wz

Zpět na hlavní stránku!


Pápež Pius XII. napísal roku 1950 apoštolskú exhortáciu MENTI NOSTRAE – text slovensky:

Ctihodným bratom patriarchom, prímasom, arcibiskupom, biskupom a ostatnému kléru spojenému v pokoji a jednote s Apoštolským Stolcom.

Ctihodní bratia v biskupskej a milovaní synovia v kňažskej službe – pozdrav a apoštolské požehnanie!

 

Hlas Božského Vykupiteľa.

V mysli mi znie hlas Božského Vykupiteľa, ktorý Petrovi povedal: "Šimon, syn Jánov, máš mňa rád viacej ako títo?... Pas moje baránky, pas moje ovce"1, ako aj hlas, ktorým ten istý Knieža apoštolov povzbudzoval biskupov a kňazov svojich čias slovami: "Paste stádo, ktoré je u vás... ako vzor stáda"2.

Keď pozorne uvažujem o týchto slovách, za hlavnú úlohu svojho najvyššieho úradu pokladám zo všetkých síl sa pričiniť, aby práca posvätných pastierov a kňazov bola čoraz účinnejšia a aby kresťanský ľud chránila pred zlom, pomáhala mu premáhať nebezpečenstvá a dosahovať svätosť. Je to potrebné najmä dnes, keď v dôsledku nedávnej hroznej vojny národy postihli nielen veľké hmotné straty, ale aj duchovné útrapy, keď nepriatelia všetkého, čo je katolícke, využívajú spoločenskú situáciu a s diabolskou nenávisťou a zákernými úkladmi sa usilujú vzdialiť ľudí od Boha a Ježiša Krista. Nevyhnutnosť kresťanskej obnovy, ktorú dnes pociťujú všetci dobrí ľudia, núti ma obrátiť sa svojimi myšlienkami i prejavmi vôle predovšetkým na kňazov celého sveta, lebo viem, že tichá, bdelá a usilovná práca tých, čo žijú medzi ľudom a dobre poznajú jeho nedostatky, trápenia, telesné i duševné úzkosti, môže evanjeliovou náukou obnoviť svedomie všetkých, a tak s neotrasiteľnou pevnosťou posilniť na zemi kráľovstvo Ježiša Krista, "Kráľovstvo spravodlivosti, lásky a pokoja"3.

Velebnosť knažského úradu.

Kňazský úrad však nebude môcť plne dosiahnuť svoj cieľ, a tak zodpovedať potrebám súčasnosti, ak z kňazov nebude uprostred ľudu vyžarovať opravdivá svätosť a ak nebudú hodnými "Kristovými služobníkmi", vernými "správcami Božích tajomstiev"4, usilovnými "Božími spolupracovníkmi"5, "pripravenými na každé dobré dielo"6.

A nazdávam sa, že niet vhodnejšieho spôsobu ako vyjadriť vďačnosť celému kléru, ktorý mi pri päťdesiatom výročí kňazstva preukázal svoju úctu modlitbami k Bohu, ako všetkých kňazov v otcovskom duchu povzbudiť, aby sa usilovali o svätosť, bez ktorej zverený úrad nebude prinášať ovocie. Želám si, aby svätý rok, ktorý som otvoril s nádejou na ozdravenie mravov všetkých ľudí podľa učenia evanjelia, priniesol predovšetkým to ovocie, aby sa pastieri kresťanského ľudu s čoraz väčším úsilím zdokonaľovali v čnosti a aby tak, sami oduševnení, obnovovali v Kristovom duchu zverené stádo. A hoci znásobené potreby kresťanského ľudu dnes naliehavejšie žiadajú od kňazov vnútornú dokonalosť, treba poznamenať, že tí sú povinní pričiňovať sa o jej dosahovanie vždy a všade a zo všetkých síl už zo samej povahy vznešeného úradu, ktorý dostali od Boha.

 

Kňazstvo je veľký Boží dar, ktorému treba odpovedať vernosťou.

Ako učili moji predchodcovia, najmä Pius X.7 a Pius XI.8, a ako som to ja sám naznačil v encyklike "Mystici Corporis"9 a "Mediator Dei"10, kňazstvo je naozaj veľký dar od Božského Vykupiteľa, ktorý preto, aby dielo vykúpenia ľudského pokolenia, dovŕšené na kríži, predĺžil až do konca vekov, preniesol svoje moci na Cirkev a urobil ju účastnou na svojom jedinom a večnom kňazstve. Kňaz je ako "alter Christus", lebo je poznačený nezmazateľným znakom, ktorým sa stáva živým obrazom nášho Spasiteľa; kňaz predstavuje Krista, ktorý povedal: "Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás"11 a "kto vás počúva, mňa počúva"12. Zasvätený tejto najvznešenejšej službe na základe Božieho povolania, "ustanovený je pre ľudí, aby ich zastupoval pred Bohom, aby prinášal dary a obety za hriechy"13. Preto za ním musí ísť každý, kto chce žiť životom Božského Vykupiteľa a získať posilu, útechu a pokrm duše. U neho má žiadať liek aj ten, čo chce povstať z hriechu a vrátiť sa na správnu cestu. A tak si všetci posvätní služobníci môžu právom privlastniť výrok Apoštola národov: "My sme Boží spolupracovníci"14.

Táto vznešená hodnosť si od kňazov vyžaduje čo najväčšiu vernosť svojmu veľmi dôležitému úradu. Keďže sa majú starať o šírenie Božej slávy na zemi a o rozhojňovanie a vzrast tajomného Kristovho Tela, je nevyhnutné, aby vynikali takou svätosťou správania, že by sa ich prostredníctvom všade šírila "Kristova ľúbezná vôňa"15. V deň, keď ste, milovaní synovia, boli povýšení do kňazského stavu, biskup slávnostne a v Božom mene poukázal na vašu hlavnú úlohu. Povedal: "Pochopte, čo robíte, napodobňujte, čím sa zaoberáte: aby ste, sláviac tajomstvo Pánovej smrti, umŕtvili vo svojich údoch všetky neresti a žiadosti. Vaše učenie nech je duchovným liekom pre Boží ľud, vôňa vášho života nech je potechou Kristovej Cirkvi, aby ste kázaním a príkladom budovali dom, ktorý je Božou rodinou"16. "Úplne imúnny od hriechu nech je váš život s Kristom, ukrytý v Bohu"17 viac ako život kresťanských laikov: a tak ozdobení onou vynikajúcou čnosťou, ktorú vyžaduje vaša dôstojnosť, vykonávajte potrebné dielo spásy, na ktoré ste určení sviatostnou vysviackou uskutočňovať dielo ľudského vykúpenia. Toto je program, ktorý ste sa sami a slobodne podujali plniť: buďte svätí, lebo ako viete, svätí je váš úrad.

 

I.SVÄTOSŤ KŇAZSKÉHO ŽIVOTA.

Dokonalosť spočíva v horlivosti lásky, o ktorú sa má kňaz usilovať.

Podľa učenia Božského Majstra dokonalosť kresťanského života spočíva predovšetkým v láske k Bohu a blížnemu18, v láske vrúcnej, starostlivej a činnej. Takto sformovaná láska totiž istým spôsobom obsahuje všetky čnosti19 a právom sa môže nazvať "zväzkom dokonalosti"20. Nech človek žije v akýchkoľvek podmienkach, svoje úmysly a činy má dôsledne zameriavať na tento cieľ.

Kňazovi sa táto povinnosť ukladá osobitným spôsobom. Každý skutok kňaza má k nej nutne smerovať už svojou povahou - veď kňaz bol na to Bohom povolaný a vybavený svojím úradom aj charizmou, aby sa stal spolupracovníkom Ježiša Krista, jediného a večného Kňaza. Jeho má nasledovať a napodobňovať - ako On za svojho pozemského života považoval za najdôležitejšie prejavovať Nebeskému Otcovi vrúcnu lásku a ľuďom odovzdávať nekonečné poklady svojho Srdca.

 

NASLEDOVANIE KRISTA.

Dôverné spojenie s Kristom je začiatok dokonalosti v pokore, ktorá cez poslušnosť vedie k obetovaniu vlastnej vôle.

Hlavnou pohnútkou, ktorá má ovládať dušu kňaza, by mala byť snaha, aby sa čím tesnejšie spojil s Božským Vykupiteľom, aby učenlivo prijal kresťanské učenie v jeho úplnosti a aby ho v každom okamihu svojho života tak dôsledne uplatňoval, že sa katolícka viera stane svetlom v jeho konaní a jeho konanie bude istým spôsobom odrážať svetlo viery.

Vedený svetlom tejto čnosti nech stále upiera svoj zrak na Krista. Nech čo najusilovnejšie pracuje podľa jeho učenia, skutkov a príkladu. Nech si uvedomí, že nestačí vykonávať iba povinnosti, zaväzujúce jednoduchých veriacich, ale že má v čoraz väčšej miere spieť k dokonalosti, akú si vyžaduje jeho kňazská dôstojnosť, a to podľa príkazu Cirkvi: "Príslušníci kléru majú viesť vonkajší i vnútorný život svätejší ako laici a svietiť laikom príkladom v čnosti i v správnom konaní"21.

Tak ako sa kňazský život odvodzuje od Krista, k nemu má stále celý smerovať. Kristus je Božie Slovo, a nezdráhal sa prijať ľudskú prirodzenosť a žiť svoj pozemský život tak, aby splnil vôľu večného Otca. Šíril okolo seba vôňu ľalie a žil v chudobe. "...chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom"22, a napokon sa stal obetou za spásu bratov. Taký je, milovaní synovia, súhrn jeho obdivuhodného života. Zo všetkých síl sa ho usilujte napodobniť, nezabúdajúc na jeho povzbudenie: "Dal som vám príklad, aby ste aj vy robili, ako som ja urobil vám"23.

Začiatok kresťanskej dokonalosti je však v čnosti pokory. "Učte sa odo mňa, lebo som tichý a pokorný srdcom"24. Keď dôkladne uvažujeme o veľkej dôstojnosti, na ktorú sme boli povolaní krstom a kňazskou vysviackou, vedomie vlastnej duchovnej biedy nás má podnietiť k rozjímaniu nad Ježišovým upozornením: "Bezo mňa nemôžete nič urobiť"25. Kňaz nech sa nespolieha na vlastné sily, nech nemá nemiestnu záľubu vo svojich schopnostiach, nech nečaká od ľudí chválu a úctu, nech netúži po vyšších úradoch, ale nech nasleduje Krista, ktorý "neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých"26, a nech podľa učenia evanjelia zapiera sám seba27. Nech sa odpúta od pozemských vecí, aby tak mohol slobodnejšie a pohotovejšie nasledovať Božského Učiteľa. Čokoľvek má a čímkoľvek je, všetko pochádza z Božej dobroty a moci; ak sa teda chce chváliť, nech si pripomenie slová Apoštola národov: "Sebou samým sa chváliť nebudem, iba ak svojimi slabosťami"28. Duch poníženosti, o ktorého sa usilujeme vo svetle viery, uspôsobuje človeka obetovať vlastnú vôľu v povinnej poslušnosti. Sám Kristus v spoločnosti, ktorú založil, ustanovil zákonitú autoritu, aby bola pokračovaním jeho vlastnej autority: preto kto poslúcha cirkevných predstavených, poslúcha Božského Vykupiteľa.

Dnes, keď sa povážlivo útočí na základy autority, je absolútne nutné, aby kňaz dobre pamätal na požiadavky viery, a tak uznával a dôsledne prijímal autoritu nielen ako nevyhnutnú záštitu náboženského a spoločenského poriadku, ale aj ako princíp vlastného posvätenia. Zatiaľ čo sa nepriatelia Božieho mena so zločinnou ľstivosťou usilujú vyvolať a roznecovať vášne mnohých, aby ich podnietili proti nariadeniam svätej Matky Cirkvi, ja chcem udeliť zaslúženú pochvalu i otcovsky povzbudiť veľký zástup posvätných služobníkov, čo "boli uznaní za hodných znášať potupu pre Ježišovo meno"29 - nielen potupu, ale aj prenasledovanie, väznenie, ba i smrť, aby zjavne dokázali svoju kresťanskú poslušnosť a zachovali neporušenú vernosť Kristovi a ním ustanovenej autorite.

 

Zachovávanie celibátu s bedlivosťou a modlitbou, vyhýbajúc sa familiárnosti.

Poľom pôsobnosti kňaza je všetko, čo sa vzťahuje na nadprirodzený život, lebo je živým nástrojom jeho rozvoja a jeho spojenia s Kristovým tajomným Telom. Preto musí zanechať "veci tohto sveta" a starať sa len o "veci Pánove"30. Je to tak preto, aby sa zbavil svetských starostí a mohol sa celkom venovať službe Bohu. Cirkev uzákonila celibát, aby bolo všetkým zjavné, že kňaz je Božím služobníkom a otcom duší. Celibátom kňaz nielenže nestráca povinnosť otcovstva, ale si ju predlžuje do nekonečna; neplodí totiž potomstvo pre pominuteľný pozemský život, ale pre život večný, nebeský.

Čím jasnejšie žiari kňazská čistota, tým väčšmi sa kňaz stáva spolu s Kristom "obetou čistou, obetou svätou, obetou nepoškvrnenou"31. Aby sme si tento neoceniteľný poklad, akým je kňazská čistota, zachovali neporušený, treba sa verne pridŕžať výzvy Kniežaťa apoštolov, ktorú každodenne opakujeme v modlitbe breviára: "Buďte triezvi a bdejte"32. Milovaní bratia, naozaj bedlite, lebo vašej čistote hrozia mnohé nebezpečenstvá - či pre celkové uvoľnenie mravov, alebo pre nástrahy vášní, čo vám dnes tak ľahko stroja úklady, ako aj pre prílišnú voľnosť vo vzájomnom styku osôb rôzneho pohlavia, ktorá sa neraz pokúša votrieť aj do vykonávania posvätného úradu. "Bdejte a modlite sa"33, a vždy majte na pamäti, že vaše ruky sa dotýkajú najsvätejších vecí, že ste zasvätení Bohu a len jemu jedinému máte slúžiť. Sám odev, ktorý nosíte, vás napomína, že nemáte žiť svetu, ale Bohu. Snažte sa teda so všetkou horlivosťou, v dôvere v materskú ochranu Panny, Božej Rodičky, aby ste sa zachovali "čistí, ako sa patrí na Kristových služobníkov a na správcov Božích tajomstiev"34. V tomto smere považujem za vhodné osobitne vás povzbudiť, aby ste pri vedení ženských združení a spoločnosti boli takí, ako sa na kňazov patrí. Chráňte sa každej dôvernosti; ak je vaše prispenie potrebné, poskytujte ho ako posvätní služobníci. Pri usmerňovaní týchto združení nech sa vaša činnosť obmedzuje len na požadovanú kňazskú službu.

 

Kňaz, odpútaný od bohatstva a pozemských vecí, má byť ozdobený každou čnosťou.

A neuspokojujte sa s tým, že sa čistotou zriekate telesných rozkoší a poslušnosťou dobrovoľne podriaďujete svoju vôľu predstaveným, ale usilujte sa čoraz väčšmi odpútať svoje vnútro od bohatstva a od pozemských vecí. Znovu vás povzbudzujem, milovaní synovia, aby ste sa citovo nepripútavali k nestálym a pominuteľným veciam tohto sveta; s úctou si berte príklad od svätých mužov dávnych i dnešných čias, ktorí spájali potrebné zrieknutie sa hmotných dobier a bezhraničnú dôveru v Božiu Prozreteľnosť s vrúcnou kňazskou horlivosťou, a vykonali potom naozaj obdivuhodnú veci, spoliehajúc sa jedine na Boha, ktorý nikdy neodoprie pomoc v núdzi. Aj kňazi, ktorí nie sú povinní zachovávať chudobu na základe osobitného sľubu, majú sa vždy riadiť duchom a láskou k tejto čnosti. Nech ju dokazuje jednoduchý a umiernený spôsob života, skromné bývanie a veľkodušná štedrosť voči núdznym. Osobitne sa majú vyhýbať takému ekonomickému podnikaniu, ktoré by im prekážalo vo vykonávaní posvätných povinností a ubralo by im na potrebnej vážnosti medzi veriacimi. Keď sa totiž kňaz má zo všetkých síl starať o spásu duší, musí sa stotožniť s výrokom apoštola Pavla: "Netúžim po vašich veciach, ale po vás!"35

Mám toho ešte veľa na srdci, čo všetko by som vám chcel povedať o čnostiach, ktorými by mal kňaz čo najlepšie napodobňovať svoj božský vzor, Ježiša Krista, keby tu bol na to priestor. Chcel som vám však osobitne pripomenúť len to, čo sa mi zdá pre dnešok najpotrebnejšie. A vzhľadom na všetko ostatné, nech vám stačí myšlienka zo zlatej knihy o nasledovaní Krista: "Kňaz má byť ozdobený všetkými čnosťami a iným dávať príklad dobrého života. Jeho správanie sa nemá pridŕžať obyčajných a všedných ľudských ciest, ale má byť s anjelmi v nebi, alebo s dokonalými ľuďmi na zemi"36.

POTREBA MILOSTI PRE NASLEDOVANIE KRISTA.

Život kňaza má napodobňovať obetu Krista, kňaza i obetujúceho sa na Kalvárii a v eucharistickej obete.

 

Odtiaľ kňaz čerpá poklady milosti na dosiahnutie vrcholu svätosti.

Milovaní synovia, každý vie, že jednotliví kresťania, a najmä kňazi, nemôžu nasledovať v každodennom živote obdivuhodný príklad Božského Učiteľa bez pomoci nadprirodzenej milosti. Na jej získanie je však potrebné používať prostriedky, ktoré nám dal On sám. A je to tým potrebnejšie, čím väčšiu dokonalosť máme dosiahnuť a čím väčšie prekážky kladie naša prirodzenosť, naklonená na zlé. Považujem preto za vhodné prejsť k ďalším pravdám plným vznešenosti a útechy, z ktorých ešte zrejmejšie vyplynie, aká dozretá má byť kňazská svätosť a aké účinné sú pomoci, ktoré nám dal Ježiš Kristus, aby sme v sebe uskutočňovali zámery Božieho milosrdenstva.

Ako bol celý život nášho Spasiteľa zameraný na obetovanie seba, takisto sa má život kňaza, ktorý má byť obrazom Krista, s ním, v ňom a skrze neho stať príjemnou obetou.

Obeta, ktorú Božský Vykupiteľ priniesol na kríži na vrchu Kalvárii, nebola len obetou jeho vlastného tela, lebo sa sám ponúkol za obetu na zmierenie ako hlava ľudského pokolenia. Preto, "keď svojho ducha porúča do Otcových rúk, odovzdáva sa Bohu človek, aby odovzdal Bohu všetkých ľudí"37. To isté sa deje v eucharistickej obeti, ktorá je nekrvavým obnovením obety kríža. Kristus totiž obetuje seba večnému Otcovi na jeho slávu a na našu spásu. A pretože kňaz koná ako hlava Cirkvi, neobetuje len seba, ale všetkých kresťanov a istým spôsobom všetkých ľudí38.

Ak to platí o všetkých kresťanoch, zaiste tým väčšmi to platí o kňazoch, ktorí sú hlavne preto služobníkmi Božského Vykupiteľa, aby prinášali eucharistickú obetu. Keď v nej v Kristovej osobe premieňajú chlieb a víno, ktoré sa stanú telom a krvou Krista, môžu zo samého prameňa nadprirodzeného života získať nevyčerpateľné poklady spásy a všetku pomoc, potrebnú nielen pre vlastnú osobu, ale i na vykonávanie svojho poslania.

Keď sa vysluhovateľ svätých vecí úzko spojí s týmito Božími tajomstvami, nemôže necítiť hlad a smäd po spravodlivosti39, alebo silný podnet urobiť svoj život primeraným vysokej dôstojnosti, ktorú vlastní, a túžiť po sebaobetovaní, lebo istým spôsobom sa má obetovať spolu s Kristom. Preto nemá svätú omšu len celebrovať, ale intímne prežívať. Len tak bude môcť totiž čerpať nadprirodzenú silu, ktorá ho celkom premení a urobí ho účastným na uzmierujúcom živote božského Vykupiteľa.

Ako hlavnú zásadu kresťanskej dokonalosti predkladá sv. Pavol túto výzvu: "Oblečte si Pána Ježiša Krista"40.

Ak tento príkaz platí pre všetkých kresťanov, osobitne zaväzuje kňazov. No obliecť si Ježiša Krista neznamená len inšpirovať si myseľ jeho učením, ale aj začať nový život, ktorý, ak má vyžarovať svetlo hory Premenenia, musí sa najprv stotožniť s bolesťami a utrpením Vykupiteľa na vrchu Kalvárii. To si však vyžaduje tvrdú a dôslednú prácu, ktorou sa náš duch zmení na obetný dar a úzko sa spojí s Kristovou obetou. Táto tvrdá a dôsledná práca neuskutočňuje sa márnymi chúťkami, nevyčerpáva sa túžbami a sľubmi, ale má byť usilovnou a neúnavnou činnosťou, ktorá vedie k plodnej obnove ducha. Má byť cvičením sa v zbožnosti, ktorá všetko zameriava na Božiu slávu. Má byť kajúcnosťou, ktorá usmerňuje a ovláda nezriadené hnutia duše. Má byť láskou k Bohu a blížnemu, ktorá nás pobáda konať všetky skutky milosrdenstva. A napokon má byť pohotovosťou činorodej vôle namáhať sa a zápasiť o dosiahnutie maximálnej dokonalosti.

Je preto nevyhnutné, aby sa kňaz vo svojom vnútri usiloval zvýrazniť to, čo sa deje na obetnom oltári: ako sa totiž obetoval Kristus, tak sa má obetovať aj jeho služobník. Ako Ježiš uzmieruje za hriechy ľudí, tak má kňaz na vznešenej ceste kresťanskej askézy dospieť k vlastnému očisteniu a očisteniu blížnych. Sv. Peter Chryzologus ho takto napomína: "Buď Božou obetou i Božím kňazom; nestrať, čo ti udelila Božia autorita. Obleč si štólu svätosti, opáš sa pásom čistoty; závojom na tvojej hlave nech je Kristus; kríž nech je ako ochrana na tvojom čele. Na hruď si pripevni tajomstvo Božieho poznania; na posilnenie vôle si zapaľuj tymián modlitby a uchop meč ducha, zo svojho srdca urob oltár, a tak zabezpečený odovzdaj svoje telo Bohu. Obetuj vieru, aby bola zažehnaná nevera; obetuj pôst, aby prestalo obžerstvo; obetuj čistotu, aby vymrela nečistota; vnes (medzi ľudí) zbožnosť, aby bola pokorená bezbožnosť; vzývaj milosrdenstvo aby sa zničilo lakomstvo; a aby sa odstránila hlúposť treba vždy obetovať svätosť. Tvoje telo sa stane obetným darom, ak nebude poranené kopijou hriechu"41.

Tými istými slovami chcem osobitne kňazom zopakovať to, čo som v encyklike Mediator Dei predložil na premeditovanie všetkým kresťanom: "Je veľká pravda, že Kristus je kňaz, no nie pre seba, ale pre nás, lebo večnému Otcovi predkladá túžby a nábožné city celého ľudského pokolenia. Ježiš je obeťou, ale za nás, lebo zaujíma miesto človeka, oddaného hriechu. Výrok apoštola: "Zmýšľajte ako Ježiš Kristus" žiada od všetkých kresťanov, aby mali, nakoľko je to v ľudských silách, takú vnútornú dispozíciu ako Božský Vykupiteľ, keď sám seba obetoval - poníženú podriadenosť ducha, čiže klaňanie sa, uctievanie, vzdávanie chvály a vďaky najvyššej Božej velebnosti. Okrem toho žiada, aby istým spôsobom prevzali úlohu obety, aby sa podľa odporúčania evanjelia zapierali, dobrovoľne robili pokánie, vzbudzovali si ľútosť za svoje previnenia a odčiňovali ich. Jedným slovom, žiada, aby sme spolu s Kristom podstúpili mystickú smrť na kríži, a to tak, aby sme spolu s Pavlom mohli povedať: "S Kristom som ukrižovaný"42.

Milovaní synovia kňazi, máme vo svojich rukách veľký poklad a najdrahšiu perlu, totiž nevyčerpateľné bohatstvá krvi Ježiša Krista. Užívajme ich čím hojnejšie a tak, aby sme sa úplnou obetou seba samého večnému Otcovi, obetovanou spolu s Kristom, stali skutočnými uzmierovateľmi spravodlivosti pred Bohom43 a aby sme si zaslúžili láskavé prijatie svojich modlitieb a hojnosť milostí, ktoré by občerstvili a zúrodnili Cirkev a všetky duše. Len potom, keď sa celkom zjednotíme s Kristom obetovaním jeho a seba, a keď spojíme svoj hlas s chórom obyvateľov nebeského Jeruzalema slovami "illi canentes iungimur almae Sionis aemuli"44, len potom, posilnení silou Spasiteľa, budeme môcť s pokojom a istotou zostúpiť z vrchu svätosti, aby sme prostredníctvom kňazskej služby priniesli všetkým ľuďom nadprirodzený život a Božie svetlo.

 

POTREBA MODLITBY A NÁBOŽNÝCH PRAKTÍK.

Modlitba posvätného ofícia ako hlasu Krista a Cirkvi je účinným prostriedkom posväcovania, ak sa koná spolu s Kristom, s pravým úmyslom a s usilovnou meditáciou.

Dokonalá svätosť si vyžaduje aj to, aby sme mali stále spojenie s Bohom. A aby sa toto spojenie, ktoré má mať kňazská duša s Bohom, striedaním dní a hodín neprerušovalo, Cirkev uložila posvätným služobníkom povinnosť modliť sa liturgiu hodín. Takto verne nasleduje príkaz Božského Vykupiteľa, ktorý povedal: "Treba sa stále modliť a neochabovať"45. Ako sa totiž Cirkev neustále modlí, rovnako si želá, aby nikdy neprestávali vysielať k Bohu vrúcne prosby ani jej synovia. Opakuje im preto výzvu apoštola Pavla: "Skrze neho teda ustavične prinášajme Bohu obetu chvály, totiž ovocie úst, ktoré vyznávajú jeho meno"46. Vysluhovateľom svätých vecí zveruje túto osobitnú úlohu, aby aj modlitbou v mene ľudu zasväcovali Bohu všetok čas a udalosti.

Kňaz, poslušný tejto povinnosti, cez stáročia pokračuje v Kristovej práci, ktorý "v dňoch svojho pozemského života hlasne volal a plakal, prosil a žiadal... a bol vyslyšaný"47. Tieto modlitby majú osobitnú účinnosť, lebo sa konajú v Kristovom mene, "skrze Krista nášho Pána", ktorý je náš Prostredník u Otca a stále mu obetuje ako zadosťučinenie svoje zásluhy a vysokú cenu vlastnej krvi. Tieto modlitby sú potom osobitným spôsobom hlasom Krista, "ktorý prosí za nás ako náš kňaz a prosí v nás ako naša hlava"48. Takisto sú aj hlasom Cirkvi, ktorá predkladá prosby a túžby všetkých veriacich, čo v spojení s modlitbami a vierou kňaza oslavujú Krista a skrze neho vzdávajú Večnému Otcovi vďaky a vyprosujú od neho každý deň a každú hodinu potrebnú pomoc. A tak, ako sa kedysi Mojžiš na hore Sinaj s rukami vystretými k nebu zhováral s Bohom a dosiahol u neho milosrdenstvo pre svoj ľud, trpiaci v priľahlom údolí, tak to denne robia kňazi.

Liturgia hodín však veľmi pomáha aj v účinnom dosahovaní svätosti; nejde tu totiž len o recitovanie formúl a spevov, ktoré podľa zákonov umenia pekne znejú, ani o číre zachovanie predpisu, či iba o vonkajší liturgický obrad, ale ide predovšetkým o povznesenie našej mysle a duše k Bohu, aby sme sa spojili s blaženými duchmi, ktorí mu večne spievajú chvály49; liturgiu hodín sa preto musíme modliť dôstojne, pozorne a zbožne, ako sa to hovorí na začiatku.

Je však nevyhnutné, aby kňaz prednášal tieto modlitby s tým istým úmyslom, s akým sa modlil Božský Vykupiteľ. Tak sa stanú akoby jeho hlasom, ktorý prostredníctvom svojich služobníkov vyprosuje dobrodenia vykúpenia od svojho najslávnejšieho Otca. Hlasom, s ktorým sa v nebi spájajú šíky anjelov a svätých, a na zemi zástupy kresťanov, aby vzdávali Bohu povinnú úctu. Hlasom nášho ochrancu Ježiša Krista, prostredníctvom ktorého máme prístup k nesmiernym pokladom jeho zásluh.

Pozorne uvažujte o tých plodných pravdách, ktoré nám Svätý Duch predkladá vo Svätom písme a ktoré Otcovia a Učitelia Cirkvi komentujú vo svojich spisoch. Kým vaše pery opakujú Božie slovo, ktoré sa nám dostalo inšpiráciou Svätého Ducha, nič nestrácajte z takého veľkého pokladu. A aby vo vašej duši žila ozvena Božieho slova, dôsledne odstraňujte všetko, čo by mohlo rušiť vašu myseľ, aby ste sa ľahšie a s väčším úžitkom venovali rozjímaniu o večných veciach.

V encyklike Mediator Dei som dosť podrobne vysvetlil, prečo Cirkev počas cirkevného roku pripomína a v náležitom poriadku stavia pred oči všetky tajomstvá Ježiša Krista, keď prikazuje svätiť aj sviatky Panny Márie a svätých. O tejto náuke, ktorú som predložil všetkým kresťanom ako všeobecne užitočnú, máte meditovať najmä vy, kňazi, čo eucharistickou obetou a modlitbou posvätného ofícia máte v tomto liturgickom cykle hlavnú úlohu.

Nábožné cvičenia: denné rozjímanie, ústna modlitba, úcta k Panne Márii, návšteva Najsvätejšej Sviatosti, spytovanie svedomia, častá spoveď, duchovné vedenie, duchovné cvičenia

Okrem eucharistickej obety a liturgie hodín nám Cirkev veľmi odporúča aj iné nábožné cvičenia, aby nás väčšmi podnietila denne sa usilovať o svätosť. Chcem tu o nich čosi povedať a predložiť vám ich, aby ste im venovali pozornosť.

Cirkev nás povzbudzuje predovšetkým do svätého rozjímania, ktoré usmerňuje našu myseľ k nadprirodzeným skutočnostiam a k úvahám o nebeských veciach a našu dušu zameriava na Boha, po ktorom vrúcne túžime. Sväté rozjímanie nás najlepšie pripravuje na úkon eucharistickej obety a na potrebné poďakovanie po jej skončení, uspôsobuje nás, aby sme chápali a vnímali krásu liturgie; a takisto nás uschopňuje rozjímať o večných pravdách, obdivuhodných príkladoch i celej náuke, skrytej v evanjeliu.

Je naozaj potrebné, aby vysluhovatelia posvätných vecí čo najusilovnejšie stvárňovali v sebe evanjeliový príklad a čnosti Božského Vykupiteľa. Ale tak ako hmotný pokrm neživí, neudržuje a neposilňuje telesný život, ak sme ho dostatočne nestrávili a neasimilovali na podstatu nášho organizmu, ani kňaz nebude môcť žiť životom Božského Vykupiteľa, ani nadobudnúť vládu nad sebou a nad svojimi zmyslami, očistiť si dušu, zdokonaľovať sa v čnosti, a potom ani zastávať svoje sväté povinnosti verne, činorodo a plodne, ak nebude rozjímať a kontemplovať o tajomstvách Krista, ktorý je najvyšším a dovŕšeným vzorom dokonalosti a zdrojom nevyčerpateľnej svätosti.

Považujem teda za svoju vážnu povinnosť, aby som vás osobitne povzbudil do dennej meditácie, čo odporúča všetkým členom kléru aj Kódex cirkevného práva50. Ako totiž táto každodenná meditácia podnecuje úsilie o kňazskú dokonalosť, tak jej zanedbávanie spôsobuje duchovnú vlažnosť, pre ktorú ochabuje zbožnosť, oslabuje sa úsilie o osobnú svätosť a celá kňazská služba trpí nemalé škody. Preto právom možno tvrdiť, že žiaden prostriedok nemá taký osobitný účinok ako meditácia a že jej denné praktizovanie je nenahraditeľné.

Od rozmýšľania a meditovania o nebeských veciach nech sa neoddeľujú ústne modlitby a nech nechýbajú iné spôsoby súkromnej modlitby, ktoré podľa osobitných podmienok, v akých sa každý ocitá, vhodne podporujú spojenie duše s Bohom. Treba si však uvedomiť, že viac ako množstvo modlitieb zaváži zbožnosť a opravdivý, vrúcny duch modlitby. Ak bol tento vrúcny duch modlitby niekedy potrebný, tak je najmä dnes, keď ľudské vnútro zaplavuje "naturalizmus" a keď čnosť ohrozujú nebezpečenstvá každého druhu, ktoré niekedy postihujú aj vykonávateľov svätého úradu. Čo vás môže uchrániť od týchto úkladov, čo môže lepšie povzniesť vašu myseľ k nadprirodzeným veciam a udržať vás v živom spojení s Bohom, ak nie neprestajná modlitba k nemu a prosba o Božiu pomoc?

Keďže kňazi sa môžu z osobitného dôvodu nazývať synmi Panny Márie, nezaobídu sa bez toho, žeby ju nemilovali s čo najvrúcnejšou zbožnosťou, žeby ju s dôverou nevzývali a často neprosili o jej mocný príhovor. Nech sa teda usilujú každodenne modliť ruženec, ako im to odporúča sama Cirkev51. V tejto modlitbe môžeme uvažovať o tajomstvách Božského Vykupiteľa a prostredníctvom Márie sa tak dostávame k Ježišovi. Okrem toho má kňaz pred skončením denných prác ísť pred svätostánok a tam aspoň chvíľku zotrvať, aby sa klaňal Ježišovi v jeho sviatosti lásky, aby poskytol náhradu za toľký ľudský nevďak, aby stále rástol v láske k Bohu, aby napokon aj počas nočného odpočinku, ktorý pripomína tichosť smrti, ostával akosi prítomný v jeho najsvätejšom srdci.

Nech nezanedbáva ani každodenné spytovanie svedomia, aby sa lepšie poznal a mohol sa upraviť. Je to zaiste veľmi účinný prostriedok či na zisťovanie pokroku v duchovnom živote v uplynulom dni, ako aj na odstránenie prekážok, ktoré spomaľujú napredovanie v čnosti alebo napokon na lepšie uplatnenie všetkých prostriedkov, čo robia účinnejšou kňazskú prácu i na vyprosenie Božieho milosrdenstva za všetky naše chyby.

Toto milosrdenstvo a odpustenie previnení nám Boh osobitným spôsobom poskytuje vo sviatosti pokánia, ktorá je hlavným dielom Božej dobroty na liečenie našej slabosti. Milovaní synovia, nech sa nikdy nestane, aby sa vysluhovateľ tohto spasiteľného zmierenia vyhýbal tejto sviatosti. O tejto veci, ako viete, Cirkev hovorí: "Nech sa miestni ordinári starajú, aby si všetci členovia kléru často očisťovali škvrny duše sviatosťou pokánia"52. I keď sme Kristovými služobníkmi, aj my sme slabí; ako teda môžeme pristupovať k Božiemu oltáru a vysluhovať sväté veci, ak sa neusilujeme často sa očisťovať? Sviatosťou pokánia sa prehlbuje aj poznanie seba, dosahuje sa kresťanská poníženosť, vykoreňujú sa zlé návyky, premáha sa duchovná nedbalosť a lenivosť, očisťuje sa svedomie, posilňuje vôľa a umožňuje sa tak spasiteľné vedenie duší, pričom sama sviatosť rozmnožuje milosť."53

Milovaní synovia, v tejto veci považujem za potrebné povzbudiť vás, aby ste na začiatku svojho duchovného života i v jeho ďalšom napredovaní nedôverovali príliš sebe, ale s pokojným a učenlivým duchom prijímali rady a žiadali pomoc od tých, ktorí vás môžu múdro riadiť, vopred vám poukázať na hroziace nebezpečenstvá, poskytnúť vám primeraný liek, správne vás usmerňovať vo všetkých vnútorných i vonkajších ťažkostiach a privádzať k čoraz väčšej dokonalosti, do ktorej nás vyzývajú a nabádajú príklady svätých, ako aj osvedčení učitelia kresťanskej askézy; bez múdrych vodcov svedomia by bolo za normálnych okolností veľmi ťažké správne napomáhať nadprirodzené vnuknutia Svätého Ducha a Božej milosti. A napokon chcem všetkým odporúčať duchovné cvičenia. Keď sa totiž na niekoľko dní odpútame od obvyklých činností a odídeme do samoty a ticha, náš sluch ľahšie venuje pozornosť Božiemu hlasu, a ten prenikne hlbšie do nášho ducha. Duchovné cvičenia nás vedú k svätejšiemu plneniu povinností a rozjímaniam o tajomstvách Ježiša Krista, posilňujú našu vôľu, aby sme mu slúžili vo svätosti a spravodlivosti po všetky naše dni54.

 

II. SVÄTOSŤ KŇAZSKEJ SLUŽBY.

Nech kňaz, rozdávateľ Božích tajomstiev, pri vykonávaní svojej služby spôsobom primeraným dnešným potrebám a v spojení s Kristom súťaží so svätými a chráni sa "herézy činnosti".

Na vrchu Kalvárii prebodli Vykupiteľovi bok a z neho vytiekla jeho svätá krv, ktorá odvtedy ako zaplavujúci prúd očisťuje ľudské svedomia, zbavuje ich hriechov a udeľuje im poklad spásy.

Na vykonávanie tejto najvznešenejšej úlohy sú určení kňazi. Tí nielenže prenášajú a odovzdávajú život a milosť Ježiša Krista údom jeho tajomného Tela, ale prostredníctvom nich ako nástrojov toto Telo rastie; oni totiž majú stále dávať Cirkvi nových synov, vychovávať ich, formovať a viesť. A ako "správcovia Božích tajomstiev"55 majú slúžiť Ježišovi Kristovi s dokonalou láskou a vynakladať všetky svoje sily na spásu bratov. Pretože sú apoštolmi svetla, majú osvecovať svet učením evanjelia a sami byť natoľko silní vo viere, aby ju mohli dávať ostatným; majú sa pridŕžať príkladu a príkazov Božského Učiteľa, aby všetkých priviedli k nemu. Sú apoštolmi milosti a odpustenia, preto sa majú celkom zasvätiť práci na spáse ľudí a privádzať ich k oltáru, pri ktorom sa majú živiť chlebom nebeského života. Sú apoštolmi lásky, nech teda napomáhajú charitatívne diela a iniciatívy, lebo najmä v dnešných časoch nesmierne vzrástli potreby chudobných.

Okrem toho nech sa kňaz pričiňuje o to, aby veriaci správne chápali, preciťovali a prežívali učenie o "spoločenstve svätých". Nech sa zasadzuje o činnosti ako napríklad "Liturgický apoštolát" a "Apoštolát modlitby". Podobne nech napomáha všetky ostatné formy a spôsoby apoštolátu, ktoré sú dnes pre mimoriadne potreby kresťanského ľudu veľmi dôležité a naliehavé. Nech vynaložia všemožné úsilie, aby všetci mali prístup ku katechéze, aby sa čím viac rozšírila a podporovala Katolícka akcia a Misijné diela laikov čoraz väčšmi napomáhali iniciatívy sociálneho apoštolátu, ktorý si dnešná doba vyžaduje.

Nech však kňaz nezabúda, že veľmi dôležitá služba, ktorá mu bola zverená, bude tým plodnejšia, čím bude užšie spojený s Kristom a dá sa viesť jeho Duchom. Jeho konanie sa potom nezúži len na prirodzenú činnosť, ktorá unavuje telo i dušu, a môže ho zviesť zo správnej cesty nie na malú škodu jeho samého i Cirkvi. Jeho prácu a vytrvalé úsilie bude posilňovať Božia milosť, ktorú Boh pyšným odopiera, ale štedro a rád ju udeľuje tým, čo s pokorou pracujú v "Pánovej vinici", nehľadajú seba a vlastný osoh56, ale Božiu slávu a spásu ľudí. Ako sme už povedali, nech sa preto nespolieha na seba a na svoje sily, ale skôr na nadprirodzenú pomoc, podľa výroku Svätého písma: "A tak ani ten, čo sadí, nie je nič, ani ten, čo polieva, ale Boh, ktorý dáva vzrast"57.

Ak bude kňaz takto apoštolovať nie je možné, aby akousi nadprirodzenou silou nepriťahoval duše všetkých. Ak bude totiž svojou osobou a svojím počínaním sprítomňovať živý obraz Ježiša Krista, všetci, čo ho majú za učiteľa, svojím vnútorným zmyslom ľahko vycítia, že nehovorí svoje slová, ale slová Božie a že nepracuje vlastnou silou, ale silou Božou: "Keď niekto hovorí, tak len ako Božie slovo; keď niekto slúži, tak z moci, ktorú uštedruje Boh"58. Dokonca, keď sa sám usiluje o svätosť a vykonáva svoj úrad čo najdokonalejšie, má tak usilovne zastávať úlohu a osobu Krista, aby mohol so všetkou skromnosťou opakovať slová Apoštola národov: "Prosím vás teda, napodobňujte ma"59!

Preto, keď udeľujem zaslúženú pochvalu tým, čo z lásky k Bohu a blížnym v povojnových rokoch zo všetkých síl pracovali, aby pod vedením a podľa príkladu biskupov naprávali toľké hmotné i duchovné škody, nemôžem neprejaviť starosť a úzkosť o tých, čo sa pre osobitné momentálne okolnosti vrhajú do vonkajšej činnosti oveľa viac, než je potrebné, a tak zanedbávajú hlavnú povinnosť kňaza - jeho vlastné posväcovanie. Už vo verejnom dokumente som povedal60, že by bolo potrebné priviesť k správnejšiemu cíteniu tých, čo sa opovážlivo nazdávajú, že svet možno spasiť tým, čo sme právom nazvali "herézou činnosti": totiž činnosťou, ktorá sa neopiera o pomoc Božej milosti, ani dôsledne nepoužíva prostriedky potrebné na dosahovanie svätosti, ktoré nám dal Ježiš Kristus. Ale takisto som považoval za vhodné povzbudiť konať skutky posvätnej služby tých, čo sa duchom príliš odcudzili vonkajšej činnosti, akoby nedôverovali v účinnosť nadprirodzenej pomoci, a potom sa dostatočne, podľa svojich možností, nepričiňovali o to, aby sila kresťanského ducha prenikla do všetkých foriem činností, aké si naše časy vyžadujú61.

Preto vás všetkých naliehavo vyzývam, aby ste sa v čo najužšom spojení s Božským Vykupiteľom, v ktorom všetko môžeme62, s najväčším úsilím starali o večnú spásu tých, čo Božia Prozreteľnosť zverila vašej apoštolskej práci. Ako veľmi túžim, milovaní synovia, aby ste nasledovali svätých mužov, čo v minulosti za nesmiernej námahy jasne dokázali, koľko môže na tomto svete vykonať sila Božej milosti. Kiež by si každý z vás so súhlasom veriacich mohol pokorne a úprimne osvojiť výrok Apoštola národov: "A ja veľmi rád vynaložím všetko, ba aj seba samého vydám za vaše duše"63. Osvecujte mysle nadprirodzeným svetlom, svedomia usmerňujte na správnu cestu; posilňujte a podporujte duše, sužované pochybnosťami alebo bolesťami. K týmto hlavným apoštolským činnostiam pripájajte ďalšie, ktoré si dnešná doba vyžaduje. Nech je všetkým jasné, že kňaz každým svojím činom nehľadá nič iné, ako dobro duší, o nič iné mu nejde, ako o Krista, ktorému obetuje svoje sily a seba.

Nech kňaz nasleduje príklad Krista v horlivosti činorodej lásky umierneným užívaním hmotných dobier a náležitou náukou

Ako som vás už povzbudzoval, aby ste snahou o osobnú svätosť zvýrazňovali v sebe živý obraz Krista, teraz vám znovu pripomínam, aby ste sa neprestajne usilovali kráčať v šľapajach Božského Vykupiteľa, a tak upevnili a zvýšili posväcujúcu účinnosť vašej kňazskej služby: "Ako Boh pomazal Ježiša z Nazareta Duchom Svätým a mocou, a on chodil, dobre robil a uzdravoval všetkých posadnutých diablom, lebo bol s ním Boh"64. Posilňovaní tým istým duchom a poháňaní jeho silou, budete môcť vykonávať úrad, ktorý - živený a prežiarený kresťanskou láskou - bude bohatý na nadprirodzenú silu a získa schopnosť prenášať ju na iných. Vašu horlivosť nech oživuje Božia láska, ktorá všetko znáša s pokojnou mysľou a nedovolí, aby ste v nešťastí ochabli a bude objímať všetkých, chudobných i bohatých, priateľov i nepriateľov, veriacich i neveriacich! Túto každodennú prácu i utrpenie si od vás vyžaduje spása ľudí, pre ktorú náš Spasiteľ trpezlivo znášal bolesti a úzkosti až natoľko, že podstúpil najväčšie muky a smrť, aby nás znovu priviedol do priateľstva s Bohom. Len toto je, ako viete, najvyššie dobro. Preto sa nedajte strhnúť prílišnou túžbou po vonkajších úspechoch, ale ani neklesajte na duchu, ak nebudete môcť dosiahnuť žiadané výsledky, hoci ste usilovne pracovali: "Jeden rozsieva a druhý žne"65.

Okrem toho nech sa vaše apoštolské snahy vyznačujú najväčšou láskavosťou, lebo i keď treba bojovať proti bludom a nerestiam, na čo sme všetci viazaní svojím úradom, kňazská duša sa má vždy riadiť spolucítením. Treba totiž všemožne potláčať bludy, ale milovať blúdiacich bratov a s veľkou láskou ich privádzať k spáse. Koľko dobrodení, koľko obdivuhodných skutkov vykonali svätí muži práve láskavosťou svojej duše, a to aj v ťažkých okolnostiach a prostrediach zotročených lžou a neresťou. Zaiste by však zradil svoj úrad ten, čo by v snahe zapáčiť sa ľuďom lichotil ich zlým sklonom, alebo by bol zhovievavý k ich nesprávnemu mysleniu a konaniu, na škodu kresťanskému učeniu a neporušenosti mravov. Keď sa však jasne predloží evanjeliová norma a úbohí hriešnici úprimne zatúžia vrátiť sa na správnu cestu, nech sa kňaz rozpamätá na výrok, ktorý povedal Božský Učiteľ Kniežaťu apoštolov, keď sa ho pýtal, koľkokrát treba bratom odpustiť: "Nie sedem ráz, ale sedemdesiatsedem ráz"66.

Vaša horlivosť sa nemá zameriavať na nestále a pominuteľné veci, ale na večné. Hlavným zámerom kňazov, ktorí sa, tak ako sa majú, usilujú o svätosť, je pracovať len pre Božiu slávu a pre spásu duší. Koľkí kňazi mali aj v ťažkých súženiach našich čias pred očami príklad a napomenutie Apoštola národov, ktorý spokojný s málom a s tým, čo je nevyhnutné, hovoril: "Uspokojíme sa s tým, že máme čo jesť a čo si obliecť"67. Vďaka tejto nezištnosti a odpútanosti od časných vecí, spojenej s dôverou v Božiu prozreteľnosť, ktoré sú hodné najväčšej chvály, kňazský úrad dal Cirkvi hojné ovocie duchovných a sociálnych dobier.

Túto vašu horlivosť nech napokon osvecuje svetlo múdrosti a disciplíny a nech ju zohrieva oheň lásky. Kto sa naozaj snaží o vlastné posvätenie a o posväcovanie iných, má byť vystrojený dôkladnou náukou, obsahujúcou nielen teologické disciplíny, ale aj všeobecné vzdelanie, ktoré drží krok s vedeckými poznatkami dnešných čias. Kňaz, ktorý bude mať takéto bohatstvo ducha, bude môcť ako dobrý hospodár vynášať zo svojej komory nové i staré veci68, a jeho úrad bude uznávaný i plodný. Nadovšetko však nech sa vykonávanie vášho úradu verne riadi nariadeniami Apoštolskej Stolice a usmerneniami biskupov. Milovaní synovia, nech sa nikdy nestane, aby nové formy a spôsoby apoštolátu, ktoré sú dnes veľmi vhodné najmä v krajinách, kde niet dostatok kňazov, zostali nevyužité, alebo žeby pre ich nesprávne pochopenie nezodpovedali potrebám veriacich.

Nech sa preto denne vzmáha vaša činorodá horlivosť, nech posilňuje Božiu Cirkev, nech svieti veriacim ako príklad a nech vystaví silné bašty, o ktoré sa rozbijú útoky Božích nepriateľov. Žiadam tiež, aby sa toto moje otcovské povzbudenie osobitne dotklo aj kňazov, ktorí sa pokorne, ale s veľkou láskou a starostlivosťou usilujú napomáhať posväcovanie ostatných kňazov, či už sú ich radcami, duchovnými vodcami alebo spovedníkmi. Za ich života sa obyčajne mlčí o tom, aké neoceniteľné dobro poskytujú Cirkvi, ale v sláve Božieho kráľovstva to raz bude veľmi zjavné.

Ja však, čo som pred niekoľkými rokmi s veľkým uspokojením duše rozhodol o povýšení na oltár turínskeho kňaza Jozefa Cafassa, ktorý, ako viete, vo veľmi ťažkej dobe tak múdro a sväto usmerňoval mnohých kňazov, že nielen rozvíjal ich čnosti, ale pomáhal im, aby spásonosne vykonávali kňazský úrad, mám silnú dôveru, že aj na jeho orodovanie nám Božský Vykupiteľ dá mnohých svätých kňazov, ktorí budú seba i svojich spolubratov v posvätnom úrade privádzať k takej vznešenej dokonalosti života, že ich príklad budú všetci s radosťou nasledovať.

 

III.PRAKTICKÉ SMERNICE.

Správny výber kléru.

Doteraz som predložil hlavné pravdy a najdôležitejšie zásady, na ktorých spočíva katolícke kňazstvo a vykonávanie jeho úradu. Svätí kňazi sa zaiste vo svojej dennej práci riadia týmito pravdami a usmerneniami, zatiaľ čo dezertéri úboho porušujú povinnosti, na ktoré sa zaviazali kňazskou vysviackou.

Aby toto moje otcovské povzbudenie bolo účinnejšie, považujem za vhodné podrobnejšie vysvetliť niektoré veci, týkajúce sa praktického života. O to viac, že dnes žijeme v okolnostiach, v ktorých sa vyskytujú nové sporné otázky, vyžadujúce väčšiu pozornosť a starostlivosť. Chcem preto otcovsky povzbudiť celý klérus, a najmä biskupov, aby zo všetkých síl napomáhali iniciatívy, ktoré sa javia ako potrebné pre naše časy, a aby ich privádzali späť do medzí pravdy, správnosti a čnosti, ak sa odklonia od správnej cesty a musia sa rozhodne napraviť.

Dobre viete, že sa po rôznych dlhotrvajúcich súženiach za poslednej vojny počet kňazov tak v katolíckych krajinách ako na misijných územiach natoľko znížil, že je neúmerný vzrastajúcim potrebám. Preto vyzývam všetkých kňazov, svetských i rehoľných, aby bratsky spojili všetky svoje sily za spoločným cieľom, ktorým je dobro Cirkvi, vlastná spása, ako aj spása blížnych. Všetci sa totiž môžu modlitbou a obetou pričiniť o väčšiu účinnosť kňazskej služby - aj tí, čo žijú utiahnutým a tichým životom; kto tak môže urobiť aj prácou, nech to robí rád a pohotovo.

Treba však s pomocou Božej milosti získať na túto prácu nových druhov a spolupracovníkov. Preto otcovsky napomínam predovšetkým biskupov, ale aj všetkých, čo sa akýmkoľvek spôsobom starajú o kresťanský ľud, aby venovali pozornosť tejto veľmi vážnej veci, od ktorej v najvyššej miere závisí budúcnosť Cirkvi. Je pravda, že spoločnosti, ktorú založil Kristus, nikdy nebudú chýbať potrební kňazi; predsa je však potrebné, aby sme všetci bdeli a pracovali, vedomí si Pánových slov: "Žatva je veľká, ale robotníkov málo"69, a vynaložili všetko úsilie, aby bolo čím viac a čo najlepších kňazov.

Sám Božský Vykupiteľ nám ukazuje najvhodnejší spôsob, ako vzbudiť veľa kandidátov na kňazstvo: "Proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu"70. Máme to dosahovať pokornou a dôverčivou modlitbou k Bohu.

Duše tých, ktorých Boh povolal na kňazstvo, treba však pripraviť na neviditeľné pôsobenie a podnety Svätého Ducha. V tomto smere môžu mnoho vykonať kresťanskí rodičia, posvätení pastieri, spovedníci a predstavení seminárov, ale aj všetci kňazi a veriaci, ktorým záleží na vzraste Cirkvi a chcú pomáhať v jej potrebách. Nech sa kňazi snažia nielen kázňami a katechizovaním ľudu, ale aj vhodnými súkromnými rozhovormi odstraňovať predsudky a nesprávne názory na kňazstvo, ktoré sa dnes hojne šíria; a nech v správnom svetle ukazujú jeho veľkú dôstojnosť, krásu, užitočnosť a nesmierne zásluhy. Otcovia a matky z akejkoľvek spoločenskej vrstvy sa majú neustále modliť k Bohu, aby ich urobil hodnými toho, žeby si aspoň jedno z detí povolal do svojej služby. Nech si napokon všetci kresťania považujú za povinnosť napomáhať a všemožne podporovať tých, ktorí sa cítia povolaní na kňazstvo.

Napomáhať výber kandidátov na kňazstvo, čo Kódex kanonického práva71 ukladá a vrelo odporúča pastierom duší, má veľmi ležať na srdci všetkým kňazom, ktorí majú nielen pokorne a veľkodušne ďakovať večnému Bohu za neoceniteľný dar, čo od neho prijali, ale zároveň majú považovať za najvzácnejšiu a prvoradú vec výber a všestrannú pomoc pri príprave svojho následníka spomedzi mladých, o ktorých vedia, že majú všetky vlastnosti, potrebné na takúto úlohu. Aby to istejšie dosiahli, nech dávajú ten najlepší, nasledovaniahodný príklad hlavne mladíkom, s ktorými sú v bližšom kontakte a u ktorých zistili známky svätého povolania.

Tento obozretný a múdry výber kandidátov nech sa robí stále a všade, a to nielen medzi mladíkmi, čo sú už v seminári, ale aj medzi tými, čo končia štúdium na akomkoľvek type škôl, a najmä medzi mladíkmi, zapojenými do rôznych foriem apoštolských iniciatív. Aj keď sa títo stávajú kňazmi neskôr, často vynikajú solídnejšími čnosťami, lebo už prekonali mnohé problémy a utužili si ducha - a toto všetko úzko súvisí s kňazským úradom. Vždy je však potrebné čo najstarostlivejšie skúmať vnútro jednotlivých kandidátov a zisťovať, s akým úmyslom a z akých pohnútok sa takto rozhodli. Platí to najmä v prípade nedospelých chlapcov. Tam si treba dobre overiť, či majú potrebné duševné a telesné dary, a či chcú dosiahnuť svätý úrad len pre jeho vznešenosť a pre vlastný duchovný prospech a osoh iných.

Starostlivosť o povolania

Ctihodní bratia, iste dobre viete, aké rozumové a mravné vlastnosti žiada Cirkev od mladíkov, ktorí sa pripravujú na kňazstvo. Preto sa mi zdá zbytočné zdržovať sa vysvetľovaním týchto vecí.

Skôr považujem za potrebné upozorniť vás, aby ste s obvyklou múdrosťou starostlivo skúmali, či tí, čo chcú prijať vysviacku, majú aj dostatočné telesné zdravie, lebo posledná vojna často žalostne postihla práve dorastajúce pokolenie. Nech sa preto kandidáti i v tejto veci dôkladne spoznajú, ak treba aj za pomoci skúseného lekára. Dúfam, že takýmto múdrym a obozretným výberom všade získame rad schopných kandidátov na kňazstvo.

Ak mnohých posvätných pastierov znepokojuje, že čoraz menej mladíkov túži po kňazskom úrade, nie menšie starosti im spôsobuje výchova tých, čo už boli prijatí do seminárov. Viem, ctihodní bratia, aká je to ťažká práca, spojená s mnohými problémami; z tejto povinnosti, ktorú nemožno obísť, budete však mať veľa potešenia, lebo, ako pripomína náš predchodca Lev XIII., "z úsilia a námahy vo výchove kňazov budete zberať nanajvýš žiadúce ovocie a pocítite, že vaša biskupská služba je ľahšia a plodnejšia"72.

Považujem preto za vhodné poskytnúť vám niektoré usmernenia, vyvolané potrebou, ktorá sa dnes javí vypuklejšou než kedykoľvek predtým, a to potrebou vychovávať svätých kňazov. Na prvom mieste treba mať na pamäti, že seminaristi, ktorým sa podáva základná náuka, sú iba mladíci presadení z prirodzeného prostredia svojej rodiny. Sama povaha vecí si teda vyžaduje, aby sa život chlapcov v malých seminároch, nakoľko je to možné, zhodoval s bežným životom ostatných chlapcov, ale aby tam pritom nechýbal veľký dôraz na ich náboženskú formáciu s prihliadaním na ich prirodzené schopnosti, dary a sklony. To všetko nech sa deje vo vhodnom, priestrannom a pokojnom prostredí. Ale aj v tejto veci nech sa zachová "správna miera a umiernenosť", aby sa nestalo, že tí, čo si majú navykať na sebazaprenie a byť vedení k evanjeliovým čnostiam, budú žiť "v prepychových domoch, v strojenosti a pohodlí"73.

Vo všeobecnosti sa musíme pričiniť najmä o to, aby sa správne utváral charakter jednotlivých mladíkov, aby sa v nich čoraz väčšmi rozvíjal zmysel pre zodpovednosť vzhľadom na nebezpečenstvá, ktoré môžu pochádzať z ich činov, vzhľadom na schopnosť usudzovať o ľuďoch i veciach a vzhľadom na iniciatívnosť v konaní. Preto tí, čo vedú semináre, nech sú múdri v napomínaní a čím sú mladíci starší, tým menej nech ich prísno strážia alebo akokoľvek obmedzujú, aby sa tak sami usmerňovali a cítili sa zodpovední za svoje činy. Okrem toho v niektorých veciach nech mladíkom poskytujú nielen dovolenú slobodu konania, ale nech ich navykajú aj na samostatné rozmýšľanie, aby si ľahšie osvojovali teoretické i praktické pravdy. Nech sa predstavení neboja zverených mladíkov informovať o súčasnom dianí, ba okrem toho, že im poskytnú potrebné základy, aby si o nich mohli urobiť zrelý úsudok, nech sa nevyhýbajú ani diskusiám o problémoch toho druhu, aby tak mladíkov navykali na objektívne hodnotenie udalostí a ich príčin.

Ak sa tieto pokyny budú verne zachovávať, mladíci vedení k čestnosti a vernosti, ceniac si u seba i u iných priamosť a pevnosť charakteru, budú sa vyhýbať neúprimnosti a akejkoľvek dvojakosti. Na základe ich úprimnosti a rýdzosti budú im môcť predstavení účinnejšie pomôcť, keď sa budú mať rozhodnúť vo veci Božieho povolania ku kňazstvu.

Keby sa však mladíci, najmä tí, ktorí prišli do seminárov v útlom veku, vychovávali na miestach príliš odlúčených od ľudskej spoločnosti, po skončení seminára by sotva vedeli správne vychádzať či s obyčajnými alebo so vzdelanými ľuďmi a v mnohých prípadoch by nemali správny vzťah k veriacim, alebo by nepriaznivo hodnotili svoju formáciu. Treba si preto dať záležať, aby chovanci pomaly a múdro vnikali do zmýšľania a záujmov ľudí, aby sa po prijatí kňazskej vysviacky, keď budú uvedení do posvätného úradu, necítili bezradní, čo by bolo nielen na ich škodu, ale aj na ujmu ich kňazského pôsobenia.

Intelektuálna, literárna a vedecká formácia

Ďalšou oblasťou intenzívnej starostlivosti predstavených seminárov je intelektuálna formácia chovancov. Iste máte, ctihodní bratia, pred očami smernice a predpisy, ktoré o tejto veci vydala Apoštolská stolica, a ktoré som ja sám všetkým odporúčal, keď som na začiatku svojho pontifikátu po prvý raz prijal študentov rímskych seminárov a kolégií74.

Predovšetkým si prajem, aby budúci kňazi v literárnom a vedeckom vzdelaní v ničom nezaostávali za laickými poslucháčmi rovnakých disciplín. Takto sa nielenže zabezpečí serióznejšia intelektuálna formácia, ale sa v budúcnosti uľahčí potrebný výber spomedzi nich. Keď bude v takomto prípade kandidát na kňazstvo uvažovať o svojom budúcom životnom postavení, nebude ho nič zväzovať; vyhne sa nebezpečenstvu, že by bez vzdelania, potrebného pre civilné zamestnanie, musel nastúpiť cestu, ktorá nie je jeho, a to podľa známeho výroku neverného správcu: "Kopať nevládzem, žobrať sa hanbím"75. Ak sa potom stane, že niektorý zo seminaristov, o ktorom sa zdá, že by mohol byť užitočný pre Cirkev, vystúpi zo seminára, netreba to vôbec ľutovať, pretože ak mladík našiel správnu cestu, zaiste nezabudne na dobrodenia, ktorých sa mu v seminári dostalo a svojou činnosťou môže veľmi prispieť k práci katolíckych laikov.

 

Najväčší dôraz klásť na filozofickú a teologickú náuku.

Hoci sa dnes do vyučovania kandidátov kňazstva vyžaduje zaradenie mnohých disciplín, medzi ktorými má veľký význam aj štúdium sociálnej otázky, predsa najväčší dôraz sa má klásť na štúdium filozofie a teológie "podľa Anjelského učiteľa"76 s vhodne prispôsobeným časom a s informáciou o moderných bludoch. Tieto náuky majú totiž najväčší význam a sú najužitočnejšie tak pre samých kňazov, ako aj pre kresťanský ľud. Učitelia duchovného života hovoria, že ak sa tieto náuky správne podávajú, sú veľmi účinným prostriedkom na zachovanie a zveľadenie ducha viery, na ovládanie žiadostivosti, na udržanie spojenia duše s Bohom. Okrem toho treba, aby kňaz, ktorý má byť "soľou zeme" a "svetlom sveta"77 čo najúčinnejšie bránil vieru hlásaním Kristovho Evanjelia a potieraním bludov, ktoré najrôznejšími cestami prenikajú medzi ľud. No ak nebude dôkladne poznať základy filozofie a katolíckej teológie, nebude môcť proti nim úspešne bojovať.

V súvislosti s tým treba poznamenať, že spôsob vyučovania, aký sa oddávna užíval v katolíckych školách, je veľmi účinný, a to pre jasné osvojovanie si pojmov, ako aj pre ozrejmenie, že pravdy zverené Cirkvi ako učiteľke kresťanov sú v dokonalom vzájomnom súlade. Nechýbajú dnes takí, čo sa odklonili od posledných usmernení Cirkvi a zanedbávajú jasnosť a presnosť pojmov, čím sa nielenže vzďaľujú od zdravej scholastickej metódy, ale otvárajú brány bludom a nejednoznačným názorom.

Aby sa štúdium posvätných služobníkov nezmietalo v nestálosti a v pochybnostiach, vrúcne vás, ctihodní bratia, nabádam, aby ste veľmi starostlivo zachovávali smernice, ktoré Svätá stolica o tom vydala.

 

Duchovná a mravná formácia.

Ak som vzhľadom na svoj apoštolský úrad s takým dôrazom odporúčal dôkladné intelektuálne vzdelávanie kléru, je pochopiteľné, že nič mi väčšmi neleží na srdci, ako duchovná a mravná formácia mladých klerikov; v opačnom prípade práve tie najskvelejšie vedomosti môžu zapríčiniť veľké škody pre pýchu, ktorá sa môže ľahko vlúdiť do srdca. Preto si matka Cirkev nadovšetko želá, aby sa mladíci už v seminároch upriamili na svätosť, ktorú potom budú celý život praktizovať a upevňovať.

Čo som povedal vzhľadom na kňazov, rovnako platí aj pre kandidátov na posvätný úrad: želám si, aby boli pevne presvedčení, že je ich povinnosťou urobiť všetko, aby si ozdobili dušu čnosťami, ktoré budú ďalej s láskou rozvíjať. Keďže mladíci deň čo deň presne v tom istom čase vykonávajú tie isté nábožné praktiky, možno sa obávať, že vonkajšej praktike nebude zodpovedať vnútorné prežívanie, čo sa môže stať najmä neskôr, keď potom, ako opustia seminár, sú často veľmi zaneprázdnení povinnosťami svojho kňazského úradu.

Treba preto vynaložiť všemožné úsilie, aby budúci kňazi viedli intenzívny vnútorný život, inšpirovaný a živený nadprirodzeným duchom. Nech všetko konajú vo svetle nadprirodzenej viery a v spojení s Ježišom Kristom v presvedčení, že takéhoto svätého spôsobu života sa nemôžu vzdať tí, čo raz majú byť vysvätení za kňazov a v Cirkvi zastupovať osobu samého Božského Učiteľa. Nič tak nepodnieti kandidátov na posvätný úrad, aby nadobúdali čnosti hodné kňaza a aby prekonávali ťažkosti a uskutočňovali predsavzatia, ako tento intenzívny vnútorný život.

Nech tí, čo majú na starosti mravnú formáciu seminaristov, robia všetko preto, aby si títo osvojili čnosti, ktoré Cirkev požaduje od kňazov. Keďže som o nich hovoril na inom mieste tohto povzbudenia, nemusím ich tu opakovať. Spomedzi čností, ktoré majú zdobiť kandidátov posvätného úradu, chcem však osobitne povzbudiť k tým, na ktorých ako na základoch stojí celá kňazská svätosť. Je totiž zo všetkého najpotrebnejšie, aby si mladíci natoľko osvojili ducha poslušnosti, že sa navyknú dôsledne podrobovať svoju vôľu vôli Božej, ktorej tlmočníkmi sú predstavení seminára. V ich správaní nemá byť nikdy nič také, čo by bolo Božej vôli cudzie. Príkladom poslušnosti, o ktorej hovoríme, nech je mladíkom Božský Vykupiteľ, ktorý mal tu na zemi jediný program: "Aby som plnil tvoju vôľu, Bože"78.

Budúci kňazi nech už od prvých rokov v seminári úprimne a synovsky poslúchajú svojich predstavených, aby sa raz vedeli s ľahkosťou a učenlivo podrobovať vlastnému biskupovi, ako to odporúča nepremožiteľný Kristov vyznavač Ignác Antiochijský: "Všetci poslúchajte biskupa, ako Ježiš Kristus Otca"79. "Kto si ctí biskupa, toho si ctí Boh. Kto robí niečo za chrbtom biskupa, slúži diablovi"80. "Nič nerobte bez biskupa, chráňte si telo ako Boží chrám, milujte jednotu, vyhýbajte sa roztržkám, buďte nasledovníkmi Ježiša Krista, ako je on nasledovníkom svojho Otca"81.

Treba tiež vynaložiť úsilie a starostlivosť, aby si seminaristi vysoko cenili, milovali a chránili vlastnú čistotu, lebo na tejto čnosti vo veľkej miere záleží voľba tohto spôsobu života a vytrvanie v ňom. A pretože tejto čnosti hrozia v ľudskej spoločnosti toľké nebezpečenstvá v dušiach tých, čo hodlajú prijať kňazskú hodnosť, nech sa v nej pevne zakorenia. Preto treba klerikov nielen vhodným spôsobom poučiť o povahe kňazského celibátu, o čistote, ktorú majú zachovávať a o povinnostiach, ktoré z nej vyplývajú82, ale ich upozorniť aj na nebezpečenstvá, s ktorými sa môžu v tejto súvislosti stretnúť. Chovancov seminárov treba povzbudzovať, aby sa už od útleho veku proti nim vyzbrojovali užívajúc prostriedky, ktoré na skrotenie vášní ponúka kresťanská asketika. Čím viac sa budú vedieť ovládať, tým viac bude ich duša napredovať v ostatných čnostiach a tým plodnejšia bude ich kňazská činnosť. Ak by niektorí z klerikov prejavovali v tomto smere náklonnosť k zlému a aj po náležitej skúške, trvajúcej primeraný čas, by sa javili nenapraviteľní, treba ich zo seminára prepustiť pred udelením kňazskej vysviacky.

Tieto a ostatné kňazské čnosti si mladíci v seminároch ľahko osvoja, ak už od detstva vstrebávali úprimnú a nežnú zbožnosť voči Ježišovi Kristovi, medzi nami tu na zemi "opravdivo, reálne a podstatne" prítomnému pod spôsobom Najsvätejšej Sviatosti, ak sa im Kristus zároveň stane hýbateľom a cieľom všetkých úmyslov a obiet. Cirkev bude mať iste najväčšiu radosť, ak úctu k Najsvätejšej sviatosti spoja s osobitnou oddanosťou k Preblahoslavenej Panne Márii, vzťah, ktorý vedie dušu k úplnej dôvere k Božej Matke a k nasledovaniu jej čností. Cirkev sa bude radovať, lebo jej nikdy nebude chýbať horlivosť kňazov, ktorí sa od mladosti živili láskou ku Kristovi a Márii.

 

Starostlivosť o novokňazov.

Nemôžem sa na tomto mieste neobrátiť aj na vás, ctihodní bratia, aby som vás povzbudil k osobitnej starostlivosti o novokňazov. Prechod z uzavretého seminára do činnosti posvätnej služby, na otvorené pole apoštolátu, môže byť pre kňaza nebezpečný, ak nebol múdro pripravovaný na tento nový spôsob života. Dobre uvážte, že veľké nádeje, ktoré ste vkladali do mladých kňazov, často môžu vyjsť nazmar, ak ich niekto nebude postupne uvádzať do práce, ak im niekto nebude otcovsky a múdro pomáhať a usmerňovať pri ich prvých krokoch. Plne schvaľujem, že sú títo novokňazi, pokiaľ je to možné, na niekoľko rokov sústredení v špeciálnych ústavoch, kde sa pod vedením skúsených predstavených môžu zdokonaľovať v nábožnosti, v posvätných disciplínach a potom sa posielajú do kňazskej služby na základe svojej spôsobilosti.

Je preto mojím želaním, aby sa takéto ústavy zriadili v rámci jednotlivých diecéz, alebo, podľa okolností, spoločne pre viacero diecéz.

Pokiaľ ide o moje mesto, z príležitosti 50. výročia svojho kňazstva som pre mladých kňazov s veľkou radosťou dal zriadiť Ústav sv. Eugena83.

Napomínam vás, ctihodní bratia, aby ste podľa možnosti neposielali do plnej záťaže ešte neskúsených kňazov, ani ich neurčovali na miesta veľmi vzdialené od centra diecézy, alebo od jej význačnejších miest. Keby totiž žili takto odlúčení, neskúsení, vystavení nebezpečenstvám, bez múdrych učiteľov, iste by to bolo na škodu im samým, ako aj ich horlivosti.

Naopak, som veľmi za to, ctihodní bratia, aby títo novokňazi žili po boku farára alebo jeho pomocníkov, lebo takto pod vedením starších ľahšie preniknú do posvätnej služby a lepšie si osvoja horlivého ducha nábožnosti.

Všetkým pastierom duší preto pripomínam, že budúcnosť týchto novokňazov je vo veľkej miere v ich rukách. Horlivosť, s akou sa vo svojich kňazských začiatkoch púšťajú do práce, môže niekedy pohasnúť alebo zoslabnúť, ak im nie sú starší príkladom čností, alebo ak pod zámienkou, že nechcú meniť staré zvyklosti, vedú záhaľčivý život.

Schvaľujem a veľmi odporúčam, čo už Cirkev vyjadrila ako svoje želanie84, aby kňazi z jednej alebo viacerých miestnych farností viedli spoločný život. Hoci z takéhoto spoločného života môže prameniť aj určité nepohodlie, nikto nepochybuje, že prináša veľký úžitok. Na prvom mieste je to vzrast lásky a horlivosti. Pre veriacich je to príklad, ako sa kňazi vedia zrieknuť svojich osobných záujmov a odolávať nesprávnemu vplyvu príbuzných. Napokon je zjavné, ako starostlivo dbajú kňazi o svoju čnosť čistoty.

Okrem toho je potrebné, aby sa kňazi venovali aj štúdiu, ako to požaduje Kódex cirkevného práva: "Klerici po prijatí sviatosti kňazstva nech nezanedbávajú štúdium, najmä posvätné"85. Ten istý kódex okrem toho, že novokňazom predpisuje skúšky, ktoré majú robiť "každý rok aspoň za jedno celé trojročie"86, nariaďuje aj to, aby sa klérus viac ráz do roka zhromaždil na stretnutiach zameraných na "povznesenie vedy a zbožnosti"87.

 

Knižnice pre klérus.

V záujme napomáhania štúdia, ktoré môže byť pre skromné podmienky, v akých klérus žije, niekedy sťažené, je veľmi vhodné, aby miestni ordinári, v duchu dobrej dávnej tradície Cirkvi, vrátili prvotnú vážnosť katedrálnym, seminárnym i farským knižniciam.

Tieto knižnice, i keď mnohé z nich boli vyrabované alebo zničené, nezriedka obsahujú vzácne dedičstvo pergamenov, rukopisov, ako aj vytlačených kníh, ktoré sú zaiste "výrečným svedectvom činnosti a vplyvu Cirkvi, ako aj viery a veľkodušnej nábožnosti predkov, ich štúdia a dobrého vkusu"88. Nech sa tieto bibliotéky nepovažujú za zanedbané zbierky, ale skôr za živé organizmy s vhodnou miestnosťou pre knihy, kde v nich možno listovať. Nech sa však prispôsobia dnešným potrebám a obohatia sa spismi každého druhu, zameranými najmä na náboženské a sociálne otázky, aby z nich učitelia, farári a hlavne mladí kňazi čerpali veľa poučenia na šírenie právd evanjelia a potieranie bludov.

 

IV. NEBEZPEČENSTVÁ DNEŠNÝCH ČIAS.

Aktuálne problémy - Nebezpečenstvá dnešných čias.

A napokon, ctihodní bratia, považujem za svoju povinnosť pripomenúť vám ťažkosti, ktorými sa vyznačujú dnešné časy.

Predpokladám, že ste už dobre zaregistrovali, ako silno sa medzi kňazov vkráda túžba po novotách, a to najmä medzi tých, čo nevynikajú veľkým vzdelaním ani prísnosťou života.

Novota sama osebe nie je ešte kritériom pravdy a môže byť chvályhodná len pod podmienku, že potvrdzuje pravdu a zároveň privádza k čestnosti a čnosti. Doba, v ktorej žijeme, je poznačená závažnými poblúdeniami: je veľmi smutné sledovať, ako mnohé filozofické systémy vznikajú bez toho, žeby čo len trochu zlepšili mravy, vidieť obludnosť určitého druhu umenia, ktoré sa dokonca opovažuje nazývať kresťanským, byť svedkom toho, že spôsob štátnej správy na mnohých miestach väčšmi dbá o prospech jednotlivcov než o spoločné dobro, že štýl života spoločnosti, jej hospodárskych a sociálnych vzťahov znamená viac nebezpečenstva pre čestných, ako pre prefíkaných. Z toho, prirodzene, vyplýva, že dnes nechýbajú ani kňazi, do istej miery infikovaní touto nákazou; často si osvojujú názory a preberajú spôsoby - napríklad aj v obliekaní a starostlivosti o svoju osobu - vzdialené dôstojnosti ich úradu; dávajú sa strhnúť aj mániou novosti či v kázňach veriacim alebo pri vyvracaní bludov protivníkov; tým všetkým nielenže zaťažujú vlastné svedomie, ale kompromitujú aj svoju dobrú povesť, a tak oslabujú účinnosť svojej služby.

V tomto všetkom vás, ctihodní bratia, živo povzbudzujem k bdelosti a som si istý, že medzi takou rozšírenou dychtivosťou po novom a prehnaným pripútaním sa k minulosti teraz, keď sa skúšajú nové spôsoby činnosti a boja, uplatníte múdru a bdelú opatrnosť len preto, aby pravda slávila svoje konečné víťazstvo. Sme ďaleko od toho, aby sme si mysleli, že apoštolát sa nemá prispôsobovať skutočnostiam moderného života a že sa nemajú podporovať nové iniciatívy, primerané potrebám súčasnosti. Ale pretože celý kňazský apoštolát, ktorý koná Cirkev, je vo svojej podstate hierarchický, nezavádzajú sa nové formy bez dovolenia ordinára. Biskupi jednotlivých krajín a národov nech z času na čas zvolajú na túto tému potrebné porady, aby sa lepšie postarali o potreby svojich území, aby pre ne hľadali primeranejšie a vhodnejšie spôsoby náboženskej činnosti. Ak sa do tohto všetkého zavedie žiadúci poriadok, nestane sa, žeby kňazská práca bola neúčinná. Nech sú všetci presvedčení, že viac treba poslúchať večného Boha, ako vôľu ľudí a pri apoštoláte sa riadiť nie vlastnými záľubami, ale usmerneniami a nariadeniami posvätnej hierarchie. Kto sa nazdáva, že nezvyčajnými a neprimeranými spôsobmi práce zakryje vnútornú úbohosť a bude účinne pracovať na šírení Kristovho kráľovstva, ten už úplne stratil nádej.

 

Klérus a sociálna otázka.

Ďalej sa nazdávam, že kňazi by sa nemali inak správať, ani keď ide o sociálnu náuku, ako sa dnes predkladá.

Sú dnes i takí, čo voči ľstivosti komunistov, ktorým ide v zásade o to, aby vytrhli vieru zo sŕdc tých, ktorým sľubujú pozemské šťastie, zaujímajú nielen bojazlivý, ale často nerozhodný postoj.

Apoštolská stolica však v nedávnych dokumentoch, ktoré pojednávajú o tejto otázke, jasne vyznačila cestu, ktorou sa majú všetci uberať a z ktorej sa nikto nemôže vzdialiť bez toho, že by sa neodklonil od svojej povinnosti.

Na druhej strane nechýbajú ani ustrašení a neistí zoči-voči hospodárskemu systému, ktorý je známy pod menom kapitalizmus. Cirkev na jeho adresu neraz vyjadrila obavy z vážnych dôsledkov. Poukázala totiž nielen na zneužívanie kapitálu a samého práva na vlastníctvo, ktoré tento hospodársky systém napomáha a obhajuje, ale aj na to, že kapitál a majetok má byť nástrojom výroby a zdrojom úžitku pre celú spoločnosť, ako aj prostriedkom na ochranu a upevnenie ľudskej slobody a dôstojnosti. Škody, ktoré vznikajú z oboch hospodárskych systémov, nech presvedčia všetkých, a najmä kňazov, že sa i v sociálnych otázkach majú verne pridŕžať učenia Cirkvi, podávať iným a podľa svojich možností ho uvádzať do praxe. Len toto učenie môže čeliť tak veľmi rozšírenému zlu, lebo s najväčšou dokonalosťou spája všetky úlohy spravodlivosti a lásky, a káže vybudovať taký spoločenský poriadok, ktorý by neutláčal jednotlivcov, ani ich neizoloval do slepého egoizmu, ale všetkých spájal do harmónie vzájomných vzťahov a do zväzku bratskej solidarity.

Kňazi nech podľa príkladu Božského Učiteľa, pokiaľ môžu, vychádzajú v ústrety chudobným, robotníkom a všetkým tým, čo trpia núdzu, medzi ktorých, ako vieme, musíme zarátať aj mnohých príslušníkov stredných vrstiev a nemálo spolubratov v kňazstve. Nech však nezanedbávajú ani tých, čo sú síce bohatí na majetkoch, ale často sú veľmi chudobní, keď ide o dušu, a preto treba, aby ich niekto, tak ako Zacheja, vyzval na radikálnu zmenu života, aby spolu s ním mohli povedať: "Polovicu svojho majetku dám chudobným a ak som niekoho oklamal, vrátim štvornásobne"89. Pokiaľ ide o sociálnu otázku, nech kňazi nestrácajú zo zreteľa cieľ svojho poslania: horlivo a nebojácne predkladať zdravé zásady náuky, týkajúce sa práva na vlastníctvo, bohatstva, spravodlivosti a lásky, a všetkým dávať príklad, ako treba tieto zásady uplatňovať.

Praktické uskutočňovanie týchto noriem je však poslaním laikov, a ak nie sú na to schopní, nech ich kňaz na túto úlohu starostlivo poúča a primerane sformuje.

 

Pomoc chudobnému kléru.

Považujem za vhodné dotknúť sa tu ekonomickej tiesne, v ktorej sa v povojnových časoch nachádzajú mnohí kňazi, najmä v oblastiach mimoriadne postihnutých dôsledkami poslednej vojny alebo súčasnou politickou situáciou. Tento stav vecí ma veľmi trápi a robím všetko, čo je v mojich silách, aby som zmiernil biedu, starosti a krajný nedostatok mnohých.

Dobre viete, ctihodní bratia, že pre oblasti, kde je väčší nedostatok, dala posvätná Kongregácia koncilu, ktorá má na starosti disciplínu kléru, biskupom mimoriadne právomoci a stanovila osobitné smernice na spravodlivé usporiadanie väčších hospodárskych nezhôd, týkajúce sa kňazov jednotlivých diecéz. A dozvedel som sa, že na niektorých miestach mnohí kňazi chvályhodne poslúchli napomenutia svojich pastierov, inde však pre rôzne ťažkosti nedosiahli tieto smernice čakaný výsledok. Napomínam vás preto, aby ste otcovsky pokračovali na začatej ceste, lebo je neprípustné, aby robotníci v Pánovej vinici nemali každodenný chlieb. Nech vám nepadne ťažko z času na čas ma informovať, aké ovocie priniesla vaša snaha v tejto oblasti.

Okrem toho vám, ctihodní bratia, veľmi odporúčam pokračovať v iniciatívach, na ktorých ste sa spoločne dohodli, aby kňazom nechýbali veci potrebné pre každodenný život nielen v prítomnosti, ale aby bolo o nich postarané aj pre budúcnosť spôsobmi, ktoré sa uplatňujú v civilnej spoločnosti, čo s radosťou konštatujem, a ktoré môžu byť veľmi osožné, keď kňazov zastihne choroba, invalidita alebo staroba. Tak ich zbavíte starosti o budúcnosť. V tejto súvislosti rád vyslovujem vďaku kňazom, ktorí vychádzajú v ústrety núdznym spolubratom, najmä starým a chorým, nehľadiac na ťažkosti, s tým spojené.

Dokazujú tým lásku, ktorú Kristus odporúčal svojim učeníkom ako ich poznávací znak: "Podľa toho spoznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať"90. Ešte si želám, aby sa tieto putá bratskej lásky stávali čoraz užšími i medzi kňazmi rôznych národností, aby bolo stále zjavné, že služobníci Boha, spoločného Otca všetkých, nech v ktoromkoľvek národe žijú, sú oživovaní tým istým duchom lásky.

Vy však dobre viete, že sami nevyriešite tieto vážne nedostatky, ak aj veriaci nebudú pociťovať povinnosť pomáhať kňazom, a to každý podľa svojich možností, a ak sa nepoužijú všetky prostriedky, potrebné na dosiahnutie tohto cieľa.

Vysvetľujte preto zverenému ľudu, že ho viaže povinnosť pomáhať kňazom, ktorí sú v núdzi, lebo stále platí Ježišov výrok: "Robotník si zaslúži svoju mzdu"91. Ako totiž možno od posvätných služobníkov očakávať horlivé vykonávanie svojho úradu, keď im chýba to najnevyhnutnejšie pre život? Napokon veriaci, ktorí zanedbávajú túto povinnosť, pripravujú, i keď nechtiac, cestu nepriateľom Cirkvi, ktorou môžu v mnohých prípadoch priviesť klérus do biedy a izolovať ho tak od zákonitých pastierov.

Aj verejná moc, podľa okolností v jednotlivých krajinách, má povinnosť postarať sa o potreby kléru, lebo zo spĺňania jeho poslania môže pre občanov a pre verejnú mravnosť plynúť veľký osoh, čo je na úžitok celej spoločnosti.

 

Záverečné povzbudenie.

Želania pre klérus, najmä pre biskupov a prenasledovaných kňazov.

Prv než skončím túto exhortáciu, nemôžem tu nezhrnúť podnety, ktoré by ste mali mať každodenne pred očami ako hlavné smernice pre váš život a prácu.

Sme kňazi Ježiša Krista: máme sa preto zo všetkých síl pričiňovať, aby jeho vykúpenie malo v srdciach ľudí čo najsilnejší účinok. Keď uvažujem nad úžasnými potrebami našich čias, uvedomujem si, že musíme vynaložiť všetko úsilie, aby sme priviedli ku kresťanským príkazom bratov, ktorí podľahli bludom alebo ich zaslepila vášeň. Aby sme osvietili národy svetlom kresťanského učenia, usmerňovali ich kresťanskými normami a formovali k dokonalejšiemu uvedomeniu si kresťanských povinností, aby sme napokon všetkých povzbudzovali v statočnom boji za pravdu a spravodlivosť.

K tomuto cieľu dospejeme len vtedy, keď dosiahneme takú svätosť, že silu, ktorú sme načerpali od Krista, budeme prenášať na druhých. Každému kňazovi preto opakujem povzbudenie apoštola: "Nezanedbávaj dar, ktorý je v tebe a ktorý si dostal skrze proroctvo, vkladaním rúk starších"92. "Vo všetkom im buď ty sám príkladom dobrých skutkov. V učení preukáž neporušenosť a vážnosť, v zdravom slove bezúhonnosť, aby sa protivník zahanbil, keď nebude mať čo zlé o nás povedať"93.

Milovaní synovia, vysoko si vážte milosť prijatého úradu a žite ju tak, aby vo vás mohutnela a prinášala hojné ovocie na duchovný osoh Cirkvi a na obrátenie jej nepriateľov.

A aby toto moje otcovské napomenutie dosiahlo svoj cieľ, s veľkou láskou vám adresujem slová, ktoré sa mi vzhľadom na Svätý rok zdajú veľmi vhodné: "Obnovte sa na duchu premenou zmýšľania a oblečte si nového človeka, ktorý je stvorený podľa Boha v spravodlivosti a pravej svätosti"94. "Napodobňujte Boha ako milované deti a žite v láske tak, ako aj Kristus miluje nás a vydal seba samého Bohu za nás ako dar a obetu ľúbeznej vône!"95. "Buďte naplnení Duchom a hovorte spoločne žalmy, hymny a duchovné piesne. Vo svojich srdciach spievajte Pánovi a oslavujte ho"96. "Vo všetkých modlitbách a prosbách sa modlite v každom čase v Duchu! A v ňom vytrvalo bdejte a proste za všetkých svätých!"97

Keď si v duchu premietam tieto povzbudenia Apoštola národov, považujem za vhodné navrhnúť vám, aby ste si na konci tohto svätého roku aj mimo stanoveného poriadku vykonali duchovné cvičenia, a to tak, aby ste ohňom zbožnosti, ktorú tam získate, dokázali priviesť aj duše iných k túžbe získať poklady Božích odpustkov.

Keď sa vám potom bude zdať cesta ku svätosti a vykonávanie vášho úradu mimoriadne ťažké, s dôverou pozdvihnite oči a ducha k tej, ktorá je Matka večného Kňaza, a preto je aj najmilovanejšou matkou katolíckeho kňazstva. Nielenže poznáte dobrotu tejto Matky voči vám, ale keď ste na mnohých miestach v kázňach ilustrovali milosrdenstvo jej nepoškvrneného srdca, obdivuhodným spôsobom ste vzbudili vieru a zbožnosť kresťanského ľudu.

Ak vrúcna láska Božej Rodičky Panny Márie patrí všetkým, osobitnou intenzitou zahŕňa kňazov, ktorí sú živým obrazom jej Syna. Uvažujte teda o tejto jedinečnej láske a starostlivosti preblahoslavenej Panny voči vám všetkým a s najväčším potešením duše okúsite, o čo ľahšie je vaše úsilie o svätosť a o vzorné spĺňanie kňazskej služby.

Tejto slávnej Božej Matke, prostredníčke Božích milostí, osobitne zverujeme všetkých kňazov sveta, aby Boh na jej prosbu hojne vylial svojho Ducha, ktorý by ich pobádal k svätosti a ozdravením mravov by obnovil ľudské pokolenie.

V dôvere, že sa na príhovor Nepoškvrnenej Panny Márie splnia všetky tieto túžby a nádeje, pre všetkých vyprosujem hojnosť nadprirodzených darov, osobitne pre biskupov a kňazov, ktorí, pretože obhajovali práva a slobodu Cirkvi, vedomí si svojej povinnosti, teraz znášajú prenasledovanie, väznenie, vyhnanstvo. Pociťujem voči nim osobitnú lásku a otcovsky ich povzbudzujem, aby neprestali vyžarovať kňazskú zmužilosť a silu, v ktorej nám dali príklad.

Nech je zatiaľ zálohom týchto nadprirodzených darov a svedkom našej otcovskej dobroprajnosti apoštolské požehnanie, ktoré z celého srdca udeľujem každému z vás, ctihodní bratia, a spolu s vami celému kléru.

V Ríme, pri Sv. Petrovi, dňa 23. septembra, vo veľkom jubilejnom roku 1950, v dvanástom roku nášho pontifikátu.

Pius XII.

POZNÁMKY

1 Porov. Jn 21,15 a 17.

2 1Pt 5,2 a 3.

3 Preaf. Miss. in festo Iesu Christi Regis.

4 Porov. 1Kor 4,1.

5 Porov. 1Kor 3,9.

6 Porov. 2Tim 3,17.

7 Exh. Haerent animo; Acta Pii X., vol. IV, s. 237 nn.

8 Enc. Ad catholici sacerdotii, AAS, XXVIII, 1936, s. 5nn.

9 AAS, XXXV, 1943, s. 193 nn.

10 AAS, XXXIX, 1947, s. 521 nn.

11 Jn 20,21.

12 Lk 10,16.

13 Hebr 5,1.

14 1Kor 3,9.

15 2Kor 2,15.

16 Pontificale Rom., De ord. presbyt.

17 Porov. Kol 3,3.

18 Porov. Mt 22,37,38,39.

19 Porov. 1Kor 13,4-7.

20 Kol 3,14.

21 CIC, can.124 (porov. CIC z r.1983, can. 276).

22 Sk 10,38.

23 Jn 13,15.

24 Mt 20,28.

25 Jn 15,5.

26 Mt 20,28.

27 Porov. Mt 16,24.

28 2Kor 12,5.

29 Sk 5,41.

30 1Kor 7,32-33.

31 Missale Rom., can. (v slovenskom preklade chýba číslo citovaného kánona - pozn. KVAS).

32 1Pt 5,8.

33 Mk 14,38.

34 Pontificale Rom., In ordin. diacon.

35 2Kor 12,14.

36 O nasl. Krista, IV, k. 5, v. 11-12.

37 Sv. Atanáz, De incarnatione, n. 12: Migne, P.G., XXVI, 1003n.

38 Porov. Sv. Aug., De civitate Dei; 1,X, c.6: Migne, P.L., XLI, 284.

39 Porov. Mt 5,6.

40 Rim 13,14.

41 Sermo CVIII: Migne, P.L., LII, 500, 501.

42 AAS, XXXIX, 1947, ss. 552-553.

43 Porov. Hebr 5,1.

44 Brev. rom., Hymn. pro off. Dedic. Eccl.

45 Lk 18,1.

46 Hebr 13,15.

47 Tamže 5,7.

48 Sv. Aug., Enarr. in Ps. LXXXV, n. 1; Migne, P.L., XXXVII, 1081.

49 Porov. Enc. Mediator Dei: AAS, XXXIX, 1947, p. 574.

50 Porov. CIC, can. 125, (porov. z r. 1983, can. 276).

51 Tamže.

52 Tamže.

53 Enc. Mystici Corporis Christi: AAS, XXXV, 1943, p. 235.

54 Porov. Lk 1,74-75.

55 Porov. 1Kor 4,1.

56 Porov. 1Kor 10,33.

57 1Kor 3,7.

58 1Pt 4,11.

59 1Kor 4,16.

60 AAS, XXXVI, 1944, p. 239; Epist. Cum proxime exeat.

61 Porov. Orat., die XII mensis sept. a. 1937 habitam.

62 Porov. Flp 4,13.

63 2Kor 12,15.

64 Sk 10,38.

65 Jn 4,37.

66 Mt 18,22.

67 1Tim 6,8.

68 Porov. Mt 13,52.

69 Lk 10,2.

70 Tamže.

71 Porov. can.1353 (porov. CIC z r. 1983, can. 232-233).

72 Litt. Enc. Quod multum, ad Episcopos Hungariae die 22. 8. 1886: Acta Leonis, vol. VI, p. 158.

73 Porov. Allocut. 25.11.1948 habitam: AAS, XL, 1948, p. 552l

74 Porov. Orationem 24. 6. 1939 habitam: AAS, XXXI, 1939, pp. 245-251l

75 Lk 16,3.

76 Porov. CIC, can. 1366 (porov. CIC z r.1983, can. 251-252).

77 Porov. Mt 5,13-14.

78 Hebr 10,7.

79 Ad Smyrnaeos, VIII,1: Migne, P.G., VIII, 714.

80 Tamže, IX, 1, 714-715.

81 Ad Philadelphienses, VII, 2; Migne, P.G., V,700.

82 Porov. CIC, can. 132 (porov. CIC z r. 1983, can. 247).

83 Porov. AAS, XLI, 1949, pp. 165-167.

84 Porov. CIC, can. 134 (porov. CIC z r. 1983, can. 280).

85 Can. 129 (porov. CIC z r. 1983, can. 279).

86 Can. 130 (porov. tamže).

87 Can. 131 (porov. tamže).

88 Porov. Epistulam em. Card. Petri Gasparri, datam 15.4.1923: in Enchiridion Clericorum, Typ. pol. vat., 1937, p. 613).

89 Lk 19,8.

90 Jn 13,35.

91 Lk 10,7.

92 1Tim 4,14.

93 Tit 2,7-8.

94 Porov. Ef 4,23-24.

95 Tamže 5,1-2.

96 Tamže 5,18-19.

97 Tamže 6,18.

 

 

Zpět na hlavní stránku!