wz

Späť na hlavnú stránku!



 


Vladimír Palko

Levy prichádzajú

 

 

 

© Vladimír Palko 2012

© Vydavateľstvo Michala Vaška 2012

 

ISBN 978-80-7165-870-2


Predhovor autora

 

 

V júni 2010 som aj so svojimi priateľmi odišiel z parlamentnej politiky, čím sa uzavrelo dvanásťročné obdobie môjho života. Tento odchod bol dôsledkom našich politických zápasov, v ktorých sme presadzovali určité videnie sveta a isté zásady kresťanskej politiky. František Mikloško mi navrhol, aby som o tom napísal knihu. Po roku a pol je kniha na svete.

 

Nechcel som však, aby to bola kniha iba o nás, o slovenskej politike. Náš príbeh som sa snažil zasadiť do širšieho konextu a v ňom objasniť príčiny zrážky medzi kresťanskou politikou a protikresťanskými ideológiami v Európe a Severnej Amerike za uplynulých päťdesiat až sto rokov. Táto zrážka dnes prechádza do novej etapy.

 

Kniha je určená najmä kresťanom, ale nielen im. Je o úskaliach kresťanskej politiky v modernej dobe. Na civilizačné, kultúrne a politické zmeny v Európe a Amerike ponúka pohľad katolíka, ktorý strávil mladosť v komunizme a zapojil sa intenzívne do politického diania po roku 1989 ako kresťanský demokrat.

 

V prvej kapitole sa vraciame do obdobia tesne pred a po Novembri 1989. Opisujeme epizódy, ktoré sú kľúčové pre pochopenie ťažkostí kresťanskej demokracie na Slovensku v nasledujúcich desaťročiach. V tomto období kresťania na Slovensku s prekvapením zistili, že hoci zápasu s komunizmom dávali masový charakter a prinášali v ňom najväčšie obete, v novom demokratickom usporiadaní nie sú až takí vítaní a stretávajú sa s nepriateľstvom.

Druhá kapitola je pokusom o vysvetlenie tohto stavu. Načrtáva transformáciu komunistickej ideológie východného i západného typu na moderný ľavicový liberalizmus. Táto téma je akýmsi tabu nielen na Slovensku, ale v Európe a Amerike vôbec. Keď som v minulosti písal na túto tému, budilo to dosť podráždené reakcie. Nikto netvrdí, že každý liberál dnešných čias je zakukleným komunistom. Pravdou však je, že mnoho dnešných revolučných názorov, ktoré sa považujú za víťazstvo pokroku a modernity, má svoj marxistický, komunistický pôvod.

 

Tretia a štvrtá kapitola opisujú vnútorné, negatívne zmeny v politike kresťanských a konzervatívnych síl v Európe a Severnej Amerike po druhej svetovej vojne, ich postupný ústup v zápase s moderným ľavicovým liberalizmom a postupné odkresťančenie. Dianie v Severnej Amerike opisujeme v tretej kapitole najmä na príklade rodiny Rennedyovcov a na príbehu kanadského premiéra Pierra Trudeaua.

 

Štvrtá kapitola je venovaná postupnej transformácii a dechristianizácii kresťanskodemokratických a konzervatívnych strán v Európe. Ide o proces, ktorého prorokom bol dávno pred vojnou taliansky marxista Antonio Gramsci. Gramsciho nasledovníci neskôr hovorili o ľavicovom „pochode inštitúciami”. V stručnosti možno povedať, že tretia a štvrtá kapitola sú o tom, ako ľavicová ideológia prepochodovala cez kresťanské a konzervatívne politické strany.

 

Piata kapitola sa zaoberá charakteristikou spoločenskej revolúcie posledných desaťročí v Európe a Amerike, ktorú sme nazvali antropologickou revolúciou. Zmieňujeme sa o jej prejavoch a metódach, napríklad o súdnom aktivizme a snahe o globalizáciu.

 

Šiesta kapitola dala názov celej knihe. Je venovaná začínajúcemu prenasledovaniu kresťanov v Európe a Severnej Amerike. Pre niektorých čitateľov bude možno prekvapením, že hovoríme o prenasledovaní, avšak domnievame sa, že desiatky prípadov, ktoré uvádzame, hovoria samy za seba. Ide o nekrvavé prenasledovanie, ktoré sa rozsahom nedá porovnať s prenasledovaním za komunizmu, ani s prenasledovaním prvých kresťanov spred dvetisíc rokov v časoch, z ktorých sme si požičali metaforu o levoch vchádzajúcich do starorímskej arény. Napriek tomu je to ale prenasledovanie. Opatrne sme sa dotkli i vnútorného napätia a akéhosi rozdelenia v katolíckej cirkvi. Vnútorný stav katolíckej cirkvi, prenasledovanie kresťanov na Západe, dechristianizácia kresťanských strán, to všetko sú javy, ktoré nemožno skúmať nezávisle od seba.

 

V ďalších troch kapitolách sa vraciame na Slovensko a venujeme sa príbehu slovenskej kresťanskej demokracie. Siedma kapitola zachytáva slávnu časť tohto príbehu, ôsma tú menej slávnu. Deviata sa venuje ideovým aspektom prezidentských volieb v roku 2009. Posledná, desiata kapitola je pokusom o hľadanie riešení.

 

Čitateľov si dovoľujem informovať, že vyše 90 percent citovaných zdrojov je dostupných na internete a uvádzame ich adresu. Na internete sa však pohodlnejšie dajú vyhľadať cez internetový vyhľadávač uvedením kľúčových slov z názvu zdroja. Asi desatina zdrojov sú videá na internete, najmä na portáli Youtube. V texte knihy sú označené písmenom V, ktoré nasleduje za číslom citácie. Najrýchlejšie sa dajú vyhľadať priamo na stránke portálu tiež použitím kľúčových slov.

 

Je mojou príjemnou povinnosťou poďakovať všetkým priateľom a známym, bez ktorých pomoci by kniha nemohla vzniknúť. Františkovi Mikloškovi a Pavlovi Minárikovi ďakujem za inšpiráciu a pobádanie, aby som písal rýchlejšie, Pavlovi Faktorovi za materiálnu podporu. Jaroslavovi Daniškovi, Vladimírovi Plávkovi a Jozefovi Sádovskému ďakujem za trpezlivosť, s akou nespočetne veľakrát načúvali mojim sťažnostiam na vlastnú pomalosť, s akou práca na knihe napreduje. Jánovi Čarnogurskému ďakujem za súhlas s použitím niektorých úryvkov z jeho zatiaľ nepublikovaných denníkových záznamov. Otcovi biskupovi Andrejovi Imrichovi ďakujem za súhlas s citovaním úryvkov z jeho korešpondencie.

Osobitné prejavy vďaky posielam za oceán skupine ľudí, s ktorými sa osobne nepoznám. Sú to správcovia internetovej stránky Life Site News, ktorá bola pre mňa častým zdrojom informácií. Napísanie šiestej kapitoly by zrejme nebolo mysliteľné bez ich práce. Ďakujem Miroslavovi Cipárovi za grafické riešenie, Gabike Smolíkovej za redakčné úpravy a Vydavateľstvu Michala Vaška za vydanie knihy. V neposlednom rade ďakujem mojej manželke Vierke za všestrannú podporu a porozumenie nielen počas písania knihy.

 

Ak si kniha nájde svojich čitateľov, bude mi to poctou i potešením.

Bratislava Nový rok 2012


I. KAPITOLA

 

Porazení víťazi?

 

 

„Ako môžete podporovať takého extrémistu, ako je Ján Čarnogurský?” synovec Vladimíra Clementisa 23. novembra 1989 z tribúny nežnej revolúcie na Námestí SNP v Bratislave, keď bol Ján Čarnogurský ešte vo väzenskej cele

„A kto zabil Vladimíra Clementisa? Kresťania alebo komunisti?” neznáma dievčina z tej istej tribúny o minútu neskôr

 

Pamätáte sa na komunizmus?

Ocko, kto je za týmto ostnatým drôtom?”

„My, synček, my…” vtip z obdobia komunizmu

 

Pamätáte sa na komunizmus? V osemdesiatych rokoch som ako obyvateľ Petržalky denne cestoval do práce autobusom po dnešnej Panónskej ceste vari tridsať metrov od železnej opony. Petržalčania sa na ten plot z ostnatého drôtu pozerali z okien svojich panelákových obývačiek. Na vysoké strážne veže, v ktorých hliadkovali príslušníci Pohraničnej stráže so samopalmi, i na betónové klinové zátarasy zabraňujúce, aby mohlo hranicu preraziť rozbehnuté nákladné auto.

Bol to svet, do ktorého sa väčšina z nás narodila, iný sme nepoznali. V krajine vládla komunistická strana a bez členstva v nej nebolo možné, okrem výnimiek, zúčastňovať sa na správe verejných vecí. Všetci pracujúci boli zamestnanci štátu, na každom pracovisku zasahovala do riadenia bunka komunistickej strany. Všeobecne platilo, že nekomunista nemohol byť navedúcom poste. O pravidelnú ideovú indoktrináciu ľudí sa starali komunistická televízia, rozhlas a noviny. V tlačovom orgáne Ústredného výboru KSČ, Pravde, sme čítali síce poväčšine iba zadnú športovú stranu, ale ani tak sa každodennému náporu ideológie nedalo vyhnúť.

V socialistickej škole sme o Leninovi, Marxovi a Engelsovi počúvali nepretržite od prváčikovských ťahov perom až po vysokoškolské promócie. Veľkí kormidelníci s bradami či briadkami boli trojrozmerní v bronze, dvojrozmerní na obrazoch. Farební v olejomaľbe i čiernobieli v tlačiarenskej černi. Vo veršoch i v próze. Na hodinách dejepisu, ruštiny, slovenčiny, občianskej náuky. Len v matematike sa nevyskytovali.

Oficiálnou ideológiou bol „vedecký” svetonázor – marxizmus-leninizmus, a teda ateizmus. Ak ste chodili do kostola, strana to tolerovala. Na kariéru však bolo treba v takom prípade zabudnúť. Ak sa navyše vaša viera stala takpovediac verejnou záležitosťou, mohli ste rátať so sankciou v zamestnaní.

Prítomnosť okupačnej sovietskej armády bola v oficiálnom jazyku „bratskou pomocou” a nebolo radno proti tomu protestovať. Akú brutálnu silu bolo potrebné použiť na uchovanie moci, takú komunistická strana použila. Tanky vyšli proti ľuďom v Nemeckej demokratickej republike. Generál Jaruzelski vyhlásil v roku 1981 v Poľsku výnimočný stav, aby potlačil odbory Solidarita. A keď nestačila domáca komunistická sila, vždy tu bol všemocný Sovietsky zväz. Jeho vládcovia v Kremli nikdy neváhali zasiahnuť. Sovietska armáda utopila v krvi maďarské povstanie v roku 1956. Pamätné tabule zastrelených na námestiach slovenských miest nám dodnes pripomínajú okupáciu Československa v roku 1968.

Leonid Brežnev, ktorého vyretušované portréty nás sprevádzali detstvom, mal princíp vojenského zásahu dokonca ideovo sformulovaný. „Obrana socializmu nie je vecou jedného štátu, ale celého socialistického spoločenstva,” hlásala Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity.

V pokojnejších časoch postačoval na ochranu komunistickej moci aparát Štátnej bezpečnosti, vybudovaný sovietskymi poradcami vo všetkých socialistických satelitoch. Či sa nazývali ŠtB, Securitate, Stasi, stále to boli rovnaké represívne mocenské organizácie. Ich úlohou bolo sledovanie, zastrašovanie, vyšetrovanie, keď bolo treba i väznenie oponentov režimu. Samozrejme, patrila k nim netušene rozsiahla sieť tajných spolupracovníkov, infiltrovaná do všetkých zložiek spoločnosti.

Mnohým sa v socialistickom raji nepáčilo až do tej miery, že chceli svoje životy žiť mimo neho. A tak utekali na Západ. Hneď po auguste 1968 odchádzali okolo zdvihnutých závor desaťtisíce. Potom ohlásil nový generálny tajomník KSČ Gustáv Husák, že hranice nie sú korzo, a závory zaklapli. Čo šťastnejší vycestovali ako turisti a už sa nevrátili. Keď sa potom v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch stretli dvaja, hoci aj cudzí ľudia, a došla reč na ich spoločného známeho, zvyčajne zaznel takýto dialóg: Ten? Ten ušiel. Ušiel? Ale čo? Za čiaru? Za čiaru… A už nebolo treba nič dodať. Koľkokrát odznel?! Tisíce ráz. Kto nemal emigranta medzi svojimi spolužiakmi, príbuznými, kolegami? Každý.

Niektorí to skúšali ilegálne „cez zelenú hranicu”. Nie všetci dopadli dobre. Niektorých chytili a posadili do väzenia. Niektorí dostali do chrbta guľku z kalašnikova od snaživého pohraničníka. Niektorí sa utopili v chladných vlnách Dunaja. Ich pamiatku pripomína pamätník v Devíne na sútoku Dunaja a Moravy.

Niekedy sa tam treba pozrieť.

 

 

Vyzeralo to na tisíc rokov

„Komunizmus predstavuje také pretvorenie celého organizmu sociálneho života, že vývoj v opačnom smere je zásadne vylúčený.” sovietsky disident Alexander Zinoviev v roku 1980

Komunisti nenazývali obdobie svojej vlády komunizmom. Radšej ho nazývali „reálnym socializmom”. Komunizmus bol podľa nich bájnym vyvrcholením ľudských dejín, keď každý bude pracovať podľa svojich schopností a brať si podľa svojich potrieb. „Komunizmus bude, zatiaľ ešte nie je, ale máme o ňom už vedu. Máme vedecký komunizmus,” hovorili nám.

Ruský disident Alexander Zinoviev napísal v roku 1980 v exile vo svojej knihe Komunizmus ako realita, že je to presne naopak. Komunizmus je to, čo tu teraz v Sovietskom zväze a jeho satelitoch máme. Načo nazývať komunizmom utópiu o beztriednej spoločnosti blahobytu, v ktorej zanikajú štáty, peniaze i ľudské sebectvo? Veď tá zostane navždy utópiou. To, čo v komunistami ovládanej spoločnosti chýba, je vedecká analýza a zhodnotenie jej vlády. Pravdivé vyjadrenia o komunizme môžu kolovať iba v úzkom kruhu ako samizdat, no len čo na ne príde tajná polícia, zhabe ich.

To, čo ma v osemdesiatych rokoch na Zinovievovej knihe zaujalo, bolo jeho úprimne pesimistické presvedčenie, že komunizmus (nie onen utopický, ale ten reálno-socialistický) je stav nezvratný, že z neho niet návratu. Poslednú kapitolu svojej knihy venoval práve nezvratnosti sociálneho vývoja ku komunizmu1.

To isté presvedčenie zdieľal takmer dve desaťročia pred ním Američan Whittaker Chambers. Ešte pred vojnou sa stal členom koni unistickej strany a sovietskym špiónom. Potom sa s komunizmom radikálne rozišiel. O svojej minulosti vypovedal pred Výborom Kongresu USA a jeho svedectvo pomohlo odhaliť vysokopostavených sovietskych špiónov v americkej vláde, napríklad Algera Hissa. Chambers ešte aj po svojej konverzii na antikomunistu bol presvedčený, že komunizmus zvíťazí a že on sa vlastne dobrovoľne pridáva na stranu, ktorá historický zápas prehrá. Zápas s komunizmom však bral ako zápas o dušu človeka, a teda ako zápas i o svoju dušu. „Viem, že opúšťam víťaznú stranu a prechádzam k prehrávajúcej, ale je lepšie umrieť na porazenej strane, ako žiť v komunizme,” napísal.2

Státisíce Slovákov a Čechov narodených po vojne, počas komunistického obdobia o Whittakerovi Chambersovi ani o Alexandrovi Zinovievovi nikdy nepočuli. O nezvratnosti komunizmu si však mnohí mysleli to isté čo oni. Nikdy nič iné nepoznali a nevideli náznaky možnej zmeny. Ako mladí ľudia zažili dezilúziu generácie svojich otcov po auguste 1968 a nehybnosť Husákovej normalizácie.

Verili títo ľudia komunistickým ideálom? Po roku 1968 im už veril málokto, rovnako však málokto veril v možnosť rýchlej politickej zmeny.

Preto najschodnejšou cestou, ako neprepadnúť cynizmu, bolo izolovať sa od režimu v maximálnej možnej miere. Splniť si svoje pracovné povinnosti voči štátu, jedinému zamestnávateľovi, a žiť svoj život. Stať sa príslušníkom pasívnej väčšiny. Boli to zlaté časy záhradkárčenia, chatárčenia a chalupárčenia. Režim na takúto tichú dohodu s občanmi pristal. Zásoboval obyvateľstvo primeranou dávkou televíznej zábavy, seriály Jaroslava Dietla boli veľmi sledované. Kto mal signál viedenskej televízie a tá socialistická mu nestačila, pozeral rakúske správy. Ak niekomu naozaj chýbala politika, mohol využiť ponuku „ideovo-diverzných centrál” a po večeroch si zapnúť vysielanie Slobodnej Európy. Ak mu až tak neprekážalo šušťanie rušičiek.

Mládež zháňala nahrávky s hudbou britských rockových skupín. Počúvali sme Beatles, Rolling Stones, Led Zeppelin, potom Queen. Mládež odmietala sovietske filmy a chodila na americké. Nosila západné džínsy z Tuzexu. Občas sa púšťali z magnetofónu pesničky Karia Kryla. Keď zaznelo „Bratŕíčku, zavírej vrátka”, mládež pocítila sladký závan vzdoru voči režimu. Ale bol to len neškodný odpor. Viac času zabral šport, sedenie pri pive a chodenie za dievčatami. Jedným zo spôsobov, ako zabudnúť na režim, bolo i založiť si rodinu a mať deti.

Náhradou za skutočné politické zápasy sa stali hokejové zápasy československých hokejistov so „zbornou komandou” na majstrovstvách sveta. Fandilo sa našim a vlastne komukoľvek proti Rusom, aj bez slov sa vedelo, o čo ide. Ale režim to zvládal bez problémov. Tiež vedel, o čo ide, najmä po pamätných výsledkoch 2: 0 a 4: 3 v roku 1969. Mohol však byť pokojný a tváril sa, že ide iba o hokej.

Kto bol trpezlivý vybavovať vycestovacie doklady pol až trištvrte roka pred cestou, mohol ísť ako turista na dvadsať dní na Západ. Zástupy žiadateľov o vízum na ambasádach západných krajín v Prahe boli impozantné.

Nepriame prejavy nelojálnosti však režim dostatočne vyvážil tým, že získaval od občanov priame prejavy lojálnosti. Predovšetkým vstupom do komunistickej strany. Tým zaručoval prílev nových členov. Ľudia vstupovali do strany poväčšine bez viery v utopický komunizmus, často s pohŕdaním voči nemu. Vieru u väčšiny nahradil kalkul, že so Sovietskym zväzom a jeho ideológiou budú musieť naozaj žiť „na večné časy a nikdy inak”. Členstvo v strane zabezpečovalo postup v zamestnaní. Niekedy sa však ľudia stali komunistami len preto, lebo nedokázali povedať nie. V osemdesiatych rokoch bolo na Slovensku zhruba štyristotisíc členov komunistickej strany. Každý mal medzi bližšími alebo vzdialenejšími príbuznými niekoho v komunistickej strane, alebo aspoň medzi kolegami v práci, medzi známymi. Do strany sa vstupovalo až do novembra 1989. Po roku 1989 zo strany vystúpilo 95 % komunistov. Medzi tých zostávajúcich päť percent patril napríklad Róbert Fico.

Významným prejavom lojálnosti voči režimu bolo mlčanie. V menších neformálnych skupinkách sa ľudia pomerne slobodne kriticky vyjadrovali o režime. Samozrejme, každý vedel, pred ktorými si treba dávať pozor. Len čo sa skupinky zliali do oficiálneho davu na schôdzi pracovného kolektívu, ich jazyk sa posunul k oficiálnej ideológii. Toto všetko na zachovanie fasády režimu postačovalo. Propaganda nerušene pokračovala, režim klamal ďalej. A za tie roky sa naučil klamať bez ostychu. Neskôr o tom zaspieval Marián Geišberg: „Tie k… y nás klamali…”

A vari nikto nekládol otvorený odpor? Nikto nepovedal otvorene, že to všetko je lož? Že oficiálnej propagande málokto verí? Že je potrebná zmena?

Ale čoby nie. Boli aj takí.

 

 

Vzbúrení jednotlivci

„Je lepšie byť sám, ako byť v zlej spoločnosti.”

George Washington

 

V roku 1988 som sa v byte Jána Čarnogurského zoznámil s Miroslavom Kusým, Milanom Šimečkom a Vladimírom Maňákom. Všetci traja boli bývalí členovia komunistickej strany, vylúčení v čistkách po roku 1968. Miroslav Kusý bol v šesťdesiatych rokoch vari najmladším profesorom marxizmu na Slovensku a počas Pražskej jari sa stal členom Ústredného výboru KSS a vedúcim jeho ideologického oddelenia. Neskôr bol signatárom Charty 77 a známym slovenským disidentom. Milan Šimečka bol v šesťdesiatych rokoch tiež vysokoškolským učiteľom marxizmu. V osemdesiatych rokoch si odsedel za svoju disidentskú činnosť rok vo väzení.

Kusý a Maňák boli o pol roka obžalovaní v procese s Bratislavskou päťkou.

Kusého, Šimečku a Maňáka som si vážil za ich vzdor voči režimu i preto, lebo týmto vzdorom boli medzi vylúčenými komunistami až zúfalo osamelými výnimkami. V normalizačných čistkách museli odísť z komunistických radov desiatky tisícov členov strany. Vylúčenie malo za následok ich spoločenský zostup a stratu zamestnania.

Ostáva historickým faktom, že tieto desaťtisíce neboli schopné sformovať sa do žiadneho, čo len trochu masového hnutia odporu voči komunizmu. Tieto desaťtisíce ostali pasívnymi dokonca aj v druhej polovici osemdesiatych rokov, keď Michail Gorbačov s Alexandrom Jakovlevom odštartovali „perestrojku”, ktorá búrala jeden komunistický mýtus za druhým a bolo len otázkou času, kedy padne aj mýtus o internacionálnej bratskej pomoci v roku 1968. Najznámejší predstavitelia tejto skupiny ľudí sú Alexander Dubček a Vladimír Mečiar.

Prečo títo ľudia neboli schopní sformovať sa ako výraznejšia skupina? A čomu verili? Čo si po svojom vylúčení vlastne mysleli o komunizme? Rozlúčili sa s ním vnútorne? Alebo skôr dúfali, že ich strana rehabilituje a budú sa môcť do nej vrátiť? Nerehabilitovala strana začiatkom šesťdesiatych rokov nevinne väznených súdruhov ako Gustáv Husák a Ladislav Novomeský? Strana však nemohla vylúčených „šesťdesiatosmičkárov” rehabilitovať. Až do posledných dní komunizmu totiž stranu ovládali ľudia, ktorí za svoj mocenský vzostup vďačili práve stotožneniu sa s okupáciou Československa a s vývojom po nej, vrátane hromadných straníckych čistiek. R mocenským špičkám strany až do roku 1989 patrili tak Gustáv Husák, ako Miloš Jakeš, Ľubomír Štrougal, Jozef Lenárt, Peter Colotka či Vasil Biľak.

Strana však niektorým vylúčeným dala novú príležitosť. Nazvime to trebárs „cestou Milana Čiča”. Strana nepovedala vylúčenému: „Počuj, súdruh, vylúčili sme ťa neprávom. Ospravedlňujeme sa ti a prosíme ťa, aby si sa vrátil.” To by strana musela povedať všetkým vylúčeným. Strana povedala vylúčenému: „Tvoje vylúčenie bolo správne. Sme k tebe však milosrdní. Dávame ti druhú šancu, môžeš sa vrátiť.” Takýto navrátilec svojím súhlasom nepriamo potvrdil správnosť čistiek. A samozrejme vyjadril tým i dištanc od ostatných vylúčených. Milan Čič dostal počas normalizácie možnosť vrátiť sa do straníckych radov, využil ju a postupne to dotiahol až na ministra spravodlivosti.

Na jar 1987 prepukla i v Československu „gorbimánia”. Prišiel Michail Sergejevič Gorbačov. V Bratislave na Námestí SNP ho čakali davy ľudí. Gorbačov začal v Sovietskom zväze politiku „glasnosti”. Glasnosť znamenala celkom obyčajné hovorenie pravdy o minulej komunistickej politike. Súdnemu človeku bolo jasné, že glasnosť v československých podmienkach neznamená nič iné, ako povedať, že v roku 1968 tu došlo k okupácii, a nie k internacionálnej pomoci. Gorbačov prišiel na námestie, rozprával sa s občanmi, ale počas návštevy nič zásadné nepovedal. Import glasnosti do Československa sa nekonal. Gustáv Husák sprevádzal Gorbačova počas návštevy pokojne, vylúčení komunisti stále mlčali a nezmohli sa na nič až do konca.

Z umŕtvenej „šesťdesiatosmičkárskej” masy sa okrem ľudí ako Kusý a Šimečka vymykali ešte historik Jozef Jablonický alebo „karpatský pastier” Dominik Tatarka. V posledných týždňoch komunis tického režimu, v čase trestného stíhania členov Bratislavskej päťky sa podpísali niektorí vylúčení straníci, napríklad Alexander Dubček a Hvezdoň Ročtúch, pod výzvu na ich oslobodenie.

Čo teda vlastne charakterizuje Kusého, Šimečku, Tatarku, Maňáka? Práve to, že boli vzbúrení jednotlivci. Vzburou sa úplne vymykali z masy vylúčených komunistov, ktorá ostala pasívna.

Okrem vylúčených komunistov tu boli aj iné protikomunistické vzbury jednotlivcov.

Niekoľko mesiacov pred kolapsom komunizmu vo východnej Európe herec Milan Kňažko vrátil titul zaslúžilého umelca. Boli tu autori občianskeho samizdatu, ako Ján Budaj, Martin Šimečka, ochranári ako Mikuláš Huba a ďalší, ktorí prispeli do známeho zborníka Bratislava nahlas. O nich takisto platí, že boli vzbúrení jednotlivci. To nijako neznižuje morálny a politický význam ich činov. Na Slovensku určite žilo mnoho iných ľudí, ktorí v nejakej chvíli svojho života preukázali statočnosť, postavili sa na stranu pravdy, čím automaticky ohrozili režim. Keďže však títo ľudia a ich skutky boli ľuďmi a činmi izolovanými, nemohli dostať punč verejných osobností, čo by ich účinok umocnilo. Preto sa ani nezliali do organizovaného hnutia odporu.

Boli tu teda iba vzbúrení jednotlivci? Ľudia izolovaní do malých skupiniek? Mohla režimová propaganda pokojne tvrdiť, že proti komunizmu tu vystupujú iba nespokojní individualisti, neschopní zaradiť sa do nespočetných kolektívov pracujúcich, ktorí chcú ďalej budovať socializmus? Nemuseli sa na ústrednom výbore ani na chvíľu obávať, že pocítia horúci dych vzdorujúcej masy?

V istých obdobiach počas Husákovej normalizácie sa zdalo, že naozaj nič také nehrozí. Že odporca režimu je iba osamelý bežec proti prúdu, ktorého možno predvolať na výsluch na ŠtB, prípadne ho odsúdiť na pár mesiacov väzenia, zbaviť ho zamestnania a spoločensky izolovať. Ale časom to platilo čoraz menej a menej. Boli tu totiž kresťania.

 

 

Generáli s vojskom

Verejne vystúpime, keď nás bude mnoho.” z nepísanej stratégie tajnej cirkvi na Slovensku

 

Môžete mať akékoľvek skvelé strategické a taktické myslenie, ale nikdy z vás nebude generál, ak nebudete mať vojsko. Bez vojska budete svoje víťazné vojny viesť nanajvýš s cínovými vojačikmi na stole. Skutočným generálom ste vtedy, keď dáte signál a tým uvediete do pohybu reálnu armádu.

25. marca 1988 na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave sa dala do pohybu armáda. Mala tisíce príslušníkov, ich zbraňami boli modlitba, ruženec, jasne vyslovený občiansky postoj. Boli to prevažne slovenskí kresťania, ale boli medzi nimi aj občiansky orientovaní odporcovia režimu, ktorí využili organizovanosť kresťanov a postavili sa s nimi bok po boku.

Bežim bol pripravený. Zaútočil vodnými delami, stovkami príslušníkov ZNB, zatýkal, rozprašoval slzný plyn, použil vodné delá. Kresťanov a ich spojencov zahnal, ale armádu nezničil. Naopak, tá armáda silnela a víťazstvo režimu sa stalo Pyrrhovým víťazstvom. Bežim začal tušiť, že vyhral v bitke, ktorá je súčasťou vojny, a tú z jeho pohľadu nemožno vyhrať. A tak to i bolo. Mal pred sebou už iba rok a pol života.

Sviečková manifestácia dala jednoznačnú odpoveď na to, či nesúhlas s komunistickou ideológiou je záležitosťou jednotlivcov alebo masovou. Ukázalo sa, že ide o masovú záležitosť. A masový charakter dali odporu voči komunizmu a zápasu za slobodu práve kresťania. Keď zvolávateľ Sviečkovej manifestácie František Mikloško spomína na 25. marec, obyčajne uvádza dialóg s príslušníkmi ZNB na policajnej stanici, kde ho v onen deň zaistili. Najprv trúsili ironické poznámky, naznačujúce krach manifestácie. Potom Mikloškovi jeden príslušník ZNB povedal: „Boli ste dobrí. Dostanete od pápeža vyznamenanie.” Ústami tohto neznámeho policajta režim priznal úspech Sviečkovej manifestácie a silu kresťanov.

Kde bol začiatok narastania tej sily? Začiatkom šesťdesiatych rokov minulého storočia sa začali vracať z komunistických žalárov väznení kresťania. Spomedzi nich treba vyzdvihnúť dve mená: Silvester Krčméry a Vladimír Jukl. Boli to žiaci Tomislava Rolakoviča. František Mikloško nazval ich príbeh výstižne – montecristovským. Tak ako Dumasov Edmond Dantés aj oni boli uväznení nespravodlivo vo veku okolo dvadsiatky, tak ako Dantésovo väznenie aj ich žalár trval takmer štrnásť rokov. Ich pokladom bol poklad viery. V ich prípade to naozaj nie je fráza, svedčí o tom fakt, že s týmto pokladom dokázali viac ako Dantés – Monte-Cristo so zlatom a diamantmi. A nezačali pripravovať pomstu svojim mučiteľom, ale pripravovali návrat Slovenska k viere a slobode.

„Pre toto sme sedeli vo väzení?” pýtali sa jeden druhého po príchode na slobodu, keď videli, ako komunistický režim zatlačil kresťanov do pasivity náboženskej i spoločenskej. Začali pracovať s mládežou. Zakladali krúžky, ktorých náplňou boli modlitba, diskusie o situácii v kresťanstve, výlety do prírody, šírenie náboženskej literatúry, samizdatu. Neformálna organizácia, ktorá podľa toho, ako vznikla, dostala svoje meno. Tajná cirkev.

Činnosť tajnej cirkvi nebola prvoplánovo politickou. Komunistický režim ju však podľa svojej logiky za takú nevyhnutne považoval. Existencia kresťanského spoločenstva organizačne a ideovo nezávislého od režimu je svojou povahou pre režim nepriateľský jav.

Režim preto z času na čas udrel. V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch na rozdiel od päťdesiatych rokov už nesiahal po trestoch smrti a doživotnom žalárovaní, ale neváhal aktívnych kresťanov odsúdiť na niekoľkoročné väznenie. Uskutočnilo sa mnoho procesov s obyčajnými ľuďmi, ktorí boli za vieru uväznení. Boli to kňazi Štefan Javorský, Ondrej Filípek, Marián Zajíček, Róbert Gombík, Jozef Labuda, Štefan Podolinský, Matej Németh, jezuiti Oskár Formánek a Gabriel Povala.3 Niektorí z nich, ako Formánek a Podolinský, sa vlastne do väzenia navracali, keďže si svoje odsedeli v ťažkých rokoch päťdesiatych. Počas veľkého zásahu proti františkánom v roku 1983 zatkli a vyšetrovali pätnásť osôb.4

Medzi väznenými laikmi boli ľudia rôznych povolaní. Nájdeme medzi nimi robotníčku Máriu Rožárovú, pracovníčku knižnice Emíliu Kesegovú, údržbára Gunthera Rompfa, úradníčku Helenu Gondovú, robotníka Františka Novajovského, robotníka Alojza Gabaja, študentov techniky Braňa Borovského a Tomáša Konca, chemickú inžinierku Máriu Foltínovú.3 Režim nezabúdal ani na nekatolíckych kresťanov. Väznení boli evanjelický kňaz Michal Hreško a syn iného evanjelického kňaza Ján Vecan ml., člen Bratskej cirkvi Ján Juhaščík a jeho traja kolegovia atď.6 Viacerých väznených zastupoval mladý advokát Ján Čarnogurský.

Vďaka tajnej cirkvi začal na Slovensku prekvitať samizdat. Náboženstvo a súčasnosť, Rodinné spoločenstvo, Radosť a Nádej, Historický zápisník, Bratislavské listy, ZrNo a mnohé ďalšie… Hlavnými organizátormi a vydavateľmi kresťanského samizdatu boli okrem Jána Čarnogurského, Františka Mikloška a Vladimíra Jukla i Martin Lauko, Ladislav Stromček, Ivan Polanský, Vladimír Ďurikovič a ďalší. Ivan Polanský bol v roku 1988 za vydávanie Historického zápisníka uväznený.

Okrem kresťanského samizdatu existoval i samizdat občiansko-liberálny. Takýto samizdat vydávali Martin M. Šimečka, Oleg Pastier, Ján Budaj a Martin Klein. Išlo napríklad o periodiká Rontakt, Altamira a Fragment.7 Aká bola sila kresťanského samizdatu v porovnaní s občiansko-liberálnym? Ak sa počet občianskych periodík dal spočítať na prstoch jednej ruky, kresťanských boli dve desiatky. Keď sa občiansky samizdat rozmnožoval prepisovaním na písacom stroji cez „kopírák”, tajná cirkev tlačila samizdat ofsetovou technikou, keďže v roku 1984 sa podarilo zo Západu prepašovať na Slovensko tlačiarenský stroj. Ak z jedného občianskeho periodika sa vydalo jedno-dve čísla do roka, z kresťanského periodika to bolo päť až desať čísel v roku.8 Jedno číslo občianskeho samizdatu vychádzalo v náklade desať, dvadsať kusov, jedno číslo kresťanského periodika vychádzalo v náklade tristo, päťsto i viac výtlačkov.9

Silou a vplyvom kresťanský samizdat prevyšoval občiansko-liberálny samizdat desaťnásobne alebo stonásobne. Záleží na metodike porovnania.

Veľkou postavou tajnej cirkvi bol tajne vysvätený biskup Ján Chryzostom Korec, neskorší kardinál. Takisto ako Jukl a Krčméry bol väznený. V 60. rokoch strávil v Ilave, Pardubiciach, na Pankráci a vo Valdiciach osem rokov. Voči režimu vystupoval ako starostlivý pastier svojho stáda. Jeho otvorené listy prezidentovi Husákovi, Predsedníctvu Federálneho zhromaždenia, médiám, ako Katolícke noviny, Rudé Právo a Československá televízia kolovali medzi veriacimi i neveriacimi a dodávali im odvahu a nádej.10

V osemdesiatych rokoch tajná cirkev zosilnela do takej miery, že z podzemia si dovolila vyjsť na verejnosť. Urobila tak tromi spôsobmi.

Prvým bolo organizovanie petícií. V roku 1984 sa začali zbierať podpisy za to, aby československé úrady pozvali na návštevu pápeža Jána Pavla II. Pod petíciu sa podpísalo niekoľko tisíc ľudí. V roku 1986 prijala Slovenská národná rada zákon, ktorým sa liberalizova-li umelé potraty. Dovtedy o potrate rozhodovali komisie, zákon zavádzal stav, v ktorom na vykonanie potratu stačila žiadosť ženy. Slovenskí kresťania zorganizovali petíciu proti prijatiu tohto zákona. V petícii sa angažovali napríklad František Mikloško a Július Brocka. Napokon v roku 1988 zaznamenala nevídaný úspech petícia s 31 požiadavkami československých katolíkov, ktorú inicioval moravský katolícky aktivista Augustín Navrátil. V petícii sa zozbieralo pol milióna podpisov, z toho štyristotisíc na Slovensku.

Druhou formou boli katolícke púte, tie sa pri niektorých príležitostiach nemohli nestať politickou demonštráciou. V roku 1985 bolo tisíce výročie smrti svätého Metoda. Svätí vierozvestcovia Ronštantín a Metod znamenali v našich dejinách príliš veľa, aby režim mohol výročie ignorovať. Na slávnosti na moravskom Velehrade sa zúčastnili aj ministri kultúry Českej socialistickej republiky a Slovenskej socialistickej republiky Milan Klusák a Miroslav Válek. Klusák s komunistickou rigidnosťou odmietal vo svojom prejave použiť pri Metodovom mene prídomok „svätý” v domnienke, že mu to tvárou v tvár tisícom ctiteľov oboch svätcov prejde. Kresťanský dav však nahlas vykríkol „Svätý Metod!” Napokon sám Klusák v reakcii na výkriky z davu začal namiesto „Metod” hovoriť „svätý Metod”.

Velehrad bol prelom. Komunisti zrazu prvýkrát narazili na hučiaci, nesúhlasiaci dav. Púte znamenali aj slovenské národné oživenie. Kresťania počas nočných programov spievali i slovenské hymnické piesne, ktoré režim odsúdil na zabudnutie. A tak po rokoch opäť znelo na verejnosti „Kto za pravdu horí”. Na púťach sa začali objavovať slovenské národné symboly, zástava a znak. V Pravde uverejňovali články príslušníka ŠtB Ondreja Dányiho, ktorými útočil na púte ako na prejav prežívajúceho fašizmu z obdobia slovenského štátu.

Napokon treťou formou otvoreného vystúpenia bola Sviečková manifestácia. Bola politickým vystúpením so sformulovanými požiadavkami na obsadenie uprázdnených biskupských stolcov pre katolíkov, za náboženskú slobodu pre všetkých veriacich a dodržiavanie ľudských práv pre všetkých občanov.

Za jeden a pol roka sa nenásilný duch bratislavského Veľkého piatku, duch 25. marca premietol do nenásilného, pokojného ducha námestí Novembra 1989, do Nežnej revolúcie. Komunizmus padol ako domček z kariet a prišla sloboda. Nastal koniec kádrovania zamestnancov na pracoviskách podľa ich politických či náboženských postojov. Nastal koniec indoktrinácie komunistickou ideológiou na školách. Koniec zastrašovania ľudí Štátnou bezpečnosťou. Koniec politických procesov.

Vznikali politické strany, uskutočnili sa slobodné voľby. Kto chcel, mohol podnikať, mohol cestovať po Európe, mohol študovať a pracovať v zahraničí. Každý mohol slobodne vyslovovať svoje názory. Z krajiny odišli okupačné vojská sovietskej armády, ktoré tu boli od roku 1968. Začalo sa slobodne diskutovať o slovenskej histórii, rehabilitované boli slovenské symboly, zástava a znak, mohlo sa slobodne diskutovať i o možnej slovenskej samostatnosti. Na hraniciach s Rakúskom sa strhával ostnatý drôt. Začal sa proces zjednocovania s Európou. Pre obrovské množstvo ľudí ostane pád komunizmu a príchod slobody v roku 1989 najväčšou politickou udalosťou ich života.

Ostáva historickou skutočnosťou, že to boli kresťania, ktorí najaktívnejšie pripravovali tento historický zlom. Slovenskí kresťania boli jedinou silou, ktorá dodávala odporu voči komunizmu masový charakter. A prinášali najviac obetí. Aj v iných krajinách boli kresťania hlavnou silou protikomunistického odboja. Bolo to tak napríklad v Poľsku, ktoré bolo také zelektrizované voľbou kardinála Karola Wojtylu za pápeža v roku 1978, že za necelé dva roky vznikli nezávislé odbory Solidarita pod vedením robotníka Lecha Walesu. Inak to bolo v Češku, s ktorým Slovensko tvorilo jeden štát. V Čechách sa jadro protikomunistického odporu vytvorilo okolo hnutia Charta 77. Vytvorili ju liberáli ako Václav Havel v spolupráci so „šesťdesiatosmičkármi”. I v českom disente boli kresťanské osobnosti, ako Václav Benda, Václav Malý, Josef Zverina, Oto Mádr a ďalší, ale pre sekulárny charakter českej spoločnosti alebo pre nedostatok politických ambícií ľudia ich typu nemohli byť vedúcou postavou odboja.

Prečo pripomíname historické zásluhy slovenských kresťanov na páde komunizmu? Aby sme pestovali kresťanský triumfalizmus? Nie. Zdôraznenie ich víťazného príbehu nám poslúži na zvýraznenie paradoxov súčasného sveta, ktoré sa začali črtať hneď po víťazstve nad komunizmom, ale ktoré sú ešte výraznejšie dnes. Paradoxov, ktoré sa týkajú nielen Slovenska, ale celej euro-americkej civilizácie.

Pôsobenie tajnej cirkvi sa vyznačovalo nielen obetavosťou. Jej vedúce osobnosti dobre zvládali umenie taktiky a stratégie. Vedeli rozpoznávať znaky čias, nikdy nešli do nepremyslených akcií, vždy analyzovali pomer medzi vlastnou silou a silou režimu. V danej situácii vždy správne odhadli maximum úspechu, ktorý bolo možné dosiahnuť. Proste rozumeli modernej politike. Pritom kresťanstvu bola dlho vtláčaná pečať nemodernosti, pečať čohosi beznádejne prekonaného. Zmenilo na tom niečo víťazstvo nad komunizmom? Uznáva svet, do ktorého Slovensko vošlo po páde komunizmu i veľkou zásluhou slovenských kresťanov, tvorivosť kresťanstva a jeho schopnosť riešiť nové výzvy?

Vôbec nie. Svet považuje kresťanstvo za nemodernejšie ako kedykoľvek predtým. Súd o tejto nemodernosti pritom často vynášajú ľudia, ktorí za komunizmu nejavili ani najmenšie známky predvídavosti a tvorivého zápasu.

Sú kresťanské myšlienky, myšlienky víťazov nad komunizmom vítanými myšlienkami v zjednotenej Európe, či už na západnej alebo na východnej strane bývalej železnej opony? V Európe, ktorá za svoje zjednotenie vďačí práve pádu komunizmu, na ktorom mali slovenskí, poľskí, i mnohí iní kresťania také zásluhy?

Nie. Práve naopak.

 

 

 

Keď sa „Sviečková” zmenila na „čiernu totalitu”

„Najsilnejší predsudok vzniká z módneho oslobodenia sa od všetkých predsudkov.”

William Hazlitt

 

Jedno májové ráno roku 1990 som pri raňajkách počúval rádio, práve vysielali volebnú kampaň k historickým prvým slobodným voľbám po páde komunizmu. V spote Verejnosti proti násiliu vystupoval národný umelec Ladislav Chudík. Rozprával o tom, ako ktorýsi pán farár povedal ktorejsi babičke, koho musí voliť vo voľbách. „Viem si predstaviť, ako by to na Slovensku vyzeralo v prípade víťazstva KDH,” hovoril majstrov varujúci hlas.

Čože sa to stalo za pol roka od Novembra 1989?

Po surovom zákroku ZNB proti demonštrantom 17. novembra na Národní tŕíde v Prahe sa začali udalosti rútiť dopredu. Vysoké školy vstúpili do štrajku, v Čechách vzniklo Občianske fórum, v ktorom kľúčovú úlohu zohral Václav Havel ako zjednocujúci symbol. Na Slovensku bola situácia odlišná. Politickým disidentom s najväčšou autoritou tu bol Ján Čarnogurský. Na rozdiel od Havla, ktorý bol priaznivcom „nepolitickej politiky” a nemal rád politické strany, Čarnogurský plánoval založenie kresťanskodemokratickej strany. Ako budúceho predsedu kresťanskodemokratickej strany som ho vnímal už v roku 1988, keď sa začal črtať pád komunizmu. Pre svoju kresťanskodemokratickú orientáciu, ako aj rodinný pôvod (jeho otec Pavol Čarnogurský bol za vojny poslancom Slovenského snemu) bol ešte ku koncu komunizmu terčom propagandy, ktorá ho vykresľovala ako ľudáka. Pre tieto okolnosti Čarnogurský nebol osobou zjednocujúcou po novembrových udalostiach celú protikomunistickú opozíciu. Navyše Ján Čarnogurský bol od augusta 1989 v cele Justičného paláca vo vyšetrovacej väzbe. Slovenskí kresťania preto nemali v prvých dňoch Novembra svojho prirodzeného vodcu. Režim sa snažil oslabiť Čarnogurského líderstvo i tým, že súdny proces s členmi Bratislavskej päťky (patrili do nej okrem Čarnogurského Miroslav Kusý, Anton Selecký, Hana Ponická a Vladimír Maňák) rozdelil do dvoch procesov. V jednom bol stíhaný sám Čarnogurský, v druhom ostatní.

Spontánne vzniknuté hnutie Verejnosť proti násiliu, náprotivok českého Občianskeho fóra, malo vo svojom vedení ľudí, ktorí sa stali vodcami prvej osudovej chvíle. Boli to prevažne liberálne orientovaní intelektuáli. Vo všetkých regiónoch Slovenska sa však angažovali vo VPN i kresťania. Po prepustení Jána Čarnogurského z väzenia sa po Slovensku rozšírila jeho výzva na zakladanie kresťansko-demokratických klubov. Rodilo sa Kresťanskodemokratické hnutie. Svojím vznikom sa za VPN oneskorilo o dva týždne. Po jeho vzniku sa mnohí kresťanskodemokraticky orientovaní ľudia angažujúci sa vo VPN prirodzene zapojili do KDH.

Na jednom z prvých mítingov na novembrovom Námestí SNP v Bratislave došlo k zaujímavému incidentu. Jeden z rečníkov, ktorý sa predstavil ako synovec popraveného Vladimíra Clementisa, podporil požiadavky zhromaždenia, ale vyjadril nesúhlas s podporou pre Jána Čarnogurského, ktorý bol v tej chvíli ešte vo väzení. V dave zavládli rozpaky. Neznáma žena stojaca pri mne sa ku mne obrátila so slovami: „Veď ja som tu práve kvôli Čarnogurskému.” Hneď za rečníkom vystúpila neznáma dievčina. Rozhorčene sa spýtala predrečníka: „A kto zabil vášho strýka? Kresťania alebo komunisti?” Bolo to slovo v správnej chvíli. Dav s úľavou zatlieskal.

Na tento incident si už nikto nespomenie. Bol však bránou do nového sveta, v ktorom kresťania neboli až takí veľmi vítaní. Onen rečník dostal oprávnenie vystúpiť na novembrovej tribúne jednoducho preto, že bol synovcom Vladimíra Clementisa, ktorého popravili po procese s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Clementis, tak ako Husák či Novomeský, bol nevinný v tom zmysle, že obvinenia proti nemu boli napospol vykonštruované. Clementis bol však z hľadiska novembrových námestí vinný tým, že ešte predtým, ako sa stal obeťou komunistov, mal leví podiel na nástupe komunistov k moci a na perzekúcii nevinných nekomunistov. Napriek tomu jeho synovcovi nikto neupieral oprávnenie vystúpiť na zhromaždení, ktoré hodlalo zmietnuť komunizmus. Podľa neho však Čarnogurský, ktorý nikdy nikoho neperzekvoval, naopak, mnohých pred komunizmom bránil, nemal mať oprávnenie na podporu tohto zhromaždenia. Táto schéma sa mala v budúcnosti zopakovať a uvidíme, že nielen v rámci Slovenska.

Príhoda s Clementisovým synovcom súvisí s ďalšími štyrmi udalosťami, ku ktorým došlo ešte pred prvými slobodnými voľbami.

 

K prvej došlo hneď po prepustení Jána Čarnogurského z väzenia koncom novembra 1989. František Mikloško sa stal členom Koordinačného centra VPN na pozvanie Jána Budaja. Mikloško navrhol, aby do Koordinačného centra pozvali aj Jána Čarnogurského. Jeho návrh sa stretol s určitou nevôľou. Čarnogurského pozvali až potom, keď Mikloško naďalej naliehal a argumentoval, že symbol, ktorým Čarnogurský je, predsa nemôžu obísť.11

 

Druhou udalosťou bol vstup známych predstaviteľov Komunistickej strany Slovenska do radov Verejnosti proti násiliu. Vo VPN sa od začiatku angažovali exkomunisti „šesťdesiatosmičkári”, ako Kusý, Dubček či Mečiar. Od jari 1990 sa však zrazu začali s odznakmi s vépéenkárskym modročerveným véčkom na hrudi ostentatívne ukazovať exkomunisti, ktorým stranícka legitimácia ešte nestačila vyblednúť. Boli to ľudia, ktorí sa dopracovali k prominentnému postaveniu v KSS v období normalizácie. Išlo o Mariána Čalfu, ktorý bol ministrom v poslednej komunistickej federálnej vláde premiéra Ladislava Adamca. Rokovania medzi RSČ a Občianskym fórom ho vyniesli ako kompromis do čela ponovembrovej federálnej vlády, ktorá mala priviesť republiku k slobodným voľbám. Ďalej to bol Milan Čič, ktorý bol ministrom spravodlivosti v slovenskej vláde premiéra Hrivnáka v čase, keď prebiehal proces s Bratislavskou päťkou. Ján Čarnogurský bol väzňom Milana Čiča. Podobne ako Čalfa aj Čič sa na základe kompromisu stal na najbližšie mesiace po Novembri premiérom slovenskej vlády.

Vépéenkárske odznaky na hrudiach týchto ľudí predstavovali veľký paradox. Prominenti KSS sa nasťahovali do revolučnej VPN, zatiaľ čo v KSS sa dostali do vedenia tridsiatnici ako Peter Weiss a Milan Ftáčnik, ktorí boli za normalizácie radovými členmi KSS.

Prečo k tomu došlo? Príčinou bol strach. Strach z rastúcej prestíže a sily kresťanov, z vplyvu KDH. Roky o tom vediem polemiku s Petrom Zajacom, ktorý patril k mozgovému trustu VPN od prvých dní Novembra. Peter Zajac tvrdí, že v KDH boli od začiatku i ľudia, ktorých on sám nazýval „ľudákmi”. Mali to byť ľudia ako Ján Klepáč či Viliam Oberhauser. Oponoval som mu, že líniu KDH vtedy určoval v čase svojej najvyššej prestíže Ján Čarnogurský, nie ľudia ako Ján Klepáč. Taktiež tlačenie Klepáča do akejsi ľudáckej polohy sa mi javilo ako pritiahnuté za vlasy. Ospravedlňovať posilňovanie VPN prebehnuvšími prominentnými komunistami prítomnosťou „klepáčovského krídla” v KDH bolo čosi, čo som nemohol akceptovať.

 

Treťou udalosťou bola návšteva pápeža Jána Pavla II. v Československu. Státisíce slovenských katolíkov vítali na obrovskej ploche pri bratislavských Vajnoroch pápeža, ktorému sa právom pripisovala rozhodujúca úloha pri porážke komunizmu. Tisíce rúk sa dvíhalo k nebu, keď veriaci začuli hučanie vrtuľníka ministerstva vnútra, ktorým pápež priletel. Svätý Otec po prílete pokľakol, aby pobozkal slovenskú zem. Podpredseda federálnej vlády a predseda KDH Ján Čarnogurský duchaprítomne predostrel pápežovi na trávu svoj plášť, aby sa pápežov biely šat neušpinil.

Vzopätá emocionálna atmosféra počas návštevy a volebné preferencie KDH boli ako spojené nádoby. Preferencie KDH zrazu dosahovali viac ako dvojnásobok preferencií VPN. Pre VPN zrazu nebola hlavným súperom KSS, stalo sa ním KDH. Keď sa začala volebná kampaň, KDH čelilo útokom tak zo strany KSS, ako aj VPN. Začalo sa hovoriť, že KDH je „čierna totalita”. Synovec Vladimíra Clementisa sa mohol kdesi smiať. Veď ja som vám to hneď hovoril…

Kresťania v KDH na to pozerali trochu užasnuto. Nie že by nemali ambície vyhrať voľby. Ale čierna totalita? Hovorili si: Keď nás rozháňali vodnými delami počas „Sviečkovej”, boli sme vám dobrí, keď sme spolu mrzli na námestiach Novembra, tiež sme vám boli dobrí. A teraz sme čierna totalita, lebo chceme vyhrať voľby? Voči VPN dovtedy prechovávali kádeháci v zásade pozitívne city. Veď ešte pred pár týždňami VPN – to sme predsa boli my všetci spolu.

 

Štvrtou udalosťou bol vstup novozvoleného prezidenta republiky Václava Havla do predvolebného konfliktu KDH a VPN. V tých mesiacoch jeho popularita kulminovala. Bolo to niekoľko týždňov po triumfálnej návšteve Ameriky vo februári. Mediálnym vrcholom návštevy bola „Pocta Václavovi Havlovi a oslava demokracie v Československu”, ktorá sa konala v Katedrále svätého Jána v New Yorku. Išlo o veľkú kultúrnu udalosť za prítomnosti hviezd, ako Paul Šimon, Placido Domingo, Gregory Peck, Sigourney Weaverová a Paul Newman. Prítomní boli Havlov priateľ Miloš Forman, legenda americkej zahraničnej politiky Henry Kissinger, spisovateľ Eli Wiesel, hviezda baletu Michail Baryšnikov… Bola to neformálna korunovácia Václava Havla za kráľa celého východoeurópskeho odboja proti komunizmu. Korunováciu vykonala liberálna Amerika a korunovačné obrázky videl celý svet a najmä ľudia v Československu.

Preto bolo dôležité, koho Havel podporí vo voľbách na Slovensku. Podporí český občiansko-liberálny disident, väzeň komunistického režimu, svojho disidentského kolegu Čarnogurského, takisto väzneného komunistami? Alebo ostane neutrálny? Nie. Podporil Verejnosť proti násiliu. Hnutie, v ktorom boli na jednej strane ľudia, ako Fedor Gál, Ján Budaj, Peter Zajac, František Mikloško, ale na druhej strane Marián Čalfa a Milan Čič. A samozrejme aj mnoho exkomunistov „šesťdesiatosmičkárov”, medzi nimi aj Vladimír Mečiar, ktorý sa už čoskoro mal stať Havlovou Nemezis.

Ján Čarnogurský spomína, ako sa niekoľko dní po voľbách v júni 1990 federálna vláda stretla na rozlúčkovom obede na zámku v Kolodéjoch. Prezident Václav Havel pred Jánom Čarnogurským vyjadril obavy z povolebných výrokov Vladimíra Mečiara.12

Havel mal od decembra 1989 dôverný politický vzťah s Mariánom Čalfom. Bol to Čalfa, ktorý zohral úlohu pri Havlovom decembrovom zvolení za prezidenta vo Federálnom zhromaždení, ktoré bolo zložené v podstate iba z komunistov a zopár členov satelitných strán Národného frontu. Nepísané pravidlo velilo, že ak je Čech prezidentom republiky, potom je Slovák predsedom federálnej vlády. Havel pochopiteľne mienil i po voľbách pokračovať ako prezident, v prípade víťazstva KDH nad VPN by však jeho nový politický dôverník Čalfa nemohol pokračovať ako federálny premiér. Tú funkciu by obsadilo KDH.

Ešte pred voľbami 1990 sa Havel v neformálnom rozhovore spýtal Čarnogurského, aké sú jeho ambície po voľbách. Keď Čarnogurský uviedol, že sa chce angažovať radšej na Slovensku, na Havlovi bolo vidno úľavu.13 Pamätníci si pamätajú, ako VPN vo volebnej kampani oblepilo Slovensko plagátmi, na ktorých bola dvojica Havel a Čalfa.

A tak slovenskí kresťania prvýkrát výraznejšie pocítili, že síce majú radi Havla, vépéenkárov, a samozrejme i majstra Chudíka, a nakoniec i toho Čalfu, veď dobre, že od tých komunistov odišiel, ale že možno tamtí majú o niečo menej radi ich. Pocítili, že na novom Slovensku, kde platí parlamentná demokracia, sa začína občas črtať pre nich dosť neuveriteľné, ale napriek tomu reálne pravidlo: radšej bývalý komunista ako kresťan.

Voľby na Slovensku napokon vyhrala VPN pred KDH. Vo voľbách do Slovenskej národnej rady získala VPN 29,2 % hlasov, KDH získalo svoj historicky najlepší výsledok 19,2 °/o. Politická nevyhnutnosť vytvoriť po voľbách vládu a začať uskutočňovať reformy kázala utlmiť predvolebný spor a epizóda s „čiernou totalitou” bola uložená na ľad. Napätie však pretrvávalo. Miroslav Kusý sa v lete 1990, ani nie rok po začatí procesu s Bratislavskou päťkou, v rozhovore v Smene kriticky vyjadroval o KDH a prihlásil sa k marxizmu. V spoločnosti závratne stúpala politická hviezda premiéra Mečiara. Vo VPN sa liberáli chvíľu tešili, ako to Vlado Mečiar občas „natiera” koaličným partnerom z KDH, napríklad v spore o kádeháckeho ministra vnútra Antona Andráša.

Potom to Vlado začal natierať im a všetko sa zmenilo. Vladimír Mečiar, podporovaný liberálom Kňažkom, rozpútal vo VPN vnútrostranícky konflikt, vytvoril HZDS a naštartoval niekoľkoročnú cestu Slovenska na bieloruskú orbitu, do medzinárodnej izolácie. Slovensko našťastie na koniec tejto cesty nedorazilo, pretože mečiarizmus bol napokon porazený v roku 1998. Prečo sa tak mohlo stať? Lebo zvyšky zdevastovanej VPN sa mohli oprieť o KDH. Ján Čarnogurský sa stal v roku 1991 po prvom odvolaní Vladimíra Mečiara slovenským premiérom, aby tak nastúpil na niekoľkoročnú krížovú cestu vodcu protimečiarovskej opozície. Opozície, ktorej základom bolo KDH.

A tak si kresťania v KDH mohli na chvíľu oddýchnuť od nálepiek čiernej totality. Ale nie navždy. Už mali hlboko zažité, že na postkomunistickom Slovensku nebudú mať ustlané na ružiach. Občas sa pýtali sami seba: Ako to máme robiť, aby nás ľudia viac brali?

Niekedy si hovorili, že útoky proti nim sú jednoducho pozostatkom komunizmu, dôsledkom štyridsaťročnej protikresťanskej propagandy. Na Západe, tam je to všetko inak, hovorili si. Tam ľudia volia kresťanských demokratov. KDH ako prvá politická strana na Slovensku dosiahla medzinárodné ukotvenie, keď sa hneď v roku 1990 stala členom EUCD, zoskupenia kresťanskodemokratických strán.

Európa nám rozumie, nádejali sa. Ach, ako sa mýlili.

 

 

Európsky parlament 2004: radšej komunista ako kresťan

„Ako si vyrovnaný s náboženskou otázkou, súdruh?” otázka, s ktorou generácia našich otcov musela rátať

 

V nedeľu 1. mája 2004 vstúpilo osem postkomunistických krajín, medzi nimi i Slovensko, do Európskej únie. Na mieste spojenia hraníc Slovenska, Maďarska a Rakúska sa stretli ministri vnútra týchto krajín, starostovia a obyvatelia blízkych obcí. Bolo to neďaleko miesta, kde pred pätnástimi rokmi organizoval Ladislav Snopko happening „Späť do Európy” so strihaním ostnatého drôtu.

Teraz nastal deň, keď sme boli späť v Európe definitívne. Potom sme preleteli vrtuľníkmi rakúskeho ministerstva vnútra do Hohenau a napokon do Moravského Svätého Jána. Všade svietilo slnko, ľudia sa tešili a hodovali. Ktosi vo svojom prejave povedal: „Toto je Európska únia. Miesto, kde sa ľudia stretávajú a dobre sa spolu cítia. EÚ – to nie je len Brusel.”

Lenže EÚ je aj Brusel a ten má svoje chodníčky. Po rozšírení EÚ nasledovali voľby do Európskeho parlamentu a po nich vytvorenie novej Európskej komisie. Každá členská krajina má v Európskej komisii svojho komisára. Kandidáti na komisárov absolvujú vypočutia vo výboroch Európskeho parlamentu a potom parlament schvaľuje komisiu ako celok.

Prvý raz mali mať svojich komisárov i bývalé komunistické krajiny. Komunistické strany po páde komunizmu sa obyčajne transformovali na ľavicové socialistické strany, prípadne sa ich bývalí členovia angažovali v nových stranách. A tak sa ocitli v roku 2004 pred výbormi Európskeho parlamentu i nádejní eurokomisári, ktorí boli v historicky nedávnej dobe členmi komunistických strán leninského typu, aby pod vedením Sovietskeho zväzu vybudovali komunizmus a definitívne v rámci triedneho boja zúčtovali s prehnitým západným imperializmom a jeho inštitúciami, Európsky parlament nevynímajúc.

Mal niektorý z týchto exkomunistov v Európskom parlamente nejaké problémy so schválením za eurokomisára? Nemal. A tak sa komisármi EÚ stali bývalí komunisti Andris Piebalgs14 z Lotyšska, Siim Kallas15 z Estónska, Dalia Grybauskaiteová16 z Litvy, Danuta Hubnerová17 z Poľska a László Kovács18 z Maďarska. Piebalgsov a Kallasov najvyšší stranícky šéf bol Leonid Brežnev, Siim Kallas bol okrem členstva v KSSZ i novinárom tlačového orgánu estónskych komunistov Rahva Hääl – estónskej „Pravdy”. László Kovács strávil v aparáte Maďarskej socialistickej robotníckej strany takmer celú éru „guiášového komunizmu” Jánosa Kádára. Danuta Hubnerová bola u poľských „komuchov” sedemnásť rokov, z toho šesť rokov po vyhlásení výnimočného stavu a potlačení Solidarity. Najkratšie bola v strane Grybauskaiteová, iba sedem rokov. Najúspešnejším europolitikom z nich je Siim Kallas. Je komisárom i v druhej Barrosovej komisii a podpredsedom Liberálnej internacionály. Hľadal som informácie o presnej dĺžke jeho členstva v strane Brežneva, An dropova, Černenka a Gorbačova v mnohých jazykových vydaniach encyklopédie Wikipedia. Informáciu, že v nej bol od roku 1972 do roku 1990, som našiel až v ruskej verzii.

Nepovažujeme za potrebné ťaženie proti bývalým komunistom. O bezproblémovosti, s akou sa bývalí komunisti dostali do európskej vlády, treba hovoriť z iného dôvodu. To, že oni žiadny problém nemali, totiž zvýrazňuje, kto problém mal, a to neprekonateľný.

Neprekonateľný problém mal v roku 2004 úplne iný kandidát. Kandidát, ktorý nikdy nebol v politickej strane, podporujúcej diktatúru, v strane, ktorá by zatvárala svojich oponentov do väzenia. Kandidát, ktorý bol vždy politikom demokratickým. Všetci ho poznajú ako mierumilovného úctyhodného univerzitného profesora. Bol to Rocco Buttiglione, kandidát talianskej vlády na post eurokomisára pre vnútro a spravodlivosť. A prečo mal s ním Európsky parlament neprekonateľný problém?

Pretože Rocco Buttiglione je kresťan.

Jeho kresťanstvo by europoslancom až tak veľmi neprekážalo, keby to bolo kresťanstvo, ako sa hovorí, „tolerantné”. V modernom newspeaku to znamená, keby bolo ochotné kedykoľvek poprieť svoju podstatu. Lenže Bocco bol z iného cesta. Jeho áno bolo áno a nie bolo nie. Liberálni poslanci sa ho vo Výbore pre občianske slobody, vnútro a spravodlivosť spýtali na jeho názor na homosexualitu. Katolícka cirkev, opierajúc sa o biblické učenie, považuje homosexuálne správanie za hriešne. Katolík Buttiglione odpovedal poslancom podľa katechizmu katolíckej cirkvi. Je to hriech, povedal. Zároveň dodal, že jeho názor nemá ako ovplyvniť vykonávanie funkcie komisára.

Tým sa náš taliansky katolík sám dopustil v očiach európskej ľavice hriechu, a to jedného z najťažších. Poslanci sa Buttiglioneho spýtali i na jeho názor na rodinu. Úprimne uviedol, že účelom rodiny je umožniť žene mať deti a tešiť sa z ochrany muža, ktorý sa o nich stará. Povedali by ste: No a čo? Povedal vari, že žena má celý život stráviť pri šporáku obklopená deckami? Nepovedal. Ale presne tak jeho výrok poslanci interpretovali.

Výbor odmietol Buttiglioneho nielen na post komisára pre vnútro a spravodlivosť, ale na akýkoľvek post eurokomisára. Bol to postoj socialistov i liberálov. Značne sa angažoval proti Buttiglionemu nemecko-francúzsky poslanec Daniel Cohn-Bendit, alias Červený Danny. Pod touto prezývkou bol tento anarchistický revolucionár známy od roku 1968, keď sa stal jednou z tvárí študentských nepokojov, ktoré viedli k stavaniu barikád na parížskych uliciach.

Buttiglioneho kandidatúra padla. Nielen pre masívne útoky ľavice, ale i pre zbabelý postoj Barrosa a pravice.

Kauza Buttiglione je medzníkom, ktorým sa začína nová éra. Ľavica na Západe v tejto kauze povedala katolíkom otvorene to isté, čo im hovorila nedávno na komunistickom Východe komunistická ľavica. Katolík, ktorý nekľučkuje a hlási sa vždy k svojej viere, nie je spôsobilý zastávať politickú funkciu. Katolícka viera, ak nie je utajovaná, je diskvalifikačná vlastnosť.

V čom je rozdiel oproti komunizmu? Len v tom, že liberáli nemajú takú absolútnu moc, akú mali komunisti. Inak začínajú mať kresťania rovnaké problémy, ako mali za komunizmu. Generácia našich rodičov zažila časy, keď im režim kládol otázku: „Súdruh, ako si vyrovnaný s náboženskou otázkou?” Ak sa súdruh dištancoval od viery alebo aspoň odpoveď zakamufloval, tak to bolo v poriadku. Ak sa priznal kviere v Ježiša Krista, tak súdruhom sa to nepáčilo. Vieš, súdruh, keď ty nemáš vedecký svetonázor, tak predsa nemôžeš byť na tomto mieste… Musíš ísť niekde inde. To predsa nie je žiadna diskriminácia, súdruh. Diskriminácia veriacich v našej socialistickej spoločnosti neexistuje. Snáď nechceš tvrdiť, že existuje, súdruh…

Samozrejme, čo je vedecké a čo je zastarané, o tom rozhodovali komunisti. Podobne dnes si osobuje európska ľavica právo rozhodovať o tom, čo je zastarané, a teda neprijateľné. Milý Rocco, ako si vyrovnaný s otázkou homosexuality? Hriech? Tvoje názory sú zastarané a neprijateľné. O neprijateľnosti rozhodujeme my. Hádžeme kockou, na ktorej má každá stena šestku.

V roku 1981 som končil štúdium matematiky na Matematicko-fyzikálnej fakulte UK v Bratislave a mal som záujem pracovať tam ako pedagóg. „Je o vás známe, že nezastávate vedecký svetonázor. Vysoká škola vychováva ľudí pre našu spoločnosť. Vy ich nemôžete vychovávať,” povedal mi dekan fakulty Michal Greguš. „Môžete pracovať kdekoľvek, ale nie na škole”. Skutočnosť, že som v tom roku zvíťazil v celoštátnom kole súťaže „O najlepšiu študentskú vedeckú prácu”, veľa nezavážila.

Príbeh Rocca Buttiglioneho mi je teda povedomý. Aj tisícom slovenských kresťanov.

Ako sme videli, členovia bývalých komunistických strán sú v pohode. Radšej komunista ako kresťan. Spomínate si? A tentoraz už nie iba na Slovensku. Tentoraz to dostali kresťania čierne na bielom na európskej úrovni. Keď slovenskí kresťania premýšľajú o prípade Buttiglione a spomenú si na happening z decembra 1989, keď sa na hraniciach s Rakúskom cvikal ostnatý drôt a opakovalo sa heslo „Späť do Európy”, tak sa musia nevdojak pýtať: A o aký návrat ide? Pred rok 1948? A nie náhodou opäť pred rok 1989?

A kto to vtedy vlastne vyhral? Ako je to možné, že kresťania sa dostávajú do tej istej pozície nevítaných, v akej boli za komunizmu? Napriek tomu, že kresťania najviac bojovali za zrušenie železnej opony, oni sú na Západe nevítaní, a tí, čo železnú oponu stavali a udržiavali, sú na Západe vítaní?

Roncom roka 2004 som sa zúčastnil v Prahe na stretnutí ministrov vnútra stredoeurópskych krajín. Na obede v neformálnej diskusii došla na pretras kauza Buttiglione. Maďarská ministerka Monika Lamperthová nenútene podporila neschválenie Buttiglioneho, ktorý podľa nej „posiela ženy do kuchyne k sporáku”. Na tejto milej a kultivovanej političke bolo vidno, že seba považuje za modernú Európanku a Buttiglioneho za čosi prekonané.

Monika Lamperthová vstúpila do maďarskej komunistickej strany MSZMP v roku 198719. Stranu vtedy ešte stále viedol János Rádár, ktorého dosadili do vedenia štátu v roku 1956 sovietske tanky. Keď po potlačení povstania predseda vlády Imre Nagy našiel útočisko na juhoslovanskom veľvyslanectve, János Kádár mu písomne zaručil bezpečný odchod. Len čo Nagy opustil budovu veľvyslanectva, sovietski vojaci ho zatkli a Kádár ho nechal popraviť.

Prečo je to tak, že nedávna členka Radarovej strany mohla s ľahkosťou pri káve kritizovať talianskeho kresťanského profesora? A prečo sa tak Západ dnes správa? Nestáli štyridsať rokov demokratický Západ a komunistický Východ proti sebe na pokraji gigantického konfliktu? Nesúperili v zbrojení NATO a Varšavská zmluva? Nemierili proti sebe rakety Pershing a SS 20?

Neučila nás roky komunistická propaganda, že americký imperializmus ide ruka v ruke s Vatikánom a jeho rozviedkou a spoločne chcú zničiť náš socializmus? Neemigrovalo za tých štyridsať rokov mnoho kresťanov práve na Západ? Nedávali po vojne krajiny Západnej Európy do poriadku kresťanskí politici ako Nemec Konrad Adenauer, Talian Alcide De Gasperi, Francúz Charles de Gaulle? Neupozorňovali títo na hrozbu sovietskeho komunizmu? Nevoviedli Adenauer a De Gasperi svoje krajiny do NATO?

A nestál francúzsky minister financií, tichý kresťan Róbert Schuman pri zrode Spoločenstva uhlia a ocele? Spoločenstva, z ktorého postupne vznikla Európska únia aj s jej inštitúciami ako Európsky parlament?

Tak ako je možné, že dnes poslanci toho parlamentu odmietli Buttiglioneho pre názory, ktoré by prirodzene obhajoval i Schuman?

Čo sa stalo na Západe?

Na Západe sa dostali k moci Leninovi bratranci.

 

 

 

POZNÁMKY

1 SINOWJEW, Alexander: Kommunismus als Realität. Diogenes Verlag, 1981.

2 Whittaker Chambers Quotes. BrainyQuote. http://www.brainyquote.com/quotes/ authors/w/whittaker_chambers.html

3 ČARNOGURSKÝ, Ján: Väznili ich za vieru. Bratislava: Pramene, 1990.

4 ČARNOGURSKÝ, Ján: Väznili ich za vieru. Bratislava: Pramene, 1990.

5 ČARNOGURSKÝ, Ján: Väznili ich za vieru. Bratislava: Pramene, 1990.

6 ČARNOGURSKÝ, Ján: Väznili ich za vieru. Bratislava: Pramene, 1990.

7 ŠIMULČÍK, Ján: Svetlo z podzemia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997.

8 ŠIMULČÍK, Ján: Svetlo z podzemia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997.

9 ŠIMULČÍK, Ján: Svetlo z podzemia. Prešov: Vydavateľstvo Michala Vaška, 1997..

10 KOREC, Ján Chryzostom: Slová pre život 2. Bratislava: Lúč, 2005.

11 Osobná komunikácia s Františkom Mikloškom.

12 Osobná komunikácia s Jánom Čarnogurskym.

13 Osobná komunikácia s Jánom Čarnogurským.

14 Andris Piebalgs. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Andris_Piebalgs.

15 Siim Kallas. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Siim_Kallas.

16 Dalia Grybauskaite. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Dalia_Grybauskaite.

17 Danuta Hiibner. Wikipedia. http://pl.wikipedia.org/wiki/Danuta_Hubner.

18 Kovács László (politikus). Wikipedia. http://hu.wikipedia.org/wiki/Kovacs_Laszlo. (politikus).

19 Lamperth Monika. Wikipedia. http://hu.wikipedia.org/wild/Lamperth_Monika.


II. KAPITOLA

 

Komunizmus sa zrodil v Bruseli

 

„Náboženstvo je ópium ľudstva.”

Karol Marx

 

 

 

Komunizmus sa zrodil v Bruseli

V rodine je muž meštiakom a žena proletárkou.”

Friedrich Engels

 

„V Európe mátoží strašidlo – strašidlo komunizmu,” napísal Karol Marx v Komunistickom manifeste. Stalo sa tak v roku 1848 a bola by to pravda i vtedy, keby Marx upresnil, že sa tak deje v západnej Európe.

Marxizmus sa zrodil na Západe. Patrí k menej známej irónii dejín, že obe zakladajúce ikony marxizmu, Karol Marx a Friedrich Engels, pracovali na príprave Komunistického manifestu v Belgicku v Bruseli.1 Z textu i z názvu manifestu vidíme, že Marx a jeho prívrženci hovorili o sebe ako o komunistoch. Teda na Západe, a pokojne môžeme povedať, že v Bruseli, hlavnom meste dnešnej Európskej únie, sa zrodil i komunizmus.

Cieľom marxizmu-komunizmu bolo zrušiť vykorisťovanie človeka človekom. Najmä vykorisťovanie robotníka kapitalistom, súkromným vlastníkom výrobných prostriedkov. Najmä, ale nielen. Z Engelsovho výroku, ktorý sme si zvolili ako motto, vidno, že prví marxisti chápali i rodinu, nielen fabriku, ako miesto vykorisťovania. Vykorisťovaným proletárom v manželstve, ako ho videl Engels, bola žena, manželka, podľa neho v podstate inštitucionalizovaná prostitútka.2

Z čoho bol obvinený o stošesťdesiat rokov Rocco Buttiglione? V tom istom Bruseli, kde pôsobili Marx a Engels? Nuž z toho, že chce ženu, manželku, matku udržať v tomto proletárskom postavení aj v 21. storočí. A to je také prehrešenie, že sa zaň politicky popravuje už len v prípade podozrenia. Veď si len predstavte! Stošesťdesiat rokov ľavicového boja za vyslobodenie ženy z okov tradičnej rodiny a komisárom Únie má byť človek, ktorý si myslí, že manžel by mal ochraňovať manželku? To sme za stošesťdesiat rokov od Engelsových čias nepokročili?

Ale pokročili. Buttiglione nemal šancu.

Ako sa vyvíjal tento stošesťdesiatročný oblúk?

Západoeurópske salóny a univerzity polovice 19. storočia, najmä v Nemecku, Francúzsku a v Anglicku – tam sa zrodila idea, ktorá sa mala do konca storočia rozletieť po celej Európe a ktorej malo patriť celé dvadsiate storočie. Tam napísal Západoeurópan Marx aj svoj Kapitál, tam sa vytlačili a rozširovali všetky jeho diela. Dávno predtým, než komunistická revolúcia ovládla obrovský ruský štát, si komunistické myšlienky na Západe našli cestu od intelektuálov k robotníckym masám a cestu do národnej aj internacionálnej politiky. Na Západe vznikali prvé marxistické politické strany, ktoré sa postupne dostali do parlamentov. Tam vznikla I. i II. Internacionála. Tam sa marxizmus postupne diferencoval do najrôznejších odnoží, ktorým bolo súdené v nasledujúcich desaťročiach i navzájom medzi sebou súperiť. Avšak tieto odnože nikdy nezabúdali, že i keď už možno nie sú rodnými bratmi, tak sú prinajmenšom bratrancami. Bratranci musia držať spolu, ak ide i zápas so spoločným nepriateľom. A kto ním je? Listina spoločných nepriateľov sa počas desaťročí menila. Nikdy z nej však nevypadlo kresťanstvo a jeho hodnotový systém. „Náboženstvo je ópium ľudstva!” Tento Marxov výrok zjednocoval všetkých jeho nasledovníkov.

Úspešný ozbrojený puč vo veľkej ruskej krajine v roku 1917 spôsobil, že najsilnejšou odnožou marxizmu v 20. storočí sa stal marxizmus-leninizmus. Uľjanov Lenin založil prvý komunistický štát sveta a postavil sa tak na roveň teoretickým zakladateľom Marxovi a Engelsovi. V nepokojných rokoch po I. svetovej vojne vznikali komunistické strany podľa vzoru Leninových boľševikov takmer vo všetkých európskych krajinách. Poväčšine boli vazalmi Moskvy, mladšími bračekmi. Západoeurópski komunisti mali tiež svoje strany, svojich oddaných prívržencov, svoju tlač, svoju intelektuálnu avantgardu. Ruskí komunisti však mali už i svoj veľký štát, a teda i armádu a všetky finančné štátne zdroje. Preto sa hlavným mestom svetového komunizmu stala Moskva. R Moskve sa upierali zraky Leninových bračekov i bratrancov.

V prvej polovici 20. storočia takmer došlo k víťazstvu komunizmu v dvoch veľkých západoeurópskych katolíckych krajinách. V Španielsku víťazstvu komunizmu zabránila iba krvavá občianska vojna a Francova diktatúra. V roku 1948 sa konali druhé povojnové demokratické voľby v Taliansku. Víťazstvu komunistickej strany zabránila mimoriadna mobilizácia všetkých protikomunistických síl. Talianska komunistická strana však ostala v nasledujúcich desaťročiach najsilnejšou komunistickou stranou na západ od železnej opony. Svetová komunistická revolúcia, ktorá podľa Lenina mala nastať po víťazstve komunizmu v Rusku, sa síce nekonala, ale napriek tomu sa komunizmus tešil v Európe i Amerike povesti čohosi moderného a pokrokového. Čohosi, čomu patrí budúcnosť. Budúcnosť, naopak, nemala patriť učeniu Ježiša Nazaretského. V intelektuálskych kruhoch Európy mali prokomunistickí intelektuáli pocit prevahy.

Byť komunistom alebo jeho sympatizantom skrátka bolo „cool”.

V dvadsiatych a tridsiatych rokoch minulého storočia nespočetné významné mená západnej kultúry sympatizovali s komunizmom. John Reed, Pablo Picasso, Charlie Chaplin, H. G. WeUs, G. B. Shaw, Henri Barbusse, Lion Feuchtwanger, Louis Aragon. Po víťazstve nad Hitlerom získala komunistická idea nimbus neporaziteľnosti a získavala si nové generácie podporujúcich intelektuálov ako Jean Paul Sartre a ďalší. Na Slovensku si atmosféra komunistickej jari už pred vojnou podmanila mladého Gustáva Husáka, Ladislava Novomeského, Vladimíra Clementisa, Daniela Okáliho, Dominika Tatarku, po vojne pribudli zelóti ako Ladislav Mňačko. Ale i obyčajní ľudia obdivovali sovietsky komunizmus a chceli sa na ňom podieľať. Tisícky ľudí z rôznych národov Európy i Američanov sa vydávali do sovietskeho Ruska. Chceli tiež budovať komunizmus. V dvadsiatych rokoch sa tak do Ruska spolu so svojimi rodičmi dostal malý Alexander Dubček.

Nič nie je také silné ako idea, ktorej príde jej čas. Idea komunizmu bola nesmierne silná. Jej sila sa ukazovala vo chvíľach, keď si jej sympatizanti museli voliť medzi jej obdivom a uznaním reality. Väčšina si v takej voľbe zvolila obdiv.

Aj vtedy, keď realita bola tá najstrašnejšia.

 

 

Hladomor a teror, ktoré vraj neboli

„Nech žiadny pamätník na moju pamiatku nenesie znak kríža.”

George Bernard Shaw

 

Nebolo hroznejšieho zločinu boľševikov ako kolektivizácia roľníctva v rokoch 1929 – 1933. Vyvolala hladomor, ktorý zahubil milióny obyvateľov Ruska, Ukrajiny a Kazachstanu. Roľko ľudí umrelo od hladu? Päť miliónov? Osem? Desať? Nevedno. Tomu sa už povie tragédia, keď neviete určiť počet obetí s presnosťou na milión. Sedliaci umierali vo svojich dedinách, kde im štát rekviroval obilie. Umierali na uliciach miest, kam zo zúfalstva pred hladom utiekli. Umierali na Sibíri, kde boli násilne vysťahovaní. Ešte v 90. rokoch bolo na ukrajinskom demografickom strome života vidno, že akýsi neviditeľný zub z neho odhryzol veľké množstvo ľudí, ktorí mali byť práve šesťdesiatnikmi. Tí chýbajúci šesťdesiatnici – to boli malé deti, ktoré umierali počas hladomoru ako prvé. Ukrajinská vláda sa dnes snaží, aby čo najviac parlamentov sveta prijalo vyhlásenie, ktorým sa uznáva, že k tejto obrovskej tragédii došlo. Národná rada Slovenskej republiky prijala takéto vyhlásenie v roku 2008. Až do pádu komunizmu v Sovietskom zväze bol hladomor, spôsobený komunizmom, odsúdený na neexistenciu. Propaganda režimu dokázala čiastočne zatajiť túto kataklizmu i pred zahraničím.

Nie však bez pomoci bratrancov.

Niet väčšej novinárskej legendy v USA, ako je „Old Gray Lady”, čiže Stará Šedivá Dáma. Sú to New York Times. Jeden a pol storočia určujú trend v liberálnej žurnalistike v Amerike i vo svete. V tridsiatych a štyridsiatych rokoch bol vedúcim korešpondentom New York Times v Moskve Walter Duranty. R Durantyho reputácii prispelo, že mu Stalin dal osobne interview v roku 1929. A Duranty sa mu odvďačil. Začiatkom 30. rokov písal v New York Times články o ekonomickej situácii v Sovietskom zväze. Pripúšťal v nich istú brutalitu, s akou kolektivizácia prebieha, avšak dával jej akýsi punč nevyhnutnosti. Podľa neho to proste v Rusku inak nešlo. Celkovo vyznievali články odobrujúco pre Stalinovu politiku.3 Za tieto články dostal v roku 1932 Pulitzerovu cenu. Pulitzerova cena je najvyššie žurnalistické ocenenie v USA.

„Každá správa o hladomore v Rusku je dnes preháňaním alebo zlomyseľnou propagandou,” napísal v New York Times 23. augusta 1933, keď už zomreli milióny.4 Tak sa New York Times nezmazateľne zapísal do dejín popierania holokaustu ruského a ukrajinského sedliactva.

Stalin bol vďačný. Koncom roka Durantymu adresoval tieto slová: „Vykonali ste dobrú prácu vaším informovaním o Sovietskom zväze, hoci nie ste marxistom, pretože sa pokúšate hovoriť o našej krajine pravdu… “5 Po desaťročiach, keď sa pravda ukázala, viedli sa diskusie i o tom, že Durantymu treba Pulitzerovu cenu odňať. Nikdy sa tak ale nestalo.

Boli novinári, ktorí písali o strašnej pravde. Mladý reportér Gareth Jones po návrate z Ruska napísal v Manchester Guardian: „Nie je chleba. Umierame. Tento plač prichádza zo všetkých kútov Ruska…” Duranty reagoval na Jonesa ďalšími článkami, v ktorých Jonesove odhalenia poprel.6 Boli i takí, ktorí vo voľbe medzi sympatiami voči komunizmu a pravdou zvolili pravdu. Malcolm Muggeridge, ktorý prišiel do Moskvy tiež ako novinár sympatizujúci s komunizmom, rýchlo pochopil realitu hladomoru a neskôr nazval Durantyho „najväčším luhárom, akého v žurnalistike stretol”.7 Duranty nebol jediným popieračom hladomoru. Louis Fischer, korešpondent The Nation, písal rovnako ako Duranty, s tým rozdielom, že po II. svetovej vojne sa s komunizmom rozišiel.8 Hladomor popierali po návšteve Sovietskeho zväzu ľavicoví intelektuáli G. B. Shaw, Herbert G. Wells i trojnásobný francúzsky premiér, člen Radikálnej socialistickej strany Edouard Herriot. „Ukrajina je ako záhrada plná kvetov,” povedal po návšteve Herriot.9

Príbeh Herriota, Durantyho, Wellsa, Shawa, Fischera a ďalších nie je príbehom osamelých jednotlivcov. Je to príbeh celej západnej spoločnosti, rozpoltenej vo vzťahu ku komunizmu. Poctivý ľavičiar George Orwell o tom napísal: „Považovalo sa za správne informovať o hladomore, ak sa prihodil v Indii, a zatajovať ho, ak sa stal na Ukrajine.”10

V druhej polovici 30. rokov rozpútal Stalin ďalšiu vlnu teroru, tentoraz v samotnej komunistickej strane. Počet popravených sa pohyboval do milióna osôb, počet uväznených bol ešte vyšší.11 Súčasťou teroru boli zmanipulované politické procesy s členmi starej „leninskej gardy” – Zinovievom, Ramenevom, Bucharinom, Radekom a ďalšími, ktoré prebiehali verejne. I toto Stalinovo násilie nachádzalo ospravedlnenie na Západe. Samozrejme, Walter Duranty aj tentoraz Stalina podporil. Smutnou kapitolou bolo pôsobenie amerického veľvyslanca v Moskve Josepha E. Daviesa, ktorý sa na procese osobne zúčastňoval ako divák. Svoju vládu ubezpečoval, že proti obvineným sú dôkazy, ktoré sú nad všetku rozumnú pochybnosť. Veľvyslanca Daviesa nezaujímalo, že ľudia v Rusku hromadne miznú a nijako ho netrápili ani osudy Američanov, ktorí sa prisťahovali do Ruska a tiež sa stávali nevinnými obeťami čistiek. Stalinovi chcel až natoľko vyjsť v ústrety, že presadzoval vydanie disidenta Viktora Rravčenka do Sovietskeho zväzu.12

Davies bol úspešný bohatý právnik. V jednom vyhratom právnom spore zarobil dva milióny dolárov. Koľké miesto v pomyselnom rebríčku „užitočných idiotov”, ako nazýval podobné typy Lenin, mu patrí? A ako sa správal jeho hlavný zamestnávateľ, americký prezident Franklin Delano Roosevelt? Bývalému veľvyslancovi v Sovietskom zväze Williamovi Bullittovi pred Jaltskou konferenciou povedal: „… Mám pocit, že Stalin nechce nič, len bezpečnosť pre svoju krajinu, a myslím si, že ak mu dám všetko, čo môžem, a nebudem od neho na oplátku nič žiadať, noblesse oblige, nebude chcieť nič anektovať a bude spolupracovať pre svet demokracie a mieru. “13

Komunizmus vo východnej Európe potom trval štyridsať rokov.

George Bernard Shaw bol nepochybne človek veľkého intelektu. Bol priateľom katolíckeho velikána Gilberta Keitha Chestertona, ale viac veril sovietskym komunistom. Máloktorý západný intelektuál zašiel tak ďaleko, aby priamo obhajoval železnú päsť komunistickej strany, Črezvyčajnuju komissiju ČEKAa jej nástupnícke organizácie. Shaw tak urobil. Keď čítame jeho predhovor k vlastnej hre On the Bocks (Na skalách), vidíme, že jeho naivná dôverčivosť voči komunizmu ide ruka v ruke s jeho odporom voči organizovanému náboženstvu, najmä kresťanstvu.14 Je to tragické čítanie a človek pri ňom pociťuje ľútosť voči dôverčivému intelektuálovi.

Ale počkajme s ľútosťou. Dopadli vari zle títo obhajcovia masového teroru, vplývajúci svojimi názormi na milióny Európanov a Američanov, ktorí potom rozprávali a zmýšľali o komunizme tak ako oni? Veď nedopadli zle.

Durantymu a New York Times Pulitzerovu cenu nikto neodňal. New York Times stále poučuje svet, čo je pokrokové a čo nie. Roosevelt je stále vykresľovaný ako jeden z najväčších amerických prezidentov. Davies bol dlhé roky úspešný diplomat, Herriot bol úspešný politik. Shawovi i Wellsovi ostala aj po smrti povesť úspešných celebrít. Sú po nich pomenované ulice i námestia, na verejnosti stoja sochy mnohých z nich.

Spýtajme sa, ako sa vodilo tým, ktorí na Západe otvorene hovorili, že komunizmu je neľudský systém? Ktorí otvorene odhaľovali štatistiku obetí jeho násilia? Ktorí sa s ním nehodlali zmierovať? Ako sa darilo západným antikomunistom?

Aj to sú zaujímavé príbehy.

 

Komunisti, antikomunisti a anti-antikomunisti

„Je to ríša zla.” Ronald Reagan o Sovietskom zväze

 

„Prejav o ríši zla bol primitívny.” Anthony Lewis, New York Times

 

Na Západe teda bolo nemálo sympatizantov sovietskeho komunizmu. Ale týchto „Leninových bratov” nebolo dosť nato, aby urobili Západ komunistickým. Západ však nebol ani antikomunistickým. Žilo tam príliš veľa ľudí, ktorí síce komunistami neboli, ale viac ako proti komunizmu boli proti antikomunizmu. Títo bratranci boli anti-antikomunistami, verili, že aj demokratický Západ i komunistický sovietsky tábor majú svoje chyby a nedostatky, že sú v podstate morálne na tej istej úrovni. Anti-antikomunisti považovali antikomunizmus za prejav zaostalosti a netolerancie. Odsúdiť jednoznačne komunizmus? Povedať, že Západ má jasnú morálnu prevahu? To bolo pre nich primitívne a čiernobiele videnie sveta.

Anti-antikomunistov bolo dosť nato, aby to západným antikomunistom kedykoľvek osladili. Západný anti-antikomunizmus možno ilustrovať na osudoch štyroch Američanov. Jeden z nich bol kedysi komunistom a sovietskym špiónom. Ďalší dvaja sa stali americkými prezidentmi. Štvrtý bol dvakrát zvolený do amerického Senátu za štát Wisconsin. Ich mená sú Whittaker Chambers, Richard Milhous Nixon, Ronald Wilson Reagan a Joseph McCarthy. Začnime Whittakerom Chambersom, mužom, ktorý po vojne rozdelil Ameriku. Jeho príbeh je kľúčom k pochopeniu americkej politiky v období studenej vojny.

V roku 1939 ruský antikomunistický emigrant Isaac Don Levine predstavil námestníkovi ministra zahraničných vecí Adolphovi Berlemu štyridsaťročného nenápadného zavalitého muža. Muž povedal Berlemu asi toto: „Som Whittaker Chambers. Bol som komunistom a sovietskym špiónom. Skončil som s tým a chcem prehovoriť o sovietskych špiónoch, ktorí pracujú na amerických ministerstvách.” Chambers začal hovoriť mená a neboli to žiadni bezvýznamní ľudia. Najprominentnejšie meno bolo Alger Hiss, významný úradník na americkom State Departmente, ministerstve zahraničných vecí, s ktorým Chambers osobne spolupracoval.15

Berle informoval prezidenta Roosevelta aj FBI, ale nič sa neudialo. O dva roky našli v hotelovej izbe zastreleného Waltera Krivického16. Krivický bol bývalým sovietskym spravodajským dôstojníkom, ktorý po pakte Hitlera a Stalina prebehol na americkú stranu. Bol to práve Krivický, ktorý presvedčil Chambersa, aby začal hovoriť. Berle si uvedomil, že Chambers môže skončiť ako Krivický, a preto opäť zalarmoval FBI. Tá Chambersa vypočula, ale stále ho nebrala vážne. Alger Hiss medzitým na ministerstve stúpal hore a stal sa členom americkej delegácie v Jalte, kde Roosevelt, Churchill a Stalin rozhodovali o povojnovom usporiadaní sveta. Vzápätí už bol generálnym tajomníkom Konferencie Spojených národov v San Franciscu, ktorá pripravila vznik OSN. V roku 1945 však došlo k ďalšej defekcii. Elisabeth Bentleyová, tiež komunistka a sovietska špiónka, prehovorila a jej informácie potvrdzovali to, čo hovoril Chambers.17

Potom už spoznala Chambersa celá Amerika. On i Alger Hiss vypovedali pred HUAC – Výborom Snemovne reprezentantov pre vyšetrovanie neamerickej činnosti. Hiss všetko poprel, dokonca i to, že Chambersa poznal. Chambers však predložil zjavné dôkazy, že Hiss klame. Predložil podrobné dokumenty ministerstva zahraničných vecí, ktoré mu Hiss odovzdával pre Sovietov. Hiss sa teda dopustil krivoprísažníctva a zaň bol odsúdený a väznený. Odsedel si štyri roky.18

Súdny a parlamentný konflikt Chambers – Hiss sledovala celá Amerika. Kto má pravdu? Chambers alebo Hiss? Hissa podporovala liberálna Amerika, Chambersa konzervatívna kresťanská Amerika. Aj redakcia časopisu Time, kde Chambers pracoval, sa rozdelila na chambersovcov a hissovcov. Chambers napokon z redakcie odišiel.

Na Chambersov rozchod s komunizmom sa treba pozerať cez prizmu jeho obrátenia ku kresťanstvu. Vlastný zápas a zápas celej Ameriky so sovietskym komunizmom chápal nie ako politický zápas, ale duchovný. „Komunistická vízia je vízia človeka bez Boha,” hovoril. Tým, čo hovoril a písal, pôsobil až mysticky. Naopak, Alger Hiss bol prototypom moderného liberálneho Američana, človek osvietený. Na jeho strane boli ľudia, ktorí si želali ilúziu spolupráce s komunizmom. Človek ako Chambers na mnohých z nich pôsobil bigotne a fanaticky.

Lenže Chambers hovoril pravdu a Hiss klamal. Ukázalo sa, že proti komunizmu sa vedel postaviť mystický znovuzrodený kresťan Chambers a naivne vyzneli ľudia pestujúci si imidž tolerancie. Liberálna Amerika bola svojou prehrou a Hissovým odsúdením roztrpčená a verdikt neprijala. Spor o Chambersa a Hissa sa viedol mediálne a politicky ešte desaťročia.

Chambers umrel v roku 1961. Prežil ťažký život, ešte predtým ako súd odsúdil Hissa za krivú prísahu, sám Hiss v inom procese neúspešne zažaloval Chambersa za nactiutŕhanie a Chambers žil nejaký čas v hrozbe finančného zruinovania. Liberálne médiá boli na strane Hissa. Novinári z Washington Post sa Chambersovi vyhrážali, že ho zničia19. Postoj týchto médií možno charakterizovať už nám známym vzorcom. Radšej komunista ako kresťan.

Chambers napísal v roku 1952 autobiografiu Svedok. Tá kniha sa číta ťažko, no nie preto, lebo je objemná. Je to kniha o krížovej ceste kresťana v modernej dobe, kresťana, ktorý chce podať svedectvo o pravde. Nie v komunistických, oficiálne ateistických krajinách, ale v Amerike, kde hlásiť sa k Biblii patrilo k dobrému tónu.

Od momentu výpovede pred HUAC v roku 1948 Chambersa zásadne podporoval dovtedy neznámy tridsaťročný kalifornský republikánsky kongresman. Jeho meno bolo Richard Milhous Nixon. Nixon bol iba rok členom snemovne, ale po kauze Chambers – Hiss ho poznala celá Amerika. V roku 1950 už kandidoval do Senátu. Bol zvolený vďaka vlne ľudového antikomunizmu, keď sa mu podarilo odstrániť demokratickú senátorku Helen Gahagan Douglasovú legendárnym obvinením, že je „celá ružová až po spodnú bielizeň”. Inými slovami, v našej terminológii povedal o nej, že je „Leninova sesternica”. V roku 1952 si ho už Dwight Eisenhower vybral za viceprezidenta. Vďaka Chambersovi trvala Nixonovi cesta od bezvýznamnosti k úradu viceprezidenta iba štyri roky.

Zároveň však začal jeho obojstranne nenávistný vzťah s liberálnymi médiami, ktoré považovali Hissa ešte viac za Nixonovu obeť ako Chambersovu. Vo svojej knihe Šesť kríz Nixon v roku 1962 píše: „Hissov prípad mi priniesol celonárodnú slávu. Zanechal však i rezíduá nenávisti a nepriateľstva voči mne – nielen medzi komunistami, ale i podstatnými segmentmi tlače a intelektuálnej komunity.” Nixon vysvetľuje prečo: „Najlepšia cesta, ako si znepriateliť niekoho, kto sa považuje za intelektuála, je dokázať mu, že sa zmýlil… vo veci tak poznačenej emóciami, ako bol Hissov prípad.” 20

Štvrťstoročie po Hissovom prípade získali tieto médiá Nixonov skalp. Po afére Watergate vytvorili takú hystériu, že Nixon v lete 1974 rezignoval z úradu prezidenta. Bola to pomsta za Nixonov antikomunizmus z konca štyridsiatych rokov. Anti-antikomunizmus zvíťazil. Vo volebnom roku 1972 Washington Post priniesol sedemdesiatdeväťkrát na titulnej strane správu o rodiacej sa afére Watergate.21 Možno namietať, že Nixon si svoj pád privodil svojimi politickými pokleskami. Historik Paul Johnson, a nielen on, sa domnieva, že všetky Nixonove previnenia, ktoré v afére Watergate vyplávali na povrch, boli vlastné i Nixonovým prezidentským predchodcom. Tým to však médiá tolerovali. Nixona, naopak, démonizovali.22

Jeden z čitateľov Chambersovho Svedka bol aj Ronald Reagan. Podľa jeho vlastných slov táto kniha bola míľnikom na jeho premene z demokrata na antikomunistického republikána. Reagan v roku 1984 posmrtne udelil Whittakerovi Chambersovi prezidentskú Medailu slobody.23

Whittaker Chambers o komunizme povedal: „V komunizme vidím ohnisko skoncentrovaného zla našich čias.” Desaťročia potom, čo tento výrok vypovedal, 8. marca 1983 vo floridskom Orlande zaznela ozvena Chambersových slov tak silno, že preletela celým svetom. Americký prezident Ronald Reagan vo svojom prejave pred Národnou asociáciou evanjelikálov označil Sovietsky zväz za ríšu zla.24V

Nie je náhoda, že Reagan predniesol svoj „Evil Empire Speech” práve pred týmto auditóriom. Vedel, že na týchto ľudí sa môže v zápase s komunizmom spoľahnúť, že títo ľudia už len pre svoju vieru sa komunizmom nikdy nedajú ohlúpnuť. Lenže jeho prejav bol o komunizme iba okrajovo. Hovoril aj o zvrátenosti potratov, o vytláčaní náboženstva zo škôl, o hrozbe drog. Hovoril o tom, že zápas, ktorý vo svete prebieha, nerozhodnú rakety, lebo je to zápas duchovný. Práve preto to ani nebol štváčsky prejav. Reagan hovoril aj o tom, že sa treba modliť i za tú druhú stranu. A hovoril i o Whittakerovi Chambersovi. Bol to náboženský prejav.

Takto to predsa nejde, ohŕňala nos nad prejavom znechutená liberálna a anti-antikomunistická Amerika na čele s médiami. Veď treba dialóg. Lenže takto to šlo. O pár rokov prišiel Gorbačov s glasnosťou. A samotní Rusi začali písať o svojej ríši také veci, že bolo jasné, že Reagan nepreháňal. Rok po Reaganovom odchode z úradu komunizmus v Európe padol.

Príbeh štvrtého muža sa začal dva týždne potom, čo súd odsúdil Algera Hissa za krivoprísažníctvo. Senátor Joseph McCarthy predniesol 9. februára 1950 vo Wheelingu v Západnej Virgínii svoj slávny prejav. Hovoril o infiltrácii amerických inštitúcií komunistami a sovietskymi špiónmi. Uviedol, že disponuje zoznamom takýchto ľudí. Prejav ho dostal do centra mediálnej pozornosti. McCarthy však nikdy neuviedol žiadne nové meno, iba také, ktoré boli už zverejnené niekým iným. Bol politikom, ktorý chcel mediálnu pozornosť, keď vysadol na koňa antikomunizmu, musel na ňom potom i cválať. Na to však schopnosť nemal. Na seriózne parlamentné vyšetrovanie, ktoré by prinieslo nové a presné poznatky, sa nikdy nezmohol. Od roku 1954 bol už politicky skompromitovaný. Zomrel ako senátor v roku 1957. A tak v podstate iba dal meno niekoľkoročnej ére konca štyridsiatych a začiatku päťdesiatych rokov. Bol to „mccarthyzmus”.

McCarthy túto „svoju” éru nezačal. Tá začala niekoľko rokov pred prejavom vo Wheelingu, prinajmenšom od Chambersovej výpovede pred parlamentným kongresovým výborom. Keďže nikdy nepovedal žiadne nové meno, nemožno ho ani obviniť, že zničil nespravodlivými obvineniami konkrétnym ľuďom život. Joseph McCarthy hovoril v zásade pravdu, keď hovoril o komunistickej infiltrácii v Amerike. Dôkazom bol prípad Chambersa a Hissa i mnoho ďalších. Jeho politickú nešikovnosť však využili anti-antikomunistické sily na to, aby spochybnili samotný fakt, že komunistická infiltrácia bola vážnou realitou. A tak sa zrazu všetko malo stať iba obyčajným honom na čarodejnice.

Netreba ani dodávať, že anti-antikomunistické americké médiá hodnotili „mccarthyzmus” celé roky rovnako ako moskovská Pravda.

Nad príbehmi štyroch Američanov visí znepokojivá otázka. Áno, mali pravdu. A ich pravda napokon viedla k totálnej prehre jednej vetvy košatého marxizmu. Sovietsky komunizmus, teda marxizmus-leninizmus skolaboval a zanikol. Takže títo štyria zvíťazili.

Zvíťazili?

Verejná osoba zvíťazí, ak jej víťazstvo morálne odobrí kultúra krajiny. Film, literatúra, hudba, architektúra. Ak je však kultúrna obec proti vám, toto víťazstvo vám nikdy nedopraje.

Nakrúti niekedy Hollywood film o konverzii Whittakera Chambersa, o jeho hrdinskom zápase s hrozbou, ktorá hrozila nielen jeho krajine, ale celému svetu? Asi nikdy. V encyklopédii Wikipedia pod heslom Bibliography for Whittaker Chambers nájdete tri filmy, v ktorých vystupuje Chambersova osoba. Pri Concealed enemies z roku 1984 a The trials of Alger Hiss z roku 1980 je poznámka, že sú pro-hissovské.25 Ďalším je Nixon Olivera Stonea z roku 1995. Tam sa Chambers len mihne. Divák netuší, čo pre Nixona znamenal.

V roku 1995 americká vláda odtajnila spis „Venona”. Od roku 1943 americké a britské spravodajské služby zadržiavali a rozkódovali tisíce telegramov, ktoré v rokoch druhej svetovej vojny posielali do Moskvy sovietski spravodajskí agenti. Zo spisu vyplývalo, že jeden z nich s krycím menom „Ales”, je Alger Hiss.26 „Venona” potvrdzovala, čo hovoril Chambers pred pol storočím.

Ako dnes pristupuje Hollywood k Nixonovi? Nixon je schopný politik, ale buď posadnutý démonmi alebo je to démon sám. Stonov film je dobrou ilustráciou. Na portáli Youtube možno nájsť záznam známeho Nixonovho vystúpenia po jeho prehre vo voľbách guvernéra Kalifornie v roku 1962. Nixon oznámil novinárom, že už nikdy si doňho nekopnú, lebo toto je jeho posledná tlačová beseda.27V Rovnako tam možno nájsť príslušnú scénu z filmu, kde Nixona zahral Anthony Hopkins.28V Rozdiel je do očí bijúci. Skutočný Nixon sa toho dňa síce správal voči novinárom odmerane, ale vystupoval dôstojne, pokojne a skoncentrovane. Naopak, v Hopkinsovom podaní pôsobil ako psychopat. Spotený, agresívny, s výrazom štvanej zveri.

Podobne stoja za porovnanie niektoré skutočné Nixonove vystúpenia, tiež dostupné na Youtube, so scénami z najnovšieho nixonovského filmu Nixon/Frost. Film režiséra Rona Howarda z roku 2008 hovorí o vzniku série rozhovorov, ktoré natočil novinár Dávid Frost s Nixonom v roku 1977. Šlo o prvé vystúpenie Nixona po trojročnom mlčaní, preto boli rozhovory v televízii veľmi sledované.

V jednej scéne Nixon jednou vetou vysvetľuje, že niektoré veci sú v kompetencii prezidenta, a preto, keď ich urobí, nie je to nelegálne. Skutočný Nixon vyslovuje vetu „When the president does it, it is not illegal” pokojne a mierumilovne.29V Herec Frank Langella ju vyslovuje agresívne a hrubo.30V Skrátka hrá Nixona, ktorý je presvedčený, že môže všetko, človeka bez citu pre zákonnosť.

Šesťdesiat rokov od Hissovho prípadu démon ostáva démonom.

Ronald Reagan sa skutočne narodil pod šťastnou hviezdou, lebo dopadol zo všetkých štyroch najlepšie. Pomenoval ríšu zla a tá padla bezprostredne po jeho vláde. Príliš veľký a epochálny úspech, než aby sa dal zatajiť. Reagan leninský marxizmus proste porazil. Reaganov zápas s komunizmom sa začal hneď po vojne v Hollywoode, v ktorom mala americká komunistická strana silné zastúpenie medzi hercami a filmovými tvorcami.31

V roku 2003 americká televízia CBS nakrútila seriál „Reaganovci”, kde bývalého prezidenta hral James Brolin, manžel Barbary Streisandovej, ktorá názorovo stojí naľavo od najväčších hollywoodskych ľavičiarov. V súvislosti s ľuďmi chorými na AIDS autori vložili do Reaganových úst výrok: „Kto žije v hriechu, umrie v hriechu.” Reagan nikdy nič také nepovedal. Po zverejnení týchto podrobností zo scenára a po nasledujúcej kritike konzervatívcov CBS film neodvysielala.32 Odvysielali ho na inej, káblovej televízii bez inkriminovaného výroku. Ronald Reagan bol už vtedy v pokročilom štádiu Alzheimerovej choroby. Táto pomsta bola drobná.

Najhoršie dopadol nešikovný senátor, ktorý si tak rád vypil. Joe McCarthy povedal pravdu, ale stal sa pre liberálny establisment synonymom zla. „Mccarthyzmus” je ekvivalent honu na čarodejnice. To, že tie „čarodejnice” v McCarthyho ére v Amerike skutočne boli, nie je podstatné. Konzervatívni komentátori zaňho bojujú doteraz. Ann Coulterová napísala na jeho obhajobu v roku 2003 knihu Treason.

Aké víťazstvo teda utŕžili naši štyria bojovníci? Spýtajme sa, či ich domáci oponenti, liberálni anti-antikomunisti, prehrali. Neprehrali. Veď vynášajú súdy histórie. Je pravda, že každý, kto si prečíta Chambersovho Svedka, vie, ako tragicky sa mýlili. Lenže ľudia nečítajú hrubé knihy. Ľudia chodia do kina a pozerajú televíziu. A tam vidia iný obraz.

 

 

 

 

 

Bratia sú mŕtvi, nech žijú bratranci!

„Ďalšia nastávajúca veľká heréza bude jednoducho útokom na morálku, najmä na sexuálnu morálku… Bláznovstvo zajtrajška nie je v Moskve, ale skôr na Manhattane.” Gilbert Keith Chesterton: „The next heresy”, 1926

 

Príťažlivé bláznovstvo napokon svoju príťažlivosť stratí. V roku 1956, 25. februára, predstúpil vodca sovietskych komunistov Nikita Chruščov pred delegátovXX. zjazdu KSSZ a predniesol svoj „tajný prejav”. Nič netušiacim delegátom oznámil, že Josip Vissarionovič Stalin, ktorý tridsať rokov viedol stranu, štát i medzinárodné komunistické hnutie, bol zločinec neobyčajného formátu. Ako píšu historici Žores a Roj Medvedevovci „niekoľkým ľuďom prišlo zle a museli ich zo sály vyviesť alebo dokonca vyniesť”.33

Kremeľské rubínové hviezdy síce žiarili naďalej, ale duchovné svetlo komunizmu, ktoré zalievalo svet, potemnelo. Toto nefunguje, začali si hovoriť ľudia. Veď to všetko stojí na strachu a terore. Marxizmu-leninizmu ešte mala byť dopriata celá jedna tretina storočia obrovskej moci. Bola to však moc bez príťažlivosti. To všetko už dávno vedeli kresťania. Jednak boli prvými obeťami komunizmu, jednak komunizmus bol dávno odsúdený pápežmi ešte v 19. storočí. Pápež Pius XII. vydal v roku 1949 Dekrét proti komunizmu, podľa ktorého bol exkomunikovaný každý katolík, ktorý bol členom komunistickej strany.

Niekto však potreboval trochu viac času. V roku 1956 ten čas nastal pre tisíce a milióny. Jedným z nich bola superhviezda francúzskej kultúry, herec a šansoniér Yves Montand. „Boli sme hlúpi a nebezpeční,” povedal pokorne tento bývalý neformálny komunista.34

Predstavte si, že ste boli komunista, že ste verili, že konečne je tu sila, ktorá všetko zlo sveta odstráni a vovedie ľudstvo do pozemského raja. Predstavte si, že ste pohŕdali starým svetom, (to znamená do istej miery kresťanstvom), a vášnivo ste sa sporili s jeho zástancami, mali ste ich za zaostalých zadubencov. A potom zistíte, že ste žili v ilúzii. Že to, čo ste podporovali, je dosť hrozné. Čo urobíte? Veľa možností nemáte. Môžete sa obrátiť ku kresťanstvu, k starej múdrosti. Urobili tak Whittaker Chambers, Malcolm Muggeridge, Elizabeth Bentleyová… Alebo naďalej budete považovať svojich doterajších odporcov za zadubených, hoci v kritike vašej stratenej ilúzie mali pravdu a vy ste sa mýlili. Musíte hľadať niečo „nové”. Niečo nové „nové”. Lebo to staré „nové” už nie je nové. Je to staré.

V roku 1968 sa v Londýne stretli dve sesternice z druhého kolena. Jedna bola prvá dáma francúzskeho filmu Simone Signoretová, manželka Yvesa Montanda. Tak isto ako manžel aj ona zamladi podporovala komunistickú ideu. Druhá bola Žofia Langerová, matka bratislavskej hviezdičky populárnej hudby 60. rokov Zuzky Lonskej. Žofia sa spolu so svojím manželom Oskarom, tiež presvedčeným komunistom, po komunistickom prevrate v Československu v roku 1948 vrátili zo Spojených štátov do Bratislavy a Langer sa čoskoro stal námestníkom povereníka výživy. Začiatkom 50. rokov bol nespravodlio odsúdený v procese, ktorý nadväzoval na proces so skupinou Rudolfa Slánskeho. Z väzenia sa vrátil po amnestii v roku 1960. Jeho žena Žofia sa roky sama s deťmi pretĺkala životom.

Na stretnutí Žofia slávnej sesternici porozprávala o uväznení svojho muža. Sotva začala rozprávať, Signoretová jej skočila do reči:

„Ale keby ste ostali v New Yorku, tvojho muža by ako komunistu stihol pravdepodobne rovnaký osud.” Žofia Langerová píše: „Zarazilo ma to. Keď ma prosila, aby som pokračovala v rozprávaní, povedala som, že to nemá význam… jej poznámka odhalila čosi zo slepoty ľudí jej druhu.”35

Naozaj to nemalo význam. Langerovej slávna sesternica sa iba pretransformovala z „Leninovej sestry” na „Leninovu sesternicu”. Že je Stalin zlý, sa už nedalo poprieť. Tak aspoň nech antikomunistická Amerika ostane rovnako zlá.

A milióny v Európe a Amerike sa rozhodovali tiež medzi znovuobjavením kresťanstva a niečím novým „novým”. Geniálny Chesterton vedel dávno, že sa to bude týkať morálky, manželstva a vzťahov medzi mužom a ženou.

Vo vzduchu viseli otázky. Je triedny boj nevyhnutný, naozaj treba zoštátniť všetku výrobu? Je potrebné podporovať ekonomický komunizmus? Má vládnuť v štáte jedna komunistická strana? Treba parlamentnú demokraciu zrušiť? Vidíme, že je to tak v sovietskom tábore a nefunguje to. Ľudia z komunistického „raja” stále utekajú. A napokon, nie všetky vlastnosti komunizmu majú opodstatnenie v učení Marxa a Engelsa, otcov zakladateľov. Áno, Marx hovoril o triednom boji i o zoštátnení výrobných prostriedkov. Ale jedna komunistická strana s absolútnou mocou v štáte, to je výmysel Lenina. A na triedny boj by sa dôraz klásť nemal. Prinieslo to príliš veľa mŕtvych.

Nenájde sa u otcov zakladateľov aj iná inšpirácia ako ekonomická? Neprijmú ľudia radšej vyslobodenie z pút biblickej morálky? Nehovorili otcovia zakladatelia, že v okovách je nielen proletár v továrni, ale že i žena – manželka je v okovách buržoázneho manželstva? Ci nie je neželané tehotenstvo pre ženu tiež okovami, ktoré ju kvária? Netreba vyslobodzovať deti spod područia svojich rodičov? Nie sú homosexuáli utláčanou menšinou? Nie je potrebné oslobodzovať spod útlaku migrantov z tretích krajín? Nie sme všetci v okovách nesprávneho a lživého vnímania našej minulosti?

Načo stavať revolučnú transformáciu spoločnosti na vyzývaní más k tvrdej práci? Prečo ju nepostaviť na túžbe po pohodlí, na oby čajnej ľudskej slabosti, na nechutí plniť si morálne záväzky a povinnosti. Povinnosti manželov byť si verní a podporovať sa, povinnosti poslušnosti a úcty detí voči rodičom, povinnosti rodičov starať sa o svoje deti, povinnosti všetkých voči svojej krajine, povinnosti premáhať vlastné slabosti. Prečo neoslobodiť ľudí od trápenia hľadania pravdy, a nepovedať im, že v podstate žiadna neexistuje? Že existujú len rôzne názory. Prečo neponúknuť ľuďom zbavenie týchto povinností? Neotvára sa tu cesta, ako von zo sklamania nad „starým” komunizmom?

A bola to cesta. Tak vznikla nová ľavicová politická filozofia a nová ľavicová politika. Nemá žiadneho najvyššieho strážcu svojej čistoty, nemá svoj Kremeľ. Jej mocenská štruktúra nie je hierarchická, ale sieťová. Nefunguje podľa príkazov, každý jej článok vie sám, čo má kedy hovoriť a robiť.

Preto nemá ani jasne dohodnuté meno. Patrick Buchanan ju v USA nazýva kultúrnym marxizmom, väčšinou ju tam však nazývajú liberalizmus. V Európe tomuto liberalizmu dávame aj prívlastok ľavicový. Keďže táto filozofia prináša revolučný pohľad na to, čo človeku prináša šťastie v intímnej sfére jeho vzťahov rodinných, sexuálnych, zavádza novú morálku v hraničných momentoch príchodu a odchodu ľudskej bytosti z tohto sveta, možno ju nazvať i filozofiou antropologickej revolúcie.

Táto filozofia a jej politika nás obklopuje dodnes a darí sa jej. Preskúmajme ľudí, ľudské organizácie a udalosti, ktoré sú spojovacími článkami medzi marxizmom-leninizmom a novou ľavicovou politikou.

Ale rovnako si pripomeňme spojovacie články medzi ich protipólmi. Protipólom marxizmu-leninizmu bol antikomunizmus Chambersovho a Reaganovho strihu. Protipólom ľavicového liberalizmu dneška je hnutie pro-life.

Nechajme ďalej hovoriť príbehy ľudí.

 

 

Najprv pro-life, potom proti komunizmu

„Tradičný rodinný život a náboženstvo boli hlavnými nositeľmi starej kultúry. Preto bola politika potratov jedným z nástrojov žiadúcej deštrukcie predrevolučnej ruskej rodiny a ruskej kultúry.”

Andrej Popov: „The USSR”

 

Český preklad Chambersovho Svedka z roku 2005 má vyše sedemsto strán. Kniha má pätnásť kapitol, čiže na jednu pripadá v priemere takmer päťdesiat strán.

Ja tam však jedna prekvapujúco krátka. Má iba dva a pol strany. Posolstvo autora čitateľovi je jasné. Obsah kapitoly je taký významný, že si zaslúži samostatné pojednanie. Je to šiesta kapitola Dieťa. Autor v nej hovorí o narodení jeho prvého dieťaťa v roku 1933. Narodeniu dcérky predchádzalo rozhodnutie, či k narodeniu vôbec dôjde. Či manželka Esther nepôjde na potrat.

Chambers opisuje propotratovú atmosféru v podzemných amerických komunistických kruhoch. Dieťa bolo čosi, čo zdržiavalo a brzdilo v revolučnej práci. Časť komunistov si myslela, že komunista by vôbec nemal mať deti a že to je skrátka cena za jeho poslanie. Whittaker Chambers v zásade tieto názory zastával. „Ako komunista v ilegalite som považoval za hotovú vec, že deti neprichádzajú do úvahy,” píše a pokračuje: „Potrat bol proste bežnou súčasťou straníckeho života. Existovali komunistickí lekári, ktorí onú službu poskytovali za malý poplatok. Vyberavejší komunisti poznali liberálnych lekárov, ktorí poskytovali tú istú službu za väčší poplatok.”36

Kresťanskí lekári samozrejme neposkytovali túto „službu” za žiadny poplatok. Kresťania boli lojálnymi občanmi štátu rešpektujúcimi zákon. A zákon, ten Boží i ten americký, hovoril, že umelý potrat je nelegálny. Americkí komunisti však neposlúchali ani Boha ani svoju vládu, poslúchali iba Moskvu. A tam zákon hovoril niečo iné.

Ostáva historickým faktom, že prvým štátom sveta, ktorý legalizoval potraty, bolo Leninovo boľševické Rusko. Stalo sa tak na Leninov príkaz spoločným dekrétom ministerstva zdravotníctva a spravodlivosti 18. novembra 1920.37 Umelý potrat je logickým vyústením marxistického materialistického chápania sveta. „Potrat, ktorý ma dnes napĺňa fyzickou hrôzou, som vtedy – ako všetci komunisti – považoval za obyčajnú fyziologickú manipuláciu,” hovorí Whittaker Chambers.38 Logika potratu je v zhode s materialistickou podstatou triedneho boja. Plod je iba matéria, ale rovnako ani narodený člen reakčnej triedy nebol v komunistickej praxi triedneho boja osobou s rešpektovanými právami.

Chambersova veta o komunistických a liberálnych potratárskych lekároch ilustruje, ako je umelý potrat významnou spojnicou medzi sovietskym marxizmom a marxizmom kultúrnym. Spojnicou medzi bratmi a bratrancami.

S rozšírením sovietskeho komunizmu do krajín východnej Európy prišla do nich i legalizácia potratov. Takmer všade sa tak stalo hneď v prvom desaťročí komunistického panstva. V roku 1953 v Maďarsku, 1956 v Poľsku a Bulharsku, 1957 v Československu a Rumunsku, 1972 v Nemeckej demokratickej republike. Sovietsky komunizmus šiel ruka v ruke s umelým potratom. Umelý potrat bol súčasťou komunistickej duchovnej transformácie spoločnosti.

V dvoch prípadoch došlo k prechodnému zvratu. V roku 1936 po katastrofálnych demografických stratách spôsobených kolektivizáciou sa Stalinovi zažiadalo viac obyvateľov a zákon sprísnil. V roku 1955 sa však Sovietsky zväz vrátil k právnemu stavu spred roka 1936. Druhou výnimkou, rovnako z demografických dôvodov, bolo sprísnenie potratového zákonodarstva v Rumunsku za Ceaucescovej éry po roku 1966. Výnimky však len potvrdzujú pravidlo.

Komunistické štáty legalizovali potraty o celé desaťročia skôr, ako došlo k ich legalizácii v Amerike a západnej Európe. V súvislosti s tým vzniká obrovský paradox pri hodnotení pádu komunizmu v roku 1989. Ako sa vlastne majú pozerať na túto epochálnu udalosť všetci pro-choice aktivisti a ich organizácie, ktorí považujú boj za „právo ženy na potrat” za politicky prvoradú vec? Nebol pre nich logicky pád komunizmu pádom pokrokových síl, ktorým šlo o rovnakú Vec ako im? Veď v tom najpodstatnejšom sa zhodovali… Nie je pre všetkých bojovníkov za potrat rok 1989 miestami dokonca víťazstvom reakcie?

V dvoch východoeurópskych krajinách bol zápas za ochranu nenarodeného ľudského života súčasťou zápasu za zvrhnutie komunizmu. Bolo to na Slovensku, kde v roku 1986 tajná cirkev organizovala petíciu proti liberalizácii potratov. Bolo to i v Poľsku, kde už po čiastočne slobodných voľbách v júni 1989, ktoré boli výsledkom dohôd pri „okrúhlom stole”, začali noví poslanci za Solidaritu vyvíjať legislatívne iniciatívy proti potratom.39

Kresťania takýto paradox pociťovať nemusia. Odmietajú komunizmus i potraty a nadobudnutie slobody po roku 1989 je pre nich i otvorením možnosti slobodne zápasiť aj za ochranu nenarodených.

Pro-choice bratranci si tento svoj paradox uvedomujú a používajú trik, ktorý spočíva v tom, že spomínajú dve vyššie uvedené výnimky a tvária sa, ako keby tieto výnimky boli za komunizmu pravidlom. Hovoria pro-liferom: To chcete byť ako tí komunisti Stalin a Ceausescu? Nie. Je to naopak. To pro-choice aktivisti majú v otázke umelého potratu tú istú politiku, akú mal Vladimír Iľjič Lenin, Nikita Chruščov, Leonid Brežnev, Mátyás Rákosi, János Kádár, Antonín Novotný, Gustáv Husák, Wladyslaw Gomulka, Edward Gierek, Wojciech Jaruzelski, Gheorghe Gheoghiu – Dej, Todor Živkov, Erich Honecker a Josip Broz Tito. Okrem toho ani za Stalina, ani za Ceausesca zďaleka nešlo o úplný zákaz potratov.

Vráťme sa však do Ameriky roku 1932.

Keď sa Chambersovci dozvedeli, že manželka Esther je tehotná, pocítili normálnu reakciu, teda radosť. Boli však komunistami svojho obdobia. „Ale boli sme takí zaborení do komunistického štýlu života, že radosť bola len prchavá a po nej prišiel smútok, že to dieťa mať nebudeme. Hovorili sme o tom, že manželka bude musieť rýchlo ísť na lekársku prehliadku a potrat si zariadiť.”40 Lenže, keď sa Esther Chambersová vrátila od lekára, manželovi povedala: „Drahý môj. Nemôžeme urobiť tomu bábätku tak hroznú vec, tomu bábätku nie, môj drahý.” Chambers píše, že ho zachvátila radosť. Narodila sa im krásna dcéra.

Slová Whittakera Chambersa vo Svedkovi nás nenechávajú ani na najmenších pochybách, aký význam mala táto udalosť pre jeho budúcu konverziu: „Nakoľko dokážem vysledovať dlhú cestu môjho rozchodu s komunizmom, je toto zrejme jeden z jej hlavných zlomov – nie na vedomej rovine, ale na rovine nevedomého života.” Píše o dieťati, „po ktorom sme túžili, dieťati, ktoré nás už pred svojím narodením neviditeľné viedlo von z tmy, ktorú sme si neuvedomovali, ku svetlu, ktoré sme ešte nevideli”.41

Ešte skôr, ako sa rozlúčil so sovietskym marxizmom, ktorému malo byť dopriate ešte polstoročie, sa Whittaker Chambers odvrátil od marxizmu kultúrneho, ktorému malo byť dopriate viac času.

Ešte skôr, ako sa odvrátil od komunizmu, stal sa pro-liferom.

 

 

Západ: od komunizmu k liberalizmu

„Neverím v komunizmus o nič viac ako vy, ale v našej krajine sú komunisti úplne v poriadku, viacero najlepších priateľov, akých som mal, sú komunisti.” Franklin Delano Roosevelt

 

Na príbehoch inštitúcií a ľudí Západu možno sledovať viac ako polstoročný proces postupného prechodu od sympatizovania so sovietskym komunizmom a od anti-antikomunizmu k modernému ľavicovému liberalizmu. Sú to ilustračné epizódy, ktorých zoznam možno doplňovať skoro neobmedzene.

 

New York Times

Súčasťou tohto komunisticko-liberálneho oblúka je príbeh niektorých významných médií. Za všetky menujme New York Times. Je to možno najvplyvnejší denník sveta. Jeho medzinárodné vydanie, International Herald Tribúne, nemôže chýbať medzi novinami, ktoré letuška ponúkne cestujúcemu pri vstupe do lietadla pri medzinárodnom lete.

V tridsiatych rokoch články v New York Times popierali Stalinove zločiny. Od konca štyridsiatych rokov do polovice deväťdesiatych rokov prebiehal v Amerike zápas o vinu či nevinu Algera Hissa. New York Times stáli na Hissovej strane až do konca. V osemdesiatych rokoch kritizovali New York Times Ronalda Reagana za jeho „Evil Empire Speech”.

Obhajoba potratov a homosexualizmu je v denníku samozrejmosťou.

V marci 2010 New York Times udali tón celosvetových útokov na pápeža Benedikta XVI. pre pedofilné škandály. Podľa nie príliš vydareného editoriálu na titulnej strane pápež bol osobne zodpovedný za ich ututlávanie v cirkvi.42 Ozvena tohto článku zaznievala veľa dní v médiách mnohých krajín sveta vrátane Slovenska.

 

Demokratická strana USA

V Demokratickej strane boli nepochybne i antikomunistickí politici. Rennedyovci mali dlhoročné priateľské vzťahy so senátorom Josephom McCarthym. Faktom však je, že zlaté časy komunistickej infiltrácie v americkej administratíve sa datujú do obdobia prezidentov Demokratickej strany Franklina Delano Roosevelta a Harryho Trumana. Rooseveltova ústretovosť a dôverčivosť voči Stalinovi bola súčasťou príbehu rozšírenia sovietskeho impéria o krajiny strednej Európy.

Keď sa témy komunistickej infiltrácie šikovne (Richard Nixon) i menej šikovne (Joseph McCarthy) chopili republikáni, politici Demokratickej strany sa snažili fakty predkladané republikánmi bagatelizovať. Alger Hiss v roku 1945 predsedal medzinárodnej konferencii v San Franciscu, na ktorej bola pripravená Charta Organizácie spojených národov. Táto skutočnosť bola neskôr pre Trumana veľmi nepríjemná. Po prepuknutí Hissovej kauzy Truman o nej hovoril ako o „Red herring”, čo je idióm na označenie niečoho nepodstatného, čo odvádza pozornosť od podstatných vecí.

Laxnosť voči komunizmu stála Demokratickú stranu od roku 1952 dve ťažké porážky v prezidentských voľbách. Na anti-antikomunizmus stavila Demokratická strana v prezidentských voľbách 1964. Tentoraz úspešne. Seba postavili demokrati do pozície tých, ktorí sa vedia so Sovietmi dohodnúť a kandidáta republikánov Barryho Goldwatera vykreslili ako antikomunistického zaslepenca, ktorý vovedie Ameriku do atómovej vojny. Poslúžil na to nezabudnuteľný televízny „sedmokráskový” klip.43V Lyndon Johnson drvivo porazil Goldwatera.

Zároveň po desaťročia prebiehal postupný proces premeny Demokratickej strany na stranu amerického ľavicového liberalizmu. Míľnikom na ceste postupného vytláčania kresťanskej viery z verejnej politickej diskusie bol prejav prezidentského kandidáta demokratov Johna F. Kennedyho v Houstone v roku 1960. R prejavu sa ešte dostaneme.

Dnes tvoria demokrati stranu, v ktorej je nepredstaviteľné, aby jej prezidentský kandidát bol pro-life. Legálnosť umelého potratu je čosi ako sviatosť. V posledných dvoch desaťročiach sa čoraz viac stáva súčasťou jej programu presadzovanie požiadaviek homosexuálnej lobby. Je to strana kultúry smrti. Ilustráciou vývoja Demokratickej strany je celoživotný príbeh mladšieho brata prezidenta Kennedyho, senátora Edwarda Kennedyho, ktorému sa tiež budeme venovať.

 

Antonio Gramsci

Antonio Gramsci je prorok Jeremiáš západného marxizmu. Spoluzakladateľ talianskej Komunistickej strany PCI svojou teóriou kultúrnej hegemónie vysvetľoval, prečo neboli naplnené Leninove sny o svetovej revolúcii, ktorá sa mala konať po víťazstve boľševizmu v Rusku.44 Podľa Gramsciho treba zabudnúť na to, že nejaké západoeurópske červené gardy dobyjú „Zimné paláce” v krajinách západnej Európy. Takéto akcie patria do „vojny manévru”. Tej však musí predchádzať „vojna o pozície”. Najprv sa musia dostať revolucionári do pozícií v ustanovizniach, ktoré rozhodujú o kultúre. Masy sú totiž pod vplyvom starej kultúry, ktorú určuje kresťanstvo, najmä katolícka cirkev.

Teda najprv si musia masy prečítať tisíckrát novinové články, ktoré napíšu v nich usadení revolucionári. Musia si prečítať romány napísané revolučnými literátmi. Pozrieť filmy nakrútené vizionármi revolúcie. Študenti na univerzitách musia byť vedení profesormi, ktorí si želajú víťazstvo revolúcie. Všade tam sa musia masy dozvedieť o úplne iných hodnotách, než aké sprostredkuje stará kultúra. Aby sa tak stalo, revolucionári sa musia dostať do médií, filmu, literatúry, do školy.

Skrátka, revolúcia musí najprv „prepochodovať cez inštitúcie”.

Na známej fotografii vidíme Gramsciho hustú leviu hrivu vlnistých vlasov a tvár mladého génia s okuliarmi. Taliani doteraz čítajú denník L ‚Unitá, ktorý založil ako denník komunistov. V Taliansku Benita Mussoliniho dosiahol za komunistickú stranu parlamentné kreslo, ale ani imunita ho neochránila pred politickou perzekúciou. „Tento mozog musíme zastaviť na dvadsať rokov,” povedal prokurátor na súde.45 Lenže mozog sa nezastavil. Gramsci strávil za múrmi väznice desať rokov, ale vo väzení stále písal práve o kultúrnej hegemónii. Na slobodu vyšiel s podlomeným zdravím, zomrel vo veku 46 rokov bolo to dva roky pred vypuknutím druhej svetovej vojny.

Na fotografii jeho hrobu na protestantskom cintoríne v Ríme vidno veľa krížov. Sú však na okolitých hroboch, nie na Gramsciho.46

Pozrime sa na zmenu, ktorá nastala v kultúrnych ustanovizniach Západu za posledné polstoročie. Ako sa hovorí v médiách o manželstve, sexuálnej morálke, homosexualite, potratoch, eutanázii, drogách, rovnosti či nerovnosti kultúr, o estetike umenia? Vidíme, že ľavica dokončila víťazne Gramsciho vojnu o pozície.

 

Oyôrgy Lukács

Lukács je rovnako ako Gramsci uctievaný ako významný marxistický mysliteľ. Písal o triednom vedomí, bol literárnym kritikom. Bol to však aj praktik. Po prvej svetové vojne sa angažoval v zakladaní maďarskej komunistickej strany. Jeho chvíľa prišla počas krátkej existencie Madárskej republiky rád v roku 1919. V boľševickej vláde Belu Kuna sa stal 34-ročný Lukács ľudovým komisárom pre vzdelávanie a kultúru.47

Dávno predtým, než sa stala známou gramsciovská téza o „pochode inštitúciami”, Lukács na takýto pochod nastúpil. Ako komisár zaviedol sexuálnu výchovu maďarských detí v školách, čím sa stal priekopníkom a predchodcom liberálnych sexuálnych vychovávateľov dneška.

Po páde Republiky rád odišiel červený sexuálny komisár Lukács do Viedne, kde sa stretával a priatelil i s Gramscim. Určite mu mal čo poradiť. Na spoločné premýšľanie o tom, kto nás zbaví jarma západnej civilizácie (túto otázku si s povzdychnutím položil mladý Lukács už niekoľko rokov predtým), je Viedeň jedno z najpríjemnejších miest. Lukács strávil väčšinu medzivojnového obdobia v exile v Berlíne a potom v Moskve. Stalinské čistky na rozdiel od Belu Kuna prežil a po vojne sa opäť nakrátko vrátil do vysokej politiky. V roku 1956 zasadol do kresla ministra kultúry vo vláde Imreho Nagya. Nagyov nástupca János Kádár nechal Nagya popraviť, ale Lukács ostal lojálnym komunizmu až do svojej smrti v roku 1971.48 Určite sa bývalý komisár niekde na straníckych fórach stretol i s mladším súdruhom Lászlóm Kovácsom, budúcim komisárom, tentoraz Európskej komisie v EÚ.

Podľa encyklopédie Wikipedia bol východoeurópsky komunistický politik Lukács vedúcou osobnosťou západného marxizmu. Čím vlastne bol Gyôrgy Lukács? Bol to bratranec a či bratí

 

Frankfurtská škola

V roku 1922 sa stal Gyôrgy Lukács prominentným účastníkom týždňového seminára vo Frankfurte nad Mohanom, ktorý organizoval mladý marxista Felix Weil. Účastníci si porozumeli a výsledkom bolo založenie marxistického Inštitútu pre sociálny výskum, ktorý začal pôsobiť pri Frankfurtskej univerzite.49 Najznámejšími predstaviteľmi inštitútu sa stali Max Horkheimer, Theodor W. Adorno, Erich Fromm, neskôr Herbert Marcuse. Inštitút od začiatku úzko spolupracoval so sovietskymi marxistami, s Ústavom Marxa a Engelsa v Moskve, napríklad na historicky prvom vydaní zohraných spisov oboch otcov zakladateľov.50 Spoločenstvo týchto marxistických mysliteľov sa stalo známym pod názvom Frankfurtská škola.

V Nemecku čoskoro nastúpil Hitlerov národný socializmus a predstavitelia Frankfurtskej školy emigrovali najskôr do Ženevy, neskôr, v roku 1934, definitívne do New Yorku. Aké myšlienky do Ameriky priviezli?

Ich idey sa skrývajú za komplexným názvom kritická teória. Čo je predmetom ich kritiky? Útlak v spoločnosti. Čo je prejavom útlaku? Skoro všetko. Spoločenské normy, ktoré sú ľudia zvyknutí dodržiavať v rodine, v sexuálnej oblasti, v škole. Rešpektovanie autority je pre nich útlak. Uctievanie veľkosti vlastnej civilizácie je útlak. Západ je pre nich utláčateľská spoločnosť. Komunistický Východ kritizujú len pre dogmatizmus jeho odnože marxizmu. Napokon, komunistický politik z Východu Gyôrgy Lukács je jedným z otcov kritickej teórie.

Konzervativizmus je pre nich v podstate fašizmus, rodina je zdroj fašizmu, stredná trieda je zdroj fašizmu. A čo je cieľ? Odstránenie tohto útlaku, a teda radikálna zmena v spoločnosti.

Po niekoľkých desaťročiach možno povedať, že k radikálnej zmene došlo. Prichádzala postupne a občas, ako v roku 1968, rýchlo. Spôsobili ju oni tým, že už dávno hovorili o jej potrebe? Prinajmenšom čiastočne. A dali tej zmene náter filozofie.

Po vojne sa niektorí predstavitelia Frankfurtskej školy vrátili do Nemecka. Inštitút pre sociálny výskum pôsobí vo Frankfurte dodnes.

 

Herbert Marcuse

Najznámejším z Frankfurtskej školy sa stal Herbert Marcuse51, apoštol sexuálneho oslobodenia a „polymorfhej perverzity”. Bol filozofickým guru roku konca šesťdesiatych rokov v Amerike. Na viacerých dobových fotografiách vidíme 70-ročného bielovlasého Marcuseho, ako reční obklopený masou mládeže.

Jeho myšlienky ovplyvnili i osobnosti roku 1968, ako boli Angela Davisová v USA a Rudi Dutschke v Nemecku. Obaja sa s Marcusem poznali osobne. „Marcuse ma naučil, ako byť akademickou, bádateľkou, aktivistkou a revolucionárkou,” povedala Angela Davisová, neskôr významná predstaviteľka Komunistickej strany USA a spolupracovníčka Čiernych panterov.

Jej duchovný vodca Marcuse je i vynálezcom „tolerancie”, ako ju dnes poznáme. Podľa Marcuseho tolerancia „znamená netoleranciu voči hnutiam pravice a tolerovanie hnutí ľavice”.52 Dnešní kresťania to už pochopili. Marcusemu slúži ku cti, že to hovoril otvorene.

 

Angela Davisová

V roku 1970 sa niekoľko kriminálnikov v kalifornskom Marin County pokúsilo uniesť sudcu Harolda Haleyho priamo zo súdnej siene. Počas prestrelky sudca Haley zahynul. Policajné vyšetrovanie ukázalo, že zbraň patrila Angele Davisovej.53 Davisová bola obvinená, uväznená, ale porota ju oslobodila. Mick Jagger z Rolling Stones a ex-beatle John Lennon o nej skladali piesne. Po oslobodení sa Davisová išla zotaviť na Castrovu Kubu.

V roku 1973 bola hosťom komunistického Svetového festivalu mládeže a študentstva v Honeckerovom východnom Nemecku. V roku 1979 jej Sovietsky zväz udelil Leninovu cenu za mier. V osemdesiatych rokoch kandidovala za Komunistickú stranu USA na vice-prezidentku USA.

Dnes už členkou komunistickej strany nie je. Na univerzite sa venuje feministickým štúdiám a hovorí, že Komunistická strana USA by mala podporovať Demokratickú stranu. „Revolucionári musia byť realisti,” hovorí.54

Zo sestry sa stala sesternica. Áno, to je zmysel pre realitu.

 

ACLU

Ak sa dozviete, že opäť sa niekto v Amerike na začiatku 21. storočia snaží odstrániť nejaké umelecké dielo s kresťanským motívom z verejného priestranstva a pritom argumentuje americkou ústavou, môžete sa pokojne staviť, že ten niekto je ACLU – American Civil Liberties Union.55

Ak sa dozviete, že niekto v Amerike obhajuje právo pedofilov v rámci slobody prejavu propagovať na internete legalizáciu sexuálneho styku s neplnoletými deťmi, tak viete, že toto dokáže obhajovať len ACLU.

Ak niekto žiada legalizáciu detskej pornografie za podmienky, že je vyrobená iba počítačovou animáciou, viete, že takto si slobodu prejavu predstavuje najmä ACLU.

Pozrime sa na komunistické korene ACLU.

ACLU vznikla po prvej svetovej vojne ako reakcia na politiku ministra spravodlivosti Mitchella Palmera, ktorý presadzoval vyhostenie komunistických a socialistických radikálov, prichádzajúcich do Ameriky.56 Zakladajúcim členom ACLU v roku 1920 bola i Elizabeth Gurley-Flynnová, neskoršia predsedníčka Komunistickej strany USA, feministka a podporovateľka potratov. Iróniou osudu zomrela v roku 1964 práve počas návštevy Sovietskeho zväzu.57

Tridsať rokov bol na čele ACLU Roger Nash Baldwin.58 Komunizmus dlho vášnivo obhajoval. V roku 1934 po návšteve Sovietskeho zväzu otvorene hovoril, že boľševici síce vystupujú proti opozícii brutálne, ale „jeho to nevzrušuje”, lebo politika boľševikov prináša pokrok.59 Po druhej svetovej vojne sa Baldwin s komunizmom rozišiel a označil ho za otroctvo.

ACLU má v roku 2010 pol milióna členov a obhajuje najbláznivejšie kauzy ľavicového liberalizmu.

 

Wilhelm Reich

Viete, čo je to orgón? Je to tajomná kozmická erotická sila, ktorá prežiaruje matériu. Objavil ju Wilhelm Beich.60 Alebo aspoň bol o tomto svojom objave presvedčený. Rakúsky psychoanalytik sa narodil v 19. storočí na západnej Ukrajine. Manželstvo jeho rodičov bolo poznačené neverou otca a samovraždou matky. Reichove spomienky na rodinu sú len pre silné nátury.

V medzivojnovom období bol tento Freudov žiak, sukničkár a priekopník sexuálnej výchovy členom Nemeckej komunistickej strany. Najlepšou liečbou neuróz bola podľa neho voľná láska. Klasické sedenie pacienta u psychoanalytika doplnil o fyzický kontakt psychoanalytika s pacientom. Pacient bol vyzlečený a Reich sa ho dotýkal, aby uvoľnil „orgastický potenciál”.

Svoju partnerku donútil ísť na potrat a tá potom odmietla nasledovať ho do Ameriky. V USA rozvinul svoju „orgónovú” teóriu a pacientov liečil za pomoci „orgónových energetických akumulátorov”. V 50. rokoch sa začali i súdy zaoberať Reichovým orgónom a zisťovať, či nejde o podvod. Reich sa napokon dostal do väzenia, a to za pohŕdanie súdom. Vo väzení zomrel v roku 1957.

Jeho názory boli v Amerike 40. rokov značne rozšírené, učilo sa o nich na univerzitách a popularizovali ich i médiá. Na orgón síce nikto neverí, ale sexuálna revolúcia sa stala realitou.

 

Margarét Sangerová

„Najmilosrdnejšia vec, ktorú môže početná rodina urobiť jednému zo svojich detských členov, je zabiť ho.”

 

„Teším sa, až uvidím ľudstvo oslobodené od tyranie tak kresťanstva, ako aj kapitalizmu.”

 

To sú výroky Margarét Sangerovej, radikálnej americkej socialistky.61 Spája sa v nich mentalita modernej kultúry smrti s ateistickým marxizmom. Margarét Sangerová bola členkou Socialistickej strany, priateľka známeho komunistického žurnalistu Johna Reeda a vodcu amerických socialistov Eugena Debsa, ktorý sám seba považoval za „boľševika”. Bola priekopníčkou kontroly pôrodnosti, čiže i umelého potratu. Po prvej svetovej vojne založila Americkú ligu na kontrolu pôrodnosti, ktorá je od roku 1942 známa pod názvom Planned Parenthood. V jej rámci vznikali prvé, vtedy ešte nelegálne potratové kliniky. Dnes je Planned Parenthood gigantický kolos so stovkami kliník, ktorý vykonáva potraty a sexuálnu „osvetu”. Je vplyvným propagátorom a podporovateľom kultúry smrti.

Margarét Sangerová vášnivo obhajovala voľnú lásku a podľa toho sa i v osobnom živote riadila. Neobmedzovala sa ani vlastným manželstvom. Keď sa vydala druhýkrát, jej nový manžel, milionár Noah Slee, podpísal dohodu, že Sangerová bude mať k dispozícii oddelený apartmán i so služobníctvom, kde sa bude môcť kedykoľvek zdržiavať so svojimi priateľmi za dverami zatvorenými pred manželom, ktorý môže telefonicky žiadať o stretnutie.62

Sangerová nepropagovala iba potraty, ale i eugeniku a rasizmus.63 Jej početné výroky o potrebe redukovať počty rôznych skupín menejcenných ľudí, „bláznov”, „postihnutých”, „nižších rás” sú ako z Hitlerovho slovníka. Pamiatku kohokoľvek iného by to úplne zničilo. Byť priekopníkom potratov je však v dnešnej liberálnej spoločnosti čosi, čo zbavuje všetkých vín.

Ministerka zahraničných vecí USA Hilary Clintonová sa o Sangerovej vyjadruje obdivne. Planned Parenthood udelila Clintonovej v roku 2009 Cenu Margarét Sangerovej. Pri jej prevzatí Hillary Clintonová povedala: „Nesmierne obdivujem Margarét Sangerovú, jej odvahu, húževnatosť, jej víziu.”64V

Vízia Margarét Sangerovej dodnes vyústila do vari miliardy legálnych potratov na celom svete. Margarét Sangerová dnes patrí do panteónu „liberálnych prorokov” alebo „svätých”. Predpovedali nový svet, bojovali zaň a ten svet prišiel. Bola sesternicou zo Západu, ale jej sny o potrate uskutočnili najprv bratia z Východu.

 

Hollywood

V marci 1999, päťdesiat rokov potom čo Whittaker Chambers vypovedal pred HUAC, sa v Los Angeles, ako každý rok, odovzdávali Oscarovia. Ako býva zvykom, okrem ocenení filmových umelcov za nové filmy, sa udeľuje Oscar i za celoživotné dielo.

Moderátori Bobert De Niro a Martin Scorsese oznámili meno oceneného v tejto kategórii a na pódium vyšiel pomalým krokom deväťdesiatročný bielovlasý starec, svetoznámy grécko-americký režisér. Bol to Elias Razancioglu, ale celý svet ho pozná pod menom Elia Razan.

V tej chvíli sa známe celebrity v hľadisku rozdelili. Niektorí, ako Warren Beatty, Rarl Malden, sa hneď postavili a tlieskali. Niektorí, ako Steven Spielberg, zdvorilo a chladne tlieskali, ale ostali sedieť. A podaktorí, ako Nick Nolte, Ed Harris, jeho manželka Amy Madiganová a mnohí ďalší, sedeli s kamennými tvárami a ani sa nepohli.65V

Na tejto udalosti možno v skratke pochopiť históriu tajných zasnúb Hollywoodu s komunizmom, ku ktorým došlo pred polstoročím, ako i to, že to nebol krátky príbeh jednej letnej noci.

Elia Kazan je legenda. Oscara za najlepší film získal už v roku 1948. Z neznámych hercov ako Marlon Brando alebo James Dean jedným filmom vyrobil hviezdy. I slovenskí diváci poznajú jeho filmy Električka zvaná túžba, V prístave, Na východ od raja, Trblietanie v tráve. Bol i spisovateľom, slovenskí čitatelia poznajú jeho román Anatólčan.66

Prečo musel legendárny Elia Kazan čakať na svoje celoživotné ocenenie až do svojich deväťdesiatych narodenín? A prečo to ocenenie rozdelilo Hollywood? Preto, lebo Elia Kazan bol za mladi komunistom? Nie. Bolo to preto, lebo Elia Kazan sa s komunizmom za mladi radikálne rozišiel.

Pred pol storočím totiž nevypovedal pred HUAC iba jeden Whittaker Chambers. Vypovedalo mnoho ľudí a jeden z nich bol mladý Elia Kazan. V roku 1952 nielenže vypovedal, ale dovolil si byť „friendly witness”, čiže hovoril pred kongresovým výborom pravdu, hovoril všetko, čo vedel.

Kazan sa stal členom Komunistickej strany USA v roku 1934 a po roku a pol z jej radov odišiel znechutený. Stal sa presvedčeným antikomunistom. Po výpovedi pred HUAC objasnil svoje postoje v článku v New York Times v apríli 1952.67 „Byť členom komunistickej strany znamená cítiť príchuť policajného štátu… Komunisti sa snažia o kontrolu myšlienok a potlačenie osobného názoru.… Prekrúcajú, nerešpektujú a potláčajú pravdu. To všetko je v príkrom rozpore s ich požiadavkami,demokracie‘ a ‚vedeckého postupu‘.”

Kazan sa netají ani s vlastnou naivitou: „Ešte ani v roku 1936, keď som opúšťal stranu, som nevedel, že je riadená príkazmi z Kremľa.” Jasnozrivo upozorňuje, že komunisti sa v Amerike zastávajú slobody prejavu, médií, individuálnych slobôd, ale že tieto potláčajú, len čo sa dostanú k moci. Kazan polemizuje s názorom, že komunistov možno nenávidieť, ale neslobodno ich odhaľovať, pretože tým sa útočí na právo zastávať i nepopulárny názor a napomáha sa tým, čo ohrozujú občianske slobody. Tento názor, hovorí Razan, je jednoducho lož.

Na Kazanovom článku je zaujímavé to, že sa snaží vystupovať z pozície liberála a apeluje na liberálov. Hovorí, že mlčanie slúži komunistom a že na obranu slobody treba otvorene vystúpiť. „Liberáli musia prehovoriť,” píše Razan.

Lenže liberáli prehovorili a to tak, že odsúdili Razana. A odsudzovali ho do smrti. Razanovým kritikom bolo jedno, že niekde v strednej Európe nastúpili svoju montecristovskú púť Vladimír Jukl, Silvester Krčméry a tisíce ďalších. Bolo im jedno, že milióny nevinných už zomreli. Zaujímala ich iba vlastná zranená pýcha a poníženie z odhalenia.

„Dúfam, že ho niekto zastrelí,” povedal takmer deväťdesiatročný Abrahám Polonsky, keď sa dozvedel, že Razan je nominovaný na Oscara. Slovenskí diváci si môžu pamätať Polonského ako režiséra westernu Willie Boy.68 Presvedčený marxista a bývalý člen komunistickej strany Polonsky bol jedným z tých, ktorých mená Razan uviedol pred HUAC. Ako silné muselo byť toto vnútorné zranenie, keď bolo odovzdávané i budúcim generáciám Hollywoodu, umelcom ako Nolte alebo Harris, ktorí boli v roku 1952 malými chlapcami…

Hollywood bolo vari najvýznamnejšie územie dobyté gramsciovským pochodom inštitúciami. A na jeho produkcii to malo byť v budúcich desaťročiach poznať. V päťdesiatych rokoch sa v Hollywoode točili filmy ako Quo vadis, Ben Hur a Desatoro prikázaní. Ale čoskoro už mal Hollywood nastúpiť na cestu, ktorá sa momentálne končí pri homosexuálnej kovbojskej romanci Zlomená hora. Hollywood je už desaťročia kultúrnym výrazom ľavicového liberalizmu s komunistickými koreňmi.

V roku 2003 dostal Oscara za najlepšiu réžiu režisér filmu Pianista Roman Polanski. Ocenený režisér samozrejme prítomný nebol. Ak by bol na americkej pôde, polícia by ho musela okamžite zatknúť, pretože Polanski bol od roku 1979 stíhaný za znásilnenie trinásťročnej dievčiny. Keď Harrison Ford oznámil Polanského ako víťaza, tlieskala celá sála.

 

Daniel Cohn-Bendit

Bulharský novinár Dimitrij Ivanov spomína príhodu, ako sa počas Letnej športovej univerziády v Sofii v roku 1961 skupina zahraničných mladíkov pokúsila zorganizovať protestné zhromaždenie pred budovou amerického veľvyslanectva. Nanešťastie, splietli si americké veľvyslanectvo s bulharskou národnou bankou a pozornosť médií sa im preto vzbudiť nepodarilo. Do komunistickej Sofie vraj viedol chlapcov na protest proti kapitalistickej Amerike šestnásťročný Daniel Cohn-Bendit.6fl Či už je to pravda alebo nie, v budúcnosti si mal mediálnu pozornosť dostatočne vynahradiť.

Daniel Cohn-Bendit bol v rozmedzí štyridsiatich rokov dvakrát v centre udalostí, ktoré mali zmeniť Európu. Prvýkrát to bolo v roku 1968. Na Západe sa v roku 1968 vzbúrila mladá generácia, ktorá sa narodila tesne po vojne a dospelosť ju zastihla vo vybudovanom povojnovom blahobyte. Proti komu sa búrila? V Amerike najprv proti vláde Johnsonovej, potom Nixonovej, ktoré viedli vojnu s komunizmom vo Vietname. Vo Francúzsku proti vláde generála de Gaulla, ktorý vyviedol Francúzsko počas vojny z hanby okupácie a vichystického režimu a ktorý mu v šesťdesiatych rokoch zabezpečil stabilitu a prosperitu. V Nemecku proti vláde kresťanských demokratov, strane Konrada Adenauera a Ludwiga Erharda, ktorí odmietli marxistický socializmus s jeho triednym bojom, voviedli Nemecko do NATO a dosiahli nemecký hospodársky zázrak.

Tejto generácii sa páčil Woodstock, voľná láska, Beatles, Jimi Hendrix, trochu Mao, trochu kubánsky komunista Che Guevara, ktorý nedávno dokončil svoju revolučnú púť v lesoch Bolívie, trochu anarchia, trochu terorizmus, trochu Marcuse, trochu drogy. Sovietsky komunizmus ju nezaujímal ani v dobrom, ani v zlom. Vlastnú vládu považovala za väčší problém ako Brežneva, ktorý nechal tankami zvalcovať túžby dvoch národov v strede Európy.

Cohn-Bendit bol jednou z tvárí tejto vzbury. Svoje historické pôsobenie začal začiatkom roka ako študent škandálnym vystupovaním v Nanterre, keď sa v areáli vysokej školy otváral nový bazén. Cohn-Bendit žiadal sprístupnenie dievčenských zariadení aj pre mužské osadenstvo. Búrlivácke vystupovanie ho v priebehu pár týždňov posunulo do centra študentských nepokojov vo Francúzsku. Bol však známym i za hranicami, v Nemecku.70

Búrky roku 1968 otriasli európskym konzervativizmom. Nemohli ho okamžite poraziť. Po veľkých nepokojoch na začiatku mája prišiel 30. máj, keď prezident de Gauľle rozpustil parlament, vyhlásil nové voľby a na Námestí Concorde v Paríži sa zišli státisíce de Gaullových prívržencov. Z volieb vyšli gaullisti silnejší ako predtým. Avšak semená obrovskej zmeny boli zasiate. Ako povedal de Gaullov predseda vlády Georges Pompidou: „Veci už nikdy nebudú tak ako predtým.” A neboli.

Za aktivity roku 1968 už Cohn-Bendit má svoje riadky v encyklopédiách. Ale Červený Danny mal byť pri historickej udalosti ešte raz, a to po tridsiatich šiestich rokoch ako poslanec Európskeho parlamentu.

Daniel Cohn-Bendit sa v roku 2004 úspešne podieľal na likvidácii kandidatúry Rocca Buttiglioneho na funkciu komisára. Cohn-Bendit bol vtedy podpredsedom poslaneckej frakcie Zelených a za frakciu verejne odhlasoval neprijateľnosť Buttiglioneho. Hovoril o potrebe kompetentnosti komisárov.71 V Buttiglioneho prípade slovo „nekompetentnosť” bola krycím menom pre výroky o homosexualite a rodine.

V roku 1968 stál Cohn-Bendit pri otrasení kresťanského hodnotového systému, v roku 2004 stál pri jeho porážke.

Rozmer tejto porážky pochopíme, keď si uvedomíme, z akých úst odsúdenie Buttiglioneho zaznelo. Keď sa Červený Danny po roku 1968 z centra politického diania na nejaký čas vytratil, pracoval ako vychovávateľ v škôlke. V autobiografickej knihe Veľký bazár z roku 1975 opisuje Cohn-Bendit svoje erotické kontakty s malými deťmi v škôlke a sexuálne iskrenie medzi ním a malými dievčatkami.72

Kniha Veľký bazár je známa a k pedofilným pasážam sa médiá sporadicky vracajú. Lenže tie návraty sú akési mľandravé. Cohn-Bendit hovorí, že tieto erotické pasáže boli chybou, že si ich vymýšľal, že ich treba chápať v kontexte sexuálnej morálky roku 1968 a že dnes sú takéto pasáže neprijateľné.73 Čo to hovorí? Dnes je vari sexuálna morálka prísnejšia? Veď je to naopak.

„Z komisie ma dostal pedofil,” povedal na jeho adresu Rocco Buttiglione v roku 2005.74 Pohlo to Európou? Nie.

Tak či onak, kniha nijako neubrala Cohn-Benditovi z jeho legitimácie na odsudzovanie bezúhonného katolíka Buttiglioneho. Po voľbách do Európskeho parlamentu 2009 bol Cohn-Bendit povýšený a dnes je šéfom frakcie Zelení – Európska slobodná aliancia, v ktorej pôsobí 55 poslancov Európskeho parlamentu. Občasné pripomenutie knihy mu nebránilo v roku 2008 ani v značne hulvátskom správaní na Pražskom hrade. „Nezaujíma ma váš názor na Lisabonskú zmluvu, zaujíma ma len to, či ju podpíšete,” povedal Červený Danny ako člen delegácie Európskeho parlamentu prezidentovi Václavovi Klausovi. Rlaus poznamenal, že takéto správanie nezažila jeho krajina od roku 1968.75

Je to nová éra s novými zásadami. Radšej komunista ako kresťan? Radšej pedofilné narážky ako kresťanstvo?

 

Elfriede Jelinek

V roku 1974 zavraždil rakúsky občan Johan Unterweger osemnásťročnú prostitútku. Uškrtil ju jej vlastnou podprsenkou. Súd mu vymeral dvadsaťpäť rokov väzenia. Vo väzení sa Johan „ Jack” Unterweger zmenil na spisovateľa. Písal poviedky, básne a viacero rakúskych ľavicových intelektuálov ho začalo považovať za kolegu, ktorý si už dosť vytrpel, a iniciovalo petíciu za jeho prepustenie z väzenia.78

Petícia bola úspešná. V roku 1990 šiel Jack Unterweger na slobodu a stal sa celebritou, hosťom na rôznych večierkoch, príkladom úspešnej resocializácie. A začal cestovať po Rakúsku i po svete. Hlúpe na tom bolo to, že kdekoľvek sa objavil, či už to bola Viedeň, Graz, Praha či Los Angeles, všade sa po ňom v tých miestach našlo čoskoro i telo nejakej zavraždenej prostitútky. Najčastejšie boli nešťastné dievčiny zaškrtené nejakou časťou svojej spodnej bielizne.

Keďže polícia je praktickejšia ako ľavicoví intelektuáli, rýchlo zistila, že vrahom je omilostený literát Unterweger. Súd v rakúskom Grazi ho súdil za deväť vrážd a Unterweger sa vo väzení obesil. Tak skončila jeho kriminálna i literárna dráha.77

Človek by očakával, že okamžite skončí i spoločenská kariéra signatárov petície za jeho prepustenie, lebo sa budú hanbiť ešte sa verejne ukázať. Na jednu signatárku petície chvíle najväčšej slávy ešte len čakali.

Bola to členka Komunistickej strany Rakúska Elfriede Jelinek.

Jej strana bola vždy ostrovom stalinizmu v prosperujúcej rakúskej spoločnosti. Vždy verná Sovietskemu zväzu, vždy ignorujúca zástupy utečencov, ktoré prúdili zo susedného Československa a Maďarska cez Rakúsko ďalej na západ a ktorých bol vždy plný utečenecký tábor v Traiskirchene. Jediným jej členom v histórii, ktorý to dotiahol do ministerského kresla, bol Ernst Fischer, minister školstva v dočasnej povojnovej vláde kancelára Rarla Rennera. Keď sa Fischer kriticky začal vyjadrovať o okupácii Československa v roku 1968 a hovoriť o „pancierovom komunizme”, strana ho vylúčila zo svojich radov.78 Jej denník Volkstimme bolo v Bratislave za komunizmu dostať v predajni zahraničnej tlače a bol populárnejší ako strana samotná, lebo v ňom Slováci nachádzali program rakúskej televízie.

Do tejto strany vstúpila Elfriede Jelinek v roku 1974 a zotrvala v nej do roku 1991.79 Čo sa stalo v roku 1991, nevedno, ale v roku 1989 sa toho pre pani Jelinek zrejme nestalo dosť.

V roku 2004 sa do sveta rozletela správa, že Švédska akadémia udelila Nobelovu cenu za literatúru neznámej Rakúšanke Elfriede Jelinekovej. V slovenčine vyšiel jej román Milenky, z ktorého sa čitateľ dozvie o citovom vzťahu hlavnej hrdinky k deťom, rodine a mužom. Deti sú „odporné biele vrieskajúce dojčenské pandravy”. Hrdinka má „chuť dolámať dojčatám ich krehké pršteky”. Muži nejedia, ale zásadne iba „žerú”. Manželstvo je pre ženu „koniec života a začiatok rodenia detí”. Dielko je celé prežiarené takýmto duchovnom. Člen švédskej akadémie Knut Ahnlund na protest proti oceneniu opustil jej rady a označil Jelinekovej spisbu za „jačavú pornografiu”.80

Môžete sa snažiť skoro celý život, našťastie neúspešne, voviesť svoju krajinu do slepej uličky, pričom tú slepotu už každý vidí. Môžete byť hluchí voči utrpeniu a smrti miliónov ľudí. Môžete márniť čas hlivením v zastaraných myšlienkach. Ak však zahráte na protirodinnú, feministickú strunu, váš nemoderný brežnevovský oblečok je v okamihu zahalený prorockým hávom modernosti. Stačí triedny boj zameniť na boj pohlaví. Tento „upgrade” odpúšťa všetky hriechy.

Ako keď Vladimír Mináč povie, že ako komunista zlyhal, ale ako Slovák stojí na prahu budúcnosti.

Táto epizóda je nielen príbehom Elfriede Jelinek. Ide aj o príbeh Švédskej akadémie. Pamätáte sa na gramsciovský pochod inštitúciami? Zdá sa, že pochod cez Švédsku akadémiu bol úspešný.

Elfriede nie je medzi laureátmi osamelá. Nezlomným anarchistickým komunistom bol Portugalec José de Sousa Saramago, ktorý strávil v straníckych radoch štyridsať rokov života a kandidoval za komunistov i v komunálnych voľbách.81 Literárne sa preslávil najmä blasfemickým dielom Evanjelium podľa Ježiša Krista.62 Román sa okrem iného pohráva s obľúbenou témou moderných bohorúhačov, vzťahom medzi Ježišom Kristom a Máriou Magdalénou. Touto témou sa síce omeškal za Martinom Kasardom zo Slovenska, ale za to predbehol Dana Browna s jeho Da Vinei kódom. Nobelovu cenu z nich dostal len Saramago, a to v roku 1998.

 

Doris Lessingová dostala Nobelovu cenu za literatúru v roku 2007. V komunistickej strane nebola, ale komunizmus desaťročia vyznávala.83 Niektoré jej romány sa odohrávajú v prostredí západnej komunistickej ľavice, vyrovnáva sa v nich so stalinizmom a nastoľuje témy ženskej emancipácie. V roku 1947 odišla z Južnej Afriky do Londýna, aby sa venovala literatúre, pričom v Afrike zanechala manžela s dvomi malými deťmi. V roku 2010 o tom povedala: „Urobila som statočnú vec. Nie je nič nudnejšie pre inteligentnú ženu, ako stráviť nekonečné množstvo času s malými deťmi.”84 Jelinekovský oblúk od komunizmu k feminizmu.

Harold Pinter, ktorý dostal Nobelovu cenu v roku 2005, nebol komunista, ale ako každého člena britskej organizácie CND (Campaign for Nuclear Disarmament), ktorá žiadala jednostranné atómové odzbrojenie Západu a vydanie sa napospas Sovietskemu zväzu, ho pokojne môžeme označiť za anti-antikomunistu. Na začiatku studenej vojny odmietol kvôli výhrade vo svedomí nastúpiť na vojenskú službu. Hovoril však, že nie je pacifista, lebo proti nacistom by bol bojoval.85 Bol to antinacistický anti-antikomunista. Skúste si to predstaviť v opačnom garde. Že by nejaký laureát povedal: Proti Hitlerovi by som nikdy nebojoval, ale proti komunistom áno…

Fascinujúco pôsobí najmä Saramago, ktorý ostal hrdým komunistom. Po kolapse sovietskeho komunizmu vyšla najavo pravda o krutom prenasledovaní kresťanov, najmä v Rusku. Milióny mŕtvych počas kolektivizácie boli výsledkom boľševického útoku na kresťanskú podstatu Ruska. Saramago však nepovažoval za nevhodné práve v období, keď Európa reflektovala skolabovaný komunizmus, zaútočiť na kresťanstvo bohorúhačským dielom. Saramago sa smrteľne urazil, keď portugalská vláda odmietla zaradiť román na listinu diel, kandidujúcich na Európsku literárnu cenu. Na protest sa odsťahoval do Španielska na Lanzarote na Kanárskych ostrovoch.

Saramago sa ekvilibristicky odpútava od reálneho sovietskeho skrachovaného komunizmu. „Sovietska ekonomika bola iba preoblečená kapitalistická ekonomika,” hovorí pre New York Times v roku 2007.86 Pre Saramaga je orwellovským rokom „1984”európska súčasnosť.87 O sovietskom komunizme ako o orwellovskom roku „1984” nehovorí.

Tento vnútorný svet oceňuje Švédska akadémia. Ako keby sa komunizmu ako idei lepšie darilo prežívať na Západe, hoci na dlhý čas zvíťazila na Východe. Francúzsky historik Frangois Furet píše:

„Európa navyše poskytuje pozorovateľovi výhodu porovnávacieho štúdia. Ideu komunizmu tu totiž možno študovať v dvoch politických hypostázach, podľa toho, či bola pri moci prostredníctvom jedinej strany, alebo bola rozptýlená vo verejnej mienke v liberálnych demokraciách, sústredená predovšetkým v miestnych komunistických stranách, ale rozšírená aj mimo ne, v menej militantných podobách.… Zaujímavé, že idei komunizmu sa lepšie darilo v tom druhom svete, aj napriek tomu veľkolepému divadlu, aké predvádzal ten prvý… Idea komunizmu žila dlhšie v mysliach ako v činoch, dlhšie na západe ako na východe Európy. “88

Tieto slová z roku 1995 od francúzskeho historika, ktorý v mladosti sám podľahol čaru komunistickej idei, by mali byť oslobodzujúce pre každého kresťana z východnej Európy, ktorý po skúsenosti s komunizmom zažíva antikresťanského ducha zjednotenej Európy a kladie si otázku, čo robí nesprávne, keď jeho myšlienky narážajú na taký odpor. Prečo by mal robiť niečo nesprávne? Furet mu to vysvetľuje. Prešiel zo sveta, v ktorom sa dlho darilo komunizmu ako mocenskému systému, do sveta, v ktorom sa darilo komunizmu ešte lepšie ako idei. Prečo by mal byť vítaný?

 

Tiene minulosti v Sorosovej nadácii

Veľká kniha má veľkú ozvenu. Tak je to i v prípade Chambersovho Svedka. Doplnok k Svedkovi vznikol v inej dobe a na inom kontinente. Maďarská historička Mária Schmidtová po páde komunizmu bádala v maďarských archívoch a o výsledkoch napísala knihu Zákulisné taje.89 Je to strhujúce čítanie o prepletených osudoch ľudí naprieč zemeguľou i naprieč polstoročím.

Výpoveď Whittakera Chambersa pred HUAC totiž nerozbúrila iba Ameriku. Bola veľmi nepríjemná i pre Stalina, ktorému ničila jeho imidž dobrotivého „strýčka Joea”. Podľa Márie Schmidtovej bolo v Stalinovom záujme ponúknuť svetu iný, zrkadlový obraz toho, čo sa deje. Nie svet bude počúvať o odhalených kremeľských špiónoch, ale svet sa dozvie o amerických špiónoch, ktorí spriadajú úklady proti mladučkým ľudovodemokratickým zriadeniam vo východnej Európe. Stalinizmus vedel, ako ich vyrobiť. A tak museli byť nevinní súdruhovia odsúdení ako americkí špióni. Začalo sa to odsúdením a popravou maďarského ministra zahraničných vecí Lászlóa Rajka v roku 1949 ako agenta západného imperializmu. O pár týždňov v Bulharsku odsúdili a popravili Trajča Roštová, ktorý bol ešte donedávna predsedom vlády. Nasledoval proces s „protištátnym centrom na čele s Rudolfom Slánskym” v Československu a ďalšie vo východnom Nemecku a Poľsku.

Pre tieto procesy bolo treba nájsť osobu, ktorá bude odhalená ako „Pán špiónov”, hlava celej východoeurópskej siete týchto špiónov. Táto úloha pripadla Noelovi Fieldovi. Fieldovo meno bolo medzi tými osobami, ktoré označil Whittaker Chambers za komunistických agentov. Logika procesov mu však prisúdila opačnú úlohu. Podľa žalobcov v procesoch vo východnej Európe mal byť Field americkým špiónom riadiacim potentátov, ktorých si rodná strana chovala na prsiach ako hadov. Field sa v roku 1948 pohyboval v Prahe, kde bol zatknutý a vydaný do Maďarska. Mučili ho a vypovedal tak, ako bolo treba.90 Procesy sa rozbehli celou východnou Európou. Na Slovensku si ľudia starší ako sedemdesiatpäť rokov pamätajú meno Noel Field. Komunistická tlač sa postarala o jeho povesť pavúka, ktorý spriada siete. Dostal sa i do poézie národného umelca Milana Lajčiaka, ktorý ho odsudzujúco vopchal do jedného vreca s uväzneným Gustávom Husákom i Alexandrom Machom.

Field však dopadol lepšie ako tí, ktorých údajne riadil. Z maďarského väzenia vyšiel už po piatich rokoch v roku 1954, v roku, v ktorom ešte len doznievala vlna procesov, na začiatku ktorých bola Fieldova vynútená výpoveď. Na jar 1954 padali v Československu rozsudky v procese s „buržoáznymi nacionalistami” Husákom, Clementisom a Novomeským.

Pravda vždy vychádza na povrch. Keď Fielda prepustili, požiadal i s manželkou maďarskú vládu o politický azyl. S azylom dostal i slušné materiálne zabezpečenie. Field žil v Maďarsku až do smrti v roku 1970. Až do smrti ostal verný komunistickým myšlienkam a ospravedlňoval i tých súdruhov, ktorí ho mučili a dostali do väzenia.91 Jednoducho, pravdu o ňom hovoril Whittaker Chambers, nie komunistickí prokurátori v roku 1949.

Field potvrdil Chambersovu pravdu aj inak. To však zistila Mária Schmidtová až v 90. rokoch v maďarských archívoch. Vo svojich výpovediach pred maďarskou štátnou bezpečnosťou v roku 1954, keď už mal byť prepustený, hovoril Noel Field aj o Algerovi Hissovi. Povedal, že Hiss bol agentom Moskvy, ktorý sa snažil i jeho, Fielda, získať do služieb Moskvy. Hiss podľa Fielda nevedel, že Field už pre Moskvu pracuje, ale v inej sieti.

 

Presne toto vravel o Hissovi a Fieldovi i Whittaker Chambers vo výpovedi pred HUAC v roku 1948. Všetko, čo dlhé desaťročia vychádzalo najavo, potvrdzovalo, že pravdu hovoril štvaný Chambers. Ale najavo vychádzalo, ako sa pravde snažili po desaťročiach zabrániť vplyvné sily.

Pocítila to i Mária Schmidtová, keď sa po páde komunizmu usilovala o prístup do archívov maďarského ministerstva vnútra k materiálom o Fieldovi. Aké to boli sily, ktoré jej bránili v odhaľovaní polstoročia starých reliktov stalinizmu? Boli to zvestovatelia ľavicovo-liberálnej budúcnosti, ľudia zo Sorosovej nadácie. Mária Schmidtová píše: „Novo ustanovená komisia, ktorá mala posudzovať žiadosti o povolenie k štúdiu a v ktorej udávali tón vtedajší šéf Sorosovej nadácie Miklós Vásárhelyi a jeho kolegovia, rozhodla, že mi nahliadnutie do archívu, do materiálov Noela Fielda umožnené nebude.”92 R Fieldovým materiálom sa dostala až po zakročení predsedu parlamentu Gyôrgya Szabada.

Kto bol Miklós Vásárhelyi? Predvojnový komunista, dôverník Matyása Rákosiho. Ako uvádza Schmidtová, v roku 1949, v roku procesu s Hissom v Amerike a Fieldom a Rajkom v Maďarsku, robil spojku medzi Rákosím a Andrejom Gromykom, ktorý bol vtedy veľvyslancom Sovietskeho zväzu v OSN. „Dôverovali mu Sovieti i Rákosi. A dôverovali mu i v roku 1983 Gyôrgy Soros a János Rádár,” hovorí Mária Schmidtová.93 Po potlačení maďarskej revolúcie v roku 1956 bol Vásárhelyi istý čas väznený. V osemdesiatych rokoch sa počas pobytu na Západe spriatelil s Gyôrgyom Sorosom, ktorý ho neskôr presadil za šéfa svojej nadácie v Maďarsku. Po voľbách v roku 1990 si Vásárhelyi sadol do lavice maďarského parlamentu ako poslanec za Zväz slobodných demokratov.94

Vásárhelyiho priateľ a kolega zo Sorosovej nadácie, ktorého Schmidtová nemenuje, jej povedal: „je neprípustné, aby ste označovali ľavicové osoby za špiónov. Nie je možné hovoriť o Fieldovi spôsobom, ako to robíte vy. Postarám sa, aby z vás v Maďarsku nebola historička”.93

Na jeseň 1993 prednášala Mária Schmidtová v New Yorku o nových súvislostiach prípadu Algera Hissa. Uvádza, že po prednáške ju navštívil šéfredaktor časopisu The Nation Vietor Navasky, ukázal jej fotografiu Algera Hissa a povedal jej: „Tento muž stále žije. Dajte si pozor, čo hovoríte. Mohlo by vás to stáť krk.”96 Časopis The Nation bol stalinistickým médiom, ktoré celé desaťročia obhajovalo Hissa ako nevinného. V súvislosti s týmito udalosťami, ktoré opisuje v knihe Zákulisné taje, Mária Schmidtová uvádza, že v redakcii The Nation pôsobil v roku 1993 predseda kuratória Sorosovho Inštitútu otvorenej spoločnosti Aryeh Neier.

Nie je „otvorenosť” v Sorosovom Inštitúte pre otvorenú spoločnosť slovom, za ktorým sa skrýva podpora pre agendy ako reprodukčné zdravie, t.j. podpora potratov, práva sexuálnych menšín, legalizácia prostitúcie, atd‘.? Áno. Nitky, vedúce od agendy komunistov k modernej agende ľavicového liberalizmu, sú niekedy prekvapujúce.

 

Európske komunistické a socialistické strany

Po druhej svetovej vojne sa ľudia v zdevastovanej západnej Európe rozhodovali medzi komunistickými a socialistickými stranami na jednej strane a kresťansko– konzervatívnymi stranami na strane druhej. Winston Churchill alebo Clement Attlee? Alcide De Gasperi alebo Palmiro Togliatti? Ronrad Adenauer alebo Kurt Schumacher? Prvoradé boli otázky ekonomické. Krajina potrebovala hospodársku obnovu. Zoštátňovanie a plánované hospodárstvo, lebo tak káže princíp triedneho boja? Alebo ekonomická sloboda a sociálne trhové hospodárstvo?

Chvíľu to bolo na vážkach. V Nemecku roku 1949 sa kresťanský demokrat Ronrad Adenauer dostal do kancelárskeho kresla väčšinou jedného hlasu (konkrétne toho svojho). Taliansko zažilo tvrdú volebnú kampaň roku 1948, keď sa zdalo, že krajine hrozí komunistický prevrat podobný ako v Československu. Talianskych komunistov financovala Moskva a kresťanským demokratom pomáhala podľa všetkého americká CIA. Zvíťazili kresťanskí demokrati. V Londýne labourista Attlee vystriedal hneď v prvých týždňoch mieru konzervatívca Churchilla.

Ale postupne bola táto súťaž rozhodnutá v prospech kresťanských a konzervatívnych síl. Ľudia chceli lepší život a neuverili, že komunisti a socialisti sú schopní im ho zabezpečiť. Uverili kresťanom a konzervatívcom.

V Nemecku od volieb po voľby rástla volebná podpora kresťanského dvojbloku CDU-CSU. V roku 1957 dosiahla CDU-CSU nadpolovičnú väčšinu parlamentných kresiel. Životná úroveň rástla, dôchodková reforma sa podarila, výroba stúpala, „chrobák” Volks wagen sa stal symbolom blahobytu. Nemci začali chodiť na dovolenku do Španielska. A ešte Nemecko i vyhralo majstrovstvá sveta vo futbale. Optimizmus stúpal. So socialistami to bolo zlé a ešte to tak malo ostať i v šesťdesiatych rokoch.

Vo Francúzsku v päťdesiatych rokoch nebolo možné vládnuť bez kresťanských demokratov a v šesťdesiatych rokoch ovládli politiku gaullisti, ktorí boli tiež súčasťou kresťanskej politickej tradície. V krajinách Beneluxu sa tiež na úkor socialistov stále viac presadzovali kresťanskí demokrati. V Rakúsku boli celých dvadsaťpäť rokov po vojne v úrade spolkového kancelára politici z katolíckej ľudovej strany.

V Taliansku vytvorili hneď po vojne ľavicovo orientovaní filmoví tvorcovia nový filmový smer. Bol to neorealizmus. Nakrúcali sa filmy s vojnovou tematikou ako Rím, otvorené mesto97V režiséra Róberta Rosselliniho a scenáristu Federica Felliniho, ale najmä filmy so sociálnou tematikou o ťaživej situácii obyčajných talianskych ľudí. Boli to Zlodeji bicyklov98V Vittoria De Sicu, člen talianskej komunistickej strany Luchino Visconti natočil Zem sa chveje.

V päťdesiatych rokoch neorealizmus tíško skončil. Prečo? Pretože v Taliansku prišla prosperita pod vládou kresťanskej demokracie. Roho baví pozerať sa na ťaživé príbehy, keď sa ľudia majú v skutočnosti lepšie?

Čo sa teda stalo v povojnovej západnej Európe? Socialisti a komunisti vyzvali kresťanských demokratov na súboj. Vybrali si ihrisko ekonomiky, lebo si mysleli, že to je ich najsilnejšia stránka. Ponúkli ľuďom oslobodenie od „vykorisťovania” kapitálom. Ale ľudia si vybrali ono „vykorisťovanie”, lebo to v skutočnosti znamenalo pre nich lepší život. Bremenom pre západnú ľavicu bolo i odhalenie Stalinových zločinov ako i maďarské udalosti roku 1956.

Ľavici to postupne začalo dochádzať. Nehovoril im to ešte pred vojnou Gramsci v listoch z väzenia? Že je tu kultúrna hegemónia starých síl, najmä katolíckej cirkvi? A že je potrebné narušiť túto hegemóniu? Že treba viesť vojnu o pozície? Že treba zmeniť kultúru? A ľavica čoskoro zistila, že je schopná dosahovať víťazstvá na inom ihrisku, ako je ekonomické. Na ihrisku kultúry.

Neorealistické drámy neboli v Taliansku predzvesťou žiadnej sociálno-ekonomickej revolúcie. Predzvesťou veľkých zmien, a to kultúrnych, bola úspešná čierna komédia. V roku 1961 nakrútil Pietro Germi film Rozvod po taliansky.99V Zápletka je postavená na tom, že v Taliansku stále ešte neboli uzákonené rozvody. Marcello Mastroianni hrá sicílskeho baróna Ferdinanda Cefalú, ktorý by sa rád oženil s mladučkou sesternicou Angelou (Štefánia Sandrelliová). Nanešťastie je už ženatý, a preto pripravuje vraždu svojej manželky Rosalie (Daniela Roccová). Film získal v roku 1962 Oscara za najlepší scenár a bol hitom na celom svete.

Talianski komunisti, na rozdiel od socialistov, sa síce nedostali nikdy do vlády počas trvania sovietskeho komunizmu, ale byť vo vláde nie je jediná forma víťazstva. Politickým víťazstvom je i to, keď stojíte na víťaznej strane vo významnej kauze. V sedemdesiatych rokoch talianski komunisti, socialisti i liberáli ochutnali chuť takéhoto spoločného politického víťazstva v zápase o legalizáciu rozvodu.

V roku 1970 parlament schválil zákon č. 898 o rozvode. Navrhovateľmi boli poslanci Loris Fortuna100 a Antonio Baslini.101 Prvý bol do madarských udalostí v roku 1956 komunista, potom socialista, druhý bol liberál. Schválenie zákona bolo porážkou vládnucej kresťanskej demokracie DC. Spoločný postup liberálov, komunistov a socialistov proti kresťanom sa mal stať modelom pre mnohé budúce situácie. Pritom socialisti boli vtedy partnermi kresťanských demokratov v koaličnej vláde kresťanskodemokratického premiéra Emilia Colomba.102

Toto víťazstvo či porážku si mali všetci zopakovať v tejto veci ešte raz v roku 1974, keď sa konalo referendum o zrušení zákona o rozvodoch. Taliani rozhodli v pomere tri ku dvom, že sa rozvody nezrušia. Kresťanskí demokrati boli za zrušenie rozvodov. Socialisti, ktorí boli koaličnými partnermi vo vláde kresťanského demokrata Mariana Rumora, podporovali v kampani spoločne s opozičnými komunistami zachovanie rozvodov.103

A do tretice v roku 1978 rovnakým spôsobom parlamentná komunisticko-socialistická väčšina ponížila vládnucich kresťanských demokratov a presadila legalizáciu potratov. Poslanec Fortuna bol jeden z neúnavných podporovateľov legalizácie.

Štvrtýkrát porazili komunisti, socialisti a liberáli kresťanských demokratov v referende 17. mája 1981, v ktorom sa rozhodlo o tom, že potraty ostanú legálne.

Spochybňovanie manželstva a nenarodeného ľudského života. In hoc signo vinces! V tomto znamení zvíťazíš!

Komunisti sa zároveň viditeľne dištancovali od komunizmu sovietskeho a dávali najavo svoj demokratizmus. Prečo nie, veď v demokraticky zvolenom parlamente dokázali víťaziť. Toto osamostatnenie dostalo názov „eurokomunizmus” a príklad Talianov nasledovali i iné komunistické strany vo svete.

Komunistická strana stalinistu Palmira Togliattiho, zaťažená spriaznenosťou so skompromitovanou vetvou komunizmu, sa zmenila na stranu eurokomunistu Enrica Berlinguera, ktorá bola schopná víťaziť v moderných kultúrnych vojnách. A takým patrí budúcnosť.

Po páde sovietskeho komunizmu sa preto paradoxne talianskym komunistom otvorili všetky politické možnosti, dovtedy nemysliteľné. Strana sa pokojne premenovala na Demokratickú stranu ľavice a tá je odvtedy hlavnou súčasťou ľavicovej volebnej koalície Olivovník, ktorá sa pri moci strieda s Berlusconiho stranou. Proces premeny komunistickej strany riadil jej predseda Achille Occhetto, ktorý pokračoval vo vedení strany i po premenovaní.

V roku 1998 sa jeho dlhoročný spolubojovník v komunistických radoch Massimo D ‚Alema mohol stať talianskym premiérom, čo bola štyridsať rokov nemysliteľná vec. Rovnako sa člen komunistickej strany od roku 1945, Giorgio Napolitano, mohol stať v roku 2006 prvým (bývalým) komunistom, ktorý sa stal prezidentom Talianska.

V roku 1956 bola Komunistická strana Talianska vnútorne rozdelená v postoji k potlačeniu madárského povstania sovietskou armádou. Napolitano patril ku krídlu, ktoré označovalo povstalcov za kontrarevolucionárov a s Chruščovovým postupom súhlasil. Spolupráca s KSSZ bola preňho kľúčová. V polovici sedemdesiatych rokov mu pre jeho tuhý komunizmus americký veľvyslanec John A. Volpe odmietol udeliť americké vízum.104 Keď sa 1. mája 2011 zhromaždili státisíce ľudí na Námestí svätého Petra v Ríme pri príležitosti blahorečenia pápeža Jána Pavla II., víťaza nad komunizmom, medzi čestnými hosťami bol prítomný i osemdesiatšesťročný celoživotný komunista Giorgio Napolitano. Bol tam ako hlava Talianska.

Komunizmus musel zaniknúť vo východnej Európe, aby v západnej Európe mohli začať komunisti vládnuť. Už nie sú Leninovými najbližšími príbuznými, už sú iba bratrancami. A preto sa im darí. Ako to hovoril Gramsci? Najprv vo vojne o pozície narúšať kultúrnu hegemóniu oponenta. Potom príde vojna manévru, priama účasť na moci.

A talianska kresťanská demokracia? Tá pád sovietskeho komunizmu neprežila. Ešte sa k nej vrátime.

Podobné víťazstvá na poli kultúry ako v Taliansku dosahovali ľavicové strany i v iných európskych krajinách. V sedemdesiatych rokoch presadili legalizáciu potratov vo Francúzsku. Aj tam to dosiahli z opozičných lavíc. V Nemecku a v Rakúsku to urobili vo vláde. Nemeckí socialisti sa dostali do vlády v 70. rokoch vôbec prvýkrát po druhej svetovej vojne. Už koncom 50. rokov sa s tradičnou marxistickou bojovnou rétorikou rozlúčili schválením nového Godesberského programu.

Španielska socialistická strana PSOE bola počas Francovho režimu v ilegalite. Už ku koncu režimu sa stal jej generálnym tajomníkom na kongrese vo Francúzsku Felipe Gonzales. Stranu odpútal od zvyškov ortodoxného marxizmu, v roku 1982 sa stal španielskym premiérom. Začal síce znárodnením spoločnosti Rumasa, ale neskôr jeho vláda privatizovala asi dvesto štátnych podnikov a celkovo sa ekonomicky posúvala doprava105. Kdeže ostala minulosť, kdeže ostala spriaznenosť so Sovietskym zväzom a odpor proti NATO… Symbolom obratu v zahraničnej politike sa stal člen PSOE Javier Solana. Z odporcu členstva v NATO sa stal neskôr generálny tajomník NATO.106

PSOE menila Španielsko na poli kultúry. Už v roku 1985 prijala zákon, ktorým legalizovala potrat, i keď za prísnych podmienok107. Podstatne dálej ako Felipe Gonzales zašiel jeho nástupca José Luis Zapatero. Tento vnuk armádneho kapitána zastreleného frankistami počas občianskej vojny pre odmietnutie bojovať po ich boku,108 zmenil Španielsko na nepoznanie.

V roku 1977 sa konali v Španielsku prvé slobodné voľby po skončení Francovho režimu. Sedemnásťročný Zapatero vo volebnej kampani vylepoval plagáty komunistov aj socialistov. Páčili sa mu marxistické heslá o zoštátňovaní a získaní moci robotníckou triedou. Potom sa rozhodol pre socialistov.19 O štvrťstoročie neskôr už o zoštátnení a diktatúre proletariátu nehovoril. Stal sa kultúrnym revolucionárom.

V roku 2010 schválili Zapaterovi socialisti liberalizáciu potratov a potrat sa vykonáva na požiadanie do 14. týždňa tehotenstva. Ešte predtým v roku 2005 uzákonili manželstvo osôb rovnakého pohlavia, vrátane možnosti adopcie detí.110 Stali sa tak prvou krajinou, ktorá ho uzákonila bez obvyklého prechodného kroku, ktorým býva schválenie registrovaného partnerstva. Španielsky štát už nepozná otca a matku, ale rodiča A a rodiča B.

Zákon o manželstve osôb rovnakého pohlavia pripravil minister spravodlivosti José Fernando Lopez Aguilar. Koncom roku 2005 som mal príležitosť stretnúť sa s ním osobne. Po skončení zasadnutia Bady ministrov EÚ nás náhoda dala dohromady na večeri pri tom istom stole. Pri pohári vína som sa spýtal Aguilara, či by súhlasil aj s legalizáciou mnohoženstva. Aguilar povedal, že nie. Povedal som, že ako odporca homosexuálneho manželstva dostávam niekedy od zástancov otázku: „Kto ste vy, pán Palko, že bránite dvom mužom, ktorí sa majú radi, aby žili spolu v manželstve?” Spýtal som sa Aguilara, ako by odpovedal na analogickú otázku typu:„Kto ste vy, pán Aguilar, že chcete brániť mladíkovi a trom dievčatám, ktorí sa všetci majú radi, žiť v šťastnom manželstve?” Aguilar sa usmial a povedal, že nesúhlasí s mnohoženstvom preto, lebo verejná mienka v Španielsku nie je naklonená tejto myšlienke. Ak by bola, tak by s mnohoženstvom súhlasil.

Na Slovensku v roku 2009 povedala prezidentská kandidátka SDKÚ, KDH a SMK Iveta Radičová svoju definíciu morálky: „To, čo je morálne alebo nemorálne v spoločnosti, je vec spoločenskej dohody tej-ktorej spoločnosti.” Bola to ozvena slov ministra Aguilara.

Od začiatku 90. rokov objavila západná sociálnodemokratická, komunistická i postkomunistická ľavica, že homosexuálna agenda je ďalším ihriskom, na ktorom môže porážať konzervatívnu pravicu. Dnes už s výnimkou Malty a Talianska každá západoeurópska krajina schválila zákon o registrovanom partnerstve alebo manželstve osôb rovnakého pohlavia.

A ľavica má k dispozícii ďalšie témy: podporu imigrácie, ktorou získava ďalších voličov, podporu eutanázie, výskumu na embryách, terapeutického klonovania, legalizácie ľahkých drog… Španielsky expremiér Felipe Gonzales navrhol v septembri 2010 legalizáciu drog na celom svete.111 Považuje to za jediný účinný spôsob boja proti narkomani.

Obnova vojnou zničenej západnej Európy sa diala poväčšine v réžii kresťanských politikov. Keď sa postupne čoraz viac presadzovali socialisti, v ekonomických otázkach nemenili dramaticky politiku kresťanských demokratov. Dramatické zmeny presadzovali na poli kultúry. Územie, ktoré na tomto poli dobyli, už nikdy potom nestratili, ani vtedy, keď museli odísť do opozície.

Triedny boj v Európe zomrel na Západe a po kolapse komunizmu i na Východe. Bratranci si podali ruky a sú jednotní. Ľavica na Západe pochopila, na akom poli možno konzervatívnu a kresťanskú pravicu porážať, takisto komunisti na Východe pochopili, v čom majú zostať nezmenení a, naopak, v čom sa majú zmeniť, ak sa po historickej porážke komunizmu v roku 1989 opäť majú vrátiť k moci.

 

B./9-�-9B

Kto je v Rumunsku novodobým Draculom?

1989 193 084

1990 992 265

 štatistika potratov v Rumunsku

 

Na sviatok Božieho narodenia, 25. decembra 1989, znelo Európou anjelské: „Sláva Bohu na výsostiach a na zemi pokoj ľuďom dobrej vôle.” Vianočný pokoj s dojatím slávili prvýkrát slobodní kresťania vo východoeurópskych krajinách.

Pokoj však nevládol na nádvorí vojenských kasární v rumunskom meste Targoviste. Príslušníci výsadkárskej jednotky Ionel Boeru, Gheorghin Octavian a Dorin Marián Cirlan vypálili zo svojich služobných zbraní na starca a starenu stojacich vedľa seba pri kasárenskom múre. Poprava „Conducatora” Nicolae Ceausesca, rumunského diktátora a jeho manželky Eleny prebehla v takom chvate, že prítomný kameraman ani nestihol začať filmovať. Do celého sveta sa tak rozleteli iba fotografie ležiaceho zastreleného páru.112

Rumunsko bolo jedinou európskou krajinou, kde komunizmus nepadol nežne. Ceaucescova Securitate strieľala do ľudí na uliciach a v dňoch, ktoré predchádzali poprave, zomrelo vyše tisíc ľudí. Rozsudok smrti nad Ceaucescom, za ktorým okamžite nasledovala poprava, vyniesol mimoriadny vojenský tribunál. Bol zriadený Dekrétom Frontu národnej spásy, novej mocenskej štruktúry. Dekrét podpísal 24. decembra Ion Iliescu, vodca Frontu národnej spásy.113 Ceausescu a jeho žena boli poslednými Rumunmi, ktorí boli odsúdení súdom na trest smrti. O dva týždne po ich poprave Front národnej spásy zrušil v Rumunsku trest smrti. Krviprelievanie sa skončilo.

Skončilo? Rozbehlo sa nové legálne krviprelievanie, pri ktorom nepadajú výstrely. Deň po poprave, 26. decembra 1989, Front národnej spásy zvolil Iliesca za prezidenta a dekrétom obnovil legálnosť umelého potratu na požiadanie.114 Trest smrti bez súdu hrozil nevinným nenarodeným deťom.

V Poľsku prebiehali v tom čase pokusy v opačnom smere. V Poľsku boli za komunizmu potraty legálne. Od poloslobodných volieb v júni 1989 boli v poľskom Sejme i Senáte protikomunistickí poslanci. A tí dávali prvé parlamentné návrhy na ochranu života.115 Prečo to bolo naopak ako v Rumunsku? V Poľsku zvrhli komunizmus predovšetkým kresťania. V Rumunsku sa vedenia prevratu proti Ceausescovmu komunizmu chopili predovšetkým komunisti.

Od ranej mladosti kráčal Ion Iliescu k vysokým métam v komunistickej strane. Už v šesťdesiatych rokoch to dotiahol do ústredného výboru strany a do kresla ministra pre mládež. Ceaucescu v ňom videl konkurenciu a zbrzdil jeho ambície. Iliescu sa prepadol v strane na okresnú úroveň. Naďalej však čakal v straníckych radoch na svoju šancu. Fotografia z roku 1976 ukazuje príjemný letný piknik. Elena Ceaucescová hrá akúsi športovú hru a vedľa nej stojí štyridsiatnik Iliescu v košeli s krátkymi rukávmi. Je to idyla. O trinásť rokov pošle ambiciózny komunista Elenu i jej manžela pred popravnú čatu.116

Vplyv vo Fronte národnej spásy mal sedemdesiatročný SiMu Brucan, ktorý sa po druhej svetovej vojne podieľal na perzekúciách nekomunistov. Brucan tvrdil, že povstanie z decembra 1989 nebolo proti komunizmu, iba proti Ceaucescovi.117Bolo tam i veľa komunistov druhého sledu, ako Adrián Nastase alebo Traian Basescu. Front národnej spásy poľahky vyhral voľby v roku 1990, keď iné politické strany nemali prístup do médií. Proti demonštrantom, ktorí protestovali proti Iliescovým manierom, poslal Iliescu obrnené transportéry už začiatkom roka 1990.

Front národnej spásy sa postupne transformoval a vznikli z neho dve hlavné súčasné rumunské strany. Jednou je Sociálnodemokratická strana, ktorú viedol Iliescu, druhou je Demokratická liberálna strana. V roku 2004 sa v druhom kole prezidentských volieb stretli kandidáti týchto dvoch strán. Keď pred televíznom dueli debatovali kandidát sociálnych demokratov Adrián Nastase s liberálom Basescom, Basescu zrazu sebakriticky povedal: „Viete čo je v tejto chvíli najväčším prekliatím Rumunska? To, že Rumuni si musia vyberať medzi dvoma bývalými členmi komunistickej strany.” 118V

Rumuni si vo voľbe medzi komunistom-sociálnym demokratom a komunistom-liberálom zvolili Basesca.

Ich bývalý spoločný šéf vo Fronte národnej spásy Iliescu dekrétom 26. decembra 1989 odstránil anomáliu, ktorá existovala v sovietskom bloku vo vzťahu k potratom. V spoločenstve východoeurópskych ľavicových strán, na ktoré sa komunistické strany transformovali, zavládla jednota. Podpora legálnosti potratov na požiadanie je tmel, ktorý spája ľavicu v celej Európe.

Štatistika potratov v Rumunsku roku 1990 je čosi šialené. Bolo ich takmer milión. Nevdojak vznikajú otázky. írskemu spisovateľovi Bramovi Stokerovi pri vytvorení legendárnej postavy Draculu poslúžilo kruté rumunské knieža z 15. storočia, Vlad Tepes, známy tiež ako Vlad Nabodávač. Ceausescu si ho vážil. Knieža Vlad bol hlavnou postavou rumunského historického filmu Vlad Tepes z roku 1979. Na druhej strane Ceaucesca prirovnávali kritici práve k Vladovi Tepesovi.

Ceausescu bol brutálny politik. Ale keď zoberieme do úvahy legálny masaker, ktorý sa začal diať od roku 1990 v lonách rumunských žien, je naozaj tým jediným, koho možno označiť za Vlada – Draculu modernej rumunskej histórie?

 

 

 

Pred Elfriede tu bola Alexandra Michailovna

„Meradlo sexuálnej morálky sa vždy mení. Nie je v tom nikdy prestávka.” Alexandra Kollontajová v príhovore k anglickému vydaniu Red love

 

„Spamätajte sa, nerozumní, to, čo konáte, je nielen kruté, ale vskutku satanské. Mocou, danou Nám od Boha, exkomunikujeme vás, ak ešte nosíte mená kresťanské…” Patriarcha moskovský a celej RusiTichon, 19. januára 1918

 

Koncom tridsiatych rokov sa Stalin rozhodol povraždiť takmer všetkých ešte žijúcich najbližších Leninových spolupracovníkov, s ktorými Iľjič robil Októbrovú revolúciu. Jednou z mála, ktorých čistka obišla, bola Alexandra Michailovna Kollontajová.119 Bola dcérou cárskeho generála Domontoviča, hrdinu rusko-tureckej vojny. Mladá ruská šľachtičná na prelome storočí prepadla čaru komunizmu. V Leninovej vláde po boľševickom prevrate zastávala funkciu komisárky pre sociálne veci, potom celé desaťročia zastávala diplomatické funkcie.

Kollontajová však vošla do histórie najmä tým, že bola teoretičkou boľševického feminizmu. Vychádzala jednoznačne z premisy klasikov marxizmu, podľa ktorej je manželstvo v buržoáznej spoločnosti zotročením ženy. Hlásala novú boľševickú ženu, ktorá bude slobodná tým, že bude ekonomicky nezávislá od svojho muža. Svoju sexualitu nebude skrývať, vždy slobodne pôjde tam, kam ju srdce bude ťahať, a v tomto zmysle rovnako slobodný má byť i muž. Za výchovu jej detí však viac zodpovedá štát ako ona sama.

O jej názoroch najlepšie vypovedá beletristická tvorba, najmä román Vasilisa Malygina, ktorý vychádzal na Západe pod príznačnejším názvom Red love.120 Hlavnými hrdinami románu sú nadšená mladá komunistka Vasja a jej švihácky manžel Voloďa. Dej je umiestnený do porevolučného Ruska 20. rokov, keď vojnový komunizmus vystriedal NEP. V prvej časti románu obaja milenci žijú svoju revolučnú lásku nepoškvrnenú zradou ideálov. Vo Voloďovej minulosti je však háčik. Je to „amerikanec”, bol v Amerike a napáchol anarchizmom. Pridáva sa k boľševikom, ale je to úprimné?

V druhej časti sa naše podozrenia ukážu ako oprávnené. Voloďa sa vďaka strane stane riaditeľom fabriky. Získa vilu i s kuchárkou a rýchlo si osvojí panské maniere. R pracujúcim sa správa povýšenecky, priatelí sa so všelijakými buržujmi a nepmanmi. Vasja príde za ním a vo vile robí domácu pani. Nie je to ono, spomína na šťastné dni doma, kde bývala v podkrovnej izbičke, spravovala komunálny dom a aktívne pracovala v straníckom výbore. Navyše Voloďa je buržoázny nerestník, má frajerku, nepmanskú fiflenu Ninu. Vzťah Vasie a Voloďu sa rozpadá.

Tretia časť je najdivšia feministická fantázia, akú si možno predstaviť. Vasia sa vracia späť do svojho mesta, domu a manzardky. Dozvie sa, že podnájomník Fedosejev opustil svoju ženu aj s tromi deťmi a dal sa dohromady so židovkou Dorou. Porozumeli si pri pôsobení v kultúrnej komisii miestneho sovietu. Obaja totiž milujú spev. Všetci Fedosejeva odsudzujú a ľutujú jeho opustenú ženu. Nie však Vasia. Čo vari je uplakaná Fedosejevova žena jediná, ktorá má nejaké práva, pýta sa Vasia. Srdce má tiež svoje práva. Keď sa Fedosejev s Dorou majú radi, tak nech si užijú svoje šťastie.

Vasia podľa rovnakého metra koná i vo vlastných vzťahoch. Napíše Nine list, v ktorom dáva požehnanie Nine i Volod’ovi v ich vzťahu. V tej chvíli sa už pozerá na Voloďu ako na svojho brata a na Ninu ako na sestru. Pritom zisťuje, že s Volodom stihla pred rozchodom ešte otehotnieť. Nesmierne sa však teší, ako v rámci práce v straníckom výbore zorganizuje jasle a svojpomoc pre mladé mamičky. Nepotrebuje „žiadnu kuchyňu, rodinný život a podobné nezmysly”.

Jediný v tejto časti, kto javí posledné známky spätosti s realitou, je hlúpa kamarátka Gruša, ktorá s Vasiou býva v manzardke. Gruša verí v Boha, do strany vstúpiť nechce, jej mŕtvy snúbenec bol u bielych. Román sa končí dialógom medzi Grušou a Vasiou:

Gruša: „Dieťa? Vážne? Tak ako môžeš nechať manžela len tak ísť? Necháš dieťa bez otca alebo budeš moderná a pôjdeš na potrat?”

Vasia: „Prečo potrat? Nech dieťa vyrastie. Nepotrebujem muža. To je všetko, čo dokážu – stať sa otcami. Pozri na Fedosejevovú s jej tromi deťmi – nedokázali jej udržať muža, aby neodišiel k Dore.”

Gruša: „To je všetko dobré, ale ako ho chceš vychovať sama?”

Vasia: „Sama? Organizácia ho vychová. Zriadime jasle. A ty v nich budeš pracovať. Máš rada deti. Bude to i tvoje dieťa. Budeme ho mať spoločne.”

Román sa končí tým, ako sa Vasia a Gruša držia za ruky a šťastné bláznivo tancujú po manzardke.

 

V máloktorom románovom dialógu sa tak zračia sny moderných feministiek a iných moderných liberálov. Otca dieťaťu netreba, vychováva ho štát. Otec sa nemusí starať o svoje dieťa. Rodinou mu môžu byť trebárs dve ženy. Toto sú názory feministiek v Európskej únii a v USA začiatkom 21. storočia. V auguste 2010 povedala herečka Jennifer Anistonová: „Čo je rodina? Nemusí to byť nevyhnutne tradičná matka, otec, dve deti a pes menom Spot.” Podľa nej v časoch umelého oplodnenia ženy už nepotrebujú mužov, aby mali deti.121

Kollontajová takéto názory formulovala v dvadsiatych rokoch storočia predošlého, s náskokom vyše osemdesiatich rokov. Nečudo, že aj Lenin bol z Kollontajovej trochu nervózny.

Alexandra Kollontajová premietala revolučné názory i do svojho osobného života. Vojenského inžiniera Kollontaja si zobrala proti vôli rodičov. Ako dvadsaťšesťročná však opustila jeho i malého syna Michaila, aby sa venovala v Európe štúdiu a revolučnej praxi. Jej veľkou láskou sa neskôr stal o sedemnásť rokov mladší námorný boľševický veliteľ Pavel Dybenko. Stal sa z nich zaujímavý manželský pár. Ona bola ženskou tvárou Revolúcie, komisárkou pre sociálne veci, on komisárom pre námorníctvo. Bolo to búrlivé manželstvo a jeho kríza vyvrcholila pokusom Dybenka o samovraždu. Začiatkom dvadsiatych rokov sa rozišli.122 Vzťah Alexandry a Pavla presne kopíruje románový vzťah medzi Vasiou a Voloďom.

V januári 1918 nariadila čerstvá komisárka Alexandra Kollontajová, aby oddiely červeného námorníctva obsadili jeden zo symbolov ruského pravoslávia – kláštor Alexandra Nevského. Kollontajová chcela, aby „Lavra Alexandra Nevského” slúžila na účely komisariátu pre sociálne veci. Námorníci urobili násilný pokus o obsadenie, ale mnísi zvonením zvonov zalarm ováli veriacich na obranu kláštora. Zhromaždilo sa asi dvetisíc veriacich. Tiekla i krv, bol zastrelený kňaz Skipetrov. Pribiehali i vojaci, ktorí bývali v blízkosti kláštora a niektorí sa pridávali k útočníkom, niektorí bránili kláštor. Červenoarmejci museli ustúpiť.123 Boľševici v Smolnom pochopili, že vyrovnať sa s pravoslávnym kresťanstvom nebude také jednoduché.

Kollontajovej prepad kláštora bol tiež impulzom pre patriarchu moskovského a celej Rusi Tichona na vydanie Výzvy z 19. januára 1918, ktorou uvalil na všetkých páchateľov boľševických neprávostí kliatbu.124 V texte výzvy priamo odsudzuje i útok na Lavru Alexandra Nevského.

Kollontajová samozrejme podporovala legalizáciu potratov v Rusku. Aj vďaka nej má sovietske Rusko toto historické prvenstvo. Keď jej politický vplyv poklesol, sústredila sa na pôsobenie v diplomacii. Bola vedúcou sovietskej misie v Nórsku a potom veľvyslankyňou vo Švédsku. Bola vôbec prvou veľvyslankyňou v histórii diplomacie. Možno preto ju Stalin ušetril ako symbol. Neušetril však jej starú lásku Pavla Dybenka. Dybenko bol veliteľom vojenského okruhu, v roku 1938 sa počas čistiek podieľal na likvidácii maršala Tuchačevského, vzápätí sa stal obeťou čistiek sám. Pred zastrelením ho ešte NRVD mučila tak, že ho zatvárala do malej kovovej skrine.125

Historička Beatrice Farnworthová v životopise Rollontajovej tvrdí, že Alexandra svojho Pavla oplakávala a obávala sa, že i sama bude zatknutá. Ak to tak bolo, tak patriarchova kliatba na ňu dopadla zvláštnym spôsobom. Jej súdruhov zo starých čias jedného za druhým posielal Stalin na smrť, ale Rollontajová prežila. Vrahovi svojho muža poklonkovala a slúžila až do svojej smrti v roku 1952, keď umrela takmer osemdesiatročná. Stalin Valkýru Revolúcie skrotil.

V roku 1994 nakrútil britský režisér Ren Cooper dokumentárny film „Vlna vášne. Život Alexandry Rollontajovej”. Rollontajovej prepožičala hlas hviezda britskej kinematografie, poslankyňa britského parlamentu za Labouristickú stranu Glenda Jacksonová. O Rollontajovej sa píšu knihy, štúdie. Východoeurópska komunistka je dodnes ikonou západného feminizmu. Bola sesternica! Sestra!

Alexandra Rollontajová dosiahla úspešnú diplomatickú kariéru v Škandinávii. Nórske kráľovstvo jej udelilo najvyššie štátne vyznamenanie Rád Svätého Olafa. Vo Švédsku bola veľvyslankyňou. Vo Švédsku dosiahla svoj životný úspech pol storočia neskôr iná komunistická feministka, Elfriede Jelinek. Nevieme, či Elfriede Jelinek čítala Rollontajovej romány. Z Rollontajovej feministickej prózy vanie bláznivý budovateľský optimizmus. Z Jelinekovej diela vanie zlosť.

 

 

 

Trojbodové minimum východo-západného ľavicového zjednotenia

 

Po roku 1989 sa uskutočnil plán ideového zjednotenia ľavice zo západnej a východnej Európy, ktorý spočíval v odstránení existujúcich ideových rozdielov. Ten plán nikto nevymyslel, nenapísal, nehlásal. Každý vedel sám od seba, čo má robiť.

Východiskom bolo poznanie, že ľavica nedokázala víťaziť na poli ekonomickom, zato však žala úspechy na poli kultúrnom. Komunisti z Východu mali primát v legalizovaní potratov, socialisti a komunisti zo Západu v tejto agende meškali desaťročia, ale akonáhle si ju s dostatočnou vervou osvojili, dokázali ňou porážať kresťanskú pravicu. To bolo východiskom pre prvý bod plánu:

 

1) liberalizácia potratov a udržanie ich legálnosti je jedným zo zjednocujúcich programových princípov lavice v zjednotenej Európe.

 

Rumunský Front národnej spásy, budúci rumunskí sociálni demokrati, túto anomáliu odstránil tak rýchlo, že ani nestihla doznieť ozvena posledných výstrelov proticeausescovskej revolúcie. Na Slovensku SDĽ Petra Weissa, premenovaná KSS, odrážala v roku 1992 pokusy KDH o zrušenie potratov. Rovnako v Poľsku porazená Zjednotená robotnícka strana sa v 90. rokoch bránila protipotratovým aktivitám kresťanov zo Solidarity.

Počas trvania sovietskeho komunizmu používala komunistická propaganda v studenej ideologickej vojne proti Západu argument „prehnitosti” Západu. Do „prehnitosti” spadala i uvoľnená sexuálna morálka Západu, rozšírenie pornografie, tolerancia či dokonca legalizácia prostitúcie, homosexuálna agenda a rozšírenosť užívania drog, i moderná rocková hudba. To, čo komunistická propaganda zamlčiavala, bolo, že všetky tieto prejavy „prehnitosti” nie sú dielom slabnúceho kresťanského Západu, ale silnejúceho neomarxistického Západu. Že to je dielo bratrancov.

Toto ideové rozdelenie sa zrodilo ešte v prvej polovici minulého storočia. Ruskí komunisti, ako Lenin, Kollontajová a ďalší čosi úspešne rozbehli. Zjednocujúcim prvkom boli potraty, snaha maximálne zapojiť ženy do pracovného procesu, podpora čo najväčšej úlohy štátu pri výchove detí, rýchle rozvody. Komunisti a západná ľavica sa dokázali bez problémov zhodnúť na „dekonštrukcii” histórie kresťanského Západu, teda na kritike všetkého minulého a kresťanského. Po jednom desaťročí však začal sovietsky komunizmus v otázkach rodiny, v ženskej otázke spomaľovať revolučné aktivity a prispôsobovať sa konzervativizmu ruskej spoločnosti. Znechutený Gramsci to pochopil pri návšteve Ruska v dvadsiatych rokoch a uvedomil si, že na Západe to treba robiť inak. Dnes vieme, že Gramsci uspel.

Komunistický Východ teda zastal na polceste. V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch neprijal v kultúrnej oblasti západnú sexuálnu revolúciu a drogovú kultúru. Tým vlastne kritizoval svojich západných bratrancov, nie svojho úhlavného nepriateľa, ktorým bola pravica. Lenže prehral, a preto sa musel prispôsobiť. To je druhý bod zjednocovacieho plánu.

 

2) Koniec hesiel o prehnitosti Západu. Postkomunistická ľavica potichu preberie od západnej ľavice jej kultúrnu agendu.

 

A tak po roku 1989 postkomunisti, rovnako na Slovensku ako aj inde v postkomunistickej Európe, skončili s kritikou sexuálnej revolúcie a v médiách kritizujú pornografiu iba konzervatívni kresťania.

Na Slovensku v radoch ponovembrovej KSS situáciu rýchlo pochopil Peter Weiss. Vedel, že sa netreba báť ani NATO ani EÚ, lebo je tam dosť ideových spojencov. Peter Weiss možno transformoval KSS – SDĽ prirýchlo a prehral mocenský zápas s konzervatívnymi komunistami, ktorí vyniesli do čela strany Jozefa Migaša. Peter Weiss po odchode z SDĽ založil Sociálnodemokratickú alternatívu SDA. Mládežníci tejto strany ako prví v roku 2002 nastolili otázku legalizácie marihuany. Iný bývalý člen KSS Róbert Fico, zakladateľ Smeru, sa roku 2001 vyjadril za legalizáciu užívania marihuany, pričom navrhoval ponechať iba trestnosť jej vyrábania a obchodovania s ňou.

Homosexualita bola kedysi pre komunistov z Východu symbol

„prehnitosti”. Dnes celá postkomunistická ľavica vo východnej Európe prevzala agendu homosexuálneho hnutia do svojho programu a úspešne ju presadzuje. Na Slovensku ju začala presadzovať po roku 1998 práve časť poslancov parlamentu za SDĽ. Poslanec SDĽ Milan Ištván neúspešne predložil zákon o registrovanom partnerstve. Registrované partnerstvá sú aj v programe Ficovho Smeru. Róbert Fico je v úlohe umierneného podporovateľa, ktorý je ochotný túto tému odsúvať do budúcnosti. Dušan Čaplovič tému vo vhodnom okamihu oživuje a pripomenie. Monika Flašíková-Beňová je zas tá, ktorá tému podporuje vášnivo a dôsledne, vrátane adopcie detí homosexuálnymi pármi.

V susedných Čechách presadila registrované partnerstvá sociálna demokracia v spolupráci s Komunistickou stranou Čiech a Moravy. I tá KSČM, ktorá sa nechce rozlúčiť s komunizmom v názve, sa občas ocitá na víťaznej strane. V Maďarsku to tiež presadila bývalá komunistická strana. Na komunistickej Kube ohlasuje Mariela Castrová, dcéra Fidela Castra, že kubánske úrady pripravujú prijatie registrovaných partnerstiev.126

Na kompletnú transformáciu podľa bodu 2 bolo potrebné v podstate iba jedno desaťročie. Ostáva tretí bod:

 

3) Kresťanská tradícia má byť naďalej oslabovaná. Kresťanstvo treba vytláčať z verejnej do súkromnej sféry. Treba podporovať konkurenčné ideológie a náboženstvá.

 

Je to ľavica, ktorá pestuje multikulturalizmus a podporuje imigráciu ľudí z neeurópskych kultúr do Európy. Ľavica hlása rovnosť hodnôt všetkých náboženstiev. Ľavica si nechce pamätať, že Európa vyrástla z kresťanstva, nie z islamu, hinduizmu, či iných náboženstiev.

Východoeurópski komunisti pred desaťročiami sa skôr s pohŕdaním pozerali na šírenie ázijských náboženstiev v západnej Európe. Mladí ľudia v dlhých róbach pochodujúci po ulici a spievajúci „Hare Krišna”? Hviezdy popmusic zo skupiny Beatles, John Lennon, Paul McCartney, Ringo Star a George Harrison, hľadajúce inšpiráciu u indického guru Maharishiho Mahesha? Bol to pre nich smiešny prejav úpadku Západu.

V roku 2002 to bolo inak. Bývalý člen KSS, môj spolužiak z vysokej školy Milan Ftáčnik, vtedy už minister školstva za SDĽ, presadzoval povinnú výučbu jogy na základných školách. Keby joga bola iba obyčajným telocvikom, nebol by to problém. Lenže joga je i duchovné smerovanie. Ak by nejaký kresťanský demokrat chcel zavádzať povinné vyučovanie kresťanského náboženstva na školách, rozpútali by proti nemu peklo, hoci poznanie kresťanstva značne súvisí s poznaním našej kultúry a civilizácie.

Ale povinné oboznamovanie sa so spiritualitou indických jogínov? Podľa liberálnej ľavice iba vítaná pedagogická inovácia. Ftáčnik jogu nepresadil iba pre odpor kresťanských demokratov.

V januári 2008 prehovoril v Európskom parlamente Veľký mufti Sýrie Ahmad Badr Hassoun. Veľký mufti komentoval film Fitna o islamizácii Holandska, ktorý dal vyrobiť holandský politik Geert Wilders. Autori filmu v závere hovoria o pasážach koránu, ktoré sú podľa nich z európskeho hľadiska neakceptovateľné, vzápätí sa ozve zvuk, ktorý pripomína trhanie papiera. Tým sa navodzuje dojem vytrhávania strán z koránu. Film bol uvedený až v marci 2008 a v januári sa nevedelo presne, či a nakoľko sa vo filme ocitne nejaké zneuctenie koránu. Veľký mufti však v januári v Európskom parlamente dopredu k filmu povedal tieto slová: „Ak by došlo po odvysielaní filmu k nepokojom, násilnostiam a krviprelievaniu, zodpovedný bude Wilders. Je to vec Holanďanov, aby ho zastavili.”127

Slušní ľudia pálenie alebo trhanie koránu odmietajú, ale slová Veľkého muftiho boli ospravedlňovaním možného budúceho násilia moslimov. Podobná reakcia kresťanského duchovného na urážanie kresťanských symbolov, k akému v Európe a Amerike dochádza bežne, by bola nepredstaviteľná. Európsky parlament, a ľavica na prvom mieste, Veľkému muftimu srdečne tlieskal.

Trochu horšie je v Európskom parlamente na tom pápež Benedikt XVI. V roku 2009 ľavica v EP navrhla rezolúciu, ktorá odsudzovala pápežovo odmietanie používania kondómov. Rezolúcia len tesne nebola schválená. V belgickom parlamente takáto protipápežská rezolúcia dokonca prešla.

Životný príbeh niektorých ľudí obsiahne celý oblúk ľavicového politického myslenia za posledných šesťdesiat rokov. Na Slovensku je takýmto človekom Miroslav Kusý.

Miroslav Kusý sa v 50. rokoch minulého storočia vydal na dráhu teoretika vedeckého komunizmu. Spolu s Milanom Šimečkom patril ku generácii, ktorá z komunizmu vytriezvela. Po roku 1968 patrili obaja k tomu málu bývalých komunistov, ktorí dokázali proti komunistickej moci statočne bojovať. Dokázali spolupracovať s katolíckymi disidentmi ako Ján Čarnogurský a František Mikloško. Kusý po krátkom politickom angažovaní vo VPN pôsobil v akademickom prostredí.

Kusý bol vždy v napätom vzťahu so slovenskou kresťanskou demokraciou. Bol v tom paradox. Na jeseň 1989 boli súdení v bratislavskom Justičnom paláci členovia Bratislavskej päťky, medzi nimi i Miroslav Kusý. Pred palácom sa zhromaždili desiatky ľudí, ktorí vyjadrovali solidaritu so súdenými. Boli to poväčšine kresťania.

Po páde komunizmu jeho prvá kritika KDH začala hneď po voľbách 1990. Neskôr sa Kusý stal terčom verbálnych útokov prívržencov Vladimíra Mečiara. Liberálni politici, ktorých Kusý podporoval, boli vždy vo vláde s KDH. KDH na Rusého neútočilo. Ale Kusý bol s kresťanskou demokraciou síce nie v intenzívnom, ale trvalom spore.

Kusý je zásadným zástancom ľavicového liberalizmu s jeho predstavou ľudských práv, politického smerovania, ktoré neráta s úlohou náboženstva vo verejnom živote. V roku 2004 počas prezidentských volieb prirovnal kandidatúru svojho niekdajšieho spojenca v zápase s komunizmom, katolíka Františka Mikloška ku kandidatúre kandidáta KSS. Kandidáta KSS považoval za podobný anachronizmus ako kandidáta hlásiaceho sa i vo svojom verejnom pôsobení, nielen v súkromí, ku kresťanskému presvedčeniu.

Týždenník Týždeň uviedol na svojej webovej stránke dokumentárny film Malé dejiny Milana Šimečku.128 Vystupuje v ňom i Miroslav Kusý. S komunistickou minulosťou sa vyrovnáva s pokorou, ktorá budí rešpekt. S úzkostlivou poctivosťou pristupuje ku komunistickej minulosti svojho otca Martin Šimečka. Šimečka hovorí, že keby otec žil, spýtal by sa ho i dnes na niektoré veci. Napríklad ako sa správal v päťdesiatych rokoch, keď ľudí vyhadzovali zo zamestnaní, lebo sa s komunizmom nestotožňovali.

Miroslav Kusý patrí k zakladateľom Nadácie Milana Šimečku. V jej právnej rade donedávna pôsobil i František Mikloško. V posledných rokoch preberá táto nadácia do svojej agendy i podporu práv homosexuálov. František Mikloško preto svoje pôsobenie v správnej rade ukončil.

Vývoj v Európe otvára isté otázky. V päťdesiatych rokoch sa odporcovia komunizmu, najmä kresťania, mohli javiť mladým marxistom ako spiatočníci, na ktorých z hľadiska budúceho spoločenského vývoja nezáleží. Nemuseli im želať ľudsky nič zlé. Ale čo už s ľuďmi, ktorí nechcú pochopiť zákonitosti vývoja? Prirátajme k tomu propagandistickú démonizáciu odporcov komunizmu zo strany režimu. Kto už by sa potom nejako intenzívne zaujímal o osudy týchto ľudí?

Dnes už máme v Európe prvé prípady, tentoraz na Západe, keď sú perzekvovaní ľudia, ktorí nesúhlasia s ľavicovým liberalizmom. Máme za sebou prvé pokusy dostať do väzenia ľudí za ich verbálny prejav nesúhlasiaci s homosexuálnou agendou, čo bol prípad švédskeho pastora Akého Greena z roku 2004. Boli sme svedkami mediálnych manipulácií proti Greenovi, prekrúcania jeho výrokov s cieľom démonizovať ho. Aby ho náhodou niekomu neprišlo ľúto. Na Slovensku sa denník SME, ktorého šéfredaktorom bol Martin Šimečka, postavil v tomto spore proti Greenovi. A už teraz vidno, že ľavicových liberálov nezaujímajú osudy perzekvovaných kresťanov dneška. Tak ako osud perzekvovaných kresťanov pred pol storočím nezaujímal mladých komunistov.

Milanovi Šimečkovi a Miroslavovi Rusému z päťdesiatych rokov by sa javili udalosti rokov 1968 a 1989 ako čosi nepredstaviteľné. Veď nástup komunizmu bol predzvesťou konca dejín. Po páde komunizmu sa môže opäť niekomu javiť svet na konci dejín. Týmto koncom má byť víťazstvo liberálnej demokracie s jej ideológiou ľavicového liberalizmu. Ale sústredený pozorovateľ vidí, že koniec dejín sa konať nebude. Tým sa ale dostáva do postavenia človeka, ktorý nepochopil vývoj, a podľa toho s ním bude naložené.

Miroslav Kusý v mladom veku podľahol čaru komunizmu a považoval ho za finálnu pravdu o človeku a dejinách. Nepochybujem o poctivosti, s akou sa s týmto omylom vyrovnal. Je však v nebezpečenstve, že podľahol čaru novej vízie, ktorej opäť omylom prisudzuje finálnu platnosť.

 

 

Môbiov list víťazov a porazených

 

Komunisti vo východnej Európe zažili v roku 1989 chvíľu poníženia. Všetko, čo hlásali, čo brutálne presadzovali i silou, väznením, či dokonca zabíjaním nesúhlasiacich, bolo v jednej chvíli odmietnuté ako lož. V podstate sa im nič nestalo, ale na tú chvíľu nezabudnú do konca svojho života. Slová ako komunista, komunizmus, ku ktorým sa sami celé roky hlásili, lebo buď im verili, alebo im zaručovali kariéru, sa pre nich zrazu stali nepríjemnými urážajúcimi nálepkami. Všetci by radi na tú minulosť zabudli.

Tí rozhľadenejší z nich však pochopili, že ich minulý a prehratý zápas môže mať pokračovanie. Že v Európe i Amerike prebieha stále nerozhodnutá ďalšia etapa zápasu o interpretáciu večnej otázky: Kto je človek? Aké sú morálne princípy, ktorým má podliehať jeho príchod na tento svet, jeho život v rodine a spoločnosti, jeho odchod zo sveta?

Pochopili, že sovietsky marxizmus prehral, ale že marxizmus kultúrny, postavený na novej antropológii, ktorá je novou vzburou proti biblickému poňatiu človeka, víťazí. Že víťaziaca strana na Západe, to sú ľavicovoliberálne sily, ktoré boli často ich sympatizantmi aj v minulosti. A že Európa je im otvorená.

A tak aj urobili, a tým sa z porazených stali, keď aj nie víťazi, tak víťaziaci.

A kresťania z východnej Európy? V niektorých východoeurópskych krajinách, určite na Slovensku a v Poľsku, boli rozhodujúcou zložkou protikomunistického zápasu. Pád komunizmu bol okamihom ich triumfu. Vstúpili do nového sveta, ktorý mal byť pre nich po rokoch útlaku slobodný. A aj bol. Len zrazu zistili, že ľavicovoliberálne sily na Západe síce pod tlakom západnej pravice boli proti komunizmu, ale že boli i proti kresťanstvu, a teraz po páde komunizmu sú najmä proti kresťanstvu. A zistili, že oni, kresťania, budú v politickom európskom zápase prehrávať. Že sa znovu ocitli na strane, hoc aj nie rovno porazených, ale určite prehrávajúcich.

Prípad Rocca Buttiglioneho to ukázal i tým najnechápavejším.

Vystrihnite si dlhý pásik papiera. Jeden koniec pootočte o stoosemdesiat stupňov a oba konce zlepte. Dostanete plochu, ktorú matematici poznajú pod menom Móbiov list. Keď sa po ňom vydáte prstom jedným smerom, prejdete obe strany plochy a vrátite sa na to isté miesto, z ktorého ste vyšli. Kresťania sa po svojom Môbiovom liste vydali do budúcnosti, mali pocit, že sa zo strany prenasledovaných dostali do pozície víťazov, aby napokon zistili, že sú opäť v pozícii tých, čo sú podozriví, reakční, nebezpeční.

A prečo je to tak? Čo vari kresťania z Východu nemali silných partnerov na Západe? Čo nedokázali na Západe mocné kresťansko-demokratické a konzervatívne pravicové strany porážať svojich ľavicových oponentov vo svojich krajinách práve preto, že sa ukazovali pred svojimi voličmi ako účinná hrádza proti sovietskemu komunizmu? Ale áno, to dokázali. Nedokázali však vrhnúť sa do nového zápasu o antropológiu človeka.

Preto ani nemohli byť svojim východným kresťanským partnerom účinnými spojencami v novom zápase. Dokonca ich niekedy podrážali. S kresťanskými politikmi sa na Západe totiž niečo stalo. Spomeňte si na gramsciovský pochod inštitúciami. Ľavicová ideologická topánočka sa nenápadne poprechádzala i cez pravicovú politiku. A výsledky nie sú nenápadné.

Čo sa teda za posledných päťdesiat rokov na Západe stalo s kresťanskými politikmi? Pozrime sa na zlomové udalosti.

Najprv poďme za oceán. Potom sa vráťme do Európy.

 

 

POZNÁMKY

1 Karí Marx. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Karl_Marx.

2 Friedrich Engels: Origins of the Family, Priváte Property, and State. http://www. marxists.org/archive/marx/works/1884/origin-family/ch02d.htm.

3 Walter Duranty. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Walter_Duranty.

4 Tamže.

5 The Editorial Notebook, Trenchcoats, Then and Now. The New York Times, June 24 1990. http://www.nytimes.com/1990/06/24/opinion/the-editorial-notebook–trenchcoats-then-and-now.html.

6 Gareth Jones (journalist). Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Gareth_Jones_ (journalist).

7 Malcolm Muggeridge. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Malcolm_ Muggeridge.

8 Denial of the Holodomor. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Denial_of_the_ Holodomor.

9 Tamže.

10 George Orwell: The Originál Introduction to Animal Farm, 1945. http://www. crossroad.to/Quotes/communism/animal-farm-intro.htm.

11 Great Purge. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Great_Purge.

12 Joseph. E. Davies. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_E._Davies.

 

13 FDR on World War II. http://caho-test.cc.columbia.edu/ps/10094.html.

14 George Bernard Shaw: On the rocks. Preface. http://www.scribd.com/doc/222098/ On-the-Rocks-by-George-Bernard_Shaw.

15 Whittaker Chambers. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Whittaker_Chambers.

16 Walter Krivitsky. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Walter_Rrivitsky.

17 Elizabeth Bentley. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Elizabeth_Bentley.

18 Alger Hiss. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Alger_Hiss.

19 CHAMBERS, Whittaker: Svédek. Praha: Občanský inštitút, 2005. 639 s.

20 NIXON, Richard M.: Six crises. Doubleday, 1962. http://law2.umkc.edu/faculty/ projects/ftrials/hiss/nixononhisscase.html.

21 JOHNSON, Paul: Dejiny amerického národa. Academia, 1997. 718 s.

22 Tamže, s. 715.

23 Whittaker Chambers. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Whittaker_Chambers 24V „Evil Empire” Speech by President Reagan – Adress to the National Association of

Evangelicals. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=FcSm-KAEFFA.

25 Bibliography for Whittaker Chambers. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/ wiki/Bibliography_for_Whittaker_Chambers.

26 Venona project. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Venona_project.

27V Richard Nixon ‚s „Last” Press Conference (1962). Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=_RMSb-tS_OM. 28V Nixon (Anthony Hopkins) -California Governor Race 1962. Youtube. http://www.

youtube.com/watch? v=qQ0wfzQ9DE0.

29V Nixon – When the president does it, that means that it is not illegal. Youtube. http://

www.youtube.com/watch? v=ejvyDnlTPr8. 30V It s not illegal. Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=uMMP2aG6kik&feature=related.

31 SCHWEIZER, Peter: Reaganova válka. Praha: Ideál, 2007.

32 The Reagans. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/The_Reagans.

33 MEDVEDEV, Žores A. – MEDVEDEV, Roj A.: Neznámy Stalin. Bratislava: Slovart, 2006. 96. s.

34 Yves Montand. http://www.people.com/people/article/0„20098963,00.html.

35 LANGEROVÁ, Žo: Vtedy v Bratislave. Môj život s Oskarom L. Bratislava: Albert Marenčin Vydavateľstvo PT, 2007.

36 CHAMBERS, Whittaker: Svédek. Praha: Občanský inštitút, 2005. 297. s.

37 Patrick J. Flood: Life after Communism. Democracy and Abortion in Eastern Európe and Russia. http://www.uffl.org/vollO/floodlO.pdf.

38 CHAMBERS, Whittaker: Svédek. Praha: Občanský inštitút, 2005. 297. s.

39 Patrick J. Flood: Life after Communism. Democracy and Abortion in Eastern Európe and Russia. http://www.uffl.org/vollO/floodlO.pdf.

 

40 CHAMBERS, Whittaker: Svédek. Praha: Občanský inštitút, 2005. 298. s.

41 Tamže.

42 Vatican Declined to Defrock U.S. Priest Who Abused Boys. New York Times, 25 March. 43V LBJ Daisy Ad. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=JqILSBrhLJk.

 

44 Antonio Gramsci. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Antonio_Gramsci.

45 Tamže.

46 Tamže.

47 Gyorgy Lukács. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Gyorgy_Lukacs.

48 Tamže.

49 Frankfurter Schule. Wikipedia. http://de.wikipedia.org/wiki/Frankfurter_Schule.

50 Prof. Rolf Hecker: Es begann mit einem Theorieseminar in Thuringen. http://www. trend.infopartisan.net/trd7899/t057899.html.

51 Herbert Marcuse. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Herbert_Marcuse.

52 Herbert Marcuse: Repressive Tolerance, 1965. http://www.marcuse.org/herbert/ pubs/60spubs/65repressivetolerance.htm.

53 Angela Davis. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Angela_Davis.

54 Tamže.

55 American Civil Liberties Union. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/American_ Civil_Liberties_Union.

56 Tamže.

57 Elizabeth Gurley Flynn. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Elizabeth_Gurley_ Flynn.

58 Roger Nash Baldwin. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Roger_Nash_Baldwin.

59 Roger N. Baldwin: Freedom in the. U.S.A. and the U.S.S.R. http://www2.law.ucla. edu/volokh/blog/baldwin.pdf.

60 Wilhelm Reich. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Wilhelm_Reich.

61 George Grant: Killer Angel. A Biography of Planned parenthood ‚s Founder Margarét Sanger. http://www.entrewave.com/freebooks/docs/a_pdfs/ggka.pdf.

62 Tamže.

63 Tamže.

64V Hillary Clinton Honors Margarét Sanger at the 2009 Planned Parenthood Honors Gala. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=r4o4WizW2mQ&feature=related.

65V Elia Kazan receiving an Honorary Oscar. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=3YziNNCZeNs.

66 Elia Kazan. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Elia_Kazan.

67 A Statement by Elia Kazan. New York Times, April 15, 1952. http://www.reelclassics. com/Directors/Kazan/kazan-article.htm.

68 Abrahám Polonsky. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Abraham_Polonsky.

69 Daniel Cohn-Bendit. Connexipedia. http://www.connexions.org/CxLibrary/Docs/ CxP-Cohn-Bendit_Daniel.htm.

70 Daniel Cohn-Bendit. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Daniel_Cohn-Bendit.

71 Barrosso Withdraws Commission. DW-World.De. Deutsche Welle, 27. 10. 2004. http://www.dw-world.de/dw/article/0„1577659,00.html.

72 Sixties hero revealed as kindergartner sex author. Guardian, 28 January 2001. http:// www.guardian.co.uk/world/2001/jan/28/kateconnolly.theobserver.

75 Tamže.

74 Z Bruselu ma vyhnal pedofil. Korzár 17. 1. 2005. http://korzar.sme.Sk/c/4547625/ buttiglione-z-bruselu-ma-vyhnal-pedofil.html.

75 Czech president ‚s meeting with MEPs ends in rift. Aktuálne.cz, 5. 12. 2008. http:// aktualne.centrum.cz/ czechnews/clanek.phtml? id=624105.

76 Jack Unterweger. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Jack_Unterweger.

77 Tamže.

78 Ernst Fischer (Schriftsteller). Wikipedia. http://de.wikipedia.org/wiki/Ernst_ Fischer_ (Schriftsteller).

79 Elfriede Jelinek. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Elfriede_Jelinek.

80 Tamže.

81 José Saramago. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Jose_Saramago.

82 Dávid G. Frier: Jose Saramago ‚s O Evangelho Segundo Jesus Cristo: outline of a newer testament. The Modern Language Review. April, 2005. http://findarticles. com/p/articles/mi_7026/is_2_100/ai_n28509170/? tag=content; coll. 85 Doris Lessing. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Doris_Lessing.

84 Júlia Baird: Lowering the Bar. When bad mothers give us hope. Newsweek, May 5, 2010. http://www.thedailybeast.com/newsweek/2010/05/06/lowering-the-bar.html.

85 Harold Pinter. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Harold_Pinter.

86 Fernanda Eberstadt: José Saramago, the Unexpected Fantasist. New York Times, August 26, 2007. http://www.nytimes.com/2007/08/26/magazine/26saramago-t. html? scp=2596&sq=english_literature&st=nyt&pagewanted= 1.

87 Tamže.

88 FURET, Francois: Minulosť jednej ilúzie. Esej o idei komunizmu v 20. storočí. Bratislava: Vydavateľstvo Agora, 2000.

89 SCHMIDT, Mária: Zákulisní taje. Nové aspekty procesu s Algerem Hissem (USA), László Rajkem (Maďarsko) a inscenovaných procesu ve východní a strední Evropé. Praha: Občanský inštitút, 2005.

90 Tamže.

91 Tamže.

92 Tamže, s. 101. 95 Tamže, s. 102.

94 Gabriel Partos: Miklos Vasarhelyi. The Guardian, Thursday 2 August 2001. http:// www.guardian.co.uk/news/2001/aug/02/guardianobituaries2.

95 SCHMIDT, Mária: Zákulisní taje. Nové aspekty procesii s Algerem Hissem (USA), László Rajkem (Maďarsko) a inscenovaných procesu ve východní a strední Evropé.

 

82291480

Praha: Občanský inštitút, 2005. s. 102. 96 Tamže, s. 103.

97Y Rom offene Stadt Film-Trailer. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=xYrfj2uRoKQ.

98V Ladri di biciclette – Offlcial Trailer. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=Oya_ UnisL-Q –

99V Divorce Italian Style. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=QCNadTHjBQo&feature=related.

100 Loris Fortuna. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Loris_Fortuna.

101 Antonio Baslini. Wikipedia. http://it.wikipedia.org/wiki/Antonio_Baslini.

102 Governo Colombo. Wikipedia. http://it.wikipedia.org/wiki/Governo_Colombo.

103 Referendum abrogativo del 1974 in Itália. Wikipedia. http://it.wikipedia.org/wiki/ Referendum_abrogativo_del_1974.

104 Giorgio Napolitano. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Giorgio_Napolitano.

105 Felipe González. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Felipe_Gonzalez.

106 Javier Solana. Wikipedia. http://en.wildpedia.org/wiki/Javier_Solana.

107 Abortion in Spain. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Abortion_in_Spain.

108 José Luis Rodriguez Zapatero. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/José_Luis_ Rodriguez_Zapatero.

109 Tamže.

110 Tamže.

111 Former Spanish Prime Minister Says Legalize Drugs to End Violence. StoptheDrugWar.org. http://stopthedrugwar.org/chronicle/2010/sep/15/former_ spanish_prime_minister_sa.

112 Nicolae Ceaucescu. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Nicolae_Ceaucescu.

113 Romanian revolution of 1989. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Romanian_ Revolution_of_1989.

114 Alexandra Fodor: Making of Romania: the 1989 revolution and the road to democracy. Romania Bussiness Insider. http://www.romania-insider.com/making-of-romania–the-1989-revolution-and-the-road-to-democracy/4912.

115 Patrick J. Flood: Life after Communism. Democracy and Abortion in Eastern Európe and Russia. http://www.uffl.org/vollO/floodlO.pdf.

116 Ion Iliescu. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Ion_Iliescu.

117 Silviu Brucan.Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Silviu_Brucan.

118V Basescu recunoaste ca fost membru in Partidul Comunist. Youtube. http://www. youtube.com/watch? v=yibSUlv_xwO.

119 Alexandra Kollontai. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Alexandra_Kollontai.

120 Alexandra Kollontai: Red love. Seven Arts Publishing Co., New York 1927. http://www. marxists.org/archive/kollonta/red-love/index.htm.

121 Jennifer Aniston: Women Don ‚t Need a Man to Have a Child. ShowbizSpy, August 8, 2010. http://www.showbizspy.com/article/209649/jennifer-aniston-women-dont–need-a-man-to-have-a-child.html.

122 Pavel Dybenko. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Pavel_Dybenko.

123 WYN0T, Jennifer Jean: Keeping the Faith. Russian Orthodox monasticism in the Soviet Union, 1917 – 1938. Texas A&M University Press, 2004.

124 Poslanije patriarcha Tichona 19. janvarja 1918. http://09403.khstu.ru/ studentsbooks/othistory/historyist/poslanie_Tihona.htm.

125 Pavel Dybenko. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Pavel_Dybenko.

126 Nick Miroff: Cuba: For macho Island, an shift on civil unions. Globalpost, July 28, 2011. http://www.globalpost.com/dispatch/news/regions/americas/cuba/110727/ Gay-Marriage-Cuba-Civil-Union-Church-Castro.

127 Henryk M. Broder: How a Film Triggered a Global Panic. Spiegel Online, 20.5.2008. http://www.spiegel.de/international/europe/0,1518,542255,00.html.

128V Malé dejiny Milana Šimečku. Týždeň, 27. september 2010. http://www.tyzden.sk/ filmy/ male-dejiny-milana-simecku.html.


III.KAPITOLA

 

Sexi katolíci z Ameriky

 

 

Verím v prezidenta, ktorého náboženské názory sú jeho osobnou súkromnou záležitosťou.” John Fitzgerald Kennedy, prvý katolícky prezident USA

 

„Štát nemá čo hľadať v spálňach ľudí.” Pierre Elliott Trudeau, katolícky predseda vlády Kanady

 

Môj syn bude prezidentom

„Houston, máme problém…”

Apollo 13

 

 

Mladý muž menom John Fitzgerald Kennedy dostal od Pána Boha toľko darov, že veľká kariéra v politike ho asi nemohla minúť. Šarmantný, vtipný, pokojne očarujúci, s úsmevom, pri ktorom vynikali jeho pekné biele zuby. Narodil sa v roku 1917 v rodine bohatého írsko-amerického podnikateľa Josepha Kennedyho ako druhé z deviatich detí. Otec Joe bol mužom nielen podnikateľského, ale i politického úspechu. Bol mužom Demokratickej strany USA, priateľom prezidenta Franklina Delano Roosevelta, pomáhal mu výrazne vo volebných kampaniach získavať hlasy katolíkov.1

Red vplyvný rozhlasový kazateľ, katolícky páter Charles Coughlin útočil na Roosevelta pre jeho umiernenosť voči Stalinovmu komunizmu, Joe Rennedy využíval svoje styky v katolíckom klére na Coughlinovu pacifikáciu. Rontakty Josepha Rennedyho siahali až do Vatikánu. Najmladšiemu Joeovmu synovi Edwardovi udelil sviatosť prvého svätého prijímania v roku 1939 v Ríme sám pápež Pius XII.

Joseph zastával v Rooseveltovej administratíve viacero postov, jeho politická kariéra vyvrcholila získaním úradu veľvyslanca USA vo Veľkej Británii. Z úradu ho americká vláda stiahla pre jeho výroky, ktorými spochybňoval zmysel americkej pomoci Británii napadnutej Hitlerom. Odvtedy preniesol Joseph svoje politické ambície na svoje deti. A v týchto ambíciách si medze nekládol. Jeho syn sa mal stať americkým prezidentom, a teda najmocnejším mužom sveta. Nič menšieho nemohlo byť za to náhradou.

Prezidentom sa v Joeových plánoch mal stať najstarší syn Joseph Kennedy Junior. Mladý Joseph však zahynul v roku 1944 ako vojenský pilot vo svetovej vojne. Jeho bombardér B-24 zničil počas letu nad anglickým pobrežím výbuch vlastného nákladu výbušnín. Odvtedy mal niesť vlajku rodinných ambícií druhý syn John Fitzgerald. A tejto úlohy sa zhostil dobre.

Veľa nechýbalo a na bojiskách II. svetovej vojny mohol zahynúť aj on. Pri Šalamúnových ostrovoch v Tichom oceáne zaútočil na Kennedyho torpédový čln PT-59 japonský torpédoborec a potopil ho. Veliteľovi Kennedymu a jeho posádke sa podarilo doplávať na najbližší ostrov. Kennedy sám pritom zachraňoval popáleného námorníka. Plávajúc ho vliekol so sebou tak, že v zuboch držal remienok od námorníkovej záchrannej vesty.2 Za statočnosť v boji získal John F. Kennedy viacero vojenských vyznamenaní. Treba poznamenať, že vrchný americký veliteľ v Pacifiku, generál Douglas MacArthur to videl inak. Podľa MacArthura mal Kennedyho čln odpáliť na nepriateľa svoje jediné torpédo a zmiznúť preč. Kennedyho čln sa tam však podľa MacArthura zbytočne dlho potĺkal, čím umožnil Japoncom potopiť ho.3

Po skončení vojny vstúpil dekorovaný vojnový hrdina do politickej arény. V roku 1946 bol zvolený za kongresmana, v roku 1952 za senátora za Massachussets. Stála za ním celá osvedčená otcova volebná mašinéria. John žal úspechy i ako žurnalista. Za knihu Profily odvahy dostal Pulitzerovu cenu. V roku 1953 sa oženil s krehkou, krásnou tmavovláskou Jacqueline Bouvierovou a stal sa z nich populárny pár.

V roku 1960 sa štyridsaťtriročný JFK rozhodol, že splní otcov a svoj sen. Ohlásil svoju kandidatúru vo voľbách tridsiateho piateho prezidenta USA. Bol pekným, mladým, sympatickým mužom. Skúseným senátorom. Vojnovým hrdinom. Oceneným literárnym autorom. Manželom peknej ženy. Pochádzal z bohatej rodiny s rozsiahlym politickým vplyvom. Všetko bolo na jeho strane. Všetko okrem jednej veci. Okrem náboženskej príslušnosti. John Fitzgerald Kennedy bol katolík.

Predchádzajúci tridsiati štyria prezidenti boli episkopaliáni, unitariáni, presbyteriáni, metodisti, baptisti, kvakeri, teda napospol protestanti. Niektorí boli neurčitými deistami. Ale za takmer dvesto rokov ani jeden z nich nebol katolíkom.

USA sa od začiatku rozvíjali ako kresťanská krajina. Bola to však krajina s protestantskou tradíciou. Tradíciou odbojného protestantského ducha osadníkov z lode Mayflower, tradíciou, ktorej neodmysliteľným prvkom bol i antikatolicizmus. Amerika roku 1960 bola demograficky už odlišná od Ameriky osadníkov z Mayflower zo začiatku 17. storočia i od Ameriky Otcov zakladateľov z konca 18. storočia. Žilo v nej už veľa katolíkov írskeho, talianskeho a východoeurópskeho pôvodu, ale k zásadnému zlomu stále ešte nedošlo. Katolícka cirkev, na rozdiel od protestantských, má svoju nespochybniteľnú hlavu, ktorou je pápež. Bude americký prezident poslúchať pápeža, alebo bude slúžiť americkému ľudu? Tieto veci sa stavali proti sebe. Katolícky americký prezident? Stále to znelo čudne.

Kennedy vedel, že jeho katolicizmus sa nemôže nestať témou volebnej kampane. Ukazovalo sa to už počas primárok v rámci Demokratickej strany. Pre Kennedyho úspech v primárkach bolo kľúčové víťazstvo v Západnej Virgínii. V primárkach bol jeho hlavným súperov Hubert Humphrey. Prieskumy ukazovali, že Kennedy spočiatku viedol nad Humphreym v Západnej Virgínii suverénne v pomere štyri ku jednej. Bol totiž známou mediálnou hviezdou. Čím viac však médiá spomínali jeho katolicizmus, tým viac sa virgínski protestantskí voliči prikláňali k Humphreymu.4 Napokon kennedyovská mašinéria zvíťazila a Kennedy sa stal prezidentským kandidátom Demokratickej strany. V novembri 1960 však mal čeliť ostrieľanému bojovníkovi, úradujúcemu viceprezidentovi Richardovi Nixonovi, za ktorým stála zjednotená Republikánska strana.

„Keď som vstupoval do amerického námorníctva, nikto sa ma na náboženskú príslušnosť nepýtal,” upozorňoval Kennedy na svoje vojnové zásluhy. Jeho katolicizmus však neprestával byť témou. Vo voľbách sa očakával jeden z najtesnejších výsledkov v histórii, do volieb chýbali už iba dva mesiace a Nixon v prieskumoch nad Kennedym tesne viedol. Kennedy sa rozhodol, že protestantskú nedôveru musí definitívne a presvedčivo zlomiť. Malo sa tak stať jeho vystúpením 12. septembra 1960 na stretnutí Asociácie duchovných v texaskom Houstone. Bol to historický prejav. V plnej miere to však vieme až dnes.

 

 

Ako katolícky kandidát a protestantskí duchovní položili základy odkresťančenia americkej politiky

„Kennedyho prejav v Houstone bol úprimný, presvedčivý, jasný – a mylný.” Charles Chaput, arcibiskup Denveru, marec 2010

 

Senátor Kennedy mohol trom stovkám protestantských kazateľov v Houstone jednoducho povedať, že katolicizmus sám osebe predsa nie je proti americkým záujmom, a že stavať ich proti sebe je umelé. Zdalo sa mu však, že americkým protestantom to nebude stačiť. Namiesto toho teda v Houstone povedal v podstate to, že jeho katolícka viera nebude mať na výkon jeho prezidentskej funkcie žiadny vplyv:

Verím v Ameriku, kde oddelenie cirkvi a štátu je absolútne.… Verím v prezidenta, ktorého náboženské názory sú jeho osobnou súkromnou záležitosťou. Tieto názory nevnucuje národu a národ ich nevnucuje jemu ako podmienku toho, že môže vykonávať úrad. “S5V Vedel JFK, čo z jeho slov raz vyplynie? Iste, zďaleka nie všetky svoje náboženské názory má katolícky prezident pretavovať do svojej politiky. Prezident krajiny určite nie je vrchným teológom krajiny. Mnohé, z náboženského hľadiska nesmierne dôležité otázky, môžu byť nepodstatnými z hľadiska výkonu politiky, a to už len z toho dôvodu, že pri výkone politiky sa na ne jednoducho nenarazí. Lenže súčasťou náboženského presvedčenia je i morálny hodnotový systém, odpovede na konkrétne vážne otázky života ľudí, ktoré sa niekedy stávajú otázkami politickými. Čo znamená v takom prípade „súkromnosť” politikovho názoru? Že má názory dva? Jeden súkromný, zhodujúci sa s náboženstvom, a druhý, podľa ktorého sa bude riadiť?

JFR v roku 1960 ešte nevedel, aká priepasť sa môže roztvoriť medzi svedomím politika, ktorý by chcel počúvať Magistérium Katolíckej cirkvi, a očakávaniami voličov, ktorí po zmene ducha čias prijali revolučne zmenený hodnotový systém. V roku 1960 bol umelý potrat čímsi ilegálnym a nechutným. Žeby niekto mohol vážne požadovať manželstvá osôb rovnakého pohlavia, nikomu nenapadlo ani vo sne. Tieto otázky neboli politickými otázkami. Panoval v nich totiž konsenzus.

V prejave JFKvari po prvýkrát použil pojem „nevnucovať svoj náboženský názor” iným. Je jasné, že s JKF treba súhlasiť v tom zmysle, že nikomu nemožno nanútiť svoju vieru. Predpokladom viery je jej slobodné prijatie. Inak by nebola vierou. Nikto nemá druhého pod hrozbou sankcie nútiť, aby prijal fakt, že v Bohu sú tri božské osoby. To však neznamená, že sa politik nemá snažiť niektoré svoje názory, týkajúce sa správy vecí verejných, trebárs i tie, ktoré vyplývajú z jeho náboženstva, presadzovať i politicky formou zákona a urobiť tak ich rešpektovanie záväzným pre všetkých.

Kennedy floskulou „o nevnucovaní náboženského názoru iným” inšpiroval v nasledujúcich rokoch celé batalióny „kresťanských” politikov, ktorí ju usilovne opakovali a zdokonaľovali. Pritom sa za ňou po celý čas skrýval dvojnásobný trik. Po prvé, každá zmena akéhokoľvek zákona, ktorú politici presadia, je predsa „vnútením” predstáv týchto politikov všetkým členom spoločnosti. Zákon platí pre všetkých, i tých, ktorí s jeho obsahom nesúhlasia. Po druhé, celé desaťročia túto floskulu používali „kresťanskí” politici na ospravedlňovanie svojej podpory pre politiku potratov či pre požiadavky homosexuálnej lobby. Lenže názory, že ľudský plod nemožno zahubiť, že manželstvo je unikátnym zväzkom muža a ženy, nie sú špecificky katolícke, dokonca ani špecificky kresťanské. Sú vlastné aj iným náboženstvám a za svoje ich prijímajú i mnohí ľudia, ktorí sa k žiadnemu náboženstvu nehlásia.

O štvrťstoročie použil Kennedyho tézu „o nevnucovaní náboženského názoru” otvorene a priamo v súvislosti s umelým potratom iný významný katolícky politik Demokratickej strany. Bol to guvernér štátu New York Mario Cuomo. Cuomo v známom prejave na Katolíckej univerzite Notre Dame v roku 1984 potvrdil schizofrenické rozpoltenie liberálnych katolíckych politikov v otázke potratu. Otvorene povedal, že ako katolík s potratom nesúhlasí, a že jeho žena Matilda by na potrat nikdy nešla. Zároveň povedal, že ako guvernér sa tým riadiť nebude, lebo sú tu aj nekatolíci a neveriaci, ktorí to môžu vidieť inak.6 Cuomo bol s Kennedyovcami spriaznený aj rodinnými putami. Jeho syn Andrew si zobral neter JFK Kerry Kennedyovú. V roku 2005 sa rozviedli. Andrew Cuomo je dnes v tom istom úrade guvernéra štátu New York, ako bol jeho otec. V roku 2011 guvernér Andrew Cuomo presadil manželstvá osôb rovnakého pohlavia.

Dnes túto politickú líniu, ktorá je v úplnom rozpore s učením katolíckej cirkvi, reprezentujú katolícki politici Obamovej Demokratickej strany ako Obamov viceprezident Joe Biden a bývalá predsedníčka Snemovne reprezentantov Nancy Pelosiová.

Polstoročie po houstonskom prejave, v lete 2010 navštívil Slovensko katolícky arcibiskup z Denveru Charles Chaput. Chaput ešte na jar 2010 predniesol prejav venovaný analýze Kennedyho prejavu a jeho následkov na americkú politiku. Chaput predniesol svoj prejav „na mieste činu”, tiež v Houstone, a to na miestnej Baptistickej univerzite.

Podľa Chaputa bol Kennedyho prejav „úprimný, presvedčivý, jasný – a mylný”.w Kennedy ním podkopal úlohu veriacich kresťanov v politike, i keď si to nemusel uvedomovať.

Kennedyho tvrdenie, že oddelenie cirkvi a štátu má byť absolútne, podľa Chaputa nezodpovedá skutočnému duchu americkej ústavy a nebolo úmyslom Otcov zakladateľov. Títo chceli iba zabezpečiť, aby štát zákonmi neuprednostňoval jednu vetvu kresťanstva pred inou. Kennedyho prejav však odštartoval proces, ktorý mal vytláčať z verejného života všetky vetvy kresťanstva. Tento proces je podľa Chaputa založený práve na Kennedym načrtnutej idey „sprivátnenia”, „zosúkromnenia viery”, vychádzajúcej z predstavy, že svedomie politika nemusí byť vedené učením cirkvi.

Čo vlastne hovorí kresťanský politik, keď hovorí, že nebude hlasovať za obmedzenie potratov? Keďže je kresťan, vyznáva Boha a uznáva jeho príkazy. Hovorí, že vo svojom vnútri uznáva veľké zlo umelého potratu, ale že ako politik bude viac poslúchať ľudí ako Boha. Táto rozpoltenosť vedie k duchovnému chaosu a k zovšedneniu veľkého zla.

Prejav Kennedyho v Houstone sa ukázal ako kľúčový pre jeho budúci úspech. O dva mesiace nato tesne porazil Nixona a dosiahol Biely dom. S Jacqueline tvorili hviezdny prezidentský pár snov, Biely dom prirovnávali novinári ku Camelotu kráľa Artuša. Šarm a sexappeal JFK vyžaroval do sveta sen šesťdesiatych rokov.

Publicista Charles Colson, zhodou okolností bývalý poradca Richarda Nixona, vo svojej knihe Kingdoms in conflict porovnáva postoj Kennedyho a jeho nasledovateľov s postojom katolíckeho publicistu Hilaira Belloca v roku 1906.88 Katolík Belloc kandidoval do britského parlamentu a v anglikánskom Anglicku sa rozhodol čeliť protikatolíckym predsudkom takpovediac konfrontačné. Postavil sa pred voličov s ružencom v ruke a povedal im: „Som katolík. Pokiaľ je to možné, chodím na omšu každý deň. Kedy je to možné, padám na kolená a toto sa modlím. Ak ma odmietnete pre moje náboženstvo, poďakujem sa Bohu, že ma ušetril tej nedôstojnosti byť vaším zástupcom.” Voliči Belloca zvolili.

Kennedy sa vydal po inej ceste. Pripomeňme si začiatok. Na začiatku stál talentovaný katolícky politik, ktorý sa veľmi chcel stať prezidentom Ameriky. A boli tam americkí protestanti, žiarliví na hroziacu stratu svojho dvestoročného politického primátu. Na videu sú zachytené otázky, ktoré kladú Kennedymu v diskusii po prejave. Opakovane sa pýtali na Vatikán. Kennedy im ponúkol takú víziu výkonu funkcie prezidenta, pri ktorej je jeho katolíctvo v podstate bezvýznamné. Nikto, vrátane samotného Kennedyho^ asi v tej chvíli ešte nechápal, že táto cesta vedie do stavu, keď sa má stať bezvýznamným i príslušnosť prezidenta k akejkoľvek kresťanskej cirkvi. A že platiť budú protestanti i katolíci.

Kennedyho pozemskú púť ukončila guľka z pušky Lee Harveya Oswalda o tri roky neskôr v texaskom Dallase. Texas mu bol osudný. Ale to nebola najväčšia tragédia rodiny Kennedyovcov.

 

 

Liberálny lev senátu

„Dúfam, že budeš vždy taký dobrý a zbožný, ako si dnes. “ pápež Pius XII. sedemročnému Edwardovi Kennedymu

 

V oných šesťdesiatych rokoch mi môj otec ako dieťaťu hrdo pripomínal: „John F. Kennedy bol prvý katolík v úrade amerického prezidenta.” A tak som sa stal fanúšikom rodiny Kennedyovcov.

Boli časy, keď aj na Slovensku takmer každý poznal meno Kennedy. Aj na Slovensku ľudia rozpoznali, že na tej rodine niečo je. Že sú to nielen politici, ale že sú to i „celebrity”, i keď sme vtedy to slovo ešte nepoznali. John alias Jack, Róbert alias Bobby, Edward alias Teddy. Všetci mali inteligenciu, dravosť, humor a šarm. Johnovo a potom Róbertovo zavraždenie otriaslo Američanmi i svetom, a spomínam si, ako i na Slovensku obyčajní ľudia v diskusiách tieto veci rozoberali. Mal v zavraždení prezidenta prsty viceprezident Johnson? Samozrejme, že to bola hlúposť, ale viedli sa o tom debaty ešte i medzi deťmi. Vzala si Jackie, vdova po JFR, miliardára Onassisa z lásky alebo pre peniaze? I obyčajné robotníčky to riešili.

Rennedyovci stelesňovali úspech i tragédiu. John bol prezidentom, Róbert ministrom spravodlivosti, Edward bol štyridsaťšesť rokov senátorom. Keď v roku 1968 Róbert Rennedy kandidoval na prezidenta, ako ich fanúšik som si vravel, že by to bolo skvelé, keby vyhral. Keď ho počas primárok zabila guľka vraha, detsky som sa pýtal: Je tam ešte nejaký brat? A mohol by byť prezidentom?

A bol tam ešte Edward. Mal to našliapnuté dobre, už šesť rokov bol senátorom za štát Massachussets. Čoskoro však naňho padol tieň. Jeho Oldsmobile jednej noci v roku 1969 padol do mora na ostrove Chappaquidick. Edward šoféroval. Podarilo sa mu vyplávať, ale spolujazdkyňa Mary Jo Ropechne sa utopila. Edward to oznámil úradom až na druhý deň. Súd mu vymeral dva mesiace väzenia podmienečne.

Komukoľvek inému by to zruinovalo kariéru. Nie však Kennedymu. Rennedyovci vždy boli miláčikmi médií. Vedeli to s nimi. „Či je to vari hrozná kliatba našej rodiny?” pýtal sa Edward v televíznom vystúpení po tragédii v Chappaquidicku.9V Tým sa postavil do úlohy obete krutého osudu. Štvrtej v rade, po jeho starších bratoch. V skutočnosti obeťou jeho nezodpovednosti bola utopená mladá žena. Voliči v Massachussets však jeho interpretáciu akceptovali. Aj naďalej ho volili za senátora za svoj štát.

Alkohol, ženy, smrť, moc… V celoamerickom meradle však Edward Rennedy už nikdy potom nebol hrdinom bez bázne a hany. Za prezidenta kandidoval v roku 1980, ale prepadol. Tieň utopenej dievčiny bol prítomný. Vtedy som už jeho fanúšikom nebol, fandil som Ronaldovi Reaganovi. Vtedy už mnoho katolíkov v Amerike i mimo nej vedelo, že byť hrdý na úspechy katolíckych Kennedyovcov je vec sporná.

Kennedyovskú rodinu totiž postihla tragédia tragédií. Horšia ako úmrtia Edwardových troch starších bratov. Horšia ako informácie o nezriadenom súkromnom živote a manželských neverách zosnulého prezidenta Kennedyho, ktoré nezadržateľne prenikali na verejnosť do médií dlhé roky po jeho smrti.10 Horšia ako ľámy o väzbách rodiny na mafiu.11

Práve ten z bratov, ktorému bola dopriata neuveriteľne dlhá politická kariéra, využil kariéru na bezpodmienečnú, dôslednú a vášnivú podporu kultúry smrti. Ako chlapec prijal prvé sväté prijímanie z rúk pápeža. Ešte v roku 1971, už ako skúsený politik, stál na pozíciách pro-life. V liste z 3. augusta 1971 napísal: „Verím, že či už chcený alebo nechcený, ľudský život má, a to i v počiatočných štádiách, určité práva, ktoré musia byť uznané – právo narodiť sa, právo milovať, právo vyrásť.”12

Tento postoj je jasný. Už nikdy ho potom Edward Kennedy nezopakoval.

Edward Kennedy sa stal zástancom neobmedzeného práva na potrat, zástancom manželstva osôb rovnakého pohlavia a podporovateľom neobmedzeného výskumu na kmeňových bunkách. Bol takým vášnivým zástancom práva na umelý potrat, že ako senátor hlasoval i proti zákazu potratu čiastočným narodením. Táto najbarbarskejšia metóda spočíva v tom, že dieťaťu, ktoré je už v deviatom mesiaci tehotenstva, a teda pripravené narodiť sa, potratár prepichne lebku, vysaje mozog a potom ho vytiahne z tela matky.

Ako sa to stalo? Ako sa z predstaviteľa rodiny, ktorej katolicizmus je neodmysliteľnou súčasťou jej imidžu, stane politik, ktorý takmer štyri desaťročia otvorene a dôsledne popiera učenie Magistéria Katolíckej cirkvi?

V roku 1964 sa v sídle rodiny Kennedyovcov v Hyannisporte stretli s členmi rodiny viacerí liberálni katolícki kňazi, teológovia, univerzitní právnici, aby diskutovali o postoji katolíckych politikov k hlasovaniu za potraty. Ich mená sú známe: Albert Jonsen, Joseph Fuchs, Róbert Drinan, Giles Milhaven, Richard McCormick a Charles Curran. Ako spomína na stretnutie Giles Milhaven: „Hoci sa teológovia nezhodli vo viacerých otázkach, všetci sa zbližovali na istom základe,… a síce, že katolícky politik môže s čistým svedomím hlasovať za potraty.”13

Toto stretnutie považujú analytici kennedyovskej histórie za dôležité pre neskorší prerod Edwarda Kennedyho na šampióna liberalizmu. Známa pro-choice organizácia NARAL – National Abortion Rights Action League hodnotí každoročne, na koľko percent sa hlasovanie amerických politikov zhoduje s jej videním sveta. U Edwarda Kennedyho sa opakovane objavovalo hodnotenie 100%.14

Nebolo možné nevšimnúť si, s akou vášňou a zaujatím bojoval Edward Kennedy za kultúru smrti. Práve odtiaľ pochádza i jeho obdivné označenie „Lev senátu”. Pamätné je jeho vystúpenie v Senáte proti sudcovi Róbertovi Borkoví, ktorého nominoval v roku 1987 prezident Reagan za sudcu najvyššieho súdu. Od 60. rokov, ale najmä od pamätného roku 1973, keď Najvyšší súd USA v kauze Roe verzus Wade rozhodol o zákaze zákazu potratov v jednotlivých štátoch USA, sa každej zmene v zložení najvyššieho súdu pripisuje veľký význam. Najvyšší súd totiž svojím výkladom ústavy mení kultúru krajiny viac ako kongres volený vo voľbách. Róbert Bork bol konzervatívny kandidát. Od jeho voľby si kresťansky zmýšľajúci ľudia sľubovali i zvrátenie verdiktu v Roe vs. Wade.

Útok, ktorý proti Borkoví viedol Edward Kennedy, bol brutálny. Svojím i televíziou prenášaným prejavom, ktorý dostal názov „Amerika Róberta Borka” Borkovú kandidatúru celkom zničil.15v „V jeho prejave nebol presný ani riadok,” povedal neskôr Bork, ktorý sa sudcom najvyššieho súdu nestal. Americká angličtina bola obohatená o nové slovo „borked”. Odvtedy niekoho „borkovať” znamenalo úplne ho zničiť. Zásluha patrila najmä katolíckemu politikovi Edwardovi Rennedymu.

 

 

 

2009 – smrť, pohreb a veľmi čierny humor

Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.”Mt, 25, 40

 

Edward Kennendy zomrel 25. augusta 2009 na rakovinový nádor na mozgu. V Senáte účinkoval takmer štyridsaťsedem rokov.

Sú veci, akými sa javia, tým i sú. Katolícky pohreb Edwarda Rennedyho vyzeral ako veľkolepá oslava zomrelého, jeho života a politiky. V televízii ho videli milióny ľudí. Dvojhodinové video je dostupné na Youtube.16V Bohoslužby sa konali v Bazilike Našej Panej ustavičnej pomoci v Bostone. Svätú omšu slúžil bostonský kardinál Sean O’Malley. V laviciach sedeli celebrity celých USA. Prezident Obama, exprezidenti Bush mladší, Clinton, Carter, senátori, kongresmani, hollywoodske hviezdy ako Jack Nicholson, guvernér Ralifornie Arnold Schwarzenegger.

Rázeň mal kňaz Mark Hession. Okrem iného povedal o Kennedym toto: „Naša nádej, naša dúfajúca kresťanská nádej je, že plody jeho pôsobenia ako politickej a verejnej osoby ho dobre pripravili pre Božie kráľovstvo.”

To mal byť čierny humor z kazateľnice? Tak si ešte raz pripomeňme, ako Kennedy ako politik hlasoval. Predstavte si deväťmesačné dieťa tesne pred narodením. Potratár si ho otočí tak, aby opustil lono matky nožičkami. Vytiahne celé telíčko z lona okrem hlavičky. Potratár vsunie do lona nožnice a cez zátylok hlavičku prepichne. Potom trubičku vsunie do hlavičky a vysaje mozog. Senátor Kennedy hlasoval za to, aby táto procedúra bola naďalej legálna. Aj to sú tie plody politického pôsobenia. Je správne dúfať, že Edward Kennedy bol spasený. Nie však vďaka jeho politickému pôsobeniu, ale napriek nemu.

Odzneli aj slová z Evanjelia podľa Matúša: „Bol som nahý a zaodeli ste ma…” A možno ste ma nezaodeli, ale ste mi pichli nožnice do hlavičky… Hlavnú chváloreč predniesol v katedrále prezident USA. Barack Obama o Kennedym povedal: „Bol zástancom tých, ktorí nemajú nič.” Samozrejme, Obama mal na mysli starostlivosť o chudobných, ale nezíde vám na um hneď, že ak niekto nemá naozaj nič, tak sú to tie potratené deti?

Súčasťou sv. omše sú i prosby veriacich. Kennedyho prasynovec Jack Schlossberg predniesol túto prosbu: „Za nové obdobie nádeje, ako ho predvídal môj strýko Teddy, v ktorom budeme stúpať k našim najlepším ideálom a zavrieme knihu starej politiky rasy a pohlavia, skupiny proti skupine, heterosexuálov proti gayom. Prosme Pána…”

Nuž, ak to má byť tak, ako to predvídal strýko Teddy, zaprisahaný podporovateľ homosexuálnych manželstiev, s takou prosbou by som Pána radšej neobťažoval…

Zdalo sa, že v katedrále sa všetkým zdalo všetko úplne normálne.

Lenže v Amerike žijú tisíce ľudí, ktorým sa to nezdá normálne. Ozvali sa i teraz, kňazi i laici. Nikto z nich nespochybňoval, že Edward Kennedy má mať katolícky pohreb. Bolo zverejnené, že Edward Kennedy prijal pred smrťou sviatosť zmierenia. Títo ľudia neposielali Edwarda Kennedyho do pekla. Vedeli, že do niekoľkých minút pre smrťou človeka sa zmestí celý vesmír. Že o spáse sa rozhoduje medzi ním a Bohom a že sa za Kennedyho spásu treba modliť.

Tí ľudia však prosili katolícku hierarchiu, aby bol pohreb primeraný tomu, že Kennedy pred tvárou sveta presadzoval desaťročia opak toho, čo učí Magistérium Katolíckej cirkvi. Vyjadrovali názor, že súkromný pohreb bez médií by bol vhodnejší ako mediálne divadlo. Vyjadrovali obavu, že pohreb vyznie ako oslava celoživotnej vzbury Kennedyho proti učeniu cirkvi. Ich obavy sa naplnili.

Phil Lawler z redakcie Catholic Culture to vystihol: „Týždeň po pohrebe Edwarda Kennedyho otázka nestojí tak, či si senátor z Massachussets zaslúžil katolícky pohreb, ale či si zaslúžil ceremoniál verejných ovácií, ktoré sa nezasvätenému pozorovateľovi mohli zdať ako neformálne svätorečenie.”17 Judie Brownová, členka Pontifikálnej akadémie pre život, uviedla: „Celá tá paródia, od televíznych kamier až k divadlu samotnému, prekonáva všetko, čo som za 65 rokov života zažila.”18

Americkí biskupi zachovali mlčanie. Kritika spôsobu pohrebu by bola nepochybne verejnou kritikou bostonského kardinála. Výnimkou bol biskup Bene Henry Gracida z Corpus Christi z Texasu, ktorý uviedol, že na pohrebe bolo toľko chybného, že nevie, kde skôr začať.19 Na svojom blogu píše o „nevhodnosti grandióznej oslavy jedného z najnotorickejších katolíckych rozkolníkov”. Biskup Gracida si uvedomuje delikátnosť svojho verejného komentovania: „Obávam sa, keby som ako biskup šiel do podrobností tohto škandálu, škandál by bol ešte väčší, a preto nechávam hovoriť laikov.”

Pohreb je okrem iného akt milosrdenstva, lásky. Mnohí kritici formy zdôrazňovali, že kardinála O’Malleyho považujú za dobrého a súcitného muža. Láska však musí byť sprevádzaná pravdou. Pravdu však nebolo počuť. Otázka je, či v čase okolo pohrebu už jednoducho nie je na pravdu neskoro. Otázka je, ako sa má cirkev správať k ľuďom ako Kennedy ešte počas ich života, nielen pri ich pohrebe.

Presne na to poukázal kňaz Roger Landry v Anchore, časopise diecézy, do ktorej patril aj Edward Kennedy. Podľa Landryho škandál bol dôsledkom toho, že duchovní pastieri hlásali morálne zása dy príliš všeobecne. Katolícky politik, ktorý ich porušoval, neriskoval žiadne dôsledky. Landry hovorí, že táto stratégia zlyhala. „Výsledok je ten, že senátor Kennedy, zástupy ďalších katolíckych politikov a milióny laikov si z toho vyvodzujú to, že učenie cirkvi na obranu života nemôže byť až také dôležité, keď ho možno tak dlho a verejne porušovať úplne beztrestne.”20

Ak bol život Edwarda Kennedyho najmä jeho problémom ako katolíckeho politika, jeho pohreb sa stal problémom pre katolícku cirkev.

Dráma katolíckej politickej rodiny však nekončí ani pohrebom patriarchu Edwarda. Niekoľko týždňov po pohrebe vyšla najavo korešpondencia medzi biskupom Thomasom Tobinom a synom zosnulého Edwarda Patrickom Josephom Kennedym. Kennedyho syn bol už členom Snemovne reprezentantov za štát Rhode Island. Biskup ho listom neverejne už v roku 2007 požiadal, aby nepristupoval k svätému prijímaniu, lebo jeho podpora politike potratov je nezlučiteľná s katolíckou vierou.21v

Kennedyovci boli v Amerike katolíckou rodinou č. 1. Sobášili ich kardináli, ich deti krstili arcibiskupi. Cirkevní predstavitelia, ktorí pochovávali senátora Kennedyho, o ňom hovorili ako o „Tedovi”. Hovorili, že často do tejto katedrály chodil.

Našiel sa jeden katolícky prelát z jeho diecézy, ktorý by mu bol za tie desaťročia povedal tvrdo do očí, že ide proti učeniu cirkvi v najvážnejších veciach? Ted, ideš proti Bohu… Tak ako to urobil biskup Tobin Edwardovmu synovi?

Pohreb senátora Kennedyho nebol prvým sporným momentom tohto druhu. Podobný pohreb sa odohral deväť rokov predtým za severnou hranicou USA. Bol to štátny pohreb, katolícke obrady sa konali v Bazilike Notre Dame v Montreali.

Poďme do Kanady.

 

 

Katolícke piruety

„Zvrhnime totemy, prelomme tabu. Alebo lepšie, považujme ich za zrušené. Skrátka, buďme inteligentní.” Pierre Elliott Trudeau, katolícky premiér Kanady

 

Kráľovná sa rozlúčila s predsedom vlády a každý sa pohol na opačnú stranu sály. Predseda vlády v tej chvíli urobil za chrbtom odchádzajúcej kráľovnej neuveriteľnú vec, ktorú Buckinghamský palác ešte asi nezažil. Urobil piruetu. S jednou rukou nad hlavou, na špičke nohy sa otočil okolo vlastnej osi a pobral sa svojou cestou.

Udalosť zachytil fotograf Doug Ball a jeho fotografia patrí k ikonickým fotografiám 20. storočia.22 Stalo sa to 7. mája 1977 na summite krajín G7. Kráľovnou bola Alžbeta II. Predseda vlády nebol britským premiérom, ale Alžbeta II bola formálne aj jeho kráľovnou, lebo krajina predsedu vlády je súčasťou Britského Commonwealthu. Bol to predseda vlády Kanady Pierre Elliott Trudeau.

Pirueta vyjadrovala podľa Balia Trudeauov „nekonformizmus, jeho demokratické pohŕdanie aristokratickou pompou”. Trudeau týmto gestom chcel protestovať proti striktnému protokolu kráľovského dvora, ktorý rozlišoval medzi hlavami štátov a predsedami vlád. Samozrejme, Trudeauova rebélia nebola spontánna. Ako neskôr prezradili jeho spolupracovníci, Trudeau ju mal dopredu pripravenú a piruetu dokonca nacvičoval.23

Tento muž nacvičovanej rebélie bol najpopulárnejším premiérom v kanadskej histórii. „Trudeaumánia” trvala v Kanade takmer dve desaťročia. Pierre Trudeau sa stal najprv ministrom spravodlivosti v roku 1967 a už o rok premiérom. V tom čase už mal takmer päťdesiat rokov, ale napriek tomu svojím správaním stelesňoval hippiesáckeho ducha rokov šesťdesiatych. Všetci jeho predchodcovia v úrade premiéra vyžarovali serióznosť, v ňom sa krížila politická tvrdosť a cieľavedomosť s výčinmi pubertálneho mládenca. Nosil mierne strapatý účes, do parlamentu občas prišiel v sandáloch, s obľubou objímal a bozkával na verejnosti ženy. „Nerád som bozkával detičky, ale neprekážalo mi bozkávať ich mamičky,” hovoril. „Najväčšia pophviezda, akú táto krajina zrodila,” povedal o ňom umelecký kritik Geoff Pevere.24 John Lennon sa po stretnutí s ním obdivne vyjadril: „Keby boli všetci politici ako pán Trudeau, mali by sme svetový mier.”25

Ako politik vedel byť tvrdý. Počas tzv. Októbrovej krízy v roku 1970, keď paramilitaristická organizácia Front oslobodenia Quebecu uniesla niekoľkých kanadských politikov, čerstvý premiér Trudeau neváhal použiť Zákon o vojnových opatreniach, ktorý bol použitý len tretíkrát za polstoročie, predtým sa použil iba počas prvej a druhej svetovej vojny. Na jeho základe polícia počas krízy bez súdu zatkla a väznila asi päťsto osôb.26

A vedel byť aj poriadne arogantný. Počas Októbrovej krízy na otázku novinára Tima Ralfeho, ako ďaleko je schopný zájsť pri riešení krízy, Trudeau chladne odpovedal: „Just watch me. Len ma sledujte.”2™ O rok neskôr v parlamente použil voči opozičnému politikovi anglosaský vulgarizmus „f… k off”. Povedal to potichu tak, že slová nebolo počuť, ale pohyb jeho pier hovoril jasne. Keď ho novinári spovedali, smial sa a tvrdil, že povedal „fuddle duddle”, čo pochopiteľne v angličtine nič neznamená. Na dobových záberoch striedavo vidíme uvoľneného premiéra Trudeaua v obkolesení novinárov a černošského opozičného poslanca Lincolna Alexandra, ktorý sa dožaduje slušného vystupovania premiéra.28V Zábery signalizujú príchod doby, v ktorej ľudia dožadujúci sa slušnosti vo verejnom vystupovaní budú pôsobiť bezmocne.

Prečo je Pierre Elliott Trudeau dôležitý pre naše rozprávanie? Pre dve veci. Po prvé, Pierre Elliott Trudeau bol praktizujúcim katolíkom, po druhé Pierre Elliott Trudeau legalizoval potraty v Kanade.

Mladý Trudeau bol odchovancom jezuitskej školy, ktorej duch bol blízky politickému katolicizmu, aký predstavovali v Európe Salazarov režim v Portugalsku alebo Francov režim v Španielsku.29 Keď však začal mladý Trudeau cestovať po svete, po USA, Francúzsku a Anglicku, od jezuitského vplyvu sa stále viac oslobodzoval. Nasával myšlienky marxizmu a socializmu, v ekonomike sa oboznamoval s keynesiánstvom, študoval vzťah kresťanstva a komunizmu.30 Vplýval naňho britský marxista Harold Laski.31

A vytvoril si zvláštnu syntézu hodnôt. „Verím v posmrtný život, verím v Boha a som kresťan,” hovoril. Ostal praktizujúcim katolíkom, navštevujúcim každú nedeľu bohoslužby. Pristupoval k svätému prijímaniu.32 Keď sa v roku 1971 päťdesiatdvaročný Trudeau oženil s dvadsaťdvaročnou kráskou Margarét Sinclairovou, táto konvertovala na katolicizmus.33 Po celý život mal veľa priateľov medzi katolíckymi duchovnými. Na tému Trudeauovho katolicizmu sa uskutočnila dokonca konferencia v máji 2003, tri roky po jeho smrti, na Univerzite vo Waterloo. Účastníci sa zhodli na tom, že Trudeau ostal ku katolicizmu pripútaný celý svoj život.34

Bol to však zvláštny katolicizmus.

Len čo sa Pierre Elliott Trudeau stal v roku 1967 ministrom spravodlivosti, pripravil rozsiahlu zmenu zákonov. Zmeny sa týkali uľahčenia rozvodu, dekriminalizácie homosexuálneho styku, ale najmä dekriminalizácie, a teda legalizácie potratu. Zákon C-150 bol vypracovaný v decembri 1967. Pierre Trudeau pritom zvolil cestu tzv. „omnibusového” zákona, čo znamená, že dotyčný zákon bol veľmi rozsiahly a prinášal vyše stovky zmien nielen v trestnom zákonníku, ale i v iných oblastiach práva.35 Ako uvádza historik Alphonse De Valk, Trudeau sa vôbec netajil tým, že túto taktiku zvolil, aby rozptýlil pozornosť verejnosti a zamedzil jej sústredenie na vyššie uvedené etické otázky, o ktoré mu najviac šlo.36 V ďalšom roku si Trudeau sadol do premiérskeho kresla a zákon v parlamente obhajoval nový minister John Turner, ktorý zdôraznil, že zákon nesie Trudeauovu „nezmazateľnú pečať”.37 Zákon C-150 bol schválený v parlamente 14. mája 1969. Mimochodom, John Turner bol tiež katolík a v roku 1984 vystriedal Trudeaua v kresle premiéra.

A situácia, pokiaľ išlo o potraty, sa za premiéra Trudeaua ďalej zhoršovala. Petíciu proti potratom z roku 1975, pod ktorú sa podpísalo milión ľudí, Trudeau ignoroval.38 V roku 1981 presadil ako súčasť kanadskej ústavy Chartu práv, čím dal najvyššiemu súdu príležitosť vyložiť ju v prospech ešte väčšej liberalizácie potratov. Stalo sa tak v roku 1988, keď najvyšší súd zrušil dovtedajšie obmedzenia pre potrat.39 Odvtedy sa potrat v Kanade vykonáva na požiadanie. Ročne sa v Kanade vykoná okolo stotisíc potratov. Keď v roku 1981 pri schvaľovaní Charty chcel poslanec Dávid Crombie z Konzervatívnej strany doplniť jej text v tom zmysle, že Charta sa nijako nedotýka práva parlamentu rozhodovať o legislatíve ohľadne potratov, Trudeau osobne intervenoval u poslancov svojej strany, aby Crombieho dodatok nepodporili.40

Trudeauova vláda nepodporila kultúru smrti iba potratovou legislatívou. Financovaním zo štátneho rozpočtu podporovala kanadské i medzinárodné propotratové organizácie ako Planned Parenthood Federation of Canada a International Planned Parenthood.

Publicista Dávid Dooley na stránke Catholic insight v roku 2004 napísal:

„Potrat bol v Kanade zavedený za katolíckeho premiéra, prekvital počas nástupníctva ďalších katolíckych premiérov, ktorí v pondelok popierali to, čomu verili v nedeľu. Charta práv prešla potom, čo Trudeau v marci 1981 presvedčil kardinála Cartera, že neovplyvní potratový zákon. Pokusy zabezpečiť (v Charte) ochranu života od počatia po prirodzenú smrť boli eliminované ministrom spravodlivosti Jeanom Chretienom, ktorý plnil Trudeauove príkazy. Pro-liferi boli vydesení, videli nebezpečenstvo. Mali pravdu, Carter sa mýlil, a Trudeau opäť využil svoje presvedčovacie schopnosti ako niekoho získať na svoju stranu. “41

Jean Chretien je tiež katolík a tiež bol neskôr kanadský premiér.

Trudeau kardinála oklamal, a treba si položiť otázku, či to preňho bolo ťažké. Kardinál Carter bol signatárom známeho Winnipegského vyhlásenia, ktorým sa kanadskí biskupi v roku 1968 kriticky postavili k encyklike pápeža Pavla VI. „Humanae vitae”.42

U katolíckeho liberála Trudeaua sa opakuje notoricky známy vzorec anti-antikomunizmu. Trudeau a kubánsky komunistický diktátor Fidel Castro si mimoriadne rozumeli. V roku 1975 navštívil premiér Trudeau Kubu a na typickom komunistickom propagandistickom masovom mítingu volal z tribúny po španielsky: „Viva comandante Fidel Castro! Nech žije Castro!”43V Fidel Castro sa v roku 2000 zúčastnil na Trudeauovom pohrebe. Zdá sa, že obaja mali radi Johna Lennona. Trudeau nadšeného Lennona prijal ako premiér44V, Fidel mu nechal v Havane postaviť sochu.45

„Nikdy nestretol komunistu, ktorého by nemal rád,” povedal o Trudeauovi ironicky novinár Jamie Glazov, syn ruského disidenta z brežnevovských čias.46 Rozum zastáva stáť nad Trudeauovým pochvalným výrokom o Mao Ce Tungovi, ktorý podľa neho zaviedol pre čínsky ľud skvelý systém.47 Historici sa zhodujú na tom, že tento systém spôsobil smrť viac miliónom ľudí ako systém Stalinov. Po nastolení výnimočného stavu a potlačení nezávislých odborov Solidarita v Poľsku komunistickou mocou v roku 1981 Trudeau výnimočný stav ospravedlňoval.48 Red v roku 1983 Ronald Reagan pritvrdil rétoriku proti Sovietom a predniesol svoju reč o ríši zla, Trudeau, naopak, najviac vyzýval k politike ústupkov.

S republikánskymi americkými prezidentmi sa Trudeau nemal rád. Nixon v súkromí vyslovil na jeho adresu nadávku „asshole” a Trudeau sa nechal počuť, že už aj lepší ľudia o ňom povedali horšie veci.49

Ktovie, či si niekedy katolík Trudeau spomenul v dobrom i na svojich bezmenných katolíckych bratov a sestry, ktorí žili v sovietskom tábore ako treťotriedni občania.

Dejiny Kanady zrejme nepoznajú vášnivejšieho bojovníka za kultúru smrti ako je dnes už 88-ročný Henry Morgentaler.50 Lekár, ktorý vykonal tisíce potratov ešte ilegálne pred rokom 1969. Zďaleka nebol spokojný ani s legalizáciou potratov, ktorú urobili v roku 1969 Trudeau s Turnerom. Bojoval za ich úplnú legalizáciu, ktorej sa dočkal až v spomínanom roku 1988. Začiatkom 70. rokov sa ostentatívne priznával verejne k tomu, že vykonáva ilegálne potraty. Strávil za to desať mesiacov vo väzení. V ďalších rokoch aktívne zviedol právne bitky za úplnú legalizáciu potratov, napr. v procese Morgentaler vs Queen.

Čo hovoril katolík Trudeau o Morgentalerovi? „Je to dobrý priateľ a skutočný humanista.” 51 A Henry Morgentaler, keď mu písal listy, v ktorých ho žiadal o ďalšiu liberalizáciu potratov, začínal vždy oslovením „drahý Pierre”.

Katolícky publicista Steve Jalsevac na pro-life stránke Life Site News v roku 2000 uverejnil zdrvujúci sumár Trudeauovho liberalizmu:

„Hoci kultúrna revolúcia na Západe už v 60. rokoch prebiehala, v Kanade neexistovalo žiadne ľudové organizované hnutie hlasno požadujúce právo na potrat, uľahčenie rozvodu alebo zvýšené uznávanie homosexuality. Jednako Trudeau ako minister spravodlivosti v roku 1967 a ako premiér v roku 1969 Kanaďanom tieto veci vnútil, či už si ich želali alebo nie. Trudeau trval na tom, že Kanada musí prijať jeho liberálnu politiku, hoci Kanaďania nevedeli, kam ich vedie. “52

Jalsevac pripomína u Trudeaua podobnosť s Kennedyho tézou o „nevnucovaní”:

Trudeau predovšetkým zakotvil v kanadskej politike falošný a smrteľný nový koncept, že verejné osoby nesmú ‚vnucovat‘ v morálnych otázkach svoju ‚osobnú morálku ‚ (ktorou sa vždy myslia výhradne tradičné morálne princípy) cestou legislatívy. Vo vysielaní BBC 13. júla 1970 Trudeau povedal: „Nemožno žiadať všetkých ľudí, aby prijali moju osobnú morálku ako ich morálku. Treba zabezpečiť, že trestný zákonník nebude reprezentovať osobnú morálku ľudí, ktorí sú momentálne zhodou okolností vo vláde, ale bude reprezentovať to, čo ľudia cítia ako základné verejné štandardy etického správania. “ Avšak, samozrejme, práve Trudeau tým vnútil svoje názory verejnosti. Svoj osobný elitársky názor, že morálka nemá miesto v zákone, pretlačil cez parlament do kanadskej spoločnosti. Jeho osobný názor bol i to, že Kanaďanov treba priviesť k tomu, aby si tieto zmeny želali.

V otázke potratu bol Trudeauov postoj schizofrenický. V novinách Toronto Star 23. februára 1982 povedal: „Vo všeobecnosti si myslím, že potrat je chybou a manželstvo by malo trvať navždy.” Trudeau vedel, že potrat je zabitím. Jalsevac uvádza jeho výrok z 25. septembra 1976:

„Podľa mňa fetus, dieťa v lone, je živou bytosťou, ktorú musíme rešpektovať a nemyslím si, že ho môžeme svojvoľne zabiť. Sú prípady, kedy je zabitie legálne… Sú prípady, kedy je legálne zabiť dokonca i dieťa… avšak tvrdím, že ak zabíjame, musíme sa zodpovedať spoločnosti. Preto zákon vyžaduje troch lekárov, tí sú kompetentnejší ako ja.… a myslím si, že to je dobrý zákon. Je ľahké pre nás mužov byť proti potratom. Ja som proti potratom. Ale ja som nikdy nebol tehotný…”

Tento muž, ktorý, ako vravel, bol proti potratom, spôsobil, že za posledné desaťročia boli v Kanade potratom zabité milióny nenarodených detí.

Steve Jalsevac pripomína dôsledky Trudeauovej politiky: „Ako katolík sa Trudeau tragicky mýlil v tom, že by katolícky politik mohol oprávnene zastávať takéto názory… Dôsledkom (jeho) zmien bol konečný dramatický nárast vo všetkých druhoch dovtedy zakázaných alebo aspoň prísnejšie regulovaných aktivitách. Keďže zákon je učiteľ, celé morálne základy Kanady boli podkopané, čo viedlo, spolu s inými trendmi doby, k všeobecnému kolapsu praktickej morálnej kultúry… Viac ako dva milióny nenarodených detí stratilo svoje životy a ich matky trpeli následkami potratu. Rodinný život bol zdevastovaný veľkým rozšírením rozpadu manželstva a deti z týchto manželstiev trpeli bolesťou a sociálnou dezorientáciou. Pôrodnosť klesla hlboko pod hranicu zachovania národa a ďalej klesá.”

Lenže o tomto všetkom sa v kanadských médiách nepíše. Ľudia ako Steve Jalsevac publikujú na internetových pro-life stránkach. Nikdy ich neuvidíte v televízii vo večerných správach.

Pierre Elliott Trudeau bol kanadským premiérom pätnásť rokov a bol rozhodne doteraz premiérom najpozoruhodnejším. Zomrel 28. septembra 2000 ako osemdesiatjedenročný. Jeho pohreb veľkoleposťou prekonal zrejme všetko, čo Kanada dovtedy videla. Štátny pohreb sa začal 30. septembra. Lietadlo kanadskej armády prenieslo rakvu s jeho telesnými ostatkami z Montrealu do hlavného mesta Ottawy. Zvon na veži parlamentu privítal zosnulého premiéra osemdesiat-jeden údermi. Okolo rakvy vystavenej v budove parlamentu prešlo asi 60 tisíc ľudí.53 2. októbra zaznelo devätnásť čestných sálv a za zvukov kanadskej hymny bola rakva prevezená na železničnú stanicu, odkiaľ bola špeciálnym vlakom prevezená do Montrealu.

A tretieho októbra videl svet, aké to je, keď pochovávajú katolíckeho štátnika. Pohrebné bohoslužby sa konali v montrealskej Bazilike Notre Dame. V bazilike bolo tritisíc ľudí. Ďalšie tisíce sa zhromaždili pred bazilikou a sledovali bohoslužby na veľkoplošnej obrazovke. Prítomný bol generálny guvernér Kanady, kanadský premiér Chretien, štyria bývalí kanadskí premiéri, americký exprezident James Carter, kubánsky prezident Fidel Castro. Kráľovnú Alžbetu II. zastupoval princ Andrew.54

Hlavným celebrantom bol montrealský arcibiskup, kardinál Jean-Claude Turcotte. Keď rakva vstupovala do chrámu, zbor spieval kantátu J. S. Bacha „Ježišu, ostaň mojou radosťou”. Potom zaznela Gounodova „Ave Maria”. Vrcholom bol emotívny prejav najstaršieho syna Justína. „Je ťaime, papa… Ľúbim ťa, ocko,” povedal na záver, sklonil sa k truhle a vzlykal. Ľudia v kostole v slzách spontánne tlieskali.55v

V tých dňoch boli kanadské médiá plné neutíchajúcich adorácií Pierra Elliotta Trudeaua a veľkosti jeho politiky. O dedičstve Pierra Elliotta Trudeaua, ktorému sa tu venujeme, nehovoril v médiách nikto. Pochopiteľne, nikto to nespomínal ani v Bazilike Notre Dame. Už vieme, že na pohrebe je už neskoro.

Vo voľbách v roku 2008 bol tridsaťsedemročný Justin Trudeau zvolený za poslanca kanadského parlamentu za politickú stranu svojho otca. Hovorí o sebe, že je veriaci, ale podporuje všetky požiadavky hnutia homosexuálov a samozrejme, rovnako ako jeho otec jednoznačne podporuje legálnosť potratov. Zúčastňuje sa za veľkého záujmu médií montrealskej gay-parády.56V V rozpore medzi učením cirkvi a svojimi politickými názormi nevidí problém a reční na stretnutiach študentov katolíckych škôl. Mládež vyzýva, aby „odmietla starých mužov so starými ideami”.57

Vraj by raz mohol byť šéfom strany a premiérom.

 

 

Spev liberálnych sirén v katolíckych ušiach

„Zásadnou ingredienciou politiky je načasovanie.”

Pierre Elliott Trudeau

 

Existuje istá podoba medzi Kennedyovcami a Pierrom Trudeauom. JFK a Trudeau patrili k jednej generácii, JFK sa narodil v roku 1917, Trudeau o dva roky neskôr. Boli katolíci, charizmatickí lídri, ctižiadostiví. Nemali pod kontrolou vzťah k ženám. Ani jednemu sa nevydarilo manželstvo. O Johnových neverách sa hovorilo až po rokoch, Edwardovo a Pierrovo manželstvo sa skončilo rozvodom. Pierre Trudeau sa stal otcom nemanželskej dcéry vo svojich sedemdesiatich dvoch rokoch. Nielen vzťahom k ženám, ale i určitou nedisciplinovanosťou a aroganciou boli istým spôsobom katolícki „machovia”. Tento pojem v súvislosti s Kennedyovcami použil novinár Sandy Grády58, ale dá sa použiť i na Trudeaua.

John a Pierre hlásali tézu o tom, že ich kresťanstvo, prípadne katolicizmus a morálne zásady z neho vyplývajúce, nemôžu byť vnucované väčšine spoločnosti. Vzápätí prispeli k tomu, že väčšine spoločnosti bola vnútená radikálna revolučná zmena. John tak prispel prejavom v Houstone, Edward a Pierre sa sami stali politickými revolucionármi. Rozporom medzi ich katolicizmom a ich politickým pôsobením bol Edwardov pohreb kópiou Pierrovho pohrebu. Pierrov syn vykazuje rovnakú hodnotovú popletenosť ako Edwardov syn.

Mediálna doba, ktorú reprezentovali, napokon prepojila personálne ich rodiny fámou o údajnom romániku, ktorý mal mať senátor Edward Kennedy s Margarét Trudeauovou.59

Niektorí kritici Johna Fitzgeralda Kennedyho a Pierra Elliotta Trudeaua sa zdráhajú uprieť im vnútornú úprimnosť. Ani my nie sme ich sudcami. Následky ich ideí (v prípade Johna) a činov (v prípade Edwarda a Pierra) sú však tragické.

Kennedy i Trudeau boli na rozdiel od svojich predchodcov nositeľmi imidžu modernity, nekonformnosti. Boli celebritami. Vyrástli v katolíckom prostredí, ale i ono chcelo kráčať s dobou, nech už doba kráčala kdekoľvek. Aj oni chceli byť progresívni a chceli tú progresívnosť zladiť so svojím katolicizmom. V predchádzajúcej dobe by nemohli uspieť. Ale šesťdesiate roky im priali. Bola to doba veľkej zmeny. Trudeauov výrok o načasovaní ako ingrediencii politiky sa vzťahuje najmä na jeho politickú kariéru a na myšlienky, ktoré presadzoval.

Vo verejnom pôsobení Johna, Edwarda i Pierra hrali významnú úlohu ich vzťahy a kontakty s mužmi katolíckej cirkvi, s kňazmi a biskupmi. Ale v týchto vzťahoch obojstranne čosi nebolo v poriadku. Katolícki politici šli proti učeniu cirkvi. A duchovní katolíckej cirkvi neboli schopní tento problém včas rozpoznať a jasne ho pomenovať. Niektorí dokonca politikov zmiatli.

Myšlienka, ktorej príde jej čas, je sila na nezastavenie. Ľavicové myšlienky pochodovali svoj gramsciovský pochod za tie desaťročia od čias, keď Gramsci sedel vo väzení, po nespočetnom množstve chodníčkov a dopochodovali do prostredia vplyvných katolíckych politických rodín.

Myšlienka, ktorej čas prišiel, je silná i preto, lebo predstavuje svet, ktorý nastáva, svet, v ktorom ešte nie je jasné, čo už je realita a čo je ešte len predstava o ňom. Je myšlienkou bez svojich dôsledkov. Tie dôsledky však prichádzajú. Niekedy to trvá desaťročia, ale dostavia sa. A potom prichádza čas súdu, ktorý tiež býva nezastaviteľný. Dôsledkom politiky týchto mužov sa budeme venovať.

Kennedyovci a Trudeau vyrástli ako katolíci. Prostredie ich politických strán nebolo špecificky katolícke, ani špecificky kresťanské. Kennedyovci boli politikmi Demokratickej strany. V USA pred polstoročím sa za kresťanov považovali takmer všetci, či demokrati alebo republikáni. Trudeau bol politikom kanadskej Liberálnej strany.

V povojnovej Európe pokračovala iná politická tradícia. Bola to tradícia politických strán, ktoré si kresťanstvo dávali priamo do názvu. Už sme trochu pozabudli, že to vlastne znamená v politike priamo sa odvolávať na samotného Ježiša Krista. Pretože slovo kresťanstvo je odvodené od Spasiteľovho mena.

Spôsob, akým bolo s týmto menom v európskej politike nakladané, si tiež zaslúži analýzu.

Vráťme sa do Európy.

 

 

POZNÁMKY

1 Joseph P. Kennedy. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Joseph_P._Kennedy.

2 John F. Kennedy. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/John_F._Kennedy.

3 Drew Pearson: Jack Missed Court Martial. Milwaukee Sentinel, July 10, 1960. http:// news.google.com/newspapers? nid=1368&dat=19600710&id=al4xAAAAlBAJ&sjid=e-g8EAAAAIBAJ&pg=7217,4758341.

4 Dávid S, Broder: How the 1960 West Virginia election made history. The Washington Post, May 16, 2010. http://www.washingtonpost.com/wp-dyn/content/artic–le/2010/05/14/AR2010051404293.html.

5V John F, Kennedy Speech on Catholicism & Politics. Youtube. http://www.youtube. com/watch? v=iihPUJcrUAQ.

6 Religious Belieť and Public Morality: A Catholic Governor ‚s Perspective. The Pew Fórum on Religion & Public Life. http://pewforum.org/PublicationPage.aspx? id=611.

7V HBU Presents An Evening with Archbishop Chaput: „The Vocation of Christians in American Public Life”. Youtube. http://mvw.youtube.com/watch? v=wEMHWy9urzU–&playnext= 1 &list=PLD2726BD9944AEE90.

8 COLSON, Charles: Kingdoms in conflict. Harper & Row Publishers, 1987. s. 438.

9V Edward Kennedy: Address to the People of Massachussets on Chappaquiddick. 25,

July, 1969. American Rhetoric. http://www.americanrhetoric.com/speeches/tedken–nedychappaquiddick.htm.

10 JOHNSON, Paul: Dejiny amerického národa. Praha: Academia, 2000.

11 Tamže.

12 Penny Starr: Letter Reveals Ted Kennedy ‚s Opposition to Abortion, Belief in Life „From the Very Moment of Conception”. CNSNEWS.COM, August 31, 2009. http:// www.cnsnews.com/node/53319.

13 Anne Hendershott: How Support for Abortion Became Kennedy Dogma. The Wall Street Journal, January 2, 2009. http://online.wsj.com/article/SB123086375678148323. html.

14 Tamže.

15V Flashback: Ted Kennedy „Borking” Bork (1987). Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=oNaasFwFlE.

16V Politics: Senátor Kennedy s Funeral Service –nytimes.com. Youtube. http://www.you–tube.com/watch? v=eYQgiqORZdk.

17 Phil Lawler: The Kennedy Funeral: Boston s Latest Scandal. Catholic Culture, September 3, 2009. http://www.catholicculture.org/commentary/articles.cfm? id=342.

18 ALL President on Kennedy Funeral: „Beyond anything I have Witnessed in 65 years”. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2009/sep/09090105.

19 First US Bishop to Decry the „Scandal” of the Kennedy Funeral. Life Site News, Sep 08, 2009. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2009/sep/09090808.

20 Roger J. Landry: Senátor Kennedy’s Legacy. The Anchor, September 4 2009. http:// www.catholicpreaching.com/index. php? content=articles&articles=20090904anchor.

21V Interview Bishop Tobin Who Has Denied Congressman Patrick Kennedy Communion. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=gZawI-4YhzM.

22 Iconic Photos. Trudeau ‚s Pirouette. http://iconicphotos.wordpress. com/2009/06/19/trudeaus-pirouette/.

23 Tamže.

24 Pierre Trudeau. Wikiquote. http://en.wikiquote.org/wiki/Pierre_Trudeau.

25 Tamže.

26 October Crisis. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/October_Crisis.

27V Pierre Trudeau – Just watch me. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=ihOt–JeKB3PY&NR=l.

28V Oh fuddle-duddle! Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=9Q22GJoFNW4.

29 Pierre Trudeau. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Trudeau.

30 Tamže.

31 Pierre Trudeau. The Telegraph, September 30, 2000. http://www.telegraph.co.uk/ news/obituaries/1357368/Pierre-Trudeau.html.

32 Pierre Trudeau. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Trudeau.

33 Margarét Trudeau. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Margaret_Trudeau.

34 Dávid Dooley: It all began with Trudeau. Catholic Insight, March 2004. http://catho–licinsight.com/ online/ church/biographies/ article_504.shtml.

35 Pierre Trudeau. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Pierre_Trudeau.

56 Steve Jalsevac: The Real Pierre Trudeau: Father of Canada s Permissive Society. Life Site News, Oct 03, 2000. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2000/oct/001005a.

37 The Way We Were: Trudeau ‚s Stamp of Corruption. REAL Women of Canada, September/ October 2009. http://www.realwomenca.com/page/newslso0909.html.

38 Steve Jalsevac: cit. článok.

39 Tamže.

40 Tamže.

41 Dávid Dooley: cit. článok.

42 Winnipeg Statement. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Winnipeg_Statement. 43V Viva Cuba: Fidel Castro and Pierre Trudeau (Pt. 1). Youtube. http://www.youtube.

com/ watch? v=5eueOLhynoM. 44V John Lennon after meeting Prime Minister Trudeau. Youtube. http://www.youtube. com/watch? v=bXXpiRmTz98.

45 Castro the „lennonist”. BBC News, 9 December, 2000. http://news.bbc.co.Uk/2/hi/ americas/ 1062993.stm.

46 Jamie Glazov: Trudeau and his communist Friends. Enter stage right, October 16, 2000. http://www.enterstageright.com/archive/articles/1000trudeau.htm.

47 Tamže.

48 Dávid Frum: The disastrous legacy of Pierre Trudeau. National Post, Mar 23, 2011. http://fullcomment.nationalpost.com/2011/03/23/david-frum-the-disastrous-legacy –of-pierre-trudeau/.

49 Prime ministers and presidents. CBC News, November 22, 2003. http://www.cbc.ca/ canadaus/pms_presidentsl.html.

50 Henry Morgentaler. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Henry_Morgentaler.

51 Steve Jalsevac: cit. článok.

52 Tamže.

55 Death and state funeral of Pierre Trudeau. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/

Death_and_state_funeral_of_Pierre_Trudeau. 54 Tamže.

55V Justin Trudeau ‚s eulogy for his father. CBC Digital Archives, Oct 5. 2000. http://ar–

chives.cbc.ca/society/family/clips/1620/. 56V Defilé de la fierté Montreal 2010. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=Sws5u–

jlujjk.

57 Justin Trudeau: My Positions on Abortion and Gay Marriage „Don ‚t at all Resemble” Catholic Position. Life Site News, Dec 01, 2009. http://www.lifesitenews.com/news/ archive/ldn/2009/dec/09120114.

58 Sandy Grády. There is no „Kennedy curse”, it ‚s actually too much macho. Rome Ne-ws-Tribune, July 22, 1999.

59 Trudeau Margarét. ABC Bookworld. http://www.abcbookworld.com/view_author.ph–p? id=5922.


IV. KAPITOLA

Európske choré hviezdy kresťanskodemokratické

 

 

Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal a seba samého by stratil alebo poškodil?”

Lk 9, 25

 

„ Umieram ako dobrý kráľov služobník, na prvom mieste som však služobníkom Božím.” Thomas Morus, politik a svätec

 

Európska kresťanskodemokratická „succes story”

„Noc vytrvale kráča, ku chorým hviezdam poďme. “ Rudolf Dilong: Choré hviezdy

 

Dilongove verše zo zbierky Hviezdy a smútok mi pripomenuli druhý snem KDH v Košiciach na jeseň 1990. Ján Čarnogurský na ňom zakončil svoj prejav poeticky. Hovoril, ako sa v predvečer snemu viezol nocou do Košíc a na oblohe žiarili hviezdy. „Verím, že jedna z nich je tá naša,” povedal.

Odvtedy kráčame za svojou jasnou kresťanskodemokratickou hviezdou. Vzniká však otázka, či sa zhodujeme v tom, ktorá z hviezd je tá naša. Existuje tá naša spoločná európska?

Pred dvadsiatimi rokmi vyprevádzali mladú slovenskú kresťanskú demokraciu na cestu i skúsené sesterské kresťanskodemokratické a konzervatívne strany zo západnej Európy. Mali za sebou takmer polstoročnú bilanciu úspešného budovania povojnovej Európy. Všetci tí povojnoví kresťanskodemokratickí premiéri v Nemec ku, Taliansku, Rakúsku, Luxembursku, Belgicku, Holandsku,… Ronrad Adenauer, Helmut Rohí, Alcide De Gasperi, Giulio Andreotti, Róbert Schuman, Leopold Figl, Wilfŕied Martens, Ruud Lubbers, Jean-Luc Dehaene… Fotografie tých najslávnejších z nich viseli na nástenke v sídle KDH. Obdivovali sme ich úspechy a chceli sme ich napodobniť. Stali sme sa súčasťou ich veľkej európskej rodiny a na Slovensku sme sa hrdili tým, že sme uznaní v zahraničí.

Ich príbeh bol príbehom úspechu. Kde sa však tento príbeh končí? Po rokoch sme pomaly zisťovali, akú cenu za svoj úspech platili. A že sa im vo všetkom až tak veľmi podobať nechceme. Aspoň nie všetci, ktorí sa na Slovensku cítime byť kresťanskými demokratmi. Sú pre nás ešte európski kresťanskí a konzervatívni politici Európy autoritami? Ani v tom sa už nevieme na Slovensku zhodnúť. Keď som listoval v knižke Jána Figeľa Návrat domov, z prvých stránok na mňa hľadeli fotografie José Manuela Barrosa, Wilfrieda Martensa a Josepha Daula. Predseda Európskej komisie, predseda Európskej ľudovej strany (EPP) a predseda poslaneckého klubu EPP v Európskom parlamente. Aj oni sú súčasťou onoho úspešného príbehu. Pozrime sa na niektoré epizódy z ich kariér i na iné mená a ich politické strany, aby sme uvideli i druhú stranu mince úspechu.

Spoznajúc realitu Západu sme už pred rokmi ironicky poznamenávali, že slušný západoeurópsky sociálny demokrat môže byť trikrát rozvedený a štvrtýkrát ženatý, zatiaľ čo slušnému kresťanskému demokratovi sa toleruje len jeden rozvod a druhé manželstvo. Dnes to už neplatí, lebo medzi slávnymi menami kresťanskej demokracie už nájdeme i dvakrát rozvedených a tretíkrát ženatých. Haváriám týchto ľudí v osobnom živote sa však venovať nechceme. Rovnako nebudeme spomínať, ktorý kresťanský demokrat bol zamladi maoistom, i keď nás to napĺňa údivom a obozretnosťou.

Pozrieme sa na nich cez prizmu zápasu medzi kultúrou života a kultúrou smrti. A uvidíme, že ich Príbeh Úspechu je vlastne Príbehom Veľkého Ústupu.

 

Príbeh Josého a Rocca

„Róbert Schuman, kresťansko-demokratický politik považovaný za otca európskej integrácie, vykročí možno na cestu k vyhláseniu za svätého.”

správa z tlače, marec 2004

 

José Manuel Barroso je jedným z najúspešnejších európskych politikov poslednej dekády. Bol predsedom portugalskej Demokratickej ľudovej strany, portugalským premiérom a dnes je predsedom Európskej komisie. Je len tretím politikom, po Walterovi Hallsteinovi a Jacquesovi Delorsovi, ktorý je v tejto funkcii už druhé volebné obdobie.

Prvýkrát bol navrhovaný do funkcie v roku 2004. Designovaný predseda komisie zostaví na základe návrhov vlád členských krajín komisiu po personálnej stránke a predloží ju Európskemu parlamentu na schválenie. Ešte pred schválením v parlamente jednotliví kandidáti na eurokomisárov absolvujú vypočutia vo výboroch parlamentu.

V októbri 2004 nádejný komisár pre vnútro a spravodlivosť Rocco Buttiglione, kandidát talianskej vlády, narazil vo Výbore pre občianske slobody, vnútro a spravodlivosť na zapálených socialistických ľavičiarov, ktorí sa ho začali vypytovať na jeho názor na homosexualitu. Buttiglione je normálny taliansky katolík, vysokoškolský profesor. Na otázku odpovedal podľa katechizmu katolíckej cirkvi, ktorý uvádza, že homosexuálne správanie je hriechom. Zároveň dodal, že tento názor sa nemá ako odraziť na jeho pôsobení eurokomisára.

Pýtali sa ho i na názor na rodinu. Uviedol, že účelom rodiny je umožniť žene mať deti a tešiť sa z ochrany muža, ktorý sa o nich stará. Povedali by sme: No a čo? Neuviedol, že žena má byť celý čas doma v kuchyni a nemá mať pracovnú kariéru. Presne takto však ľavica jeho výrok interpretovala.

Výbor 11. októbra Buttiglioneho odmietol nielen na tento, ale na akýkoľvek post eurokomisára. Presnejšie povedané, učinili tak socialistickí a liberálni poslanci a poslanci zelených.

Barroso stál na križovatke. Mohol ísť do zápasu, trvať na pôvodnom návrhu komisie a riskovať odmietnutie, a teda aj svoj vlastný politický pád. Alebo mohol ustúpiť. Kauza Buttiglione bola kauzou zásadnou. Západná ľavica povedala totiž katolíkom to isté, čo im pol storočia predtým hovorila východná komunistická ľavica. Katolík, ktorý nekľučkuje a hlási sa vždy k svojej viere, nie je spôsobilý zastávať politickú funkciu.

Barroso do zápasu nešiel. V stredu 13. októbra ešte tvrdil, že Buttiglione je „perfektne pripravený” na funkciu eurokomisára.1 O päť dní neskôr už pred novinármi odmietol zopakovať tieto slová úplnej podpory pre Buttiglioneho.2 Potom prišiel s návrhom pre katolíkov ponižujúcim. Navrhol, aby ľudské práva nemal na starosti v rámci komisie komisár pre vnútro a spravodlivosť, ale špeciálny výbor, ktorému bude predsedať sám Barroso.3 Socialisti, liberáli a zelení odmietli. Barroso kapituloval úplne. Parlament mal hlasovať o dôvere jeho komisii 27. októbra. Barroso tesne predtým návrh na zloženie komisie stiahol.4

Kapitulovala aj talianska vláda. Premiér Silvio Berlusconi síce rok predtým vynadal v Európskom parlamente šéfovi socialistov Martinovi Schulzovi do kápov z nacistického koncentráku, ale v tejto zásadnej kauze so Schulzom do zápasu nešiel. Silvio Berlusconi 30. októbra uviedol, že vláda uvažuje o inom kandidátovi. Potom už Buttiglionemu neostalo nič iné, len odstúpiť.

Od Berlusconiho sme zápas za kresťanské hodnoty ani veľmi nečakali, ale ako sa zachovala Európska ľudová strana EPP? Po odmietnutí Buttiglioneho v parlamentnom výbore predseda poslaneckého klubu EPP Hans Georg Pôttering povedal, že Buttiglione má plnú dôveru EPP. Zároveň však povedal, že je na Barrosovi, ako zareaguje na stanovisko výboru, ktorý Buttiglioneho odmietol. „Je to zodpovednosť pána Barrosa.”5 Jednak týmito slovami presunul celý problém na Barrosove plecia, jednak nepomenoval podstatu problému. Podstata spočívala v tom, že úprimný katolík sa podľa socialistov, liberálov a zelených vôbec nemusí unúvať hlásiť sa za komisára, lebo je rovnako neprijateľný pre svoju vieru ako katolík v komunistickom režime. Ak je kandidát, podporovaný EPP, predmetom priamych mediálnych ideologických útokov ľavice, potom stručné formálne vyjadrenia podpory EPP nie sú na to adekvátnou odpoveďou. Rovnako sa neobjavila zásadná obhajoba Buttiglioneho od lídrov členských strán EPP na národnej úrovni.

Poučná bola i medzihra s listom, ktorý napísal Buttiglione Barrosovi po odmietnutí vo výbore. Vyslovil v ňom ľútosť nad problémami súvisiacimi s jeho menovaním a napísal, že sa nikoho nechcel dotknúť a že slovo hriech sa asi nehodí do politickej debaty.6 Ospravedlňovanie bolo zbytočné. Veď poslanci sa dozvedeli od neho len to, na čo sa pýtali. A treba sa ospravedlňovať vari za formulácie z katechizmu? Za komunistické maniere by sa mali ospravedlniť Buttiglioneho kritici. List Buttiglionemu nepomohol.

Tak sa skončil zápas za legitímnosť katolíckych postojov v EÚ. V podstate sa ani nezačal. Nebolo to iba osobné politické zlyhanie José Manuela Barrosa. Napokon Barrosova politická strana v Portugalsku je skôr liberálna ako kresťanskokonzervatívna. Do roku 1996 bola členom Liberálnej internacionály, až potom prešla do EPP. Bolo to celoeurópske historické zlyhanie kresťanskodemokratickej a konzervatívnej politiky, zlyhanie celej Európskej ľudovej strany.

Európska ľudová strana združuje sedemdesiattri politických strán z tridsiatich deviatich krajín, ak rátame i strany z nečlenských krajín EÚ.7 Osemnásť z nich má kresťanstvo priamo v názve. Sú to napríklad nemecké CDU, CSU, holandská CDA, luxemburská Kresťanská sociálna ľudová únia, belgickí flámski kresťanskí demokrati. Iné sa nazývajú ľudovými ako Rakúska ľudová strana.

História poslaneckého klubu EPP v Európskom parlamente siaha do 50. rokov minulého storočia, keď sa začalo schádzať parlamentné zhromaždenie Európskeho spoločenstva uhlia a ocele. Kresťanskí demokrati si v ňom vytvorili kresťansko-demokratický klub. Kresťanstvo je dodnes zmienené, i keď len v zátvorke, v oficiálnom názve poslaneckého klubu EPP, ktorý znie Skupina Európskej ľudovej strany (Kresťanskí demokrati).

EPP sa však prizerala politickej likvidácii kresťanského demokrata Buttiglioneho. Posledné desaťročia je klub EPP vždy prvým alebo druhým najpočetnejším klubom. V tomto sa ľudovci vždy striedajú so Stranou európskych socialistov. Socialisti s podporou ďalších ľavicovoliberálnych skupín dali ľudovcom najavo, že politikov, ktorí sa bezvýhradne držia ideového základu ľudovcov, teda kresťanstva, nepovažuje za prijateľných. A ľudovci sa s tým zmierili. Keby len zmierili. Oni sa na tomto vlastnom ponížení so socialistami dohodli. Morálny pád ľudovcov v kauze Buttiglione je totiž podčiarknutý tým, ako sa v Európskom parlamente rozdeľuje moc.

Na úrovni členských krajín, v národných parlamentných voľbách, sú kresťansko-demokratické a socialistické strany súpermi. Ak je premiérom pravičiar, lídrom opozície je socialista a naopak. Veľké koalície, keď sú socialisti vo vláde spolu s kresťanskými demokratmi, sú skôr výnimočné. A voliči sa často i vo voľbách do Európskeho parlamentu rozhodujú pod vplyvom politického delenia na domácej scéne. Voliči volia ľudovcov, lebo sú proti socialistom, alebo volia socialistov proti ľudovcom. Voliči nevedia, že v európskych voľbách vždy volia koalíciu ľudovcov a socialistov.

To, čo je na národnej úrovni výnimkou, je na úrovni Európskeho parlamentu pravidlom. Obsadenie všetkých funkcií v Európskom parlamente závisí od dohody medzi ľudovcami a socialistami, ktorí spolu disponujú dvomi tretinami hlasov. Symbolom tejto roky trvajúcej koalície je i striedanie politikov týchto dvoch zoskupení v kresle predsedu Európskeho parlamentu v polovici každého päťročného volebného obdobia.

Pozoruhodné je to, že hoci obe tieto veľké zoskupenia chcú pokračovať v tejto koalícii, a teda sú odkázané na spoluprácu, socialisti si dovolili ísť v kauze Buttiglioneho do konfliktu, zatiaľ čo ľudovci sa zľakli. V prípade šéfa poslaneckého klubu EPP Hansa Pôtteringa z nemeckej CDU si nemožno neuvedomiť, že v roku 2004 zaujímal stanovisko ku kauze Buttiglione vo vedomí toho, že o dva a pol roka si na základe dohody so socialistami sadne do kresla predsedu parlamentu.

Politika EPP na úrovni Európskeho parlamentu je obrazom politiky jej strán v členských krajinách Únie. Ako sa tam správajú kresťanské demokracie, ktoré majú kresťanstvo desaťročia v názve? Ostaňme v Bruseli, meste čipiek, čokolády a vaflí, ale prejdime z pôdy EÚ na pôdu belgickej politiky.

 

 

Čo kráľ nepodpíše, flámsky kresťanský demokrat rád podpíše

„Písal knihy a články o význame tradičných hodnôt, úlohe náboženstva, ochrane nenarodeného života, kresťanských koreňoch Európy a potrebe ich zachovania.” Paul Belien o Hermanovi Van Rompuym

 

Prvým mužom Európskej únie je flámsky kresťanský demokrat Herman Van Rompuy. Roku 2009 sa vynoril z belgickej scény ako prezident EÚ, náš prezident. Prvým mužom EPP, jej predsedom, je jeho flámsky stranícky kolega Wilfried Martens. Obaja sú stelesnením politického úspechu. Pozrime sa, ako súvisí ich úspech s fascinujúcim príbehom belgickej liberalizácie potratov na prelome rokov 1989 a 1990. Príbehom mediálne úplne prekrytým epochálnym pádom komunizmu v Európe.

Je jeseň 1989. Strana flámskych kresťanských demokratov (v Belgicku strana každého zamerania existuje dvakrát, jedna flámska a jedna valónska) má nového predsedu. Je to štyridsaťdvaročný nádejný politik Herman Van Rompuy. Jeho starší stranícky kolega Wilfried Martens je predsedom belgickej vlády. Je to vláda koaličná, sú v nej okrem kresťanských demokratov i socialisti.

Socialistický senátor, teda člen strany, ktorá je koaličným partnerom kresťanských demokratov, Roger Lallemand spolu so senátorkou Lucienne Herman-Michielsenovou predkladajú do federálneho parlamentu zákon o zásadnej liberalizácii potratov. Herman-Michielsenová bola členkou opozičnej liberálnej Strany slobody a pokroku. Socialisti sa teda spojili s opozičnými liberálmi v zásadnej ideovej veci proti koaličnému partnerovi – kresťanským demokratom. A čo tí na to? Nič. Žiadnou vládnou krízou nepohrozili. Zmierili sa dopredu s tým, že zákon bude schválený a že ich koaličný partner podvádza. Neorganizovali žiadnu politickú mobilizáciu proti zákonu. Naopak, dúfali, že zákon prejde potichu a že sa bude vládnuť ďalej. Súčasťou ich politiky bolo dokonca i to, aby ani kresťanskodemokratická tlač o tom nepísala.

Kráľ Baudouin I. však všetko skomplikoval. Kráľ bol zbožným katolíkom a trpel bezdetnosťou svojho manželstva s kráľovnou Fabiolou. Zákony schválené parlamentom nadobúdajú účinnosť až potom, ako ich podpíše kráľ. Z kráľovho okolia unikli jeho slová priateľom: „Radšej odstúpim, ako by som mal podpísať tento zákon.”8

Mladý novinár Paul Belien z novín Gazet van Antwerpen, blízkych kresťanskej demokracii, získal túto informáciu a chcel ju publikovať. Šéfredaktor, bývalý hovorca premiéra Martensa, nesúhlasil. Belien publikoval informáciu vo svojom článku v americkom Wall Street Journal 1. novembra 1989. Belien tvrdí, že vzápätí nasledoval nahnevaný telefonát Martensa do redakcie a Beliena jeho šéf pokarhal. Belgickí politici podľa Beliena predpokladali, že kráľ iba blufuje.9

Zákon bol schválenýv druhej komore 3. apríla 1990. Kráľ ho skutočne nepodpísal. Čo sa vlastne stalo, bolo často predmetom dezinterpretácií. Povedať, že kráľ odstúpil, je prinajmenšom nepresné. Agentúra Associated Press uviedla, že vláda suspendovala kráľa na jeho žiadosť. Podľa Associated Press vláda uviedla, že kráľ ju požiadal o „právne riešenie, ktoré by zosúladilo fungovanie parlamentnej demokracie s právom kráľa nekonať proti vlastnému svedomiu”.10

Rokovania medzi kráľom a vládou prebiehali tajne a verejnosť sa v podstate o všetkom dozvedela, až keď už bolo po všetkom. Vláda riešenie našla, a to pekne škandalózne. Použila článok ústavy, ktorý upravuje situáciu, keď kráľ nie je schopný zastávať svoj úrad. V takom prípade jeho kompetencie vykonáva vláda a parlament. Vláda vyhlásila, že kráľ nie je schopný vykonávať úrad, premiér Martens podpísal potratový zákon a na druhý deň parlament vrátil kráľa do funkcie.11 To, že išlo o znásilnenie ústavy, je zrejmé. Paul Belien o tom opäť napísal do Wall Street Journal: „ V prvom článku vo Wall Street Journal som uviedol nesprávnu predpoveď. Myslel som si, že kráľovo odmietnutie podpísať zákon vyvolá ústavnú krízu. Nestalo sa tak. Politici jednoducho ignorovali ústavu. Pán Martens jednoducho zbavil kráľa moci na deň, dva a dal vláde podpísať zákon namiesto neho. Za tým účelom použil článok belgickej ústavy, ktorý bol naposledy použitý počas II. svetovej vojny, keď bol kráľ v rukách nepriateľa – nacistov. Zdá sa, že vláda predpokladá, že kráľ je opäť v rukách nepriateľa – nie nacistov, ale svojho vlastného svedomia.”

Po tomto druhom článku Beliena z redakcie vyrazili úplne. Wall Street Journal o tom napísal: „Hriech pána Beliena spočíval v tom, čo už väčšina Belgičanov vie, a síce že belgická tlač nie je dobré miesto na hľadanie informácií o tom, čo sa deje v Belgicku.”12

Postup Martensovej vlády zásadne podporil i predseda flámskych kresťanských demokratov Herman Van Rompuy. „Je to mimoriadne riešenie v mimoriadnej situácii,” povedal13. Mimochodom, s Be-lienom boli kedysi priatelia. Pár rokov predtým Van Rompuy navrhol Belienovi spoluprácu v ekonomickom časopise. Belien spomína, ako sa pár týždňov po svojom odchode z Gazet van Antwerpen stretol s Van Rompuym na svadbe ich spoločného priateľa. Van Rompuy uhýbal očami a akosi si už nemali čo povedať.14 Belien je odvtedy polodisidentským novinárom. Van Rompuy sa stal ministrom financií, predsedom parlamentu, premiérom a dnes je európskym prezidentom. Jeho kolega Wilfried Martens je predsedom medzinárodného straníckeho zoskupenia s najväčším zastúpením v Európskom parlamente. Je druhým najdlhšie slúžiacim belgickým premiérom v takmer dvestoročnej histórii krajiny.

Slušné kariéry.

Postup flámskych kresťanských demokratov predstavuje to najhoršie z kresťanskodemokratickej politiky v 20. storočí. Kráľov vzdor treba oceniť, i keď vyvstáva otázka, nakoľko sa snažil vyjsť v ústrety vlastnému svedomiu tým, že hodlal zaťažiť svedomie iných. Postup kresťanských demokratov je však totálnym zlyhaním. Sprvoti hodlali iba pasívne sa prizerať, ako sa ich koaličný partner spriahol s opozíciou, potom bránili verejnej diskusii, až napokon aktívne znásilňovali ústavu, aby sa potratový zákon mohol stať platným.

Po voľbe Van Rompuyho za prezidenta EÚ sa objavili i na Slovensku hodnotenia tejto voľby. Predseda KDH Ján Figeľ ho označil za najčírejšieho kresťanského demokrata, akého Európa a Belgicko majú, za človeka s pevným charakterom. Jeho voľba vraj môže povzbudiť hodnotovo orientovaných ľudí. Niektoré udalosti zapadli do zabudnutia.

Znepokojujúco pôsobí fakt, že pokým kresťanskí demokrati aktívne spolupracujú na legalizácii potratov, proti nej sa ozývajú ľudia, ktorí majú bližšie k iným politickým stranám, napríklad k takým, ktoré bývajú v médiách obvykle označované za „krajnú pravicu”. Paul Belien nie je členom politickej strany, ale jeho manželka Alexandra Colenová je poslankyňou federálneho belgického parlamentu za flámsku stranu Vlaams Belang a predstavuje jej katolícke krídlo. V politickom zápase sa jednoznačne zastáva kresťanských etických princípov. Alexandra Colenová už pred rokmi burcovala proti neprijateľnému a šokujúcemu detskému katechizmu v belgických katolíckych školách, ktorý obsahoval neprístojne pedofilné prvky. Colenová sa v tejto veci neúnavne obracala na belgického kardinála Daneelsa i na hodnostárov katolíckej cirkvi v zahraničí.15

 

 

Kresťanskí demokrati proti potomkovi Ľudovíta svätého

Čo nie je s týmito katolíckymi monarchami v poriadku? Prečo pred svojimi občanmi nepoukážu na nihilizmus toho, čo sa navrhuje, nezhromaždia ich, aby sa to odmietlo; a ak sa to nepodarí, prečo neodstúpia, aby dali jasne najavo, že oni nebudú prikrášľovať túto stoku ozdobami kresťanskej monarchie?”

Gerald Warner, Telegraph, 2008

 

Z Belgicka sa prenesme do susedného príjemného Luxemburska. Maličké veľkovojvodstvo s úžasnou históriou, skvelým moselským vínom a vysokou životnou úrovňou. Bohužiaľ, nie až takou vysokou, aby sa tam dokázali postarať o svojich starých ľudí až do ich prirodzenej smrti. Vo februári 2008 v tejto malebnej krajinke celkom nemalebne schválili poslanci parlamentu zákon o eutanázii.

Najsilnejšou parlamentnou stranou v Luxembursku je Kresťanská sociálna ľudová strana. Jej predseda Jean-Claude Juncker je dlhé roky luxemburským premiérom. Kresťanskí demokrati však nemajú v parlamente absolútnu väčšinu, a tak posledné roky vládnu spolu so socialistickou LSAP. Kresťanskí demokrati za eutanáziu nehlasovali, ale ich socialistickí partneri sa v hlasovaní spojili s opozičnými liberálmi a zelenými a zákon bol schválený pomerom hlasov 30: 26.16

Podľa vtedajšej ústavy sa zákony schválené parlamentom stali platnými až po odsúhlasení veľkovojvodom. Odsúhlasenie zákonov luxemburským monarchom bolo považované v modernej dobe za formalitu. K odmietnutiu odsúhlasenia zákona došlo naposledy v roku 1912, keď veľkovojvodkyňa Mária Adela neodsúhlasila zákon znižujúci úlohu katolíckej cirkvi vo vzdelávacom systéme.17

Po takmer sto rokoch sa však rozhodol nasledovať jej príklad jej prasynovec, veľkovojvoda Henri, ktorý v decembri 2008 oznámil, že zákon o eutanázii neodsúhlasí.18 „V záležitosti týkajúcej sa ukončenia života, využívam právo na výhradu vo svedomí,” povedal. V reakcii na vojvodovo rozhodnutie kresťanskodemokratický premiér Juncker oznámil, že veľkovojvoda prekročil svoju úlohu. Podľa Junckera parlament zmení ústavu a odníme monarchovi právo odsúhlasovať zákony. Slovo „odsúhlasuje” sa nahradí slovom „zverejňuje”.

„Chápem veľkovojvodove problémy so svedomím,” povedal premiér Juncker, „ale verím, že ak parlament schváli zákon, tento musí byť uvedený v účinnosť.”19 Skutočne? I keď je to zákon o zabíjaní starých ľudí? A prečo sa na tom uvádzaní v účinnosť chce aktívne podieľať aj premiér, keď jeho strana za zákon nehlasovala? Každý politik môže vždy zo svojej funkcie odstúpiť. Odkedy je pre kresťana formálne dodržiavanie princípov parlamentnej demokracie v rebríčku hodnôt nad nedotknuteľnosťou ľudského života?

Nepripúšťa sa, že niektoré rozhodnutia parlamentov sú jednoducho katastrofálne? Nebol to aj prípad zmocňovacieho zákona v nemeckom Reichstagu v roku 1935, ktorým boli odsúhlasené zvýšené právomoci pre kancelára Adolfa Hitlera? Aj toto rozhodnutie parlamentu bolo posvätné?

„Chceme zabrániť ústavnej kríze,” ospravedlňoval zmenu ústavy kresťanskodemokratický minister spravodlivosti Luc Frieden.20

Skutočne? A prečo nepohrozili ústavnou krízou socialistom a liberálom ešte pred hlasovaním? Prečo nepovedali socialistom a liberálom, že to oni vyvolávajú krízu a že si ju budú musieť aj sami riešiť?

Na zmenu ústavy treba dve tretiny hlasov všetkých poslancov. Luxemburský parlament ústavu skutočne zmenil hlasmi 56 poslancov, čiže i hlasmi kresťanských demokratov.21 To všetko sa stalo pod taktovkou kresťanskodemokratického premiéra a ministra spravodlivosti. Potom už nič nebránilo tomu, aby od marca 2009 platil zákon o eutanázii. Pápež Benedikt XVI. na stretnutí s luxemburským veľvyslancom 18. decembra 2008 vyjadril obavy z luxemburského zákona, označil eutanáziu za zlo a pripomenul povinnosť politických vodcov slúžiť dobru ľudí.22 Márne.

A tak veľkovojvoda už neodsúhlasuje zákony, Luxembursko má eutanáziu a kresťanskí demokrati majú moc. V júni 2009 sa v Luxemburgu riadne konali parlamentné voľby. Pomery síl v parlamente sa takmer vôbec nezmenili. Opäť pokračovala vláda víťazných Junckerových kresťanských demokratov v koalícii so socialistickou LSAP, ktorá skončila druhá. Ako keby sa nič nestalo.

Veľkovojvoda Henri má úctyhodný rodokmeň. Siaha do 7. storočia. Vo výhradne otcovsko-synovskej línii je potomkom jedného španielskeho a dvanástich francúzskych kráľov. Jedným z jeho predkov bol i kráľ Ľudovít IX., ktorý dosiahol svätosť. Človek by sa spýtal, prečo vlastne ešte veľkovojvoda chce v tejto krajine vládnuť? Teda, vládnuť…

I katolícki monarchovia dnes prežívajú drámy svojho svedomia. Henriho vzoprenie sa bolo ozvenou rozhodnutia belgického kráľa Baudouina nepodpísať potratový zákon. Baudouin bol Henriho strýkom. Farbu musel priznať i španielsky kráľ Juan Carlos. Zákon umožňujúci potrat na požiadanie presadili Zapaterovi socialisti začiatkom roku 2010 v dolnej snemovni parlamentu i v senáte. Potom šiel na podpis ku kráľovi. Podpíše? Tak sa pýtali španielski ochrancovia života a organizovali internetovú petíciu s príznačnou výzvou: Veličenstvo, nepodpíšte! Zákon o manželstvách gayov pred pár rokmi podpísal bez mihnutia oka. Údajne avizoval, že to isté urobí i s potratmi. „Nie som belgický kráľ,” hovoril. Šéfredaktor týždenníka Alba Gonzalo Altozano o ňom povedal: „Nečakajte od neho žiadny heroizmus.”23 Altozano mal pravdu. Katolícke veličenstvo, nástupca veľkej Izabely Kastílskej, kráľ Juan Carlos, bez veľkých rečí podpísal potratový zákon začiatkom marca 2010.

Druhý strýko veľkovojvodu Henriho, belgický kráľ Albert II., ktorý vystriedal v roku 1993 na tróne zomrelého Baudouina, v roku 2006 nemal problém podpísať zákon o manželstve osôb rovnakého pohlavia.

Premiéra Junckera som spoznal počas štátnej návštevy premiéra Dzurindu v Luxembursku v roku 2004. Dzurinda si s ním odjakživa veľmi rozumel. Juncker je veľmi pokojný, kultivovaný politik. Na tlačovej besede sa ho vtedy novinári pýtali na zmienku o Bohu v návrhu Ústavy EÚ. Juncker pokojne pofajčieval a povedal: „Mne tam zmienka o Bohu nechýba.” S rozpakmi a istým smútkom som cítil, že si nebudeme rozumieť.

Jean-Claude Juncker požíva v EÚ veľký rešpekt a hovorilo sa o ňom tiež ako o možnom kandidátovi na európskeho prezidenta. Premiérom je už od roku 1995 a je v súčasnosti aj najdlhšie slúžiacim premiérom v celej EÚ. A už tušíme aj prečo. Štyridsiatnik Luc Frieden je považovaný za jeho nástupcu v čele strany a vlády.

Členkou Junckerovej Kresťanskej sociálnej ľudovej strany je aj eurokomisárka Viviane Redingová. V Európskej komisii pôsobí už druhé obdobie, tentoraz ako komisárka pre spravodlivosť, základné práva a občianstvo. V júni 2011 sa dostala do konfliktu s maďarskou vládou kvôli kampani proti potratom. V máji viseli v Budapešti plagáty, na ktorých nenarodené dieťa prosí matku, aby ho nechala žiť a radšej ho dala na adopciu, ak ho nechce. Maďarsko financovalo kampaň z peňazí, ktoré Európska únia vyčlenila na program Progress. Rampaň kritizovala francúzska socialistka Sylvie Guillaumeová a interpelovala v tejto veci komisárku Redingovú. Redingová sa postavila na jej stranu a uviedla, že kampaň nie je v súlade s cieľmi programu Progress.24

Keď sa pozrieme na ciele programu Progress na stránkach Európskej komisie, hneď uvidíme odvolanie sa na Sociálnu Agendu, stanovenú komisiou v roku 2008. V popise Sociálnej Agendy sa spomína starnutie populácie a medzi siedmimi prioritami sa vyníma na prvom mieste priorita s názvom „Deti a mládež – zajtrajšok Európy”.25

Kde je problém, pani eurokomisárka? Kto bol v politike, vie, že s takýmito údajmi o Progresse politik dokáže financovanie proti-potratovej kampane obhájiť. Musí mu to však stáť za to. Musí chcieť.

V lete 2011 sa v blogosfére objavili informácie o Redingovej výrokoch, ktoré pôsobili neuveriteľne. Údajne povedala, že maďarská kampaň proti potratom je proti hodnotám EÚ a že všetky krajiny EÚ treba donútiť k uznaniu registrovaných partnerstiev či priamo manželstiev osôb rovnakého pohlavia. Tieto informácie však boli nepresné. Tak si iba socialistky z EÚ na svojich internetových stránkach Redingovej výroky vyložili a po nich to zase na svojich stránkach opakovali vydesení kresťanskí pro-liferi.

Lenže práve v tom je problém. Iba nemastné-neslané výroky možno takýmto spôsobom posunúť. Keď niekto hovorí jasné stanovisko, ktoré je kresťanské, tak z neho žiadnou ekvilibristikou nemožno urobiť významovo opačné stanovisko. Ľavicoví liberáli hovoria svoje stanoviská jasne a nahlas. Kresťania vo funkciách hovoria nejasne, a to je ešte ten lepší prípad.

Nie že byViviane Redingová nevedela v politike pritvrdiť. Keď Nicolas Sarkozy vyhostil z Francúzska nezamestnaných rumunských a bulharských Rómov, použila slová „hanba, aká tu nebola od druhej svetovej vojny”. „Čo je veľa, to je veľa,, povedala na Sarkozyho adresu a buchla päsťou do rečníckeho pultu.26V Prirovnať Sarkozyho k nacistom, to už je riadna kanonáda. Tam Viviane Redingová vie, že mnohí budú na jej strane. Ak ide o potraty a rodinu, je opatrná.

Začiatkom roku 2010, pred schválením druhej Barrosovej komisie, sa na katolíckych blogoch objavili úvahy, že sa zopakuje kauza Buttiglione a že tentoraz bude útok socialistov, liberálov a zelených smerovať proti katolíčke Redingovej.27 Komisia však bola napokon schválená bez problémov.

 

 

Ako „Božský” a jeho „democristiani” podpísali

„Zaiste, Pilát je môj kolega.” Oscar Luigi Scalfaro, bývalý prezident Talianska, dlhoročný kresťanskodemokratický politik

 

V Európe po vojne nebolo úspešnejšieho straníckeho politického príbehu, ako bol príbeh Democrazia Cristiana – talianskej kresťanskej demokracie. DC, strana so znakom „Scudo crocciato”, štít s krížom, vládla v Taliansku nepretržite štyridsaťsedem rokov. V rímskom paláci Chigi na Piazza Colonna, sídle predsedu vlády, po celý čas až na výnimky sedel kresťanský demokrat. To isté platí o Kvirinálskom paláci, v ktorom sídli prezident republiky. Volebné výsledky strany sa pohybovali okolo štyridsať percent.

Jej zakladateľ Alcide De Gasperi patrí k európskym legendám. „Democristiani” odvrátili v krajine nebezpečenstvo komunizmu a priviedli ju k prosperite. De Gasperi zanechal po sebe generáciu kresťanských demokratov, ktorí boli známi svojou rozšafnosťou, politickou dlhovekosťou a láskou k moci. Amintore Fanfani, Aldo Moro, Giulio Andreotti… V talianskej politike v operetnom štýle vláda striedala vládu, i keď o novú vládu šlo obyčajne iba formálne. A podaktorí De Gasperiho nástupcovia v nej nemohli nikdy chýbať.

Giulio Andreotti má 92 rokov. Bol ministrom obrany, vnútra, zahraničných vecí, financií, hospodárstva a premiérom. Je doživotným senátorom. Členom parlamentu je od roku 1948, teda už 63 rokov. Do kresla člena vlády si sadol po prvýkrát v roku 1947, poslednýkrát z neho vstal v roku 1992. Členom vlády bol dovedna 35 rokov. Impozantné. Veď ho aj prirovnávali k Cézarovi prezývkou „II divo Giulio” – Božský Július.28

Sú politici ideí a sú politici moci. Andreotti bol politikom moci. A vedel o nej aj vtipne rozprávať. „Moc opotrebúva,” povedal komunistický poslanec Pajetta. „Moc opotrebúva tých, ktorí ju nemajú,” odpovedal Andreotti. „Moc je choroba, z ktorej sa nikto nechce vyliečiť,” povedal tiež. Hollywoodski scenáristi majú cit pre brisknýdialóg. V roku 1990 bola sfilmovaná tretia časť mafiánskej ságy Krstný otec. Keď vo filme zavraždia mafiánskeho politika Lucchesiho, vrah tesne pred smrtiacim úderom zašepká Lucchesimu do ucha: „Moc opotrebúva tých, ktorí ju nemajú…”29V

Nehybná tvár, nehybné oči za veľkými okuliarmi, mierne naklonená hlava akoby bez krku posadená priamo na zhrbenom trupe a pokojná, pomalá artikulácia. To je Andreotti.

Veľa sa hovorilo v 90. rokoch o jeho spolupráci s mafiou. Bol za ňu najprv odsúdený a potom zbavený akéhokoľvek previnenia. Andreottiho styky s mafiou sú hlavnou témou filmu II Divo, ktorý o ňom v roku 2008 nakrútil režisér Paolo Sorrentino. Reči o Andreottim a mafii treba brať s rezervou. Pre talianske prevažne ľavicové médiá je každý kresťanský demokrat hneď mafián. Ľavica však nehovorí o tom, v čom Andreotti naozaj ako kresťanský demokrat zlyhal. Práve v tom, kde sa ľavici podvolil.

V roku 1978 vládla vláda premiéra Giulia Andreottiho. Bola to menšinová vláda zložená iba z kresťanských demokratov. Téma legalizácie potratov visela vo vzduchu už niekoľko rokov. Vôľa postaviť sa na odpor bola u „demokresťanov” oslabená. V roku 1976 po úniku dioxínu v továrni v Sevese propotratové kruhy vytvorili atmosféru strachu z možných deformácií plodov tehotných žien zasiahnutých dioxínom. Potrat bol vtedy v Taliansku ešte trestným činom, ale rok staré rozhodnutie ústavného súdu hovorilo o nároku ženy na zbavenie sa plodu v prípade ohrozenia zdravia ženy. Milánsky arcibiskup Giovanni Colombo vyzýval ženy, aby nezabíjali svoje deti. Kresťanskodemokratickí ministri zdravotníctva a spravodlivosti však so súhlasom premiéra Andreottiho odobrovali umelé potraty u týchto žien zo Sevesa. Eufemisticky sa im hovorilo „terapeutické”, v skutočnosti to boli potraty eugenické, lebo matky nijako ohrozené neboli. Týchto potratov sa vykonalo v milánskej klinike Mangagiallo vyše tridsať. Telíčka potratených detí boli potom odoslané na vyšetrenie do Nemecka. Výsledkom bolo zistenie, že ani jedno z potratených detí nejavilo známky deformácií.30 Ženy, ktoré nešli na potrat, porodili zdravé deti. Potratené deti boli jedinými ľudskými obeťami havárie. Inak zahynuli len zajace a sliepky.

Hodina pravdy udrela 18. mája 1978. Prevažne hlasmi komunistov a socialistov, teda parlamentnej opozície bol schválený v senáte „Legge 194” – Zákon č. 194 s orwellovským názvom „Zákon o ochrane materstva a dobrovoľnom prerušení tehotenstva”. Už predtým ho schválila dolná komora parlamentu.

Kresťanskí demokrati hlasovali proti. Platnosť zákona si však vyžaduje podpisy i členov exekutívy i prezidenta. A kresťanskí demokrati stáli pred voľbou. Podpísať, alebo odstúpiť?

Predseda strany Aldo Moro však povedal už pred hlasovaním v senáte: „DC sa zaväzuje nerobiť prekážky väčšine, ktorá potratový zákon schváli.”31 To bol jasný signál pre všetkých podporovateľov potratov, že neriskujú vôbec nič. Aldo Moro patril k veľkým postavám DC. Bol už dvakrát premiérom, bol osobným priateľom pápeža Pavla VI. A kresťanskú demokraciu viedol v duchu kompromisov s ľavicovým duchom doby. V tejto súvislosti sa často uvádza pasáž z jeho prejavu na pôde DC v roku 1975:

„Obnovený ľudový charakter strany vedie k potláčaniu svedomia pri niektorých závažných rozhodnutiach, niektorých zásadných postojoch, ktoré vychádzajú z našej skúsenosti v odlišnom období spoločenského života, ale teraz sa stávajú prekážkou pri kontakte s masami a pre politickú spoluprácu. Sú veci, ktoré súčasná verejná mienka zaraďuje do sféry súkromia a odmieta, aby boli podriadené zákonom a podliehali štátnemu zásahu.”32

V máji 1978 sa tragédia DC snúbila s osobnou ľudskou tragédiou jej predsedu. Alda Mora 16. marca uniesli teroristi z Červených brigád. O sedem týždňov, počas ktorých i pápež verejne vyzýval teroristov, aby Mora prepustili, 9. mája 1978 ho zavraždili výstrelmi, ktoré vypálil Mario Moretti. V ten istý deň našli v odstavenom aute jeho telo.

V tejto atmosfére násilia taliansky senát o deväť dní neskôr odhlasoval zákon o potratoch. Súzvuk oboch násilí bol symbolický. Bolo týždeň po pohrebe zavraždeného straníckeho predsedu a premiér Andreotti sa rozhodoval, či zákon podpíše.

Giulio Andreotti, kresťanský demokrat, zákon o zabíjaní nenarodených detí podpísal.

Zrejme vedel už dávno, že tak urobí. Už rok predtým, 21. januára 1977, prešiel zákon o potratoch prvým hlasovaním v dolnej snemovni talianskeho parlamentu. Giulio Andreotti si v ten deň zapísal do svojho denníka:

„Zasadnutie na Montecitorio o zákone o potratoch. Prešlo to s 310 hlasmi za a 296 proti. Vzniká mi problém s podpisom tohto zákona (má ho na podpis aj Leone). Ale ak by som odmietol, nielenže by sme otvorili krízu, len čo sme začali upchávať trhliny. Aj by sme museli strpieť zákon, aj by DC stratila predsedníctvo vlády. To by bolo horšie. “33

Katolícky historik Roberto De Mattei to komentuje takto: „Strata predsedníctva vlády bola považovaná za vážnejšiu ako morálna zodpovednosť za podpis zákona, ktorý uzákoňoval rozsudok smrti pre nevinných, bol odmietnutím piateho prikázania a pošliapaním zákona prirodzeného i božského.”34

Zákon podpísal i prezident republiky Giovanni Leone, ktorý bol pred nastúpením do úradu tiež kresťanský demokrat. Prezident Leone ani len nevyužil svoju právomoc podľa článku 74 talianskej ústavy vrátiť zákon do parlamentu na opätovné prerokovanie. Do štyroch dní zákon podpísal. Pritom väčšina, ktorá v parlamente zákon podporila, nebola výrazná.

A tak Zákon č. 194 vyšiel 22. mája 1978 v Gazzetta Ufficiale, talianskej zbierke zákonov. Pod zákonom sú výlučne podpisy katolíckych politikov. Sú tam podpisy premiéra Andreottiho, je tam podpis ministerky zdravotníctva TinyAnselmiovej, prvej ženy v talianskej vláde, podpisy ministrov Francesca Bonifacia, Tommasa Morlina a Filippa Pandolfiho.35 Napokon i podpis prezidenta Leoneho. Katolík vedia katolíka.

Prezident Leone odstúpil o tri týždne nato z funkcie, keď sa vyhrotila úplatkárska aféra s nákupmi stíhačiek firmy Lockheed. V auguste zomrel pápež Pavol VI.

Spolupráca kresťanských demokratov na legalizovaní potratov sa neskončila iba pri podpisoch. V roku 1979 Andreottiho vláda poverila generálneho prokurátora, aby pred ústavným súdom obhajoval súlad Zákona č. 194 s ústavou.36

Niekto by mohol namietať, že DC sa musela za každú cenu držať kresla predsedu vlády, lebo musela čeliť komunistickej hrozbe. Na rozdiel od iných európskych krajín v Taliansku stála na čele ľavice nie formálne sociálnodemokratická strana, ale strana komunistická. Hrozil Taliansku komunizmus, ako sme ho poznali z východoeurópskeho tábora? Boli kresťanskí demokrati odkázaní na zotrvanie vo vláde za každú cenu? Mohlo sa stať, že odchod DC do opozície koncom sedemdesiatych rokov by znamenalo vstup komunistov do vlády, odchod Talianska z NATO a jeho vstup do Varšavskej zmluvy a podriadenie Sovietskemu zväzu? Boli by nekomunistické ľavicové strany ochotné spojiť sa s komunistami na takomto programe?

Takýto scenár nebol reálny. Komunizmus sovietskeho typu v Taliansku hrozil tesne po druhej svetovej vojne, keď komunistická strana Togliattiho bola stranou stalinskou. Nehrozilo to koncom sedemdesiatych rokov, keď Berlinguerova komunistická strana bola stranou „eurokomunizmu”, odpútanou od Moskvy. Naopak, Taliansku hrozil nový program komunistov, ktorému dal neskôr meno pápež. Kultúra smrti. Ten hrozil a ten aj komunisti uskutočnili. S prispením kresťanskej demokracie.

Ani samotní kresťanskí demokrati nehovorili vtedy o komunistickej hrozbe. Naopak, Aldo Moro v období pred svojou smrťou vystupoval s víziou compromesso storico – historického kompromisu. Ten mal spočívať vo vtiahnutí komunistickej strany do spolupráce s DC a spoluzodpovednosti za vládnutie v krajine. Bol v tom paradox. Moro ponúkal PCI ruku na spoluprácu a PCI pretláčala v parlamente potraty, čo bol voči DC podraz, ktorý napokon zlomil DC chrbticu.

V máji 1978 sa vízia compromesso storico skončila. Na chvíľu sa však opäť anti-antikomunizmus spájal zaujímavým spôsobom s neochotou zápasiť za ochranu nenarodeného života.

Democrazia Cristiana, ktorá bola jedinou vládnucou stranou, svoje poníženie v otázke potratov zakrývala frázou o „neutralite vlády”. Lenže, po prvé, ako môže kresťanský demokrat hovoriť o neutralite v prípade takého vážneho morálneho problému, ktorý je z kresťanského hľadiska úplne jasný? Po druhé, podpis zákona nie je prejavom neutrality, ale odobrenia.

Postup DC sa však dal predvídať prinajmenšom už od roku 1970, keď komunisti presadili spolu so socialistami uzákonenie rozvodov.

Pritom socialisti boli vládnymi partnermi DC vo vláde kresťanského demokrata Emilia Colomba. Vtedy asi po prvý raz došlo k situácii, že ľavica vo vláde sa spojila s opozičnou ľavicou proti vládnucim kresťanským demokratom vo veci, ktorá išla proti podstate kresťanskej strany a tá sa nevzbúrila.

To isté zažil premiér Mariano Rumor z DC v roku 1974, keď sa konalo referendum o zachovaní rozvodov, pričom vládni socialisti robili spolu s opozičnými komunistami kampaň za rozvody. A uspeli. Aj premiér Arnaldo Forlani z DC ochutnal, aké to je, keď vládni socialisti opäť s komunistami robili kampaň za zachovanie Zákona č. 194 v referende v roku 1981.

Ľavica dávno zistila, že niet takého podrazu, aký urobia kresťanským demokratom, či už v parlamente alebo priamo z pozície vládneho partnera, po ktorom by kresťanskí demokrati čo i len pohrozili odchodom z vlády. Preto mohli svoju agendu tlačiť beztrestne, a preto s tou agendou aj víťazili. Niektorí kresťanskí demokrati si uvedomovali, že tento postup DC je chyba. Roberto De Mattei uvádza úvahy spoluzakladateľa DC, senátora Guida Gonellu o situácii pri uzákonení rozvodov v roku 1970. Gonella spomína premiéra Emilia Colomba, ktorývyčítal socialistom, že pretláčaním rozvodov ohrozujú jednotu vlády. „To je to, čo sme mali urobiť aj my. Obetovať aj vládu, aby sme zabránili schváleniu zákona,” píše Gonella.37

Porovnajme postoj štyridsaťpercentnej DC s postojom osempercentného slovenského KDH. Keď v roku 2003 náš koaličný partner ANO pod vedením Pavla Ruska začal presadzovať zákon o ďalšej liberalizácii potratov, KDH jednoducho oznámilo, že ak zákon nadobudne účinnosť, táto vláda končí. Zákon účinnosť nikdy nenadobudol.

Gonellove slová však boli v DC skôr výnimkou. Naopak, DC si zo svojho postupu dokonca robila zásluhy. V roku 1991 bývalý taliansky prezident a súčasne bývalý člen DC Francesco Cossiga uviedol: „Kresťanská demokracia má najväčšie historické zásluhy na tom, že dokázala potlačiť vlastnú ideologickú špecifickosť a ideály: zákony o potratoch a rozvodoch boli podpísané hlavami štátu a ministrami z kresťanskej demokracie, ktorí, v tej chvíli oprávnene, uprednostnili politickú jednotu v prospech demokracie, slobody a nezávislosti”.58

No dobre, povieme si. Ale keď to bolo také úžasné a veľkolepé, prečo sa DC v roku 1993 rozsypala ako domček z karát? Korupčné škandály nie sú dostatočným vysvetlením. Ako to, že zrazu medzi politikmi, členmi i voličmi DC zmizla hrdosť na ňu a viera v to, že táto strana musí pokračovať? Ako to, že gigant sa zrazu zosypal a už nevstal? Nebolo to preto, lebo všetci už dávno vedeli, že DC je už iba strojom na reprodukciu moci? Že DC už nemala srdce?

V Danielovej knihe Starého zákona kráľ zneuctí posvätné chrámové nádoby a tajomná ruka napíše na stenu Mene, tekel… A cudzinci zničia kráľa i jeho kráľovstvo. Spočítané, zvážené, rozdelené. To je i príbeh polstoročnej talianskej kresťanskodemokratickej ríše. Mnohí nemajú radi takéto biblické prirovnania. Ale ruku na srdce. Nesedí to? Spočítané, zvážené, rozdelené. Koniec.

Desať rokov po zániku DC, 25 rokov po podpise Zákona č. 194 Giulio Andreotti v roku 2003 povedal: „Dnes by som radšej odstúpil, ako by som ho mal podpísať.”39 Lenže odvtedy bolo na základe toho zákona potratených päť miliónov nenarodených detí.

V roku 2001 som bol s Františkom Šebejom a Petrom Weissom na návšteve talianskeho senátu. Do miestnosti v Paláci Madama, kde sa konalo rokovanie, v jednej chvíli vstúpil osemdesiatročný doživotný senátor Andreotti, sadol si a ticho počúval. Po skončení rokovania som mu podal ruku a jednou vetou som mu poďakoval za všetko, čo urobil pre kresťanskú demokraciu. Tváril sa spolovice nepreniknuteľné a spolovice skromne. Po rokoch mi tá moja jedna veta pripadá čoraz viac dvojzmyselná.

Margarét Thatcherová o ňom povedala: „Zdalo sa, že má veľkú averziu k princípom, dokonca presvedčenie, že muž princípov je odsúdený na to byť smiešnou postavou.”

 

 

Jacques, Sarko a samozrejme Simone. Simone! Simone!

Keby som Chiraca požiadal vykopať tunel z Elyzejského do Bourbonského paláca, tak druhý deň ráno by som uvidel práce v pokročilom stave a Chiraca očakávajúceho dobrú odmenu.”

Georges Pompidou o Jacquesovi Chiracovi

 

Už sme spomínali predsedu poslaneckého klubu EPP Josepha Daula. Francúz Daul je členom UMP – Únie pre ľudové hnutie francúzskeho prezidenta Nicolasa Sarkozyho. Hovorme im však radšej gaullisti. Charles de Gaulle by ich už nespoznával, ale nie preto, že od de Gaullových čias, keď mali názov Zhromaždenie francúzskeho ľudu (RPF), niekoľkokrát zmenili názov a skratku najprv na UDR, potom RPR a napokon na UMP.

Je apríl 2007. Končí sa kampaň vo francúzskych prezidentských voľbách. Tisíce gaullistických voličov sa zhromažďujú na podporu prezidentského kandidáta Nicolasa Sarkozyho na záverečnom mítingu v obrovskej športovej hale v Paríži-Bercy. K mikrofónu prichádza stará, ale elegantná majestátna dáma. Prednesie krátky, rázny prejav na podporu Sarkozyho.40VHala jasá.

Je to Simone Veilová. Bola prvá predsedníčka Európskeho parlamentu. Prežila nacistický koncentrák Osvienčim. V sedemdesiatych rokoch bola ministerkou zdravotníctva. V tejto funkcii v roku 1974 presadila legalizáciu potratov. Prezidentom bol Valéry Giscard D Estaing. Predsedom vlády bol šéf gaullistov Jacques Chirac.

Charles de Gaulle videl zmysel gaullistickej strany v tom, že bude podporovať Charlesa de Gaulla. On sám politickým stranám nepripisoval veľký význam, preto sa vždy snažil o presadenie prezidentského systému, v ktorom národ a štát zjednocuje a vedie jeden človek. Ale keďže parlament zrušiť nemožno, tak prečo ho nezaplniť čo najviac poslancami zo strany, ktorej zmyslom je podporovať prezidenta.

Len gigantickosť de Gaullovej osobnosti však zaručovala uskutočniteľnosť tejto koncepcie. Ľudia vo voľbách volia podľa svojej osobnej filozofie a ideológie. Akokoľvek sa de Gaulle staval nad strany a ideológie, nebol neideologický človek. Bol veriaci katolík a patriot. V deň jeho životného triumfu, 26. augusta 1944, šiel de Gaulle v mohutnom sprievode oslobodeným Parížom a prijímal ovácie státisícov obyvateľov. Sprievod sa začal pri Víťaznom oblúku, ktorý reprezentoval štát a národ. Skončil v Katedrále Notre Dame slávnostným Magnificat. Miesta začiatku i konca sprievodu symbolizovali de Gaullove hodnoty. A preto priťahoval i konzervatívnych katolíckych voličov. Títo nemali veľmi na výber. Po vojne mohli voliť kresťanskodemokratickú stranu MRP Róberta Schumana alebo gaullistov. Po de Gaullovom návrate k moci v roku 1958 sa stále viac klonili ku gaullistom a MRP upadala.

Po májových nepokojoch roku 1968 sa konzervatívne Francúzsko primklo v nevídanej miere ku gaullistom. V predčasných parlamentných voľbách získala UDR vyše tristo poslaneckých mandátov, čo bolo asi šesťdesiat percent. Gaullistov však čakali turbulentné časy. De Gaulle odišiel o rok z politiky a čoskoro zomrel. V prezidentských voľbách zvíťazil Georges Pompidou, ktorý bol roky jeho pravou rukou. V roku 1974 však zomrel i on. V máji sa mali konať predčasné prezidentské voľby.

Na ľavici bolo treba rátať s kandidatúrou mocného muža. Bol ním Francois Mitterand, ktorý už v roku 1965 vo voľbách vyobracal samotného de Gaulla. Mitteranda podporovali socialisti a komunisti.

Na pravici vyrastal gaullistom zdatný konkurent. Mladý technokrat Valéry Giscard D’Estaing bol ako minister hospodárstva a financií výraznou politickou postavou už v šesťdesiatych rokoch. A budoval svoju stranu FNRI, Federáciu nezávislých republikánov.

Po Pompidouovej smrti bol v UDR človekom s najväčšou autoritou Jacques Chaban-Delmas. Bol hrdinom odboja z čias okupácie. V šesťdesiatych rokoch bol predsedom Národného zhromaždenia a v rokoch 1969 – 1972 bol premiérom. Netajil sa s prezidentskými ambíciami.

Mladý štyridsaťjedenročný minister vnútra za UDR Jacques Chirac, Pompidouov „buldozér”, však rozohral veľkú prezidentskú hru. Jednak ako „pompidolián” nemal v láske Chabana-Delmasa, ktorého Pompidou nie tak dávno odvolal z funkcie premiéra. Jednak si mohol úprimne myslieť, že Chaban-Delmas v druhom kole Mitteranda neporazí. Chirac zorganizoval „Výzvu 43”. Podpísali ju štyria ministri UDR, vrátane Chiraca, a tridsiati deviati poslanci UDR. Výzva bola de facto podporou pre kandidatúru Valéryho Giscarda D’Estaing.41

Pre Chabana-Delmasa to bol úder. V prvom kole volieb získal Mitterand 43 °/o, Giscard D’Estaing 32 % a Chaban-Delmas iba 15% hlasov. V druhom kole 19. mája 1974 Giscard D ‚Estaing tesne necelými 51 % hlasmi porazil Mitteranda. Pre mnohých gaullistov bolo zrejme neľahké voliť Giscarda, ktorýv roku 1969 volil odpoveď „nie” v de Gaullovom referende, čím prispel k de Gaullovmu definitívnemu odchodu.42

Čerstvý prezident Valéry Giscard D ‚Estaing vymenoval na základe svojich ústavných právomocí novú vládu. Do premiérskeho kresla menoval Jacquesa Chiraca, čím nikoho neprekvapil. Chirac sa v tej chvíli stal najmocnejším mužom v UDR.

Spojenectvo dvoch ambicióznych ministrov tak posunulo jedného z nich do Elyzejského paláca a druhého do paláca Matignon. Nemalo však fungovať dlho. Napokon, veď svoj cieľ naplnilo.

Okrem UDR boli vo vláde zastúpení aj Giscardovi nezávislí republikáni, centristická CDP a MR – „Mouvement reformatéur”, nástupca Schumanovej kresťanskej demokracie v čele s Jeanom Lecanuetom. Sila vládnych strán v parlamente sa však nedala porovnávať. Od parlamentných volieb v predchádzajúcom roku mala gaullistická UDR v Národnom zhromaždení úctyhodných 183 poslancov, zatiaľ čo Giscardovi republikáni iba 55, CDP 34 a MR 30 poslancov.43 Napriek tomu mala UDR okrem premiéra vo vláde iba päť ministrov zo šestnástich. Mocenské ambície mali začať na seba narážať.

Bol tu však ešte iný problém. Giscard D’Estaing bol liberál a chcel i liberálne reformy, napríklad legalizáciu potratov. Jeho nástrojom sa mala stať Simone Veilová, ktorú vymenoval za ministerku zdravotníctva.

K legalizácii potratov došlo do niekoľkých mesiacov, na jeseň 1974. Na dobových záberoch vidíme ministerku Veilovú, ako predklada zákon v parlamente.44V Má elegantný modrý kostým, biely náhrdelník, je odhodlaná, sústredená a pevná.

Parlamentná debata bola dlhá, vyčerpávajúca, emotívna. V rozprave odznelo 168 vystúpení poslancov a ministrov.45 „Chcete posielať deti do pecí?” volal na ministerku jeden poslanec v narážke na jej osobnú skúsenosť s nacistickým koncentrákom.46 Iný poslanec v snemovni prehral zvukový záznam tlkotu srdiečka osemtýždňového plodu. Veilová celé dni sedela v snemovni a bojovala. A zvíťazila. Zákon bol v Národnom zhromaždení schválený 284 hlasmi za, 189 proti. Účinnosť nadobudol v januári 1975. Odvtedy už Simone Veilovú poznalo celé Francúzsko. Zákon „o dobrovoľnom prerušení tehotenstva”, čo bol jeho oficiálny názov, je dodnes známy ako Loi Veil, Veilovej zákon.

Najväčšími bojovníkmi proti prijatiu zákona v Národnom zhromaždení boli gaullisti. Poslanec Jean Foyer, bývalý minister spravodlivosti, vystúpil v rozprave päťkrát a varoval pred „telíčkami detí, ktoré sa budú kopiť na jatkách”47 Tvrdý bol i gaullista Hector Rolland, ktorý hovoril o genocíde.48

Zo 183 gaullistických poslancov iba desať podporilo zákon, ostatní ho odmietli.49

O úprimnosti odporu gaullistovvoči zákonu netreba pochybovať, ale aj tak sa zračí v ich zápase tragická rozpoltenosť.

Ministerka zdravotníctva síce dala zákonu svoje meno, lebo s ním bola mediálne spojená. Ale bol to naozaj Loi Veil? Po právnej stránke návrhy zákonov predkladané v parlamente nie sú návrhmi ministra. Sú to návrhy vlády. Návrhy, ktoré schválila vláda. Minister je iba poverený vládou, aby v parlamente vládny návrh obhajoval.

Na internetovej stránke francúzskeho Národného zhromaždenia je k dispozícii pohľad na parlamentnú tlač č. 1297 s navrhovaným zákonom. Na prednej strane čítame, že ministerka zdravotníctva Simone Veilová predkladá zákon o dobrovoľnom prerušení tehotenstva au nom de M. Jacques Chirac, premiér ministre.50 V mene pána Jacquesa Chiraca, predsedu vlády.

Je to nielen Loi Veil. Je to aj Loi Chirac.

Takmer dve stovky gaullistických poslancov teda bojovali a hlasovali proti zákonu, ktorý schválil a poslal do parlamentu predseda vlády za UDR. Ich katolícky premiér, ktorý bol v tej chvíli už najmocnejším politikom UDR a ktorý sa práve v tom období, v decembri 1974, stal generálnym tajomníkom UDR.51

Gaullistickí poslanci bojovali proti ministerke, ktorá konala v menegaullistického premiéra a ich straníckeho šéfa. Ale ten počas oných dní mlčal.

A kto teda vlastne hlasoval za zákon, keď skoro všetci gaullisti boli proti? Nuž, za hlasovala kompletne celá socialistická a komunistická opozícia. Komunisti a socialisti mali v Národnom zhromaždení 176 poslancov. Ostatné hlasy dodala časť vládnych poslancov, najmä Giscardových republikánov z FNRI a centristov. I vo Francúzsku vidíme ten istý model ako inde. Časť vládnych poslancov sa spojí v hlasovaní o zákone s ľavicovou opozíciou proti svojmu konzervatívnemu partnerovi vo vláde a ten si to nechá. Ale aby to celé zorganizovala ministerka vlády spolu s katolíckym vodcom tých konzervatívcov, to je skutočný unikát.

Čerstvý generálny tajomník gaullistov a premiér v jednej osobe Jacques Chirac sa v posledných dňoch roka 1974 stretol s gaullistickými poslancami a povedal im, že s Giscardovou politikou nesúhlasí a že by Giscardovi mali vzdorovať.52 Giscard D ‚Estaing v rámci svojich liberálnych reforiem ešte presadil uľahčenie rozvodov. V roku 1976 Chirac z premiérskeho postu odstúpil.

Simone Veilová pokračovala v Giscardovej strane v úspešnej kariére. V roku 1979 viedla kandidátku Giscardovej strany v prvých voľbách do Európskeho parlamentu. Podarilo sa jej dokonca poraziť gaullistov a stala sa predsedníčkou Európskeho parlamentu. Populárnu političku si však obchádzali aj gaullistickí predáci. Už takmer sedemdesiatročná si opäť sadla do kresla ministerky zdravotníctva v roku 1993 vo vláde Edouarda Balladura. Tam sa bližšie zoznámila s mladým ministrom rozpočtu Nicolasom Sarkozym.

A podporila ho v roku 2007 na megamítingu v Bercy. Na záberoch na veľkoplošnej obrazovke vidíme, že na krku má biely náhrdelník. Vyzerá ako ten, ktorý mala na sebe, keď pred tretinou storočia obhajovala v parlamente Loi Veil a zápasila s gaullistami. Ktovie, možno to bol ten istý. Možno to bol symbol jej víťazstva. Lebo ona sa nezmenila, zmenili sa gaullisti. Keby ju videl vBercyJean Foyer, pripadal by si ako na cudzej planéte. A Sarkozyho podporil aj samotný starý Giscard D ‚Estaing, ktorý sa rozišiel na staré kolená so svojou stranou a pridal sa ku gaullistom. Tak sa napokon stretli všetci spolu…

V roku 2005 Únia ortodoxných rabínov USA a Kanady kritizovala Simone Veilovú za účasť na spomienke 60. výročia oslobodenia Osvienčimu. Podľa únie je Simone Veilová legalizovaním potratov zodpovedná za ničenie ľudských životov, ktoré presahuje zločiny nacistov.53 V dnešnom Francúzsku je však Simone Veil niečo ako sekulárna svätica. V roku 2008 sa dostala medzi „Nesmrteľných” – do Francúzskej akadémie vied. Na slávnostnom akte boli prítomní všetci žijúci prezidenti. Sarkozy, Chirac, Giscard D ‚Estaing. Ale pred Francúzskou akadémiou stál dav pro-liferov a protestoval.

Gaullisti sú váženým členom Európskej ľudovej strany EPP. V oficiálnom názve poslaneckého klubu EPP v Európskom parlamente sú v zátvorke stále slová „Kresťanskí demokrati”. Ale ako by pro-liferom povedal Dante: Zanechajte všetku nádej, vy, ktorí vchádzate.

Sú drobné udalosti, ktoré v skratke charakterizujú obrovské zmeny. V apríli 2008 pozval prezident Nicolas Sarkozy do Elyzejského paláca Daniela Cohn-Bendita. Dôvod bol rutinný. V druhom polroku malo byť Francúzsko predsedajúcou krajinou EÚ a prezident si pozýval na stretnutie predstaviteľov politických zoskupení v Európskom parlamente. Cohn-Bendit je predsedom klubu združujúceho európske „zelené” strany.54

Ale stretnutie bolo zaujímavé niečím iným. Bolo to už iba niekoľko dní pred štyridsiatym výročím udalostí mája 1968, revolty študentov, ktorej hlavnou tvárou bol vtedy Daniel Cohn-Bendit. Táto revolta roku 1968 bola začiatkom politického odchodu politického giganta de Gauľla. Nicolas Sarkozy bol šéfom gauľlistickej strany a v prezidentskej kampani v roku 2007 spochybnil dedičstvo roku 1968. Bolo to práve na mítingu v Bercy, keď Sarkozy označil svoju protivníčku, socialistku Segoléne Royalovú za tú, ktorá uchováva nemorálne dedičstvo Mája 1968, a seba za toho, kto to dedičstvo zlikviduje.55

Po stretnutí s prezidentom Cohn-Bendit diskutoval s novinármi na nádvorí Elyzejského paláca. Keď dostal od médií otázku, či Sarkozy naozaj chce „likvidovať Máj 1968”, Cohn-Bendit dal najavo, že Sarkozyho slová z kampane považuje iba za frázy. Povedal, že na stretnutí daroval Sarkozymu svoju novú knihu o roku 1968, a zažartoval: „Bude čítať moju knihu, zavolá mi a povie: Mýlil som sa, prepáč… Nejdem likvidovať šesťdesiaty ôsmy. Naopak. Veď bol úžasný. Umožnil mi stať sa prezidentom.”56

Cohn-Benditove slová sú výstižnejšie ako hŕba analýz. „Šesťdesiaty ôsmy bol úžasný. Začal obrovskú transformáciu francúzskej spoločnosti. Najlepším dôkazom toho je, že dvakrát rozvedený muž je prezidentom Republiky,” dodal v ďalšej narážke na Sarkozyho rozpadnuté manželstvá. „Spomeňme si na tetu Yvonne spred štyridsiatich rokov. Tá sa musí v hrobe obracať.”

„Teta Yvonne” bola manželka Charlesa de Gaulla, zástankyňa rodinných hodnôt.

Daniel Cohn-Bendit hovoril ako spokojný víťaz. Vedel, že jeho Máj 1968 vo Francúzsku zvíťazil. Narážkou na Yvonne de Gaullovú nepriamo pripomenul, že hlavným porazeným roku 1968 vo Francúzsku bol Charles de Gaulle. Vedel, že Máj 1968 zmenil nielen krajinu, ale že začal meniť i pravicových voličov i pravicovú gaullistickú stranu. Vedel, že Nicolas Sarkozy je síce šéfom formálne gaullistickej strany, ale že sa viac podobá rebelantským študentom Mája 1968 ako na občanov, ktorí sa zhromaždili 30. mája 1968 v Paríži na Champs Elysée na podporu de Gaulla. Vedel, že samozrejme Sarkozy nebude žiadne dôsledky Mája 1968 likvidovať, pretože Sarkozy je sám dôsledkom Mája 1968. Že Loi Veil\e tiež dôsledkom Mája 1968 a že gaullisti nadšene privítali ženu, ktorá mu dala meno, práve na mítingu, na ktorom Sarkozy ohlasoval likvidáciu odkazu Mája 1968.

Ľavicový gramsciovský pochod sa nevyhýba ani pravicovým stranám.

Ak by bol Sarkozy poctivý, naozaj by Cohn-Benditovi zavolal. Prepáč, Danny…

 

Keď toto sú konzervatívci… alebo Dedičstvo Železnej lady

Vyriešili sme to za minútu.” Dávid Cameron o vyškrtnutí Philipa Lardnera z volebnej listiny pre nesúhlas s homosexuálnou propagandou

 

Na rozdiel od krajín s historicky neprerušenou tradíciou katolicizmu, ako Belgicko, Luxembursko či Taliansko, kde treba hovoriť o morálnom úpadku kresťanských demokracií, vo Veľkej Británii o kresťanskej demokracii nemožno hovoriť. Po turbulenciách 16. storočia došlo k potlačeniu katolíckej tradície, čoho dôsledkom je aj absencia kresťanskej strany v modernej dobe. Konzervatívna strana – „toryovia” sa však považuje za národnú stranu, hlásiacu sa k tradícii, a tým i ku kultúrnemu dedičstvu kresťanstva. Na politické rozhodovanie konzervatívcov to dnes dopad nemá.

V roku 1967 vládne vo Veľkej Británii labouristická vláda premiéra Harolda Wilsona. Mladý 28-ročný poslanec Liberálnej strany Dávid Steel predkladá Abortion Act, zákon legalizujúci umelý potrat do 28 (!) týždňa tehotenstva. Zákon je schválený. Za zákon však hlasujú aj poslanci Konzervatívnej strany. Jednou z nich je dcéra laického metodistického kazateľa Margarét Thatcherová.57 O osem rokov sa stane lídrom konzervatívcov, o dvanásť rokov premiérkou a ikonou „konzervatívnej revolúcie”. Bola štátnickou v mnohých ohľadoch obdivuhodnou, potraty ju však nikdy netrápili.

Po štyridsiatich rokoch od schválenia Abortion Act sa zostarnutý Dávid Steel posťažoval, že potrat sa stal v Británii v podstate formou antikoncepcie a že on si to takto nepredstavoval.58 V roku 1990 sa hranica legálnosti znížila na 24 týždňov.

V parlamentnom straníckom systéme neexistuje žiadna pro-life strana. Konzervatívci takou určite nie sú. Nanajvýš sa tam dnes nájdu osamelí pro-life bežci. Ich poslankyňa Nadine Dorriesová v roku 2008 už druhýkrát neúspešne navrhovala ďalšie zníženie hranice legálnosti potratu na 20 týždňov tehotenstva.59

Líder konzervatívcov Dávid Cameron sa pohráva so sentimentom ako pro-life, tak i pro-choice voličov. Podporil Nadine Dorriesovú, samozrejme zdôraznil, že poslanci jeho strany sú pri hlasovaní úplne slobodní.60 V tom istom čase však podporil ďalšiu liberalizáciu potratov v ranom štádiu tehotenstva. Zatiaľ na potrat treba odobrenie dvoch lekárov. Ide o úplnú formalitu, ktorá nijako nie je schopná znížiť číslo 200 000 potratov ročne. Cameron však žiada i zrušenie tohto odobrenia. Potrat má byť jednoducho na požiadanie.61

Osud Británie sa v minulosti lámal na manželstve. Po tisícročí katolicizmu Henrich VIII. odtrhol Britániu od Ríma. Pápež nechcel anulovať jeho manželstvo so španielskou princeznou Katarínou. Pre manželstvo a vernosť katolíckemu výkladu tejto inštitúcie tiekla krv katolíkov. Dnes, po pol tisícročí, rieši Benedikt XVI. návrat anglikánov do katolíckej cirkvi. O manželstvo sa však vedie zápas opäť. Je to zväzok medzi mužom a ženou alebo trebárs medzi dvoma mužmi?

Blairovská ľavica premenila za desaťročie Britániu na podivnú krajinu. Zaviedla registrované partnerstvá a tzv. antidiskriminačnú legislatívu. Si zamestnaný na magistráte a máš vo svedomí problém podieľať sa na uzatváraní partnerstiev dvoch homosexuálov? Prídeš o miesto ako Londýnčanka Lilian Ladeleová. Si psychiater v sexuologickej poradni a zdráhaš sa kvôli svedomiu radiť dvom mužom, ako majú spolu sexovať? Prídeš o miesto ako Gary McFarlane z Bristolu. Si sudca a zdráhaš sa prideliť deti do výchovy homosexuálnym párom, budeš mať problémy ako sudca Andrew McClintock zo Shefneldu.

Keď pred päťsto rokmi prepukol spor medzi kráľom a pápežom, kráľov lord kancelár Thomas Morus šiel radšej na smrť, než by mal podporiť rozkol s Rímom. Jeho bezhlavé telo bolo pochované v londýnskom Toweri, jeho hlava bola mesiac nastoknutá na kopiji na londýnskom moste. Katolíci získali svätca a politici patróna. Ako reagujú na spor o manželstvo dnes Cameronovi konzervatívci? Zrejme chcú labouristov v tejto téme predbehnúť. Nick Herbert, člen tieňovej vlády konzervatívcov, ohlásil začiatkom roka 2010, že manželstvo tu má byť i pre homosexuálne páry.62 Ústretovo sa vyjadril i búrlivácky starosta Londýna Boris Johnson.63 Keď toto sú konzervatívni politici, ako vyzerajú revolucionári?

V roku 2009 miss Kalifornie Carrie Prejeanová povedala, že manželstvo by malo byť len medzi mužom a ženou. Na druhej strane Atlantiku popredný člen Konzervatívnej strany Alan Duncan povedal v televíznej show Have I Got News/or You na jej názor toto: „Hlúpa fľandra… Ak sa dočítate, že bola zavraždená, vedzte, že som to bol ja Alan Duncan, homosexuál registrovaný so svojím partnerom.

Dávid Cameron sa dal počuť, že „keby žil náš Pán Ježiš, určite by podporoval rovnosť a práva gayov”.65 Na otázku, či aj cirkevné školy by mali byť povinné učiť, že homosexuálny životný štýl je v poriadku, Cameron odpovedá:

„V zásade áno, to je najkratšia odpoveď, bez toho aby som šiel do nejakého dlhého náboženského výkladu. Myslím si, že cirkev by mala urobiť veci, ktorými prešla aj Konzervatívna strana, – vytriediť veci a uznať, že úplná rovnosť je najzásadnejšou podstatou. “

Dávid Cameron nechápe, že chce nútiť cirkvi, aby položili úplnú rovnosť medzi správaním morálnym a správaním nemorálnym. Že chce rozhodovať, čo je a čo nie je hriech. Že sa stavia do úlohy náboženského reformátora.

Postoj k požiadavkám homosexuálnej lobby zmenili konzervatívci o stoosemdesiat stupňov v priebehu dvadsiatich rokov. Ešte v roku 1988 za Margarét Thatcherovej presadili zákonom zákaz propagácie homosexuality štátnymi úradmi. Tento zákaz sa stal známym pod názvom „Odsek 28”. Zakazoval miestnym úradom „zámerne podporovať homosexualitu alebo publikovať materiály so zámerom podpory homosexuality” a „a podporovať v školách vyučovanie o prijateľnosti homosexuality ako rodinného vzťahu”.87 Bola to reakcia na knižku Jenny býva s Ericom a Martinom v školskej knižnici labouristami riadeného školského obvodu v Londýne.

Ale po odchode barónky Thatcherovej z čela strany začali v 90. rokoch v strane pučať klíčky „modernizácie”. Vyhliadka na zmenu bola spájaná najmä s osobou Michaela Portilla, ministra obrany vo vláde Johna Majora. Pred očakávanou volebnou porážkou konzervatívcov vo voľbách 1997 sa v strane rátalo s rým, že práve Portillo vystrieda Majora ako líder strany. Lenže Portillo vo svojom volebnom obvode nebol zvolený za poslanca, čo jeho zvolenie za lídra znemožnilo. Portillo sa do parlamentných lavíc vrátil v roku 2001 a patril k tým poslancom konzervatívcov, ktorí v opozícii hlasovali za návrhy Blairovej vlády z oblasti homosexuálnej agendy. Portillo, Michael Howard i Francis Maude, všetko poprední členovia strany, hlasovali za registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia i za adopcie detí homosexuálnymi pármi. Vtedajší líder konzervatívcov, katolícky konvertita Ian Duncan Smith sa snažil udržať v strane postoj z osemdesiatych rokov. Márne. Ian Duncan Smith čoskoro padol.

Jeden z mladých konzervatívnych poslancov pri hlasovaní o blairovskej homosexuálnej agende hlasoval kompromisne. Adopcie nepodporil, registrované partnerstvá áno. Bol to Dávid Cameron. Čoskoro sa stal novým lídrom a v roku 2009 sa ospravedlnil homosexuálom za thatcherovský Odsek 28. Počas londýnskej „Gay príde” ho označil za chybu. Cameron bojoval o priazeň prítomných homosexuálov ako sa len dalo. V narážke na Margarét Thatcherovú (za ktorej zákon sa ospravedlnil) spomenul, že konzervatívci mali prvú ženu ako premiérku, a že si teraz dávajú záväzok mať prvého černošského premiéra aj prvého homosexuálneho premiéra.68

Pred parlamentnými voľbami 2010 sa ukázalo, ako málo nová Cameronova politika súvisí s toleranciou. Kandidát konzervatívcov v škótskom volebnom obvode North Ayshire and Arran, učiteľ Philip Lardner si dovolil na volebnej webovej stránke vysloviť tieto názory: „Vždy budem podporovať právo homosexuálov na zaobchádzanie v rámci rozumnej rovnosti a rešpektu a brániť ich právo na výber vlastného spôsobu života v súkromí, ale nebudem akceptovať, že ich správanie je normálne, ani podporovať mládež v tom, aby sa takémuto správaniu oddávali.” „Prečo majú byť kresťanské cirkvi nútené vládou zamestnávať homosexuálov navzdory všetkému, čo Biblia učí? Sú tak vládou nútené zrádzať svoje poslanie,” napísal Lardner.69

Cameronovo vedenie strany považovalo Lardnerove slová za nepriateľské voči homosexuálom, a preto neprijateľné. Lardner bol vyčiarknutý okamžite z kandidátnej listiny. „Nemohli sme konať už rýchlejšie,” pýšil sa Dávid Cameron promptnosťou reakcie vedenia strany.70 Tak toto sú konzervatívci.

Odkedy je na Lardnerovom postoji niečo v neporiadku? Voči homosexuálom sa vyjadroval úctivo a pre seba si vyhradil právo nesúhlasiť s ich životným štýlom a právo odmietnuť ten životný štýl propagovať pred deťmi? No a?

Mnoho krajín sveta má zákonné obmedzenia pre darovanie krvi od aktívnych homosexuálov, v USA nemôže aktívny homosexuál darovať krv vôbec. Vo Veľkej Británii, kde konzervatívci už rok vládnu, zatiaľ zákaz nezrušili a uvažujú iba so zmiernením zákazu. Homosexuáli budú môcť darovať krv, ak desať rokov nemali sex.71 Prečo nechce vláda zrušiť úplne všetky obmedzenia pre darcovstvo krvi od homosexuálov, keď, ako hovorí Cameron, „úplná rovnosť je najzásadnejšou podstatou”?

Homosexuálne správanie je totiž rizikový faktor z hľadiska prenosu vírusu HľV a iných chorôb. Tak prečo sa ide po krku ľuďom, ktorí sa správajú voči homosexuálom slušne, ale majú morálne výhrady voči homosexuálnemu životnému spôsobu života? A prečo sa treba ospravedlňovať za Odsek 28?

Za Cameronovej vlády sa presadzujú i nové práva transsexuálov. Podľa nariadenia ministra spravodlivosti Rennetha Čiarka budú môcť transvestiti vo väzení nosiť podprsenky.72 Renneth Čiarke je už vyše sedemdesiatročný politik konzervatívcov.

Pokiaľ máte pocit, že názorová transformácia konzervatívcov vo vzdialenej Británii vás nemusí zaujímať, vedzte, že konzervatívci sa o vás zaujímajú. Vo volebnom programe toryov z roku 2010 sa dočítate, že konzervatívci „budú využívať ich vzťahy s inými krajinami na pretláčanie jednoznačnej podpory pre práva gayov a na medzinárodné uznanie britských registrovaných partnerstiev” .73

Konzervatívci chcú homosexualizmus vyvážať. Kto by to bol povedal, aké nové formy nadobudne britská imperiálna politika?

Zdá sa, že tieto svoje volebné sľuby plnia. Okrem premiérskeho kresla majú konzervatívci i kreslo ministra zahraničných vecí, do ktorého si sadol bývalý líder toryov William Hague. V júni 2011 sa podieľal Dominic Schroeder, chargé d ‚affaires Veľkej Británie na Slovensku na vyhlásení dvadsiatich diplomatov, ktoré podporovalo požiadavky Dúhového pochodu homosexuálov v Bratislave. Autor tejto knihy v reakcii na to zorganizoval vyhlásenie viacerých osobností slovenského verejného života, ktoré aktivitu diplomatov odmietlo, lebo diplomati prekročili svoje poslanie.

Situácia sa navlas zopakovala o dva mesiace v Českej republike, kde sa britské veľvyslanectvo podieľalo na podobnom liste, podporujúcom augustový Dúhový pochod v Prahe. Prezident Václav Klaus proti tomu protestoval.

V 90. rokoch som viackrát ako politik KDH navštívil britských konzervatívcov na ich medzinárodných konferenciách v Británii, bol som v ich sídle na Smith Square v Londýne. V roku 1999 som ako hosť výročnej konferencie v Blackpoole sledoval prejav lídra Williama Hagua. Cítili sme sa vtedy medzi konzervatívcami dobre, učili sme sa od nich.

Zdá sa, že sa v niečom stávame protivníkmi.

 

 

V Holandsku minister bojoval, premiér to vzdal

Či možno hlasovať v parlamente za potraty a chodiť na prijímanie? Spýtajte sa detí, ktoré sa pripravujú na prvé sväté prijímanie. Na toto naozaj nepotrebujete kardinála z Vatikánu.”

Kardinál Francis Arinze

 

V marci 2006 vyslovil taliansky kresťanský politik, minister pre parlamentné záležitosti vo vláde SiMa Berlusconiho, Carlo Giovanardi v rozhlasovom interview tieto slová: „Nacistická legislatíva a Hitlerove myšlienky v Európe znovu ožívajú vďaka holandským zákonom o eutanázii a holandskej diskusii, ako zabíjať choré deti.”

Boli to tvrdé, ale pravdivé slová.

Holandsko schválilo zákon o eutanázii v roku 2001 a v roku 2002 zákon nadobudol účinnosť. Počet legálnych prípadov eutanázie z roka na rok stúpa a odborníci tvrdia, že okrem štatisticky zaznamenaných prípadov jestvuje aj porovnateľné množstvo prípadov eutanázie nelegálnej, keď sú pacienti zabíjaní bez svojho vedomia.

Giovanardiho slová pochopiteľne vzbudili rozruch. Z Holandska protestoval predseda vlády Jan Peter Balkenende. Žiadal ospravedlnenie a označil Giovanardiho tvrdenie za škandálne a neakceptovateľné. „Toto nie je spôsob, ako spolu v Európe vychádzať.” Balkenende hovoril o výroku s talianskym premiérom Berlusconim. Na stretnutí lídrov EPP ho Berlusconi ubezpečil, že Giovanardi hovoril iba za seba, a nie za taliansku vládu.

Giovanardi sa neospravedlnil. „Nemám sa za čo ospravedlňovať, pretože som proti zabíjaniu chorých ľudí,” povedal. „Sú to Holanďania, ktorí majú Európe vysvetľovať ich vražedné praktiky.” Vzápätí v novinovom rozhovore uviedol, že „Holandsko odmietlo dvetisíc rokov kresťanstva”.74

Jan Peter Balkenende je kresťanský demokrat. Je v 21. storočí zatiaľ najúspešnejší holandský politik. V roku 2001 sa stal lídrom CDA – Kresťanskodemokratickej výzvy. Od roku 2002 do roku 2010 bol holandským premiérom. CDA je úspešná holandská kresťanská demokracia, ktorá vznikla v roku 1980 zlúčením troch menších kresťanských strán. Najsilnejšou z nich bola Antirevolučná strana, ktorá vznikla ešte v 19. storočí na základe vzdoru voči myšlienkam Francúzskej revolúcie.

V Balkenendeho postoji voči Giovanardiho slovám však antirevolučný duch chýbal. Nie, Balkenende ani jeho CDA nemajú nič spoločné so zlegalizovaní eutanázie v Holandsku. Poslanci za CDA zákon o eutanázii nepodporili a ani teraz ho nepodporujú. Zákon presadili v roku 2001 socialisti a liberáli. V encyklopédii Wikipedia sa dočítame, že podľa CDA by mali byť prostitúcia, potraty a eutanázia obmedzené.75

Kresťanský demokrat Balkenende iba protestoval proti pravde. Iba potláčal pravdivé Giovanardiho slová. Giovanardi nepovedal, že Holanďania sú nacisti, ani nepovedal, že v Holandsku vládne nacizmus. Povedal iba, že nacistická legislatíva a Hitlerove myšlienky tam ožívajú. A to je pravda.

Takýto postoj kresťanského demokrata na víťazstvo ľavicovej kultúrnej revolúcie úplne postačuje.

Keď sa stal Jan Peter Balkenende v roku 2002 premiérom, v krajine už platil zákon o eutanázii a zákon o manželstve osôb rovnakého pohlavia. Balkenendeho hovorca Hans van der Vlies uviedol, že „hoci väčšina strany s eutanáziou a manželstvami gayov nesúhlasí, Balkenende ich vidí ako nezvratné fakty”.78

Ak politik CDA v parlamente hlasoval za manželstvá homosexuálov, nie je to prekážkou v straníckej kariére. Poslanec Joop Wijn hlasoval za a vzápätí sa stal štátnym tajomníkom a potom ministrom hospodárstva v Balkenendeho vláde.77

A prečo je CDA iba za obmedzenie potratov a nie za zákaz? Pretože CDA sa podieľala na ich legalizovaní.

V šesťdesiatych a sedemdesiatych rokoch 20. storočia došlo v Holandsku k obrovskému hodnotovému posunu. Potrat bol kriminálnym činom, ale postupne to platilo iba teoreticky. Objavovali sa názory právnikov, že potrat vykonaný odborne lekárom je iba lekárskym zákrokom. V sedemdesiatych rokoch vznikali potratové kliniky, ktorých existencia bola tolerovaná.78

Nedá sa povedať, že by kresťanskí demokrati proti tomu nebojovali. Ich zápas je v Holandsku spojený s veľkým politickým menom. Minister spravodlivosti z katolíckej strany KVP Drieš van Agt sa na jar 1976 pokúsil políciou obsadiť potratovú kliniku Bloemenhove a zapečatiť ju. Ale duch času už vial proti nemu. Stovky aktivistov sa postavili na odpor a obsadili kliniku, aby mohla ostať otvorená pre verejnosť. Na budove parlamentu sa objavili veľké nápisy proti van Agtovi.79

Na dobových záberoch vidíme desiatky, možno stovky mladých žien a mužov okupujúcich kliniku. Majú v sebe nadšenie a cítia víťazstvo.^ Niektoré ženy majú na bruchu napísané „baas in eigen buik”. Som „paňou svojho brucha”.

Drieš Van Agt urobil dva pokusy o uzavretie kliniky, ale neúspešne. Niekoľko stoviek demonštrantov bolo silnejších ako ministerstvo. Pravda, aktivisti mali už veľkú podporu verejnej mienky. Van Agt písal parlamentu, hrozil demisiou.81 To bolo obdobie, keď sa čosi lámalo i v kresťanskej holandskej politike.

Vo voľbách v roku 1977 sa tri kresťanské strany spojili do volebnej koalície CDA, z ktorej sa čoskoro stala jedna strana. Zvíťazili síce socialisti, ale druhá CDA bola schopná vytvoriť vládnu koalíciu s liberálnou WD. Drieš van Agt sa stal holandským premiérom. Minister zdravotníctva Leendert Ginjaar z WD a minister spravodlivosti Job De Ruiter z CDA pripravili zákon o legalizovaní potratov. Kresťanskí demokrati sa možno domnievali, že zápas je prehratý a že je možno lepšie, keď priamo oni sami pripravia zákon, ktorý bude prísnejší, než by sa mal schváliť bez nich zákon ešte liberálnejší.

Zákon rátal s povinnou päťdňovou lehotou, po ktorej mala žena potvrdiť žiadosť o potrat. Parlament schválil vládny návrh zákona v roku 1981.

CDA má potraty takpovediac zapísané v rodnom liste.

 

 

Jaein alebo

Zosun rakúskej kresťanskej demokracie

„Dievčatá budú chlapcami a chlapci budú dievčatami.

Je to neurotický, pretvorený, otrasený svet.”

The Kinks: Lola, 1970

 

Sedemdesiate roky boli zlaté roky rakúskych socialistov Bruna Kreiského. V roku 1975 vládli socialisti sami, pretože mali v parlamente absolútnu väčšinu. Preto aj mohli pohodlne odhlasovať zákon o „Fristenlôsung”, teda o umelom potrate. Po tridsiatich piatich rokoch je v Rakúsku ročne okolo 35 000 potratov.

V roku 1975 bola najväčším odporcom potratov a najväčším spojencom katolíckej cirkvi v zápase za ochranu života Rakúska ľudová strana – ÔW. Nečudo, ÔW bola tradičná strana rakúskych katolíkov, po vojne dávala úspešne dohromady krajinu. Odvtedy však pretieklo veľa vody dolu modrým Dunajom. Plameň nadšenia za ochranu života v strane dohorel a strana používa v súvise s ochranou života stále klzkejší jazyk.

Nechajme hovoriť svätiaceho biskupa zo Salzburgu, Andreasa Launa, ktorý sa k programovému dokumentu ÔW vyjadril osobitným článkom v pro-life periodiku Lebensforum v roku 200782. Názov článku neveští pre ľudovcov nič dobré: „Kain, kde je tvoj brat Ábel?” Biskup v ňom reaguje i na situáciu počas návštevy pápeža Benedikta XVI., ktorý sa vo viedenskom Hofburgu jasne vyslovil proti potratom, ale rakúski politici, vrátane ľudovcov, sa tvárili, že pápež tým nijako nekritizoval rakúsky zákon o „Fristenlôsung” z roku 1975.

Ľudovci sa vydávajú stále za stranu kresťanskodemokratickú, ochraňujúcu život. V programovom dokumente ÔVP sa jeho autori prihlasujú k ochrane života „od začiatku až po prirodzenú smrť”. Biskup Laun píše ironicky: „Katolícky čitateľ je pri tejto vete plný napätia, veď citát ‚od začiatku až po prirodzenú smrť‘ je takmer ako citát z cirkevných dokumentov.”

Laun pokračuje: „Ale iba takmer. Cirkevné dokumenty používajú pojem „od počatia”, nie „od začiatku”. A veru má pravdu, lebo ďalšie pasáže dokumentu ľudovcov už ukazujú kontúry obyčajného podvodu. Ukáže sa, že ÔVP nevie, čo je to ten „začiatok.” V dokumente sa píše: „Začiatok ľudského života je celosvetovo definovaný rozlične, a to ako biologicky, tak i právne, filozoficky i teologicky.” A potom nasleduje riadny klinec: „V Rakúsku sa musíme vyvarovať ovzdušia diskriminácie a poručníkovania ľudí s rôznymi názormi v tejto problematike.”

Čiže život chránime od jeho začiatku, ale kedy je ten začiatok, vlastne nevieme. Ak si niekto myslí, že to nie je od počatia, nemali by sme ho diskriminovať. Zvláštne, aké tance dokážu tancovať kresťanskí demokrati, aby zakryli, že ich „pro-life” postoje sú vlastne pro-choice. Nemčina pozná na pomenovanie tohto falošného jazyka slovíčko „Jaein”. Jaein je troška Ja a troška Nein. A pre život je to skôr Nein.

Biskup Andreas Laun túto šarádu nekompromisne odhaľuje. ÔVP odsudzuje eutanáziu a biskup poukazuje na nekonzistentné myslenie v porovnaní s názorom na potrat: „Prečo nie je aj toto odmietnutie (eutanázie) tiež ‚diskrimináciou‘ a ‚poručníkovaním‘ inak zmýšľajúcich, ako by to podľa ÔVP bolo v kontexte potratov? Veď aj v tejto otázke je veľa rôznych názorov.”

Dokument ÔVP opatrne kritizuje eugenické potraty postihnutých detí v neskorých obdobiach tehotenstva, označuje ich za „problematické” a navrhuje o nich „diskusiu”. Čo je na nich problematické, veď by mali byť označené jednoducho za neprípustné, oponuje biskup.

Záverečné biskupovo hodnotenie je zdrvujúce: „Podľa programu ÔVP na ochranu života si môžu byť isté životom len zdravé deti po treťom mesiaci tehotenstva, postihnuté musia ešte vyčkať na diskusiu ale isté životom si môžu byť až po narodení.”

To je jasná biskupova reakcia na dokument, v ktorom je viac umelej hmly ako na rockovom koncerte.

Úplne otvorený konflikt nastal medzi cirkvou a Ľudovou stranou i v otázke zväzkov homosexuálov. Zhodou okolností biskup Andreas Laun sa ako morálny teológ venoval fenoménu homosexuality a je autorom knihy Homosexualita z katolíckeho pohľadu.

Ľudovci sa rozhodli, že v homosexuálnej revolúcii nebudú zaostávať za socialistami. Rakúsko bolo do roku 2009 okrem Talianska a írska jedinou krajinou západnej Európy, ktorá nemala registrované partnerstvo. Ešte pred voľbami v roku 2008 však ľudovci oznámili, že partnerstvá treba zaviesť.

Na internete možno nájsť video, v ktorom sa pred voľbami k téme vyjadruje predseda strany Wilhelm Molterer. Kamera ukazuje tváre mladých ľudí v štúdiu, ktorí so záujmom počúvajú. Medzi moderátorom ORF Romanom Rafreiderom a predsedom Moltererom prebehne tento fascinujúci dialóg:

Rafreider. „Povedzte, ako kresťan, celkom stručne… Cirkev hovorí, že homosexualita je choroba, ktorú treba liečiť…”

Molterer: „Ale pán Rafreider, to ste v 19. storočí, ja som v 21…”

Rafreider: „Nie ja, to cirkev…”

Molterer: „No prepáčte, je to pre mňa meradlo?”

Rafreider: „No myslel som si, že áno!”

Molterer: „No tak to ste si mysleli zle. Mám svoje osobné meradlo a rešpektujem každé individuálne rozhodnutie človeka, ktoré zodpovedá jeho svedomiu, a to je moje meradlo. Naozaj si myslíte, že na to potrebujem biskupa Launa? Nie, naozaj nie!”83V

Biskup Andreas Laun katolíckemu predsedovi historickej rakúskej kresťanskej demokracie odkázal: „Nie, mňa na to naozaj nepotrebujete. Úplne by postačilo, keby ste nahliadli do Katechizmu katolíckej cirkvi.”84

 

Po voľbách 2008 pokračovala koaličná vláda socialistov a ľudovcov, ktorých už viedol nový predseda Joseph Próll. Táto vládna koalícia na jeseň 2009 zákon o registrovanom partnerstve v parlamente v úplnej zhode schválila.

Iróniou bolo to, že jedinou stranou, ktorá sa jasne postavila proti zákonu, bola Strana slobodných FPÔ, ktorú v minulosti preslávil jej dnes už zosnulý predseda Jórg Haider. Jej súčasný predseda Hans Christian Strache sa ľudovcom vysmial, že „zaspievali s duchom čias” a označil ich za bývalú prorodinnú stranu a upozornil na to, že kresťanská strana nemôže konať tak ako ľudovci. Podľa Stracheho párom rovnakého pohlavia neprináležia výhody, ktoré štát priznáva manželstvu muža a ženy. Štát totiž na manželstve muža a ženy oceňuje práve vyhliadku na deti, a teda budúcnosť spoločnosti.85V

Pravdivé pomenovanie problému tak prišlo od politickej strany, ktorá sa nikdy netešila serióznej povesti a skôr bola považovaná za stranu populistov a tárajov alebo démonizovaná ako „krajná pravica”.

Na jeseň 2010 sa konala v budove dolnorakúskej krajinskej vlády v Sankt Poltené výstava diela Marka Rossella, ktoré dostalo názov Kondom Madonna.88 Šlo o jednoznačné zneuctenie Matky Božej. V Dolnom Rakúsku je už dlhé roky krajinským hajtmanom Erwin Prôll z ÔVP, strýko nedávneho predsedu ÔVP Josefa Prôlla. Vždy bol silnou postavou aj v celoštátnej ÔVP. Mal som príležitosť privítať ho ako minister vnútra v roku 2005 v Bratislave. Je to ľudový politik v dobrom slova zmysle, a medzi ľuďmi sa pohybuje ako ryba vo vode. Proti výstave protestoval biskup Klaus Kúng a z politikov poslanec krajinského snemu za FPÔ Christian Hafenecker.

Čo sa stalo s ÔVP?

 

 

CDU na gayparáde

„Svet sa mení, a konzervatívne hodnoty tiež.” Wolfgang Schäuble, bývalý predseda CDU, 2010

 

„Čo hodláte urobiť proti tomu, že každé piate tehotenstvo končí potratom?” spýtala sa Evanjelická tlačová agentúra Idea nemeckej kancelárky Angely Merkelovej. „Angie” odpovedala: „Myslím, že po dlhom zápase v otázke § 218 sme prišli k riešeniu, ktoré je únosné.”87

Paragraf 218 je paragrafom nemeckého trestného zákona. Práve zmenou tohto paragrafu boli v roku 1974 legalizované potraty. Zákon presadila vláda Helmuta Schmidta zložená zo socialistov a liberálov. Uplynulo tridsaťpäť rokov a v Nemecku sa vykonáva na základe „dvestoosemnástky” asi 115 tisíc potratov ročne. Čo na to kresťanskí demokrati? Počuli ste kancelárku. Je to únosné. V krajine, kde roky pripadá už iba 1,3 dieťaťa na ženu.

Angela Merkelová tlačí stranu čoraz viac do politického stredu aj za cenu, že si pohnevá tradičných katolíkov, ktorí tvoria voličské jadro strany. Bolo to vidieť pred dvoma rokmi, keď kritizovala pápeža Benedikta XVI. za sňatie exkomunikácie členov Bratstva sv. Pia X. Predmetom kritiky boli dávnejšie výroky jedného z členov Bratstva, biskupa Williamsona, ktorými spochybňoval počet obetí holokaustu. Williamsonove názory v tejto veci nie sú názormi Bratstva, nehovoriac o tom, že exkomunikácia i jej zrušenie nijako nesúvisia s Wil-liamsonovými výrokmi, o ktorých s najväčšou pravdepodobnosťou pápež ani nikto vo Vatikáne nevedel.

Angela Merkelová zaútočila na pápeža osvedčenou protikatolíckou hrou, v ktorej sa donekonečna požaduje od katolíka odsúdenie holokaustu a vyjadrenie priateľstva voči Židom trebárs i na druhý deň potom, čo sa katolík jasne prihlásil k priateľstvu voči Židom a holokaust odsúdil. Bývalý premiér Saska-Anhaltska Werner Múnch na to po 37-ročnom členstve v CDU vystúpil zo strany. „Sud pretiekol potom, čo predsedníčka Merkelová verejne ponížila a diskreditovala hlavu katolíckej cirkvi, ktorá k tomu nedala žiadny popud.” Miinch kritizoval Merkelovej politickú beztvarosť a skutočnosť, že zo strany sa vytratil duch boja za ochranu života.

CDU nemá problém s umelým oplodnením, i keď pri ňom dochádza k smrti nepoužitých ľudských embryí. V máji 2011 ohlásila ministerka pre rodinu Kristína Schrôderová z CDU, že štát bude finančne dotovať umelé oplodnenie. Poplatok za umelé oplodnenie doteraz predstavoval až niekoľko tisíc eur.88

Strana je zatiaľ rozdelená v tom, či má podporovať aj pre-implantačnú diagnostiku. Je to eugenická metóda, pri ktorej sa skúma hrozba dedičnej choroby embrya, ktoré vzniklo umelým oplodnením. Ide napríklad o Downov syndróm a iné. Pochopiteľne, zistenie choroby znamená zničenie embrya. CDU na zjazde v Karlsruhe v novembri 2010 tesnou väčšinou rozhodla, že podporuje zákaz metódy.89

Na homofronte CDU sprvoti kládla odpor. Registrované partnerstvá schválila Schrôderová socialisticko-zelená vláda v roku 2001, CDU hlasovala proti. Ale už sa s nimi zmierila. Zeitgeist je Zeitgeist… Z nového Základného programu CDU z roku 2007 vyplýva, že partnerstvá nebude spochybňovať. „Rešpektujeme rozhodnutie ľudí, ktorí svoj životný plán uskutočňujú v iných formách partnerstva. Platí to aj pre partnerstvá rovnakého pohlavia,” hovorí CDU.90

Vďaka čomu sa tak stalo? Vďaka tvrdej politickej práci. Č ej práci? No predsa lesieb a teplých v Únii, ako znie ich oficiálny názov, ktorý si sami dali. LSU, teda „Lesben und Schwulen in der Union” je organizácia nemeckých homosexuálnych mužov a žien, ktorá sa hlási k CDU a CDU k nim. Po sneme CDU v roku 2007 povedal predseda LSU Reinhard Thole: „Desať rokov tvrdej politickej práce prinieslo konečne plody. CDU pôsobivo predstavila, že každý môže byť šťastný vlastným spôsobom. Sme na správnej ceste.”

Samozrejme, požiadavky LSU idú ďalej. LSU žiada úplné zrovnoprávnenie párov rovnakého pohlavia s manželstvom vrátane práva na adopciu detí. S tým CDU nesúhlasí. Ale veď pred deviatimi rokmi hlasovala ešte i proti registrovanému partnerstvu. A všetko je na správnej ceste…

Angela Merkelová sa zatiaľ s ľuďmi z LSU neukazuje. Iba ich dáva pozdravovať. V lete 2009 generálny sekretár CDU Ronald Pofalla rečnil na zhromaždení saskej pobočky LSU a odovzdal prítomným pozdravy od kancelárky.91 „CDU vás potrebuje,” hovorí Pofalla a vyzýva ich, aby ho informovali v prípadoch, kedy by členovia LSU narážali na nejaké problémy pri prezentovaní svojej práce v rámci CDU. On to dá na poriadok.

Júl 2009. Vo Frankfurte nad Mohanom sa koná Christopher Street Day (CSD), čiže Dúhový pochod, v rámci ktorého homosexuálna scéna defiluje vo veľkom sprievode mestom, a to peši alebo na alegorických (ak sa to tak dá nazvať) vozoch. Sprievod je v znamení nezameniteľnej homo-subkultúry. Chlapi oblečení iba v slipoch, transvestiti, občas obscénne gestá, techno hudba. LSU je prítomná, lebo sa považuje za neoddeliteľnú súčasť gay komunity. No a vo voze LSU je prítomná poslankyňa Bundestagu za CDU Kristína Schrôderová, vtedy ešte za slobodná Kôhlerová.92

O päť mesiacov nato sa progresívna poslankyňa stala ministerkou rodiny a sociálnych vecí v druhej Merkelovej vláde. Predstavitelia gay-komunity si to pochvaľovali a pripomínali, že Kristína bola za registrované partnerstvá už v roku 2001, keď celá CDU hlasovala proti.

O rok na to sa už na CSD nemá alegorický voz iba LSU ako pridružená organizácia CDU, ale parády sa zúčastní spoločný voz LSU a kolínskej CDU. V súťaži o najlepší voz v sprievode dokonca zvíťazí, s čím sa CDU nezabudne pochváliť na svojej webovej stránke.93 Fetišisti v koži, kde jeden vedie druhého na reťazi ako psíka, a kresťanskí demokrati v spoločnom sprievode, tomu sa už hovorí tolerancia.

V roku 2011 prevzal záštitu nad CSD v Stuttgarte primátor mesta Wolfgang Schuster z CDU a organizátorov CSD prijal na radnici. „Christopher Street Day hrá dôležitú úlohu pre spoločenstvo,” povedal kresťanskodemokratický primátor.94 Počas konania pochodu na jednom mieste za policajnými zábranami pokojne protestovalo niekoľko desiatok kresťanov proti mravnému úpadku. Mali transparent „Božie prikázania platia pre všetkých. “95V CDU radšej volila ten úpadok.

Na rozdiel od britských konzervatívcov CDU nemá internacionalizáciu homosexualizmu vo svojom programe, ale v praxi si počína, ako keby to tam mala. Medzi diplomatmi, ktorí podpísali list na podporu požiadaviek organizátorov Dúhového pochodu v Bratislave v júni 2011, bol i nemecký veľvyslanec Axel Hartmann, ktorý zastupuje vládu kancelárky Merkelovej.

Postupné rozchádzanie CDU s biblickým chápaním morálky má dlhšiu tradíciu. Siaha prinajmenšom do roku 1995, keď sa v nemecky hovoriacich krajinách rozšírila petičná akcia hnutia „Wir sind Kirche”. Iniciatíva žiadala svätenie žien, zrušenie celibátu i opustenie tradičného učenia katolíckej cirkvi o sexuálnej morálke, okrem iného i vo veci homosexuality. Na stránkach hnutia „Wir sind Kirche”, ktoré pôsobí doteraz, sa uvádza, že medzi prvými známymi osobnosťami, ktoré iniciatívu podporili, bol napríklad predseda vlády Bádenska-Wurttenberska Erwin Teufel z CDU a predsedníčka Bundestagu Rita Sússmuthová z CDU.96

Dlhoročná členka Predsedníctva CDU a predsedníčka Zväzu žien CDU, profesorka Rita Sússmuthová zastávala v nemeckej politike najvyššie posty. Po pôsobení vo vláde Helmutha Rohla v 80. rokoch vo funkcii ministerky pre rodinu, ženy a mládež bola v roku 1988 zvolená za predsedníčku Bundestagu. Bola ňou až do roku 1998. Po odchode z aktívnej politiky v roku 2002 dokáže prekvapiť väčším liberalizmom ako v minulosti. V roku 2011 sa stala 74-ročná Rita Sússmuthová členkou vyššie uvedenej LSU – Lesben und Schwulen in der Union.97

Progresivizmus bývalej predsedníčky Bundestagu do istej miery zdieľa i dnešný predseda Bundestagu z CDU Norbert Lammert. Lammert v januári 2011 podpísal list nemeckým katolíckym biskupom so žiadosťou o zrušenie povinného celibátu katolíckych kňazov. Ďalšími signatármi listu boli spolková ministerka školstva Annette Schavanová a traja bývalí predsedovia vlád spolkových krajín, Dieter Althaus, Erwin Teufel a Bernhard Vogel.98 Zaujímavé, že väčšina týchto progresivistov nie sú mladí ľudia, ale šesťdesiatnici a sedemdesiatnici.

Najskúsenejším politikom vo vedení CDU je šesťdesiatdeväťročný Wolfgang Schäuble. Poslancom Bundestagu je od roku 1972. V roku 1990 bol ministrom vnútra, keď ho atentátnikova guľka zmrzačila tak, že navždy zostal pripútaný na vozíčku. Napriek tomu sa vďaka svojej húževnatosti dokázal do najvyššej politiky vrátiť. Bol predsedom parlamentného klubu CDU-CSU, krátko bol predsedom CDU, stal sa druhýkrát ministrom vnútra a dnes je ministrom financií. V obhajobe niekdajších kresťanských hodnôt CDU už taký húževnatý nie je. V októbri 2010 sa vyjadril k nespokojným hlasom, ktoré upozorňujú na úpadok kresťanských hodnôt v CDU. Schäuble s úpadkom problém nemá a varuje pred ideologickým návratom do adenauerovských čias. Hovorí: „Už nežijeme v päťdesiatych rokoch. Kto to popiera a žiada návrat ku konzervatívnym hodnotám, nevie, ako to v politike chodí.”99

Ale veď my vieme, ako to v politike chodí…

Vývoj v CDU bez príkras pomenoval v roku 2005 kolínsky kardinál Joachim Meisner, podľa ktorého by CDU mala vynechať „C” zo svojho názvu. A Meisner povedal i niečo iné: „V našej sekularizovanej spoločnosti už kresťanská strana nemôže dosiahnuť väčšinu”.100

 

V Plojharovom tieni

„Dúležité je být pri tom.” monsignor Jan Šrámek, predseda Československej strany lidovej

 

V roku 1918 vznikla prvá Československá republika. V Čechách a na Morave najmä vďaka aktivite katolíckeho kňaza monsignora Jana Šrámka vznikla politická strana zastupujúca záujmy českých a moravských katolíkov. Bola to Československá strana lidová. Za prvej republiky bola vplyvnou stranou, pravidelne zastúpenou vo vláde. Z tých čias sa traduje Šrámkovo heslo: „Dúležité je být pri tom,” ktoré charakterizovalo princíp snažiť sa o účasť na každej vláde. Počas nemeckého protektorátu bolo jej vedenie v londýnskom exile, Jan Šrámek bol dokonca predsedom exilovej vlády.

Po februárovom komunistickom puči v roku 1948 sa „lidovci” dostali do komunistického područia. Najprv komunisti terorom prenasledovali aktívnych lidoveckých politikov, aby stranu zlomili. To sa im i podarilo. Stratila skutočnú samostatnosť, bola slúžkou komunistickej strany, ktorá jej vymeriavala, koľko poslancov má mať v parlamente. Bola stranou tzv. Národného frontu, vo voľbách kandidovala na jednotnej listine Národného frontu, na ktorej mali komunisti zdrvujúcu prevahu. Vedenie lidovej strany bolo poslušné voči komunistom a toto vedenie vlastnej strane lámalo chrbticu.

Temnou postavou lidovcov sa stal Josef Plojhar. Tento katolícky kňaz bol ochotný ako nový predseda strany v komunistickej ére odovzdať stranu do područia komunistom. A aby tej hanby nebolo dosť, práve Plojhar bol ochotný zastávať vo vláde post ministra zdravotníctva, keď sa komunisti rozhodli legalizovať potraty. Stalo sa tak v roku 1957 a pod textom zákona sa nachádza na večné veky i podpis katolíckeho kňaza Josefa Plojhara. Diabolskejšie poníženie katolíkov si ťažko možno predstaviť. Za polstoročia do dnešných čias zahynulo v Čechách, na Morave a na Slovensku viac ako tri milióny nenarodených detí. Josef Plojhar zomrel v roku 1981.

Rok 1989 bol rokom pádu komunizmu vo východnej Európe, a teda začiatkom slobody i pre lidovcov. Pod novým rozšíreným názvom Kresťanská a demokratická únia – Československá strana lidová kandidovali vo všetkých slobodných voľbách do českého parlamentu. Do KDU – ČSL vkladala svoju nádej a osobnú aktivitu veľká väčšina českých a moravských katolíkov. Strana pod vedením Josefa Luxa občas dosahovala volebný výsledok okolo deväť percent hlasov.

Štyridsaťročné poníženie sa však na psychológii lidovcov odrazilo. Samozrejme, že cítenie členov KDU bolo konzervatívne, samozrejme, že vnútorne boli proti potratom či proti registrovaným partnerstvám. Nedokázali to však nikdy s hrdosťou hlásať. A tých svojich členov, ktorí to s hrdosťou hlásať dokázali, strana inštinktívne vytláčala. Takým členom bol napríklad poslanec Jiŕí Raras.

Katolícka publicistka Michaela Freiová takto charakterizuje zmýšľanie lidovcov: „Keď sa spýtate dnešného lidovca, čo si myslí o potratoch, odpovie: ‚Moja žena by na potrat nikdy nešla.‘ Ale otázka rešpektu k ľudskému životu nie je takáto súkromná záležitosť. Ak trváme na tom, že si ochranu ľudského života ponecháme pre seba a nebudeme ju ‚vnucovať iným‘, znamená to, že právo na život majú len katolícke deti, zatiaľ čo deti z iných rodín môžu byť beztrestne zabíjané.”101

Strana sa občas kŕčovito snažila, aby nebola vnímaná ako príliš kresťanská. V roku 2007 presadzovala na funkciu ministra kultúry liberálku Helenu Tŕeštíkovú, podporovateľku registrovaných partnerstiev. Neprirodzenosť takýchto krokov viedla k tomu, že liberálnych voličov RDU nezískala, ale kresťanských voličov zarmucovala a odrádzala.

Pred parlamentnými voľbami v roku 2002 sa vytvorila volebná koalícia, v ktorej boli lidovci spolu s liberálnou Úniou svobody a dvoma menšími konzervatívno-liberálnymi stranami. Do histórie vošla pod jednoduchým názvom „štvorkoalícia”. V čase, keď sa štvorkoalícii mimoriadne darilo v prieskumoch verejnej mienky a viedla nad ODS i ČSSD, som absolvoval priateľský neformálny rozhovor s dlhoročným vysokopostaveným funkcionárom lidovcov. Podľa neho sa mala štvorkoalícia premeniť na jednu stranu, ktorá by bola najsilnejšou politickou stranou celých Čechách. Doterajší členovia RDU by túto novú stranu úplne ovládli, lebo členská základňa lidovcov bola oveľa početnejšia ako počty členov všetkých ostatných troch strán dohromady. Rátal s tým, že podľa tohto scenára by sa lidoveckí politici zbavili problematickej značky, ktorá bola pre svoje katolíctvo v ateistických Čechách pod neustálou mediálnou paľbou, a pod novou značkou by získali viac politickej moci. Tento variant by znamenal rozpustenie ako-tak kresťanskej strany v liberálnom prostredí. S podobným zmýšľaním som sa stretol pár rokov predtým u funkcionárov KDH, ktorí si želali rozpustenie KDH v SDK. Rozhovor s oným funkcionárom ilustroval nízku mieru hrdosti na lidovú stranu.

Keď bola KDU vládnou stranou, javila presne také isté znaky podriadenosti voči koaličným partnerom ako iné kresťanské demokracie, ktoré sme už spomínali. V rokoch 2002 až 2006 bola KDU vo vláde so sociálnodemokratickou ČSSD. ČSSD si už dávno osvojila v programe registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia a chcela ich presadiť. RDU bola proti, ale ČSSD sa tým nedala vy rušovať a zákon jednoducho schválila v parlamente s podporou opozičnej komunistickej strany KSČM. Aj v Čechách sa opakoval scenár, že vládny partner kresťanských demokratov sa spojil vo významnej veci s opozíciou proti nim. A tak ako i inde v Európe, kresťanskí demokrati sa tomu len prizerali. Ani nevystúpili z vlády, ani nepohrozili ČSSD, že si po voľbách bude musieť hľadať iného koaličného partnera. „Svet sa nezrúti, bude iba o niečo bláznivejší,” komentoval schválenie registrovaných partnerstiev predseda RDU-ČSL Miroslav Ralousek.102

Vo voľbách do poslaneckej snemovne v lete 2010 sa RDU prvýkrát nedostala nad hranicu päť percent a v snemovni bude minimálne štyri roky chýbať. Prvé reakcie jej členov a funkcionárov nenasvedčujú, že by sa chcela zmeniť a zbaviť sa svojej vlažnosti. Hnev, ktorý sa v strane koncentroval proti volebnému lídrovi Cyrilovi Svobodovi, nebol celkom spravodlivý. Katolícky publicista Ignác Pospíšil vidí príčinu neúspechu inde: „Agnostici a ateisti KDU nevolia, lebo si myslia, že je to strana kresťanská. Kresťania ju nevolia preto, lebo vedia, že to nie je pravda.”

Po odstúpení Cyrila Svobodu z funkcie predsedu bola poverená vedením strany podpredsedníčka Michaela Šojdrová. Podľa Šojdrovej strana musí nastúpiť cestu laicizácie. „To moralizovanie a poučovanie ľudí, ako sa majú správať, by som nechala cirkvi,” hovorí Šojdrová. Strana by podľa nej mala prestať hovoriť o svojom nesúhlase s registrovanými partnerstvami a s potratmi. Nemala by dráždiť inštinkty ľudí. „Toto sú veci, ktoré vzbudzujú vášne a rozdeľujú ľudí.”103

Šojdrovej vyjadrenia boli možno myslené úprimne, ale sú príkladom tzv. kódovej reči. Neznamenajú nič iného než, že proti vášnivému zaujatiu ľavicovoliberálnych aktivistov, ktorí bez problémov nachádzajú prielom do politiky, tu nemá byť žiadna opačná sila, ktorá by s prinajmenšom rovnakou hrdosťou a zaujatím bojovala za kultúru života. Alebo že touto opačnou silou nemá byť kresťanská demokracia. A kto ňou potom má byť?

Že kresťanská strana o týchto veciach nemá toľko hovoriť? Ale veď druhá strana o tom hovorí a neprestane hovoriť. Že to rozdeľuje ľudí? Nuž, veď to je podstata zápasu. A kto pozná evanjelium, nemal by byť prekvapený, že jeho hlásanie neraz rozdeľuje. Príkladom nejasnosti je výrok popredného politika RDU, senátora Stanislava Juránka z januára 2011: „Náboženské otázky nepatria do politiky.”104 Prienik medzi politikou a náboženstvom je predsa obrovský.

Nedávno vznikla v Českej republike občianska iniciatíva DOST, ktorá odmieta liberálnu sexuálnu výchovu na českých školách. Angažuje sa v nej mnoho kresťanov, najznámejším je riaditeľ Inštitútu sv. Jozefa Michal Semín. Táto iniciatíva však ide úplne mimo RDU –ČSL.

Po roku 1989 sa stal členom RDU-ČSL aj Augustín Navrátil, hrdina petície moravských katolíkov, ktorá v roku 1988 rozbúrila stojaté vody normalizácie a stala sa predzvesťou pádu komunizmu. Koncom deväťdesiatych rokov nekompromisný sedemdesiatročný Navrátil z RDU-ČSL odišiel.

 

 

 

Vyrozprávaj sa, starý muž…

„Anjel kričal zvučným hlasom: Pokánie! Pokánie! Pokánie!”

tretie Fatimské tajomstvo

 

Malí pastierikovia, dve dievčatá a chlapec, pásli ovce patriace ich rodinám tak ako neraz predtým. Staršie dievča sa volalo Lucia Santos, bola sesternicou oboch ďalších, Jacinty a Francisca Martovcov. Miesto sa volalo Cova da Iria, nachádzalo sa pri obci Fatima v strednom Portugalsku. Bolo 13. mája 1917. Dvetisíc kilometrov na východ, v Sixtínskej kaplnke vo Vatikáne pápež Benedikt XV. v ten deň vysvätil za biskupa pápežského nuncia v Bavorsku Eugénia Pacelliho, neskoršieho pápeža Pia XII.

Keď sa zablýskalo, deti sa rozbehli v domnienke, že bude pršať. Vtedy uvideli Pani, ktorá sa im prihovorila. „Bola jasnejšia ako slnko, vyžarujúca lúče svetla jasnejšia a silnejšie ako kryštálová guľa naplnená najiskrivejšou vodou,” povedala neskôr o zjavení Lucia Santos.

Kľúčovým posolstvom Zjavenia Matky Božej vo Fatime bola výzva k pokániu. Zjavenie bolo uznané v roku 1930 miestnym biskupom za pravé. Súčasťou zjavenia boli i Fatimské tajomstvá, ktorých prorocký obsah sa týkal budúcich udalostí, svetových vojen, konfliktu cirkvi s ruským komunizmom a budúceho prenasledovania cirkvi.

Pápež Pius XII. bol prvým pápežom, ktorý Zjaveniu vo Fatime verejne prisudzoval veľkývýznam. Bolo to tak v dvoch rozhlasových posolstvách ľudu Portugalska v rokoch 1942 a 1946, ako aj v encyklike Ad Caeli Reginám.105

Pápež Pavol VI. ako pútnik navštívil Fatimu v roku 1967, bol to rok päťdesiateho výročia zjavenia. Jána Pavla II. postrelil atentátnik Ali Agca 13. mája 1981, v deň výročia prvého zjavenia. V roku 1984 Ján Pavol II. požiadal všetkých biskupov, aby v dňoch 24. alebo 25. marca zasvätili ľudstvo Nepoškvrnenému Srdcu Panny Márie. Napokon v máji 2010 navštívil Fatimu pápež Benedikt XVI.

Naše putovanie po kresťanskodemokratických a konzervatívnych stranách Európy sme začali príbehom José Manuela Barrosa a Rocca Buttiglioneho. Putovanie zakončíme v Barrosovom rodnom Portugalsku.

Na jar 2007, takmer presne na deväťdesiate výročie Zjavenia vo Fatime, rozhodol portugalský parlament o liberalizácii zákona o potratoch. Podľa nového zákona sa má potrat vykonávať do desiateho týždňa života plodu na požiadanie. Ľavicový parlament zákon schválil a zákon šiel na podpis do prezidentského paláca Belém. R pravicovému prezidentovi.

Portugalským prezidentom je sedemdesiatročný Aníbal Cavaco Silva. Cavaco Silva je praktizujúci katolík, pred vstupom do politiky pôsobil ako profesor ekonómie na Katolíckej univerzite Portugalska. Údajne verí v pravosť Fatimského zjavenia.106

Aníbalovi Cavaco Silvovi bola dopriata krásna politická kariéra. Bol predsedom pravicovej PPD/PSD, ktorá je členom Európskej ľudovej strany EPP. V rokoch 1985 – 1995 bol portugalským premiérom. Jeho strana získala v parlamentných voľbách v roku 1987 aj 1991 viac ako 50 percent hlasov. Takýmto dvojnásobným víťazstvom sa nemôže v Európe pochváliť žiadny iný politik. Po odchode z premiérskeho kresla sa Cavaco Silva vrátil na Katolícku univerzitu. Predsedom PPD/PSD i portugalským premiérom sa o pár rokov stal José Manuel Barroso.

V roku 1992 predseda vlády Cavaco Silva dal stiahnuť bohorúhačské dielo komunistu José Saramaga Evanjelium podľa Ježiša Krista zo zoznamu diel kandidujúcich na Európsku literárnu cenu, pretože urážalo cítenie veriacich.107

Cavaco Silva sa do najvyššej politiky vrátil v roku 2005, keď zvíťazil v prezidentských voľbách. Ako prezident sa niekoľko dní pred deväťdesiatym výročím Fatimského zjavenia rozhodoval, či podpíše zákon o zabíjaní nenarodených detí. Sám Cavaco Silva povedal o potrate, že je to sociálne zlo, ktorému treba čeliť. Zákon však v apríli 2007 podpísal.108 Podobne ako taliansky katolícky prezident Giovanni Leone tridsať rokov pred ním, ani Cavaco Silva nevyužil právo veta, ktoré mu dáva ústava.

Našťastie Ján Pavol II. sa toho nedožil. A nedožila sa toho ani Lucia Santos, ktorá zomrela ako deväťdesiatosemročná v roku 2005. Ale svoj nenápadný kalich horkosti si mal v Portugalsku vypiť pápež Benedikt XVI. Navštívil Portugalsko a Fatimu na výročie zjavenia v máji 2010. „Mýlili by sme sa, ak by sme si mysleli, že prorocké poslanie Fatimy je už zavŕšené,” povedal pápež vo Fatime 13. mája počas svätej omše pred päťstotisíc pútnikmi.

Portugalci i všetci ľudia videli v oných májových dňoch po pápežovom boku stále i svojho prezidenta. Aníbal Cavaco Silva je vysoký, štíhly, elegantný muž s výzorom päťdesiatnika. V mladosti bol majstrom krajiny v behu na 400 metrov cez prekážky. A prezident i pápež v oných dňoch vedeli, že prezidenta čaká v prezidentskom paláci na podpis ďalší kontroverzný zákon.

Portugalská ľavica povzbudená úspešným napĺňaním svojej agendy v otázke potratov pokračovala vo svojej sociálnej revolúcii. Na rad prišli manželstvá osôb rovnakého pohlavia. Zákon o manželstvách gayov schválil portugalský parlament niekoľko týždňov pred pápežovým príchodom do Fatimy. V dňoch počas návštevy prebiehala nenápadná konfrontácia medzi hlavou všetkých katolíkov a katolíckou hlavou všetkých Portugalcov.

Pápež nenechal nič na náhodu a po celý deň 13. mája, deň výročia Zjavenia, hovoril a mieril presne. Po svätej omši na stretnutí s pracovníkmi charitatívnych organizácií označil potrat a manželstvá osôb rovnakého pohlavia za „najzákernejšie a najnebezpečnejšie problémy, aké dnes stoja proti spoločnému dobru”.109 Cavaco Silva istotne pápežove slová počul.

V ten deň vo Fatime ešte na stretnutí s portugalskými biskupmi povedal:

„Autentické vyznanie Ježiša Krista je potrebné hlavne v tých ľudských situáciách, kde je mlčanie viery najširšie a najhlbšie pociťované: medzi politikmi, intelektuálmi a pracovníkmi médií, ktorí vyznávajú a podporujú monokultúrny ideál, s pohŕdaním pre náboženský a kontemplatívny rozmer života. V týchto kruhoch možno nájsť kresťanov, ktorí sa hanbia za svoju vieru a dokonca podávajú pomocnú ruku tomu typu sekularizmu, ktorý stavia zábrany pre kresťanskú inšpiráciu. “110

O tri dni sa návšteva Benedikta XVI. skončila. Ledva zatíchol hluk motorov lietadla, na ktorom sa starý pápež vzniesol k oblohe, Aníbal Cavaco Silva podpísal zákon o manželstvách osôb rovnakého pohlavia.

Cavaco Silva mohol i v tomto prípade použiť ústavné právo veta a vrátiť zákon do parlamentu, ale tak ako v prípade potratov ani teraz to neurobil. Na tlačovej besede uviedol: „Cítil som, že by som nemal prispievať k nezmyselnému predlžovaniu debaty, ktoré by iba slúžilo k rozdeľovaniu Portugalcov a odvracalo pozornosť politikov od vážnych problémov, ktoré nás čakajú.” A povedal, že „odkladá bokom svoje osobné presvedčenie”.111

Podľa tohto muža dvoch presvedčení sa asi pápež mýli, keď označuje manželstvá gayovza jeden z najzákernejších a najnebezpečnejších problémov.

Cavaco Silva vyslovil ľútosť nad tým, že parlament nenašiel kompromis v podobe nejakého inštitútu registrovaného partnerstva. Pred dvadsiatimi piatimi rokmi, keď začínal ako portugalský premiér, by sa v Portugalsku každý iba smial z predstavy, že by mal štát zvelebiť spolužitie osôb rovnakého pohlavia. Dnes už považuje katolieky politik registrované partnerstvo za niečo, čo si želá ako prijateľný kompromis. Stačí, keď sa to nevolá manželstvo. Ale, samozrejme, podpíše i to manželstvo.

Mesiac po podpise zomrel takmer deväťdesiatročný José Saramago, ktorého Cavaco Silva pred takmer dvomi desaťročiami ponížil za dielo kritizované katolíckou cirkvou. Teraz však Cavaco Silva prehodil pápeža cez palubu podpisom zákona, ktorého prijatie Saramago verejne podporoval.112

Veľa hláv štátov podpísalo zákony o liberalizácii potratov, veľa ich podpísalo zákony o registrovanom partnerstve alebo manželstve gayov. Ale iba dvaja boli takí, ktorí ochotne podpísali oba. A ani jeden z týchto dvoch nebol sociálny demokrat alebo komunista. Obaja boli katolíci. Bol to katolícky španielsky kráľ Juan Carlos a bol to katolícky prezident Portugalska.

V januári 2011 bol Aníbal Cavaco Silva v priamej voľbe občanmi opäť zvolený za prezidenta Portugalska.

„Red urobím rozhodnutie, nikdy sa nemýlim a zriedka mám pochybnosti,” povedal portugalský prezident Cavaco Silva pre časopis Expres.113

Toto nevyzerá na ono pokánie, po ktorom volal strašný anjel s ohnivým mečom v ruke.

 

 

Vôľa Boha verzus vôľa ľudu

„Teraz to už viem. Žil som v zlatom veku kresťanskej demokracie.”

Ján Čarnogurský: Cestami KDH, 2007

 

V kresťanskej demokracii sa spomína kresťanstvo a demokracia. Kresťanstvo nedáva v každej situácii priamy návod, ako má kresťanský politik konať. Ale nezriedka sa vyskytujú situácie, keď ho dáva jednoznačne. Kresťanstvo v názve kresťanskej demokracie má znamenať, že kresťanský demokrat v takýchto situáciách presadzuje vôľu Boha a pre tento svoj postoj získava ľudí. Demokracia v názve znamená obyčajný fakt, že veci budú také, ako o nich rozhodnú ľudia vo voľbách. A väčšina nie vždy rešpektuje Boha. Teda veci treba presadzovať, ako ich chce Boh. Budú také, ako rozhodnú ľudia.

Možno to tak kedysi v kresťanských demokraciách bolo. Ale kresťanskodemokratický postoj napokon zmutoval do postoja: Veci treba nechať alebo dokonca presadzovať tak, ako ich chcú ľudia. Kresťanskí demokrati si na ospravedlnenie vlastného vývoja vyvinuli osobitný ospravedlňujúci jazyk. Treba rešpektovať aj iné názory… Treba byť pritom, lebo keď sme pritom, môžeme urobiť veľa dobrého… Nesmieme dvíhať kárajúci prst…, nebuďme kazateľmi, kázanie nechajme na cirkev… nevstupujme ľuďom do svedomia. Bohužiaľ, napokon sa ukáže tristný rozpor s vyhlásením Petra a apoštolov: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.”

Cesta k onomu zjavnému rozporu je dlhá, plná subtílnych posunov v postojoch, pozostávajúca z viacerých fáz. Nemusia prebiehať vždy v nasledujúcom poradí.

Prvá fáza je fáza pasivity. Tam kde socialisti a liberáli, s podporou ducha čias, sú aktívni a presadzujú protikresťanské idey, kresťanskí demokrati sa tvária, že zápas vlastne ani neprebieha. Hovoria o inom. Len nestratiť voličov, keď sa verejná mienka posúva.

V druhej fáze sa kresťanskí demokrati dajú vo vláde ponižovať vlastnými koaličnými partnermi, ktorí sa proti nim v najzávažnejších ideových sporoch spoja s opozíciou a presadia proti vôli kresťanských demokratov protikresťanský zákon. Kresťanskí demokrati nepohrozia demisiou a ukončením spoločného vládnutia.

V tretej fáze sa kresťanskí demokrati dajú dotlačiť k aktívnej spolupráci na presadení veľkého zla. Podpisujú protikresťanské zákony ako talianski „demokresťania”, zbavujú monarchov moci ako belgickí a luxemburskí kresťanskí demokrati.

V štvrtej fáze už kresťanskí demokrati aktívne preberajú do svojho programu protikresťanské myšlienky. Po čiastkových prehrách sa zaväzujú, že sa nebudú snažiť o znovuzískanie strateného územia. Niekedy protikresťanské idey dokonca presadzujú ako prví, napríklad rakúski kresťanskí demokrati vo veci homo-manželstva.

V piatej fáze oslavujú tento svoj posun ako zbavenie sa akejsi vlastnej úzkoprsosti a zahladenia sa do seba v prospech otvorenosti a akéhosi spoločného dobra, oproti ktorému je to pôvodné „kresťanskodemokratické” dobro len akýmsi partikulárnym neúplným dobrom, nie dobrom pre všetkých. Najlepšie to vidno na výrokoch talianskeho exprezidenta Cossigu. Obávam sa, že Boh nesúhlasí.

V období po druhej svetovej vojne stáli pred európskymi kresťanskými demokraciami a konzervatívnymi stranami dve veľké úlohy, ktoré tieto strany prijali a ktoré aj splnili. Prvou výzvou bola hospodárska obnova vojnou poškodenej Európy. Za necelých dvadsať rokov sa túto úlohu podarilo splniť. Druhou veľkou výzvou bol zápas s hrozbou sovietskeho komunizmu. Tento zápas európskej pravice bol tiež víťazne vybojovaný, i keď bolo potrebné čakať štyridsať rokov.

Bola tu však tretia výzva, a tú kresťanské a konzervatívne sily nikdy neprijali. Ľavicový liberalizmus niekoľko rokov po druhej svetovej vojne otvoril veľký spor o človeka. Je to politický spor, lebo ľavica ho vtiahla do politiky. A je to zásadný spor „antropologický”, ako ho nazýva publicistka Michaela Freiová. Čo je človek? Prečo má byť jeho život i v počiatočnom i v koncovom štádiu nedotknuteľný? Čo je ľudská rodina?

Kresťanské a konzervatívne strany túto rukavicu, vrhanú im ľavicou do tváre od šesťdesiatych rokov, nikdy nezdvihli. Možno cítili, že duch času tak silno vanie proti nim, že nie je možné prijať výzvu a súčasne ostať na politickom výslní. Vnútrostranícke štruktúry majú svoje záujmy a nerozmýšľajú v dlhodobom horizonte. Politická strana nie je tým, čím bola tajná cirkev na Slovensku, čiže spoločenstvom ochotným prinášať obete, trpezlivo pôsobiť desaťročia a pripravovať veľkú zmenu. Ľudia v strane majú i svoje celkom obyčajné ľudské, osobné ciele, ktoré nie sú nelegitímne. Keď v myslení straníkov tieto ciele prevážia, so zásadnou obhajobou kresťanských princípov je koniec. Strana začne premýšľať v kontexte krátkodobom a od vedenia strany sa očakáva, že stranu privedie do vlády. Ak vedenie v krátkodobom horizonte stranu do vlády neprivedie, štruktúry strany ho dotlačia k odchodu.

Ak ide o stranu, ktorá už má s vládnutím skúsenosti, tým horšie. Štruktúry okúsili sladkosť vládnutia a chcú ho okúsiť znova. Ideovo zomknuté vedenie je schopné odolávať tlaku na eróziu hodnôt. Obyčajne sa však zjavia liberálnejší politici, ktorí začnú hovoriť kódovaným jazykom a ponúknu strane víziu úspechu. Rozohrajú hru „Hoď kolegu pod autobus”. V médiách sa budú vymedzovať oproti konzervatívnejším kolegom a budú sa tlačiť do pozície tých osvietených, pokrokových, rozumných. Budú mať podporu liberálnych médií, čiže skoro všetkých médií, a vnútrostranícku podporu po moci bažiacich štruktúr. Konzervatívni kolegovia budú vyzerať popri nich ako radikáli, i keď sú to ľudia, ktorí aj v politike jednoducho chcú ostať kresťanmi. Proces je tým úspešne odštartovaný.

Výzva však odmietnutím neprestala byť výzvou. Dôsledkom neprijatia výzvy je to, že kresťanským a konzervatívnym silám od pádu komunizmu chýba veľká téma, veľká vízia a veľký zápas. Zápas o obnovu vlastnej moci týmto veľkým zápasom nie je. Európa niekam smeruje, ale kresťanské a konzervatívne sily ju nevedú, skôr kráčajú za ňou. Preto nie oni menia Európu, ale viac Európa mení ich. Ten, kto mení Európu, je ľavica. Gramsciovský pochod tak zasahuje i kresťanské demokracie.

Pripomína to systém Národného frontu z čias komunizmu. Keď sa komunisti chopili po druhej svetovej vojne vo východoeurópskych krajinách moci, niekedy formálne nezrušili iné parlamentné strany, iba si ich podriadili. Vyčlenili im niekoľko kresiel v parlamente, určili počet členov, ktorých môžu mať a donútili ich vyznávať vedúcu úlohu komunistickej strany. Tieto strany boli súčasťou Národného frontu. Vedeného komunistickou stranou. A povolili im drobné odlišnosti. Z mladosti si spomínam na týždenník Sloboda, ktorý vydávala Strana slobody. V týždenníku vychádzali na pokračovanie dobrodružné romány s kresťanským obsahom. Na iné odlišnosti si nespomínam.

Rozdiel oproti súčasnému európskemu parlamentnému systému spočíva vtom, že dnes formálne žiadny Národný front neexistuje a v tom, že v komunistickom režime konkrétna vedúca komunistická garnitúra sa ani vo sne nemusela obávať, že by ju ohrozili nejakí politici z národnofrontových straničiek. Dnes môže konkrétna „kresťanskodemokratická” či „konzervatívna” garnitúra vo voľbách vyhodiť zo sedla garnitúru socialistickú. Nemôže však prehrať ľavicová ideológia, pretože si ju stále viac osvojuje i pravica. Preto sú iluzórne povolebné komentáre, ktoré hovoria, ako sa kyvadlo opäť raz vychýlilo „doprava” alebo „doľava”. V skutočnosti ide iba o výmenu garnitúr.

V prvej chvíli sa zdalo, že pád komunizmu v Európe je víťazstvom kresťanskej a konzervatívnej západoeurópskej pravice. A aj ním bolo. Bola to pravica, ktorá hovorila o hrozbe komunizmu a usvedčovala svoju ľavicu z kolaborácie s ním. Víťazstvo však môže byť problém, ktorý môžete i neprežiť. Obmedzením sa na otázky ekonomické, bezpečnostné, a otázky zápasu s komunizmom sa táto pravica stala postupne spolupútnikom ľavice v otázkach kultúry. A tie sú kľúčové.

S odstupom sa preto ako hlavný víťaz studenej vojny javí západoeurópsky ľavicový liberalizmus, kultúrny marxizmus, antropologická revolúcia. Ako chcete. Je to víťaz bez mena.

Zástancovia tohto vývoja kresťanskej demokracie majú jeden silný argument. Z hľadiska udržiavania moci táto politika funguje. Talianski kresťanskí demokrati si to síce už povedať nemôžu, ale ich zánik je zatiaľ skôr ojedinelým javom. Kresťanskodemokratická moc sa dokáže obnovovať a ústup od obhajoby kresťanských princípov sa celkom vydarene maskuje ako modernizácia. Problém prežiť v politike majú skôr vzbúrenci proti tomuto trendu. Spomínate si? „Moc opotrebúva tých, ktorí ju nemajú…”

Lenže veci sa javia inak z krátkodobého alebo strednodobého hľadiska a inak z dlhodobého hľadiska. Taliansky príklad môže signalizovať prechod od krátkodobej k dlhodobej perspektíve. Z dlhodobého hľadiska sa dočkáme odpovede na otázku, ktorú americký filozof Will Durant sformuloval dávno v minulom storočí: „Najväčšou otázkou dnešných čias je to, či ľudia môžu žiť bez Boha.” Ak odpoveďou je Nie (a kresťan vie, že z dlhodobého hľadiska je to tá správna odpoveď), potom súčasťou odpovede bude i veľká kríza. Ak k nej dôjde, historici krízy skonštatujú, že kresťanské demokracie v Európe asistovali na ceste Európy do tejto krízy. A teda že zlyhali.

Do sŕdc stoviek kresťanskodemokratických politikov nevidíme.

Nevieme, ktorí budú ospravedlnení a ktorí nie. Často sa rozhodovali medzi udržaním moci a udržaním princípov a často sa rozhodli pre udržanie moci. A ide aj o to, či to robili kvôli samej moci. A či nie sú ilustráciou slov C. S. Lewisa:

„Je to obchod s čarodejom: vzdajme sa našich duší, na oplátku dostaneme moc. No len čo sa vzdáme svojich duší, čiže samých seba, moc nám pridelená nebude patriť nám. V skutočnosti budeme otrokmi toho, komu sme odovzdali svoje duše.”

Život a smrť patróna kresťanských politikov Thomasa Mora boli odozvou na Petrove slová: Viac treba poslúchať Boha ako ľudí. Sám Thomas Morus to vyjadril geniálnou vetou, ktorú vyslovil už takmer stojac na popravisku. Pod katovu sekeru ho poslal kráľ, ale jeho lord kancelár Thomas Morus povedal: „Umieram ako dobrý kráľov služobník, na prvom mieste som však služobníkom Božím.”

Thomas Morus vedel umrieť, moderní kresťanskí demokrati poväčšine nevedia ani podať demisiu.

 

Obnova

„Pane, zošli svojho Ducha a obnov tvárnosť zeme.”

refrén žalmu

 

Toto nie je odsúdenie kresťanskej demokracie. Kresťanská demokracia má obrovské zásluhy, ktoré sú výsledkom osobného, často heroického nasadenia a osobných obetí množstva zapálených ľudí, známych i neznámych. Za ich pôsobenie v povojnovej politike Európy im patrí vďaka a uznanie.

Avšak vlastnosťou ľudských inštitúcií je erózia, únava i rozklad. Tieto procesy sa nevyhli ani politickým stranám kresťanov. Naprieč kontinentom, všade vidíme rovnaký vzorec úpadkového konania kresťanských demokratov. Tento proces treba pokojne pomenovať, napriek tomu, alebo práve preto, že ten proces nie je ukončený a v rôznych krajinách Európy je v rôznom štádiu.

A treba začať premýšľať o obnove. Lebo jedna vec je istá. Aj keď možno kresťanských politických strán nebude, nikdy sa kresťania neprestanú angažovať v politike. V tomto zmysle tu kresťanská politika stále bude. Kresťania majú byť „soľou zeme” v každej oblasti. A politika je jednou z oblastí ľudskej činnosti, a to významnou.

Zápal pre pravdu z mnohých sŕdc kresťanských politikov celkom nevymizol. Dejiny kresťanských strán v povojnovej Európe nie sú len dejinami oportunizmu a vzdania sa zásad pre politické kreslá. Sú i príklady strán a politikov, o ktoré sa možno v budúcnosti oprieť. Možno tieto príklady Európou nepohnú. Sú však hodné zaznamenania.

Najskôr však analyzujme, kam Európa a Amerika dospeli po neustálom tlaku ľavice a po chabom odpore, prípadne kolaborácii pravice.

Ako vyzerá Európa, v ktorej stále ešte prebieha antropologická kultúrna revolúcia? Tá Európa, ktorá vyrástla ako kresťanský kontinent?

 

 

POZNÁMKY

1 Parliament passes buck to Barroso. New York Times, October 14, 2004. http://www. nytimes.com/2004/10/13/world/europe/13iht-rome.html

2 Barroso reticent on Buttiglione. Euobserver, 19.10.04. http://euobserver. com/843/17549.

3 Rocco Buttiglione. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Rocco_Buttiglione.

4 EC boss promises reshuffle to save face. Mail Online, 27 October 2004. http://www. dailymail.co.uk/news/article-323654/EC-boss-promises-reshuffle-save-face.html.

5 Majority view on commissioner Buttiglione eludes EU Parliament. Euronews, 13.10.2004. http://www.euronews.net/2004/10/ 13/majority-view-on-commissioner-buttiglione-eludes-eu-parliament/.

6 EU: New European Commission In Doubt Over Buttiglione Scandal. Rádio Free Európe, Rádio Liberty, October 22, 2004. http://www.rferl.org/content/article/1055471. html.

7 European People ‚s Party. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/European_Pe–oples_Party.

8 Paul Belien: Belgium ‚s Press Ignored a King ‚s Abortion Views. http://secessie.nu/?–tekst=toonhtml&artikel=900-4.

9 Tamže.10. King of Belgium leaves throne rather than sign abortion bili. Hous-ton Chronicle, 04/05/1990. http://www.chron.com/CDA/archives/archive.

mpl/1990_694596/Mng-of-belgium-leaves-throne-rather-then-sign-abo.html.

11 Tamže.

12 Paul Belien, cit. článok.

13 Ki ng of Belgium leaves throne rather than sign abortion bili. Houston Chronicle, 04/05/1990. http://www.chron.com/CDA/archives/archive.mpl/ 1990_694596/kin-g-of-belgium-leaves-throne-rather-then-sign-abo.html.

14 Paul Belien: Meet the President of Európe. The Brussels Journal, 20. 11. 2009. http:// www.brusselsjournal.com/node/4181.

15 Alexandra Colen: The Fall of the Belgian Church. The Brussels Journal., 2010-06-24. http://www.brusselsjournal.com/node/4471.

16 Luxembourg parliament adopts euthanasia law. Reuters, Feb 20, 2008. http://www.reuters.com/article/2008/02/20/us-luxembourg-euthanasia-i–dUSL2011983320080220

17 Marie-Adéla’ide, Grand Duchess of Luxembourg. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/ wiki/Marie-Adélaide,_Grand_Duchess_of_Luxembourg.

18 Euthanasia controversy. Grand Duke of Luxembourg Will Lose His Veto. Spiegel Online International., 12/04/2008. http://www.spiegel.de/international/euro–pe//0,1518,594598,00.html.

19 Tamže.

20 Euthanasia row sparks constitutional crisis in Luxembourg. AFP, Dec 2, 2008. http:// www.google.com/hostednews/afp/article/ALeqlV15izBUJY4DuiWe2YwNXjX51uLls_cA.

21 Luxembourg strips monarch of legislatíve role. Guardian, 12 December 2008. http:// www.guardian.co.uk/world/2008/dec/12/luxembourg-monarchy.

22 Address of His Holiness Benedict XVI to H.E. Mr. Paul Diihr, new Ambassador of the GrandDuchy of Luxembourg, 18. december 2008. http://www.vatican.va/holy_ father/benedikt_xvi/index.htm.

25 Spanish King Faces Excommunication if He Assents to Abortion Bili. Precious Life, 08/12/2009. http://www.preciouslife.com/? va=l&vc=720.

24 EU wants Money back on Hungarian anti-abortion campaign. France24, 10 June 2011. http://www.france24.com/en/20110610-eu-wants-money-back-hungarian-anti-a–bortion-campaign.

25 Renewed Social Agenda. European Commision. Employment, Social Affairs and In-clusion. http://ec.europa.eu/social/main.jsp? catId=547&langId=en.

26V EU vice president sees red and attacks France on Roma. BBC News, 14. september 2010. http://www.bbc.co.uk/news/world-europe-11302013.

27 European Commission: Catholics need not apply. Zenit, Jan 11, 2010. http://www.ze–nit.org/article-28015? l=english.

28 Giulio Andreotti. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Giulio_Andreotti.

29V Lucchesi ‚s death (from the Godfather 3). Youtube. http://www.youtube.com/watch?–v=5uK5wYrl3aU.

30 Mario Palmaro: Seveso: Caso gonfiato volutamente per legittimare 1 ‚aborto legale. FattiSentire.org, 29 luglio, 2006. http://www.fattisentire.org/modules.php? name=–News&file=print&sid=2077.

31 Giovanni Cantoni: „Rifondazione democristiana”, rinnovamento dell’egemonia dei „cattolici democratici” e rinascita del movimento cattolico. Totus Tuus, 12. 1. 2011. http://www.totustuus.me/ modules.php? name=News&file=article&sid=73.

32 Tamže.

33 MATTEI De, Roberto: II centro, ehe ci porto‘ a sinistra. Edizioni Fiducia, 1994. s. 51.

34 Tamže.

35 Tamže.

36 Tamže.

37 Tamže.

38 Tamže.

39 Mario Palmaro: Aborto, 25 anni di vergogna. La Strage degli innocenti. http://difendi–lavita.altervista.org/aborto_25_anni_vergogna.html.

40V Nicolas Sarkozy ä Bercy – Simone! Simone! Simone! Youtube. http://www.youtube. com/watch? v=OFhEaVYmcLc.

41 Neal A. Novák: Une societé nouvelle: The Decline of the gaullist party and France ‚s move to the left. Louisiana State University. Thesis, 2005.

Nothing to Apologize for on Dutch/Nazi Euthanasia Comments says Italian Minister. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2006/ mar/06032404.

42 French constitutional referendum, 1969. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/ French_constitutional_referendum,_1969.

43 French legislatíve election, 1973. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/French_le–gislative_election,_1973.

44V Simone Veil: la loi d ‚une femme. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=e–7vXWdHEenI.

45 Assembleé nationale. Débats sur le projet de loi d ‚interruption volontaire de la gros-sesse (24 novembre au 19 décembre 1974). http://www.assemblee-nationale.fr/histoi–re/interruption/debat.asp.

46 France: Emotional victory. Time, Dec 19, 1974. http://www.time.com/time/magazi–ne/article/0,9171,908969,00.html.

47 Tamže.

48 Hector Rolland. Wikipedia. http://fr.wikipedia.org/wiki/Hector_Rolland.

49 Neal A. Novák: cit dielo.

50 Projet de loi relatif ä 1’ interruption volontaire de la grossesse. Assembleé nationale. http://www.assemblee-nationale.fr/histoire/interruption/1974-projet.pdf.

51 Jacques Chirac. http://www.jacqueschirac.fr/jacques-chirac/.

52 Neal A. Novák: cit. dielo.

53 Union of Orthodox Rabbis. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Union_of_Ortho–dox_Rabbis.

54 Ex-anarchist visits ‚enemy‘ Sarkozy. The Independent, 17 April 2008. http://www.in–dependent.co.uk/news/world/europe/exanarchist-visits-enemy-sarkozy-810397.html.

55 Sarkozy attacks ‚immoral‘ heritage of 1968. The Telegraph, 30 Apr 2007. http:// www.telegraph.co.uk/news/worldnews/ 1550140/Sarkozy-attacks.immoral-herita-ge-of-1968.html.

56 Dany at the Elysée: The Apotheosis of May 68. Brussels Journal, 17.4.2008. http:// www.brusselsjournal.com/node/3183.

57 Margarét Thatcher. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Margaret_Thatcher.

58 Too many abortions: Lord Steel. Guardian, 24 October 2007. http://www.guardian. co.uk/uk/2007/oct/24/politics.topstories3.

59 Nadine Dorries. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Nadine_Dorries.

60 Cameron: Cut the abortion limit to 21 weeks. Mail Online, 25 February 2008. http://

www.dailyrnail.co.uk/news/article-518463/Cameron-Cut-abortioii-limit-21-weeks. html.

61 Dávid Cameron supports abortion on demand. Catholic Herald, 20th.lune 2008. http://archive.catholicherald. co.uk/ article/20th-june-2008/5/david-cameron-sup-ports-abortion-on-demand.

62 British Tories will Inštitúte Gay ‚Marriage‘ and Adoption: Gay Frontbencher. Life Site News, Feb 19, 2010. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2010/ feb/10021908.

63 Tories should back gay marriage, says Boris Johnson. The Independent, 4 July 2010. http://www.independent.co.uk/news/uk/politics/tories-should-back-gay-marriages–says-boris-johnson-2017943.html.

64V Politician jokes about killing Miss California over her gay marriage‘ views. Youtube. http://www.youtube.com/watchíV=NIfS0IeR6hc.

65 Church should accept equal rights for gays, says Dávid Cameron. The Times, Februa-ry 6, 2010. http://www.timesonline.co.uk/tol/comment/faith/article7017147.ece.

66 Tamže. 67. Section 28. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Section_28.

 

68 Cameron apologises to gays for section 28: Law to ban promotion of homosexuality in schools was wrong, says Tory leader. Daily Mail, 2nd July 2009. http://www.dailymail. co.uk/news/article-1196924/Cameron-apologises-gays-Section-28-Maggies-law-ban–promotion-homosexuality.html.

69 Would be Tory MP Philip Lardner is sacked over anti-gay comments. The Times, April 27, 2010. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/politics/article7109552.ece.

70 Tory candidate Philip Lardner suspended over gay comments. The Telegraph, 27 April 2010. http://www.telegraph.co.uk/news/election-2010/7615125/Tory-candidate-Phi–lip-Lardner-suspended-over-gay-comments.html.

71 Britain to allow gay men to donate blood; policy step forward from US., others, who ban gay donors. Daily News, April 10, 2011. http://articles.nydailynews.com/2011-04–10/news/29425555_l_gay-men-gay.rights-advocates-new-policy.

72 Transsexual prisoners win right to wear dresses and padded bras behind the bars. Mail Online, 7th March 2011. http://www.dailymail.co.uk/news/article-1563490/Mi–nistry-Justice-issues-20-page-guidebook-rights-sex-change-inmates.html.

73 The Conservative Manifesto 2010. Women and Equality. http://www.conservatives. com/Policy/Where_we_stand/Women_and_Equality.aspx.

74 Nothing to Apologize for on Dutch/Nazi Euthanasia Comments says Italian Minister. Life Site News, Mar 24, 2006. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2008/ mar/06032404.

75 Christian Democratic Appeal. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Christian_De–mocratic_Appeal.

76 Netherlands: Devout Christian becomes prime minister. Christianity Today, 9. 9. 2002. http://www.christianitytoday.com/ct/2002/september9/16.50.html.

77 Joop Wijn. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Joop_Wijn.

78 FRANCOME, Colin: Abortion Freedom: A Worldwide Movement. London: George Alien & Unwinn (Publishers) Ltd., 1984. s. 136 137.

79 Ministry of Justice Raids Abortion Clinic. International Inštitúte of Social History. http://www.iisg.nl/today/en/18-05.php.

80V Bezetting Bloemenhove abortuskliniek in 1976. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=9zGBHh9mgZE.

81 FRANCOME, Colin: cit. dielo.

82 Andreas Laun: Kain, wo ist Dein Bruder Abel? Lebesforum 84, 2007. http://www.al–fa-ev.de/flleadmin/user_upload/Lebensforum/2007/lf_0407-10-oesterreich-fristenre–gelung.pdf.

83V Wie Wilhelm Molterer Bischof Laun und die Kirche verunglimpfte. KathTube.

http://www.ka thtube.com/player.php? id=6260. 84 Andreas Laun: Wilhelm Molterer, die ‚Homo-Ehe‘ und der Zeitgeist. Kathnet, 24.

September 2008. http://www.kath.net/detail.php? id=20916. 83V Homo-Ehe, eingetragene Partnerschaft – HC Strache, FPO. Youtube. http://www.you–

tube.com/watch? v=qMd9GTRlTus.

86 Eine Kondom ‚– Madonna und die ‚christliche‘ OVP. Kathnet, 9. November 2010. http://www.ka th.net/detail.php? id=28845.

87 Christen, seid nicht verzagt! Idea.de, das christliche Nachrichtenportal, 19.08.2009. http://www.idea.de/nachrichten/detailartikel/artikel/christen-seid-nicht-verzagt. html.

88 Applaus fur Schroders Befruchtungs-Offensive. Stern.de, 9. Mai 2011. http://www. stern.de/politik/deutschland/niedrige-geburtenrate-applaus-fuer-schroeders-befruch–tungs-offensive-1683104.html.

89 PID-Entscheidung spaltet die CDU. Zeit Online, 16. 11. 2010. http://www.zeit.de/poli–tik/deutschland/2010-ll/cdu-parteitag-pid-verbot.

90 Freiheit und Sicherheit. Das Grundsatzprogramm. Beschlossen vom 21. Parteitag, Hannover, 3.-4. Dezember 2007, s. 27. http://www.grundsatzprogramm.cdu.de/ doc/071203-beschluss-grundsatzprogramm-6-navigierbar.pdf.

91 Lesben und Schwulen in der Union loben Zypries-Vorstoss. Spiegel Online, 24.7.2009. http://www.spiegel.de/politik/deutschland/0,1518,638074,00.html.

92 Kristina Kohler beim Christopher-Street-Day in Frankfurt, 23.07.2009. http://www. kristinaschroeder.de/wiesbaden/vor-ort/2009/kristina-koehler-beim-christop/.

93 Das erste Mal dabei und schon als bester Wagen ausgezeichnet. Christlich Demokra-tische Union Deutschlands, Kreisverband Stadt Kôln, 07.07.2010. http://www.cdu-ko–eln.de/news.725.html.

94 Schuster ubernimmt Schirmherrschaft fur Stuttgarter CSD. Meinestadt.de, 13. 4. 2011. http://aktuell.meinestadt.de/stuttgart/2011/04/15/schuster-uebernimmt–schirmherrschaft-fuer-stuttgarter-csd/.

95V CSD Stuttgart 2011 – Friedliche Mahnkundgebung gegen den Sittenverfall. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=x-OA7jFoZzM.

96 Wir sind Kirche. Kirchen Volksbewegung. http://www.wir-sind-kirche.de/? id=116.

97 Herzlich wiľikommen Rita Sťissmuth! LSU – Lesben und Schwulen in der Union. http://www.lsu-online.epenportal.de/inhalte/1012899/presse/6586/herzlich-will–kommen-rita-sUessmuth/index.html.

98 CDU ruttelt am Zôlibat. Sueddeutsche.de, 22. 1. 2011. http://www.sueddeutsche.de/ poli tik/priesterweihe-fuer-verheiretete-cdu-ruettelt-am-zoellibat-1.1049611.

99 Schäuble warnt Union vor ideologischem Rťickfall. Welt Online, 24. 10. 2010. http:// www.welt.de/politik/deutschland/articlel0500969/Schaeuble-warnt-Union-vor-ideo–logischem-Rueckfall.html.

100 Kardinál Meisner: CDU soli „C” aus dem Parteinamen streichen. Domradio.de, 5.6.2005. http://www.domradio.de/news/25105/kardinal-meisner-cdu-soll-c-aus–dem-parteinamen-streichen.html.

101 V čem selhali čestí kŕesťanští demokrata. Impulz, 2, 2010. http://www.impulzrevue. sk/article.php?550.

102 Havel vs. Klaus: Rodina není teletník. Aktuálne.cz, 25.3.2006. http://aktualne.cen–trum.cz/domáci/spolecnost/clanek.phtml? id=112037°/o3Fbiga.

103 Šojdrová: Moralizovaní a poučovaní lidí, jak se mají chovat, bych nechala cirkvi. Res Claritatis, 28. 8. 2010. http://claritatis.cz/zpravy/z-domova/ojdrov-moralizovn-a-pou–ovn-lid-jak-se-maj-chovat-bych-nechala-crkvi/4081.

104 „Náboženské otázky nepatrí do politiky”, ŕíká Stanislav Juránek. Parlamentní listy, 5.1.2011. http://www.kdu.cz/Zpravy/Aktualne/2011/-Nabozenske-otazky-nepatri-do–politiky-,-rika-Stan.aspx.

105 Ad Caeli Reginám. Encyclical od Pope Pius XII. http://www.vatican.va/holy_father/ pius_xii/encyclicals/documents/hf_p-xii_enc_11101954_ad-caeli-reginam_en.html.

106 Aníbal Cavaco Silva. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Anibal_Cavaco_Silva.

107 President defends Jose Saramago funeral no-show. BBC News, 21 Jule 2010. http:// www.bbc.co.uk/news/10364807.

108 Portugal president OKs abortion law. USA Today, 4. 10. 2007. http://www.usatoday. com/news/world/2007-04-10-portugal-abortlon_N.htm.

109 Meeting with social pastoral care organisations in the Church of the Most Holy Tri-nity (Fatima, 13 May 2010). http://www.vatican.va/holy_father/benedict_xvi/tra–vels/2010/ index_portogallo_en.htm.

110 Meeting with the Bishops of Portugal in the Conference Hall of the „Casa Nossa Sen-hora do Carmo”. (Fatima, 13 May 2010).

http://www.vatican.va/holy_father/benedictxvi/travels/2010/index_portogal–lo_en.htm.

111 Portugal ‚s President Ratifies Gay Marriage Law. CBS News, 17. 5. 2010. http://www. cbsnews.com/stories/2010/05/17/world/main6492804.shtml.

112 Same-sex marriage campaign launched in Portugal. Gay&Lesbian Times, 11 Jun 2009. http://www.gaylesbiantimes.com/? id=14851.

113 Aníbal Cavaco Silva. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Anibal_Cavaco_Silva.


V. KAPITOLA

 

Euroamerická kultúrna revolúcia

 

 

V Európe sa vyvinula kultúra, ktorá je najradikálnejším popretím nielen kresťanstva, ale náboženských a mravných tradícií ľudstva vôbec.”

Joseph Ratzinger

 

Ciele a úspechy revolúcie – prehodnotenie všetkých hodnôt

„My, slobodní duchovia, sme ‚prehodnotením všetkých hodnôt‘, sme stelesneným vyhlásením vojny a víťazstva nad všetkými starými pojmami ‚pravdy‘ a ‚nepravdy‘.”

Friedrich Nietzsche: Antikrist

 

Koncom roka 2010 priniesli agentúry správu, že rocková hviezda Elton John a jeho registrovaný partner, kanadský filmový producent Dávid Furnish sa stali „hrdými rodičmi”1. Malý Zachary Jackson Levon John-Furnish sa narodil na Vianoce v Kalifornii náhradnej matke. Oboch registrovaných partnerov to stálo stotisíc libier. Médiá malého Zacharyho v ponáške na malého Ježiška nazvali „Christmas baby”. Faktom je, že i narodenie tohto dieťaťa ohlasuje príchod nového veku. Veku, ktorý má poprieť to, čo zvestovalo narodenie Dieťaťa pred dvetisíc rokmi.

Ako uviedol denník Daily Mail, v počítačovej evidencii bol v kolónke „otec” uvedený Elton John a v kolónke „matka” Dávid Furnish. Nie je známe, kto je náhradná matka, ktorá Zacharyho donosila a porodila. Nie je známe, či táto matka bola i darkyňou vajíčka. Nie je známe, kto je donorom spermií. Je to niekto z dvoch registrovaných partnerov alebo niekto tretí? Nie je známe, či to bude niekedy známe malému Zacharymu, keď vyrastie a začne premýšľať o svojom pôvode. Koľko „rodičov” Zachary vlastne bude mať? Troch? Štyroch? Piatich? Nevieme. Ale „krstnou” vraj bude Lady Gaga.

Táto správa z konca roka nie je dnes už niečím ojedinelým. Zaujala tým, že išlo o známe celebrity. Už dávno predtým prinášali médiá správy o ešte bizarnejších udalostiach. V novembri 2010 päťdesiatročná Mexičanka donosila a porodila chlapca, ktorý dostal meno Dario. Vajíčko nebolo jej, dodala ho neznáma darkyňa. Darcom spermií bol Mexičankin tridsaťjedenročný homosexuálny syn. Na budúci rok začne malý Dario rozprávať. Ako bude nazývať ženu, ktorá ho porodila? Mama? Stará mama?

Koncom roka 2010 agentúry priniesli správu, že herečka Nicole Kidmanová a jej partner, spevák country hudby Keith Urban budú mať dieťa. Kidmanovej oplodnené vajíčko však donosí a porodí zaplatená náhradná matka. Nicole si tehotenstvom postavu nepokazí.

A počúvame už aj o tom, že dieťa cestou umelého oplodnenia bude možné vyhrať aj v lotérii.2 Stačí si kúpiť žreb. Ak vyhráte, môžu oplodniť vás (ak ste žena), dodajú semeno nejakého darcu alebo náhradnú matku… Co len chcete. A čo poviete na túto drámu? Muž a žena dajú umiestniť oplodnené vajíčko, geneticky ich dieťa, do lona náhradnej matky. Potom sa zistí, že plod má Downov syndróm. Zaplatia náhradnej matke, aby šla na potrat. Ona peniaze zoberie.

Stali sme sa sebeckou kultúrou pokusov na deťoch.

Väčšina detí bude aj naďalej prichádzať na svet tak ako tisíce rokov doteraz a bude poznať meno svojho skutočného otca a skutočnej matky. V tomto sa veľa nezmení. Avšak to, čo sa zmenilo, a možno nenávratne, je morálka.

Pred pol storočím by predstava dvoch homosexuálov, ktorí si kúpia dieťa, aby ho mohli vychovávať, pričom to dieťa svoju skutočnú matku (matky) nebude poznať, vzbudzovala všeobecný odpor. Dnes to tak už nie je. Veľká časť spoločnosti na to hľadí ľahostajne. Nie sú k tomu ľahostajní všetci. Ale už iba málokto si trúfa hlásať pravidlá spred päťdesiatich rokov ako morálny štandard, záväzný i pre dnešné časy.

Čo bolo nemorálne, stalo sa morálnym. Naopak, za nemorálne sa dnes považuje odsudzovanie takéhoto netradičného plodenia, rodenia a výchovy detí. Takéto kritické odsudzovanie je v rozpore s jedným z hlavných prikázaní nového liberálneho morálneho kódexu, ktoré vtipne sformuloval Patrick J. Buchanan3: „Nebudeš odsudzovať!” Ak to odsudzuješ, tak si nenávistný „bigot”. Pretože nemáš čo odsudzovať iný životný štýl. „Všetky životné štýly sú si rovné,” hovorí ďalšie prikázanie tohto kódexu4.

Zmeny, ktorými prechádza inštitúcia manželstva, prebiehajú rýchlosťou, ktorá vyráža dych. Kedysi bolo samozrejmosťou, že dieťa sa narodilo v manželstve. V USA v roku 1940 sa narodilo iba 3,8 % detí mimo manželstva. V roku 2007 to boli už štyri deti z desiatich.5 Správa OECD6 z roku 2008 uvádza, že v Európe je sedem krajín, v ktorých sa už väčšina detí rodí ako nemanželské. Sú to Bulharsko, Francúzsko, Slovinsko, Švédsko, Nórsko, Estónsko a Island, ktorý vedie v rebríčku so 65 percentami. Ďalších šesť krajín prekročilo hranicu 40 %. Ďalších deväť už dosiahlo hranicu 30 °/o. V každej európskej krajine sa od roku 1970 toto číslo niekoľkonásobne zvýšilo. V Španielsku to bolo v roku 1970 jedno percento, dnes je to vyše tridsať. V Poľsku roku 1970 sa v podstate nemanželské deti nerodili vôbec, dnes je ich ročne dvadsať percent.

Ani Slovensko nie je výnimkou. Ešte v osemdesiatych rokoch sa rodilo mimo manželstva zhruba každé dvadsiate dieťa, dnes to bude čoskoro každé tretie. Tento vývoj je rýchly ešte aj na európske pomery. A málokto to označuje za kolaps morálky. Je to „výmena morálky”. V médiách celebrity rozprávajú o svojom spoločnom živote s tým, či oným „partnerom” alebo „priateľom” a všetci chápavo prikyvujú. Pred dvadsiatimi rokmi by to nebolo možné.

Toto je revolúcia.

Inštitút rozvodu pozná Európa už viac ako dve storočia. Až v závere dvadsiateho storočia a začiatkom dvadsiateho prvého začína rozvod pripomínať pandémiu, ktorá kmáše manželstvo v nevídanom rozsahu. Čo hovorí správa OECD7? Pomer počtu rozvodovv danom roku pripadajúcich na 100 sobášov sa od roku 1970 v krajinách OECD v priemere zniekoľkonásobil. V roku 1970 pripadalo v USA 35 rozvodov na 100 manželstiev, teraz je to 50 rozvodov. V Nemecku to v roku 1970 bolo menej ako dvadsať rozvodov, teraz je to 50 rozvodov.

Na Slovensku v roku 1970 pripadalo iba desať rozvodov na sto manželstiev, teraz je to už takmer 50.

Kto si spomína na časy komunizmu, vie, že počet rozvodov rástol už vtedy značnou rýchlosťou. Ale v komunistických médiách sme sa aspoň stretli s povzdychnutím, že to nie je dobre. A dnes? Rozvody celebrít pravidelne zapĺňajú stránky bulváru. Kultúra sa k modelu pevného manželstva dvoch zodpovedných ľudí stavia nepriateľsky. Literárni a filmoví hrdinovia sú vzorom všetkého možného, len nie zodpovedného manžela či manželky. Posťažovať sa dnes na rozvodovú pandémiu – to sa už akosi nepatrí. Rozvod je len iný „lifestyle”. A ako sme už počuli, všetky „lifestyles” sú si rovné. Nebudeš odsudzovať…

Tisíce rokov bolo manželstvo zväzkom medzi mužom a ženou. Kresťanská Európa rozšírila skoro do celého sveta koncept monogamného manželstva medzi jedným mužom a jednou ženou. Homosexualita sa tisícročia tolerovala niekedy viac, niekedy menej, ale vyhlasovať zväzok medzi dvomi mužmi za manželstvo bolo vždy niečo nepredstaviteľné. Bolo to niečo nepredstaviteľné ešte pred tridsiatimi rokmi. Prvý štát, ktorý legalizoval registrované partnerstvá, bolo Dánsko v roku 1989 (bol to zaujímavý rok, však?). Dnes je registrované partnerstvo osôb rovnakého pohlavia uzákonené vo všetkých štátoch západnej Európy okrem Malty a Talianska a razí si cestu i do východnej Európy. V niektorých krajinách, v Španielsku, Belgicku, Holandsku, Nórsku je to už manželstvo osôb rovnakého pohlavia.

Keby pred päťdesiatimi rokmi začal učiteľ deťom v škole rozprávať o tom, že dvaja chlapi v posteli sú úplne v poriadku, prišiel by o miesto a mal by opletačky so zákonom. Dnes môže prísť o miesto v niektorých krajinách, ak odmietne také niečo rozprávať.

Pred šesťdesiatimi rokmi bol potrat takmer všade ilegálny a morálne odsúdeniahodný. Tento prístup bol nemenný po tisíce rokov. V päťdesiatych rokoch prišla smršť zákonov v komunistických krajinách legalizujúcich potrat, a o dvadsať rokov neskôr táto vlna prešla cez západnú Európu. Počet potratených detí v tomto priestore sa odvtedy ráta už na stovky miliónov. Len v USA ich bolo potratených od verdiktu „Roe vs. Wade” okolo päťdesiat miliónov.

Pre ľavicových politikov je „právo ženy na potrat” nedotknuteľnou posvätnou kravou. Dňa 22. januára 2011 najpropotratovejší prezident USA Barack Obama vyhlásil: „Dnes si pripomíname 38. výročie „Roe vs. Wade”, rozhodnutia najvyššieho súdu, ktoré chráni zdravie žien a reprodukčnú slobodu… Som zaviazaný chrániť toto ústavné právo.”8 Ľavicový prezident je neoblomný. Pravicoví politici v tejto otázke habkajú. Kto v takom prípade vyhrá? O tom niet pochybností.

Ilustráciou degradácie, do ktorej vedie potratová kultúra, je prípad doktora Kermita Gosnella a jeho spolupracovníkov z potratovej kliniky vo Philadelphii. Prokuratúra obžalovala v predvečer 38. výročia „Roe vs. Wade” šesťdesiatdeväťročného Gosnella za to, že z kliniky urobil skutočný dom hrôzy9. Potraty robil v ôsmom mesiaci tehotenstva žien, ale neunúval sa tým, aby bábätká usmrcoval v lone matky, čím by ostal v medziach zákonnosti. Nechal deti narodiť sa a potom im, živým a dýchajúcim, nožnicami prestrihával chrbtice.

Zdokumentovaných prípadov bolo sedem, ale pravdepodobne ich boli stovky. Gosnellova spolupracovníčka Tina Baldwinová vypovedala o tom, ako Gosnell žartoval, keď sa narodené dieťatko zvíjalo pri preťatí krku: „Je to, ako keď kurčaťu odseknete hlavu.”10 Gosnell podľa spolupracovníčky nevedel zabíjať deti v lone matky, preto to robil nelegálne až po ich narodení. Ak by to bol vedel, konal by legálne. Zarábal vyše milióna dolárov ročne.11 Keď bol Barack Obama ešte iba senátorom v senáte štátu Illinois, hlasoval proti zákonu s názvom Born Alive Infant Protection Act.12 Bol to zákon, ktorý prikazoval lekárovi poskytnúť ošetrenie dieťaťu, ktoré prežilo pokus o umelý potrat a narodilo sa. Impulzom pre zákon boli prípady detí, ktoré prežili potrat, narodili sa a lekár ich nechal narodené, žijúce a dýchajúce, umrieť. Obamovo hlasovanie ukazuje korene „gosnellovčiny”.

Toto nie je filmový horor. Toto je realita, do ktorej sa euroamerická civilizácia dostala iba za dve generácie.

Pred pol storočím a ešte aj neskôr sa sexuálna abstinencia považovala pre mládež za najlepšie riešenie, za ideál, ktorý je síce v dôsledku ľudskej slabosti len ťažko dosiahnuteľný, ale predsa len hodný nasledovania. Hriešna realita bola zdrojom drsnejšieho ľudového humoru, ale bolo nemysliteľné, aby hlásanie v podstate neobmedzeného sexuálneho hedonizmu bolo vládnucou filozofiou. Dnes Planned Parenthood otvorene hlása, že rodičia majú viesť svoje deti od piatich rokov k tomu, že je „normálne dotýkať sa svojich pohlavných orgánov pre rozkoš”.13

Aj pedofília sa pre niektoré liberálne kruhy stáva odporným zločinom len vtedy, keď sa jej dopustí katolícky kňaz. Pred niekoľkými rokmi v Nemecku vzbudila pozornosť naozaj neobvyklá brožúrka s názvom Telá, láska, hranie na doktora. Vydal ju Spolkový úrad pre zdravotnú osvetu a obsahovala značne šokujúce rady pre rodičov, ako zaobchádzať so sexualitou svojich malých detí.14 Nájdeme v nej i posťažovanie, že u niekoľkoročných dievčatiek „vagíne a predovšetkým klitorisu sa dostáva málo pozornosti cez nežné dotyky (či už zo strany otca alebo matky), čím sa dievčaťu sťažuje vybudovanie hrdosti na svoju pohlavnosť”.

Takže, oteckovia, viete, čo vám podľa osvetárov chýba…

Po protestoch verejnosti ministerka pre rodinu Ursula von der Leyen prikázala brožúru stiahnuť, keďže niektoré pasáže sa naozaj nedali vykladať inak ako návod na zneužívanie detí.

Pedofília je zatiaľ ešte nedobytá pevnosť, ale už obliehaná. Organizácie propagujúce jej spoločenskú akceptáciu nie sú ojedinelé. V Nemecku pôsobí Humanistická únia, ktorá o sebe tvrdí, že chráni ľudské práva. Jej predsedníctvo v roku 2000 zverejnilo vyhlásenie k sexuálnemu trestnému právu, ktoré je de facto podporou pre benevolenciu sexuálneho zneužívania detí. „Humanistická únia sleduje s veľkými obavami vzrastajúcu tendenciu v sexuálnom trestnom práve zabezpečiť ochranu detí nástrojmi kriminalizácie,” píše sa vo vyhlásení.15

Zatiaľ čo súdni ľudia boli v 90. rokoch znepokojení nárastom výskytu detskej pornografie, predsedníctvo únie bolo znepokojené, že by si to niekto mohol odniesť dlhším pobytom vo väzení.

Ak by niekto očakával, že ľudia s takýmito názormi sa stanú izolovanými páriami spoločnosti, je na omyle. V poradnom zbore Humanistickej únie je i dnešná spolková ministerka spravodlivosti Sabine Leutheusser-Schnarrenbergerová z liberálnej FDP, poslankyňa Bundestagu a predsedníčka Strany zelených Claudia Rothová a množstvo významných osobností z politického a akademického prostredia. Predsedníčkou Humanistickej únie je Rosemarie Willová. Členkou sa stala v roku 1991. Rosemarie Willová bola od roku 1968 členkou východonemeckej komunistickej strany SED. Ešte ďalej zachádza organizácia Arbeitsgemeinschaft Humane sexualität (AHS), ktorá sa zasadzuje otvorene za beztrestnosť vzájomne dobrovoľného sexuálneho konania medzi dospelými a deťmi. „Trestné právo má svoje opodstatnenie, pokiaľ chráni dieťa pred násilným zneužitím. Avšak tam, kde sa trestajú aj dieťaťom želané, a teda dobrovoľné a neškodné sexuálne konania, stáva sa trestné právo bezprávím.”16 Humanistická únia je personálne prepojená s AHS. Významný sociológ Fritz Sack je členom kuratória AHS i poradného zboru Humanistickej únie. Napriek tomu však členstvo v poradnom zbore Humanistickej únie v podstate nikoho spoločensky nediskvalifikuje.

V USA je najznámejšou organizáciou bojujúcou za legalizáciu sexu s maloletými North American Man-Boy Love Association (NAMBLA). Zástancom práva NAMBLA na verejné vyslovovanie týchto názorov bol i hlavný predstaviteľ „beatnickej generácie” Alien Ginsberg.17 V poéme America Ginsberg spomína, ako bol v detstve komunistom, že sa za to nehanbí, a ako ho matka brala na schôdze komunistickej bunky.18 Ginsberg je ďalším príkladom celebrity, ktorá od anarchokomunizmu prešla k sexuálnej anarchii. V kultovom autobiografickom románe Na ceste ďalšieho predstaviteľa bítnickej generácie Jacka Rerouaca je Ginsberg zobrazený v postave menom Carlo Marx.

Tú istú cestu prešiel komunista a homosexuál Harry Hay19, legenda a zakladateľ amerického hnutia homosexuálov. V osemdesiatych rokoch malo homosexuálne hnutie istý problém s NAMBLA a snažilo sa NAMBLA vylúčiť zo svojich radov. Mnohým sa zdalo, že sex s deťmi je predsa len trochu priveľa. Nie však Harrymu Hayovi. Ten sa opakovane staval proti vylúčeniu NAMBLA. Komentátor Jeffrey Lord uvádza tento Hayov výrok na fóre Newyorskej univerzity z roku 1983: „… ak sú rodičia a priatelia gayov skutočnými priateľmi gayov, potom by vedeli od svojho homosexuálneho dieťaťa, že vzťah so starším mužom je presne to, čo trinásť, štrnásť, či pätnásťročné deti potrebujú viac ako čokoľvek iné na svete.”20

Ani z Haya to neurobilo izolovanú osobu vo verejnom živote. V roku 2006 na obvyklej gayparáde v San Franciscu Harry Hay defiloval pod poradovým číslom 31 a takmer hneď za ním s číslom 34 pochodovala Nancy Pelosiová, kalifornská kongresmanka za Demokratickú stranu, budúca predsedníčka Snemovne reprezentantov – dolnej komory amerického Kongresu.21 Z obdivu voči Harrymu Hayovi sa v minulosti vyznal i radikálny podporovateľ homosexuálnej agendy Kevin Jennings22, ktorý sa s nástupom prezidenta Baracka Obamu stal riaditeľom Úradu pre bezpečné školstvo bez drog, čo je odbor na americkom ministerstve školstva.

Harry Hay zomrel v roku 2002 ako 90-ročný. V tom istom roku nakrútil režisér Eric Slade o Hayovi dokumentárny film Hope Along the Wind: The Life of Harry Hay. Film získal viacero ocenení na filmových festivaloch, a to nielen na tých, čo sa špecializujú na filmy s homosexuálnou témou. Zobrazenie Haya je pozitívne. Keď si pozriete trailer2^ k filmu, ponúknu vám obraz starého, ušľachtilého muža, hovoriaceho o bratstve ľudí. V roku 2009 sa začala na Broadwayi v New Yorku hrať hra Jona Maransa The Temperamentals. Jej hlavnými postavami sú Harry Hay a jeho partner Rudi Gernreich, známy módny návrhár. Recenzie v New York Times boli pochvalné.

Je to tak. Sex s dieťaťom je trestný. Ale jeho obhajcov nám už prezentujú ako hrdinov.

V auguste 2011 sa v americkom Baltimore konala konferencia organizovaná organizáciou B4U-ACT, ktorej členmi sú aktivisti a psychiatri z amerických univerzít usilujúci sa o spoločenskú akceptáciu pedofílie. Cieľom bolo preskúmanie možnosti revízie klasifikácie pedofílie ako psychickej poruchy. Navštívili ju však aj kresťania z opačného tábora. Jedným z nich bol Matt Barber, ktorý o atmosfére na konferencii povedal: „Ako bývalý vyšetrovateľ som prichádzal do styku so samovraždami, vraždami a iným násilím. Ale nikdy som nepocítil takú úroveň duchovného útlaku a zla ako v tej miestnosti.” Rečníci hovorili, že pedofili sú „nespravodlivo stigmatizovaní a démonizovaní” spoločnosťou a že „deti nie sú neschopné súhlasu so sexom s dospelými”.24

V auguste 2011 konzervatívnejšie médiá v Európe upozornili na fotografie desaťročného dievčaťa vo francúzskom časopise Vogue. Dievča bolo vymaľované, s účesom dospelej, výraznými náušnicami, ležiace na pohovke na leopardej koži, naaranžované do sexuálnej zvodnej pózy akejsi „femme fatale”.25 Médiá a súčasná kultúra sú sexualizácii detí a mládeže náchylné. Britský premiér Dávid Cameron požiada] o vypracovanie správy o tomto fenoméne.26 Pre príklady však netreba chodiť do zahraničia. Stačí si spomenúť na súťaž „Superstar”, kde boli tisíce detí vystavené prúdu sexuálnych narážok moderátorov a členov poroty, vrátane homosexuálnych.

V roku 2005 sa na blogu denníka SME objavilo niekoľko príspevkov, ktoré zľahčovali pedofíliu a boli pokusmi o jej zvýšenú spoločenskú akceptáciu. Autor jedného z príspevkov mal na svojej stránke odkaz na inú stránku, na ktorej boli fotografie znesúce označenie detská pornografia. Reakcia verejnosti bola silná. Pod petíciu proti zľahčovaniu pedofílie sa podpísali tisíce občanov.

Obhajca NAMBLA Alien Ginsberg bol i priekopníkom dálšej revolučnej zmeny, a to akceptovania vulgárneho jazyka na verejnosti. Jeho básnická zbierka Vytie obsahovala toľko explicitných sexuálnych výrazov, že sa stala v roku 1957 predmetom žaloby za porušenie zákona proti obscénnosti. Ginsberg a jeho kolega z beatnickej generácie Lawrence Ferlinghetti, ktorý spoluvlastnil vydavateľstvo, v ktorom zbierka vyšla, však proces vyhrali. Ferlinghetti a Ginsberg sa tešili výraznej podpore ACLU, čo neprekvapuje. Sudca Clayton W. Horn rozhodol, že Vytie má „spásonosný spoločenský význam”, a preto spadá pod Prvý dodatok americkej ústavy, ktorý garantuje slobodu prejavu.

Tento rozsudok otvoril stavidlá na priehrade vulgárnosti a zmenil svet. Nie však k lepšiemu. Po polstoročí od procesu tento svet rezignovane stojí pred záplavou vulgárnosti a premýšľa, ako vopchať džina späť do fľaše. Krása sa zamieňa s ošklivosťou a poézia sa zmenila na vytie. Rodičia s malými deťmi tŕpnu pred televízorom, či stihnú prepnúť včas, keď chcú uchrániť deti pred niečím, čo by podľa nich nemali počuť. Ako sebaklam pôsobí pokus o ochranu pred vulgaritou v podobe „vypípania” neslušných slov. Keď je reč známej slovenskej celebrity v programe Slovensko hľadá Superstar prerušovaná pípaním, všetci mladí ľudia na Slovensku vedia, že celebrita hovorí vulgárne. Raper Rytmus v programe „Superstar” v roku 2011 vypípaný nebol, lebo vetu „Vám j..e” povedal v priamom prenose.

Démoni kultúrnej revolúcie spolupracujú. Jednej ľudskej duše sa zmocňujú často viacerí naraz. Ginsberg súčasne bojoval za slobodu vulgárnosti proti tyranii slušnosti aj obhajoval práva pedofilov vysloviť svoje požiadavky.

Pre americkú Planned Parenthood je témou číslo jeden potrat a jeho dostupnosť na požiadanie. Ale pracovníci tejto organizácie sú ochotní pomôcť pasákom detských prostitútok poskytnutím potratu, keď tieto náhodou neželané otehotnejú, i ďalšími radami. V januári 2011 sa podaril dvom aktivistom pro-life organizácie Live Action husársky kúsok. Navštívili potratovú kliniku Planned Parenthood v New Jersey a vydávali sa za pasáka a prostitútku. Svoj rozhovor s manažérkou kliniky Amy Woodruffovou si tajne nafilmovali a zverejnili27^

Na videu sa„pasák” dôverne pýta manažérky na radu, čo v prípade, keď neplnoletá prostitútka otehotnie, pýta sa, či je možný potrat, pýta sa na antikoncepciu pre ňu. Manažérka rady ochotne poskytuje. Rady dáva s vedomím, že radí zločincom, ako majú zneužívať deti v sexbiznise, čo je ťažký zločin. Manažérka tiež koná s vedomím, že detské prostitútky, o ktorých je reč, prichádzajú na územie Spojených štátov nelegálne v rámci obchodovania s ľuďmi – ďalšieho ťažkého zločinu. Démon potratu sa spája s démonom zneužívania detí.

Aktivistom Live Action sa podarilo nakrútiť i video z podobnej akcie pod tým istým krytím v troch zariadeniach Planned Parenthood vo Virgínii. Prístup pracovníkov týchto potratových kliník bol všade taký istý ako v New Jersey. Potrat – to je niečo ako sviatosť. Potrat pre Planned Parenthood posväcuje i spoluprácu so zločinom.

Takéto video vám však nepremietnu na CNN, nájdete ho iba na internetových pro-life stránkach.

Tretina ročného rozpočtu Planned Parenthood, vyše 300 miliónov dolárov, pochádza z vládnych zdrojov, teda z peňazí daňových poplatníkov. Vláda USA označuje boj proti obchodovaniu s ľuďmi za jednu zo svojich priorít. Zvykne hodnotiť a poučovať iné štáty na svete, ako si majú počínať v boji s týmto druhom zločinu. V čase, keď som bol ministrom vnútra, občas ma novinári žiadali, aby som sa vyjadril k názoru americkej vlády na úspešnosť Slovenska v tejto oblasti.

Na prípade úspešného holandského politika uvidíme, ako démona pedofílie nahradil démon, ktorého sme ešte nespomenuli. Démon, ktorý ešte nenarástol do plnej sily. Eutanázia.

V roku 1946 bol mladý tridsaťpäťročný úspešný právnik Edward Brongersma28 prvýkrát zvolený do holandského Senátu za socialistickú stranu. V roku 1950 však bola jeho politická kariéra prerušená. Brongersma bol odsúdený na jedenásť mesiacov väzenia za sex so sedemnásťročným chlapcom. Podľa vtedajšieho trestného zákonníka bol homosexuálny styk legálny až po dosiahnutí veku 21 rokov.

Brongersma sa do politiky vrátil a zasvätil svoju dráhu boju za uvoľňovanie sexuálnej morálky, a to i v oblasti sexu medzi dospelými a mladistvými. V Senáte bol opäť od roku 1963 a až do odchodu z politiky v roku 1977 bol predsedom senátneho Výboru pre spravodlivosť.

Brongersma triumfoval v roku 1971, keď sa mu podarilo prispieť k zrušeniu paragrafu, na základe ktorého bol v roku 1950 odsúdený. Veková hranica trestnosti homosexuálneho styku bola znížená na 16 rokov. Brongersma sa ďalej snažil o jej zníženie29.

V roku 1998 sa 87-ročný Brongersma rozhodol pre dobrovoľnú eutanáziu. Pri samovražde mu asistoval lekár Flip Sutorius, ktorý bol za túto asistenciu trestne stíhaný, ale nebol nikdy odsúdený. Pozostalosť po Brongersmovi vzbudila rozruch, lebo obsahovala mnoho materiálu, ohodnoteného ako detská pornografia.30 Po Brongersmovej smrti sa opäť rozhorela v Holandsku diskusia o eutanázii.

Eutanázia je posledným démonom revolúcie, ktorý sa ešte len nedávno vyliahol z dračieho vajca. Svätý Thomas Morus vo svojom satirickom diele Utópia popísal eutanáziu ako normálnu súčasť komunistickej spoločnosti ostrova Utópia, rovnako ako rozvod, manželstvo kňazov, svätenie žien a multikulturalistické spolunažívanie viacerých náboženstiev. Tým predvídal oblúk, ktorý o poltisícročia opíše európska ľavica od ekonomického komunizmu, založeného na zrušení súkromného vlastníctva, ku kultúrnej revolúcii, ktorú opisujeme. V podstate sa netrafil iba v tom, že spoločnosť v jeho Utópii odsudzovala sexuálnu promiskuitu.

Morová kniha, ktorou predpovedá spoločnosť eutanázie, začína korešpondenciou Thomasa Mora so skutočnými osobami, s Petrom Gilesom, úradníkom z Antverp, a humanistom Jeroenom van Busleydenom z južného Holandska. Zhodou okolností sa mala kultúra eutanázie najviac rozvíjať začiatkom 21. storočia práve v Holandsku a v Belgicku, v ktorom ležia Antverpy. Je to od rozvinutého stredoveku najbohatšia oblasť Európy.

Dvetisícpäťsto rokov stará Hippokratova prísaha hovorí: „Ani prosbami sa nedám prinútiť na podanie smrtiaceho prípravku, ani sám na to nikdy nedám podnet. Nijakej žene nedám prostriedok na vyhnanie plodu.” Týmto autor prísahy jasne oddelil povolanie lekára od povolania zabíjať. Lekár vždy lieči, nezabíja ani nenarodené deti, ani chorých, ani nevládnych.

Platilo to medzi lekármi dvetisícpäťsto rokov, ale už to neplatí. Kto to prelomil? Komu patrí v modernej dobe tento primát? Vieme, že v prípade druhej citovanej vety, pokiaľ ide o potraty, to bol Lenin. Kto prelomil princíp prvej vety, princíp zákazu eutanázie?

Jeden z kandidátov je politik, ktorý vošiel do dejín práve tým, že zďaleka nie každý život považoval za hodný žitia. Bol to Adolf Hitler. Ríšsky kancelár v roku 1939 napísal riaditeľovi svojej kancelárie Philippovi Bouhlerovi a svojmu osobnému lekárovi Karlovi Brandtovi toto niekoľkoriadkové poverenie:

„Reichsleiter Bouhler a Dr. med. Brandt sú poverení zodpovednosťou za zvýšenie právomoci menovite určených lekárov, aby pod ľa ľudského poznania nevyliečiteľne chorým bola po čo najstarostlivejšom zvážení umožnená milosrdná smrť.<í31

Na základe tohto poverenia rozbehli nacisti program s krycím názvom T4, počas ktorého bolo v Európe zabitých najmenej dvestotisíc ľudí, vrátane detí, trpiacich rôznymi druhmi duševného a fyzického postihnutia. Zabíjali ich smrtiacimi injekciami, plynom v plynových komorách, strieľali. Hitlerovo písomné poverenie bolo po druhej svetovej vojne zaradené do materiálov Norimberského procesu, v ktorom boli súdení nacistickí zločinci. Súd v Norimbergu odsúdil na trest smrti i Karia Brandta, popravili ho v roku 1948. Philipp Bouhler spáchal samovraždu v americkom zajatí v roku 1945.

Bol to Karí Brandt, ktorý presvedčil ministra Josepha Goebbelsa, že úspech programu eutanázie závisí od úspešnej propagandy, ktorou treba Nemcov kŕmiť, aby sa proti programu nestavali. Goebbels sa dal presvedčiť, a tak bol v roku 1941 nakrútený film Žalujem (Ich klage an) 32V. Je to príbeh profesora Heyta, ktorého krásna, veselá, mladá žena Hanna ochorie na sklerózu multiplex. Keďže mladá žena trpí stále viac, poprosí manžela, aby skrátil jej utrpenie. Ten jej podá nadmernú dávku liekov, a tak ju usmrtí. Súd ho súdi a v závere filmu je to súdený manžel, ktorý obviňuje a žaluje svojich sudcov a celú spoločnosť za ich krutosť.

Spojenci po obsadení Nemecka film zaradili na zoznam zakázaných filmov. Film je ako nacistická propaganda do dnešných čias na zozname tzv. „filmov s výhradou” (Vorbehaltsfilme) 33. Práva na ne vlastní Nadácia Friedricha Wilhelma Murnaua a nepremietajú ich verejne, iba na uzavretých podujatiach a s príslušným vysvetľujúcim komentárom.

Každému, kto uvidí tento film dnes, v 21. storočí, musí udrieť do očí nepríjemná skutočnosť. Posolstvo a argumentácia filmu, ktorý spojenci zakázali a ktorého iniciátora dal norimberský tribunál obesiť, sa vôbec nelíšia od argumentácie súčasných obhajcov eutanázie. Film predsa neobsahuje, ani neobhajuje žiadne brutálne zabíjanie. Tvári sa, že je príbehom lásky a milosrdenstva, ktorému nechce zaostalá spoločnosť porozumieť.

Dnes by analógiou k povojnovému zákazu filmu Žalujem bol napríklad zákaz filmu Million Dollar Baby34V. Film nakrútil pre spoločnosť Warner Bros. Clint Eastwood v roku 2004. Eastwood si v ňom aj zahral jednu z hlavných úloh – trénera boxu Frankieho Dunna. Dunn trénuje boxerku Maggie Fitzgeraldovú. Maggie sa stretne v Las Vegas v ringu so súperkou Billie v zápase o milión dolárov. Bil-lie je zákerná a po jej neférovom zásahu Maggie ochrnie. Ochrnutá Maggie opustená rodinou chce zomrieť. Dunn jej vyhovie a dá jej smrtiacu dávku adrenalínu.

Samozrejme, že v roku 2004 nikomu ani nezišlo na um, aby žiadal zákaz Million Dollar Baby. Naopak, film získal Oscara v kategórii Najlepší film. Lenže to nič nemení na skutočnosti, že jediný rozdiel medzi oboma filmami spočíva v tom, že prvý urobili nacisti a druhývznikol v Hollywoode. Mimochodom, Žalujem bol v nacistickej ére tiež ocenený. Bol zaradený na štátny zoznam „štátnopolitický a umelecky obzvlášť hodnotných filmov”35.

Kresťanská webová stránka Decent Films publikuje recenzie filmov z kresťanského hľadiska. Ku každého filmu odporúča, pre akú vekovú skupinu je film vhodný. V prípade Million Dollar Baby dáva recenzent Steven Greydanus odporúčanie veľmi lakonické. Film podľa neho nie je vhodný pre nikoho.

Oba filmy spája i konflikt s katolíckou cirkvou. Frankie Dunn sa ešte pred eutanáziou Maggie radí s katolíckym kňazom Horvakom, ktorý mu tlmočí odmietavý vzťah cirkvi k eutanázii, ktorá je smrteľným hriechom. Dunn však katolícke stanovisko odmietne a eutanáziu vykoná.

Goebbels sa až na takú priamu ideologickú konfrontáciu neodvážil. V čase uvedenia filmu už dochádzalo kvôli programu T4 ku konfrontácii medzi nacistickým režimom a katolíckou cirkvou aj mnohými protestantmi. V roku 1940 napísal protestný list ministrovi vnútra Frickovi evanjelický biskup Theophil Wurm. Protestný list vláde napísal mníchovský kardinál Michael von Faulhaber. V lete 1941 sa čítal v katolíckych kostoloch pastiersky list biskupov. Skutočnou bombou bola verejná kázeň katolíckeho biskupa z Múnsteru Clemensa Augusta von Galena proti programu T4, ktorá sa šírila po celom Nemecku, a ktorej text opakovane vysielala BBC z Londýna, aby sa o nej dozvedeli nemeckí katolícki vojaci.

V lete 1941 napadol Hitler Sovietsky zväz. Nacisti si nemohli dovoliť bojovať na vonkajšom vojenskom fronte a zároveň na domácom ideovom fronte, a preto napokon film Žalujem zostrihali tak, aby sa jeho posolstvo v prospech eutanázie oslabilo36. Hitler si nemohol dovoliť v roku 1941 ignorovať odmietavé stanovisko kresťanských cirkví k eutanázii. V Hollywoode v roku 2004 nikomu ani len nenapadlo, že by si mal z názoru kresťanov robiť ťažkú hlavu.

Povojnovému zákazu nacistického filmu by dnes zodpovedal okrem zákazu Million Dollar Baby aj zákaz akéhokoľvek propagovania eutanázie v politickom živote, v médiách a v umení. Realita je však taká, že legitimita diskusie o eutanázii sa stala nespochybniteľnou a eutanázia je vo viacerých krajinách sveta legálnou praxou.

Film Žalujem na zozname „filmov s výhradou” a povinnosť primeraného úvodného komentára pred jeho uzavretým premietaním vyvoláva otázky. Možno kedysi po vojne by obsahom takého komentára mohlo byť upozornenie, že eutanázia je napriek jej sugestívnej propagácii vo filme neprijateľná a neľudská. Dnes na prahu 21. storočia sú ľudia pod vplyvom šíriacej sa kultúry smrti stále viac náchylní eutanáziu schvaľovať. Nebude časom obsahom povinného komentára ku Goebbelsovmu filmu upozornenie, že v otázke eutanázie síce boli nacistickí inšpirátori filmu v podstate na správnej ceste, ale že vo všetkom ostatnom bol nacistický režim nesprávny?

Lenže akciu T4 nemožno oddeliť od ostatných nacistických zverstiev. Norimberský tribunál poslal na smrť obesením i Viktora Bracka, oberfúhrera SS, hlavného organizátora programu T4. Bol to práve Brack, ktorý poveril svojho spolupracovníka Hermanna Schweningera, aby napísal námet na film Žalujem. Po ukončení aktivity v programe T4 využíval Brack svoje skúsenosti z eutanázie pri vyhladzovaní Židov v koncentračných táboroch. Práve táto osoba je dôkazom toho, že hrôzy koncentračných táborov a holokaustu nemožno vysvetľovať bez súvislosti s politikou eutanázie, ktorá im predchádzala. O tom hovorí kniha historika Henryho Friedlandera Pôvod nacistickej genocídy: Od eutanázie ku konečnému riešeniu. V závere knihy na strane 302 čítanie:

V povojnovom svete sa stal symbolom genocídy 20. storočia Osvienčim. Avšak Osvienčim bol iba posledným, najzdokonalenejším nacistickým vraždiacim centrom. Celý ten vražedný podnik sa začal v januári 1940 vraždou najbezbrannejších ľudských bytostí, postihnutých pacientov v liečebných ústavoch, rozšíril sa v roku 1941 zahrnutím Židov a Rómov, a do roku 1945 stál najmenej šesť miliónov životov mužov, žien a detí. “37

Vráťme sa ešte k poverovaciemu listu kancelára Hitlera. Fascinujúci je jeho jazyk. Keď prichádza chvíľa, že má prikázať zabíjanie nevinných, vodca zrazu siaha k eufemizmu. Vyhýba sa jasným formuláciám toho, kto má čo urobiť. Používa trpný rod. Chce vyzerať i so svojím zámerom humánne. Používa pojem usmrtenie z milosrdenstva (Gnadentod). V tej chvíli neargumentuje čistotou a zdravím rasy a národa, ani nehovorí o finančných nákladoch štátu na opatrovanie postihnutých ľudí v ústavoch. Jeho NSDAP zvykla na propagačných letákoch upozorňovať, že opatrovanie jedného postihnutého stojí štát ročne 60 tisíc mariek, ale Hitler hovorí o tom, že chce budúcim obetiam eutanázie dobre. Chce pre nich milosrdenstvo.

Nedá sa opäť nespomenúť si, že dnes je tiež hlavným, ba jediným argumentom obhajcov eutanázie dobro obetí tejto eutanázie. Milosrdenstvo, zbavenie utrpenia, zabezpečenie ich dôstojnosti.

Všimnime si, ako Hitler nezabudol použiť výraz „po čo najstarostlivejšom zvážení (bei kritischster Beurteilung) ”. Hitler tým dáva jasne najavo, že síce treba konať, ale nie hocijako. Treba konať zodpovedne. Dáva najavo, že tento príkaz treba vyplniť, ale neslobodno ho zneužívať. Opäť si nemožno nespomenúť na všetky formulácie v moderných zákonoch o eutanázii, ktoré majú vyzerať ako spoľahlivé poistky proti možnému zneužitiu eutanázie. Formulácie, ktoré majú všetkých presvedčiť, že nemôže dôjsť k ničomu zlému, že eutanázia sa bude robiť iba správnym spôsobom, v prípadoch, ktoré sú skutočne odôvodnené.

Veľmi symbolický je aj dátum Hitlerovho listu. Je známe, že Hitler ho napísal v októbri 1939, ale antidatoval ho a je na ňom dátum 1. september 1939 – deň začiatku druhej svetovej vojny. Pripomína nám to skutočnosť, že máj 1945 nebol úplným ukončením tragédie, ktorá sa začala 1. septembra 1939. Časť tej tragédie, s prerušením na pár desaťročí, dnes pokračuje legalizáciou eutanázie v niektorých krajinách Európy.

Začalo sa to v Holandsku. V roku 1991 bola zverejnená tzv. Remmelinkova správa, ktorú vypracovala vládna komisia vedená bývalým generálnym prokurátorom Janom Remmelinkom. Správa hodnotí reálnu situáciu v oblasti eutanázie v Holandsku. Po právnej stránke bola eutanázia nelegálnym činom, vraždou. Informácie do správy získavali rozhovormi so stovkami lekárov. Podľa správy malo v roku 1990 dôjsť asi k 2300 prípadom, keď lekár usmrtil pacienta na jeho požiadanie, čo tvorilo 1,8 % všetkých úmrtí v tom roku. V ďalších štyristo prípadoch lekári poskytli pacientom súčinnosť pri dobrovoľnom odchode zo sveta. Šlo teda o asistovanú samovraždu. Napokon v ďalších 1 040 prípadoch mali lekári usmrtiť pacienta bez jeho súhlasu a vedomia. Táto prax nebola ničím prekvapujúcim, lebo už v roku 1984 Kráľovská holandská lekárska spoločnosť sformulovala zásady beztrestnosti pre lekárov, ktorí pomôžu pacientom na druhý svet. Po zverejnení Remmelinkovej správy sa postupne udomácnil stav faktickej beztrestnosti takýchto lekárov a postupne im bola zaručená i beztrestnosť zmenou príslušných zákonov. Prvé legislatívne zmeny sa prijali už v roku 1993.

V roku 1994 rozvíril hladinu prípad doktora Boudewijna Chabota38, ktorý usmrtil na požiadanie ženu, ktorá nebola nijako nevyliečiteľne chorá, iba trpela veľkým smútkom. Žene zomreli obaja synovia a ona túžila byť pochovaná medzi nimi. Sám Chabot tvrdil, že nebola ani hysterická, ani patetická a opisoval ju ako osobu „stojacu nohami pevne na zemi”. Chabot jej podal smrtiacu dávku liekov. Najvyšší súd, na ktorom Chabotov prípad skončil, rozhodol šalamúnsky. Uznal Chabota za vinného s tým, že nebude potrestaný. Chabot ostal naďalej lekárom.

Tak si holandská verejnosť zvykla, že nielen nevyliečiteľne chorým ľuďom, ale v podstate hocikomu možno pomôcť a možno aj treba pomôcť na onen svet, ak sa mu tam chce ísť.

Samostatný zákon o eutanázii schválený socialisticko-liberálnou vládou v roku 2001 sa stal účinný od 1. apríla 2002. Oficiálny názov zákona je „Zákon o ukončení života na požiadanie a o asistovanej samovražde.” Výraz ukončenie života je eufemisticky, slovo samovražda je, naopak, brutálne poctivé. Zrejme na asistovanú samovraždu nebolo ľahké eufemizmus vymyslieť.

Legálna eutanázia sa vykoná na žiadosť pacienta, ktorá musí byť trvalá. Podmienkou je neznesiteľné utrpenie pacienta, ktoré je bez vyhliadky na zlepšenie, a plná vedomosť pacienta o svojom stave, vyhliadkach a možnostiach. Splnenie týchto podmienok musí potvrdiť ešte ďalší lekár. Zabitie sa spravidla vykonáva tak, že pacientovi sa vpichne dávka sodium pentothal, po ktorej upadne do kómy a následne sa aplikuje pancuronium, ktoré paralyzuje svalstvo a pacient prestane dýchať. V mnohých štátoch USA sa používa pancuronium v smrtiacich injekciách, ktorými sa popravujú odsúdenci na smrť.

Jednou z podmienok eutanázie je vek pacienta – aspoň dvanásť rokov. Znamená to, že na malých deťoch sa v Holandsku eutanázia za žiadnych okolností nevykoná?

Ale áno, niekedy sa vykoná i tak. V roku 2004 bol lekármi z Univerzitného zdravotného strediska v Groningene na čele s Eduardom Verhagenom spísaný tzv. Groningenský protokol39. Obsahuje podmienky, za ktorých možno „aktívne ukončiť život dieťaťa” bez hrozby trestného stíhania.

Na základe dohody s prokuratúrou v Groningene lekári, ktorí usmrcujú malé deti po súhlase ich rodičov, nie sú trestne stíhaní. Protokol medzi podmienkami, ktoré musia byť splnené, uvádza „neznesiteľné utrpenie” a „zníženú kvalitu života”. Na základe Groningenského protokolu boli usmrtené desiatky detí.

Formulácia „znížená kvalita života” ako dôvod na eutanáziu sa filozoficky nelíši od nacistickej formulácie „života nehodného žitia”.

Groningenský protokol by určite potešil tvorcov filmu Žalujem. Títo zaradili do filmu i scény, ktoré sa týkajú eutanázie detí. Priateľ filmového hrdinu, profesora Heyta, doktor Lang spočiatku eutanáziu odmieta. V súlade s propagandistickými zámermi tvorcov filmu však prejde prerodom. Najprv zachráni dieťa istej žene, ktorá mu však potom srdcervúco opisuje budúci život dieťaťa-mrzáčika, ktorý bude plný utrpenia, a vyčíta mu záchranu života dieťaťa. Na konci filmu sa v súdnej sieni doktor Lang pridáva na stranu profesora Heyta a hovorí mu: „Ty nie si žiadny vrah!”

Zabíjanie pacientov ústavov za Hitlera bolo oveľa brutálnejšie ako eutanázia v Holandsku. Na druhej strane Hitler nedokázal prijať zákon o eutanázii v Reichstagu, hoci návrhy takého zákona boli vypracované.40 Vzbudilo by to príliš veľký rozruch. Celá akcia T4 prebiehala iba na základe jeho osobného zmocnenia a so snahou o utajenie. V súčasnom Holandsku bol zákon o eutanázii prijatý bez väčších problémov.

Norimberské tribunály sa s nacistami nehrali. Dnes by to tribunál mal oveľa ťažšie. Dnes sa u obhajcov potratov bežne stretávame s názorom, že dieťa treba radšej potratiť, ako by sa malo narodiť nechcené. Následkom jeho „nechcenosti” totiž bude pravdepodobne jeho nešťastie v živote, pred ktorým ho treba uchrániť. Pritom ide len o možné, nie isté nešťastie. Podľa tejto logiky fyzicky a duševne postihnuté obete akcie T4 vlastne boli pred nešťastím, ktoré bolo už nielen pravdepodobné, ale isté, uchraňované dodatočne po narodení…

Slová Jána Pavla II. o kultúre smrti neboli iba básnickým zvratom. Bolo to nahliadnutie do reality. V roku 2006 to kresťanský taliansky politik Carlo Giovanardi pripomenul naplno.

Holandský zákon o eutanázii má už desať rokov. Zákon o eutanázii pribudol i v Belgicku a v Luxembursku. Na americkom kontinente ho má od 90. rokov štát Oregon v USA. Skúsenosti z legalizácie eutanázie, najmä z Holandska, hovoria nasledovné:

Počet prípadov legálnej evidovanej eutanázie medziročne významne narastá41. V roku 2006 holandské štatistiky uvádzali 1923 prípadov, v roku 2007 už 2120 prípadov, v roku 2008 2331 prípadov. V roku 2009 to bol ďalší medziročný nárast o 13 percent na 2636 prípadov.

Žiadosti a súhlas s eutanáziou nie sú zďaleka vyjadrením vôle vyrovnaných a duševne zdravých pacientov, ktorí sa chcú oslobodiť z pút fyzickej choroby. Často sú tieto žiadosti výrazom depresie. Podľa správy42 holandských výskumníkov univerzity v Leidene z roku 2006 viac ako polovica pacientov usmrtených v rámci legálnej eutanázie v Holandsku trpela depresiami. Podľa správy je pravdepodobnosť žiadosti o eutanáziu u pacienta s príznakmi depresie štyrikrát vyššia ako u pacienta bez depresie.

Eutanázia sa tak posúva do polohy riešenia problému depresie. Zákon o legálnej eutanázii a legálnej asistovanej samovražde neznamená koniec eutanázie nelegálnej. Povedľa štatistík existuje temný svet, v ktorom sú ľudia zabíjaní nekontrolovane (ako keby i kontrolované zabíjanie nebolo dosť hrozné). Anonymné prieskumy medzi lekármi v Belgicku hovoria o množstve prípadov eutanázie nelegálnej, ktorá je vykonaná proti vôli pacienta alebo bez jeho vedomia. Podľa Alexa Schadenberga, popredného aktivistu v zápase proti eutanázii, tieto štúdie43 uvádzajú, že na každý prípad legálnej, a teda hlásenej eutanázie pripadá jeden prípad eutanázie nelegálnej, ktorá sa do štatistík nedostane. V dvoch pätinách prípadov eutanázie nelegálnej je táto dielom iba zdravotnej sestry, nie lekára.

Dôvody na eutanáziu sa stále rozširujú a získavajú si podporu prinajmenšom v časti verejnosti. Odporca eutanázie lekár Herbert Hendin povedal o Holandsku tieto slová: „Za dve desaťročia prešlo Holandsko od asistovanej samovraždy k eutanázii, od eutanázie pre smrteľne chorých k eutanázii pre chronicky chorých, od eutanázie z dôvodu fyzickej choroby k eutanázii z dôvodu duševných ťažkostí a od eutanázie dobrovoľnej k eutanázii nedobrovoľnej.” Proces, ktorý Hendin popísal, však nie je ukončený. Roku 2010 vznikla v Holandsku iniciatíva „Out of free will”44, ktorá presadzuje nové „ľudské právo” pre každého človeka nad sedemdesiat rokov na ukončenie svojho života rukou profesionála. Dôvodom na požiadanie o vlastnú smrť má byť obyčajná únava životom. Aktivisti iniciatívy zozbierali v petícii na podporu tohto „práva” za mesiac 112 500 podpisov.

Možno cynicky poznamenať, že návrh v takomto tvare v dnešnej Európe určite nemôže prejsť. Pochopiteľne, nie kvôli posvätnosti ľudského života, ale kvôli posvätnosti princípu antidiskriminácie. Ľudí mladších ako sedemdesiat rokov predsa neslobodno diskriminovať.

Žijeme v dobe, keď deti hovoria o tom, že pomohli na druhý svet vlastným rodičom vyhladovaním a dehydrovaním. Ako bývalá novinárka New York Times Jane Grossová vo svojej novej knihe.45

Žijeme v dobe, keď v nemocniciach umierajú ľudia, lebo im nikto nedá piť. Britskí lekári, ktorí sa s tým nechcú zmieriť, sú nútení predpisovať pitnú vodu ako liek, aby pripomenuli zdravotnému personálu pitný režim pacientov.46

V dobe, keď vám lekár oznámi, že vaša liečba je drahá a že dozrel čas na iné riešenie. Tak ako to povedal lekár paralyzovanému Írovi Šimonovi Fitzmauriceovi.47

V dobe, keď zdravotne postihnutí ľudia pociťujú obavu z uzákonenia eutanázie, lebo to bude znamenať tlak na ich skorší odchod zo života. Vo Veľkej Británii to pociťuje 70 percent postihnutých.48

V dobe, keď štátna rada pre reklamu zakáže bilbord proti potratom, ale povolí reklamu na asistovanú samovraždu, ako sa to stalo v Austrálii.49

Aj na Slovensku čelíme problému eutanázie. Keď na jar 2011 bratislavský ošetrovateľ injekciou „z milosrdenstva” zabil starú pacientku, internetové diskusné príspevky pod touto informáciou z veľkej časti boli na strane páchateľa.

Mohli by mať v dnešných podmienkach všetky Norimberské procesy (bolo ich viac) rovnaký priebeh, aký mali po druhej svetovej vojne? Jeden z procesov, ktoré nasledovali po hlavnom procese, bol „Proces s lekármi”. Boli v ňom odsúdení uskutočňovatelia Programu T4. Dnes by to prokurátor s obžalobou nemal také ľahké. Zabitie duševne ťažko chorých má byť trestané smrťou? Nie je také zabitie podľa dnešnej morálky, naopak, prejav milosrdenstva? Nie je to ukončenie života, ktorý nemá žiadanú kvalitu? Nežijeme dnes vo veku eutanázie práve preto, lebo sme prijali filozofiu hovoriacu, že život nižšej kvality nie je hodný žitia?

Nie je Margarét Sangerová, ktorá hlásala, že zabitie dieťaťa je niekedy aktom milosrdenstva, hrdinkou dnešnej doby? Nehovorí sa dnes bežne, že nenarodené dieťa treba preventívne zabiť, aby sa náhodou nenarodilo nechcené? Nie je už samotné podozrenie, že by sa dieťa mohlo narodiť nie celkom zdravé dôvodom na potrat? Tak ako to bolo v roku 1977 v Sevese? Nie je v zákonoch mnohých štátov stanovené, že v prípade poškodenia plodu je potrat zákonný aj v neskorších štádiách tehotenstva, kedy by bol už potrat zdravého dieťaťa nelegálny? Nepoužíva sa preimplantačná diagnostika, aby sa spomedzi embryí splodených umelým oplodnením vytriedili a zničili tie s genetickou chybou? V roku 2011 priznal súd vo floridskom Palm Beach odškodné štyri a pol milióna dolárov manželskému páru za to, že lekári počas manželkinho tehotenstva nezistili, že ich dieťa sa narodí s fyzickým poškodením. Odškodné je za to, že ho nestihli potratiť.

Dnes by Norimberský proces vyzeral inak. Obhajca súdených lekárov by sa mal o čo oprieť. Moderný liberalizmus totiž Hitlerových lekárov do značnej miery rehabilitoval.

V Norimberskom procese vystupoval ako znalec americký psychiater doktor Leo Alexander. O zločinoch nacistov povedal: „Akékoľvek rozmery tieto zločiny napokon dosiahli, všetkým ich vyšetrovateľom sa ukázalo zrejmým, že tieto zločiny začali drobnými začiatkami. Tie začiatky boli v úplne drobnom posune, v dôraze na základný prístup, základný v hnutí eutanázie, a síce že existuje niečo také, ako život nehodný žitia.”

Lenže práve táto myšlienka je základom modernej kultúry smrti, ktorá sa rozprestrela nad svetom Západu niekoľko desaťročí po Norimberskom procese. Raz je to život starca na lôžku, raz život v lone matky, raz život chorého dieťaťa, raz život zmrazeného embrya.

Takto vyzerá revolúcia. Jej ciele sú grandiózne, dobyté územie je obrovské. Vieme, že žijeme uprostred nej. Nevieme ešte, v akom štádiu sa revolúcia nachádza. Sme na jej začiatku, v strede, na konci?

 

 

Človek podľa revolúcie

Svod sebezbožnéní človeka je v teológii afilosofii prvotní a odveký, vétšina myslitelú mu nakonec podlehne. Nejhorší jsou ti, čo zvolili sebezbožnéní, nadčlovéčenství pri plném vedomí, že Búh zvolil práve opačnou cestu inkarnace v lidství, jež tím slávne, potvrdil práve v jeho odlišnosti od božství.”

Rio Preisner: Když myslím na Evropu

 

Euroamerická kultúrna revolúcia absolutizuje osobnú autonómiu človeka v miere nevídanej v celej histórii ľudstva.

Kresťanstvo hlása, že človek bol stvorený Bohom na Boží obraz. Popisuje však i pád človeka a jeho hriešnosť. Človek je vskutku autonómnou bytosťou, lebo má rozum a slobodnú vôľu. Ale nie v akomkoľvek využívaní svojej slobody nájde človek svoje šťastie. Sám sa nespasí, lež potrebuje Božiu milosť. Dostal Desatoro a prikázanie lásky k blížnemu. Ich dodržiavanie ho vedie k vnútornému zápasu, v ktorom musí často premáhať sám seba. „Pre seba si nás stvoril, Pane, a nespokojné je naše srdce, kým nespočinie v Tebe.” Týmito slovami vyjadril svätý Augustín drámu človeka.

Kultúrna revolúcia modernej doby je antropologická. Človeka povyšuje na miesto Boha a človek sa má spasiť sám svojou slobodou. Zákony využívania tejto slobody si má určiť sám. Zbožstvenie človeka má byť podľa revolúcie zabezpečené a potvrdené jeho právami. Využívanie svojich práv prináša človeku naplnenie života, šťastie v živote a zmysel života. Asi tak.

Lenže je to úplne inak.

Nie že by človek kresťanského veku nemal práva. Mal ich. Jeho práva a jeho dôstojnosť sa odvodzovali od skutočnosti, že bol stvorený na Boží obraz, bol Božím dieťaťom. Boh, ktorý ho stvoril, nebol hocijakým bohom, ale bol to Boh Abrahámov, Izákov a Jakubov, Boh Starého a Nového zákona. Od jeho vlastností sa odvíjali i práva jeho ľudských stvorení. Mali napríklad právo na život od počatia až po prirodzenú smrť.

Antropologická kultúrna revolúcia zvýšila autonómnosť človeka tým, že Boha buď poprela ako reálnu bytosť alebo ho odsunula do pozície bezvýznamnosti, alebo ho tlačí do polohy nepoznateľnosti.

Od nepoznateľnosti, bezvýznamnosti či neexistencie Boha sa odvinula i zahmlenosť práv človeka. Nové práva vznikajú ako na bežiacom páse a dostávajú sa medzi sebou do konfliktu.

Ďalším krokom v autonomizácii človeka je jeho autonómnosť, nezávislosť od celkom obyčajnej ľudskej skúsenosti a múdrosti predošlých generácií.

Prinášajú človeku v živote šťastie a naplnenie jeho nové Práva?

Na jednej pro-life konferencii pred pár rokmi položil prednášajúci sugestívnu otázku: „Ktorá tehotná žena, matka, sa rozhodne pre potrat, keď má po boku milujúceho otca svojho dieťaťa, ktorý jej poskytuje všemožnú podporu?”

V jednom jasnozrivom okamihu sme pochopili, že taká žena, samozrejme, na potrat nejde. Čo ale potom znamená ono „právo ženy” ísť na potrat, ktoré sa tvári ako prejav maximálnej úcty voči žene a jej slobode, prejavu poklonenia sa pred jej autonómnosťou presahujúcou i hranice nového ľudského života? Ono „právo” je dosť veľkým podvodom na skutočnej žene, bytosti z mäsa a kostí.

Logika je totiž neúprosná. Ak má žena ono „právo”, do ktorého jej nik nemôže hovoriť, tak potom je jasné, že muž, otec, ono „právo rozhodnúť” nemá. A ak nemá „právo” ani len rozhodnúť, o tom, že jeho splodené dieťa má žiť, tak potom nemá ani až takú veľkú povinnosť stáť za každých okolností po ženinom boku.

Keď žena otehotnie, potrebuje vo svojej zraniteľnosti podporu viac ako kedykoľvek. V tej chvíli jej filozofia antropologickej revolúcie namiesto práva na podporu ponúka právo ísť na potrat. Právo postarať sa sama, ako vie. Právo ostať sama ako prst.

V románe Henryka Sienkiewicza Quo Vadis vidíme nástup nového kresťanského videnia človeka, ktoré nezadržateľne vytláča rímsky pohanský pohľad. To horšie z pohanského sveta predstavuje skazený Nerov dvor. To najlepšie z pohanského sveta predstavuje Petronius Arbiter. Zrážku s novým svetom predstavuje dišputa medzi Petroniom a Pavlom z Tarzu. Keďže Petronius sa zráža i s Nerom, a na rozdiel od dišputy s Pavlom, zrážka s Nerom znamená smrť, Petronius si uprostred hostiny s priateľmi nechá otvoriť žily a odíde z tohto sveta sprevádzaný milovanou Euniké.

Na čom sú založené idey o dôstojnej smrti cestou eutanázie? Na predstave, že všetky tie tisíce, ktoré ročne odchádzajú touto cestou zo sveta (a podľa propagátorov eutanázie by ich mali byť milióny), sú všetci do jedného dôstojní Petroniovia. Ba viac. Treba pripomenúť, že pohan Petronius už iba predbehol vrahov poslaných Nerom, lebo o jeho smrti už bolo rozhodnuté. Podľa propagátorov eutanázie sú dnes chorí ľudia na lôžku akýmisi Nadpetroniami, ktorí prekonávajú i hranice kresťanskej nádeje a v smrti dosahujú víťazstvo nad životom.

Ale veď to nie je pravda. Ešte viac ako žena po otehotnení je človek v poslednom štádiu pozemského života bytosťou, ktorá potrebuje oporu, lásku blížnych, ich starostlivosť a útechu. Potrebujú byť odprevádzaní až do konca a potrebujú byť si istí tou láskou. Počuli sme, že sú často depresívni. Nie sú to Petroniovia. Spoločnosť im však niekedy náznakovo, niekedy priamo ponúka sodium pentothal.

Ani to nie je pravda, čo si o človeku predstavujú obhajcovia voľnej dostupnosti pornografie, že človek môže pokojne podľa potreby pornografiu užívať a podľa potreby ju zase odkladať. Pravdou je to, že pornografia vytvára závislosť podobnú drogovej závislosti, a teda propagovaná autonómnosť človeka je iluzórna.

Ak je niekto homosexuál, tak revolúcia mu odporúča, aby žil vo svojom sexuálnom živote podľa svojich sklonov. Tak má nájsť svoje šťastie. Pravdou je však to, že poslúchnuť toto odporúčanie pre mnohých homosexuálov znamená choroby fyzické i duševné a často i smrť.

Revolúcia sa nezastavuje v autonomizácii človeka iba odrezaním od Boha a tisícročnej skúsenosti ľudstva. Človek má byť i oslobodený od jarma objektívnej pravdy. Čo je pravda? Táto opovržlivá otázka Pontského Piláta je krédom revolúcie, na konci ktorého nie je bodka, ani amen, ale otáznik.

Štúdie, ktoré hovoria o škodlivosti potratov pre psychiku ženy, o škodlivosti homosexuálneho spôsobu života, o negatívnych zdravotných následkoch u detí, splodených metódou umelého oplodnenia, o škodlivosti pornografie, a mnohé ďalšie, predsa existujú, ale na filozofiu revolúcie vplyv nemajú. Revolúcia ich ignoruje.

Revolúcia, hoci občas narába s dichotómiou viera – veda, sa v niektorých situáciách stavia i proti tomu, aby boli ľudia oboznámení s výsledkami vedy. Napríklad odmieta zákony o povinnom informovaní žien žiadajúcich o potrat o následkoch potratu na ich zdravie. Rovnako odmieta zákony o povinnom informovaní žien užívajúcich hormonálnu antikoncepciu o jej zdravotných následkoch. Red v roku 2009 slovenský parlament schválil zákon o povinnom informovaní žien žiadajúcich o potrat, ministerstvo zdravotníctva pod vedením Richarda Rašiho zo strany Smer-Sociálna demokracia len niekoľko týždňov potom predložilo novelu zákona, ktorá toto povinné informovanie zbavovala efektívnosti.50

Začiatkom roku 2010 poslanci parlamentu za Konzervatívnych demokratov Slovenska Pavol Minárik a Rudolf Bauer podali návrh zákona o povinnom informovaní žien užívajúcich hormonálnu antikoncepciu o jej zdravotných následkoch, ako aj o tom, že táto antikoncepcia môže spôsobiť potrat. V skutočnej ére rozumu by bol taký návrh braný ako samozrejmosť. Pod článkom o návrhu KDS51 v internetovom vydaní denníka SME je však vášnivá polemická diskusia s 252 diskusnými príspevkami.

Tieto zákony totiž narúšajú radikálnosť autonómie človeka. Spútavajú ho do okov závislosti od zdravého rozumu. Kresťanstvo to vidí od začiatku presne naopak, vyjadrujú to slová z Evanjelia svätého Jána: „Poznajte pravdu a pravda vás oslobodí.”

Revolúcia stiera rozdiel medzi cnosťou a necnosťou, medzi rozumným konaním a nerozumným. Red na Slovensku prebiehala diskusia o výhrade vo svedomí, liberáli uvádzali prazvláštne príklady, prečo princíp výhrady vo svedomí nemôže fungovať. Ak má mať gynekológ právo odmietnuť vykonať potrat, alebo sobášny úradník právo odmietnuť sobášiť dvoch mužov, tak protestantský úradník na ministerstve zahraničných vecí sa môže odvolať na svedomie a odmietnuť podieľať sa na rokovaní so zástupcami štátu Vatikán52. Rozumná požiadavka sa kladie na úroveň nerozumnej. Urobiť potrat tisíce rokov nebolo v náplni práce lekárov, naopak bolo to až donedávna proti zmyslu ich práce. Predstava sobáša dvoch mužov by tisíce rokov vyvolávala smiech. Naopak, rokovanie s oponentom, dokonca s nepriateľom, bolo od nepamäti najvlastnejším zmyslom diplomacie.

Odpor voči zdravému rozumu a poznateľnosti pravdy bráni revolúcii uznať, že svedomie je tiež viazané rozumom. Ak už svedomie, tak nech sa zaň môže vydávať hocičo… Kto ste vy, že si trúfate rozhodovať o tom, čo mne hovorí moje svedomie? Takto rozmýšľa revolúcia. Pritom život hovorí niečo iné. Lekári odmietajúci potrat, to je stále sa opakujúci príbeh zo života. Objavujú sa prvé prípady ľudí, ktorí odmietajú sobášiť osoby rovnakého pohlavia. Tieto konflikty prináša reálny život. Protestantský diplomat, ktorý nechce rokovať s Vatikánom, to je umelý konštrukt.

Predstava, že človek môže rozumom občas celkom ľahko rozpoznať rozumné od nerozumného, je pre revolucionára neprijateľná. Povedať, toto je rozumné, toto nerozumné, je pre revolucionára prejavom arogancie. Viera v rozumom poznateľnú pravdu je preňho nebezpečenstvom, ktoré vedie ku krížovým výpravám, upaľovaniu čarodejníc a k iným hrôzam.

Čo je z pohľadu revolúcie najvyšším dobrom pre človeka? Bez akejkoľvek irónie asi je to sex. Konkrétne, čo najviac sexu. Múdry Chesterton to predpovedal už v 20. rokoch minulého storočia.

Pre túto najvyššiu hodnotu revolúcie je potrebné deťom čo najviac a čo najskôr tlačiť do hláv sexuálnu výchovu. Tá musí byť poriadne liberálna, aby toho sexu bolo viac, nie menej. Sex by nemal mať neželané následky, ako tehotenstvo, preto musí byť k dispozícii kedykoľvek potrat na požiadanie. Tehotenstvo je taká nepríjemnosť, že združenie britských gynekológov a pôrodníkov navrhuje vo svojich smerniciach53, aby boli všetky tehotné ženy informované o tom, že tehotenstvo je rizikový stav a že je tu stále k dispozícii potrat, ktorý ich môže tehotenstva zbaviť. Keď niekoho sexuálne priťahuje rovnaké pohlavie, má sa takémuto sexu oddať. Napriek deštruktívnosti takého spôsobu života. Sexuálny pôžitok je totiž v hierarchii hodnôt revolúcie vyššie. Vlastne žiadny sexuálny sklon nesmie byť označený za poruchu osobnosti.

Keďže sex je sterilný, rodí sa málo detí a plodnosť európskych žien klesá do hĺbok, v akých sa nikdy v histórii nenachádzala. O starých ľudí sa nemá kto starať, lebo mladá generácia nedorastá. No a keďže starí ľudia už veľmi sexu neholdujú, tak aká kvalita života, však? Eutanázia sa ponúka ako východisko. Ak je manželská vernosť prekážkou vo vyhliadke na sexuálny zážitok, tak sex je esom, ktoré prebíja všetko ostatné.

Sex je pre revolúciu ľudské právo. Právo na sex majú niekde i väzni či pacienti v ústave pre duševne chorých. Čo i len zdanie subtílneho posunu v pápežových názoroch na používanie kondómov je správou prvoradého významu, ktorá obehne zemeguľu.

Ako každá revolúcia, ani táto si nemôže dovoliť, aby vyzerala, že je založená iba na sebectve a hedonizme. Musí vyzerať altruistický. Aj ona musí mať vo svojej filozofii svoju osobitnú „lásku k blížnemu”. A aj ju má. Súčasťou jej filozofie je súcit, a to súcit falošný. Súcit založený na nesprávnej hierarchii hodnôt.

Fenomén falošného súcitu analyzoval v roku 2010 emeritný profesor univerzity v Louvain Michel Schooyans v eseji Pasca súcitu54. Súcití sa s tehotnou matkou, keď sa jej ponúka potrat, súcití sa s dieťaťom, ktoré sa narodilo alebo sa má narodiť handicapované, a preto sa dieťa zabije. Súcití sa i s potratárom, ktorý „to iste nemá ľahké”, a preto treba potratára chrániť zákonom.

Aj zvieratá majú právo na súcit, ako tie vyčerpané ľadové medvede z filmu Ala Gora An inconvenient truth, ktoré čaká smrť a vyhynutie v dôsledku globálneho otepľovania, spôsobeného človekom. Aj Matka Zem si zaslúži súcit. A preto vraj treba redukovať ľudskú populáciu, podpísať Kjótsky protokol a tak ďalej…

Ľudská spoločnosť, ktorá musí znášať ekonomické náklady na vyživovanie svojich duševne a fyzicky chorých členov, si tiež zaslúži súcit. Ten potom vyúsťuje do politiky eutanázie.

Nie žeby si nezaslúžili tehotné mamičky, handicapované deti a trebárs i trpiace medvede súcit. Súcit sa stáva falošným až riešeniami, ktoré súcitiaci navrhujú. Tie riešenia prinášajú ďalšie, a to väčšie utrpenie a straty, ako je to, ktorému sa má predísť. Tak sú zo súcitu zabíjané deti, ženy ponechávané napospas celoživotným traumám, v mene súcitu sú obetované a ukončované manželstvá.

Súcit je vec zradná, najmä keď súcitiaci nebude zaň platiť účet, keď nie je zladený s pravdou.

Falošnosť súcitu sa začína niekde v prirodzenej snahe človeka ostať zdvorilý a vyhnúť sa za každú cenu medziľudskému konfliktu. Satirický žurnalista, bývalý tenisový reprezentant Grécka Taki Theodoracopoulos spomína55 svoju konverzáciu s Eltonom Johnom a Dávidom Furnishom na istom spoločenskom podujatí. Pred rozchodom sa ho Furnish spýtal, čo má proti gayom? „Absolútne nič,” odpovedal Taki, „niektorí moji najlepší priatelia sú gayovia.” Keď sa potom Furnish spýtal, prečo si teda robí z homosexuálov žarty, Taki povedal: „Ale veď ja si robím žarty zo všetkých, ja sám som pravdepodobne tiež gay.” „My sme to vedeli,” povedali mu nadšene Elton John a Furnish. Furnish poslal na druhý deň Takimu fľašu šampanského.

„Bože, čo som to urobil?” píše Taki, „v živote som po mužoch netúžil a nikdy som žiadnu homosexuálnu skúsenosť nemal. Povedal som to v snahe byť zdvorilý.”

Zdvorilosť a súcit sa v určitom zlomovom bode rozchádzajú s pravdou. V tomto bode si treba položiť otázku, či chceme byť skutočne zdvorilí a skutočne súcitní, a či sa len neobávame, že budeme niekým obvinení z nezdvorilosti a z nedostatku súcitu. Či nie sme iba pohodlní a zbabelí.

Napokon, už boľševická revolúcia v roku 1917 bola vedená v mene súcitu. Vtedy to bol súcit s chudobnými a vykorisťovanými proletármi.

Keď sme sa už dotkli boľševickej revolúcie, spomeňme jeden veľký rozdiel medzi ňou a tou dnešnou. Lenin uchopil moc ozbrojeným povstaním. Preto bola preňho kľúčová radikalizácia v ruskej armáde počas prvej svetovej vojny, preto potreboval, aby sa boľševizmus šíril práve medzi vojakmi a námorníkmi. Táto revolúcia sa robí inak. Nepadajú v nej výstrely, nerozhodujú tanky, lietadlá, ani bodáky. Preto je aj revolúcii skutočná armáda ľahostajná.

Jej šíkmi sú médiá, ľavicoví intelektuáli na univerzitách, ľavicoví umelci…

A súdy. O tých teraz bude reč.

 

 

Revolucionári v talároch

„Zákon nie je spravodlivosť a pojednávanie nie je vedecké skúmanie pravdy.”

Edison Haines

 

To, že médiá hrajú vo farbách antropologickej revolúcie, je i bežným ľuďom známe. Denník SME podporuje Ivetu Radičovú proti Róbertovi Ficovi, denník Pravda podporuje Róberta Fica proti Ivete Radičovej. Oba denníky, a nielen ony, podporujú potraty i ostatnú agendu revolúcie. Popísať rozhodujúcu úlohu médií pre úspech revolúcie je úloha na samostatnú knihu a nebudeme sa jej venovať.

Povedomie o významnosti úlohy „kultúrneho frontu”, ktorý predstavuje napríklad Hollywood a jeho produkcia, nie je až také rozšírené, ale i táto téma presahuje rámec našej knihy.

V médiách i v Hollywoode sa teda gramsciovský pochod inštitúciami vydaril. Ale nielen tam.

V novembri 2009 sa do celého sveta rozletela správa, že Európsky súd pre ľudské práva v Štrasburgu rozhodol, že v štátnych školách Talianska nemajú byť na stenách kríže. Kríž je symbolom talianskych dejín a kultúry takmer dvetisíc rokov. Nikomu neprekážal. A po dvoch tisícročiach sedem sudcov rozhodlo, že to bude inak. Zrazu mal byť kríž na stene porušením ľudských práv.

V tom istom mesiaci rozhodol iný súd na druhom brehu Atlantiku, v Buenos Aires, že odseky občianskeho zákonníka, ktoré hovoria, že manželstvo uzatvárajú osoby opačného pohlavia, sú nezákonné. Súd nariadil magistrátu Buenos Aires, aby potvrdil „manželstvo” dvoch mužov – homosexuálov, ktorí sa obrátili na súd. Argentínsky štát existuje dvesto rokov, predtým tam vládli Španieli, pred nimi tam vládli Inkovia a ešte predtým tam žili obyčajní Indiáni. Celé tie stáročia a tisícročia však manželstvo uzatvárali medzi sebou muži a ženy. Teraz však pani sudkyňa Gabriela Seijasová rozhodla, že to bude inak.

Skutočnosť, že v jednom mesiaci rozhodli súdy v dvoch rôznych krajinách o takých významných kultúrnych sporoch, napovedá o tom, akú významnú úlohu v našej revolúcii zohrávajú súdne taláre.

Ak chcete uskutočniť revolúciu a od základu zmeniť spoločnosť, máte tri možnosti. Môžete vyzbrojiť seba a svojich spoločníkov a urobiť násilný prevrat. Boľševici tak urobili v roku 1917 v Rusku. Samozrejme, môžete pritom prísť o život. A môže sa vám stať, že síce získate moc, ale nezmeníte konzervatívne názory ľudí a pritom o to vám najviac ide. Presne to bol pocit Antónia Gramsciho, keď navštívil v 20. rokoch Sovietsky zväz. Druhá možnosť je agitovať, agitovať, agitovať. Získavať hlasy, vo voľbách získať väčšinu a potom zmeniť zákony v parlamente. Pravda, kto bol v politike, vie, ako ťažko sa získava väčšina. Posledných päťdesiat rokov ukazuje, že najschodnejšou je tretia cesta uskutočnenia revolúcie, a to cez súdy. Môžete byť iba malou skupinkou. Môžete byť dokonca úplne sám. Ak máte na najvyššom súde krajiny „svojich ľudí”, ľudí, ktorí rozmýšľajú ako vy, máte vyhráte. Súd rozhodne a väčšina občanov, ktorá s rozhodnutím bytostne nesúhlasí, si nepomôže. Toto sa nazýva súdnym aktivizmom. Tí, čo si nedávajú servítku pred ústa, tiež hovoria o súdnom imperializme.

Vaši ľudia sa, samozrejme, musia najprv na tie súdne pozície dostať.

A to sa podarilo.

 

Z histórie amerického súdneho aktivizmu: Proti Bohu, manželstvu, životu a národu

Rolískou súdneho aktivizmu sú USA. Začalo sa to najneskôr začiatkom 60. rokov 20. storočia. Deti v školách čítali z Biblie a vyučovanie začínali jednovetovou modlitbou k Bohu Všemohúcemu. Svojím krátkym textom bola prijateľná pre katolíkov, protestantov, Židov i moslimov. Nezdá sa, že by to mládeži bolo škodilo. Patrilo to ku všeobecnej kultúre. Žaloby jednotlivcov to však zmenili. V roku 1962 Najvyšší súd USA v kauze Engel vs. Vitale56 rozhodol, že oná modlitba je na štátnej škole protiústavná. O rok nato sa v druhej kauze preslávila šéfka Amerických ateistov Madalyn Murrayová O‘ Hair57. Jej syn Jon Garth podal žalobu proti čítaniu z Biblie v školách. Najvyšší súd im dal za pravdu.

Cez osobu Madalyn sa môžeme vcítiť do myslenia ľudí, ktorí žalobu podávali. Madalyn Murrayová sa sama označovala za sexuálnu libertariánku a anarchistku. Keď iróniou osudu jej druhý syn Wil-liam Murray konvertoval na kresťanstvo, povedala o ňom: „… zavrhujem ho celkovo a úplne teraz i na veky vekov. Je to za hranicou ľudského odpustenia.”38 Madalyn Murrayovú a jej syna Jona Gartha uniesol a zavraždil v roku 1995 pre peniaze Dávid Waters, manažér Amerických ateistov59.

Madalyn Murrayová bola svojím vášnivým ateizmom predchodkyňou dnešných Nových ateistov, ako Christopher Hitchens alebo Richard Dawkins. Môžeme ju považovať za obskúrnu extrémistku, ale faktom je, že s pomocou najvyššieho súdu zmenila Ameriku. Boh bol súdnym rozhodnutím poslaný zo škôl preč. Dnes je meno Madalyn Murrayová už takmer neznáme, ale v 60. rokoch ju poznala celá Amerika.

Pri oboch rozhodnutiach súd vychádzal z Prvého dodatku americkej ústavy, podľa ktorého „Kongres nesmie vydávať zákony zavádzajúce nejaké náboženstvo…” Väčšinové stanovisko v kauze Engel vs. Vitale sformuloval sudca Hugo Black. Jediným nesúhlasiacim bol sudca Potter Stewart. Ten tvrdil, že modlitbou sa žiadne špecifické náboženstvo neustanovuje a že Boh sa spomína i na amerických minciach i v americkej ústave. Tvrdil, že to, čo sa skutočne stalo, je zákaz modlitby pre tých, ktorí ňou chcú začať školský deň.

Najväčším revolučným aktom najvyššieho súdu bolo rozhodnutie v kauze Roe vs. Wade60 v roku 1973, ktorým bol umelý potrat vyhlásený za právo ženy. Rozhodnutie hovorí o práve na potrat až do momentu, kedy je plod schopný prežiť mimo tela matky. Takéto právo je takmer neobmedzené a umožňuje najbarbarskejšie formy potratu takmer až do narodenia dieťaťa. Rozhodnutie súdu sa opiera o výklad „práva na súkromie”. Hoci samotné takéto právo sa v ústave nespomína, najvyšší súd ho odvodil zo 14. dodatku ústavy. Väčšinové stanovisko súdu napísal sudca Harry Blackmun. Stanovisko prešlo v pomere 7 ku 2.

Nesúhlasiaci sudca Byron White napísal: „V jazyku a histórii Ústavy nenachádzam nič, čo by mohlo podporiť toto rozhodnutie.” Nesúhlasiaci sudca William Rehnquist uviedol:

„Aby súd vydal toto stanovisko, musel v rámci 14. dodatku objaviť právo, ktoré bolo samotným autorom dodatku úplne neznáme.”

Rehnquist presne poukázal na podstatu revolučného súdneho aktivizmu, ktorý spočíva v tom, že súdy vykladajú zákony spôsobom, ktorý by privádzal zákonodarcov – autorov oných zákonov – do úžasu.

Jana Roe bol pseudonym mladej Texasanky Normy McCorveyovej, ktorá pre zákony Texasu nemohla ísť na potrat. V jej mene bola podaná žaloba v prípade Roe vs. Wade. Norma McCorveyévá sa neskôr obrátila a roky vystupuje ako pro-life aktivistka.61

Titulok správy o rozhodnutí najvyššieho súdu sa objavil na prvej strane New York Times hneď pod titulkom oznamujúcim úmrtie bývalého prezidenta Lyndona Johnsona. Johnsonova smrť bola ohlasovaná väčšími písmenami. Rozhodnutie najvyššieho súdu umožnilo odvtedy v USA legálne umelé potratenie 50 miliónov životov nenarodených detí a nezmenšenou intenzitou doteraz rozdeľuje americkú spoločnosť.

Súčasťou národného povedomia je hrdosť na národné symboly, ku ktorým patrí aj vlajka. Dlhé desaťročia by si v USA nikto netrúfol tvrdiť, že z práva na slobodu prejavu vyplýva i právo spáliť na verejnosti americkú vlajku. Avšak v roku 1990 najvyšší súd v kauze Texas vs. Johnson62 zrušil zákony proti zneucťovaniu vlajky a vyhlásil, že spaľovanie vlajky je ústavným právom občanov. Žalobu v tejto kauze podal Gregory Lee Johnson, člen Revolučnej komunistickej mládežníckej brigády, čo bola mládežnícka organizácia Komunistickej strany USA.

Na porovnanie, počas občianskej vojny v roku 1862 nechal generál Únie Benjamín Butler v New Orleanse popraviť obesením Wil-liama Brucea Mumforda, ktorý bol na strane Konfederácie a strhol vlajku Únie, ktorá je doteraz vlajkou USA.

Revolučná komunistická mládežnícka brigáda už medzitým stihla i zaniknúť, ale Johnsonov výklad slobody prejavu sa ujal v USA i v iných končinách sveta. Keď v roku 2005 americký prezident George W. Bush navštívil Bratislavu, dvaja českí občania počas jeho mítingu na Hviezdoslavovom námestí spálili americkú vlajku. Polícia ich zadržala a vyhostila zo Slovenska. Zásah polície som ako minister vnútra obhajoval. Často sa však stretávam na Slovensku nielen medzi ľavicovo orientovanými ľuďmi, ale i ľuďmi, ktorí sa považujú za pravičiarov, s názorom, že páliť vlajku na verejnosti je samozrejmé ľudské právo. Zákaz pálenia vlajky by im „pripomínal komunizmus”. Nevedia, že opakujú názory mladého komunistického radikála, ktorému ako prvému napadlo niečo, čo by pred ním každý považoval za trestuhodné. Nehovoriac o tom, že rozhodnutie Najvyššieho súdu USA bolo schválené najtesnejším pomerom hlasov 5 ku 4.

V poslednom desaťročí sa v USA objavuje súdny aktivizmus v zápase o inštitúciu manželstva. Dosiaľ sa v 31 štátoch USA konalo referendum o tom, či manželstvo má byť i naďalej zväzkom medzi mužom a ženou. Výsledok je 31: 0 v prospech tradičnej definície manželstva. Naposledy sa takéto referendum konalo v novembri 2009 v Maine, veľmi liberálnom štáte Únie.

Inak to dopadá, ak o tom rozhodujú súdy. V apríli roku 2009 ako blesk z jasného neba prišla správa, že Najvyšší súd štátu Iowa rozhodol, že úrady musia sobášiť i osoby rovnakého pohlavia. Iowa pritom zmýšľaním obyvateľov zďaleka nie je liberálnym štátom. Možno ho priradiť k tzv. „swing states”, v ktorých volia raz republikánskeho, raz demokratického kandidáta. V roku 2003 sa tak stalo v Massachussets.

Dlhá bitka o manželstvo sa vedie na súdoch Kalifornie. V máji roku 2008 Najvyšší súd Kalifornie urobil to isté, čo neskôr urobil súd v Iowe. Manželstvá osôb rovnakého pohlavia tak boli v Kalifornii legalizované niekoľko mesiacov, ale ešte v tom istom roku zorganizovali ochrancovia manželstva referendum o ústavnom dodatku, takzvanom „Proposition 8”íi3, ktorým by občania rozhodli, že manželstvo môže byť len medzi mužom a ženou. Referendum bolo súčasťou novembrových kalifornských volieb. Každá zo súperiacich strán, obhajcovia tradičného manželstva i obhajcovia manželstva gayov, minula na propagáciu desiatky miliónov dolárov. Po emotívnej kampani voliči siedmimi miliónmi hlasov dodatok schválili. Proti bolo o šesťstotisíc voličov menej.

Zápas v štýle hojdačky sa však neskončil. Zástancovia homomanželstva okamžite napadli dodatok na súde a v auguste 2010 federálny sudca zo San Francisca Vaughn R. Walker vydal verdikt, že Pro-position 8 je v rozpore s federálnou ústavou. Keďže bolo podané odvolanie, zápas sa nekončí.

Môžete robiť, čo len chcete, môžete mať väčšinu v parlamente, môžete zvíťaziť demokraticky v ľudovom hlasovaní. Jeden sudca si niečo vycicia z prsta a povie, že to bude inak. „To nie je súdny aktivizmus, to je súdna tyrania,” napísal komentátor Patrick Buchanan.

V uplynulých desaťročiach svojimi rozhodnutiami zlegalizovali súdy v Amerike v rôznej miere pornografiu. Najvyšší súd verí, že rozširovanie pornografie je zaručené slobodou prejavu. Nedávno najvyšší súd zrušil zákony proti porno na internete, ktoré prijal Rongres v 90. rokoch. V roku 2002 rozhodol najvyšší súd, že legálna je i detská pornografia, ak ide o obrázky virtuálne, generované počítačom, teda ak na nej nie sú zobrazené skutočné deti.

V poslednej dekáde sa množia žaloby na súdoch proti zobrazovaniu náboženských symbolov na verejnosti, či už sú to kríže alebo zobrazenia Desatora na verejných priestranstvách alebo vo verejných budovách. V Mohavskej púšti v Ralifornii stojí na skalnatom kopci dva a pol metrový kríž. V roku 1934 ho vztýčili veteráni z prvej svetovej vojny na pamiatku svojich padlých druhov. Skoro sto rokov nikomu neprekážal. Pred pár rokmi ACLU podala žalobu proti vystaveniu kríža. V roku 2009 najvyšší súd rozhodol, že kríž môže ostať. Bolo to 5 ku 4.

Potraty, pornografiu, homosexuálnu kultúru, odstraňovanie náboženských symbolov v Amerike nepriniesol parlament volený občanmi. Ani samotní občania to nepodporovali. Urobili tak súdy. Až následne súdne rozhodnutia ovplyvnili verejnú mienku tak, že mnohým ľuďom už neprekážajú. Tak súdy dosiahli premenu kresťanskej Ameriky na Ameriku postkresťanskú. A s Amerikou, pochopiteľne, zmenili i svet.

 

 

Európsky súd pre ľudské práva – šampión revolúcie

V roku 2009 Európsky súd pre ľudské práva (ESĽP) v Štrasburgu postavil mimo zákon kríže na stenách talianskych škôl. ESĽP je súdnym dvorom Rady Európy. Tento súd má za sebou viacero rozhodnutí, ktoré kopírovali excesy Najvyššieho súdu USA.

Míľnikom v boji proti životu bolo rozhodnutie ESĽP z marca 2007 v kauze „Alicja Tysiacová vs. Poľsko”.64 Alicja Tysiacová nemohla ísť v roku 2000 na potrat. Poľské potratové zákony sa totiž veľmi sprísnili koncom 90. rokov. Pani Tysiacová sa domáhala potratu pre svoj veľmi zlý zrak. Porodila zdravú dcéru Júliu. V roku 2003 však žalovala Poľsko na ESĽP. ESĽP jej dal za pravdu a priznal jej náhradu škody 25 000 eur. Súd rozhodol, že bolo porušené jej právo na súkromie, vyplývajúce z článku 8 Európskeho dohovoru o ľudských právach. Tým prípad pripomínal americký Roe vs. Wade. Ktovie čo si o tom pomyslí Júlia, keď vyrastie a pochopí všetky súvislosti? A ona to pochopí.

Rozhodnutie bolo prijaté v pomere 6 ku 1. Nesúhlasiaci španielsky sudca Francisco Borrego ironicky uviedol:

„Súd rozhodol, že ľudská bytosť sa narodila následkom porušenia Dohovoru o ľudských právach. Podľa tejto argumentácie je tu poľské dieťa, momentálne vo veku šesť rokov, ktorého právo narodiť sa protirečí Dohovoru. Nikdy by som neveril, že Dohovor ide tak ďaleko, a považujem to za desivé.”

Ďalšie škandálne výroky súdov nasledovali v Poľsku. Šéfredaktor katolíckeho týždenníka Gosc Niedzielny, kňaz Marek Gancarczyk v komentári uviedol, že verdikt ESĽP znamená, že žena je odškodnená za to, že jej nebolo umožnené zabiť svoje dieťa65. V článku spomenul i vetu o nacistoch, ktorí zabíjali ľudí za vojny. Nešlo o žiadne priame porovnanie Alicje Tysiacovej s nacistami.

Gancarczyk jednoducho napísal pravdu a podával pohľad katolíckej cirkvi. Súd v Katowiciach však rozhodol, že týždenník má zaplatiť Alicji Tysiacovej odškodnenie 11 000 dolárov. Potrat nesmiete nazvať zabitím a nesmiete jedným dychom hovoriť o potratoch a o nacistických zločinoch. Odkedy súdy predpisujú, čo môžeme hovoriť o potrate? Prípad je na najvyššom súde.

Pred niekoľkými rokmi holandské aktivistky z organizácie „Ženy na vlnách” brázdili európske moria na svojej lodi, ktorá bola zároveň plávajúcou potratovou klinikou. Umožňovali tehotným občiankam krajín s prísnou protipotratovou legislatívou, aby si dali urobiť potrat na palube lode. V roku 2003 ich Poliaci privítali paradajkami a pokrikom „Vrahovia” a „Gestapo”. V roku 2004 v portugalských vodách im prekrížili cestu dve portugalské vojenské lode. Potratárky sa posťažovali na ESĽP a ten im dal v roku 2009 za pravdu.66 S napätím sa očakával verdikt ESĽP o sťažnosti troch anonymných írskych žien, ktoré považovali za porušenie svojich práv, keď za potratom museli vycestovať z rodného írska do Británie. V írsku podľa ústavy požívajú nenarodené deti maximálnu ochranu. Súd rozhodol v decembri 2009. Nevyhovel žiadosti dvoch žien, ale vyhovel tretej. Tretia žena tvrdila, že tehotenstvo ju ohrozovalo na živote, keďže sa zotavovala z rakoviny. ESĽP rozhodol, že jej práva boli porušené a Írsko má zaplatiť tejto žene 15 000 eur. Tým ESĽP opäť posunul povedomie Európy o krok ďalej k potratovej mentalite, i keď nie o toľko, ako dúfali liberálne revolučné kruhy.

Samozrejme, nie každé rozhodnutie ESĽP je víťazstvom revolúcie. Rozhodnutie o krížoch spôsobilo v Európe rozruch. Talianska vláda sa proti rozhodnutiu ESĽP o krížoch z roku 2009 odvolala a v marci 2011 Veľký senát ESĽP rozhodnutie zrušil.

Slovensko má za sebou prvú veľkú kauzu na ústavnom súde. Ten rozhodoval v roku 2007 o súlade interrupčného zákona so slovenskou ústavou. Pripomeňme, že ústava obsahuje formuláciu: „Ľudský život je hodný ochrany už pred narodením.” Ústavný súd povedal, že v prvom trimestri tehotenstva nevyplýva z tejto vety absolútne žiadna ochrana pre nenarodené dieťa. Sudcovia si to jednoducho vycmúläli z prsta.

 

Prečo možno robiť revolúciu cez súdy

Čím to je, že súdnou cestou možno zmeniť kultúru krajiny i celej civilizácie? Ako sa to stane, že súd si vyloží ústavu tak, že tvorcom ústavy by sa o tom nesnívalo? Ako môže sudca podporovať potraty a opierať sa o text ústavy, ktorej autori boli proti potratom?

Prvá príčina vyplýva zo samej podstaty práva. Právo nie je matematika. Stáva sa, že súd vyriekne svoj ortieľ o probléme a ľud si úctivo povie: Súd to povedal, tak to asi musí byť pravda. Možno to pritom bolo tak, že rozhodovali siedmi sudcovia, z ktorých štyria mali jeden názor a traja úplne opačný názor. Rozhodla väčšina. Väčšina však nemusí mať vždy pravdu. Hľadanie väčšiny je spôsobom nájdenia rozhodnutia sporu, nájdením pravdy je len niekedy.

Právo nie je exaktná veda. Súčasťou rozhodovania sudcov je aj ich subjektívny názor. Môžeme to povedať i celkom otvorene: ich filozofické a politické presvedčenie. To je rozdiel medzi zasadnutím sedemčlenného súdneho senátu a zasadnutím sedemčlenného kolégia matematikov, ktorí majú rozhodnúť o platnosti alebo neplatnosti nejakého tvrdenia. Na rozdiel od sudcov matematici sa jednomyseľne zhodnú, že buď tvrdenie platí, alebo neplatí, alebo nevedia rozhodnúť, či platí. Podstatné je to, že sa na tom vždy zhodnú všetci. Matematici nepočítajú hlasy. Sudcovia áno. A niekedy je to o jeden hlas.

Podmienkou súdneho aktivizmu je však i určité revolučné naladenie elít. Musia sa objaviť revolucionári typu Madalyn Murray, Amerických ateistov, holandských potratárok a americkej ACLU. Musia tu byť revolucionári, ktorých srdce blčí. Musí pokročiť gramsciovský „pochod inštitúciami”. Najprv sa zmenili univerzity a tie potom priniesli plody zmeny. Vychovali generácie elít, ktoré sa postupne prepracovali i na súdy.

Podmienkou je aj určitá bohorovnosť sudcov, ktorú by niekto mohol nazvať i obyčajnou nepoctivosťou. Musíte mať tú opovážlivosť –vyčítať z textu niečo, čo tam nie je. Musíte mať ako sudca tú odvahu prejsť od rozhodovania o súlade zákonov (čo vám prináleží) k tvorbe zákonov (čo vám vôbec neprináleží). Možno musíte túžiť po väčšej moci, ako vám prináleží.

Tvorcovia americkej ústavy boli takmer do jedného kresťanmi, ktorí iba nechceli, aby jedna kresťanská denominácia potláčala druhú. Nepoctivý sudca však z ich textov vypreparuje opatrenia, ktoré potláčajú všetky tieto denominácie rovnako. Sloboda prejavu desaťročia znamenala to, že poviete politicky názor a nikto vás za to nesmie zavrieť do basy. Revolucionár v talári si zrazu povie, že sloboda prejavu znamená slobodu zamoriť spoločnosť pornografiou. Thomas Jefferson sa domnieval, že kastrácia je ten správny trest pre aktívneho homosexuála. Po dvesto rokoch sudca s tvorivým duchom zistí, že z Jeffersonových textov vyplýva povinnosť ochraňovať homosexuálny životný štýl.

Napokon je podmienkou súdneho imperializmu nejasnosť ústavných textov a absencia jasnejších odkazov na kresťanskú kultúrnu tradíciu. Sú pojmy, napr. dôstojnosť človeka, z ktorých rôzni ľudia vyvodia úplne opačné závery. Kresťan vidí Boha ako garanta ľudskej dôstojnosti a pána nad životom. Niekto iný hovorí zase o práve na dôstojnú smrť, teda na eutanáziu.

Sú právne formulácie, ktoré sa jednoducho nedajú znásilniť. Íri majú v ústave napísané, že moc vychádza z ľudu, ktorý je „pod Bohom”. Z preambuly je jasné, že ide o Boha Abrahámovho, Izákovho a Jakubovho. Írsky štát sa v ústave zaväzuje, že bude chrániť život nenarodených „v najvyššej možnej miere”. Môžete byť stokrát liberálny revolucionár v sudcovskom talári, ale s takýmto ústavným textom nič nezmôžete. Ako sme videli, z nejasnej formulácie „ľudský život je hodný ochrany už pred narodením” sa už dá vyčarovať čokoľvek.

Slovenská ústava je jednou z najliberálnejších v Európe. V preambule, ktorá je bez právnej sily, je zmienka o cyrilo-metodskom duchovnom dedičstve. To, čo sa po právnej stránke ráta, je však veta v texte ústavy: Slovenská republika sa neviaže na žiadnu ideológiu a náboženstvo.

Bez akéhokoľvek odkazu na kresťanskú tradíciu sú i zmluvy o Európskej únii. Prvé dôsledky sa objavili v podobe verdiktu Európskeho súdneho dvora v Luxemburgu, ktorý je najvyšším súdom EÚ. V máji 2011 tento súd rozhodol, že dôchodcovi Júrgenovi Rômerovi z Hamburgu, ktorý žil v registrovanom partnerstve, prináleží rovnako vysoký dôchodok, ako keby žil v manželstve.67

 

 

Ako čeliť súdnemu aktivizmu

Čo môžu kresťansky a konzervatívne zmýšľajúci ľudia urobiť proti tomuto trendu? A dá sa s tým vôbec niečo robiť?

Predovšetkým je potrebná osveta, oboznámenie sa s problémom. Na Slovensku je zatiaľ málo ľudí, ktorí rozumejú povahe súdneho aktivizmu. Mnohí kresťania rozumejú, že treba voliť politikov s kresťanskými hodnotami. Nevnímajú však potrebu sudcov uznávajúcich kresťanské hodnoty.

Demokrati pod vedením Teda Kennedyho zlikvidovali sudcu Borka, lebo vedeli, čo znamená sudca najvyššieho súdu pre úspech revolúcie. A americkí konzervatívci sa tiež poučili. Kedysi sa stávalo, že konzervatívny prezident navrhol do najvyššieho súdu sudcu, ktorý bol liberálom. Ronald Reagan navrhol Sandru Day O’Connorovú a Gerald Ford Johna Paula Stevensa. Odvtedy je však témou prezidentských volieb vždy aj to, akých sudcov by prezidentský kandidát navrhoval, keby sa uprázdnilo miesto v deväťčlennom najvyššom súde. Sudcovia najvyššieho súdu sú menovaní doživotne. Prezident George W. Bush presadil konzervatívnych sudcov Robertsa a Alita. Ak by bol býval zvolený John McCain, mohol presadiť také zloženie najvyššieho súdu, ktoré by umožnilo zvrátenie rozhodnutia v kauze Roe v. Wade. Zvolenie Obamu znamenalo týmto nádejam koniec.

Na Slovensku je politickou témou, kto sa presadí v parlamentných voľbách, ale málokoho zaujíma zloženie ústavného súdu a už vôbec nikto nevníma, ktorý sudca nás zastupuje v ESĽP.

Stálou súčasťou našej stratégie by malo byť zvrátenie rozhodnutí súdov ústavnými zákonmi. Presne tak to urobili občania v Kalifornii, keď v referende doplnili ústavu a zachránili manželstvo ako zväzok muža a ženy. V slovenskom parlamente Konzervatívni demokrati Slovenska preventívne navrhovali ústavný zákon na ochranu manželstva. Po rozhodnutí ESĽP o krížoch navrhli Konzervatívni demokrati Slovenska doplnenie textu ústavy o slová „Slovenská republika uznáva kultúrne dedičstvo kresťanstva”.

Napokon by mal byť súčasťou stratégie konzervatívnych síl určitý špecifický vzdor proti globalizácii. Nie je vhodné odovzdávať kompetencie v kultúrno-etických otázkach do rúk nadnárodných organizácií. Liberálni revolucionári majú náskok pred konzervatívcami v nadnárodných inštitúciách. Správanie ESĽP je toho príkladom. V niektorých sporoch sme schopní víťaziť na Slovensku, ak sa o nich bude rozhodovať na Slovensku. Ak však o nich budú rozhodovať medzinárodné súdy, prehráme.

Vtom spočíva ďalší rozdiel medzi revolúciou Lenina v roku 1917 a tou dnešnou. Boľševici zvíťazili síce vo veľkom, ale nadlho osamelom štáte. Založili síce i Komunistickú Internacionálu, ale so slabými výsledkami.

Revolúcia, o ktorej hovoríme, je však globálna. Prebieha aj v globálnych inštitúciách.

 

 

 

Globálna revolúcia globálnych inštitúcií

Vo vzdelávaní treba učiť o orálnom sexe, maslurbácii a orgazme.”

z vystúpenia Diane Keatonovej, zástupkyne americkej Národnej asociácie vzdelávania na konferencii OSN68

 

V roku 2000 sa konala v New Yorku medzinárodná konferencia Organizácie Spojených národov, známa pod názvom Peking plus 5, keďže sa konala päť rokov po Medzinárodnej konferencii OSN o ženách v Pekingu. Na konferencii sa zúčastnila delegácia Európskej únie, ale i delegácie členských štátov EÚ i štátov kandidujúcich na členstvo v EÚ. Odohral sa tam zaujímavý incident.

Delegácia EÚ, ktorú viedla pani Kate Theorinová, sa stotožňovala s filozofiou „reprodukčných práv”. Poľskú delegáciu viedol minister Jerzy Kropiwnicki. Poliaci na konferencii hovorili niečo iné ako EÚ. Keď sa prejavila táto rôznosť názorov, vedúca delegácie EÚ si pozvala Poliakov na koberec a v prítomnosti predstaviteľov ostatných členských štátov EÚ slovne napadla poľskú delegáciu a požiadala ju, aby podporovala stanovisko EÚ.

Tento postup bol pre Poliakov neprijateľný. Minister Kropiwnicki, starý harcovník z čias podzemnej Solidarity a väzeň Jaruzelského komunistického režimu, sa nezľakol a napísal protestný list predsedníčke Európskeho parlamentu Nicole Fontainovej. Poliakov sa zastala aj írska poslankyňa Európskeho parlamentu Dana Rosemary Scallonová, ktorú si znalci populárnej hudby pamätajú ako víťazku Veľkej ceny Eurovízie69 v roku 1970.

Bola to malá zrážka medzi írsko-poľským spojenectvom, reprezentujúcim zvyšky kresťanskej kultúry, prežívajúcej v niektorých národných štátoch, a revolúciou, ktorá ovládla úroveň Európskej únie. A nemala to byť zrážka posledná.

Duchom revolúcie sú poznamenané všetky hlavné inštitúcie EÚ, teda Romisia, Rada i Parlament. Avšak Európsky parlament je tým duchom presiaknutý. Za posledné desaťročie schválil Európsky parlament množstvo rezolúcií, ktoré boli skutočným víťazstvom antropologickej revolúcie.

Spomeňme „Správu o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach”70, ktorú predkladala belgická socialistická poslankyňa Anne van Lanckerová. Správa bola schválená v roku 2002 a v jej obsahu kraľuje požiadavka na všetky členské štáty, aby bol potrat „legálny, bezpečný a prístupný pre všetky ženy”.

Celá správa je písaná v duchu „rodovej” ideológie, ktorá popiera, že mužom a ženám sú niektoré ich vlastnosti jednoducho vrodené, a tvrdí, že tieto rozdiely sú iba získavané životom v nesprávne nastavenej spoločnosti. Ironici poznamenávajú, že táto ideológia oslobodzuje i od prekonaného predsudku, že muži majú penisy a ženy vagíny.

Poslankyňa van Lanckerová je typom revolucionárky, aké sa na pôde Európskeho parlamentu vyskytujú pomerne často, a s revolučným nadšením, bez akého by podobné rezolúcie neprechádzali. Oproti tomuto nadšeniu stojí malátnosť kresťanských politikov v parlamente. V životopise Anne van Lanckerovej s údivom čítame, že bola kedysi asistentkou sociológie na Katolíckej univerzite v Louvaine.

„Rezolúcia o ženách a fundamentalizme”71 schválená v tom istom roku je jednou z najbizarnejších rezolúcií vôbec. Vyzýva veriacich, aby podporovali práva žien na narábanie so svojím telom (myslí sa, aby podporovali potraty), sťažuje sa na náboženstvá, že to neumožňujú, a kritizuje ich za to, že neumožňujú ženám zaujať i v náboženskej hierarchii také isté miesto ako mužom. Jednoducho, kým sa v Európe neobjaví propotratový katolicizmus so svätením žien, schvaľovatelia tejto rezolúcie nebudú spokojní.

Tí ľudia si myslia, že môžu stvoriť nové, synkretické „new age” kresťanské náboženstvo.

Európsky parlament dosť nenávidí inštitúciu manželstva a rodiny. Preto ich hodlá ničiť tak, že za manželstvo a rodinu možno vyhlásiť hocičo. A keď potom manželstvom alebo rodinou bude hocičo, tak nimi vlastne nebude nič. Európsky parlament plne podporuje homosexualizmus.

Už v rezolúciách EP o ľudských právach z roku 2000 a 2001 nájdeme výzvy členským štátom, aby z hľadiska právneho a ekonomického pristupovali k nezosobášeným párom rovnako ako k manželským párom. Nevidia poslanci, že manželstvo rodičov vytvára rodinné prostredie, ktoré je zdravšie pre deti? Nevidia poslanci Európy, v ktorej pôrodnosť klesla na historicky nevídané minimum, že v manželstve sa rodí viac detí ako v nezáväznom spolužití?

V rezolúciách sa žiada priznanie rovnakých práv homosexuálnym dvojiciam a zavedenie registrovaného partnerstva pre takéto páry. Tieto výzvy sa odvtedy stále opakujú. V roku 2009 bol autorom ďalšej rezolúcie tohto typu taliansky komunistický poslanec Giusto Catania. Jeho „Obnovená komunistická strana” bola založená v roku 1991 tými talianskymi komunistami, ktorí sa nechceli vzdať slova komunizmus potom, čo sa dovtedajšia talianska Komunistická strana svojho názvu zdala. Cataniova strana má doteraz vo vlajke hviezdu a kosák s kladivom. Leninské symboly zahrali dúhovými farbami.

Rezolúcie Európskeho parlamentu nie sú záväzné pre členské štáty, avšak vytvárajú atmosféru politického tlaku. Určujú totiž, čo je v EÚ správne a čo nie je správne. Treba si všimnúť, že za takéto rezolúcie hlasujú i poslanci strán, ktoré sa v členskej krajine tvária, že homosexuálnu agendu nepodporujú. Za Cataniovu rezolúciu hlasovali poslanci Sergej Kozlík, Peter Baco a Irena Belohorská z HZDS, ktoré rado hovorí o kresťanskom pilieri svojej politiky. Róbert Fico po stretnutí s kardinálom Jánom Chryzostomom Korcom po voľbách 2006 hovoril, že jeho strana Smer túto agendu odkladá na neskoršie volebné obdobia. Europoslancovi za Smer Vladimírovi Maňkovi to nebránilo hlasovať za rezolúciu. A napokon rezolúciu podporili i poslanci za Stranu maďarskej koalície Edit Bauerova a Arpád Duka Zólyomi. SMK je členom Európskej ľudovej strany. Keď už sú v tej „Európe”, tak hlasujú „európsky”.72

Tlak zo strany Európskeho parlamentu pociťuje už niekoľko mesiacov najmä Litva, ktorej parlament prijal pred časom zákon zakazujúci verejnú propagáciu homosexuálnych vzťahov. Také čosi je pre Európsky parlament ako červené súkno pre býka. Preto Európsky parlament v januári 2010 odsúdil73 litovský zákon a žiadal o jeho zrušenie.

Na čiu stranu sa pridala litovská prezidentka, bývalá komisárka EÚ a bývalá členka Komunistickej strany Sovietskeho zväzu Dalia Grybauskaiteová? Na stranu Európskeho parlamentu. Podľa encyklopédie Wikipedia Dalia Grybauskaiteová vstúpila do komunistickej strany v roku 1983, keď bol jej predsedom Jurij Andropov, bývalý šéf KGB. Nebolo to teda teraz po prvýkrát, čo sa poklonila niečomu, čo nebolo jej rodnej Litve práve naklonené.

A pochopiteľne, najvýznamnejším momentom, keď Európsky parlament ukázal svoju revolučnú silu, bola politická poprava Rocca Buttiglioneho.

Ani Rada ministrov EÚ však nechce zaostať za parlamentom v šírení revolúcie. V roku 2004 sa v agende Rady ministrov EÚ pre vnútro a spravodlivosť objavil návrh, aby si členské krajiny EÚ vzájomne uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Návrh neprešiel len preto, lebo sa proti nemu postavili slovenskí ministri spravodlivosti a vnútra. Predsedníckou krajinou EÚ bolo vtedy Holandsko. Hlavnou vládnou stranou vtedy v Holandsku bola Kresťanskodemokratická aliancia CDA a premiérom bol kresťanský demokrat Jan Peter Balkenende.

Inštitúcie Európskej únie sa zmenili na homosexualistické lobistické organizácie s nebývalou rýchlosťou. Všetko to začalo vsunutím Článku 13 do tzv. amsterdamského znenia Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktoré bolo schválené lídrami členských krajín na summite v roku 1997. Nenápadný článok hovoril o oprávnení Rady prijať opatrenia proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie. Tým sa dostal do samotných zmlúv pojem nediskriminácie na základe sexuálnej orientácie. Vykladať si ho môže každý, ako chce, ale v praxi o výklade rozhodne väčšina.

Treba pripomenúť, že vari nikdy od skončenia studenej vojny nebolo na čele členských krajín toľko kresťanskodemokratických a konzervatívnych politikov ako počas dvojročného vyjednávania amsterdamského znenia zmlúv o EÚ. Nemecku vtedy vládol kresťanskodemokratický kancelár Helmut Kohl, v Španielsku ľudovecký premiér José Maria Aznar, vo Francúzsku gaullista Jacques Chirac, vo Veľkej Británii konzervatívec John Major. Táto epizóda je poučná. Takto dopadá duel revolucionárov, ktorí vedia, že chcú vložiť nohu do dverí, s pravicou, ktorá nevie, čomu chce zabrániť.

Európsku úniu zakladali ešte ako Spoločenstvo uhlia a ocele prevažne kresťanskí politici. Adenauer, De Gasperi, Schuman, Monet. Vypálilo to však inak. Čo charakterizuje mentálny svet EÚ dnes? EÚ odmieta v ústave zmienku o Bohu a kresťanstve, takže o nejakom povedomí európskej histórie ťažko hovoriť.

Pravdu o EÚ najviac vypovedajú niektoré epizódy. V roku 2006 sa predsedníckou krajinou EÚ stalo Rakúsko. Koncom roka začala v krajine bilbordová kampaň spoluflnancovaná rakúskou vládou na spropagovanie rakúskeho predsedníctva v EÚ. Na jednom z bilbordov74 boli zobrazení George W. Bush, Jacques Chirac a Alžbeta II. v sexuálnych polohách.

V roku 2007 Európska komisia financovala reklamný spot na podporu európskeho filmu. Trištvrteminútový spot s názvom „Film lovers will love this”, na ktorý si bolo možné kliknúť i na stránkach Barrosovej Európskej komisie, zobrazuje v niekoľko sekundových intervaloch 18 kopulujúcich párov. Pochopiteľne, nechýbali ani páry osôb rovnakého pohlavia. Pre Komisiu také čosi nie je škandál. Škandálom by bolo, keby tam chýbali tie páry rovnakého pohlavia. Na portáli Youtube je pri tomto spote upozornenie, že by si ho mali pozrieť iba osoby staršie ako osemnásť rokov. Nie je známe, či také upozornenie bolo i na stránkach Európskej komisie. Európska komisia ako producent soft sexfilmov, to tu ešte nebolo.

Koncom roka 2010 nechala Komisia vytlačiť tri milióny kalendárov na rok 2011, v ktorých chýbalo vyznačenie kresťanských sviatkov. Pamätníci si pamätajú, že komunisti silou mocou robili z Vianoc a z Veľkej noci sviatky zimy a sviatky jari, ale vymazať ich z kalendára si netrúfli.

Z týchto epizód vychádza Európska únia ako pubertálny mladík, ktorý sa v škole až tak veľmi neučí, ale zato stále myslí na sex. Tragédiou je, keď je ten pubertiak už po päťdesiatke.

Podobný obraz ako v prípade EÚ by sme dostali pri analyzovaní postojov Rady Európy.

Lenže revolúcia neovládla iba Európu. Jej ambície sú väčšie ako glóbus. A už ten glóbus obopína celý. Nenápadne asi pred dvoma desaťročiami vstúpila na pôdu Organizácie Spojených národov.

Do dokumentov OSN, prijímaných na hlavných medzinárodných konferenciách revolúcia nepresadila brutálny jazyk, aký sa jej podarilo vnútiť všetkým napríklad na pôde EÚ. Avšak presadila jazyk „rodovej” ideológie a pojem „reprodukčného zdravia”.

Čo je reprodukčné zdravie? Slovenský demograf Karol Pastor poznamenal v roku 2006, že je to predovšetkým nový pojem v politike, ktorý už bol navrhnutý tak, aby niečo zastieral a manipuloval, nie aby objasnil75. Keďže podľa definície z medzinárodnej konferencie OSN v Káhire v roku 1994 je reprodukčné zdravie „stav úplnej telesnej, duševnej a sociálnej pohody, a nielen neprítomnosť ochorenia alebo poškodenia”, Pastor poznamenáva: „Niekto potrebuje na úplnú telesnú, duševnú a sociálnu pohodu denne novú a hygienicky neškodnú prostitútku. Niekto k reprodukčnému zdraviu potrebuje umelý potrat.… Prosím nepohoršujte sa, ale treba zdôrazniť, že celkom určite existujú ľudia, ktorí tvrdia, že práve toto je reprodukčné zdravie, a teda že majú na to právo a, štát, staraj sa.”

Ďalšie roky mali potvrdiť, že mal pravdu, a že takí ľudia majú dokonca prevahu.

Pojem rodovej ideológie ako presvedčenia o zameniteľnosti úloh mužov a žien takmer vo všetkom sa podarilo presadiť do základných dokumentov hlavných medzinárodných konferencií OSN v Káhire78 v roku 1994 a v Pekingu77 v roku 1995. Koncom 90. rokov katolícky filozof a kňaz Michel Schooyans upozornil na to, že myšlienky Marxa a Engelsa z polovice 19. storočia, hovoriace o triednom boji pohlaví a oslobodení ženy z tohto triedneho útlaku zo strany muža, ožívajú na rozhraní druhého a tretieho tisícročia práve presadzovaním rodovej ideológie na pôde nadnárodných inštitúcií, a to najmä OSN. Hovorí o tom v knihe Evanjelium. Ako čeliť svetu v rozvrate?, ktorá vyšla v roku 1998 a nedávno sa dočkala i slovenského vydania78.

V rozhovore79 v roku 2002 sformuloval Schooyans tieto názory ešte tvrdším jazykom:

V tomto novom tisícročí sú stále presadzované dva základné ciele komunizmu: deštrukcia národných štátov a pravej idey rodiny. Hovorme najprv o myšlienke svetovej vlády.… Som znepokojený tým, že OSN sa vyvíja týmto smerom a že jej agentúry nadobúdajú črty ministerstiev svetového Štátu… Komunistická ideológia prežila kolaps komunistických režimov a verím, že plán vládnuť svetu cestou OSN zdedil veľa čŕt Komunistickej internacionály… Jedným z príznakov je takzvaná „ rodová “ otázka, ktorá je v OSN momentálne veľmi v obľube. Rodová otázka má viacero koreňov, ale jeden z nich je určite marxistický. Marxov spolupracovník Friedrich Engels vypracoval teóriu vzťahov muža a ženy ako prototypu konfliktných vzťahov triedneho boja. Marx zdôrazňoval boj medzi pánom a otrokom, kapitalistom a robotníkom. Na druhej strane Engels videl monogamné manželstvo ako príklad útlaku žien zo strany mužov. Podľa neho by revolúcia mala začať zrušením rodiny.”

Sú Schooyansove názory príliš radikálne? Ale Michel Schooyans nie je žiadny radikál. Je členom Pontifikálnej Akadémie pre sociálne otázky a príhovor k jeho zmienenej knihe napísal kardinál Joseph Ratzinger.

A od roku 2000 vývoj riadne pokročil.

V Kanade pôsobí skupina kresťanských nadšencov, ktorí už viac ako desaťročie mapujú zápas medzi kultúrou života a kultúrou smrti na celom svete na svojej internetovej stránke Life Site News. Na stránke sa ročne objavia tisíce správ. Pozrime sa teda na Life Site News, čo je nové na pôde OSN za posledné mesiace.

 

10. marec 2011 – Európska únia sa snaží presadiť v Rade OSN pre ľudské práva princíp nediskriminácie na základe sexuálnej orientácie80.

 

25. február 2011 – Vatikánska delegácia OSN odsúdila politiku sociálneho inžinierstva, ktorú OSN vedie v Afrike presadzovaním „reprodukčného zdravia”81. Vatikán protestoval najmä proti tzv. Maputskému protokolu, ktorý navrhuje právo na potrat.

 

21. január 2011 – kamerunská vláda sa hnevá na EÚ, lebo táto financuje homosexuálne skupiny v Kamerune82.

 

14. december 2010 – generálny tajomník OSN Pan Ki Mun propaguje nediskrimináciu na základe sexuálnej orientácie83. Okrem homosexuálov hovorí i o transsexuáloch.

 

10. december 2010 – začína sa spoločná kampaň UNAIDS a International Planned Parenthood Federation za dekriminalizáciu prenosu HIV na sexuálneho partnera84. Ak máte AIDS a nakazíte nič netušiaceho partnera, tak nemáte byť trestne stíhaní. UNAIDS je programová skupina, ktorej cieľom je okrem iného i brániť šíreniu AIDS.

 

25. november 2010 – koná sa konferencia OSN v Ghane, jej účastníci žiadajú legalizáciu potratov85.

 

Na malú ukážku toho, akým smerom sa OSN vybrala, by to mohlo stačiť.

Nasledujúce riadky sa nepíšu ľahko kresťanovi, ktorý bol v období sovietskeho komunizmu vďačný Spojeným štátom americkým, najmä ich niektorým republikánskym prezidentom ako Ronald Reagan za to, že tomuto komunizmu postavili hrádzu. Pri analýze globálneho rozmeru antropologickej revolúcie sa však nemožno vyhnúť úlohe, ktorú zohráva práve USA ako globálna superveľmoc.

V máji 2010 sa v Bratislave konala historická prvá gay-paráda, čiže pochod prívržencov homosexuálneho hnutia. Veľvyslanectvá mnohých európskych štátov a USA si považovali za povinnosť konanie tohto pochodu verejne podporiť. Podpora bola taká zjavná, že redaktor týždenníka Týždeň Jaroslav Daniška dal svojmu článku o tomto fenoméne názov „Pochod veľvyslancov”86. Najvýznamnejšia bola pochopiteľne podpora USA. Paradoxne, v USA nie je na federálnej úrovni zakotvená žiadna legislatíva podporujúca požiadavky homosexuálneho hnutia a za poslednú dekádu odmietali občania jednotlivých štátov USA v referendách manželstvo osôb rovnakého pohlavia ako na bežiacom páse.

Red Daniška podotkol tento fakt, americký chargé ď affaires Reith Eddins reagoval: „Je to ľudskoprávna agenda, ktorej sa vláda USA venuje. Máte absolútnu pravdu, že v USA nemáme uzákonené manželstvo gayov, ale keď sa pozriete na stanovisko prezidenta Obamu a vlády USA, podporujeme to.”87

Situácia sa navlas zopakovala v auguste 2011 v susednej Českej republike, keď zhruba tie isté krajiny podporili pražský Dúhový pochod. Ako sme videli u britských konzervatívcov, títo si dávajú internacionalizáciu a globalizácia homosexualizmu priamo do volebného programu.

Medzi depešami amerických diplomatov, zverejnenými na stránke Wikileaks, sa objavila správa z Poľska, ktorá označuje Katolícku cirkev v Poľsku za hlavný zdroj homofóbie v Poľsku.88 Diplomat, ktorý ju písal, sa správa ako globálny revolucionár. A samozrejme, nielen on, ale i adresát správy vo Washingtone.

Niekto by tomu tiež mohol povedať kultúrny imperializmus.

V posledných tridsiatich rokoch platí, že za vlády prezidenta z Demokratickej strany sa USA menia na globálneho hráča globálnej antropologickej revolúcie.

V roku 1984 zaviedol prezident Reagan tzv. „Mexico City Policy”, politický princíp, že USA finančne nepodporujú organizácie, ktoré na medzinárodnom poli podporujú potraty. Bili Clinton túto politiku zrušil. Keď sa v roku 2000 stal prezidentom George W. Bush, jedným z jeho prvých krokov bolo obnovenie „Mexico City Policy”. Barack Obama ju v roku 2009 opäť zrušil a americké financovanie globálnej kultúry smrti sa opäť rozbehlo. Aj v jeho prípade to bolo jedno z prvých rozhodnutí v úrade89.

V čase písania týchto riadkov vedú republikáni v americkom Kongrese pod vedením Johna Boehnera boj za ukončenie štátneho financovania domácej odnože Planned Parenthood. Vďaka Obamovi a demokratom však americké doláre naďalej prúdia do celého sveta. Tu na podporu potratov financovaním90 organizácie International Planned Parenthood Federation, tam na šírenie kondómov91 v Peru, inde na sterilizáciu92 mužov v africkej Rwande.

Barack Obama a Hilary Clintonová však budú Planned Parenthood podporovať zo všetkých síl. „Vieme, že dielo Margarét Sangerovej doma i vo svete ešte nie je zavŕšené,” povedala ministerka zahraničných vecí Clintonová v roku 2009 pri preberaní ceny od Planned Parenthood.

Nedávno zosnulý americký katolícky komentátor Joe Sobran používal na sklonku Clintonovej vlády na označenie všetkých pokrokárov, komunistov, socialistov a ľavicových liberálov metaforu Úľa. Pre všetky včeličky z tohto úľa celé desaťročia Včeľou kráľovnou bola Moskva. Úľ, okrem komunistov, sa neriadil centralizovanými príkazmi, ale napriek tomu bzučal desaťročia spoločným jazykom.

Včelia kráľovná skapala v roku 1989. O desať rokov neskôr Joseph Sobran napísal:

„Kedysi som pochyboval, že Úľ dokáže prežiť bez Sovietskeho zväzu. Mýlil som sa. Bili a Hilary Clintonovci dokázali vrátiť Úľu život a energiu… Podporou potratov a homosexuálnych práv urobili zo sexuálnej revolúcie agendu federálnej vlády. Úľ sa prispôsobil pádu socializmu prekvapujúco dobre. Zmierený s víťazstvom trhovej ekonomiky sústreďuje teraz svoju energiu proti konečnému cieľu: kresťanstvu. A má ideálneho frontmana v Clintonovi, ktorý s Bibliou v ruke vyznávajúc kresťanstvo ho svojím pôsobením podrýva. Počas studenej vojny bol Úľ protiamerický. Ale za Clintona sa stal proamerickým. Americká vlády nahradila Sovietsky zväz ako Včelia kráľovná, nástroj „pokroku” na celom svete. “93

Poznamenajme, že s frontmanmi ako Barack Obama a Hilary Clintonová si počína ešte lepšie.

Súčasťou globalizácie antropologickej revolúcie sú i medzinárodné mimovládne organizácie. Jednou z nich je i Amnesty International. Kedysi to bola výrazná pomoc v boji proti sovietskemu komunizmu. Keď v lete roku 1988 komunistický režim súdil Ivana Polanského, stál som v hlúčiku jeho podporovateľov vo vestibule budovy Krajského súdu na dnešnej Špitálskej ulici. Dožadovali sme sa vstupu na súdne pojednávanie a spolu s nami tam stál i zástupca Amnesty International, ktorého pozval do Bratislavy Ján Čarnogurský.

Dnes by sme si asi ťažko rozumeli. Amnesty International bojuje tiež za legálnosť potratov, lebo prístup k potratu považuje za ľudské právo. Je v tom paradox. Z hľadiska tejto ich dnešnej agendy boli predsa komunistické režimy podstatne skôr na tej „správnej strane” ako USA alebo krajiny západnej Európy.

A napokon z našich úvah nemožno vynechať ani niektorých jednotlivcov so štatútom celebrít, ktorí svojím finančným a mediálnym vplyvom predstavujú faktor globálneho rozmeru. Menujme aspoň mená George Soros, Bill Gates, Ted Turner. Obyčajne sú označovaní za „filantropov”.

Finančník George Soros roky financuje propotratové organizácie. Nedávno ho obvinil peruánsky kardinál Juan Luis Cipriani, že presadzuje svoju propotratovú a homosexuálnu politiku i v Peru94.

Ted Turner je zakladateľom televíznej stanice CNN. Je podporovateľom potratov a ich odporcov nazýva šaškami. O čínskej komunistickej politike jedného dieťaťa hovorí, že by ju potreboval celý svet. Od takýchto výrokov ho neodrádza ani fakt, že Čína túto politiku presadzuje i násilnými potratmi vykonanými proti vôli rodičov nenarodeného dieťaťa. „Máme na Zemi príliš veľa ľudí, a preto je tu globálne otepľovanie,” hovorí Turner95. A následkom globálneho otepľovania bude podľa neho kanibalizmus.

Ted Turner a jeho bývalá manželka Jane Fondová sú spojovacím článkom vari medzi všetkými zmutovanými včeličkami z progresivistického Úľa. Ona známa pod prezývkou „Hanoi Jane” pre svoju podporu vietnamskému komunistickému lídrovi Ho Či Minovi, ale tiež ako sexsymbol Barbarella z rovnomenného filmu z roku 196896V. On, mediálny magnát, sympatizujúci s Fidelom Castrom a sovietskym komunizmom, organizujúci v roku 1986 Hry dobrej vôle s účasťou amerických i sovietskych športovcov potom, čo Sovieti bojkotovali Olympijské hry v Los Angeles v roku 1984. Televízia v komunistickom Československu v roku 1984 samozrejme neprinášala prenos z olympijských súťaží, ale prenosy z Turnerových hier o dva roky prinášala rada. Dnes si Turner pochvaľuje čínsky režim a bojuje za depopuláciu planéty.

Bill Gates, zakladateľ Microsoftu, permanentne usídlený na najvyšších miestach v rebríčku najbohatších ľudí sveta, nie je taký jednoznačný prípad. V porovnaní s predchádzajúcimi menami má konzervatívnejší imidž, ale i v jeho prípade sa objavujú správy o finančnej podpore propotratovým organizáciám97. Túto podporu údajne tlmí Gatesova žena Melinda, ktorá je pro-life katolíčkou98.

V každom prípade sa však Bill Gates stal najvýraznejším príkladom súčasného neomaltuziánskeho „filantrokapitalizmu”, ktorého hlavnou agendou je depopulácia planéty. Zasadzuje sa za zriadenie celosvetového registra obyvateľov a s plánmi depopulácie úzko súvisí jeho podpora myšlienke vakcinácie obyvateľstva. Nedávno okolo celej planéty prebehol jeho výrok o tom, že úspech vakcinácie bude znamenať i zníženie počtu ľudí na Zemi. Bill Gates svoj výrok vysvetľuje tak, že zníženie detskej úmrtnosti ako výsledok úspešnej vakcinácie bude mať za následok zníženie pôrodnosti.

Vráťme sa ešte naposledy k Schooyansovým obavám zo svetovej vlády.

R svetovej vláde sme ešte stále skôr ďaleko ako blízko. Keďže nie sme fatalisti, nemyslíme si, že vznik svetovej vlády je nevyhnutnosťou. Z vyššie uvedeného však vyplýva, že vznikla už jej ideológia. Ak by teda svetová vláda predsa len vznikla, vieme už teraz, aká bude. Schooyans to pomenováva. Bude to vláda nie hierarchicky vertikálne usporiadaná, ale skôr so sieťovou štruktúrou. Jej prvkami budú ľudia, ktorí sa budú spájať a vykonávať podobné činnosti na základe tichého vzájomného súhlasu. Tak ako to popísala priateľka Teda Turnera Marilyn Fergusonová vo svojom bestselleri Sprisahanie Vodnára v roku 1980.

Bude vyznávať totálne oslobodenie človeka od Boha, blízka filozofii „New Age”. Bude „holistická”, čiže bude sa zaoberať ľudstvom, spoločnosťou i zemeguľou ako celkom, v ktorom sa jednotlivec bude strácať.

Bude aj trochu „gnostická”, čiže jej významní členovia budú sami seba považovať za tých, ktorí vedia, na rozdiel od väčšiny tých, ktorí nevedia.

Preto bude aj nevídane pyšná.

Bude vnútorne rozporuplná, ale bude mať pevný tmel, ktorým bude odpor voči starým poriadkom. A kto reprezentuje tie staré poriadky?

Staré poriadky reprezentuje kresťanstvo. Práve kresťanstvo považuje revolúcia za svojho nepriateľa.

Samozrejme, že nepôjde proti kresťanstvu krvavo.

Nebojte sa, bude to najprv nežné prenasledovanie. Ale bude to prenasledovanie.

Levy už prichádzajú.

 

 

 

POZNÁMKY

1 Elton John becomes the father of Christmas baby. http://uk.reuters.com/article/ idUKTRE6BR07020101228.

2 Buy a ticket. You could win a baby! Fury over lottery with £25,000 PťF prize. Mail Online, 7th July2011. http://www.dailymail.co.uk/news/article-2011676/IVF-lottery–launching-Britain-Win-baby-buying-20-ticket.html.

3 BUCHANAN, Patrick J.: Smrt Západu. Praha: Mladá Fronta, 2004. s. 84.

4 Tamže.

5 Out-of.wedlock birthrates are soaring. New York Times. http://www.nytimes. com/2009/05/ 13/health/ 13mothers.html.

6 Share of births out of wedlock and teenage births. OECD Family Database. http://www. oecd.org/dataoecd/38/6/40278615.pdf.

7 Marriage and divorce rates. QECD Family Database. http://www.oecd.org/ dataoecd/4/ 19/40321815.pdf.

8 Obama recalls Roe v. Wade, backs abortion rights. USA Today. http://content.usatoday. com/communities/theoval/post/2011/01/obama-recalls-roe-vs-wade-backs-abortion-rights/1.

9 Doctor accused of killing seven babies with scissors after they were born alive in „House of horrors” abortion clinic. Mail Online, http://www.dailymail.co.uk/news/ article-1348632/Philadelphia-abortion-doctor-Dr-Kermit-Gosnell-facing-counts-murder. html.

10 Abortionist brutally murdered „hundreds” of living newborns: clinic worker. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/abortionist-brutally-murdered-hundreds-of–Iiving-newborns-cli n i c-worker.

11 Tamže.

12 Obama voted to protect abortionists like „house of horrors” Gosnell. http://www. lifesitenews.com/news/obama-voted-to-protect-abortionists-like-house-of-horrors–gosnell.

13 Human Sexuality – What Children Need to Know and When. http://www. plannedparenthood.org/parents/human-sexuality-what-children-need-know-when-they–need-know-it-4421.htm.

14 Von der Leyen stoppt umstrittene Aufklärungbroschure. http://www.spiegel.de/politik/ deutschland/0,1518,497527,00.html.

15 Erklärung des Bundesvorstandes der Humanistischen Union zur Sexualstrafrecht. http://www.humanistische-union.de/fileadmin/hu_upload/media/mitt/ Mitteilungenl71.pdf.

16 Sexualität zwischen Kindern und Erwachsenen. http://www.ahs-online.de/wb/pages/ veroeffentlichungen/sexualitaet-zwischen-kind-und-erwachsenen.php.

17 Alien Ginsberg. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Allen_Ginsberg.

18 Alien Ginsberg: America, http://www.writing.upenn.edu/~afllreis/88/america.html.

19 Harry Hay. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Harry_Hay.

20 Jeffrey Lord: When Nancy Met Harry. The American Spectator. http://spectator.org/ archives/2006/10/05/when-nancy-met-harry.

21 Tamže.

22 Mark Tapscott: Obama appointee lauded NAMBLA figúre. The Examiner. http:// washingtonexaminer.com/blogs/beltway-confidential/obama-appointee-lauded–nambla-figure.

23V Hope Along the Wind: The Life of Harry Hay trailer, http://www.youtube.com/ watch~v=mzielJYQiwY.

24 ‚Evil‘: Attendees at prominent pro-pedophilia conference horrified by sessions. Life Site News, Aug 23, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/evil-attendees-at–prominent-pedophilia-conference-horrified-by-sessions/.

25 Far too much, far too young: Outrage over shocking images of the 10-YEAR 0LD model who has graced the pages of Vogue. Mail Online, 10 August 2011.. http://www.dailymail.co.uk/femail/article-2022305/Thylane-Lena-Rose-Blondeau–Shocking-images-10-YEAR-OLD-Vogue-model.html.

26 UK s Prime minister launches new approach to prevent „sexualization of children”. Youtube. http://wwwyoutube.com/watch? v=10TWkfYmXOw.

27V Planned Parenthood caught on tape aiding underage sex ring. http://www.lifesitenews.

com/news/planned-parenthood-caught-on-tape-aiding-underage-sex-ring. 28 Edward Brongersma. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Edward_Brongersma.

29 Tamže.

30 Tamže.

31 Hitler’s Euthanasia Decree. http://www.euthanasia.com/hitlerletter.html. 32VIch klage an (I accuse) 1941. http://www.youtube.com/watch? v=hdjIHaOgZgU. 33 Vorbehaltsfllm. http://de.wikipedia.org/wiki/Vorbehaltsfllm.

34VMillion Dollar Baby Movie Trailer, http://www.youtube.com/ watch? v=irDGknOu0uY&feature=related.

35 Liste der am hôchsten prädikatisierten NS-Spielfilme. http://de.wikipedia.org/wiki/ Liste_der_am_hôchsten_prädikatisierten_NS-Spielfilme.

36 Ich klage an (1941). http://de.wikipedia.org/wiki/lch_klage_an_ (1941).

37 Henry Friedlander: The Origins of Nazi Genocíde. From Euthanasia to The Final Solution. University of North Carolina Press 1995.

38 The doctor who prescribed suicide: Was the Dutch psychiatrist Dr. Boudewijn Chabot right to help a sane, healthy woman to take her own life? The Independent. 30. jún 1994.

39 Groningen Protocol. http://en.wikipedia.org/wiki/Groningen_Protocol.

40 Action T4. http://en.wikipedia.org/wiki/Action_T4.

41 Sharp Growth in Dutch Euthanasia Deaths. Life Site News. http://www.lifesitenews. com/news/archive/ldn/2010/jun/10061607.

42 Dutch Study Shows Patients Requesting Euthanasia Likely Depressed. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2006/jan/06011607.

43 Belgium euthanasia: Study finds that nearly half of all euthanasia deaths unreported. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/blog/belgium-euthanasia-study-finds-that–nearly-half-of-all-euthanasia-deaths-un.

44 Holland proposes giving over-70s the right to die if „they consider their lives complete”. Mail Online, 10th March, 2010. http://www.dailymail.co.uk/news/worldnews/ articleT256670/Holland-proposes-giving-70s-consider-lives-complete-rights-die.html.

45 Jane Gross: How I help my mom to die. Mail Online, 4th August 2011.

46 Elderly patients dying of thirst: Doctors forced to prescribe drinking water to keep the old alive, reveals the devastating report on hospital care. Mail Online 27th May 2011.

47 They asked me why would 1 want to live. The Irish Times, April 12, 2011. http://www. irishtimes.com/newspaper/health/20H/0412/1224294468194.html.

48 70 % of disabled fear pressure to die if assisted suicide legalized: UK poli. Life Site News, May 13, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/70-of-disabled-fear-pressure-to–d i e-if-assisted-sui cide-lega I i zed-uk-po 11.

49 Pro-life billboard banned in Austrália, and euthanasia ad ok. Life Site News, May 2, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/pro-life-billboard-banned-in-australia-but–euthanasia-ad-ok.

50 Vláda chce narušiť novelu o potratoch. Babetko.rodinka.sk. http://babetko.rodinka.sk/ index.php? id=vlada-novela-potraty.

51 KDS: Žena má byť informovaná, že antikoncepcia môže spôsobiť potrat. SME. http:// www.sme.sk/c/5196452/kds-zena-ma-byt-informovana-ze-antikoncepcia-moze-sposobit–potrat.html.

52 Juraj Rušnierik: Štátny úradník s výhradami. Týždeň, http://www.tyzden.sk/nazivo–doma/statny-uradnik-s-vyh radami.html.

53 Gynekologové mají tehotným ženám doporučovat potrat. Res Claritatis. http://www.res. claritatis.cz/zpravy/evropa/gynekologove-maji-tehotnym-doporucovat-potrat/4518? SSID =e984l3ff33f510l8097b4e£.

54 Michel Schooyans: The pitfalls of compassion. http://www.lifesitenews.com/ldn/2010_ docs/Compassion.pdf.

55 Taki Theodoracopulos: You Can’t Wax Lyrically About Brazilian Waxing. Taki’s Magazíne, http://takimag.com/article/you_cant_wax_lyrically_about_brazilian_ waxing.

56 Engel vs. Vitale. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Engel_v._Vitale.

57 Madalyn Murray O’Hair. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Madalyn_ Murray_0’Hair.

58 William J. Murray. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/William_J._Murray. 59VGodless in America: Madalyn Murray O’Hair. http://www.youtube.com/

watch? v=U8o8I8kLYSA. 60 Roe vs. Wade. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Roe_v._Wade. 61V Jane Roe’s prolife commercial. http://www.youtube.com/watch? v=T_MUUvcvjEg. 62 Texas vs. Johnson. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Texas_v._Johnson. 65 California Proposition 8. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/California_

Proposition_8_ (2008).

64 Tysiac v. Poland. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Tysiac_v_Poland.

65 Polish Court Upholds Verdict against Catholic Magazíne for Calling Abortion „Killing”. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/polish-court-upholds-verdict–against-catholic-magazine-for-calling-abortion.

66 European Court rules against Portugal in abortion boat case. Christian today, february 6, 2009. http://www.christiantoday.com/article/european.court.rules.against. portugal.in.abortion.boat.case/22459.htm.

67 EU court backs Germán gay man ‚s pension claim. BBC News, 10 May 2011. http:// www.bbc.co.uk/news/world-europe-15552986.

68 „Schools need to teach about orgasms” says US teachers union to UN. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/school_need_to_teach_about_orgasms_says_us_ teachers_union_to_un.

69VDana – All kinds of Everything. http://www.youtube.com/watch? v=yOnvZtlktZw.

70 Report on sexual and reproductive health and rights. European Parliamant. http://www.europarl.europa.eu/sidesSearch/search. do? type=REPORT&language=EN&term=5&author=1938.

71 European Parliament resolution oti women and fundamentalism. 15 March 2002. Strasbourg.

72 Europoslanci bránia homosexuálov. SME, 19.1.2009. http://www.sme.Sk/c/4268970/ europoslanci-brania-homosexualov.html.

75 MEPs urge Lithuanian parliament to reject anti-gay law. European parliament. http:// www.europarl.europa.eu/en/pressroom/content/20110119IPR11946/html/MEPs-urge–Lithuanian-parliament-to-reject-anti-gay-law.

74 Artists remove Austria sex poster. BBC. http://news.bbc.co.Uk/2/hi/europe/4568012.stm.

75 Karol Pastor: Reprodukčné zdravie – nový pojem v politike. Impulz – revue pre modernú katolícku kultúru, 1, 2006. http://www.impulzrevue.sk/article.php?95.

76 Programme of Action of the United Nations International Conference on Population and Development. http://www.iisd.ca/Cairo/program/pOOOOO.html.

77 Beijing Declaration and Platform for Action. http://www.un.org/esa/gopher-data/ conf/ fwcw/ off/ a-20.en.

78 Michel Schooyans: Evanjelium. Ako čeliť svetu v rozvrate? Inštitút Leva XIII. 2010.

79 „We must resist”. Inside the Vatican/October 2000. http://perso.infonie.be/le.feu/ms/ divag/ resag.htm.

80 „Sexual orientation” battle returns to UN Human Rights Council. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/sexual-orientation-battle-returns-to-un-human–rights-council.

81 Holý See Combats Radical Agenda During Commision on Social Development. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/holy-see-combats-radical-agenda-during–commission-on-social-development.

82 EU sparks outrage by financing homosexualist groups in Cameroon. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/european-union-sparks-outrage-by-tinancing–homosexualist-organisations.

83 UN head calls for more respect for gay, transgender „rights”. Life Site News. http:// www.lifesitenews.com/news/un-head-calls-for-more-respect-for-gay-transgender-rights.

84 UN and Planned Parenthood seek to decriminalize willful HIV infection. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/un-and-planned-parenthood-sponsor-campaign-to–decriminalize-willful-hiv-inf.

85 UN Partners With NGOs to Push Abortion in Africa. Life Site News. http://www. lifesitenews.com/news/un-partners-with-ngos-to-push-abortion-in-africa.

86 Jaroslav Daniška: Pochod veľvyslancov. Týždeň 19/2010. http://www.tyzden.sk/ casopis/2010/19/pochod-velvyslancov.html.

87 Tamže.

88 Leaked cables: Obama admin called Catholic church source of spreading ‚homophobia‘ in Poland. Life Site News, Sep 07, 2011. http://www.lifesitenews.com/ news/leaked-us-cables-long-road-ahead-for-gay-rights-in-poland-thanks-to-catho.

89 Obama Overturns „Mexico City Policy” Implemented by Reagan. ABC News, Jan. 23,

2009. http://abcnews.go.com/Politics/International/story? id=67l6958&page=1.

90 International Planned Parenthood Federation. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/ wiki/International_Planned_Parenthood_Federation.

91 Obama administration flooding Peru with millions of condoms. Life Site News, 18. 11.

2010. http://www.lifesitenews.com/news/obama-administration-flooding-peru-withmillions-of-condoms.

92 US taxpayer Money to fund Rwanda campaign to sterilize 700 000 men. Life Site News, 11. 2. 2011. http://www.lifesitenews.com/news/rwanda-to-launch-campaign-to–sterilize-700000-men.

93 Joseph Sobran: The Growth of the Hive. Sobran’s. The Real News of the Month, júl 1999. http://www.sobran.com/hive/growth.shtml.

94 Cardinal accuses U.S., George Soros, of imposing abortion „agenda” on Peru. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/cardinal-accuses-us-george-soros-of-imposing-abortion-agenda-on-peru/.

95VTed Turner on Overpopulation. http://www.youtube.com/

watch? v=KMdOmGlKDEw&feature=related. 96VBarbarella trailer. http://www.youtube.com/watch? v=SsPkQt2H4YQ.

97 Bill Gates‘ Planned-Parenthood-President Dad Inspired Pro-Abort Funding. Life Site News, May 09, 2003. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2003/ may/03050902.

98 Bill Gates. Conservapedia. http://www.conservapedia.eom/Bill_Gates#cite_note-3.


VI. KAPITOLA

 

Levy prichádzajú

 

 

Organizované náboženstvá treba zakázať.”

sir Elton John, november 2006

 

 

R – slovo

„Ak mená nie sú správne, jazyk nie je v súlade s pravdou o veciach.”

Konfucius

 

V októbri 2010 vtrhli do kresťanského kostola v Bagdade moslimskí teroristi a rozpútali masakru, výsledkom ktorej bolo 58 mŕtvych, vrátane dvoch kňazov. Od roku 2006 bolo v Iraku zabitých tisíce kresťanov a státisíce ich utieklo pred násilím zo svojich príbytkov do iných končín Iraku alebo do Sýrie, Libanonu, Jordánska a do Európy. Miliónová kresťanská komunita sa scvrkla na polovicu.

Na Vianoce zabíjali moslimovia po desiatkach v Nigérii. Na Nový rok 2011 zabili 23 koptských kresťanov v egyptskej Alexandrii a stovku zranili. Zomreli počas bohoslužieb po bombovom útoku. Vzápätí iránska vláda zatkla desiatky kresťanov, lebo vykonávali misijnú činnosť. V Pakistane bola odsúdená na trest smrti matka štyroch detí Asia Bibiová z dediny neďaleko Láhauru. Najprv sa jej susedky moslimky nechceli napiť z vody, ktorú Asia priniesla, lebo z rúk kresťanky je voda nečistá. Potom sa strhla medzi nimi polemika, v ktorej Asia položila susedke otázky: „Za mňa Pán Ježiš položil život. Čo urobil pre teba Mohamed?” V dnešnom Pakistane to stačí na trest smrti za rúhanie. Jediného kresťanského ministra v pakistanskej vláde, rímskeho katolíka Šahbaza Bhattího, ktorý sa Asie Bibiovej zastal, zastrelili vrahovia vo februári. V Egypte pokračuje zabíjanie kresťanov a v marci 2011 prichádzajú správy o zabíjaní kresťanov a pálení kresťanských kostolov v západnej Etiópii.

Nie, neudávame tieto fakty preto, lebo by sme chceli analyzovať postavenie kresťanov v treťom svete. Ide nám o ich nové postavenie v Európe.

V Európe sa začali objavovať prvé signály solidarity s prenasledovanými kresťanmi. Verejné zhromaždenia na ich podporu sa konali vo Viedni, Bratislave, Prahe. Bolo otázkou času, kedy bude nútená vyjadriť sa k problému Európska únia. Tá Európska únia, ktorá kvôli viere v roku 2004 zlikvidovala kresťana Buttiglioneho. Samozrejme, len politicky.

51. februára 2011 sa zišla Rada ministrov zahraničných vecí krajín EÚ. Netreba zdôrazňovať, že títo ministri sú obyčajne deťmi antropologickej kultúrnej revolúcie. Rada ministrov sa zaoberala i návrhom vyhlásenia na podporu prenasledovaných kresťanov. Taliansko už predtým žiadalo, aby sa Rada ministrov vyhlásením zastala kresťanov. Ministerka zahraničných vecí EÚ Catherine Ashtonová bola poverená, aby na toto zasadnutie Rady predložila návrh takého vyhlásenia.

S pani barónkou Ashtonovou som sa stretával na zasadnutiach Rady ministrov vnútra a spravodlivosti v rokoch 2004 a 2005, keď bola zástupkyňou britského ministra vnútra. Raz sme pri večeri viedli príjemnú konverzáciu. Bolo to už po kauze Buttiglione a zmienil som sa, že podľa môjho názoru v EÚ dochádza k zvýšenému nepriateľstvu ku kresťanom. „Oh, no…” mierne zaprotestovala s úsmevom.

Catherine Ashtonová1 je dlhoročnou političkou britskej Labouristickej strany. Začiatkom osemdesiatych rokov bola funkcionárkou „Campaign for Nuclear Disarmament”2 (CND), britskej mimovládnej organizácie, ktorá sa desaťročia snažila o jednostranné nukleárne odzbrojenie Veľkej Británie bez ohľadu na to, či dôjde k odzbrojeniu v sovietskom tábore. Známym sa stal grafický symbol CND, kruh a v ňom trojzubec obrátený hrotmi nadol, z ktorého sa stal univerzálny symbol mieru.

Barónka Ashtonová zadanie od Rady ministrov splnila a na zasadnutie Rady predložila návrh požadovaného vyhlásenia. V návrhu vyhlásenia sa uvádzali iba všeobecné formulácie a vôbec sa v ňom nevyskytovalo slovo „kresťania”3.

Podľa Catherine Ashtonovej by bolo nekorektné spomínať iba jedno náboženstvo. Taliansky minister zahraničných vecí Franco Frattini prezradil, že 15 krajín EÚ z 27 súhlasilo s tým, aby vyhlásenie bolo skutočným vyhlásením na podporu kresťanov, ktorí by mali byť priamo pomenovaní ako obete prenasledovania. Zástupcovia írska, Portugalska, Španielska a Luxemburska však boli proti4. Franco Frattini nešetril slovami kritiky a označil to za Čierny deň EÚ. „Deklarácia, ktorá by sa vyslovene nezmieňovala o kresťanoch, by bola nevierohodná. Toto je prejav extrémneho laicizmu, ktorý kazí meno Európy,” povedal.

Ministri sa rozišli bez toho, aby prijali akékoľvek vyhlásenie. Takmer v tých istých hodinách sa objavili správy o zavraždení jedenástich kresťanov, z toho i detí, v egyptskej obci Šarona v provincii Minya5. Ktovie, či si Franco Frattini spomenul na jeseň 2004, keď európska pravica prehodila cez palubu kresťana Buttiglioneho. Buttig-lioneho obetoval aj taliansky premiér Silvio Berlusconi. Buttiglione bol kandidátom jeho vlády a Taliansko patrí v EÚ k ťažším váham. Ale keď dravci z ľavice zaútočili na Buttiglioneho, Berlusconi ho nechal roztrhať. Buttiglioneho kandidatúru stiahol a namiesto neho navrhol nového kandidáta, ktorý jeho ponuku prijal. Bol to Franco Frattini.

Frattini sa stal na päť rokov eurokomisárom pre vnútro a spravodlivosť. Vlastne vďaka „extrémnemu laicizmu”.

Orgány Európskej únie zaujímajú ročne množstvo stanovísk k osobitným otázkam, či už je to zdravotnícka nerovnosť v EÚ alebo stav ľudských práv v Iráne. Vedia problém identifikovať, dať mu meno a navrhnúť také alebo onaké riešenie. Masívne prenasledovanie kresťanov, ktoré vidí každý, kto nemá klapky na očiach, však Rada ministrov EÚ, ktorá vzýva ľudské práva každý deň od svitu do mrku, však vôbec nedokázala pomenovať. Čím to je?

Deti revolúcie vidia svet očami revolúcie. Revolúcia má priniesť ľuďom oslobodenie od útlaku, priznať im práva. A kto ten útlak predstavuje? No predsa staré poriadky, k staré poriadky, to je predsa kresťanstvo. To sa síce obyčajne nehovorí na hlas, ale v radoch revolúcie sa tak myslí, a podľa toho i koná. Ako teda má zapadať do tohto videnia sveta skutočnosť, že na celom svete sú to práve kresťania, ktorí sú nie strojcami útlaku, ale obeťami útlaku? Veď kresťanstvo, to je ten útlak, ktorý má práve revolúcia odstrániť. Môže revolúcia priznať, že utláčatelia nie sú utláčateľmi, ale že sú vlastne utláčanýmiPYeru ťažko.

Preto slovo kresťania v spojení so slovom prenasledovaní neslobodno vysloviť. Je to K-slovo.

Keď sa v americkej žurnalistike píše o niektorých známych slovách, ktorých vyslovenie alebo napísanie sa v slušnej spoločnosti nepatrí pre jeho vulgárny, sexuálny, rasový alebo iný význam, tak sa napíše, že ide o „slovo na F” alebo „slovo na N”, čiže F-slovo, N-slovo.

Kresťania, ak sú prenasledovaní, sú „K-slovo”.

Ktoré hlavné médiá, televízie, denníky prinesú o tom informáciu? Žiadne. Veď nepíšu ani o tých zabíjaných kresťanoch, nieto že o tej ministerskej ľahostajnosti. Dočítate sa o tom na kresťanských internetových stránkach. Ministri sa stretli o pár týždňov znova a napokon prijali vyhlásenie. Bolo v ňom odsúdené menovite prenasledovanie kresťanov, ale boli v ňom spomenutí i moslimskí pútnici a iné nemenované náboženské menšiny. Moslimskí pútnici boli zrejme narážkou na špecifický úkaz, ktorým bol januárový teroristický samovražedný útok v irackej Karbale proti šiitským moslimským pútnikom a ktorého páchateľmi boli iní moslimovia.

Prenasledovanie kresťanov od severnej Afriky až po Indonéziu však nesmie mať svoje samostatné pomenovanie. Akékoľvek prenasledovanie môže mať svoje osobitné pomenovanie, ale nie toto.

V marci 2011 sa v Bratislave pred pamätníkom Sviečkovej manifestácie konalo protestné zhromaždenie za oslobodenie politických väzňov režimu Alexandra Lukašenka v Bielorusku. Každý to prijal s porozumením. Nikomu ani nezišlo na um, aby tvrdil, že neslobodno myslieť iba na Bielorusov, že treba sa zasadzovať za všetkých politických väzňov na celom svete. V prípade kresťanov je to inak.

V piatok 7. januára 2011 sa pred tým istým pamätníkom konalo zhromaždenie na podporu prenasledovaných kresťanov, ktoré zorganizovali Mladí konzervatívni demokrati Slovenska. Zhromaždenie bolo ohlasované najmä cez blogy, ktoré písali organizátori. Aj medzi príspevkami anonymných diskutérov pod týmito článkami sa objavili názory, že nemožno podporovať kresťanov osobitne, a že treba predsa podporovať kohokoľvek, kto je prenasledovaný. Tak akosi všetkých dohromady. Aby nemali meno. Dotyční by pokojne mohli byť ministrami zahraničných vecí v európskych štátoch. Včeličky v progresívnom Úli bzučia inštinktívne rovnako.

V roku 1973 viedol rebríčky hitparád hit „Crocodile rock”. Púšťali sme si ho z magnetofónových nahrávok nahratých z rakúskeho rozhlasu a v časopise Bravo sme pozerali na fotografie chlapíka, ktorý hit spieval. Nosil obrovské klaunovské okuliare, pestrofarebné oblečenie a smiešny cylinder. Istý Elton John.

Vtedy reprezentoval slobodu. O tretinu storočia neskôr, v roku 2006, vyhlásil, že všetky organizované náboženstvá treba zakázať6 a pripomenul nám časy, v ktorých sme žili a v ktorých naše náboženstvo síce nebolo celkom zakázané, ale kto ho vyznával, nesmel sa čudovať, že má problémy.

Revolúcia potrebuje svoju umeleckú avantgardu. Mala ju i revolúcia komunistická. Od tých dobrovoľných podporovateľov z čias, keď ešte nebola skompromitovaná, až po tých, ktorí vystupovali trebárs na Festivale politickej piesne v Martine.

Elton John je dobrovoľnou umeleckou avantgardou antropologickej revolúcie. Sir Elton v rozhovore dával najavo, že má problém s kresťanstvom kvôli tomu, čo kresťanstvo hlása v oblasti sexuálnej morálky. Rozporuplne hovorí, že nemá problém s učením Ježiša Rrista, on chce zakázať „organizované náboženstvo”. Organizované kresťanstvo v Európe, to sú kresťanské cirkvi, to je katolícka cirkev.

Aká je to Európa, v ktorej dnes žijeme? Európa, ktorá zobrala tento výrok na vedomie s úplným pokojom?

Ak sa nevinne odsúdený človek po rokoch dostane zo žalára na slobodu, slušným ľuďom pripadá trápne opäť ho nespravodlivo odsudzovať. V dobe po holokauste sa považuje za veľmi problematické vyjadrovať sa proti Židom. S hercom Melom Gibsonom sa bude jeho nevrlá poznámka pod vplyvom alkoholu ťahať už do smrti. Gibson svoju protižidovskú poznámku povedal v júli v tom istom roku 2006 potom, čo ho zatkla polícia. Po vlne kritiky sa Gibson verejne ospravedlnil.7

Od boľševickej revolúcie v roku 1917 komunistický režim zabil mnoho miliónov kresťanov, najmä v Rusku. Boli to najmä kresťanskí sedliaci, ktorých bolo treba zničiť vraždením, hladomorom a vysťahovaním na Sibír počas kolektivizácie. Reprezentovali starú kresťanskú Rus. Niet národa medzi Uralom a Labe, ktorý by nemal tisíce svojich kresťanských mučeníkov. Slováci mali umučeného biskupa Gojdiča, väznených biskupov Vojtaššáka, Buzalku, Hopká, Korca, stovky väznených a internovaných kňazov, rehoľníkov a rehoľníčky. Väznených laikov Rrčméryho, Jukla, Neuwirtha a zástupy ďalších. Popravených mladých idealistov ako Tunega, Púčik a Tesár a ďalších. Tisíce kresťanov, ktorým bola znemožnená kariéra v zamestnaní, lebo nechceli zúčtovať so svojím „organizovaným náboženstvom”. A tak ich mali aj Česi, Poliaci, Rusi, Chorváti, Maďari i každý národ vo východnej a strednej Európe. Bolo to storočie kresťanského utrpenia.

Nejaká zvláštna pieta zo strany Európy? Nie. Zdvihlo sa proti výroku Eltona Johna cunami kritického odporu? Bol donútený vziať slová späť a ospravedlniť sa? Povedať: prepáčte, mrzí ma to, to som naozaj prehnal…

Nie.

Jeho výrok bol vzatý na vedomie v pokoji. Elton John je v pohode. V Európe nie je „organizované náboženstvo” zakazované. Ale tá myšlienka nie je neprijateľná, nie je neakceptovateľná. Nevylučuje vás to zo slušnej spoločnosti. Tá myšlienka je tak akosi politicky korektná.

Keď sme vchádzali z komunizmu „do Európy”, chápali sme, že až tak veľmi kresťanská nie je. Domnievali sme sa, že narazíme zrejme na ľahostajnosť voči kresťanstvu. Ale v tom sme sa mýlili. Okrem ľahostajnosti je tam i narastajúce nepriateľstvo.

V roku 1973 nakrútil režisér Robin Hardy horor The Wicker Man. Film spočiatku nebol úspešný, ale dnes už má status kultového diela. Policajný seržant Neil Howie (Edward Woodward) prichádza do mestečka na malom ostrove pri britských brehoch, aby vyšetril zmiznutie dievčaťa. Neformálnym vodcom ostrovnej komunity je lord Summerisle (Christopher Lee). Howie si všíma voľnejšiu sexuálnu morálku ostrovanov. Howie je kresťan a panic a svoje panictvo nehodlá stratiť pred svadbou. Zvádza ho Willow (Britt Eklandová), dcéra majiteľa hoteli, v ktorom býva, Howie však odolá. Stále viac naráža na podivné rituály ostrovanov, až napokon film dospeje do desivého finále. Vysvitne, že lord Summerisle priviedol celé ostrovné spoločenstvo k odpadnutiu od kresťanstva a k návratu k pohanskému náboženstvu predkov. Zmiznutie dievčaťa bolo iba predstierané a poslúžilo na vlákanie Howieho do pasce. Ostrovania Howieho zajmú a obetujú ho božstvám. Privedú ho na breh mora a zavrú ho do monštruóznej prútenej klietky v tvare mužskej postavy. Klietku zapália, Howie v bolestiach zhorí, ostrovania pod Summerislovým vedením šťastne tancujú a spievajú.8V

Christopher Lee, Saruman z Pána prsteňov, považoval tento film za jeden zo svojich najlepších a hral v ňom bez nároku na honorár. Pieseň, ktorú spieva Willow pri zvádzaní Howieho, patrí k najkrajším ľúbostným filmovým piesňam.9V Film je v niečom prorocký. Jeho tvorcovia správne pochopili, že budúce odpadnutie od kresťanstva, sprevádzané najmä odmietnutím biblickej sexuálnej morálky, povedie k prenasledovaniui kresťanov. V zásade správne pochopili aj to, že ak ľudia prestanú veriť v Boha Starého a Nového zákona, neznamená to, že nebudú veriť v nič. Naopak, môžu začať veriť v hocičo. To už hovoril múdry Chesterton.

Na koho strane vlastne stoja tvorcovia filmu? Nie je to úplne zrejmé, ale skôr sú proti Howiemu. Tento policajt, ktorý nikomu neubližuje a len si plní svoju povinnosť, je akýsi upätý. Willow v podaní Britt Eklandovej, ktorá bola „Bond girl” v jednej z bondoviek, stojí za hriech. V jej piesni a tanci je ukrytá všetka nežná erotická mágia, ktorou vie žena pôsobiť na muža a Howie vo svojom utrápenom odmietaní pôsobí trochu smiešne. Pred smrťou statočne vyznáva Krista a recituje žalmy, ale tvorcovia mu úplné morálne víťazstvo nedoprajú. V posledných chvíľach života dusiaci sa Howie zvoláva na svojich trýzniteľov strašlivé kliatby, čiže nespráva sa ako kresťan.

V niečom sa film netriafa. Ak Summerisle a jeho ostrovania sa akýmsi spôsobom chcú hlásiť k síce predkresťanskej, ale predsa len tradícii, súčasná antropologická revolúcia je odmietaním tradície vôbec. Pre ostrovanov má Howieho panictvo zmysel, robí jeho obetu významnejšou. Antropologická revolúcia sa z panenstva smeje. A samozrejme nehrozí zabíjanie kresťanov, formy prenasledovania sú jemnejšie.

Ale zato sa toto prenasledovanie neobmedzuje na nejaký malý ostrov. Nájdeme ho hocikde v Európe a Amerike.

 

 

Staronové pro-choice:

Zapri Krista, alebo ťa vyrazíme!

„Chcú podporovatelia bratislavského pochodu gayov vytvoriť zoznam povolaní, v ktorých by kresťania nemali pracovať?”

blog Vladimíra Pálka, týždenník.týždeň, máj 2010

 

„Áno, presne to chceme. “ Peter Weisenbacher v diskusii pod blogom

 

Londýnčana Lilian Ladeleová pracovala ako sobášna úradníčka na miestnom úrade v časti Islington. Šestnásť rokov sobášila mužov so ženami. Tisíce rokov bol sobáš vždy medzi mužom a ženou. V roku 2005 presadila labouristická vlády Tonyho Blaira zákon o registrovanom partnerstve osôb rovnakého pohlavia. A tak mala Lilian Ladeleová zrazu „sobášiť” trebárs dvoch mužov.

Lenže ona to robiť nechcela, pretože to bolo proti jej svedomiu.

Situácia, v ktorej sa ocitla, odhaľuje lživosť hesiel o tom, že homosexualitu a homosexuálov treba tolerovať. Lživosť spočíva v tom, že oná tolerancia je v európsko-americkom priestore dávno existujúci stav. Cieľom revolúcie však je stav, v ktorom bude homosexuálny vzťah postavený na tú istú úroveň ako vzťah muža a ženy v manželstve. Keďže manželstvo je ešte stále premetom úcty, ktorú mu vzdáva i spoločnosť, revolúcia chce rovnaké uctievanie i pre homosexuálny vzťah. Teda keď revolúcia hovorí „Musíš tolerovať”, v skutočnosti má na mysli „Musíš zvelebovať”. A pravé meno tohto posolstva je tyrania. Nútiť ľudí, aby aktívne vyjadrili súhlas s homosexuálnym životným štýlom, so všetkým, čo k tomu patrí, a ešte pod hrozbou straty zamestnania, je totiž tyrania.

Prvý, kto sa v takejto situácii ocitne, je sobášny úradník. Väčšina ľudí v Európe nechce zasahovať dvom ľuďom do súkromia, má však problém s aktívnym podporovaním homosexuálneho spôsobu života. A to ani nemusia poznať štúdie odborníkov o tom, aký je tento spôsob života škodlivý z fyzickej a psychickej stránky.

Kresťanka Lilian Ladeleová sa spočiatku snažila vyhnúť „sobášeniu” osôb rovnakého pohlavia výmenou služieb so svojimi kolegami. Tým však konflikt iba oddialila. Napokon prišla chvíľa, keď sa musela Lilian dať do otvoreného zápasu so zamestnávateľom. Odmietla uzatvárať registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia a odvolala sa na svedomie a náboženskú slobodu.

Séria súdnych procesov sa začala v roku 2007. Na prvostupňovom súde Lilian v roku 2008 svoj spor vyhrala. Súd jej priznal právo uplatniť si výhradu vo svedomí. Labouristická poslankyňa parlamentu Diana Abbottová okamžite vyhlásila, že vláda by mala prijať zákon priamo zakazujúci štátnemu úradníkovi odvolať sa na výhradu vo svedomí z náboženských dôvodov.10 To napokon ani nebolo potrebné, lebo koncom roka 2009 na súde vyššieho stupňa Lilian Ladeleová svoj spor prehrala.liv Posledné slovo mal v roku 2010 britský Najvyšší súd, ktorý prehru Lillian Ladeleovej potvrdil. Podobne prišla v tej istej štvrti o miesto Theresa Daviesová.12

Pomaly akákoľvek menšina má právo na ochranu, len nie kresťania, ktorí urobili kedysi Britániu veľkou.

A nielen v Británii. Za oceánom, v americkom Massachussets v roku 2003 rozhodli súdy o zavedení manželstva osôb rovnakého pohlavia. V roku 2004 šéf legislatívy guvernéra Massachussets Mitta Romneyho upozornil všetkých sobášiacich zmierovacích sudcov, že sú povinní sobášiť aj páry rovnakého pohlavia, že výhrada vo svedomí sa nepripúšťa.13 Zmierovacia sudkyňa Linda Gray Kelleyová na to písomne podala rezignáciu. „Nemôžem konať podľa tohto zákona. Som viazaná zákonmi Boha a katolíckej cirkvi. Núti ma to odísť zo zamestnania, ktoré som milovala… Odpúšťam súdnictvu a legislatívcom, ktorí to spôsobili. Prosím Boha o odpustenie za horkosť v mojom srdci voči ľuďom, pre ktorých musím odísť z úradu. Necítim žiadnu zlovôľu voči homosexuálom. Všetci sme Božie deti…” uviedla v liste úradu guvernéra.14

Guvernér Romney je zo známej republikánskej politickej rodiny. Jeho otec George bol guvernérom štátu Michigan. Mitt Romney bol proti manželstvám osôb rovnakého pohlavia, ale súdnej tyranii sa podriadil vzorne. Aj on kandiduje za amerického prezidenta. Možno ním bude.

Po schválení manželstiev osôb rovnakého pohlavia v americkom štáte New York v roku 2011 nastáva exodus sobášnych úradníkov i tu. Sobášna úradníčka Laura Fotusky odišla so slovami: „Nemôžem dať svoj podpis pod niečo, čo je proti Bohu.” Ďalšia úradníčka Barbara MacEwenová tiež odmieta podpisovať takéto sobášne listy, ale chce sa brániť právnou cestou.15 Okresný prokurátor písomne oznámil, že kto odmietne podpisovať, môže čeliť trestnému stíhaniu.

Ale iste. Toho, kto nechce dať svoje meno naveky na písomný doklad, schvaľujúci sodomistický vzťah, treba zavrieť. No nie je to niekomu jasné?

O niekoľko dní rezignovala katolíčka Rosemary Centiová. Guvernér Cuomo odmieta výhradu vo svedomí. „Zákon je zákon, kto ho nechce dodržiavať, musí odísť,” hovorí tento liberálny katolík.18 Akú predstavu má tento katolík o komunizme? Myslí si, že komunisti nemali svoje zákony, schválené v parlamente, na základe ktorých prenasledovali katolíkov, nekatolíkov a všetkých, čo s nimi nesúhlasili?

„Dodržiavanie zákona má prednosť pred náboženskou vierou,” hovorí Cuomo.17 Problém je, že apoštol Peter to hovorí presne naopak: „Viac treba poslúchať Boha ako ľudí.” Katolícky guvernér Mario Cuomo sa učením svojej cirkvi neriadil. Katolícky guvernér Andrew Cuomo sa už podieľa na prenasledovaní svojich bratov a sestier vo viere.

O Laure Fotusky napísali na ľavicovom portáli Daily Ros, že je „pojc.ná bigoťáčka, ktorá nenávidí gayov”.18 Bez tohto rituálu sa nemožno zaobísť. Nesmie vzniknúť dojem, že sú prenasledovaní slušní ľudia. Musí vzniknúť dojem, že sú tu spravodlivo potrestaní zlí ľudia. Preto treba ľudí ako Laura Fotusky dehumanizovať a zosmiešniť.

Možno sú tieto prípady len malou ouvertúrou k onakvejšiemu koncertu. Holandskému Groningenu nestačí sláva, ktorú získali svojím protokolom o zabíjaní mrzáčikov. Prichádzajú odtiaľ správy, že radnica rozviaže pracovný pomer s tromi sobášnymi úradníkmi, ktorí nechcú sobášiť osoby rovnakého pohlavia. Homosexualistická organizácia COC apeluje na vládu, aby boli takíto úradníci osobitne postihovaní a tvrdí, že podľa ich prieskumov je v 58 holandských mestách stodva takýchto úradníkov, ktorí nechcú sobášiť homosexuálov medzi sebou.19 Stodva? To by bol riadny masaker…

Poďme späť do Británie. Gary McFarlane z Bristolu pracoval od roku 2003 v poradenskej spoločnosti ako sexuológ. Kresťan McFarlane bez problémov radil mužom a ženám. Nemal problém radiť ani homosexuálnym dvojiciam, ale nechcel im radiť v sexuálnych otázkach. Podobne ako Lilian Ladeleová sa spočiatku snažil vyhnúť sa takýmto párom, ale napokon sa dostal so zamestnávateľom do právneho sporu. Bol prepustený a súdny spor prehral vroku2010.20

V oboch prípadoch zástancovia homosexualistickej ideológie tvrdili, že od zamestnancov bolo iba vyžadované to, čo je náplňou ich práce. To je polopravda. Takáto náplň práce by nebola možná pred niekoľkými rokmi. Tá náplň práce bola z hľadiska oboch kresťanov revolučne zmenená. Lilian Ladele i Gary McFarlane si okrem straty práce užili i veľa posmeškov ako bigoti, homofóbovia a podobne.

Ale v čom je rozdiel medzi problémami Lilian Ladeleovej a Garyho McFarlana na strane jednej a problémami, ktoré mali napríklad učitelia za komunizmu v Československu a iných krajinách sovietskeho bloku?

Komunisti nám vraveli s pokojom, že v Československu je úplná náboženská sloboda. A že kresťan, ak sa kresťanstvom netajil, nemohol byť učiteľom? Jeho chyba, že nezastával, ako sa tomu hovorilo, vedecký svetonázor. No povedzte, ako by mohol učiteľ nezastávať vedecký svetonázor, však? Pes bol zakopaný v tom, že vedecký svetonázor vôbec nebol vedecký, pričom časť ľudí to vždy vedela aj hovorila. Potom sa to zrazu povedalo nahlas, a to bol koniec „vedeckosti”. A nastalo habkanie komunistov.

Dnes nám tiež pokojne a sebavedome hovoria, že odmietnutie uctievania určitého správania je neplnením si povinností, hoci mnoho ľudí vie, že toto správanie prináša ľuďom problémy. Raz sa to povie nahlas. Potom možno opäť nastane habkanie.

Revolúcia hrozí vyhodením z práce i sudcom. Sudca môže mať vážny problém vo svedomí, ak má v zmysle zákonov presadených revolúciou rozhodovať o adopcii dieťaťa homosexuálnym párom. V tejto situácii sa ocitol Andrew McClintock z Južného Yorkshire. Po prijatí zákona o registrovanom partnerstve vyjadroval obavy, že bude musieť rozhodovať o takýchto kauzách, ale nadriadení mu povedali, že sa im nebude môcť vyhnúť.21 Po tomto oznámení sa McClintock svojho miesta vzdal. Úrad sudcu vykonával osemnásť rokov. „Cítil som sa zahnanýdo kúta,” povedal McClintock, „chcel som mať istotu, že nebudem riskovať, že pošlem dieťa do domácnosti osôb rovnakého pohlavia. Keďže som takú záruku nemal, cítil som, že musím radšej odstúpiť ako ísť proti svojmu svedomiu.”22

Podľa niektorých štúdií výchova dieťaťa homosexuálnym párom zvyšuje pravdepodobnosť toho, že i z dieťaťa vyrastie homosexuál, hoci iné to popierajú. Autorov takých štúdií obvykle postihne hnev ideológov, ktorí tvrdia, že žiadna taká pravdepodobnosť neexistuje. Autor takej štúdie Walter Schumm23 hovorí o úplnom spolitizovaní výskumu:

„Profesori, ktorí robia výskum v tejto oblasti, musia byť veľmi opatrní, aby sa nedotkli tých nesprávnych ľudí, lebo čo i len falošné obvinenie niekoho, že je ‚homofóbny‘, môže uňho viest k nepriaznivému kariérnemu vývoju, bez ohľadu na iné profesionálne kritériá. Keď je časopis ochotný publikovať iiýsledky nepriaznivé pre rodičovstvo gayov, lesbičiek a bisexuálov, riskuje, že bude vyhlásený za ‚nevedecký‘. Čiže vydavatelia časopisov musia mať nesmiernu odvahu, aby čelili súčasnej politickej korektnosti a umožnili férové zverejnenie takého výskumu.<<24

Výsledky takýchto výskumov však neboli nič platné Adrewovi McClintockovi, ani Garymu McFarlanovi a Lillian Ladeleovej. McClintock sa takisto snažil obhájiť svoje práva súdnou cestou. V roku 2008 definitívne prehral.

Podľa McClintocka boli kresťanské princípy, tvoriace základ britského práva a kultúry, systematicky rozvrátené novými zákonmi, ktoré nemajú v tej tradícii žiadnu oporu. Pritom o týchto zmenách nebola žiadna verejná diskusia. McClintock hovorí o tisíckach podporných mailov a ďalších prejavoch podpory. Revolúcia v zákonoch prišla nečakane. Ako uvádza McClintock:

„O týchto zmenách nebola debata. Jednoducho ste šli v piatok večer do postele a zákon bol v nejakom stave, a keď ste sa zobudili v pondelok, všetko bolo inak.íí25

Áno, revolúcia niekedy prebieha rýchlo.

Sheila Matthewsová z Retteringu v Northamptonshire prišla o miesto poradkyne v komisii, ktorá rozhodovala o adopcii detí, pretože sa tak isto ako McClintock nechcela zúčastňovať prideľovania detí do adopcie homosexuálnym párom.26 Verí totiž, že najlepším prostredím pre dieťa je rodina s otcom a matkou.

O miesto môžete prísť i spáchaním nového hrozného zločinu, akým je ponuka modlitby. Zdravotná sestra Caroline Petrie z North Somersetu bola prepustená, lebo sa v prítomnosti pacientky za ňu pomodlila. Pritom pacientka sa vôbec na ňu nesťažovala a cítila sa dobre.27 Podobne prišla o miesto učiteľka matematiky Olive Jonesová. Chodila učiť do rodín choré deti, ktoré nemohli chodiť do školy a v prítomnosti dieťaťa sa zaň pomodlila.28 To isté zažil miestny úradník z Wandworthu Duke Amachree, ktorý bol prepustený za to, že so ženou, ktorá sa mu sťažovala na chorobu, hovoril o viere v Boha.29 „Nezmohol som sa na slovo,” hovorí ohromený Duke Amachree.

My tiež, milý Duke. Lebo sme to všetko kedysi zažili u nás.

Najčerstvejší prípad je lekár Richard Scott, pokarhaný za to, že sa s pacientom s jeho súhlasom rozprával o viere.30

Veľká Británia má síce zákony, ktoré hovoria o nediskriminovaní na základe vierovyznania a podpísala i medzinárodné pakty o zákaze diskriminácie na základe vierovyznania. Vyššie uvedeným kresťanom je to nanič. Ale veď i komunistický režim mal vo svojich zákonoch zakotvenú náboženskú slobodu a podpisoval všelijaké medzinárodné zmluvy…

V dnešnej Británii môže prísť kresťan o prácu aj inými spôsobmi. Do problémov ho môže priviesť maličký strieborný krížik na retiazke na krku. Mohla by o tom rozprávať zamestnankyňa Britských aerolínií Nadia Eweidová. V roku 2006 jej zamestnávateľ zakázal nosiť taký krížik. Keď vzdorovala, dostala neplatené voľno. Aerolínie tvrdili, že nosiť krížiky nie je zakázané, musia byť však skryté pod uniformou.

Alexander Solženicyn spomína v diele Súostrovie Gulag verše, za ktoré dostala poetka Táňa Chodkevičová v sovietskom Rusku desať rokov žalára:

„Modliť sa môžeš slobodne, ale… tak, aby ťa počul iba Boh.”

Kresťanka Nadia Eweidová sa s aerolíniami súdila o svoje právo nosiť drobný symbol viery v Ježiša Krista. Neuspela.31 Súd rozhodol, že zákazom kríža nie je diskriminovaná. Šalamúni v talároch ešte vyslovili kuriózny dôvod, prečo z rovnakého dôvodu nemožno zakázať symboly iných náboženstiev ako súčasť pracovnej uniformy. Každý, kto navštívi Londýn, si všimne, že niektorí policajti – moslimovia majú na hlave namiesto helmy turban. Niektoré moslimky nosia k uniforme šatky na hlave. Podľa súdu tieto symboly viery nemožno zakázať, lebo sú príliš veľké a nemožno ich ukryť.

Pre krížik prišla o miesto zdravotná sestra Shirley Chaplinová z nemocnice v Exeteri v grófstve Devon. Nosila ho od svojej konfirmácie celých tridsať rokov a odmietla ho sňať potom, čo jej to nadriadení prikázali s tým, že si musí vybrať medzi krížom a pracovným miestom. Ako kompromis jej navrhli, že krížik môže nosiť v peňaženke. Shirley si zvolila krížik a Ježiša Krista. S nemocnicou sa súdila, ale spor prehrala na jar 2010.3

Kultúrnou a architektonickou dominantou Exeteru je nádherná gotická katedrála, ktorú začali stavať v dvanástom storočí a dokončili v roku 1400. Chápu vôbec sudcovia, ktorí sa postavili proti Shirley, že bez onoho symbolu, ktorého sa Shirley nechcela vzdať, by nebolo ani katedrály, ani tisícročnej britskej kultúry?

Ľuďom, ktorí zažili sovietsky komunizmus, je odstraňovanie krížov dôverne známe. Niekedy sa s krížom odstránil celý kostol ako Chrám Krista Spasiteľa v Moskve, alebo sa s krížom odstránila kostolná veža ako na Kalvárii v Bratislave. Niekedy len samotný kríž ako Biely Kríž v bratislavskom Novom meste. Kardinál Ján Chryzostom Korec vo svojej knihe spomína prenasledovanie v zamestnaní, ktoré museli podstupovať i slovenskí kresťania kvôli noseniu krížika.33

Jeden rozdiel však bije do očí. V osemdesiatych rokoch by už v komunistickom Československu asi ťažko prišiel radový zamestnanec o miesto za to, že nosí strieborný krížik. Tamtá revolúcia už totiž bola vtedy slabá. Táto revolúcia sa ešte cíti pri sile.

V britskej škole zakazujú pedagógovia nosenie krížika i študentom, ako sa to stalo šestnásťročnej Sam Morrisovej z Derby.34. Prípadne vám zakážu nosiť jednoduchý prstienok čistoty, symbolizujúci odhodlanie pre sexuálnu zdržanlivosť až do manželstva, ako sa to stalo Lýdii Playfootovej z Horshamu v Západnom Sussexe.35

V týchto školských prstienkových a krížikových kauzách si sekulárne vedenia škôl a následne i súdy osobovali právo rozhodovať o tom, ktorý doplnok je a ktorý nie je výrazom žitia podľa viery. Povoľovali sikhom nosiť v škole náboženské náramky a moslimkám šatky s odôvodnením, že ich nosenie je pre tieto komunity nábožensky záväzné, zatiaľ čo nosenie krížikov pre kresťanov nábožensky záväzné nie je.

V súčasnosti prežíva svoju kalváriu s krížom 64-ročný kresťan elektrikár Colin Atkinson zo Západného Yorkshire. Pracuje v neziskovej organizácii ako elektrikár a na prístrojovej doske služobnej dodávky mal malý kríž zo šúpolia. Šéf Denis Doody ho nútil kríž odstrániť, lebo vraj uráža city ostatných zamestnancov. Moslimský zamestnanec však mal podobne vystavené verše z koránu a niektorí kolegovia, hinduisti, moslimovia a sikhovia, sa Atkinsona zastali. Atkinson odmietol a čelil hrozbe prepustenia. Po medializácii prípadu Denis Doody na čas ustúpil. Denis Doody má v kancelárii na stene plagát s komunistom Che Guevarom.36 Atkinsonovi napokon vzali dodávku, preložili ho na iné miesto a ponúkajú mu odchod do dôchodku.

Keď sa na jar 2011 ženil princ William, celý svet videl v televízii veľký dvojmetrový kríž v čele sprievodu anglikánskych duchovných, ktorí sobášili mladý pár. Ale to bolo v kostole, tam kríže byť môžu.

V USA a západnej Európe má už niekoľkoročnú tradíciu potláčanie kresťanského významu Vianoc.37 Spomínať Ježiška, jasličky, Betlehem sa stáva politicky nekorektným. Už žiadne „Christmas” – Vianoce, už sa hovorí iba o neurčitých „Hollidays” – sviatkoch. Incidenty, ktoré sa vyskytli za posledných desať rokov, by vystačili na samostatnú knihu.

V USA sa sťažujú americkí vojnoví veteráni, že úradníci z Úradu pre záležitosti veteránov im bránia pri vojenských spomienkových slávnostiach a pohreboch na Národnom cintoríne v Houstone v prejavoch používať slová ako Boh alebo Ježiš. V júli 2011 to potvrdili zástupcovia troch organizácií, Veterans of Foreign Wars, The American Legion a National Memoriál Ladies.38V Mesiac predtým sa v podobnom spore súdil pastor Scott Rainey. Okresný sudca Lynn Hughes rozhodol v jeho prospech a uviedol, že úrady nemajú právo zakazovať pastorovi používať slová ako Boh a Ježiš.39 No to sme si utreli pot z čela… V septembri 2011, na desiate výročie teroristických útokov na New York a Washington, starosta New Yorku Michael Bloomberg rozhodol, že na spomienkovej slávnosti nesmú odznieť modlitby duchovných.40

To všetko sme zažili aj my.

Na postihovaných kresťanoch je sympatické to, že nie sú pasívni, ale komunikujú medzi sebou a bránia sa. Britskí kresťania to robia internetovou kampaňou „Not ashamed – Nehanbíme sa”.41 Na portáli Youtube možno nájsť spoločné osobné svedectvá niektorých z nich. Colin Atkinson, Lýdia Playfootová, Gary McFarlane, Shirley Chaplinová, Sheila Matthewsová a dálší.42 Milí, hrdí, a nezahanbení. Sú nežní, ale antropologická revolúcia ich považuje za svojich nepriateľov.

V postblairovskej Veľkej Británii vystupuje na povrch určitý všeobecný vzorec, a síce, že bičom na kresťanov bude najmä presadenie homosexuálnej agendy, a to konkrétne adopcia detí homosexuálnymi pármi. Potvrdzuje sa to i v iných krajinách Európy.

V roku 2007 rozhodoval španielsky sudca z provincie Murcia Fernando Ferrin Calamita o pridelení dvoch dcér rozvedeného manželského páru do opatery otcovi alebo matke. K rozvodu došlo potom, čo manžel zistil, že jeho manželka žije dvojitým životom a má lesbický vzťah. Sudca Calamita rozhodoval či dcéry budú žiť s otcom alebo s dvojicou, ktorú tvorila matka s lesbickou partnerkou. Calamita zveril deti do opatery otcovi. Keďže rozhodnutie zdôvodnil tým, že „homosexuálne prostredie je pre deti škodlivé”, začala jeho vlastná strastiplná cesta. Ocitol sa pod paľbou homosexuálnych organizácií, ktoré naňho podali žalobu.43

V ďalšom prípade rozhodoval sudca Calamita o žiadosti lesbičky Vanesy de la Heras o adopciu dcéry svojej lesbickej partnerky Susany Meseguerovej, s ktorou bola „zosobášená” od roku 2005. Dcéra sa narodila Susane Meseguerovej po umelom oplodnení. O darcovi spermií nie je nič známe. Calamita bol obvinený, že úmyselne zdržiava rozhodnutie o adopcii. Calamita sa bránil, že nič nezdržiaval úmyselne, iba trval na získaní psychologického posudku o vplyve homosexuálneho prostredia na dieťa.

Krížová cesta Fernanda Ferrina Calamitu vyvrcholila v roku 2009. Prokurátor žiadal pre Calamitu trojročné väzenie, súd však rozhodol iba o zákaze činnosti sudcu a vrátenie platu, ktorý poberal počas obdobia, kedy bol stíhaný. Ide o sumu asi stotisíc eur.44 Vyhodiť je málo. Treba i finančne ruinovať.

Calamitovi sa dostalo veľa podpory od rôznych organizácií, nie však od „konzervatívnej” Ľudovej strany Partido Popular, ktorá je členom EPP. Organizácia „HazteOir– Nechajte sa počuť” podporujúca Calamitu povedala: „To sa neodpúšťa, že bol schopný čeliť až do najkrajnejších dôsledkov politickej korektnosti a tyranii homosexuálnej lobby.… Bol verný prirodzenému zákonu.”45

V tridsiatych rokoch 20. storočia Leninovi a Stalinovi vyznávači v Španielsku neuspeli, ale Leninovým bratrancom sa tu o tri generácie neskôr darí dobre.

V prípade sudcu Calamitu už nešlo iba o zamestnanie, ale aj o osobnú slobodu.

Nebol to prvý prípad.

 

 

Pôjdeš do basy, homofób!

Medzi homosexuálnymi mužmi je počet ochorení na AIDS v pomere k ich počtu päťdesiatkrát vyšší ako vo zvyšku populácie.”

správa z médií

 

Rok 2004 bol v revolúcii rokom zlomu. Na jeseň vypukla kauza Buttiglione, ale predohrou k nej bol proces s pastorom Letničnej cirkvi Ake Greenom vo Švédsku.

Keď som jedno ráno začiatkom júla 2004 prezeral na internete správy, do očí mi udrel titulok, ktorý oznamoval odsúdenie švédskeho kňaza za kritické výroky o homosexualite. Toto je revolúcia, bolo prvé, čo mi napadlo.

Prípad Akého Greena je modelovým príkladom fungovania tyranie, ktorá prichádza s akceptovaním požiadaviek homosexualizmu. Súčasťou homosexualizmu je presadenie zákonov proti „hate speech” čiže „nenávistnej reči” a dehumanizácia protivníka. Podmienkou úspechu je vykorenenosť politikov a brainwashing verejnosti.

Homosexualizmus automaticky vydáva akýkoľvek nesúhlas s jeho požiadavkami za prejav duševnej choroby, homofóbie. Ide o nadávku, ktorá sa tvári vedecky. Kritiku homosexuálneho správania vydáva za prejav nenávisti voči homosexuálom, a to dokonca takej nenávisti, ktorá určite bude podnecovať priamo k násiliu voči homosexuálom. Hovoríš, že sex medzi dvoma chlapmi nie je v poriadku? Znamená to, že tých dvoch nenávidíš. Nenávidíš ich, a preto im určite chceš ublížiť, možno ich chceš zabiť. To, že niekto môže odmietať homosexuálny sex z racionálneho dôvodu, lebo vidí, že homosexuálny životný štýl samotných homosexuálov ničí a dokonca zabíja, sa nepripúšťa.

Podľa tejto pseudologiky preto treba do trestných zákonov dať paragrafy, podľa ktorých takáto kritika, teda „nenávistná reč”, bude trestná. Prvou obeťou týchto paragrafov budú kresťania verní Biblii, ktorá označuje homosexuálne skutky za hriešne. „Quote the Bible, go to Jail,” hovoria Angličania, čiže „Zacituj Bibliu a choď do basy.”

 

Základné tvrdenie tejto mytológie, a síce, že kresťania nenávidia homosexuálov, je lžou. Kresťanstvo rozlišuje medzi človekom a jeho hriechmi. Preto kresťan odmieta schvaľovať homosexuálne činy, lebo chce byť verný Bohu i zdravému rozumu, ale voči homosexuálom neprechováva nenávisť. Naopak, súcití s nimi, lebo žiť so sexuálnou príťažlivosťou voči osobám rovnakého pohlavia skutočne nie je ľahké. Kresťan želá homosexuálom, aby úspešne premáhali svoje sklony. Napokon kresťanovi sa môže prihodiť, že je homosexuálom v zmysle sklonu, za ktorý nemôže. Nesmie sa však sklonu podvoliť. A určite je takýchto prípadov nemálo. Sú kresťanmi, majú homosexuálne sklony, nepodvoľujú sa mu a nesú statočne svoj kríž.

Súčasťou podvodnej mytológie je podsúvanie zdania, že to kresťania aktívne neustále kritizujú homosexuálne správanie. Pravdou je opak. Na verejnosť sa valí záplava homosexuálnej propagandy a niekedy na to kresťania iba zareagujú, často po otázkach, ktoré dostanú od médií.

Je pozoruhodné, ako sa darilo udržiavať pri živote zdanie, že homosexuáli sú pre svoju orientáciu obeťami zvláštneho, i fyzického násilia „homofóbov”. Štatistiky kriminality nič také nenasvedčujú. Napríklad na Slovensku od roku 1989 nepriniesli slovenské médiá správu o nejakom fyzickom násilí voči homosexuálom. Situácia v iných krajinách Európy je podobná.

Napriek tomu sa počas uplynulého desaťročia dostali paragrafy proti „nenávistnej reči” do trestných kódexov európskych krajín. Jednou z nich sa v roku 2002 stalo i Švédsko. Predstava, že budú prijaté zákony, na základe ktorých bude kňaz súdený za to, že v kázni odsúdi hriech, pôsobila pred desiatimi rokmi, nepredstaviteľne. Iste i mnohí poslanci hlasujúci za paragrafy proti „nenávistnej reči” si nepredstavovali, že tieto umožnia súdiť kňaza za jeho vernosť Biblii.

Niektorí si to však predstavovali presne tak. Švédsky sociálnodemokratický premiér Gôran Perrson dostal otázku, či po prijatí zákona proti „nenávistnej reči” bude ešte dovolené kňazovi z kazateľnice vysloviť názor, že homosexualita je neprirodzená. „Nie,” odpovedal Persson.46

Vtom je zvláštna vykorenenosť. Predstavoval si sociálny demokrat Persson, že sa v krajine nenájde žiadny pastor, ktorý bude verný Biblii? O väčšine zliberalizovanej švédskej luteránskej cirkvi to v zásade predpokladal správne. Ozval sa však príslušník letničného hnutia pastor Ake Green47.

Pastor Green žije v historickom mestečku Borgholm na ostrove Óland. V roku 2003, znepokojený vlnou homosexuálnej propagandy na verejnosti a v médiách, sa rozhodol venovať sa tejto téme v kázni počas bohoslužieb. Úprimne pozval i médiá, keďže sa téme tak často venujú. Keď médiá neprišli, poslal sám kázeň do redakcie miestnych novín. Predstaviteľ RSFL, švédskej organizácie bojujúcej za práva lesbičiek, gayov, bisexuálov a transsexuálov, následne Greena udal polícii.48

Potom prišla mediálna dehumanizácia šesťdesiattriročného bielovlasého starého pána. Zatvárať do basy starého pastora za to, že sa trápi nad skazenosťou sveta, to znie trochu zle, však? Preto to spolupracujúce médiá, a to nielen vo Švédsku, zariadili inak. Nebude žiadny znepokojený starček. Musí sa objaviť človek, plný nenávisti. Človek, ktorý je nebezpečný. Pred ktorým treba spoločnosť chrániť. Musí to byť tak trochu obluda.

Koncom júna 2004 miestny súd v susednom meste Kalmar odsúdil Akého Greena za „nenávistnú reč” v kázni na mesiac odňatia slobody. Kto si na Slovensku zapol v prvých dňoch júla 2004 správy televízie Markíza, dozvedel sa, že „Ake Green označil homosexuálov za rakovinový nádor” a že „homosexuáli sú aj pedofilmi”.

No povedzte, kto by sa nezháčil. Označovať ľudí za rakovinový nádor? Veď to sa nemá. V tej chvíli som si i ja kládol otázku, či sú moje sympatie na strane toho správneho človeka. Mal som však k dispozícii výpisky zo švédskej tlače a v nich bolo niečo iné. Podľa nich Ake Green povedal, že „homosexualita je rakovinovým nádorom”. Teda nie homosexuáli. V skutočnosti Ake Green nepovedal ani to. Až keď čítame priamo jeho kázeň dostupnú na internete49, vidíme, aký pokrivený obraz o Ake Greenovi médiá poskytli.

Greenova kázeň začína ako výpoveď človeka celkom obyčajne ustarosteného zo záľahy homosexuálnej propagandy v médiách. Rozoberá biblický pohľad na homosexuálne skutky, ktorý takéto skutky považuje za hriešne.

Pred inkriminovanou pasážou o rakovinovom nádore cituje odsek z knihy Leviticus zo Starého zákona, ktorý naraz odsudzuje i homosexuálne skutky i hriech beštiality, teda zoofílie. Potom nasledujú vety:

„Biblia o týchto abnormalitách učí jasne. Sexuálne abnormality sú hlbokým rakovinovým nádorom na tele celej spoločnosti. Pán (Boh) vie, že niektorí sexuálne pokrivení ľudia dokonca znásilňujú zvieratá.”

I niekoľko ďalších viet venuje Ake Green problému zoofílie. Ake Green tu teda hovorí o sexuálnych abnormalitách ako o celku. Nijako tu v tej chvíli nespomína špecificky homosexualitu. A nemožno vari sexuálne abnormality ako celok (v zmysle dobrovoľného konania skutkov, nie v zmysle pokušenia, za ktoré človek nemôže), odsúdiť tvrdými slovami?

Nezasluhujú si zoofilné skutky takéto tvrdé odsúdenie? Nezasluhuje si tvrdé odsúdenie incestné správanie Rakúšana Josepha Fritzla, ktorý znásilňoval a väznil svoje deti?50 Neodsudzujú kritici katolíckej cirkvi tvrdými slovami pedofilné skutky duchovných?

A keby i Ake Green hovoril iba o dobrovoľnom sexuálnom styku medzi dvomi dospelými osobami rovnakého pohlavia, sú tvrdé odsúdenia takých skutkov morálne neprijateľné? Prečo by mali byť neprijateľné? Neprináša homosexuálne konanie utrpenie samotným jeho aktérom? Nie je vari známe, že AIDS je mnohonásobne viac rozšírená choroba v radoch aktívnych homosexuálov ako medzi zvyškom populácie? Neprináša homosexuálny životný štýl i iné ochorenia? Odpovede na tieto otázky sú kladné. Čoho sa teda Ake Green dopustil?

Z kontextu kázne je zrejmé, že keď Green odsudzujúco hovorí o homosexualite, tak má na mysli homosexuálne konanie a nie iba samotný fakt, že osoba trpí príťažlivosťou voči rovnakému pohlaviu. Neodsudzujú vari kňazi najrôznejšie hriechy nás všetkých?

V médiách sa objavili i tvrdenia, že Green označil i všetkých homosexuálov za pedofilov. I to bola nepravda. V skutočnosti povedal pravý opak: „Nie všetci homosexuáli sú pedofilmi…” Ale dodáva: „Otvárajú však dvere do zakázaných oblastí…”

A nie je to tak? Pred viac ako desaťročím nás začali presviedčať, že homosexualita je len iná sexuálna orientácia, žiadna porucha. Dnes tvrdia tzv. odborníci v kanadskom parlamente, že i pedofília je iba sexuálna orientácia, tak ako je sexuálnou orientáciou homosexualita alebo heterosexualita. Postaviť všetky tieto tri veci na jednu úroveň dokázali vo februári 2011 psychológovia Vernon Quinsey a Hubert Van Gijseghem, keď boli prizvaní ako experti na rokovanie výboru kanadského parlamentu.51 „Najvyšší čas začať ‚expertov‘ ignorovať,” napísal nato Brian Lilley z Toronto Sun.52

Jednoducho Ake Green hovoril pravdu. V závere kázne hovoril o Božej milosti, ktorá je pre homosexuálov tou skutočnou nádejou a riešením, a ktorej by sa mali homosexuáli otvoriť.

Nenávistná reč?

Viete, kto skutočne označil ľudí za rakovinu? Bola to slávna feministka Susan Sontagová, ktorá povedala, že „biela rasa je rakovinou ľudskej histórie”. Šup s ňou do basy? Veď liberálny svet bol z nej nadšený. Na rozdiel od Greena, ktorý hovoril o správaní, ona hovorila o ľuďoch. Prenasledovanie kresťanov najlepšie vidno na pozadí toho, čo postihované nie je.

Správanie médií voči Ake Greenovi bolo hanebné. Našťastie sa na jeho podporu zdvihla vlna solidarity vo Švédsku i v zahraničí, vrátane Slovenska. Odvolací súd v Jónkoppingu za veľkej pozornosti médií Akého Greena 19. januára 2005 oslobodil. Tento verdikt potvrdil švédsky najvyšší súd 9. novembra 2005.

Poviete si, veď napokon Ake Green do väzenia nešiel… Avšak dostali ste niekedy do rúk uznesenie vyšetrovateľa o tom, že voči vám bolo vznesené obvinenie z trestného činu? A potom uznesenie prokurátora, že proti vám podáva na súd žalobu? A potom rozhodnutie súdu, že vás odsudzuje do väzenia? A trvalo to celé tri roky? A v médiách ste si o sebe počas toho prečítali dosť zlé nepravdy? A verejná mienka bola poštvaná proti vám?

Proces s Ake Greenom síce skončil oslobodením, ale ten proces z niečoho dovtedy nepredstaviteľného urobil vec pre veľkú časť verejnosti prijateľnú, vec, s ktorou sa budú stretávať v budúcnosti možno bežne. Nie vždy to skončí pre stíhaného dobre.

Verejnosť si na podobné postihy zvykne ľahšie, ak tresty nie sú vysoké. Americký baptistický kazateľ Shawn Holes zvykne kázať pod holým nebom na uliciach amerických, ale i európskych miest. Je to stáročná tradícia protestantských kazateľov. Holes kázal 18. marca 2010 na uliciach škótskeho Glasgowa. Súčasťou kázne boli i jeho odpovede na otázky, ktoré mu kládli ľudia. Holes nekázal o homosexualite, ale pár prítomných homosexuálov sa ho opýtalo práve nato. Pritom sa provokujúco bozkávali a maznali. Holes odpovedal, že homosexuáli svojím hriešnym správaním, tak ako každý iný svojimi vlastnými hriechmi, privolávajú Boží hnev. Homosexuáli vzápätí Holesa udali polícii. Polícia Holesa zatkla, strávil noc v policajnej cele a bola mu uložená pokuta tisíc libier. Za „homofóbne poznámky a náboženské predsudky”.53

V tom istom čase sa iba pár ulíc odtiaľ nachádzal slovenský kazateľ Cirkvi bratskej z Levíc Csaba Tolnai, ktorý bol v Glasgowe na štúdiách. „Tá udalosť sa rozchýrila a vďaka nej som si uvedomil, že Európa už nie je tou Európou, do ktorej sme vkladali nádej,” povedal mi neskôr osobne.

To teda veru nie je.

Podobne ako Holesovi sa iba o tri týždne neskôr povodilo v inom britskom meste, vo Workingtone v Cumbrii, kazateľovi Daleovi Mcalpineovi. Video z jeho zatknutia je dostupné na portáli Youtube.54

V roku 2005 získal ešte horšiu skúsenosť Dávid Parker z Lexingtonu v Massachussets. Nepáčilo sa mu, že jeho synovi a ostatným šesťročným prváčikom v škole čítajú príbeh „King and king” končiaci svadbou dvoch mužov. Protestoval v škole, ľudia z vedenia školy naňho zavolali políciu a Parker strávil deň vo väzení. Von sa dostal na kauciu 1000 dolárov.53 Guvernér Romney sa ho zastal, ale to bolo tak všetko. Sedeli ste už niekedy aspoň chvíľu za mrežami? Jeden rodič protestoval a skončil za tými mrežami. A koľkí ostali zastrašení?

Poslanca francúzskeho Národného zhromaždenia, člena Sarkozyho UMP, Christiana Vannesta56 síce za jeho tvrdenie, že homosexuálne správanie je morálne nižšie ako heterosexuálne, polícia nezatkla, ale v januári 2006 ho súd v Lille odsúdil na zaplatenie pokuty 3000 eur. V roku 2008 najvyšší súd – Cour de cassation tento verdikt zrušil. Nicolas Sarkozy sa Vannesta vôbec nezastal, naopak, pridal sa k jeho kritikom. Vanneste však bol v roku 2007 opäť zvolený za poslanca parlamentu za svoj 10. volebný obvod.

Po prvej dekáde plazivého prenasledovania kresťanov v Európe je teda zrejmé, že pripraviť o prácu je efektívnejšia metóda ako použiť trestné právo, kde sa úspešné sankcie zatiaľ obmedzujú iba na krátkodobé pobyty v policajnej cele a občasné pokuty.

Ale Európa si zvyká na oboje.

Koľko je vlastne takýchto prípadov, keď sa štát pokúša policajnými metódami a prostriedkami trestného práva postihovať kresťanov? To nikto presne nevie. Spomenuté prípady však zďaleka nie sú jediné. A samozrejme, neobmedzujú sa iba na Európu. Za oceánom je krajina, ktorá svojimi sekularistickými excesmi asi strčí do vrecka všetkých. Je to Kanada.

Koncom 90. rokov začal doktor psychológie a učiteľ na strednej škole v Quesneli v Britskej Kolumbii Christopher Kempling písať do miestnych novín články, v ktorých odporoval liberálnemu pohľadu na homosexualitu, ktorý sa nachádzal v školských osnovách.57 Dostal sa tak do sporu so odborovou organizáciou Federácia učiteľov Britskej Kolumbie, ktorá si osvojila homosexualistickú propagandu. Publikovala napríklad materiály, v ktorých sa tvrdilo, že biblický kráľ Dávid a Jonathan boli homosexuálnymi milencami a že tí, čo morálne odporujú homosexuálnemu správaniu, by mali absolvovať prevýchovu.58 Nasledoval konflikt so Združením učiteľov Britskej Kolumbie BCCT, ktoré riadi výkon učiteľskej profesie.

BCCT v roku 2002 Kemplinga na mesiac suspendovala. Kempling sa pustil do dlhoročného namáhavého právneho zápasu, ale neuspel. Po opakovaných suspendovaniach Kempling v roku 2009 rezignoval a školstvo opustil. Ako uviedol, roky zápasu boli nesmierne vyčerpávajúce pre neho i pre jeho rodinu.

Kempling ako psychológ bol zástancom terapie konverzie, ktorá homosexuálom pomáha zbaviť sa sexuálnej náklonnosti voči osobám rovnakého pohlavia a stať sa normálne sexuálne orientovaným. Takýto postoj v Kanade vedie k marginalizácii a perzekúcii psychológa. Nič na tom nemení skutočnosť, že je veľa známych osôb, ktoré konverziu úspešne podstúpili. Jedným z nich bol i Stephen Bennett, ktorý bol rečníkom na večierku, ktorého cieľom bolo usporiadanie finančnej zbierky na Kemplingovu podporu.59 Kemplingove náklady na súdne procesy sa totiž šplhali do výšky pol milióna dolárov.

Bývalý homosexuál Stephen Bennett je dnes roky šťastne ženatý. Homosexuálni ideológovia sa však pozerajú na svet cez filter, ktorý im umožňuje Bennettov nevidieť.

Kempling bojoval nielen za seba. V marci 2005 v New Yorku vystúpil s prednáškou pred Výborom OSN pre ľudské práva.60 Tá prednáška je ťažké čítanie.

Kempling hovoril o príbehu Donalda Spratta, ktorý išiel do väzenia, lebo v blízkosti potratovej kliniky nosil odznak s nápisom „Nezabiješ.”

Spomenul príbeh zdravotníka Billa Whatcotta, ktorý dostal od svojho profesijného združenia pokutu 15 000 dolárov, lebo protestoval proti potratom. Bill Whatcott dostal i pokutu 20 000 dolárov od Tribunálu pre ľudské práva, lebo sa vyjadroval proti homosexuálnemu správaniu. V Kanade majú na takéto veci osobitné tribunály.

Príbeh Kolumbových rytierov, dobrovoľníckej katolíckej organizácie z predmestia Vancouveru. Dve lesbičky si objednali v ich zariadení „svadobnú” hostinu. Keď Kolumbovi rytieri zistili, o čo ide, zrušili objednávku a lesbičky ich dali na súd. Lesbičky museli vedieť, že Kolumbovi rytieri sú katolícka organizácia. Ďalší príbeh Scotta Brockieho, ktorý odmietol vytlačiť vo svojej tlačiarni materiály s homosexuálnou propagandou. Bol za to zažalovaný a súdne náklady ho stáli státisíce dolárov.

Príbehy starostov miest, ktorí odmietli vyhlásiť „Gay Pride Days –Dni homosexuálnej hrdosti” a dostali za to finančné pokuty od Tribunálu pre ľudské práva.

Príbeh rodičov z Vancouverského ostrova, ktorí vzdelávali svoje tri deti spôsobom „homeschoolingu”, teda ich učili sami doma. Odmietli ich však vzdelávať v povinnej sexuálnej výchove, pretože náplň predmetu považovali z kresťanského hľadiska za nemorálnu.

Preto ich deti nezmaturovali, hoci zo všetkých ostatných predmetov mali samé jednotky. Matka Cheryl Howardová sa obrátila na Tribunál pre ľudské práva, ale prehrala.

Tých príbehov boli desiatky. V niektorých sa kresťania po rokoch vyčerpávajúcich sporov dočkali víťazstva, v niektorých sa nedočkali a prišli o zamestnanie alebo o svoje malé podnikanie.

Zažili sme prenasledovanie kresťanstva za komunizmu. Množstvo našich krajanov emigrovalo kvôli komunizmu za oceán, do Kanady. Za slobodou. Dokážeme vôbec uveriť, že pre kresťanstvo musia dnes v tej istej krajine trpieť ľudia ako Chris Kempling, ktorí pre súdne procesy čelia hrozbe finančného zruinovania a strácajú zamestnanie?

Dnes sa dostávajú kanadskí starostovia do paľby kritiky už i za to, že si dovolia nezúčastniť sa gay-parády. V júni 2011 starosta Toronta Rob Ford síce vyhlásil týždeň homosexuálnej „Pride”, ale cez víkend sa dúhového pochodu nezúčastnil. Išiel s rodinou na chatu. Médiá a ľavicoví poslanci si ho podali. Ako si to len mohol dovoliť? Bývalý starosta Mel Lastman sa gay-parády zúčastňoval, ale sa priznal, že mu prekážala tá nahota a sexuálne akty: „Stál som na voze, mával som ľuďom a oni mávali mne, prekážali mi len tí dvaja chlapíci, čo šli rovno predo mnou a vystrkovali svoje holé zadky.”61

Tragikomickosť kritiky súčasného starostu však dokáže vychutnať len ten, kto zažil náš komunizmus. Pamätáte sa na heslo „Ten, kto stojí na chodníku, nemiluje republiku”? Súdruh, ty si nebol v prvomájovom sprievode… Súdruh, nehanbíš sa? Súdruh, aký ty máš vzťah k socialistickému zriadeniu? Po právnej stránke nikdy neexistovala povinnosť zúčastniť sa prvomájového sprievodu. Ale ľudia vedeli, že sa neoplatí neprísť…

Niekoľko rokov potom, čo šarmantný katolícky premiér v Kanade zlegalizoval potraty, využila právo na potrat istá mladá Kanaďanka. Táto žena sa o desať rokov neskôr stala kresťankou. A nielen to. Stala sa rozhodnou bojovníčkou za život. Na chodníku pred potratovými klinikami sa prihovárala ženám, ktoré si išli po zabitie svojho dieťaťa. Odhovárala ich od toho. Niekedy len ticho stála a modlila sa. Tá žena splácala svoj dlh.

To ale systém nestrpí. Toto je pre systém smrteľné ohrozenie. Toto systém trestá neúprosne. Za toto systém zatvára do väzenia. Preto je táto žena opakovane odsudzovaná kanadskou justíciou do väzenia. Zatkli ju i vtedy, keď len stála pred klinikou a ticho sa modlila. Vo väzení strávila spolu už sedem rokov. Jej meno je Linda Gibbonsová. V čase, keď som začal písať túto knihu, bola vo väzení. Keď som bol v polovici, bola na slobode. Keď som ju dopísal, bola opäť vo väzení v Miltone v štáte Ontario. Lebo ticho stála a modlila sa. V Kanade je mnoho žien, pre ktoré by bolo bývalo najväčším požehnaním v živote, keby boli na chodníku pred vchodom do kliniky stretli Lindu Gibbonsovú. Boli by Linde vďačné až do svojich posledných dní. Ale nestretli ju, lebo bola vo väzení.

Linda nie je sama. Pár dní pred dopísaním tejto knihy zbalili policajti v Toronte Mary Wagnerovú a sudca William Bassel ju odsúdil na štyridsať dní väzenia. Povedala tehotnej žene v potratovej klinike: „Nie je neskoro. Je čas na zmenu zmýšľania, Boh vás miluje.” Mladá dievčina Mary vstupovala ticho a pokojne.62

Okamžite do basy! Okamžite!

Systém tiež spoľahlivo rozozná, čo ho naopak neohrozuje a čo prísne trestať nemusí. V roku 2005 porodila v dome svojich rodičov devätnásťročná Katrina Effertová z kanadskej provincie Alberta zdravého synčeka, uškrtila ho a jeho mŕtvolku odhodila. V septembri 2011 ju súd odsúdil na tri roky väzenia podmienečne. Preto mohla Katrina zo súdneho pojednávania slobodne odísť. Sudkyňa Joanne Veitová povedala, že Kanaďania chápu a sympatizujú s matkami v ťažkom čase tehotenstva a pôrodu. „Ľutujú dieťa a ľutujú i matku,” povedala sudkyňa.63

Je logické, že v systéme, kde je legálny potrat, klesá i právna ochrana pre deti, ktoré sa už narodia, ale systém ide tvrdo proti ochrancom života. Je to proste kultúra smrti. Preto je Katrina Effertová voľná a Linda Gibbonsová roky za mrežami. Prenasledovanie kresťanov najlepšie vidno na pozadí toho, čo trestané nie je. Koľko je odsúdencov svedomia ako Linda Gibbonsová alebo Mary Wagnerová? V Kanade, USA a v Európe? Nevieme.

Ale zo Slovenska netreba chodiť po takéto príklady ďaleko. Stačí do rakúskeho Grazu, kde sudca Erik Nauta v júli 2011 odsúdil štyroch pro-liferov za „stalking”, čiže „poľovačku” na doktora Johannesa Hanfstingla, lekára vykonávajúceho potraty. Mali sa jej dopustiť rozdávaním letákov na chodníku pred klinikou. Sudca absurdne vykombinoval, že rozdávaním letákov ženám sa vlastne chceli dostať na kožu Hanfstinglovi. Sám Hanfstingl poprel, že by na ňom bol vykonávaný „stalking” a uviedol, že letáčiky podľa neho boli určené ženám. Odsúdený Dietmar Fischer sa dokonca na rozdávaní ani nepodieľal, ani nechodil do Grazu, iba letáky zabezpečoval pre ostatných. Nauta odsúdil pro-liferov na pokutu viac ako osemtisíc eur. Všetci svedkovia potvrdili, že pro-liferi sa správali na chodníku pokojne a zdvorilo.64V

Zdá sa, že pro-life letáčiky začínajú byť takým výbušným materiálom, ako Biblia za komunizmu. A spomíname si na podobnú zvoľu sudcov.

 

 

Mlyny smrti včera a dnes

Veru, hovorím vám, čo ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili.”

Mt, 25, 40

 

Kto by nepoznal tie fotografie, tie filmové zábery? Všetci sme ich videli.

Keď v prvej polovici roku 1945 Spojenci oslobodzovali nacistické koncentračné tábory, naskytol sa im hrozný pohľad. Zástupy hladných a na kosť vychudnutých väzňov im radostne kývali. To boli tí šťastnejší, ktorí prežili. Milióny ich neprežili a tisíce mŕtvych tiel ležali na hromadách v priestoroch táborov.

Veliteľ spojencov generál Eisenhower poslal do táborov armádne fi I mové štáby a tie tieto obrazy navždy uchovali. Navždy tým vytvorili i nepomer medzi vnímaním komunizmu a nacizmu, lebo na pôdu sovietskych gulagov, pokiaľ boli v prevádzke, nikdy žiadny filmový štáb nevstúpil. Eisenhower sám navštívil koncentračný tábor v Ohrdrufe. Návšteva naňho urobila hlboký dojem a požiadal prezidenta Trumana, aby umožnil predstaviteľom Kongresu a médií okamžite navštíviť oslobodené tábory. Tak sa i stalo.

Obrazy z oslobodených táborov použila obžaloba v Norimberskom procese s nacistickými pohlavármi a ich premietanie bolo po emotívnej stránke jedným z vrcholov procesu.

Ale spojenci pracovali systematicky i naďalej, pevne rozhodnutí, že Nemci, z ktorých toľko podľahlo ošiaľu z Hitlera, sa musia dozvedieť pravdu o nacistickom režime. Hollywoodsku legendu, režiséra Billa Wildera, ktorého všetci poznajú ako tvorcu neskorších Oscarových komédií Niekto to rád horúce a Byt, ešte v roku 1945 požiadali, aby z nakrúteného materiálu urobil pôsobivý dokumentárny film. Výsledkom Wilderovej práce bol 22-minútový film Death Mills – Mlyny smrti65.

V americkej okupačnej zóne sa v rámci denacifikácie konalo premietanie Mlynov smrti, ktorého sa nemecké obyvateľstvo povinne zúčastňovalo. Sankciou za neúčasť mohlo byť odopretie potravinovej dávky.66 Dobová fotografia zachytáva obyvateľov mestečka Steinfurt, ako vchádzajú do kina na povinné premietanie filmu.67

A podaktorí Nemci, bez ohľadu na to, či sa s nacistami zaplietli alebo nezaplietli, boli konfrontovaní s mŕtvymi obeťami nacizmu nielen na filmovom plátne. Na jar 1945 sa museli zúčastňovať priamo prehliadky koncentračných táborov alebo exhumácie masových hrobov. Na fotografii vidíme nemeckú ženu na lúke, ako sa pozerá na exhumované mŕtve telá, ležiace v niekoľkých radoch. Zdesená žena si rukou zakrýva ústa.68

Spojenci boli neúprosní. Dali vytlačiť množstvo plagátov s fotografiami mŕtvych z koncentračných táborov, ktoré boli vystavené v mnohých nemeckých mestách. Bol na nich nápis: „Diese Schandtaten: Eure Schuld!”69 Tieto hanebnosti sú vaša vina! To už nebolo obvinenie Hitlera a jeho pohlavárov. To už bolo obvinenie všetkých Nemcov, ktorí Hitlerovi uverili.

Konfrontácia s nacistickými hrôzami však nebola iba záležitosť Nemcov bezprostredne po vojne. Všetci sme videli tie obrazy mnoho desaťročí po skončení vojny. Videl som ich v televízii ešte ako dieťa. V televízii to bolo nepovinné, ale videl som ich aj povinne. V prvom ročníku na gymnáziu, v roku 1973, nám v rámci vyučovania premietli sovietsky dokumentárny film režiséra Michaila Romma Obyčajný fašizmus70. Odhliadnuc od skutočnosti, že Rommovi muselo byť jasné, že podobných hrôz, akých sa dopúšťali nacisti, sa ešte pred nimi dopúšťala jeho vlastná komunistická vláda, to bol dobrý film.

Takisto sa nezaobišiel bez šokujúcich obrazov. Tiež v ňom boli zábery známych hromád tiel v koncentračných táboroch. Aj nahé ženy, ponižované nacistami. Aj obesení ľudia, jeden vedľa druhého. Aj odrezané hlavy obetí, ktoré si nacisti odfotili na pamiatku. Mali sme vtedy šestnásť rokov. Čo mi vtedy zišlo na um? No predsa, že ten režim bol hrozný, že je dobre, že ho už niet, a že by sa také veci už nemali nikdy opakovať. A čo mi, naopak, vôbec nenapadlo? Ani raz som si nepomyslel, že také zábery by nám nemali ukazovať. Napríklad z dôvodu, že to všetko bolo už tak dávno, pred desaťročiami. Nenapadlo nám to.

Na jeseň 2010 zorganizoval 40-ročný stredoškolský profesor dejepisu Philippe Isnard na strednej škole vo francúzskom mestečku Manosque diskusiu so svojimi študentmi o probléme potratu a o zákone, ktorý presadila pred tridsiatimi piatimi rokmi Simone Veilová. Šlo o študentov vo veku pätnásť, šestnásť rokov. Isnard ich vyzval, aby sa každý z nich snažil zaujať stanovisko a aby si pripravil argumenty.

Isnard na podporu svojho pro-life postoja ukázal študentom text Veilovej prejavu v parlamente, študentom i video s obrázkami potratených detí. Video malo priliehavý názov „No need to Argue”. Predtým ich varoval, že ide o materiál šokujúcej povahy, že nikto nie je povinný ho zhliadnuť a kto chce, môže opustiť triedu.

Konanie tejto diskusie preniklo do médií, ktoré sa na Isnarda vrhli spolu s propotratovými organizáciami, a Isnard bol nadriadenými suspendovaný. Na škole bola ustanovená skupina na psychologickú podporu študentov, ktorí sa zúčastnili diskusie. Žiadny zo študentov neprejavil o podporu záujem.

Nuž, veď ani my sme neutrpeli psychickú traumu, keď sme ako šestnásťroční videli zábery z koncentrákov. A to nám nikto ani neorganizoval psychologickú podporu. Iba sme si vytvorili jasný obraz o jednom režime a jeho ideológii.

V januári 2011 vystupoval Philippe Isnard pred štyridsaťtisícovým zhromaždením „Za život” v Paríži na námestí pred Operou71. Philippe Isnard nie je žiadny sám vojak v poli. V marci 2011 vyriekol nad ním minister školstva Luc Chatel najtvrdší ortieľ. Isnard je prepustený a ako učiteľ vylúčený z celého štátneho francúzskeho školstva. Otec dvoch detí ostal bez platu i bez podpory v nezamestnanosti.

Luc Chatel je politikom gaullistickej strany UMP. Zákon o potratoch bol prijatý v čase, keď bol premiérom gaullista Jacques Chirac. Luc Chatel povedal, že Isnardovo konanie je neprípustné, lebo učiteľ musí byť v týchto veciach neutrálny a že treba rešpektovať človeka.72 Neutrálny? Buď ste za legálnosť potratov alebo nie ste. Aké je to neutrálne stanovisko? Znamená to, že učiteľ je povinný o svojom názore mlčať? Kedysi to bolo tak, že mládež nabádali, aby hľadala pravdu, škola bola považovaná za celkom vhodné miesto na to, a učiteľ bol pritom nápomocný. Zdá sa, že sa to zmenilo.

Nie je jasné, ktorého človeka mal Luc Chatel na mysli, keď hovoril o rešpekte voči nemu. Voči šiestim miliónom človiečikov, ktorí boli vo Francúzsku od prijatia Veilovej zákona potratení? Voči študentom?

Ukazovanie ľudského tela zmučeného násilím je vec citlivá. Nemožno k tomu pristúpiť hocikedy a s hocijakým úmyslom. Nie je to však ani tabu. Tak ako nie je možná zmysluplná diskusia o nacistickom režime s úplným vylúčením obrazov z koncentračných táborov, tak je nezmyselná predstava, že pri diskusii o potratoch nemožno nikdy použiť obrazy potratených detí. Tak ako sú obrazy z koncentrákov najsilnejším argumentom proti nacizmu, tak sú i obrazy potratených detí najsilnejším argumentom proti legálnosti potratu. Ako udrela klinec po hlavičke novinárka Alissa Golubová: „Hrôzy nacistických koncentrákov ľuďom nevysvetlíte, keď im budete ukazovať obrázky šťastných a usmiatych židovských rodín a detí.” A rovnako je to s ukazovaním reality potratu.

Platí to tým viac preto, lebo obrázky z koncentrákov sú obrázky násilia, ktoré bolo a je už dávno preč, zatiaľ čo toto násilie je prítomné dnes a denne.

Tieto obrazy nemožno vnucovať každému, ale každý z Isnardových študentov sa rozhodoval sám. My sme sa ako šestnásťroční nerozhodovali sami a neprekážalo nám to. Isnard zdôrazňoval i to, že štát pristupuje k šestnásťročným študentom ako k osobám zrelým na sexuálny život, ktoré si môžu zadovážiť antikoncepciu bez vedomia rodičov priamo v školských zdravotných zariadeniach a sú poučené i o prístupe k potratu. Potom sú podľa Isnarda ale spôsobilé i na otvorenú diskusiu o tom, čo potrat je.75

Isnard neočakával, že vyviazne bez akéhokoľvek disciplinárneho postihu, ale najtvrdším trestom bol prekvapený. Netreba byť prekvapený. Zasiahol systém na najcitlivejšom mieste. Proti niektorým skutočnostiam o potrate sa naozaj nedá argumentovať. Preto systém tieto fakty potláča a potláča aj tých, ktorí o nich hovoria.

V roku 2009 prepukol vo Francúzsku iný škandál. Sarkozyho minister kultúry Frederic Mitterrand, synovec prezidenta Francoisa Mitterranda, čelil obvineniam z pedofílie.74 Publikoval knihu Zlý život, z ktorej je zrejmé, že ide o jeho umelecký životopis. V knihe píše o svojich výletoch do Thajska za „mladými chlapcami, ktorí ho vzrušovali a boli ľahko dostupní”. Mitterrand vydal knihu už v roku 2005, ale škandál prepukol až vtedy, keď na tieto pasáže upozornila politička Marine Le Penová potom, čo sa Mitterrand zastal Romana Polanského, odsúdeného za pedofíliu. Mitterrand priznal, že naozaj chodil do Thajska, aby tam platil „chlapcom” za sex, ale vylúčil, že by išlo o sex s neplnoletými.75 Prezident Nicolas Sarkozy sa svojho ministra zastal a zastala sa ho i UMP.

Nuž, zrejme „chlapci” už mali pätnásť. A sex bol samozrejme dobrovoľný, za peniaze. Vo Francúzsku môžete priznať výlety do Thajska za plateným sexom s „chlapcami” a môžete pritom zostať ministrom kultúry. Môžete ponúknuť stredoškolákom dobrovoľnú a poctivú diskusiu o potrate. Potom už ale nemôžete byť učiteľom nikde vo Francúzsku. Áno, prenasledovanie kresťanov najlepšie vidno na pozadí toho, za čo sa nepostihuje.

 

Ako si vyrovnaný s homosexuálnou otázkou, súdruh?

„Námorník Kráľovského loďstva Chris Cranmer, uctievajúci diabla, sa stal prvým registrovaným satanistom v britských ozbrojených silách. Umožňuje mu to vykonávať satanistické rituály na palube a mat pohreb podľa Cirkvi Satana v prípade úmrtia v akcii.”

správa CNN, október 2004

 

Revolúcia sa nesmie zastaviť. Inak zhynie.

Preto sa ani táto revolúcia nezastavuje. Nestačí, že homosexuálne páry môžu adoptovať deti a vychovávať ich k presvedčeniu, že dvaja chlapi v spoločnej posteli sú úplne v poriadku. Vo Veľkej Británii bolo ešte potrebné zákonom zakázať dobrovoľnícke charitatívne agentúry, ktoré sa zaoberali hľadaním adoptívnych rodičov pre siroty, ale vo svojom hľadaní sa obmedzovali iba na manželské páry, zložené z muža a ženy. Takto pochopiteľne postupovali britské kresťanské charitatívne organizácie, financované z cirkevných zbierok.

To už je však od roku 2007 diskriminácia. Podľa zákona z roku 2007 boli povinné i tieto kresťanské organizácie pri adopcii nerozlišovať medzi manželskými pármi a homosexuálnymi pármi. Niektoré sa rozhodli rezignovať na svoj kresťanský charakter a zákonu sa prispôsobili. S týmito bola katolícka cirkev nútená ukončiť spoluprácu a bola ukončené ich financovanie zo zbierok veriacich. Iné sa radšej vzdali adoptívnej činnosti. Organizácia Catholic Care z Leedsu sa súdila o svoje právo postupovať v súlade s katolíckou vierou. Súdny spor prehrala v roku 2010.76

Za veľkou mlákou majú ten istý problém katolícke charitatívne agentúry v americkom štáte Illinois. Najprv im zákonodarcovia hovorili, že nový zákon o registrovaných partnerstvách, platný od roku 2011 ich nebude tlačiť do adopcií detí párom rovnakého pohlavia, či nezosobášeným párom, zloženým z muža a ženy. Zákon dokonca dostal názov „Zákon o ochrane náboženskej slobody v Illinois a o registrovaných partnerstvách”. Nakoniec bolo všetko inak. Viete 2011 štát Illinois zrušil zmluvy a katolíckymi charitami, lebo hodlali naďalej umiestňovať deti do tradičných rodín. Následne súd potvrdil oprávnenosť konania štátu. „Časť politických predstaviteľov štátu Illinois je vo vojnovom stave s katolíckou komunitou,” povedal biskup Daniel Jenky.77

Vráťme sa ešte do Británie. Aký logický krok revolúcie môže nasledovať? Nie, obmedzenie adopcií iba na homosexuálne páry, to nie. Ale obmedzenie iba na páry, ktoré homosexuálne správanie schvaľujú, to áno. Neveríte?

Postarší kresťanskí manželia zo Somersetu, Vincent a Pauline Matherickovci, to ešte so šťastím nejako uhrali. Dlhé roky sa venovali profesionálnemu pestúnstvu. Vychovávali takto už predtým takmer tridsať detí. V roku 2007 im však odobrali jedenásťročného chlapca zvereného do pestúnstva. Prečo? Manželia Matherickovci neboli ochotní vštepovať mu názor, že homosexuálne a heterosexuálne správanie sú rovnocenné. Na sociálnom oddelení miestneho úradu im dali podpísať zmluvu, v ktorej sa zaväzujú, že ako pestúni budú dieťa vychovávať v duchu nového antidiskriminačného zákona.

Ako uviedla pani Mathericková: „Dokonca nám hovorili, že by sme mali byť ochotní priviesť dieťa na stretnutia gayov.”

Matherickovci odmietli podpísať. Sú to obyčajní normálni ľudia, ktorí vychovali i vlastné deti a tešia sa už zo šiestich vnúčat a jedného pravnúčaťa. Vincent Matherick, bývalý riaditeľ základnej školy, povedal: „Jednoducho nemôžem súhlasiť s niečím, o čom som presvedčený, že je proti Božiemu slovu.”

Nato im jedenásťročného chlapca, ktorý bol v ich opatere už dva roky, odňali.78 Je ťažko pochopiteľné, že v krajine, ktorá prijala už v trinástom storočí Veľkú listinu slobôd, sa v 21. storočí úrady pýtajú nádejných pestúnov na takéto veci. Dokonca od nich požadujú písomný súhlas s takýmito vecami.

Za komunizmu prenasledovaným ľuďom padlo dobre, ak sa ich verejne zastal nejaký politik zo Západu. Dnes je už načase, aby sa politici z Východu zastali perzekvovaných ľudí na Západe. Na jeseň 2007 sme spolu s Pavlom Minárikom ako poslanci slovenského parlamentu napísali britskému veľvyslancovi na Slovensku Michaelovi Robertsovi list, v ktorom sme sa zastali manželov Matherickovcov a sudcu Andrewa McClintocka. Možno sme boli prví.

Matherickovci však boli ochotní bojovať a ich prípad vzbudil značnú publicitu. Miestny úrad ustúpil a pestúnsky vzťah medzi Matherickovcami a chlapcom bol obnovený.79 Úradníci uviedli, že podpis zmluvy nebude znamenať žiadny záväzok akokoľvek podporovať homosexualitu. A že vraj to celé bolo „nedorozumenie”.

Nedorozumenie? Čoskoro došlo k ďalšiemu „nedorozumeniu”, ale už bez happyendu.

Manželia Owen a Eunice Johnsovci z Derby boli profesionálnymi pestúnmi a od roku 1992 mali postupne v pestúnskej opatere pätnásť detí. Pracovníci sociálneho úradu ich označovali za „milých a pohostinných ľudí”. Po pestúnskej prestávke sa v roku 2007 rozhodli v pestúnstve pokračovať. Avšak podobne ako Matherickovcom, aj im na sociálnom úrade povedali, že ich názory na homosexualitu sú v rozpore s požiadavkami, ktoré na pestúnov kladie nový antidiskriminačný zákon. Pestúni musia deťom vštepovať, že homosexuálne správanie je OR.

Johnsovci to odmietli. Na videu na Youtube vidíme a počujeme pani Johnsovú, ako hovorí: „Boli sme vylúčení, lebo zastávame morálne názory postavená na našej viere. Sme kresťania s normálnymi kresťanskými názormi na sexuálnu etiku. Sudcovia hovoria, že naše názory môžu dieťa poškodiť. Neveríme tomu. Všetko, čo chceme, je to, aby sme nemuseli učiť deti, že homosexuálne správanie je správne.”80 Pani Johnsová hovorí pokojne, presne a odhodlane. Títo ľudia neustúpia.

Ale neustúpil ani Štát, ktorý ustúpil v prípade manželov Matherickovcov. Owen a Eunice Johnsovci sa obrátili na súd, ktorý rozhodol začiatkom roku 2011. Podľa rozsudku londýnskeho High Court je vylúčenie Johnsovcov z pestúnstva vzhľadom na ich názory na homosexualitu správne a nie je to ich diskriminácia na základe vierovyznania.81

„Nie sme žiadni homofóbovia. Veď máme synovca, ktorý je gay. Navštívili sme v San Franciscu jeho i jeho partnera,” hovorí pani Johnsová.

Výroky sudcov Jamesa Lawrencea Munbyho a Jacka Beestona sú šokujúce: „Názory Johnsovcov by mohli škodiť deťom.” „Práva homosexuálov majú prednosť pred právom kresťanov nebyť diskriminovaní,” tvrdia tiež.

Odkedy medzi práva homosexuálov patrí to, že všetci musia schvaľovať ich životný štýl?

Šokujúca bola i opovážlivosť sudcov rozhodovať o tom, aké postoje vyplývajú a aké nevyplývajú z kresťanskej viery. Podľa súdu je postoj Johnsovcov nie výrazom ich viery, ale iba „homofóbiou”.

Andrea Minichiello Williamsová z organizácie Christian Legal Centre, ktorá podporovala zápas Johnsovcov i sudcu McClintocka, sa pýta: „Ak je kresťanská morálka škodlivá pre deti a štát, koľko ešte potrvá, kým budú odnímať kresťanom ich vlastné deti?”

Ako si vyrovnaný s náboženskou otázkou, súdruh? Aký je tvoj názor na internacionálnu pomoc vojsk varšavskej zmluvy v roku 1968? Povedz, súdruh… Tieto otázky boli kladené generácii našich rodičov v komunistickom režime a to nezriedka so zničujúcimi následkami, ak bola odpoveď „nesprávna”.

Ako ste vyrovnaný s otázkou homosexuality? Nie ste homofób?

Aký je rozdiel medzi onými otázkami z obdobia komunizmu a týmito otázkami z dnešnej západnej Európy? Ich podstata je rovnaká. Za komunizmu boli tieto otázky kladené podstatne väčšiemu počtu osôb. Ale počet tých, ktorým sú analogické otázky kladené dnes, narastá.

V roku 2004 riešilo britské Kráľovské námorníctvo prípad technika Chrisa Cranmera, ktorý sa hlásil k Cirkvi Satana, založenej v šesťdesiatych rokoch Antonom LaVeyom. Cranmer svoju príslušnosť k satanizmu ohlásil svojmu lodnému kapitánovi a dožadoval sa, aby britské ozbrojené sily uznali jeho „vieru”, aby mohol vykonávať i na palube svojej lode HMS Cumberland satanistické rituály. Vzhľadom na ideológiu rovnosti náboženstiev ozbrojené sily súhlasili a Cranmer sa stal prvým registrovaným satanistom v námorníctve Jej Veličenstva.82 Ak Chris Cranmer náhodou zomrie v bojovej akcii, britské ozbrojené sily mu vystroja pohreb podľa pravidiel Cirkvi Satana.

Aký je to systém, čo satanistovi uzná jeho „práva”, ale kresťanom odmieta ich práva pre vieru v Ježiša Krista, ktorý vyháňal diablov?

Nie je náhodou satanský? Áno, prenasledovanie kresťanov najlepšie vidno na pozadí toho, za čo sa nepostihuje.

Homosexuálne správanie musíte v Británii strpieť aj pod vlastnou strechou. Predstavte si, že z domu, v ktorom bývate, ste si urobili hotelík. Ste kresťan, rešpektujete Desatoro, vážite si inštitúciu manželstva, ako si ju vážili celé generácie vášho národa. Spoločnú izbu teda vo vašom dome zásadne prenajímate iba zosobášeným manželským párom, zloženým z muža a ženy, lebo nechcete podporovať niečo, čo je proti vašej viere. Najmä nie vo vlastnom dome. Preto dvojposteľovú izbu neprenajmete napríklad mládencovi a dievčaťu v teenagerskom veku. Preto ju neprenajmete ani homosexuálnemu páru. To ale máte smolu.

Takmer na konci poloostrova Cornwall, vrývajúceho sa ako hrot kopije do vôd Atlantického oceánu, sa pri jeho južnom brehu strmo vynára ostrov. Je to ostrov Svätého Michala. Podľa legendy sa tam v piatom storočí miestnemu rybárovi zjavil Svätý Michal archanjel. Na ostrove sa týči nádherný stredoveký hrad. Na pevnine oproti ostrovu je dedinka Marazion. Na brehu stojí malý penzión Chymorvah House s pekným výhľadom na archanjelov ostrov. Bývajú v ňom manželia Peter a Hazelmary Buľlovci. Peter má sedemdesiat, Hazelmary je o čosi mladšia. Sú už prastarými rodičmi. Živia sa tým, že prenajímajú turistom sedem izieb v dome.

Od roku 1986 majú rovnakú politiku. Spoločná izba sa prenajíma len zosobášeným manželom. Túto zásadu majú Bullovci zverejnenú i na webovej stránke penziónu. „Naša politika je založená na úprimnej viere v manželstvo, nie na nepriateľstve voči komukoľvek,” hovorí pani Hazelmary.

Lenže takáto zásada je pre kultúrnych revolucionárov neprijateľná. Mrákavy sa nad starými manželmi začali zbierať, keď im homosexuálna organizácia Stonewall oznámila, že svojimi zásadami porušujú EqualityAct Regulations, čiže antidiskriminačný zákon.

Potom ich navštívili registrovaní partneri Martin Hall a Steven Preddy a chceli si prenajať spoločnú izbu. Bullovci odmietli. „Mala som tu už veľa ľudí, ktorí prišli iba prežiť ľúbostnú aférku, aj teenagerov, ktorí chceli izbu len kvôli sexu, ale všetkých som odmietla rovnako ako týchto dvoch pánov, lebo pod mojou strechou nechcem byť súčasťou niečoho, čo je proti mojej viere,” hovorí pani Bullová, „aj keď bol u nás môj brat s partnerkou, museli mať osobitné izby.”

Homosexuáli zahrnuli pani Bullovú urážkami a Bullovci dostali výhražné maily a telefonáty. A ako sa dalo čakať, obaja registrovaní partneri podali na nich žalobu a požadovali odškodnenie päťtisíc libier.83

Prípad získal publicitu. Boli Preddy a Hall diskriminovaní tak, ako boli segregáciou diskriminovaní černosi v USA do šesťdesiatych rokov minulého storočia? Nie. Vystihla to vari posledná konzervatívna politička z britskej Konzervatívnej strany Ann Widdecombová:

„Je rozdiel medzi diskriminovaním niekoho na základe toho, čím je, a odmietnutím podporovať to, čo robí. Ak by Bullovci vlastnili obchod s potravinami a odmietli by obslúžiť homosexuálov, bola by to diskriminácia, ale odmietnuť podporovať správanie či už homosexuálov alebo nezosobášeného heterosexuálneho páru poskytnutím izby, to nie je diskriminácia. Je to zákonné uplatnenie svedomia proti konkrétnej činnosti. “S4

Proti takejto perzekúcii kresťanov sa ozvali i niektorí britskí homosexuáli. Dávid Starkey, historik a televízna osobnosť, o sebe hovorí, že je gay a ateista. Zároveň však tvrdí, že v Británii vzniká nový druh tyranskej liberálnej morálky, ktorá utláča kresťanov.85 Už v prípade Akého Greena dochádzalo k úplne prirodzenému javu, že Greena sa zastávali i niektorí homosexuáli. Bolo zaujímavé počuť bývalého politika Konzervatívnej strany Michaela Portilla, ktorý v súvislosti s prípadom Bullovcov hovoril o nebezpečenstve „liberálnej teokracie”.86 Bol to práve Portillo, o ktorom sa predpokladalo, že po parlamentných voľbách v roku 1997 vystrieda Johna Majora v úlohe lídra konzervatívcov a zmení stranu na liberálnejšiu a „tolerantnejšiu”.87

V deň súdu sa v Bristole pred súdnou budovou zhromaždili podporovatelia manželov Bullovcov. Desiatky ich nieslo transparenty s nápisom: Its their house! Je to ich dom!88 A kedysi v Británii skutočne platilo ono „Môj dom, môj hrad!”

Súd však v decembri 2010 rozhodol v neprospech Bullovcov. Každému z oboch homosexuálov musia zaplatiť po 1800 libier. Tritisícšesťsto libier, to je stále v Británii pekná suma, nie málo pre malých podnikateľov. Na videu na Youtube môžeme vidieť manželov Bullovcov vychádzať zo súdnej siene. Starý pán má čerstvo voperovaný by-pass. Stoja dôstojne pri sebe a pani Bullová pokojne hovorí: „Bol to pre nás ťažký deň… Ďakujeme našej rodine, priateľom a kresťanom v Británii i vo svete za modlitby. Želáme šťastné Vianoce všetkým.”89

Sú to nežní nepriatelia revolúcie. Za nepriateľov ich vyhlásila revolúcia. Nie oni.

Sudca Andrew Rutherford uviedol: „Za posledných päťdesiat rokov sa spoločenské pomery v Británii zmenili.” Ale veď i my na Slovensku si pamätáme, že sme kedysi žili v „zmenených spoločenských pomeroch”. A pamätáme si aj takých sudcov. Británia je plná hotelov, v ktorých sa môžete ubytovať, s kým chcete, a rovno si pustiť porno z vnútorného televízneho kanála. Ale revolúcii to nestačí. Pokiaľ nebude zničený jeden pár starých dôchodcov, utopické šťastie nebude dosiahnuté.

Vlastne nie iba jeden pár. Je ich totiž viac. Podobný príbeh, ešte čerstvejší, by sa dal rozprávať o majiteľke penziónu v Cookhame v grófstve Berkshire, Susanne Williamsovej.90 A o Jimovi a Beth Walderovcoch z Paxtonu v štáte Illinois, USA, pretože odmietli vo svojom zariadení „svadobnú hostinu”.91 A ten istý príbeh o Jimovi a Mary O’Reillyovcoch z Vermontu.92 A o fotografke Elaine Hugueninovej z Nového Mexika v USA, ktorá nechcela robiť „slávnostné fotografie” z uzavretia registrovaného partnerstva.93 Tí ľudia neodmietali obslúžiť homosexuálov. Odmietli zúčastniť sa na oslave homosexuálneho správania.

Najstarším prípadom tohto typu je zrejme prípad z Kanady, a to už z roku 2001. Dagmar a Arnost Cepicovci odmietli ubytovať pár rovnakého pohlavia vo svojom minipenzióniku. Po žalobe radšej svoj podnik zavreli.94 Podľa mien ide o ľudí českého pôvodu. Ktovie či neemigrovali do Kanady z komunistického Československa. A či nenašli ten komunizmus i tam.

Koľko je vlastne takých prípadov? Vie to niekto presne?

A koľko ich bude?

 

 

 

 

Že nechceš zabíjať? Ale budeš, budeš…

„Na rovinu poviem, že nerozumiem voľbe lekárov stať sa gynekológmi, ak majú problém vykonávať interrupcie.” Iveta Radičová, budúca predsedníčka vlády SR, september 2007

 

Catherina Cenzon-DeCarlová pracovala ako zdravotná sestra v nemocnici v New Yorku. Názov nemocnice je vskutku biblický. Mount Sinai. Na hore Sinaj dal Hospodin Mojžišovi Desatoro prikázaní. Z nich piate bolo „Nezabiješ”.

V nemocnici sa však celkom nebiblicky vykonávajú potraty. V máji 2009 požiadali nadriadení katolíčku Cenzon-DeCarlovú, neter filipínskeho biskupa, aby asistovala pri potrate vo vysokom štádiu tehotenstva. Nadriadení vedeli, že Catherina v minulosti oznámila v dotazníku, že odmieta zúčastňovať sa potratov, čo bolo v súlade so zákonom uznávajúcom výhradu vo svedomí.

Nadriadení jej však tvrdili, že ide o núdzový prípad. Catherina však vôbec nevidela situáciu pacientky, trpiacej vysokým krvným tlakom, ako krízovú. Ani nebola začatá magnéziová terapia, v takýchto prípadoch bežná. Neskôr Catherina zistila, že procedúra bola v pacientkiných záznamoch vedená v „kategórii II”, čo nie sú prípady bezprostredného ohrozenia života.

Catherina najprv účasť odmietla a trvala na tom, aby si namiesto nej našli náhradu. Nasledovali vyhrážky, že bude disciplinárne stíhaná pre neuposlúchnutie a opustenie pacienta. Plačúca Catherina sa podvolila. Asistovala pri potrate a potom odstraňovala kúsky roztrhaného detského telíčka. Potom ich zalievala roztokom.

Pri potrate 22-týždňového plodu každý vidí, že sa tu trhá na kusy dieťatko. „Bolo to ako v hororovom filme,” hovorí Catherina, „cítila som sa zranená a zradená. Keď som prichádzala z Filipín do USA, verila som, že v Amerike sa rešpektuje náboženská sloboda.” Odvtedy nemôže dobre spávať.

Catherina Cenzon-DeCarlová nemocnicu Mount Sinai zažalovala.95 Bude zaujímavé sledovať priebeh procesu.

Svoj spor už vyhral Kevin Stormans, majiteľ supermarketu v Olympii v americkom štáte Washington. Stormans sa v roku 2006 rozhodol, že nebude predávať v lekárnickom oddelení abortívnu „antikoncepciu” s názvom Pian B. Ide o prostriedok, ktorý sa používa po sexuálnom styku a medzi jeho účinky patrí zabránenie oplodnenému vajíčku uhniezdiť sa. Stormans uviedol, že je to proti jeho svedomiu i svedomiu jeho zamestnancov. Stormans čelil bojkotu miestnych feministiek, ale najmä guvernérke štátu Washington Christine Gregoireovej, ktorá sa vyhrážala, že odvolá každého člena štátnej Rady pre farmáciu, ktorý by podporil Stormansovo stanovisko. Rada pre farmáciu vydala smernicu, ktorá považovala Stormansov postoj za neprípustný. Stormans sa pustil do právneho sporu a v roku 2008 rozhodol federálny sudca Ronald Leighton, že smernica Rady je protiústavná, lebo odporuje náboženskej slobode.96

Koľko lekárnikov v USA podstúpilo podobný zápas, či už úspešne alebo neúspešne, zrejme nikto nevie.

Nie vždy proti lekárnikovi ide vláda. Niekedy vám iba vytlčú sklá výkladov ako katolíckemu lekárnikovi z Berlína.97 A niekedy idú vo veci antikoncepcie proti katolíkom súdy. Ako v roku 2004, keď Najvyšší súd Kalifornie rozhodol, že katolícke charitatívne organizácie sú povinné preplácať zamestnancom antikoncepciu, hoci používanie tejto je v rozpore s katolíckou morálkou.98

V britskej Snemovni lordov nezasadá veľa katolíkov. Je tam však jeden výnimočný. Lord Dávid Alton, barón z Liverpoolu, bol zvolený za poslanca Dolnej snemovne v roku 1979. Bol „Baby of the House”, teda najmladším poslancom, mal dvadsaťosem rokov. Bol členom liberálnych demokratov, ale bol to zvláštny liberál. Bol totiž absolútne pro-life. Tým sa dostával stále viac do konfliktu so svojou stranou. V roku 1997 odišiel zo strany i z Dolnej snemovne. Pričinením Johna Majora, odchádzajúceho premiéra konzervatívcov, však bol menovaný za doživotného člena Snemovne lordov.99

Dávid Alton vo svojom prejave v snemovni v marci 2005 uviedol pozoruhodné príbehy britských kresťanov, ktorí neváhali v zápase za ochranu ľudského života priniesť obeť v podobe straty zamestnania.100

Bol to príbeh sekretárky Barbary Janawayovej. Odmietla napísať list, v ktorom lekár odporúčal istej žene potrat. „Nemohla som to urobiť, uvádzala by som guľu do pohybu. Bola by som zodpovedná.” Nadriadený lekár, ktorý jej prikázal písať list, jej povedal: „Vstúpte už konečne do reálneho sveta!” Odpoveď Barbary Janawayovej, ohromujúca svojou jednoduchosťou, si zaslúži vyryť do kameňa.

„Toto je reálny svet,” odpovedala mu Barbara Janawayová a prišla o zamestnanie.

Hovoril o príbehu Patricka McCrystala, lekárnika, ktorý odmietol predávať abortívnu „antikoncepciu” a prišiel tiež o miesto. O príbehu mladého chemika Stephena Čiarka z Manchestru, ktorého firma dostala objednávku na monitorovanie emisie zo spaľovne, v ktorej sa spaľoval biologický odpad zo šestnástich nemocníc severozápadu. Medzi iným i telesné pozostatky potratených detí. Stephen Clark odmietol podieľať sa na monitoringu. „Nebudem sa na tom podieľať, tak ako by som sa nepodieľal na monitoringu krematória v Osvienčime,” uviedol Clark, na čo prišiel o miesto a následne svoj súdny spor prehral.

O príbehu novinára Šimona Caldwella z novín Lancashire Evening Post, ktorý písal o vysokej miere potratovosti v regióne, pričom používal v súvislosti s potratenými životmi slová ako „zabiť” a „zahynúť”. Nadriadení mu oznámili, že je to príliš emotívne a že by mal používať výrazy ako „ukončenie tehotenstva”. Caldwell odmietol a prišiel o miesto.

Myslia si revolucionári, že naveky potlačia akúkoľvek vzburu ľudského svedomia? Veď tí ľudia sa budú búriť, dokedy bude stáť tento svet… Moderní revolucionári sa však budú o to potlačenie snažiť. Výhrada vo svedomí je ohrozením systému. Uznať výhradu vo svedomí znamená uznať, že so systémom je čosi vo veľkom neporiadku.

V päťdesiatych rokoch bol potrat vnímaný, a to aj v politickej oblasti, ako čosi neprijateľné. S výnimkou sovietskeho bloku, kde bol všade zlegalizovaný.

Potom, v prvej fáze, v 60. a 70. rokoch sa legalizovali potraty parlamentnou či súdnou cestou. V zásade sa uznávalo právo lekárov a zdravotníkov nezúčastňovať sa na potrate. Jeden z prvých zákonov tohto druhu v západnej Európe, britský Abortion Act obsahuje sformulované právo na výhradu vo svedomí.

Druhá fáza je charakterizovaná prijímaním drakonických zákonov proti ľuďom akokoľvek ticho protestujúcim proti potratom v blízkosti potratových kliník. Na základe takýchto zákonov je vo väzení Linda Gibbonsová.

Tretia fáza je charakterizovaná spochybňovaním práva na výhradu vo svedomí. A to prežívame dnes. Španielsky socialistický minister spravodlivosti Francisco Caamano sa v auguste 2009 nechal počuť, že v súvislosti s potratmi „niet žiadneho priestoru na výhradu vo svedomí”. Ak však lekár nemá zákonnú možnosť odmietnuť účasť na potrate, potom mu hrozí stíhanie, a to i podľa trestného zákona, za neposlušnosť. „Radšej pôjdeme do väzenia, ako by sme mali konať podľa zločinného potratového zákona,” odkázal ministrovi lekár Esteban Rodriguez, hovorca organizácie Derecho a Vivir (Právo na život).101 V apríli 2011 prehral súdny spor španielsky lekár, ktorý odmieta poskytovať ženám rady súvisiace s potratom. Sudca Oscar Perez z Malagy povedal, že „povinnosť poskytovať primeranú zdravotnú starostlivosť je nad svedomím”.102

V roku 2008 odmietli zákonodarcovia austrálskeho štátu Victoria pridať do zákona o legalizácii potratu klauzulu, priznávajúcu právo na výhradu vo svedomí. To budí medzi kresťanskými lekármi strach z kriminalizácie tých, ktorí odmietnu urobiť potrat. Kardinál George Pell zo Sydney nazval odmietnutie výhrady vo svedomí tyraniou.103

Úporný zápas o výhradu vo svedomí prebiehal v uplynulej dekáde v USA. V kongrese je už roky pripravený, ale neschválený Freedom of Choice Act, čiže „Zákon o slobode voľby”, známy pod skratkou FOCA. Vyhlasuje potrat za základné ľudské právo, jeho schválenie by bolo legislatívnym potvrdením verdiktu v kauze „Roe vs. Wade”, a pochopiteľne i ohrozením práva na výhradu vo svedomí. Keď sa senátora Baracka Obamu pri jeho návšteve Planned Parenthood v roku 2007 spýtali, akú prvú vec by urobil ako prezident, odpovedal bez váhania: „Ako prvú vec by som podpísal FOCA.”104V

Lenže vývoj šiel opačným smerom. Posledným činom prezidenta Georgea W. Busha bolo presadenie „Provider Refusal Rule”, zákona o silnej výhrade vo svedomí pre lekárov a zdravotníkov ohľadne potratu. Tento zákon začal byť účinný presne 20. januára 2009, keď skladal prísahu nový prezident Barack Obama.

Už koncom februára 2009 ohlásila Obamova administratíva, že Bushov zákon o výhrade vo svedomí hodlá zmeniť.105 Proti tomu sa vzopäla vlna odporu cirkví a pro-life organizácií. Barack Obama preto zatiaľ na poli výhrady svedomia úspech nedosiahol.

V tom istom mesiaci uviedla Marylee Meehanová, prezidentka Medzinárodnej katolíckej asociácie zdravotných sestier, že zdravotné sestry, ktoré sú pro-life, čelia narastajúcim problémom pri prijímaní do zamestnania, a to v celosvetovom meradle.106 V roku 2011 viac ako 61 tisíc pracovníkov v zdravotníctve a pacientov podpísalo petíciu adresovanú prezidentovi Obamovi, v ktorej žiadali lepšiu ochranu svedomia zdravotníckych pracovníkov.107 Áno, nezabúdajme ani na pacientov. Mnohí pacienti sa obávajú, že nebudú mať lekárov, s ktorými zdieľajú rovnaké hodnoty. Podľa prieskumu Kresťanskej medickej asociácia CMA si 87 percent Američanov myslí, že zdravotníci by nemali byť nútení do procedúr, voči ktorým majú morálne výhrady. S tvrdením „Radšej ukončím svoju zdravotnícku prax, ako by som mal ísť proti svojmu svedomiu” súhlasí 95 percent amerických lekárov. Potrebu zdieľať rovnaké hodnoty so svojím lekárom a ošetrovateľom pociťuje 88 percent Američanov.108

Vo Švédsku zase parlament ukázal v súvislosti s výhradou vo svedomí palcom nadol. Hlasovaním 271 ku 20 (!) sa postavil kriticky k uzneseniu Parlamentného zhromaždenia Rady Európy, ktoré priznalo lekárovi právo na výhradu vo svedomí a odmietnuť potrat.109 Z holandskej kráľovskej spoločnosti nám najnovšie hlásia, že každý lekár je povinný spoluzúčastniť sa na eutanázii. Nemusí usmrcovať priamo on, ale v takom prípade je povinný žiadateľa poslať za takým lekárom, ktorý ho usmrtí.110

Nie, nikto nesmie podľa revolúcie ostať mimo. Každý sa musí podieľať na smrti.

Je to veľký zápas. Rozhodne sa v ňom, kto vlastne sme my ľudské bytosti. Sme neobmedzenými pánmi svojho osudu, tí, čo rozhodujú, čo je dobro a zlo? Alebo sme stvorené bytosti, do ktorých Stvoriteľ vložil svoj tichý, ale neodbytný hlas, ktorý sa nedá umlčať?

 

 

Kultúra vám povie, ako na tom ste

„Kill the Christians!” z textu piesne skupiny Deicide

 

Pred Veľkou nocou 2011 slečna Štefánie Angelina Germanottová, známa ako Lady Gaga, na seba upozornila dvomi spôsobmi. Najprv tak, že sa počas predstavenia v Houstone skydla z klavíra na zadok. A potom svojou novou piesňou „Judas”.

„Ohohohoh, ľm in love with Judas” spieva táto lady, ktorá v úlohe bohorúhačskej provokatérky už definitívne vystriedala Louise Ciccone, čiže Madonnu. Prečo Judas? Keď nadchádza Veľká noc, podľa niektorých ľudí je pravý čas na niečo blasfemické. Napríklad uprednostniť toho, kto zradil, pred Tým, kto sa za nás obetoval. Traduje sa, že keď sa ruskí boľševici dostali k moci, v niektorých mestách postavili sochu Judášovi Iškariotskému. Či už to je pravda alebo mýtus, v každom prípade Lady Gaga nadväzuje na nejakú tradíciu.

Ak si nie ste istí, ako si spoločnosť ctí vaše hodnoty, chvíľu sa pozerajte na kultúru a umenie. Tie vám povedia pravdu.

Revolúcia má svoj panteón svätých, i svojich mučeníkov, i svojich bojovníkov i svoju „pravdu”. Hollywood zložil v uplynulej dekáde umelecký hold priekopníkovi sexuálnej revolúcie Alfrédovi Kinseymu filmom Kinsey. Ďalší filmový hold Vera Drake patril jednoduchej obetavej žene, ktorá „pomáha” ženám tým, že im urobí potrat. Je to umelecký obraz „Matky Terezy” revolúcie. Skutočnú Matku Terezu totiž revolucionári príliš radi nemajú.

Kto je obeť a kto agresor v homosexuálnej téme nás už dávnejšie poučil film Philadelphia a pre tých vzpurnejších, čo nechcú chápať, to natvrdo povedal nedávno film Brokeback Mountain. Homosexuálne páry, ktorým ich zaostalí spoluobčania nechcú dať, čo im patrí, si už našli cestičku i do seriálov slovenskej televízie Markíza. O príbehoch kresťanov perzekvovaných na Západe homosexualizmom umelci revolúcie nechcú počuť, a preto ani nebudú počuť. Tak ako nikdy nechceli poznať skutočný príbeh Whittakera Chambersa. Tak ako ich nezaujal príbeh dlhoročnej perzekúcie kresťanov v komunizme. Veď vieme, že v podstate stáli na strane tých komunistov.

Vo filme Hodiny z roku 2002 nám predstavili jeho tvorcovia tri feministické hrdinky. Nicole Ridmanová hrá spisovateľku Virginiu Wolfovú, členku Bloomburyskej skupiny, anglického progresivistického „Úľa” z 30. rokov. Juliana Mooreová hrá jej čitateľku, ktorá opustí svojho muža a dieťa a uteká za svojou slobodou. Meryl Streepová hrá lesbičku, ktorá sa dá oplodniť „in vitro” a spolu so svojou partnerkou vychovávajú dcéru. Million Dollar Baby rieši problém eutanázie. V prospech eutanázie.

A revolučné umenie má pochopiteľne svojich zlosynov. A má cudzie oltáre, ktoré treba zbúrať. Cudzie symboly, ktoré treba poškvrniť.

Martin Scorsese nakrútil blasfemický film Posledné pokušenie Krista už v roku 1988. Komédia Dogma z roku 1999 ho zrejme prekonala. V roku 1992 cez poviedku Martina Kasardu Azda posledná večera, publikovanú v Kultúrnom živote, sa aj slovenskí kresťania dozvedeli, do akého nového sveta vkročili.

Hitom uplynulej dekády bol román Dana Browna Da Vinciho kód a podľa neho nakrútený film. Sexuálny vzťah Ježiša Krista a Márie Magdalény je obľúbená téma bohorúhačov. Brown k tomu ešte pridal Opus Dei ako vraždiacu zločineckú organizáciu. Vo fantasy trilógii Zlatý kompas od Philipa Pullmana i v rovnomennom filme je hlavnou temnou silou organizácia zvaná „Cirkev” alebo „Magistérium”.

V roku 2011 sa vo francúzskych divadlách hrala hra Golgotha picnic, v ktorej sa používajú v súvislosti s Ježišom Kristom výrazy ako „sku… ý teroristický diabol”.111 V ďalšom dramatickom „skvoste” deti obhadzujú granátmi obraz Pána Ježiša112, v španielskej televíznej reklame na kondómy sa spomína „Svätý kondóm, ktorý sníma AIDS sveta”113, do kín prišiel film Ružový múr s homosexuálnym Kristom…114 To všetko, a nielen to, iba v roku 2011. Mohli by sme pokračovať.

Podobne je to vo výtvarnom umení. Akékoľvek predstaviteľné zneuctenie Ježiša Krista alebo Matky Božej je dovolené. „Piss Christ” Andresa Serrana, fotografia krucifixu ponoreného do nádoby s močom, víťazoslávne putuje po galériách zemegule už dvadsať rokov. Na jar 2011 dorazil do francúzskeho Avignonu.

„Epifánia I” Gottfrieda Helnweina z roku 1996 je paródiou na klaňanie troch kráľov malému Ježišovi. Na Helnweinovom obraze sa mu klaňajú príslušníci SS. Posledným výčinom je socha Panny Márie od Marka Rossella, inštalovaná v rakúskom Sankt Poltené na jeseň 2010. Je zahalená v priesvitnom plastovom obale pripomínajúcom kondóm. Socha bola vystavená v priestoroch Landhausu, sídle dolnorakúskej vlády. Krajinským hajtmanom je Erwin Prôll z ÔVP. Proti soche protestoval miestny biskup Rlaus Rung a politici zo Stracheho FPÔ. Mark Rossell na jednej strane tvrdil, že svojím dielom protestoval proti komercionalizácii a gýčovitosti, ktorú videl na návšteve v Lurdoch, na strane druhej hovoril o tom, že mal „pubertálnu potrebu Madonu pošpiniť”.115

Toto sú len príklady, nie zoznam. Zatiaľčo Serranovo „dielo” vyvolalo pre dvoma dekádami rozruch, lebo bolo jedno z prvých, Madona zo Sankt Poltenú sa ledva dostala na stránky miestnej tlače. Žijeme v kultúre, kde bohorúhačstvo zovšednelo.

„Nechcel som nikoho uraziť,” hovorí Andres Serrano a vystavuje tým svedectvo o iracionalite doby. Nechcel nikoho uraziť, ale robí to. I tie dve speváčky sa tvária, že sú vlastne dobré kresťanky. Aj Rossell v jednej chvíli hovorí, že protestuje proti komerčnému zneužívaniu Panny Márie. Veď on vlastne hovorí, že je na strane kresťanov.

Dosť si dovolia voči vám, milí kresťania… A mimochodom, čo si voči vám dovolia nie na filmovom plátne alebo v galériách, ale priamo vo vašich chrámoch alebo v ich blízkosti?

Keď som bol v rokoch 2002 – 2006 slovenským ministrom vnútra, nebol zaznamenaný žiadny fyzický útok voči homosexuálom. Zato však Miloš Čambal, kostolník v kostole Sedembolestnej Panny Márie v bratislavskej Petržalke, bol v roku 2005 vážne zranený priamo pred kostolom po útoku skupiny satanistov.

Na západ od Slovenska sa objavujú určité systematické útoky agresívnych homosexuálnych skupín podľa rovnakého vzorca.

Niekoľko týždňov po zvolení pápeža Benedikta XVI., 5. júna 2005, došlo k incidentu priamo v najznámejšom chráme Francúzska, v parížskom Notre Dame. Skupina homosexuálov z organizácia Act Up vtrhla do chrámu a začala vykonávať paródiu na sobáš. Sobášené boli dve lesbičky, jeden z homosexuálov napodobňoval kňaza. Potom skandovali „Pápež Benedikt, homofób, spolupáchateľ AIDS!” Došlo k potýčke medzi nimi a zriadencami v chráme, pri ktorom bol ľahko zranený kňaz Patrick Jaquin.116 V novembri 2008 homosexuálna organizácia „Bash Back” rušila protestantské bohoslužby v Lansingu v štáte Michigan, priamo v kostole i pred kostolom. Bozkávali sa, skandovali a rozhadzovali letáky tvrdiace, že Ježiš bol homosexuál.117 V tom istom období dav v homosexuálnej štvrti v San Franciscu fyzicky napadol mierumilovnú kresťanskú procesiu.118

Bozkávať sa v kostole alebo pred ním, tzv. „kiss in” je v posledných rokoch obvyklou provokáciou homosexuálnych aktivistov proti kresťanom. Okrem Michiganu sa to stalo v Salt Lake City a v San Diegu v USA pred mormonským chrámom, na jeseň 2009 počas pápežovej návštevy v Barcelone, v roku 2010 vo Francúzsku pred katedrálou v Lyone a pred Katedrálou Notre Dame v Paríži, v roku 2011 opakovane pred katedrálou v peruánskej Lime. Alebo prídu iba nadávať katolíkom do „bigotných”, ako vo februári 2011 na svätého Valentína pred katedrálou v Chicagu počas svätej omše.119

Ale vaše chrámy nemusia znesväcovať iba homosexuálni aktivisti. V marci 2011 vtrhla skupina asi päťdesiat mladých ľudí do kaplnky v univerzitnom kampuse pri Madride, cez megafón skandovali proticirkevné heslá a ženy sa pritom vyzliekali.120 V Európe je zaznamenaných niekoľko desiatok podobných prípadov za posledné roky.121 A koľko je tých nezaznamenaných?

V ovzduší skutočného teroru pôsobí v súčasnosti nový bruselský arcibiskup André Joseph Leonard. Leonard vo svojej knihe opísal, ako šírenie homosexuality prispieva k šíreniu AIDS. Za to sa stal terčom agresívnej mediálnej kampane a potom opakovane obeťou fyzického násilia. Už v roku 2008, keď bol ešte biskupom v Namure, bola naňho podaná žaloba za jeho výroky, ale súd ho oslobodil. To bol iba začiatok. V decembri 2010 počas bohoslužby v Katedrále svätého archanjela Michala a svätej Guduly k nemu priskočil neznámy útočník a hodil mu do tváre tortu so šľahačkou.122V Séria ďalších tortových útokov na arcibiskupa prišla v apríli 2011, keď navštívil univerzitu v Louvain. Prvý útok prišiel ešte pred vchodom, posledný prišiel v prednáškovej miestnosti. Video na Youtube, ukazujúce tento útok, končí výzvou na pokračovanie takéhoto násilia.123V Títo ľudia stále hovoria o tolerancii.

Kultúra hovorí kresťanom, na čom sú. Je čas povedať si pravdu. Cézarov palec sa otáča smerom nadol. Levy prichádzajú do arény. Vrčia o tolerancii.

 

 

Levy prichádzajú

„Keď mňa prenasledovali, aj vás budú prenasledoval‘.”

Ján, 15,20

 

Pravda je taká, že v priestore euroamerickej civilizácie sa začalo nové prenasledovanie kresťanov. Je to nekrvavé prenasledovanie. Nech nás nemýli, že svojím rozsahom je podstatne menšie ako bolo prenasledovanie kresťanstva v komunizme, ako si ho pamätáme zo sedemdesiatych a osemdesiatych rokov. Veď aj prenasledovanie kresťanov v Československu v 70. a 80. rokoch bolo slabšie ako v rokoch päťdesiatych. A prenasledovanie kresťanov v Československu alebo v Poľsku bolo menšie ako v Sovietskom zväze.

Žalúdočný vred je menej vážna choroba ako rakovina, ale to neznamená, že žalúdočný vred nie je choroba. Chrípka je menej vážna choroba ako žalúdočný vred, ale to neznamená, že chrípka nie je choroba. Preto to, čo sa deje s kresťanstvom na západ od Slovenska, treba nazvať pravým menom. Je to prenasledovanie. Nech nás nemýli ani to, že mnohí sa budú nad takým tvrdením blahosklonne a ironicky usmievať. A nestretali sme sa i za komunizmu s buď s ironizovaním alebo s bagatelizovaním? Veru stretali. Neboli zverejnené holé fakty o prenasledovaní kresťanov označované režimom za „protisocialistickú propagandu”, za štvanie „ideodiverzných centrál”? Boli.

V komunizme platilo, čím viac na východ, tým silnejšie prenasledovanie. Zdá sa, že teraz platí, čím ďalej na západ, tým silnejšie prenasledovanie. Najviac správ prichádza z anglosaského sveta, z USA, Kanady a Británie.

Kedy sa začalo toto prenasledovanie? Kedy sa ojedinelé prípady začali zlievať do mohutnejšieho toku udalostí, kedy sme začali vidieť všeobecný opakujúci sa vzorec? Ktorý rok, ktorá udalosť bola okamihom zlomu? Kandidátov je viacero. Avšak za zlomový rok a udalosť možno považovať najmä rok 2004 a nezvolenie Rocca Buttiglioneho za komisára EÚ. Ľavica vtedy povedala, že človek s najobyčajnejšími katolíckymi názormi nie je pre tieto názory kvalifikovanou osobou na funkciu eurokomisára. Transformovaná pravica zobrala tento postoj pravice na vedomie, zmierila sa s ním a pokračovala s ľavicou v neprerušenej spolupráci a v delení moci v Európskom parlamente.

Dnes sa nachádzame časovo niekde na konci prvej dekády tohto prenasledovania.

Nech nás nemýli ani to, že mnoho kresťanov vám povie, že o žiadnom prenasledovaní nevie. Veď takí boli i za komunizmu. Nech nás nemýli ani to, že západná Európa a Severná Amerika má stále v porovnaní s východnou Európou stále mnoho výhod, najmä v životnej úrovni, a tie robia život príjemnejším, ako je to u nás na Slovensku.

Nech nás nemýli ani to, že toto nové prenasledovanie je menej brutálne a postihuje menšie skupiny ľudí, ako to bolo za komunizmu vo východnej Európe. Kiež by sa nezhoršilo…

V lete 2010 navštívil Slovensko arcibiskup z Denveru Charles Chaput. Vo svojej prednáške v Spišskom Podhradí povedal: „Náboženská sloboda v cirkvi je dnes ohrozená takým spôsobom, ako od nacistickej a komunistickej éry ešte nebola.” Jasnejšie sa to už povedať nedá. Charles Chaput hovorí, prečo to tak je:

„Existuje určitý druh vnútornej logiky, ktorý vedie relativizmus k represii. To vysvetľuje paradox, prečo západné spoločnosti vyhlasujú toleranciu a rešpektovanie odlišnosti, zatiaľ čo agresívne podkopávajú a trestajú život podľa katolíckej náuky. Náuka o tolerancii nemôže tolerovať vieru cirkvi, že niektoré myšlienky a správanie nemôžu byt tolerované, pretože nás dehumanizujú. Náuka, že všetky pravdy sú relatívne, nemôže pripustiť, že niektoré pravdy nesmú byť takými.”

A čo z toho vyplýva pre budúcnosť? Charles Chaput hovorí: „Žijeme v čase, keď je cirkev vyzvaná, aby sa stala veriacim spoločenstvom odporu.”124 Arcibiskup Chaput je potomkom indiánskeho kmeňa Potawatomi z horného toku rieky Mississippi. Milí kresťania, indiánsky biskup vám hovorí, že proti vám už dávno vykopali vojnovú sekeru a že iné vám neostáva, len aby ste sa na vojnový chodník vydali i vy. Že budete bojovať. Duchovnými prostriedkami, vašimi zbraňami.

Vo februári 2011 použil arcibiskup Chaput ďalšie vážne slová. „Staňte sa martýrmi v budovaní kultúry života. Buďte pripravení zaplatiť cenu.”125

O už prítomnom prenasledovaní kresťanov hovorí i anglikánsky biskup pakistanského pôvodu Michael Nazir-Ali, ktorý sa zúčastňuje kampane NOT ASHAMED na podporu perzekvovaných kresťanov. Zástupca Vatikánu arcibiskup Silvano Tomasi v marci 2011 na zasadnutí Rady pre ľudské práva pri OSN v Ženeve uviedol, že ľudia, ktorí nepodporujú sexuálne správanie medzi ľuďmi rovnakého pohlavia, sú stigmatizovaní, očierňovaní a stíhaní.126

Hovorí o ňom prezidentka Pontifikálnej akadémie pre spoločenské vedy Mary Ann Glendonová: „Dokonca i v krajinách, kde má náboženská sloboda dávne a bezpečné ústavné základy, podozrenia voči veriacim, ktorí tvrdia, že poznajú pravdu o človeku, vedie k ich marginalizácii a k priamej diskriminácii.”127

A nepovedal to isté už aj homosexuálny ateista Dávid Starkey? Kto má uši, nech počúva…

Toto prenasledovanie má už aj svojich dokumentaristov, napríklad mimovládnu organizáciu „Observatory on Intolerance and Discrimination against Christians in Európe” (OIDCE), ktorá pôsobí pri Agentúre pre ľudské práva EÚ. Je v tom paradox, keďže je to i samotná EÚ, ktorá k tejto diskriminácii prinajmenšom nepriamo prispieva. OIDCE v decembri 2010 zverejnila prvú obsiahlu správu o perzekúcii kresťanov v Európe za roky 2005 – 2010.128 Riaditeľka OIDCE Gudrun Kuglerová pri zverejnení správy uviedla, že diskriminácia kresťanov je založená najmä na popieraní ich práva na slobodu prejavu a práva na výhradu vo svedomí. Keď navštívite webovú stránku tejto organizácie, zistíte i štruktúru prenasledovania kresťanov.

Už sme si povedali, že prenasledovanie nespočíva v tom, že šelma sa vám v aréne zahryzne do tela. Ani v tom, že by nás na dlhé roky zavreli do väzenia. I keď prípad Lindy Gibbonsovej všeličo naznačuje.

Môže sa vám však stať, že budete hlásať slová Biblie a za to strávite noc v policajnej cele. Môžu vás za to vláčiť roky po súdoch. Môžu vám dávať za to vysoké finančné pokuty, ktoré vás môžu zruinovať. Môžu zmeniť náplň vášho pracovného zaradenia dovtedy nevídaným spôsobom tak, aby sa protivila kresťanskej viere, a keď odmietnete spolupracovať s nemorálnosťou, tak prídete o zamestnanie.

Keď odmietnete spolupracovať na sexuálnom korumpovaní mládeže, neumožnia vám adoptovať deti. Keď odmietnete strpieť nemorálnosť pod vlastnou strechou, budú vás súdiť, a vaše malé podnikanie môžu poškodiť alebo celkom zničiť. Môžu vás perzekvovať za to, že nosíte symbol vašej viery, čo bolo tisíc rokov bežnou vecou. A naopak, môžete dostať disciplinárny trest v štátnej službe, ak odmietnete nosiť symbol novej sekulárnej ortodoxie. To je prípad policajta Grahama Cogmana z anglického Norfolku, ktorý odmietol nosiť ružovú stužku. Tá mala podľa nadriadených vyjadrovať priazeň polície voči konanej gay-paráde. Cogmana napokon prepustili z polície.129

Môžu vás prepustiť zo zamestnania, lebo ste sa v niečej prítomnosti pomodlili. Môžu vám zakázať učiť vo všetkých školách v štáte, lebo ste s mládežou chceli poctivo diskutovať o tom, čo je potrat.

Stačí, keď poviete, že manželstvo by malo byť medzi mužom a ženou. Petra Vidmara, olympijského víťaza v gymnastike z roku 1984, kvôli tomu donútili odstúpiť z postu šéfa americkej misie pre Olympijské hry v roku 2012.130 Kanadského športového komentátora Damiana Goddarda pre takúto poznámku na Tvvitteri vyrazili zo zamestnania.131 Učiteľa dejepisu z Floridy Jerryho Buella suspendovali za to, že to napísal na Facebooku.152 Pre obyčajné vyslovenie katolíckeho názoru na homosexualitu prišiel o miesto profesor Kenneth Howell z univerzity v štáte Illinois.133 Patril však k tým šťastlivcom, čo sa mohli na miesto vrátiť.

Učiteľ Rwabena Peat z londýnskeho Tottenhamu odišiel zo školenia potom, čo im začala školiteľka rozprávať, že ak nepovažujú homosexualitu za normálnu, tak majú „problém”, a kládla im otázku, prečo považujú heterosexualitu za normálnu. Bol suspendovaný, vrátiť sa mohol po niekoľkých mesiacoch.134

Je zaujímavé, ako v Británii dokážu vydať svedectvo o viere černosi. Rwabena Peat, Gary McFarlane, Lilian Ladeleová, Theresa Daviesová, Duke Amachree a manželia Johnsovci sú černosi.

Ak ako kňaz poviete, že katolíci by nemali voliť politikov podporujúcich manželstvá gayov, môže prísť sankcia. Mexická volebná komisia vyzvala ministerstvo vnútra, aby za takéto výzvy z úst hovorcu mexickej arcidiecézy Huga Valdemara sankcionovali arcidiecézu.135

Problém máte aj vtedy, keď sa rozhodnete skoncovať s vlastným homosexuálnym správaním. Vo Vermonte Lisa Millerová uzavrela registrované partnerstvo s Janet Jenkinsovou. Po umelom oplodnení porodila Lisa dcéru Isabellu. Po niekoľkých rokoch Lisa skoncovala s lesbickým spôsobom života a vrátila sa ku kresťanskej viere. Lenže rodičovské práva voči Izabelle si nárokovala i Janet Jenkinsová a súd jej priznal právo na časté stretania s Izabellou bez dozoru iných osôb. Red začala Izabella javiť známky traumy, Lisa ju už nechcela Janet dávať. Súd sa rozhodol Isabellu Lise odňať a zveriť ju Janet. Lisa aj s Isabellou ušla do zahraničia, kde je doteraz. Hľadá ju polícia. Pastora, ktorý jej pomáhal, zatkla FBI.136

Na stránke televízie CBS hovoria o Lise Millerovej ako o „bývalej lesbičke”, v úvodzovkách.137 Darmo voláš, milá Lisa, že ty už nie si lesbička. Veď my vieme, že si. Budeš navždy. Musíš byť. Podľa revolúcie také čosi ako bývalý homosexuál neexistuje. Ani vtedy, keď existuje.

Preto vám ruže nepokvitnú, keď ste ako psychiater ochotný pomôcť ľuďom na ich žiadosť so skoncovaním s ich homosexuálnym správaním. Za Leslie Pilkingtonovou prišiel homosexuálny novinár

Patrick Strudwick a predstieral, že sa chce zbaviť homosexuálnych sklonov a požiadal ju o pomoc. Keď súhlasila, udal ju Britskej asociácii pre poradenstvo a psychoterapiu. Za toto sa v Británii dnes udáva. Asociácia rozhodla, že Pilkingtonová musí ísť na prevýchovu, inak bude suspendovaná.138

Tak, tak. Budú vás vyhľadávať aktívne a odhaľovať.

Budú vás hľadať, i keď odídete do zahraničia. Kresťanský aktivista Julio Severo odišiel i s rodinou z Brazílie, aby sa vyhol stíhaniu za homofóbiu. To homosexualistom nestačí. Žiadajú firmu Pay Pal, aby zrušila Severovi účet.13!) A Pay Pal im vyhovela.m

Budú sa vyhrážať vašej cirkvi, ako poslanec britskej Konzervatívnej strany (!) Mike Weatherley, ktorý vyhlasuje, že cirkvi, ktoré nechcú cirkevne požehnávať homosexuálne zväzky, by nemali mať vôbec právo sobášiť.140 To je čo za toryovského Vasila Biľaka?

Môžu vás v médiách lživo vykresliť ako démonickú obludu a zabiť váš charakter. Alebo vás môžu vyhodiť z novín, lebo ste písali v prospech ochrany života. Alebo vás budú nútiť, aby ste sa na potrate priamo podieľali ako lekár, zdravotník alebo farmaceut. Keď odmietnete, môžete prísť o miesto.

Môžu vás perzekvovať jednotlivo i kolektívne. Kolektívne napríklad ako kresťanskú charitatívnu organizáciu, ktorú „de facto” zakážu. Môžu potrestať kresťanskú televíziu za jej kresťanské postoje ekonomicky zničujúcou pokutou 100 tisíc euro, ako sa to stalo španielskej televízii Intereconomia.141

Môžu vás nútiť, aby ste vo vašej kresťanskej inštitúcii trpeli a znášali postoje a správanie, ktoré je s kresťanstvom v príkrom rozpore. Napríklad, keď súd v Miláne zakáže katolíckej univerzite prepustiť profesora, ktorý rozpráva, že Ježiš Kristus bol zlým človekom a že evanjeliá sú hrozným posolstvom.142

Môže sa vám stať, že vašim deťom budú od šiestich rokov proti vašej vôli v škole ukazovať obrázky súložiacich párov. Z vašich daní budú financovať sexuálnu výchovu na školách, aby vraj zabránili množiacim sa tehotenstvám maloletých dievčat. Výsledkom bude poznanie, že čím viac je sexuálnej výchovy, tým viac je i tých tehotenstiev maloletých. Môže sa stať, že štátnej sexuálnej výchovy budete mať už tak po krk, že svoje deti začnete vychovávať doma. Potom vás môžu na pár týždňov zavrieť do väzenia ako Irene a Heinricha Wiensovcov v Nemecku.143

Vašim deťom budú v školách vštepovať homosexualistickú propagandu. Zákon, ktorý schválili zákonodarcovia v Kalifornii v roku 2011, označil kalifornský prímas José Gomez za útok na rodičovské práva.144 V kanadskej provincii premiér Dalton McGuinty núti katolícke školy zriaďovať homosexuálne kluby. Samozrejme nie na to, aby sa tam učili katolícke učenie o homosexualite.145

Pamätáme sa, ako sa za komunizmu museli i bohoslovci učiť marxizmus-leninizmus.

Môžu najhroznejším spôsobom tupiť symboly kresťanstva, osobu Spasiteľa, jeho Matku, a budú vám hovoriť, že musíte byť tolerantní, že ste povinní to strpieť. Budete to dokonca platiť z vašich daní. Môžu vám zneucťovať vaše chrámy a napadnúť vás priamo v nich.

Môžu vás označovať za potenciálnych teroristov len preto, lebo ste pro-life. Podľa správy Ministerstva vnútornej bezpečnosti v USA, ktoré vzniklo po teroristických útokoch 11. septembra 2011, môže pravicový extrémizmus zahŕňať skupiny nesúhlasiace s potratmi.146

Dokonca parlament môže proti vám prijať vyhlásenie. V apríli 2009 odsúdil belgický parlament pápežove výroky o neprípustnosti používania kondómov. V Európskom parlamente podobné vyhlásenie tesne neprešlo.

Nedávno zosnulý páter Anton Hlinka bol dlhé roky redaktorom Hlasu Ameriky. V osemdesiatych rokoch, v sobotu večer, sme si pravidelne zapínali túto stanicu, aby sme počuli ono zahlásenie „Anton Hlinka, Hlas Ameriky, Mníchov.” A aby sme počuli správy o tom, čo sa v skutočnosti deje. Tam na Západe bol slobodný svet.

Po páde komunizmu prišlo do módy odvolávať sa na to, ako je to na Západe. „Vo vyspelých demokraciách je to tak, vo vyspelých demokraciách je to onak,” zvyklo sa hovoriť. V najbližších rokoch budeme svedkami úmrtia tejto frázy.

Nastala totiž zmena paradigmy. Namiesto „vyspelého sveta” sme uvideli svet, ktorý má obrovské problémy s pravdou, ako ich mal i komunistický režim. Vidíme, že niektoré z tých problémov my zatiaľ nemáme, ale že sú k nám zo Západu exportované. A vidíme, že nás čaká zápas.

Kto bude viesť kresťanov v tomto novom zápase? Nie v zmysle politickom, ale v zmysle duchovnom. Videli sme, že revolúcia, ktorej čelíme, je už organizovaná aj globálne. Akú organizáciu majú k dispozícii kresťania?

Medzi prenasledovanými kresťanmi, o ktorých bola v tejto knihe reč, boli katolíci, anglikáni i protestanti. I medzi nekatolíkmi je veľa ľudí, ktorí dokážu hrdinsky vyznať Ježiša Krista v nových časoch a môžu mnohým katolíkom slúžiť ako príklad.

Avšak iba jedna kresťanská cirkev môže byť globálnou organizovanou duchovnou opozíciou proti globálnej antropologickej revolúcii. Iba jedna cirkev má svojich veriacich, kňazov a biskupov, svoje kostoly na každom kontinente a prakticky v každom štáte. Má svoju hlavu a prísľub, že brány pekelné ju nepremôžu.

Je to katolícka cirkev. A v nej sa čosi deje.

 

Na tejto skale postavím svoju cirkev

„Dym satana vstúpil do cirkvi cez akúsi trhlinu.” pápež Pavol VI. na sviatok sv. Petra a Pavla 1972

 

Každá desiata citácia uvedená v tejto knihe odkazuje na kanadskú internetovú stránku Life Site News. Bez tejto stránky by kniha zrejme nemohla vzniknúť. Ľudia, ktorí ju vytvorili a spravujú, konajú pozoruhodné dielo. Sú to Steve Jalsevac, John Jalsevac, John-Henry Westen a mnohí ďalší. Každý deň sa na stránke objaví zo desať noviniek z celého sveta, ktoré hovoria o konflikte medzi kultúrou života a kultúrou smrti, medzi antropologickou revolúciou a kresťanskou civilizáciou. Do roka sú to tisíce správ.

Stránka žije z darov návštevníkov stránky. S rozpočtom niekoľko stotisíc dolárov stránka čelí gigantom kultúry smrti ako Planned Parenthood, ktorých ročný rozpočet sa ráta na miliardy dolárov.

Tomu, kto navštívil stránku v polovici februára 2011, udrel do očí varovný nápis červenými písmenami na celú obrazovku. Oznamoval, že na stránku bola podaná žaloba a žalobca žiada odškodnenie pol milióna dolárov. „Toto nás môže položiť,” napísali Steve Jalsevac a John-Henry Westen v komentári. Aký marxista, ateista či zakuklený komunista to podal žalobu na Life Site News?

Žiadny marxista či ateista. Žalobu podal Raymond Gravel, katolícky kňaz.

Kňaz Raymond Gravel v roku 2004 v rozhlase povedal: „Som pro-choice a žiadny biskup na svete, ani sám pápež, mi nezabráni, aby som pristupoval k svätému prijímaniu.” Raymond Gravel podporuje myšlienku manželstva osôb rovnakého pohlavia a slúži tzv. „Príde” omše, čiže omše homosexuálnej „hrdosti”.

Gravel je bývalým poslancom parlamentu provincie Quebec a dlhé roky oponentom bývalého kanadského prímasa, kardinála Marca Ouelleta, ktorý neochvejne hlása nedotknuteľnosť nenarodeného života. Na jar 2009 Ouellet potvrdil, že neprijateľný je potrat aj v prípade života počatého znásilnením. Ouellet logicky uviedol, že po znásilnenej matke by v prípade potratu druhou nevinnou obeťou bolo nenarodené dieťa. Gravel ho za to verejne kritizoval. Quebecký parlament v reakcii na kardinála prijal vyhlásenie, ktorým sa potvrdzovalo právo ženy na potrat. Vyhlásenie bolo prijaté pomerom hlasov 109 ku 0.

Sú tento kňaz a kardinál kňazmi tej istej cirkvi?

Kardinál Ouellet sa stal v lete 2010 hlavou Kongregácie pre biskupov pri Svätej stolici. Po kontroverzii okolo potratov sa na adresu odchádzajúceho kardinála vyjadril biskup Martin Veillette, ktorý označil Ouelletove vyjadrenia za „emotívne”. „Kardinál stratil kontakt s náboženským a spoločenským terénom Quebecu,” povedal Veillette, „niekedy je lepšie zachovať mlčanie ako hovoriť.”147

Biskup Veillette to nemusel myslieť zle. Ako keby sa snažil kardinála ospravedlniť. Ale treba, aby katolícky biskup ospravedlňoval kardinála za to, že tento hlása doktrínu cirkvi? Nemal sa ku kardinálovi jednoducho pridať? A v čase narastania hodnotového chaosu je lepšie, keď katolícki biskupi mlčia? Hovoria títo dvaja biskupi v zmätenej dobe jedným hlasom?

Kardinál Ouellet vyslovil ešte iné slová, z ktorých vidno, ako sa niektoré postoje katolíckych politikov prelínajú s postojmi katolíckych biskupov:

„Biskupi potrebujú duchovnú bystrosťa nielen politickú kalkuláciu, ako bude ich posolstvo prijaté… Musíme sa odvážiť hovoriť do hĺbky srdca, kde sa Pánov Duch dotýka ľudí za hranicou toho, čo sa dá vypočítať… Ak budete iba formálne niečo hlásať a v skutočnosti nebudete chcieť, aby sa tak i stalo, lebo neveríte, že je možné, aby to ľudia prijali, tak budete mat problém, ako odovzdať posolstvo. “14S

Pred odchodom do Vatikánu v kázni na rozlúčkovej omši sa kardinál Ouellet venoval problému hovorenia a prijímania pravdy. „Posolstvo pravdy nie je vždy vítané. Je bolestné pre toho, kto počúva a niekedy i pre toho, kto ho vyslovuje,” povedal kardinál. Raymond Gravel v médiách kontroval: „Posolstvo pravdy je vždy vítané, ak je hovorené príťažlivo, skúmavo a bez odsúdenia a neúcty. Nemôže to byť pravda evanjelia, ak neprináša pokoj…”149

V konflikte týchto dvoch názorov sa zračí kríza modernej doby, prenesená do vnútra cirkvi. Akú chybu urobil Ježiš Kristus, keď mnohí jeho pravdu neprijali, dokonca ho zabili? A dokonca hovoril, že nepriniesol pokoj, ale meč…

V apríli 2011 zo zdravotných dôvodov odstúpil zo všetkých politických funkcií rakúsky vicekancelár a predseda Rakúskej ľudovej strany ÔVP Josef Prôll. Pri tej príležitosti viedenský arcibiskup kardinál Schônborn povedal na jeho adresu: „Josef Prôll je veľký politik a úprimný kresťan.”150

Pomocný biskup v Salzburskej diecéze Andreas Laun pred niekoľkými rokmi analyzoval program ÔVP z kresťanského hľadiska. Výsledok bol pre ÔVP zdrvujúci. A to ešte Laun nevedel, že na jeseň 2009 ÔVP pod Prôllovým vedením spolu so socialistami schváli zákon o partnerstve osôb rovnakého pohlavia. Konferencia biskupov pod Schônbornovým vedením označila vtedy zákon za “nevhodný a nepotrebný” a vyjadrila obavu, že urovnáva cestu k úplnému zrovnoprávneniu s manželstvom.151

Prečo sa vlastne čudujeme, že katolícki politici idú v politike bez ostychu proti učeniu cirkvi? Veď podľa kardinálových slov pritom ostávajú „veľkými politikmi” a „úprimnými kresťanmi”. Čo si majú myslieť katolícki politici, ktorí sami seba znevýhodňujú tým, že kresťanské princípy neopúšťajú? Nevyzerajú po kardinálových slovách ako kverulanti? Sú kardinál Schônborn a biskup Laun biskupmi tej istej katolíckej cirkvi? Áno, sú, ale občas to tak nevyzerá.

Dva dni pred Vianocami 2007 prijímal anglický kardinál Cormac Murphy-O’Connor, hlava katolíkov v Anglicku a Walese, na svätej omši vo svojom sídle vo Westminsteri do lona katolíckej cirkvi jej nového člena. Kardinál povedal: „Som rád, že môžem privítať Tonyho Blaira v katolíckej cirkvi. Už dlhý čas bol pravidelným návštevníkom bohoslužieb i so svojou rodinou a v uplynulých mesiacoch prešiel formáciou, aby bol pripravený vstúpiť do plného spoločenstva. Moje modlitby sú s ním, s jeho manželkou a rodinou v tejto radostnej chvíli na ich spoločnej ceste viery.”152

Anthony Charles Lynton Blair je najúspešnejším labouristickým politikom v britskej histórii. Stal sa najdlhšie slúžiacim labouristickým premiérom a jediným predsedom strany, ktorý ju priviedol k trom za sebou idúcim volebným víťazstvám. Vstup takého politika do katolíckej cirkvi je prestížnou vecou, obzvlášť v Británii, ktorej protikatolícky sentiment za posledné stáročia nikdy nebol cudzí.

Tony Blair však ako premiér spôsobil v krajine spúšť. Jeho antidiskriminačná legislatíva viedla k diskriminácii kresťanov. „Equality Act 2006” bol presadený v roku 2006, a v marci 2007 za ním nasledoval „Equality Act Regulations”. Bolo to na konci jeho dráhy premiéra, ktorá sa skončila v júni 2007. Katolíkom sa stal vzápätí potom, ako presadil bič na katolíkov i nekatolíkov. Išiel tým proti doktríne katolíckej cirkvi a katolícki biskupi pred týmito zákonmi varovali.

Bol to kardinál Cormac Murphy-O’Connor, ktorý v januári 2007 listom verejne žiadal Blaira, aby od kresťanských charitatívnych organizácií, zaoberajúcich sa adopciami, nebolo vyžadované, že musia zabezpečovať i adopcie homosexuálnymi pármi. Premiér Blair však odmietol. Jediný „ústupok” bola 21-mesačná lehota, v ktorej sa i kresťanské organizácie mali prispôsobiť.153

V tom istom roku prijal kardinál Blaira do katolíckej cirkvi.

Problém nespočíva v tom, že kardinál Blaira prijal do cirkvi. Obrátenie Šavla na Pavla je nielen krásny príbeh, ale po tisíce rokov i výzva, ktorú prijali zástupy ľudí a prešli podobnou konverziou. Každý jeden taký príbeh je víťazstvom konvertitu i kresťanstva.

Ale Blairova konverzia budí rozpaky. Problém tkvie v nezodpovedaných otázkach. Ako politik poprel učenie katolíckej cirkvi. Uznal pred obrátením svoju chybu a robil pokánie? Keď po niekoľkých rokoch vidno neblahé ovocie jeho politiky, dokáže si to priznať? Na tieto otázky nedáva nikto odpoveď.

A zdá sa, že tie odpovede znejú „Nie”.

Z liberálneho anglikána sa stal liberálny katolík. Ešte predtým, ako sa stal Blair premiérom, počas katolíckych bohoslužieb, ktoré navštevoval so svojou katolíckou manželkou, pristupoval k svätému prijímaniu. V roku 1997 mu to zakázal kardinál Basil Hume. V roku 2009, rok a pol po svojej konverzii expremiér povedal, že pápežove názory na homosexualitu sú „zabarikádované” a vyzval katolíckych hodnostárov k zľaveniu v jej kritike. Pápež by sa mal podľa Blaira riadiť tým, čo si o tom myslia ľudia. Nástupca Murphy-O’Connora, arcibiskup Vincent Nichols, v reakcii uviedol, že on v tomto smere prijíma radšej vedenie Svätého Otca.154

Predstava, že pápež by sa mal riadiť prieskumami verejnej mienky namiesto Svätého písma, ktoré je Božím zjavením, je ohromujúca, ale zdá sa, že tento názor sa úspešne šíri.

Nezodpovedanie otázok prispieva k zmätku v hlavách katolíckych veriacich.

V septembri 2010 navštívil pápež Benedikt XVI. Veľkú Britániu. Pre médiá to bola opäť príležitosť otvárať ich obľúbené témy. Mediálne vystúpenia arcibiskupa Nicholsa pred a po pápežovej návšteve boli kontroverzné. Na otázku denníka Daily Telegraph, či cirkev niekedy prijme realitu registrovaných partnerstiev, arcibiskup odpovedal: „Neviem.”155

Tesne po pápežovom odchode sa Vincent Nichols zúčastnil televíznej besedy v BBC. Keď homosexuálny profesor Diarmaid Mac-Culloch pripomenul, že katolícka cirkev je nespokojná s legalizáciou registrovaných partnerstiev, Nichols mu prekvapujúco oponoval:

„To nie je pravda… my sme presne rozlišovali. Neoponovali sme partnerstvom gayov. Uznávame, že v anglickom práve môže byť pre ne priestor. Len sme vytrvalo hovorili, že tieto nemôžu byť tým, čo je manželstvo.”

Anglikán MacCulloch mu napokon povedal: „Som potešený, keď počujem, čo arcibiskup hovorí o sexuálnych otázkach. Treba povedať, že anglická katolícka cirkev si v tejto veci udržiava svoju vlastnú líniu, nie líniu Vatikánu. V anglickej katolíckej cirkvi je určitá nezávislosť. To je dobré a nech to tak ostane. “15e

Arcibiskup hovorí, že registrované partnerstvá majú v anglickom práve svoje miesto? Ibaže to nemá byť manželstvo? Veď k takým kompromisom dospeli i kresťanskí a konzervatívni politici na Západe? Prečo sa im teda čudujeme?

Hovorí pápež vari v tejto veci nejasne? Pápež hovorí úplne jasne. Či už je jeho meno Ján Pavol II. alebo Benedikt XVI. V roku 2003 vypracovala Kongregácia pre náuku viery pod vedením kardinála Ratzingera postoj katolíckej cirkvi k zväzkom homosexuálov v podrobnom dokumente „Stanovisko k návrhom na právne uznanie zväzkov medzi homosexuálnymi osobami”157. V marci 2003 ju schválil pápež Ján Pavol II.

Podľa dokumentu „rešpekt voči homosexuálnym osobám v žiadnom prípade nesmie viesť k súhlasu s homosexuálnym správaním alebo k právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov”. Časť IV. dokumentu je venovaná osobitne povinnosti katolíckych politikov čeliť právnemu uznaniu homosexuálnych zväzkov.

Rakúski katolícki politici z ÔVP im nielen nečelili, oni ich navrhovali. Napriek tomu je predseda ÔVP podľa kardinála katolíckej cirkvi veľkým politikom. A týmto zväzkom necelí v BBC ani hlava anglických katolíkov. Sú Vincent Nichols, Joseph Ratzinger a Christoph Schônborn biskupmi tej istej cirkvi? Netreba ani dodávať, aký veľký zmätok vnášajú tieto rozpory do radov katolíkov.

V januári 2011 sa niekoľko prominentných politikov nemeckej CDU obrátilo otvoreným listom na nemeckých katolíckych biskupov s návrhom, aby biskupi vo Vatikáne apelovali na zrušenie celibátu. Na čele iniciatívy bol predseda nemeckého parlamentu Norbert Lammert, signatármi boli i spolková ministerka školstva Annette Schavanová a traja bývalí predsedovia krajinských vlád Bernhard Vogel, Erwin Teufel a Dieter Althaus. List vyústil napokon do verejného konfliktu dvoch nemeckých kardinálov.

Kardinál Walter Brandmúller autorov listu verejne skritizoval.158 Podľa neho signatári vzbudzujú podozrenie, že nejde iba o celibát, ale o prvé kroky k „inej cirkvi”. Iniciatívu môžu považovať za urážlivú kňazi, ktorí si dobrovoľne tento spôsob života vyvolili a podľa neho žijú. Iniciatívu možno považovať i za urážku Ježiša Krista, ktorý si tiež zvolil celibát. Podľa kardinála treba túto už dlho trvajúcu diskusiu ukončiť. Na Brandmúllerove slová reagoval kardinál Karí Lehmann. Signatárov sa zastal a označil ich za zaslúžilých politikov, ktorí sa zasadzovali dlhé roky i za cirkev. Tému celibátu označil za „nevybavenú” a uviedol, že sa ako biskup hanbí za tón, ktorý Brandmúller v diskusii zvolil.159

List politikov CDU a „súboj kardinálov” bol však iba úvodom k ešte väčšiemu tresku, ktorým sa o niekoľko dní neskôr stalo „Memorandum profesorov teológie ku kríze v katolíckej cirkvi”.160 Podpísali ho viac ako dve stovky nemeckých teológov. Signatári memoranda žiadali väčšiu účasť veriacich na rozhodovaní o personálnych otázkach v cirkvi, svätenie žien, zrušenie celibátu a ústup od „morálneho rigorizmu”. Vyzývali „nevylučovať ľudí, ktorí žijú v láske, vernosti a vzájomnej opatere v partnerstve rovnakých pohlaví alebo ako znovu zosobášení rozvedení”. Výzva je nepriamo výzvou k revízii učenia cirkvi o nerozlučnosti manželstva a sexuálnej morálke.

A predsa na týchto udalostiach roku 2011 nie je nič šokujúce. Sú len ozvenou udalostí, ktoré sa stali v už roku 1995. Vtedy sa v Rakúsku a v Nemecku zrodila iniciatíva „Wir sind die Kirche – My sme cirkev”, ktorá už vtedy žiadala zrušenie celibátu, vnútornú demokraciu v cirkvi, svätenie žien a voľnejšiu sexuálnu morálku. Túto iniciatívu podpísalo takmer dva a pol milióna ľudí. V Nemecku ju podporilo niekoľko významných členov CDU, napríklad vtedajšia predsedníčka Bundestagu Rita Sussmuthová.

V intenciách „Wir sind die Kirche” znie i výrok známeho slovenského katolíckeho kňaza Antona Srholca z marca 2011. Srholec však použil nezvyklé tvrdé slová. „Katolícka cirkev je posledná bašta totalitného vedenia ľudí… Jej vedenie je totalitné, čo napodobňoval komunizmus, keď namiesto Ríma bola Moskva.”

Prečo v Amerike stopäťdesiat katolíckych kňazov podpíše petíciu za svätenie žien? Prečo v Rakúsku katolícki kňazi otvorene vyhlasujú neposlušnosť biskupom? Ako mohlo dôjsť v cisterciánskom opátstve v Ríme k stavu, že ho pápež musel zrušiť pre „zosvetštenie a liturgické excesy”?

Začiatkom roku 2009 som sa v Košiciach stretol s augustiniánskym mníchom z Írska. Povedal mi, že podporuje registrované partnerstvá. To isté píše v časopise Týždeň katolík Michal Kaščák. Nevedia, že pápež hovorí niečo iné? Vedia to a nepripisujú tomu význam? Neviem.

Príliš veľa kontroverzných príbehov… Patrí sem i príbeh poslankyne belgického parlamentu Alexandry Colenovej, manželky Paula Beliena, ktorá sa koncom 90. rokov snažila, aby belgická hierarchia stiahla z obehu škandálny katechizmus pre deti. Katechizmus bol skutočným liberálnym excesom, čo sa týka sexuálnej výchovy.161 Kardinál Godfried Daneels s ňou odmietol komunikovať. So stovkami rodičov sa opakovane modlila ruženec pred sídlom kardinála, ale Daneels ostal neoblomný. Colenová napísala list o probléme všetkým kardinálom sveta. Dostala mnoho podporných odpovedí. Sú kardináli, ktorí ju podporili, a Godfried Daneels kardinálmi tej istej katolíckej cirkvi?

O desať rokov neskôr vybuchol v Belgicku škandál s pedofilnými kňazmi ako bomba.

Smutný je príbeh kanadskej charitatívnej organizácie Development & Peace, ktorú založili v šesťdesiatych rokoch kanadskí katolícki biskup a katolícki laici. Financovaná je zo zbierok veriacich. Pred niekoľkými rokmi vďaka investigatívnej činnosti Life Site News vysvitlo, že Development & Peace finančne podporuje mimovládne organizácie v treťom svete, ktoré presadzujú potratovú ideológiu.

Smutné sú príbehy odkresťančenia mnohých katolíckych univerzít, ktoré sú už katolíckymi iba podľa mena. Rozpor medzi katolicizmom v názve a liberalizmom, ktorý v nich vládne, je škandálny.

A koľko je v katolíckej cirkvi takých Raymondov Gravelov? Koľko je kňazov, rehoľníkov a rehoľníčok, ktorí sa vedome či nevedome stali podporovateľmi antropologickej revolúcie, búrajúcej tisíce rokov starý biblický pohľad na človeka? Podporujú potraty, homosexuálnu ideológiu a namiesto katolíckeho pohľadu na celospoločenské dobro, ktorý považujú za „čiastkový” a rozdeľujúci, hlásajú potrebu akéhosi „všeľudského” zjednocujúceho dobra. A koľko ich je takých, čo neveria v základné články viery, neveria v existenciu pekla, Satana, neveria v Premenenie, neveria v Božstvo Ježiša Krista? Stovky? Tisíce? A koľko je ich medzi laikmi? Milióny?

S apokalyptickým jazykom treba narábať opatrne. Avšak nemajú niektoré obrázky z dnešnej katolíckej cirkvi apokalyptický nádych?

Predstavte si katolícku univerzitu, na pôde ktorej sa hrá vulgárna hra Monológy vagíny. Predstavte si katolíckeho kňaza, ktorý v rámci dobročinnosti zháňa peniaze pre ženu na potrat. Predstavte si mníšku, ktorá milosrdne odprevádza ženu na potratovú kliniku. Predstavte si katolícku nemocnicu, nesúcu meno svätého Jozefa, pestúna malého Ježiša, v ktorej sa vykonávajú potraty. Predstavte si mníšku Wendy Beckettovú, mníšku, ktorá obhajuje Serranovo dielo „Piss Christ”. To všetko sú reálne udalosti, ktoré sa dnes v katolíckej cirkvi dejú.

A nehovoril sám pápež Ján Pavol II. v roku 2003 apoštolskej exhortácii „Ecclesia in Európa”, že „európska kultúra poskytuje dojem tichej apostázy”?

A nenačrtol pápež Benedikt XVI. vo svojom príhovore pred Vianocami 2010 dramatickú paralelu medzi úpadkom Rímskej ríše a úpadkom našej civilizácie? Počúvajme jeho slová z 20. decembra 2010:

„Vzbuď, Pane, svoju moc a príď!… Tieto vzývania boli formulované pravdepodobne v čase, keď bolo rímske impérium v úpadku… Rozklad základných princípov práva a morálnych zásad, ktoré ho podopierali, prelomil priehrady, ktoré dovtedy chránili mierové súžitie medzi ľuďmi. Svet sa ocitol v zániku… Nebolo vo výhľade sily, ktorá by mohla tento úpadok zastaviť…

„Vzbuď, Pane, svoju moc a príď! I my dnes máme mnoho dôvodov zhromaždiť sa k tejto adventnej modlitbe cirkvi. Napriek všetkým novým nádejam a možnostiam je svet sužovaný pocitom, že sa rozpadá morálny konsenzus, bez ktorého nemôžu fungovať právne a politické štruktúry. V dôsledku toho sily, zmobilizované na obranu týchto štruktúr, sa zdajú byť odsúdené na zlyhanie.”162

A nevyslovil pápež Benedikt XVI. v tom istom roku na pred novinármi na palube lietadla, ktoré ho viezlo do portugalskej Fatimy, tieto prekvapujúce slová:

„Dnes vidíme vskutku desivým spôsobom, že najväčšie prenasledovanie cirkvi neprichádza od jej vonkajších nepriateľov, ale zrodilo sa z hriechu vo vnútri cirkvi?”

Tieto tri poznámky dvoch pápežov dávajú do zvláštnej jednoty päť úkazov modernej doby.

Sú nimi

masové odpadávanie od kresťanstva v Európe a Amerike,

morálne zrútenie euroamerického Západu spôsobené antropologickou revolúciou,

dechristianizácia bývalých kresťanských strán Západu,

moderné rodiace sa prenasledovanie kresťanov v rámci Západu

a vnútorný stav katolíckej cirkvi.

Nesmieme sa čudovať odkresťančeniu kresťanských strán, keď v samotnej katolíckej cirkvi vidíme neposlušnosť voči katolíckej tradícii a neposlušnosť voči pápežovi. A odkresťančenie kresťanov v politike zase vedie k tomu, že na prenasledovaní kresťanov sa budú podieľať „liberálni” kresťania.

Za komunizmu si komunisti podmaňovali pravicové strany v národnom fronte. V týchto straníčkach politicky prežil len ten, kto sa prispôsobil ideológii komunistov. Dnes západná ľavica vnútila svoju ideológiu pravicovým stranám. Preto prenasledovanie kresťanov, ktoré ešte len pred pár rokmi spôsobovala ľavica, dnes budú zapríčiňovať i „pravicoví” politici. Ake Green bol v roku 2004 súdený podľa zákonov, ktoré presadili sociálni demokrati. Dnes také zákony vo Veľkej Británii presadzuje „konzervatívec” Cameron. Vo Francúzsku vyhadzuje na dlažbu pro-life učiteľa Isnarda gaullistický minister.

Tým paralela s komunizmom nekončí. Komunisti si organizovali svoje vplyvové skupiny v katolíckej cirkvi, ako Mierové hnutie katolíckych duchovných, potom Pacem in terris. Kňazi z týchto skupín boli ochotní velebiť komunistickú politiku a podieľať sa na prenasledovaní veriacich kňazov i laikov. Dnes vidíme liberálnych kňazov, ktorí podporujú antropologickú revolúciu. Idú proti kresťanom, verným tradícii, ako ide kňaz Gravel proti Life Site News. Vidíme katolíckych politikov, ako Andrew Cuomo, Joe Biden a Edward Kennedy, ktorí podporujú legislatívu slúžiacu na prenasledovanie kresťanov. Takíto politici nezriedka chodia na sväté omše a pristupujú k svätému prijímaniu. Cirkev si s tým zatiaľ nevie rady. Na rozdiel od komunizmu, keď tieto procesy prebiehali/ormá/«e ako hierarchicky usporiadaná politika komunistických strán, dnes tie procesy prebiehajú neformálne ako výsledok rozhodovania v sieťovej štruktúre.

Súčasťou tohto fenoménu je i to, že občas sa práve kresťania verní tradícii a učeniu cirkvi dostanú v samotnej cirkvi na okraj. Prenasledovanie kresťanov na Západe a určité vnútorné rozdelenie v katolíckej cirkvi sú navzájom zrkadlové javy.

Na jednej strane narastajú v cirkvi liberálne excesy. Na strane druhej sa stále viac objavujú preláti, ktorí sú uvedomujú narastajúce prenasledovanie a začínajú hovoriť jasnou rečou. V septembri 2011 napísal predseda Americkej biskupskej konferencie arcibiskup Timothy Dolan prezidentovi USA, že svojím tlakom na odstránenie tradičného manželstva „vytvára celonárodný konflikt obrovských rozmerov medzi cirkvou a štátom, na škodu oboch inštitúcií”.163 To je Ecclesia militans.

Biskupom, ktorý doteraz najodvážnejšie pomenoval vnútorný stav katolíckej cirkvi, je Andreas Laun. Pomenoval ho ako vnútorné rozdelenie, ktoré už nastalo. Dodáva, že ak sa nič nespraví, trhlina bude čoraz väčšia a nebezpečnejšia. Ako riešenie ponúka „dialóg spásy”. „Želáme si, aby sme skutočne spolu hovorili, aby sme v cirkvi skutočne nežili len tak vedľa seba. Vzájomné vytesňovanie a mlčanie je prvým krokom smerujúcim k formálnemu, ozajstnému rozdeleniu cirkvi,” píše Laun.164

Pripomeňme, že pápež hovoril o „hriechu vo vnútri cirkvi” v odpovedi na otázku novinárov, týkajúcu sa škandálov sexuálneho zneužívania. Súčasťou tohto hriechu malo byť i mlčanie zodpovedných predstaviteľov cirkvi o tomto probléme.

Je „mlčanie” alebo „nedôrazné hovorenie” širším hriechom v katolíckej cirkvi?

V nedeľu 1. mája 2011, týždeň po Veľkej noci na Sviatok Božieho milosrdenstva, pápež Benedikt XVI. vyhlásil svojho predchodcu Jána Pavla II. za blahoslaveného. Nebolo v minulom storočí populárnejšieho a milovanejšieho pápeža. Ján Pavol II. prispel veľkou mierou k pádu komunizmu v Európe a neúnavne sa vrhal do ďalšieho zápasu za ochranu ľudského života a rodiny. Do zápasu kultúry života proti kultúre smrti.

Avšak katolíci i nekatolíci ho viac milovali, ako poslúchali. Ako inak si možno vysvetľovať jeho vlastné slová o tichej apostáze? Utrpenie pápežov má niekedy nečakané formy.

Nemajú v niečom pravdu nasledovníci nebohého arcibiskupa Marcela Lefevra, ktorí dávno upozorňovali na odklon od tradície v cirkvi? Alebo i oni hrešia neposlušnosťou a pýchou? Bremeno odpovede na tieto otázky leží na pleciach pápeža.

Ak ste sa ešte za pápeža nemodlili, možno je najvyšší čas začať.

Treba sledovať pápeža. Tam je kľúč k budúcemu celosvetovému dianiu. Katolícka cirkev kráča v ústrety ďalším veľkým skúškam. Má prísľub od Spasiteľa, že brány pekelné ju nepremôžu. Nikdy.

 

 

POZNÁMKY

1 Catherine Ashton. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Catherine_Ashton.

2 Campaign for Nuclear Disarmament. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/ Campaign_for_Nuclear_Disarmament.

3 Italský ministr zahraničí: Extrémni laicismus poškozuje EÚ. RadioVaticana.cz. Česká sekce vatikánskeho rozhlasu, 1. 2. 2011. http://www.radiovaticana.cz/clanek. php4? id=14040.

4 Tamže.

5 Egypt: Útok muslimú proti kresťanským rodinám, 11 mŕtvych. Res Claritatis. http:// res.clari tatis.cz/zpravy/afrika/egypt-utok-muslimu-proti-krestanskym-rodinam-ll–mrtvych/4477.

6 Sir Elton: Ban organised religion. BBC News ,12 November 2006. http://news.bbc. co.uk/2/hi/61407l0.stm.

7 Mel Gibson DUI incident. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Mel_Gibson_DUI_ incident.

8V The Wicker Man 1973 ending scéne. Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=Apm4KX9UBM0&feature=related. 9V „Willow’s Song”. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=vrviUetDs_4. 10 Labour MP Attempts to Remove Religious Freedom of Conscience after Chriastian

Marriage Registrar Victory. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/

archive/ldn/2008/aug/08080503. 11V BBC: Islington wins appeal in Lillian Ladele case. BBC. http://www.youtube.com/

watch? v=05hFM04vPwI.

12 Theresa Davies. Christian Concern. http://www.christianconcern.com/cases/theresa–davies.

13 Obey Same-Sex Marriage Law, Officials Told. New York Times, April 26, 2004. http:// www.nytimes.com/2004/04/26/us/obey-same-sex-marriage-law-officials-told.html.

14 Resignation Letter from Linda Gray Kelley. Justice of the Peace Associations Newsletter. Summer 2004. http://jpus.org/newsletter/summer2004doc.htm.

15 New York clerk resigns over gay marriage‘: Gov. Cuomo responds, The law is the law‘. Life Site News, Jul 13, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/new-york-clerk–resigns-over-gay-marriage-gov-cuomo-responds-the-law-is-ťhe/.

16 Tamže.

17 Tamže.

18 New York quits job to avoid issuing marriage licenses to gay couples. Daily Kos, Jul 13, 2011. http://www.dailykos.com/story/2011/07/13/993928/-New-York-clerk-quitsiob-to–avoid-issuing-marriage-licenses-to-gay-couples.

19 Nechcete sobášiť homosexuálov? Dostanete padáka! Dnes.sk, 5. augusta 2011. http:// dnes.atlas.sk/ svet/ eu-a-europa/761507/nechcete-sobasit-homosexualov-dostanete-padaka.

20 Christian sex therapist Gary McFarlane loses appeal bid. BBC News. http://news.bbc. co.uk/2/hi/uk_news/england/bristol/somerset/8651417.stm.

21 Christian Magistráte Forced To Resign For Refusing to Plače Children IN Gay Homes. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2006/nov/06112808.

22 Tamže.

23 Walter Schumm: Children of homosexuals more apt to be homosexuals? A reply to Morrison and to Cameron based on a examination of multiple sources of data. Abstract. Kansas State University, Kansas. http://www.ncbi.nlm.nih.gov/ pubmed/20642872.

24 Full Interview with Dr. Walter Schumm. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/ resources/full-interview-with-dr-walter-schumm.

25 Christian magistráte Loses Conscentious Objection Appeal: Accuses Britain of „Totalitarianism”. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ ldn/2008/feb/08022508.

26 Christian advisor loses gay adoption case tribunál. BBC News Northamptonshire. http://www.bbc.co.uk/news/uk-england-northamptonshire-11769358.

27 Victory for suspended Christian nurse. The Times, http://www.timesonline.co.uk/tol/ comment/faith/article5675452.ece.

28 Teacher suspended in prayer row. BBC News. http://news.bbc.co.Uk/2/hi/uk_news/ england/bristol/somerset/8423265.stm.

29V Duke Amachree TWUR Nat Conf. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=CFIXylUZmSs.

30 Richard Scott. Christian Concern. http://www.christianconcern.com/cases/dr–richard-scott.

31 British Airways Denies Appeal from Christian Employee Banned from Wearing Cross. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2006/nov/06112104.

32 Crucifix ban nurse Shirley Chaplin loses NHS discrimination case. The Times, April 7,

2010. http://www.timesonline.co.uk/tol/comment/faith/article7089691.ece.

33 KOREC, Ján Chryzostom: Slová pre život 2. Bratislava: Lúč, 2005. s. 99.

34 School ban on girl wearing cross „discriminatory”. The Telegraph, 06 Dec. 2005. http://www.telegraph.co.uk/news/ uknews/ 1504822/School-ban-on-girl-wearing-cross-discriminatory.html

55 „Purity” ring case in high court. BBC News, 22. June 2009. http://news.bbc.co.Uk/2/ hi/6229098.stm

36 Hallelujah! An Easter victory as Christian electrician wins battle to display cross in his van. Mail Online, 22nd April 2011. http://www.daUymail.co.uk/news/article-1379410/ Christian-electrician-Colin-Atkinson-wins-battle-display-cross-van.html.

37 PIATAK, Thomas: Vojna proti Vianociam. Impulz, 2005. s. 4.

58V Houston Veterans Claim Censorship of Prayers, IncludingBan on ‚Goď and ‚Jesus‘. FoxNews, 29 June 2011. http://www.foxnews.com/us/2011/06/29/houston-veterans–claim-censorship-prayers-ban-on-god-and-jesus/#ixzzl01QqoDx5.

39 Tamže.

40 New York mayor bans clergy from praying at 9/11 anniversary. Life Site News, Sep 07

2011. http://www.lifesitenews.com/news/new-york-mayor-bans-clergy-from-praying-at9-11-anniversary.

41 NOTASHAMED. http://www.notashamed.org.uk/comments-people.php.

42V „Not ashamed” UK Christians launch fightback. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=3-4c6QvqQBI.

43 Spanish Judge Tells Lesbian Mother to Choose Children or Same-sex Partner, not Both. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2007/jul/07072406.

44 Judge Removed for Resisting Gay Adoption Required to Return Euro 100 000 in Pay. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2010/jul/10072607.

45 Tamže.

46 Ake Green Case. http://www.akegreen.org/pre-refs/4-27s.htm.

47 Ake Green. Wikipedia. http://en.wildpedia.org/wiki/Ake_Green.

48 Tamže.

49 Is Homosexuality Genetic or an Evil Force that Plays Mind Games with People? Ake Green. http://www.eaec.org/bibleanswers/ake_green_sermon.htm.

50 Fritzl case. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Fritzl_case.

51 Pedophilia a „sexual orientation” experts telí Parliament. Life Site News. http://www. lifesitenews.com/news/pedophilia-a-sexual-orientation-experts-tell-parliament/.

52 Brian Lilley: „Experts” running the asylum in Canada. Toronto Sun. http://www. torontosun.com/comment/columnists/brian_lilley/2011/02/24/17400076.html.

53 American Street Preacher Arrested in Britain for Declaring Homosexuál Behavior a Sin. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2010/ apr/10040105.

54V Actual footage of British police arresting Christian street preacher, Dale Mcalpine.

Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=12LtOKQ8U7c.

55 Lexington, Mass., father of 6-year-old arrested, spends night in jail over objections to homosexuál curriculum in son s kindergarten class. MassResistance. http://vwvw. massresistance.Org/docs/parker/main.html#section5.

56 Christian Vanneste. Wikipedia. http://fr.wikipedia.org/wiki/Christian_Vanneste.

57 Chris Kempling. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Chris_Kempling.

58 Chris Kempling: Religious Freedom in Canada. United Nations Commission on Human Rights Delegate Brieíing, March 4, 2005, New York City. http://www. catholiceducation.org/articles/persecution/pch0080.html.

59 Recovered Homosexuál Speaks at Fundraising Dinner for Persecuted B.C. Teacher, Chris Kempling. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ ldn/2005/jun/05062708.

60 Chris Kempling: Religious Freedom in Canada. United Nations Commission on Human Rights Delegate Brieflng, March 4, 2005, New York City. http://www. catholiceducation.org/articles/persecution/pch0080.html.

61 Toronto mayor to skip Gay pride paráde. Life Site News, Jun 24, 2011. http://www. lifesitenews.com/news/toronto-mayor-to-skip-gay-pride-parade/.

62 Pro-life heroíne sentenced to jail for peacefully wittnessing to life at Toronto facility. Life Site News, Sep 13, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/pro-life-heroine–sentenced-to-jail-for-peacefully-witnessing-to-life-at-tor.

63 No Jail For Alberta Woman Convicted Of Infanticide. The Huffington Post, Sep 10, 2011.

64V Lebensschutzer als Stalker verurteilt. Gloria.tv. http://gloria.tv/? media= 175078.

65 Death Mills. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Death_Mils.

66 Denazification. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Denazification.

67 Die Todesmiihlen. Wikipedia. http://de.wikipedia.org/wiki/Die_Todesmuhlen.

68 Denazification. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Denazification.

69 Tamže.

70V Obyknovennyj fašizm. Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=R3xX64ztgtM&feature=related. 71V Marche pour la Vie Paris 2011 – Phílippe Isnard. Dailymotion. http://www.

dailymotion.com/video/xgpnay_marche-pour-la-vie-paris-2010philippe-isnard_news.

72 „Stunned” pro-life teacher fired over abortion debate flap: France. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/stunned-pro-life-french-teacher-fired-over–aborti on-debate-flap.

73 Tamže.

74 Mitterrand: A Friend to Polanski – and Young Boys? Time, Oct. 08, 2009. http://www. time.com/time/world/article/0,8599,1929246,00.html.

75 Frederic Mitterrand denies sex with under-age Thai boys. The Times, October 9, 2009. http://www.timesonline.co.uk/tol/news/world/europe/article6867302.ece.

76 Catholic charity faces closure after losing appeal over gay adoption. Mail Online, 19th August 2010. http://www.dailymail.co.uk/news/article-1304333/Catholic-charity–loses-appeal-gay-adoption.html.

77 Major blow dealt to Catholic Charities in Illinois over homosexuál adoptions. Life Site News, Aug 22, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/major-blow-dealt-to-catholic–charities-in-illinois-over-homosexual-adoption/.

78 Foster child to be taken away because Christian Couple refuse to teach him about homosexuality. Mail Online, 24 October 2007. http://www.dailymail.co.uk/news/ article-489285/Foster-child-taken-away-Christian-copule-refuse-teach-homosexuality.html. 79 Victory for couple whose foster was taken away after they refused to promote gay relationships. Mail Online, 02 November 2007. http://www.dailymail.co.uk/news/ article-491221/Victory-couple-foster-boy-taken-away-refused-promote-gay-relationships. html.

80V British High Court Rules Christian Couple May Not Foster Kids: Eunice and Owen Johns. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=5miSjrfc47A.

81 Christian beliefs DO lose out to gay rights: Judges‘ ruling against devout foster couple. Mail Online, lst March 2011.

82 Navy approves flrst ever Satanist. BBC News, 24 October. http://news.bbc.co.Uk/2/hi/ uk/3948329.stm.

83 Christian B&B owners sued for discrimination after refusing to allow gay couples to share a double bed. Mail Online, 8th December 2010. http://www.dailymail.co.uk/ news/article-1556525/Hazelmary-Peter-Bull-sued-refusing-allow-gay-couple-share-double-bed.html.

84 Two more gay men sue owner of another UK Christian Bed & Breakfast. Life Site News, Jan 28, 2011.

85V Christian B&B: Gay historian Dávid Starkey warns about a state imposed liberál morality.Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=uilx88kScAs&feature=player_ embedded.

86V Michael Portillo speaks about the danger posed by a „secular theocracy”. Youtube.

http://www.youtube.com/watch? v=CRtPpuDTzmw. 87 Michael Portillo. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/Michael_Portillo. 88V Christians show support for Cornish guesthouse owners as „double bed” trial begins.

Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=dtkrTNlHcIY. 89V Watch a statement by Peter and Hazelmary Bull. Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=okLH_RIBRSA.

90 Another Christian B&B owner targeted by homosexuals and being taken to Court. Christian Legal Centre. http://www.christianlegalcentre.com/view.php? id=1235.

91 Gay couple flles complaint against Christian B&B owners for refusing civil unions ceremony. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/gay-couple-files–complaint-against-christian-bb-owners-for-refusing-civil-u/.

92 Vermont inn sued by ACLU after refusing lesbian ‚wedding‘ reception. Life Site News, Jul 21, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/vermont-inn-sued-by-aclu-after–refusing-lesbian-wedding-reception/.

93 New Mexico commision orders $ 6000 flne for Christian beliefs. Legal and Courts. http://www.onenewsnow.com/Legal/Default.aspx? id=75547.

94 Chris Kempling: Religious Freedom in Canada. Catholic Education Resource Center. http://www.catholiceducation.org/articles/persecution/pch0080.html.

95 Nurse „forced” to help abort. New York Post, July 26, 2009. http://www.nypost.eom/p/news/regional/item_

D2KWbS3hlt3uKzABrQxuoN; jsessionid=lA5F3AB275126BC8221180EEC9C747FF.

96 Washington Pharmacists May Refuse to Fill Pian Prescription B – For Now. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2008/may/08050207.

97 Pharmacy Does Not Sell „Morning-After-Pill” – Windows Shattered. Intolerance and Discrimination against Christians in Európe. http://www.

intoleranceagainstchristians.eu/recent-cases.html.

98 Catholic charity loses birth-control case. USA Today, 3/2/2004. http://www.usatoday. com/news/nation/2004-03-01-catholic-charities_x.htm.

99 Dávid Alton, Barón Alton of Liverpool. Wikipedia. http://en.wikipedia.org/wiki/David_ Alton

100 Lords Hansard, 15 March, 2005. http://www.publications.parliament.uk/Pa/ Id200405/ldhansrd/vo050315/text/50315-28.htm.

101 Spanish Doctors Will Choose Jail over Committing Abortion. Life Site News. http:// www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2009/sep/09091105.

102 Landmark judgement – first in Spain. The News, 20 Apríl, 2011. http://www. thenewsonline.es/news/national/3641-landmark-judgement–first-in-spain.

103 Victoria, Austrália Decriminalises Abortion: Criminalises Doctor’s Consciences. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2008/oct/08101014.

104VBarack Obama Promises to Sign FOCA. Youtube. http://www.youtube.com/ watch? v=pfOXIRZSTt8.

105 White House set to reverse health care conscience clause. CNN, February 27, 2009. http://edition.cnn.com/2009/POLITICS/02/27/conscience.rollback/.

106 Pro-life nurses face major obstacles in job applications: head of international nurse association. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/pro-life-nurses-face–major-obstacles-in-job-applications-head-of-internatio/.

107 Freedom2Care. http://www.freedom2care.org/action/page/send-a-petition.

108 New Poli Reveals Obama s Pian To Scrap Conscience Protection Extremely Unpopular. Life Site News, Apr 09, 2009. http://www.hfesitenews.com/news/archive/ ldn/1990/40/9040903.

109 Swedish parliament votes overwhelmingly to fight conscience rights for doctors.. Life Site news, May 12, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/sweden-parliament-votes–overwhelmingly-to-fight-conscience-rights-for-docto/.

110 Wesley J. Smith: Medical Conscience: AH Dutch Doctors Must Be Complicit in Euthanasia Killing. First Things, September 8, 2011. http://www.firstthings.com/ blogs/nrstťhoughts/.

111 Blasphemious Play Shown in French Theaters. Intolerance and discrimination against Christians in Európe. Intolerance and discrimination against Christians in Európe. http://www.intoleranceagainstchristians.eu/search-cases/search-results/case/ blasphemious-play-shown-in-french-theaters.html.

112. Theater Play Hurts Feelings of Christians. Intolerance and discrimination against Christians in Európe, http://www.intoleranceagainstchristians.eu/search-cases/ search-results/case/theater-play-hurts-feelings-of-christians.html.

113 Advertisement Campaign Displays the Holy Eucharist to Promote Condom Use. Intolerance and discrimination against Christians in Európe. http://www. intoleranceagainstchristians.eu/search-cases/search-results/case/advertisement-campaign-displays-the-holy-eucharist-to-promote-condom-use.html.

114 Film Trailer Displays A Gay Christ. Intolerance and discrimination against Christians in Európe, http://www.intoleranceagainstchristians.eu/search-cases/search-results/ case/film-trailer-displays-a-gay-christ.html.

115 Eine „Kondonť‘-Madonna und die „Christliche” ÔVP. Rathnet, 09. November 2010. http://www.kath.net/detail.php? id=28845.

116 Scandalous lesbian „marriage” at Notre Dame Cathedral. http://www.enjoyfrance.

com/content/view/17/36/.

117 Gay activists disrupt Sunday service at Michigan church. Catholic News Service, Nov 13 2008. http://www.catholicnewsagency.com/news/gay_activists_disrupt_sunday_ service_at_michigan_church/.

118 Radical Gay Activists Seek to Intimidate Christians. New Man.eMagazine, November 26, 2008. http://www.newmanmag.com/e-magazine/1l2608/story8.php.

119V0rganized Gay Protest Denounces Catholics as Bigots in Front of Chicago Cathedral. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=ATtw38qqzDQ&feature=player_ embedded.

120 Desecration of University Chapel. Intolerance and discrimination against Christians in Európe, http://www.intoleranceagainstchristians.eu/search-cases/search-results/ case/desecration-of-university-chapel.html.

121 Tamže.

122VMonseigneur Leonard Entarté!!! Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=SfScELzJulA&NR= 1. 123VMgr. Leonard entarté a Louvain-La-Neuve. Youtube. http://www.youtube.com/

watch? v=4VAxITanZo08feature=related.

124 Príspevok arcibiskupa Denveru na XV. sympóziu kanonického práva. Tlačová kancelária Konferencie biskupov Slovenska, 24. 8. 2010. http://www.tkkbs.sk/view. php? cisloclanku=20100824020.

125 Building a Culture of Life. Adresses by archbishop Chaput. Archdiocese of Denver, Feb. 25, 2011. http://www.archden.org/index.cfm/ID/278/iArticleID/46/ ipageContentCategoryID/278.

126 At UNVatican denounces viliflcation of those who oppose homosexuál behaviour. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/at-un-vatican-denounces-vilification-of–those-who-oppose-homosexual-behavio/.

127 Religious freedom in political sphere eroded by secularism: Vatican. Life Site News, May 06, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/religious-freedom-in-political–sphere-being-eroded-by-secularism-vatican/.

128 Shadow report on intolerance and discrimination against Christians in Európe 2005-2010.

129 Christian police offlcer sacked for misconduct after offering officer‘ „cure of homosexuality”. Mail Online, 26th November 2008. http://www.dailymail.co.uk/ news/article-1089582/Christian-police-officer-sacked-misconduct-offering-officers-cure-homosexuality.

 

150 USOC official Peter Vidmar resigns after anti-gay marriage action. USA Today, 5/9/2011. http://www.usatoday.com/sports/olympics/20U-05-06-peter-vidmar–resignation_N.htm.

151 Top sports anchor fired over beliefs on marriage: This can happen to you‘. Life Site News, Jun 23, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/top-sports-anchor-flred-over–beliefs-on-marriage-this-can-happen-to-you/.

 

132 Florida Teacher Suspended for Anti-Gay Marriage Posts on Personál Facebook Page. FoxNews, August 19, 2011. http://foxnews.com/us/2011/08/l9/florida-teacher–suspended-for-anti-gay-marriage-post-on-personal-facebook/.

133 University of Illinois Lecturer FIRED For Saying Himosexual Acts Are Morally Wrong‘. Huffington Post, 7-12-10. http://www.hufflngtonpost.com/2010/07/12/ kenneth-howell-flred_n_643270.html.

134 Teacher suspended for Christian beliefs. Christian Coneern, April 26th, 2009. http:// www.christianconcern.com/our-concerns/religious-freedom/teacher-suspended–christian-beliefs.

135 Mexičan tribunál orders sanctions on archdiocese. National Catholic Reportér, Jul 05, 2011. http://www.ncronline.org/news/global/mexican-tribunal-orders-sanctions–archdiocese.

156 Pastor charged after allegedly helping former lesbian flee country with daughter. Life Site News, Apr 28, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/pastor-charged-after–allegedly-helping-former-lesbian-flee-country-with-dau/.

137 „Formerly Gay” Birth Mom Defles Court Orders to Turn Over Daughter to Ex-Lover. January 8, 2010. http://www.cbsnews.com/8301-504085_162-6067417-504083.html.

138 Christian psychoterapeutistwho tried to cure gay man faces being struck off. May 29, 2011. http://www.christiantoday.com/article/christian.psychoterapist.who.tried. to.cure.gay.man.faces.being.struck.off/28062.htm.

139 Gay activists get LifeSiteNews translator and pro-family activist Julio Severo cut off by PayPal. Life Site News, Sep 19, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/gay-activists–get-lifesitenews-translator-and-pro-family-activist-julio-sev/.

140 British MP: Force Churches to Perform Same-Sex Unions or Close Them Down‘. The Christian Post, Sep 09, 2011. http://www.christianpost.com/news/british-mp-force–churches-to-perform-same-sex-unions-or-close-them-down-55371/.

141 Spanish Television Network Fined 100 000 euro for Critisizing Homosexuality. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/archive/ldn/2010/jul/10072601.

142 Report finds rising discrimination against Christians in Európe. EWTN News, Dec. 13 2010. http://www.ewtnnews.com/catholic-news/Vatican.php? id=2303.

145 Germán mother jailed for refusing government sex ed appeals to human rights court. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/german-mother-sent-to-jail-for–refusing-government-sex-ed-appeals-to-human/.

144 California archbishop: gay textbook an attack on parental rights. Life Site News, Juál 08, 2011. http://www.lifesitenews.com/news/california-archbishop-gay-textbook-an–attack-on-parental-rights/

145 Ontario Premiér: Catholic schools have no choice but to accept gay clubs. Life Site News,

146. Napolitano stands by controversial reports. The Washington Times, April 16 2009. http://www.washingtontimes.com/news/2009/apr/16/napolitano-stands-rightwing–extremism/.

147 Quebec Bishop on Cardinal Ouellet: „Emotional” and Out of Touch with Quebec. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2010/aug/10081708.

148 Ouellet: We Need Bishops With „Spirituál Discernment” over „Political Calculation”. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2010/aug/10081903.

149 Renegade Priest: Gravel Celebrates Gay Pride Mass, Bashes Cardinal Ouellet again. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/20l0/aug/l00819l6.

150 Schonborn: Josef Proll ist „grosser Politiker und aufrichtiger Christ”. Kathpress, 15.04.2011. http://www.kathpress.co.at/site/nachrichten/database/38669.html.

151 Bischôfe gegen Homo-Ehe: Appel an Gewissen. Nachrichten, 14. Nov. 2009. http:// www.nachrichten.at/nachrichten/politik/landespolitik/art383,293879.

152 Tony Blair joins Catholic Church. BBC News, 22. December 2007. http://news.bbc. co.uk/2/hi/uk_news/7157409.stm.

153 British Churches Respond: Government Using Orwellian Tactics in Catholic Adoption Row. Life Site News. http://www.lifesitenews.com/news/archive/ldn/2007/ jan/07013003.

154 Catholic leader ‚s rebuke for Blair over gay rights attack on Pope. Mail Online, 11 th April 2009. http://www.dailymail.co.uk/news/article-1169204/Catholic-leaders–rebuke-Blair-gay-rights-attack-Pope.html.

155 Pope and Westminster Archbishop at Odds on „Gay marriage”.

156 Archbishop Vincent Nichols speaks gay civil partnerships, BBC, 20 Sept 2010. Youtube. http://www.youtube.com/watch? v=mymOTA9pJlw.

157 Considarations regarding proposals to give legal recognition to unions between homosexuál persons. Congregation for the doctrine of the faith. http://www.vatican. va/roman_curia/congregations/cfaith/documents/rc_con_cfaith_doc_20030731_ homosexual-unions_en.html.

158 Kardinál Brandmuller antwortet auf die „Zollibatsinitiative” der CDU Politiker, 26. 1. 2011. http://kirchlich.net/pages/posts/kardinal-brandmueller-antwortet-auf-die–zoelibatsinitiative-der-cdu-politikerl275.php.

159 Nachrichten aus dem Bistum Mainz, 1. 2. 2011. http://www.bistummainz.de/bistum/ aktuell/nachrichten.html? f_action=show&f_newsitem_id=23304.

160 Rirche 2011: Ein notwendiger Aufbruch. Memorandum von Professoren und Professorinnen zur Krise der katholischen Kirche. http://www.memorandum-freiheit. de/.

161 Alexandra Colen: The Fall of the Belgian Church. The Brussels Journal. http://www. brusselsjournal.com/node/4471.

162 Adress of His Holiness Benedict XVI on the occassion of Christmas greetings to the Roman Curia, Monday 20 December 2010. http://www.vatican.va/holy_father/ benedict_xvi/speeches/20l0/december/documents/hf_ben-xvi_spe_20l01220_curia-auguri_en.h.

163 Catholics warn of ‚national conflict‘ over gay marriage. USA Today, 23. 9. 2011. http://www.usatoday.com/news/religion/story/2011-09-23/gay-marriage–bishop/50528104/1.

164 Andreas Laun: Die Spaltung ist schon da…, 06 Dezember 2010. Katholische Nachrichten. http://www.kath.net/detail.php? id=29247.


VII. KAPITOLA

 

Zápas malého Slovenska

 

 

„Slovensko má veľkú úlohu pri budovaní Európy tretieho tisícročia. Dobre si to uvedomte!” Ján Pavol II. slovenským pútnikom, Rím 1996

 

 

 

Čarnogurského chodník

 

„Aká tesná je však brána a úzka cesta, čo vedie do života.”

Mt 7, 14

Sedemnásteho novembra 1989 príslušníci Zboru národnej bezpečnosti v Prahe na Národní tŕíde brutálne rozbili demonštráciu demokratických síl a komunizmu v Československu začali odbíjať posledné hodiny. Už deň predtým pokojne prešli večernou Bratislavou zhromaždení slovenskí študenti. Berlínsky múr padol týždeň predtým. Nastala epochálna zmena. Ľudia sa ráno zobudili a zrazu všetko bolo inak. Komunistický sovietsky blok prestal existovať. Existovali už len postkomunistické krajiny, ktoré hľadali novú cestu. Cestu kam?

Po páde komunizmu existovala iba jedna cesta, ktorá bola známa a vyskúšaná. Cesta západnej euroamerickej parlamentnej demokracie. Preto aj jeden z prívlastkov, ktoré epochálna zmena dostala, znel „Víťazstvo Západu v studenej vojne”. V zmysle geografickom to tak aj bolo. Ako už vieme, nešlo o víťazstvo pôvodného kresťanského Západu, ktorý už prestal existovať, ale o víťazstvo Západu transformovaného antropologickou revolúciou. Vizuálne to bolo víťazstvo politikov, ako Ronald Reagan, Margarét Thatcherová a Helmut Kohl. Víťazstvo „pravice” nad „ľavicou”. S odstupom času vidíme, že to bolo viac víťazstvo ľavicových síl, ktoré kedysi sympatizovali s komunizmom, ale pochopili, že ekonomická agenda komunizmu musí byť nahradená agendou antropologickej revolúcie.

V roku 1989 to tak ale videl málokto. Potreba jednoduchých politických hesiel viedla k ustáleniu novej paradigmy, ktorá pretrváva až do dnešných dní. Paradigma znie: Ak sa komunistický režim zrútil a západná parlamentná demokracia nie, tak treba robiť všetko ako na Západe. Politici ponovembrovej éry, ktorých November 1989 prekvapil ako radových členov komunistickej strany, sa s touto paradigmou samozrejme tak ľahko nezžili, avšak tie politické sily a politici, ktorí November aktívne uskutočňovali, si túto paradigmu veľmi rýchlo osvojili takmer všetci. Preto sme sa v posledných dvadsiatich rokoch nespočetnekrát stretli s argumentom „tak je to vo vyspelých krajinách, a preto to tak musí byť”. Časť slovenských novembrových elít sa vnímaním západnej demokracie približovala k fukuyamovskému koncu dejín. Bola to predstava, že raz vybudujeme „Západ” dokonale aj u nás a potom sa skončia všetky problémy. Podobná situácia bola aj v iných stredoeurópskych krajinách. Táto paradigma bola vlastná najmä liberálnym politikom VPN, potom boli jej nosičmi politici Demokratickej únie, a napokon SDKÚ. Dnes je jej najvýraznejšou predstaviteľkou premiérka Iveta Radičová. Túto paradigmu nazvime „paradigmou prevzatia západného modelu”.

K zmene tejto paradigmy v zásade doteraz nedošlo. Na počiatku epochálnej novembrovej zmeny bol v garnitúre Nežnej revolúcie iba jeden politik, ktorý si uvedomoval, že aj táto paradigma skončí. Bol to Ján Čarnogurský.

Ján Čarnogurský ako nositeľ zmeny tejto paradigmy bol výnimočný medzi stredoeurópskymi antikomunistickými, resp. demokratickými politikmi. Čarnogurský začiatkom roku 1989 nemohol tušiť, či komunizmus, proti ktorému bojoval, bude trvať ešte rok alebo desať rokov. Napriek tomu premýšľal i o ohrozeniach tej časti Európy, ktorá ešte len mala zvíťaziť nad komunizmom v studenej vojne. V dňoch 28. – 29. januára 1989 sa ešte v podmienkach disentu zúčastnil na seminári kresťanských skupín z Holandska, Nemecka a Československa. Vo svojom referáte sa venoval ideológiám, ktoré boli špecifikom

Európy 20. storočia a ktoré šli proti kresťanskej Európe. V referáte uviedol i vetu: „Túto Európu ohrozuje na východe komunizmus, na západe je pravdepodobne tiež ohrozená, ale povahu tohto ohrozenia nepoznám, preto sa k nemu nebudem vyjadrovať. “x

Či už z neho hovorila skromnosť alebo nie, zakrátko povahu ohrozenia Západu poznal už veľmi dobre a pomenoval ju. Premýšľať viac krokov dopredu bolo trvalou Čarnogurského metódou. Tá ho napokon doviedla k zmene paradigmy. Jeho nová paradigma neznamenala odmietnutie Západu. Naopak, Čarnogurský vytýčil už na zakladajúcom sneme KDH myšlienku vstupu Slovenska do Európskej únie, vtedy ešte nazývanej Európskym spoločenstvom. Od roku 1991 až do roku 1998 bol Čarnogurský lídrom protimečiarovskej opozície. Zatiaľ čo premiér Vladimír Mečiar ťahal Slovensko do medzinárodnej izolácie a k znemožneniu vstupu Slovenska do EÚ, Čarnogurský bol ako predseda najsilnejšej opozičnej strany na čele slovenských snáh o vstup do EÚ. Čarnogurský dosiahol rýchlo medzinárodné uznanie svojho KDH, ktoré sa stalo členom EUCD (neskôr EPP), medzinárodného zoskupenia európskych kresťanskodemokratických a konzervatívnych strán.

Zároveň však dával najavo, že tak na jednej strane nie je v spore so všetkými prvkami Mečiarovej politiky, ako na druhej strane sa nestotožňuje vo všetkom s paradigmou prevzatia západného modelu. Tá prvá skutočnosť sa zračila v jeho kontroverznom výroku o tom, že „Mečiar robí dobrú politiku zlými prostriedkami”. Tento výrok vzbudil veľkú nevôľu liberálnych kruhov, ktoré nie tak dávno predtým Mečiara podporovali proti KDH. Druhá skutočnosť sa ukázala tak, že Čarnogurský si postupne sformuloval svoju vlastnú paradigmu. Nazvime ju „Čarnogurského chodníkom”. Spočívala v snahe zakotviť Slovensko v štruktúrach EÚ, ale nepreberať vo všetkom západný model, v ktorom videl popri mnohých kladoch i narastanie nových ideologických ohrození slobody a kresťanstva. A spočívala i v pomenovaní týchto ideológií a v sebavedomom ohlásení zápasu s nimi.

Nedá sa v tejto súvislosti nespomenúť si na ešte slávnejšieho antikomunistického disidenta Alexandra Solženicyna, ktorý prešiel podobnou cestou ešte pred Čarnogurským. Jedenásť rokov pred zrútením sovietskeho komunizmu, 8. júna 1978 uviedol Rus Solženicyn vo svojej prednáške na Harvardovej univerzite v USA na adresu Západu okrem iného túto vetu: „Ak by sa ma niekto pýtal, či by som označil Západ – aký je dnes – za vhodný model pre moju krajinu, úprimne hovorím, že by som odpovedal záporne.“ “2

Na jeseň 1991 sa vydal predseda slovenskej vlády Ján Čarnogurský na tento svoj chodník prednesením známeho prejavu v New Yorku, v ktorom odznela i téza: „Po komunizme musíme poraziť liberalizmus. “ Čarnogurský uviedol:

„Z predvčerajších komunistov sa zo dňa na deň stali presvedčení liberáli. Výzva liberalizmu sa črtá ako hlavná výzva pre katolícku sociálnu náuku v najbližších desaťročiach. Zápas proti liberalizmu sa môže dnes zdať rovnako beznádejný ako sa možno pred sto rokmi zdal zápas proti socializmu. Ale cirkev musí tento zápas podstúpiť v záujme skutočných ľudských hodnôt. “3

Prejav rozprúdil živú diskusiu v celom Československu. V tom čase som pôsobil v Prahe vo Federálnej bezpečnostnej informačnej službe ako námestník riaditeľa. Spomínam si, ako mi jeden z riaditeľov sekcií, pražský liberál, položil ironickú otázku: „Jó, to jako teďka začnem honit ty liberály, jó?”

Čarnogurský si uvedomoval, že zápas s liberalizmom bude mať dlhodobý charakter a že kresťanská politika zatiaľ nedospela k metóde ako liberalizmus porážať. Zdanie nemožnosti poraziť liberalizmus prirovnával k podobnému zdaniu nemožnosti porážky komunizmu v období pred niekoľkými desaťročiami. Čarnogurského chodník znamenal i to, že ako predseda KDH na medzinárodnej kresťanskodemokratickej scéne vystupoval voči svojim partnerom, šéfom starších „sesterských” strán ako rovnocenný partner. Tak ako sa Slovensko mohlo učiť od Západu, tak sa podľa neho mohol i Západ učiť od Slovenska. Prvýkrát si to vyskúšal v roku 1993. V tom roku holandský parlament prijal prvé legislatívne zmeny smerujúce k dekriminalizácii eutanázie. Za tieto zmeny hlasovali i poslanci holandskej CDA. Ján Čarnogurský neváhal a napísal list na EUCD, v ktorom žiadal, aby CDA na zasadnutí

EUCD vysvetlila svoj postoj. Tak sa i stalo. Predseda CDA Wim van Velzen na stretnutí vysvetľoval hlasovanie svojej strany. Čarnogurský rýchlo pochopil, že antropologická revolúcia má globálny charakter, že sa preto globálne inštitúcie stávajú jej nosičmi a že sú miestom ideologického zápasu. Pochopil, že negatívnu úlohu začína hrať OSN a že spojenci Slovenska v zápase s komunizmom už nie sú nevyhnutne v každej kauze spojencami i dnes. A že niekedy sú protivníkmi. V septembri 1994 sa v Káhire konala Konferencia OSN o populácii a rozvoji. Dvadsaťtisíc účastníkov, predstaviteľov vlád, mimovládnych organizácií a agentúr OSN diskutovalo a schvaľovalo dokumenty, v ktorých sa objavovali nové ideologické pojmy ako „reprodukčné zdravie”, za ktorými sa v skutočnosti cudne ukrývalo právo na potrat. Hlavnými zástancami tohto trendu boli USA. V Bielom dome už druhý rok prebýval liberál William Clinton. V Káhire sa USA ocitli v konflikte najmä s delegáciou Svätej stolice, ktorú viedol arcibiskup Renato Martino.

Na Slovensku vtedy vládla vláda Jozefa Moravčíka a KDH bolo jej súčasťou. Bývalý minister zdravotníctva Alojz Rakús upozornil Čarnogurského na význam Káhirskej konferencie a Čarnogurský vec prerokoval s Júliusom Brockom, ktorý bol vtedy ministrom práce, sociálnych vecí a rodiny. Július Brocka rozhodol o zložení delegácie Slovenskej republiky v Káhire a sám ju viedol. Počas konferencie boli Brocka a Čarnogurský v kontakte. Počas trvania konferencie bola slovenská delegácia vari najspoľahlivejším spojencom Svätej stolice. Bola to hviezdna chvíľa Júliusa Brocku.

Ján Čarnogurský si 8. septembra zapísal do svojich osobných poznámok: „ F novinách prvé správy, že slovenská delegácia na konferencii OSN o populácii a rozvoji hlasovala spolu s Vatikánom. Vtlačí prevažujú články propagujúce liberálnu platformu USA. Telefonoval som s biskupom Balážom, aby katolícki autori písali z nášho hľadiska. V Káhire Július Brocka, Jozef Glasa a Miroslav Mikolášik skvele bojujú. “4

Druhého októbra si Čarnogurský poznamenal: „Ešte ku Káhirskej konferencii. V jednej chvíli bola s Vatikánom len slovenská delegácia. Brocka a arcibiskup Martino (vedúci vatikánskej delegácie) si dohodli na konferencii utajený spôsob styku oboch delegácii, aby to nebolo nápadné. Volal mi Anton Neuwirth (vtedajší veľvyslanec Slovenska pri Svätej stolici – pozn. autora), že kardinál Sodano (štátny sekretár) mu v rozhovore už po konferencii pochválil postup slovenskej delegácie. “5

Káhirská konferencia sa konala v čase, ktorý bol delikátny z hľadiska vnútornej slovenskej politiky. Bolo niekoľko dní pred parlamentnými voľbami, v ktorých sa rozhodovalo, či sa Vladimír Mečiar vráti do premiérskeho kresla alebo nie. Kritika KDH v liberálnych médiách by mohla KDH uškodiť. Čarnogurský však vždy viedol KDH k tomu, že v zlomových chvíľach musí kresťanské princípy brániť neochvejne. Veril, že strana tým ukazuje silu. Preto robil i veci, ktorým sa liberálni kresťanskí politici vyhýbajú ako čert krížu. Keď sa v roku 1993 objavili reklamné bilbordy s holými ľudskými zadkami (nepliesť si s bilbordmi Ficovho Smeru, ktoré sa objavili o niekoľko rokov), Čarnogurský sa proti tomu ozval článkom v novinách. Keď arcibiskup Ján Sokol v roku 1997 protestoval proti plagátu k filmu Miloša Formana Ľud verzus Larry Flynt, na ktorom bol vyobrazený herec Woody Harrelson ukrižovaný na ženskom lone, Čarnogurský neváhal postaviť sa na Sokolovu stranu.

Pasívne prijímanie vzostupu sekulárnej kultúry považoval za neprijateľné. Vedel, že KDH nemôže v krátkodobom ani strednodobom horizonte v takom zápase zvíťaziť, ale snažil sa v KDH udržiavať bojovú morálku a občas sa pokúsiť o menší protiúder. Nie vždy uhádol, kedy treba udrieť. V roku 1995 som spolu s Ladislavom Šutým a niekoľkými ďalšími členmi KDH organizoval petíciu na podporu slovenských humoristov, ktorým Mečiarovo vedenie Slovenskej televízie zrušilo ich humoristické programy. Šlo napríklad o Milana Markoviča, Jara Filipa, Štefana Skrúcaného, Stana Radiča a Mira Nogu. Petíciu formálne neorganizovalo KDH, ale v podstate všetkých viac ako stopäťdesiattisíc podpisov bolo zozbieraných štruktúrami KDH. Súčasťou petície boli tri veľké mítingy, dva na Námestí SNP v Bratislave, jeden v Košiciach, ktoré som moderoval. Spomínaní umelci sa na nich zúčastňovali. Pred prvým bratislavským mítingom Čarnogurský spochybnil, či by sa mal na mítingovej tribúne objaviť Miro Noga, ktorý prijal úlohu v jednom diele akéhosi amerického „soft” erotického seriálu. Z telefonického rozhovoru so Stanom Radičom som vyrozumel, že nemá zmysel túto tému otvárať, lebo všetci umelci museli byť v tej chvíli navzájom solidárni. Čarnogurský ustúpil.

Tento vzdor voči sekulárnej kultúre ho charakterizoval. Keď sa spolu po rokoch rozprávame o peripetiách politiky v KDH, občas si kladie otázku, či nebol príliš „fundamentalistický”. Prípadne sa spýta, či moje mediálne vystúpenia nie sú príliš „fundamentalistické”. Obyčajne odpovedám, že robím len to, čo som sa naučil od neho.

Myslím, že o svoj „fundamentalizmus” sa obávať nemusí. Ako predseda KDH bol veľkým katolíckym politikom a vďaka nemu bolo KDH pod jeho vedením výnimočnou európskou kresťanskou stranou.

Súčasťou Čarnogurského chodníka bolo i premýšľanie o budúcich konfliktoch, ktoré bežných politikov vôbec nezaujímali. Bol to jediný politik na Slovensku, ktorý do svojich úvah zahŕňal už v 90. rokoch otázku islamu. Pre ostatných politikov to bola téma vzdialená asi ako svet Bozprávoktisíc a jednej noci. Vtom čase mi podpredseda KDH Mikuláš Dzurinda povedal: „Čarnogurský stále bude rozprávať o tom islame. Načo je to dobré…”

Mikuláš Dzurinda sa čoskoro stal slovenským premiérom a zrazu spolurozhodoval o vyslaní slovenských vojakov do Kosova, Afganistanu a Iraku. Vo všetkých troch prípadoch išlo o konflikty, v ktoré mali i rozmer zrážky medzi euroamerickou kultúrou a kultúrou islamu.

 

 

Obrana nenarodených

„Dnes je najväčším ničiteľom mieru potrat.”

Matka Tereza

 

KDH sa zrodilo ako strana, ktorá chcela ochraňovať ľudský život od počatia. Pád komunizmu považovali členovia KDH za príležitosť odstrániť i jeho deformácie a takouto deformáciou bol i potrat legalizovaný v roku 1957 a zliberalizovaný v roku 1986. Štruktúry KDH sa v roku 1990 zrodili i zo štruktúr tajnej cirkvi, pre ktorú bol zápas za ochranu nenarodených významnou vecou.

V roku 1986 organizovali kresťania z tajnej cirkvi petíciu proti pripravovanej liberalizácii potratov. Angažovali sa v nej napríklad Július Brocka a František Mikloško. Július Brocka bol od začiatku významným politikom KDH. V období 1990 až 1992 bol predsedom poslaneckého klubu KDH v Slovenskej národnej rade. František Mikloško bol členom KDH od roku 1992. Otázka potratov sa otvárala už na prvých stretnutiach vznikajúceho KDH v prvých dňoch roku 1990.

Po prvých slobodných voľbách sa stal ministrom zdravotníctva Alojz Rakús za KDH. Bližšie som ho spoznal až v druhej polovici 90. rokov. Vynikal intelektuálnym rozhľadom, jeho domáca knižnica obsahuje takmer desaťtisíc zväzkov. Alojz Rakús bol bystrým pozorovateľom vývoja európskej spoločnosti a antropologická revolúcia v ňom našla svojho znalca a protivníka. Ako minister zdravotníctva zaviedol interným predpisom možnosť uplatniť si výhradu vo svedomí pre lekárov a zdravotníkov, pokiaľ ide o potraty.

Minister Rakús dal i pripraviť zákon o ochrane života. Vtedajší predseda slovenského parlamentu František Mikloško spomína, že jedným z faktorov spomaľujúcich presadenie Rakúsovho zákona bola diskusia o tom, či je katolícky zákonodarca povinný hlasovať iba za úplné postavenie potratu mimo zákona alebo či môže hlasovať i za „umenšenie zla”, teda za zákon, ktorý zakazuje potrat iba za niektorých okolností. V parlamente totiž nebola väčšina náchylná na úplný zákaz. Na druhej strane medzi kresťanskými poslancami, ochotnými hlasovať za úplný zákaz, ale i medzi katolíckymi biskupmi boli pochybnosti, či hlasovanie za čiastočné zrušenie potratov nie je vyjadrením súhlasu poslanca s vykonávaním potratov.

V apríli 1992 navštívil Bratislavu budúci pápež, kardinál Joseph Ratzinger, ktorý bol prefektom Rongregácie pre náuku viery. Stretol sa s biskupmi a ministrom Rakúsom v hoteli Bôrik. Ako uvádza vo svojej knihe František Mikloško:

„Na otázku, či je možné postupovať takýmto reštriktívnym spôsobom v prípade zákona o interrupciách, kardinál Ratzinger povedal, že nehovorí v mene Kongregácie pre náuku viery, jeho osobný názor ale je, že áno. “6

V roku 1995 encyklika pápeža Jána Pavla II. Evangelium vitae dala na tieto otázky odpoveď, ktorá bola potvrdením Ratzingerovho názoru. Zákonodarca, ktorého úplný nesúhlas s akýmkoľvek umelým potratom je známy, môže a má hlasovať i za návrhy, ktoré zakazujú potrat iba čiastočne.

Na jar 1992 Alojz Rakús predložil zákon o ochrane života vláde premiéra Čarnogurského a tá ho schválila. Zákon sa však dostal na rokovanie parlamentu až na poslednú schôdzu pred júnovými voľbami a parlament sa ním už odmietol zaoberať.7 Médiá pochopiteľne hrali na liberálnu nôtu a boli proti KDH. Bolo to však zakalenie v zápase, o ktorom už KDH vedelo, že bude behom na dlhé trate.

KDH závažným spôsobom otvorilo otázku potratov o niekoľko rokov opäť. Začiatkom roku 2001 sa parlament zaoberal novelizáciou ústavy. Bolo potrebné dodať do ústavy ustanovenia potrebné na vstup Slovenska do Európskej únie. Novelizácia bola pre KDH príležitosťou podať i návrh, ktorý by zabezpečil úplnú ochranu nenarodených. V tom čase som bol podpredsedom KDH a predsedníctvo ma spolu s Antonom Neuwirthom a Danielom Lipšicom poverilo pripraviť návrh. Ústavný text si vyžaduje veľmi stručné, na druhej strane čo najvýstižnejšie formulácie. Po niekoľkých týždňoch a po konzultáciách s Alojzom Rakúsom sme dospeli k návrhu, ktorý sa nám pozdával.

Ochranou nenarodeného života sa zaoberá vágna veta z prvého odseku článku 15 ústavy, ktorá hovorí: „Ľudský život je hodný ochrany i pred narodením.” Neskôr, v roku 2007 rozhodol Ústavný súd, že z tejto vety nevyplýva pre ochranu ľudského plodu v prvom trimestri vôbec nič. Túto vetu sme v roku 2001 navrhovali vymeniť za nový odsek, ktorý jasne hovoril, že „úmyselné ukončenie nenarodeného ľudského života sa nepripúšťa “.

František Mikloško navrhol, aby v rozprave s naším návrhom vystúpila Anna Záborská, dcéra Antona Neuwirtha. Anna Záhorská vystúpila v rozprave 7. februára 2001. Rozobrala morálne, zdravotné, demografické a ekonomické následky politiky potratov od roku 1957. Na jej vystúpenie reagovalo faktickou poznámkou 27 poslancov. Bezvýhradnú podporu návrhu vyjadrovali poslanci KDH, zásadne proti boli poslanci z SDĽ a zo strany prezidenta Rudolfa Schustera SOP Viac-menej proti boli poslanci HZDS.

Z poslancov zvolených za Dzurindovu SDK, okrem poslancov KDH, sa s jednou výnimkou neozval nikto. Výnimkou bol poslanec František Halmeš, ktorý sa na kandidátke SDK ocitol za Sociálnodemokratickú stranu Slovenska. Halmeš prejavil voči návrhu sympatie a vyjadril sa proti kultúre smrti. Poslanci, ktorí boli kedysi v KDH, ale už sa z SDK do KDH nevrátili, mlčali.

O novele ústavy aj o pozmeňujúcich návrhoch sa hlasovalo 23. februára. Boli sme si vedomí, že nie je isté, či sa bude o návrhu KDH hlasovať, pretože bol svojím obsahom mimo rámec predloženej novely. O takom návrhu je možné podľa rokovacieho poriadku hlasovať vtedy, ak k tomu dajú súhlas predkladatelia prerokovávaného zákona. Predkladateľmi boli poslanci Pavol Hrušovský, Ivan Šimko, Ladislav Orosz a Peter Rresák. Šimko, Rresák a Orosz však súhlas nedali. Preto sa o návrhu KDH nehlasovalo.

KDH tak druhýkrát zásadne otvorilo otázku ochrany nenarodených. Návrh mal značnú mediálnu odozvu. KDH návrhom znovu potvrdilo svoj charakter strany, ktorá jednoznačne ochraňuje život. V konflikte s Mikulášom Dzurindom šlo práve o to, či tento charakter ostane zachovaný.

Do tretice zviedlo KDH zápas o ochranu života v roku 2003. Tentoraz nie za zlepšenie, ale proti zhoršeniu existujúceho stavu. Strana ANO Pavla Ruska sa čoraz viac vymedzovala proti cirkvi a proti KDH. Začiatkom roka vyšla s návrhom zákona, ktorý umožňoval potrat na požiadanie v prípade genetického poškodenia plodu až do konca šiesteho mesiaca tehotenstva.

Pavol Rusko sa dostával do stále väčšieho emotívneho konfliktu s KDH. Začiatkom roka ma obviňoval z nezákonného odpočúvania a vyzýval k môjmu odchodu z ministerského postu. Presadenie zákona o potratoch považoval zrejme za vec osobnej prestíže. My sme zase vedeli, že nie je možné dovoliť to. Na predsedníctve KDH som navrhol, že ak by zákon prešiel, tak spolupráca KDH a ANO vo vláde musí skončiť. Predsedníctvo s tým súhlasilo. Zvolili sme formuláciu „ak zákon nadobudne účinnosť, vláda v tomto zložení skončí” a túto sme aj zverejnili.

Zákon prechádza v parlamente tromi čítaniami a posledné slovo má prezident republiky. Hra nervov trvala niekoľko mesiacov. V apríli 2003 parlament posunul zákon do druhého čítania hlasmi ANO, Smeru, HZDS a KSS. Komunisti Ševc, Mečiar, Fico a Rusko sa správali podľa toho istého inštinktu, podľa ktorého v sedemdesiatych rokoch talianski komunisti ponížili vládnucich kresťanských demokratov. Ale problémy boli i v SDKÚ. Za zákon zahlasovali poslanci Roman Vavrík, Eva Rusnáková a Zuzana Rondrlíková-Plháková. O niekoľko mesiacov rady poslaneckého klubu SDKÚ rozšíril i predkladateľ zákona Jozef Banáš…

Druhé dejstvo drámy sa odohralo začiatkom júla. O zákone ako o celku sa hlasovalo 3. júla 2003. Zákon bol schválený zhruba tými istými hlasmi ako v prvom čítaní. Za zmienku stojí najmä úplne vzorné hlasovanie za zákon všetkými poslancami Ficovho Smeru. Zákon odišiel k prezidentovi bez podpisu predsedu parlamentu Pavla Hrušovského. Podpísal ho podpredseda Viliam Veteška.

V rukách prezidenta tak bol nielen osud zákona, ale aj vlády. Rudolf Schuster však zákon nepodpísal a vrátil ho do parlamentu. Na rokovanie parlamentu sa už ale do konca volebného obdobia nedostal. Táto epizóda bola predobrazom drámy, ktorá mala prebehnúť o dva a pol roka neskoršie, po ktorej KDH už z vlády odišlo.

Napätie medzi ANO a KDH viedlo napokon k rozpadu ANO a jeho zániku. V roku 2010 si Pavol Rusko povzdychol: „Človek ako Palko nesmie nikdy dostať ani ministerstvo životného prostredia. Roalícia, kde dominujú ľudia ako Dzurinda a Palko, bola pre ANO smrteľné objatie.”8 Odhliadnuc od toho, že okrem Ruska si nikto nemyslí, že by som patril k tým, čo dominovali v koalícii, tieto slová z úst predsedu liberálnej strany sú pre kresťanského politika v každom prípade poctou.

 

 

Zápas za zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach

„Národná rada Slovenskej republiky… považuje za potrebné rešpektovanie princípu zvrchovanosti členských štátov Európskej únie… v kultúrno-etických otázkach, ktorý spočíva v ponechaní rozhodovania o kultúrno-etických otázkach ochrany a dôstojnosti ľudskej bytosti,,, ochrany rodiny a inštitúcie manželstva… vo výlučnej právomoci členských štátov…, rešpektovanej Európskou úniou.” z textu Deklarácie Národnej rady Slovenskej republiky o zvrchovanosti členských štátov Európskej únie v kultúrno-etických otázkach, schválenej 30. januára 2002

 

Ján Čarnogurský bol prvým slovenským politikom, ktorý povedal, že Slovensko vstúpi do Európskej únie samostatne. Povedal to na zakladajúcom sneme KDH 17. novembra 1990 v Nitre. Túto politickú líniu KDH vytrvalo udržiavalo. Zároveň mu však bolo čoraz jasnejšie, že tak ako sa stáva OSN nástrojom globálnej antropologickej revolúcie, tak sa ním stáva i Európska únia. A že EÚ začína byť protikresťanská. Bolo to vidno na konferenciách OSN, kde sa zúčastňovala i delegácia Európskej únie. Čarnogurský začal túto tému otvárať.

V roku 1995 na menšej konferencii, venovanej budúcemu vstupu Slovenska do Európskej únie a určenej pre členov KDH, ktorá sa konala pri Bratislave, položil v diskusii otázku, či „EÚ nepresadzuje určitý druh agnostickej kultúry”. Otázka bola smerovaná najmä na Reinharda Stutha, ktorý bol zástupcom Nadácie Ronrada Adenauera – KAS na Slovensku. KAS je nadáciou nemeckej CDU. V nemeckom politickom systéme existujú nadácie pri všetkých rozhodujúcich politických stranách. KAS pôsobí i v zahraničí a v oblasti vzdelávania pomáha sesterským stranám CDU. V európskej politike pôsobila CDU pod vedením Helmuta Kohla ako najsilnejší motor európskej integrácie. Na odpoveď Reinharda Stutha si spomínam ako na veľmi vágnu.

Čarnogurský sa rozhodol otvoriť tému na medzinárodnej scéne. Za riešenie problému považoval princíp, ktorý možno nazvať „zvrchovanosťou členských štátov EÚ v kultúrno-etických otázkach”. Spočíval v tom, že Európska únia by uznala, že kompetencia rozhodovať o otázkach ochrany ľudského života, rodiny, inštitúcie manželstva a podobne majú nie orgány EÚ, ale výlučne členské štáty EÚ, každý na svojom území. Preto sa pokúsil získať pre podporu tohto princípu sesterské strany združené v Európskej ľudovej strane EPP. V roku 1995 na zasadnutí EPP v Nice Čarnogurský navrhol, aby si strany EPP osvojili princíp zvrchovanosti členských štátov v kultúrno-etických otázkach a aby ho presadzovali v Európskej únii spoločne. Zasadnutie EUCD viedol vtedy jeho vtedajší predseda Wilfried Martens.

Dočkal sa však sklamania. „Na návrh nebola absolútne žiadna reakcia ani z Martensovej strany ani od nikoho iného. Títo západní kresťanskí demokrati a konzervatívci boli schopní venovať sa iba úplne technickým, pragmatickým otázkam. Vízia Európy ich nezaujímala,” uvádza Čarnogurský8.

A sekularizácia EÚ cválala ďalej.

Čarnogurskýv tejto veci už ďalšie kroky nepodnikal, ale sporadicky sa k nej vracal. Keď v novembri 2000 odchádzal z funkcie predsedu KDH, publikoval v dvojtýždenníku Rultúra článok „Chráňme zvrchovanosť národov v etických otázkach.”10

Ovplyvnený Čarnogurského myslením som považoval túto tému za čoraz dôležitejšiu. Navrhol som Čarnogurskému, že keď sa nepodarilo urobiť zvrchovanosť v kultúrno-etických otázkach témou na medzinárodnom poli, môžeme z nej urobiť tému na pôde slovenského parlamentu. V novembri 2000 na sneme KDH v Trenčíne som navrhol, aby KDH vypracovalo návrh politickej deklarácie slovenského parlamentu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach, ktorú by slovenský parlament schválil. Ján Figeľ v jednom zo svojich snemových vystúpení položil otáznik nad potrebnosťou presadzovania tohto princípu. Podľa neho kultúrno-etické otázky, ako som ich formuloval, patria podľa existujúceho práva EÚ do kompetencie členských štátov. Tento argument proti deklarácii sa neskôr objavoval i v liberálnej slovenskej tlači. Uznesenia Európskeho parlamentu, odporúčajúce členským štátom, aké zákony majú prijímať, však hovorili niečo iné. Bolo jasné, že podľa Európskej únie spadajú tieto otázky do kategórie ľudských práv a v tejto kategórii si Európska únia osobovala rozhodujúce slovo, čo bolo vidno i z letmého pohľadu do zmlúv o EÚ.

Už o štyri roky neskôr pocítil Rocco Buttiglione na vlastnej koži, že EÚ chce o týchto otázkach rozhodovať, a to veľmi tvrdo.

V prvej polovici roku 2001 som vypracoval text deklarácie slovenského parlamentu a na jeseň 2001 ho KDH podalo do programu Národnej rady.

R bodom programu schôdze parlamentu sa vyjadruje i vláda. Pred začatím schôdze som v mene predkladateľov na zasadnutí vlády odôvodňoval potrebu prijatia deklarácie. Vláda Mikuláša Dzurindu neodporučila parlamentu deklaráciu schváliť s odôvodnením, že by to skomplikovalo vstup Slovenska do EÚ. Z členov vlády podporil deklaráciu iba Ján Čarnogurský, ktorý bol vtedy ministrom spravodlivosti.

Prerokovanie deklarácie v parlamente 30. januára 2002 však bolo príjemným prekvapením. Prebehla veľmi kultivovaná diskusia, ktorá trvala takmer celý deň a poväčšine šla k podstate veci. V rozprave vystúpilo desať poslancov, s faktickými poznámkami do nej vstúpilo množstvo ďalších.

Pozoruhodné bolo, že ani vystúpením v rozprave ani faktickou poznámkou nevystúpil ani jeden poslanec SDKÚ, najsilnejšej politickej strany nesúcej v názve ono kresťanské „R”. Niektorí z SDKÚ však potom hlasovali za deklaráciu.

Deklaráciu podporovali okrem poslancov KDH najmä poslanci HZDS a SNS. Najrozhodnejšie vystúpil proti deklarácii poslanec Strany demokratickej ľavice Peter Weiss. Jeho vystúpenie je výstižnou ilustráciou procesu, ktorý opisuje naša kniha. Procesu, v ktorom sa kresťania, ktorí sa najviac zaslúžili o pád komunizmu, železnej opony a prestrihnutie ostnatého drôtu na nej, dostávajú do nového sporu s poriadkami v zjednotenej Európe, zatiaľ čo bývalí komunisti sa začínajú cítiť v EÚ lepšie, než očakávali.

Vo svojom vystúpení označil Peter Weiss návrh deklarácie za manifest izolacionizmu a xenofóbie11.

Peter Weiss strávil roky v radoch KSS – Komunistickej strany Slovenska. Pracoval počas komunistickej éry ako vedecký pracovník Ústavu marxizmu-leninizmu. V tom čase zomierali na československej štátnej hranici guľkami pohraničníkov ľudia, ktorí sa pokúšali dostať za železnú oponu na Západ. V osemdesiatych rokoch som každodenne cestoval zo svojho petržalského bytu do práce autobusom na druhý breh Dunaja. Niekoľko metrov od cesty boli protitankové zátarasy, ostnatý drôt a strážne veže. V roku 1986 tam vlčiaci Pohraničnej stráže roztrhali mladého východného Nemca, ktorý sa pokúšal utiecť na Západ. V roku 1989 som štrngal na námestí s tisíckami ďalších kresťanov i nekresťanov za strhnutie toho ostnatého drôtu, ktorý postavili Weissovi súdruhovia a ktorý rozdeľoval Európu.

O dvanásť rokov nám Peter Weiss hovoril, že tí izolacionisti a xenofóbovia sme vlastne my kresťania.

Okrem nie príliš inteligentného argumentu, že návrh deklarácie je nepotrebný, použil Weiss i jeden inteligentný ťah. Napokon, bol to inteligentný politik. V dôvodovej správe k deklarácii som uviedol ako príklad zasahovania EÚ do kultúrno-etických otázok článok 13 amsterdamského znenia zmluvy o založení Európskeho spoločenstva, ktorý dával EÚ oprávnenie prijímať opatrenia proti diskriminácii na základe sexuálnej orientácie.

Peter Weiss sa pýtal:

„Je možné, aby bol tento článok európskej zmluvy prijatý bez súhlasu ministerských predsedov, ktorí sú členmi kresťansko-demokratických strán? Odpovedám: Tento článok bol prijatý konsenzom, pretože bez konsenzu sa v Európskej únii neprijíma nič. To znamená, že slovenskí kresťanskí demokrati postupujú tak, že tvrdo kritizujú európskych kresťanských demokratov za to, že niečo aj s ich súhlasom sa dostalo do európskej dohody”

Bingo, Peter… Presne tak. Peter Weiss chápal, že kresťania budú mať v Európe stále väčšie problémy, samozrejme, iba vtedy, ak budú verní, že ľudia ako on problémy mať nebudú, a že západní kresťanskí demokrati sú z iného cesta ako KDH. Teda ako vtedajšie KDH.

Slovenský parlament deklaráciu schválil 59 hlasmi zo 101 prítomných poslancov. Bol to úspech. Okrem toho schválil parlament i návrh Františka Mikloška, aby bola deklarácia zaslaná predsedovi Európskeho parlamentu Patovi Coxovi. Deklarácia nebola síce právnym, iba politickým dokumentom, avšak ukázala sa užitočná.

Deklarácia vzbudila záujem v susednom Poľsku v politickej strane Právo a spravodlivosť bratov Raczyňských, ktorá vznikla pred voľbami do poľského Sejmu v roku 2001. Poslanec Práva a spravodlivosti Artur Zawisza so mnou nadviazal kontakt a naša deklarácia sa stala pre Právo a spravodlivosť vzorom na vypracovanie podobného vyhlásenia poľského Sejmu.

Dokument dostal názov „Deklarácia vo veci zvrchovanosti poľského zákonodarstva v oblasti morálky a kultúry”.12 Na rokovanie Sejmu bol predložený na jeseň 2002. Pod návrh sa podpísalo šesťdesiatštyri poslancov Sejmu, vrátane bývalého predsedu Sejmu Macieja Plažyňského, neskorších predsedov Sejmu Mareka Jureka a Ludwika Dorna, a budúcich premiérov Jaroslawa Raczyňského a Razimierza Marcinkiewicza. Navrhovatelia boli nielen z Práva a spravodlivosti, ale i z iných opozičných strán ako Občianska platforma a Poľská ľudová strana.

Keď analyzujeme záznam diskusie v Sejme z 26. februára 2003, vidíme podobný obraz, aký sa naskytol v slovenskom parlamente necelý rok predtým. Poslanec Zawisza, ktorý uvádzal návrh, sa netajil Tým, že vzorom pre návrh je deklarácia slovenského parlamentu:

„Treba pripomenúť, že na jar minulého roku parlament Slovenskej republiky prijal deklaráciu o zvrchovanosti slovenského zákonodarstva v oblastiach, ktoré sú uvedené v tomto dokumente, etiky a kultúry, deklaráciu, ktorá sa stala vzorom pre poľskú deklaráciu.… Prvým autorom nápadu a osobou, ktorá sa vo všeobecnosti zaslúžila o slovenskú deklaráciu, bol jeden z lídrov Kresťanskodemokratického hnutia, súčasný minister vnútra Vladimír Paľko, ktorému na tomto mieste treba vyjadriť vďaku za inšpiráciu (potlesk), ktorou vyzbrojil poľských nasledovníkov. “13

Zatiaľ čo poslanci opozičných pravicových kresťanských strán zdôrazňovali potrebu jasného potvrdenia zvrchovanosti Poľska v kultúrno-etických otázkach, zástupca parlamentného klubu vládneho postkomunistického Zväzu demokratickej ľavice – SLD

Róbert Smolen označil deklaráciu za nepotrebnú. Tak ako rok predtým Peter Weiss na Slovensku. Kresťanskí politici zo Solidarity, ktorí búrali železnú oponu, a tým ukončili rozdelenie Európy, cítili, že treba ísť do EÚ, ale niektoré veci treba predtým poistiť, lebo v EÚ je problém. Bývalí komunisti, ktorí roky rozdelenie Európy udržiavali, naopak, hovorili, že s EÚ je všetko v poriadku. Rozpoznali bratrancov…

Napokon aj na Západe rozpoznali v nich svojich bratrancov. Keď sa niekoľko rokov po historickom roku 1989 opäť dostávali v Poľsku k moci postkomunistické vlády Jozefa Oleksyho, Wlodzimierza Cimoszewicza a Leszeka Millera, pre západné liberálne médiá to nebol dôvod na znepokojenie. Na druhej strane vláda bratov Raczynských, bývalých členov Solidarity a antikomunistov, bola po roku 2005 neprestajne terčom ich útokov. Démonizovali ju, pričom to bola normálna národno-konzervatívna vláda.

Deklaráciu nebolo možné v Sejme schváliť bez hlasov vládnych poslancov, lebo v tom čase vládla v Poľsku vláda Leszeka Millera, ktorá vznikla po drvivom víťazstve SLD v parlamentných voľbách 2001. Napriek tomu si vláda nedovolila zmietnuť deklaráciu zo stola. Jej text i názov prešiel v Sejme úpravami, ale napokon bola schválená 11. mája 2003 drvivou väčšinou hlasov poslancov. Jej zmysel ostal presne zachovaný.

Strana Právo a spravodlivosť v tom čase stúpala nahor a po voľbách v roku 2005 mala v rukách kreslo prezidenta i premiéra. Mala preto i podstatne väčšie politické možnosti, než mali kresťanskí demokrati na Slovensku. Jaroslaw Raczynski si uvedomoval, že zápas za zvrchovanosť v otázkach zachovania kresťanskej poľskej kultúry v rámci nie až takej kresťanskej EÚ nekončí schválením deklarácie v Sejme. Dňa 19. júla 2006 vystúpil Raczynski pred poľským Sejmom s programovým vyhlásením svojej vlády. V prejave dvakrát potvrdil, že jeho vláda sa bude vo vzťahu k EÚ riadiť deklaráciou Sejmu z 11. mája 2003.14

Bolo to aktuálne, lebo i Poľsko sa muselo vyjadriť, či bude akceptovať Lisabonskú zmluvu, ktorá sa z útrob Únie vynorila ako náhrada za neúspešnú Ústavnú zmluvu. Súčasťou Lisabonskej zmluvy bola Charta práv EÚ. Hlasovať za Lisabonskú zmluvu, čiže i za Chartu by znamenalo poprieť princíp zvrchovanosti členskej krajiny v kultúrno-etických otázkach. Znamenalo by to prihlásiť sa k opaku tohto princípu, a síce k tomu, že Európska únia má rozhodovať o týchto otázkach.

Premiér Jaroslaw a prezident Lech Kaczyúski presadili „opt-out”, výnimku, čiže Charta práv sa na Poľsko nebude vzťahovať. Na výnimke nechce nič meniť ani liberálna vláda Občianskej platformy premiéra Donalda Tuska, ktorá vystriedala Raczyúského vládu. Preto mohli obe komory poľského parlamentu schváliť potrebnou dvojtretinovou väčšinou Lisabonskú zmluvu.

Poľsko je jediná krajina, ktorá si vymohla výnimku z Charty práv z dôvodu jej nezlučiteľnosti s poľskými kresťanskými kultúrnymi tradíciami. Na začiatku tohto procesu stála deklarácia slovenského parlamentu a úvahy Jána Čarnogurského, ktorý to všetko videl už v roku 1995.

Aj slovenským kresťanským politikom prišla deklarácia o zvrchovanosti vhod. Vstup Slovenska do Európskej únie ma zastihol vo funkcii ministra vnútra. Ministri vlád členských krajín sa pravidelne stretávajú na Rade ministrov EÚ, kde riešia spoločné otázky. Prijímajú právne dokumenty záväzné pre celú EÚ. Rada zasadá obvykle v Bruseli alebo v Luxemburgu. Rada je de facto oným skutočným parlamentom EÚ. Má väčšie právomoci ako Európsky parlament.

Ministri vnútra a spravodlivosti zasadajú spoločne. V lete 2004 sa na programe Rady ocitol tzv. Haagsky program. Šlo o päťročný plán práce „na posilnenie slobody, bezpečnosti a spravodlivosti v Európskej únii”. V texte dokumentu bol i návrh, aby si členské krajiny EÚ navzájom uznávali registrované partnerstvá osôb rovnakého pohlavia. Ľahkosť a nenápadnosť, s akou sa tento návrh ocitol v Haagskom programe, vyrážali dych. Keď nejaká krajina sľúbi, že bude uznávať registrované partnerstvá uzavreté v inej krajine, je to fakticky to isté, ako keby sama prijala v národnom parlamente zákon o registrovanom partnerstve.

Registrované partnerstvá, ako určitá napodobenina manželstva, patria do pôsobnosti ministerstva spravodlivosti. Keď Rada ministrov rokovala o Haagskom programe, minister Lipšic vo vystúpení oznámil, že Slovensko so vzájomným uznávaním partnerstiev nesúhlasí a tento návrh by sa teda v Haagskom programe nemal objaviť. Návrh bol v programe odôvodnený potrebou posilňovať občianstvo Únie a problematika občianstva patrí do pôsobnosti ministerstva vnútra, preto som i ja vo vystúpení uviedol, že Európsku úniu si ľudia cenia najmä pre voľný pohyb osôb, pracovnej sily a tovarov a pôda EÚ by sa nemala využívať na presadenie revolučných ideí.

V tejto veci mala každá krajina právo veta. Čo neodsúhlasia všetci, neplatí. K osobitostiam rokovania Rady ministrov patrí, že reakciou na slušne, i keď zásadne vyjadrený nesúhlas je určité naťahovanie času, takže vec sa mala uzavrieť až o niekoľko týždňov na ďalšom rokovaní Rady. Na veto stačí iba jeden, ale čo keď si to rozmyslí? Najmä, ak je sám.

Počas letných týždňov medzi zasadnutiami rady som sa stretol pri inej príležitosti s ministrami vnútra niektorých stredoeurópskych krajín a hľadal som podporu pre náš postoj. Poľský minister Ryszard Ralisz bol síce z SLD, ale vzhľadom na špecifickosť Poľska som v neformálnom rozhovore túto tému otvoril. Povedal, že ani on návrh nepodporuje. Rakúskeho kolegu Ernsta Strassera z ÔVP téma veľmi nezaujímala. Keď som nadhodil, že s uznávaním partnerstiev nesúhlasíme, zdvorilo povedal, že veď zatiaľ je to iba návrh. Ja na to, že veď všetko je najprv iba návrh.

Ďalšie rokovanie rady vec definitívne rozseklo. Daniel Lipšic zopakoval odmietavé stanovisko Slovenska. O slovo sa prihlásil minister vnútra a spravodlivosti Tonio Borg, ktorý povedal, že Malta má také isté stanovisko ako Slovensko. Potom nasledovali dve krátke poznámky ministerky spravodlivosti Rakúska Karin Miklautschovej a fínskeho ministra vnútra Rari Rajamäkiho. Nepovedali síce, že sa pripájajú k vetu, ale vyjadrili sa v tom zmysle, že ak sú tu dve krajiny, ktoré s návrhom nesúhlasia, tak netreba vec naťahovať a vnucovať niekomu, čo si neželá. Poľskí ministri mlčali.

Tým sme vyhrali. Vzájomné uznávanie partnerstiev sa nekonalo. Daniel Lipšic, na ktorom bola najväčšia zodpovednosť, zvládol problém veľmi dobre. Vystupoval pokojne a jasne.

Nie je prehnané tvrdiť, že nebyť Slovenska, tak tam nemal kto návrh vetovať. V Británii, Nemecku, Poľsku a Španielsku vládli socialisti. V Taliansku bol premiérom Berlusconi, ale taliansky kresťanský hlas nebolo počuť. Predsedníckou krajinou Únie bolo v druhom polroku 2004 Holandsko, kde vládla vláda kresťanského demokrata Jana Petera Balkenendeho z CDA. Ministrom spravodlivosti bol kresťanský demokrat Piet Hein Donner, skúsený kultivovaný politik. Ministrom spravodlivosti ešte v predvojnovom Holandsku bol už jeho starý otec Jan Donner, ktorý bol členom Antirevolučnej strany, predchodkyne CDA. V roku 2004 antropologická revolúcia napredovala, ale hlas Pieta Donnera sa neozval.

Znepokojivá je skutočnosť, že úplne normálne a ľudsky v štýle „keď to nechcú, nepchajte im to” nás podporila Karin Miklautschová, ktorá bola ministerkou za stranu Jôrga Haidera a od kresťanskej demokracie mala ďaleko. Zo vzájomných rozhovorov som videl, že je liberálka, ale mala v sebe menej strachu z politickej korektnosti ako kresťanskí demokrati.

Na fungovaní politiky v EÚ je znepokojujúce, že takýto zásadný návrh sa prerokovával v podstate bez pozornosti európskych médií. Na Slovensku vzbudil návrh pozornosť, ale len preto, lebo sme zverejnili náš postoj. Za vetovanie návrhu na uznávanie partnerstiev sa spustila na nás na Slovensku spŕška kritiky. Vraj sme v mene Slovenska presadzovali úzke politické názory KDH. My sme však postupovali v zmysle deklarácie slovenského parlamentu o zvrchovanosti v kultúrno-etických otázkach. Tá hovorí, že o týchto veciach sa má rozhodovať v slovenskom parlamente. Nikde inde. Ani v Bruseli.

Rok 2004 bol zaujímavý. Tak ako sa o Haagskom programe diskutovalo práve na Slovensku najviac zo všetkých krajín EÚ, tak sa na Slovensku najviac, s výnimkou Švédska, diskutovalo i o odsúdení pastora Akého Greena. Spôsobila to náhoda. Práve potom, čo médiá priniesli správu o jeho odsúdení, som mal so švédskou veľvyslankyňou Cecíliou Julinovou podpisovať medzištátnu dohodu. Pani veľvyslankyňa prišla na ministerstvo vnútra a po podpise dohody som ju zdvorilo požiadal o pochopenie, že jej musím ešte povedať niečo nad rámec dohodnutého programu. Povedal som, že tak ako Martin Luther kedysi povedal ono „nemôžem inak”, tak ani ja v tejto chvíli nemôžem konať inak než protestovať proti odsúdeniu Akého Greena. „My na Slovensku máme skúsenosti nielen s odsudzovaním kňazov do väzenia, ale už aj s ich následnou rehabilitáciou,” povedal som jej. Výmena názorov bola kultivovaná.

Na Slovensku vznikla dokonca petičná akcia za Akého Greena, ktorá bola adresovaná švédskemu kráľovi. Bolo zaujímavé sledovať mediálnu vlnu, ktorá sa zdvihla proti Akému Greenovi a KDH. Slovenské médiá všetky do jedného uvádzali také Greenove výroky, ktoré nikdy nepovedal.

Uvedomil som si, že s ľuďmi, s ktorými sme boli po novembri 1989 na jednej lodi, zaujímame diametrálne odlišné postoje. Dosť zlostný článok, čo už vidno z jeho názvu „O nenávisti, slobode a obrane občana Pálka”, napísal proti mne Martin Porubjak.15 Písal o potrebe prijať zákon, ktorý bude chrániť sexuálne menšiny na Slovensku pred podnecovaním nenávisti. Keď nesúhlasíte s homosexuálnou agendou, automaticky povedia, že ste nenávistný. Keď sa zastanete človeka, ktorého idú zavrieť, tak ste tiež nenávistný. Treba proti vám prijať paragraf. Pritom Martina Porubjaka možno považovať za slušného človeka. Pôsobil po roku 1989 vo VPN, rok bol podpredsedom vlády vo vláde Jána Čarnogurského. V roku 1994 bol na kandidátnej listine KDH v parlamentných voľbách spolu s niektorými bývalými kolegami z VPN.

Jaroslav Rozsíval a Veronika Deckerová kládli v Hospodárskych novinách absurdnú otázku, že keď Ake Green môže hovoriť svoje tvrdenia, prečo nemožno v rámci slobody prejavu vtrhnúť na nejaké bohoslužby a vyrušovať?16 Napísali, že sa niektorým ježia vlasy na hlave z môjho výroku, že pokým som ministrom vnútra, tak žiadny kňaz nebude na Slovensku takýmto spôsobom stíhaný. Áno, predstava, že kňaz by nemal byť zavretý za hlásanie biblických tvrdení, im naháňa hrôzu.

Oni by toho starého človeka pokojne zavreli do basy. Uverili v démona a sami ďalej šírili jeho démonický obraz. Skutočný Ake Green bol nešťastný, keď ho na svojej webovej stránke pochválil extrémista Fred Phelps z Westboro Baptist Church, ktorý skutočne homosexuálov nenávidí. Bodrý výrok poslanca Jozefa Banáša o tom, že Slováci budú vyzerať ako idioti, by sám osebe za veľa nestál.17 Za pozornosť stojí, že tento bývalý poslanec ANO už bol v klube SDKÚ. Pán poslanec za kresťanskú stranu považuje za idiotizmus snažiť sa o to, aby kňaz nešiel do väzenia za kázeň. Podobne protestoval proti môjmu výroku Ladislav Polka, bývalý štátny tajomník na ministerstve vnútra za ministra Gustáva Krajčiho. Neskôr sa stal poradcom SDKÚ.

V júli 2004 som sa zúčastnil diskusie pod stanom na festivale Pohoda. Moderoval ju Štefan Hríb, diskutérmi okrem mňa boli Ladislav Snopko a Fedor Gál. Rozumeli sme si v mnohom, ale keď sa mladí ľudia začali pýtať na Akého Greena, zrazu sme sa ocitli každý niekde inde. Bola to zrážka paradigiem. Paradigma prevzatia západného modelu verzus paradigma „Čarnogurského chodníka”.

 

 

Oblúky svedomia

„Nikdy nekonaj proti svedomiu, dokonca ani keď to žiada štát.”

Albert Einstein

 

V roku 1986 už doktora práv Jána Čarnogurského komunistický režim vylúčil z radov advokátov a bol s režimom v otvorenom konflikte. V zmysle platných zákonov však ako občan zastupoval v súdnom spore zdravotnú sestru Jozefínu Kuklišovú.

Jozefína Kuklišová, tajná mníška, pracovala ako zdravotná sestra v železničiarskej nemocnici v Bratislave. Sestra Kuklišová nepracovala na gynekologickom oddelení, ale v čase dovoleniek ju naň na čas preradili. Na oddelení sa vykonávali potraty a Kuklišová mala vykonať niektoré úkony, ktoré s potratom súviseli, napríklad odber krvi a moču. Odmietla to urobiť. Dňa 13. 6. 1986 dostala disciplinárny trest odňatia odmien na dva mesiace. Jozefína Kuklišová sa rozhodla vec napadnúť na súde. Vec rozhodoval sudca JUDr. Pavol Bagin na Obvodnom súde Bratislava I. Sudca disciplinárny trest zrušil ako neprimerane prísny, keďže Kuklišová bola dobrou pracovníčkou a bol to jej prvý priestupok. Po novembri 1989 Jozefína Kuklišová vystupovala otvorene ako mníška a pracovala v charite. Sudca Jozef Bagin dnes pôsobí ako advokát.18 Bol to prvý Čarnogurského vstup do zápasu, ktorý dostal meno zápas o výhradu vo svedomí. Od zastupovania Jozefíny Kuklišovej prešli viac ako dve desaťročia. Čarnogurský prešiel odvtedy dráhou politického väzňa komunistického režimu, podpredsedu federálnej vlády, predsedu slovenskej vlády, ministra spravodlivosti a zakladateľa kresťanskodemokratickej strany. V roku 2002 odišiel z politiky a vrátil sa do advokácie.

Ako advokát sa znovu dostal do zápasu za výhradu vo svedomí. Prešovský lekár MUDr. Peter Lukčo si dohodol pri nástupe na gynekologické oddelenie prešovskej nemocnice s jej vedením, že sa nebude musieť podieľať na úkonoch súvisiacich s potratmi. Dňa 18. 11. 2004 však dostal výpoveď „pre závažné porušenie pracovnej disciplíny”. Odmietol totiž podať pacientke liek naordinovanývedúcim oddelenia. Liek by totiž u pacientky, ktorá bola tehotná, vyvolal vypudenie plodu. MUDr. Lukčo výpoveď napadol v súdnom konaní a zastupoval ho Ján Čarnogurský. A úspešne. V roku 2005 prešovský súd vyhlásil výpoveď za neplatnú a priznal Lukčovi i náhradu mzdy. Ako dôvod súd uviedol, že nemocnica zmeškala dvojmesačnú lehotu od zistenia porušenia pracovnej disciplíny, počas ktorej mohla dať výpoveď.

Oblúk opísaný od prípadu Jozefíny Kuklišovej v 80. rokoch k prípadu Petra Lukča do 21. storočia je symbolický. Je to oblúk od útlaku kresťanov v období komunizmu k súčasnému útlaku kresťanov v sekulárnej spoločnosti. Je to oblúk, ktorému sa venuje naša kniha.

Oba prípady spojené osobou Jána Čarnogurského skončili fakticky víťazstvom princípu výhrady vo svedomí, ale súdy sa v oboch prípadoch zdráhali ten princíp priamo potvrdiť a žalovanej strane vytkli nie chybu vo veci samotnej, ale nedodržanie technicko-právnych detailov. Priamo priznať právo na výhradu vo svedomí bolo problematické vtedy a je to problematické i dnes. A v čom sú rozdiely v oboch prípadoch? Zatiaľ čo sestru Kuklišovú potrestali krátením odmien, Petra Lukča rovno prepustili.

Prenasledovanie v komunizme, najmä v jeho začiatkoch, bolo krvavé. Mnohí kresťania šli do väzenia na dlhé roky i na smrť. Potom prišlo prenasledovanie miernejšie. Do väzenia sa chodilo menej často a na kratšiu dobu. Súčasné prenasledovanie je iné. Žiadne dlhoročné tresty väzenia, žiadne montecristovské príbehy, aké prežili Vladimír Jukl a Silvester Rrčméry. Žiadne oficiálne prihlasovanie sa k ateizmu. Snom revolucionárov je iné zničenie kresťanstva, než o akom snívali komunisti. Komunisti chceli, aby sa všetci stali ateistami. Dnešní revolucionári chcú, aby sa kresťania a kresťanstvo zmenili. Aby sa zrelativizovali a prispôsobili. A tým sa zosmiešnili.

V súčasnej Európe a Severnej Amerike metóda prenasledovania spočíva v neuznaní práva kresťanov pôsobiť vo svojom povolaní podľa svedomia a morálky svojej viery. Spočíva v upieraní práva na výhradu vo svedomí. O tomto probléme hovorí pápež, duchovní i laici, kresťanskí politici i aktivisti. O svedomie sa vedie i politický zápas a vďaka Slovensku kvôli svedomiu i padajú vlády.

V roku 1986 bol Ján Čarnogurský sám. Keď v roku 2004 obhajoval MUDr. Lukča, pôsobilo na slovenskej scéne jeho KDH, ktoré sa stalo celé súčasťou tohto zápasu. Politický zápas KDH o výhradu vo svedomí siaha do 90. rokov minulého storočia. Neodmysliteľne k nemu patrí meno, ktoré tiež charakterizuje oblúk od komunistického prenasledovania kresťanov k prenasledovaniu sekulárnemu. Je to meno Anton Neuwirth.

V roku 2011 uplynulo od jeho narodenia 90 rokov. Podľa vlastných slov bol „človekom na moste”. Po otcovi bol Žid, po mame katolíkom. Dvanásť jeho príbuzných z otcovej strany za vojny deportovali do koncentračných táborov. Naňho čakalo väzenie až v budúcom komunistickom režime.

Bol lekárom, duchovne sa formoval v okruhu Tomislava Kolakoviča, chorvátskeho katolíckeho kňaza, ktorý pôsobil za vojny na Slovensku. Tento okruh, do ktorého patrili i Vladimír Jukl, Silvester Rrčméry, Václav Vaško a ďalší, dostal meno Rodina.

Otvárala sa mu vedecká kariéra, v roku 1947 bol na študijnom pobyte vo švajčiarskom Zúrichu. Čakala ho však kalvária. Zatkli ho v roku 1953, odsúdili na dvanásť rokov žalára. Jeho malé deti vyrastali roky bez otca. Na slobodu sa dostal v roku 1960 po všeobecnej amnestii.

Opäť začal pracovať ako lekár a v roku 1966 sa stal primárom oddelenia klinickej biochémie v nemocnici v Martine. Ale jeho životný oblúk sa už klenul od prenasledovania kresťanov formou žalára k prenasledovaniu formou vytláčania na okraj v zamestnaní. V roku 1973 ho osobitná komisia vyzvala, aby vystúpil z cirkvi. Keďže odmietol, skončila jeho dráha primára.

Po roku 1989 stál Anton Neuwirth na prahu sedemdesiatky, ale zapojil sa do práce v Kresťanskodemokratickom hnutí. V roku 1992 sa stal poslancom Národnej rady a KDH ho predstavilo ako svoj ideál prezidenta v prezidentských voľbách v roku 1993. V radoch KDH som mal príležitosť spoznať ho osobne. Jeho postava bola už trochu nachýlená a kráčal opatrne. Jeho myseľ však bola svieža a bystrá, bol vždy láskavý a priateľský.

Moja posledná výrazná spomienka na Antona Neuwirtha je spojená s návštevou Jána Pavla II. na Slovensku. V slnečný jesenný deň roku 2003 slúžil pápež svätú omšu na lúke uprostred Petržalky, našej „betónovej džungle”, ako ju nazývame my, čo sme v nej našli domov. Komunisti ju postavili bez kostola a paradoxne i bez cintorína. Nič v tomto panelovom sídlisku pre stodvadsaťtisíc ľudí nemalo pripomínať prvé a posledné veci človeka. A zrazu tu bol pápež a jeho slová sa cez amplióny niesli k Petržalčanom do ich otvorených okien. Neďaleko odo mňa na lavičke sedeli starí, hrdí politickí väzni. Mali na sebe oblečené väzenské uniformy. Medzi nimi osemdesiatdvaročný Anton Neuwirth. Symbol láskavého a nezlomného katolíckeho ducha. Vďaka tým väzenským uniformám tu mohol pápež slúžiť omšu. A napokon vďaka tým väzenským uniformám som i ja mohol byť prítomný na tej svätej omši v postavení ministra. Anton Neuwirth mal vtedy pred sebou ešte rok života.

V roku 1994 však mal sedemdesiattriročný Anton Neuwirth svoj životný vrchol ešte len pred sebou. Vláda Jozefa Moravčíka ho menovala za veľvyslanca Slovenskej republiky pri Svätej stolici a Anton Neuwirth v novej úlohe rozohral hru európskeho formátu. Neuwirth, ktorý pocítil na svojej koži prenasledovanie žalára i prenasledovanie v zamestnaní, videl, že v sekularizovanej Európe sa presunie prenasledovanie od tej prvej formy k druhej. Neuwirth videl riešenie v medzinárodnom právnom uznaní princípu výhrady vo svedomí, napríklad formou medzištátnej zmluvy medzi Svätou stolicou a štátom, v tomto prípade Slovenskou republikou.

Podľa Františka Mikloška bol Anton Neuwirth hlavným architektom Základnej zmluvy medzi Slovenskou republikou a Vatikánom i čiastkovej zmluvy o výhrade vo svedomí:

„Nikto iný, ani zo strany štátu, ani zo strany Cirkvi nebol v tej chvíli pripravený postaviť ideové základy takej zmluvy. Základná zmluvy má v sebe zakomponované štyri čiastkové zmluvy. Čiastková zmluva o výhrade vo svedomí je v rámci zmlúv štátov sveta so Svätou stolicou niečo úplne nové. Takúto zmluvu neprijal zatiaľ žiadny štát na svete. Zmluva o výhrade vo svedomí je originálna myšlienka Antona Neuwirtha. Vo svojej židovskej intuícii jasne predvídal, že otázka svedomia kresťana bude v legislatívach, najmä západných vyspelých štátov, vystavená v budúcnosti obrovskému tlaku.… Anton Neuwirth o tom často diskutoval na vysokých postoch Svätej stolice, hovoril o tom s pápežom, ako aj na viacerých konferenciách… Bolo obrovskou túžbou pápeža Jána Pavla II., aby táto zmluva bola na Slovensku prijatá. “ia

Tým Anton Neuwirth naprogramoval pre KDH i nový politický zápas, ktorý slovenskú kresťanskú demokraciu výrazne poznačil. Neprekvapuje, že výhrada vo svedomí narazila na odpor liberálnych médií, bývalých komunistov z SDĽ a neskôr Smeru, či liberálov z ANO Pavla Ruska. Pozoruhodné bolo to, že jeho najdramatickejšie etapy prebiehali ako zrážka medzi prúdmi kresťanskej politiky. Ako zrážka medzi KDH a Dzurindovou SDKÚ a neskôr v istom zmysle i ako zrážka vo vnútri KDH. V neposlednom rade tento zápas poukázal na otázniky vo vnútri katolíckej cirkvi.

Úvodom k dráme, ktorá vyvrcholila v roku 2006 na sklonku druhej vlády Mikuláša Dzurindu, bolo hlasovanie o programovom vyhlásení jeho prvej vlády na jeseň 1998. Minister spravodlivosti Ján Čarnogurský sa pri hlasovaní vo vláde zdržal, pretože do textu sa nedostal záväzok prijať Základnú zmluvu so Svätou stolicou. Vzbudilo to napätie v KDH i vo verejnosti. V KDH už prebiehal zápas o to, či prežije ako samostatná strana alebo bude iba súčasťou Dzurindovej SDK. Verejnosť zase pociťovala nezhody vo vláde ako hrozbu návratu Vladimíra Mečiara. Dzurinda na tento sentiment šikovne hral.

Ján Čarnogurský vždy zastával názor, že tvrdo prejavený rozhodný postoj z dlhodobého hľadiska prináša ovocie. V tomto prípade to naozaj tak bolo. Za hlasovanie sa na Čarnogurského spustila vlna kritiky, ale podstatné bolo to, že Základná zmluva bola do dvoch rokov schválená v Národnej rade Slovenskej republiky. V roku 2000 za ňu hlasovalo sto poslancov, nikto nehlasoval proti.

KDH bolo od roku 2002 i súčasťou druhej Dzurindovej vlády. Predseda KDH Pavol Hrušovský sa stal predsedom parlamentu, ministrom vnútra sa stal autor tejto knihy, ministrom školstva Martin Fronc a ministrom spravodlivosti Daniel Lipšic. Príprava a schválenie čiastkovej zmluvy o výhrade vo svedomí sa v roku 2002 dostali do programového vyhlásenia bez problémov. Ministerstvo spravodlivosti pod Lipšicovým vedením po rokovaniach so Svätou stolicou pripravilo text zmluvy. Zároveň pripravilo takmer identický text zmluvy medzi Slovenskou republikou a ostatnými kresťanskými cirkvami. Obe zmluvy zaručovali ktorémukoľvek občanovi možnosť odvolať sa na ne a odmietnuť v zamestnaní konať veci, ktoré sú proti jeho svedomiu a priečia sa morálnemu učeniu kresťanských cirkví. Nič nenasvedčovalo, že sa zmluvy stanú predmetom konfliktu vo vláde.

Avšak stali sa. Začiatkom roku 2006 bola situácia v parlamente priaznivá na schválenie zmlúv. Ak by za ne hlasovali KDH, SMK aj SDKÚ na strane vládnej koalície a HZDS z opozície, stačilo by to na pohodlné schválenie. Lenže pre SDKÚ to práve vtedy nebola vhodná téma. Schválenie zmlúv koncom volebného obdobia bolo v kolízii s plánmi Mikuláša Dzurindu získať hlasy liberálnych voličov Slobodného fóra Zuzany Martinákovej.

Koncom roka 2005 mi František Mikloško prvýkrát spomenul, že má dojem, že Dzurinda zmluvy odsúva. Začiatkom ďalšieho roka sme začali nadobúdať istotu. Médiá v celej Európe priniesli správu, že poradný výbor právnych expertov EÚ v Bruseli vyjadruje obavy z prijatia zmluvy o svedomí medzi Slovenskom a Svätou stolicou.20 Revolucionári si všimli, že v malej krajinke sa kuje kontrarevolúcia.

Dňa 26. januára 2006 som odcestoval na zahraničnú cestu do Slovinska. Večer mi zavolal do hotela v Ľubľane František Mikloško. Povedal, že Dzurinda zmluvy zrejme do vlády vôbec nepredloží a že KDH sa musí rozhodnúť, ako zareaguje. Podľa neho neurobiť nič by bolo smiešne. Ak nás Dzurinda v tejto veci oklame, pasivita bude znamenať stratu tváre. Jedinou možnou odpoveďou by mal byť odchod KDH z vlády. Súhlasil som s ním a zatelefonoval som ministrovi Froncovi. Jeho názor bol úplne totožný s naším. Neprejavil žiadne váhanie.

O pár dní už mali udalosti rýchly spád. Predseda KDH Hrušovský zvolal členov Predsedníctva KDH a všetkých poslancov parlamentu za KDH do svojej kancelárie v parlamente. Predseda poslaneckého klubu Pavol Minárik zdôraznil, že sa musíme rozhodovať s vedomím, že Dzurinda s najväčšou pravdepodobnosťou neustúpi. Všetci sme sa zhodli, že ak Mikuláš Dzurinda nesplní programové vyhlásenie vlastnej vlády vo veci, ktorá je pre KDH taká dôležitá, tak odchod KDH z vlády je jedinou dôstojnou reakciou. V predsedníctve a v poslaneckom klube zavládla úplná jednota.

Pavol Hrušovský s Pavlom Minárikom a Františkom Mikloškom sa potom okamžite stretli s predstaviteľmi SDKÚ. Na úrade vlády ich privítal premiér Dzurinda spolu s Ivanom Miklošom a Milanom Hortom. Samotný rozhovor trval ešte kratšie ako niekoľkominútové meškanie Milana Horta. Všetci prítomní vedeli, ako to celé napokon dopadne. KDH na stretnutí postavilo vec veľmi jasne. Programové vyhlásenie treba splniť, preto treba zmluvy o výhrade vo svedomí predložiť na rokovanie vlády a parlamentu a schváliť ich. V opačnom prípade KDH odchádza z vlády. Kocky boli hodené.

„Takto môžeme baliť kufre,” povedal premiér Dzurinda.21 Svoje definitívne stanovisko však nepovedal. Potom KDH už len čakalo na stanovisko SDKÚ. Svoje ultimátum premiéroví však zverejnilo v sobotu 4. februára. Verejnosti sa nechcelo uveriť, že KDH myslí svoj postoj vážne. Politológ Miroslav Kusý povedal, že nepredpokladá, že by KDH naozaj mohlo z vlády odísť.

Skôr som očakával, že Dzurinda neustúpi, ale istotu som nemal. Pre každý prípad som sa však pozrel vo svojej kancelárii na ministerstve do zásuviek, či si budem vedieť zbaliť rýchlo svoje osobné veci.

V pondelok 6. februára Mikuláš Dzurinda na tlačovej besede oznámil, že Prezídium SDKÚ odmietlo zmluvu o výhrade vo svedomí ako neprijateľnú a že táto nebude zaradená do programu rokovania vlády. KDH vzápätí oznámilo, že odchádza z vlády. Večer sme sa stretli v parlamente v kancelárii predsedu Hrušovského. Odchod z vlády znamenal, že ministri za KDH podajú demisiu prezidentovi republiky. Zároveň sme si ujasnili, že súčasťou odchodu z vlády bude i odstúpenie Pavla Hrušovského z funkcie predsedu parlamentu, lebo toto miesto mu zaručovala koaličná zmluva medzi SDKÚ, KDH, SMK a ANO podpísaná v roku 2002.

V utorok 7. februára sme s Pavlom Hrušovským, Danielom Lipšicom a Martinom Froncom navštívili prezidenta Ivana Gašparoviča, ktorému sme odovzdali abdikačné listy. Do Prezidentského paláca sme sa vrátili ešte na druhý deň 8. februára. Prezident oficiálne prijal našu demisiu a potom vymenoval našich nástupcov. Keď som kráčal po schodoch dole a novinári sa ma spýtali na dojmy, použil som, dúfam, že nie neskromne, slová svätého Pavla: „Dobrý boj som bojoval, beh som dokončil…”

Naším odchodom sa rozhodlo i o tom, že v júni sa budú konať predčasné parlamentné voľby.

Mikuláš Dzurinda nelenil a rozohral hru o verejnú mienku. Vláda sa rozpadla preto, lebo zámerne nesplnil programové vyhlásenie, za čo ho Pavol Hrušovský 7. februára nazval vierolomným človekom. Dzurinda najprv tvrdil, že minister spravodlivosti Lipšic nemal oprávnenie pripravovať zmluvu o výhrade vo svedomí. Vraj to mal robiť minister zahraničných vecí Eduard Kukan. Lipšic ho upozornil, že ani iné čiastkové zmluvy s Vatikánom nerobilo Kukanovo ministerstvo. Zmluvu o školskej výchove robilo Froncovo ministerstvo školstva a zmluvu o finančnom zabezpečení cirkvi ministerstvo financií.

Potom si Dzurinda nasadil masku ustarosteného liberálneho katolíka, ktorý má obavu, či po schválení zmluvy neprepukne v štáte úplná anarchia. „Čo keď si železničiar zmyslí, že kvôli svedomiu nebude posunovať vagóny, lebo sú Vianoce?” pýtal sa v médiách. Pamätám si, že ešte ako dieťa som sa naučil z katechizmu, že podľa katolíckej cirkvi pracovať vo sviatok na pracovisku vyžadujúcom nepretržitú prevádzku nie je porušením tretieho prikázania. Na čo by sa hypotetický železničiarsky „talibanec” odvolával? Kresťanský politik a predseda kresťanskej strany doslova hral na protikresťanskú strunu.

Najpodivnejšiu hru však premiér rozohral hneď potom, čo mu KDH dalo ultimátum. Dňa 1. februára sa stretol s banskobystrickým biskupom Rudolfom Balážom, ktorý mu prišiel tlmočiť názor katolíckych biskupov, že zmluvu treba schváliť. Premiér stretnutie využil na nastraženie pasce. Vystupoval ako ten, čo si úprimne želá zmluvu, ale zatiaľ s ňou ešte nie je všetko v poriadku. Navrhol biskupovi vytvorenie šesťčlennej komisie, v ktorej by boli traja zástupcovia cirkvi a traja zástupcovia štátnej správy a tí by zmluvu „dopracovali”. Biskup súhlasil.22

Dopracovávanie by znamenalo len to, že zmluva by v tom volebnom období nebola schválená. Text zmluvy na Slovensku prebehol rezortným konaním a odsúhlasil ho i Vatikán. Nový text by znamenal nové odobrovanie oboma zmluvnými stranami. Biskup pochopil, že Dzurinda nehral čistú hru, a na druhý deň odstúpil od dohody a uznal, že odsúhlasením Dzurindovho návrhu prekročil svoje kompetencie.23

Dzurinda v podstate manévroval cirkev smerom k porušovaniu štandardných pravidiel legislatívneho procesu, do rozporu s KDH aj do rozporu so Svätou stolicou. Pretože tá bola partnerom vlády, nie slovenskí katolícki biskupi. Novinár Jaroslav Daniška o premiérovom triku napísal:

„Perfídnosť nastavenej pasce je vidieť aj na tom, čo by jej pôsobením predseda vlády