy: učitelia, osnova a knihy, v každom predmete sa riadilo skutočne kresťanským duchom pod vedením a materinským dozorom Cirkvi, takže náboženstvo tvorí naozaj základ a korunu celého vyučovania, vo všetkých stupňoch, nielen na školách ľudových, ale aj na stredných a vyšších. Aby sme použili slov Leva XIII.:

Je nevyhnutne nutné, aby sa nielen v určitých hodinách vyučovalo náboženstvo pre katolícke deti, ale aby aj celé ich ostatné formovanie bolo presiaknuté kresťanskou zbožnosťou. Ak tohto niet, ak tento svätý vánok neprepniká a nezohrieva duše učiteľov a žiakov; potom veľmi málo úžitku sa dosiahne z akejkoľvek vedy, ba často vyplynie z toho aj vážna škoda.50

LXXXI./Keď sa nechá voľnosť iniciatíve a činnosti Cirkvi a rodín, môže sa to urobiť i z hľadiska štátu ľahšie a rozumnejšie, keď štát v tomto ich snažení im iba napomáha spravodlivými prostriedkami, a preto nech sa demagogicky nehovorí, že štátu, ktorého národ je rozdelený na rozmanité vierovyznania, je nemožné postarať sa o verejné vyučovanie ináč ako iba akousi tzv. neutrálnou alebo zmiešanou školou. A teda že sa to dá uskutočniť na spokojnosť rodín, ako aj na úžitok vyučovania, pokoja a verejného poriadku, dokazuje to príklad istých národov, rozdelených na rozličné náboženské vyznania. U týchto školská organizácia vie sa prispôsobiť právom rodín vo veci výchovy, a to nielen vzhľadom na celé vyučovanie — najmä priznaním úplne katolíckych škôl katolíkom — ale aj vzhľadom na spravodlivosť podielmi, na základe ktorej štát poskytuje finančnú pomoc všetkým školám, ktoré si želajú rodiny.

LXXXII./Katolícka výchova pre celú katolícku mládež v katolíckych školách, čím v súlade s týmto heslom zotrvávajú na svojom rozhodnutí úplne zaistiť v niektorých iných krajinách miešaného vierovyznania hoc aj celé bremeno udržovania katolíckych škôl z vlastných zdrojov katolíkov, ktorí pod ochranou a pod vedením biskupov, a za pomoci neúnavného kňažstva svetského i rehoľného s veľkodušnosťou a vytrvalosťou, hodnou všetkej chvály, úplne vydržiavajú na svoje trovy katolícke školy pre svoje deti, ako to od nich žiada ťažká povinnosť svedomia. Podobné úsilie, aj keď nedostane pomoc od štátu, ako by to žiadala dielčia spravodlivosť, jednako nemôže byť hatené svetskou vrchnosťou, ak si táto naozaj váži práva rodiny a nepostrádateľné podmienky zákonitej slobody.

LXXXIII./Katolíci aj keby mali priniesť najťažšie obete, nikdy sa dosť nevynasnažia, aby si udržali a ochránili svoje školy a aby dosiahli spravodlivých školských zákonov tam, kde táto základná sloboda nejestvuje alebo je rozličným spôsobom znemožňovaná.

LXXXIV./Boj za katolícku školu pre svoje deti je čisto náboženskou akciou, a preto všetko, čo veriaci podniknú za jej presadenie je jednou z najhlavnejších úloh “Katolíckej akcie”. Preto sú zvlášť milé nášmu otcovskému srdcu a naozaj zaslúžia si veľkej chvály všetky zvláštne združenia, ktoré u rozličných národoch s toľkou horlivosťou pracujú na tomto tak veľmi potrebnom diele.

LXXXV./Katolíci usilujúci sa o katolícku školu pre svoje deti, čo musí ostatne každý uznať, robia tým žiadnu partajnú politiku, ale iba čisto náboženské dielo, neodlučiteľné od ich svedomia, ktoré je nescudziteľným právom katolíkov ktoréhokoľvek národa na svete, že nechcú tým odlúčiť svoje deti od tela a ducha vlastného národa, ale naopak chcú dať svojim katolíckym deťom čo najdokonalejšiu výchovu, ktorá lepšie vedie i k blahobytu samotného štátu. Dobrý katolík práve preto, že sa správa podľa katolíckeho učenia, je aj najlepším občanom, milujúcim svoju vlasť a lojálne sa podriaďujúcim aj svetskej vrchnosti, zastupujúcej akúkoľvek vládu zákona.

LXXXVI./Katolícka škola musí pracovať v súlade s Cirkvou a kresťanskou rodinou, vďaka čomu má byť v nej absolútne vylúčené, aby sa pri iných predmetoch — k veľkej škode výchovy — protirečilo tomu, čo sa žiaci učia na náboženstve. Ak teda už aj príliš horliví učitelia budú pokladať za nevyhnutné žiakov oboznámiť aj s dielami, obsahujúcimi bludy, ktoré treba zavrhnúť, urobia to s takou dokonalou prípravou a s takou dávkou zdravého učenia, že kresťanské formovanie mládeže bude mať z toho užitok a nie škodu.

LXXXVII./V katolíckej škole štúdium nebude nikdy na ujmu svätosti mravov, a to ani u štúdia klasických diel a ani u štúdia národného jazyka v takejto škole, pretože Kresťanský učiteľ sa pousiluje nasledovať príklad včiel, ktoré zbierajú s kvetov len to, čo je v nich najčistejšie, kým ostatné nechávajú tam, ako učí sv. Bazil vo svojej reči k mládeži o čítaní klasikov.51 Táto potrebná opatrnosť, ktorú radí zachovávať dokonca aj pohan Quintilián,52 nijako nebude prekážať kresťanskému učiteľovi, aby pozbieral a použil všetko to, čo naša doba má naozaj dobrého vo svojich vedách i vo svojich metódach. Kresťanský učiteľ si tu pripomenie slová Apoštola: “Všetko skúmajte, ale len to, čo je dobré, toho sa pevne držte!”53 Preto sa bude chrániť pri prijímaní novôt, aby pritom nerozumne nezavrhol všetko to staré, čo sa osvedčilo cez celé storočia ako dobré a hodnotné. Týka sa to najmä štúdia latinčiny, ktoré za našich čias stále viac a viac upadá práve pre neopodstatnené opustenie metód, používaných s veľkým úžitkom v zdravom humanizme, štúdia, ktoré prišlo do takého rozkvetu najmä na školách cirkevných. Tieto vznešené tradície vyžadujú, aby mládež, zverená katolíckym školám, bola síce vzdelaná v písomníctve a, vo vedách úplne podľa požiadaviek našich čias, no súčasne aby dostala i solídne a hlboké vzdelanie najmä v zdravej filozofii, ďalekej od povrchnosti a nejasnosti tých ľudí, ktorí “by azda boli našli to, čo je potrebné, keby neboli hľadali to, čo je zbytočné”.54 Preto každý kresťanský učiteľ má mať pred očami veľmi obsažný výrok Leva XIII.:

Je nutné vynaložiť väčšie úsilie a horlivosť, aby sa nielen použila vhodnejšia a solídna metóda vyučovania, ale ešte väčšmi, aby samotné vyučovanie i v písomníctve, i vo vedách bolo vo všetkom v súlade s katolíckou vierou, najmä však vo filozofii, od ktorej z veľkej časti závisí správny smer iných vied.55

LXXXVIII./Dobrí učitelia milujú Ježiša Krista a jeho Cirkev, a preto aj dobré školy väčšinou nie sú ani tak natoľko výsledkom “dobrej školskej organizácie” zo strany svetského štátu, ako skôr práve dielom týchto individuálne dobrých učiteľov, ktorí sú výborne pripravení na svoje povolanie, dobre ovládajú predmet, ktorý prednášajú, ktorých zdobia všetky rozumné a mravné vlastnosti, požadované ich veľmi dôležitým úradom; ktorí horia čistou a nadprirodzenou láskou k žiakom, ktorých im Boh zveril, lebo títo sú Božími miláčikmi. Takýmto učiteľom leží preto aj úprimne na srdci ozajstné blaho rodín a vlasti. Preto nás naplňuje veľká útecha a vďaka voči Bohu, keď vidíme, ako vedľa vyučujúcich rehoľníkov a rehoľníčok sa vyskytuje aj veľký počet takýchto dobrých svetských učiteľov a učiteliek pracujúcich na vedení a formovaní mládeže. Teší nás, že sa združujú vo zvláštnych spolkoch a združeniach, ktoré ich napomáhajú lepšie pestovať svojho ducha plného modlitby v milosti Ducha Svätého, a ktoré si preto zaslúžia pochvaly a pomoci ako veľmi vznešené a účinné pomocné diela “Katolíckej akcie”. Úplne nezištne, horlivo a vytrvalo sa venujú tomu, čo sv. Gregor Naziánsky výstižne nazýva “umením umení a vedou vied”.56 No jednako aj v ich prípade platia slová Božského Učiteľa: “Žatva je veľká, ale robotníkov je málo”.57 Preto prosme Pána žatvy, aby nám ešte poslal veľa takýchto pracovníkov v kresťanskej výchove. Ich kresťanské formovanie musia mať v zvrchovanej miere na srdci aj samotní pastieri duší a vyšší predstavení rehôľ.

LXXXIX./Pri výchove je nutné mládež starostlivo usmerňovať a bedlivo ju strážiť, pretože duša dospievajúcej mládeže “je poddajná zlu, ako je poddajný vosk”.58 Nech sa preto mládež nachádza v akomkoľvek prostredí, treba od mládeže dôsledne odstrániť všetky zlé príležitosti a súčasne aj poskytnúť jej príležitosti dobré, či už pri zábave, alebo aj v spoločnosti, pretože “zlé kontakty kazia dobré mravy”.59

XC./Pre neskúsenú mládež ešte oveľa viac vzrástli príležitosti k mravnej skaze a ku stroskotaniu vo viere, a preto za našich čias je tým viac naliehavejšie, aby tento dozor nad mládežou bol ešte rozsiahlejší a dôkladnejší. Toto nebezpečenstvo ohrozujúce mravnú integritu našej mládeže predstavujú najmä rôzne bezbožné a nemravné knihy, z ktorých mnohé sú rozširované s diabolskou taktikou za bagateľnú cenu. Ďalej je tu kino a najnovšie i rozhlas, ktorý zmnohonásobuje a uľahčuje takrečeno každý druh čítania, podobne tak ako aj kino nahrádza každý druh divadla. Tieto báječné prostriedky poučovania ľudu, ktoré môžu byť, ak sa pri ich používaní uplatňujú zdravé zásady, na veľký úžitok pri vyučovaní a pri výchove, sú však ale veľmi často zneužívané na rozdúchávanie zlých vášní a slúžia ziskuchtivosti. Svätý Augustín smútil nad vášňou, ktorá strhovala aj kresťanov jeho doby na cirkusové predstavenia. S dramatickou živosťou opisuje skazu, našťastie iba prechodnú, svojho žiaka a priateľa Alipiusa.60 Koľko mladistvých poblúdení, zapríčinených modernými divadlami alebo zlým čítaním, musia dnes oplakávať rodičia i vychovávatelia !

XCI./Treba oboznamovať najmä rodičov a vychovávateľov s nebezpečenstvami ohrozujúcimi mravy a vieru, ktoré sú často zákerne votkané do určitých kníh alebo predstavení. Preto treba pochváliť a napomáhať všetky výchovné diela, ktoré sa v duchu úprimnej kresťanskej horlivosti za duše mladých ľudí zaoberajú úlohou pomocou vhodných kníh a časopisov rozširovať dobré čítanie a napomáhať filmovým či divadelným skutočne výchovným predstaveniam, takže títo kresťanskí rodičia a vychovávatelia aj s najväčšími obeťami zakladajú divadlá a kiná, v ktorých čnosť nielen že nič nestráca, ale naopak, veľa získava.

XCII./Mládež musí byť chránená a kresťansky posilňovaná proti zvodom a bludom sveta, a to dnes ešte viac ako kedykoľvek predtým, aj keď tým v žiadnom prípade netvrdíme, že by tento potrebný dozor azda nutne musel znamenať, že mládež je nevyhnutne nutné úplne vylúčiť z tejto spoločnosti, v ktorej ostatne aj ona musí žiť a spasiť svoju dušu. Veď svet, ako nás napomína Písmo, je celý “žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života”.61 Kiež by teda aj dnešní mladí ľudia boli takými, akými boli opravdiví kresťania všetkých čias, ako opisuje Tertulián prvých kresťanov, totiž “spolumajiteľmi sveta, nie však bludu”.62

XCIII./Aké nadmieru vynikajúce výchovné poslanie má Cirkev, to je bod zvrchovane dôležitý, ku ktorému nás priviedli dotyčné Tertuliánove slová, aby nám bola ukázané v plnom svetle samotná podstata kresťanskej výchovy, ktorá ako taká vyplýva z jej vlastného posledného eschatologického cieľa.

XCIV./ Kresťanská výchova spolupracuje s milosťou Božou na formovaní skutočne dokonalého kresťana, čo je vlastným a bezprostredným cieľom vychovať z vychovávaných osôb akoby samotného druhého Ježiša Krista pokiaľ ide o ich mravnosť, skutočne nových mravných ľudí znovuzrodených krstom podľa úchvatného výrazu Apoštola: “Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus”.63 Skutočný kresťan má totiž žiť nadprirodzeným životom v Kristovi podľa slov Písma: “Kristus je váš život”64, a prejavovať to vo všetkých svojich skutkoch: “aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele”.65

XCV./Kresťanská výchova má byť podľa príkladu a učenia Kristovho, čo znamená, že kresťanská výchova obsahuje ľudský život vo všetkých jeho prejavoch: zmyslových i duchovných, rozumových i mravných, individuálnych, domácich a spoločenských, nie aby ho akokoľvek znižovala, ale práve naopak aby ho pozdvihla, usmerňovala a zdokonaľovala.

XCVI./Skutočný kresťan je ovocím kresťanskej výchovy, je to teda človek nadprirodzený, ktorý myslí, usudzuje a koná vytrvale a dôsledne podľa zásad zdravého rozumu, osvieteného nadprirodzeným svetlom príkladu a učenia Kristovho, alebo podľa dnes bežného výrazu: je to dokonalý charakterný človek. Teda nie hociaká dôslednosť a pevnosť v správaní sa, opierajúca sa o úplne subjektívne zásady, tvorí tento charakter, ale stálosť v nasledovaní večných zásad spravodlivosti, ako to uznáva aj pohanský básnik, keď nerozlučne chváli dve vlastnosti v človeku, čiže “človeka spravodlivého a pevného vo svojom rozhodnutí”.66 Dokonalá spravodlivosť môže byť len tá, ktorá dáva Bohu, čo je Božie tak, ako to robí skutočný kresťan.

XCVII./Svetácky zmýšľajúci ľudia takýto cieľ a zmysel kresťanskej výchovy odmietajú, či prinajmenšom je pre nich vecou, ktorá sa údajne vraj nedá uskutočniť bez zničenia alebo naštrbenia prirodzených schopností človeka a bez zrieknutia sa činov pozemského života. Preto – ako oni tvrdia - tento cieľ údajne vraj stojí v rozpore so sociálnym životom a hmotným blahobytom, a protiví sa údajne vraj každému pokroku v písomníctve, vo vedách, umení a vôbec pokroku a civilizácii. Na podobnú námietku, kladenú už dávno nevedomými a predpojatými pohanmi, ktorí sa, pravda, v tom čase pokladali za učených, — v terajšej modernej dobe však, bohužiaľ, opakovanú ešte častejšie a naliehavejšie — odpovedal už Tertulián takto:

Neuzatvárame sa pred životom. Ale sme si veľmi dobre vedomí, že sme povinní vďakou voči Bohu, nášmu Pánovi a Stvoriteľovi. Neodmietame nijaké ovocie jeho diel, ale miernime sa v ich užívaní, aby sme ich neužívali zle alebo bez miery. Bývame teda s vami tu na svete tak, že máme s vami i námestie i obchod i kúpele i krčmy i dielne i kaviarne i trhy i ostatné vaše podniky. S vami tiež sa plavíme po mori, konáme vojenskú službu, obrábame polia a obchodujeme práve tak, ako s vami si zamieňame diela svojich rúk a dávame Vám k úžitku plody svojej práce. Naozaj teda neviem, ako sa vám môžeme zdať neužitočnými, keď sme zamiešaní do vašich životných záležitostí a keď z nich ako vy žijeme?67

XCVIII./Skutočný kresťan sa neustále duchovne zdokonaľuje, a svoj prirodzený život rozvíja v súlade so životom nadprirodzeným, v ktorom svoje prirodzené schopnosti neudúša, ale podriaďuje svojmu duchovnému a večnému poslaniu, čo povznáša aj jeho samotný prirodzený život, a ešte účinnejšie mu tak napomáha nielen vo veciach duchovných a večných, ale aj vo veciach hmotných a časných.

XCIX./Dokazujú to celé dejiny kresťanstva a jeho ustanovizní. Tieto dejiny sa stotožňujú s dejinami opravdivej civilizácie a pravého pokroku až po naše časy. Dokazujú nám to najmä svätí, ktorými Cirkev a len ona sama oplýva. Títo najdokonalejšie uskutočnili v sebe ideál kresťanskej výchovy a všestranne povzniesli a obohatili ľudskú spoločnosť. Áno, svätí boli, sú a budú vždy najväčšími dobrodincami ľudskej spoločnosti, ako i najdokonalejšími Vzormi pre všetky stavy, zamestnania, vrstvy a podmienky života, od prostého a neučeného vidiečana až po intelektuála a literáta, od skromného remeselníka až po vojvodcu, od súkromníka, otca rodiny, až po kráľa, spravujúceho národy, od jednoduchých dievčat a žien rodinného typu až po kráľovnú a cisárovnú. A čo povedať — neberúc ani do ohľadu iné ako hmotný blahobyt — po obrovskej práci misionárov, ktorí súčasne so svetlom viery prinášajú nevzdelaným národom dobrodenia civilizácie? Čo povedať o zakladateľoch bezpočetných diel lásky a sociálnej pomoci a o nekonečnom rade svätých vychovávateľov a vychovávateliek, ktorí zvečnili a zmnohonásobili svoju činnosť svojimi plodnými ústavmi kresťanskej výchovy. Ako sa tým pomohlo rodinám a aké neoceniteľné dobrodenia sa tým preukázali národom!

C./Ovocie kresťanskej výchovy je získané nadprirodzeným životom a čnosťami v Kristovi, a ako také je toto ovocie kresťanskej výchovy z každej stránky blahodarné. Kristus, náš Pán a Božský Učiteľ je totiž práve tak prameňom a darcom takéhoto života a čnosti, ako súčasne aj svojím príkladom je vzorom pre všetkých, primeraným všetkým životným podmienkam ľudského pokolenia. Najmä mládež má príklad v jeho skrytom živote, posvätenom prácou a poslušnosťou, a ozdobenom všetkými sociálnymi, domácimi a individuálnymi čnosťami konanými pred Bohom a pred ľuďmi.

CI./Cirkev je najdokonalejšou a zvrchovanou vychovávateľkou, ako aj tajomným telom Kristovým, jeho nepoškvrnenou nevestou, a preto i veľmi plodnou matkou. A celý tento súhrn výchovných pokladov, majúcich nekonečnú cenu, ako sme ho dosiaľ, pravda, len zhruba načrtli, je natoľko majetkom Cirkvi, že vlastne tvorí jej podstatu. Preto veľký a geniálny sv. Augustín, ktorého tisícpäťstoročné výročie blaženej smrti sa práve chystáme osláviť, plný svätého nadšenia nad takouto matkou, napísal tieto oduševnené slová:

O, katolícka Cirkev, najozajstnejšia Matka kresťanov, tvojou zásluhou je, že nás nielen učíš najprirodzenejšej a najčistejšej úcte, ktorú sme povinní dávať Bohu a ktorá je najkrajšou radosťou nášho života, lež natoľko si osvojuješ i vrúcnu lásku k blížnemu, že u teba nachádzame najúčinnejšie lieky na početné zlá, ktorými trpia duše pre hriechy. Ty cvičíš a vyučuješ deti s jednoduchosťou, mládež s pevnosťou, starších s jemnosťou, majúc pritom ohľad na potreby tela a duše. Tvojou zásluhou sa deti v dobrovoľnej službe podriaďujú svojim rodičom a rodičia rozkazujú svojim deťom s láskavou nadväznosťou. Ty viažeš brata k bratovi putom náboženstva, silnejším a užším, ako je puto krvi. A ty spájaš zväzkom nielen spoločného života, ale, aj určitého bratstva občanov k občanom, národy k národom, slovom, spájaš navzájom všetkých ľudí, pripomínajúc im spoločný pôvod z jedných prarodičov. Kráľov učíš, ako sa majú starať o národy, a národy, aby poslúchali svojich kráľov. S akou starostlivosťou učíš, koho si treba uctiť, komu patrí láska, na koho treba mať ohľad, koho sa obávať, koho potešovať, koho napomínať, koho povzbudzovať, koho naprávať, komu robiť výčitky a koho trestať. Ukazuješ nám, že hoci toto všetko nie sme rovnako povinní dávať všetkým, predsa sme povinní každému preukazovať lásku, ale nikomu nerobiť krivdu.68

CII./Pozdvihnime preto svoje srdcia a svoje ruky vo vrúcnej modlitbe, k nebu, Ctihodní bratia v bisbupskej službe, “k Pastierovi a Biskupovi našich duší”69, k nebeskému Kráľovi, ktorý dáva zákony vladárom, nech svojou všemohúcnosťou učiní, aby sa tieto skvelé plody kresťanskej výchovy po celom svete hojne zbierali a rozmnožovali na státe väčší a väčší úžitok jednotlivcov i národov.

Ako záruku týchto nebeských darov z vrúcnej otcovskej lásky udeľujeme vám, Ctihodní bratia v biskupskej službe, vášmu kňazstvu i vášmu ľudu apoštolské požehnanie.

 

Dané v Ríme u sv. Petra dňa 31. decembra 1929, v ôsmom roku nášho Pontifikátu.

PIUS. XI.

 

Poznámky:

1. doslova: Marc., X, 14: “Sinite parvulos venir ad me” tj. “Nechajte deti prichádzať ku mne!” je to citát z Mk 10, 14

2. doslova: II Tim., IV, 2: “Insta opportune importune: argue, obsecra increpa in omni patientia et doctrina” – tj. “Hlásaj slovo Božie, naliehaj vhod i nevhod, napomínaj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.” je to citát z 2Tim 4, 2

3. doslova: Confess., I, I: “Fecisti nos, Domine, ad Te. et inquietum est cor nostrum donec requiescat in Te”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.” je to citát zo sv.


Augustín, Vyznania, I, 1

4. doslova: Prov. XXII, 6: “Adolescens iuxta viam suam etiam cum senuerit non recedet ab ea” tj. “Navykaj chlapca na životnú dráhu, ktorej sa mu treba pridŕžať, a neodchýli sa od nej ani v starobe.” je to citát Prís 22, 6

5. doslova: Hom. 60, in c. 18 Matth.: “Ouid maius quam animis moderari, quam adolescentulorum fingere mores?”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Čo je väčšie, ako viesť duše, ako utvárať mravy mládeže?” je to citát zo sv. Ján Zlatoústy, Homília 60 na 18. hlavu sv. Matúša

6. doslova: Marc., IX, 36: “Quisquis unum ex huiusmodi pueris receperit in nomine meo, me recipit.” tj. “Kto prijme jedno z takýchto detí v mojom mene, mňa prijíma.” je to citát z Mk 9, 37

7. doslova: Matth., XXVIII, 18-20: “Data est mihi omnis potestas in caelo et in terra. Euntes ergo docete omnes gentes, baptizantes eos in nomine Patris, et Filii, et Spiritus Sancti: docentes eos servare omnia quaecumque mandavi vobis. Et ecce ego vobiscum sum omnibus diebus usque ad consummationem saeculi.” tj. “Daná mi je všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich v mene Otca i Syna i Ducha Svätého a naučte ich zachovávať všetko, čo som vám prikázal. A hľa, ja som s vami po všetky dni až do skončenia sveta.” je to citát z Mt 28, 18-20

8. doslova: Pius IX, Ep. Quum non sine, 14 Iul, 1864: “Columna et firmamentum viritatis a Divino suo Auctore fuit constituta, ut omnes homines divinam edoceat fidem, eiusque depositum sibi traditum integrum inviolatumque custodiat, ac homines eotumque consortia et actiones ad morum honestatem vitaeque integritatem, iuxta revelatae doctrinae normam, dirigat et fingat.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “bola od Božského Zakladateľa ustanovená za stĺp a oporu pravdy, aby všetkých ľudí vyučovala vo viere, neporušené a plne zachovávala zverený poklad zjavenia a viedla ľudí a ich zväzky podľa zásad zjaveného učenia, aby ich skutky boli mravné a ich život bezúhonný" je to citát z Pius IX., Cum non sine, 14. júla 1864

9. doslova: De Symbolo ad catech., XIII: “Non habebit Deum patrem, qui Ecclesiam noluerit habere matrem.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Nebude mať Boha za otca, kto nechce mať Cirkev za matku.” je to citát zo sv. AUGUSTÍN, De Symbolo ad catech., XIII.

10. doslova: Ep. enc. Libertas, 20 Iun. 1888: “in fide atque in institutione morum, divini magisterii Ecclesiam fecit Deus ipse participem, eamdemque divino eius beneficio falli nesciam: quare magistra mortalium est maxima ac tutissima, in eaque inest non violabile ius ad magisterii libertatem.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “učiť vieru a mravy, pretože Boh sám dal Cirkvi účasť na svojom učiteľskom úrade a svojou Božskou štedrosťou učinil ju neomylnou. Preto je najvyššou a najistejšou učiteľkou ľudí a prislúcha jej neporušiteľné právo slobodne vyučovať” je to citát z encykliky Leva XIII., Libertas, 20. júna 1888

11. doslova: Ep. enc. Singulari quadam. 24 Sept. 1912: “Quidquid homo christianus agat, etiam in ordine rerum terrenarum, non ei licet bona negligere quae sunt supra naturam, immo oportet ad summum bonum, tamquam ad ultimum finem, ex christianae sapientiae praescriptis omnia dirigat: omnes autem actiones eius, quatenus bonae aut malae sunt in genere morum, id est cum iure naturali et divino congruunt aut discrepant, indicio et iurisdictioni Ecclesiae subsunt.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Nech kresťan čokoľvek podujme, hoc by to bolo i čisto svetské a hmotné, nesmie nevšímať si dobra nadprirodzeného, lež, naopak, podľa predpisov kresťanskej múdrosti, musí všetko zamerať k najvyššiemu Dobru ako k poslednému cieľu. Okrem toho všetky jeho činy v tom, či sú z mravného hľadiska dobré alebo zlé, čiže nakoľko sa zrovnávajú s prirodzeným a Božím právom alebo mu odporujú, podliehajú úsudku a právomoci Cirkvi” je to citát z Pia X., Singulári quadam

12. A. Manzoni, Osservazioni sulla Morale Cattolica, c. III. tj. “Úsudok o mravoch patrí Cirkvi, čím Cirkev keď toto hlása nechce tým tvrdiť, že jej tento úsudok patrí výlučne, ale to, že jej patrí v celom rozsahu. No nikdy nehlásala, že ľudia, ktorí do nej nepatria, alebo sú bez jej náuky, nemôžu poznať nijakú mravnú pravdu, lež, naopak, hockedy niekto vyriekol takúto výpoveď — a to sa aj v rozličnej forme stalo — Cirkev ju opätovne zavrhla. Vyznáva však, ako to vyznávala v minulosti a bude vyznávať v budúcnosti, že jedine ona, pretože je Ježišom Kristom založená a pretože v Jeho mene prijala Ducha Svätého, poslaného Otcom, priamo a naveky vlastní všetku pravdu, týkajúcu sa mravov, v ktorej sa nachádzajú všetky zvláštne mravné pravdy, ako tie, ktoré človek môže poznať už prirodzeným rozumom, tak i tie, ktoré tvoria časť zjavenia Božieho, alebo z neho vyplývajú!” je to citát z Manzoni, A., Osservazioni sulla Morale Cattolica, hl. III.

13. Codex luris Canonici, c. 1375. tj. Cirkevný zákonník, kánon č. 1375

14. doslova: Commentar. in Matth., cap. 18: “Quid mundo tam periculosum quam non recepisse Christum?”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Čo je nebezpečnejšie pre svet ako neprijať Krista?” je to citát z Hilarius: Komentár k 18. hl. sv. Matúša

15. Codex Iuris Canonici, cc. 1381, 1382. tj. Cirkevný zákonník, kánon č. 1381, 1382

16. doslova: Ep. enc. “Nobilissima Gallorum Gens, 8 Febr. 1884: male sana omnis futura est animarum cultura: insueti ad verecundiam Dei adolescentes nullam ferre poterunt honeste vivendi disciplinam, suisque cupiditatibus nihil unquam negare ausi, facile ad miscendas civitates pertrahentur”., čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “chorá bude každá vzdelanosť. Mládež, nenavyknutá na bázeň Božiu, nestrpí nijakú mravnú disciplínu a navyknutá nie neodoprieť svojim náruživostiam, ľahko sa dá strhnúť k vyvolaniu neporiadkov spoločenského poriadku" je to citát z encykliky Leva XIII., Nobilissima Gallorum gens, 8. febr. 1884

17. Matth., XXVIII, 19: “docete omnes gentes.” tj. “učte všetky národy” je to citát z Mt 28, 19

18. Discourse to the students of Mondragone College, May 14,1929 tj. ,,už v dávnom stredoveku, keď bolo tak mnoho, ktosi povedal, že ich bolo až priveľa, kláštorov, pustovní, kostolov, kolegiátnych domov, kapitúl katedrálnych a iných, pri každej z týchto inštitúcií bola škola alebo budova, určená vzdelávaniu a výchove mládeže. K tomu načim pridať všetky univerzity, ktoré sa všade zakladali z popudu Apoštolskej stolice a Cirkvi a boli pod jej ochranou. Tento nádherný zjav, ktorý dnes oveľa lepšie vidíme, lebo je nám bližší, a pretože je — primerane k terajším pomerom — veľkolepejší, nechýbal v nijakej dobe. Spisovatelia a dejepisci nevedia sa dosť nadiviť, čo všetko v tomto ohľade Cirkev vykonala a ako skvele a úspešne splnila Bohom jej zverený úrad pokresťančiť ľudskú spoločnosť. No, keď nik sa nemôže vyhnúť obdivu, že Cirkev vo všetkých časoch okolo seba vedela zhromaždiť na státisíce a milióny chovancov, zverených na výchovu, nemenej sa musí začudovať nad tým, čo vykonala nielen na poli výchovy, lež aj pri skutočnom vzdelávaní vo vedách? Že sa zachovalo toľko pokladov kultúry, civilizácie a písomníctva, treba ďakovať Cirkví, ktorá sa o to dôsledne a zámerne starala a ktorá sa i v dávnych barbarských dobách zaslúžila, aby najmä písomníctvo, filozofia, umenie a staviteľstvo zaskveli sa toľkým svetlom.” je to citát z reči k chovancom Tuskulánskeho kolégia, ľudové menovaného Mondragone, 14. mája 1929

19. Deut., XXXII, 4: “Dei perfecta sunt opera, et omnes viae eius indicia.” tj. “Diela Božie sú dokonalé a cesty Božie sú rozumné.” je to citát z Dt 22, 4.

20. doslova: S. Th., 2-2, Q. CII, a. I: “Carnalis pater particulariter participat rationem principii quae universaliter invenitur in Deo....Pater est principium et generationis et educatonis et disciplinae, et omnium quae ad perfectionem humanae vitae pertinent.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Telesný otec zvláštnym spôsobom zúčastňuje sa 'na pojme princípu, ktorý sa zvrchovane nachádza v Bohu.…Otec je princíp základ i plodenia i výchovy i ukáznenosti i všetkého, čo patrí k zdokonaľovaniu ľudského života.” je to citát zv. Tomáš, 2a, 2ae, q. 102, a. 1

21. doslova: S. Th., 2-2, Q. X, a. 12: “Filius enim naturaliter est aliquid patris...; ita de iure naturali est quod filius, antequam habeat usum rationis, sit sub cura patris. Unde contra iustitiam naturalem esset, si puer, antequam habeat usum rationis, a cura parentum subtrahatur, vel de eo aliquid ordinetur invitis parentibus.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Dieťa svojou prírodou je čosi z otca.... Taktiež by sa aj priečilo prirodzenému právu, keby dieťa, skôr ako začne užívať rozum, bolo vytrhnuté zo starostlivosti rodičovskej, alebo keby sa s ním čosi robilo proti vôli rodičov.” je to citát z Sv. Tomáš, 2a, 2ae, q. 10, a. 12

22. doslova: Suppl. S. Th. 3; p. Q. 41, a. 1: “Non enim intendit natura solum generationem prolis, sed etiam traductionem et promotionem usque ad perfectum statum hominis in quantum homo est, qui est virtutis status.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Lebo príroda — podľa učenia Anjelského učiteľa — nemá za cieľ dieťa len splodiť, lež ho aj priviesť a povzniesť do dokonalého stavu človeka ako takého t. j.: do stavu čnosti.” je to citát z Suppl. S. Th., 3. p., q. 42. a i

23. doslova: Codex Iuris Canonici , c. 1113: “Parentes gravissima obligatione tenentur prolis educationem tum religiosam et moralem, tum physicam et civilem pro viribus curandi, et etiam temporali eorum bono providendi.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Rodičia sú veľmi prísno viazaní podľa svojich síl starať sa tak o náboženskú a mravnú, ako aj o telesnú a občiansku výchovu deti, a tiež starať sa o ich hmotné blaho.” je to citát z Cirkevný zákonník, kán. 1113

24. doslova: Ep. enc. Rerum novarum, 15 Maii 1891: “Filii sunt aliquid patris, et velut paternae amplificatio quaedam personae proprieque loqui si volumus, non ipsi per se, sed per communitatem domesticam, in qua generati sunt, civilem ineunt ac participant societatem.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Deti sú čímsi, čo patrí otcovi, takpovediac rozšírením jeho osobnosti: a keď chceme hovoriť presne, nie samy, ale prestredníctvom rodiny, v ktorej sa narodili, vstupujú do občianskeho spoločenstva.” je to citát z encykliky Lev XIII., Rerum novarum čl. 11, 15. mája 1891

25. doslova: Ep. enc. Rerum novarum, 15 Maii 1891: “Patria potestas est eiusmodi, ut nec extingui, neque absorberi a republica possit, quia idem et commune habet cum ipsa hominum vita principium.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Otcovskú právomoc štát nemôže ani potlačiť ani si prisvojiť, pretože sa rodí zo samotného prameňa ľudského života.” je to taktiež citát z tej istej encykliky Leva XIII., Rerum novarum

26. doslova: Ep. enc. Sapientiae christianae, 10 Ian. 1890: “Natura parentes habent ius suum instituendi, quos procrearint, hoc adiuncto officio, ut cum fine, cuius gratia sobolem Dei beneficio susceperunt, ipsa educatio conveniat et doctrina puerilis. Igitur parentibus est necessanum eniti et contendere, ut omnem in hoc genere propulsent iniuriam, omninoque pervincant ut sua in potestate sit educere liberos, uti par est, more christiano, maximeque prohibere scholis iis, a quibus periculum est ne malum venenum imbibant impietatis.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Rodičia majú od prírody právo na výchovu svojich deti. Majú však okrem toho povinnosť, aby vzdelávanie a výchovu deti uviedli do úplného súladu s cieľom, pre ktorý ich dostali z dobrodenia Božieho. Rodičia sa teda musia všemožne pousilovať, aby znemožnili každú krivdu, ktorá by sa im v tomto ohľade robila. Musia stoj čo stoj dosiahnuť, aby výchova deti rozhodne zostala v ich moci a bola kresťanská, ako sa patrí. Najmä musia zamedziť, aby ich deti nechodili do takých škôl, v ktorých hrozí nebezpečenstvo, že vsajú do seba osudný jed bezbožnosti” je to citát z encykliky Leva XIII., Sapientiæ christianæ, 10. jan. 1890

27. Codex Iuris Canonici, c.1113. Cirkevný zákonník, kánon č. 1113

28. doslova: "The fundamental theory of liberty upon which all governments in this Union repose excludes any general power of the State to standardize its children by forcing them to accept instruction from public teachers only. The child is not the mere creature of the State; those who nurture him and direct his destiny have the right coupled with the high duty, to recognize, and prepare him for additional duties." U.S. Supreme Court Decision in the Oregon School Case, June 1, 1925., čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Štátu neprislúcha nijaká všeobecná moc predpísať jednotný spôsob výchovy pre mládež a túto nútiť, aby bola vyučovaná len vo verejných školách" a uvádza aj dôvod z práva prirodzeného: “Dieťa nie je čírym tvorom štátu: kto ho živí a vedie, má právo a súčasne i vznešenú povinnosť ho vychovávať a pripravovať na splnenie svojich úloh.” je to citát z U. S. Supreme Court Decision in the Oregon School Cases, Junel. 1925

29. Letter to the Cardinal Secretary of State, May 30, 1929 tj. “Rodina okamžite spoznala, o čo tu ide. Preto už od prvých čias kresťanstva až po našu dobu rodičia, aj keď majú len slabú alebo nijakú vieru, posielajú a sami privádzajú milióny svojich deti do výchovných ústavov, ktoré založila a spravuje Cirkev.” je citát z List kard. štát. sekretárovi z 30. mája 1929

30. Codex Iuris Canonici, c. 750, & 2. S. Th., 2, 2. Q. X., a. 12. tj. Cirkevný zákonník, kánon č. 750, § 2. — Sv. Tomáš, 2a 2ae, q. 10. a. 12

31. Discourse to the students of Mondragone College, May 14,1929 tj. Prednáška studentom na Mondragone College, May 14,1929

32. Discourse to the students of Mondragone College, May 14,1929 tj. “štát ako nik iný oplýva prostriedkami, danými mu na to, aby napomáhal potreby všetkých, ,a sluší sa, aby ich aj použil v prospech všetkých tých, od ktorých pochádzajú” je to citát z príhovoru k chovancom kolégia Mondragone 14. mája 1929

33. P. L. Taparelli, Saggio teor. di Diritto Naturale, n. 922; a work never sufficiently praised and recommended to university students Cfr. Our Discourse of Dec. 18, 1927 tj. “pri tom sprevádzajú mravnou nevyhnutnosťou, či pozitívne, spôsobom, akým sú predkladané, alebo negatívne, prostriedkami, ktoré zamedzujú zlo” je to citát z P. L. Tapareli, Saggio teorico de Diritto Naturale, n. 922, dielo nikdy dosť nevynachválené a odporúčané akademikom. Porovnaj prívet z 18. dec. 1927

34. doslova: Ep. enc. Immortale Dei, 1 Nov. 1885: “Deus humani generis procurationem inter duos potestates partitus est, scilicet eccesiasticam et civilem, alteram quidem divinis, alteram humanis rebus praepositam. Utraque est in suo genere maxima: habet utraque certos, quibus contineatur, terminos, eosque sua cuiusque natura causaque proxime definitos; unde aliquis velut orbis circumscribitur, in quo sua cuiusque actio iure proprio versetur. Sed quia utriusque imperium est in eosdem, cum usuvenire possit, ut res una atque eadem quamquam aliter atque aliter, sed tamen eadem res, ad utriusque ius iudiciumque pertineat, debet providentissimus Deus, a quo sunt ambae constitutae, utriusque itinera recte atque ordine composiusse. Quae autem sunt, a Deo ordinatae sunt” (Rom., XIII, 1) tj. “Boh,— hovorí Lev XIII. — rozdelil vládu nad ľudským pokolením medzi dve moci: cirkevnú a. občiansku. Prvá spravuje veci Božské, druhá veci ľudské. Obidve sú zvrchované, každá na svojom poli. Jedna i druhá má určité hranice, ktoré ju uzatvárajú a sú určené jej vlastnou prírodou a prvotným cieľom. Tak povstáva ako by sféra, v ktorej sa vyvíja výlučným právom činnosť každej. No keďže jedna i druhá majú tých istých poddaných a keďže sa môže stať, že tá istá vec, s rozličného hľadiska, patrí do príslušnosti a úsudku každej z nich, predvídavý Boh, od ktorého pochádzajú, musel každej určiť, ako má správne a náležité pokračovať. Moci, ktoré sú, ustanovené sú od Boha” je to citát z Rim 13, 1

35. doslova: Ep. enc. Immortale Dei, 1 Nov. 1885: “Itaque inter utramque potestatem quaedam intercedat necesse est ordinata colligatio: quae quidem coniunctioni non immerito comparatur, per quam anima et corpus in homine copulantur. Qualis autem et quanta ea sit, aliter iudicari non potest, nisi respiciendo, uti diximus, ad utriusque naturam, habendaque ratione excellentiae et nobilitatis causarum; cum alteri proxime maximeque propositum sit rerum mortalium curare commoda, alteri caelestia ac sempiterna bona comparare. Quidquid igitur est in rebus humanis quoquo modo sacrum, quidquid ad salutem animorum cultumve Dei pertinet, sive tale illud sit natura sua, sive rursus tale intelligatur propter caussam ad quam refertur, id est omne in potestate arbitrioque Ecclesiae: cetera vero, quae civile et politicum genus complectitur, rectum est civili auctoritati esse subiecta, cum lesus Christus iusserit, quae Caesaris sint, reddi Caesari, quae Dei, Deo.” tj. “Preto musí, — pokračuje Lev XIII. — medzi obidvoma mocami vládnuť patričný súlad, ktorý právom bol prirovnaný k súladu, jestvujúcemu medzi dušou a telom. Akého druhu a rozsahu má tento súlad byť, možno posúdiť iba tak, že si všimneme — ako sme povedali — povahy každej z nich, ako aj vznešenosti a prednosti ich cieľa: lebo jedna má za bezprostrednú a vlastnú úlohu starať sa o dobro pozemské, druhá má zaobstarávať dobrá nebeské a večné. Teda všetko, čo je vo veciach ľudských .akokoľvek sväté, všetko, čo má vzťah ku spáse duší alebo k službe Božej, či už svojou povahou alebo svojím cieľom, podlieha moci' a rozhodovaniu Cirkvi. Ostatné veci, ktoré nevybočujú z občianskeho a politického okruhu, právom závisia od občianskej autority, pretože Ježiš Kristus prikázal dávať cisárovi, čo je cisárovo, a Bohu, čo je Božie.” je to citát z encykliky pápeža Lva XIII., Immortale Dei, 1. november 1885

36. doslova: Ep. 138: “Proinde qui doctrinam Christi adversam dicunt esse reipublicae, dent exercitum talem, quales doctrinas Christi esse milites iussit; dent tales provinciales, tales maritos, tales coniuges, tales parentes, tales filios, tales dominos, tales servos, tales reges, tales iudices, tales denique debitorum ipsius fisci redditores et exactores, quales esse praecipit doctrina christiana, et audeant eam dicere adversam esse reipublicae, ima vero non dubitent eam confiteri magnam, si obtemperetur, salutem esse reiublicae.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Nože, nech nám teda tí, ktorí nám hovoria, že Kristovo učenie sa protiví štátu, dajú takých vojakov, akých ono žiada. Nech nám dajú takých poddaných, takých manželov, také manželky, takých rodičov, také deti, takých pánov, takých služobníkov, takých sudcov, takých konečne poplatníkov a vyberačov daní, akých žiada kresťanské učenie, a nech sa potom opovážia povedať, že toto učenie je škodlivé štátu. Lež v opačnom prípade nech neváhajú priznať, že toto učenie je, ak ho ľudia poslúchajú, zvrchovanou spásou štátu.” je to citát zo sv.


Augustín, List 138

37. Dell 'educaz. crist., lib. I, c. 43 tj. “Čím väčšmi svetská vláda vie prispôsobiť svoju činnosť k činnosti moci duchovnej a čím viac jej žičí a napomáha ju, tým lepšie prispieva na zachovanie štátu. Lebo kým cirkevný predstavený sa usiluje formovať dobrého kresťana pomocou autority a prostriedkov duchovných, podľa svojho cieľa, súčasne nevyhnutne utvára dobrého občana, takého, akým má byť pod vládou politickou. Je to tak preto, lebo v katolíckej rímskej Cirkvi, meste Božom, je naskrze jednou a tou istou vecou dobrý občan a dobrý človek. Preto sa veľmi mýlia tí, čo rozdeľujú veci tak spojené a čo sa nazdávajú, že môžu mať dobrých občanov s inými zásadami a s inými cestami, ako sú tie, čo pomáhajú formovať dobrého kresťana. Ale nech si vraví a rozkladá ľudská múdrosť, ako sa jej len páči: všetko to, čo sa stavia proti pokoju a blahu večnému, alebo čo od neho vzdiaľuje, nikdy nedonesie ani opravdivý pokoj, ani opravdivé blaho časné.” je to citát z O kresťanskej výchove, kniha I., hl. 43

38. Letter to the Cardinal Secretary of State, May 30, 1929 tj. “Katolícke ústavy, nech patria k akémukoľvek stupňu vyučovania a vedy, nepotrebujú obrany. Priazeň, ktorej sa tešia, chvála, ktorú dostávajú, vedecký pokrok, ktorý napomáhajú a rozmnožujú, a hlavne to, že z nich vychádzajú dokonale a odborne vzdelaní úradníci, remeselníci, učitelia a vôbec príslušníci najrozmanitejšieho ľudského zamestnania, svedčia dostatočne v ich prospech” je to citát z listu kardinálovi štátnemu sekretárovi z 30. mája 1929

39. doslova: Conc. Vat., Sess. 3, cap. 4. “Neque solum fides et ratio inter se dissidere nunquam possunt, sed opem quoque sibi mutuam ferunt, cum recta ratio fidei fundamenta demonstret eiusque lumine illustrata rerum divinarum scientiam excolat, fides vero rationem ab erroribus liberet ac tueatur eamque multiplici cognitione instruat. Quapropter tantum abest. ut Ecclesia humanarum artium et disciplinarium culturae obsistat, ut hanc multis modis invet atque promoveat. Non enim commoda ab iis ad hominum vitam dimanantia aut ignorat aut dispicit; fatetur immo, eas, quemadmodum a Deo scientiarum Domino profectae sunt, ita, si rite pertractentur, ad Deum iuvante eius gratia perducere. Nec sane ipsa vetat, ne huiusmodi disciplinae in suo quaeque ambitu propriis utantur principiis et propria methodo; sed iustam hanc libertatem agnoscens, id sedulo cavet, ne divinae doctrinae repugnando errores in se suscipiant, aut fines proprios transgressae ea, quae sunt fidei, occupent et perturbent.” čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Viera a rozum nielen si nemôžu nikdy protirečiť, lež si navzájom preukazujú službu, pretože správny rozum dokazuje základy viery a osvietený jej svetlom pestuje vedu o Božských veciach, kým zasa viera oslobodzuje a chráni rozum od bludov a obohacuje ho rozličnými vedomosťami. Preto Cirkev sa nestavia proti ľudským umeniam a vedám, lež naopak, mnohonásobne im preukazuje svoju priazeň a ich napomáha. Veď ona nielen pozná a váži si výhody, ktoré z nich plynú pre život ľudstva, lež aj prízvukuje, že tieto vedy, ako z Boha, Pána vied, vychádzajú, práve tak, ak sa správne pestujú, opäť k Bohu pomocou Jeho milosti privádzajú. A nijako sa nestavia ani proti tomu, aby tieto vedy, každá vo svojom vlastnom okruhu, nepoužívali vlastné zásady a vlastné vedecké metódy. No uznávajúc túto oprávnenú slobodu, starostlivo bedlí, aby neupadli do bludov, keď sa dobrodružne postavia proti učeniu Božiemu, alebo aby nezaujali a neuviedli do zmätku pole viery, keď prekročia svoje vlastné hranice.” je to citát z Prvý Vatikánský koncil, Zasadnutie III., hl., 4.

40. Prov., XXII, 15: “Stultitia colligata est in corde pueri: et virga disciplinae fugabit eam.” tj. “Hlúposť je pripútaná k srdcu dieťaťa a odoženie ju prút kázne.” je to citát z Prísl. 22, 15

41. Sap., VIII, 1: “attingit a fine usque ad finem fortiter, et disponit omnia suaviter.” tj. “Siaha mocne od jedného konca k druhému a všetko riadi najlepšie” je to citát z Múd 8, 1

42. Io., III, 8: “Spiritus ubi vult spirat.” tj. “Duch veje, kde chce”. viz. Jn 3, 8

43. Rom., VII, 23 tj. “odporuje zákonu mojej mysle” je to citát z Rim 7, 23

44. Silvio Antonio, Dell 'educazione cristiana dei figliuoli, lib. II, e. 88 tj. “Naša náklonnosť k hriechu je tak veľká, že často tie isté veci, ktoré sú nám predkladané ako liek proti hriechu, stávajú sa príležitosťou a podnecovaním k tomu istému hriechu. Preto je veľmi dôležité, aby dobrý otec, keď hovorí so synom o veci tak chúlostivej, dal dobrý pozor a nepúšťal sa do podrobností a rozmanitých spôsobov, ktorými táto pekelná hydra vie otráviť toľkých ľudí. Ináč miesto toho, aby tento oheň uhasil, nerozumne ho rozožne a rozdúcha v ešte neskazenom a jemnom srdci svojho dieťaťa. Všeobecne teda hovoriac, kým trvá detstvo, postačí použiť tie lieky, ktoré súčasne do duše vlievajú čnosť čistoty a zatvárajú dvere nerestí.” je to citát z Antoniano Silvio, O kresťanskej výchove detí, kn. II., hl, 88

45. Matth., XVIII, 7: “Vae mundo a scandalis!” tj. “Beda svetu pre pohoršenie!” je to citát z Mt 18, 7

46. Eph., VI, 4: “Patres, nolite ad iracundiam provocare filios vestros.” tj. “Otcovia, nedráždite svoje deti k hnevu” je to citát z Ef 6, 4

47. Tommaseo, Pensieri sull 'educazione, Parte I, 3, 6. tj. “Keď literárna, spoločenská, rodinná a náboženská výchova nie je v súlade, človek je nešťastný a bezmocný.” je citát z Tommaseo Mikuláš,: Myšlienky o výchove, prvý diel, 3, 6

48. Pius IX, Ep. Quum non sine, 14 Jul. 1864. - Syllabus, Prop. 48. - Leo XIII, alloc. Summi Pontificatus, 20 Aug. 1880, Ep. enc. Nobilissima, 8 Febr. 1884, Ep. enc. Quod multum, 22 Aug. 1886, Ep. Officio sanctissimo, 22 Dec. 1887, Ep. enc. Caritatis, 19 Mart. 1894, etc., cfr. Cod. I.C. cum. Fontium Annot., c. 1374 viz Pius IX. list “Quum non sine” zo 14. júla 1861. — Syllabus, Veta 48. — Lev XIII., preslov “Summi Pontificatus”, 20. aug. 1880. — Okr. list “Quod multum”, 22. aug. 1886, List “Officio sanctissimo”, 22. dec. 1887, Okr. list “Caritatis”, 10. marca 1894 atď.

49. Codex Iuris Canonici, c. 1374. viz. Cirkevný zákonník, kánon 1374

50. Ep. enc. Militantis Ecclesiae, 1 Aug. 1897: “Necesse est non modo certis horis doceri iuvenes religionem, sed reliquam institutionem omnem christianae pietatis sensus redolere. Id si desit, si sacer hic halitus non doctorum animos ac discentum pervadat foveatque, exiguae capientur ex qualibet doctrina utilitates; damna saepe consequentur haud exigua.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Je nevyhnutne nutné, aby sa nielen v určitých hodinách vyučovalo náboženstvo pre katolícke deti, ale aby aj celé ich ostatné formovanie bolo presiaknuté kresťanskou zbožnosťou. Ak tohto niet, ak tento svätý vánok neprepniká a nezohrieva duše učiteľov a žiakov; potom veľmi málo úžitku sa dosiahne z akejkoľvek vedy, ba často vyplynie z toho aj vážna škoda.” viz. LEV XIII., Militantis Ecclesiæ, 1. august 1897

51. P.G., t. 31, 570 tj. sv. Bazil vo svojej reči k mládeži o čítaní klasikov: P. G. zv. 31, s. 570

52. Inst. Or., I, 8. tj. Quintilián, Inst. Or., I., 3.

53. I Thess., V, 21: “omnia probate; quod bonum est tenete.” tj. “Všetko skúmajte, ale len to, čo je dobré, toho sa pevne držte!” je to citát z 1 Sol 5, 21

54. doslova: Seneca, Epist. 45: “invenissent forsitan necessaria nisi et superflua quaesiissent.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “by azda boli našli to, čo je potrebné, keby neboli hľadali to, čo je zbytočné” je to citát z Seneca, Epist. 45

55. doslova: Leo XII, Ep. enc., Insrutabli 21 Apr. 1878: “...alacrius adnitendum est, ut non solum apta ac solida institutionis methodus, sed maxime institutio ipsa catholicae fidei omnino confommis in litteris et disciplinis vigeat, praesertim autem in philosophia, ex qua recta aliarum scientiarum ratio magna ex parte dependet.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Je nutné vynaložiť väčšie úsilie a horlivosť, aby sa nielen použila vhodnejšia a solídna metóda vyučovania, ale ešte väčšmi, aby samotné vyučovanie i v písomníctve, i vo vedách bolo vo všetkom v súlade s katolíckou vierou, najmä však vo filozofii, od ktorej z veľkej časti závisí správny smer iných vied” je to citát z encykliky pápeža Leva XIII., Inscrutabili, 21. apríl 1878

56. Oratio II, P.G., t. 35, 426: “ars artium et scientia scientiarvum.” tj. sv. Gregor Naziánsky: “umením umení a vedou vied” P. G. zv. 35, 426

57. Matth., IX, 37: “Messis quidem multa, operarii autem pauci.” tj. “Žatva je veľká, ale robotníkov je málo” je to citát z Mt 9, 37

58. Horatius, Art. poet., v. 163: “cereus in vitium flecti.” tj. “je poddajná zlu, ako je poddajný vosk” je to citát z Horatia, Art. poet. v. 163

59. I Cor. XV, 33: “corrumpunt mores bonos colloquia mala.” tj. “zlé kontakty kazia dobré mravy” je to citát z 1 Kor 15, 33

60. Conf., VI, 8. tj. Svätý Augustín, Vyznania, VI, 8

61. I lo., II, 16: “concupiscentia carnis, concupiscentia oculorum et superbia vitae.” tj. “žiadostivosť tela, žiadostivosť očí a pýcha života” viz. 1 Jn 2, 16

62. doslova: De Idololatria, 14: “compossessores mundi, non erroris.” čo som v miestnej knižnici v Babiciach po istom váhaní preložil ako: “spolumajiteľmi sveta, nie však bludu” je to citát z Tertulián, De Idololatria, 14

63. Gal., IV, 19: “Filioli mei, quos iterum parturio, donec formetur Christus in vobis.” tj. “Deti moje, znovu vás v bolestiach rodím, kým vo vás nebude stvárnený Kristus” je to citát z Gal 4. 19

64. Col., III, 4: “Christus, vita vestra.” tj. “Kristus, váš život” je to citát z Kol 3, 4

65. II Cor., IV, II: “ut et vita lesu manifestetur in carne nostra mortali.” tj. “aby sa aj Ježišov život zjavil na našom smrteľnom tele” je citát z 2 Kor 4, 11

66. doslova: Horat., Od., 1,III, od. 3, v. 1: “lustum et tenacem propositi virum.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach z dáného kontextu preložil ako: “človeka spravodlivého a pevného vo svojom rozhodnutí” je citát z Horat., Od. 1. III., od 3. v. 1

67. doslova: Apol., 42: “Non sumus exules vitae. Meminimus gratiam nos debere Deo Domino Creatori; nullum fructum operum eius repudiamus; plane temperamus, ne ultra modum aut perperam utamur. Itaque non sine foro, non sine macello, non sine balneis, tabernis, officinis, stabulis, nundinis vestris, caeterisque commerciis cohabitamus in hoc saeculo. Navigamus et nos vobiscum et militamus et rusticamur, et mercamur, proinde miscemus artes, operas nostras publicamus usui vestro. Quomodo infructuosi videamur negotiis vestris, cum quibus et de quibus vivimus, non scio.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “Neuzatvárame sa pred životom. Ale sme si veľmi dobre vedomí, že sme povinní vďakou voči Bohu, nášmu Pánovi a Stvoriteľovi. Neodmietame nijaké ovocie jeho diel, ale miernime sa v ich užívaní, aby sme ich neužívali zle alebo bez miery. Bývame teda s vami tu na svete tak, že máme s vami i fórum (námestie) i obchod i kúpele i krčmy i dielne i kaviarne i trhy i ostatné vaše podniky. S vami tiež sa plavíme po mori, konáme vojenskú službu, obrábame polia a obchodujeme práve tak, ako s vami si zamieňame diela svojich rúk a dávame Vám k úžitku plody svojej práce. Naozaj teda neviem, ako sa vám môžeme zdať neužitočnými, keď sme zamiešaní do vašich životných záležitostí a keď z nich ako vy žijeme?” je citát z Apol., 42

68. doslova: De moribus Eccleslae catholicae, lib. 1, c. 30: “Merito Ecclesia catholica Mater christianorum verissima, non solum ipsum Deum, cuius adeptio Vita est beatissima, purissime atque castissime colendum praedicas; sed etiam proximi dilectionem atque charitatem ita complecteris, ut variorum morborum, quibus pro peccatis suis animae aegrotant, omnis apud te medicina praepolleat. Tu pueriliter, pueros, fortiter iuvenes, quiete senes prout cuiusque non corporis tantum, sed et animi aetas est, exerces ac doces. Tu parentibus filios libera quadam servitute subiungis, parentes filiis pia dominatione praeponis. Tu fratribus fratres religionis vinculo firmiore atque arctiore quam sanguinis nectis... Tu cives civibus, gentes gentibus, et prorsus homines primorum parentum recordatione, non societate tantum, sed quadam etiam fraternitate coniungis. Doces Reges prospicere populis; mones populos se subdere Regibus. Quibus honor debeatur, quibus affectus, quibus reverentia, quibus timor, quibus consolatio, quibus admonitio, quibus cohortatio, quibus disciplina, quibus obiurgatio, quibus supplicium, sedulo doces; ostendens quemadmodum et non omnibus omnia, et omnibus charitas, et nulli debeatur iniuria.”, čo som v miestnej knižnici v Babiciach preložil ako: “O, katolícka Cirkev, najozajstnejšia Matka kresťanov, tvojou zásluhou je, že nás nielen učíš najprirodzenejšej a najčistejšej úcte, ktorú sme povinní dávať Bohu a ktorá je najkrajšou radosťou nášho života, lež natoľko si osvojuješ i vrúcnu lásku k blížnemu, že u teba nachádzame najúčinnejšie lieky na početné zlá, ktorými trpia duše pre hriechy. Ty cvičíš a vyučuješ deti s jednoduchosťou, mládež s pevnosťou, starších s jemnosťou, majúc pritom ohľad na potreby tela a duše. Tvojou zásluhou sa deti v dobrovoľnej službe podriaďujú svojim rodičom a rodičia rozkazujú svojim deťom s láskavou nadväznosťou. Ty viažeš brata k bratovi putom náboženstva, silnejším a užším, ako je puto krvi. A ty spájaš zväzkom nielen spoločného života, ale, aj určitého bratstva občanov k občanom, národy k národom, slovom, spájaš navzájom všetkých ľudí, pripomínajúc im spoločný pôvod z jedných prarodičov. Kráľov učíš, ako sa majú starať o národy, a národy, aby poslúchali svojich kráľov. S akou starostlivosťou učíš, koho si treba uctiť, komu patrí láska, na koho treba mať ohľad, koho sa obávať, koho potešovať, koho napomínať, koho povzbudzovať, koho naprávať, komu robiť výčitky a koho trestať. Ukazuješ nám, že hoci toto všetko nie sme rovnako povinní dávať všetkým, predsa sme povinní každému preukazovať lásku, ale nikomu nerobiť krivdu” je to citát zo svätého Augustína, De moribus Ecclesiae Catholicae, kn. I. hl. 30

69. Cfr. I Petr., II, 25: “ad Pastorem et Episcopum animarum vrotrarum.” tj. “k Pastierovi a Biskupovi našich duší” viz. 1 Pt 2, 25

Zpět!