wz

Späť na hlavnú stránku!


Kontakt kontakty na liečenie liečba terapia homosexuality pomoc poradenstvo homosexuálom.

Homosexualitu je možné vyliečiť! To je dôležitá odpoveď pre tých, kto svoje neheterosexuálne sklony prežívajú ako utrpenie, túžia po rodine a deťoch a radi by vyhľadali lekársku pomoc. Tu sú niektoré organizácie, ktoré poskytujú poradenstvo ľuďom, pre ktorých homosexualita znamená utrpenie a ktorí hľadajú skutočnú pomoc terapiou - liečbou svojej choroby:

1.)Slovenské občianske združenie Fórum života v časti venujúcej sa problematike homosexuality – web: http://www.forumzivota.sk/homosexualita/

2.Slovenská Linka Valentín, Gréckokatolícka cirkev, P.O. Box B-43, 040 01 Košice 1 email: valentinskespolocenstvo@centrum.sk

3.)České občianske združenie EXODUS pomáha ľuďom trpiacim homosexualitou prostredníctvom terapie či podporou života v čistote žiť plnohodnotným životom – web: www.homosexualita.cz email: info@homosexualita.cz

4.)Český web “Homosexualita, pedofilie, AIDS a gay / lesbická problematika” – web: www.homosexualita.eu e-mail: post@homosexualita.eu

5.)Courage: www.couragerc.net

6.)Desert Stream: www.desertstream.org

7.)Deutsches Institut für Jugend und Gesellschaft: www.dijg.de

8.)Wüstenstrom: www.vuestenstrom.de

9.)Exodus International: www.exodusglobalalliance.org

10.)Homosexuals Anonymous: www.ha.-fs.org

11.)Living Hope Ministries: https://livehope.org

12.)National Association for Researchand Therapy of Homosexuality: www.narth.com

13.)Jews Offering New Alternatives to Homosexuality: www.jonahweb.org

14.)PATH Positive Alternatives to Homosexuality: www.pathinfo.org

15.)Organizácia PFOX združuje rodičov a priateľov homosexuálov a bývalých homosexuálov, ktorí sa z homosexuality vyliečili: www.pfox.org

16.)Organizácia PFOX združuje rodičov a priateľov homosexuálov a bývalých homosexuálov, ktorí sa z homosexuality vyliečili a v USA, v štáte Virginia spustila k tomu vzdelávaciu reklamnú kampaň, ktorou chce šíriť reálne vedecké dáta týkajúce sa výskumov homosexuality. Ich billboardy obzvlášť upozorňujú na skúmané prípady jednovaječných dvojčiat - teda jedincov, ktorí sú geneticky identickí, a predsa nebola homosexuálna orientácia u oboch z nich - v prípade, že sa u jedného z nich prejavovala.: www.pfox.org/pfox-billboard-makes-news/

Odborníci hovoria o “egodystónnej” homosexualite, tj. homosexuálne chorým vnútorne neprijímanej, ktorej prejavy dotyčný postihnutý homosexualitou nepovažuje za súčasť svojej identity. V slobodnej spoločnosti by mala existovať možnosť viesť o tom vedeckú rozpravu. Tak tomu však nie je dokonca už ani vo vedeckom prostredí humanitných vied. Kniha A. Dean Byrd, Destructive Trends in Mental Health. Zhe Well-Intentioned Path to Harm, New York – Routledge 2005, informuje o ochromení psychológie v dôsledku pomýlenej tzv. “politickej korektnosti”. Kto sa však niekto o nejakú vedeckú diskusiu na tému liečby homosexuality napriek tomu pokúsi, vystavuje sa masívnej diskriminácii a prenasledovaniu zo strany stúpencov homosexualistickej ideológie a propagandy a niekedy i zo strany represívnych, mocenských zložiek štátu – inými slovami zo strany politicky i mocensky všemocnej tzv. “homosexualistickej lobby”.

Pojem “homosexualistická lobby” nemá v skutočnosti nič spoločného s nejakými obyčajnými, bežnými homosexuálmi, ale ide o profesionálne vyškolených demagogických ideológov a propagátorov ideológie homosexualizmu, ktorí sú v skutočnosti sami o sebe väčšinou príslušníkmi tzv. “heterosexuálnej orientácie”, a často sú títo emisári ideológie homosexualizmu jednak slobodomurármi, jednak veľmi dobre platenými aktivistami z rôznych nadácií amerických dolárových multimiliardárov usilujúcich sa skrze túto podporu celosvetového šírenia potratov, sterilizácií a ideológie homosexualizmu o radikálne zníženie celosvetovej populácie na našej planéte, pretože v miliardových masách chudobného ľudu vidia ohrozenie svojho bohatstva.

Dnes táto homosexualistická lobby totalitne ovláda celý rad štátov včítane aj ich štátneho, mocenského a policajného aparátu, prokuratúry či štátneho zastupiteľstva, súdov a masmédií zahrnujúcich všetky televízne a rozhlasové stanice v krajine a všetku periodickú a aj neperiodickú tlač. Takto homosexualistická lobby ovláda dnes v rôznej intenzite s výnimkou Ruska a Bieloruska prakticky už všetky štáty v Európe a Severnej Amerike, ďalej potom ovláda aj Brazíliu, Argentínu, Japonsko, Južnú Kóreu a rad ďalších štátov.

Svedkom možnosti zmeny stojacej mimo akéhokoľvek podozrenia je profesor psychiatrie Robert L. Spitzer, ktorý zohral roku 1973 kľúčovú úlohu v rozhodnutí Americkej asociácie psychiatrov škrtnúť homosexualitu zo zoznamu psychických porúch. Keď homosexuáli pri jednom výročnom zasadaní Americkej asociácie psychiatrov demonštrovali za svoje právo na liečbu, zahájil rad výskumov, aby zistil nakoľko je terapeutická změna homosexuality úspešná. Svoje výsledky zverejnil v roku 2003. Z dvoch stoviek mužov a žien, o ktorých štúdia podáva správu, došlo u 66% mužov a 44% žien k významným zmenám a žijú “teraz kvalitným heterosexuálnym životom”. Pramene: Robert L. Spitzer, M.D.., Can Some Gay Men and Lesbians Change from Homosexual to Heterosexual Orientation, In: Archives of Sexual Behavior 32, október 2003.

Profesor psychiatrie Robert L. Spitzer sa kvôli týmto svojim výsledkom stal terčom nenávistného hnevu homosexualistickej lobby. A táto celosvetovo mocná homosexualistická lobby doštvala profesora psychiatrie Roberta L. Spitzera až tak ďaleko, že sa im vraj údajne omluvil, že zverejnil údajne “nedokázané tvrdenia” (Spiegel online, 21.05.2012).

Okrem mnohých vedcov a terapeutov dokazuje zmeniteľnosť pohlavnej orientácie tiež predstaviteľ lezieb a gayov strany Zelených v Anglicku Peter Tatchell http://www.petertatchell.net./lbgt-rights/queer-theory/not-glad.htm

Dvaja prezidenti Americkej asociácie psychiatrov, Robert Perloff a Nicholas Cummings verejne vyjadrili svoju ľútosť nad tým, že rozhodnutie Americkej asociácie psychiatrov z roku 1973 obmedzilo slobodu liečby. Pramene: Otvorený dopis prezidentovi Americkej asociácie psychiatrov Koocherovi:: http://www.narth.com/docs/nicospeech.html

Mnoho vedcov a terapeutov poukazuje na úspešnú zmenu nežiadúcej homosexuality v heterosexualitu, ktorá pre pacienta znamená naplnenie. Pramene: Webové stránky people-can-change – (ľudia sa môžu zmeniť) uverejňujú dvadsaťtri vedeckých výskumov z posledných štyridsiatich rokov, ktoré poukazujú na možnosť zmeny homosexuality. http://www.people-can-change.blogspot.com/2009/04/big-lie-no-evidence-of-change.html

Na každého – či už vedca, pacienta alebo publicistu – ktorý má čokoľvek do činenia s liečbou homosexuality, vyvíja homosexualistická lobby brutálny nátlak, diskriminuje ho, prenasleduje ho a pokiaľ možno umlčuje.

Podobne ako je tomu napríklad u protialkoholickej liečby notorických alkoholikov, tak úplne rovnako tak aj v prípade liečby homosexuálov je len samozrejmé, že iba úplná dobrovoľnosť a úprimná túžba po vyliečení sa či už z notorického alkoholizmu alebo z homosexuality sú nevyhnutnými podmienkami úspešnej terapeutickej pomoci. Žiadny notorický alkoholik a úplne rovnako tak ani žiadny homosexuál nemôže byť nikdy vyliečený zo svojho neduhu ak sám nemá úprimnú túžbu po svojom vyliečení.

Isteže aj u homosexuála úprimne túžiaceho po svojom vyliečení sa z homosexuality rovnako tak ako aj i pri akejkoľvek inej terapeutickej alebo lekárskej liečbe môže sa občas stať, že tento zásah terapeuta či lekára sa môže minúť cieľom a nepriniesť očakávané zlepšenie. Avšak nie sú k dispozícii žiadne vedecké výsledky, ktoré by dokazovali, že použitie terapie za účelom liečby egodystonnej homosexuality vedie k nežiadúcim výsledkom nadpriemerne často. Pramene: Joseph Nicolosi – A. Dean Byrd – Richard W. Potts, Retrospective selfreports of changes in homosexual orientation. A consumer survey of conversion therapy clients, In: Psychological Reports 86, s. 1071 – 1088.

Miera úspešnosti uvádzaná u terapeutickej intervencie býva rôzna. Dôležitým faktorom je zrejme to, či má liečba zároveň aj náboženskú dimenziu. Pramene: Richard Fitzgibbons, Origin and Healing of Homosexual Attractions and Behavuours; http://www.catholiceducation.org/articles/homosexuality/ho0011.html

Jedným z najznámejších svedkov možnosti vyliečenia sa z homosexuality je Michael Glatze, zakladateľ a bývalý šéfredaktor homosexuálneho časopisu “Young Gay America”, ktorý hovorí: “Najviac oslobodivé bolo, že som sa zbavil homosexuálnej mentality. To mňa naplnilo najväčším úžasom a bolo to to najkrásnejšie, čo som kedy zažil. Boh ku mne prišiel, keď som bol zmätený a stratený, osamotený, ustrašený a rozorvaný. V modlitbe mi dal na poznať, že neexistuje absolútne nič, čoho by som sa musel obávať – a že som doma. Len bolo ešte potrebné “doma trochu upratať”. Homosexualita mňa pripravila o takmer šestnásť rokov života… Ako vodca hnutia za “práva homosexuálov” som mal mnohokrát príležitosť obracať sa k širokej verejnosti. Keby som dnes mohol vziať späť niečo z toho, čo som hovoril, urobil by som to. Teraz viem, že homosexualita je chtíč a pornografia v jednom. O opaku mňa nepresvedčí nikto, aj keď ku mne bude hovoriť sebeviac obratne a rozprávať mi svoj osobný príbeh sebeviac smutne. Ja som v tom totiž bol – a preto poznám pravdu. Pramene: Michael Glatze, Ich bin dort gewesen, ich kenne die Wahrheit; http://www.hv-cv.de/23.html

Homosexualistická lobby robí celosvetovo všetko možné pre to, aby sa zvesť o zmeniteľnosti homosexuálnej orientácie v heterosexuálnu pokiaľ možno úplne vymazala z povedomia verejnosti a aby organizácie, ktoré ľuďom k tejto zmene homosexuálnej orientácie v heterosexuálnu pomáhajú, lživými ohováraniami a osočovaniami pripravila o existenciu.

V dopise predsedovi Diakonického diela Evangelickej cirkvi v Nemecku (EKD) Johannu Stockmeierovi zo dňa 10.11.2011 požadoval poslanec Spolkového snemu Volker Beck vylúčenie “Ofenzívnych mladých kresťanov” (Offensive JungeChristen) a “Bieleho kríža” z Diakonie. Sú to dve organizácie, ktoré ľuďom s egodystonickými sexuálnymi sklonmi ponúkajú pomoc bez nátlaku – ak o ňu títo ľudia požiadajú! Beckovo zdôvodnenie: “Terapie vedú spravidla k depresiám, sociálnej izolácii a dokonca k samovraždám.” Doložiť tieto závažné obvinenia sa nenamáhal. Doložiť sa totiž nedajú! Tentoraz bol jeho zásah pre egodystonných homosexuálov našťastie bezúspešný.

Návrh nového zákona pre Kaliforniu (SB 1172) dokonca zakazuje poskytovať liečbu a pastoračnú pomoc ľuďom, pre ktorých je ich egodystonná homosexualita utrpením. Neexistujú vedecké zdôvodnenia, ktoré by to mohli ospravedlniť; záujemcov o takúto liečbu je zato dosť. O uznávaní a kontrole terapeutických postupov doposiaľ rozhodovali vedecky kvalifikované profesijné združenia. Navrhovaný kalifornský zákon chce dať toto rozhodovanie do rúk iba politikom a učiniť ich tak záležitosťou mocenskej politickej hry. Takýto zákon by týchto egodystonnou homosexualitou postihnutých nešťastníkov pripravil o slobodnú možnosť nechať sa liečiť a rodičov o právo rozhodovať o primeranej terapeutickej pomoci svojmu neplnoletému dieťaťu. Pramene: http://narth.com/2012/04/narth-statement-on-californis-sb-1172-sexualorien-tation-change-efforts/

Christian Spaemann, odborný psychiater a psychoterapeut, v minulosti aj vedúci lekár Kliniky pre duševné zdravie pri Nemocnici svätého Jozefa v rakúskom Braunau, v jednom rozhovore povedal: “Keby bola homosexualita vrodená ako farba kože, potom by sa v prípade túžby po zmene pohlavnej orientácie skutočne jednalo o takú žiadosť o liečbu, aká by sa nedala eticky ospravedlniť. Tak tomu však nie je. Dnes už dokonca ani seriózni predstavitelia hnutia homosexuálov netvrdia, že je homosexualita podmienená geneticky. V súčasnej dobe už existuje rad vedeckých dôkazov, že pohlavnú orientáciu je možné trvalo zmeniť… Vzhľadom ku stávajúcim údajom nie je zásadne prijateľné odmietať žiadosti o zmenu sexuálnej orientácie, prípadne ponúkať iba tzv. “afirmatívnu liečbu”, tj. takú, ktorá by žiadateľa namiesto úsilia o zmenu homosexuality v heterosexualitu mala sa pokúšať utvrdzovať, že údajne byť homosexuálom je dobré. To by do oblasti psychoterapie vnášalo ideológiu a pohŕdanie s autonómnou vôľou pacientov…. Spracovanie emocionálnych konfliktov, ktoré idú niekedy do značnej hĺbky, vedie k tomu, že pacientove homosexuálne impulzy slabnú, čím získava slobodu otvoriť sa pre prijatie heterosexuálneho potenciálu... O nejakej tzv. “zmenu polarity”, ako to neustále tvrdí homosexuálne hnutie, teda nemôže byť reč. Pramene: http://www.kath.net/detail.php?id=20708

Nápadný rozpor je v tom, že homosexualistická lobby, ktorá ako tvrdí “bojuje” za likvidáciu údajne vraj existujúcej “nútenej heterosexuality”, robí všetko pre to, aby poprela zmeniteľnosť homosexuálnych sklonov, ďalej hoc aj násilne potlačila všetky informácie o spôsoboch a možnostiach terapeutickej zmeny homosexuality v heterosexualitu a nenávistnými politickými kampaňami upierali právo na existenciu terapeutom a organizáciám, ktoré egodystonným homosexuálom takúto pomoc poskytujú. Táto homosexualistická lobby - tiež čoby samozvaní obhajcovia záujmov údajne vraj všetkých homosexuálov – vyrazila do sveta pod falošne pokryteckými heslami boja za údajnú slobodu, toleranciu a boja za odstránenie diskriminácie v skutočnosti však ale sami pokrytecky v menu “ľudských práv” hrubo porušujú ľudské práva tým, že despoticky potlačujú občianske slobody, a to najmä slobodu prejavu, slobodu vedeckého bádanie a slobodu terapie.

V sázke je úplne nevedecká pseudokoncepcia homosexualistickej ideologickej dogmy o údajne vraj nezmeniteľnej “pohlavnej identite”, za ktorej ústavnú ochranu homosexualistická lobby celosvetovo bojuje.

V sázke je názor presadzovaný homosexualistickou lobby, že homosexualita má údajne vraj prinajmenšom rovnakú spoločenskú hodnotu jako heterosexualita, a teda je oprávnená požívať tých istých práv ako manželstvo a rodina, včítane práva na adopcie našich detí.

V sázke je oprávnenie homosexualistickej lobby informovať naše deti a našu mládež vo vzdelávacích inštitúciách o tom, že rozhodnutie sa pre homosexualitu je údajne vraj prinajmenšom rovnocennou voľbou.

V sázke je etická zodpovednosť jednotlivca.





Léčení a léčba homosexuálů a lesbiček. Liečenie a liečba homosexuálov a lesbičiek. Homosexuálové či homosexuáli a lesbičky!

Prológ: Liečenie a liečba homosexuálov a lesbičiek. Léčení a léčba homosexuálů a lesbiček. Homosexuálové či homosexuáli a lesbičky!

Léčení a léčba homosexuálů a lesbiček. Liečenie a liečba homosexuálov a lesbičiek. Homosexuálové a lesbičky! Homosexuáli a lesbičky! Vyléčte se z homosexuality!! Vyliečte sa z homosexuality!! Tato práce je určena k samoléčbě homosexuálů!!! Táto práca je určená k samoliečbe homosexuálov!!!

Doporučujem Vám, aby ste si přečítala) hlavne tieto štyri hlavné a veľké následujúce práce:

1./Henryk Lahola : Sociální spravedlnost a ekonomicky maximálně výkonná i spravedlivá ekonomická revoluce a revoluční stát i manifest. (po česky i po slovensky) Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Revoluce.htm

2./Henryk Lahola :Ženy jsou ve společnosti privilegovány a muži diskriminováni. Feminismus či feminizmus nebo antifeminismus či antifeminizmus nebo maskulinismus či maskulinizmus. Feministky či maskulinisti nebo maskulinisté. (po česky i po slovensky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Femini.htm

3./Henryk Lahola : Bezdomovec a nezaměstnaný. Bezdomovci a nezaměstnaní. Práce o chudobných lidech a sociální problematika adresována zejména pro chudobné lidi. (po česky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Bezdomovci.htm

4./Henryk Lahola : Slobodní murári. Svobodní zednáři. Konkrétne fakty o celosvetovej nadvláde slobodných murárov - svobodných zednářů. (po slovensky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Nadvlada.htm

A prípadne aj moje staršie práce týkajúce sa problematiky homosexuálov a homosexuality:

5./Henryk Lahola: Homosexualita i pedofilie je maximálně, vrcholně odporná a hnusná zvrhlost! Protest věřícího křesťana proti homosexuálnímu znásilnění překladu Písma svatého do češtiny. Táto práca je napísaná po česky, a nachádza sa na adrese www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm , kde sú okrem iného aj konkrétne popísané podlé plány slobodných murárov či česky svobodných zednářů na zlikvidovanie katolíckej cirkvi, kresťanstva a akéhokoľvek náboženstva vôbec.

6./Henryk Lahola: Sexuálni psychopati. Sexuální psychopaté. Ako sú sexuálni psychopati chorí? Jak jsou sexuální psychopati nemocní?; Táto práca je napísaná po slovensky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/sex.htm

7./Henryk Lahola: Homosexualita i pedofilie je maximálně, vrcholně odporná a hnusná zvrhlost! Táto práca je napísaná po česky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm

8./Henryk Lahola: O fenoménu takzvané “jiné sexuální orientace”. Moje osobní stanovisko k fenoménu homosexuality. Doporučení mladým lidem v případě jejich podezření na homosexualitu. Táto práca je napísaná po česky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/Buzer.htm

 

1.Kapitola: Prvotný úvod pre nezvaných psychopatov – “géniov” a “génijky”, ktorí tu na tomto webe nemajú čo hľadať.

Najprv by som chcel poprosiť rôznych "géniov" s úbohým jedináčikom pred svojím menom, poprípade tých ešte väčších "supergéniov" čo nemajú ani tohoto úbohého jedináčika, respektíve spravidla ide o rôznych dvadsaťročných a ešte mladších sopliakov, ktorým tečie mlieko po brade a ktorí síce sami nič neovládajú a nevedia, ale vo svojej úbohosti si tým viacej myslia, že už zhltli všetku múdrosť sveta a už skôr než sa s obsahom akejkoľvek práce na týchto webových stránkach oboznámia, tak s jej obsahom (hoci ho vôbec ešte ani nečítali) zásadne už dopredu absolútne nesúhlasia a najrôznejšie práce na týchto webových stránkach čítajú iba preto, aby mi potom mohli písať svoje e-maily plné fanatickej zloby a nenávisti v ktorých sa s veľkým rozhorčením rozplývajú nad údajne "úbohou a dementnou úrovňou týchto prác".

A preto teda Vás prosím teda vážený pán "génius" (alebo ctihodná dáma "génijka") - nečítajte radšej ani túto ďalšiu "dementnú prácu" - a opustite radšej ihneď tieto webové stránky. Pevne verím, že na Internetu sa nepochybne nájdu aj také webové stránky (a nie je ich bohužiaľ málo!!), ktoré odpovedajú Vašej "intelektuálnej" úrovni. Ja ale Vaše presvedčenie a názory (ak vôbec nejaké máte!!) plne rešpektujem - rešpektujte preto prosím tiež Vy presvedčenie a názory iných ľudí (napríklad i moje) a zmierte sa s tým, že sú proste i ľudia, ktorým (s ohľadom na ich zameranie, záujem či orientáciu) sa niektoré práce zverejnené na náboženských webových stránkach o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz jednoducho páčia a čítajú ich radi, pretože ich zaujíma ich vecný obsah a nehľadajú v nich iba "gramatické chyby". A ak sa Vám tieto webové stránky nepáčia a zásadne nesúhlasíte s ich obsahom, myšlienkami a názormi, potom máte k dispozícii jedno veľmi jednoduché a spoľahlivé riešenie, aby ste sa nemusel(a) rozčuľovať - jednoducho to vôbec nečítajte.

Je pre mňa s údivom, že môže existovať niekto, kto stráca svoj čas čítaním webových stránok o ktorých skutočne súdi, že je údajne "napísal duševne chorý človek" či, že sú "výplodom jeho chorého mozgu." Ja osobne cudzie webové stránky, o ktorých sa domnievam, že ich písali duševne chorí ľudia nikdy nečítam a ľudia čo vedome čítajú webové stránky o ktorých sa domnievajú, že sú "dielom duševne chorého človeka" sú v skutočnosti sami veľmi ťažko duševne chorí ľudia, ktorí by mali vyhľadať dobrého psychiatra. Okrem toho verím vážený pán génius či ctihodná dáma génijka, že po opustení sfér náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sa Vám podarí nájsť na Internetu i také webové stránky, ktoré napísali i "duševne zdraví ľudia", ba možno že dokonca práve i takí "duševne zdraví ľudia", ktorí sú tak ťažko "duševne zdravými", ako ste zdravý(á) i Vy sám alebo Vy sama!

Internet je slobodné médium s miliardami najrozličnejších webových stránok - výber máte takmer nekonečný. A určite sa tam nájdu i podobné indivídua ako ste Vy sám, či Vy sama. Pokiaľ by čisto hypoteticky náboženské webové stránky o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz boli absolútne jedinými webovými stránkami na Internetu, chápal by som Vaše rozhorčenie, pretože uznávam, že nie každého musí zaujímať náboženská viera. Takto ale náboženské webové stránky o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz sú iba jedny z mnohých miliárd rôznych webových stránok na Internetu a ak sa Vám osobne nepáčia, tak ich proste čítať nemusíte, nikto Vás k tomu určite nijak nenúti.

A vzhľadom k existencii mnohých miliárd ďalších webových stránok ani nie ste z "núdze" nútený(á) čítať také webové stránky "ktoré sa Vám nepáčia a s ktorými absolútne vo všetkom zásadne nesúhlasíte" preto, že by ste azda nemali eventuálne k dispozícii na Internetu žiadne iné webové stránky tak, ako tomu u nás bolo napríklad v dvadsiatom storočí za boľševika u televízie, kedy sa ľudia z núdze pozerali napríklad na boľševickú štátnu československú televíziu aj navzdory tomu, že sa im nepáčila, pretože žiadne iné televízne stanice u nás jednoducho v tej dobe ešte neexistovali…

 

2.Kapitola: Varovanie psychopatov, čo majú tendenciu hádzať blato lživého osočovania na eventuálnu dohru pred súdom.

Môjho Pána Ježiša Krista označovali títo zlí ľudia za "posadnutého diablom", tak isto potomci tohoto vreteničieho pokolenia vo svojej anonymite mňa označujú za "blázna" - samozrejme že pod pláštikom zbabelej anonymity, aby sa napadnutý človek nemohol brániť občianskoprávnou žalobou "na ochranu osobnosti" pred nezávislým a nestranným súdom. Označiť kohokoľvek za "blázna" je veľmi vážne obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je "blázon" by toto svoje tvrdenie mal dokázať pred súdom.

Ak sa mi na Internetu podarí vypátrať jeho či jej zatajovanú identitu a adresu - určite dostane k tomuto svojmu dokazovaniu pred súdom "príležitosť"!!!

Ďalší nepriatelia Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa majú tú nehoráznu drzosť označovať ho za údajného homosexuála. A medzi Internetovými kreatúrami sa nájdu aj takí, ktorý lživo za homosexuála označujú dokonca i mňa samotného. Samozrejme, že keď už ide o to, tak Ježiš Kristus bol heterosexuál, práve tak ako heterosexuálom som aj ja, avšak krivo obviniť niekoho z homosexuality je veľmi vážne, ba dokonca ešte vážnejšie obvinenie dotýkajúce sa občianskej cti človeka, a ten, kto o niekom tvrdí že je "homosexuál" by toto tvrdenie mal dokázať pred súdom.

Ak sa mi na Internetu podarí vypátrať jeho či jej zatajovanú identitu a adresu - určite dostane k tomuto svojmu dokazovaniu pred súdom "príležitosť"!!!

 

3.Kapitola: Dňa 21.1.2009 som predniesol novú kliatbu proti homosexuálom a tým čo krivo obvinia z homosexuality niekoho iného.

Krivé obvinenie z homosexuality je ešte závažnejšie obvinenie ako krivé obvinenie z "duševnej choroby", pretože "byť bláznom" ešte nie je samo o sebe žiadny hriech, zatiaľ čo homosexualita je ta najodpornejšia a najhnusnejšia hriešna zvrhlosť, ktorú keď niekto byť i len jediným slovom spomenie, tak sa každému čo i len trochu slušnému človeku z toho úplne obracia žalúdok na zvracanie ako keby predtým jedol nejaké hovná!

Okrem toho do pekla pôjde ten, čo s týmito odpornými hriechmi homosexuality má čokoľvek spoločného, ale i ten, čo z homosexuality krivo obviní iného!

Z vôle Pána Ježiša Krista dňa 21.1.2009 bola vynesená kliatba nad všetkými homosexuálmi a tiež i nad tými, čo iných krivo obviňujú z homosexuality "v mene Otca i Syna i Ducha Svätého!!"

A pokiaľ ide o Vás homosexuálov, táto kliatba sa týka úplne všetkých Vás, ktorí nie ste ochotní sa zo svojej homosexuality dobrovoľne liečiť.

 

4.Kapitola: Moju vôľu slúžiť ľuďom nič nezlomí - aj keď sa celé peklo i zo svojimi pozemskými lokajmi na hlavu postaví!

A v neposlednom rade náš Pán Ježiš Kristus bol majetkovo tak chudý, že bol fakticky bezdomovec, pretože "vtáky majú svoje hniezda a líšky svoje nory, ale Syn človeka nemá kde by hlavu sklonil", nuž a ja hoci som rovnaký (v uvozovkách!) "blázon" ako Kristus pre Krista a s Kristom; ja, hoci sa mi páčia pekné dievčatá, najmä modrooké blondínky, a som sa podobne ako Ježiš Kristus rozhodol pre zachovanie večného panictva svojho tela a duše pre Božie kráľovstvo, pretože pre niekoľko smiešnych desaťročí pozemského "života" nebudem riskovať život večný. No a v oblasti majetkovej som iba o malý odtienok "bohatší" človek než Ježiš Kristus - bezdomovec.

Vaše nenávistné lži sú pre mňa iba dôkazom toho, že činím správne, a čím silnejšia bude intenzita Vašich nenávistných útokov, tým väčšia bude i motivácia mojej túžby slúžiť Bohu a ľuďom, pretože si pripomínam slová môjho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa: “Ak Vás svet nenávidí, vedzte, že mňa nenávidel skôr ako Vás. Keby ste náležali svetu, svet by miloval to, čo jeho je. Pretože však nie ste zo sveta, ale ja som si Vás zo sveta vyvolil, preto Vás svet nenávidí. Spomeňte si na slovo, ktoré som vám povedal: Sluha nie je nad svojho pána. Ak prenasledovali mňa, aj vás budú prenasledovať – ak moje slovo zachovali, aj vaše zachovajú. Ale toto všetko vám urobia pre moje meno, pretože nepoznajú toho, ktorý mňa poslal. Keby som bol neprišiel a nehovoril k nim boli by bez hriechu. Teraz však nemajú výhovorku pre svoj hriech. Kto nenávidí mňa, nenávidí i môjho Otca. Keby som medzi nimi neučinil skutky, aké nikto iný nedokázal, boli by bez hriechu. Ale oni je videli, a predsa majú v nenávisti mňa i môjho Otca. To preto, aby sa naplnilo slovo napísané v ich zákone 'Nenávideli mňa bez príčiny'. Až príde “Povzbuditeľ”, ktorého Vám pošlem od Otca, Duch pravdy, ktorý od Otca vychádza, ten o mne vydá svedectvo. Tiež vy vydávajte svedectvo, pretože ste so mnou od počiatku (Jan 15, 18 – 26). Našťastie ale moja reálna situácia nie je ani zďaleka až tak pesimistická, ako to plynie z tohoto citátu môjho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, a aj tí najzúrivejší nepriatelia náboženských webových stránok www.henryklahola.nazory.cz sa v podstate musia chtiac – nechtiac zmieriť s tým, že niektoré príspevky na náboženských webových stránkach www.henryklahola.nazory.cz sa navzdory ich nenávistnej zlobe niektorým čitateľom páčia, čítajú ich radi a sú im duchovnou posilou a oporou v ich každodennom náboženskom živote, práve tak, ako zas ich viera je naopak pre zmenu zas duchovnou posilou pre moju maličkosť.

 

5.Kapitola: Úvod do samotnej odbornej problematiky pre všetkých ostatných, ktorých úprimne zaujíma toto téma.

Dúfam, že rôzni nezvaní psychopati – pozéri sú už preč, a preto sa už môžem konečne venovať samotnej téme tejto práce, ktorá je určená k samoliečbe homosexuálnych psychopatov.

Vážení homosexuálni psychopati! Za tým účelom aby ste sa Vy z tej Vašej najzvrhlejšej zvrhlosti, akou ta Vaša extrémne hnusne odporná psychopatická homosexuálna porucha nepochybne je mohli liečiť, som si naštudoval nemalé množstvo príslušnej cudzojazyčnej terapeutickej literatúry, aby som Vás mohol liečiť a aby ste vďaka svojmu liečeniu a vyliečeniu mohli nakoniec byť úplne normálnymi heterosexuálmi, respektíve, aby som spätne mohol tieto poznatky načerpané z cudzojazyčnej literatúry pre Vás homosexuálnych psychopatov jednak zhrnúť a sprostredkovať, jednak tiež aj tlmočiť v dostupnej a zrozumiteľnej forme priamo v našom slovenskom jazyku.

Dúfam preto, že táto skromná práca, ktorá je určená k samoliečbe homosexuálnych psychopatov bude nápomocná všetkým Vám homosexuálom, ktorí sa z tej Vašej odpornej homosexuálnej psychopatickej poruchy chcete liečiť, a v podstate vlastne nielen Vám samotným homosexuálom, ale že táto skromná práce bude úplne rovnako tak nápomocná a užitočná aj všetkým Vám ostatným, ktorí trpíte aj akýmikoľvek inými nedostatkami a odchýlkami v sociálnej a psychologickej sexuálnej sfére, a úprimne túžite si v sexuálnej oblasti u Vás samých urobiť si aspoň aký taký poriadok.

Touto skromnou prácou otváram výhľad do nádeje a fakticky podávam pomocnú ruku všetkým Vám, ktorí si uvedomujete, že v sexuálnej oblasti nie ste normálny, šibe Vám, ale našťastie zaplať Pán Boh ste aspoň pripravení s tým niečo rozumného robiť plus ste ochotní na sebe v príslušnej sexuálnej sfére pracovať, respektíve, že ste ochotní dobrovoľne liečiť sa.

V našej zložitej dobe, v ktorej priamo lavínovito bohužiaľ pribúda rôznych manželských nesúladov a následných rozvodov, v dobe, kedy stále viac detí vyrastá v neúplných či rozvrátených a všelijako anomálne štruktúrovaných rodinách, narastá množstvo jedincov neurotizovaných a psychopatických, i ľudí viac alebo menej neplnohodnotne diferencovaných v ich sociálnom, psychologickom i sexuálnom vývoji, hoci našťastie zaplať Pán Boh nemusí ísť ešte ani zďaleka o to úplne najhoršie čo človeka môže postihnúť – o homosexualitu.

Zvyšuje sa tiež aj percento tých, ktorých dospievanie do plnohodnotného pohlavného postavenia heterosexuálneho muža či heterosexuálnej ženy je bohužiaľ veľmi oneskorené, alebo dokonca v rôznych etapách vývoja sa aj úplne zastavilo, a celkom evidentne nepokračuje ďalej, čím mám na mysli rôzne psychologické a sexuálne infantilizmy; eventuálne dospievanie človeka v plnohodnotného heterosexuálneho muža či plnohodnotnú heterosexuálnu ženu bohužiaľ utrpelo nejaký vážny otras inými traumatizujúcimi okolnosťami v rôznych štádiách formovania ľudskej osobnosti.

Pod týmito vplyvmi preniká do života niektorých mladých ľudí úzkosť, strach, a to až panický strach, a uberá im radosť zo života, ako aj sily k úspešnému prekonávaniu rôznych životných kríz a rastu ku svojej plnohodnotnej heterosexuálnej dospelosti.

Chaotická spoločenská atmosféra našej takzvanej “modernej doby”, ktorá je - v dôsledku deštruktívneho pôsobenia rôznych nemravných a zvrhlých masmédií - plná všelijakých pochybných nemorálnych zásad, ba až úplne nemravných zvráteností, rôznych liberalistických takzvaných “pružných” a zdravému ľudskému rozumu úplne nezrozumiteľných zákonov, násilia všetkého druhu a stretávania sa mládeže s bezcharakternosťou a lžou na všetkých spoločenských úrovniach prakticky v takmer všetkých európskych a severoamerických krajinách, čo vedie nezakotvenú mladú generáciu až k záľube v “kultúre smrti” – homosexualite, potratom, rozvodom, predmanželskému sexu, užívaniu antikoncepcie, drog, alkoholizmu, samovraždám a iným podobným odporným zvrhlostiam, ako aj celkovej podprahovej beznádeji súčasných mladých ľudí, ktorým nikým nebolo sprostredkované poznanie Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, a nekonečnej lásky Božej.

Ale rôzne negatívne javy sa občas vyskytnú dokonca aj medzi niektorými veriacimi katolíkmi! Netreba však nikdy rezignovane “hádzať pušku do žita” pretože milosť Božia dokáže robiť neuveriteľné zázraky!

Napríklad keď som mal 34 rokov, tak som sa jedného dňa dozvedel, že moji dvaja veľmi dobrí a známi priatelia – manželia a hlboko veriaci katolíci sa údajne chcú rozviesť, vraj už dlho spolu sa ani nerozprávajú a vyhýbajú sa vzájomne sami sebe. Chystal som sa, že pôjdem za nimi, aby som im všetky myšlienky na rozvod ich manželstva veľmi dôrazne vyhovoril. Katolíci a rozvod manželstva? Nič takého! Nikdy!! Bol som pevne odhodlaný veľmi natvrdo a nekompromisne povedať im obidvom úplne otvorene do očí: “To ste si Vy dvaja vtedy v Božom chráme, pred oltárom Božím, pred oddávajúcim kňazom, pred Pánom Bohom svoj manželský sľub dávali iba tak zo srandy?”

Bol som z toho veľmi nahnevaný, a bol som odhodlaný urobiť všetko preto, aby som ich za každú cenu odradil od všetkých myšlienok na rozvod ich manželstva. Neviem čo by som urobil ak by sa mi nepodarilo presvedčiť ich aby svoje manželstvo nerozvádzali. Ak by aj navzdory celej mojej snahy odradiť ich od myšlienok na rozvod ich manželstva oni na tomto rozvode svojho manželstva aj naďalej trvali, tak by som ich asi od zúrivosti obidvoch zmlátil.

Ako som teda išiel okolo blumentálskeho kostola zasvätenému Nanebovzatiu Panny Márie, bol otvorený. Akási neviditeľná sila akoby ma ťahala dovnútra. A tak som zašiel do kostola, kľakol som si pred svätostánok, kde je uložená najsvätejšia sviatosť oltárna, a dlho, asi hodinu som sa modlil za zachovanie ich manželstva. Sám som v danom okamihu úplne stratil pojem o čase. Keď som potom vychádzal von, k môjmu veľkému údivu som stretol vo dverách obidvoch manželov ako dokonca spoločne prichádzali do kostola. Povedali mi, že asi pred dvadsiatimi minútami sa vzájomne zmierili, a že teraz idú obaja poprosiť dôstojného otca o svätú spoveď.

U neveriacich je to často dokonca ešte oveľa horšie. Počul som o jednom hajzlovi, ktorý dokonca žil i v riadnom manželstve a tuším mal i deti, potom ale naraz, že sa vraj rozvedie, pretože sa cíti byť homosexuálom. Uznávam, že na vine musí byť nejako i jeho najširšia rodina. Ako to, že sa ten hajzel rozvedie? Rozumiem, že nebol veriaci, avšak ako si to predstavuje? To snáď ten hajzel svoje manželstvo uzatváral len tak zo srandy? To snáď necíti ten hajzel ani najmenšiu úctu pred inštitúciou manželstva? A čo deti? To tomu hajzlovi nie je rodina ani trochu posvätná? Hajzel jeden, potreboval by dostať poriadne päsťou po hube! (po česky: dostať päsťou po hube = dostat pěstí přes držku). A to rozhodne určite nielen preto, že sa stal homosexuálom!!

Už i to, že sa chce niekto – ľahostajné či muž alebo žena – rozviesť, že chce rozbiť svoje manželstvo, ktoré je darom Božím, ktorý mu daroval Boh, je rozvod manželstva niečo tak zvrhlého a odporného, že by si on či ona z manželov hriešne dychtiaci po rozvode svojho manželstva zaslúžil(a) za to, že sa chce rozvádzať dostať poriadne päsťami po papuli! (po česky: dostať päsťami po papuli = dostat pěstmi přes držku). Tým ľuďom, čo hoc i len pomyslia na rozbitie svojho manželstva totiž v ich živote nič iného nechýba než dostať poriadny výprask!!

Súčasná bezbožná doba bohužiaľ neláka mnoho mladých ľudí, aby sa stali katolíckymi kňazmi, rehoľníkmi či pustovníkmi, a ako takí sa vo svojom srdci zasvätili iba Bohu spojenom s pevným odhodlaním z lásky k Pánu Bohu naveky zachovať celibát a panictvo či panenstvo svojho tela a duše pre Božie kráľovstvo. Súčasne tiež spochybnenie, ba až degradácia inštitúcie manželstva, ktorá sa presadzuje na širokej fronte médií, neprispieva ani k túžbe mladého človeka po uzavretí riadneho manželstva na celý život, a tým menej potom po založení veľkej rodiny s viacero deťmi.

Aako som sa mohol dočítať, subjektívne presvedčenie o homosexuálnych sklonoch môže vznikať rôzne, napríklad aj ako následok eventuálnych problémov vo vzťahu k druhému pohlaviu u tých osôb, ktoré ľudskú sexualitu a sexuálne problémy chápu ako dôležitú súčasť svojho osobného života.

Význam problémov ľudskej sexuality rozhodne nechcem nijako bagatelizovať. Som si totiž plne vedomý toho, že okrem hŕstky vysoko morálne vyspelých ľudí ako napríklad katolíckych kňazov, rehoľníkov a nás pustovníkov, prakticky všetci ostatní ľudia, ktorí sa cieľavedome nerozhodli pre osobný celibát v spojení s večným zachovaním svojho panictva či panenstva pre Božie kráľovstvo totiž plne logicky a zákonito v nejakej nech už tej či onej forme sa prakticky všetci títo ostatní ľudia asi takmer vždy nejako zapodievajú ľudskou sexualitou, a teda aj z nej plynúce sexuálne problémy chápu ako dôležitú súčasť svojho osobného ľudského života.

Pramene tiež uvádzajú, že inou príčinou potom môže byť presvedčenie o homosexuálnych sklonov ako následok eventuálneho oneskorenia v psychickom a sexuálnom vývoji, alebo aj preto, že dotyčnému tieto sklony sugerujú osoby, ktoré sú pre neho určitou autoritou.

Ak snáď nepatríte priamo k ľuďom, ktorí z lásky k Pánu Bohu sa rozhodli naveky zachovať celibát a panictvo či panenstvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo, potom teda ak patríte medzi tých ostatných obyčajných ľudí, potom pred “definitívnou voľbou” sexuálneho partnera, ku ktorému dochádza v období dospievanie je sexualita mladého človeka – ako som sa mohol dočítať – údajne vraj veľmi citlivá na všetky sexuálne podnety, ako heterosexuálnej, tak bohužiaľ údajne vraj aj homosexuálnej povahy. To, že údajne vraj sexualita niektorých mladých ľudí eventuálne i podlieha vzruchom homosexuálnej povahy, môže u takto postihnutého mladého človeka vzbudiť pochybnosti, či v sebe tieto psychopatické homosexuálne slony nemá.

Ďalším veľmi smutným problémom je to, že sa rodí veľmi málo detí. Naša bezbožná ateistická spoločnosť má hanebnú drzosť permanentne pľuvať na posvätnú a Bohom ustanovenú inštitúciu rodiny, ktorá má z Božej vôle spájať v monogamnom celoživotnom a nerozlučiteľnom manželskom zväzku jedného muža s jednou ženou a ich spoločné neplnoleté deti. A tieto podlé masmediálne útoky proti posvätným a Bohom ustanoveným inštitúciám manželstva a rodiny pokračujú aj napriek tomu, že už aj táto bezbožná ateistická spoločnosť si začína uvedomovať, že znižovanie pôrodnosti povedie v blízkej budúcnosti k ťažkým sociálnym problémom, ale aj napriek týmto demografickým hrozbám sa pre vývoj pozitívnejším smerom zatiaľ nič nerobí.

Rozhodne netvrdím, že táto práca je na tieto problémy všeliekom. Isteže nie je. Ale zraneným a nepokojným dušiam môže – ako dúfam – azda pomôcť zbaviť sa vnútorného chaosu a upriamiť ich úsilie k osobnostnému rastu a napomôcť k ich ozdraveniu.

Komu je teda táto práca predovšetkým určená?

Ako pevne dúfam, táto skromná práca bude oporou hľadajúcim, ktorým nestačí lákavé pohodlné, ale nebezpečne zjednodušené riešenie, ktoré sa ponúka na primárnej rovine od lživých demagogických masmédií liberalistického režimu.

Táto práca dáva čitateľom a čitateľkám nielen poučenie, ale aj konkrétne pokyny kadiaľ a ako sa uberať k psychickej vyrovnanosti. Táto práca eventuálne môže byť poučením i tým ľuďom, ktorí sú v najvyšších pozíciách, a na ktorých v súčasnosti leží zodpovednosť za ďalší vývoj spoločnosti. V neposlednom rade snáď môže byť táto skromná práca aj veľmi cennou pomôckou všetkým, ktorí môžu akokoľvek participovať na výchove a vedení mladej generácie. Dúfam, že táto skromná práca si nájde cestu k čo najväčšiemu množstvu ľudí, ktorým je nejako určená, a to najmä k tým ľuďom, ktorí sú na nejakej životnej križovatke.

 

6.Kapitola: Vyliečenie homosexuálneho pacienta a jeho úplné začlenenie po vyliečení medzi nás heterosexuálov je možné.

Táto práca má v slovenskom jazyku tlmočiť vedecké postupy pre liečenie homosexuality. Ide v podstate o súbor odborných doporučení adresovaných najmä samotným homosexuálom, ako majú postupovať, ak sa chcú sami zo svojej homosexuálnej psychopatickej poruchy vyliečiť.

Táto práca je teda určená najmä tým homosexuálom, ktorí sa úprimne zo svojej homosexuálnej psychopatickej poruchy chcú liečiť, ale bohužiaľ nedarí sa im nájsť vhodného terapeuta, ktorý by im konštruktívne pomohol, prípadne ktorý by ich z ich homosexuality vyliečil.

Je to spôsobené najmä tým, že sa téme homosexuality na univerzitách nevenuje dostatočná pozornosť, alebo sa dokonca aj ignoruje. A aj keď sa toto téma zmieni, vychádza sa z toho, že homosexualita je údajne vraj “normálna”.

Preto má z politických a ideologických dôvodov, respektíve z viny vládnuceho liberalistického režimu, jeho masmédií a jeho “vedcov” a učiteľov až veľmi mnoho medikov, sociológov, psychoterapeutov, ba v poslednej dobe dokonca už aj niektorých teológov – a to najmä protestantských teológov – úplne skreslené, prekrútené a nedostačujúce znalosti o homosexuálnej psychopatickej poruche; pretože slobodní murári či svobodní zednáři a masmédia si za symbol liberalizmu vybrali práve homosexualitu, ktorá sa v dôsledku toho stala uctievanou modlou ich liberálnosti a slobody.

Vzhľadom k masmediálnemu psychologickému teroru a zastrašovaniu lekárov a psychoterapeutov liečiacich homosexualitu, samoliečba u každého liečenia homosexuality dnes prevláda, čo však ale spravidla neznamená, že to homosexuálny pacient môže úplne vždy zvládnuť “úplne sám”.

Homosexuál, ktorý chce premôcť svoje emocionálne problémy, potrebuje realistického sprievodcu plného ľudského porozumenia aby mohol uľaviť svojmu srdcu i svedomiu; čo ja plne sebakriticky uznávam, že ja osobne byť nemôžem, keďže mám pri písaní tejto práce čo robiť, aby som potlačil svoj odpor a úplné zhnusenie z homosexuálov; napriek tomu však ale dúfam, že budem schopný napísať dostatočne kvalitnú prácu, ktorá môže slúžiť homosexuálom k ich samoliečbe. Sprievodca pomôže homosexuálovi odhaliť dôležité aspekty jeho citového života, psychopatické a neurotické popudy, a doprevádzať homosexuálneho pacienta v jeho zápase o sebe samého, aby sa zo svojej homosexuálnej psychopatickej poruchy vyliečil a stal sa tak úplne normálnym heterosexuálom.

Tento duševne – duchovný sprievodca nemusí byť povolaním terapeut. Musí však ale mať zdravé názory na sexualitu a morálku; ak tomu tak nie je, môže skôr uškodiť než pomôcť. V uvedených prípadoch by to mohol byť lekár alebo duchovný pastier, ktorý je vyrovnanou osobnosťou a má schopnosť zhodnotiť človeka realisticky. Keď nikoho takého nenájde, je vhodné požiadať nejakého rozumného, psychicky zdravého, tj. heterosexuálneho príbuzného alebo kamaráta žijúceho v blízkom okolí, aby sa doprevádzaniu tohoto pacienta ujal.

Preto sa táto práca obracia aj na zainteresovaných terapeutov a ostatných, ktorí sú schopní homosexuálne orientovaného človeka – ktorý sa úprimne chce liečiť – podporiť, pretože aj oni potrebujú aspoň základné znalosti. Uvádzam tu dôležité body, ktoré sa vzťahujú k pochopeniu a terapii homosexuality. Výsledky bádania týkajúce sa psychologických testov a homosexuality, rodičovských a iných vzťahov v rámci rodiny, sociálneho prispôsobenia sa u mladistvých atd. sú zverejnené v knihe Das Drama des gewöhnlichen Homosexuellen - česky: Dráma obyčajného homosexuála, ktorá je vedeckou prácou mimoriadne skvelého holandského terapeuta Gerarda J.M. van den Aerdwega Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy.

 

7.Kapitola: Terapia a dĺžka liečby homosexuálneho pacienta a jeho úplné vyliečenie z psychopatickej homosexuálnej poruchy.

V tejto súvislosti je treba špeciálne zdôrazniť dobrú vôľu, pretože bez dobrej vôle u samotného pacienta nie je žiadna zmena možná.

S dobrou vôľou je možné u homosexuálneho pacienta dosiahnuť v prevažnej väčšine prípadov výrazného zlepšenia, ba niekedy dokonca až úplného vyliečenia z homosexuálnej psychopatickej poruchy.

Podstatou liečenia a prípadne i úplného vyliečenia postihnutého pacienta z jeho homosexuality tkvie najmä v terapeutickej hlbokej vnútornej zmene jeho všeobecne neurotickej emocionality spolu s premenou sexuálnych záujmov.

Väčšina postihnutých homosexuálov, včítane tých, ktorí svoju orientáciu militantne priznávajú, majú akúsi túžbu byť normálny, aj keď je táto ich túžba potlačená. Ale iba menšina pacientov je ochotná sa skutočne zmeniť, a to nielen impulzívne, keďže taký impulz sa môže vrátiť, a rovnako rýchlo sa zas aj môže stratiť.

Dokonca aj medzi tými pacientmi, ktorí majú ten najlepší úmysel sa zo svojej odpornej homosexuality vyliečiť, je – ako som sa mohol dočítať – údajne vraj aj mnoho takých, u ktorých sa odborníci, ktorí týchto pacientov liečia často môžu stretnúť s určitými rozpakmi, respektíve s podvedomou obhajobou takzvaných – ako doslova uvádzajú – “lákavých homosexuálnych žiadostí”.

Aj dobrá vôľa je teda často bohužiaľ iba slabá, a to už nehovoriac o tom, že dnešní homosexuálni pacienti sú na tom ešte oveľa horšie ako boli na tom homosexuálni pacienti v minulosti, pretože dnešní homosexuáli sú z politických a ideologických dôvodov vystavení všadeprítomnému enormnému propagandistickému tlaku, že homosexualita je údajne vraj “normálna”, a tí homosexuáli, ktorí aj napriek tomuto obrovskému masmediálnemu propagandistickému vymývaniu mozgov ohľadom údajnej “normálnosti” homosexuality sa aj naďalej domáhajú svojej liečby z homosexuality, sa z politických dôvodov stávajú objektom všemožných spoločenských tlakov, aby svoju homosexualitu ako údajne vraj prejav normálnej sexuality “akceptovali” a boli “ticho”!

A tento hrubý politický a ideologický nátlak na takzvanú “akceptáciu” homosexuality sa v praxi prejavuje počnúc neochotou lekárov a psychoterapeutov liečiť týchto homosexuálnych pacientov z ich homosexuality, a to z obavy samotných týchto lekárov a psychoterapeutov, že by oni sami z ideologických dôvodov mohli byť vystavení prinajmenšom rôznorodej administratívnej šikane zo strany samotného politického režimu, alebo jeho ministerstva zdravotníctva a jeho všelijakých kontrolných zdravotných referátov krajských úradov, ale i vlastných kontrolných komisií ministerstva zdravotníctva; zdravotníckych poisťovní a ich takzvaných revíznych lekárov, ktorí podľa oficiálneho zadania režimu považujú homosexualitu “za normálny sexuálny jav”, v dôsledku čoho zdravotné poisťovne nie sú ani ochotné liečenie homosexuality preplácať; lekárskej komory, ktorá pod nejakou zámienkou by mohla vylúčiť lekára z lekárskej komory, v dôsledku čoho by tento lekár nemohol na území Českej republiky vykonávať lekárske povolanie, štátnej a verejnej správy, včítane obcí, poprípade aj iných subjektov, ktoré sú vlastníkmi nebytových priestorov, ktoré eventuálne tento lekár či psychoterapeut používa pre svoju lekársku či psychoterapeutickú ambulanciu, či lživé demagogické a nenávistné útoky masmédií, ktorá by sa - zo svojimi lživými, demagogickými a nenávistnými útokmi mohla na dotyčného lekára či psychoterapeuta, ktorý by prejavil hoc aj nepatrný náznak ochoty liečiť homosexualitu – mohli koordinovane všetky existujúce masmédií vrhnúť ako svorka vyhladovaných vlkov; ba dokonca až po úplne otvorene policajnú perzekúciu z politických a ideologických dôvodov, vzhľadom k tomu, že názor o údajnej “normálnosti” homosexuality sa postupne stále viac a viac stáva z politických dôvodov nedotknuteľnou ideologickou dogmou majúcou svojou faktickou povahou až fakticky fundamentalisticko – religiózny charakter, ktorý vedie až k otvorenej politickej a ideologickej represii vládnuceho liberalistického režimu voči každému, tj. proti lekárom, psychoterapeutom, ba i samotným homosexuálnym pacientom, ktorí sa chcú liečiť, ako aj v podstate voči úplne každému, kto akýmkoľvek svojím slovom či skutkom dal nejako najavo, že neverí v takzvanú “normálnosť” homosexuality, čo nutne vždy vedie k nenávistnej hystérii vládnuceho režimu a jeho masmédií.

Prvotným predpokladom pre úspešnú liečbu homosexuality je nielen dobrá vôľa a ochota na strane samotného homosexuálneho pacienta liečiť sa, ale aj jeho pohľad na vlastnú homosexualitu ako na niečo úplne neprirodzeného; vôľa učiniť zo stávajúceho manželstva to najlepšie, zdravé morálne, alebo tiež – čo je ešte lepšie – aj náboženské presvedčenie.

Motiváciou pre úspešnú liečbu homosexuality u homosexuálneho pacienta teda rozhodne nemusí byť nutne akési úporné zavrhnutie seba samého či nenávisť voči sebe samému, ba dokonca ani len to, že sa homosexuálny pacient úzkostlivo poddá morálnym pravidlám nariadeným spoločnosťou nás heterosexuálov alebo vôbec nejakou morálnou či náboženskou vierou.

Motiváciou pre úspešnú liečbu homosexuality u homosexuálneho pacienta je kľudné a silné vedomie, že homosexualita je nezlučiteľná s psychickou zrelosťou alebo morálnou čistotou, najlepším hnutím svedomia, a – u veriaceho človeka – tiež aj vlastnou zodpovednosťou pred Bohom.

Väčšina tých homosexuálov, ktorí uvažujú o svojej liečbe, a tiež aj ostatní zainteresovaní sú samozrejme, že zvedaví na percento vyliečených. Jednoduché štatistiky síce sprostredkovávajú iba čiastočné informácie, ktoré sú však pre vyvážený úsudok nutné. Podľa rôznych štatistík – od rôznych lekárov a psychoterapeutov – s ktorými som sa mohol oboznámiť, dá sa zhruba konštatovať, že z homosexuality sa úplne vyliečilo asi 25 – 30 % všetkých homosexuálnych pacientov, ktorí so svojou liečbou začali, a nikdy viac už nemali žiadne takzvané “homosexuálne cítenie”. Stali sa z nich proste úplne normálni ľudia – heterosexuáli.

Uvedené číslo úplne vyliečených bývalých homosexuálov z ich homosexuálnej poruchy sa síce zdá byť pomerne nízke, je však ale treba poukázať i na tú skutočnosť, že vôľa vyliečiť sa, či vnútorná disciplína asi u 40 % homosexuálnych pacientov, ktorí začali zo svojou liečbou bola natoľko nízka, že túto svoju liečbu po niekoľkých týždňoch či niekoľkých mesiacov prerušili, a už v nej viacej nepokračovali.

Dá sa teda povedať, že z tých homosexuálov, ktorí mali dostatočne pevné odhodlanie liečiť sa a vyliečiť sa zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy spojenej s osobne pevnou vôľou a trpezlivosťou liečiť sa, v dôsledku čoho túto liečbu predčasne “nevzdali”, ale pri tejto liečbe svojej homosexuality dlhodobo vytrvali po celé dlhé mesiace alebo aj niekoľko málo rokov, vďaka čomu až takmer každý druhý homosexuál sa po tejto dlhodobej liečbe mohol tešiť zo svojho úplného vyliečenia.

A aj tí homosexuáli, ktorí navzdory svojmu pevnému odhodlaniu, vôli a trpezlivosti vyliečiť sa zo svojej homosexuálnej psychopatickej poruchy nedosiahli úplného vyliečenia zo svojej homosexuality, napriek tomu aj ich zdravotný stav po dlhodobej liečbe vykazoval výrazné zlepšenie. Prakticky všetci pacienti, ktorí svoju liečbu predčasne “nevzdajú” dosiahnu vždy určitého väčšieho či menšieho zlepšenia svojho zdravotného stavu, a to najmä vďaka značnému zlepšeniu všeobecnej neurotickej emociality a psychickej zrelosti.

To je veľmi dôležité, pretože homosexualita nie je nejakou izolovanou záležitosťou, ale je vyjadrením špecificky neurotickej osobnosti. Napríklad ako uvádza vynikajúci holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg – zažil u svojich pacientov aj také prípady, kde došlo až k zázračne rýchlej a celkovej premeny premene z homosexuality na heterosexualitu, u ktorých prevládala do tej doby spiaca paranoidná reakcia, tj. reakcia patologickej nedôvery.

Šlo o “symptomatickú zmenu”, vďaka ktorej si môžeme uvedomiť tú klinickú skutočnosť, že homosexualita je u homosexuálneho pacienta oveľa viac než púha funkčná porucha v sexuálnej oblasti.

Dá sa odhadovať, že väčšina homosexuálnych pacientov, ktorí sa všelikde vo svete pokúšajú pravidelne používať podobné metódy, o ktorých sa hovorí aj v tejto práci, sa vyliečia zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy priemerne asi tak za dva roky, ale niekedy aj dlhšie; respektíve i u nie celkom vyliečených pacientov sa ich chorobné takzvané “homosexuálne túžby” a “homosexuálne predstavy” výrazne buď zmenšili, alebo dokonca už vôbec neexistujú, plus na druhej strane ich normálne prirodzené heterosexuálne túžby, predstavy a záujmy sa prebudili, alebo výrazne zosilneli, a ich celková osobnosť je výrazne menej neurotická.

Niektorí z nich sa napríklad pri stresu môžu údajne vraj príležitostne znovu vrátiť k homosexualite. To však ale bohužiaľ znamená začať celé zápas odznova. Napriek tomu však ale i tento objektívne relatívne ten najpesimistickejší obrázok homosexuálneho pacienta, ktorý má vlastné odhodlanie a vôľu sa zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy liečiť je však oveľa optimistickejším obrázkom než je obrázok takzvaných “emancipovaných homosexuálov”, ktorí slepo veria politicky motivovanej ideologickej dogme o údajnej “nevyliečiteľnosti” homosexuality. A to všetko iba preto, že slobodní murári či svobodní zednáři a masmédia si za symbol liberalizmu vybrali práve homosexualitu, ktorá sa v dôsledku toho stala uctievanou modlou ich liberálnosti a slobody.

Na druhej strane nepopieram, že liečba homosexuálov nemusí byť vždy až tak veľmi jednoduchá, ako tvrdia nadšenci takzvaného “Ex-Gay” hnutia skladajúce sa najmä z úplne vyliečených bývalých homosexuálnych pacientov.

Za prvé potrebuje proces liečby napriek mnohým jednotlivým pokrokom niekedy najmenej dva roky. Za druhé je potreba pevnej vôle, ktorá je pripravená uspokojiť sa niekedy aj s relatívne malými pokrokmi, s malými premáhaniami sa homosexuálnych pacientov namiesto očakávaní nejakého okamžitého bleskového a dramatického vyliečenia. Dnešné možnosti vyliečenia nepredstavujú sklamanie, keď vezmeme v úvahu tú skutočnosť, že osoba, ktorá sa sama lieči sa skutočne zapodieva premenou alebo prevýchovou osobnosti, ktorá vyrástla zvrátene.

Tiež je nesprávne sa domnievať - keď v určitých niektorých individuálnych prípadov výsledkom liečby u niektorých homosexuálnych pacientov nebolo úplne spoľahlivé vymiznutie všetkých ich homosexuálnych pohnútok - že liečba týchto konkrétnych homosexuálnych pacientov bola preto úplne zbytočná. Práve naopak! Pacient tým môže iba získať: jeho sexuálne nutkavé predstavy zmiznú takmer vo všetkých prípadoch a jeho pohľad na život sa stane radostnejší a zdravší.

Ale dokonca aj u tých pacientov, u ktorých sú pokroky v liečbe ich psychopatickej homosexuálnej poruchy najmenšie, dôjde každopádne vždy k výraznému obmedzeniu ich homosexuálnych prejavov. To je veľmi prínosné, a to ako morálne, tak aj zdravotne.

Inými slovami dá sa to vyjadriť aj tak, že pri liečbe psychopatickej homosexuálnej poruchy je to v podstate úplne rovnaké ako je to s ostatnými neurózami: s fóbiami, nutkavými neurózami, depresiami a inými sexuálnymi úchylkami. Najrozumnejšie je snažiť sa niečo proti tomu robiť, aj keď to stojí námahu a znamená to, že sa pacient vzdá zážitkov vyvolávaných jeho zvrhlými chúťkami a predstavami.

Pokiaľ ide o výsledky ”Ex-Gay” hnutia a iných terapií třeba povedať, že vzrastajúce ”Ex-Gay” hnutie, ktoré je zložené z mnohých volne organizovaných skupín úplne vyliečených bývalých homosexuálnych pacientov a organizácií pre postihnutých homosexuálov, ktorí sa chcú zmeniť, je možné poukázať na obrovské množstvo celkom zmenených, ba dokonca aj úplne vyliečených osôb.

Používajúc psychologické i kresťanské koncepty a metódy, vo svojej praxi zdôrazňujú tiež vnútorný zápas. Liečiaci sa homosexuál, ktorý je veriaci kresťan má bez najmenších pochybností určitú výhodu pri liečení svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy oproti ostatným ateistickým homosexuálom, pretože jeho viera v Božie Slovo – a myslím tým nesfalšované Božie Slovo – je tomuto postihnutému oporou a posiluje jeho vôľu, aby sa zbavil svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy, ktorú vníma zreteľne ako svoju poruchu.

Ak som v odstavci vyššie zdôraznil nesfalšované Božie Slovo, mal som tým na mysli nesfalšovaný autentický preklad Biblie, tj. Písma Svätého, kde toto Písmo Sväté obsahuje taký preklad Nového zákona a Starého zákona, ktorý je prekladom autentickým – nesfalšovaným. Úplne najlepší je taký preklad Písma Svätého, ktorý má na doskách zvnútra či na prvom liste či prvých listov, respektíve vôbec niekde na úplnom samom počiatky tejto knihy Písma Svätého riadnu doložku “NIHIL OBSTAT” od cirkevného cenzora plus doložku “IMPRIMATUR” od príslušného katolíckeho ordinára, spravidla od príslušného katolíckeho biskupa. A teda v žiadnom prípade nečítajte nejaký prohomosexuálne sfalšovaný takzvaný “ekumenický preklad” Bible – Písma Svatého do češtiny, kde najmä z apoštolských listov apoštola svätého Pavla buď úplne vypustili apoštolove kritické pasáže voči homosexuálom, alebo ich tak hrubo sfalšovali, aby z nich úplne vymizla akákoľvek zmienka o homosexualite a homosexuálov. Napríklad v tomto takzvanom “ekumenickom preklade” Biblie – Písma Svätého prvom liste apoštola svätého Pavla Korinťanom v kapitole šiestej a verši deviatom je úplne vypustená akákoľvek zmienka o homosexuáloch, respektíve nahradená všeobecným a úplne nekonkrétnym pojmom “zvrácení” vo veľmi dôležitej vete, kde sú explicitne vymenovaní tí, čo nebudú mať účasť na Božom kráľovstve, pretože po svojej smrti budú zatratení a pôjdu do pekla. Koho zaujímajú podrobnosti tohoto škandálne úmyselného prohomosexuálneho sfalšovania takzvaného “ekumenického prekladu” Biblie – Písma Svätého do češtiny, ten sa o tom môže viacej dočítať na www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm

A preto bez ohľadu na to, či už ste Vy homosexuál alebo zdravý človek, úprimne Vám ako veriaci kresťan radím: v žiadnom prípade nikdy nekupujte tento prohomosexuálne sfalšovaný takzvaný “ekumenický preklad” Bible – Písma Svatého do češtiny. Ba dokonca vôbec, ak si budete kupovať novú Bibliu – Sväté Písmo, poprípade samostatný Nový zákon či samostatný Starý zákon, ak Vám predavačka v kníhkupectve bude ponúkať na predaj nejaký takzvaný “ekumenický preklad” – za žiadnych okolností nekupujte to!!

Podobne tak aj, ak tento takzvaný “ekumenický preklad” Biblie – Písma Svätého do češtiny už eventuálne máte, tak ho vyhoďte do smetí, a kúpte si iný, nesfalšovaný preklad Biblie – Písma Svätého do slovenčiny alebo češtiny.

Treba byť tu pri kupovaní novej Biblie – Písma Svätého veľmi opatrný a nenechať sa oklamať tým, že dotyčnú knihu Bibliu – Písmo Sväté vydalo napríklad Nakladateľstvo Zvon, či nejaké iné takzvané “katolícke” nakladateľstvo. Taktiež sa nenechajte oklamať ani tým, že je tam eventuálne publikovaný nejaký “príhovor” či “přímluva” a podobne, ktorého autorom je či už v skutočnosti, alebo iba podvrhnuto nejaký významný katolícky cirkevný hodnostár. Najmä v prípade už zosnulých významných katolíckych cirkevných hodnostárov – ktorý sa už nemôžu sami brániť proti zneužitiu ich mena, prípadne práce – je tento postup veľmi častý. A v neposlednom rade nenechajte sa oklamať ani tým, že v ponúkanom preklade Biblie – Písma Svätého je napísané napríklad “S cirkevným schválením”, poprípade niečo podobného.

Ak si chcete kúpiť skutočne katolícky preklad Biblie – Písma Svätého, kúpte si iba takú knihu, ktorá obsahuje doložkou cirkevného cenzora “NIHIL OBSTAT” plus doložkou katolíckeho ordinára či biskupa “IMPRIMATUR”. Iba tieto knihy sú zaručene katolícke! Všetky ostatné knihy bez týchto dvoch doložiek “NIHIL OBSTAT” a “IMPRIMATUR” sú obyčajné podvrhy!! Kniha, ktorá nemá dotyčné dve doložky “NIHIL OBSTAT” a “IMPRIMATUR” nie je katolícka kniha!!!

A teda ani katolíckym prekladom Biblie Písma Svätého nie je kniha bez doložiek “NIHIL OBSTAT” a “IMPRIMATUR”, aj keby sa nejakým iným spôsobom hoc aj za údajne vraj “katolícky” preklad či už nepriamo alebo aj priamo vydáva.

Ináč ale aj keď síce vyššie definovaný katolícky preklad Biblie – Písma Svätého je síce objektívne vždy najlepší, v žiadnom prípade však ale netvrdím že za hodnoverné preklady Biblie – Písma Svätého považujem iba samotné katolícke preklady a žiadne iné.

Ba dokonca rozumiem aj tomu, že možno že svojím náboženstvom ste Vy protestant, a ako takí by ste rád dal prednosť kúpe nejakého protestantského vydania Biblie – Písma Svätého. V takomto prípade ako najlepší protestantský preklad Biblie – Svätého Písma by som Vám vrelo doporučil kúpiť si takzvanú “Kralickou Bibli”, a to akúkoľvek redakčnú verziu “Kralickej Bible”. Táto protestantská “Kralická Bible” predstavuje český preklad Biblie – Písma Svätého, ktorého autormi boli protestantskí prekladatelia. Najlepšou verziou tejto protestantskej “Kralickej Bible” sú tie vydania, ktoré sú (i dnes vydávané!) podľa úplne posledného vydania Kralického z roku 1613 - o 5 rokov neskôr v roku 1618 vypukla tridsaťročná vojna, ktorá v krajinách koruny Českej viedla k politickej porážke protestantizmu, v dôsledku čoho bolo toto vydanie z roku 1613 úplne posledné.

A isteže sú ešte aj ďalšie nekatolícke preklady Biblie – Svätého Písma do slovenčiny či češtiny, ktoré sú tiež hodnotné, avšak vzhľadom k tomu, že Vy ste s najväčšou pravdepodobnosťou nie príliš teologicky a literárne - historicky skúsený laik pokiaľ ide o rôzne vydania Biblie – Písma Svätého do češtiny alebo slovenčiny, a tak radšej sa o nich už ani zmieňovať nebudem, pretože bude skutočne lepšie zbytočne neriskovať, ale zamerať sa iba tie katolícke, poprípade eventuálne protestantské preklady Biblie Písma Svätého do češtiny či slovenčiny, ktoré som Vám už doporučil vyššie.

Ako som už teda raz zdôraznil, veriaci kresťan má bez najmenších pochybností určitú výhodu pri liečení svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy oproti ostatným ateistickým homosexuálom, pretože jeho viera v Božie Slovo – a myslím tým nesfalšované Božie Slovo – je tomuto postihnutému oporou a posiluje jeho vôľu, aby sa zbavil svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy, ktorú vníma zreteľne ako svoje ochorenie.

Napriek niektorým možno že i drobným nepresnostiam, ako je napríklad občasné prílišné nadšenie či unáhlený sklon k “dokazovaniu”, by ste sa Vy ľudia s homosexuálnou psychopatickou poruchou mohli toho hodne naučiť aj od tohoto”Ex-Gay” hnutia, ostatne podobné skúsenosti by Vám – ako sa na základe toho čo som si mohol prečítať v príslušnej odbornej psychiatrickej a psychoterapeutickej literatúre osobne domnievam – pravdepodobne mala udeliť aj súkromná ordinácia lekára či psychoterapeuta, ktorí tieto psychopatické homosexuálne poruchy liečia.

Ako som sa dočítal v odbornej literatúre, liečenie psychopatickej homosexuálnej poruchy nie je iba čisto mechanicky medicínska záležitosť, ale v nemalej miere aj záležitosť psychologicky – duševná, respektíve morálna záležitosť, a to dokonca vraj aj viacej než je tomu u liečenia niektorých iných neuróz. Liečenie psychopatickej homosexuálnej poruchy preto okrem iných nutných náležitostí kladie určité nároky aj na svedomie pacienta a jeho vlastné duševné úsilie, ktoré ho učí, že psychopatický homosexuálny spôsob života je nezlučiteľný so skutočným pokojom svedomia, a u veriaceho človeka tiež aj so skutočnou náboženskou vierou.

Nič na tom nemení ani to, že mnohí pseudoveriaci homosexuálni psychopati sa pokúšajú zmieriť to nezlučiteľné, pričom si mylne predstavujú, že môžu byť súčasne “zbožní” a homosexuálne aktívni. Vyumelkovanosť a sebaklam je tu celkom očividný; nakoniec žijú iba ako zvrhlí homosexuáli a na svoju kresťanskú vieru zabúdajú alebo si umelo vytvárajú akúsi vlastnú verziu pseudokresťanstva, ktorá je umelo prohomosexuálna, aby tak upokojili, respektíve oklamali svoje vlastné svedomie.

Pri liečbe homosexuality sa okrem psychiatrických metód liečby ponúka aj kombinácia psychologických pohľadov a duchovne – morálnych zložiek pravdepodobne tej najplodnejšej perspektívy. Zhodných spoločných bodov rôznych moderných psychologických teórií a terapií je viacej než ich rozdielov. Konkrétne ale prakticky všetky spojuje zhodný názor, že homosexualita je patologickou poruchou “pohlavnej identifikácie”.

Tieto metódy sa určite z veľkej časti vzájomne prekrývajú. V tejto práci ja prezentujem tú metódu, ktorá je podľa môjho osobného názoru s najväčšou pravdepodobnosťou asi úplne tá najlepšia – ide o kombináciu rôznych pohľadov a pojmov, ktoré by mali viesť k tej najúčinnejšej samoliečbe postihnutého homosexuála.

Všetko to ostatne veľkou mierou bude závisieť aj od vlastného pohľadu samoliečiacich sa homosexuálov, ako ďaleko sa postihnutí môžu zmeniť.

A ešte niečo dôležitého zostáva povedať: Z ideologických dôvodov nie je liečba homosexuálne postihnutých osôb pre ateistický vládnuci liberalistický režim politicky prijateľná. Je to tak preto, že fakticita liečenia, a najmä potom vlastne úspešné vyliečenie ktoréhokoľvek homosexuálneho pacienta je plným právom liberalistickým režimom vnímané ako “facka” lživej ideologickej dogme liberalistického režimu o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality.

Z týchto dôvodov preto liberalistický režim sa pozerá na terapiu homosexuálnych pacientov s veľmi krivým, ba až nenávistným pohľadom. A z tých istých politických a ideologických dôvodov tento liberalistický režim ak už vôbec akceptuje slovo “terapia” vo vzťahu k homosexuálnym pacientom, tak vyvíja enormný nátlak na lekárov a psychoterapeutov, ktorý sa nejakým spôsobom venujú homosexuálnym pacientom, aby pod pojmom “terapia homosexuálneho pacienta” rozumeli iba vonkajšiu “kozmetickú” snahu “prispôsobiť” homosexuálneho pacienta takzvanému “homosexuálnemu životnému štýlu” a zmieriť sa zo svojou homosexualitou.

Inými slovami liberalistický režim vyvíja na lekárov a psychoterapeutov - ktorý sa nejakým spôsobom venujú homosexuálnym pacientom - obrovský nátlak, aby týchto homosexuálnych pacientov v pravom slova zmysle neliečili z ich psychopatickej homosexuálnej poruchy; respektíve aby namiesto nejakej skutočnej liečby homosexuálnych pacientov, sa pokúsili individuálne presvedčiť každého z týchto homosexuálnych pacientov, ktorý sa domáhajú vlastnej liečby, aby sa akýchkoľvek myšlienok na túto svoju vlastnú liečbu z homosexuality “dobrovoľne” vzdali a aby teda na úsilie o túto svoju vlastnú liečbu z psychopatickej homosexuálnej poruchy “dobrovoľne” úplne rezignovali pod ťarchou úplne lživých a demagogických argumentov o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality.

Takzvaná “terapia” pod ktorou sa rozumie iba takzvané “prispôsobenie homosexuálneho pacienta takzvanému homosexuálnemu životnému štýlu a zmierenie sa s vlastnou homosexualitou” totiž nie je vôbec žiadna liečba ale iba obyčajný podvod, ktorého cieľom je odradiť homosexuálneho pacienta, ktorý sa chce liečiť, aby na všetky svoje pokusy i úmysly o zmysluplnú liečbu zo svojej homosexuality úplne rezignoval. Deje sa tak z dôvodov obavy režimu aby nemohol byť dotyčný homosexuálny pacient vyliečený, čo by bolo z politických dôvodov pre režim veľmi nepríjemné, pretože vyliečenie tohoto homosexuálneho pacienta z jeho psychopatickej homosexuálnej poruchy, a najmä obavy, že by sa o jeho vyliečení z homosexuality mohlo dozvedieť veľa ľudí by znamenalo znovu ďalšie spochybnenie a podrývanie ideologickej dogmy liberalistického režimu, ktorá hlása, že homosexualita je údajne vraj nevyliečiteľná. Preto každý vyliečený bývalý homosexuálny pacient je hrozbou, ktorá túto ideologickú dogmu o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality úplne spochybňuje a vyvracia; a čím viacej ľudí sa o tomto vyliečení niekoho z jeho homosexuálnej psychopatickej poruchy dozvie, tým je to pre režim nepríjemnejšie, tým viacej je jeho ideologická dogma o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuálnych pacientov na verejnosti podrývaná a spochybňovaná.

Skutočnou terapiou homosexuality teda nie je takzvané “prispôsobenie homosexuálneho pacienta takzvanému homosexuálnemu životnému štýlu a zmierenie sa s vlastnou homosexualitou”, ale skutočnou terapiou homosexuality je liečenie homosexuálneho pacienta z jeho psychopatickej homosexuálnej poruchy. Inými slovami skutočnú terapiu homosexuálneho pacienta je možné prirovnať k terapii iných neuróz a psychických závislostí ako sú napríklad rôzne fóbie, anorexia, respektíve nervosa, ďalej alkoholizmus a podobné závislosti, kde úplne rovnako ako v týchto oblastiach, tak práve tak aj u homosexuality je plne namieste úsilie spočiatku prinajmenšom o zmenu, o ovládnutie homosexuálnych pocitov.

Bohužiaľ ale práve takúto terapiu z politických a ideologických dôvodov vládnuci liberalistický režim a jeho demagogicky lživé masmédiá nenávistne a lživo osočujú ako údajne vraj “neľudskú”, “neprirodzenú”, “diskriminujúcu” a neviem ešte akú – ako keby tí, čo túto liečbu podstupujú tak nečinili úplne dobrovoľne, na základe svojho vlastného rozhodnutia a zo svojej vlastnej iniciatívy. Plus liečbu homosexuality lživo označujú za údajne vraj ako neuskutočniteľnú.

Kto je teda schopný v takejto – z politických a ideologických dôvodov – dusnej atmosfére hovoriť na toto téma bez akýchkoľvek predsudkov?

My by sme to však napriek tomu mali urobiť milý čitateľ či milá čitateľka, Vy aj ja. Vychádzam z toho, že ste rozumný, kritický človek, že ani argumenty vládnuceho liberalistického režimu, práve tak, ako ani moje vlastné argumenty neakceptujete úplne mechanicky bez akýchkoľvek výhrad, ale že si na všetko dokážete utvoriť aj svoj vlastný názor, ktorý nemusí byť úplne identický s oficiálnymi názormi vládnuceho liberalistického režimu, ako ani s mojimi osobnými názormi. Inými slovami, že ste otvorenej mysle, prístupný pravde a logickým argumentom, a ako taký ideologickú dogmu liberalistického režimu, ktorá hlása, že “homosexualita je prirodzená” nepovažujete za svoju osobnú dogmu, o ktorej by ste s fanatickou zaslepenosťou odmietal viesť akúkoľvek diskusiu.

Môj názor že psychopatická homosexuálna porucha je v podstate neuróza, ktorú človek nemusí fatalisticky prijať ako osud, ale môže svoju homosexualitu s úspechom plne vyliečiť, prípadne teda túto svoju homosexualitu môže prinajmenšom aspoň s výrazným úspechom premáhať. A keď sa pre svoju liečbu nejaký homosexuál rozhodne dobrovoľne – nikto nemôže tvrdiť, že je tu niekto k niečomu nejako násilne donucovaný. Skôr by sa tu mohlo hovoriť o psychologickom nátlaku voči tým homosexuálnym pacientom, ktorí by sa radi zo svojej homosexuality liečili, avšak poskytnutie tejto liečby je im pod rôznymi zámienkami – v skutočnosti však ale z dôvodov politických a ideologických – sústavne odmietané.

Isteže považujem iba za prirodzené, že aj tieto moje vecné informácie a poznatky, ktoré som pri svojom štúdiu príslušnej zahraničnej odbornej literatúry načerpal môžu byť celkom legitímne podrobené Vašej vecnej kritike, ak po odbornej vecnej stránke k týmto mnou sprostredkovaným vecným informáciám s ktorými som sa však ale ja osobne plne stotožnil máte čo vecného povedať, môžete mi eventuálne prípadne napísať e-mail na adresu HenrykLahola@yahoo.de Ak však ale pripúšťam Vašu odbornú vecnú kritiku, chcel by som zdôrazniť, že eventuálne Vaše nadávanie, urážlivé poznámky či osobné invektívy, vyhrážanie sa, ironizovanie prípadne nejaké dramatické výkriky nepovažujem za žiadnu vecnú kritiku, a celkom určite nebudete môcť očakávať, že by som Vám na e-mail takéhoto obsahu čokoľvek odpísal. Vo výnimočných prípadov – čo platí najmä u výhražných emailov – nemožno vylúčiť ani to, že by som takýto e-mail hrubo vybočujúci z bežnej medziľudskej komunikácie prípadne postúpil k ďalšiemu konaniu príslušnému policajnému vyšetrovateľovi.

Pokiaľ ide o vec samú, treba najmä zdôrazniť, že homosexuálny pacient môže celkom prakticky začať sám na sebe pracovať potom, čo svojim vlastným kritickým rozumom vypozoruje niektoré súvislosti u seba samého a u svojho vývoja a porozumel im. Mnohí homosexuáli majú z tohoto pohľadu na seba samých strach, pretože potom stoja pred otázkou, či proti svojej homosexualite musia bojovať.

Masmédiá veľmi často a radi hovoria o údajnej spoločenskej diskriminácii homosexuálov. Skutočnosť však ale rozhodne nie je tak čiernobiela, ako sa nám všetkým vládnuci liberalistický režim a jeho masmédiá usilujú svojou masívnou demagogickou propagandou vsugerovať. Nepopieram, že u určitej jednej skupiny homosexuálov sa vskutku jedná o ich skutočnú diskrimináciu, v skutočnosti však ale ide o úplne inú skupinu homosexuálov než sú tí homosexuáli, o ktorých vládnuci liberalistický režim a jeho masmédiá tak veľmi radi ustavične hovoria. Ako som sa totiž mohol dočítať, ide totiž o diskrimináciu tých homosexuálnych pacientov, ktorí si sebakriticky kladú otázky o svojom zdravotnom stave, radi by sami seba lepšie poznali, odmietajú sa pasívne zmieriť zo svojou psychopatickou homosexuálnou poruchou a domáhajú sa vlastnej liečby – čo sú všetko skutočnosti, ktoré liberalistický režim privádzajú až takmer do fanatickej zúrivosti.

A táto fanatická nenávisť ateistického liberalistického režimu voči tejto konkrétnej skupine homosexuálov, ktorí túžia po vlastnej liečbe zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy je ešte navyše aj tým umocňovaná, že títo konkrétni po vlastnej liečbe dychtiaci homosexuálni pacienti nie sú ateistami ako by si samotný ateistický liberalistický režim veľmi prial, ale sú veľmi často ľuďmi ktorý veria v Boha, inými slovami ľudia, ktorí sú príslušníkmi rôznych cirkví a náboženských spoločnosti, čo iba umocňuje ateistickú nenávisť vládnuceho buržoázneho liberalistického režimu voči nim.

V konkrétnej rovine totiž – ako som sa mohol dočítať – najmä tu u nás v Európe títo po vlastnej liečbe dychtiaci homosexuálni pacienti, ktorí sa i idúcki proti prúdu masmediálne zmanipulovanej verejnej mienky verejne i napriek zúrivosti liberalistického režimu domáhajú vlastnej liečby zo svojej homosexuality sú najmä kresťania rôznych vierovyznaní – katolíci, pravoslávni či ortodoxní, evanjelici, kalvíni či reformovaní, baptisti, anglikáni, presbyteriáni, veriaci vyznávajúci židovské náboženstvo, ako aj mnohí iní.

Z hľadiska celoeurópskeho priemeru – zo skupiny tých homosexuálov, ktorí sa chcú sami liečiť zo svojej homosexuality, tvoria ateisti – tj. “ľudia bez vyznania” sotva necelú jednu štvrtinu všetkých tých homosexuálov, ktorí sa domáhajú svojej vlastnej liečby z homosexuality. Aj keď síce títo ateistickí homosexuáli nie sú osobne kresťania, napriek tomu aj oni sa domáhajú svojej liečby z homosexuality, pretože jednoducho pociťujú, že sa s nimi veľmi zlého “niečo deje”, alebo sú oprávnene sklamaní, že ich nikto nechce liečiť, prípadne sa zo svojho takzvaného “homosexuálneho života” chcú celkom logicky a prirodzene plným právom z tejto zvrchovane odpornej homosexuality vymaniť, pretože okrem toho najodpornejšieho zla a tých najzvrhlejších zvrhlostí – v rozpore s propagandistickým velebením homosexuality zo stany liberalistického režimu a jeho masmédií - im táto ich homosexualita absolútne nič nepriniesla.

Je určite veľmi smutné, že z politických a ideologických dôvodov, ktoré nemajú nič spoločného zo skutočnou vedou sa liečenie homosexuálov stalo tabu, v dôsledku čoho sa v podstate v masmédiách pod kontrolou liberalistického režimu ani nesmú klásť kritické a skúmavé otázky o homosexualite, keďže sa teda s tých istých politických a ideologických dôvodov homosexualita stala prevrátene tabuizovanou témou, a homosexuálni pacienti bez ohľadu na svoju prípadnú túžbu vyliečiť sa zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy sú namiesto akejkoľvek svojej liečby doslova a do písmena verejným a psychickým tlakom vládnuceho liberalistického režimu a jeho masmédií do homosexuálneho života priamo nútený a hnaný, čím sa postihnutý homosexuáli vlastne dostávajú z blata do kaluže.

Isteže nepopieram, že sú aj takí homosexuálni psychopati, ktorí sa z takejto situácie na jednej strane aj tešia, pretože v podstate úplne rovnako ako ostatne úplne každý psychopat je rád, keď sa stáva stredobodom pozornosti zo strany verejnosti, keď sa jeho psychopatickým “túžbam” venuje nielen pozornosť masmédií, ale keď je vo svojej psychopatickej úchylke ešte dokonca aj zo stany “zdravých ľudí” – tj. novinárov a reportérov velebiacich, chváliacich a propagujúcich homosexualitu ako údajný prejav div nie “moderného životného štýlu” psychologicky podporovaný.

Na druhej strane však ale aj navzdory mohutnej masmediálnej kampani velebiacej a propagujúcej homosexualitu je mnoho homosexuálnych pacientov, ktorí aj navzdory tejto lživej a demagogickej propagande masmédií nemajú zo svojho homosexuálneho psychopatického postihnutia žiadnu radosť, a to už ani nehovorím o tých homosexuálnych pacientov, ktorí sa s týmto svojim zdravotným postihnutím nie sú ochotný sa zmieriť, ale vedome hľadajú informácie a terapeutické možnosti liečby svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy.

Ako som sa mohol v odbornej cudzojazyčnej literatúre dočítať, tí lekári a psychoterapeuti, ktorí sa ako odborníci zapodievajú liečbou homosexuality majú tú osobnú skúsenosť, že dokonca aj prevažná väčšina tých homosexuálov, ktorí žijú – citujem doslova – “aktívnym homosexuálnym životom” sa zaujímajú o odborné informácie ohľadom medicínskych a psychologických názorov týkajúcich sa svojho zdravotného postihnutia.

Bohužiaľ ale veľmi malá pozornosť sa venuje vrcholne nebezpečným nedemokratickým a totalitným tendenciám na strane vládnucich liberalistických režimov a fanatických politikov z radov militantných liberálov, ktorí by veľmi radi doslova a do písmena doslova stredovekým spôsobom zakázali vedecké bádanie a skúmanie homosexuálnej psychopatickej poruchy a jej liečbu.

Títo extrémistickí európski i severoamerickí sfanatizovaní militantní liberáli podobne ako napríklad v Nemecku a Rakúsku dochádza ku kriminalizácii každého, kto “neverí” napríklad v existenciu nacistickej genocídy v koncentračných táborov v období druhej svetovej vojny, tak úplne takým istým spôsobom by radi kriminalizovali každého, kto “neverí” tomu, že homosexualita je údajne vraj “prirodzená”, a že homosexuáli sú údajne vraj úplne “zdraví ľudia”.

Aby nedošlo k nejakému eventuálnemu nedorozumeniu, veľmi rád by som na margo súčasného nemeckého a rakúskeho prenasledovania každého, kto “neverí” v existenciu zločinov nacistickej genocídy v koncentračných táborov v období druhej svetovej vojny poznamenal to, že aj keď síce zločiny nacistickej masovej genocídy sú síce skutočné, skutočne sa stali, skutočne bolo v koncentračných táborov druhej svetovej vojny zavraždených šesť miliónov Židov, a milióny ďalších ľudí z národnostných, náboženských či politických dôvodov bolo taktiež povraždených v koncentračných táboroch, včítane i tých Židov a ostatných ľudí, ktorých zavraždili takzvané “sonderkomanda” hrdlorezov z “SS” a podobne; nič to však ale nemení na tom, že povýšenie názoru (aj keď síce formálne pravdivého názoru) o nacistických zločinov masovej genocídy na piedestál úplne nedotknuteľnej quasi religióznej dogmy spojenej s perzekúciou a uväznením každého, kto sa opováži v pravdivosť tejto politicky posvätnej dogmy “neveriť”, zaváňa mne jednak tak odporným totalitarizmom, ktorý je pre mňa ako demokrata kategoricky neprijateľný, jednak v súlade s mojim kresťanským presvedčením s aspektom na ustanovenie hneď prvého Božieho prikázania “Ja som Pán Boh tvoj, nebudeš mať iných Bohov okrem mňa, aby si sa im klaňal, lebo vedz, že Ja Hospodin som Boh žiarlivý…” zas u mňa budí odpor pre fakticky quasi formálne religiózny charakter tejto dogmy, keďže ja s ohľadom na “Božiu žiarlivosť” vyslovenú v prvom Božom prikázaní nielenže rezolútne odmietam iných Bohov” či iné náboženstvá včítane aj iných cirkví a náboženských spoločností, ale práve tak pre ich veľmi podobný quasi religiózny charakter odmietam aj všetky ostatné podobné nekatolícke, hoc aj dokonca úplne mimonáboženské “viery”, ktoré tiež s ohľadom na moju vlastnú katolícku vieru a prvé Božie prikázanie kategoricky odmietam ako niečo, čo je bez ohľadu na ich náboženský či mimonáboženský charakter fakticky nejako či už priamo alebo nepriamo nejako konkurenčné voči mojej náboženskej viere v jedného Boha, ktorý je Bohom veľmi žiarlivým a neznesie absolútne žiadnu konkurenciu.

S týchto teda o odstavec vyššie definovaných dôvodov preto nielenže odmietam vieru v iných Bohov” či iné náboženstvá, včítane aj iných cirkví a náboženských spoločností, ale práve tak kategoricky vôbec neverím v žiadne horoskopy, vôbec neverím ani v žiadne iné povery, vôbec neverím v žiadnu astrológiu, vôbec neverím v žiadnu numerológiu, vôbec neverím v žiadne veštenie, vôbec neverím žiadnym čarodejníkom a mágom, vôbec neverím v žiadny špiritizmus, či ako sa ten nezmysel týkajúci sa údajného vyvolávania duchov nazýva, vôbec neverím v žiadnu takzvanú parapsychológiu, vôbec neverím v existenciu žiadneho osudu, vôbec neverím v existenciu žiadneho jasnovidectva, vôbec neverím v existenciu žiadnej telepatie, vôbec neverím v existenciu nejakej telekinézy, vôbec neverím v existenciu žiadnej hypnózy, vôbec neverím v existenciu nijakého globálneho otepľovania planéty, vôbec neverím tomu, že by kdekoľvek vo vesmíre mimo našej vlastnej planéty Zeme niekde existovali akékoľvek, byť i sebeprimitívnejšie známky mimozemského života (tj. s výnimkou tých baktérií, prípadne vírusov, ktoré tam úmyselne alebo z nedbalosti priniesli z našej planéty Zeme či už samotní kozmonauti alebo samotné vesmírne družice vyslané z našej planéty Zeme atď.), vôbec neverím v takzvanú jógu a podobné cvičenia, vôbec neverím žiadnemu šamanstvu, takzvaným ľudovým liečiteľom či takzvanej homeopatickej medicíne, a samozrejme, že aj voči psychológom, psychiatrom a sexuológom som v rôznych oblastiach veľmi skeptický a opatrný.

Odmietam všetky dogmy, z výnimkou náboženských dogiem, ktoré sú buď priamo súčasťou katolíckej dogmatiky, či alebo aspoň dogiem, ktoré za pravdivé v oblasti viery a morálky uznáva aj najvyšší učiteľský úrad katolíckej cirkvi za pravdivé. A to odmietam nielen mimokatolícke náboženské dogmy, ale úplne rovnako tak odmietam aj všetky mimonáboženské dogmy.

Napríklad taká Darwinova evolučná teória. Aj keď síce po telesnej somatickej línii som ochotný pripustiť do istej miery ako jednu z možných variant čiastočnú vierohodnosť aj u tejto Darwinovej evolučnej teórie voči ktorej som ináč veľmi opatrný, ba až skeptický; v žiadnom prípade ju však ale úplne v ničom neprijímam ako nejakú dogmu, o ktorej by som nebol ochotný diskutovať.

Taktiež napríklad v oblasti astronómie všeobecne platí dogma vychádzajúca z učenia, ktorého pôvodcom je astronóm Galileo Galilei, že všetky planéty našej slnečnej sústavy obiehajú okolo Slnka. Názor, ktorého autorom je astronóm Tycho de Brahe, že síce všetky planéty našej slnečnej sústavy z výnimkou našej planéty Zeme obiehajú okolo Slnka a že Slnko samotné obieha okolo našej planéty Zeme je odmietaný. Ja osobne, hoci sa predsa len mierne prikláňam na stranu heliocentrického modelu Galilea Galileiho však ale ináč obidva tieto modeli – tj. ako model Galilea Galileiho, tak i model Tycha de Braheho považujem sa takmer rovnako vierohodné a pravdepodobné, a som plne otvorený uvažovať o argumentoch i protiargumentoch stúpencov či už modelu Galilea Galileiho, alebo Tychona de Braheho.

Ale môžem uviesť i tie vedecké poznatky, ktoré sú všeobecne verejnosťou prijaté a i mnou tiež do značnej miery akceptovateľné. Napríklad najširšia verejnosť sa stotožňuje sa z názorom, že naša planéta Zem ma geometrický tvar mohutnej gule (po česky: koule), hoci už aj to je do istej miery plným právom spochybnené vzhľadom k tomu, že najmä najnovšie merania dokázali, že naša planéta Zem je – pravdepodobne z dôvodov chladnutia zemského jadra plus rotačnej odstredivej sily v dôsledku rotácie našej planéty Zeme okolo svojej vlastnej osi rýchlosťou asi 1680 Km za hodinu - do istej miery “placatá” či elipsou a teda z čisto geometrického hľadiska nie je naša planéta Zem úplne jednoznačnou guľou.

A v neposlednom rade, znovu by som sa mohol vrátiť k historicky síce pravdivému názoru týkajúceho sa nacistickej masovej genocídy v časoch druhej svetovej vojny; avšak to nič nemení na tom, že z dôvodov ktoré som vysvetlil v predošlých odstavcoch ako demokrat i ako veriaci kresťan – katolík kategoricky s princípu zásadne odmietam, aby tento názor (aj keď sa síce jedná o názor pravdivý) bol pozdvihnutý na piedestál quasi religióznej dogmy najmä v Nemecku a Rakúsku spojenej s prenasledovaním a kriminalizáciou všetkých, ktorí sa “previnili” iba tým, že “neveria” v pravdivosť jej obsahu, kde obeťou tejto síce mimonáboženskej avšak fakticky formálne quasi religióznej dogmy sa stal vo februári 2009 aj úplne bezúhonný a hlboko zbožný britský katolícky biskup Richard Williamson, ktorý sa v Nemecku “previnil” iba tým, že sa priznal k tomu, že osobne neverí v existenciu plynových komôr v nacistických koncentračných táborov; čo viedlo nielen v Nemecku a Rakúsku, ale aj v Českej republike a na Slovensku hysterickej nenávistnej masmediálnej kampani, a to nielen voči samotnému britskému biskupovi Richardovi Williamsonovi, ale i voči samotnému nášmu pápežovi Benediktovi XVI. a katolíckej cirkvi.

Všetko toto o čom som sa zmienil o odstavec vyššie sa preto pre mňa osobne stalo veľmi varovným signálom, že úplne rovnako tak, ako Nemecko – rakúska dogma týkajúca sa zločinov nacistickej genocídy spojená s prenasledovaním, kriminalizáciou a väznením všetkých tých ľudí, ktorí “neveria” v jej pravdivosť je veľmi nebezpečným precedensom ohrozujúcim vo svojej podstate samotné základy demokracie a slobody prejavu, pretože hrozí nebezpečenstvo, že obdobné dogmy by sa mohli legislatívne zakotviť aj v iných oblastiach, kde by mohlo tiež dochádzať k perzekúcii, prenasledovaniu a väzneniu ľudí na základe ich osobného presvedčenia iba preto, že v niečo veria alebo že v niečo neveria.

V prípade tejto nemeckej a rakúskej dogmy o “zločinoch nacistickej genocídy” sa jedná síce aspoň o pravdivú dogmu keďže tieto zločiny nacistickej genocídy sa skutočne stali, avšak ak by sa obdobné dogmy prijímali aj v iných oblastiach politiky, histórie, medicíny či spoločenského života vôbec, je nielen možné, ale i veľmi pravdepodobné, že ďalšie obdobné legislatívne dogmy nielenže budú ďalším obmedzením demokracie a slobody prejavu, ale čo je ešte horšie budú aj vecne nepodložené, nepravdivé a lživé. Táto vedecká nepodloženosť a lživosť sa týka aj samotnej homosexuality – samotná homosexualita vždy bola, je a navždy zostane ako psychopatická homosexuálna porucha psychiatrickou chorobou, a žiadna eventuálne nezmyselná dogma hlásajúca údajnú “normálnosť” homosexuality na tejto skutočnosti nemôže nič zmeniť.

Represívny postup liberalistického režimu, ktorého podstatou by bola perzekúcia, kriminalizácia a väznenie ľudí, ktorí “neveria” v údajnú “normálnosť” homosexuality môže dosiahnuť iba to, že ľudia budú zo strachu mlčať, že ľudia nebudú zo strachu hovoriť čo si o homosexualite myslia, ak si myslia niečo iného, než je to, čo si o homosexualite myslí vládnuci liberalistický režim; že lekári i psychoterapeuti sa budú báť liečiť homosexuálnych pacientov, aby ich za to nezavreli do väzenia; ba dokonca aj tí homosexuáli, ktorí by sa radi zo svojej homosexuality liečili sa budú báť túto svoju myšlienku byť len niekde vysloviť, aby ich liberalistický režim z politických a ideologických dôvodov nezavrel do väzenia za verbálne spochybnenie tejto dogmy liberalistického režimu o údajnej “normálnosti” homosexuality.

Obmedzovaním demokracie a slobody prejavu zasievanie tejto atmosféry strachu z politickej a ideologickej perzekúcie, prenasledovania a väznenia ľudí pre ich vlastné presvedčenie môže viesť i k nastoleniu určitého liberalistického totalitného režimu; avšak ani toto znásilnenie medicíny, psychológie a svedomia ľudí nemôže viesť k tomu, že by homosexualita prestala byť tým, čo objektívne je.

O tom, že nebezpečenstvo týchto totalizujúcich tendencií smerujúcich k okliešťovaniu demokracie a slobody prejavu nemožno nijako bagatelizovať svedčí aj tá skutočnosť, títo fanatickí militantní ultraliberáli by v mene svojej nedotknuteľnej dogmy o údajnej “normálnosti” homosexuality chceli rozpútať surové stredoveké prenasledovanie typu “honu ma čarodejnice” a uväznenie k dlhým rokom väzenia všetkých tých ľudí, ktorí v toto ich quasi takmer religiózne dogma neveria, či ho akokoľvek iným spôsobom spochybňujú, a to včítane samotných lekárov a psychoterapeutov, ktorí sa venujú či venovali liečbe homosexuálov, alebo v tomto smere aspoň sa venovali nejakému vedeckému výskumu a bádaniu, ba dokonca toto surové prenasledovanie a uväznenie by malo postihnúť dokonca aj tých samotných homosexuálov, ktorý sa domáhajú svojej liečby, poprípade na verejnosti vyslovia názor, že homosexualita – či už mienené vo vzťahu k svojmu vlastnému postihnutiu alebo iba vo všeobecnosti – nie je “normálna”.

To, čo som napísal v predchádzajúcich odstavcoch môj milí čitateľ či čitateľka je mojou obhajobou slobody a demokracie proti všetkým totalitným tendenciám, ktoré slobode a demokracii v súvislosti s problematikou homosexuality hrozia zo strany liberálov a vládnucich liberalistických režimov v Európe ako i inde vo svete. Nikto by nemal byť pod akýmkoľvek nátlakom, ale všetci by mali mať úplnú slobodu získavať informácie, a to najmä naši zdravotne postihnutí homosexuálni spoluobčania, aby na sebe mohli prípadne pracovať, liečiť sa, a nakoniec vďaka podstúpenej liečbe byť vyliečený či vyliečená, a teda po tomto svojom vyliečení z psychopatickej homosexuálnej poruchy byť úplne normálnym heterosexuálom ako som napríklad aj ja, a nielen ja samotný, ale ako spoločne so mnou je minimálne 98 % našich spoluobčanov; čo je pre Vás homosexuálov nepochybne ako pevne verím dostatočnou pohnútkou pre to, aby ste nezostali izolovaní vo svojom homosexuálnom mikrosvete, ale aby ste mohli sa po svojom úplnom vyliečení z homosexuality plnohodnotne začleniť do nášho viac než 98 % sveta normálnych zdravých heterosexuálov.

Pre tých homosexuálov, ktorí hľadajú pomoc, ale aj pre ich kamarátov, radcov, pomocníkov a rodinných príslušníkov som preto si z cudzojazyčnej literatúry naštudoval a napokon i napísal túto prácu – tieto informácie, poznatky a rady, ktoré Vám touto cestou predkladám, aby Vám táto práca bola k nejakému úžitku.

Samozrejme, že jednak sa Vy a ja vzájomne nepoznáme a nikdy sa spolu nestretneme, jednak ja osobne nie som psychiater, ba dokonca nie som ani len nejakí iný lekár; tým menej teda by som ja Vás mohol nejako medikamentózne liečiť, či liečiť Vás elektrošokovou, prípadne šokovou - inzulínovou terapiou, prípadne liečiť Vás aj ďalšími, či už podobnými alebo i o niečo menej drastickými prostriedkami modernej psychiatrickej lekárskej vedy. Okrem toho vzhľadom k tomu, že nie som lekár, nie som ani členom lekárskej komory ani v Českej republike kde žijem, ani na Slovensku a ani nikde inde; a teda aj keby som mal všetky medikamentózne a ďalšie prostriedky potrebné na Vašu liečbu z Vašej homosexuality, nemohol by som tak vzhľadom k platnej legislatíve Slovenskej republiky či Českej republiky činiť ani z právnych dôvodov vzhľadom k riziku, že by som neoprávneným výkonom psychiatrickej lekárskej praxe mohol byť trestne stíhaný za trestný čin nedovoleného podnikania.

 

8.Kapitola: Všetko to, čo je enormne dôležité najsamprv zdôrazniť, keď sa začína s liečením chorého homosexuálneho pacienta.

Z dôvodov vyššie uvedených preto pokiaľ ide o liečbu homosexuálov ponechávam úplne stranou všetky možnosti psychiatrickej lekárskej vedy a ďalej sa v tejto práci budem sústrediť výlučne iba na možnosti psychologické.

Keď som ešte za trvania boľševického režimu v Československu ako mladý chlapec v puberte či adolescencii po prvý raz od akýchsi starších kamarátov, ktorí vraj počúvali Slobodnú Európu či Hlas Ameriky alebo nejakú inú stanicu zahraničného západného rozhlasu vysielajúceho v češtine a slovenčine do Československa počul čosi o tom, že medzi ľuďmi okrem normálnych ľudí existujú vraj aj akýsi úchyláci, ktorým sa hovorí “buzeranti” tak som sa tomu spočiatku veľmi smial a absolútne som tomu neveril, pretože som zmienku o existencii homosexuálov považoval za niečo tak úplne neskutočného a vymysleného, ako sú rôzne ježibaby, strigy, draci a iné podobné rozprávkové bytosti. Skutočnosť, že o tom čosi počuli v západnom zahraničnom rozhlase vysielajúcom do Československa som im tiež neveril, hoci s odstupom času musím uznať, že s najväčšou pravdepodobnosťou asi hovorili pravdu, tj. že informáciu o existencii niečoho takého ako je fenomén existencie homosexuálov skutočne museli mať iba zo zahraničného rozhlasu, pretože vo vtedajších československých masmédiách o existencii niečoho takého ako sú homosexuáli nepadlo ani slovo zmienky, a teda bolo len logické, že človek, ktorý zahraničný rozhlas nepočúval sa nemohol nikdy dozvedieť že existuje niečo takého ako homosexuáli, pedofili, prostitútky a podobne.

Zahraničný rozhlas som však ale počúval aj ja, aj keď trochu ináč. Počúval som najmä vatikánsky rozhlas. Politika ma totiž zaujímala vždy oveľa menej než náboženstvo. A ak mňa už aj zaujímala politika, tak som jednoznačne uprednostňoval britký rozhlas BBC, ktorý bol nepochybne oveľa objektívnejší než politicky značne tendenčný Hlas Ameriky či Slobodná Európa. Okrem toho vtedajšie boľševické Československo voči staniciam zahraničného rozhlasu používal rušičky, ktoré nielenže znepríjemňovali, ba niekedy dokonca až úplne znemožňovali počúvanie zahraničného rozhlasu, ale najmä Slobodná Európa bola na území veľkých miest ako Prahy, Brna a taktiež aj Bratislavy kde som v tej dobe žil tak dokonale rušená, že je na území týchto troch veľkých miest nebola vôbec možné počuť. Slobodnú Európu bolo možné ako – tak počuť iba niekde na vidieku.

Neskôr ale, keď som na zahraničnom rozhlase aj ja čosi počul o homosexualite, tak som nakoniec aj ja uveril tomu, že skutočne asi niečo takého ako sú akýsi úchylní homosexuáli existuje. Vysielala to vtedajšia BBC. Bolo to čosi o demonštrácii 30.000 homosexuálov pred britským parlamentom za povolenie homosexuálnych stykov s mladými chlapcami od šestnástich rokov, zatiaľ čo premiérka pani Margaret Tchatcherová a britská konzervatívna strana im tieto homosexuálne styky bola ochotná tolerovať iba od veku osemnástich rokov týchto chlapcov. Bol som z toho tak odporne zhnusený, že mi to zdvíhalo žalúdok až na zvracanie. Okrem toho, keď som počul o dave 30.000 homosexuálov kdesi v Londýne pred budovou britského parlamentu, tak moju dušu súčasne prestúpil doslova “horor mortis”, že krvi by sa u mňa v danom okamihu určite nikto nedorezal. Ak by namiesto tých 30.000 homosexuálov sa tam zhromaždilo 30.000 upírov - kde hoc aj každý jeden z týchto 30.000 upírov by bol rovnaký netvor ako rumunský gróf Dracula – vydesený by som bol menej. Myslel som, že ihneď zavolajú vojakov zo samopalmi, aby po tých strašných odporných netvoroch strieľali. A bol som veľmi prekvapený a súčasne aj sklamaný, že k tomu nedošlo.

V Univerzitnej knižnici som si potom požičal akési knižky, aby som si o tej homosexualite niečo prečítal. Prečítal som si niečo, ale i tak moje informácie o tejto odpornej homosexualite zostali dosť povrchné. Avšak už vtedy som si v duchu povedal, že títo homosexuáli musia byť liečení a vyliečení, a tí čo sa nebudú dať z akéhokoľvek dôvodu vyliečiť musia byť niekde doživotne izolovaní, aby nemohli nemohli ubližovať ľuďom.

Pripúšťam, že ako pubescent či adolescent som si liečbu homosexuálov predstavoval veľmi hlúpo, naivne a primitívne. Vo svojej pubertálnej či adolescentnej naivite som si dokonca túto liečbu homosexuálov predstavoval tak, že by homosexuálov mali niekde vyzliecť úplne do naha, nahých ich priviazať niekde o niečo, a potom by na týchto nahých homosexuálov sa mal vypustiť dav nejakých nahých prostitútok, a tieto nahé prostitútky by mali za úkol týchto nahých homosexuálov znásilniť formou násilnej heterosexuálnej súlože s týmito nahými a priviazanými homosexuálmi; a toto by sa malo opakovať každý deň, kým by sa homosexuálny pacient zo svojej homosexuality nevyliečil a nestal sa tak úplne normálnym heterosexuálom. Ako súčasť tejto protihomosexuálnej “terapie” mňa v tej dobe tiež napadlo, že by homosexuálny pacienti navyše predtým než budú priviazaný a vydaný v šanc heterosexuálnemu znásilneniu od davu nahých prostitútok, by títo homosexuáli mali byť úplne nahí zavretý do silne mraziaceho “mrazáku”, kde by týchto homosexuálov mali nechať mrznúť až po takmer samú hranicu ľudskej mortality, potom takto veľmi podchladených a polozmrznutých homosexuálov by mali vybrať z “mrazáku” von a priviazať, respektíve, že až títo takto podchladení a polozmrznutí homosexuáli by boli v tomto svojom podchladenom a polozmrznutom stave vydaní všanc nahým prostitútkam aby ich heterosexuálne znásilnili; a súčasne tak týmto vzájomným telesným kontaktom, respektíve priamym dotykom tiel, tj. dotykom podchladeného tela nahého homosexuála s tridsaťsedem stupňov Celsia teplými ľudskými telami prostitútok by sa súčasne toto podchladené telo homosexuála zohrialo od “živočíšneho tepla” prirodzene tridsaťsedem stupňov Celsia teplých ľudských tiel prostitútok, ktoré by teda s týmto homosexuálom nielen heterosexuálne súložili, ale súčasne svojimi telami zohrievali aj jeho podchladené a polozmrznuté telo. A potom, čo by sa všetky prostitútky na dotyčnom homosexuálovi “vystriedali”, respektíve každá z nich by ho heterosexuálne znásilnila vykonaním heterosexuálnej súlože s týmto homosexuálom tak by po úplnom skončení práce prostitútok prostitútky odišli, a na scénu prišli nejakí silní svalovci s nejakými bičmi a dotyčného homosexuála veľmi zmlátili. A potom čo som sa ešte neskôr dočítal v odbornej literatúre aj čosi o elektrošokovej terapii v psychiatrii, tak som dospel ešte aj k názoru, že tento homosexuál po skončení tohoto svojho výprasku plus eventuálneho nejakého lekárskeho ošetrenia, ak by bolo vzhľadom k výprasku nutné, by ešte na úplný záver tejto protihomosexuálnej “terapie” mal dostať poriadne silný elektrický šok, aby zostal otupený až takmer do tej doby druhého dňa, čo ho znovu začnú vyzliekať do naha za účelom jeho zavretia do mrazáku…atď. Neskôr som ešte zmenil poradie – tj. najprv najskôr asi zavčasu z rána by homosexuálny pacient dostal elektrický šok, potom až by sa zo svojho elektrického šoku spamätal tak by tohoto homosexuálneho pacienta dotyčný svalovci poriadne zmlátili, a po zmlátení plus eventuálnom lekárskom ošetrení by bol homosexuálny pacient uložený do dotyčného mraziaceho mrazáku, a potom, čo by tento homosexuálny pacient bol podchladený a polozmrznutý vybraný von, by bol až na samý záver vydaný k dispozícii prostitútkam, aby tohoto homosexuála všetky z nich heterosexuálne znásilnili, plus aby súčasne aj svojimi telami “živočíšne” zohriali skrehnuté telo dotyčného v mrazáku polozmrznutého homosexuála.

Ani nejaký strašlivý stredoveký mor mňa nenapĺňal väčšou hrôzou než choroba homosexuality, a ani samotný rumunský upír Dracula mňa nedesil viac než človek - homosexuál. Ak by som nedajbože ja sám ochorel na stredoveký mor, alebo ak ja sám by som sa stal nejakým upírom alebo dokonca ak by som sa ja sám stal homosexuálom, tak by som sa určite okamžite obesil! Zmieňujem sa o tom preto, aby som zdôraznil, že tieto moje vtedajšie predstavy o tom, ako by mal byť liečený homosexuálny pacient neboli motivované nejakou osobnou nenávisťou voči homosexuálom, ale práve naopak boli motivované mojou najúprimnejšou kresťanskou láskou k blížnemu, respektíve tou najúprimnejšou túžbou týmto nešťastným chorým ľuďom nezištne pomôcť, aby sa vyliečili zo svojej homosexuálnej choroby a stali sa úplne normálnymi ľuďmi, úplne normálnymi heterosexuálmi ako sme my všetci ostatní. Podobne tak vo svojom detstve a puberte som si vytvoril aj určité predstavy o tom, ako by som liečil upíra Draculu či iných upírov, aby prestali byť upírmi a stali sa úplne normálnymi ľuďmi. Nebudem tu zachádzať do žiadnych podrobností, iba uvediem, že liečba tohoto Drakulu či týchto upírov vôbec v mojej vtedajšej predstave nebola o nič menej drastická ako liečba homosexuálov. Keď som v časoch svojej puberty uvažoval o svojom budúcom povolaní, tak som chcel byť v tej dobe oveľa viac lekárom než právnikom či filozofom. A preto nie je nič zvláštneho, že som si v tej dobe často kládol otázky, ako by som ja liečil rôznych chorých či inak zdravotne postihnutých pacientov. Dnes však ale všetky tieto o odstavec vyššie zmieňované nevyzreté pubertálne či adolescentné mimoriadne hlúpe, naivné, primitívne, nemravné a vlastne i nehumánne, neľudské, drastické predstavy týkajúce sa liečby, tj. protiupírskej, ako aj protihomosexuálnej terapie som už v súčasnej dobe už dávno úplne opustil a zavrhol.

Dnes ako dospelý človek veľmi dobre viem, že takzvaní “upíri” patria iba do sveta neexistujúcich rozprávkových bytostí; a pokiaľ ide o homosexuálov, tak ako právnik zas viem to, že - okrem toho, čo som o neprijateľnosti takejto liečby uviedol o odstavec vyššie - by aj s právneho hľadiska bolo použitie takejto drastickej liečby homosexuálneho pacienta absolútne neprijateľné, a to aj vtedy neprijateľné, ak by s použitím tejto drastickej liečby eventuálne súhlasili i najbližší príbuzný homosexuálneho pacienta, ba dokonca aj vtedy, ak by s takouto drastickou liečbou svojej vlastnej osoby súhlasil hoc aj samotný dotyčný plnoletý homosexuálny pacient.

Terapeutická metóda, ktorú dnes v tejto práci ponúkam samotným homosexuálom k ich vlastnej samoliečbe je preto metóda výlučne iba metódou na báze psychológie, ktorú by sme mohli označiť za metódu psychologicky – kresťanskú.

Táto úplne nová ponúkaná terapeutická metóda je úplne humánna, a s predošlými brutálnymi neľudskými terapeutickými metódami, aké som si ako príliš horlivý a súčasne aj priamočiary pubescent či adolescent vytvoril na čisto teoretickej báze vo svojej mysli, a opísal o odstavec vyššie, nemá táto nová ponúkaná metóda, ktorú som nazval “psychologicky – kresťanská” absolútne nič spoločného.

Navyše táto nová ponúkaná terapeutická metóda – bez ohľadu na jej názov “kresťanská” - nie je určená iba na psychoterapiu homosexuálnych kresťanov. Skutočnosť, že eventuálne využívam v nej určité špecificky kresťanské axiómy vychádzajúce z dvojtisícročných špirituálno - psychologických skúseností kresťanskej viery a morálky tiež nie je nijako podstatné pre to, aby bola táto metóda upieraná ateistickým homosexuálom.

Je to v podstate psychologická metóda, ktorá spočíva na poznatkoch, ktoré sú tak povediac všeobecne ľudské. Pre Vaše liečenie, či presnejšie povedané pre Vašu samoliečbu existencia kresťanskej náboženskej viery u Vás nie je úplne nevyhnutná. A napriek tomu je táto psychologická metóda celkom iste metódou kresťanskou:

1./Za prvé preto, že pristupuje k trpiacemu chorému z pozície kresťanskej. To nie je možné povedať o mnohých učeniach o osobnosti a terapeutických postupoch.

2./Za druhé na ľudskú sexualitu sa v tejto práci pozerám ako na niečo racionálne účelného. Funkciou a účelom ľudskej sexuality je rozmnožovanie ľudí a teda zachovanie ľudského rodu. Funkciou a účelom ľudskej sexuality teda nie je akási sebecká egocentrická rozkoš.

3./Za tretie je treba hneď na úvod zdôrazniť, že muži a ženy nie sú iba telesne odlišní, ale sú Bohom tiež aj psychicky odlišne stvorení, pretože sú Bohom stvorení vzájomne jeden pre druhého.

4./Z toho čo som uviedol v bode číslo “2” a “3” preto jednoznačne plynie, že každá taká sexualita, ktorá nemôže nikdy dospieť k cieľu pohlavného spojenia, je vždy nutne neplnohodnotná. Je to funkčná porucha. To má vplyv na “mužstvo” či “ženstvo” človeka, respektíve na pocit mužnosti a ženskosti ako základného elementu psychologického prežívania seba samého.

5./U homosexuálneho pacienta toto subjektívne vedomie zmienené v bode číslo “4” evidentne chýba. Vy homosexuáli vzhľadom k Vášmu zdravotnému postihnutiu vo Vašom subjektívnom prežívaní pohlavnej identity ste schopní iba nedostatočne sa identifikovať s mužnosťou či ženskosťou.

6./U nás normálnych heterosexuálov je heterosexuálny človek podľa svojej skutočnej prirodzenosti nielen telesne, ale aj psychicky muž alebo žena.

7./Pokiaľ ide o sexuálne partnerstvo medzi dvomi dospelými ľuďmi platí, že iba spojenie muž a žena môže byť manželstvom, a že iba z pohlavného spojenia muža a ženy môžu vzísť deti, a že iba pohlavné spojenie muža a ženy je teda normálne, prirodzené a pre zdravú spoločnosť žiadúce. Takzvané “homosexuálne partnerstvo” je iba nevyzretou formou ľudských vzťahov.

Čo to teda pre Vás homosexuálov v praxi znamená – na čom sa musí bezpodmienečne trvať?

Váš neurotický citový život z ktorého vychádzajú Vaše homosexuálne “túžby” a nutkavé ľpenie na Vašom prílišnom egocentrizme musí byť odstránený. Inými slovami povediac to znamená, že Vy ako homosexuálny pacient musíte “vyrásť zo seba samého”, pretože psychologické dozrievanie človeka má veľa toho čo do činenia s “trénovaním” rôznych cností ako odvahy, sily, úprimnosti, vnútorného zamerania sa na druhých, pravej lásky (o rôznych nepravých formách takzvanej “lásky” by sa toho dalo ešte mnoho hovoriť!), mravnej čistoty alebo čistej lásky a pravej pokory. Táto mravná sebavýchova v podstate prebieha v súlade s kresťanskými cnosťami. Obraz o človeku, ktorý je základom psychoterapeutickej metódy popisovanej v tejto práci obsahuje okrem toho aj pojmy ako “svedomie”, “vôľa” a “boj zo sebou samým”.

Myšlienka, že človek má proti určitým svojim zlozvykom a určitým zlým sklonom a zlým vnútorným postojom bojovať proti tomuto zlu sám a trpezlivo sa toto zlo prítomné vo Vás samých snažiť premôcť je dokonca až predkresťanská. V tejto smutnej dobe hlbokého mravného úpadku sa mnohí mylne domnievajú, že toto konštruktívne stanovisko zamerané na zlepšenie a obnovu sa údajne vraj už nehodí takzvanému “modernému duchu doby”, ktorá sa bohužiaľ vyznačuje masmediálnym hlásaním zvrhlostí a nemravností, osobnou pohodlnosťou najmä u boháčov a boháčiek spojenou navyše s lenivým ustupovaním pred zlom a poddávaním sa každému impulzu, zlu a masmediálnej manipulácii.

Navzdory hrubým masmediálnym atakom a útokom proti posvätným a Bohom ustanoveným hodnotám manželstva a rodiny zostávajú však ale ešte kresťania, ktorí sa celkom správne a rozumne v súlade s Božou vôľou pokúšajú udržať a znovu spojiť rozbité manželstvá a nie – ako ich svojou demagogickou propagandou nepriamo podnecujú masmédiá - kvapne prehlasovať, že rozvod manželstva je údajne vraj nevyhnutný.

Nečakajte odo mňa žiadny terapeutický fatalizmus! Terapeutický fatalizmus je totiž úplne rovnako ako je aj akýkoľvek iný fatalizmus vždy nekresťanský. Sústavne budovať, skúmať, vydržať, namáhať sa – to sú znaky pravého kresťanského, zásadne vždy optimistického životného postoja, ktorý úprimne verí v zlepšenie a postoj, aj keď sú rôznorodé problémy, aj keď sú všelijaké ťažkosti, aj keď sme prenasledovaní nechápavosťou či dokonca niekedy až nenávisťou ľudí s podobne.

Aj ateista môže túto popisovanú metódu používať úplne rovnako ako je používame my kresťania. Každý kresťan analyzuje vždy seba samého viac či menej uvedomele takpovediac v Božej prítomnosti a jeho osobné psychologické cvičenia sú zároveň tiež aj spirituálnymi duchovnými cvičeniami, respektíve boj kresťana je vždy bojom tiež duševne – duchovným, tj. morálnym, ktorý je zameraný na dobro a život, a ako taký, ktorý sa páči Bohu. Preto každý kresťan vždy, nech už uvažuje o čomkoľvek, chce o svojej ceste vždy premýšľať spolu s Bohom v modlitbe, a práve tak keď je to potrebné modlí sa aj za pochopenie a silu.

A ako som to popísal vyššie, že je to vo všeobecnej rovine u úplne každého kresťana, tak práve tak domnievam sa, že obdobná motivácia by mala existovať aj v oblasti samoliečby u homosexuálneho pacienta, ktorá vo Vašom konkrétnom prípade homosexuálnych pacientov túžiacich po vyliečení z homosexuality v celom procese Vašej liečby hrá kľúčovú úlohu, respektíve je silou Vašej viery - či ak chcete tak vôle – mocne podporovaná.

Ak ste veriaci kresťan, tak je to isteže pre Vás lepšie. Boh dáva veriacemu kresťanovi silu i útechu v jeho trápeniach a ťažkostiach, a Vaša modlitba za väčšiu dôveru v Boha činí ľahšími aj čisto psychologické cvičenia, a tieto cvičenia sa potom u Vás stanú účinnejšími. Ak ste ateista, tak ste obmedzený iba na čisto psychologickú metódu.

Stanoviť pri liečení psychopatickej homosexuálnej poruchy nejaké ostré hranice medzi kresťanmi a ateistami však ale nie je len tak úplne jednoduché. Z vlastnej skúsenosti bývalého katolíckeho katechétu či učiteľa rímskokatolíckeho náboženstva veľmi dobre viem, že väčšina neveriacich, a to aj neveriacich dospelých ľudí v žiadnom prípade nie sú nejakí skalopevne presvedčený ateisti, ktorí by svoj ateizmus mali nejako vedecky, respektíve filozoficky podložený, ale že sa u nich jedná skôr iba o akýsi ateizmus životnej praxe, ktorý sa skôr blíži skeptickému agnosticizmu než akémusi quasi vedecky podloženému ateizmu. A ako som sa mohol osobne presvedčiť, u mnohých týchto “ateistov” sa často skôr či neskôr vynorila aj subjektívna otázka po “zmysle života” a úprimného hľadania odpovede na túto otázku v celej jej zložitej eschatologickej dimenzii.

Nielen kresťania, ale dokonca aj niektorí ateisti sa stavajú kladne k hľadaniu dobra; a proces sebeprijatia a boja proti nežiadúcemu zlu, ku svojmu vlastnému ja zameraným sklonom odstraňuje určitý odpor k súhlasu s hlbším osobným zmyslom života.

Každý človek, ktorý svoj príliš egocentrický životný postoj pozná, a cvičí sa v bežných morálnych cnostiach, bude automaticky otvorenejší pre najhlbšie zmyslové naplnenie svojej pozemskej existencie, pre jej duchovný rozmer – pre existenciu Boha.

Životný postoj človeka, ktorý je síce taký blbec že podlieha primitívnej, infantilnej zženštilej samoľútosti avšak aspoň uvedomele proti nemu bojuje – čo je dôležitou časťou tejto metódy, bude totiž pozitívnejší a tým aj otvorenejší pre pozitívnu a nádeje plnú kresťanskú vieru.

Kresťanský terapeut alebo sprievodca homosexuálneho pacienta povie vo vhodných okamžikoch, v ktorých je postihnutý ateistický pacient otvorený a prístupný pre základné otázky svojho života niečo o svojich osobných kresťanských názoroch, najmä to, že verí v osobného Boha – Stvoriteľa, ktorý je ako Otec; že existuje život po smrti a človek môže byť večne šťastný.

Mal by tiež ateistickému pacientovi navrhnúť, aby si prečítal Nový zákon, aby sa tak stretol s Ježišom Kristom Bohom Spasiteľom a Vykupiteľom!

Je isteže nutné byť pri tom trpezlivý, aby sa aspoň u niektorých z ateistických pacientov zmenil ich postoj ku kresťanskej viere, prípadne aby aspoň niektorí z pacientov začali veriť v Boha, či dokonca aj veriť v samotného Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa a eventuálne aby sa aj začali aspoň občas modliť.

Často je totiž u mnohých ľudí ich ateizmus iba určitým následkom životných sklamaní v mladistvom veku alebo následkom tvrdohlavého zotrvávania na rebelantskom životnom postoji ako prehnaná reakcia na autoritatívne konflikty a negatívne vzťahy k otcovi či matke, eventuálne aj k obidvom rodičom súčasne. Ako niekdajší katolícky katechéta či učiteľ rímskokatolíckeho náboženstva viem to veľmi dobre, a nepochybujem ani najmenej o tom, že s najväčšou pravdepodobnosťou zrejme aj homosexuálny pacienti v priebehu alebo po samoliečbe touto v tejto práci navrhovanou kresťanskou psychologickou metódou budú môcť bojovať voči všetkým svojim zlozvykom, proti všetkým svojim zlým vlastnostiam, a to aj proti tej ich homosexuálnej hlúpej samoľútosti, ktorá je jedným z hlavných faktorov homosexualizácie ich mysle, plus, že aj títo pacienti by možno mohli znovu objaviť stratenú vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa a náboženské zväzky.

Nielenže u kresťanov je ich vnútorný vzťah k Bohu zrelší než u ateistov, ale zrejme asi je veľmi pravdepodobné i to, že nejeden z homosexuálnych pacientov sa rozhodne pre svoju liečbu zo svojej psychopatickej homosexuálnej poruchy až potom, čo sa sám stane kresťanom.

Ale aj u tých homosexuálnych pacientov, ktorí Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa navonok ako “ateisti” tvrdohlavo odmietajú v skutočnosti veľmi často hlboko v ich podvedomí žije niekde ich viera ako skrytá podvedomá túžba po Bohu a po vnútornej čistote a pravde. Pre terapeuta alebo radcu je nutné, aby túto túžbu pacienta po Bohu – keď sa u postihnutého navonok nejako prejaví – rozpoznal.

Prečo všetky tieto teoretické informácie o homosexualite? – spýta sa možno postihnutý homosexuálny pacient, jeho nejaký pomocník, rodina či zainteresovaný. Odpoveď znie, že takmer každého postihnutého homosexuálneho pacienta, ktorý sám seba analyzuje a na sebe pracuje zrejme asi aj s ohľadom na mravne hrubo deštruktívne pôsobenie masmédií zrejme asi často pod vplyvom tejto lživej a demagogickej masmediálnej propagandy prepadajú, poprípade môžu prepadať rôzne liché pochybnosti, ktoré môžu vážne podkopávať jeho rozumné a správne rozhodnutie liečiť sa zo svojej homosexuálnej psychopatickej poruchy, a stať sa úplne normálnym a zdravým heterosexuálom. Z týchto dôvodov som sa poctivo snažil a i v ďalšom texte i naďalej sa budem snažiť poctivo odpovedať na všetky dôležité otázky homosexuálneho pacienta, ktoré by ho podľa môjho osobného názoru a odhadu pod vplyvom demagogickej a lživej masmediálnej propagandy mohli napadnúť.

V jednom televíznom programe predstavili akýsi homosexuálny pár, ktorý kecal čosi o svojom údajne vraj šťastnom dlhotrvajúcom zväzku. Novinové články zas priniesli názory akýchsi samozvaných pseudoexpertov, ktorí na ideologickú - politickú objednávku liberalistického režimu blábolili čosi o tom, že homosexualita je údajne vraj dedičná, plus ďalším ich lživým blábolom bolo ich tvrdenie o údajnej existencii akéhosi vraj homosexuálneho génu a ďalšie podobné pseudovedecké nezmysly.

Alebo ako som sa mohol dočítať, postihnutý sa rozprával s akýmsi svojim známym, ktorý je tiež homosexuál, a ten ho svojimi poznámkami uviedol do pochybností, alebo s niekým, kto mu povedal, že údajne vraj aj on sa tej svojej homosexuálnej choroby pokúšal zbaviť, avšak nepodarilo sa mu to. Preto je nutné, aby sa najmä v dôsledku lživej masmediálnej demagogickej propagandy vládnuceho liberalistického režimu skeptický homosexuál mohol oprieť o objektívne, skutočne vedecké informácie, ktoré mu poskytnú objektívne odpovede na jeho otázky, a tak jeho skeptické pochybnosti odstránia.

Preto všeobecne teoretické vedomosti a objektívne informácie ohľadom homosexuality majú byť vždy integrálnou súčasťou každej protihomosexuálnej liečby. Okrem toho sa veľmi často i ukáže, že si chce homosexuálny pacient znovu preštudovať určité pohľady na štruktúru a pôsobenie jeho homosexuálnej psychopatickej poruchy a homosexuálnej neurózy, či citových problémov, pretože najmä tie citové problémy rýchle miznú, a na druhej strane sa jeho pochopenie novo získanými poznatkami iba prehĺbi.

 

9.Kapitola: Niektoré špecificky významné zvláštnosti homosexuálnej psychopatickej poruchy u duševne chorých homosexuálnych pacientov.

Tu by som chcel prebrať niektoré rozhodujúce body týkajúce sa homosexuality:

1./Fundamentálnym je tu v tejto súvislosti pojem takzvanej samoľútosti, ktorú si homosexuálny pacient v podstate ani neuvedomuje. Tento postoj postihnutého pacienta nie je nejako svojvoľný, ale je autonómny. Spôsobuje jeho “masochistické” správanie sa. Každý mužský masochista je vlastne latentný homosexuál. U homosexuálneho pacienta jeho odporne zvrhlá takzvaná “homosexuálna túžba” tkvie v jeho neuvedomelej samoľútosti a podvedomom masochizme, práve tak ako aj v intenzívnych pocitoch pohlavnej menejcennosti, ktoré sú však ale svojim spôsobom v podstate vlastne objektívne, pretože homosexuáli sú oproti nám heterosexuálom skutočne výrazne pohlavne menejcenní. Tieto skutočnosti vytvárajú logickú súvislosť medzi pojmami a uvedomením si správania sa tak, ako to u homosexuálnych psychopatov chápe Alfred Adler vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1930 “Das Problem der Homosexualität” zmieňujúc komplex menejcennosti a túžbu po kompenzácii, ktorá má za cieľ vyrovnať sa s pocitom menejcennosti, alebo ako to obdobne chápe aj Rakúsko – americký skvelý psychoanalytik Edmund Bergler vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1957 “Homosexuality: Disease or Way of Life” zmieňujúc homosexualitu ako psychický masochizmus či ako to chápe vynikajúci holandský psychiater Johan Arndt vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1961”Een bijdrage tot het inzicht in de homoseksualiteit”, charakterizujúc to, ako pojatie vynútenej samoľútosti.

2./Svojím komplexom pohlavnej menejcennosti zostáva homosexuálny psychopat fakticky dieťaťom, respektíve “teenagerom” – čo sa odborne nazýva psychický infantilizmus. Tento pojem svetoznámeho a slávneho Zikmunda Freuda pre homosexualitu zdôrazňoval najmä Wilhelm Stekel vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1922 “Psychosexueller Infantilismus” a plne sa zhoduje s moderným pojmom “vnútorného dieťaťa z minulosti”, ako sa o tom zmieňuje aj vynikajúci americký detský psychiater W. H. Missildine vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1963 “Your Inner Child of the Past” či T. A. Harris vo svojej vynikajúcej vedeckej práci určenej pre najširšiu laickú verejnosť z roku 1973 “I’m, You’re OK” a mnohí ďalší.

3./Viac či menej špecifické rodičovské postoje a vzťahy rodiča – dieťaťa môžu rozvíjanie komplexu homosexuálnej pohlavnej menejcennosti napomáhať. Ako predurčujúci faktor prevažuje však ale nedostatočná vnútorná prispôsobivosť k vrstovníkom rovnakého pohlavia. Tradičná psychoanalýza redukovala, ako je známe, všetky emocionálne odchýlky vo vývoji homosexuálneho psychopata a neurózu na narušené vzťahy rodiča – dieťaťa. Bez toho aby som chcel bagatelizovať to, ako sa dieťa chová k svojim vlastným rodičom, predsa len spočíva konečný homosexuálnu psychopatickú poruchu určujúci faktor skôr v pohľade dospievajúceho homosexuálneho psychopata na svoje pohlavie v porovnaní s jeho vrstovníkmi rovnakého pohlavia. Toto vedecké pojatie sa plne zhoduje aj s pojatím rôznych neopsychoanalytikov, za zmienku stojí najmä Karen Horney a vedecká práca z roku 1950 “Neurosis and Inner Growth” a Johan Arndt, respektíve jeho vynikajúca vedecká práca z roku 1961 ”Een bijdrage tot het inzicht in de homoseksualiteit” a teoretikov pohľadu na samých sebe, kde významnou osobnosťou je najmä Carl Rogers, a jeho skvelá vedecká práca “Client-Centered Therapy” a mnohí ďalší.

4./U homosexuálnych psychopatov dochádza síce často ku strachu pred druhým pohlavím, ako vo svojej psychológii správania sa uvádza napríklad vynikajúci psychoanalytik Ferenezi. V žiadnom prípade však ale ani zďaleka tento chorobný “strach pred druhým pohlavím” nie je možné považovať za hlavnú príčinu homosexuality. Okrem toho týmto chorobným “strachom pred druhým pohlavím” – ako som sa v niekoľkých vedeckých prácach rôznorodých autorov mohol dočítať – sú často postihnutí aj rôzni úplne iní sexuálne či psychicky nenormálni muži a ženy, a to dokonca oveľa častejšie práve pacienti a pacientky s inak úplne normálnou heterosexuálnou pohlavnou orientáciou, ktorí ako heterosexuáli s nejakou homosexualitou nikdy nemali a ani nemajú osobne absolútne nič spoločného. Navyše podľa môjho osobného názoru tí heterosexuálni muži či tie heterosexuálne ženy, ktorí či ktoré majú osobne nejaký “strach pred druhým pohlavím” ešte nemusia byť kvôli tomu nutne nenormálnymi mužmi či nenormálnymi ženami. Naopak dokonca sa domnievam, že u mnohých nábožensky hlboko založených heterosexuálnych mužov či heterosexuálnych žien tento ich takzvaný “strach pred druhým pohlavím” nie je absolútne ničím chorobným či nenormálnym. Kvôli objektivite bohužiaľ však ale musím konštatovať, že pre tento môj názor sa mi nepodarilo v odbornej literatúre nájsť žiadnu explicitnú oporu. Ak mám však ale v prípade heterosexuálov, ktorí majú nejaký “strach pred druhým pohlavím” určité vážne, a dúfam že plne opodstatnené pochybnosti o tom, či kvôli tomu mám týchto heterosexuálov považovať nutne vždy za nenormálnych jedincov; naopak v prípade samotných homosexuálov nepochybujem ani najmenej o tom, že ich “strach pred druhým pohlavím” je v každom prípade vždy psychopatický chorobný jav. Pokiaľ ide o fenomén chorobného “strachu pred druhým pohlavím”, v súlade s témou tejto práce však ale ďalej ponechávam úplne stranou fiktívne či skutočné sexuálne či psychické problémy fiktívne či skutočne postihnutých heterosexuálnych mužov či heterosexuálnych žien, ktoré v tejto práci nemienim ďalej už nijako hlbšie rozoberať, a zameriam sa ďalej iba na postihnutých ľudí z radov samotných homosexuálnych psychopatov. Ako som uviedol vyššie, ani u samotných homosexuálov nie je ich chorobný “strach pred druhým pohlavím” primárnou príčinou ich homosexuality. Je iba jedným z následkov ich psychopatickej homosexuálnej poruchy. Tento “strach pred druhým pohlavím” u homosexuálnych pacientov je bez najmenších pochybností vždy prejavom chorobným a nenormálnym, a ako taký u homosexuálneho pacienta vyrastá z pocitu jeho pohlavnej menejcennosti oproti nám heterosexuálom. Ako som sa v cudzojazyčnej odbornej literatúre mohol dočítať - videné zo subjektívneho pohľadu homosexuálneho psychopata – príčina pocitu pohlavnej menejcennosti u pacienta s homosexuálnou psychopatickou poruchou tkvie v tom, že osoby druhého pohlavia v subjektívnej predstave homosexuálneho psychopata ako keby očakávali, že bude hrať pohlavnú úlohu, ktorej on nie je schopný.

5./Poddanie sa hnusným, odporným a zvrhlým takzvaným “homosexuálnym túžbam” má u homosexuálneho pacienta trpiaceho homosexuálnou psychopatickou poruchou za následok jeho sexuálne zotročenie. Psychopati, ktorí dospeli k tomuto štádiu svojej choroby majú v podstate hneď dva veľmi vážne sexuálne – psychické problémy , a to komplex pohlavnej menejcennosti a relatívne autonómne úplné sexuálne zotročenie. V danej súvislosti homosexuálneho pacienta môžeme prirovnať k situácii neurotika, ktorý ma osobne veľmi vážne problémy s nadmerným pitím alkoholu. O tomto dvojitom syndróme “zotročenia vášní” napísal v roku 1980 svoju vynikajúcu vedeckú prácu “The Pleasure Addicts” skvelý americký psychiater L. J. Hatterer.

6./Pri samoliečbe homosexuálneho pacienta hrá humor špeciálnu úlohu. Mám pritom na mysli pojmy Adlerovej sebairónie patrné v jeho vynikajúcej vedeckej práce z roku 1930 “Das Problem der Homosexualität”, ale i Arndtovho “nadmerného dramatizovania” patrného zas v jeho skvelej vedeckej práci z roku 1961”Een bijdrage tot het inzicht in de homoseksualiteit”, či do istej miery určité pojmy “implózie” skvelých terapeutov správania sa, vyplývajúce z vynikajúcej vedeckej práce z roku 1967 “Essentials of Implosive Therapy”, ktorej autormi sú T. G. Stampfl a D. J. Levis; či pojmy “paradoxnej intencie” v skvelej vedeckej práci z roku 1975 “Paradoxical Intention and Dereflexion”, ktorej autorom je vynikajúci rakúsky psychiater Viktor Frankl.

7./Pretože má ta odporná a hnusná takzvaná “homosexuálna túžba” svoje korene v zameraní na seba samého alebo v nevyzretej egofilii samoláske homosexuálneho pacienta, ako sa o tom vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1953 “Explorations in Personality” zmieňuje H. A. Murray, samoliečba homosexuálneho pacienta v sebe zahrňuje veľmi dôležitú úlohu osvojenia si tých ľudských a morálnych cností, ktoré pôsobia “protiegocentricky”, a vyžadujú si vyzretú schopnosť milovať.

 

10.Kapitola: Bez ohľadu na demagogické lži masmediálnej propagandy faktom zostáva, že homosexualita nie je normálna.

Nie som si plne istý tým, ako je to vzhľadom k masívnemu pôsobeniu demagogických lží masmediálnej propagandy dnes medzi najširšou verejnosťou vo všeobecnosti, avšak domnievam sa, že snáď aspoň väčšine samotných intelektuálov a iným inteligentnejším ľuďom je i navzdory masmediálnemu praniu mozgov ohľadom homosexuality zrejmé, že homosexualita v súvislosti s jej patologicky značným poklesom heterosexuálnych záujmov plus ešte patologickejšou orientáciou sexuálnych záujmov postihnutých na osoby toho istého pohlavia rozhodne v žiadnom prípade nemôže byť normálna, a to i navzdory všadeprítomnému mohutnému bombardovaniu masmediálnej propagandy demagogickými lžami o údajnej “normálnosti” homosexuality zo strany “moderných” ignorantských sociálnych a politických liberalistických ideológov, ktorí ovládajú masmédiá, politiku a vzhľadom ku svojej politickej moci samozrejme, že i nemalú časť akademického sveta, keďže rôzne slabé povahy – rôzni zbabelci, karieristi, prospechári, pochlebovači a pätolizači existovali a existujú nielen v každom režime, ale i vo všetkých triedach a vrstvách obyvateľstva, a teda tieto zbabelé trasorítky či karieristický pätolizači sú isteže aj medzi príslušníkmi vysokoškolskej inteligencie, ktorí keď vidia a najmä počujú, že politickou objednávkou vládnuceho režimu je jednak všadeprítomné masmediálne hlásanie feministickej ideológie, v dôsledku čoho táto feministická ideológia stále viac a viac upevňuje už i tak existujúcu privilegovanosť žien vo svete, v dôsledku čoho sú už dnes muži oproti ženám iba diskriminovanými osobami druhej kategórie, plus ďalším elementom tohoto liberalistického režimu je masmediálna propagácia a velebenie homosexuality ako údajne vraj čohosi vysoko normálneho, moderného a spoločensky žiaduceho.

Keď som osobne sa presťahoval z miliónového veľkomesta do malej dediny, bol som v dotyčnej malej dedine veľmi milo prekvapený tým, keď som zistil, že väčšina obyčajných malých dedinských ľudí aj navzdory všetkému tomu prohomosexuálnemu masmediálnemu vymývaniu mozgov si uchovala i naďalej svoj povestný zdravý sedliacky rozum, a vládnucemu liberalistickému režimu sa týmto jednoduchým dedinským ľuďom dodnes nepodarilo vnútiť tie nezmyselné prohomosexuálne názory. Je to tým zaujímavejšie, že liberalistickému režimu sa vo veci feminizmu a homosexuality podarilo vyprať mozgy dokonca aj mnohým vysokoškolským intelektuálom. Veľmi trefná je poznámka mimoriadne vynikajúceho holandského terapeuta Gerarda J.M. van den Aerdwega Ph.D., ktorý už vyliečil stovky homosexuálnych pacientov z ich homosexuality, ktorý v tejto súvislosti citoval výrok, že “určité myšlienky sú tak nezmyselné, že im môžu veriť iba intelektuáli”, ktorý napísal svetoznámy britský spisovateľ Geogre Orwell.

Toto prorežimné pätolizačstvo nemalej časti intelektuálov ako som už ostatne naznačil nie je v histórii ľudstva ničím novým.

Mnoho známych vedcov a intelektuálov z tridsiatych rokov dvadsiateho storočia boli práve tak i vtedy vehementní stúpenci nacistického takzvaného “nacionálneho socializmu” a po roku 1945 sa preorientovali v práve tak vehementných hlásateľov feministickej ideológie, ako ideológie usilujúcej údajne o zrovnoprávnenie žien s mužmi, čo je úplný nezmysel, keďže už dnes sú ženy všade zvýhodňované a privilegované oproti mužom, a táto ideológia feminizmu nepredpokladá, že by ženy boli zo svojho piedestálu privilegovaného postavenia v štáte a spoločnosti strhnuté dole a teda fakticky degradované do postavenia mužov. Už dnes mnohé úrady štátnej správy majú doslova a do písmena stopercentné či takmer stopercentné zastúpenie žien – zamestnankýň, a ak by to feministky a feministi s ich údajným bojom “za rovnoprávnosť mužov a žien” mysleli úprimne, tak by napríklad u tých úradov štátnej správy, kde pracujú iba samé ženy museli súhlasiť s tým, aby polovica z týchto úradníčok dostala výpoveď a zo svojich úradníckych miest tieto ženy odišli preč, a na ich miesta prišli úradníci z radov nezamestnaných mužov.

A obdobne tak by feministky a feministi, ak to údajne vraj zo svojím bojom za údajnú “rovnoprávnosť mužov a žien” myslia úprimne, tak by mali súhlasiť s tým, aby aj všade inde, prinajmenšom aspoň vo verejnej sfére, tj. štátna správa, krajské úrady (či župné úrady), mestské a obecné úrady, štátne podniky, štátne akciové spoločnosti, kde či už jediným akcionárom, väčšinovým akcionárom alebo aspoň dotyčnú akciovú spoločnosť fakticky ovládajúcim akcionárom je štát, kraj či obec atď., aby všade vo všetkých týchto úradov a iných podnikov “verejnej sféry” bola nekompromisne presadená parita zamestnávaných mužov a žien, a táto parita aj naďalej zamestnávaná v tom zmysle, že jednak by všade bol zamestnávaný pokiaľ možno párny počet (po česky: párny počet = sudý počet) pracovných síl, a z tejto celkovej množiny pracovných síl by presnú polovicu tj. 50,000000 % by tvorili muži, a druhú presnú polovicu, tj. 50,000000 % by tvorili ženy. Plus taktiež by musela platiť aj právna garancia zachovanie stávajúceho statusquo, tj. pomeru 50,000000 mužov k pomeru 50,000000 % zamestnaných žien v danom konkrétnom pracovnom kolektíve. Keď nejaké pracovné miesto by teda zastával nejaký pracovník a toto miesto sa z nejakého dôvodu uvolní a bude treba pracovný kolektív doplniť o prijatie novej pracovnej sily, tak sa znovu prijme muž, aby bola zachovaná stávajúca parita mužov a žien, a obdobne tak aj ak by sa uvolnilo nejaké pracovné miesto, ktoré zastávala nejaká pracovníčka, a bolo by treba doplniť kolektív o prijatie novej pracovnej sily, bol by stávajúci kolektív v záujme zachovania parity mužov a žien podľa rovnakého princípu zaplnený zas prijatím ženy. A to keď máme byť skutočne spravodlivý, muselo by platiť úplne všade, to znamená ako v parlamente, tak aj všade vo všetkých kolektívov úradníkov, učiteľov, zdravotníckych pracovníkov, robotníkov a iných pracovníkov vo všetkých úradov a podnikov, a to aj na tých najnižších úrovniach, ktoré tou či onou právnou formou sa nejako fakticky nachádzajú pod kontrolou štátu, krajov (žúp) či obcí.

Práve tak aj o nejaké to desaťročie neskôr mnoho známych vedcov a intelektuálov, ktorí v tridsiatych rokov dvadsiateho storočia boli vehementní stúpenci nacistického takzvaného “nacionálneho socializmu” a po roku 1945 sa preorientovali v práve tak vehementných hlásateľov feministickej ideológie, neskôr keď si všimli, že vládnuci režim a jeho masmédiá začínajú s propagáciou a velebením homosexuality, tak už ani im ich pokrytecký feminizmus nestačil, a k svojej demagogickej feministickej propagande pridali ešte aj pseudovedecké bláboly oslavujúce a velebiace homosexualitu ako údajne vraj čosi vrcholne moderného a spoločensky žiaduceho.

A k nim sa nalepia ostatní rôzni karieristi, prospechári, pochlebovači, pätolizači, zbabelci a zbabelé trasorítky, proste ľudia bez chrbtovej kosti (po česky: ľudia bez chrbtovej kosti = bezpáteřní lidé), ktorí sa vždy prispôsobujú davu, respektíve sa vždy prispôsobujú názorom masmédií, ktorí z nedostatku sily charakteru a zo strachu obetujú vždy svoj nezávislý úsudok, aby “k tomu nepatrili”, respektíve sú to ľudia, ktorí v podstate žiadne svoje vlastné názory ani nemajú a nikdy nemali, ich takzvané “vlastné názory” sú iba pasívnou ozvenou názorov vládnuceho režimu, respektíve názorov oficiálnej propagandy režimu tak, ako ju počuli v masmédiách. Eventuálna výmena názorov s týmito psychopatmi bez vlastných názorov je úplne zbytočnou stratou času, nechajme ich preto nech si vymieňajú názory zo svojim vlastným televízorom, respektíve keď vládnuci režim na niečo eventuálne zmení názor, tak televízor týmto psychopatom bez vlastných názorov zase následne v úplne rovnakom duchu vymení okamžite “ich predošlé názory” za nové názory režimu. Títo psychopati s vypraným mozgom navyše veľmi agresívne napádajú každého, kto si opováži v čomkoľvek mať čo i len mierne odlišný názor od oficiálnych názorov jeho vlastného vládnuceho režimu. Stačí si iba do vyhľadávača Google zadať pre vyhľadávanie webových stránok heslo “Henryk Lahola”, a Google Vás okamžite zoznámi s týmito psychopatmi bez vlastných názorov útočiacich proti náboženským webovým stránkam www.henryklahola.nazory.cz ako aj útočiacich proti mojej maličkosti. Ako môžete vidieť pri prehliadke ktorýchkoľvek z týchto ich nenávistných webových stránok nejedná sa v žiadnom prípade o nejakú snáď odbornú vecnú kritiku, ktorej títo úbožiaci vzhľadom ku svojej mentálnej retardácii intelektuálne ani nie sú schopný, ale ide iba o veľmi úbohé osobné invektívy, urážky a výpady, ktoré skôr oveľa viac hovoria o nich samotných než o mojej maličkosti či mojich náboženských webových stránkach www.henryklahola.nazory.cz . Títo psychopati vytvárajúci tieto svoje nenávistné webové stránky plné osobných invektív, urážok a výpadov proti mojej maličkosti a proti mojim náboženským webovým stránkam www.henryklahola.nazory.cz by sa nepochybne mali liečiť, ale to už je problém ich lekárov či ich rodiny a nie môj.

Vrátim sa však teraz ale k hlavnej línii výkladu v súlade s témou tejto práce!

A tak teda ak v súlade s témou tejto práce nadviažem na hlavnú líniu výkladu, tak musím zdôrazniť, že keď niekto napríklad hladuje, ale súčasne pritom potravu zo strachom odmieta, viem, že trpí poruchou anorexia nervosa. Podobne tak aj keď niekto nepociťuje súcit pri pohľade na trpiacich ľudí alebo sa dokonca z ich utrpenia raduje, a pritom je sentimentálny či sentimentálna keď napríklad vidí opustené kozliatko, označím to za emocionálnu poruchu, podľa konkrétnych okolností daného prípadu najskôr asi psychopatiu atď.

A úplne rovnako tak, keď dospelý človek nie je vôbec nikdy schopný byť eroticky vzrušený opačným pohlavím, a pritom ešte k tomu navyše si vyhľadáva sexuálnych “partnerov” rovnakého pohlavia, by mala byť takáto faktická absencia prirodzeného sexuálneho inštinktu “zdravá”?

Nebola by potom napríklad aj pedofília zrovna tak “normálna” (“áno”, hovoria nám už dnes stúpenci tejto tiež takzvanej sexuálnej “orientácie”!)?

A čo exhibicionizmus? A čo gerontofília – kde postihnutý je sexuálne priťahovaný veľmi starými ľuďmi? A čo nekrofília - kde postihnutý je sexuálne priťahovaný mŕtvolami? A čo fetišizmus – kde napríklad dámska topánka je príčinou sexuálneho vzrušenia postihnutého, zatiaľ čo k telu ženy je postihnutý úplne ľahostajný?

Ďalším bizarným úchylkám sa už ani nebudem venovať.

Militantní homosexuáli a úplne rovnako tak aj feministky a feministi za masívnej propagandistickej podpory vládnuceho liberalistického režimu a jeho lživo demagogických masmédií hlásajúcimi všetkými možnými informačnými médiami a kanálmi jednak všadeprítomnú feministickú propagandu, jednak propagovanie a velebenie homosexuality; ba dokonca sa usilujú spoločnými silami verejnosť presvedčiť o tom, že ženy sú v spoločnosti údajne vraj “nerovnoprávne” a homosexuáli sú zas údajne vraj “normálni zdraví ľudia”, pričom zo žien navzdory ich spoločensky privilegovanému postavenie, ako aj z duševne chorých homosexuálov sa ešte k tomu v masmédiách navyše robia údajné “obete” akejsi údajnej “diskriminácie”. Navyše namiesto nejakých vecných argumentov a rozumových dôkazov hrajú iba na city svojich divákov, poslucháčov či čitateľov usilujúc sa tak v nich vzbudiť súcit k údajne vraj “diskriminovaným” ženám a “normálnym” homosexuálom. Tým masmédiá iba ukazujú, že sú si sami novinári a novinárky hlásajúci feministické bláboly či novinári a novinárky propagujúci a velebiaci homosexualitu v skutočnosti všetci veľmi dobre vedomí logickej slabosti svojej lživej propagandy. Prudká emocionalita masmediálnej feministickej a prohomosexuálnej propagandy je preto iba snahou zastrieť absenciu akýchkoľvek logických dôkazov a rozumových dôvodov. S týmito psychopatickými novinármi a novinárkami je akákoľvek vecná diskusia nemožná, úsilie o ňu je s týmito psychopatickými novinármi a novinárkami navyše úplne zbytočnou stratou času. Veria tomu ale sami, hlboko vo svojom srdci čo v televízii, rozhlase či tlači hlásajú? Niektoré feministky, niektorí feministi, niektorí militantní homosexuáli, ako aj niektorí novinári a novinárky totiž až s takým militantným fanatizmom hlásajú svoju feministickú propagandu či propagujú a velebia homosexualitu, že vo mne až budia podozrenie, že sami snáď dokonca možno aj veria tým blábolom, ktoré v televízii, rozhlase, či v tlači hlásajú. V prípade, že oni či ony týmto svojim vlastným feministickým či prohomosexuálnym blábolom, ktoré oni či ony sami v televízii, rozhlase či tlači hlásajú aj skutočne veria – mali by sa v tom prípade celkom určite liečiť.

Feministická propaganda je úplne lživá a nezmyselná práve tak ako aj je absurdným nezmyslom propagácia a velebenie homosexuality, čo však ale nič nemení na tom, že niekedy sa masmediálnym hlásateľom týchto feministických a prohomosexuálnych blábolov skutočne svojou feministickou a prohomosexuálnou propagandou vyprať mozgy iným ľuďom, ba dokonca svoj mučenícky feministický obrázok (“chuderky diskriminované ženy”) či mučenícky prohomosexuálny obrázok (“chudáci diskriminovaní homosexuáli”) preniesť aj na iných ľudí.

Pokiaľ ide o homosexuálov, mimoriadne skvelý holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg Ph.D. sa v istej svojej mimoriadne vynikajúcej vedeckej práci z roku 1996 “Selbsttherapie von Homosexualität. Leitfaden für Betroffene und Berater” zmieňuje o tom, že v istom nemeckom meste sa stretol zo skupinou nejakých rodičov homosexuálov, ktorí sa spojili v boji za “práva” svojich homosexuálnych detí. Svojou demagogickou argumentáciou a iracionálnym takzvaným “pobúrením” sa prezentovali najmä niektoré matky, keď si sťažovali a obviňovali o nič menej než ich homosexuálni synovia a dcéry. Takýto prejav je pochopiteľný na základe tej skutočnosti, že mnohé matky ale i mnohí otcovia homosexuálne postihnutých detí sú neurotikmi, a teda chorými osobami podliehajúcimi práve tak sklonu sťažovať si, a stotožniť sa s údajnou obetnou úlohou svojich detí. Niektorí by sa chceli týmto spôsobom nevedomky pokúsiť napraviť chyby a nedostatky vo výchove.

 

11.Kapitola: Tragické následky vsugerovania mladému človeku, že je homosexuál a že sa to údajne vraj nedá liečiť.

Mnoho homosexuálnych pacientov si o sebe vytvorilo fatalistický obrázok, že je homosexuálny. Akoby to podstatné u takto homosexuálne postihnutého človeka bolo niečo úplne iného ako u nás normálnych heterosexuálov. Takéto fatalistické označenie seba samého pod vplyvom masmédií možno u postihnutého po určitom období nerozhodnosti vyvolá akýsi falošný pocit “uľahčenia”, je to však ale súčasne veľmi fatálny postoj. Homosexuál, ktorý sám seba takto definuje, berie na sebe vedome úlohu toho, kto stojí stranou. To je bohužiaľ veľmi tragická úloha, ktorá sa veľmi líši od triezveho a realistického posudzovania seba samého, kde homosexuálny pacient namiesto toho, aby rezignovane “hádzal flintu do žita” by si mal v duchu povedať, že aj keď síce má tie odporné a hnusné homosexuálne predstavy, že však ale nie je ochotný sa s tým zmieriť, nie je ochotný akceptovať svoje takzvané “homosexuálne ja”, ale že je pripravený proti tomuto takzvanému “homosexuálnemu ja” všemožne bojovať, a najmä, že je pripravený sa z tej svojej odpornej a hnusnej homosexuality liečiť, aby sa stal úplne normálnym heterosexuálom, a za tým účelom je pripravený odísť hoc aj niekde na opačný koniec zemegule, aby vyhľadal vhodného lekára či psychoterapeuta, ktorý ho bude z jeho homosexuality liečiť, a ktorý tiež aj úplne vylieči z jeho homosexuálnej psychopatickej poruchy.

Isteže nemožno poprieť, že vzhľadom k sexuálnej orientácii súčasného liberalistického režimu a jeho masmédií poskytuje úloha homosexuála postihnutému aj určitú zdanlivú “odmenu”. Homosexuálny pacient sa stáva stredobodom pozornosti a obdivu zo stany masmédií, získava “domov” medzi homosexuálmi a prechodne ho zbavuje stresu, že proti homosexuálnym impulzom údajne vraj nie je nutné bojovať. Dáva mu to teda prinajmenšom zo začiatku falošný pocit emocionálneho uspokojenia. A samozrejme, že užíva si sexuálnych dobrodružstiev.

Ako vo svojej práci “Out of Egypt” z roku 1991 uvádza J. Howard, jedna bývalá lesbička spomínala na to, ako objavila takzvanú “lesbickú subkultúru” zmieňujúc sa o takzvanom “pocite súnaležitosti”, ktorý tam v homosexuálnej komunite zažila: “Akoby som prišla domov a našla svoje skutočné priateľky”. Homosexuálni psychopati mali väčšinou veľmi pohnuté detstvo, nemali milujúcich rodičov, ktorí by ich mali radi, a vôbec najmä v detstve často cítili, že stoja stranou. A dotyčná bývalá lesbička potom ďalej pokračovala: “Keď sa teraz pozerám nazad, vidím, ako sme my všetci strádali, boli sme vlastne skupina blúdiacich existencií, ktorí konečne našli úkryt v živote”.

Niet ani najmenšieho divu, že táto homosexuálna “minca” mala aj svoj rub. Skutočné šťastie a pokoj postihnutý vo svojej homosexualite nezažije. U neliečiaceho sa homosexuála jeho nepokoj bude iba narastať, zrovna tak, ako aj pocit jeho vnútornej prázdnoty. Svedomie homosexuála začne vysielať náhle svoje znepokojujúce a pretrvávajúce signály, pretože postihnutý sa pokúša stotožniť s nesprávnym “ja”. Napriek tomu ale, ani tieto výčitky svedomia u postihnutého bohužiaľ nič nemenia na tom, že dvere k tomu hnusnému a odpornému homosexuálnemu spôsobu života sú bohužiaľ otvorené. Ako som sa mohol dočítať, spočiatku sa tento odporný a hnusný spôsob homosexuálneho života zdá byť pre homosexuálneho pacienta lákavý, postupom času sa však ukáže ako ilúzia. Byť homosexuálom znamená viesť vrcholne odporný a nemravný život, ktorý vo svojej najzvrhlejšej zvrhlosti je úplne neskutočný, že vôbec sa môže nájsť niekto, koho môže takýto extrémne zvrhlý a odporný život vôbec lákať – to je niečo, nad čím mne úplne zostáva od údivu rozum stáť. Navyše tento neskutočný život homosexuálneho pacienta odvádza homosexuálneho psychopata stále viac a viac od jeho skutočného samého seba – “ja”.

Toto vsugerované označenie seba samého za homosexuála spojené s fatalistickým zmierením sa s touto homosexuálnou psychopatickou poruchou až v tak extrémnej miere, že sa homosexuálny pacient odmieta zo svojej homosexuality liečiť je najmä dôsledkom všadeprítomnej propagandy o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality, o údajnej “normálnosti” homosexuality, ako aj demagogického konštatovania masmediálnej propagandy, že mnohí ľudia jednoducho “sú” proste takí.

A to všetko aj napriek tomu, že veľmi často, ba zrejme dokonca asi i vo väčšine prípadov nie je takzvaná homosexuálna orientácia u postihnutého daná konštantne. Ako som sa mohol dočítať, u mnohých postihnutých môže ich homosexualita prichádzať a odchádzať, sú obdobia, kedy sa aj homosexuálny pacient cíti do istej miery ako heterosexuál zo striedajúcimi sa obdobiami zosilnenej homosexuality. Ako som sa tiež mohol dočítať, celkom určite u mnohých mladých ľudí a dospievajúcich, ktorí si nepestovali vlastný obrázok o svojom “homosexuálnom bytí” sa nikdy nerozvinula ich úplná takzvaná “homosexuálna orientácia”. U mladého vyvíjajúceho sa človeka takéto umelé označenie seba samého za “homosexuála” má tie tragické následky, že keď sa nachádza ešte v počiatočnom štádiu svojej premeny z dieťaťa v dospelého muža či dospelú ženu – dusí heterosexuálne vzrušenia, ktoré sú ešte slabé. V tejto súvislosti je tiež dobré si uvedomiť, že dokonca aj u dospelých jedincov asi tretina až polovina homosexuálnych mužov sú v skutočnosti bisexuálni muži, a u lesbických žien je tento podiel fakticky bisexuálnych žien dokonca ešte vyšší.

 

12.Kapitola: Homosexualita nie je genetická záležitosť – homosexualita nie je v génoch, homosexualita nie je vrodená!

V názvu tejto kapitoly som už nepripojil poukaz na údajné “hormóny”, pretože tento ešte donedávna veľmi populárny trend ako homosexualitu vysvetliť, je už preč – s výnimkou príležitostného poukázania niekdajších východonemeckých priekopníkov v časoch existencie bývalej Nemeckej demokratickej republiky – tj. NDR – tie však ale nie sú relevantné pre ľudí, a taktiež ani kvantitatívne nie sú v poriadku. Pre túto takzvanú “hormonálnu” teóriu neexistovalo nikdy žiadne opodstatnenie. Nič na tom nemení to, že tí, ktorí chcú za každú cenu považovať homosexualitu za “prirodzenú” sa zúfalo chytajú každej vetvičky nádeje, ktorá by im aspoň v tej najmenšej miere mohla aspoň zdanlivo poskytovať nejakú “vedeckú” oporu pre úplne pseudovedecké tvrdenie ohľadom údajne vraj “prirodzenosti” homosexuality. Nie je preto žiadnym prekvapením, že títo pseudovedeckí apologéti údajnej “prirodzenosti” homosexuality, využívali ešte v nedávnej minulosti každého poukázania na takzvanú “hormonálnu stránku” u homosexuality, aby takto pseudovedecky podporili svoj ideologický a politický názor o údajnej “prirodzenosti” homosexuality, hoci s čisto vedeckého hľadiska bolo ich odvolávanie sa na údajné “hormóny” úplne nezmyselné. Pokúšali sa dokonca tvrdiť, že “veda” takýmto pseudovedeckým poznaním údajne vraj “normálnosť” homosexuality dokázala.

Keď sa takzvaná “hormonálna teória” stala úplne neudržateľnou, pustili ju apologéti homosexuality v tichosti k ľadu, a upriamili svoju pozornosť na nejaké veľmi pochybné pseudovedecké vyšetrenia mozgu, alebo úplne lživá pseudovedecké tvrdenia o údajnom objave akéhosi údajne vraj chromozómu, ktorý je údajne vraj za homosexualitu zodpovedný. Isteže je to všetko jeden obrovský nezmysel, pretože žiadny chromozóm eventuálne spôsobujúci homosexualitu vôbec neexistuje, práve tak, ako v genetickom kóde človeka nikdy neexistuje absolútne vôbec nič takého, čo by mohlo mať akýkoľvek vzťah k homosexualite u homosexuálne postihnutého človeka.

Hoci je viac než isté, že žiadny vyššie uvedený genetický či iný biologický faktor, ktorý by mal vôbec nejaký vzťah k homosexualite u postihnutého človeka neexistuje; je treba navyše zdôrazniť ešte aj tú skutočnosť, že keby hoc aj skutočne nejaký biologický faktor bol nejako spojený s homosexualitou, nebol by to ešte vôbec žiadny dôkaz o údajnej “normálnosti” homosexuálneho pacienta. Aj biologické skutočnosti totiž majú veľmi často duševnú príčinu.

V roku 1993 D. H. Hamer, V. L. Magnuson, S. Hu a N. Hu publikovali svoju spoločnú prácu “A Linkage Between DNA Markers of the X Chromosome and Male Sexual Orientation”, ktorá k veľkej radosti ideologických a politických apologétov údajnej “nevyliečiteľnosti” homosexuality spočiatku zdanlivo vzbudzovala falošný dojem, že homosexualita sa údajne vraj čiastočne “dedí”, alebo že je údajne vraj aspoň nejako ináč daná biologicky. D. H. Hamer a ostatní totiž vraj objavili náznaky určitej podobnosti v jednej časti chromozómu X, ktorý je zdedený z matkinej strany u 55 % skupiny homosexuálnych mužov a ich homosexuálnych bratov. Objavili tým údajne vraj takzvaný “gén homosexuality”? Určite nie! Prakticky všetci genetici sa zhodujú v tom, že takýto záver musí byť zistený opakovane, skôr, než je možné hovoriť o nejakom s homosexualitou vôbec nejako súvisiacom genetickom faktore. Naša minulosť nás učí, že už v minulosti rôzni vedci učinili podobné “objavy” v súvislosti s údajným objavením takzvaného génu schizofrénie, mánicko - depresívnej psychózy, alkoholizmu, ba dokonca aj takzvaného génu “kriminality”. Všetky tieto falošné bubliny týchto “zázračných” objavov čoskoro spľaskli pre nedostatok následného potvrdenia v ďalších opakovaných pokusov. Okrem toho venuje sa táto štúdia D. H. Hamer a spol. iba jednej časti tých homosexuálov, ktorí majú homosexuálneho brata za predpokladu, že použitá kritériá pre homosexuálov by bola prijateľná, a teda u maximálne 5,5 % (tj. 55 % z asi 10 %) homosexuálnych mužov. Vyšetrovaná skupina sa však skladala iba z homosexuálov a ich rovnako tak aj zmýšľajúcich bratov. Dokonca ani v prípade eventuálneho potvrdenia by tu nebol predložený ešte vôbec žiadny dôkaz o nejakej snáď genetickej príčine, pretože taký “gén” by mohol poukazovať i na úplne iný: napríklad gén telesných príznakov alebo správania, ktoré má postihnutý spoločný s matkou, ako napríklad sklon k úzkosti a podobne. Ostatne tak ako tak bolo hneď zo začiatku zrejmé, že je úplne nepravdepodobné, aby prípadný nejaký s homosexualitou spojený gén bol sexuálnej povahy, pretože v tomto prípade by museli mať homosexuálni muži aj iné hormonálne alebo mozgové faktory. Ani tento objav D. H. Hamera a jeho spolupracovníkov sa v žiadnom ďalšom pokuse nepotvrdil a tak aj táto falošná “bublina” zázračného “objavu” génu homosexuality tým úplne spľaskla.

Okrem toho v roku 1994 publikoval W. Byne svoju vedeckú prácu “The Biological Evidence Challenged”, v ktorej upozornil na ešte ďalšiu veľmi zaujímavé otázku. Zdôraznil, že podobnosť v molekulárnej rade v príslušnej oblasti chromozómu X medzi homosexuálnymi synmi a matkami by ešte neznamenala, že homosexuáli majú celú túto radu rovnakú. Mohlo by teda ísť o rôzne podobnosti matka – syn.

Absolútna nepravdepodobnosť existencie sexuálneho génu, ktorý by mohol byť príčinou alebo aspoň mohol mať nejaký priaznivý vplyv pre vznik homosexuality vyplýva ešte z dvoch ďalších závažných skutočností: v rodinách homosexuálov neexistuje žiadna Mendelova dedičnosť a výsledky bádania u dvojčiat sa zhodujú jednoznačne s “vysvetlením prostredia” než s vysvetlením “genetickým”.

Podobných pokusov za každú cenu dokázať dedičnosť homosexuality ale i v starších obdobiach bolo viacej. Príkladom je F. J. Kallmann, ktorý už v roku 1952 publikoval svoju prácu “Comparative Twin Studies on the Genetic Aspects of Male Homosexuality”, v ktorej oznámil, že u 100 % jednovaječných dvojčiat u mužov, z nich jedno bolo homosexuálne, pričom aj jeho brat – dvojča bol tiež homosexuálom čo demagogicky zrovnával s iba 11 % u dvojvaječných dvojčiat, z ktorých jeden bol homosexuál. Nebol by to pôsobivý argument pre dedičnosť? Určite nie! Kallmannova pochybná štúdia bola totiž vysoko selektívna a úplne nereprezentatívna.

A veľmi čoskoro bolo navyše zrejmé, že medzi jednovaječnými pármi dvojčiat, z nich jeden bol homosexuál existovalo mnoho heterosexuálnych jednovaječných súrodencov, čo – vzhľadom k tomu, že jednovaječné dvojčatá majú úplne rovnaký genetický základ (doslova a do písmena jednovaječné dvojčatá sú dva exempláre úplne toho istého genetického kódu DNA!) je jeden z najsilnejších dôkazov jednak proti dedičnosti homosexuality, jednak proti genetickej príčine homosexuality.

Vzhľadom k úplne rovnakému genetickému kódu DNA by totiž v opačnom prípade obidve jednovaječné dvojčatá museli byť buď obidve úplne rovnako buď heterosexuálne alebo homosexuálne.

Ak ale u jednovaječných dvojčiat sa i navzdory ich úplne rovnakému spoločnému genetickému kódu DNA vyskytujú prípady (a to ešte navyše tak veľmi časté prípady!), že jedno z týchto dvoch jednovaječných dvojčiat je homosexuálne jednovaječné dvojča a druhé zas heterosexuálne jednovaječné dvojča, je zrejmé bez akýchkoľvek pochybností, že homosexuálne postihnutie u jedného z týchto jednovaječných dvojčiat nemá a ani nemôže mať nejaký genetický základ (to by totiž vzhľadom k úplne rovnakej genetickej výbave DNA museli byť súčasne úplne rovnako postihnuté obidve jednovaječné dvojčatá!), a úplne rovnako tak z toho istého dôvodu je aj zrejmé, že homosexualita nemôže byť ani dedičná (ak by totiž jedno z jednovaječných dvojčiat skutočne “zdedilo” homosexuálne postihnutie, vzhľadom k úplne rovnakému spoločnému genetickému kódu DNA u obidvoch jednovaječných dvojčiat by preto túto homosexualitu nutne muselo rovnako tak “zdediť” aj druhé z obidvoch týchto jednovaječných dvojčiat!).

V roku 1991 publikovali J. M. Bailey a R. C. Pillard svoju spoločnú vedeckú prácu “A Genetic Study of Male Sexual Orientation”, v ktorej uvádzajú, že zistili zhodu v homosexualite u 42 % jednovaječných mužských dvojčiat a u 22 % dvojvaječných dvojčiat, že 9 % z inej skupiny homosexuálov malo homosexuálneho brata a dokonca 11 % adoptívneho brata, ktorý bol homosexuál.

Eventuálny genetický faktor by platil iba v prípade, ak by zhoda v homosexualite u jednovaječných dvojčiat bola stopercentná. V skutočnosti však ale táto zhoda u jednovaječných dvojčiat bola iba v necelej polovici prípadov. O dedičnosti ako nejakej determinujúcej príčine homosexuality teda nemôže byť ani reči!

Ďalším faktom je tá skutočnosť, že rozdiely medzi neidentickými pármi dvojčiat, tj. dotyčných 22 %, 9 % a 11 % spomenutých o odstavec vyššie práve naopak len dokazuje negenetické príčiny homosexuálneho postihnutia, pretože dvojvaječné dvojčatá sa svojím genetickým kódom DNA medzi sebou navzájom odlišujú úplne rovnako výrazne, ako sa aj navzájom odlišujú akýkoľvek iní súrodenci.

Lepšie vysvetlenie pre to, čo bolo zistené podáva psychológia o dvojčatách. A keď som túto vec študoval ešte dôkladnejšie, stretol som sa s ešte ďalšími námietkami, napríklad niektoré vedecké práce hovoria o ešte výrazne nižšom počte zhodnosti v homosexualite než uvádza J. M. Bailey a R. C. Pillard vo svojej spoločnej vedeckej práci “A Genetic Study of Male Sexual Orientation” z roku 1991. A to už ani nehovoriac o tom, že selektívne štúdie pri väčšine prieskumov nie sú pre celkové homosexuálne obyvateľstvo reprezentatívne.

Ešte raz ale nazad k takzvanej “hamerovej štúdii”! Ich genetické špekulácie boli úplne neopodstatnené okrem tých dôvodov, ktoré som uviedol už vyššie už aj z toho dôvodu, že vlastne nie je známe ani len to, či vôbec objavený gén, ktorí považovali za možný eventuálny “gén homosexuality” bol prítomný aj u heterosexuálnych bratov dotyčných homosexuálov.

Najostrejšie tieto nezmyselné “hamerovské” náznaky ohľadom dedičnosti homosexuality kritizovali N. Risch a E. Squires-Wheeler vo svojej vynikajúcej spoločnej vedeckej práci z roku 1993 “Male Sexual Orientation and Genetic Evidence”, v rámci ktorej vykonali úplne rovnaký test ako “hamerovci”, ich výsledky však ale boli úplne odlišné ako výsledky “hamerovcov”, výsledok “hamerovskej skupiny” teda v žiadnom prípade nepotvrdili. Ba dokonca N. Risch a E. Squires-Wheeler podrobili “hamerovský výskum” ostrej kritike, kde okrem iného zdôraznili, že u “hamerovcov” neexistovali vo vyšetrovanej skupine predpoklady nutné pre test.

Avšak ináč aby som bol voči “hamerovskej skupine” spravodlivý, tak musím otvorene povedať, že aj keď síce “hamerovci” vzbudzujú u povrchného čitateľa možno zdanlivý dojem, že ich zistenie “vsugerováva” nejaký genetický vplyv u homosexuality, napriek tomu ale pri pozornom čítaní ich spoločnej vedeckej práce som si všimol, že vo svojej dotyčnej spoločnej vedeckej práci z roku 1993 “A Linkage Between DNA Markers of the X Chromosome and Male Sexual Orientation” dotyčný štyria vedci D. H. Hamer, V. L. Magnuson, S. Hu a N. Hu v skutočnosti práve naopak doslova píšu – citujem: “Je pravdepodobné, že homosexualita je vyvolaná okolím.”/!!!/

To však ale nič nemení na tom, že v dotyčnej dobe v roku 1993 novinári masmédií všetkých liberalistických režimov skutočný obsah vedeckej práce “hamerovskej skupiny” zámerne úplne prekrútili a úmyselne lživo dezinterpretovali v tom zmysle, že táto “hamerovská” vedecká práca údajne vraj priniesla nezvratné dôkazy o tom, že homosexualita je údajne vraj dedičná.

Nakoniec sa neskôr celá vec stala ešte pikantnejšou, keď jedna spolupracovníčka verejne vzniesla proti D. H. Hamerovi sťažnosť proti sfalšovaniu výsledkov dotyčného prieskumu. A ako keby toho ešte nebolo málo, tak medzitým ešte navyše v novembri 1995 v Scientific American publikoval Ebers výsledky svojho vedeckého výskumu, ktorý bol v podstate úplne rovnakým testom aký v roku 1993 vykonali “hamerovci”, avšak ani on, podobne ako predtým už N. Risch a E. Squires-Wheeler nemohol potvrdiť “hamerovské” výsledky.

V roku 1991 homosexuál S. Levay publikoval v časopise “Science” svoju pochybnú prácu “A Difference in Hypothalamic Structure Between Heterosexual and Homosexual Men” v ktorej tvrdil, že jedna skupina homosexuálnych mužov, ktorí zomreli na vírusové ochorenie AIDS, mala údajne vraj v jednej malej oblasti mozgu, ktorá sa nazýva predný hypotalamus menšiu skupinu buniek v porovnaní s normálnymi heterosexuálnymi mužmi, ktorí tiež zomreli na vírusovú chorobu AIDS. “Neurologický podklad pre homosexualitu??” – ozvalo sa nadšene v masmédiách celého sveta.

Nezmysel! Vzájomné prekrývanie homosexuálov zo skúmanými osobami, čo sa týka veľkosti jadra, bolo značné, takže tento faktor nemohol platiť pre menšinu homosexuálov vo vyšetrovanej skupine.

Okrem toho navyše ešte aj bolo jednoznačne dokázané, že príslušné mozgové centrum nie je centrom sexuality!

Navyše v roku 1993 W. Byne a B. Parson napísali svoju spoločnú vedeckú prácu “Human Sexual Orientation”, v ktorej okrem iného kritizovali aj metódu preparovania mozgovej tkáne, ktorú použil homosexuál S. Levay, ktorý selektívne vylúčil skupinu homosexuálnych pacientov, pretože vykazovali značnú patológiu mozgu.

O vírusovej chorobe AIDS je totiž skutočne známe, že spôsobuje zmeny v anatómii mozgu, ako aj v štruktúre DNA.

Okrem toho môže to byť ďalšie z možných vysvetlení “nálezu” takzvanej “hamerovej skupiny”, ktorí keď vyberali svoje testované osoby z aktívnych homosexuálov, vynechali tých z nich, ktorí boli nakazení vírusom HIV alebo nejakou inou sexuálne prenosnou chorobou.

V roku 1993 W. Byne napísal svoju prácu “The Biological Evidence and Homosexuality”, v ktorej okrem iného sa zmieňuje o tom, že priebeh vírusovej choroby AIDS u homosexuálov sa údajne vraj odlišuje od toho priebehu, ktorý vírusová choroba AIDS má u užívateľov drog, ktorí si tieto drogy injekčne aplikujú priamo do žíl, ktorí umierajú v priemeru skôr než nakazení homosexuáli a pravdepodobne dostávajú aj iné lieky.

Predpokladajme na chvíľu milý čitateľ či milá čitateľka tejto práce, že by homosexuáli skutočne mali nejaké špecifické vlastnosti mozgu. Mali by ale v tom prípade aj homosexuálni pedofili tiež nejakú špecifickú mozgovú štruktúru?

Ak si myslíš milý čitateľ či milá čitateľka tejto práce že “áno”, nuž tak a čo heterosexuálni pedofili? Aj oni majú nejakú špecifickú mozgovú štruktúru?

A čo homosexuálni a heterosexuálni masochisti a sadisti? Majú oni každý svoju špecifickú mozgovú štruktúru?

A čo exhibicionisti? Voyeristi? Homosexuálni a heterosexuálni fetišisti? Homosexuálni a heterosexuálni fetišisti? A čo duševne chorí fetišisti na Okounovi? Majú aj oni všetci svoju špecifickú mozgovú štruktúru?

A môžeme milý čitateľ či milá čitateľka spoločne premýšľať ešte aj ďalej! Napríklad čo takí homosexuálni a heterosexuálni tranvestiti? A transexuáli? A bestiofilovia či zoofilovia – čo sú osoby, ktorých sexuálne vzrušujú zvieratá? Či ešte patologickejšia perverzita – nekrofilovia, ktorých sexuálne priťahujú mŕtvoly?

Dúfam milý čitateľ či milá čitateľka, že teraz snáď už iste uznáš, že akákoľvek takzvaná “sexuálna orientácia” u ľudí s odchylnými chromozómami je prvom rade primárne závislá na pohlavnej roli, v ktorej je dieťa vychovávané.

Alebo je možné, aby úspešné liečenie a vyliečenie homosexuála z jeho homosexuality – ktoré nepochybne je možné a vďaka úspešnej terapii aj veľmi často dochádza k nemu – mohlo teda toto vyliečenie bývalého homosexuála a jeho premena v heterosexuála spôsobiť nejaké zmeny v jeho génoch alebo v jeho mozgu? To je vylúčené! Genetický kód každého živého organizmu, a teda aj človeka je v podstate raz navždy daný, a teda ako taký v priebehu života sa už v podstate nijako nemení! Jedinou quasi mysliteľnou zmenou genetického kódu DNA je iba jeho faktická deštrukcia v prípade AIDS či nejakého degeneratívneho ochorenia. V podstate ale inak v skutočnosti absolútne žiadna zmena genetického kódu DNA behom života nie je mysliteľná. Ak by homosexualita či vôbec akákoľvek iná sexuálna úchylka, ako aj v podstate vôbec akákoľvek iná duševná porucha či duševná choroba boli skutočne dané geneticky, potom by boli skutočne absolútne neliečiteľné a nevyliečiteľné, v dôsledku čoho by sa potom vlastne celá psychiatria ako lekárska veda mohla vlastne úplne zrušiť, pretože v tomto prípade – keďže by tu vzhľadom ku genetickému základu duševných chorôb a porúch psychiatri nemohli vlastne nikoho liečiť a vyliečiť – by sa potom stali pre medicínu úplne zbytočnými.

Okrem toho je veľmi zaujímavé, že dokonca aj samotný homosexuál S. Levay vo svojej vyššie uvedenej práci z roku 1991 “A Difference in Hypothalamic Structure Between Heterosexual and Homosexual Men” explicitne, výslovne poznamenal, že jeho výsledky nedovoľujú žiadne závery – čo je iba správne konštatovanie, a úplne výnimočne možno s týmto konštatovaním iba plne súhlasiť.

Napriek tomu však ale tento homosexuál S. Levay na inom mieste tejto svojej práce tvrdí, že jeho výsledky údajne vraj “sugerujú biologický podklad pre homosexualitu”. Toto rozporné protirečenie v pochybnej práci S. Levaya je možné vysvetliť iba tým, že S. Levay je nielenže homosexuál, ale že sa ku svojej homosexualite dokonca aj verejne priznáva!

To je niečo strašného! Pre mňa osobne človek, ktorý je homosexuálom alebo lesbičkou stráca tým v mojich očiach absolútne akúkoľvek kredibilitu, vierohodnosť, dôveryhodnosť a serióznosť; človeka, ktorý je homosexuálom či lesbičkou nikdy nie som ochotný akceptovať ako údajného “vedca”; homosexuálovi či lesbičke zásadne absolútne nedôverujem, bojím sa ich, absolútne nič im neverím a absolútne v ničom s nimi nikdy nesúhlasím. Nikdy by som s žiadnym homosexuálom alebo lesbičkou nebol ochotný sa rozprávať (iba s výnimkou ak by sa ten rozhovor mal týkať jeho či jej vlastnej liečby z homosexuality), ba ani by som homosexuálovi či lesbičke ani len neodpovedal na jeho či jej pozdrav. Všetkým ľuďom, u ktorých mám hoc i len sebemenšie podozrenie, že by sa mohlo ísť o nejakého homosexuála či lesbičku sa vyhýbam ako moru, aby som ich vôbec nestretol. Ak už mňa postihne to nešťastie, že sa nechtiac ocitnem v autobuse či v električke (Poznámka: po slovensky = električka, po česky = tramvaj, po brněnsky = šalina), alebo v nejakom inom verejnom dopravnom prostriedku spoločne s niekým, koho podozrievam že je homosexuál alebo lesbička, tak sa jednak snažím čo najviacej vzdialiť od tohoto nebezpečného indivídua, a na najbližšej zastávke úplne vystúpiť von a počkať si na ďalší spoj. Kým však ale tento dopravný prostriedok nezastaví, aby som z neho mohol vystúpiť von, tak súčasne aj mimovoľne zatínam päste (po česky: päste – pěsti), aby som sa mohol brániť, ak by som bol od dotyčného homosexuála či lesbičky sám fyzicky napadnutý, alebo aby som bol pripravený proti agresorovi energicky zakročiť, ak by dotyčný homosexuál či dotyčná lesbička fyzicky napadol niektorého z normálnych a slušných cestujúcich, a dotyčná obeť agresívneho útoku dotyčného homosexuála či lesbičky by potrebovala moju pomoc.

Nikdy nezabudnem na to, ako som pred asi 23 či 24 rokmi zmlátil jedného hajzla z Hippies, že mal až zakrvavenú celú tvár. Dokonca to bol môj bývalý spolužiak a bývalý kamarát. Nikdy predtým sa ešte nestalo, že by som niekoho tak surovo zmlátil. Nezmlátil som ho isteže preto, že bol Hippies – ja som humánny a tolerantný človek – a určite by som nikdy nikoho nezmlátil iba preto, že je príslušníkom Hippies či akéhokoľvek iného hnutia. V tejto rovine ja vždy plne rešpektujem presvedčenie iného človeka, a to aj vtedy, ak s ním ja osobne nesúhlasím. Avšak prestal som sa ovládať, keď mňa ktosi upozornil, že tento môj bývalý spolužiak a bývalý kamarát je homosexuál. Zo začiatku som sa tomu smial, pretože som tomu neveril. Neskôr som začal mať isté pochybnosti, a nakoniec som tohoto bývalého spolužiaka veľmi dôrazne vyzval, aby sa k tomuto veľmi závažnému obvineniu nejako vyjadril. Keď sa k tejto podlej a odpornej hanebnosti priznal, tak som sa prestal ovládať a zmlátil som ho za to. Keď už dotyčný hajzel ležal na zemi a rukami si kryl hlavu, od zlosti som do toho hajzla z nenávisti kopal. Jeden asi 50 – ročný muž čo náhodou išiel práve okolo sa do toho zamiešal. Zaplať Pán Boh za to, pretože ináč by som toho hajzla asi zabil. Ak to smiem s určitou dávkou nadsázky nejako obrazne vyjadriť: Keby on namiesto toho, že je homosexuál bol “iba” upír Drakula, skôr by som mu to odpustil než niečo tak zvrchovane hnusne odporného a hanebného ako je to, že je “buzerant”. Mne osobne je úplne jedno či nejaký sexuálny úchylák je homosexuál alebo nekrofil – obaja sú mne úplne rovnako zvrchovane odporný…

Zdá sa však ale, že som trochu odbočil niekam úplne inam, a preto hajde zase nazad k homosexuálovi S. Levayovi a jeho bezcennej práci z roku 1991“A Difference in Hypothalamic Structure Between Heterosexual and Homosexual Men”, v ktorej tvrdí, že jeho výsledky údajne vraj “sugerujú biologický podklad pre homosexualitu”. A ako som už vyššie uviedol, toto rozporné protirečenie v bezcennej práci S. Levaya je možné vysvetliť iba tým, že S. Levay je nielenže homosexuál, ale že sa ku svojej homosexualite dokonca aj verejne priznáva!

A teda u S. Levaya je jeho zbožné prianie “otcom myšlienky”! Homosexuálne takzvané “emancipačné hnutie” chce vždy vzbudiť dojem, že aj keď im chýbajú akékoľvek dôkazy, že biologické príčiny údajne vraj existujú. Tým je teda ich ideológia “ty si sa tak narodil” ideologicky podoprená. A liberalistickí politici a ich masmédiá majú tak aspoň zdanlivo určitú pseudovedeckú oporu vo svojom lživom a ideologicky motivovanom politickom tvrdení o údajnej “prirodzenosti” a “nevyliečiteľnosti homosexuality”, čo je potom zase ich ideologickým základom pre ich liberalistickú politiku “boja” za zrovnoprávnenie homosexuálnych úchylákov s nami normálnymi heterosexuálmi. Ostatne aj taký špinavý pseudovedecký plátok ako je časopis “Science” a mnohé ďalšie otvorene podporujú absolútne absurdnú a nevedeckú ideológiu, ktorá hlása, že údajne vraj “homosexualita je normálna”; a preto ani nie je pre mňa žiadne prekvapenie, že práve v tomto nevedeckom plátku “Science” bola publikovaná v roku 1991 aj práca či skôr vlastne iba článok dotyčného homosexuála S. Levaya.

Ostatne u pochybného časopisu “Science” je jeho homosexuálna sexuálna orientácia zrejmá aj z toho, akým spôsobom svojho času komentovali takzvaný “hamerovský nález”. Ich články sa u svojich čitateľov a čitateliek navonok usilovali vždy budiť zdanie objektívnosti a serióznosti, avšak v skutočnosti ich komentáre svedčili vždy o známej prohomosexuálnej takzvanej sugestívne – emancipačnej rétorike asi v podobnom duchu “…samozrejme je ku konečnému dôkazu ešte dlhá cesta, avšak súčasné výsledky napriek tomu sľubujú…”atď.

Slávny a veľký francúzsky genetik prof. J. Lejeune vo svojej písomnosti “Letter To the author”, ktorú napísal dňa 27.11.1993, adresoval nemenej slávnemu a veľkému holandskému terapeutovi Gerardovi J.M. van den Aerdwegovi Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy. Tato písomnosť veľkého a slávneho francúzskeho genetika prof. Lejeune bola tiež aj zverejnená. Veľký a slávny francúzsky genetik prof. J. Lejeune na margo úplne bezcennej práce či článku homosexuála S. Levaya z roku 1991 “A Difference in Hypothalamic Structure Between Heterosexual and Homosexual Men”, ktorý homosexuálovi S. Levayovi uverejnil práve tak rovnako úplne bezcenný a zbytočný pseudovedecký plátok “Science” veľmi výstižne slávny a veľký francúzsky genetik prof. J. Lejeune napísal – citujem doslova (približný preklad do slovenčiny): “Ak by v tejto štúdii nešlo o homosexualitu, nikdy by nemohla byť publikovaná pre veľmi spornú metodológiu a nedostatočnosť v štatistike.”

Škoda, že iba tak veľmi málo ľudí pozná históriu rôznych takzvaných “prielomových vedeckých objavov” týkajúcich sa homosexuality. Spomeňme si v tejto súvislosti napríklad na osud takzvaného “prielomového vedeckého objavu” ohľadom homosexuality, ktorého protagonistom bol intelektuál Steinach ešte v období dávno pred druhou svetovou vojnou. Tento Steinach sa domnieval, že dokázal špecifické zmeny na varlatách mužských homosexuálov. Mnohí podobní “vedci”, či skôr by som asi povedal samozvaní vedátori - ktorých najmä dnes v službách liberalistických ideológov velebiacich a propagujúcich homosexualitu je obrovské množstvo – sa aj vtedy tohoto Steinachovho údajne vraj “prielomového objavu” s nadšením chytili, a na tomto Steinachovom nezmysle postavili svoju domnienku o údajne vraj biologickej príčine na Steinachových pseudovedeckých vývodoch. A až o mnoho rokov neskôr sa presvedčivo dokázalo, že táto Steinachova teória je úplne nezmyselná, čo nakoniec pod ťarchou dôkazov museli uznať aj tí najskalnejší stúpenci takzvanej Steinachovej teórie; a napriek jej niekdajšej veľkej sláve, v súčasne už niet absolútne nikoho, kto by tuto túto absolútne nezmyselnú Steinachovu teóriu bral vážne.

Možno sa pýtate v duchu, že prečo teda vôbec poukazujem na tohoto Steinacha? Činím tak preto, aby som poukázal na praktiky súčasných liberalistických režimov, respektíve ich lživých a demagogických masmédií, ktoré úmyselne predčasným a sugestívnym publikovaním rôznych obdobných nezmyslov ako boli aj tie Steinachove úmyselne vždy manipulovali a manipulujú s verejnou mienkou, ba dokonca sa týmto spôsobom pokúšajú manipulovať aj s akademickou verejnosťou. Veď Steinachov nezmysel kraľoval ako dlho! A tak dnešní liberalistickí politici, novinári a ich pseudovedci, ako aj ostatní hajzli veľmi dobre z minulosti vedia, že každý nezmysel, ktorý v minulosti zdanlivo poukazoval na nejakú vrodenú príčinu homosexuality či neskôr potom genetickú príčinu homosexuality mal vždy určitú životnosť než sa skutočným vedcom podarilo zhromaždiť protidôkazy, ktoré ho ako nezmyselnú teóriu presvedčivo usvedčili zo lži a tak vyvrátili. A kým k tomuto vyvráteniu nedôjde – do tej doby môže táto nezmyselná a úplne lživá teória hlásajúca údajný genetický základ homosexuality kraľovať prakticky vo všetkých masmédiách celého sveta! Až sa skutočným vedcom natoľko podarí vyvrátiť v masmédiách do tej doby “kraľujúcu” nezmyselnú a lživú teóriu o údajnom genetickom pôvode homosexuality v tak veľkej miere, že jej už všetci ľudia prestanú veriť, všimnú si to aj masmédiá, že ich súčasná konkrétna teória usilujúca sa dokazovať údajný genetický pôvod homosexuality sa už stala úplne neudržateľnou, a tak ju “v tichosti pustia k vode” – samozrejme, že bez toho, aby sa čo i len slovom zmienili o tom, že teória, ktorú hlásali nebola pravdivá. Inak povedané, o tej teórii, ktorú doposiaľ masmédiá hlásali ako svoju “neomylnú pravdu” dokazujúcu údajný genetický pôvod homosexuality, avšak ktorá bola neskôr skutočnými vedcami presvedčivo vyvrátená v tak veľkej miere, že jej už prestali všetci ľudia veriť a preto sa pre masmediálnych ideologických propagátorov a velebiteľov homosexuality stala viac už neudržateľnou, príde raz deň, keď jedného dňa v ich masmédiu jednoducho o tejto teórii nepadne už ani jedno jediné slovo – ako keby táto teória nikdy vôbec ani neexistovala. Presnejšie povedané – odrazu presedlajú k nejakej inej teórii zdanlivo dokazujúcej genetický pôvod homosexuality, ktorá je síce úplne rovnako nezmyselná a lživá, avšak vzhľadom k jej neskoršej proveniencii bola zatiaľ ešte zdiskreditovaná v menšej miere, než je tá teória, ktorú práve v tichosti opustili, respektíve z ktorej presedlali. A “čírou náhodou” sa toto “presedlanie” dokonca stane v jeden a ten istý deň v liberalistických masmédiách celého sveta! Ak ste proti tejto práci, alebo náboženským webovým stránkam www.henryklahola.nazory.cz či mojej maličkosti z dôvodov náboženských, politických či akýchkoľvek iných už vopred nepriateľsky zaujatí, môžete si eventuálne myslieť, že trpím nejakou paranojou (kiež by táto informácia bola iba moja nejaká paranoja a nie pravda!) a že to nie je pravdivá informácia, avšak pravda to bohužiaľ je! Slobodní murári či slobodomurári alebo po česky svobodní zednáři majú totiž veľký zmyslel pre poriadok a synchonizáciu v zásadných veciach, a preto niet sa čomu čudovať, že v zásadných veciach táto väčšina svetových masmédií, ktorá fakticky – bez ohľadu na svoj formálny právny charakter – má v skutočnosti charakter slobodomurársky či svobodozednářský bude vo všetkých veciach týkajúcich sa hlásania feminizmu, propagácie homosexuality, či takzvaného “boja proti rasizmu” vždy postupovať na celom svete jednotne!

Táto masmediálna úmyselná manipulácia s verejnou mienkou je však najsmutnejšia práve s ohľadom na samotných ľudí s homosexuálnym postihnutím. Mám tým na mysli tých homosexuálov, ktorí si uvedomujú, že nie sú normálni, homosexuálov ktorí by chceli nájsť pravdu, a najmä tých homosexuálov, ktorí by sa zo svojho homosexuálneho postihnutia veľmi radi vyliečili, avšak demagogickými lžami všetkých možných i nemožných masmédií sú touto všadeprítomnou lživou propagandou ustavične presvedčovaní o tom, že ich homosexuálne postihnutie je údajne vraj nevyliečiteľné.

A vzhľadom k platnosti hesla, že “tisíc krát opakovaná lož sa stáva pravdou”, tak sa takýmto podvodným spôsobom zdanlivo stalo “pravdou” aj všetko to, na čom Slobodní murári či slobodomurári alebo po česky svobodní zednáři a ich slobodomurárske či svobodozednářské masmédia (čo sú takmer všetky existujúce masmédia!) mali eminentný záujem, aby sa touto “pravdou” stalo:

1./Tak sa “pravdou” stalo, že sme my snáď pomaly už takmer všetci údajne vraj “rasisti” - hoci v skutočnosti dnes už našťastie žiadny rasisti takmer nikde neexistujú!

2./Zrovna tak sa aj “pravdou” stalo, že ženy sú údajne vraj utlačované, vykorisťované a diskriminované oproti nám mužom - hoci v skutočnosti dnes presný opak tohoto tvrdenia je pravdou!

3./A zrovna tak sa aj “pravdou” stalo, že homosexualita je údajne vraj normálna, zdravá, moderná a spoločensky vysoko žiadúca plus údajne vraj aj je homosexualita nevyliečiteľná, a my ostatní, ktorí sme heterosexuálmi sa za svoju heterosexualitu údajne vraj môžeme iba hanbiť - hoci v skutočnosti homosexualita je psychiatrické ochorenie ako každé iné, plus zaplať Pán Boh je homosexualita liečiteľná, a každý postihnutý homosexuál, ak sa zo svojej odpornej a hnusnej homosexuality chce vyliečiť a svojím vyliečením stať sa úplne normálnym heterosexuálom, tak sa skutočne môže zo svojej homosexuality liečiť a byť z nej aj úplne vyliečený.

Bohužiaľ mnohí z tých homosexuálov a lesbičiek ktorí túžia po vlastnom vyliečení zo svojej odpornej a hnusnej homosexuality a stať sa tak úplne normálnymi heterosexuálmi sa nechá oklamať touto všadeprítomnou lživou a demagogickou propagandou, a v dôsledku toho, že uverí masmediálnym lžiam ohľadom údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality, tak prestane usilovať o hľadanie vhodného lekára či psychoterapeuta, ktorý by ich liečil, hoci v  hĺbke svojho srdca po svojom vyliečení z homosexuálneho postihnutia túžia aj naďalej.

Vám homosexuálom a lesbičkám, ktorí úprimne túžite po svojom vyliečení z Vášho homosexuálneho postihnutia je najmä určená aj táto práca, ktorej hlavným účelom je Vás povzbudiť, aby ste sa nevzdávali, aby ste neverili oficiálnej lživej propagande o údajne vraj nevyliečiteľnosti Vašej homosexuality, a ak sa skutočne úprimne chcete zo svojej homosexuality vyliečiť, aby ste sa touto všadeprítomnou lživou propagandou ohľadom údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality nenechali odradiť, ale o toto svoje vyliečenie z homosexuálneho postihnutia aj naďalej usilovne bojovali.

 

13.Kapitola: Homosexualita má u postihnutého iba psychologické príčiny, a to záťaž psychologických faktorov z detstva.

Ten, kto úplne nestranne premýšľa o pôvode a priebehu homosexuality bez akýchkoľvek politických predsudkov a ideologickej zaujatosti, ten len čo sa oboznámi s príslušnou skutočne relevantnou vedeckou odbornou literatúrou týkajúcou sa problematiky homosexuálnej psychopatickej poruchy musí uznať, že homosexualita nemá absolútne vôbec žiadne genetické príčiny či iné vrodené príčiny, o čom svedčia napríklad i jednovaječné dvojčatá, z ktorých aj napriek ich úplne rovnakému genetickému kódu ich DNA nemusia byť obidve jednovaječné dvojčatá nutne vždy buď heterosexuálne alebo homosexuálne, ale môže byť jedno z týchto jednovaječných dvojčiat heterosexuálne a to druhé napriek tomu, že má úplne rovnaký genetický kód DNA môže byť zase homosexuálne; plus druhým významným dôkazom je tá skutočnosť, že hoci genetický kód DNA je v podstate raz pre vždy daný, a v priebehu života sa už nemení, napriek tomu nie je nič neobvyklého na tom, keď z  heterosexuála sa v priebehu jeho života občas môže z ničoho nič neskôr stať zrazu homosexuál, alebo aj naopak, keď sa práve tak z homosexuála občas z ničoho nič aj bez akejkoľvek liečby môže zrazu stať heterosexuál.

Ten, kto úplne nestranne premýšľa o pôvode a priebehu homosexuality bez akýchkoľvek politických predsudkov a ideologickej zaujatosti, ten len čo sa oboznámi s príslušnou skutočne relevantnou vedeckou odbornou literatúrou týkajúcou sa problematiky homosexuálnej psychopatickej poruchy musí uznať, že homosexualita je zapríčinená výlučne iba psychologickými faktormi, a to konkrétne psychologickými faktormi vyplývajúcimi z detstva homosexuálneho pacienta.

S oficiálnym lživým ideologickým názorom, ktorý z politických dôvodov hlásajú takmer všetky masmédiá, že údajne vraj “človek sa ako homosexuál narodí” je ťažké tomu, kto uverí tejto masmediálnej lži o údajnej vrodenosti homosexuality, aby tento masmédiami oklamaný človek, ktorému masmédiá dokonale vyprali mozog bol nakoniec vôbec schopný uznať, že homosexualita je skutočne iba psychologická záležitosť, ktorá nemá absolútne žiadne organické a ani absolútne žiadne genetické príčiny.

Avšak je to skutočne tak! Homosexualita nie je fenomén genetický, ale iba psychologický; a to konkrétne psychologické korene homosexuality je treba hľadať v detstve či v mladosti postihnutého. A tak iba táto psychológia mladosti a psychológia detstva nám ponúka jediný možný kľúč k pochopeniu vzniku homosexuality u homosexuálneho pacienta.

Veď uznajte! Ako sa vlastne vôbec môže napríklad narodiť normálny muž s výlučne ženským správaním sa až do podrobností jeho výzoru, motoriky a hlasu? A čo sa týka homosexuálnych psychopatov samotných, či snáď nepociťujú svoje impulzy ako inštinkt, ako údajné vyjadrenie ich “pravého seba”? Prečo pripadá tým extrémne odporne zvrhlým homosexuálom normálna prirodzená predstava, že by podobne ako moja maličkosť a spoločne so mnou 98 % ostatných spoluobčanov mohli mať aj oni normálne heterosexuálne pocity ako údajne vraj “neprirodzená”? Keď nad tým uvažujem, prečo to tak je, tak sa iba tak veľmi rozčúlim a tlak mi tak vysoko stúpne, že sa takmer prestávam ovládať, a v hneve si hovorím, že tým homosexuálom nechýba nič iného než dostať poriadny výprask, alebo aspoň dostať poriadne päsťou po papuli (po česky: dostať päsťou po papuli = dostat pěstí přes držku). Ale keď sa mi podarí ovládnuť cholerické elementy mojej povahy a môj hnev, tak si zase uvedomím, že to by bolo zbytočné, pretože k ničomu by to bez tak neviedlo.

Ale pri čítaní odbornej vedeckej literatúry som narazil na ešte ďalšie zaujímavosti, ktoré mňa nesmierne prekvapili, a hoci je to neuveriteľné, prinútili mňa aj dokonca v určitých oblastiach trochu skorigovať určité moje názory, ktoré sa ukázali byť ako nesprávne. Ak som totiž niekedy v minulosti prišiel niekam do spoločnosti a prišlo na podávanie rúk, tak pri podávaní si ruky s mužmi som úplne automaticky vždy očakával od muža s ktorým som si podával ruku nielen zo svojej, ale i z jeho strany pevný a tvrdý mužný stisk ruky. Keď som sa toho nedočkal, ba dokonca keď môj vlastný pevný a mužný stisk jeho ruky mňa priviedol k nepríjemnému pocitu, že v ruke držím akoby nejakú mäkkú (po huspeninu (po česky: měkkou huspeninu), tak som dotyčného muža začal podozrievať, že je homosexuál, a obdobne som v podstate každého muža na ktorom som spozoroval sebemenšie náznaky zženštilosti či zženštilého správania sa som tiež okamžite začal podozrievať z homosexuality. Viedlo to často ku konfliktom, pretože takéhoto človeka som začal prísne vypočúvať, obvinil som ho verejne, že je homosexuál a trval som na tom, že hneď zajtra musí ísť za svojim praktickým lekárom, a trvať na tom, aby ho usmernil k príslušnému psychiatrovi, ktorý ho z jeho homosexuality bude liečiť. Ak mi akokoľvek odporoval, tak som mu od zlosti a nenávisti začal nadávať do “odporných buzerantov” či “odporných buzerantských hajzlov” a podobne, občas to dokonca skončilo až bitkou, kde ja v tej dobe som bol v hĺbke svojej duše úprimne presvedčení, že som činil správne a spravodlivo, respektíve, že som zmlátil skutočného homosexuála. V posledných piatich či šiestich rokoch som už dokonca nezmlátil vôbec nikoho, pretože to už mňa nikde nikto nikam do spoločnosti nepozval. Dokonca ani svojmu vlastnému bratovi na svadbe som nebol, pretože ani tam mňa nikto nepozval. Že mňa už 5 či 6 rokov nikam nezvú mňa isteže mrzelo, vedel som, že sa mi tí oportunistickí “obhajcovia” homosexuálov mstia, pretože som ja voči homosexuálom spravodlivý, chcem im dobre, chcem, aby sa zo svojej homosexuality vyliečili. Aspoň teda až donedávna som si to myslel, že moja činnosť bola správna a spravodlivá…

Naraz ale som si mohol prečítať vedeckú prácu o homosexualite od mimoriadne skvelého holandského terapeuta Gerarda J.M. van den Aerdwega Ph.D. z roku 1996 “Selbsttherapie von Homosexualität. Leitfaden für Betroffene und Berater”, kde s nesmiernym údivom a prekvapením som si mohol prečítať tieto vety (približný preklad do slovenčiny).

“…Zdanie však klame. Za prvé zženštilí muži nemusia byť homosexuálmi. Zženštilosť musíme chápať najskôr ako naučené správanie sa. Obyčajne si neuvedomujeme, do akej miery je možné naučiť sa zvyky, správanie záujmy, postoje. Väčšinou sa to deje inštinktmi napodobovania. Z melódie reči, z výslovnosti, často tiež zo zjavu a zo správania sa poznáme, z ktorej oblasti niekto pochádza. Z takýchto rysov sa často poznajú aj členovia rodiny, z ich spôsobov, z ich špecifického humoru, z mnohých aspektov správania sa, ktoré očividne nie sú dedičné. Čo sa týka zženštilosti alebo “femininity” – mladíci v románskych krajinách bývajú v určitých spôsoboch svojho správania sa svojím spôsobom zženštilejší než mladíci zo severnejších krajín. Niekedy to môže rozčuľovať, keď sa mladí Španieli alebo Taliani na okraji bazénu nekonečne dlho češú, stále sa na seba pozerajú v zrkadle a nosia “ženské šperky”. Ale niečo podobného som videl dokonca aj u nás. Tak mňa táto zženštilosť u mladých mužov rozčuľovala, že mal som sto chuti ísť k nim, a vraziť im poriadne päsťou po papuli (česky: vraziť im poriadne päsťou po papuli = vrazit jim pořádně pěstí přes držku).

Alebo ešte iný príklad: Synovia remeselníkov sú často pomerne mužnejší, nie tak jemní ako synovia intelektuálov a muzikantov. Kto by sa napríklad domnieval, že by sa z mladíka, ktorý je vychovaný svojou matkou a tetou - bez prítomnosti otca - a s ktorým navyše jeho osamelá matka zachádza ako s kamarátkou mohol stať zdatný mužský typ?”

Po prečítaní týchto viet cítil som sa veľmi zle. Až teraz som si totiž uvedomil, že som sa mohol neraz aj zmýliť, že som mohol vlastne zmlátiť v mnohých prípadov aj úplne nevinných mužov, ktorí s homosexualitou v skutočnosti nemuseli vlastne mať vôbec nič spoločného, a ja som ich zmlátil preto, že mi odporovali keď som ich žiadal, aby sa zo svojej homosexuality hneď zajtra išli liečiť, pretože som bol v tej dobe úprimne presvedčený, že každý muž, ktorý vykazuje sebemenšie znaky zženštilého správania sa je homosexuál, a tak ako svojho času môj Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ si urobil bič a vyhnal všetkých peňazomencov, kupcom a šmelinárov z Božieho jeruzalemského chrámu, tak som bol hlboko presvedčený, že môj Pán Ježiš Kristus ak by v danej situácii bol na mojom mieste, tak by postupoval zo svojej hlbokej kresťanskej lásky k blížnemu úplne rovnako, ako som ako hlboko veriaci kresťan motivovaný úprimnou láskou k Bohu i blížnemu postupoval aj ja – dotyčného homosexuála by určite chcel či už po dobrom presvedčiť aby sa liečil, a ak by to ten homosexuál odmietol, tak by ho môj Pán Ježiš Kristus určite tiež poriadne zmlátil tak, ako to urobil dotyčným peňazomencom, kupcom a šmelinárom v jeruzalemskom chráme. Podobne tak predsa Ježiš Kristus predsa veľmi nekompromisne vyháňal z posadnutých zlých duchov, že náš Pán Ježiš Kristus zlým duchov v  posadnutom vždy veľmi prísne pohrozil a vyzval ich aby okamžite z posadnutého človeka vyšli von, a bol veľmi prísny a neoblomný aj keď ho zlý duchovia prosili, aby ich z posadnutého nevyháňal preč, tak napriek tomu náš Pán Ježiš Kristus sa nenechal nikdy uprosiť, ale nekompromisne vždy trval na tom, aby zlý duchovia poslúchli jeho rozkaz, a opustili telo posadnutého. Prečo by teda v tomto prípade sa náš Pán Ježiš Kristus mal zachovať ináč, a zatiaľ čo zlým duchom nikdy neustúpil, aj keď ho veľmi prosili, prečo by mal ustúpiť človeku posadnutému homosexualitou? Teraz však ale čo som si prečítal tieto vety som odrazu zistil, že som sa mohol aj mýliť, a hoci v tej dobe som bol vždy hlboko presvedčený, že plním Božiu vôľu, a že na základe Božieho príkazu a súčasne i vlastnou motiváciou, ktorou bola úprimná láska k Bohu ako aj úprimná láska k blížnemu, a v dôsledku tejto lásky k Bohu i blížnemu som nútil, ba dokonca aj bitkou som nútil človeka, ktorého som podozrieval z homosexuality, aby sa z tejto svojej homosexuality liečil, aby mohol byť vyliečený z homosexuality a uzdravený zaradiť sa medzi nás heterosexuálov; a tu odrazu jeden holandský odborník o 5 či 6 rokov neskôr po týchto udalostiach mi z ničoho nič fakticky povie, že som sa možno aj mýlil a že som možno zbil aj nevinných ľudí, ktorý si tú bitku vôbec nezaslúžili, pretože boli nevinný. A keď som si toto všetko uvedomil, okamžite som odložil dotyčné knihy a pre ten deň opustil knižnicu a namieril si to k najbližšiemu katolíckemu kostolu a tam poprosil prvého duchovného otca, aby mňa vyspovedal.

 

14.Kapitola: Popis výchovy chlapca, vďaka ktorej z tohoto chlapca s veľkou pravdepodobnosťou vyrastie homosexuál.

Vrátiac sa ale znovu k hlavnej téme tejto práce tak musím na margo skutočných homosexuálov povedať, že ako som sa mohol dočítať v odbornej vedeckej literatúre, tak z analýz vzťahu homosexuálov v ich detstve ale inak skutočne vyplýva, že zženštilí homosexuáli žili v prílišnej závislosti na matke, zatiaľ čo otec bol v rodine buď skutočne neprítomný alebo bol neprítomný psychologicky.

Ako som sa mohol v odbornej literatúre dočítať, obraz osamotenej, najmä slobodnej alebo rozvedenej prípadne predčasne ovdovenej matky, ktorá nevychovávala svojho syna v muža môže mať množstvo rozličných variant: príliš starostlivá alebo ochraňujúca osamelá matka, ktorá sa nadmerne starala o zdravie a blaho svojho syna, ktorá ho vychovávala doslova a do písmena ako nejaká “matka – pestúnka”, a s chlapcom táto osamelá matka vždy zachádzala, a to dokonca aj s dospievajúcim chlapcom vždy zachádzala ako s nejakým úplne bezmocným a lásky potrebným dieťaťom; alebo sa správala ako ovládajúca matka, ktorá chlapcovi ustavične rozkazovala či ho stavala do úlohy svojho osobného sluhu alebo uprednostňovaného priateľa. Vo všetkých týchto prípadov je nemalé nebezpečenstvo, že by touto svojou výchovou svojho syna mohla táto slobodná, rozvedená či predčasne ovdovená matka eventuálne nechtiac vychovať homosexuála.

 

15.Kapitola: Popis výchovy chlapca, vďaka ktorej z tohoto chlapca s takmer stopercentnou istotou vyrastie homosexuál.

Ešte výrazne väčším “kandidátom” (po česky: väčším kandidátom = větším kandidátem), a môžem otvorene povedať, že doslova priamo stopercentným “kandidátom” aby z neho bol samotnou jeho slobodnou, rozvedenou či predčasne ovdovenou matkou vychovaný homosexuál je prípad sentimentálnej alebo samodramatizujúcej slobodnej matky, ktorá vo svojom synovi videla podvedome alebo nevedomky dievča, ktorá by mala dcéru radšej než syna, avšak k jej sklamaniu sa jej narodil chlapec a nie dievča. Tieto veľmi intenzívne pocity u slobodnej, rozvedenej či predčasne ovdovenej matky, že by sa jej malo narodiť dievča – dcéra a k jej veľkému sklamaniu sa jej narodí chlapec – syn môžu byť psychicky obzvlášť intenzívne napríklad bezprostredne po smrti vlastnej dcéry a súčasne krátko pred narodením jej ďalšieho dieťaťa, u ktorého si práve preto, že jej nedávno zomrela dcéra priala, aby dieťa, ktoré sa jej narodí bolo tiež dievča, avšak k jej sklamaniu sa jej narodí chlapec – syn. Napriek tomu ale, že sa jej narodil syn sa k nemu podvedome či nevedomky správa ako k dcére, a táto osamelá matka vychováva svojho syna nie ako chlapca, ale ako dievča. Takáto slobodná, rozvedená či predčasne ovdovená matka prakticky zo stopercentnou istotou vychová s takýmto svojim prístupom k svojmu vlastnému synovi a s takouto svojou výchovou svojho vlastného syna z tohoto svojho syna homosexuála.

Iným prípadom kedy matka zo svojho syna tiež zo stopercentnou istotou vychová homosexuála je zase extrémne mladá, a to mladistvá či dokonca niekedy aj ešte mladšia slobodná matka, ktorá vo svojej psychickej rovine je vlastne ešte sama z mentálneho hľadiska skôr hravým dievčatkom než dospelou ženou. A táto extrémne mladá “matka – dievčatko” vo svojom malom dieťaťu mužského pohlavia podvedome či nevedomky videla skôr ako keby to bola nejaká bábika (po česky: bábika = panenka) na hranie než skutočný živý chlapec. Preto aj takáto slobodná matka prakticky zo stopercentnou istotou vychová s takýmto svojim prístupom k svojmu vlastnému synovi a s takouto svojou výchovou svojho vlastného syna z tohoto svojho syna homosexuála.

Tieto a iné im podobné faktory z detstva a mladosti, ktoré fakticky vyvolávajú homosexualitu u osôb postihnutým homosexuálnou psychopatickou poruchou sa preto aj pravidelne nachádzajú u rôznych femininných a iných homosexuálov, a je preto nezmyselné hľadať akési genetické faktory, keďže homosexuálom sa ešte nikdy nikto nenarodil, ale každý kto týmto homosexuálom bol či je, sa týmto homosexuálom stal až v dôsledku svojej nesprávnej výchovy vo svojom detstve či mladosti.

Ako som sa mohol v jednej zahraničnej odbornej vedeckej práci napríklad dočítať, jeden holandský homosexuálny pacient bol popisovaný ako nápadne zženštilý homosexuál, o ktorom autor a súčasne aj terapeut dotyčného holandského homosexuálneho pacienta ešte ďalej uvádza, že bol údajne vraj miláčikom svojej mamičky, zatiaľ čo jeho brat bol zase “dieťaťom otca”. Tento holandský homosexuálny pacient mu údajne vraj rozprával o tom, že bol vždy považovaný za “sluhu” alebo “páža” svojej matky. Česal ju, doprevádzal ju keď si išla kúpiť nové šaty a podobne. Keďže svet mužov bol pre tohoto holandského homosexuálneho pacienta kvôli nezáujmu zo strany otca takmer uzavretý, stal sa jeho svetom svet žien – svet matky a tiet (po česky: tiet = tet). To bol vlastne u tohoto holandského homosexuálneho pacienta dôvod toho, prečo jeho imitačný inštinkt zostal zameraný na postaršie dámy, sám si napríklad tento holandský homosexuál povšimol, že sa im okrem iného mohol vyrovnať vo vyšívaní a vyslúžiť si za to od nich aj ich obdiv a uznanie.

 

16.Kapitola: Aby z detí nevyrástli homosexuáli potrebujú chlapci mužské vzory a dievčatá zas ženské vzory správania sa.

Zo svojej prirodzenosti za normálnych okolností hľadá u chlapcov ich inštinkt napodobovania spontánne iba mužské vzory: otca, strýcov, dedov, učiteľov, katolíckych kňazov, katolíckych duchovných či laických katechétov a rehoľných bratov, ale i svojich vlastných starších súrodencov – starších bratov, bratrancov či iných mužských príbuzných alebo aj mužských blízkych priateľov jeho rodičov či širšieho okruhu jeho rodiny z radov ich rôznych susedov a známych; ; pretože potreba napodobovať u chlapcov je zameraná na mužské vzory.

A úplne rovnako tak aj zo svojej prirodzenosti za normálnych okolností hľadá u dievčat ich inštinkt napodobovania zase spontánne iba ženské vzory: matku, tety, babky, učiteľky, laické katechétky a rehoľné sestričky, ale i svojich vlastných starších súrodencov – staršie sestry, sesternice či iných ženských príbuzných alebo aj ženských blízkych priateliek jej rodičov či širšieho okruhu jej rodiny z radov ich rôznych susediek a známych; pretože potreba napodobovať u dievčat je zasa zameraná na ženské vzory.

Toto všetko čo som opísal v dvoch predchádzajúcich odstavcov o napodobňovaní správania sa osôb toho istého pohlavia ako je pohlavie dieťaťa sú u detí úplne prirodzené a geneticky vždy vrodené dispozície, s vlastným pohlavím spojené túžby dieťaťa.

Prečo niektoré deti napodobňujú skôr osoby druhého pohlavia nie je dané snáď nejakou eventuálnou genetickou poruchou ich mozgu či eventuálnou chybou v genetickom kóde DNA – homosexualita totiž nemá absolútne žiadne genetické príčiny, ako to ostatne najlepšie dokazujú jednovaječné dvojčatá, u ktorých aj napriek úplne rovnakému genetickému kódu DNA u obidvoch z nich môže byť jedno heterosexuálne a druhé homosexuálne - ale toto napodobovania správania sa osôb opačného pohlavia než je pohlavie dieťaťa môže byť daná výlučne iba objektívnymi psychologickými faktormi, ktoré majú svoje korene v detstve či dospievaní dieťaťa.

S ohľadom na to, čo som uviedol o odstavec vyššie preto tá skutočnosť, prečo niektoré deti napodobňujú skôr osoby druhého pohlavia môže mať teda iba tieto dve príčiny:

1./Prvá príčina je tá, že úloha napodobňovania druhého pohlavia je dieťaťu nejako fakticky vnútená. Je to tým, že napríklad chlapci sú svojou výchovou od napodobňovania svojich otcom, strýkov či iných mužov zo strany svojej matky priamo či nepriamo odradzovaný, alebo dokonca žiadni muži, ktorých by chlapec mohol eventuálne napodobovať sa v najbližšom okolí jeho osamelo žijúcej slobodnej, rozvedenej či predčasne ovdovenej matky ani nenachádzajú. V prípade rozvedených žien je vládnuci režim dokonca priamo zodpovedný za to, že tieto rozvedené ženy akoby na bežiacom páse vychovávajú zo svojich synov homosexuálov. Prvou príčinou prečo činím tento režim priamo zodpovedným za to, že mnohé rozvedené matky vychovávajú zo svojich synov homosexuálov je tá skutočnosť, že v súčasnej dobe všetky liberalistické režimy legislatívne zakotvili možnosť rozvodu manželstva. Takzvaný rozvod manželstva je v rozpore s vôľou Božou ako aj v rozpore s požiadavkami zdravého rozumu. Manželstvo je posvätná inštitúcia Božia, ktorú nám ľuďom daroval Boh aby manželstvo medzi jedným mužom a jednou ženou bolo celoživotným spoločenstvom jedného muža s jednou ženou, ktoré môže zrušiť iba smrť jedného či oboch manželov a nič iného! A teda už samotná legislatívna možnosť rozvodu manželstva fakticky degraduje manželstvo z posvätnej inštitúcie v nejaký púhy obchodný kontrakt, asi ako keby išlo iba o nejakú dočasnú pôžičku či nejakú dočasnú nájomnú zmluvu. Je preto jasné, že osobe, ktorá má tú nehoráznu bezočivosť, že rozvodom chce rozbiť svoje manželstvo vlastne nechýba nič iného než dostať poriadny výprask!! Aby z dieťaťa nemohol byť vychovaný homosexuál – potrebuje obidvoch rodičov: matku i otca. Druhou príčinou prečo činím tento režim priamo zodpovedným za to, že mnohé rozvedené matky vychovávajú zo svojich synov homosexuálov je tá skutočnosť, že v súčasnej dobe všetky liberalistické režimy majú fakticky charakter feministických režimov, ktoré sa prejavujú najmä tým, že sfeminizované súdy zverujú po rozvodoch manželstva deti do výchovy vždy matkám – otcom nikdy. A to bohužiaľ úplne rovnako tak aj chlapcov zverujú matkám. Pre mňa osobne je akýkoľvek rozvod manželstva zásadne vždy neprijateľný, a rozvedenej žene či rozvedenému mužovi (poznámka: v tomto prípade mám na mysli muža či ženu, ktorý sa rozviedol či rozviedla a nie teda človeka, ktorý výlučne iba z vôle svojej bývalej manželky či manžela “bol rozvedený” alebo “bola rozvedená”) mám sto chutí vraziť päsťami poriadne po papuli (česky: vraziť päsťami poriadne po papuli = vrazit pěstmi pořádně přes držku); ale keď už sa vôbec niečo tak odporne zvrhlého ako rozvod manželstva pripustí, tak súdy v záujme toho, aby z detí neboli vychovávaní homosexuáli by mali chlapcov zverovať do výchovy zásadne iba otcom a iba dievčatá matkám.

2./Druhá príčina je tá, že geneticky podmienený a prirodzený priebeh inštinktu napodobovať správanie sa osôb rovnakého pohlavia je nesprávnou výchovou fakticky brzdený. Príčinou je tá skutočnosť, že prirodzený priebeh inštinktu napodobovať správanie sa osôb rovnakého pohlavia nie je dostatočne podporovaný výchovou, pretože dieťa je úplne nesprávnou výchovou práve naopak emocionálne nejako podnecované a súčasne aj odmeňované za to, aby fakticky svojím vystupovaním, správaním sa a celkovým životným štýlom fakticky vystupovalo v “úlohe druhého pohlavia”. Vrátiac sa ešte raz k prípadu dotyčného holandského homosexuálneho pacienta, je to práve tento konkrétny prípad, kedy sa tento holandský homosexuál ako mladík subjektívne cítil šťastný a bezpečný, pretože si získal pozornosť a obdiv svojej matky a tiet (po česky: tiet = tet), zatiaľ čo vo svete nás mužov, respektíve teda v prípade tohoto nešťastného holandského homosexuála vo svete svojho vlastného otca a brata sa cítil byť neúspešný. A preto aj osud tohoto nešťastného Holanďana mal také úplne tragické vyústenie, že sa z neho stal nakoniec homosexuál. U tohoto holandského homosexuálneho pacienta sa totiž rozvinuli rysy a postoje mamičkinho miláčika, bol voči matke otrocký, snažil sa každej žene zapáčiť, a to najmä starším dámam, bol žensky iracionálny a sentimentálny ako jeho matka, extrémne hovorný a klebetný ako “stará babka”, čo bolo v podstate tiež napodobovanie vlastností vlastnej matky, bol tiež ľahko citovo zraniteľný, čo sú tiež vlastnosti, ktoré odpozoroval a prevzal od svojej vlastnej matky.

Na záver tejto kapitoly je dôležité poznamenať, že zženštilosť homosexuálov hoci je v dôsledku ich úplne nesprávnej výchovy v ich detstve a mladosti zakorenená často i veľmi hlboko, je to iba zdanlivá ženskosť. Zároveň v tom tkvie aj útek pred mužským správaním sa zo strachu pred stroskotaním v našom mužskom svete, čo u homosexuálov vedie k podvedomému psychickému úteku z nášho prirodzeného mužského sveta do sveta žien spojenom s infantilnou túžbou homosexuálov po pozornosti a záľubách byť obdivovaný ako “žena” vo svete žien a zo strany žien. V každom prípade však ale vzhľadom k tomu, že homosexuálne postihnutie je výlučne iba psychickým postihnutím daným výlučne iba nesprávnou výchovou v detstve a mladosti postihnutého, je tiež aj liečiteľné, a z homosexuálneho pacienta sa vyliečením z homosexuality môže stať úplne normálny heterosexuál.

 

17.Kapitola: Homosexuálny pacient je svojim homosexuálnym postihnutím nielen traumatizovaný...

Samozrejme, že traumatizujúci element hrá v chybnom vývoji dieťaťa smerom k homosexualite významnú úlohu. Tento holandský homosexuálny pacient, o ktorom som písal už v predošlej kapitole, respektíve tento niekdajší “sluha” či “páža” svojej matky si v ambulancii pri rozhovoroch so svojím terapeutom jasne spomínal na to, ako aj on túžil po rovnakej pozornosti, akú si získaval jeho brat. Ale napriek tomu zvyky a záujmy tohoto holandského homosexuálneho pacienta sa nedajú vysvetliť ináč, než útek zo sveta nás mužov. Táto tragédia, ktorou je homosexualita je u každého homosexuálneho pacienta vždy spoločnou súhrou týchto dvoch faktorov: umelého vypestovania si homosexuálneho návyku a súčasne i osobné traumatizovanie z vlastného homosexuálneho postihnutia.

Čo je teda priamou podstatou homosexuality? Psychologické komplexy menejcennosti! Mladistvý človek cíti, že nedorástol do sveta rovnakého pohlavia. Je dôležité zdôrazniť u homosexuálneho pacienta tento zvykový faktor, pretože účinná liečba u homosexuálneho pacienta nemá premôcť iba traumatické neurotické následky jeho homosexuálneho postihnutia, ale práve tak v záujme jeho vyliečenia z homosexuality musí u pacienta zmeniť nesprávnou výchovou naučené napríklad zženštilé zvyky u homosexuálne postihnutého muža.

Je veľmi dôležité tiež poznamenať, že výlučné zameranie sa lekára či psychoterapeuta pri liečbe homosexuálneho pacienta iba na traumatické neurotické následky homosexuálneho postihnutia u svojho homosexuálneho pacienta – nech už sú akokoľvek silné a intenzívne - je veľmi nesprávne. Dotyčný homosexuálny pacient ale i celá normálna ľudská spoločnosť (poznámka: homosexuálne vlády a homosexuálne parlamenty plus homosexuálne televízne a rozhlasové stanice i s homosexuálnou dennou tlačou a ich homosexuálnymi televíznymi a rozhlasovými reportérmi plus homosexuálnymi novinármi, ktoré nám bohužiaľ vládnu nepovažujem vzhľadom k ich homosexuálnej sexuálnej orientácii za “normálnu” súčasť našej spoločnosti) má právo na to, aby homosexuálny pacient v záujme svojho vlastného vyliečenia z homosexuality bol liečený komplexne, celkove a nie teda, aby boli tlmené iba nejaké vedľajšie následky jeho homosexuálneho postihnutia namiesto toho, aby sa priamou a účinnou liečbou liečila samotná príčina týchto následkov, tj. namiesto toho, aby sa priamo liečilo samotné homosexuálne postihnutie ako také.

Okrem toho výlučné zameranie sa lekára či psychoterapeuta iba na traumatické následky má u ich homosexuálneho pacienta navyše ešte aj tie negatívne dôsledky, že takýto ich homosexuálny pacient má potom dokonca aj enormne silnú tendenciu cítiť sa ako nejaká obeť, ba dokonca v sebe zahrnuje aj nebezpečenstvo, že tento homosexuálny pacient bude za svoju homosexualitu “obviňovať” rodičov rovnakého pohlavia.

Čo sa týka “ženskosti” mužských homosexuálov a “mužskosti” lesbických žien tak treba otvorene povedať, že ako deti boli úplne nesprávnou výchovou vo svojom detstve a mladosti vychovávaní do inej sexuálnej role než aká im vzhľadom k ich pohlaviu náleží. To že v tejto nesprávnej pohlavnej roli zostali bolo zas zapríčinené nedostatkom pozitívneho povzbudenia zo strany rodiča rovnakého pohlavia alebo dokonca aj jeho úplnou absenciou.

Matky homosexuálnych mužov sa na svojho syna pozerali a zachádzali s ním nie ako s chlapcom, ale ako s dievčaťom.

Obdobne tak aj otcovia lesbických žien sa pozerali na svoju dcéru a zachádzali s ňou – aj keď síce v relatívne menšej miere ako je to u niektorých matiek vo vzťahu k homosexuálnym synom – ako by bola chlapcom a nie dievčaťom.

Často to nie je “vinou” otca – ak vôbec môžeme toto slovo “vina” použiť – že chlapec nepociťoval záujem z jeho strany. V prevažnej miere ten, kto chcel rozbiť svoje manželstvo a preto podal návrh na rozvod svojho manželstva bola žena a nie muž. Taktiež feministický režim a jeho ešte sfeminizovanejšie súdy muža ako otca detí odohnal preč od svojich vlastných detí. A matky svojvoľne bránili styku otca s vlastnými deťmi, polícia feministického režimu to odmietala akokoľvek riešiť, a u občianskoprávnych súdov túto protiprávnu činnosť matiek neoprávnene brániacich styku otca s ich deťmi malo vždy bezmedznú tichú podporu zo strany sudkýň – feministiek, ktoré úmyselne nepojednávali, a aj keď muž – otec podal na súd nejaký občianskoprávny návrh, tak mu odpoveďou bol vždy mnohoročný, ale i desať či viac trvajúci “múr mlčania a nečinnosti”, a tento “múr mlčania a nečinnosti” trval až do tej doby, kým jeho dieťa nedosiahlo osemnásť rokov, kedy už ako bezpredmetný bol súdom potom úplne zmetený zo stola. A tento mnohoročný, desať či viac trvajúci “múr mlčania a nečinnosti” nijako nenarušilo ani masívne bombardovanie rozličnými sťažnosťami na nečinnosť súdu či na prieťahy v súdnom jednaní, ktorými dotyčný muž - otec a jeho advokáti bombardovali dotyčnú predsedkyňu súdneho senátu, či predsedu alebo predsedkyňu dotyčného súdu, neskôr aj ministerstvo spravodlivosti ako kontrolný orgán v oblasti justície a nakoniec písali podanie až do Štrasburgu k Európskemu súdu pre ľudské práva. A matka tak bez prítomnosti manžela a otca detí úplne nerušene mohla (hoc i si toho asi sama nebola vedomá - nečinila tak pravdepodobne úmyselne) vychovávať zo svojho syna homosexuála.

Vážne manželské problémy a rôzne vážne nedorozumenia medzi manželmi sú prvým krokom, ktorý môže viesť k rozpadnutiu manželstva a rozvodu manželstva. Ak už vôbec súd manželstvo rozvedie, tak by mal zásadne chlapcov zverovať do výchovy otcovi a dievčatá zas do výchovy matke. Iný postup by mal súd voliť výlučne iba v opodstatnených dôvodov, keď jeden z rodičov absolútne nie je vhodný k plneniu rodičovskej funkcie – čím rozumiem, keď jeden z rodičov je narkoman, notorický alkoholik, osobou zbavenou svojprávnosti, či osobou nachádzajúcou sa vo väzení; čo sú všetko prípady, keď takáto matka či takýto otec by mal byť v zmysle zákona o rodine zbavený rodičovskej zodpovednosti po dobu trvania týchto skutočností. Pokiaľ však ale ide o rodičov, z ktorých obidvaja sú spôsobilý k výchove detí – respektíve ani jeden z týchto rodičov nebol súdne zbavený rodičovskej zodpovednosti – a súčasne aj obidvaja z týchto detí majú o túto výchovu záujem, potom nevidím absolútne žiadny spravodlivý dôvod pre to, prečo by malo dochádzať k sústavnej diskriminácii otcov detí, a deti byť zverované zásadne a prakticky takmer výlučne iba matkám. Preto teda v prípade rodičov, ktorí sú obidvaja spôsobilý vychovávať svoje deti a súčasne obidvaja majú aj záujem o to, aby deti po rozvode boli zverené práve im; aby súdy keď už s vôle liberalistického režimu robia to odporné hajzlovské svinstvo, že vôbec rozvádzajú manželstvo a tým teda aj deti okrádajú o paralelné výchovné pôsobenie zo strany ich obidvoch rodičov, aby v týchto prípadoch faktického okradnutia detí o výchovu zo strany obidvoch ich rodičov aspoň postupovali v tom zmysle, že chlapcov budú zverovať do výchovy ich otca a dievčatá zas do výchovy ich matky. Ak totiž dôjde ku zvereniu chlapcov do výlučnej výchovy matky alebo zas dievčat do výlučnej výchovy otca – zvyšuje sa tým výrazne nebezpečenstvo, že z týchto chlapcov matka hoc aj neúmyselne vychová homosexuálov, a podobne tak, že otec hoc aj tiež neúmyselne vychová z týchto dievčat lesbičky. Isteže nepopieram, že v mnohých prípadoch aj osamotená matka vychová zo svojich synov normálnych heterosexuálnych mužov a práve tak aj v mnohých prípadoch osamotený otec zas vychová zo svojich dcér normálne heterosexuálne ženy, avšak riziko, že z týchto detí pri výchove chlapcov zo strany osamotenej matky bez otca budú vychovaní homosexuáli je obrovské, a zrovna tak je obrovské aj riziko, že výchovou dievčat zo strany osamoteného otca bez matky budú vychované lesbičky.

 

18.Kapitola: Popis charakteristických vlastností chlapca z ktorého s takmer stopercentnou istotou vyrastá homosexuál.

Aby som to, čo som napísal v predošlých odstavcoch čo najjasnejšie zhrnul, musím povedať, že mužský homosexuáli boli pri faktickej absencii otca vychovávaní iba osamelou matkou, ktorá navyše bola buď príliš ochraňujúca, príliš starostlivá, alebo aj veľmi panovačná. Panovačnosť matky však ale vadí ešte relatívne najmenej, ak totiž matka hoc i panovačná, alebo dokonca až despotická matka vidí a chce vidieť vo svojom synovi skutočného muža, a chce svojho syna ako muža aj vychovať – tak zo svojho syna aj muža vychová!

Ale čo je úplne najčastejší prípad, kedy osamelá matka vychová zo svojho syna homosexuála je taká osamelá matku, ktorá svojho syna iba neustále rozmaznávala. Syn je mamičkin “miláčik” a “poslušný chlapec” často dokonca aj s mentálne zaostalým psychologickým vývojom, v dôsledku čoho mal v škole veľmi zlý prospech, a to až tak zlý prospech mal v škole, že dokonca kvôli zlému prospechu často neukončil ani len svoju základnú školskú dochádzku. A kým ešte “musel” chodiť do školy – chodil do školy iba veľmi nerád, matka ho musela veľmi nútiť k tomu, aby vôbec do školy chodil, a aj napriek tomu, že ho matka nútila, aby chodil do školy sa dopúšťal veľmi častého záškoláctva. Nikdy sa doma neučil, nikdy si nenapísal žiadnu domácu úlohu, a keď už musel byť v škole prítomný, tak tváril sa tam ako “nahý v trní”, a netúžil po ničom inom než po tom, aby jeho vyučovanie sa čo najskôr skončilo, a mohol tak okamžite “vypadnúť” zo školy rýchle preč. Okrem toho často aj mentálne v dospelosti vzhľadom k svojim detským záujmom (napríklad pozerá v televízii rozprávky, hrá si doma s autíčkami či dokonca s bábikami - panenkami , či hrá si na počítači rôzne detské hry, rád kreslí, nemá absolútne vôbec žiadne intelektuálne záujmy, nerád číta knihy, časopisy, noviny, proste nikdy nečíta vôbec nič, a to aj vtedy ak vie čítať atď. ) vyzerá skôr ako dieťa než ako dospelý muž. Rád sa dlho češe, rád používa nejaké krémy, voňavky, často dokonca dámske krémy a voňavky, zásadne nikdy nenosí bradu a ani fúzy, ale dospelý homosexuál každý deň sa chce holiť, aby na tvári nemal ani sebemenší chĺpok z nejakej brady či fúzov, aby mal svoju tvár holú a hladkú ako “detský zadoček”. Okrem toho homosexuál ešte veľmi rád nosí náušnice či iné dámske “čačky mačky ozdoby”.

 

19.Kapitola: U dobrovoľne bradatých či fúzatých mužov si môžeme byť vždy stopercentne istý že oni nie sú homosexuálmi.

Ba dokonca ako som sa mohol v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre dočítať - ak kedykoľvek a kdekoľvek uvidím hocijakého muža, ktorý dobrovoľne nosí bradu alebo fúzy, tak môžem mať prakticky stopercentnú istotu, že dotyčný muž určite nie je žiadny homosexuál!

Bohužiaľ ale to je málo! U dobrovoľne bradatých či fúzatých mužov si teda môžem byť stopercentne istý že oni nie sú homosexuáli. Osobne som si vždy myslel, ba dokonca ešte aj včera som si to myslel, že nosenie brady či fúzov, alebo naopak nenosenie brady a fúzov závisí výlučne iba na osobnom vkuse dotyčného muža, ktorí nosí či nenosí bradu a fúzy. Nikdy by mňa ani len vo sne nenapadlo, že to môže mať aj nejaký hlbší psychologický význam. A tu sa zo zahraničnej vedeckej odbornej literatúry odrazu dozviem čosi o psychologickom podvedomí homosexuálneho človeka, ktorý zásadne vždy chce byť úplne vyholený bez akejkoľvek brady i bez akejkoľvek fúzov. Zaplať Pán Boh aspoň za tento cenný poznatok, pretože doposiaľ som mohol viac menej z homosexuality podozrievať vlastne v podstate takmer každého, a teraz aspoň z okruhy podozrivých môžem vylúčiť všetkých bradatých a fúzatých mužov. Bradatých či fúzatých mužov je ale na Slovensku či v Českej republike bohužiaľ iba menšina. Prevažná časť slovenských i českých mužov však žiadnu bradu a ani žiadne fúzy nenosí pretože sa jednoducho pravidelne holia. A pritom opačne to neplatí! Totiž ak je vedecky dokázané, že úplne každý dobrovoľne bradatý a fúzatý muž je zásadne úplne vždy heterosexuál; opačne to neznamená, že by každý muž ktorý sa pravidelne holí bol homosexuálom. Pravidelne a každodenne sa holia totiž nielen homosexuálni muži (ktorí sa holia najmä v dôsledku svojho homosexuálneho postihnutia), ale aj množstvo úplne normálnych heterosexuálnych mužov sa tiež každodenne holí (ktorí sa holia z úplne iných dôvodov – preto, že holenie sa je jednoducho v našej kultúre zvykom). Ako teda u týchto pravidelne holiacich sa mužov poznám, ktorý z nich sú homosexuáli? A je to závažná otázka, pretože holenie sa je v našej ateistickej kultúre prirodzeným zvykom, v dôsledku čoho prevažná väčšina slovenských i českých mužov nenosí žiadnu bradu a ani žiadne fúzy.

Veď vezmime napríklad našich politikov? Ktorý z našich politikov je bradatý či fúzatý, aby som mohol o ňom zo stopercentnou istotou povedať: “Aha! Je bradatý či fúzatý, a teda mám stopercentnú istotu, že tento náš politik nie je homosexuál!”

Kto mňa napadne prvý náš prezident – osloboditeľ Prof. Tomáš Garrique Masaryk, ten mal takú briadku. Potom si spomeniem, že podobne tak aj Rudolf Bechyně, svojho času šéf sociálnodemokratickej strany mal tiež bradu, a z pravicových politikov bradu mal Dr. Karel Kramář. A napadajú mňa aj mnohí ďalší prvorepublikoví politici z politickej ľavice aj politickej pravice, ktorí mali nejakú bradu či fúzy; a teda u všetkých týchto našich prvorepublikových politikov môžem mať stopercentnú istotu, že oni určite neboli homosexuáli. Isteže, nielen dnes, ale už aj medzi prvorepublikovými politikmi väčšina z nich nenosila žiadnu bradu ani fúzy. Avšak čo naši súčasní politici? No – to už je oveľa horšie!

Spomeniem si, že PhDr. Václav Benda nosil bradu. PhDr. Václav Benda bol významný signatár hnutia Charta 77, vodca ilegálneho celočeskoslovenského “křesťanskodemokratického hnutí”, v roku 1985 to jednotné kresťanskodemokratické hnutie bolo rozdelené na českú a slovenskú časť, PhDr. Václav Benda zostal i naďalej vodcom kresťanskodemokratického hnutia v Čechách a na Morave, zatiaľ čo na Slovensku sa od roku 1985 vodcom slovenského kresťanskodemokratického hnutia stal JUDr. Ján Čarnogurský. V novembri 1989 došlo k pádu boľševického režimu v Československu, a už na prelome roku 1989/1990 PhDr. Václav Benda založil politickú stranu “Křesťanskodemokratickou stranu” a stal sa jej predsedom.

Súčasne PhDr. Václav Benda sa stal aj poslancom Federálneho zhromaždenia. Pred júnovými parlamentnými voľbami v roku 1992 sa poslanec Federálneho zhromaždenia a predseda Kresťanskodemokratickej strany PhDr. Václav Benda dohodol s federálnym ministrom financií a predsedom Občianskej demokratickej strany, ktorým bol zas Prof. Ing. Václav Klaus, ktorý je v súčasnej dobe prezidentom Českej republiky o vytvorení spoločnej predvolebnej koalície medzi Občianskou demokratickou stranou Prof. Ing. Václava Klausa a Kresťanskodemokratickou stranou PhDr. Václava Bendy, v dôsledku čoho vo voľbách v júni 1992 Občianska demokratická strana a Kresťanskodemokratická strana kandidovali spoločne v dvojkoalícii na spoločnej kandidátnej listine “ODS – KDS”. V júnových voľbách 1992 boli predsedovia obidvoch strán tj. Prof. Ing. Václav Klaus ako aj PhDr. Václav Benda zvolení za poslancov prvej komory Federálneho zhromaždenia, ktorá sa v tej dobe nazývala Snemovňa ľudu. Následne po júnových voľbách v roku 1992 bol PhDr. Václav Benda zvolený aj za predsedu Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, tj. PhDr. Václav Benda sa stal predsedom prvej komory Federálneho zhromaždenia.

Pokiaľ ide o Prof. Ing. Václava Klausa, Prof. Ing. Václav Klaus rokoval s predsedom najsilnejšej slovenskej politickej strany, ktorou bolo Hnutie za demokratické Slovensko a predseda JUDr. Vladimír Mečiar o zachovaní či rozbití Československa. Vzhľadom k tomu, že sa Prof. Ing. Václav Klaus a JUDr. Vladimír Mečiar dohodli na rozbití Československa s tým že ku dňu 31.12.1992 zanikne spoločný československý štát Česká a Slovenská Federatívna Republika na mieste ktorého súčasne počnúc dňom 1.1.1993 vznikne samostatná Česká republika a samostatná Slovenská republika, dohodli sa súčasne Prof. Ing. Václav Klaus a JUDr. Vladimír Mečiar o tom, že na tento posledný polrok existencie Československa od júna do 31.12.1992 vyšlú do Federálnej vlády Českej a Slovenskej Federálnej Republiky iba politikov až druhej politickej garnitúry, zatiaľ čo politici prvej garnitúry pôjdu do republikových vlád. Takto sa teda na prelome júna a júla 1992 líder slovenskej politiky JUDr. Vladimír Mečiar stal predsedom vlády Slovenskej republiky a líder českej politiky Prof. Ing. Václav Klausa sa zas stal predsedom vlády Českej republiky.

Samotný PhDr. Václav Benda bol teda v druhej polovici kalendárneho roku 1992 predsedom Snemovne ľudu Federálneho zhromaždenia, avšak vzhľadom k tomu, že ku dňu 31.12.1992 zaniklo Československo, súčasne s ním zanikli aj všetky československé orgány včítane samotného československého Federálneho zhromaždenia. A tak teda PhDr. Václav Benda bol iba pol roka predsedom prvej komory československého federálneho parlamentu, pretože ku dňu 31.12.1992 spoločne so zánikom Československa zanikla aj Snemovňa ľudu Federálneho zhromaždenia. A tak od 1.1.1993 PhDr. Václav Benda žiadnu funkciu nezastával, bol iba predsedom Kresťanskodemokratickej strany, a o asi pol roka neskôr aj o túto funkciu neskôr prišiel, keď za nového predsedu Kresťanskodemokratickej strany bol zvolený prvý námestník ministra školstva, mládeže a telovýchovy Ing. Ivan Pilip. Ďalej bol PhDr. Václav Benda už iba prvý podpredseda (po česky: prvý podpredseda = první místopředseda) Kresťanskodemokratickej strany. Predseda vlády Českej republiky Prof. Ing. Václav Klaus sľuboval PhDr. Václavovi Bendovi funkciu generálneho inšpektora armády Českej republiky s tým, že tato funkcia bude považovaný za spravodajcu Poslaneckej Snemovne Parlamentu Českej republiky, avšak k tomu nedošlo. Neskôr tuším na prelome rokov 1995/1996 zanikla aj samotná Kresťanskodemokratická strana s tým, že časť jej členskej základne po zániku tejto politickej strany vstúpila do Kresťanskej a demokratickej únie Československej strany lidovej /ďalej iba “KDU – ČSL”/ a časť do Občianskej demokratickej strany. Bývalý predseda Ing. Ivan Pilip a bývalý podpredseda PhDr. Václav Benda prestúpili do politickej strany Občanská demokratická strana /ďalej len “ODS”/. Od 1.1.1993 PhDr. Václav Benda žiadnu funkciu nezastával, a to až do roku 1996 kedy došlo po štyroch rokoch k naplneniu Ústavy Českej republiky o zriadení druhej komory Parlamentu Českej republiky, ktorá sa nazýva Senát. PhDr. Václav Benda kandidoval na senátora už za ODS v Prahe, tuším to bolo v miestnej časti Praha 1, a tak tiež PhDr. Václav Benda aj bol zvolený za senátora. A PhDr. Václav Benda v roku 1996 nielenže bol zvolený za senátora, ale bol dokonca aj zvolený za predsedu Senátu Parlamentu Českej republiky.

V roku 1998 keď došlo k roztržke v ODS veľká časť politikov ODS na čele s podpredsedami ODS, ktorými boli Jan Ruml a Ing. Ivan Pilip založili Úniu Slobody. Naopak PhDr. Václav Benda zostal plne verný Prof. Ing. Václavovi Klausovi a tradičnej ODS, ba dokonca v roku 1998 keď bol ešte Prof. Ing. Václav Klaus v zahraničí sám bol hlavným organizátorom manifestácií na podporu predsedu ODS a predsedu vlády Českej republiky Prof. Ing. Václava Klausa. Ono to ale nebola iba roztržka v ODS, ale nakoniec aj Ing. Josef Lux a jeho KDU – ČSL tiež vystúpila z vlády a vláda preto padla. A tak teda nasledovali voľby do Poslaneckej Snemovne Parlamentu Českej republiky, kde v predvolebnej kampani stál PhDr. Václav Benda po pravici Prof. Ing. Václava Klausa. Krátko po voľbách do Poslaneckej Snemovne sa v tom istom roku 1998 uskutočnili ešte aj voľby do jednej tretiny Senátu Parlamentu Českej republiky, kde výrazný úspech zaznamenala takzvaná “čtyřkoalice, čo bolo zoskupenie štyroch menších pravicových politických strán: KDU – ČSL, Unie Svobody, Demokratická unie (ktorá sa neskôr zlúčila s Úniou Slobody) a dnes už neexistujúcou politickou stranou Občanská demokratická unie. Ba dokonca po skončení volieb do jednej tretiny Senátu Parlamentu Českej republiky tieto štyri politické strany tvoriace štvorkoalíciu zistili, že spolu majú až 41 senátorov s Senáte Parlamentu Českej republiky, a tak si za nového predsedu Senátu Parlamentu Českej republiky presadili bývalého predsedu regionálnej vlády Českej republiky z rokov 1990 – 1992, ktorým bol JUDr. Petr Pithart. Len pre zaujímavosť musím dodať, že aj JUDr. Petr Pithart je bradatý a fúzatý politik.

A tak po dvoch rokoch čo bol v rokoch 1996 – 1998 PhDr. Václav Benda predsedom Senátu Parlamentu Českej republiky, sa teda z neho stal iba obyčajný radový senátor. O rok neskôr v roku 1999 sa výrazne zhoršil zdravotný stav PhDr. Václava Bendu, v dôsledku čoho bol hospitalizovaný v nemocnici, kde aj zomrel. Je to už zhruba desať rokov, čo je PhDr. Václav Benda mŕtvy. Vrátiac sa k bradatým a fúzatým politikom, menoval som teda už dvoch: PhDr. Václava Bendu, ktorý je už asi desať rokov mŕtvy a JUDr. Petra Pitharta, ktorý je senátorom dodnes, avšak už nie predsedom, v súčasnosti predsedom Senátu je Přemysl Sobotka z ODS. Aj Přemysl Sobotka nosí fúzy. A ešte si spomínam, že v roku 1996 keď v Prahe kandidoval do senátu PhDr. Václav Benda, tak jeho hlavným súperom, ktorý spoločne s ním postúpil do druhého kola senátnych volieb bol Pavel Tigrid za KDU – ČSL, ktorý za KDU – ČSL bol v klausovej vláde určitý čas aj ministrom kultúry vo vláde Českej republiky. A Pavla Tigrida spomínam preto, že aj Pavel Tigrid bol trochu bradatý a fúzatý politik, avšak medzitým už aj Pavel Tigrid zomrel, a zomrel navyše dosť tragicky. Ďalším českým politikom, ktorý bol bradatý a fúzatý bol Jiří Kroupa, ktorý bol určitý čas predseda menšej, dnes už neexistujúcej Občianskej demokratickej aliancie, a taktiež v Prahe, tuším v Prahe 10 bol zvolený za senátora. On síce ešte žije, avšak v súčasnosti žiadnu politickú funkciu nezastáva, a zrejme asi ani nie je v súčasnej dobe členom žiadnej politickej strany. Zo slovenských politikov bradu mal Ján Langoš, ktorý bol v rokoch 1990 – 1992 ministrom vnútra federálnej československej vlády, po roku 1993 bol určitý čas poslancom slovenského parlamentu Národnej rady Slovenskej republiky, a nakoniec predsedom dôležitého Ústavu pamäti národa na Slovensku, ktorý zhromažďuje dôležité dokumenty, včítane dôležitých záznamov boľševickej Štátnej bezpečnosti ŠtB. Bohužiaľ ale ani Ján Langoš v súčasnej dobe už nežije – zomrel pri tragickej autonehode. Bradatých a fúzatých politikov v Českej republike ako aj v Slovenskej republike je dnes veľmi málo…

A čo v zahraničí? Napadnú mňa v prvom rade arabské a iné mohamedánske krajiny. Tam je bradatých a fúzatých politikov viac než kdekoľvek inde. Súčasne si ale uvedomujem, že v dotyčnej vedeckej odbornej knihe bolo napísané “dobrovoľne bradatý alebo fúzatý”, čo v tomto prípade nie všade musí platiť tá dobrovoľnosť. V tých mohamedánskych krajinách, kde je Mohamedovo náboženstvo veľmi silné totiž tamojší politik ktorý by nenosil bradu ani fúzy by sa tým tak zosmiešnil, že by sa tým vlastne sám úplne vyfauloval z aktívnej politiky. A teda v týchto štátoch nie je fakticky v plnej miere splnená podmienka o dobrovoľnosti nosenia brady a fúzov. Je to tam totiž tak silne zakorenený zvyk, ktorému sa z pragmatických dôvodov všetci politici v záujme svojej vlastnej politickej kariéry prispôsobujú, že teda kritérium dobrovoľnosti nosenia brady a fúzov nie je tam teda naplnené v plnej miere.

A čo ostatné krajiny? Na um mi príde jeden taliansky premiér. Avšak v Taliansku sú takmer každý rok keď už nie priamo predčasné voľby, tak ale celkom určite pád vlády, a nástup vlády novej. A teda po roku 1945 tých talianskych predsedov vlád bolo obrovské množstvo. O tomto čo mňa napadol navyše už celé roky som nič nečítal, kto vie či ešte vôbec žije. Tu som si spomenul na ďalšieho politika – Vuk Drašković, avšak ten je v súčasnosti asi iba radovým poslancom srbského parlamentu, ktorý sa nazýva Narodna Skupština, a možno že ani to nie. Aha Fidel Castro Ruz je predsa bradatý a fúzatý politik, a to dokonca veľmi bradatý a fúzatý politik. Napadá mňa, že ak by bol hoc aj celý svet homosexuálny, tak ale tento Fidel Castro je určite tým absolútne najskalnejším heterosexuálom z radov súčasných vysokých svetových politikov. Nepoznám totiž snáď iba možno s výnimkou mohamedánskych krajín žiadneho súčasného politika, ktorý by dobrovoľne nosil väčšiu bradu a fúzy ako tento kubánsky Fidel Castro. Avšak tu si uvedomím, že Fidel Castro Rúz je v súčasnej dobe už vlastne iba radovým poslancom Národného ľudového zhromaždenia “Asemblea Nacional del Poder Popular”, alebo po lopate povedané, Fidel Castro je v súčasnej dobe už iba radovým poslancom kubánskeho parlamentu, pretože všetkých ostatných svojich funkcií v štáte aj v komunistickej strane sa zo zdravotných dôvodov vzdal v prospech svojho o tuším deväť rokov mladšieho brata, ktorým je Raul Castro. Či však je ale aj Raúl Castro tiež bradatý a fúzatý politik, to si už nie som plne istý. A tak by som mohol pokračovať ďalej. S výnimkou mohamedánskych krajín vo všetkých ostatných oblastiach sveta je bradatých a fúzatých politikov, a teda politikov u ktorých môžem mať stopercentnú istotu, že títo politici sú heterosexuáli – je tiež podobne ako je tomu aj v našej Slovenskej republike či Českej republike bohužiaľ veľmi málo.

Skutočnosť, že oproti časom spred druhej svetovej vojny je dnes nielen u nás, ale i celosvetovo výrazne menej bradatých a fúzatých politikov a teda takých politikov – mužov, ktorí sa každodenne holia je dnes výrazne viac než v minulosti možno s najväčšou pravdepodobnosťou vo všeobecnej rovine okrem iného určite pripísať aj na margo tej skutočnosti, že homosexuálnych politikov je dnes medzi politikmi oveľa viac než tomu bolo v období pred druhou svetovou vojnou. Svedčí o tom aj to, že z výnimkou niektorých morálne zdravých mohamedánskych krajín kde doposiaľ nestratili zdravý rozum je podľa tamojšieho trestného práva homosexuálne správanie sa i naďalej považované za trestný čin, a páchatelia tejto trestnej činnosti sú spravodlivo za svoju trestnú činnosť aj trestaní, čo je len plne správne a ja ako ctiteľ morálne – etických hodnôt spoločnosti, ako aj ctiteľ hodnôt právneho štátu s tým plne súhlasím, aby homosexuáli, ktorý sa dopúšťajú zvrhlostí boli za tieto zločiny odporných zvrhlostí spravodlivo trestaní, zatiaľ čo naše homosexuálne vlády a homosexuálne parlamenty, a ešte homosexuálnejšie masmédiá sa tvária, ako keby homosexualita bola nielen úplne v poriadku, ale ako keby homosexualita bola takmer žiadúca cnosť.

Skutočnosť, že žijeme v neuveriteľnom “absurdistáne” dokazuje napríklad aj náplň činnosti takzvaného “protiextremistického oddělení” ministerstva vnútra v Českej republike. Ak by si niekto naivne myslel, že náplňou tohoto oddelenia, ktorého – aspoň názov tomu tak evokuje – je skutočne nejaký policajný boj proti nejakým skutočným extrémistom, napríklad proti homosexuálom, feministkám, cudzincom, ktorí ľuďom berú prácu, bývalým eštébákom či po česky: bývalým estébákům alebo slobodným murárom či po česky: svobodným zednářům, tak to by bol na veľkom omyle!

Úlohou tohoto policajného oddelenia, ktoré podľa svojho názvu by malo bojovať proti “extrémistom” nielen že nie je policajný boj proti homosexuálom, feministkám, cudzincom, ktorí ľuďom berú prácu, bývalým eštébákom či po česky: bývalým estébákům alebo slobodným murárom či po česky: svobodným zednářům, ale dokonca priamo policajný boj proti tým občanom, ktorí s ideológiou feminizmu nesúhlasia alebo ktorí odmietajú homosexualitu, ktorí by radi cudzincov radi poslali nazad domov plus perzekúcia režimu sa zameriava aj na tých ľudí, ktorí by si priali aby eštébáci a slobodní murári či po česky: estébáci a svobodní zednáři nesedeli v parlamentoch, v televíznych a rozhlasových štúdiách a redakciách našich novín a časopisov, ale aby sedeli niekde úplne inde. Ba dokonca možno povedať, že v prípade slobodných murárov či po česky svobodných zednářů to dnes platí viac než v prípade bývalých eštébákov či po česky bývalých estébáků; pretože tí, čo dnes hlásajú feministickú propagandu a propagujú homosexualitu sú slobodní murári či po česky: svobodní zednáři, a nie bývalí eštébáci či po česky bývalí estébáci. Nikdy nezabudnem na to, ako som pred viac než dvadsiatimi rokmi v cele predbežného zadržania na Krajskej správe štátnej bezpečnosti na Legerského ulici číslo 1 v Bratislave uvidel do steny nejakým klincom, špendlíkom či iným tvrdým predmetom vyrytý nápis: “Mŕtvy eštébák – dobrý eštébák!”, čo by v češtine mohlo znieť “Mrtvý estébák – dobrý estébák!”.

V tej dobe tento sotva viditeľný nápis neznámeho väzňa na mňa zanechal veľký, hlboký dojem, pretože citlivo udrel na strunu mojich vlastných emócií a pocitov, ktoré som aj ja cítil, keď som sníval po víťaznej revolúcii, ktorá zvrhne nenávidený ateistický režim a vlády v Československu sa ujme samotný Ježiš Kristus, respektíve presnejšie povedané skupinka hlboko veriacich ľudí celým svojím srdcom, mysľou i životom budú oddaní Ježišovi Kristovi na život i na smrť a ktorí nebudú nikdy hľadať svoj osobný záujem, ale budú vládnuť v Božom mene; predovšetkým však ale najprv spravodlivo potrestajú všetkých boľševikov, ateistov, modloslužobníkov a bohorúhačov, kam patria aj všetci tí, čo veria vo všelijaké horoskopy, astrológiu, numerológiu, hypnózu, telepatiu, jasnovidectvo, veštenie a ostatné tie odporné pohanské takzvané “paranormálne javy”, pričom týmito modloslužobníkmi a bohorúhačmi sú aj tí, čo veria v existenciu údajného mimozemského života na iných planétach plus dnes medzi modloslužobníkov a bohorúhačov zaraďujem aj tých, čo veria v takzvané globálne otepľovanie planéty. Ďalšími nepriateľmi Ježiša Krista sú feministky a feministi, homosexuáli a lesbičky, rozvedení muži a ženy, plus aj tí muži a ženy, ktorí splodili nemanželské deti, ako aj všetky osoby, ktoré sa dopustili mimomanželského sexu. A nakoniec by mali byť spravodlivo potrestaní aj všetci ostatní nepriatelia Ježiša Krista, ktorí Pána Boha nemilujú nadovšetko ako by mali, nechodia do kostola a nemodlia sa, prípadne do kostola chodia iba nepravidelne či pravidelne neskoro, alebo ktorí sa pravidelne modlia menej, než 5 krát denne. A na prvé miesto ako nepriateľov Ježiša Krista číslo jedna som v tej dobe kládol eštébákov či po česky estébáky. Dnes s odstupom viac než dvadsiatich rokov som si vedomý, že predstava eštébákov či po česky estébáků ako nepriateľov Ježiša Krista číslo jedna je už dávno prekonaná slobodnými murármi či po česky: svobodnými zednáři. A preto pri spomienke na biblické proroctvo o veľkej bitke o Jeruzalem medzi nami oddanými služobníkmi a vojakmi Božími proti koalícii všetkých nepriateľov Božích, ktorí slúžia Satanovi si uvedomujem, že v dnešnej dobe heslom dňa je modifikované heslo: “Mŕtvy slobodný murár – dobrý slobodný murár!”, či po česky “Mrtvý svobodný zednář – dobrý svobodný zednář!”

Štát, ktorého vláda by úprimne zatúžila po slobode by mal zo všetkými policajnými a vojenskými silami nekompromisne udrieť proti slobodným murárom či po česky svobodným zednářům. A ak by sa tejto vláde podarila emancipácia rozdrvením slobodného murárstva či po česky svobodného zednářství, vedľajším efektom toho, že by zo scény zmizlo slobodné murárstvo či po česky svobodné zednářství by ako vedľajší efekt zo scény fakticky zmizli tiež aj hlásatelia feministickej propagandy, propagátori homosexuality a bojovníci proti “rasizmu”, ktorý však ale (ten tzv. ”rasizmus”) skutočnosti u nás v bývalom Československu ale s najväčšou pravdepodobnosťou ani nikde inde vôbec neexistuje, plus my všetci by sme mohli slobodne a bez strachu z prenasledovania vyznávať svoje náboženstvo a slúžiť Bohu, a všetci ostatní slušní ľudia, ktorí doposiaľ do kostola nechodili a nemodlili sa by sa určite k nám veľmi radi pridali potom až by videli, že ich už ich nikto nebude prenasledovať za to že veria v Boha, chodia do kostola a modlia sa, pretože všetkých tých, ktorí ich za ich vieru prenasledovali a perzekvovali by štátna moc spravodlivo potrestala, a preto by už nebolo potrebné sa týchto uväznených hajzlov viacej báť.

Dôležité je nenechať sa zastrašiť a aj navzdory masmediálnej propagande vládnuceho homosexuálneho režimu v Českej republike či Slovenskej republike a prípadne dokonca aj navzdory eventuálnej policajnej represii proti Vám za to, že ste heterosexuál a odmietate byť homosexuálom, zostaňte i naďalej slušným človekom podľa vzoru krásnej slovenskej kresťanskej piesne: “Koho dar nezvedie, hrozba neskloní, tomu Božia pieseň slávou zazvoní”.

Ak je teda vedecky dokázané, že úplne každý dobrovoľne bradatý a fúzatý muž je zásadne úplne vždy heterosexuál; opačne to neznamená, že by každý muž ktorý sa pravidelne holí bol homosexuálom. Pravidelne a každodenne sa holia totiž nielen homosexuálni muži (ktorí sa holia najmä v dôsledku svojho homosexuálneho postihnutia), ale aj množstvo úplne normálnych heterosexuálnych mužov sa tiež každodenne holí (ktorí sa holia z úplne iných dôvodov – preto, že holenie sa je jednoducho v našej kultúre zvykom). Ako teda u týchto pravidelne holiacich sa mužov poznám, ktorý z nich sú homosexuáli? A je to závažná otázka, pretože holenie sa je v našej ateistickej kultúre prirodzeným zvykom, v dôsledku čoho prevažná väčšina slovenských i českých mužov nenosí žiadnu bradu a ani žiadne fúzy.

Bohužiaľ ale na túto otázku – aj navzdory mojej veľkej snahe - som nikde vo vedeckej odbornej literatúre žiadnu odpoveď nenašiel. A teda vlastne v každom pravidelne sa holiacom mužovi musím bohužiaľ aj naďalej vidieť potencionálneho homosexuála - každého pravidelne sa holiaceho muža musím aj naďalej podozrievať z homosexuality. A to u nás na Slovensku či v Českej republike sa pravidelne každodenne holí väčšina mužov. A teda vlastne – z nedostatku ďalších rozpoznávacích znakov musím vlastne všetkým každodenne holiacich sa mužov aj naďalej považovať za potencionálnych homosexuálov, a dávať si pred nimi pozor, aby mne nejako neublížili, prípadne aby nejako neublížili niekomu z mojich slušných spoluobčanov, a teda byť pripravený zakročiť proti homosexuálnemu agresorovi, ktorý by napadol napríklad nejakú starú babičku, aby jej ukradol peňaženku, kabelku či niečo iného, alebo ktorý by chcel komukoľvek z mojich spoluobčanov akokoľvek ináč ublížiť. Isteže v dôsledku tejto neurčitosti, že každodenne holiacich sa neznámych mužov musím aj naďalej úplne všetkých podozrievať z eventuálnej potencionálnej homosexuality znamená, že v dôsledku tejto opatrnosti nemožno vylúčiť že i v budúcnosti môžem neraz z homosexuality podozrievať aj úplne nevinného muža, ba dokonca nielen ho podozrievať, ale eventuálne dokonca aj mu v sebeobrane fyzicky nejako ublížiť, najmä ak by som sa veľmi vyľakal a k sebeobrane pred agresiou útočníka sa eventuálne začal brániť veľmi predčasne. To totiž vzhľadom k tomu, že sa homosexuálov veľmi bojím a absolútne im nedôverujem nemožno úplne vylúčiť.

A je to strašné! Pred asi dvadsiatimi rokmi, ešte keď som ako pubescent a adolescent športoval, respektíve som trénoval karate (veľmi som túžil získať “čierny pás”!), tak raz jeden kamarát mi povedal, že vraj tréner karate Dušan Selko tuším zo Slávie Bratislava mu raz rozprával jeden prípad, keď údajne vraj jeden študent kdesi v Japonsku dokonca i relatívne slabým úderom, respektíve sekom Shuto – uchi, ktorého cieľom bola hlavná krčná tepna krkavice “Artheria carotis” usmrtil človeka.

Od tej doby som tento úder Shuto – uchi radšej zo svojho “repertoáru” úplne vynechal, hoci ináč trénoval som ho isteže aj naďalej, aby som ho potenciálne dobre ovládal. Predstava ale, že by som eventuálne niekoho nechtiac mohol aj zabiť a pritom vlastne prísť k tomuto usmrteniu iného človeka nechtiac doslova ako “slepý k husliam” je strašná. Dlhé roky väzenie potom by nasledovalo len tak pre nič za nič. A čo ešte k tomu, ak by som zabil nejakého úplne nevinného človeka – napríklad nejakého heterosexuála, alebo síce aj homosexuála, avšak takého homosexuála, ktorý sa zo svojej homosexuality liečil, prípadne chcel liečiť. V týchto prípadoch by som navyše z tohoto usmrtenia človeka mal aj výčitky svedomia.

V prípade nešťastnou náhodou usmrteného homosexuála, ktorý sa zo svojej homosexuality nelieči a ani nechce liečiť by mi ho subjektívne síce osobne nebolo ľúto, avšak vzhľadom k tomu, že by mňa za to zavreli na dlhé roky do väzenia je aj táto eventualita pre mňa absolútne úplne neprijateľná a desím sa toho, že by mňa niekedy mohlo eventuálne niekde takéto nejaké nešťastie raz postihnúť. Ó Bože, Pane Ježišu Kriste, Bože Spasiteľ a Vykupiteľ sveta – chráň mňa pred zlými a úlisnými homosexuálmi, ktorí by mohli niekedy či niekde v budúcnosti zomrieť či utrpieť nejaké ublíženie na zdraví a ja by som mohol byť z ich smrti či ublíženia na zdraví nespravodlivo obvinený len preto, že by sa tým úlisným a všetkými satanskými masťami mazanými hadmi nejako mohlo eventuálne podariť vyprovokovať mňa k sebeobrane pred ich agresiou. Zaplať Pán Boh ale posledných 5 či 6 rokov som už nikoho vôbec nezmlátil – a ak Pán Boh dá, dúfam, že tomu tak z Božej milosti a lásky ku mojej maličkosti môže snáď byť tak i naďalej!

Samozrejme, že som si vedomý toho, že mnohí z ľudí, ktorým je masmédiami každodenne vymývaný mozog si budú myslieť, že moje názory vo vzťahu k nebezpečenstvu akú predstavujú homosexuáli sú “prehnané”, ba dokonca vraj, že sa “mýlim” a podobne. Ja osobne určite nie som neomylný a určite v rôznych detailoch a jednotlivostiach sa eventuálne možno aj môžem niekedy zmýliť, avšak v hlavných zásadných princípoch a mravných hodnotách sa celkom určite nemýlim. A ak aj pripúšťam, že sa ja ako laik v týchto oblastiach - ktorý sa rozhodne nepovažujem za nejakého odborníka na odhaľovanie zakuklených homosexuálov - niekedy v jednotlivých individuálnych prípadoch môžem aj zmýliť, a za homosexuála omylom považovať aj nevinného človeka, chcel by som poukázať na to, že pri odhaľovaní zakuklených homosexuálov mýlia sa, či zmýlili sa aj tí úplne najväčší odborníci, u ktorých by omyl skutočne nikto nečakal. Z vlastných spomienok si spomínam na udalosť, ku ktorej došlo počiatkom osemdesiatich rokov v  západnom Nemecku v NSR, kedy sa veľmi, a to priamo až neuveriteľne amatérsky a primitívne zmýlila aj samotná americká spravodajská služba CIA. Ak dnes na prahu dvadsiateho prvého storočia je homosexualita velebená a propagovaná v Spojených štátoch amerických viac než kdekoľvek inde, tak vedzte, že na počiatku osemdesiatych rokoch dvadsiateho storočia dokonca ani v samotnej dnešnej “bašte” velebenia a propagácie homosexuality akou sú Spojené štáty americké nielenže úplne všade tak nebolo, ale dokonca aj v niektorých oblastiach bola homosexualita plným právom považovaná za výrazné bezpečnostné riziko pre bezpečnosť Spojených štátov amerických. Tak jedného dňa prišlo anonymné udanie na istého päťhviezdičkového generála veliaceho akýmsi americkým vojenským jednotkám v západnom Nemecku, tj. v NSR, že tento americký generál je údajne vraj homosexuál a pravidelne vraj chodieva v civile do akéhosi nemeckého homosexuálneho klubu.

Taký úplne absurdný nezmysel: generál – a vraj homosexuál! No neboli v tej CIA padnutí na hlavu keď môžu samotného generála podozrievať z homosexuality? Vojaci z povolania, ktorí sa tými profesionálnymi vojakmi stali plne dobrovoľne sú skutočne tí poslední, koho by som ja podozrieval z nejakej homosexuality! Vojaci z povolania, ktorí sa tými profesionálnymi vojakmi stali plne dobrovoľne sú totiž výlučne iba samí “tvrdí” chlapi, u ktorých nejakú zženštilosť či femininitu rozhodne nemožno predpokladať. Každému triezvo uvažujúcemu človeku preto muselo byť jasné, že je to absurdný nezmysel, že dobrovoľný vojak z povolania, a to ešte k tomu taký vojak z povolania, ktorý to ako profesionálny vojak dotiahol tak vysoko predsa stopercentne nemôže byť homosexuál. Avšak “profesionálom” z CIA sa možnosť, že by generál ich armády mohol byť homosexuálom nezdala byť absurdná a nechali sledovať jak jeho, tak kasárne kde pracoval, tak i dotyčný homosexuálny klub, do ktorého dotyčný generál údajne vraj mal pravidelne dochádzať. Nakoniec sa zistilo, že chlapík, ktorý chodí do dotyčného homosexuálneho klubu je síce svojím výzorom veľmi podobný, takpovediac, že je až takmer dvojník dotyčného päťhviezdičkového amerického generála, avšak generál samotný to nie je, ba dokonca to ani nie je ani nikto z amerických štátnych občanov, ale je to iba akýsi úplne obyčajný nemecký buzík. A tak celú vec odložili.

Avšak tým tato vec neskončila! Našla sa totiž dokonca aj v samotnej CIA istá “dobrá duša”, ktorá zrejme asi zo ziskuchtivosti za veľký balík peňazí tieto informácie “predala” istým popredným novinám, ktoré o tom jedného dňa priniesli na svojej prvej stránke “veľký trhák”, keď túto informáciu o tom, ako CIA podozrievala amerického generála, že je homosexuál a pretože vzhľadom k jeho veliacej funkcii a americkej armáde v Nemecku je to bezpečnostné riziko, tak ho CIA sledovala, čo do najmenších detailov zverejnili na dotyčnej prvej stránke v obsiahlom článku pod ironickým názvom “Pán generál vy ste homosexuál!”

A bol z toho oheň na streche! Na štábe NATO v Bruseli sa netrhli od telefónov, kde u hovorcu celodenne vyzváňali telefóny, americké kompetentné úrady spočiatku všetko zatĺkali ako údajne vraj absurdne nezmyselné výmysly novinárov, a neskôr keď novinári vymákli aj dotyčného americkému generálovi svojím výzorom, nie však ale svojou povahou veľmi podobného zženštilého nemeckého buzíka, ktorý im navyše veľmi ochotne porozprával o tom, ako ho vymákla americká vojenská polícia a prísne ho vyzvala, aby sa legitimoval nejakým dokladom totožnosti; tak potom sa už americké kompetentné úrady iba na všetky strany ospravedlňovali. Počul som v tej dobe na BBC, že dotyčný generál doslova zúril, čomu sa teda ja ani najmenej nečudujem. Ja byť na jeho miesto, tak to by som celkom určite tiež asi šiel od zúrivosti úplne vyskočiť zo svojej kože! Nakoniec celá aféra mala ešte aj svoju dohru pred súdom. Dotyčný generál vysúdil milióny – a musím otvorene povedať, že plne zaslúžene.

Za prvé – ako je len vôbec možné, že tvrdého profesionálneho vojaka podozrievajú z homosexuality?

Za druhé – aj keď síce dotyčný nemecký homosexuál bol výzorom podobný americkému generálovi, ako je možné, že aj keď boli si vzájomne veľmi podobní svojím výzorom, nikomu nedošlo, že povahou, charakterom a temperamentom tento jemný femininní zženštilý nemecký homosexuál sa úplne odlišuje od extrémne maskulinne tvrdého profesionálneho vojaka s povolania?

Za tretie - ak už v tejto veci sa robilo nejaké vyšetrovania, ako je možné, že sa tieto tajné informácie dozvedeli novinári?

Za štvrté – už samotné vyslovenie byť i len podozrenia z homosexuality, že bol niekto hoc i len sebemenší krátky čas podozrievaný, že by mohol byť homosexuálom, aj keď sa súčasne síce dodáva, že sa toto podozrenie nakoniec nepotvrdilo, že by bol homosexuálom vrhá na človeka, ktorý už raz niekedy vôbec čo i len bol podozrivý z homosexuality zlé svetlo, pretože prinajmenšom časť ľudí, ktorí takéto informácie dostanú neakceptujú v plnej miere skutočnosť, že sa preukázalo, že nie je homosexuál, ale si v duchu na margo toho, že sa preukázalo, že nie je homosexuál, pretože sa jednoznačne dokázalo, že sa jednalo o úplne inú osobu povedia: “A kto vie ako to vlastne bolo?” – a teda nedošlo tým teda úplne neoprávnene k útoku na dobrú povesť a k obrovskej ujme na dobrej povesti u poškodeného amerického občana?

Obsah advokátovej reči sa mi podaril získať a uchovávam si ho ako oko v hlave. Mám ho doma, tu v knižnici kde na počítači píšem tieto riadky ho nemám zo sebou, a to čo píšem teda iba voľne parafrázujem určité úryvky zo svojej pamäti, ktorá síce nie je úplne presná, ale zhruba takto nejako to bolo povedané. Ja som síce tiež právnik, ba dokonca som absolvent prestížnej Právnickej fakulty Univerzity Karlovy, avšak tak precízne ako to zmákol dotyčný profesionálni advokát špecializujúci sa na rôzne urážky na cti, ochranu osobnosti, dobrého mena a povesti – to by som ja až tak brilantne povedať nedokázal. Ak sa mi podarí odhaliť identitu a adresu osôb u tých anonymov na Internete, čo mňa na Internete verejne krivo obvinili či už z homosexuality, alebo inej duševnej choroby či z čohokoľvek iného čo je celkom zjavná lož, budem sa s tým hajzlom tiež súdiť o finančné odškodné za nemajetkovú ujmu na mojej dobrej povesti. A hoci sám som právnik, radšej nič neponechám náhode, ale vezmem si pre dotyčný občianskoprávny súdny spor s dotyčným hajzlom toho najlepšieho advokáta, ktorý pre mňa bude aspoň ako tak finančne dostupný.

 

20.Kapitola: Femininná výchova chlapcov a maskulinná výchova u dievčat sú hlavné príčiny ich homosexuálneho postihnutia.

Vrátiac sa ale znovu k tomu čo platí u nesprávne výchovy vo vzťahu matka – syn, tak treba znovu podotknúť, že to isté platí aj pre nesprávnu výchovu vo vzťahu otec – dcéra.

Priama cesta k vzniku homosexuality má svoju prvú príčinu v tom, že osamelá matka vychovávajúca svojho syna bez jeho otca tak, že v ňom podvedome videla dievča a nie chlapca, v dôsledku čoho z tohoto svojho syna nevychovávala skutočného muža, ale akúsi rádoby quasi “dcéru”, v dôsledku čoho táto osamotená matka svojou nesprávnou výchovou vychovala zo svojho vlastného syna homosexuála.

Podobne tak aj osamotený otec, ktorý vychovával svoju dcéru bez jej matky v tejto svojej dcére vlastne podvedome videl chlapca a nie dievča, v dôsledku čoho z tejto svojej dcéry nevychovával skutočnú ženu, ale akéhosi rádoby quasi “syna”, v dôsledku čoho tento osamotený otec svojou nesprávnou výchovou vychoval zo svojej vlastnej dcéry lesbičku.

Ako som sa mohol v cudzojazyčnej odbornej literatúre dočítať, mnohým lekárom a psychoterapeutom sa ich homosexuálny pacienti priznali k bežným praktikám vo svojom detstve, keď ich neisté a osamelé matky až tak veľmi rozmaznávali svojich synov, že brali svojho syna k sebe do postele až do jeho dvanástich rokov, čo len dokazuje, že s ním skutočne nezachádzali ako s budúcim “mužom”, ale ako s úplne bezmocným dieťaťom, prípadne ako s nejakým malým, milým a prítulným mačiatkom, šteniatkom či inou podobnou “živou hračkou”, ktoré si chceli k sebe takto pripútať.

 

21.Kapitola: Správna výchova detí je najlepšia prevencia pred vznikom ich homosexuálneho postihnutia.

Všetko toho všetkého čo som uviedol vyššie tieto skutočnosti len jasne dokazujú, že v záujme prevencie pred vznikom homosexuálneho postihnutia je veľmi dôležité, aby rodičia mali vo svojej výchove svojich vlastných detí zdravé názory a zvyky vo vzťahu k mužnosti a ženskosti na čo kladie hlavný dôraz najmä mimoriadne výborný holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg Ph.D. vo svojej vedeckej práci z roku 1984 “Parents of Homosexuals: Not Guilty?”. S názormi uvedenými v tejto vedeckej práci z roku 1984 možno iba vrelo súhlasiť; pričom ja by som k tejto vyššie uvedenej zásadnej pripomienke, že rodičia detí by mali mať vo svojej výchove svojich vlastných detí zdravé názory a zvyky vo vzťahu k mužnosti a ženskosti doplnil iba toľko, že pokiaľ možno je veľmi dôležité aj to, aby malo dieťa obidvoch svojich rodičov – matku aj otca, ktorí sa budú úplne rovnako podieľať na výchove svojho dieťaťa so zdôraznením toho, že pre dieťa je v záujme toho, aby z vychovávaného dieťaťa nebol vychovaný homosexuál či lesbička relatívne dôležitejší ten z obidvoch rodičov, ktorý je rovnakého pohlavia ako samotné vychovávané dieťa.

V záujme prevencie vzniku homosexuálneho postihnutia, je pri výchove detí veľmi dôležité túto výchovu detí orientovať tým smerom, aby v čo najmaximálnejšej možnej miere bola z chlapcov eliminovaná akákoľvek ich “femininita” a z dievčat zasa aby v čo najmaximálnejšej možnej miere bola eliminovaná ich “maskulinita”. A to preto, že je skúsenosť nás učí, že bola to práve táto značná “femininita” u homosexuálnych mužov a “maskulinita” u lesbických žien, ktorá je hlavnou podmienkou pre vznik a vývoj tohoto odporného a hnusného homosexuálneho postihnutia.

 

22.Kapitola: Výchovné podmienky, faktory a okolnosti vzniku homosexuálneho postihnutia.

Takzvaná “femininita” u homosexuálnych mužov a “maskulinita” u lesbických žien je hlavnou podmienkou pre vznik a vývoj tohoto odporného a hnusného homosexuálneho postihnutia. Všetci budúci homosexuálni chlapci sú vždy zženštilí, práve tak ako zas dievčatá, z ktorých budú budúce lesbičky sú vždy do určitej miery maskulinní. Aj keď síce femininita u chlapcov a maskulinita u dievčat je pre vznik ich budúceho homosexuálneho postihnutia kľúčová, v žiadnom prípade tým netvrdím, že nutne úplne z každého zženštilého chlapca musí vyrásť homosexuálny muž alebo že z každého maskulinného dievčaťa musí nutne vyrásť lesbická žena. Isteže z mnohých zženštilých chlapcov nakoniec zaplať Pán Boh vyrástli sexuálne úplne normálni heterosexuálni muži; a práve tak aj z mnohých maskulinných dievčat taktiež zaplať Pán Boh vyrástli sexuálne úplne normálne heterosexuálne ženy. Avšak nič to nemení na tom, že femininita u chlapcov je výrazný rizikový faktor, že by z takéhoto chlapca mohol vyrásť homosexuál, ako aj na druhej strane taktiež zas maskulinita u dievčat je taktiež výrazný rizikový faktor, že by z takéhoto dievčaťa mohla vyrásť lesbička. A taktiež aj nakoniec z prevažnej väčšiny zženštilých chlapcov sa nakoniec bohužiaľ skutočne vždy stali homosexuáli a z prevažnej väčšiny maskulinných dievčat sa nakoniec zas bohužiaľ skutočne vždy stali lesbičky.

 

23.Kapitola: Homosexuálne postihnutie vzniká najskôr až v puberte – nikto sa nikdy ako homosexuál či lesbička nenarodil!

Žiadna genetika, ale iba psychické faktory, a to navyše najskôr až v puberte sa obrázok mladého človeka o sebe samom vo vzťahu k jeho vlastnému mužskému či ženskému bytiu stáva jeho jediným odrazovým mostíkom k jeho heterosexualite alebo homosexualite.

Homosexualita nikdy nevzniká skôr než v puberte. Navyše ako som sa mohol dočítať, jeden významný psychoterapeut liečiaci homosexualitu o svojich homosexuálnych pacientoch uvádza, že z jeho zženštilých homosexuálnych pacientov asi iba jedna tretina z nich mala už v puberte homosexuálne sexuálne predstavy, ostatní uvádzajú, že v časoch svojej puberty mali ešte heterosexuálne sexuálne predstavy.

A teda u dvojtretinovej väčšiny homosexuálnych pacientov vzniklo ich homosexuálne postihnutie dokonca ešte neskôr než v ich puberte!

Ale na druhej strane boli aj takí femininní zženštilí chlapci, ktorí keď dospeli, tak sa im zaplať Pán Boh podarilo svoju femininní zženštilosť stratiť a teda sa z nich homosexuáli nestali. Veľmi zaujímavo o tom píše R. Green jednak vo svojej vedeckej práci z roku 1985 “Gender Identity in Childhood and Later Sexual Orientation: Follow-up of 75 Males”, jednak vo svojej vedeckej práci z roku 1987 “The “Sissy Boy Syndrome” and the Development of Homosexuality”. A teda aj tieto dve vedecké práce R. Greena vlastne plne potvrdzujú to isté, čo som už ja sám uviedol už vyššie v tejto kapitole, že totiž k vzniku homosexuálneho postihnutia dochádza najskôr až v puberte, ale vo väčšine prípadoch homosexuálnych postihnutí ešte neskôr. Ba dokonca výnimočné nie sú ani rodičovské vzťahy u homosexuálov v ich mladosti, kedy tento homosexuálny pacient vo svojej mladosti bol ešte úplne normálnym heterosexuálom vykazujúcim úplne normálne heterosexuálne sexuálne správanie sa, ktorý či ktorá dokonca aj uzavrel(a) riadne manželstvo v ktorom tento muž splodil či tato žena porodila manželské deti, a jeho či jej homosexuálne postihnutie vzniklo až potom neskôr.

Zásadne nikdy a u nikoho nemôže homosexuálne postihnutie vzniknúť skôr, než v jeho puberte. Preto nielen tvrdenia o údajne vraj genetickom pôvode homosexuality či nejakej inej vrodenosti homosexuálneho postihnutia, ale aj predstava, že by u niekoho mohla homosexualita vzniknúť už v jeho detstve či v jeho predpubertálnom období je absolútne absurdná a nezmyselná predstava, ktorá nemá absolútne žiadne opodstatnenie.

 

24.Kapitola: V tejto kapitole sa zameriam na špeciálne prípady vzniku homosexuálneho postihnutia u mužov aj žien.

Opakovane ako bolo zistené, že nielen u nás v Európe a Severnej Amerike, ale aj v “nezápadných kultúrach” homosexuálni muži boli viazaní na matku, a práve tak boli veľmi časté buď vôbec žiadne či iba celkom minimálne, alebo veľmi zlé vzťahy homosexuálneho pacienta k otcovi; a obdobne taktiež platilo presne to isté aj v opačnom garde, totiž že lesbické ženy nemali zase k matke dôverný vzťah.

Ako som už uviedol v predošlých kapitolách, príčinou, že u niektorej ženy sa objaví homosexuálna psychopatická porucha je najmä nesprávna “maskilinná” výchova dievčaťa zo strany jej otca, práve tak, ako zas u chlapcov je na príčine zženštilá feminínna výchova chlapca zo strany jeho matky.

Ale sú tu ako u dievčat, tak aj u chlapcov ešte aj ďalšie špeciálnejšie prípady!

Matka môže byť fanatická feministka, ktorá svojimi nenávistnými alebo demagogickými rečami, poprípade aj obojím nenechá na – ako sa feministky vyjadrujú – “pánoch tvorstva” ani jednu nitku suchú. V tomto prípade môže syn matkin nenávistný vzťah k mužom podvedome akoby vztiahnuť na seba, v dôsledku čoho nenávistné postoje matky voči mužom môže vo svojich synoch podnietiť vnútorné odmietnutie svojej vlastnej mužskosti, v dôsledku čoho nájde svoje vyjadrenie v tom, že sa tento syn či už manifestačne aj navonok tým že rozprávajúc o sebe v minulom čase (tj. hovorí “Ja som bola…” namiesto “Ja som bol…”) bude explicitne hlásiť sa k príslušnosti k ženskému pohlaviu; alebo aspoň vo svojom podvedomí sa začne považovať za “ženu” i bez toho, že by sa navonok s “ženským pohlavím” nejako identifikoval vedomý si toho, že ho ľudia považujú za muža a preto navonok aj on “hrá” rolu muža, hoci vnútorne sa považuje za “ženu”. A nielenže sa tento syn či už explicitne alebo aspoň implicitne považuje za “ženu”, ale dokonca sa aj plne stotožňuje s matkinými fanatickými feministickými názormi, ktoré tento syn prijíma za názory svoje vlastné. V prípade, že sa tento muž aj navonok považuje “za ženu”, je to tak závažná porucha osobnosti, ktorá je zrejmá aj úplnému laikovi, a takýto muž preto asi najskôr skončí na invalidnom dôchodku. V prípade ale, že sa tento muž iba vnútorne považuje za ženu, avšak navonok “hrá” rolu muža, takže navonok jeho porucha osobnosti pre obyčajného laika nie je pozorovateľná, potom vzhľadom k jeho fanaticky militantne feministickým názorom sa s najväčšou pravdepodobnosťou všetky televízne i rozhlasové stanice pôjdu vzájomne takmer pozabíjať o to, ktorej z nich sa podarí tohoto fanaticky militantného feministu získať pre seba ako politického komentátora; a to hlavne špeciálneho politického komentátora, ktorý sa bude pred zrakmi miliónov televíznych divákov či rozhlasových poslucháčov vyjadrovať sa či komentovať otázky rovnosti mužov a žien v spoločnosti, rovnosť príležitostí obidvoch pohlaví, plácať bláboli o údajnej diskriminácii žien a podobne. Ak všetky televízne a rozhlasové stanice dychtia po zamestnaní tých najfanatickejších feministiek v roli politických komentátoriek, tým viac ešte túžia po angažovaní tých najfanatickejších feministiek v “mužskom vydaní”. Okrem toho tento muž bude nielen militantne fanatický feminista, ale aj homosexuál, ktorého súčasne môžu použiť aj ako agitátora a propagátora homosexuálneho životného štýlu ako údajne vraj toho najmodernejšieho a najpokrokovejšieho životného štýlu “moderného človeka”. Preto nie najmenších pochýb o tom, že ho čaká obrovská kariéra televízneho či rozhlasového komentátora či reportéra, o ktorého sa pôjdu doslova pretrhnúť aby ho získali všetky televízne a rozhlasové stanice.

Pokiaľ ide o otcovskú výchovu dcéry, môže to byť aj tak, že jej otec je “nepriateľ feministiek”, tj. že má k feministkám nejaký negatívny, nepriateľský alebo aj nenávistný vzťah. Hoci vo všeobecnej rovine nepopieram, že tieto antifeministické názory otca sú rozumné a správne, pre predpubertálnu výchovu detí, a to najmä pre predpubertálnu výchovu dievčat vrelo doporučujem, aby sa vystríhal akejkoľvek agresívnej priamej kritiky feministiek. V tomto prípade môže totiž bohužiaľ dcéra otcov síce správny, avšak predsa len v určitom zmysle nevhodný názor pre predpubertálne dievča podvedome akoby vztiahnuť na seba, v dôsledku čoho v určitom zmysle tieto určité v danej situácii nie celkom vhodné názory otcov o feministkách môžu vo svojich dcérach podnietiť vnútorné odmietnutie svojej vlastnej ženskosti, v dôsledku čoho nájde svoje vyjadrenie v tom, že sa táto dcéra či už manifestačne aj navonok tým že rozprávajúc o sebe v minulom čase (tj. hovorí “Ja som bol…” namiesto “Ja som bola…”) bude explicitne hlásiť sa k príslušnosti k mužskému pohlaviu; alebo aspoň vo svojom podvedomí sa začne považovať za “muža” i bez toho, že by sa navonok s “mužským pohlavím” nejako identifikovala vedomá si toho, že ju ľudia považujú za ženu a preto navonok aj ona “hrá” rolu ženy, hoci vnútorne sa považuje za “muža”. A nielenže sa táto dcéra či už explicitne alebo implicitne považuje za “muža”, ale dokonca sa aj plne stotožňuje s otcovými názormi o feministkách, ktoré táto dcéra prijíma za názory svoje vlastné. Či už sa táto žena považuje za “muža” aj navonok alebo len vnútorne, nikdy nenájde žiadne zamestnanie v televízii, v rozhlase či v vôbec v akýchkoľvek masmédiách. Hlavná príčina je v tomto prípade však najmä tá, že jej názory ohľadom takzvanej “ženskej otázky” či “otázky rovnosti mužov a žien” sú pre vládnuci liberalistický feministický režim z politických a ideologických dôvodov absolútne neprijateľné, a to tým viac sú tieto jej protifeministické názory pre vládnuci režim neprijateľné, že osoba, ktorá má tieto protifeministické názory je sama dokonca ženou, čo feministky, feministov a spoločne s nimi vlastne aj celý vládnuci liberalistický feministický režim môže priviesť až do zúrivosti. Jej názory sú síce správne, rozumné a pravdivé, avšak odvrátenou stranou tejto skutočnosti je enormné nebezpečenstvo, že by z tejto dcéry mohla vyrásť lesbička, čo je príliš neprijateľné riziko. Preto otcom vrelo doporučujem, aby sa až do puberty svojich dcér vystríhali akejkoľvek agresívnej priamej kritiky feministiek pred svojimi dcérami, čo však ale nevylučuje, aby aj pred svojimi predpubertálnymi dcérami títo otcovia kritizovali feministky pokojnou vecnou a logickou argumentáciou s používaním konkrétnych vecných príkladov dokazujúcich bez akejkoľvek agresívnosti láskavým otcovským slovom a milou vtipnou iróniou pravú tvár skutočných feministických úmyslov v celej nahote jej pokryteckej lživosti a farizejskej demagógie.

U žien je vznik homosexuálnej psychopatickej poruchy ale dokonca ešte zložitejší než u mužov, v dôsledku čoho ak svojou nesprávnou výchovou môže osamelý otec vychovať z dcéry lesbičku, tak osamelá matka môže nesprávnou výchovou vychovať nielen zo svojho syna homosexuála, ale práve tak navyše môže dokonca aj zo svojej dcéry vychovať lesbičku. Je to tak v prípadoch neistej matky, kde ako som sa mohol dočítať, lesbické pacientky uvádzali, že ako dievčatá mali vzhľadom k “slabej” neistej matke pocit, že sami museli voči matke vystupovať akoby v roli matky, respektíve, že nerozhodná, neistá a “slabá” matka v podstate fakticky zapríčinila, že sa tak vytvorilo určité vákuum, ktoré oni v časoch svojho dospievania postupne z nedostatku iných možností postupne “zaplňovali”, a tak fakticky preberali vedúcu úlohu v rodine, teda fakticky začali akoby v rodine “hrať” úlohu muža – manžela. Faktické preberanie úlohy muža zo strany dospievajúcej dcéry tiež môže nakoniec u nej viesť k vzniku homosexuálnej psychopatickej poruchy.

Ďalšou mnou zatiaľ ešte nezmienenou príčinou vzniku homosexuálnej psychopatickej poruchy u žien – lesbičiek je tá skutočnosť, ako mladistvé dievča vníma sebe samú vo vzťahu k svojej ženskosti. Treba si uvedomiť, že dievčatá sú oveľa citlivejšie ako chlapci, a sú menej odolné ako chlapci ak dôjde k psychickému zraneniu zo strany svojich vrstovníčok, dievča hlbšie prežíva svoje pocity menejcennosti oproti svojim vlastným sestrám a taktiež ju hlbšie zraňuje aj všetko negatívne týkajúce sa jej ženskosti ako napríklad svoja vlastná telesná neobratnosť, a ešte viac svoja vlastná “ošklivosť”, respektíve utkvelá predstava v duši dievčaťa v dobe puberty, že nie je pekná a pôvabná v očiach mládencov, že je pre členov svojej rodiny napol chlapec, že sa jej často posmievajú slovami: Ty si zrovna tak ako tvoj strýc, otec, dedo atd. I toto nakoniec u citlivého dievčaťa, ktoré si nechá podvedome vsugerovať, že je výzorom skôr chlapec než dievča môže viesť neskôr k vzniku homosexuálnej psychopatickej poruchy, respektíve stať sa lesbičkou.

 

25.Kapitola: Mužský a ženský komplex menejcennosti u postihnutých homosexuálnych pacientov.

“Americká predstava maskulinity: je málo vecí na zemi, ktoré by sa dali horšie pochopiť” posťažoval si homosexuálne postihnutý spisovateľ černoch James Baldwin vo svojej knihe z roku 1985 “The Price of the Ticket”, že sa on ako homosexuál cítil ako pochybná existencia. Bol zatrpknutý vo vzťahu k tomu, čo nemal, cítil sa ako obeť tejto vnútenej maskulinity, ako ten, kto stojí stranou – stručne povedané ako menejcenný. Jeho obraz “americkej maskulinity” bol jeho frustráciou prekrútený.

Samozrejme, že existujú prehnané podoby siláckeho správania sa a kriminálnej tvrdosti, ktoré môžu byť nevyzretými ľuďmi chápané ako “mužné”, napriek tomu však ale existujú aj zdravé varianty mužskej odvahy, športového konania, bojovnosti, vytrvalosti, ktoré sú protipólmi slabosti voči sebe samému, “starobabskosti” alebo zženštilosti. Ako mladistvý Baldwin cítil, že mu vo styku s rovnako starými kamarátmi chýbajú pozitívne cnosti mužskosti, asi najbolestnejšie ešte v puberte, na strednej škole: “Bol som terčom po fyzickej stránke…Bolo pre mňa zlé, že som bol najchytrejší a najmenší chlapec v triede. A trpel som.”

Bol bitý, nadávali mu “Mánička” a nemohol sa brániť. Baldwina vychovávala matka a babička, chránili ho a v jeho živote chýbal mužský prvok. Baldwin mal pocit, že ostatní mladíci boli mužnejší než on. “Mánička”: neznamenalo to ani tak, že by sa na neho pozerali ako na dievča, skôr, že je abnormálny, menejcenný muž. Je to takmer to isté čo slaboch; ten, kto nebojuje, ale uteká. Baldwin možno obvinil americký ideál mužnosti; mužský homosexuáli na celom svete môžu skutočne kritizovať kultúru mužnosti vo svojom okolí, pretože sa všade cítia v tomto smere menejcenní.

Rovnaké odôvodnenie majú aj lesbické ženy, keď neustále vyjadrujú svoju nespokojnosť s ustálenou úlohou ženy: starať sa o svoj zovňajšok, aby vyzerala pekne, zaujímať sa o triviálne veci v domácnosti, prevziať úlohu matky, “musieť hrať milé, okúzľujúce dievča”, ako sa vyjadrila jedna holandská žena s lesbickými tendenciami.

Špecifický komplex menejcennosti homosexuálne postihnutých ľudí znamená, že sa homosexuálne postihnutí muži cítia byť menej “mužnými” oproti ostatným mužom a lesbicky postihnuté ženy sa zasa cítia byť menej “ženskými” oproti ostatným ženám. Ako som sa mohol v odbornej vedeckej literatúre dočítať, toto je u mladých ľudí aj veľmi silný varovný indikátor – budúci homosexuálne postihnutí mladiství sa cítili “ináč” – čo sa dá dešifrovať a vyjadriť aj ako “menejcenne”. Chlapci – budúci homosexuáli sa správali výrazne menej ako “chlapci” a budúci “muži” než ich rovnako starí normálni vrstovníci; a dievčatá – budúce lesbičky sa tiež správali výrazne menej ako “dievčatá” a budúce “ženy” než ich rovnako staré normálne vrstovníčky. Títo chlapci a dievčatá vyvíjajúci sa v homosexuálne postihnutých jedincov mali vo svojom detstve a mladistvom veku výrazne menší záujem o to čo zaujíma ich pohlavie – presnejšie povedané u budúcich homosexuálne postihnutých ľudí: chlapci mali “dievčenské záujmy” a dievčatá zasa “chlapčenské záujmy”.

Následkom nesprávnej výchovy mali teda “pohlavne odlišné” zvyky a osobnostné rysy. Opakovane sa preukázalo, že najzreteľnejšie rysy v správaní a záujmoch v puberte, ktoré súvisia s neskoršou homosexualitou u muža sú: strach z telesného zranenia, menej agresívne správanie, “poslušnosť”, neúčasť na typických, bežných chlapčenských hrách a športoch. Lesbické ženy boli zas vo svojich záujmoch a správaní sa výrazne menej “ženské” než ostatné dievčatá, kde by som poukázal jednak na štatistické údaje viz Gerard van den Aardweg, 1992, jednak na vedeckú štúdiu z roku 1987 “Sexual Orientation and Boyhood Gender Conformity: Development of the Boyhood Gender Conformity Scale”, ktorú napísali dvaja vynikajúci psychológovia a sexuológovia S. L. Hockenberry a R. E. Billingham, ktorí okrem iného aj vyjadrili názor, že “najsilnejšou a najvplyvnejšou variantou pre budúceho homosexuála je oveľa viac neprítomnosť mužských rysov než prítomnosť ženských rysov”.

Chlapec – ktorý vyrastal bez otca – a jeho matka bola na neho buď veľmi starostlivá alebo naopak veľmi autoritatívne rozkazujúca a riadila ho do najmenších detailov, nemohol svoju mužnosť prirodzene rozvinúť. Nejaká takáto varianta je v mladosti u mužských homosexuálov preukázateľná.

Charakteristické pre budúcich homosexuálnych mladíkov je, že si seba vo svojej detskej chlapčenskej fantázii nikdy nepredstavovali ako policajtov, rytierov či udatných križiakov, ani sa ako malí chlapci nikdy spolu nehrávali na policajtov, vojakov, stredovekých rytierov, udatných križiakov, Indiánov a podobne, respektíve vyhýbali sa aj akýmkoľvek iným chlapčenským hrám a “chlapčenským športom”, nikdy neboli ochotní hrať s ostatnými chlapcami futbal či hokej, a už vôbec nie venovať sa bojovým športom ako je napríklad Karate, Judo, Jiu-jitsu, Aikido, Ken-jutsu, Kendo, Yawara, Shitoryu, Shotokan, Tai-jutsu, Taiken, Tand-soo-do, Wado-ryu, Yoseikan, Sambo atď.

Ďalej budúci homosexuáli boli zženštilé “Máničky”, ktorí nielenže sa nikdy nevideli ako športovci v bojových športoch, ale ani v ostatných “mužských športov”. Budúci homosexuáli ako chlapci nikdy nečítali žiadne dobrodružné príbehy, a napríklad za prvej Československej republiky uprednostňovali literatúru z takzvanej “červenej knihovne” (tj. sentimentálne citová literatúra o “láske” určená pre dospievajúce dievčatá). V dôsledku všetkých týchto svojich záujmov i nezáujmov sa preto títo chlapci v chlapčenskej spoločnosti dostávali do izolácie, v dôsledku čoho sa cítili v skupine ostatných chlapcov menejcenní.

Dievčatá, budúce lesbičky, sa cítili zase menejcenné najmä pokiaľ išlo o ich ženskosť, k čomu spravidla prispievali ich predstavy, že sú “ošklivé”. Toto všetko je pochopiteľné, pretože puberta a obdobie pred ňou sú predovšetkým obdobím, kedy sa vyvíja obraz mladého človeka o sebe samom v spoločnosti jeho vrstovníkov: patrím k tým druhým? Zrovnanie seba samého s ostatnými určuje viac než čokoľvek iného obraz o svojej vlastnej sexualite.

Ako som sa mohol dočítať, istý holandský homosexuálny pacient o sebe uviedol, že mal bezstarostné detstvo u svojej matky, ktorá ho ochraňovala, a tak to bolo až do jeho puberty. Tento holandský homosexuálny pacient mal od detstva troch kamarátov. Ako adolescent cítil stále viac a viac, že ho títo jeho traja kamaráti stále viac a viac ignorujú. Záujmy týchto jeho troch kamarátov sa začali uberať v smere “surovejších” športov, ich rozhovory sa točili okolo “mužských záležitostí, a on nemal k tomu čo povedať. Snažil sa získať u nich pozornosť, a aby toho dosiahol, začal hrať “šprýmara”. Nechcel si to údajne vraj nikdy priznať, ale v dôsledku jeho ateistického života bez Boha plus navyše jeho zženštilá “inakosť” mali ten následok, že jeho puberta bola poznamenaná ateistickou duchovnou prázdnotou, smútkom a vnútornou osamelosťou.

A tu je ten rozhodujúci bod, ktorý nakoniec u tohoto holandského pacienta viedol k jeho homosexuálnemu postihnutiu: v spoločnosti týchto troch svojich kamarátov vnímal sám seba ako strašne “nemužského”. Doma bol protekčným dieťaťom svojej mamičky, vychovávaný matkou ako kľudný a milý, prítulný chlapec. A jeho matka - nielenže si nebola vedomá toho, že jej výchova syna je absolútne nesprávna, a že fakticky zo svojho syna s takouto úplne nesprávnou výchovou vychováva budúceho homosexuála – dokonca bola na jemné spôsoby svojho syna dokonca i “pyšná”/!!!/. Jej synček bol milý a prítulný ako mačiatko (po česky: mačiatko = koťátko), nikdy sa nehádal, obľúbená rada jeho matky bola: “Vždy zachovávaj kľud.” Neskôr tento homosexuálny pacient poznal, že sa už vtedy prehnane obával akéhokoľvek konfliktu. Ovzdušie, ktoré vytváralo jeho mierumilovné a jemné spôsoby správania, bolo láskyplné, prehnane priateľské, avšak nie práve osobné.

Jeden iný holandský homosexuál bol vychovávaný tiež iba svojou matkou, ktorá nenávidela všetko, čo v jej očiach bolo “agresívne”: “vojenské hračky”, ako figúrky vojakov, tanky atď. Táto jeho matka poukazovala na fyzické a morálne nebezpečenstvo, ktoré ho obklopovalo, mala takmer hysterický ideál neagresívnej zbožnosti. Niet preto najmenšieho divu, že sa syn tejto úbohej holandskej neurotickej ženy stal precitlivelým, nesamostatným, úzkostlivým, a úplne rovnako ako ona tiež aj hysterickým. V kontakte s inými chlapcami mal tento holandský homosexuál zábrany a našiel pochopenie len u jedného alebo dvoch kamarátov, ktorí stáli mimo ako on. A – tým predbehnem moju analýzu takzvanej “homosexuálnej túžby” – začal tento holandský homosexuál pociťovať, ako ho priťahuje “nebezpečný ale vzrušujúci svet” vojakov, ktorých videl často pochodovať z blízkych kasární. To boli aspoň silní muži, ktorí žili v jemu neprístupnom svete!

To, že ho niečo takéhoto fascinovalo, je ostatne dôkazom jeho v podstate normálneho inštinktu. Každý normálny chlapec chce byť mužom, každé normálne dievča chce byť ženou, a práve preto, že sa niektorí chlapci vo svojej “mužnosti” a dievčatá vo svojej “ženskosti” cítili sa byť v porovnaní zo svojimi vrstovníkmi rovnakého pohlavia ukrátení či ukrátené, začali postihnutí chlapci zbožňovať mužnosť a postihnuté dievčatá začali zbožňovať ženskosť iných príslušníkov či príslušníčok svojho vlastného pohlavia.

Musíme rozlišovať dva faktory, ktoré homosexuálneho pacienta či pacientku priviedli k vzniku jeho či jej psychopatickej homosexuálnej poruchy. Prvým je “sexuálne neprimerané” vytvorenie návyku v záujmoch a správaní sa, druhým je komplex pohlavnej menejcennosti, ktorý môže na základe týchto návykov vzniknúť a teda viesť k homosexuálnemu postihnutiu.

Zaplať Pán Boh však ale k tomu našťastie vždy nedochádza, respektíve sú známe i také prípady zženštilých “sissy boys” a “chlapčenských” dievčat, u ktorých napriek tomu z rôznych dôvodov nedošlo v dostatočnej miere k rozvinutiu ich komplexu pohlavnej menejcennosti, vďaka čomu zaplať Pán Boh sa z týchto ohrozených chlapcov a dievčat nestali homosexuáli či lesbičky.

Komplex mužskej či ženskej menejcennosti sa obyčajne nevytvorí pred obdobím puberty. Dieťa síce občas v dôsledku nesprávnej výchovy určité nepohlavné vlastnosti mohlo mať už aj skôr, a neskorší homosexuál by to chcel použiť ako údajný dôkaz, že on bol údajne vraj homosexuálom odjakživa, v skutočnosti však ale takéto závery sú úplne mylné.

Homosexualita totiž vzniká až sa hlboko zakorení pocit mužskej či ženskej menejcennosti, včítane s tým súvisiaceho sebedramatizovania a homosexuálno – erotických predstáv. A najskôr až puberta predstavuje tu známu “trhlinu” v životnom behu; pričom u väčšiny homosexuálov ich homosexuálne postihnutie vzniklo dokonca ešte neskôr.

Budúci homosexuálni chlapci sú veľmi málo “chlapčenský”, sú veľmi nevýbojný a pasívny, jemný, citlivý, zbabelý a slabošský bez akýchkoľvek pevných zásad či ideálov za ktoré by boli ochotní znášať aj nejaké osobné obete či osobne podstupovať nejaké utrpenie.

Budúce homosexuálne dievčatá sú na druhej strane zase veľmi agresívne a panovačné, príliš “divoké” a príliš nezávislé. Z týchto rysov, ktoré sú vysvetliteľné z úlohy v ktorej boli tieto konkrétne dievčatá vychovávané – “to dievča je z polovice chlapec” a podobne – vznikol neskôr, porovnaním sebe samej s ostatnými dievčatami jej vlastný obraz ženskej menejcennosti plynúci u nej z toho, že nie je taká istá ako sú ostatné jej vrstovníčky.

Tak ako mladík nepociťujúci svoju mužnosť sa neidentifikuje zo svojou mužnosťou; úplne rovnako tak aj dievča, ktoré necíti svoju ženskosť nie je ochotná sa identifikovať zo svojou ženskou prirodzenosťou. Z psychologického hľadiska tento poznatok nie je ničím novým, pretože človek - a to úplne každý človek – má tendenciu vyhýbať sa konaniu a situáciám, v ktorých sa osobne cíti byť menejcenný, horší oproti ostatným.

Dievča v období pred pubertou ak nemá chuť hrať si s bábikou (po česky: bábika = panenka), prípadne je aj proti ostatným ženským “úlohám”, je s veľkou pravdepodobnosťou predurčená stať sa budúcou lesbičkou. Napriek tomu však ale nemusí tomu tak byť vždy, a preto tí, ktorí chcú mladistvých presvedčiť o tom, že ich “homosexuálny osud” je údajne vraj už spečatený sa dopúšťajú veľkého bezprávia spôsobujúceho ťažké emocionálne škody.

K doplneniu obrazu o faktoroch, ktoré prispievajú ku komplexu mužskej či ženskej menejcennosti je treba zdôrazniť, že každé zrovnávanie chlapca zo svojimi bratmi a dievčaťa zo svojimi sestrami sa môže prejaviť veľmi negatívne u chlapca, ktorý bol “dievčaťom” medzi svojimi bratmi, ale aj u dievčaťa, ktoré bolo “najmenej dievčaťom” medzi svojimi sestrami. K tomu najmä u dievčat sa často pridáva negatívny obraz o svojej vlastnej “ošklivosti”. Do tejto kategórie ale spadá aj predstava chlapca, že je jeho tvár veľmi pekná – dievčenská, alebo naopak i nezdravá, fyzicky postihnutá a podobne. Dievča si zase často myslí, že jej postava nemá ženské tvary, že je nemotorná a nešikovná, že nie je elegantná a podobne.

 

26.Kapitola: Samodramatizovanie homosexuálneho pacienta a vysvetlenie prečo je komplex menejcennosti ťažkým komplexom.

Ako som už dostatočne vysvetlil v predošlých kapitolách, homosexuálne postihnutie je následkom nesprávnej výchovy, a to najmä absencie podielu toho rodiča na výchove dieťaťa, ktorý je rovnakého pohlavia ako vychovávané dieťa, a teda ide o veľmi tesnú a jednostrannú väzbu vychovávaného dieťaťa na rodiča opačného pohlavia, plus ďalšie súvislosti, ktoré som taktiež rozobral už v predchádzajúcich kapitolách.

Ako trojica vynikajúcich vedcov J. W. Mohr, R. E. Turner a M. B. Jerry vo svojej práci z roku 1964 “Pedophilia and Exhibitionism: A Handbook” uvádzajú, tými istými faktormi spôsobujúcimi homosexualitu sa vyznačujú fakticky aj pedofilovia, homosexuálni rovnako ako aj heterosexuálni, a ešte ďalšie sexuálne neurózy.

Inými slovami povedané – v predchádzajúcich kapitolách popísané neprimerané spôsoby správania sa, výchovy a záujmov nemusí vyústiť nutne v homosexualitu, ale práve tak môže vyústiť aj v pedofíliu, a to či už pedofíliu homosexuálnu alebo aj heterosexuálnu. Je to dané tým, že komplex mužskej či ženskej menejcennosti môže mať rôzne podoby, a erotické predstavy, ktoré z toho vznikajú sa nemusí nutne zameriavať iba na mladých dospelých jedincov rovnakého pohlavia, ale môžu mať za cieľ aj deti rovnakého pohlavia a teda vyvinúť sa v homosexuálnu pedofíliu, alebo deti opačného pohlavia, a teda vyvinúť sa v heterosexuálnu pedofíliu, prípadne vyvinúť sa v sexuálnu orientáciu na deti oboch pohlaví a teda vyvinúť sa v bisexuálnu pedofíliu.

Rovnako ako u všetkých variant vyššie uvedených homosexuálnych “orientácií” sa aj u “čisto” heterosexuálnych pedofilov tiež jedná o psychopatickú sexuálnu poruchu a “heterosexuálnu variantu” komplexu mužskej menejcennosti.

Príčinou toho, prečo táto v podstate tá istá nesprávna výchova matky z niektorého jej syna vychová homosexuála, zatiaľ čo z iného syna úplne tá istá nesprávna výchova vychová napríklad heterosexuálneho pedofila spočíva v individuálne subjektívnych predstavách nesprávne vychovávaných synov, ktoré sú podmienené ich subjektívnym a individuálnym pozorovaním seba samého, ale i pohľadom druhých ľudí, čo sa týka ich naprosto individuálnych sexuálnych kvalít, ako aj úplne náhodnými udalosťami, ako sú ich čisto individuálne psychosociálne a sexuálne zážitky v puberte. Mužský i ženský komplex menejcennosti je totiž podnetom rôznych, často i veľmi odlišných sexuálne – psychopatických a neurotickosexuálnych túžieb. Preto nie je žiadnym prekvapením, že zatiaľ čo u niekoho sa tento komplex menejcennosti vyvinie v nejakú “homosexuálnu variantu” psychosexuálneho postihnutia, u iného za to môže vyvinúť v nejakú “heterosexuálnu variantu” psychosexuálneho postihnutia, napríklad v heterosexuálnu pedofíliu.

Pocit pohlavnej menejcennosti obsahuje pocit “nesúnaležitosti”. Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, mnohí budúci homosexuálni chlapci majú údajne vraj pocit, že nepatria do mužského sveta svojich otcov, bratov a iných chlapcov; a budúce lesbické dievčatá zas majú pocit, že nepatria do ženského sveta svojich matiek, sestier a iných dievčat.

Ako znázornenie významu tejto “súnaležitosti” pre vlastný sexuálny obraz a primerané sexuálne správanie sa môže poslúžiť vynikajúce Greenovo pozorovanie, ktoré skvelý vedec R. Green exaktne popísal vo svojej vedeckej práci z roku 1987 “The “Sissy Boy Syndrome” and the Development of Homosexuality”, kde okrem iného uvádza aj prípad jedného jednovaječného páru dvojčiat, kde jedno z týchto dvoch jednovaječných dvojčiat sa stal homosexuálom, zatiaľ čo ten druhý zostal úplne normálnym heterosexuálom, pričom je veľmi pozoruhodný aj ten postreh, že heterosexuálom zostal ten z oboch jednovaječných dvojčiat, ktorý mal svoje krstné meno po svojom otcovi.

Napriek tomu však ale aj naďalej zostáva kľúčovou otázkou to, ako tieto pocity menejcennosti a nesúnaležitosti vedú u postihnutého k homosexuálnym záujmom?

Vychádzam z toho vážený čitateľ či vážená čitateľka, že nie si odborníkom či odborníčkou ani v psychiatrii, ani v psychológii a ani v sexuológii. A preto asi budem musieť ďalej tento pojem “komplex menejcennosti” vysvetliť dôkladnejšie:

Dieťa, pubescent i adolescent reagujú na pocity menejcennosti a nesúnaležitosti s určitou samoľútosťou, alebo ináč povedané – reagujú s určitým “samodramatizovaním”. Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, prežívajú údajne vraj seba samého či seba samú vnútorne veľmi pateticky ako “úbohé stvorenia” – hodné súcitu. Slovo “samodramatizovanie” je plne na mieste, pretože popisuje náchylnosť dieťaťa vidieť seba ako tragický stred sveta.

Takýto samodramatizujúci a samoľutujúci sa človek je hlupák! Žije bez Boha, je ateistom a v dôsledku tohoto svojho ateizmu iba stále fňuká a narieka, pretože nevidí v Bohu a pre Boha žiadny zmysel svojho života. Jeho fňukanie a nariekanie má približne asi takýto obsah:

1: “Nikto mi nerozumie” (moja faktická poznámka: Vykašli sa na hlupákov! A čo Boh? Ani Boh absolútna múdrosť ti nerozumie?),

2: “nikto mňa nemá rád” (moja faktická poznámka: A čo Boh? Ani trojjediný Boh, ktorý z lásky k tebe a za teba obetoval svojho Syna Ježiša Krista na kríži ťa snáď nemá rád?),

3: “všetci sú proti mne” (moja faktická poznámka: Vykašli sa na “všetkých”! A čo Boh? Aj Boh, ktorý ťa miluje je snáď “proti tebe”?),

4: “môj život je mizerný a beznádejný” (moja faktická poznámka: Ak by si miloval(a) Pána Boha celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a celou svojou silou nadovšetko, a celým svojím srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a zo všetkých svojich síl by si verne slúžil(a) Ježišovi Kristovi, a celým svojim srdcom, celou svojou dušou, celou svojou mysľou a zo všetkých svojich síl by si všetkými tebe dostupnými prostriedkami bojoval proti všetkým nepriateľom Ježiša Krista, potom by tvoj život nebol ani “mizerný” a ani “beznádejný”, pretože potom by tvoj život mal zmysel, potom by si zistil, že ako vojak Ježiša Krista máš pre čo žiť a za čo bojovať!!!).

A u predošlej poznámky by som predovšetkým špeciálne podtrhol slová “dostupnými prostriedkami”, pretože možnosti slúžiť Bohu, ktoré majú či mali a vlastne aj budú mať jednotlivý ľudia nie sú rovnaké. Iné možnosti má šesťročné či sedemročné rakúske dieťa a úplne iné zase okolo šesťdesiatročný prezident istého juhoamerického štátu. Obaja milujú Pána Boha nadovšetko, avšak napriek tomu ich možnosti a formy ako slúžiť Bohu vzhľadom k rozdielnosti ich spoločenského postavenia nie sú rovnaké. Napriek tomu každý z nich môže pre Ježiša Krista vykonať svojimi “dostupnými prostriedkami” veľa dobrého. Aj keď dotyčné šesťročné či sedemročné dieťa má iba kus kriedy, zatiaľ čo dotyčný pán prezident mal k dispozícii stotisíce vojakov a policajtov. Obidva príbehy, či už ide o dotyčného šesťročného či sedemročného chlapca alebo o asi šesťdesiatročného pána prezidenta sa síce odohrali ešte v minulom dvadsiatom storočí, avšak sú poučné dodnes. Dotyčné dieťa si vtedy vykračovalo smerom na Práter a na každú vhodnú plochu na ktorú sa dalo písať kriedou napísalo "Christus lebt!” Pán prezident zase potom, čo za dramatických okolností vymenil svoju vojenskú uniformu za sako s kravatou prezidenta republiky zase vrátil církvi ukradnutý majetok a snažil sa urobiť vo svojej krajine aspoň čiastočný poriadok. A obaja mali spoločné aj to, že zakúšali nenávisť od nepriateľov Ježiša Krista, aj keď isteže každý úplne iným spôsobom. Vzhľadom k určitému podceneniu možností nepriateľov Ježiša Krista isteže v dielčich individuálnych rovinách sa možno obaja mohli dopustiť tu a tam aj nejakých drobných chýb, aj keď ináč v celkovej rovine konali celkom správne.

Ale ináč musím uznať, že ani ja na mieste dotyčného rakúskeho kresťanského dieťaťa by som nemohol konať ináč a jeho hlbokou vierou som bol veľmi dojatý. Brzo však o sebe dali znať ale aj nepriatelia Ježiša Krista, či presnejšie povedané v danom konkrétnom prípade dve nepriateľky Ježiša Krista. Stalo sa to potom, čo toto kresťanské dieťa toto heslo "Christus lebt!” napísalo na budovu akéhosi menšieho zdravotníckeho zariadenia, odkiaľ sa vyrútili dve v bielom plášti elegantne oblečené feministky, pravdepodobne zdravotné “sestričky” s nadávkami a zbabelými vyhrážkami násilím tomuto malému chlapcovi, ktorého by určite aj zmlátili, ak sa by som v danej kritickej situácii energicky nezakročil voči tým obidvom odporným a zbabelým feministkám. Nakoniec sa sice zaplať Pán Boh nič nestalo, ale aj napriek mojej intervencii situácia vyzerala spočiatku veľmi zle. Bol som v cudzojazyčnom, tj. nemeckojazyčnom prostredí, čo znamenalo pre mňa nutnosť komunikovať v nemčine, a čo bolo ešte oveľa horšie, zatiaľ čo obidve agresívne feministky sa ocitli tesne pred malým kresťanským chlapcom, ja sám som bol vzdialený nejakých takmer tridsať metrov, v dôsledku čoho mi bolo jasné, že ja sám do eventuálnej bitky môžem fyzicky zasiahnuť najskôr až o nejakých 5 či 6ť sekúnd až pribehnem k nim. Zakričal som na tie dve feministické beštie, že je zabijem, ak ublížia tomu dieťaťu a súčasne som sa najrýchlejšie jako som bol schopný rozbehol k nim. A zabralo to! Jedna z feministiek ľavou rukou už uchopila to dieťa mužského pohlavia a ako typická feministka už mala svoju pravicu zdvihnutú aby ho udrela, ale keď začula rev, že ju zabijem, ak ublíži dieťaťu – zaváhala a pravú ruku spustila. Krátke zaváhanie týchto feministiek mi poskytlo drahocenné sekundy času, aby som dobehol až k nim. Keď som bol tesne u nich, bolo jasné, že teraz už môžem voči obidvom feministkám fyzicky zakročiť. Najmä tá, ktorá držala dotyčného chlapca ma svojím výzorom priamo provokovala aby som jej vrazil poriadne po papuli (po česky: vrazil poriadne po papuli = vrazil pořádně přes držku). Bola to taká ošklivá “mužatka”, pravdepodobne nejaká lesbička, a už samotné pomyslenie, že môže to byť “lesba” mňa priamo dráždilo, aby som ju poriadne zmlátil. Bolo to navyše v ostrom kontraste s tou druhou sestričkou, ktorá mala úplne normálne ženské tvary mladej ženy, a z odstupom času môžem dokonca povedať, že napriek tomu, že táto “druhá sestrička” nebola blondýna, napriek tomu bola veľmi pekná mladá žena. Keď som k nim pribehol rozkázal som im, aby okamžite pustili dieťa a zmizli preč. Dotyčná “pekná sestrička” okamžite poslúchla a odišla nazad do budovy. Mužatka zostala sama. Spýtal som sa mužatky ironicky či rozumie po nemecky a pripravoval sa k útoku proti nej. Kľúčové pre mňa bolo totiž zakročiť tak, aby dieťaťu nemohlo byť při potyčke nijako ublížené. Ihneď mňa napadlo uchopiť rýchlym chmatom za jej pravú ruku hneď za zápästím a chmatom druhej ruky uchopiť ju za rameno a vykrútiť jej ľavú ruku do zadu, čím by som ju priamo donútil pustiť dotyčného chlapca. Druhou možnosťou bolo zaútočiť údermi priamo na lebku nepriateľky, čo by zase agresorku nepriamo donútilo pustiť dotyčného chlapca, aby mala obidve svoje ruky voľné k obrane proti úderom smerujúcim do jej odporného mužatského ksichtu. Takmer jednu celú sekundu som váhal nad tým, ktorá z týchto dvoch variant z hľadiska záujmu dotyčného dieťaťa je lepšia. Odrazu mužatka chlapca pustila a rýchle ústúpila nazad do budovy. Zachoval som sa v danom príbehu síce ako kladný hrdina, s eleganciou stredovekého rytiera chrániaceho “slabších” ale spokojný som napriek tomu nebol, pretože svedomie mi vyčítalo, že som pre mojho Pána Ježiša Krista mohol urobiť oveľa viac. Dotyčné dve odporné feministky, a hlavne tá lesbická feministka dvojnásobne, si určite obidve tieto násilnícke feministické beštie zaslúžili dostať od nejakého slušného človeka poriadny výprask, ktorý bohužiaľ nedostali, čím som sa dopustil veľkej chyby, že som dvom nepriateľom, respektíve nepriateľkám Ježiša Krista nedal to, čo si plne zaslúžili…

Ale chýb sa dopustil aj dotyčný pán prezident. Ten, kto okradne Cirkev, okradne vlastne samotného Pána Boha. A preto bolo nepochybne správne, že pán prezident Cirkvi vrátil ukradnutý majetok. Avšak načasovanie nebolo správne. Najprv totiž pán prezident vrátil Cirkvi jej majetok, a až potom šiel trestať zlodejov. Uvedomujem si pravdivosť príslovia, že “po bitke je každý generálom” a preto nechcem sa nijako chvastať tým, či by som si ja na jeho mieste počínal lepšie. Napriek tomu, ale aj na základe aj jeho skúseností teraz viem, že ja keby som bol na jeho mieste, tak by som síce urobil to isté, avšak v opačnom poradí. Najprv by som s využitím všetkých vojenských a policajných jednotiek s maximálnou tvrdosťou udrel proti slobodným murárom či po česky svobodným zednářům. Kde ich nájdem? Hlúpa otázka! Slobodný murári či svobodní zednáři kontrolujú prakticky takmer všetky masmédiá a preto najprv je treba zakročiť tam. Navyše tam to bolo vtedy ešte o to lepšie že v tej dobe v dotyčnej krajine ešte neexistovala televízia, iba rozhlas. A aj to by som nepostupoval ukvapene ako keď “Hurvínek vedie vojnu”, žiadnu improvizáciu by som nepripustil, ale celú akciu proti týmto hajzlom by som naplánoval do najmenších detailov, aby každá konkrétna vojenská či policajná jednotka presne vedela koho má zatknúť a kde ho či ju s najväčšou pravdepodobnosťou nájde. A pokiaľ ide o rozhlas, prípadne televíziu, tak aby tieto masmédiá nemohlo byť slobodnými murármi či svobodnými zednáři zneužité proti ľudu, tak tesne pred samotnou akciou by buď “rádiokomunikácie” odpojili transmisiu ich signálu, alebo by im bol odpojený prívod elektrického prúdu, alebo čo je úplne najlepšie, boli by využité oboje tieto možnosti súčasne, prípadne v dnešnej modernej dobe by bolo úlohou telekomunikácii dočasne vyradiť z činnosti aj Internet a samozrejme, že aj verejnú telefónnu sieť.

A ani nič iného by som neponechal náhode, ale všetci velitelia zatýkacích jednotiek by dostali jasné a zrozumiteľné inštrukcie, že prioritou číslo jedna je, aby ktokoľvek z tých čo je na zozname osôb na zatknutie nesmie za žiadnych okolností uniknúť a preto musia ho či ju za každú cenu dostať či už živého (živú) alebo mŕtveho (mŕtvu). A teda mali by jasnú inštrukciu, že osoby, ktoré by sa eventuálne pokúsia klásť sebemenší odpor, môžu byť bez ďalšieho okamžite zastrelené. A nie, že akýsi rádoby “novinár” sa zabarikádoval v redakcii akéhosi svojho odporného plátku a mával v okne s revolverom, verejne verbálne rúhal sa Bohu a posmieval sa všetkým náhodným okoloidúcim vulgárnymi urážkami a nadávkami za ich náboženskú vieru a vyhrážal sa každému kto verí v Boha smrťou. V tejto situácii mali proti tomuto slobodnému murárovi či po česky svobodnému zednářovi poslať protiteroristickú jednotku zo samopalmi s jasným rozkazom – zabite toho hajzla! A inštrukcia mali byť nielen taká, že možno zastreliť každého, kto bude klásť odpor, ale úplne rovnako tak nech je zastrelený každý, kto sa pokúsi o útek. Ta naháňačka v autách bola tiež niečo úbohého. Chytať ich? Hlúposť! Sami si o to koledovali – mali poslať jednu vojenskú helikoptéru s ťažkým guľometom (po česky: ťažký guľomet = těžký kulomet) alebo z raketami “vzduch – zem”, aby toho samozvaného “novinára” i s tou feministkou, jeho rovnako tak samozvanou “fotografkou” zneškodnili tým, že by auto týchto dvoch slobodných murárov či česky svobodných zednářů pokropili poriadnou dávkou z guľometu, alebo do nich vystrelili raketu “vzduch – zem” a tým týchto dvoch hajzlov zneškodnili, aby už oni nemohli viacej ubližovať ľuďom. Dotyčný slobodný murár či česky svobodný zednář riadil svoj automobil krajne bezohľadne so zrejmým úmyslom spôsobiť autohaváriu ostatným vozidlám, ktoré mali to nešťastie, že čírou náhodou boli práve na ceste. O tomto zákernom úmysle tohoto hajzla svedčí nielen to, že nerešpektoval absolútne žiadne dopravné predpisy, ale nemal dokonca ani len rozsvietené svetlá a išiel vyššou rýchlosťou, než aká bola na dotyčnej komunikácii povolená a na križovatke nedal prednosť vozidlám sprava. Dotyčná jeho spolujazdkyňa sa zasa vykláňala z okna, verejne verbálne rúhala sa Bohu a posmievala sa všetkým náhodným okoloidúcim autám, respektíve ľuďom, ktorí sa v nich viezli vulgárnymi urážkami a nadávkami za ich náboženskú vieru a vyhrážala sa každému kto verí v Boha smrťou.

A špeciálne pokiaľ ide o načasovanie, najlepšie by to bolo vykonať behom jednej noci na teritóriu celého štátu, a táto noc by mala byť niektorá noc zo soboty na nedeľu, a to najlepšie polnoc medzi sobotou a nedeľou, či v nedeľu jednu hodinu nad ránom. Cez víkend prevažná časť týchto hajzlov je doma zo svojimi rodinami a nie vo svojich redakciách, čo už samé osobe eliminuje mnoho zbytočných problémov, než keby všetci títo hajzli mali byť vo svojich redakciách, alebo dokonca roztratení niekde na cestách, poprípade čo je úplne najhoršie dokonca niekde v zahraničí, odkiaľ by s podporou svojich zahraničných slobodomurárskych či po česky svobodozednářských kolegov mohli aj naďalej štekať svoje nenávistné lži proti ľuďom ako zbabelé hyeny stojace za plotom vedomé si toho, že spravodlivá ruka ľudu tuto na nich nedosiahne. Navyše špeciálne pokiaľ ide o elektronické masmédiá, väčšina z nich má tendenciu končiť s vysielaním o polnoci, takže by nikomu z poslucháčov či divákov nebolo nijak divné, že po polnoci už viacej nevysielajú; a aj tie elektronické masmédiá čo majú v programe vysielať aj po polnoci, tak v tomto čase má už výrazne menej poslucháčov či divákov v tejto dobe, kedy už väčšina ľudí spí. A špeciálne pokiaľ ide o periodickú tlač, v noci zo soboty na nedeľu sa netlačia v tlačiarniach (po česky: netlačia v tlačiarniach = netisknou v tiskárnách) spravidla vôbec žiadne tlačoviny (po česky: tlačoviny = tiskoviny), respektíve v nedeľu nevychádza spravidla žiadna denná tlač (po česky: denná tlač = denní tisk), a preto toto obdobie zo soboty na nedeľu je najbezpečnejšie na zákrok vlády a ľudu proti slobodným murárom či svobodným zednářům v masmédiách jednak preto, že hrozí najmenšie nebezpečenstvo, že niečo unikne do tlače (po česky: do tlače = do tisku), jednak preto, že v nedeľu žiadna tlač nevychádza, a z toho istého dôvodu, že v nedeľu žiadna tlač nevychádza, by ani nikomu z čitateľov v nedeľu ráno neprišlo ani divné, že “ich denník” v nedeľu nevyšiel, keďže vzhľadom k tomu, že v nedeľu vlastne nikdy nevychádza, by tak či onak v nedeľu vyjsť ani nemal.

Ináč ale netvrdím, že všetko bolo zle. Mnohí ľudia sa zachovali veľmi statočne, rozumne a čestne a celý národ im bol vďačný, a to už od prvého dňa, čo dotyčný vojak vypočul úpenlivé prosby a modlitby svojho ľudu, aby sa stal prezidentom a urobil poriadok, pretože ako povedal veľký rímsky rečník Cicero: “Salus populi sumpema lex est”! = Blaho ľudu je najvyšším zákonom! Už vtedy sa mnohý vyznamenali, dokonca jeden obyčajný radový vojak sa preslávil ako národný hrdina dokonca aj v samotnom parlamente. Keď tam prišiel a vyzval dotyčných hajzlov, aby odišli preč, bohatí slobodomurársky či po česky zednářští samozvaní poslanci sa začali verbálne oháňať akýmsi svojim údajne vraj demokratickým mandátom, ktorý údajne vraj majú od ľudu, aby ľudí vykorisťovali a utláčali. Jeden z dotyčných hajzlov dokonca aj vstal a začal mávať dotyčnému vojakovi pred tvárou s akousi knihou, údajne vraj Ústavou, posmieval sa dotyčnému vojakovi pohŕdavo že je žobrák, že je chudobný, zatiaľ čo “ja som extrémne bohatý”, nadával mu, vysmieval sa mu, že nevie čítať ani písať a všemožne ho urážal, a taktiež sa aj rúhal Bohu a urážal jeho náboženské presvedčenie. Dotyčný vojak však znášajúc urážky mlčal, nereagoval, a iba vyzýval dotyčných hajzlov, aby odišli preč. A dotyčný arcihajzel, čo mával s dotyčnou knihou, akýsi samozvaný “predseda parlamentu” zneužívajúc svojej intelektuálnej prevahy nielenže odmietal zo svojho predsedníckeho stolu vyzvať ostatných takzvaných “poslancov” aby odišli preč, ale dotyčného vojaka ešte urážal agresívnymi a demagogickými verbálnymi výpadmi typu: “A to si myslíš, že voči demokratickým zástupcom ľudu činíš v súlade s Ústavou a zákonmi?”. Mladý vojak sa však ale nenechal nijak vyprovokovať a dotyčnému slobodnému murárovi či česky svobodnému zednářovi síce úplne kľudne ale zato nekompromisne tvrdo odpovedal: “Som obyčajný chudobný roľník, Vaša Ústava a Vaše zákony mi neumožnili chodiť do školy, pretože som na ne nemal peniaze, akékoľvek vzdelanie ste mi totiž vy samozvaní rádoby demokratický zástupcovia ľudu upreli. Právo vás samozvaných boháčov a boháčiek ma preto ani nezaujíma. Okrem toho nie som ani právnik. Právo možno že mám a možno aj nie, v každom prípade však ale aj keby som právo nemal, tak ale celkom určite ako môžete vidieť mam vo svojich rukách samopal. Budem počítať do desať a dúfam, že do tej doby všetci odídete preč. Po tých čo zostanú budem strieľať!” A výsledok? Dotyčný statočný vojak ešte nenapočítal vraj ani do “šesť” a celý zasadací sál už bol úplne prázdny. Takto jeden mladý hrdina oslobodil celý národ od viac než stovky extrémne bohatých parazitov - z mozoľov úbohého vykorisťovaného ľudu žijúcich plutokratických slobodomurárskych či česky povedané: svobodozednářských pijavíc.

Taktiež aj otázka vládnutia nie je niečo, čo by sa malo ponechať náhode. Všade sa vyskytne množstvo kdejakých demagogických zločincov, ktorí iba parazitujú na daniach národa a ubližujú ľuďom, ale zato s veľmi brilantnou demagógiou sa verbálne dokážu oháňať nejakým svojim údajným “právom”. Na týchto hajzlov patrí jediná zbraň – reálna schopnosť a súčasne i možnosť zakrútiť im krkom. Pretože sila je jediné, čomu títo hajzli rozumejú. Preto ak by som bol ja dotyčným juhoamerickým prezidentom pamätal by som na tieto skutočnosti:

1./Za prvé prezident by si mal byť vedomý, že nesmie byť slabý. Pokiaľ ide o vládu, mal by priamo riadiť ministerstvo vnútra, ministerstvo obrany a taktiež aj tajné služby – ba dokonca by obidve tieto ministerstvá vnútra a obrany mal zlúčil v jedno jediné branne - bezpečnostné ministerstvo, ktoré by riadilo všetkých vojakov, policajtov a ostatné špeciálne ozbrojené sily a tajné služby. Ľudia sú zlí a bezbožní, a preto nikomu nemožno plne dôverovať, a preto toto mocenské usporiadanie by bolo zárukou, že ten kto obrazne “drží samopal v ruke” je prezident a nie nejakí samozvaní “poslanci”, “ministri” či dokonca demagogický pisálkovia. A priama kontrola všetkých ozbrojených zložiek je teda poslednou poistkou pred všetkými samozvancami, ktorý by si mohli robiť zálusk na získanie úradu, ktorý prezidentovi zveril samotný Pán Boh, aby skrze neho slúžil Bohu a Cirkvi.

2./Za druhé, aj keď ostatné ministerstvá by riadili iní ministri, zákony by vydávali poslanci, spory by riešili sudcovia, televízne a rozhlasové stanice by riadili ich generálni riaditelia, periodickú tlač ich šéfredaktori a podobne, kvôli dokonalému fungovaniu štátu by bolo nevyhnutné, aby prezident mal najvyššiu personálnu a administratívnu kompetenciu v celom štáte:

A./ Podstatou najvyššej personálnej kompetencie by bolo oprávnenie každého vojaka, policajta, ministra, poslanca, sudcu či akéhokoľvek iného úradníka verejnej správy včítane guvernérov, starostov a iných miestnych funkcionárov, ale aj generálnych riaditeľov televízie, rozhlasu a šéfredaktorov tlače – ktorí by svoju prácu podľa najlepšieho osobného svedomia a presvedčenia pána prezidenta nečinili dobre – mohol bez akýchkoľvek problémov s okamžitou platnosťou a účinnosťou dotyčného personálneho rozhodnutia obrazne povedané “okamžite kopnúť do zadku” a do ich úradu, funkcie či postavenia namiesto neho či nej súčasne vymenovať niekoho iného. A tento nový človek by okamžite, v danom okamihu prevzal úrad, funkciu či postavenie do ktorého ho prezident vymenoval, a keď hovorím “o okamžitom prevzatí” mám na mysli prevzatie nielen na papieri, ale faktické prevzatie. Plus v prípade masmédií, ktoré môžu ľuďom veľmi ublížiť svojimi lžami a demagógiou by bolo navyše nutné, aby novinármi a reportérmi mohli byť iba slušní ľudia, čo by sas legislatívne dalo ošetriť tým, že by to boli iba tí ľudia, ktorí by mali udelenú špeciálnu licenciu oprávňujúcu k výkonu novinárskej profesie, a aby prezident bol ten, kto môže podľa svojho najlepšieho osobného svedomia a presvedčenia ktorémukoľvek žiadateľovi o udelenie tejto licencie udelenie tejto licencie zakázať, a taktiež ktorémukoľvek novinárovi či reportérovi, ktorému bola táto licencia udelená, udelenie tejto licencie s  okamžitou platnosťou a účinnosťou kedykoľvek odňať. Taktiež aj tieto licencie by sa nemali novinárom a reportérom udeľovať “na neurčito”, ale iba na dobu určitú jeden rok, a posledný mesiac platnosti starej licencie by dotyčný novinár či reportér musel požiadať príslušný úrad o udelenie novej licencie, ktorý by mohol, avšak na druhej strane nemusel mu túto licenciu udeliť, pretože na udelenie tejto “novinárskej licencie” by nebol žiadny právny nárok. Aj tak ale proti neudeleniu licencie by sa mohol dotyčný novinár či reportér odvolať k samotnému prezidentovi, ktorý by jeho vec nechal prešetriť a nakoniec spravodlivo vo veci nejako rozhodol.

B./Podstatou najvyššej administratívnej kompetencie by zase bolo zlučovať, rozlučovať ale aj úplne rušiť jednotlivé úrady, orgány, inštitúcie, politické strany, obchodné spoločnosti, televízne a rozhlasové stanice plus periodickú tlač. A toto zlúčenie, rozdelenie či zrušenie by – ak by v danom konkrétnom prípade nebolo stanovené ináč - nastúpilo s okamžitou platnosťou a účinnosťou okamžite po rozhodnutí prezidenta. Sem by patrilo aj rozhodovanie o všetkých možných presunoch kompetencií a majetku. Pričom pokiaľ by išlo o majetok v rámci tejto kompetencie by prezident ako spravodlivý človek mal právo bez akýchkoľvek cavikov a ceremónií zlodejom a lupičom vziať ich majetok a ako reštitúcie vrátiť ho tomu, komu bol ukradnutý či ulúpený. A úplne rovnako by mohol legitímnym vlastníkom včítane cirkví a náboženských společnosti reštituovať, tj. vrátiť aj ten ich majetok, ktorý sa v súčasnej dobe nachádza v držbe štátu, krajov či obcí. Sebemenší odpor súčasných držiteľov ukradnutého cirkevného či iného ukradnutého majetku – nech už by to bol kdokoľvek - by bol nekompromisne rozdrvený hoc aj za použitia ozbrojených síl štátu. A do oblasti najvyššej administratívnej kompetencie spadá aj veľmi zodpovedný výber budúceho prezidenta, ktorý sa ujme úradu v okamihu smrti súčasného prezidenta. Výber svojho vlastného nástupcu “ad mortis causa”, tj. nástupcu pre prípad smrti musí byť veľmi starostlivý, pretože tuná prezident musí vybrať svedomitého, čestného a poctivého človeka, ktorý prevezme jeho vlastný úrad až zomrie. Je to veľká zodpovednosť! Môže sa stať, že prezident si myslí, že z určitého človeka bol dobrý minister, poslanec, sudca, šéfredaktor novín, generálny riaditeľ televízie či rozhlasu, poprípade akýkoľvek iný úradník a preto ho vymenuje do dotyčného úradu, funkcie či postavenia. Avšak dotyčný človek sa tam neosvedčí. V tom prípade kým prezident žije, nie je žiadny problém vyhodiť a eventuálne nechať aj zatknúť tohoto ministra, poslanca, novinára, sudcu či iného úradníka; a tým napraviť svoju vlastnú chybu, ktorou bolo vymenovanie dotyčného nevhodného človeka do dotyčného úradu, funkcie či postavenia. Určenie nevhodného nástupcu v úrade prezidenta by však ale malo fatálne následky, pretože tento človek nastupuje do úradu prezidenta až po smrti súčasného prezidenta, ktorý keď raz zomrie už nemá možnosť napraviť svoj prípadne nevhodný výber svojho nástupcu. A je to tým horšie, že všade sa v politike pohybuje množstvo všelijakých pätolizačov a karieristov; a preto by bolo veľmi dôležité eliminovať všetkých tých, ktorí hlbokú náboženskú vieru iba na oko predstierajú, avšak ináč sú im Božie záujmy (tj. zákaz všetkých protikresťanských ideológií včítane zákazu homosexuality a feminizmu plus ich trestnosti, zákaz a trestnosť potratov, eutanázie, antikoncepcie, pornografie, mimomanželského sexu, rozvodu manželstva atď.) úplne ľahostajné, a ak by sa dostali k moci tak by zradili kresťanské ideály, pretože im v skutočnosti ide iba o svoj osobný prospech a nie o službu Bohu. A preto za budúceho prezidenta je treba vybrať čestného a poctivého človeka, ktorému nejde ani o majetok, ani o osobnú kariéru a ani o nejaký osobný prospech, ale ide mu iba o úprimnú a osobne úplne nezištnú túžbu slúžiť Ježišovi Kristovi.

3./Prezident by mal byť aj najvyšší sudca, ktorý si jednak môže akúkoľvek kauzu – bez ohľadu na to, či sa týka práva občianskeho, trestného, správneho alebo akéhokoľvek iného - kedykoľvek atrahovať a sám v nej rozhodnúť, a akékoľvek súdne rozhodnutie kedykoľvek zmeniť, a to bez ohľadu na to čo dotyčné súdne rozhodnutie bolo či nebolo už v právnej moci, ba dokonca aj vtedy, ak už bolo hoc aj vykonané. Pokiaľ ide o oblasť trestného práva, prezident by bol nielen týmto najvyšším sudcom, ale súčasne aj najvyšším verejným žalobcom, aby mohol každého hajzla nielen kopnúť do zadku, tj. zbaviť jeho úradu, funkcie či postavenia, ale nechať akéhokoľvek hajzla zatknúť a spravodlivo ho nechať aj potrestať.

A dotyčný chudobný roľník, ktorý povedal, ale “…ja mám samopal…” by bol psychologickou zárukou, že všetci papaláši a paplášky tam hore by poslúchali ako švajčiarske hodinky a slúžili ľuďom a Cirkvi, pretože by vedeli, že neuposlúchli by iba jediný raz, druhú možnosť neuposlúchnuť by už nemali, pretože ľud a pán prezident majú dostatok kompetencií, ale i právomoci a reálnej sily, a to aj včítane policajnej a vojenskej vynútiť si aj od toho najzarputilejšieho hajzla či už podobrom alebo po zlom rešpektovanie práva a právneho štátu. Tiež by bolo vhodné v pravidelných intervalov organizovať masové zhromaždenia ľudu na podporu prezidenta republiky. Ja osobne ak by som žil v hlavnom meste a slúžil by mne tak dobrý prezident, ktorý by mne dal nejakú prácu plus chránil by mňa, aby som mohol bez akéhokoľvek strachu z prenasledovania slobodne vyznávať svoju vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa a spravodlivo by potrestal všetkých nepriateľov a nepriateľky Ježiša Krista by určite mohol počítať s tým, že by som ja prišiel na každé zhromaždenie ľudu aby som tak dobrého pána prezidenta ako radový občan osobne podporil, a na každom zhromaždení ľudu spoločne i s ostatnými ľuďmi spieval náboženské piesne, nadšene tlieskal, a na úplný záver zhromaždenia spoločne aj s tisíckami ďalších nadšených občanov s plnou nadšenosťou radostne žiariacich očí by som aj ja skákal meter vysoko, rytmicky tlieskal a skandoval heslo: “Sláva pánu prezidentovi!”, neskôr heslo “Smrť nepriateľom pána prezidenta!”, ktoré by sa nakoniec prelialo do hesla “Smrť všetkým nepriateľom Ježiša Krista!”. A na úplný koniec by sme si spoločne zaspievali: “Salve regina, mater misericordiae…” A tieto zhromaždenia by prenášali všetky televízne a rozhlasové stanice, aby všetci zakuklení nepriatelia a nepriateľky Ježiša Krista a jeho verného služobníka na zemi pána prezidenta videli, že pán prezident nie je opustený, a že s pánom prezidentom ide nielen armáda a polícia, ale aj my úplne obyčajný a prostý jednoduchý ľud!

To bola ale iba malá odbočka. Vrátim sa teda znovu k dotyčnému psychologickému fenoménu iracionálneho fňukania a nariekania. Podobne ako tie štyri, mohol by som uviesť ešte aj ďalšie podobne ufňukané poznámky samého nariekania, ktoré svedčia o tom, že ateisti, a to najmä mladiství ateisti vzhľadom k tomu, že nemajú v Ježišovi Kristovi pevne ukotvený zmysel svojho života nie sú ani schopní z lásky k Pánu Bohu prijímať svoje životné utrpenie, ktorého je celkom prirodzene v živote každého človeka viac než dosť, a to práve preto, že nepoznajú veľkú lásku Božiu, ktorá človeku dodáva silu v jeho zápasoch proti všetkým nepriateľom Ježiša Krista, ako aj v bežných každodenných utrpeniach, ktoré sú s každým ľudským životom v tomto pozemskom svete neodmysliteľne spojené.

Na rozdiel od vyzretého dospelého človeka navyše mladistvý človek nie je schopný v tak veľkej pozrieť sa na svoje životné problémy z väčšieho emocionálneho odstupu, nie je schopný zdravej relativizovovania práve preto, že mu chýba dostatok osobných životných skúseností, čo ho vedie k tomu, že svoje momentálne životné problémy má tendenciu vnímať vždy ako nejakú osobnú tragédiu, a nikdy teda iba za nejakú prechodnú nepriaznivú situáciu, na ktorú možno pozerať i tak, že je iba dočasná, a teda že skôr či neskôr sama nejako vyšumí a zmizne. V duši mladistvého človeka práve naopak veľmi ľahko preváži pesimistické nariekanie a fňukanie “nad vlastným nešťastím”.

Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, do určitej miery údajne vraj niekedy táto samoľútosť môže mať psychicky aj subjektívne blahodárny účinok spočívajúci v súcite, ktorý prijíma od druhých ľudí pri svojom zármutku. Niektorí psychológovia uvádzajú, že súcit zo sebou samým údajne vraj poskytuje teplo, že je vraj utešujúce a že je vraj príjemné.

Chlapec – a to predovšetkým ateistický chlapec – ktorý vzhľadom k svojmu ateizmu seba samého pociťuje ako “úbohé ja”, sa môže na tento postoj upnúť, najmä keď ho vztiahne na seba a nie je tu nikto, kto by ho potešil, kto by mu pomohol, kto by riešil jeho problémy s porozumením, s povzbudením, ale aj s nekompromisne tvrdou pevnosťou a prísnosťou.

Samodramatizovanie je predovšetkým znakom puberty, kedy sa mladý človek, a to predovšetkým mladý ateistický človek ľahko cíti ako hrdina, ako niečo zvláštneho, jedinečného, a to tiež vo svojom utrpení. Ak ale tato samoľútosť mu zostane i neskôr, potom je to už závažný komplex, respektíve komplex menejcennosti. V duši postihnutého samoľutujúceho sa psychopata sa totiž pevne zakotví zvyk prežívať seba samého ako “úbohé ja”. A najhoršie je to, že toto subjektívne “úbohé ja” sa už vlastne nemusí cítiť ako muž či žena, a teda ako ten, kto patrí medzi vrstovníkov svojho vlastného pohlavia, čo je už iba krôčik k homosexualite.

Mnohí odborníci zhodne uvádzajú, že táto “ľútosť seba samého” spočiatku môže účinkovať aj ako určitý blahodárny liek, veľmi rýchlo sa však ale z tejto “ľútosti seba samého” stáva nebezpečná zotročujúca droga. Potom sa to totiž vyvinie v nevedomý návyk na postoj “samoútechy” – videné objektívne ako určitý druh samolásky. Emocionálny život takéhoto psychicky postihnutého človeka sa stáva psychopatickým a neurotickým – dychtiacim po “samoľutovaní”. Keď tento proces nie je vyriešený porozumením, srdečnosťou a povzbudením z vonkajška, prebieha – kvôli silnému zameraniu sa na seba v detstve – automaticky. Takéto ja sa stane navždy tým “úbohým zraneným”, ktoré sa nie je schopné venovať ničomu inému ako iba tomu, že si ustavične sťažuje na svoje osobné utrpenie a nič iného vo svete pre neho neexistuje.

Všetky úsilia, všetky názory, ako aj všetky priania tohoto “dieťaťa z minulosti” sú uchovávané v jeho “úbohom ja”. Komplex je teda živený bez pretrvávajúcej samoľútosti, vnútorným sťažovaním si – bez infantilného pubertálneho samoľutovania komplex neexistuje. Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, u postihnutého človeka pocity menejcennosti môžu dokonca navonok pominúť, zostávajú však ale živé, ak pretrváva u neho aj naďalej “ľútosť seba samého”, a sú zrovna tak čerstvé a silné u šesťdesiatročného muža ako aj u adolescenta. Tento komplex naznačuje, že pocity menejcennosti sa stali autonómnymi, opakujú sa, aj keď v rôznej intenzite, niekedy silnejšie inokedy slabšie. Tento homosexuálne postihnutý človek vlastne po celý svoj život mentálne zostáva dieťaťom, respektíve presnejšie povedané teenagerom. A týmto homosexuálnym teenagerom z doby minulej zostáva hlavne vo svojej emočnej oblasti, kde prevládajú jeho pocity menejcennosti, v dôsledku ktorých tento homosexuálny deviant mentálne fakticky takmer vôbec nedospieva.

U homosexuálov je to teda oblasť, v ktorej psychopaticky vidia svoju sexualitu a sexuálnu úlohu. Homosexuálni psychopati trpiaci pocitom menejcennosti zostali adolescentmi, ktorí seba samého neustále podvedome ľutujú. Nielenže si neustále sťažujú na svoj psychický a duševný stav, ale aj na údajne nespravodlivé zaobchádzanie a údajnú diskrimináciu zo strany ostatných ľudí, nariekajú, fňukajú, ba až plačú na svoj osud, na svoje životné okolnosti, a na ostatných ľudí vo svojom okolí, ktorí tej ich údajne vraj úplne normálnej “homosexuálnej orientácii” nerozumejú, namiesto toho, aby si uvedomili, že chyba je u nich psychopatických homosexuálov a nie u nás úplne normálnych heterosexuálov.

Túžbu ustavične si sťažovať na údajnú svoju diskrimináciu a nepochopenie ľudí pre ich takzvanú “sexuálnu orientáciu” nachádzame aj u tých homosexuálov, ktorí – hlavne kvôli masmediálnej propagande propagujúcej homosexualitu ako čosi údajne vraj moderného a spoločensky vysoko žiadúceho – navonok sa snažia hrať úlohu človeka radostného a veselého, z čoho je odvodený aj ten propagandistický názov “gay”, ktorý im vymysleli slobodní murári či po česky svobodní zednáři, a čo v preklade znamená čosi ako radostný, veselý, šťastný atď.; hoci v skutočnosti v úplnom rozpore s touto lživou propagandou sú práve naopak všetci homosexuáli hlboko nešťastní a smutní, a to aj tí homosexuáli, čo navonok pred objektívmi televíznych kamier a novinárskych fotoaparátov lživo predstierajú, aký sú oni údajne vraj ako homosexuáli údajne vraj “šťastní” a “veselí”.

Napriek tejto masívnej masmediálnej propagande vykresľujúcej homosexuálny spôsob života v tých najružovejších farbách (po česky: farbách = barvách) sa masmédiám príliš nedarí presvedčiť a získať normálnych heterosexuálnych ľudí pre to, aby sa stali homosexuálmi. Aspoň teda sa to liberalistickým masmédiám nedarí až v tak veľkej masovej miere, ako by si to oni samotné a ich liberalistické vlády priali. Po celej zemeguli mnohé slobodomurárske lóže či po česky lóže svobodných zednářů o tom diskutujú, a celkom evidentne nie sú nikde spokojní s tým, ako málo heterosexuálov sa im svojou masmediálnou lživou propagandou podarilo “obrátiť” na homosexuálov.

Pokiaľ ide vo všeobecnosti o sťažnosti ľudí s neurotickým postihnutím, tak treba otvorene povedať, že sťažnosti neurotikov sú vlastne svojim spôsobom subjektívne akoby aj opodstatnené. Neurotici totiž nechápu, že sú primárne vyvolané ich potrebou sťažovať si a potrebou samoľútosti. Toto neurotické hľadanie biedy a samotrýzne je vskutku neuveriteľná a pre mňa osobne úplne nepochopiteľná “potreba”. Avšak niektorí psychológovia uvádzajú nielen že čosi takého v psychike niektorých neurotikov skutočne existuje, ale dokonca aj to, že psychologicky náleží k takzvaným quasi potrebám, kam patrí návyk a chuť sťažovať si a ľutovať seba samého, a neurotik pozerá sa sám na seba ako na tragickú osobu.

Samozrejme, že je niekedy veľmi ťažké pre lekárov, psychoterapeutov a prípadne aj iných podobných pomocníkov homosexuálne postihnutých osôb, aby aj u týchto pacientov pochopili túto ústrednú neurotickú túžbu homosexuálnych neurotikov po sťažovaní si. Spravidla majú aj tí, ktorý sa s týmto neurotickým fenoménom zoznámili, dojem, že je trochu prehnané klásť taký veľký dôraz na túto nevedomú, z mladosti pochádzajúcu samoľútosť homosexuálneho psychopata pri jeho homosexuálnej neuróze.

Iní, ktorí o tomto pojatí počuli, si väčšinou spomínajú na “komplex menejcennosti”, a to vlastne rovnako tak dôležité slovo “samoľútosť” zabudli. Táto neuróza, respektíve tento aspekt detskej samoľútosti v neuróze a taktiež aj v homosexualite je svojím spôsobom nepochybne nový, a čoskoro sa ukáže pre neurózu homosexuálnych psychopatov ako dostatočne podložený či vysvetľujúci.

 

27.Kapitola: Fenomén takzvaného “Hľadania lásky a príchylnosti” u postihnutých homosexuálnych psychopatov.

Ako uvádza vynikajúci vedec R. Green vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1987 “The “Sissy Boy Syndrome” and the Development of Homosexuality”, platí, že “Hladovanie po vrelosti u mužov môže motivovať neskoršie hľadanie lásky a príchylnosti zo strany mužov”. Mnohí moderný bádatelia v oblasti homosexuality sú stúpenci tejto myšlienky, ktorá ako sa zdá, je vlastne svojím spôsobom adekvátna za predpokladu, že počítame so zhora v predošlých kapitolách popísaným komplexom mužskej menejcennosti. Budúci homosexuálne postihnutý chlapec postrádal výchovu otca, poprípade k tomu ešte navyše aj pozornosť a záujem bratov a kamarátov, ktorých jednoducho spravidla vôbec žiadnych ani nemal.

A ako som sa mohol dočítať v odbornej vedeckej literatúre – z toho všetkého vzniká u takto postihnutého chlapca údajne vraj túžba po “láske”, ktorá je u postihnutého výrazom túžby patriť k svetu mužov, a tak teda dosiahnuť akési uznanie a priateľstvo u tých, u ktorých sa tento homosexuálny psychopat cíti byť ako menejcenný a ku ktorým podľa subjektívnej psychopatickej predstavy homosexuálneho psychopata údajne vraj nepatrí.

Ako som to ja pri čítaní tejto cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúry osobne pochopil, údajne vraj tu je nutné vystríhať sa veľmi častému nedorozumeniu ktoré by malo spočívať v tom, že jedno pojatie vychádza z toho, že ľudia, ktorí vo svojej mladosti neboli dostatočne zahrnutí láskou a sú preto zranení, sa uzdravia, keď aspoň ako dospelí potrebnú vrelosť a lásku k Bohu alebo ľuďom ešte zakúsia. Ostatne toto nie je názor, ku ktorému som na základe prečítanej cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúry dospel iba ja, ale na tejto domnienke sa zakladá vlastne aj viacero rozmanitých terapeutických metód zameraných práve na liečenie homosexuálneho postihnutia.

Zrejme to ale asi nebude nijako jednoduché, pretože na základe doterajších poznatkov z oblasti psychológie plus osobných životných názorov a skúseností ako človeka a veriaceho kresťana mám osobne k týmto názorom aj určité kritické pripomienky, pretože za prvé vychádzam z osobného presvedčenia, že sa možno oprávnene domnievať, že akýsi údajný “objektívny nedostatok lásky” nie je vôbec nijako dôležitý; ale dôležité a podstatné je iba subjektívne vnímanie dostatku či nedostatku tejto lásky.

Za druhé okrem toho v prípade úprimne veriaceho človeka, skutočnému hlboko veriacemu kresťanovi plne stačí vedomie lásky Božej, pretože táto nekonečná a absolútne dokonalá všeobjímajúca láska Božia ani neznesie konkurenciu žiadnej inej “lásky” než je iba pôsobenie lásky jedinej a skutočnej, ktorou je moja absolútna láska k Bohu a súčasne aj vzájomná Božia absolútna láska k mojej maličkosti. Všetky ostatné takzvané “lásky” sú iba slabým odvarom a slabou imitáciou či slabým a nedokonalým falzifikátom lásky Božej ku mne a súčasne mojej lásky k Bohu. Každý jeden človek slúži buď Bohu alebo Satanovi a nič medzi tým. V Boji medzi Bohom a silami dobra na jednej strane, a Satanom a silami zla na druhej strane žiadny človek nikdy nie je neutrálny, žiadny človek nikdy nestojí bokom, a to bez ohľadu na to, že mnohí lživo tvrdia opak. Človek ktorý Pánu Bohu neslúži a Pána Boha nemiluje – je automaticky vždy služobníkom satanovým a nepriateľom Božím. Milovať Pána Boha možno buď dokonalou priamou láskou, ktorá nestrpí konkurenciu žiadnej inej “lásky”; alebo milovať Pána Boha možno aj menej dokonalou nepriamou láskou skrze úprimnú lásku k svojmu manželskému partnerovi opačného pohlavia a deťom, ktoré sa narodili z tohoto celoživotného a nerozlučiteľného sviatostného manželstva uzatvoreného v kostole pred kňazom a oltárom Božím.

Pokiaľ ide o tragické nedorozumenia, ktoré môžu viesť k vzniku homosexuálnej psychopatickej poruchy treba povedať, že chlapci, ktorých vychovávala osamotená matka bez prítomnosti otca detí a dievčatá, ktoré vychovával osamotený otec bez prítomnosti matky detí majú niekedy tendenciu nesprávne si interpretovať úmysly tohoto svojho osamoteného rodiča, ktorý pri neexistencii druhého z rodičov je vychovával sám a zrejme práve preto mal tým menej času - vzhľadom k svojej osamotenosti – venovať sa svojím vlastným deťom, čo môže viesť k náchylnosti týchto detí k “samodramatizovaniu”, respektíve mylnej predstave, že sú od tohoto svojho osamelého rodiča údajne vraj nechcené, že ho či ju jeho či jej rodič nemá rád a podobne. Je preto nutné dať si veľký pozor na to, aby sme takýto názor adolescenta o prístupu jeho rodiča k nemu nepovažovali hneď za objektívnu informáciu, čo je veľmi častá chyba, ktorej sa občas dopúšťa nejeden naivný poslucháč alebo iní ochotní ľudia.

Ďalej rozhodne nie je možné túto takzvanú “dieru v láske” jednoducho naplniť tým, že sa do nej láska naleje. To je síce možno ilúziou, ktorú si praje nešťastne sa cítiaci teeneger a v čo osobne verí, racionálny základ to však ale rozhodne žiadny nemá. Nejeden z týchto teenagerov si možno v duchu hovorí, že údajne vraj “keď dostanem tu lásku, ktorú tak veľmi postrádam, tak budem šťastný”; avšak keby sme túto jeho teóriu akceptovali, prehliadli by sme jeden enormne závažný psychologický fakt: pretrvávanie závislosti na psychopatickej “láske k sebe samému”.

Samozrejme, že nepopieram, že srdečnosť môže skutočne mladistvému pomôcť, aby svoju frustráciu premohol, ale toto je možné iba predtým než si navykol na “ľútosť k sebe samému”. Akonáhle sa však ale už v duši mladého človeka zakorenilo to psychopatické “úbohé ja”, potom takzvané “hľadanie lásky” už nie je funkčným liečivým inštinktom, ktorý smeruje k obnoveniu. Potom sa stane súčasťou jeho psychopatického samodramatizujúceho sa postoja: “Ja nikdy nedostanem tu lásku, po ktorej túžim!” Je to totiž psychopaticky iracionálna nenásytná túžba po “láske”, ktorá u dotyčného psychopata nebude nikdy naplnená. Takzvané “Hľadanie lásky rovnakého pohlavia” u homosexuálneho psychopata je psychopatická túžba, ktorá neprestane, kým v jeho mysli žije jeho utkvelé “úbohé ja”.

Bol to Oscar Wilde, ktorý si posťažoval: “Vždy som hľadal lásku, ale našiel som vždy iba milostné pletky”. Alebo ako vo svojej práci z roku 1965 “Homosexuality: The International Disease” uvádza D. Hanson, matka jednej lesbičky, ktorá spáchala samovraždu poznamenala: “Celý svoj život Helena hľadala lásku…” (samozrejme!!!), “…ale ju nenašla.” Prečo? Pretože prepadla svojej pubertálnej ľútosti sebe samej, že ju ostatné ženy nemajú radi. Ináč povedané – zostala "tragickou adolescentkou”.

Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, takzvané “homosexuálne príbehy o láske” sú údajne vraj veľmi často svojou podstatou dramatické príbehy. Čím viacej milencov, tým menej šťastia trpiaci nájde.

Tento mechanizmus zdanlivej obnovy pôsobí podobne aj u ďalších, ktorí túžia po vrelosti, mohli by ho údajne vraj v sebe objaviť aj mnohí ďalší psychopati a neurotici. Iba jeden malý príklad: Jedna mladá holandská žena mala viacero milencov, ktorí pre ňu mali byť ako jej utešujúci otcovia. Tento komplex mal u tejto mladej holandskej ženy svoj pôvod v traumatickom vzťahu k svojmu otcovi. Mala pocit, že s ňou každý z jej milencov zachádza veľmi zle, pretože sa neustále ľutovala, že ju údajne vraj “nikto nemá rád”.

Ako môže vrelosť vyliečiť niekoho, kto je spútaný utkvelou predstavou, že je údajne vraj úbohý a odhodený? Hľadanie lásky ako samoutešujúca reakcia na samoľútosť je pasívna a sústredená iba na svoje “ja”. Druhá osoba je tu od toho, aby toto “úbohé ja” milovala. Je to úbohé žobranie o “lásku”, nie je to zrelý spôsob “lásky”.

Ako som sa v odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, homosexuálny psychopat sa môže správať voči svojmu partnerovi ako ten, kto ho chráni, kto je srdečný, milý, v podstate je to však hra, ako druhého buzeranta získať pre seba. Je to psychopatická sentimentalita vo svojej povahe hlboko narcistická.

 

28.Kapitola: Fenomén odporne hnusnej zvrchovane zvrhlej homosexuálnej takzvanej “lásky” v úvodzovkách!

Táto odporne hnusná zvrchovane zvrhlá homosexuálna takzvaná “láska” je iba “láskou” v úvodzovkách a ničím viac. Táto takzvaná “láska” nikdy nie je skutočnou láskou ako môže byť láska medzi mužom a ženou, a o láske k Bohu a o prijímanej Božej láske k nám ľuďom už ani nehovoriac. Táto odporne hnusná buzerantská takzvaná “láska” nesiaha ani len po členky ani len nejakej bežnej láske v normálnych priateľstvách medzi ľuďmi.

Čo je teda táto homosexuálna takzvaná “láska” v skutočnosti?

Táto homosexuálna takzvaná “láska” v skutočnosti nie je ničím iným než iba psychopatickou adolescentnou sentimentalitou sekundárnej pseudozamilovanosti s neurotickým erotickým túžením, proste niečím čo s nejakou skutočnou láskou nemá absolútne nič spoločného, pretože nie je zamerané na skutočnú lásku či už k Bohu alebo k druhej osobe, ale je u homosexuálneho psychopata vždy iba egocentricky zamerané na samého seba, na ukojenie vlastného homosexuálneho sexuálneho pudu a nič viac.

to úplne otvorene a bez eufemistického pokrytectva vyššie uvedená objektívna definícia podstaty homosexuálnej takzvanej “lásky” sa možno že mnohým homosexuálnym psychopatom nemusí páčiť, aj keď ináč v hĺbke svojej duše sami homosexuáli uznávajú, že je to skutočne tak.

V každom prípade ale toto nemilosrdné nastavenie zrkadla má niekedy aj liečivé účinky. Ako som sa mohol dočítať, istý mladý holandský homosexuál bol zo svojou diagnózou “mužského komplexu menejcennosti” plne uzrozumený. Svojmu psychoterapeutovi sa dokonca aj úprimne priznal k tomu, že mu tento úsudok veľmi pomohol v jeho liečbe. Čo sa týkalo jeho údajne vraj romantických homosexuálnych dobrodružstiev, nebol si tento mladý holandský homosexuál istý tým, že či by vraj mohol žiť bez “lásky”, ktorá bola podľa jeho vyjadrenia údajne vraj v jeho živote jedinou hodnotou. Potom sa dotyčný mladý holandský homosexuál zamyslel a povedal: “Možno to nie je ta najideálnejšia varianta ľudskej lásky, ale…”

Jeho vynikajúci a skvelý holandský psychoterapeut, ktorý vo svojom profesnom živote vyliečil z homosexuality stovky homosexuálnych pacientov mu následne vysvetlil ten čisto detský druh onej jeho homosexuálnej takzvanej “lásky”, ktorá sama v sebe vo svojom jadre je iba egoistickým ukájaním “lásky k sebe samému”, a teda je to iba vymyslená pseudoláska, čím klame iba sám seba, keď si dobrovoľne vsugerováva, že sa jedná o nejakú “lásku”.

Táto psychoterapeutova úprimnosť dotyčného mladého holandského homosexuála sa spočiatku údajne vraj veľmi dotkla, pretože bol dosť arogantný a samoľúbi. Napriek tomu ale o niekoľko mesiacov neskôr tento mladý holandský homosexuál svojmu psychoterapeutovi povedal, že zo začiatku bol touto psychoterapeutovou úprimnosťou veľmi nahnevaný, avšak neskôr to postupne akceptoval, a teraz je mu plne jasné, že jeho psychoterapeut mal plnú pravdu. A tento účinok bol celkom v poriadku: cítil sa ľahšie a už niekoľko týždňov sa tento mladý holandský homosexuál dištancoval od svojich predošlých egocentrických snáh o nadviazanie homosexuálneho kontaktu.

Podobné prípady snáď presvedčia toho, kto predovšetkým pod vplyvom masmediálnej propagandy liberalistického režimu verí naivným rozprávkam o údajnej existencii akejsi údajne vraj “homosexuálnej lásky”. Žiadna takzvaná “homosexuálna láska” neexistuje, a homosexuálna erotická sexuálna náruživosť nemá absolútne nič spoločného s nejakou skutočnou “láskou”. Je púhym sexom bez akejkoľvek lásky k inému človeku.

Napriek tomu ale masmediálna propagandistická mašinéria vládnucich liberalistických režimov po celom svete aj naďalej s neuveriteľnou lživosťou vymýva ľuďom mozgy vo veciach homosexuality s takými sugestívnymi demagogickými otázkami, ako je napríklad blábol typu “A prečo sa má krásna láska trestať keď sa našej osobnej chuti prieči?”

Pozrime sa preto na tohoto bývalého mladého holandského homosexuála, ktorý sa nakoniec zo svojho homosexuálneho postihnutia vyliečil. Po svojom vyliečení nám umožnil nahliadnuť do svojej pôvodne chorej psychopatickej duše, aby sme sa mohli pozrieť, čo a ako si tento mladý holandský muž ešte ako homosexuál sám sebe nahováral. Tento mladý Holanďan v časoch keď bol ešte homosexuálom sa vznášal v pubertálnych sentimentálnych fantáziách o ideálnom priateľovi, po ktorom vždy túžil. Cítil sa ako údajne vraj bezmocná, poľutovaniahodná, citlivá obeť, chlapec, ktorý konečne našiel ochranu u obdivovaného, zbožňovaného buzeranta. Vo vzťahu k tomuto buzerantovi bol egoisticky zameraný na seba samého, dával mu síce peniaze a skutočne pre neho veľa urobil, ale to nie z nejakej úprimnej lásky k tomuto buzerantovi, ale iba preto, aby si egoisticky “lásku” tohoto buzeranta pre seba kúpil. Tento buzerant nebol pre tohoto mladého Holanďana v časoch keď bol ešte homosexuálom nejakým subjektom jeho snáď nejakej úprimnej odovzdávajúcej sa lásky k druhému človekovi, ale iba objektom jeho homosexuálnej erotickej sexuálnej vášne. Jeho vnútorný postoj nebol mužský, ale bol prosebný, ba dokonca priamo otrocký. Ostatne buzeranti na tom s tou svojou takzvanou “láskou” nikdy nie sú ináč, pretože takzvaná “láska” u buzerantov je vždy iba obyčajným sexom bez akejkoľvek skutočnej lásky medzi dvomi ľuďmi.

Citlivý buzerantský adolescent obdivuje toho, kto – ako to tento homosexuálny pacient totiž subjektívne vidí – má tie charakteristické rysy, ktoré jemu samotnému chýbajú. Špecifický obsah homosexuálneho komplexu menejcennosti je odvodený z rysov, ktoré tento postihnutý homosexuálny pacient u druhých osôb rovnakého pohlavia obdivuje.

Keď Leonardo da Vinci vyhľadával necivilizovaných chlapcov z ulice, mám dôvod sa domnievať, že videl sám seba ako príliš “dobrého” a “dobre vychovaného”. Francúzsky spisovateľ André Gide sa cítil byť ako obmedzený kalvínsky chlapec, ktorý sa nemohol pripojiť k uličníckym vrstovníkom. A z tejto frustrácie vyrástol vášnivý obdiv pre mladých “niktošov”, a túžba po hravých, intímnych priateľstvách s nimi.

Chlapec príliš starostlivej, mierumilovnej matky obdivoval “vojenské typy”, pretože sám seba pociťoval ako ich protipól. Mužský homosexuáli sa totiž cítia byť priťahovaní týmito vyhranene mužnými “vojáckými”, “športovými” či inými “silovými” mužmi fascinovaní práve preto, že sú presným opakom týchto zmekčilých a slabošských zženštilých homosexuálov samotných.

Pritom u homosexuálov ich komplex nemužskosti je tým ešte viac paradoxnejší, že zženštilí muži homosexuálov nelákajú, hoci sami sú vyhranene zženštilými mužmi.

U lesbičiek zase čím silnejšie lesbické pocity má lesbická žena, tým menej prežíva seba samú ako ženu, a tým viacej teda táto lesbická žena vyhľadáva ženské typy, čím viacej má táto lesbická žena samotná maskulinný “mužný” charakter.

Takzvaný “objekt voľby” je u adolescenta určovaný hlavne tiež jeho fantáziami. Ako v prípade toho vyššie uvedeného holandského buzerantského chlapca, ktorý na nešťastie býval v blízkosti kasární a zrejme asi práve preto blúznil o vojakoch, zohrala táto náhoda jeho bydliska blízko vojenských kasární pri vytváraní jeho homosexuálneho sna o sexuálnom objekte “siláckeho chlapa” značnú úlohu, ktorá tiež nakoniec určite nemalou mierou prispela k tomu, že sa z neho bohužiaľ stal homosexuál.

Je to už strašne dávno, ale môžem povedať, že v poslednom ročníku základnej školy jedno štrnásťročné alebo ešte o rok staršie dievča, a ona, ktorá skutočne nebola príliš pekná, a navyše sa cítila po presťahovaní sa z dediny do mesta úplne vykorená, pretože sa jej hlúpi chlapci v triede, a bola ich bohužiaľ prevažná väčšina, posmievali za to, že bola takej silnejšej, obéznejšej postavy plus mala veľmi tvrdú výslovnosť vzdialenú jazykovej norme spisovného jazyka, v dôsledku čoho títo hlúpi spolužiaci jej nadávali “tlstá krava” – pochádzala totiž z vidieka, jej otec alebo dedo bol údajne vraj bývalý sedliaci a ona keď žila ešte s otcom či dedom tam na dedine pomáhala, hovorilo sa dokonca, že vraj dojila kravy, čomu sa bohužiaľ všetci tamtí hlupáci a debili šialene smiali, v dôsledku čoho sa u tohoto nešťastného bývalého vidieckeho dievčaťa nachádzajúceho sa práve v puberte nevyvinula prirodzená, normálna heterosexuálna náklonnosť k chlapcom, ale začala vzhľadom k týmto negatívnym okolnostiam bohužiaľ obdivovať jedno šarmantné, také skutočne veľmi pekné dievča zo susednej triedy, takú skutočne veľmi nádhernú blondínku s takými dlhými blond vlasmi, krásne vyvinutými krivkami ženského tela včítane poprsia, ktorá sa fakticky už nelíšila od dokonale vyvinutého tela dospelej ženy s takými prekrásnymi modrými očami, ktorú “videla po všetkých stránkach inú ako samú seba”.

A toto jej “dievča fantázie” sa jej bohužiaľ stalo fakticky sexuálnym ideálom pre jej bohužiaľ neskoršie lesbické záujmy. Toto bývalé vidiecke dievča bolo psychicky zaťažené už tým, že nemalo matku, čím jej chýbal vhodný ženský vzor pre jej vývin z pubertálneho dievčaťa v normálnu heterosexuálnu dospelú ženu. Bohužiaľ ale aj napriek tomu nemuselo to tak byť, keby nedošlo k týmto tragickým okolnostiam, šikanovanie zo strany hlúpych spolužiakov plus stretnutie s týmto pekným dievčaťom z inej triedy, tj. keby sa nezačala vo svojej neúspešnej “ženskosti” s ňou porovnávať a možno že dokonca i všimnúť si, že pravdepodobne absolútne žiadny chlapec nemohol okolo tohoto prekrásneho blond dievčaťa prejsť okolo bez toho, aby mu to “oné” veľmi nestvrdlo v jeho trenírkach a nevyvolávalo tak často aj všeobecný posmech, že mu to oné v trenírkach “stojí”.

Nemusela sa stať tak obrovská tragédia, že sa z tohoto dedinského dievčaťa namiesto normálnej heterosexuálnej dospelej ženy vyvinula lesbička, ak by sa našiel niekto rozumný, kto by týchto pubertálnych hajzlov tak poriadne zmlátil, že by im už nikdy ani len na um neprišlo posmievať sa a nadávať tejto nešťastnej vidieckej dievčine. Bohužiaľ ale v tej dobe vzhľadom k pubertálnemu veku nikto z chlapcov si nebol vedomý nebezpečenstva, že sa z dotyčného dievčaťa môže v dôsledku toho vyvinúť lesbička. Učitelia o tom šikanovaní bohužiaľ asi ani vôbec nevedeli, a normálne pubertálne deti toto jej šikanovanie ignorovali ako čosi bezvýznamné, čo sa ich osobne nijak netýka. Taká tragédia! Ten jediný z chlapcov celej triedy čo mal samé jedničky na vysvedčení mal zakročiť. A ak by ho neposlúchli kvôli jeho intelektuálnej autorite danej samými jedničkami na vysvedčení, poslúchli by ho určite aspoň kvôli jeho postave, respektíve suverénne najvyššej výške a najťažšej hmotnosti jeho mužného tela plus puncu športovca – karatistu chodiaceho v kategórii starších žiakov a neskôr dorastencov na súťaže a turnaje v karate. Bohužiaľ ale ani on navzdory svojej vysokej inteligencii si v tej dobe pubertálneho mladíka ešte nebol vedomý obrovského nebezpečenstva, ktoré tu pre dušu dotyčného šikanovaného dievčaťa hrozilo, pretože ináč by ako hlboko veriaci kresťan proti dotyčným minimálne o celú jednu hlavu menším a dvadsať ba i viac kilogramom ľahším rovesníkom celkom určite veľmi agresívne zakročil.

Psychológia a sexuológia, ale i reálny život konkrétnych pubertálnych detí tu síce staval ešte rad aj ďalších kontroverzných otázok, na ktoré odpoveď nebola vždy úplne jednoznačná, čo môžem doložiť nasledujúcimi konkrétnymi príkladmi: Našťastie dotyčná nádherná modrooká blondínka nebola ochotná sa nijako priateliť s touto chlapcami šikanovanou dievčinou z vidieka, a našťastie jej sexuálny záujem bol orientovaný vždy výlučne iba na chlapcov.

Nanešťastie ale táto nádherná modrooká blondínka mala záujem akoby zákonom schválnosti, alebo presnejšie povedané zákonom satanovým práve o chlapca s najlepším prospechom v ročníku obťažujúc ho neustále pod zámienkou, že si chce od neho opísať domácu úlohu, vypočítať či vyriešiť nejaký matematický či iný príklad, hlavolam, rébus a podobne, hoci dotyčný chlapec sa zasvätil Bohu, že naveky zachová z lásky k Pánu Bohu panictvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo a preto sa tohoto dievčaťa veľmi bál, pretože sa mu veľmi páčila, a aj po odchode po vyučovaní zo školy domov sa musel veľmi namáhať, aby silou vôle jej nádhernú tvár vytesnil zo svojej mysle, čo dokázal iba vďaka vrúcnym modlitbám v kostole a pomoci Božej. Psychologicky bolo to niečo neuveriteľného, pretože kohokoľvek iného zo svojich rovesníkov či rovesníčok by určite už dávno poriadne zmlátil, zatiaľ čo tuná šilhal očami do ľava i do prava, aby túto nádhernú dievčinu nevidel, poprípade tupo hľadel z toho istého dôvodu do zeme a nemohol sa dlho odhodlať aby silou zakročil voči tomuto peknému dievčaťu, pretože sa mu veľmi páčila, iba jej verbálne hrozil, že ak ešte raz príde, že ju zmláti, čomu sa ona smiala a jen smiech vyvolával v jeho mysli ešte nemravnejšie erotické predstavy, že bol z toho ako úprimne veriaci mladý kresťan tak zúfalý, že i jeho vlastný katolícky spovedník mal čo robiť aby ho v jeho zúfalstve, že sa bojí, že zradí Pána Boha upokojil, utíšil.

Nakoniec dokonca raz v noci mal sen, kde ho v tom sne navštívil Boží anjel, ktorý mu prorokoval, že buď dotyčnú blond dievčinu ktorá sa mu tak veľmi páči buď pri najbližšej príležitosti poriadne zmláti, alebo beznádejne podľahne jej kráse, ktorej už nebude mať viacej ďalej silu odolávať, nechá sa zviesť a bude s ňou súložiť čím stratí svoje panictvo a bude musieť zabudnúť aj na kňažstvo, aj na rehoľný stav a aj na pustovníctvo, a teda nakoniec sa oženíš a budeš iba úplne obyčajným kresťanským manželom s deťmi namiesto toho, aby si bol kňazom, rehoľníkom či pustovníkom, a teda nebudeš môcť naveky zachovať panictvo svojho tela a duše pre Božie kráľovstvo. A tak keď na druhý deň ta satanova služobníčka znovu prišla tak ju ten chlapec konečne zmlátil. Pre všetkých to bolo tak moc prekvapujúce, že dokonca piati chlapci vyjadrili verbálne názor, že neurobil dobre, že tak “božsky pekné dievča” tak surovo zmlátil a dokopal; v dôsledku čoho on pre istotu zmlátil aj týchto piatich spolužiakov, aby mal tak stopercentnú istotu, že splnil Božiu vôľu. A stal sa skutočne zázrak: dotyčná nádherná blondínka ho už nechala na pokoji a zaplať Pán Boh – preorientovala sa na úplne iných chlapcov, dokonca ani do jeho triedy už viac nevstúpila.

Ostatne nie je to nič zvláštneho, pretože človek, ktorý miluje Pána Boha urobí čokoľvek, o čo ho Pán Boh požiada. A i dnes keď je tento vtedajší pubertálny chlapec štyridsaťročný muž, tak je tak veľký humanista, že o svojej vôli nedokáže zabiť ani len vianočného kapra pre štedrovečernú hostinu, a tým menej snáď by chcel vážnejšie ublížiť nejakému človeku. Ak by ho však ale či už priamo reálne alebo nepriamo vo sne samotný Boh - Otec, Ježiš Kristus, Boží anjel, pápež, alebo jeho vlastný spovedník v mene Božom požiadal, aby šiel a nejakého konkrétneho človeka hoc aj zabil, tak by určite by poslúchol a šiel a nech už by sa jednalo o kohokoľvek z ľudí – tak bez ohľadu na jeho postavenie z lásky k Pánu Bohu by určite tento Boží rozkaz poslúchol, a zabil by dotyčného človeka. Ba dokonca keby mu sám Pán Boh dal do ruky hoc aj bombu, ktorá môže zničiť hoc aj celú planétu Zem, alebo aj celú našu Slnečnú sústavu či Galaxiu Mliečna dráha a súčasne by ho Boh - Otec, Ježiš Kristus, Boží anjel, pápež, alebo vlastný spovedník v mene Božom požiadal, aby túto bombu nechal explodovať, aj v tomto prípade by poslúchol Boží rozkaz. Samozrejme, že ale ináč všetky vyššie uvedené príklady je v praxi treba považovať iba za čisto teoretické, respektíve za hyperbolu, nepochybne prehnanú nadsázku, pretože v skutočnosti totiž s najväčšou pravdepodobnosťou nemožno počítať že by mohla skutočne byť taká Božia vôľa aby komukoľvek akokoľvek mal nejako vážnejšie ublížiť. A tieto hoc aj krajne radikálne príklady sú uvedené iba ako príklady bezmedznej oddanosti Božej a pripravenosti kedykoľvek splniť akúkoľvek Božiu vôľu a nie úmyslom chcieť niekomu nejako ublížiť. Ostane nikdy v živote nezabil ani len kapra, žiadnemu človeku nikdy nič neukradol, žiadneho človeka úmyselne z nízkych osobných pohnútok (napríklad aby sa neoprávnene obohatil atď.) neoklamal!

Ako som už uviedol vyššie, našťastie dotyčná nádherná modrooká blondínka nebola ochotná sa nijako priateliť s touto chlapcami šikanovanou dievčinou z vidieka, a našťastie tiež jej sexuálny záujem bol orientovaný vždy výlučne iba na chlapcov. Nie je mi však ale úplne jasné, či by sa nutne muselo lesbické snenie u tej dotyčnej vidieckej dievčiny natrvalo zakoreniť aj v tom prípade, ak by napríklad dotyčná pekná modrooká blondínka bola ochotná sa s ňou neformálne kamarátiť. V puberte sú dievčatá náchylné snívať o iných dievčatách, prípadne o mladých dospelých ženách, ako napríklad o mladých učiteľkách. A zaplať Pán Boh ako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, našťastie nie vždy to má trvalé následky, ale niektoré postihnuté dievčatá sa toho dokážu neskôr sami zbaviť a v dospelosti sú z nich úplne normálne heterosexuálne ženy. Z tohoto hľadiska je teda zrejmé, že podobne ako u postihnutých chlapcov, tak i lesbizmus u postihnutých dievčat nie je nič iného než iba adolescentné sexuálne blúznenie.

Obdivovanie ľudí rovnakého pohlavia, po ktorých pozornosti túži menejcenne sa cítiaci teenager, podporuje vzrušenie. On či ona si praje výlučnú intimitu, vrelosť pre úbohú opustenú dušu, ktorou sa subjektívne tento postihnutý chlapec či toto postihnuté dievča cíti byť. V tejto fáze prebudenej, ale ešte neusmernenej erotiky môže potreba láskania a maznania (česky: maznania = hýčkania) stať sa idolom, ktorého telo a správanie sa sú obdivované týmto psychopatom či touto psychopatkou smerujúce až k zúfalej žiarlivosti a vedúce k jeho či jej erotickému sneniu.

Ako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, zženštilému chlapcovi, ktorý sa cíti byť minimálne spolovice dievčaťom, môže jeho erotickú fantáziu vzrušiť to, čo mu v jeho ešte nevyzretých názoroch na ľudskú sexualitu imponuje ako jemu sexuálne príťažlivé symboly “tvrdej” mužskosti: muži v kožených oblekoch, bradatí muži, muži s fúzmi, muži s nápadne chlpatou hruďou, muži a atletickými či dokonca kulturistickými svalmi a podobne.

Ako som sa ďalej v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre mohol dočítať, sexualita viac než polovice homosexuálov je navyše výrazne fetišistická. Sexualita týchto výrazne fetišistických homosexuálnych psychopatov sa zameriava napríklad na spodné prádlo, veľký penis – príznaky pubertálneho sexuálneho života.

Mnohí ďalší homosexuáli údajne vraj vo svojom buzerantskom partnerovi vidia fakticky akoby svojho vlastného otca, respektíve mnohé lesbičky zas vo svojej buzerantskej partnerke vidia fakticky akoby svoju vlastnú matku. Jedná sa o homosexuálov a lesbičky, ktorí či ktoré od svojho homosexuálneho partnera či lesbickej partnerky očakávajú otcovské, respektíve materské zblíženie, čo je zase priamy dôsledok chlapcov vyrastajúcich bez otca a dievčat vyrastajúcich bez matky, ktorí či ktoré si touto svojou homosexuálnou úchylkou či lesbickou úchylkou podvedome chcú kompenzovať túto absenciu otcovskej lásky prejavujúcej sa takýmto spôsobom u homosexuálne postihnutých chlapcov, respektíve absenciu materinskej lásky prejavujúcej sa takýmto spôsobom u lesbicky postihnutých dievčat ako následok toho, že títo postihnutí chlapci vo svojom detstve vyrastali bez otca, respektíve, že tieto postihnuté dievčatá vo svojom detstve vyrastali bez matky, a preto i v dospelosti podvedome pociťujú nedostatok otcovskej lásky (chlapci) či materinskej lásky (dievčatá), v dôsledku čoho títo homosexuáli chcú vidieť podvedome vo svojom homosexuálnom partnerovi akoby svojho neexistujúceho vlastného otca, respektíve tieto lesbičky chcú vidieť podvedome vo svojej lesbickej partnerke akoby svoju neexistujúcu vlastnú matku. V takýchto prípadoch homosexuáli inklinujúci vo svojom homosexuálnom partnerovi podvedome vidieť svojho neexistujúceho otca dávajú často i prednosť vekovo starším homosexuálom než sú oni samotní, respektíve v týchto prípadoch lesbičky inklinujúce vo svojej lesbickej partnerke podvedome vidieť svoju neexistujúcu matku dávajú zasa často prednosť starším lesbičkám než sú ony samotné. Niekedy títo homosexuáli a lesbičky dokonca skutočne vyhľadúvajú homosexuálov a lesbičky, ktorí či ktoré sú o celú jednu generáciu starší či staršie než oni samotní či ony samotné. Ale na druhej strane sú i homosexuáli podvedome hľadajúci svojho neexistujúceho otca aj u vekovo rovnako starých buzerantoch ako sú oni samotní, respektíve sú aj lesbičky podvedome hľadajúce svoju neexistujúcu matku aj u vekovo rovnako starých buzerantiek, avšak u týchto svojich homosexuálnych podvedome “otcov” či lesbických podvedome “matiek” očakávajú vodcovské a paternalistické otcovské (homosexuáli) či materské správanie (lesbičky).

Niektorí lekári a psychoterapeuti dokonca aj uvádzajú svoj názor, že adolescentná erotika idolu rovnakého pohlavia sama o sebe údajne vraj nie je ničím výnimočným; avšak v každom prípade otázkou zostáva to, prečo u niektorých mladých ľudí bohužiaľ prevážia homosexuálne elementy v ich psychike až v tak veľkej miere, že z prevažnej časti bohužiaľ vylúčia u nich ich normálne a prirodzené heterosexuálne záujmy. Odpoveď totiž v každom prípade bez najmenších pochybností spočíva v hĺbke pubertálnych pocitov menejcennosti zženštilých chlapcov vzdialených ideálu skutočného mocného muža ako aj v hĺbke pubertálnych pocitov menejcennosti zmužilých dievčat vzdialených ideálu peknej ženy, ktoré takto postihnutí zženštilí chlapci a zmužilé dievčatá pociťujú ako svoj handicap oproti svojim rovesníkom či rovesníčkam rovnakého pohlavia, čo u nich vedie k pocitu, že k nim nepatria, a tento pocit o faktickej nepríslušnosti týchto zženštilých chlapcov do sveta dokonalých zmužilých mužov a práve tak aj zase tento pocit o faktickej nepríslušnosti týchto zmužilých dievčat do sveta dokonalých pekných žien vedie k ich psychopatickej a neurotickej samoľútosti.

Určitú paralelu ale do istej miery možno nájsť aj v normálnej heterosexualite u dievčat. Napríklad dievčatá, ktoré takmer hystericky zbožňujú mužské pop hviezdy sú tiež často osamelé dievčatá, ktoré však ale tým, že prejavujú tento hoc aj fanatický záujem o mužské pop hviezdy si však ale tuto svoju osamelosť vyplňujú podvedome zaplať Pán Boh normálnym heterosexuálnym záujmom. Napriek tomu ale stávajú sa aj tie prípady, že subjektívne občas si tieto osamelé dievčatá o sebe bohužiaľ môžu začať myslieť, že nie sú údajne vraj pre mládencov dosť atraktívne. Tento utkvelý pocit týchto osamelých dievčat, že údajne vraj “nie sú pre mládencov dosť atraktívne” však už normálny nie je, ale práve naopak je veľmi nebezpečný, pretože od tohoto pocitu je už iba krôčik k úplne nesprávnemu pocitu tohoto postihnutého dievčaťa vsugerujúceho si sama sebe, že údajne vraj “ja som iná”; a čím intenzívnejší, silnejší je tento pocit o subjektívnej inakosti vlastného “ja”, tým silnejšie môže tu u tohoto postihnutého dievčaťa nastupovať fascinácia idolmi rovnakého pohlavia, ktorá môže až úplne tragicky vyústiť vo vznik psychopatickej homosexuálnej poruchy u tohoto nešťastného dievčaťa.

 

29.Kapitola: Sexuálna závislosť u duševne chorých homosexuálnych psychopatov.

Ako som už vysvetlil v predošlých kapitolách, homosexuál mentálne nikdy nedosiahne dospelosti, ale psychicky vždy zostáva na úrovni svojho adolescentného vývoja a žije vo svete svojej adolescentnej fantázie, a to hlavne vo vzťahu k svojej vlastnej sexualite. Dospelý homosexuál je “dospelým človekom” s mentalitou adolescenta, a ako tento dospelý “adolescent” sa vo svojej adolescentnej psychike utešuje vysnenými romancami, v ktorých prežíva sexuálnu rozkoš. V takýchto homosexuálnych aférach vidí riešenie svojej choroby – vysnený homosexuálny “raj”. Ako som sa mohol dočítať v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, čím dlhšie a častejšie sa tento psychopat utápa vo svojich homosexuálnych snoch – tým viacej sa stáva ich otrokom.

Pokiaľ ide o podstatu a charakter homosexuálneho postihnutia plus možností úspešnej liečby tohoto homosexuálneho postihnutia možno konštatovať, že z psychiatrického ako aj z psychologického hľadiska je postihnutie homosexuálneho pacienta v podstate plne zrovnateľné s postihnutím u notorického alkoholika.

Z psychiatrického ako aj z psychologického hľadiska je to s homosexuálnou sexuálnou závislosťou u homosexuála v podstate úplne rovnako, ako je to u notorického alkoholika s jeho závislosťou na alkohole.

A úplne rovnako je to s možnosťami ich úspešnej liečby!

Notorický alkoholik, ktorý sa dobrovoľne nechce zo svojej závislosti na alkohole liečiť, a tomuto protialkoholickému liečeniu je napríklad podrobený nedobrovoľne, spravidla po svojom vyliečení bohužiaľ dlho abstinentom nezostane. Ba dokonca tento vyliečený notorický alkoholik nielenže nezostane dlho abstinentom, ale veľmi rýchlo znovu prepadne svojej závislosti na alkohole, a veľmi rýchlo sa do protialkoholickej liečebne znovu vráti.

A u vyliečeného homosexuála je to úplne rovnaké ako u vyliečeného notorického alkoholika! Vyliečený homosexuál, ktorý sa neliečil plne dobrovoľne, ale sa svojej liečbe z homosexuálneho postihnutia podrobil napríklad na základe psychologického nátlaku vlastnej rodiny, taktiež po svojom vyliečení z homosexuality dlho nezostane heterosexuálom, ale má tendenciu, znovu sa vrátiť k svojim homosexuálnym psychopatickým praktikám.

Naopak bývalí notorickí alkoholici, ktorí sa zo svojho alkoholizmu liečili plne dobrovoľne iba málokedy znovu prepadnú závislosti na alkohole. A práve tak aj bývalí homosexuáli, ktorí sa zo svojej homosexuality liečili tiež plne dobrovoľne, iba málokedy znovu prepadnú homosexualite. Preto je dobrovoľnosť liečby ako u notorických alkoholikov, tak i u homosexuálov tak veľmi dôležitá.

Hoci plne uznávam, že prioritou liečby ako u notorických alkoholikov, tak i u homosexuálov je ich liečba na základe ich plnej dobrovoľnosti, nič to nemení na tom, že som toho názoru, že by sa títo postihnutí ľudia mali liečiť v každom prípade, a to ak to nie je možné inak, tak hoc aj nedobrovoľne.

A tu nechápem prečo si slobodní murári či svobodní zednáři a masmédia za symbol liberalizmu vybrali práve homosexualitu, ktorá sa v dôsledku toho stala uctievanou modlou ich liberálnosti a slobody.

V dôsledku toho, že homosexualita bola zvolená za symbol liberálnosti, slobody a tolerancie zatiaľ čo napríklad alkoholizmus sa symbolom liberálnosti, slobody a tolerancie nikdy nestal, dochádza v spoločnosti pod tlakom masmédií už dvadsať rokov k používaniu dvojitého metra voči notorickým alkoholikom a homosexuálom. Zatiaľ čo verejnoprávne donútenie notorického alkoholika k tomu aby sa liečil nie je ničím neobvyklým, v prípade homosexuálov v Európe a Severnej Amerike nielenže neexistuje žiadneho verejnoprávneho donucovania aby sa liečili podobne ako k liečbe nútime notorických alkoholikov, ale dokonca existuje fakticky verejnoprávny psychologický nátlak režimu a jeho masmédií na homosexuálov, aby sa zo svojho homosexuálneho postihnutia vôbec neliečili, pretože ako ich masmédiá so lživou demagógiou tvrdia: homosexualita je údajne vraj úplne normálna, moderná a spoločensky žiadúca plus homosexualita sa údajne vraj liečiť nedá.

Niektorí odborníci sa k problematike homosexuálnej závislosti vyjadrujú v tom zmysle, že s homosexuálnou sexuálnou závislosťou na osobách rovnakého pohlavia to je nielen tak ako so závislosťou notorických alkoholikov na alkohole, ale práve tak aj homosexuálnych psychopatov prirovnávajú k ostatným psychopatom s umelými neurotickými snami o šťastí, ktoré sú údajne vraj veľmi časté u nešťastných neurotikov, pretože u všetkých týchto psychopatov je spoločné o ich skĺznutie do nereálneho sveta ich túžobných fantázií.

Ako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre dočítal, respektíve ako som to ja sám pochopil, tieto homosexuálne fantázie o “láske” sú posilované duchovným súložením homosexuálov zo samotným Satanom. Toto duchovné súloženie homosexuálov zo Satanom sa v odbornej vedeckej literatúre nazýva odborným pojmom “masturbation”, ktorý si nie som plne istý ako by som ho mal preložiť do slovenčiny; a pretože nechcem vytvárať nejaké komické krkolomné preklady, radšej tento pojem do slovenčiny vôbec prekladať ani nebudem. Nikde v modernej cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre týkajúcej sa homosexuality – ktoré som mal k dispozícii - nie je podaná exaktná definícia pojmu “masturbation”, hoci ináč tento pojem vo svojich vedeckých prácach ich autori bežne používajú, čím mňa do istej miery zaskočili, pretože s týmto pojmom som sa ešte nikdy predtým nikde nestretol a nevedel som čo tento pojem znamená. Exaktnú definíciu nám všetkým úplne neznámeho staronového pojmu “masturbation” som našiel až prestížnom veľkom latinsko – aramejskom slovníku tuším zo šestnásteho storočia, ktorý tuším v šestnástom storočí (nie je tam uvedený vôbec žiadny rok a preto vek odhadujem iba podľa konkrétneho typu gotickej kurzívy, keďže dané písmo sa používalo hlavne v šestnástom storočí) vyšiel v Španielsku dvojjazyčne v jazyku latinskom a aramejskom a ktorého kompletnú fotokópiu mám doma, ktorý vysvetľuje tento nám všetkým úplne neznámy latinský pojem “masturbation”, ktorý bez akejkoľvek zmeny prevzala aj angličtina a nemčina. Tento kvalitný slovník definuje tento nám všetkým úplne neznámy pojem “masturbation” ako (približný preklad do slovenčiny): “spirituálne súloženie diablom posadnutého sodomistu zo Satanom”. Pre tých, čo nepoznajú Bibliu – Starý zákon malé vysvetlenie: pojem “sodomista” poukazuje na Sodomu a Gomoru, mestá, ktorých obyvatelia podľa Biblie – Starého zákona prepadli homosexualite, a preto Boh Sodomu a Gomoru spravodlivo potrestal tým, že obidve tieto dve mestá vyhladil z povrchu zemského, a s vyhladením týchto dvoch miest vyhladil aj všetkých jeho homosexuálnych obyvateľov; a jediný, ktorý sa zachránil bol spravodlivý Lót, ktorý ako spravodlivý človek s dotyčnými homosexuálnymi hriešnikmi nemal absolútne nič spoločného. Plus dotyčný slovník hneď ďalej tento pojem “spirituálneho súloženia zo Satanom” poukazuje na Onanus – čo je ďalšia biblická postava starozákonného hriešnika, ktorý pred spojením so ženou úmyselne vypustil svoje semeno pred prahom svojho domu, a je tam uvedený znak “ľudstva”, čo je logické, pretože Onanus nebol homosexuál ale heterosexuál, a teda ten čo spirituálne súloží zo Satanom s poukazom na starozákonného Onana nemusí byť len homosexuál ale aj heterosexuál. A toto teda znamená dotyčný pojem “masturbation”.

Chápem, že som Vám milý čitateľ či čitateľka to vysvetlil možno trochu zložito, ale ono sa to jednoducho vysvetliť nedá. Treba totiž vziať do ruku Bibliu, a obidve zmienené pasáže v Starom zákone si znovu pozorne prečítať, a všetko prípadne takmer všetko Vám bude jasné. A ak aj nie, tak to nevadí, pretože možno ani mne nie je ešte stále úplne všetko jasné. V každom prípade ale globálnu podstatu tejto hnusnej a odpornej úmyselnej vzbury proti Bohu, ktorej sa dopúšťajú niektorí homosexuáli i heterosexuáli, že motivovaní nenávisťou proti Bohu úmyselne vypúšťajú svoje semeno – heterosexuáli preto, že úmyselne odmietajú oplodniť svoju zákonitú manželku čo je v prípade ľudí žijúcich vo sviatostnom manželstve veľmi ťažký hriech; a v prípade homosexuálov ide o prejav ich duševnej choroby, alebo o zámerný úmysel uraziť Pána Boha, poprípade súčasne o obidve tieto skutočnosti – neviem…

Tak či onak ale – ako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre dočítal – nech už je subjektívna motivácia homosexuálnych psychopatov akákoľvek, homosexuálni psychopati majú údajne vraj ustavične akési homosexuálne snové fantázie o homosexuálnej takzvanej “láske”, ktoré sú ešte navyše u týchto hriešnych hajzlov umocňované častým konaním “masturbation”. Zaslúžili by si teda homosexuáli za to dostať poriadne po papuli (po česky: dostať poriadne po papuli = dostat pořádně přes držku), bohužiaľ ale v ich blízkosti nie je žiadny rozumný a slušný človek, ktorý by ich poriadne zmlátil za tento odporný a hnusný hriech “masturbation”, a tak s týmito zvrhlými a odpornými buzerantskými hajzlami spravodlivo podľa Božej vôle a prirodzeného práva zatočil – keďže týmto buzerantom už nestačí už ani len to, že sú homosexuálmi, ale i to, že sú homosexuálmi je im už málo, a preto ešte k tomu navyše páchajú aj “masturbation”, aby túto svoju už tak obrovskú a odpornú zvrhlosť ešte viacej umocnili.

Niektorí odborníci sa týchto odporných hajzlov dokonca aj zastávajú, respektíve tvrdia, že údajne vraj mnoho mladých homosexuálnych psychopatov činí tento či túto “masturbation” údajne vraj takmer nutkavo.

Tak či onak všetci odborníci sa zhodujú v tom, že tento homosexuálny narcizmus či narcismus, respektíve homosexuálny útek do narcizmu či narcismu u homosexuálnych pacientov výrazne zmenšuje u homosexuálov ich radosť zo života, ich radosť zo skutočného sveta, a tak stále viac a viac vyhľadávajú túto svoju “masturbation”, ktorú psychológovia a psychiatri charakterizujú ako ich “samoútechu”.

Ako som sa ďalej dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, údajne vraj homosexuálna takzvaná erotická túžba je poháňaná samoľútosťou, ktorá u postihnutého homosexuála dosiahne až tak extrémne rozmery, že prerastie rozumové úvahy, a nakoniec u homosexuálneho psychopata sa celý svet točí iba okolo toho.

Ako som sa ďalej dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, u homosexuálov môže z toho vzísť neustále vyhľadávanie partnerov, nervózne pozeranie na úplne každú osobu rovnakého pohlavia, ktorú náhodou stretne.

Ak by sme si údajne vraj chceli spomenúť na iný podobný psychologický stav, ktorý by sa k tomu dal adekvátne prirovnať, mohla by to byť zlatá horúčka, posadlosť bohatstvom či posadlosť mocou, ktorú poznáme aj u mnohých známych neurotikov.

Ako som sa ďalej dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, pôsobí tu “neprekonateľná” fascinácia mužskosťou či ženskosťou u homosexuálne postihnutého psychopata, čo vysvetľuje jeho či jej častý odpor k tomu, aby sa vzdal svojho homosexuálneho životného štýlu alebo homosexuálnych snov. Pritom sám tento odporný buzerant či sama táto hnusná buzerantka ani nemá zo svojich sexuálnych nutkavých pocitov v skutočnosti absolútne žiadnu radosť, ale pritom mu či jej údajne vraj pripadá, že keby sa vzdal či vzdala svojej takzvanej “rozkoše”, že by prišiel o to najcennejšie v jeho či jej extrémne zvrhlom a nemravnom živote.

Niektorý vekovo starší odborníci na základe skúseností a spomienok zo svojej vlastnej lekárskej či psychoterapeutickej praxe dokonca fakticky tvrdia, že homosexuáli sú až tak tvrdohlaví a zarputilí zvrhlíci, že údajne vraj tomu nebolo ináč ani v dobe, kedy režimy a ich masmédiá, a teda aj týmito masmédiami ovládané obyvateľstvo homosexualitu ešte celkom očividne nepodporovalo a ani neschvaľovalo, ba dokonca kedy bola ľudská spoločnosť mravne ešte natoľko zdravá, že nielenže homosexuálne činy boli zákonom spravodlivo posudzované a trestané ako trestný čin, ale kedy, snáď iba s výnimkou samotných homosexuálnych páchateľov tejto trestnej činnosti, všetko ostatné obyvateľstvo naprieč úplne celým politickým spektrom s týmto trestným postihom homosexuálnej činnosti plne súhlasilo.

U nás v Československu nielen v období prvej Československej republiky v rokoch 1918 – 1938, ako aj v časoch druhej svetovej vojny v rokoch 1938 – 1945, ale napríklad ešte aj po skončení druhej svetovej vojny v rokoch 1945 – 1950 bez akejkoľvek výnimky úplne všetci politici bez ohľadu na svoju politickú príslušnosť, úplne všetky masmédiá bez ohľadu na svoju politickú orientáciu, a snáď iba z výnimkou samotných páchateľov homosexuálnej trestnej činnosti aj úplne všetko obyvateľstvo plne schvaľovalo trestný postih homosexuálnej činnosti, a medzi homosexuálmi a pedofilmi nikto nečinil absolútne žiadny rozdiel.

A zatiaľ čo napríklad voči pedofilom sa nijako nezmenili postoje režimov a ich masmédií, a teda aj týmito masmédiami ovládané myslenie obyvateľstva tiež zostalo bez akejkoľvek zmeny dodnes, v prípade homosexuálov režimy a ich masmédiá a v dôsledku propagandistického vplyvu masmédií čoskoro nato aj masmédiami ovládané myslenie obyvateľstva obrátilo sa o stoosemdesiat stupňov, a tak z homosexuálnej trestnej činnosti za odrazu stal prejav moderného svetoobčianstva a európanstva, pseudoreligiózne uctievaná modla liberalizmu ako liberalistický výraz ich zvrhlej “slobody”, falošnej “liberálnosti” a pokryteckej takzvanej “tolerancie”. A to keď už sa na túto masmediálnu takzvanú “homosexuálnu revolúciu” pozerám z globálneho hľadiska, keďže prvotný impulz vyšiel od amerických slobodných murárov či po česky od amerických svobodných zednářů, už, keď už spomínam týchto amerických hajzlov možno ani nemá zmysel zmieňovať našich vlastných slovenských a českých hajzlov, respektíve dokumentu spred dvadsiatich rokov, kedy krátko po roku 1989 na základe uznesenia vtedajšej československej slobodomurárskej lóže či po česky na základě usnesení tehdejší československé svobodozednářské lóže CKK/2056/csl/899-90 sa začala aj v československej televízii a československom rozhlase, ako aj v televízii a rozhlase na takzvaných “národných okruhoch” zo začiatku do istej miery skrytá, nenápadná a plaziace sa, neskôr však ale stále viac a viac zreteľná mohutná masmediálna kampaň vymývania mozgov obyvateľov vo veci homosexuality. Kto sa o tomto komplote plus o slobodomurárskych plánov či svobodozednářských plánů chce dozvedieť viacej, tomu doporučujem prečítať si po česky písaný článok na adrese www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm , kde sa tejto téme hlbšie venujem.

Ako som už uviedol vyššie, niektorý vekovo starší odborníci na základe skúseností a spomienok zo svojej vlastnej lekárskej či psychoterapeutickej praxe dokonca fakticky tvrdia, že homosexuáli sú až tak tvrdohlaví a nenapraviteľní hriešnici, že údajne vraj úplne rovnako sa správali aj v dobe, kedy režimy a ich masmédiá, a teda aj týmito masmédiami ovládané obyvateľstvo homosexualitu ešte celkom očividne nepodporovalo a ani neschvaľovalo, ba dokonca kedy bola ľudská spoločnosť mravne ešte natoľko zdravá, že nielenže homosexuálne činy boli zákonom spravodlivo posudzované a trestané ako trestný čin, ale kedy, snáď iba s výnimkou samotných homosexuálnych páchateľov tejto zvrhlej a odsúdeniahodnej trestnej činnosti, všetko ostatné obyvateľstvo naprieč úplne celým politickým spektrom s týmto trestným postihom homosexuálnej činnosti plne súhlasilo.

V časoch keď som ešte pôsobil ako katolícky katechéta – učiteľ rímskokatolíckeho náboženstva som síce neraz počul o neuveriteľnej tvrdohlavosti rôznych zlodejov, lupičov a iných hriešnikov, ktorí za žiadnu cenu sa neboli ochotní zriecť svojej hriešnej cesty, a i po svojom prepustení po odpykaní súdom uloženého trestu odňatia slobody za ich krádeže a lúpeže znovu sa dopúšťali ďalších krádeží a lúpeží. Napriek tomu sa ale zdá, že týchto notorických zlodejov a lupičov v priebehu celého obdobia prvej Československej republiky 1918 – 1938, v priebehu celého obdobia rokoch druhej svetovej vojny 1938 – 1945, ako aj v období rokoch 1945 – 1950 po druhej svetovej vojne, kedy homosexuálne správanie sa bolo zo zákona spravodlivo posudzované ako trestný čin, mnohých týchto notorických zlodejov a lupičov vo svojej tvrdohlavej nepolepšiteľnosti údajne vraj prekonal nejeden z páchateľov tejto extrémne odpornej, hnusnej a zvrhlej homosexuálnej trestnej činnosti.

Ako v roku 1939 na vedeckom kongrese o homosexualite uviedol demokraticky zmýšľajúci holandský psychiater G. J. B. A. Janssens (poznámka: a samotné Holandsko bolo plne demokratickou krajinou až do poslednej chvíle, kedy bolo v roku 1940 napadnuté a okupované hitlerovským Nemeckom!) – a bolo to v tom istom roku 1939 aj publikované pod názvom “Medisch-psychiatrische beschouwingen en therapie der homosexualiteit v zborníku “Het vraagstuk der homosexualiteit” – údajne vraj, ako tvrdí holandský psychiater Janssens v dvadsiatych a tridsiatych rokoch dvadsiateho storočia mnoho homosexuálov v Holandsku je natoľko nenapraviteľných, že dáva radšej prednosť riziku opakovaného odsúdenia za homosexuálnu trestnú činnosť, než aby sa polepšili a teda upustili od ďalšieho páchania tejto homosexuálnej trestnej činnosti spočívajúcej v neustálom vyhľadávaní ďalších homosexuálnych kontaktov a homosexuálnych stykov. Pri takomto poľutovaniahodnom a nenapraviteľnom správaní sa mnohých homosexuálnych psychopatov je bohužiaľ orientácia homosexuála úplne inherentná; homosexuál hľadá ako rebelant skôr drámu zatknutia než normálny život. Homosexuálny psychopat je tragickým “trpiacim”, pričom ja osobne by som na rozdiel od holandského psychiatra Janssensa dodal namiesto “tragickým” skôr že tragikomickým! Pričom ako holandský psychiater Janssens uvádza, u homosexuálnych psychopatov hrozba ich trestného postihu za homosexuálnu trestnú činnosť údajne vraj iba zvyšuje chuť týchto nenapraviteľných homosexuálnych zločincov po vyhľadávaní homosexuálnych kontaktov.

A ako uvádzajú iný, neskorší odborníci, a mám tu na mysli odborníkov z prelomu 20. a 21. storočia, tj. odborníkov našej “modernej” doby, kedy už homosexuálna činnosť bohužiaľ nie je považované za trestný čin, si túto skutočnosť veľká časť homosexuálnych psychopatov kompenzuje tým, že mnohí homosexuáli, ba dokonca je veľmi pravdepodobné, že nadpolovičná časť zo všetkých homosexuálov hľadá úmyselne partnera, ktorý je nakazený HIV, a to všetko z úplne rovnakej túžby po samozničení. A za tým všetkým je u homosexuálnych psychopatov ich psychopatická samoľútosť hraničiaca zo sexuálnou túžbou – psychopatické pestovanie tragičnosti nemožnej takzvanej “lásky”.

A práve preto nehľadajú homosexuálni psychopati vo svojich homosexuálnych sexuálnych objektoch druhú osobu, ale v týchto svojich homosexuálnych sexuálnych objektoch hľadajú iba iluzórne uskutočnenie svojich nesplniteľných psychopatických túžobných predstáv. U homosexuálneho psychopata reálna osoba druhého človeka nie je vnímaná vo svojej skutočnej podobe. Takzvaná “erotická príťažlivosť” partnera u homosexuála sa stráca tým viac, čím realistickejšie ho homosexuál vidí. Partner je primárne prvkom pre homosexuálnu neurotickú predstavivosť.

Niekoľko doplňujúcich poznámok o homosexuálnej závislosti:

Podobne ako alkohol pre alkoholika, ktorý sa alkoholom nechal zotročiť, je taktiež aj sexualita v rámci homosexuálneho pomeru, alebo prostredníctvom jeho homosexuálneho či homosexuálnej “masturbation” iba čisto egocentrická; keďže táto buzerantova takzvaná “láska” nie je vzájomná, ale je to v podstate neosobné dianie – úplne rovnako ako aj u niektorých heterosexuálnych sexuálnych psychopatov sú ich heterosexuálne pohlavné styky s prostitútkou. Nejeden takzvaný “skúsený homosexuál” s týmto popisom dokonca vraj aj plne súhlasí. Egocentrická takzvaná “homosexuálna rozkoš” však ale buzerantovu prázdnotu nielen že nenaplní, ale práve naopak ešte viacej túto buzerantskú prázdnotu u homosexuálneho psychopata iba prehĺbi a umocní.

Ďalej je treba poukázať na to, že podobne ako psychopati závislí na alkoholu a drogách majú tendenciu klamať (po česky: klamať = lhát) o svojom správaní sebe aj druhým, tak aj rôzny sexuálni psychopati, a medzi nimi aj homosexuálny psychopati majú tiež podobné sklony klamať o svojom správaní sebe aj druhým.

V cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre mnohí odborníci uvádzajú, že ženatý homosexuál veľmi často je nielen že neverný svojej zákonitej manželke, ale dokonca že aj má tú nehoráznu bezočivosť, že vo svojej nevere podvádza svoju vlastnú zákonitú manželku K tomu ja osobne môžem dodať iba svoje hlboké osobné presvedčenie o tom, že ak jej bratia sa naštvú a tomuto buzerantskému hajzlovi rozbijú jeho hubu, tak si to tento psychopatický hajzel iba plne zaslúžil.

A tu otvorene musím povedať, že manželstvo je sviatosť, a ako sviatosť je manželstvo najvyšší dar Boží pre manželov, aby vo svojom manželskom zväzku spojujúcom celoživotne jedného muža s jednou ženou vytrvali až do smrti, a s tomto svojom svatostnom manželstve svoje manželské deti počali a v láske a bázni Božej vychovali. A práve preto podľa môjho najhlbšieho presvedčenia každý z manželov - a to je úplne jedno či ide o muža alebo ženu – ohrozí úmyselne svoje manželstvo, si zaslúži dostať od slušných veriacich mužov poriadny výprask.

A teda nielen že homosexuálny hajzel, ktorý sa dopustí homosexuálnym stykom s iným “mužom” nevery voči svojej zákonitej manželke, ale úplne rovnako tak aj heterosexuálny hajzel, ktorí sa dopustí heterosexuálnym stykom s inou ženou než zo svojou vlastnou manželkou nevery voči svojej zákonitej manželke si tiež zaslúži, aby mu jej slušní a hlboko veriaci bratia rozbili hubu.

A poriadny výprask si isteže zaslúži aj samotná žena, ktorá sa dopustí nevery voči svojmu zákonitému manželovi, a taktiež aj v tomto prípade si tento výprask zaslúži bez ohľadu na to, či sa nevery voči svojmu zákonitému manželovi dopustí stykom lesbickým alebo heterosexuálnym stykom s iným mužom než je jej vlastný manžel.

A tento poriadny výprask si zaslúži nielen neverná žena, ale aj jej cudzoložný milenec či cudzoložná “milenka”. Poriadny výprask si zaslúži nielen neverný muž, ale aj jeho cudzoložná milenka či cudzoložný “milenec”.

V prípade homosexuálneho sexu absolútne akýkoľvek homosexuálny sex je vrcholom zvrhlosti, a preto by mal byť potrestaný poriadnym výpraskom obidvoch homosexuálov.

V prípade heterosexuálneho sexu zase akýkoľvek predmanželský či mimomanželský sex by mal byť tiež potrestaný poriadnym výpraskom, ktorého by sa tiež dostalo obidvom aktérom tejto heterosexuálnej “mileneckej dvojice”.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, ženatý homosexuál často klame o svojej nevere voči svojej manželke, a taktiež aj ten homosexuál čo žije v takzvanom homosexuálnom partnerstve zase často klame o svojej “nevere” voči svojmu homosexuálnemu partnerovi.

A čo je tiež veľmi smutné je aj to, že toto notorické klamárstvo (po česky: klamárstvo = lhářství) homosexuálov je často samotným homosexuálnym psychopatom natoľko nekontrolovateľné, že homosexuálni psychopati, a to dokonca aj mnohí z tých homosexuálov, ktorí sa sami zo svojej homosexuality chcú dobrovoľne liečiť majú silné tendencie klamať (po česky: klamať = lhát) o prejavoch svojho homosexuálneho postihnutia svojmu vlastnému lekárovi či psychoterapeutovi, ktorého sám vyhľadal preto aby sa u neho dobrovoľne a z vlastnej iniciatívy liečil, ba dokonca má tendenciu klamať aj sebe samému!

Sú veľmi dobre známe dokonca aj nešťastné prípady homosexuálnych psychopatov, ktorí lživo prehlasovali, že údajne vraj zanechali svojho homosexuálneho správania sa, ale v podstate iba skĺzli do mučivého dvojitého života homosexuálneho pokrytca, a tak niekedy dokonca aj “úspešne” podviedli svojich vlastných lekárov a psychoterapeutov, ba dokonca aj seba samých.

Iní homosexuálni psychopati zasa v pokusu presunúť vinu za svoje slabosti na druhých, aby uľahčili svojmu svedomiu majú zasa tendenciu vehementne zastávať údajnú “normálnosť” svojej homosexuálnej takzvanej “orientácie” a obviňovať, ba dokonca aj niekedy preklínať lekárov, psychoterapeutov poprípade iných kresťanských poradcov, ktorých názory zo začiatku úprimne zdieľali a ich rady prijali.

 

30.Kapitola: Takzvané homosexuálne vzťahy u duševne chorých homosexuálnych psychopatov.

Nie je treba žiadnych ďalších dôkazov – epidémia AIDS jasne ukázala, že v podstate takmer všetci aktívni homosexuáli sú “promiskuitní”, bez najmenších pochybností oveľa viac než ktorýkoľvek promiskuitní heterosexuáli.

Báchorka - rozprávka (po česky: rozprávka = pohádka) o údajnej existencii vraj aj nejakých takzvaných “verných homosexuálnych vzťahoch” medzi dvomi homosexuálnymi partnermi je obyčajnou lživou propagandou vládnucich ultraliberálnych režimov a ich masmédií používajúc tu úplne lživú a demagogickú otázku typu “Aký je rozdiel v porovnaní s heterosexuálnym manželstvom okrem pohlavia partnera?” – aby tak ľuďom vsugerovali naprosto nepravdivú predstavu, že údajne vraj aj medzi homosexuálmi sa utvárajú nejaké trvalejšie vzťahy podobne, ako je tomu v normálnom manželstve medzi mužom a ženou.

Cieľom tejto úplne lživej masmediálnej propagandy je presvedčiť verejnosť a zákonodarcov, ktorí navzdory masmediálnej propagande velebiacej a propagujúcej homosexualitu doposiaľ ešte netratili úplne zdravý rozum, v dôsledku čoho majú pochybnosti ohľadom toho, či by sa homosexuálom skutočne malo dostať neoprávnených a úplne bezdôvodných zákonných privilégií.

Ďalším aspektom tejto lživej masmediálnej propagandy spočívajúcej vo vymývaní mozgov obyvateľstvu vo veci homosexuality je vyvíjanie brutálneho psychologického nátlaku voči kresťanským cirkvám a náboženským spoločnostiam s cieľom dotlačiť ich k tomu, aby plne akceptovali homosexuálov a ich extrémne zvrhlé homosexuálne praktiky aj napriek tomu, že tieto homosexuálne praktiky sú v ostrom protikladnom rozpore zo všetkými, a to aj s tými najminimálnejšími nárokmi kresťanskej morálky.

A v tomto masmediálnom psychologickou nátlaku a boji masmédií za ideologickú homosexualizáciu myslenia celej spoločnosti v prípade cirkví a náboženských spoločnosti sa celkom logicky zameriavajú predovšetkým na protestantské cirkvi a náboženské spoločnosti, čo je dané hlavne tým, že katolícka cirkev a pravoslávna cirkev majú výrazne vyššie mravné nároky než majú protestanti, respektíve protestantské cirkvi a náboženské spoločnosti majú až na niekoľko veľmi vzácnych výnimiek, ako sú napríklad Svedkovia Jehovovi, Mormoni atď. – na rozdiel od katolíckej cirkvi alebo pravoslávnych autokefálnych cirkví - oveľa nižšie nároky na morálku, ba dokonca nemajú takmer žiadne nároky na morálku, v dôsledku čoho takmer všetky protestantské cirkvi a náboženské spoločnosti majú sklon vo výraznej miere akceptovať dokonca aj extrémne zvrhlosti homosexuálov; zatiaľ čo my katolíci a bratia pravoslavny sme učenie viery a morálky nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa nezradili, zatiaľ čo v protestantskom tábore zachovávajú určité mravné nároky snáď iba Svedkovia Jehovovi, Mormoni a niekoľko ďalších malých kresťanských či polokresťanských spoločenstiev. O zachovávaní mravných hodnôt u ostatných protestantských cirkví a náboženských spoločností bohužiaľ nemôže byť ani reči.

A ak v prípade týchto protestantov používam termínu bohužiaľ, chcel by som toto “bohužiaľ” zvlášť podtrhnúť, pretože táto skutočnosť mi rozhodne v žiadnom prípade nerobí žiadnu radosť. A k nejakej eventuálnej škodoradostnosti (po česky: škodoradostnosť = škodolibost) mám rozhodne veľmi ďaleko. Ja sám som sa v minulosti angažoval a i naďalej sa angažujem v ekumenickom hnutí, a preto z týchto skutočností rozhodne nemám a ani nemôžem mať nejakú škodoradostnú radosť (po česky: škodoradostná radosť = škodolibá radost). To však ale nič nemení na tom, že tieto objektívne skutočnosti, že intenzita a výška mravných nárokov nie je žiadnom prípade dnes u všetkých cirkví a náboženských spoločností rovnaká.

A práve toto mňa dokonca priviedlo k myšlienke úplne nového projektu ekumenickej spolupráce medzi jednotlivými cirkvami a náboženskými spoločnosťami, ktorá by už nebola budovaná na nejakej blízkosti či dokonca príbuznosti vo vieroučných otázkach, ale ktorá bez ohľadu na vzájomnú blízkosť či vzdialenosť medzi jednotlivými rôznymi cirkvami a náboženskými spoločnosťami vo vieroučných otázkach, by – pri naprostej ignorácii vzájomných vieroučných rozdielov – bola utváraná na platforme spoločného vyznávania spoločných mravných hodnôt, ktorými sú spoločné odmietanie úplne všetkých homosexuálnych zvrhlostí a takzvaného “registrovaného partnerstva” homosexuálov , ako aj spoločné odmietanie aj ostatných zvrhlostí či zvrhlých ideológii, hlavne spoločné odmietanie: pedofilie, feminizmu, potratov, eutanázie, rozvodov manželstva, nemanželského sexu, ako aj predmanželského sexu, antikoncepcie, pornografie, reklám na drogy, cigarety, tabak, tabakové výrobky, alkohol, alkoholické nápoje, používania vulgárnych výrazov, ktoré tematicky pochádzajú z pohlavnej oblasti; ďalej kategorické odmietanie všetkých urážok, vysmievania sa či ideologického spochybňovania ideálov zachovávania celibátu, panictva a panenstva ľudí, ktorí celibát, panictvo a panenstvo zachovávajú; ďalej odmietanie akéhokoľvek obmedzovania slobody náboženstva tých cirkví a náboženských spoločností, ktoré vyznávajú vyššie uvedené mravné hodnoty plus taktiež aj odmietanie hanobenia, vysmievania sa a urážania u týchto cirkví a náboženských spoločností ich viery, morálky, morálnych hodnôt či ich náboženských predstaviteľov.

Kto by sa o tomto o odstavec vyššie popísanom novom ekumenickom projekte - ktorý za kľúčovú nepovažuje formálnu vieru, ale za kľúčové považuje spoločné vyššie uvedené mravné hodnoty a ich obranu – chcel dozvedieť viacej, tomu doporučujem prečítať si v češtine prácu “Ekumenismus či Ekumenizmus. Návrh na nový ekumenický projekt”, ktorá sa nachádza na mojich náboženských webových stránkach o Bohu a viere rámci cyklu “Ekumenismus či ekumenizmus. Ekumenické hnutí - příspěvky určeny k podpoře a rozvoji ekumenického hnutí” na adrese www.henryklahola.nazory.cz/Memorandum.htm

V roku 1978 vyšla práca “Homosexuelle und die Homosexualität”, ktorú napísal homosexuál M. Dannecker, ba dokonca nielen homosexuál, ale priamo veľmi aktívny nemecký homosexuálny aktivista. Tento – povolaním sociológ - homosexuálny aktivista M. Dannecker v tejto svojej vyššie uvedenej práci z roku 1978 otvorene priznal sa k tomu, že takzvané “striedanie partnerov” neodmysliteľne patrí k jeho homosexuálnej sexualite. Ba dokonca otvorene napísal, že (približný preklad do slovenčiny): “Model verného manželstva by sa dal využiť v stratégii sociálneho schválenia homosexuality, teraz je ale načase si už nič nenahovárať”.

Za to si vyslúžil určitú kritiku v ktorej bolo zdôrazňované, že takáto jeho otvorenosť bola predčasná, pretože “manželský model” slúži homosexuálom ešte stále k takzvaným “emancipačným účelom”, a to hlavne k boju homosexuálov za legalizáciu adopcie detí homosexuálnymi pármi.

A preto z politických a ideologických dôvodov pre vládnucich ultraliberálov a ich uctievanú modlu homosexuality visí nad témou homosexuálnych vzťahov závoj lži a potlačovanie pre nich nežiadúcich faktov.

Môžem uviesť mnoho konkrétnych príkladov o formách masmediálnej propagandy ohľadom homosexuality:

Napríklad v Nemecku už v 60. a začiatkom 70. Rokov nechýbal známy homosexuálny psychiater Hans Giese na žiadnej otvorenej diskusii o homosexualite, aby násilím vnútil verejnosti úplne lživú “predstavu o vernom a trvalom partnerstve” u homosexuálov, a vzorom pre toto údajné verné a trvalé homosexuálne partnerstvo mal byť jeho vlastný život. Keď sa však ale pri jednej z mnohých svojich stroskotaných homosexuálnych milostných afér sám zabil, v masmédiách sa o tom však už vôbec nehovorilo, pretože sa to masmédiám a slobodným murárov či česky svobodným zednářům v pozadí tieto skutočnosti nehodili “do krámu”, pretože tým by sa vyplavila na povrch pravda o tom, ako to s proklamovanou údajnou vernosťou a trvalého homosexuálneho partnerstva u masmédiami za vzor vyzdvihovaného a úplne lživo vykresľovaného Hansa Gieseho v skutočnosti bolo. A pretože sa to masmédiám a ich slobodomurárskym pánom či česky svobodozednářským pánům v zákulisí tieto pravdivé skutočnosti jednak vo všeobecnej rovine nehodili k podpore lživých tvrdení a demagogickej propagácie takzvanej “homosexuálnej vernosti”, plus navyše ich pravdivé fakty týkajúce sa Hansa Gieseho navyše usvedčovali zo lží, keď bol Hans Giese masmédiami d neuveriteľným pokrytectvom kladený za vzor dokonalej homosexuálnej vernosti a trvalosti jeho homosexuálneho partnerstva, čo bola v diametrálnom rozpore so skutočnosťou.

Podobne bola v 60. rokoch označená sebedramatizovaním umelecká životná dráha belgickej speváčky, rehoľnej sestry “Soeur Souirre”, ktorá z až neuveriteľne nízkych nemorálnych pohnútok zradila svoju vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, respektíve vystúpila z kláštora, aby žila v lesbickom konkubináte zo svojou buzerantskou lesbou; vynucovala si životaschopnosť tejto homosexuálnej takzvanej “lásky”, ktorá by údajne vraj mohla harmonizovať s jej takzvaným “náboženským životom”. Nemusím snáď ani zdôrazňovať, že sa okamžite stala pre vládnuce ultraliberálne režimy všade na svete, a hlavne pre ich masmédia oslavovanou a vyzdvihovanou lesbickou masmediálnou hviezdou. Po niekoľkých rokoch bola táto padlá bývalá mníška i s jej lesbickou buzerantkou nájdená mŕtva, pretože obidve tieto zvrhlé hriešnice spáchali spoločnú samovraždu (po česky: samovražda = sebevražda). Masmédiá však namiesto toho, aby podali informáciu o ich tragickom celoživotnom stroskotaní “na celej čiare” – aké je u homosexuálov ostatne úplne bežné – s demagogickým pokrytectvom a s lživým manipulovaním s faktami, všetko úplne prekrútili, a tragickú smrť oboch žien vykreslili v rúžových farbách (po česky: farba = barva) ako údajne vraj “romantickú smrť z lásky”.

V roku 1984 vyšla práca “The Male Couple: How Relationships Develop”, ktorej autormi boli dvaja homosexuáli, a to homosexuálny psychológ D. P. McWhirter a homosexuálny psychiater A. M. Mattison, ktorí obaja ako homosexuáli vyvinuli obrovské úsilie o takzvanú “emancipáciu” takzvaných “homosexuálnych partnerstiev” v snahe dokázať, že vernosť a stabilita v takzvaných “partnerstvách” medzi homosexuálmi je údajne vraj rovnaká ako je vernosť a stabilita spojenia muža a ženy v normálnom heterosexuálnom manželstve.

V rámci tohoto svojho úsilia preto tento homosexuálny psychológ a homosexuálny psychiater vyšetrovali 156 mužských homosexuálnych párov, respektíve 156 homosexuálnych mužov žijúcich v stabilnom “homosexuálnom partnerstve” a teda tú časť homosexuálneho obyvateľstva, u ktorých boli ich homosexuálne partnerské vzťahy relatívne najstabilnejšie.

Napriek tomu všetkému však ale tento homosexuálny psychológ a homosexuálny psychiater došli sami k tomuto záveru:

“Aj keď homosexuálne páry začali svoj vzťah s implicitnou alebo explicitnou dohodou o ich vzájomnej sexuálnej výlučnosti, zostalo iba 7 párov v tejto štúdii v priebehu celého výskumného obdobia konzistentne monogamných.”

Inými slovami týchto sedem párov – to sú iba 4%.

A pritom ešte k tomu aj toto číslo 4% je v skutočnosti veľmi prehnané! Odhliadnuc od toho, že oni obaja, tj. ako dotyčný psychológ, ako aj dotyčný psychiater obaja boli homosexuálmi, a teda obaja boli osobne zainteresovaný v snahe dokázať údajnú stabilitu a vernosť v homosexuálnych partnerstvách, v dôsledku čoho nemohli byť nestrannými vedcami, o čom svedčí už aj zámerný výber tých 156 mužských homosexuálnych párov, a teda tú časť homosexuálneho obyvateľstva, u ktorých boli ich homosexuálne partnerské vzťahy relatívne najstabilnejšie, v dôsledku čoho týchto 156 homosexuálnych párov bolo v podstate akousi “elitou” a nie reprezentatívnym prierezom, respektíve reprezentatívnou vzorkou homosexuálneho obyvateľstva na ktorých by mala byť skúmaná ich stabilita a vernosť v ich homosexuálnych partnerstvách.

Okrem toho sú tu navyše ešte aj ďalšie nezrovnalosti:

Za prvé - v závere umelo použitý ich pompézny nabubrelý pojem “konzistentne sexuálne monogamný” znie pre toho, kto celú štúdiu nečítal úplne inak, než pre toho, kto si dal tu námahu, a celú túto nezáživnú “nudnú” štúdiu si poctivo prečítal od začiatku až do konca. A toto je veľmi závažná skutočnosť, pretože obaja autori tejto štúdie boli bez najmenších pochybností veľmi inteligentní ľudia, a preto veľmi prezieravo odhadli, že dementné stádo debilných novinárov bude čítať iba tento záver, zatiaľ čo sotva kto z nich si dá tu námahu, aby si dotyčnú štúdiu poctivo prečítal celú. Ja osobne však ale som si dal osobne tu námahu, že som si tú ich po anglicky napísanú objektívne nie príliš zaujímavú štúdiu prečítal úplne celú, a teda na rozdiel od týchto novinárskych dementných debilov veľmi dobre viem, čo v praxi ich výskumu tento ich subjektívny terminus technicus “konzistentne sexuálne monogamný” v skutočnosti znamenal: Títo siedmi muži z celkového počtu 156 mužov v priebehu celých piatich mesiacov mali údajne vraj iba toho jedného jediného homosexuálneho partnera. A ako si to overili? Nijako! Tvrdili im to dotyční siedmi homosexuáli. A teda čisto teoreticky mohli síce všetci siedmi hovoriť pravdu, ale mohli tiež aj niektorí z nich – ba úplne reálne aj všetci siedmi – jednoducho klamať (po česky: klamať = lhát).

Za druhé – všimnime si tiež prekrúteného významu slov “dohoda o sexuálnej výlučnosti”, znie to dosť nevinne a nenápadne, a to až tak, že iba málokto si všimne tento drobný odtieň (po česky: odtieň = odstín) od pojmu “vernosť”, a bude si myslieť, že sa tým myslí stálu vernosť, hoci tomu tak úplne nie je. V skutočnosti je to iba náhražka za pojem “vernosť”, ktorý však ale nie je možné použiť, ak nechceli aby ich výsledok namiesto počtu sedem skončil s čistou nulou, a preto zámerne použili tento zdanlivo neutrálny pojem “sexuálna výlučnosť” namiesto celkom jednoznačného pojmu “vernosť”.

Ale aj keby som navzdory všetkým týmto výhradám skutočne predpokladal, že týchto 4 % odpovedá skutočnosti, nemožno pochybovať ani najmenej o tom, že, aj keby vo výsledku tohoto výskumu neboli vykreslené veci optimistickejšie než aké sú, určite aj u týchto siedmich homosexuálov prestali byť ich homosexuálne sexuálne aféry pravdepodobne nie príliš dlho po skončení tohoto výskumu potom “konzistentné”.

Pretože to je realita viac než istá! Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej vedeckej odbornej literatúre, u homosexuálov ich homosexuálny nepokoj (po česky: nepokoj = neklid) nemôže byť nikdy upokojený, a to už vôbec nie s iba jedným jediným homosexuálnym partnerom. Títo psychopati a neurotici sú neustále hnaní neukojiteľnou túžbou po nedosažiteľnej, v podstate neexistujúcej osobe ich homosexuálnej sexuálnej fantázie. Homosexuál je túžiaci, ako neukojené dieťa.

Výrazy psychopatický a neurotický sú tu v prípade homosexuálov plne adekvátne na svojom mieste. Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, u homosexuálov nejde o nič iného, než o egocentrické zameranie na seba samého vo “vzťahu” k homosexuálnemu partnerovi. U homosexuálov ide o vyhľadávanie pozornosti; pokračujúce napätie (po česky: napätie = napětí), ktoré u homosexuála vychádzajú z jeho hystericky nariekavých, plačlivých sťažností typu: “Nie som milovaný”. Okrem toho u homosexuálov a lesbičiek je to ešte umocňované podozrievavosťou a prehnanou žiarlivosťou na svojich homosexuálnych partnerov či na svoje lesbické partnerky majúcich charakter nariekavých, plačlivých hysterických sťažností typu “On (ona) sa zaujíma viac o iných (iné) než o mňa”.

Stručne povedané – medzi homosexuálmi alebo lesbičkami všetky druhy ich osobných drám a detských konfliktov charakterizuje v podstate absolútny nezáujem o skutočnú osobu ich homosexuálneho partnera či lesbickej partnerky, a to aj napriek ich povrchným sexuálnym nárokom a hrou na “lásku”.

Ako som sa dočítal v zahraničnej odbornej vedeckej literatúre - nikde neexistuje viacej lživého sebaklamu, ako keď homosexuál vykresľuje samého seba ako “milenca” (a dokonca tomu často aj sám verí!). Jeho homosexuálny partner je dôležitý iba vtedy, ak uspokojuje jeho egoistické, sebecké sexuálne homosexuálne potreby. Nejaká pravá, tj. nesebecká láska k homosexuálnemu partnerovi nielenže absolútne nikdy neexistuje, ale čisto hypoteticky vzato táto pravá, nesebecká láska k homosexuálnemu partnerovi by homosexuálnu stránku tejto homosexuálnej “lásky” dokonca ja postupne úplne zničila. V homosexuálnom “zjednotení” ide o dve “úbohé ja”, ktoré sa zaoberajú v oboch prípadoch iba sami sebou, a ktoré sú obidve do svojho vlastného egocentrického “ja” plne zahľadené. Nespokojnosť, ktorá pritom pôsobí, sa prejavuje i vo veľkom počte samovrážd “seba samých akceptujúcich” sa homosexuálov.

Znovu a znovu dramatizuje politická homosexuálna lobby údajné “konflikty svedomia”, “psychický stav zúfalstva”, v ktorých sa homosexuáli nachádzajú. Údajne vraj sú haní k samovražde, pretože sú označovaní za psychopatov a neurotikov.

Istý významný holandský psychoterapeut, ktorý z homosexuality vyliečil stovky postihnutých homosexuálov spomína na jeden prípad samovraždy, ktorého sa hlučne chopili holandskí homosexuáli, politici a masmédiá lživo tvrdiac, že sa údajne vraj jednalo “o konflikt svedomia” muža, ktorý bol údajne vraj dohnaný k smrti výrokom významného katolíckeho kňaza, ktorý popravde v súlade s kresťanským učením otvorene povedal, že homosexuálne správanie sa je nemorálne.

V skutočnosti však ale masmediálny obraz dotyčnej tragickej samovražednej udalosti v Holandsku bol úplne iný ako bola jej skutočnosť. Ostatne len tak mimochodom treba povedať, že masmédia veľmi radi z ľudí, a to hlavne z mŕtvych ľudí robia homosexuálov. Mŕtvy ľudia sa voči tejto nactiutrhačnej urážke už totiž nemôžu voči dotyčným masmédiám či novinárom súdne nijako brániť. Takto z významných ľudí, ktorých poznal celý svet, napríklad aj nedávno tragicky pri autonehode zosnulý rakúsky politik Jörg Heider či jednoducho po slovensky Jorg Heider – korutánsky hajtman a predseda rakúskej strany slobodných demokratov bol akonáhle zomrel, po svojej tragickej smrti rakúskymi ale aj zahraničnými masmédiami s neuveriteľnou bezočivou drzosťou úplne lživo označený za údajného homosexuála. A v Holandsku zas v tomto prípade samovraždy údajného homosexuála išlo o úplne podobnú masmediálnu lož, iba z tým rozdielom, že dotyčný Holanďan bol na rozdiel od dotyčného známeho Rakúšana Jörga Heidera úplne obyčajný, širšej verejnosti neznámy človek. Podobne ako bolo úplne lživé posmrtné masmediálne obvinenie Jorga Heidera z jeho údajnej homosexuality, tak úplne rovnako tak, bolo úplne lživé posmrtné obvinenie z homosexuality aj v prípade dotyčného Holanďana, ktorý spáchal samovraždu.

Z výnimkou anonymného Internetu všetky ostatné masmédiá sa pohybujú v transparentnom prostredí, kde je úplne jasná ich subjektivita i adresa či sídlo, a preto v prípade živých ľudí, ktorých by masmédiá krivo obvinili z homosexuality by nepochybne okamžite museli čeliť občianskoprávnej súdnej žalobe na ochranu osobnosti. A preto novinári s hyenistickou zbabelosťou si trúfnu z homosexuality lživo obviniť iba mŕtveho človeka, ktorý sa už voči tomuto hrubému útoku na svoje meno a dobrú povesť už nemôže súdne brániť. Dotyčný Holanďan, ktorý spáchal samovraždu navyše nielenže vôbec nebol žiadnym homosexuálom, ale jeho smrť nemala ani absolútne nič spoločného s dotyčným významným kňazom či jeho výrokom, ba je tu dokonca aj veľká pravdepodobnosť, že dotyčný Holanďan, ktorý spáchal samovraždu dotyčného kňaza osobne vôbec ani nepoznal a o dotyčnom výroku dotyčného kňaza vôbec nič ani nepočul. Inými slovami tragická smrť dotyčného Holanďana bola lživými masmédiami spojená s vymyslenými masmediálnymi lžami, na ktorých nebolo ani jediné zrnko pravdy, a dotyčný mŕtvy Holanďan bol zatiahnutý do špinavej masmediálnej hry, hoci s homosexualitou, homosexuálmi, dotyčným kňazom a ani s jeho výrokom osobne nemal absolútne nič spoločného.

Neskôr navyše vyšlo najavo, že jeden vplyvný aktívny homosexuál spoločne aj s jedným homosexuálnym novinárom – sa týmto v súlade s kresťanskou morálkou úplne pravdivým poukazom dotyčného katolíckeho kňaza na tú skutočnosť, že homosexuálne správanie sa je nemorálne – cítili ako podlí a zvrhlí buzeranti osobne dotknutí; a za to, že im vlastne dotyčný katolícky kňaz takto fakticky nepriamo nastavil zrkadlo kresťanskej morálky voči ich skazenej buzerantskej zvrhlosti sa chceli tomuto kňazovi, hoci tento kňaz ani jedného z nich osobne nepoznal, za autentickú vernosť dotyčného katolíckeho kňaza kresťanskému učeniu pomstiť touto vymyslenou lživou konštrukciou, a tak jedného náhodného samovraha, ktorý s homosexualitou a ani s homosexuálmi osobne nikdy nemal absolútne nič spoločného lživo vykreslili ako údajného homosexuála, plus ešte navyše urobili z dotyčného v skutočnosti heterosexuálneho samovraha údajnú obeť, a doslova údajného homosexuálneho “mučeníka”, uctievanú modlu údajného homosexuálneho mučeníctva a údajného, v podstate absolútne neexistujúceho takzvaného protihomosexuálneho “štvania”, ktorého sa údajne vraj mal dopustiť dotyčný údajne vraj “netolerantný” katolícky kňaz, ktorý však ale v skutočnosti neurobil nič iného, než iba to, že s úplne objektívnou pravdivosťou hlásal autentické kresťanské učenie, čo bola iba jeho povinnosť.

A podobných prípadov lživých intríg a podvodov akých sa v záujme propagácie homosexuality dopúšťajú masmédiá, a pritom v súvislosti s týmito lživými podvodmi a intrigami navyše ešte aj hrubo hanobia pietu k zosnulým ich úplne lživým obvinením z homosexuality je bohužiaľ veľmi mnoho.

Pokiaľ ide o to, čo som uviedol o odstavec vyššie “o hanobení piety” k zosnulým, aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu musím otvorene povedať, že ja osobne rozhodne nepatrím k pokrytcom, ktorý hlásajú a taktiež aj konajú podľa demagogického hesla “O mŕtvych hovoriť iba dobre”. Prečo? Ak si mŕtvy za svojho pozemského života kritiku svojej osoby zaslúžil, neváham ho kritizovať! Skutočnosť či je živý alebo mŕtvy na to totiž u mňa nemá absolútne žiadny vplyv.

Osobne s pokrytcami čo konajú podľa farizejského hesla “O mŕtvych hovoriť iba dobre” hlboko pohŕdam. Napríklad medzi slovenskými politikmi by som poukázal na tých, pre ktorých na počiatku deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia z pozícií militantného slovenského nacionalizmu a separatizmu sa Alexander Dubček, pretože bol stúpencom zachovania spoločného československého štátu stal podľa ich verejných vyjadrení údajným zradcom slovenského národa, po jeho tragickej autonehode a následnej smrti však ale tí istí slovenskí pokryteckí politici odrazu obrátili o stoosemdesiat stupňov a začali ho chváliť zosnulého Alexandra Dubčeka chváliť až do neba za to čo urobil ale aj neurobil pre slovenský národ. A medzi mnohými českými politikmi tomu nebolo ináč. V českom prostredí napríklad prvý predseda KDU-ČSL Ing. Josef Lux bol niektorými všelijako kritizovaní zľava inými zas sprava, keď však odrazu zomrel všetky kritiky odrazu zomreli. A zaznamenal som – aj keď síce nie medzi politikmi – aj opačné tendencie. Na Morave mňa veľmi pobúril jeden pätolizač, ktorý verejne rozhlasoval o istom zosnulom človeku, že to bol lump a darebák. Aby mi bolo správne porozumené – ak by názor, že je dotyčný človek lump a darebák hlásal aj za jeho života, považoval by som isteže za úplne prirodzené, že úplne rovnaký názor bude hlásať aj po jeho smrti. Avšak on sa mu za jeho života pochleboval, a po jeho smrti hovorí o ňom, že je lump a darebák. Pokiaľ ide o ľudí, ktorí vedia o kom hovorím a čítajú tento text, pre tých by som chcel ešte dodať, že ja v žiadnom prípade teraz nijako nehodnotím samotný fakt, či názor, že dotyčný zosnulý človek je “lump a darebák” je pravdivý alebo nie. Úplne rovnako by som bol pobúrený aj keby to bolo úplne opačne, tj. ak by za jeho života hlásal, že je lump a darebák, avšak po jeho smrti by “obrátil” a zosnulého chválil.

Úprimne veriaci kresťan nesmie byť takýto pokrytec! Ak totiž úprimne verím v Boha a Kristovo učenie, potom z tohoto učenia Kristovho viem, že smrť nie je nejaký koniec ako si myslia ateisti, ale že smrť je iba prechod zo života pozemského do života večného. Už z tejto príčiny preto neexistuje žiadny racionálny, rozumný dôvod pre akékoľvek rozlišovanie medzi živými a mŕtvymi ľuďmi, pokiaľ ide o ich osobné hodnotenie.

Isteže aj my kresťania na základe svojich skúseností s inými ľuďmi si utvárame názor na nich, a tento názor nie je v podstate nikdy úplne konštantný – ani za ich života a ani po ich smrti - pretože ako na základe dnešného súboru informácií si na niekoho utvorím určitý názor dnes, nemožno vylúčiť, že ak sa napríklad zajtra o tejto osobe dozviem nejaké nové informácie, môžu mať tieto nové informácie o tejto osobe vzhľadom k ich vecnému obsahu za následok, že nejako trochu, alebo i viac, poprípade i úplne radikálne či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle zmením svoje osobné hodnotenie tejto osoby. A k isteže k týmto zmenám dochádza, poprípade môže dôjsť nielen za trvania pozemského života dotyčnej osoby, ale aj po jej odchode z tohoto pozemského sveta, pretože aj po smrti sa často dozvedám, poprípade môžem dozvedieť nejaké iné informácie o osobe zosnulého, ktoré mne do tej doby neboli známe, a teda ani aj po smrti zosnulého nemožno vylúčiť, že na základe vecného obsahu informácií, ktoré som sa dozvedel po smrti zosnulého taktiež môžem nejako trochu, alebo i viac, poprípade i úplne radikálne či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle zmeniť svoje osobné hodnotenie tejto zosnulej osoby. Ak teda po smrti určitého človeka eventuálne nejako zmením svoj názor na túto osobu, tak učiním tak výlučne na základe vecného obsahu informácií, ktoré som sa dozvedel až po smrti tejto osoby, pričom dôraz na vecný obsah týchto informácií by som zvlášť podtrhol.

Rozhodne totiž dôvodom pre zmenu hodnotenia nejakej osoby nemôže byť iba tá samotná informácia, že dotyčný človek zomrel!!

A keď rozprávate – hovorte to, čo si úprimne myslíte! Tu by som Vás drahí bratia kresťania a drahé sestry kresťanky odkázal na nášho samotného Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý nám kresťanom otvorene povedal: “Vaše slovo buď 'áno, áno - nie, nie'; čo je nad to, je od zlého.” (Mat 5,37). Preto pamätajte na tento dôležitý výrok nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, ktorý sa nachádza v piatej kapitole a 37 verši Evanjelia podľa svätého Matúša. Náš Pán nemá rád pokrytcov!

Vezmite si za príklad moju maličkosť. V mojom prípade všetci ľudia, ktorých osobne poznám, majú jednu veľkú istotu. A to istotu v tom, že rovnako ako o nich rozprávam pred nimi, úplne rovnako o nich rozprávam aj v ich neprítomnosti. A taktiež aj v prípade ich smrti – ak zomrú skôr než zomriem ja – samotná informácia, že zomreli nebude mať absolútne žiadny vplyv na moje osobné hodnotenie ich osoby. Ľudia, ktorých ja osobne hodnotím kladne môžu si byť preto istý v tom, že sa nemusia obávať toho, že po ich smrti iba na základe toho, že by som sa dozvedel informáciu o ich smrti by som nejako zmenil svoj doterajší kladný postoj k nim – čo má, poprípade môže mať nejaký praktický význam hlavne pre jeho či jej príbuzných. Ľudia, voči ktorým naopak zasa zastávam kritické názory nemôžu reálne očakávať, že ich smrť – v prípade, že by zomreli skôr ako ja – by nejako mohla otupiť moju kritiku ich osoby. Nič takého! Každý živý človek voči ktorému zastávam kritické názory za jeho či jej života si môže byť stopercentne istý, že ani po jeho či jej smrti absolútne nijako nezmiernim jeho či jej kritiku iba na základe informácie, že dotyčná osoba zomrela.

A v neposlednej miere by som rád zdôraznil aj to, že každý úprimne veriaci kresťan má byť pravdovravný!

Pravá kresťanská pravdovravnosť znamená už nielen to, že samotný fakt smrti nejakého človeka nemá absolútne žiadny vplyv na moje verejné hodnotenie tejto osoby; a teda viac menej – ak to trochu zjednoduším - možno konštatovať, že každého človeka hodnotím, a to aj verejne pred inými ľuďmi ho či ju hodnotím úplne rovnako bez ohľadu na to, či dotyčný človek ešte žije, alebo už zomrel. Táto kresťanská pravdovravnosť znamená totiž oveľa viac – znamená absolútnu objektivitu na základe najhlbšieho presvedčenia vlastného úprimného svedomia! To znamená už nielen to, že to isté čo hovorím o niekom za jeho života, že to isté budem hovoriť aj po jeho smrti, ak táto osoba zomrie skôr než zomriem ja, ale kresťanská pravdovravnosť znamená i to, že ak ja ako kresťan hodnotím iného človeka – bez ohľadu na to či ho hodnotím kladne alebo záporne – nikdy o ňom nepoviem, nenapíšem a ani nepodpíšem nič takého, čo by nebola čistá pravda!

Môžem uviesť aj konkrétny príklad:

V auguste 2008 som napísal článok pod výstižným názvom “V Babicích je o jednoho lháře méně! Dne 1.8.2008 zemřel licoměrný pokrytec, lhář a hříšník Pavel Maňásek!”, ktorý si môžete v češtine prečítať na mojich náboženských webových stránkach na adrese www.henryklahola.nazory.cz/PavMan.htm , kde uvedená kritika posledného predsedu miestnej straníckej organizácie KDU-ČSL v Babiciach - ktorý dňa 1.8.2008 zomrel, avšak v posledných rokoch svojho pozemského života ešte stihol jednak postupne úplne zlikvidovať miestnu organizáciu KDU-ČSL v Babicích ako poslednú nekomunistickú politickú stranu v Babicích, jednak bol tiež pravou rukou komunistického starostu obce Babice Miloslava Maňáska – je síce nepochybne veľmi ostrá, avšak napriek svojej ostrosti je nepochybne vo všetkom čo som o ňom napísal je plne pravdivá. A to do poslednej bodky je pravdivá! Ani jedno jediné tvrdenie, ktoré som o ňom uviedol nie je nepravdivé!! Kto by snáď mal určité pochybnosti, tomu môžem doporučiť nahliadnutie a overenie si pravdivosti príslušných mnou popisovaných informácií na webovej adrese www.Volby.cz – čo sú oficiálne webové stránky oficiálneho Štatistického úradu Českej republiky, čo je úrad, ktorý je priamo podriadený vláde Českej republiky, a tieto webové stránky Českého štatistického úradu sa venujú všetkým druhom volieb, ktoré sa na území Českej republiky uskutočnili od roku 1990 až do súčasnosti.

A na pravdivosti týchto informácií nič nemenia ani boľševické nenávistné psychopatické výlevy v takzvanom “diskusnom fóre” nachádzajúcom sa v rámci webu www.Babice.eu , čo sú oficiálne webové stránky obce Babice u Uherského Hradiště, ktoré sú plne pod kontrolou neostalinistickej babickej miestnej organizácie KSČM a ich extrémne bohatého a vplyvného miestneho komunistického bossa a starostu obce Babice Miloslava Maňáska. V tomto diskusnom fóre sa napríklad nachádza hysterický príspevok napísaný pod pseudonymom “Broňa Hrdina”. Za týmto pseudonymom sa pravdepodobne skrýva buď samotný boľševický babický starosta Miloslav Maňásek, alebo nejaký iný člen babickej KSČM, či niekto iný z jeho osobných pätolizačov. Eventualite, že by tento takzvaný “Broňa Hrdina” bol nejaký reálne existujúci človek, a nie teda snáď skôr samotný boľševický starosta Miloslav Maňásek, či nejaký iný, Miloslavu Maňáskovi ideologicky blízky anonym skrývajúci sa pod pseudonymom “Broňa Hrdina osobne príliš neverím. V každom prípade však ale faktom zostáva prinajmenšom to, že babický boľševický starosta Miloslav Maňásek plne kontroluje tieto oficiálne webové stránky obce Babice, a že príspevky s ktorými osobne nesúhlasí zmazáva buď sám, alebo z jeho vôle je zmazávajú nejakí jeho poskoci, poprípade má možnosť je zmazať. A teda tým, že babický leader KSČM a boľševický starosta Miloslav Maňásek tento príspevok takzvaného “Broňu Hrdiny” nezmazal jasne dokazuje to, že sa prinajmenšom s obsahom tohoto príspevku osobne plne stotožňuje.

A v každom prípade je pravda aj to, že starostovi Miloslavu Maňáskovi tento príspevok “Broňa Hrdina” možno aj priniesol určité propagandistické “body” v jeho ťažení voči názorom odlišujúcich sa od oficiálnych názorov KSČM a jeho samotného, spočívajúce v tom, že mu na lep sadol aj občan Pavel Černuška, ktorý však ale preukázal jednak to, že kritizovaný príspevok nachádzajúci sa na www.henryklahola.nazory.cz/PavMan.htm občan Pavel Černuška sám vôbec nečítal, a preto ani nevedel o čom sa v ňom v skutočnosti jedná, a zrejme sa navyše občan Pavel Černuška ani dotyčných spomínaných volieb do Obecného zastupiteľstva obce Babice v rokoch 2002 a 2006 osobne ako volič vôbec nezúčastnil, ba dokonca občan Pavel Černuška ani len nevidel príslušné hlasovacie lístky pre voľby do obecného zastupiteľstva obce Babice v rokoch 2002 a 2006, a preto ani nemôže meritórne vecne posúdiť to, či mnou uvádzané fakty sú alebo nie sú pravdivé.

Ba dokonca je možné aj to, že tento údajný príspevok občana Pavla Černušky je iba úplne obyčajný podvrh zo strany babických komunistov, čo by mňa u tejto zločineckej organizácie s názvom KSČM ani najmenej neprekvapilo – nebolo by to totiž od nich po prvé. Od roku 1921 kedy v Československu táto zločinecká organizácia československých boľševikov vznikla, takýchto podvodov a hanebností, ba i oveľa väčších podvodov a hanebností napáchala už milióny, a bohužiaľ ani toto nie je jej posledný podvod a hanebnosť.

Ak teda za týmto príspevkom pripisovanom občanovi Pavlu Černuškovi stojí skutočne iba zločinecká organizácia KSČM, potom sa tomuto skutočne pravému občanovi Pavlu Černuškovi ospravedlňujem za to, že som ho obvinil z neznalosti konkrétnych volebných reálií volieb do obecného zastupiteľstva obce Babice v rokoch 2002 a 2006.

Pokiaľ ide o moju osobnú maličkosť sú tu však ale ešte aj iné príklady, kedy som sa naopak o nejakom zosnulom človeku vyjadril zas kladne. A je to celkom prirodzené, že tak ako hajzel za svojho života pre mňa osobne zostáva hajzlom aj po svojej smrti, a tak aj dobrý človek, ktorý si zaslúži chválu a uznanie, si túto chválu a uznanie zaslúži nielen za svojho života, ale aj po svojej smrti. Príkladom je tu babický rodák, dôstojný pán Zdislav Škrabal, ktorý zomrel vo veku 97 rokov. Hneď po smrti pátra Zdislava Škrabala som napísal nekrológ “Pár slov o největsí osobnosti obce Babice u Uherského Hradistě! Informace o největsím a nejslavnějsím velikánovi obce Babice u Uherského Hradistě!!”, ktorý si môžete prečítať na adrese www.henryklahola.nazory.cz/Skrab.htm . Ak niekto zomrie, tak sa hovorí často príslovie, že “odíde zo sveta – odíde z mysle”. V prípade pátra Zdislava Škrabala však ale toto neplatí. Skutočnosť, že páter Zdislav Škrabal je veľký človek najlepšie dokazuje ten objektívny fakt, že napriek tomu, že páter Zdislav Škrabal je už dva roky mŕtvy, tak nekrológ, ktorý som krátko potom čo zomrel napísal a uverejnil na svojich náboženských webových stránkach o Bohu a viere dodnes i po dvoch rokoch ešte stále patrí medzi jeden z najnavštevovanejších prác, ktoré sú publikované na týchto mojich náboženských webových stránkach o Bohu a viere. Sám som touto neuveriteľne obrovskou popularitou pátra Zdislava Škrabala veľmi milo prekvapený. Pred dvomi rokmi to by mňa ani len vo sne nenapadlo, že páter Zdislav Škrabal je medzi ľuďmi až v tak obrovskej miere veľmi známy, populárny a obľúbený, že ľudia budú dokonca aj po dvoch rokoch od Škrabalovej smrti čítať nekrológ za Zdislavom Škrabalom, ba dokonca, že tento úplne obyčajný dva roky starý nekrológ sa stane u čitateľov náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz jedným z úplne tých najvyhľadávanejším prác vôbec!

Vrátiac sa ešte späť k dotyčnému holandskému katolíckemu kňazovi, ktorý popravde v súlade s kresťanským učením otvorene povedal, že homosexuálne správanie sa je nemorálne. Pokiaľ teda ešte ide o dotyčného holandského katolíckeho kňaza, chcel by som na margo celej tejto udalosti ešte dodať, že niet ani najmenších pochybností o tom, že hlásanie kresťanského učenia a to aj hlásanie kresťanskej morálky – a to aj vtedy keď jej obsah nebude príliš populárny a mnohým ľuďom vedúcim nemravný zvrhlý život sa hlásanie autentickej kresťanskej morálky rozhodne nebude páčiť – je povinnosťou každého katolíckeho ale aj pravoslávneho duchovného, a naopak v katolíckej církvi a taktiež ani v pravoslávnych autokefálnych cirkvách nemajú čo hľadať tí katolícki a pravoslávni duchovní, ktorí nehlásajú autentické kresťanské učenie podľa vôle Ježiša Krista, ale ktorí naopak hlásajú podľa svojej osobnej ľubovôle prekrútené nejaké pseudokresťanské učenie v takej podobe, aby za zapáčili homosexuálom, feministkám, slobodným murárom či po česky svobodným zednářům a ich politikom a masmédiám.

Vrátiac sa nazad k hlavnej téme tejto práce, ktorá sa týka homosexuálov a homosexuality, tak rád by som upozornil na vedeckú prácu z roku 1991 “The Life Span of Homosexuals”, ktorej autorom bol P. Cameron, ktorý v tejto svojej vedeckej práci uvádza, že tí homosexuáli, ktorí sa zo svojej homosexuality osobne priznávajú a tvrdia, že takzvaný “vnútený” konflikt svojho svedomia – že vykazujú homosexuálne správanie – úplne zdolali, úplne prekonali, a už teda žiadne výčitky svedomia nemajú; napriek tomu majú tendenciu páchať samovraždy mnohonásobne častejšie, než heterosexuáli rovnakého veku.

V roku 1978 vyšla vedecká práca “Homosexualities: A Study of Diversity Among Men and Women”, ktorej autormi boli A. P. Bell a M. S. Weinberg, ktorí v tejto svojej vedeckej práci uvádzajú, že viac než 30 % jednej skupiny homosexuálov učinilo údajne pokus o samovraždu, pričom 88 % z nich tak učinilo z iného dôvodu než kvôli tomu, že by si osobne robili ťažkú hlavu z toho, že sú homosexuálmi.

Homosexuáli často vyhľadávajú a usilujú sa vyprovokovať či ináč navodiť situácie, v ktorých by sa mohli ukázať jako tragickí hrdinovia. Samovražedné fantázie týchto psychopatov nabývajú občas podoby psychopatických dramatických protestov proti ich zdanlivo či skutočne nepriateľskému okoliu. Odhliadnuc od toho, že samotní homosexuálni psychopati majú zo svojou homosexualitou záujem vždy byť stredobodom pozornosti, homosexuáli tieto svoje psychopatické samovražedné fantázie navyše údajne vraj subjektívne prežívajú a vnímajú tak, že by sa všetkým ostatným ľuďom malo dať jasne na vedomie, jako sa s nimi údajne vraj “zle zaobchádza”, a že sú údajne vraj “nepochopení”, pričom v tejto súvislosti třeba spomenúť aj neustále opakujúce sa prehnané vykresľovanie prenasledovania homosexuálov nacistami a mylné porovnávanie sa s osudmi prenasledovaných židov, čo už je dielom nie ani tak homosexuálov samotných, ale skôr slobodným murárom či česky svobodným zednářům priaznivo naklonených masmédií.

Homosexuáli nevedomky sa chcú prehnane ľutovať a – čo je znepokojujúca skutočnosť – zároveň svoje pocity viny zvaliť na druhých. Samodramatizovanie u niektorých homosexuálov malo údajne vraj tendenciu ísť až tak ďaleko, že napríklad ruský hudobný skladateľ Piotr Iľjič Čajkovič úmyselne pil znečistenú vodu z rieky Nevy s následným smrteľným ochorením.

Rovnako jako homosexuálni psychopati a neurotici v minulosti – ktorí sa vrhali zo skaly Lorelei do rieky Rýn, chceli by mnohí homosexuáli aj v dnešnej době vedome úmyselne vyhľadávať HIV pozitívnych homosexuálnych partnerov, aby sami seba zničili v domnelej samotragédii.

Nejeden homosexuál už dokonca aj o sebe verejne hovoril v tom zmysle, že si úmyselne privodil AIDS, aby sa solidarizoval s mnohými zo svojich priateľov, ktorí na AIDS už zomreli.

Moderným “svätorečením” na AIDS zomrelých homosexuálov prostredníctvom masmédií a niektorých ďalších takzvaných “emancipačných skupín” sa u postihnutých homosexuálov bohužiaľ ich mučenícka rola ešte viac umocňuje.

Homosexuálne sexuálne poruchy tiež svedčia o neurotickom sexuálnom neuspokojení. Jako vo svojej vedeckej práci z roku 1984 “The Male Couple: How Relationships Develop” uvádzajú D. P. McWhirter a A. M. Mattison, až 43 % homosexuálnych párov prehlásilo, že sú impotentní. Ďalším príznakom psychopatickej neurotickej sexuality je nutkavá “masturbation”; kde až 80 % z rovnakej skupiny homosexuálnych psychopatov im povedalo, že vykonávali “masturbation” 2 – 3 x týždenne, a to navyše napriek tomu, že mali homosexuálny pohlavný styk.

Jako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre ďalej dočítal, homosexuálni psychopati vykonávajú obrovské množstvo sexuálne perverzných praktík, a to hlavne masochizmus a sadizmus, a veľmi časté u homosexuálnych psychopatov je tiež aj ich až extrémne infantilné sexuálne správanie sa, jako napríklad fetišistické zameranie sa homosexuálneho psychopata na spodné prádlo inej osoby toho istého pohlavia, v dôsledku čoho títo homosexuáli a lesbičky dokonca aj kradnú napríklad v ubytovniach, prádelniach a podobne všelijaké zapotené či aspoň nejako ináč ľudským pachom poznamenané prádlo, ktoré nosili oblečené osoby toho istého pohlavia jako sú dotyční homosexuáli či dotyčné lesbičky, ktoré toto prádlo iných osôb kradnú, kvôli svojmu vrcholne odpornému a zvrhlému fetišistickému sexuálnemu ukojeniu. Ďalšími veľmi častými sexuálne perverznými praktikami homosexuálnych psychopatov je ich uretrárny a fekálny homosexuálny sex a podobne.

 

31.Kapitola: Telesný výzor a dve typické telesné vady homosexuálnych mužov: 1./nízky telesný vzrast, 2./očná vada.

Psychicky z hľadiska vnútorného nariekajúceho a plačúceho dieťaťa nad svojím osobným trápením nad tým, že mu “nikto nerozumie” je osobnosť homosexuálneho muža vždy osobnosťou nariekajúceho a plačúceho dieťaťa.

Aj keď sice komplex vnútorne nariekajúceho a plačúceho dieťaťa majú aj mnohí iní psychopatickí muži, a teda rozhodne ani zďaleka nie iba samotní homosexuáli, ale zrovna tak aj množstvo psychopatov z radov inak sexuálne úplne normálnych heterosexuálnych mužov, v prípade homosexuálov takýto spôsob ich myslenia, cítenia a správania sa je vždy typický aj pre menejcenne sa cítiaceho homosexuálneho muža.

Svojou psychikou je homosexuálne postihnutý muž vždy úplne bezbranný, ustráchaný a zbabelý, nervózny, jemný zženštilý citlivý chlapec, ktorý si vsugeroval, že kvôli svojej mužskej ošklivosti bol údajne vraj odmietnutý svojím vlastným otcom, a teda toto je príčina toho prečo otca nemá alebo nikdy vo svojom živote svojho otca nevidel.

A psychicky kvôli tejto svojej mužskej ošklivosti, ktorá má svojím výzorom veľmi ďalekom od výzoru skutočného muža, keďže vyzerá prinajmenšom jako polovičná žena, si taktiež vsugeroval nielen to, že ho údajne vraj odmietol jeho vlastný otec, ale aj to, že ho údajne vraj, kvôli jeho zženštilému vzhľadu odmietajú aj všetci jeho kamaráti, pretože sa veľmi málo svojím výzorom podobá na skutočného muža.

Psychicky homosexuálny muž vzhľadom k svojmu zženštilému vzhľadu sám seba vidí jako opak mužskej krásy, taktiež aj preto, že má ešte aj ďalšie telesné vady. Mnohé tieto telesné vady majú tak mocný vplyv na komplexy menejcennosti postihnutého jednotlivca, že majú tendenciu negatívne ovplyvniť psychiku postihnutého, ktoré tak mocne neurotizujú dušu postihnutého, že má tendenciu upadnúť až do homosexuality.

Sú to hlavne tieto dve telesné vady, ktoré sú veľmi typické práve pre homosexuálov:

1./Za prvé každý homosexuálny muž je vždy malej postavy, výnimočne postavy takzvanej “strednej”. Tým isteže v žiadnom prípade netvrdím, že každý muž, ktorý je malej postavy je nutne homosexuálom, to isteže rozhodne nie je, v drvivej prevahe sú aj vzrastom malí muži úplne normálnymi heterosexuálmi, ale obrátene v každom prípade platí, že takmer každý homosexuálny muž je skutočne postavy iba malej, výnimočne takzvanej “strednej”. Medzi mužmi postavy vyššej než nejakých 180 centimetrov sa už prakticky žiadny homosexuáli nenachádzajú. Ak teda vidíme nejakého muža, ktorý má vyššiu výšku než 180 centimetrov, môžeme si byť istý takmer na sto percent s tým, že dotyčný muž nie je homosexuál.

Podotýkam však, že toto pravidlo “nízkej postavy” u homosexuálne postihnutých mužov skutočne platí iba v prípade mužov. V prípade žien sa medzi lesbičkami isteže vyskytujú aj lesbičky vysokej, ba dokonca aj veľmi vysokej postavy. Vzhľadom na to, že toto pravidlo “malého vzrastu” sa týka iba populácie homosexuálnych mužov a nie žien, tak je len celkom prirodzené, že taká lesbička teoreticky vzato môže kľudne mať výšku hoc aj nejaké dva metre!

2./ Za druhé takmer každý homosexuálny muž prakticky takmer od svojho detstva musí nosiť okuliare (po česky: okuliare = brýle), pretože je buď krátkozraký, alebo naopak ďalekozraký, poprípade má nejakú inú dioptrickú vadu očí, ktorá ho donúti nosiť okuliare. Tým isteže v žiadnom prípade netvrdím, že z každého chlapca, ktorý vzhľadom ku svojej krátkozrakosti či ďalekozrakosti musí už v rannom detstve začať nosiť okuliare, že z neho vyrastie homosexuál. Nič takého! V drvivej prevahe nepochybne aj z tých chlapcov, ktorým už od detstva očný lekár vzhľadom k nejakej očnej vade predpísal nosiť okuliare vyrastú v dospelosti úplne normálni heterosexuáli. Opačne však ale ak vidíme muža, ktorý napriek tomu, že je už starší než 25. rokov a nikdy nepoužíva žiadne okuliare, pretože nie je ani krátkozraký a ani ďalekozraký – môžeme si byť istý takmer na sto percent s tým, že tento muž nie je homosexuálom. Toto pravidlo už ale výnimočne nemusí byť úplne signifikantné, pretože sa môže stať aj to, že ďalekozraký či krátkozraký člověk v mnohých životných situáciách z rôznych dôvodov jednoducho odmietne nosiť očným lekárom predpísané okuliare. Preto poukaz na to, že muž, ktorý po 25. roku svojho života nikdy nenosí okuliare je heterosexuál, by som toto slovo nikdy zvlášť podtrhol.

A taktiež aj v tomto prípade sa toto “druhé pravidlo” týka iba mužskej populácie, zatiaľ čo v prípade lesbičiek toto pravidlo “nosenia okuliarov” už neplatí. Napriek tomu ale keď už som u lesbičiek tak je třeba povedať, že aj keď sice u lesbičiek toto pravidlo “nosenia okuliarov” neplatí v rovnako absolútnej miere jako je tomu v prípade homosexuálnych mužov, tak taktiež aj v populácii homosexuálnych žien v percentuálnom vyjadrení je medzi lesbičkami percentuálne výrazne viac lesbičiek nosiacich okuliare, než je percentuálny podiel žien nosiacich okuliare v populácii normálnych heterosexuálnych žien.

V prípade lesbičiek sa tato takzvaná určitá konvergenčná blízkosť smerom k homosexuálnym mužom v prípade nosenia okuliarov však ale zásadne líši v prípade prvého pravidla kde ide o telesný vzrast. V prípade telesného vzrastu aj keď sice medzi lesbičkami existujú aj lesbičky nízkej postavy, prevažujúca časť lesbičiek je predsa len postavy vysokej či strednej. V populácii normálnych heterosexuálnych žien je percentuálne oveľa vyšší podiel žien nižšieho vzrastu než je percentuálny podiel žien nižšieho vzrastu v populácii žien homosexuálnych – lesbičiek.

 

32.Kapitola: Duševne chorý homosexuálny psychopat je v podstate úplne infantilným teenagerom.

Z hľadiska vnútorného nariekajúceho a plačúceho dieťaťa nad svojím osobným trápením nad tým, že mu “nikto nerozumie” je osobnosť homosexuálneho psychopata vždy osobnosťou nariekajúceho a plačúceho dieťaťa. Aj keď sice komplex vnútorne nariekajúceho a plačúceho dieťaťa majú aj mnohí iní psychopati, a teda rozhodne ani zďaleka nie iba samotní homosexuáli psychopati, ale zrovna tak i mnoho heterosexuálnych psychopatov, ktorí sú z hľadiska svojej sexuality úplne normálnymi heterosexuálmi, v prípade homosexuálov takýto spôsob ich myslenia, cítenia a správania sa je vždy typický aj pre menejcenne sa cítiaceho homosexuálneho psychopata. Homosexuálny psychopat je rozmaznaný ( po česky: rozmaznaný = rozmazlený) zženštilý mladík.

U homosexuálnych psychopatov je celá ich psychopatická osobnosť z mladosti ešte stále prítomná. Keďže homosexuálny muž nemá otca - to u homosexuálnych mužov vysvetľuje i v ich dospelosti ich detské a ženské zvyky, ako je ich detská naivita i ženská narcistická pečlivá starostlivosť o svoje telo, homosexuálni muži každý deň celé hodiny strávia v kúpeľni, sú prehnane čistotní, dlho sa češú, každodenne si holia fúzy aj bradu, aby ich tvár bola holá a dôsledne hladká ako zadoček malého dieťaťa, a široko ďaleko sa za každým homosexuálom tiahne vôňa ženskému parfému, ženských spréjov a ženských voňaviek.

Lesbička zase zostáva ľahko zraniteľným rebelantským dievčaťom zo svojou “mužskou” potrebou uplatniť sa, alebo “divochom”; panovačnou; dieťaťom, s ktorým sa údajne vraj nespravodlivo zaobchádza a ktoré preto trucuje, a tak ako homosexuálni muži nemajú otca, tak lesbičky zase nemajú matku.

Ako homosexuálni muži, tak i lesbičky aj vo svojej dospelosti zostávajú v najlepšom prípade iba adolescentmi. A všetko detské je v tomto “vnútornom dieťaťu” ešte prítomné – jeho psychopatický pohľad na seba, na rodičov i na ostatných.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, čo sa týka subjektívneho pohľadu homosexuálneho psychopata na seba samého, a to hlavne na to jeho extrémne odstrčené a odmietané “úbohé ja”, tým sa homosexuálni psychopati cítia byť ľahko urazení, alebo dokonca údajne vraj “zbierajú krivdy”, ako uvádza rakúsko - americký vynikajúci psychoanalytik Edmund Bergler vo svojej skvelej vedeckej práci “Homosexuality: Disease or Way of Life” z roku 1957.

Týmto homosexuálnym takzvaným “zbieraním krívd” sú homosexuálni psychopati náchylní vidieť v sebe samých údajnú obeť – preto je to manifestačné samodramatizovanie u militantných homosexuálov, ktorí s podporou slobodných murárov či česky svobodných zednářů vo svojom psychopatickom a neurotickom ochorení sú zneužívaní ako maskoti liberalizmu pre politické ciele slobodných murárov či česky svobodných zednářů.

Homosexualita ide ruka v ruke s plačom a nariekaním homosexuála nad údajne vraj vlastnou diskrimináciou pre svoju takzvanú inú “sexuálnu orientáciu”, čo je pre novinárske hyeny veľmi vítaná vlastnosť, pretože tieto odporné žurnalistické krysy majú istotu, že homosexuál im nikdy neodmietne poskytnúť rozhovor - každý homosexuál týmto záujmom novinárov a reportérov bude osobne veľmi potešený. U homosexuálnych psychopatov novinárske a reportérske beštie pri natáčaní rozhovoru s homosexuálnym psychopatom navyše majú ešte aj tú istotu, že im žiadny homosexuál nebude mlčať ako nejaký dudok, ale že im pred kamerami bude doslova plakať a nariekať nad tým, ako je údajne vraj diskriminovaný kvôli svojej inej takzvanej sexuálnej orientácii, a tak pre ohlupovanie televíznych divákov je sugestívny efekt z vystúpenia tohoto homosexuálneho psychopata tak veľký, že sotva si tieto žurnalistické beštie a ich slobodomurárske či česky svobodozednářské dámy a páni v zákulisí mohli priať efekt ešte väčší. A to je pravdepodobne tiež aj dôvod toho, prečo si slobodní murári či česky svobodní zednáři za svoj symbol liberálnej slobody a tolerancie vybrali práve homosexuálov a lesbičky, a nie nejakú inú skupinu psychicky chorých ľudí.

Samoľútosť a ufňukaný protest homosexuálneho psychopata kráčajú u týchto psychopatov ruka v ruke spoločne i s istým druhom nepriateľstva a cynizmu sú pre homosexuálnych psychopatov typické. Má to priamu súvislosť s neschopnosťou homosexuálov milovať či už Boha alebo iných ľudí. Neschopnosť homosexuálneho psychopata milovať Boha sa prejavuje tým, že každý dobrovoľný homosexuál – tj. taký homosexuál, ktorý sa zo svojho homosexuálneho postihnutia ani nelieči, a ani nemá záujem liečiť – je zásadne vždy iba ateistom, a to spravidla veľmi fanatickým a bojovným ateistom.

U homosexuálov ich neschopnosť milovať Boha sa potom prejavuje aj v ich neschopnosti milovať ostatných ľudí, ale zato tým viac títo homosexuálni psychopati sami túžia ako malé dieťa po láske od ostatných osôb rovnakého pohlavia ako sú oni samotný či ony samotné, čo je ešte viacej posilované ich komplexom menejcennosti nedokonalého muža, pretože svojou malou postavou, svojou očnou vadou, ako napríklad svojou krátkozrakosťou či ďalekozrakosťou, a vôbec svojím celkovým telesným výzorom vyzerá ako polovičná žena; či v prípade lesbičky tento jej komplex menejcennosti nedokonalej ženy je daný tiež svojím telesným výzorom, keďže vyzerá ako polovičný muž.

Zameranosť homosexuála na seba, zahladenosť do seba, uzatvára ich schopnosť akokoľvek milovať Boha či ľudí, mať skutočný záujem o druhých ľudí, zodpovednosť voči druhým ľuďom, dávať a slúžiť druhým ľuďom, pretože pre homosexuálov sú druhí ľudia iba sexuálnymi objektmi, ktoré majú uspokojiť ich sebeckú sexuálnu náruživosť; a pokiaľ ide o Boha, tak Boh, náboženstvo a Cirkev pre homosexuálov absolútne neexistuje vôbec, ako keby nikdy ani neboli.

Detské a detinské spôsoby správania sa sú u homosexuálov neuveriteľné. “Ako môže dieťa vyrastať, keď nie je milované?” pýtal sa svojho času homosexuálne postihnutý americký spisovateľ James Baldwin v práci z roku 1985 “The Price of the Ticket”, na čo potom neskôr nadviazal a túto Baldwinovu otázku hlbšie rozobral U. Siering vo svojej práci z roku 1988 “Männliche Identität und Initiation im erzählerischen Werk von James Baldwin. Thesis”.

Videnie tohoto problému tak, ako to videl James Baldwin však ale pôsobí zmätene. Homosexuál nemal otca, a preto túži po otcovskej láske, a skutočne by sa vraj zo svojho homosexuálneho postihnutia vyliečil, ak by sa stretol zo srdečnou postavou, ktorá by mu neexistujúceho otca nahradila. Nevyzretosť je ale u homosexuálov skôr dôsledkom vnútornej reakcie na absenciu otcovskej lásky v ich detstve, a nie teda absenciou tejto otcovskej lásky v detstve samotnej.

Adolescent, ktorý síce svojho otca nikdy nepoznal, avšak ktorý by sa s tým dokázal psychicky vyrovnať bez toho, že by ustrnul v egocentrickej, sebeckej samoľútosti, ba sa aj navzdory absencie svojho otca homosexuálom nikdy nestal.

Kvôli jeho egocentrizmu však ale k takémuto vyrovnaniu sa s absenciou vlastného otca nedošlo, a preto sa z neho stal homosexuál.

Napriek tomu ale, aj navzdory tomuto egocentrizmu u pacienta nemuselo nutne dôjsť k jeho homosexuálnemu postihnutiu, ak by egocentrizmom postihnutý mladistvý stretol kňaza, učiteľa, vychovávateľa či rodiča – ktorým by mohol byť aj muž, ktorý je priateľom jeho matky – ktorý by mladistvého vhodným spôsobom povzbudil, a súčasne aj fakticky poslúžil mladistvému ako vzor typického muža, tj. ako mužský vzor správania sa, ktorý by slúžil ako príklad pre mladistvého v tom, ako sa správa skutočný muž.

Fatalita Jamesa Baldwina je očividná. “Nemožnosť”, “nemilovaného” dieťaťa zdravo vyrásť je dramatizácia svojej vlastnej mladosti, a on prehliada, že už nie je dieťa, ale je mladý dospievajúci, a preto už aj má určitú slobodu naučiť sa milovať Boha aj ľudí. A toto je fenoménom nielen medzi homosexuálmi, ale aj medzi obrovským množstvom sexuálne úplne normálnych heterosexuálnych neurotikov a psychopatov, ktorí sa pevne držia egocentrického, sebeckého stanoviska, že “neboli milovaní” od ostatných, od svojich rodičov, manželských partnerov, priateľov, priateliek, detí; a od spoločnosti týmto svojím nárekom vyžadujú neustálu lásku ako ospravedlnenie.

Situácia mnohých kriminálnych psychopatov a neurotikov – ľahostajné či heterosexuálnych či homosexuálnych – je úplne rovnaká. Je pravda, že doma vždy subjektívne trpeli absenciou jedného z rodičov, a z toho plynúceho nedostatku lásky, ba niekedy dokonca možno aj skutočne objektívne trpeli zanedbávaním či zlým zaobchádzaním. Napriek tomu však ale ich egoistické, sebecké reakcie na absenciu rodičovskej lásky danej absenciou rodiča rovnakého pohlavia nie sú u normálneho jedinca adekvátne. Úplne normálny jedinec sa aj s týmto handicapom zo svojho detstva dokáže vyrovnať.

Mladý homosexuál, ktorý namiesto svojho odhodlania liečiť sa sa utápa v tvrdohlavom tvrdení, že homosexualita je údajne vraj normálna plus plačlivým nariekaním, že je kvôli svojej inej takzvanej “sexuálnej orientácii” údajne vraj diskriminovaný sa stáva stále viac a viac nepolepšiteľný egoista, sebec.

James Baldwin mal pravdu iba v tom, že sa cítil byť homosexuál, pretože v tomto prípade neboli jeho snahy žiadnou skutočnou láskou, ale narcistickou túžbou po vrelosti a žiarlivosti. Homosexuálne “vnútorné dieťa” sa nepozerá okuliarmi (po česky: okuliarmi = brýlemi) svojho komplexu menejcennosti “nedokonalého” zženštilého muža iba na príslušníkov svojho vlastného pohlavia, ale taktiež aj na druhé pohlavia.

Ženatý homosexuáli pozerajú na svoje manželky nie ako na partnerky, ale ako na starostlivé matky, v dôsledku čoho ženatý homosexuál nevidí vo svojej manželke ženu, ale svoju matku.

Ba dokonca okrem tohoto vyššie zmieneného aspektu homosexuálni muži vidia v ženách sexuálnu konkurenciu vo vyhľadávaní si mužskej sexuálne priazne. Toto sa však ale už týka absolútne všetkých homosexuálnych mužov, a teda nielen ženatých homosexuálov žijúcich v manželstve.

A úplne rovnako je tomu aj u lesbičiek. Podobne ako je to v prípade homosexuálnych mužov voči ženám, tak v podstate úplne rovnaké je tomu tak aj v prípade lesbičiek voči mužom, pretože lesbičky zase vidia v mužoch sexuálnu konkurenciu vo vyhľadávaní si ženskej sexuálnej priazne. A taktiež aj v tomto prípade sa to týka úplne všetkých lesbičiek, a teda aj lesbičiek žijúcich v manželstve.

Ináč ale homosexuálni psychopati vôbec nechápu inštitúciu manželstva a na manželstvo, a na úplne normálne a prirodzené vzťahy medzi mužom a ženou v manželstve sa pozerajú nechápavo s neporozumením, závisťou a nenávisťou. Tým viac je treba mať hlbokú úctu, uznanie, podporu, a ak je to potrebné, tak aj priamu psychologickú a inú podporu tým rodinám, ktorým nie je všetko ignorantsky jedno, ale tohoto svojho homosexuálne postihnutého syna či lesbicky postihnutú dcéru sa rozhodli dokopať k uzavretiu manželstva.

A je to plne správne! My ľudia nežijeme na tomto svete len tak pre nič za nič – ale žijeme na tomto svete pre tie ciele, ktoré nám uložil Boh. Každý muž je povinný milovať buď samotného Pána Boha alebo vstúpiť do riadneho manželstva a milovať manželku svoju a splodiť s ňou spoločné manželské deti. Každá žena je povinná milovať buď samotného Pána Boha alebo vstúpiť do riadneho manželstva a milovať manžela svojho a splodiť s ním spoločné manželské deti. Milovať Pána Boha môžu iba tí muži a tie ženy, ktorí či ktoré celoživotne z lásky k Pánu Bohu zachovajú naveky panictvo a panenstvo svojho tela a duše až do svojej smrti pre Božie kráľovstvo. Muži a ženy, ktorí či ktoré nie sú objektívne schopní či schopné celoživotnej sexuálnej abstinencie, a preto ani nie sú schopní či schopné po celý svoj život zachovať panictvo či panenstvo svojho tela a duše sú preto – ako síce objektívne menejhodnotné, avšak predsa len jediné náhradné riešenie – povinní/é vstúpiť do celoživotného manželského zväzku (po česky: zväzku svazku) zo svojim manželským partnerom či partnerkou opačného pohlavia, splodiť s touto jedinou osobou, ktorá je jeho manželkou či jej manželom všetky svoje deti, tieto svoje spoločné manželské deti riadne vychovávať, aby z nich vyrástli hlboko veriaci kresťania Cirkvi a dobrí občania štátu, a zotrvať v tomto manželskom zväzku až do smrti.

Človeku (a to sa týka úplne rovnako ako mužov, tak aj žien!) totiž – ktorý či ktorá napriek tomu, že nie je schopný/á celoživotného zachovávania sexuálnej abstinencie, a nie je navyše ani ochotný/á ako náhradné riešenie dobrovoľne vstúpiť do manželstva s osobou opačného pohlavia, a v tomto riadnom manželstve splodiť legitímne manželské deti – evidentne nechýba v jeho či jej živote objektívne nič iného, než dostať poriadny výprask!

Homosexuáli – z výnimkou homosexuálnych pedofilov – sa o deti nijako nezaujímajú, nemajú záujem o výchovu detí, o vzdelávanie detí či o nejaké pečovanie, starostlivosť či stráženie detí, a tejto práci sa zásadne vyhýbajú, ba možno doslova povedať, že homosexuáli až na ojedinelé výnimky sú doslova alergickí na deti. Nie je na tom ostatne nič prekvapujúceho, pretože homosexuáli krúžia príliš okolo seba samého, a pozornosť obracajú radšej sami k sebe ako to robia práve samotné deti.

V sociálnej oblasti sú hlavne mužský homosexuáli zotročení zbieraním náklonností, v dôsledku čoho niektorí z týchto homosexuálov sú schopní stráviť hoc aj celé hodiny na mužských verejných toaletách a v ich bezprostrednej blízkosti, a takto svojou prítomnosťou a žiadostivými škemravými homosexuálnymi pohľadmi obťažujú a urážajú úplne normálnych heterosexuálnych mužov, ktorí mali to nešťastie, že potrebovali srať a preto hoci veľmi neradi, museli sa ísť vysrať na verejné toalety. Preto niet divu, že ja osobne, a zrejme podobne tak takmer všetci ostatní heterosexuálni normálni muži sa snažíme veľkým oblúkom vyhnúť akýmkoľvek verejným toaletám. Pokiaľ ide o močenie, tak to zaplať Pán Boh my muži máme oveľa jednoduchšie ako to majú ženy. Nájsť trochu zelene, nejaký krík či strom, proste kde je aspoň na pár desiatok sekúnd trochu súkromia kde môžem rozopnúť nohavice a oslobodiť močový mechúr od hromadiaceho sa moču - namiesto toho aby som kvôli tomu išiel niekam na verejné toalety - je veľmi jednoduché. Horšie je to keď človek potrebuje srať. To už nestačí pár desiatok sekúnd dočasného súkromia, ale aspoň takých nepretržitých štyri až šesť minút nepretržitého súkromia, aby sa človek mohol niekde v parku v kľude vysrať. A teda v tomto prípade je treba tej zelene už výrazne viac. Iným prípade je vniknúť niekde do nejakej výškovej budovy kde sídlia nejaké kancelárie nejakého úradu či orgánu štátnej správy, samosprávy, súdu či nemocnice s nádejou, že tam buď nemajú vrátnika, alebo mňa vrátnik pustí či mu jednoducho utečiem plus že tam majú voľne dostupné záchody. Ba dokonca v prípade blízkosti nejakej železničnej stanice tomuto účelu poslúžia aj vlaky, ktoré stoja v stanici a nečaká ich okamžite bezprostredný odjazd, a preto sa aj v nich na záchode možno vysrať. Na verejné toalety preto idem iba v stave absolútne najväčšej núdze kedy už bezprostredne hrozí, že už to ďalšie hľadanie iného vhodného miesta na sranie nevydržím, a že ináč sa poseriem. Vzhľadom k strachu z homosexuálov je toto vyhýbanie sa verejným toaletám úplne normálne.

Záchodoví homosexuáli sú úplnými nezmarmi. Nikdy nezabudnem na to, ako som pred viac než desiatimi rokmi až dva krát v jednom týždni v pondelok a vo štvrtok dvakrát zmlátil jedného a toho istého buzerantského hajzla, v ten štvrtok odišiel po bitke dokonca zo skrvavenou tvárou, a tomuto odpornému zvrhlému hajzlovi to napriek tomu ešte nestačilo, a o týždeň neskôr prišiel po tretí raz. Presnejšie povedané, ja osobne som si myslel, že po iba po tretí raz, pretože on tam bol už veľa krát – to som ale ja osobne nevedel. Keď mňa uvidel, začal utekať a už to vyzeralo tak, že mi ten hajzel aj utečie, a tak sa vyhne zaslúženému trestu. Zasiahla tu však ale odrazu Božia prozreteľnosť! Čírou náhodou toho istého dňa totiž mal na námestí míting PhDr. Miroslav Sládek, tento jeho míting sa práve pred chvíľou skončil, a národovci, ktorí ho počúvali sa rozchádzali odchádzali domov. Tohoto mítingu sa zúčastnili aj dvaja slušní chlapci, ktorí boli asi rovnako starí ako dotyční buzerantský hajzel. Na tom mítingu PhDr. Miroslav Sládek rečnil asi veľmi dlho, a preto po jeho prejave dotyční chlapci potrebovali ísť na záchod. A práve keď tento buzošký hajzel ozlomkrky utekal preč prehradili mu cestu a sami ho zasypali údermi pästí a kopancov. Keď mňa uvideli trochu sa ľakli, ja som však ale oboch chlapcov ako slušný občan povzbudil: “To je v naprostém pořádku hoši! Jen mu dejte!!” A taktiež som sa pridal. Po bitke som sa ešte chvíľu rozprával s obidvomi slušnými chlapcami, zdá sa že bohužiaľ neboli veriaci, čo mňa trochu mrzelo, ale aj tak som s veľkou radosťou počúval ich rozumné a správne názory týkajúce sa homosexuálov, a bolo to pre mňa veľmi milé prekvapenie, že tieto úplne správne a rozumné názory ohľadom homosexuálov mali obidvaja republikánski chlapci aj navzdory tomu, že sami neboli veriacimi. Tak veľkú múdrosť a zrelosť názorov ohľadom homosexuálov a homosexuality by som u ateistov rozhodne nečakal. Bolo to veľmi milé prekvapenie. Trochu menej som však až bol nadšený tým, keď mi povedali, že tento hajzel je skutočný nezmar, pretože oni tiež už tohoto hajzla dva krát zmlátili, a tento odporný hajzel sem chodí stále znovu a znovu! “A policii je to vše úplně jedno” – povedal smutne jeden z nich, “A Havel tomu buzerantovi možná dá nakonec i medaili”, dodal sarkasticky nad smutným stavom českej (a bohužiaľ nielen českej!) politiky druhý z oboch mládencov. Potom sme sa rozlúčili, obidvom chlapcom som srdečne potriasol rukou a povzbudil ich slovami, že idú po správnej ceste, čím som nemyslel priamo ich konkrétne republikánske politické presvedčenie, ale ich správne a rozumné názory týkajúce sa homosexuálov. Potom sme sa rozišli a ja sa po chvíľke ešte na chvíľu zastavil, otočil som sa, a obidvom chlapcom som nenápadne požehnal, a slovami riekol: “Kiež Vám žehná a ochraňuje Vás náš Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ, aby ste vždy konali to, čo je správne a rozumné podľa hlasu svojho najhlbšieho svedomia. A takto nakoniec tiež aj našli samotného Boha a nášho Pána. V mene Otca, i Syna i Ducha Svätého” – iba s tým rozdielom, že spoločne s požehnaním som tieto slová veľmi tichým šeptom vyslovil v latinčine a nie v nejakej liturgicky menejcennej češtine či slovenčine.

Ako som sa neskôr dočítal v cudzojazyčnej odbornej literatúre, v sociálnej oblasti sú títo hlavne mužský homosexuáli zotročení zbieraním náklonností. Z mnohých svojich povrchných homosexuálnych “priateľstiev” si robia pravý kult a vyvíjajú obrovské úsilie do svojich homosexuálnych osídiel zaplietať aj ostatných. V ich správaní je neuveriteľná otrlosť voči všetkým mravným hodnotám a mimoriadne zosurovenie. Títo homosexuáli sú až tak neuveriteľne zvrhlí a skazení, že im často dokonca ani len poriadny výprask nepomôže, a preto by ich bolo treba niekde izolovať, aby nemohli ubližovať normálnym ľuďom.

Dňa 23.7.1988 v The Telegraaf pod názvom “Laatste biecht van een drugsplayboy” popísali H. Korver a R. Govaars otrasný prípad, ktorého “hrdinom” bol jeden postavou malý, vychudnutý, ošklivý, škuľavý (po česky: škuľavý = šilhavý) holandský homosexuál, ktorá začal, pretože sa cítil od svojich krajších a mužnejších kamarátov zneuznaný uskutočňovať svoje sny o zlate, sláve a prepychu. A už ako dvadsaťročný dokázal získať značné bohatstvo. Vo svojom paláci v Holywoodu organizoval veľké oslavy, na ktoré si zval medzinárodnú buržoáznu smotánku a vydával svoje peniaze – doslova si kupoval ich pozornosť. Bol veľkou hviezdou, skvele oblečený a upravený, žiarivý stred pozornosti! A mohol mať, presnejšie povedané kúpiť si svojich mužských homosexuálnych milencov. Všetko z jeho sveta snu, čo sa stalo skutočnosťou bola lož: priateľstvo, obdiv, ktorý získal, jeho “krása”, to, čo si spoločensky vydobyl. Každý kto nad tým jeho životom homosexuálneho milionára premýšľa pochopí, aký je jeho život umelý a neskutočný. Jeho majetok bol vybudovaný na obchodu s drogami, na prefíkaných intrigách a podvodoch. Osud narkomanov, jeho obetí, ho absolútne nezaujímal, ba dokonca bol neuveriteľne ješitný a rozprával o svojej sladkej pomste. Doslova hovoril o tom, že nie je treba sa trápiť nad tým, že možno zomrie v 35 rokoch na AIDS, pretože ako sa chvastal, mal veľmi bohatý život…

Psychológ tohoto homosexuálneho holandského milionára plne adekvátne ohodnotil ako flustrované dieťa, ktoré bolo úbohé, ošklivé, malé, škuľavé, menejcenné, stojace stranou, túžiace po priateľoch a bohatstve. Bol zničený samoľútosťou a preto bol vždy neschopný vyzretých ľudských vzťahov, odkázaný na kupovanie si svojich “priateľov” a “obdivovateľov”. Popisovaný príklad jasne ukazuje na pravé prianie, spoločné úplne všetkým homosexuálom – vytvoriť si vlastný svet fantázie, ktorý je skutočnému, ale obyčajnému svetu nadriadený. Oni musia žiť v “elegantnom”, snobskom, zvláštnom svete, ktorý je plný napätia (česky: napätia = napětí) a dobrodružstva. Správajú sa ako nezodpovedné deti.

Ďalší holandský prípad, bol prípad keď si dvaja holandskí homosexuáli “adoptovali” malé dieťa – dievčatko, a neskôr aj verejne obaja buzeranti priznali, že to urobili len tak pre vlastné potešenie, ako keby dotyčné dievčatko bolo iba nejaké zvláštne šteniatko alebo mačiatko (po česky: mačiatko = koťátko), pretože hlavne v tej dobe po umožnenie homosexuálom, aby adoptovali deti sa medzi homosexuálnymi psychopatmi stala adopcia dieťaťa veľmi módna. Ako sa ďalej títo dvaja homosexuálni psychopati priznali – každý sa za nimi otáčal, čo im robilo na duši veľmi dobre, pretože sa stali stredobodom pozornosti, a tak obaja provokujúci homosexuálni psychopati s tým dievčatkom úmyselne chodili na tie najrušnejšie miesta, aby sa mohli pred ostatnými ľuďmi verejne predvádzať.

Nielen takzvané “homosexuálne páry”, ale taktiež aj takzvané “lesbické páry” si tiež z obdobných sebeckých úmyslov prajú “adoptovať” dieťa, aby si mohli verejne “hrať na rodinu”, aby mohli provokatívne urážať a dráždiť ostatné rodiny, a to úmyselne drzým, provokatívnym postojom, ba dokonca aj provokovať úchylným homosexuálnym sexuálnym správaním sa na verejnosti, a to hlavne pred očami náhodne na danom mieste prítomných malých detí, aby manifestáciou týchto svojich homosexuálnych zvhlostí provokovali a dráždili ich rodičov. Ja osobne keď som bol raz v Amsterdame, som pri odchode zo svätej omše nejaké štyri metre od vchodu do katolíckeho kostola videl dvoch zženštilých homosexuálov, ktorí napriek tomu, že to boli muži, boli oblečení do ženských šiat, ako stáli pod krížom nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa zaklesnení do seba a bozkávajúci sa. Ihneď som voči obidvom týmto dvom odporne zvrhlým buzerantským hajzlom energicky zakročil, a dal im len to, čo si plne zaslúžili a čo jediné im v nenormálnom Holandsku celkom evidentne tak veľmi chýbalo. Problém ale bol v tom, že jeden človek samotný nikdy nemôže dosť efektívne mlátiť dvoch hajzlov, keďže má iba dve ruky a dve nohy, a teda môže mlátiť jedného či druhého, zatiaľ čo ten druhý momentálne zanedbávaný hajzel má tendenciu chcieť utiecť, aby tak unikol tomu, čo si plne zaslúži. Predpokladal som, že mi nejaký hlboko veriaci Holanďan pomôže a aspoň mi ich bude pridržovať, aby tak zamedzil ich zajačím úmyslom. Bohužiaľ ale navzdory tomu, že sa svätá omša práve skončila a vychádzal prúd ľudí, nenašiel sa nikto taký, koho viera v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa by bola natoľko intenzívna, že by sa mne v tomto Božom diele výkonu spravodlivého trestu mi pomohol. Na druhej strane ale zas si hovorím, že by som nemal byť voči bezbožnosti holandských veriacich až tak moc kritickí, keďže tých ľudí predsa len nebolo až tak moc veľa, a okrem toho boli to z drvivej väčšiny a možno že dokonca aj výlučne iba samé staré ženy, a tieto mi fyzicky proti dotyčným hajzlom moc pomôcť nemohli, aj keď ale na druhej strane aj oni mi nepochybne mohli pomôcť aspoň svojimi modlitbami za to, aby som dobre vykonal Božie dielo spravodlivého trestu v mene Otca i Syna i Ducha Svätého.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre v niektorých prípadoch homosexuáli chcú prežívať svoje homosexuálne sklony s “adoptívnym” chlapcom; a práve tak aj lesbičky chcú prežívať svoje lesbické sklony zo svojím “adoptívnym” dievčaťom; ba dokonca v niektorých prípadoch týmto či už mužským alebo ženským sexuálnym psychopatom na pohlaví “adoptívneho” dieťaťa, ktoré už v tomto jeho rannom veku “zapoja” do svojich kolektívnych homosexuálnych či lesbických orgií ani nezáleží. Političky a politici Holandského kráľovstva, ako aj niektorých štátov USA, a eventuálne aj ďalších krajín sveta, ktoré či ktorí podporou príslušných zákonov týmto sexuálnym psychopatom a psychopatkám umožňujú takzvanú “adopciu detí” majú priamu kriminálnu spoluvinu na tomto homosexuálnom a pedofilnom znásilňovaní malých detí, ktoré na základe takzvanej “adopcie” odovzdali ako sexuálne hračky homosexuálom a lesbičkám!

Štát, ktorý takéto neprirodzené situácie legalizuje sa dopúšťa veľmi závažného sexuálneho zneužívania detí!!

V tejto oblasti, ako aj v iných s homosexualitou spojených tém je verejnosť z politických a ideologických dôvodov klamaná úmyselnými masmediálnymi lžami a demagógiou, ktoré sa ľuďom pokúšajú vnútiť nezdravé predstavy slobodných murárov či česky svobodných zednářů o rodine.

Podľa dokumentov slobodných murárov či česky svobodných zednářů sa slobodní murári či česky svobodní zednáři v mene svojho politického liberalizmu uzniesli, že vo všetkých krajinách sveta presadia takzvané “právo adopcie detí” homosexuálmi a lesbičkami. A na podporu tohoto svojho politického cieľa už dali pokyny všetkým svojim masmédiám – čo sú prakticky takmer všetky masmédiá – aby zahájili opatrnú celosvetovú kampaň na podporu legislatívneho zakotvenia práva týchto psychopatov “adoptovať deti”, pričom aj určili masmédiám konkrétnu stratégiu, ktorou sa masmédiá majú riadiť.

Podľa rozpracovanej strategickej koncepcie slobodných murárov či česky svobodných zednářů masmédiá na to nepôjdu okamžite priamo, ale v prvej etape tohoto slobodomurárskeho či česky svobodozednářského plánu na podporu legalizácie adopcie detí homosexuálnymi a lesbickými “pármi” majú citovať podvrhnuté takzvané “vedecké” štúdie odvolávajúce sa na renomovaných mŕtvych vedcov (to preto, aby sa už títo vedci nemohli nijak brániť pred zneužívaním svojho mena!), ktorým budú pripisované tieto podvrhnuté pseudovedecké štúdie, v skutočnosti však ale elaboráty z dielne slobodných murárov či česky svobodných zednářů, ktoré budú lživo a demagogicky zdanlivo dokazovať, že údajne vraj deti vychovávané homosexuálmi a lesbičkami sú psychicky úplne zdravé a preto údajne vraj nie je žiadny dôvod “diskriminovať” homosexuálov a lesbičky pri adopcii detí.

Pokiaľ ide o skutočnú hodnotu týchto takzvaných “štúdií”, treba otvorene povedať, že takéto takzvané “Štúdie” nestoja ani za papier, na ktorom sú vytlačené (po česky: vytlačené = vytištěny), sú to iba zdanlivo vedecké súčasti tejto propagandy. Ostatne o manipulácii zo skutočnosťami o takzvanom “homosexuálnom rodičovstve” sa už zmieňuje skvelá vedecká práca z roku 1994 The Truth about “Gay Parents”, ktorej autorom je vynikajúci vedec P. Cameron.

Každý, kto má k dispozícii presnejšie informácie o dieťaťu vychovávanom v takýchto pomeroch a o jeho neskoršom vývoji, vie, ako zvrátená a smutná bola jeho situácia. Stručne to môžem zhrnúť tak, že detská alebo adolescentná osobnosť dospelého je preniknutá homosexuálnym komplexom egocentrického myslenia a cítenia, a to až s úplným egoizmom. Jeho nevedomá samoľútosť, ale práve tak i jeho úsilie o kompenzáciu, snahy po homosexuálnej pozornosti a homosexuálnom erotickom kontakte plus ďalšie buzerantské spôsoby samoútechy a samomaznania (česky: samomaznania = samohýčkania) sú celkom evidentne infantilné a zamerané na samého seba. “Dieťa” je ostatne častejšie vnímané od iných intuitívne; tí môžu voči buzerantskému členu rodiny alebo kolegoci zaujať “branný postoj”, respektíve zachádzajú s ním skutočne ako s veľmi zraniteľným dieťaťom.

Bez najmenších pochybností sú tiež homosexuálne zväzky a vzťahy poznamenané infantilitou – ako u dvoch chlapcov, dvoch dievčat, ktorí či ktoré sa držia navzájom ako dve kliešťata ( česky: kliešťata = klíšťata). Homosexuálne aféry u homosexuálov, a u lesbičiek ich lesbické aféry dokonca možno ešte vo výraznejšej miere nejde medzi týmito psychopatmi a psychopatkami o nič iného než o akési adolescentné dôverné priateľstvá, ktoré sú plné infantilnej žiarlivosti, hádok, obojstranného gánenia (česky: gánenia = škádlení), provokácií, sebeckej panovačnosti a preto konečné dramatické stretnutie medzi obidvomi týmito psychopatmi či psychopatkami je zásadne vždy absolútne nevyhnutné. Keď si dvaja buzeranti či dve buzerantky spolu “hrajú na manželstvo”, je to iba tragikomické detské napodobovanie.

Ako som sa dočítal vo vynikajúcej vedeckej práci z roku 1965 “De neurose van Couperus”, ktorá je vedeckou prácou mimoriadne skvelého holandského terapeuta Gerarda J.M. van den Aerdwega Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy; holandský homosexuálny spisovateľ Louis Marie Anne Couperus, ktorý žil v rokoch 1863 – 1923, popísal koncom devätnásteho storočia svoju predpubertálnu túžbu po priateľstve s veselým, silným a ochraňujúcim strýcom: “Prial si byť u strýca Franka navždy! A vo svojej fantázii si predstavoval, že je s týmto strýcom ženatý…”

Normálne manželstvo je pre dieťa príkladným modelom dvoch ľudí patriacich k sebe. Ty dve poľutovaniahodné, osamelé “vnútorné deti” v dvoch homosexuálov vo svojej sexuálnej fantázii tento vzťah síce napodobňujú, v skutočnosti však ale nikdy nemajú takéto ich homosexuálne romance dlhšieho trvania. Sú to “dve deti v lese”, stranou od sveta. Jeden časopis uverejnil fotografii na radnici “uzavretého manželstva” dvoch dámskych lesbičiek. Samozrejme, že to bola obyčajná pubertálna show, hra s provokatívnymi a vyzývavými elementmi. Jedna žena, vyššia a silnejšia mala na sebe čierne šaty, ktoré pripomínali ženícha, druhá menšia a štíhlejšia zas svadobné šaty: detská hra na imitáciu manželského vzťahu “muž – žena” a hru na “trvalú vernosť”. Najsmutnejšie ale na celej komédii bolo to, že mnoho ľudí asi bralo toto divadlo vážne.

 

33.Kapitola: Pár slov o rozprávke, že homosexuál je údajne vraj ako homosexuál nezmeniteľne určený v prvých rokoch života.

Pár slov o rozprávke (po česky: rozprávka = pohádka), že homosexuál je údajne vraj ako homosexuál nezmeniteľne určený už v prvých rokoch života. Základy infantilizmu homosexuálneho komplexu sú položené z väčšej časti v adolescencii. Vo väčšine prípadov zostáva homosexuál spojený s touto fázou svojej mladosti. Jeho osud teda v žiadnom prípade nie je spečatený už v rannom detstve ako to lživo hlásajú ideológii slobodných murárov či česky ideologii svobodných zednářů slúžiace masmédia.

Cieľom týchto nevedeckých, a iba čisto ideologických úmyselne lživých teórií, ktoré hlásajú prakticky takmer všetky masmédia je ospravedlniť indoktrináciu žiakov takouto takzvanou “sexuálnom výchovou”, ktorá tvrdí tieto slobodomurárske či česky svobodozednářské ideologicky motivované ultraliberálne pokrytecké lži: “Niektorí z Vás sú «takíto» a majú žiť podľa svojej prirodzenosti.”

Ale už predtým, než sa homosexualita stala slobodomurárskym či česky svobodozednářským ideologickým symbolom takzvanej liberálnosti, slobody a tolerancie sa otázka ustálenia takzvanej sexuálnej orientácie v eventuálne rannom veku postihnutého neraz stávala obľúbeným pojmom pre niektoré staršie špekulatívne psychoanalytické teórie, ktoré bez akéhokoľvek vedeckého podkladu, bez akýchkoľvek dôkazov špekulovali nad tým, že charakter ľudskej osobnosti by údajne vraj mohol byť raz pre vždy stanovený okolo veku takých troch či štyroch rokov. A už vtedy, čo si postihnutý homosexuál prečítal takú nejakú úplne nezmyselnú a vedecky nijak nepodloženú teóriu, vytvoril si často predstavu, že bol údajne vraj ako buzerant “sformovaný už vo svojej embryonálnej fáze, pretože si jeho matka priala mať dievča, a jeho, chlapca, preto v útlom veku z tohoto dôvodu odmietla”. Tento názor je samozrejme že úplne nezmyselný, pretože embryo vníma pocity iba veľmi obmedzene a jeho pocity sú oveľa primitívnejšie než vedomie, že nie je chcené. A preto trpí takáto konštrukcia úplne absurdným fatalizmom, ktorý iba posiluje samodramatizáciu homosexuálneho psychopata.

Okrem toho u tohoto vyššie zmieneného homosexuálneho psychopata obdobím jeho psychickej neurotizácie bola bez najmenších pochybností jeho adolescencia, kedy až tento homosexuálny psychopat analyzoval svoje spomienky z mladosti, a teda rozhodne v žiadnom prípade nie skôr.

Tým ale nepopieram, že v teóriách o rannom detstve je vlastne svojim spôsobom predsa len kúsok pravdy. Na tomto konkrétnom príklade je totiž veľmi dobre vidieť, že v ňom jeho matka podvedome od počiatku videla skôr dievča než chlapca, a tak s ním aj nevedomky zaobchádzala, čím z neho práve ona umelo vychovala homosexuála. Charakterové znaky a vnútorné postoje sa totiž môžu skutočne utvárať už v priebehu prvých rokoch života dieťaťa, hoci ešte nie vždy to musí byť s konečnou platnosťou, pretože samotný homosexuálný sklon sa skutočne vytvára najskôr až v puberte postihnutého, a práve tak ani nevytvára komplex pohlavnej menejcennosti, ktorý je vyvolaný až týmto psychopatickým homosexuálnym postihnutím.

Ako uvádza vynikajúci vedec R. Green vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1985 “Gender Identity in Childhood and Later Sexual Orientation: Follow-up of 75 Males”, sa u 30 % zženštilých chlapcov, kde riziko stať sa v dospelosti homosexuálom bolo preto najväčšie, však aj napriek ich náchylnosti ku komplexu nemužskosti sa zaplať Pán Boh nevyvinuli u týchto chlapcov žiadne homosexuálne predstavy; a ako uvádza ten istý skvelý vedec R. Green vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1987 “The Sissy Boy Syndrome and the Development of Homosexuality”, u troch štvrtín ostatných chlapcov v rovnakej dobe to pokračovalo v ich sexuálnych záujmoch striedavo.

Keď sa teda niektorí homosexuáli pozerajú späť na svoje detstvo, môžu si síce takto všimnúť náznaku svojej budúcej takzvanej homosexuálnej orientácie, avšak to v žiadnom prípade neznamená, že by snáď na základe takýchto abnormálnych rysov, ako je zženštilé obliekanie, hranie si, či správanie sa ako druhé pohlavie musel osud takéhoto chlapca nutne vždy skončiť tragicky – homosexuálnym postihnutím. Tieto rysy síce poukazujú na veľkú pravdepodobnosť budúceho prípadného homosexuálneho postihnutia, zaplať Pán Boh však ale rozhodne nie na fatalisticky neodvratný osud, ktorému by sa nedalo nijako čeliť.

 

34.Kapitola: Najstarší zo súrodencov u rodín s dvomi či viacerými deťmi prakticky nikdy nie je homosexuálom či lesbičkou.

A to, čo som uviedol v predošlých odstavcoch sa týka nielen mužských homosexuálnych pacientov, ale primerane aj lesbičiek. Ako vo svojom vedeckom výskume zistili vynikajúci vedci R. H. Grundlach a B. F. Riess, ktorého výsledky aj publikovali vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1967 “Birth Order and Sex of Siblings in a Sample of Lesbians and Nonlesbians”, nie je sexuálny záujem ani u dievčat zakotvený už v rannom detstve. Súčasne ďalej upozornili ale aj na veľmi zaujímavý poznatok spočívajúci v tom, že lesbické ženy pochádzajúce z dvojdetnej či viacdetnej rodiny prakticky takmer nikdy nie sú to tie najstaršie z detí.

Zaujímavý poznatok je to preto, že už v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia v podstate úplne ten istý poznatok zaznamenali skvelí vedci D. J. Van Lennep, A. C. Rümke a R. H. Houwink, ktorí ho v roku 1954 aj publikovali vo svojej vynikajúcej vedeckej práci “Report On a Study of a Number of Overt Homosexual Male and Female Subjects”, kde okrem iného taktiež uviedli aj tú skutočnosť, že podľa ich výskumu homosexuálnych mužov pochádzajúcich z rodín s dvomi či viacerými deťmi, homosexuáli takmer vždy pochádzali z radov tých mladších súrodencov, a prípady, že by homosexuál pochádzajúci z dvoch či viacerých detí bol sám tým najstarším zo súrodencov sa im prakticky nevyskytol.

 

35.Kapitola: Homosexuáli či lesbičky sú nielen psychopatmi, ale ich choroba má prakticky aj neurotický charakter.

V cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre k tejto téme som sa opakovane mohol dočítať niečo v tom zmysle, že: “Bol som «iný» od tej doby, čo som prestal byť malé dieťa.” Na to si spomína viac než štvrtina homosexuálov. Avšak mýlia sa, keď sa domnievajú, že tento ich pocit byť iný sa automaticky rovná ich homosexualite. Tento ich chybný výklad môže slúžiť ich prianiu zdanlivo racionálne si vysvetliť svoj odporne zvrhlý homosexuálny spôsob života.

Výnimkou nie je ani homosexuálny analytik Richard A. Isay, ktorý v roku 1989 publikoval svoju prácu “Being Homosexual: Gay Men and Their Development”. Vzhľadom na to, že nezmyselné argumenty, ktoré uvádza homosexuáli a ich ideologickí obdivovatelia používajú už oddávna, a často sa tieto ich úplne nezmyselné argumenty znovu a znovu opakujú, cítim, že je veľmi dôležité sa k týmto ich argumentom vyjadriť.

Isayho takzvaná teória homosexuality vlastne žiadnou skutočnou teóriou homosexuality ani nie je. Otázka príčiny homosexuality nie je zodpovedaná, a je odsunutá úplne stranou ako – dňa 24.7.1993 v “De ontwikkeling van de mannelijke homoseksualiteit volgens psychoanalyticus Richard A. Isay” poznamenal veľmi výstižne P. Schnabel - údajne vraj “nedôležitá”, pretože údajne vraj “sa na tom predsa nedá nič zmeniť”.

Pravda to samozrejme, že v žiadnom prípade nie je, nehovoriac už o tom, že aj keby to čisto hypoteticky pravdou bolo, tak takáto “logika” by bola výslovne nevedecká. Táto Isayho zvrátená logika znamená, že vlastne úplne rovnako tak môže byť považované za nepodstatné aj to, aké príčiny má napríklad rakovina, delikvencia či alkoholizmus. Budí dojem, že je zatrpknutý a cynický kvôli svojmu stroskotanému manželstvu a psychoanalytickému liečeniu. Namáhal sa, ale bezvýsledne, a uchýlil sa potom ku známym ospravedlňujúcim stratégiám: liečenie homosexuálov je údajne vraj “krivda”, homosexuáli sú údajne vraj “obeťou diskriminácie”, takzvaná “prirodzenosť” homosexuálov sa má údajne vraj brať ako “svätá skutočnosť” a nikto si údajne vraj “nesmie dovoliť o tom pochybovať”.

Už pred ním mnohí sklamaní homosexuáli reagovali podobne. Už v dvadsiatich rokoch dvadsiateho storočia zaujal tento dramatický postoj Francúz André Gide, keď tento hajzel opustil svoju ženu, aby sa mohol oddávať svojim pedofilným dobrodružstvám pokrytecky pri tom hovoriac “Tu mňa máte, nemôžem za to.”

To je vždy obhajoba toho, kto prehral, obhajoba porazeného. Napriek tomu ale je to sebeklam. Osoba, ktorá kapituluje, vie, že zlyhala, pretože jej chýbala výdrž a často aj úprimnosť. Napríklad Isay postupne skĺzol do dvojitého života – tajne vyhľadával homosexuálne kontakty a súčasne bol úctyhodný otec rodiny a lekár.

Ako veľmi výstižne dňa 24.7.1993 poukázal P. Schnabel v “De ontwikkeling van de mannelijke homoseksualiteit volgens psychoanalyticus Richard A. Isay” – ako psychiater nemôže Isay poprieť mnohé “patologické a zvrátené rysy”, ktoré sa vyskytujú u homosexuálov, chce je však ale interpretovať ako vplyvy pretrvávajúceho odmietania homosexuála; odmietnutie otcom, vrstovníkmi, spoločnosťou. Podľa Isayho interpretácie preto: ak je skutočne neurotický, tak údajne vraj iba následkom tejto diskriminácie.

Táto Isayho predstava je u niektorých homosexuálnych pacientov veľmi dobre známa – tí homosexuálni pacienti, ktorí si svoju neurotickú emocionalitu priznávajú, ale neradi sa pozerajú na svoji homosexuálnu sexualitu kritickým pohľadom, v nej hľadajú útočisko. V skutočnosti ale nie je možné oddeľovať túto odporne zvrhlú takzvanú “homosexuálnu túžbu” od neurózy.

Ako uvádza mimoriadne vynikajúci holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil už stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy; občas však počul od niektorých homosexuálov, ktorí sa k nemu prišli informovať o terapii také reči, že sa dotyčný homosexuál chce svojej neurózy zbaviť, avšak súčasne tento homosexuál jedným dychom dodal, že na “svojej homosexualite ale pracovať nechce” – tj. inými slovami, že nemá absolútne žiadny záujem sa z tej jeho homosexuality liečiť, liečiť sa totiž chce iba z jej jeho doprovodnej neurózy.

Mimoriadne skvelý holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil už stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy homosexuálnym pacientom, ktorí sa chceli liečiť iba z doprovodnej neurózy, avšak zo samotnej homosexuálnej poruchy sa liečiť nechceli, až s neuveriteľným kľudom mu vyvetlil: “Ak budete na svojich neurotických pocitoch a homosexuálnych komplexoch menejcennosti pracovať, budú vaše homosexuálne záujmy automaticky zahrnuté. Sú to totiž prejavy vašej neurózy.” A taká je i skutočná realita. Čím menej je homosexuálna osoba deprimovaná, čím viacej je emocionálne vyrovnaná, tým bude menej egocentrická; tým menšie budú aj jej psychopatické homosexuálne pocity.

Na prvý pohľad by mohla defenzívna teória, že neurotickým sa homosexuál stáva vplyvom údajnej diskriminácie znieť zdanlivo logicky, neobstojí však ale v konfrontácii s psychologickými faktami. Predpokladajme totiž by čisto hypoteticky takzvaná “homosexuálna povaha” dieťaťa bola akousi záhadnou skutočnosťou už pri narodení alebo že by čisto hypoteticky vznikla čoskoro na to, odmietli by potom snáď prakticky všetci otcovia syna, ktorý je “taký”? Odmietajú napríklad spravidla otcovia synov, ktorí sú telesne postihnutí? Samozrejme, že nie. Aj keby nejaký malý chlapec takúto inú takzvanú sexuálnu prirodzenosť čisto hypoteticky mal, možno že určitá malá časť otcov by aj reagovala odmietnutím, určite ale väčšia časť otcov by i v tomto prípade reagovali s pochopením, a i takto postihnutému synovi by podali pomocnú ruku.

Nie je potrebné fabulovať žiadnu mýtickú takzvanú “homosexuálne prirodzenosť”, aby sme vysvetlili pocity inakosti. Chlapec, ktorý svojho otca nikdy vo svojom živote ani nevidel plus k tomu ešte navyše má zženštilé návyky počnúc telesnou úpravou, obliekaním, záujmami a končiac ženskou módou a lipnutím na svojej matke keďže otca nikdy nemal, sa úplne logicky preto všetko cíti “ináč”, keď príde do styku s inými chlapcami, ktorí svoje chlapčenské sklony a záujmy mohli rozvíjať správne. Okrem toho iste nikto ani najmenej nepochybuje o tom, že subjektívny pocit byť “iný”, rozhodne v žiadnom prípade nie je iba nejakou výlučnou doménou homosexuálnych neurotikov. Pocit byť “iným” prežívajú totiž aj zo sexuálneho hľadiska úplne normálni heterosexuálni neurotici, ktorých primerane vzhľadom k celkovému pomeru medzi normálnym heterosexuálnym a psychopatickým homosexuálnym obyvateľstvom je aj v prípade heterosexuálnych neurotikov asi tridsaťnásobne viacej než neurotikov homosexuálnych. Neuróza preto v žiadnom prípade nie je spojená iba s homosexualitou. A ani v mladosti nemožno nijako rozumne dovodiť, že by neuróza u dieťaťa bola nutne predzvesťou jeho budúcej homosexuality. Skúsenosť tomu nijako nenasvedčuje – z drvivej väčšiny neurotických detí nakoniec vyrastú zo sexuálneho hľadiska úplne normálni heterosexuálni ľudia.

Isayho teória má ale ešte aj ďalšie nezrovnalosti. Podľa neho pocit inakosti vzniká u mnohých homosexuálov údajne vraj až v  adolescencii alebo predadolescencii. V detstve sa údajne vraj ešte cítili ako “jedni z tých iných”, to sa však ale zmenilo napríklad kvôli presťahovaniu, zmene školy, po smrti jedného z rodičov, často sa dostali medzi kamarátov z inej spoločenskej vrstvy, cítili sa údajne vraj až teraz izolovaní a neprispôsobení novým pomerom. Inými slovami tieto nezmyselné bláboly môžem zhrnúť v konštatovanie, že ak verí nejaký človek v takzvanú “homosexuálnu prirodzenosť”, potom by musel veriť aj v takzvanú prirodzenosť pedofilnú, fetišistickú, sadistickú, masochistickú, zoofilnú, nekrofilnú, tranvestítnu, transexuálnu a ešte v mnohé iné sexuálne takzvané “prirodzenosti”. Potom by existovala špeciálna “prirodzenosť” exhibicionistu, ktorý sa sexuálne vzruší, keď ukáže ženám, ktoré idú okolo jeho okna svoj penis. Holanďan, ktorý bol nedávno zatknutý, keď po osem rokov povoľoval svojej “meodolateľnej” túžbe špehovať ženy na dámskej toalete, by sa potom vlastne tiež mohol vyhovárať na svoju takzvanú “voyeuristickú povahu”. Mladá žena, ktorá sa pred svojím otcom cítila nechcená a nenásytne vyhľadávala starších mužov, by mala jednoducho “nymfomanickú povahu” na rozdiel od normálnej heterosexuálnej.

Homosexuál Isay vykresľuje seba samého ako údajnú obeť temného osudu. To je pubertálne samodramatizovanie. Naproti tomu myšlienka, že homosexualita má súvislosť s nevyzretou emocionalitou, nevyvoláva tak silný pocit mučeníctva.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, časť homosexuálnych pacientov vždy tvrdila, že netrpela ani tak sociálnym stigmatom, ako svojim vlastným fatalistickým presvedčením, že už nikdy nebudú normálni.

A všadeprítomné masmédiá na to reagujú spravidla touto formou svojej demagogicky lživej propagandy: “Áno, ale toto trápenie homosexuálov je «do vnútra» zameraná sociálna diskriminácia. Netrpeli by, ak by spoločnosť pozerala na homosexualitu ako na niečo normálneho.” Kým takéto pindy – lindy bláboly zaznievali iba v slobodomurárskych lóžach či česky svobodozednářských lóžích ignoroval som to. Akonáhle však ale slobodní murári či česky svobodní zednáři dali pokyn všetkým svojim masmédiám – čo sú takmer všetky existujúce masmédiá na svete – aby tieto nezmysly masmediálne zo všetkých strán vtĺkali ľuďom do hláv, je treba sa proti týmto ideologickým, demagogickým slobodomurárskym lžiam či česky svobodozednářským lžím brániť.

Je to úbohé. Iba mentálne zaostalí ľudia s masmediálnou ideologickou propagandou dokonale vypraným mozgom plus svetu vládnuci pokryteckí slobodomurárski či česky svobodozednářští fanatici si zakrývajú oči pred celkom evidentnou biologickou neprirodzenosťou homosexuality a niekedy tak ešte aj u iných obdobných sexuálnych porúch.

Vrátiac sa ešte k homosexuálnej neuróze treba otvorene povedať, že i z hľadiska prirodzenej logiky chronológia vývoja homosexuálnej neurózy nikdy nejde tým smerom, že si pacient najprv uvedomí, že je homosexuálny, a až následkom toho je kvôli tomu ostatnými ľuďmi či sám sebou neurotizovaný.

Duševný príbeh homosexuálov prebieha tak, že ako deti prežívali odcudzenie, nelásku, nedostatok ocenenia jedného z rodičov, respektíve úplnú absenciu jedného z rodičov, a to toho rodiča, ktorý bol rovnakého pohlavia ako samotné dieťa – čím sa toto dieťa stalo deprimované a neurotizované. A až po týchto skúsenostiach z detstva sa u neho neskôr v puberte, adolescencii či dospelosti prejavila takzvaná “homosexuálna túžba.” Psychologická nezrelosť homosexuála, teda to, že “zostáva dieťaťom”, a jeho prílišné zaoberanie sa sebou samým môže byť ťažko chápaná ako časť tej takzvanej “homosexuálnej prirodzenosti”, ktorá je v podstate nevysvetliteľná a neredukovateľná.

 

36.Kapitola: Existujú aj takí homosexuáli ktorí nie sú neurotickí? Existujú aj také lesbičky, ktoré nie sú neurotické?

Tí, čo slepo veria, prípadne chcú slepo veriť slobodomurárskej propagande či česky svobodozednářské propagandě očakávajú, že ak by údajne vraj podľa ich tvrdenia existujúca “sociálna diskriminácia homosexuálov” mala skutočne existovať, tak táto údajná diskriminácia homosexuálov a lesbičiek by teda mala byť aj dotyčnou príčinou nespochybniteľne častých výskytov neuroticky emocionálnych sexuálnych porúch a psychopatických porúch osobnosti vo vzťahoch u homosexuálov, respektíve lesbičiek; súčasne ale tato ich interpretácia sa dostáva do vnútorného rozporu s ich vlastnou lživou demagógiou, ktorá tvrdí, že ľudia s takzvanou homosexuálnou orientáciou sú údajne vraj “úplne normálni” a teda, že nie sú ani neurotickými.

Tak ako to teda je ctihodné damstvo a panstvo slobodomurárske? Jak to tedy je ctihodné damstvo a panstvo svobodozednářské?

Buď platí to prvé, že homosexuáli sú údajne vraj neurotizovaní údajnou spoločenskou diskrimináciou, a potom nemôže súčasne platiť aj to druhé tvrdenie, že homosexuáli údajne vraj nie sú neurotickí, keďže svojím prvým výrokom tvrdíte, že sú; alebo je to opačne, totiž že platí to druhé tvrdenie popierajúce neurotičnosť homosexuálov, a potom nemôže súčasne platiť aj to prvé tvrdenie, že homosexuáli sú tak veľmi spoločensky údajne vraj diskriminovaní, že sú z toho až neurotickí, ak súčasne neurotičnosť homosexuálov a lesbičiek nepripúšťate, pretože podľa vašej slobodomurárskej ideológie či svobodozednářské ideologie u homosexuálov a lesbičiek žiadna neurotičnosť údajne vraj neexistuje. Každý kto ne je úplný pokrytec alebo mentálne retardovaný debil si tohoto rozporu musí povšimnúť, že tuto logika dostala poriadne na frak, keďže obrazne povediac logika kríva (po česky: kríva = kulhá) doslova na obidve nohy.

Ako slobodomurárski propagandisti či česky svobodozednářští propagandisté budú v masmediálnej propagande celého sveta riešiť tento úplne zjavný nelogický rozpor sa možno televízni diváci, poslucháči rozhlasu a čitatelia tlače (česky: čitatelia tlače = čtenáři tisku) budú môcť presvedčiť v nasledujúcich mesiacoch.

Bez ohľadu na to však ale je treba otvorene povedať, že z čisto odborného psychiatrického a psychologického hľadiska je hoc i len čisto hypotetická predstava homosexuálne postihnutého človeka, ktorý by nebol súčasne aj človekom neurotickým úplne absurdná. Každý homosexuál je úplne vždy aj neurotický, každá lesbička je úplne vždy aj neurotická. Neurotičnosť homosexuálov a lesbičiek je totiž možné veľmi ľahko zistiť odborným pozorovaním týchto homosexuálne postihnutých pacientov.

Okrem toho navyše ešte existuje aj vzájomná súvislosť medzi homosexuálnou poruchou a rôznymi ďalšími špecifickými psychoneurózami, ako napríklad rôznymi nutkavými neurózami, fóbiami, depresiami, psychosomatickými problémami a paranoidními stavmi.

Čo sa týka psychologických testov, vykazujú všetky skupiny homosexuálnych osôb enormne vysoký počet “negatívnych” bodov v otázke neurotickej emocionality. Pritom je úplne irelevantné to, či vyšetrované homosexuálne osoby sú alebo nie sú sociálne prispôsobivý, respektíve či patria k takzvaným neklinickým skupinám alebo nie, v každom prípade však homosexuálne osoby v podstate úplne vždy – vo všetkých prípadoch – dosahujú fakticky rovnaký počet bodov ako ostatní neurotici.

Ako som sa mohol o homosexuálnych psychopatov dočítať v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, zo začiatku môžu niektorí homosexuáli a lesbičky údajne vraj pôsobiť aj takým dojmom, ako keby vôbec neboli neurotickými.

Masmediálna propaganda v súlade zo slobodomurárskymi či česky svobodozednářskými inštrukciami keď informuje o homosexuáloch a lesbičkách veľmi často a veľmi rada lživo o nejednom homosexuálovi tvrdí, že je údajne vraj vždy radostný, spokojný, šťastný a podobne. Ako som sa však ale dočítal o buzerantoch v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, keď sa však ale lekár, psychológ, alebo aj ktokoľvek iný človek hlbšie oboznámi a lepšie spozná súkromný život a citový svet homosexuálnej osoby, tak tento masmediálnou propagandou lživo vykresľovaný falošný homosexuálny svet veľmi rýchlo zmizne. Všetci homosexuáli a všetky lesbičky sú totiž naopak v skutočnosti veľmi neradostnými, nespokojnými a nešťastnými ľuďmi.

A úplne rovnako tomu tak je aj v prípade masmediálnej propagandy prezentujúcej obdobne nereálne a falošné príklady údajne vraj “stabilných, šťastných a verných homosexuálnych «manželstiev»“: pri bližšom pohľade totiž celá ideologická konštrukcia masmédiami zo lží a demagogickej propagandy vystavaná táto “Potemkinova dedina” sa okamžite zrúti ako domček z kariet.

 

37.Kapitola: Ďalšia častá masmediálna lož – homosexuáli a lesbičky sú údajne vraj normálni v “iných kultúrach”.

Ďalšou veľmi častou slobodomurárskou či česky svobodozednářskou masmediálnou lžou sú tvrdenia objavujúce sa v masmediálnej propagande v Európe a Amerike, že údajne vraj – citujem doslova: “iba naša židovsko – kresťanská tradícia neakceptuje homosexuálnu orientáciu, avšak homosexuálne orientované osoby sú v iných kultúrach úplne všade inde vo svete považovaní za úplne niečo normálneho”. (???)

Je veľmi zaujímavé, že slobodní murári či česky svobodní zednáři úplne analogickú lož hlásajú skrze vlastné masmédiá úplne po celom svete, ibaže s tým rozdielom, že v každej tejto takzvanej “inej kultúre” dosadia namiesto v Európe a Amerike používanej “židovsko – kresťanskej tradície” tú inú, tamojšiu dominantnú “tradíciu”.

Takto teda napríklad v arabských ale podobne tak aj v iných muslimských krajinách je úplne analogicky z takzvaných “liberálnych masmédií” - tj. fakticky ide o masmédiá slúžiace propagande slobodných murárov či česky svobodných zednářů – hlásaná úplne analogická lož, že údajne vraj: “iba naša arabsko – muslimská tradícia neakceptuje homosexuálnu orientáciu, avšak homosexuálne orientované osoby sú v iných kultúrach úplne všade inde vo svete považovaní za úplne niečo normálneho.” (!!!)

A obdobne tak aj vo všetkých ostatných oblastiach sveta sa diváci, poslucháči a čitatelia z masmédií slúžiacim slobodným murárom či česky svobodným zednářům dozvedajú analogickú lož, ktorá hlása, že je to údajne vraj iba ich netolerantná náboženská a kultúrna tradícia, ktorá “neakceptuje homosexuálnu orientáciu, avšak homosexuálne orientované osoby sú v iných kultúrach úplne všade inde vo svete považovaní za úplne niečo normálneho”. (?!?!?!)

Nemusím snáď zdôrazňovať, že ide o úplne absurdnú lož. V skutočnosti totiž absolútne žiadne náboženstvo a absolútne žiadna kultúra nikdy nepovažovala za normálnu náklonnosť k vlastnému pohlaviu a v dôsledku toho zmenšený, malý či dokonca absolútne žiadny záujem o opačné pohlavie. Sexuálne praktiky medzi osobami rovnakého pohlavia boli možno že v niektorých kultúrach trpené viac než v iných, v minulosti však ale vo všetkých kultúrach bez akejkoľvek výnimky boli vždy považované za čosi úplne nenormálneho, a veľmi často tiež aj naprieč úplne všetkými náboženstvami a kultúrami bolo homosexuálne správanie sa po zásluhe spravodlivo trestané. A to trestané ako zo strany všetkých náboženských, tak i zo strany všetkých svetských autorít.

Ešte aj v období prvej Československej republiky v období medzi dvomi svetovými vojnami bolo u nás v Československu homosexuálne správanie sa po zásluhe trestané ako trestný čin, čo bolo nepochybne len a len správne a rozumné, a naprieč celým vtedajším politickým spektrom od najkrajnejšej pravice až po najkrajnejšiu ľavicu sa za celých tých dvadsať rokov prvej Československej republiky v rokoch 1918 – 1938 nevyskytol ani len jeden jediný minister, poslanec či senátor, ktorý by mal voči trestnému postihu homosexuálov sebemenšie námietky. Veľmi mňa svojho času prekvapil súčasný predseda Českej strany sociálne demokratickej pán Ing. Jiří Paroubek keď vyvíjal na sociálnodemokratických poslancov obrovský nátlak, aby hlasovali za zákon o takzvanom registrovanom partnerstve homosexuálov a lesbičiek s odôvodnením, že práve toto bolo v programe sociálnej demokracie. Keď premýšľam o veľkých osobnostiach českej sociálnej demokracie, nedokážem si ani len teoreticky predstaviť, že by napríklad taký Vlastimil Tusar alebo Rudolf Bechyně ako prvorepublikoví predáci českých sociálnych demokratov politicky vystúpili napríklad proti trestnému postihu homosexuálov a lesbičiek. Jednak čisto hypoteticky ak by aj niečo takého urobili, tak by sa tým v očiach vtedajších voličov úplne zosmiešnili, vyvolalo by to obrovské morálne pobúrenie celej spoločnosti, všetkých ľudí, a to bez ohľadu na ich politický svetonázor, a bola by to úplne totálna politická samovražda, avšak ale aj keby čisto hypoteticky s niečím podobným prišiel hoc aj niekto úplne iný, určite by Vlastimil Tusar i Rudolf Bechyně a v podstate i všetci ostatní vtedajší sociálne demokratickí ale aj iný politici naprieč celým politickým spektrom z hĺbky svojho sociálnodemokratického či iného politického presvedčenia boli veľmi ostro proti tomu. V tej dobe totiž dokonca ani samotní slobodní murári či česky svobodní zednáři homosexualitu nijako nevelebili a nepropagovali, a preto tak nečinili ani masmédiá, a tým pádom aj prakticky úplne všetci vtedajší ľudia mali ešte zdravý rozum, a voči homosexuálom sa správali úplne rovnako ako voči pedofilom a iným nebezpečným sexuálnym úchylákom, ktorých je treba sa báť a byť pred nimi veľmi ostražitý.

Ako častá je homosexualita v našej západnej kultúre? Omnoho menej než sa nám to v masmédiách – takmer denne – snažia slobodní murári či česky svobodní zednáři nahovoriť. Sú to maximálne jedno až dve percentá dospelej populácie, včítane bisexuálov. Toto percentné vyjadrenie, ktoré mohlo byť už po dlhšiu dobu odvodené z námatkových skúšok, ktoré boli k dispozícii od mimoriadne skvelého holandského terapeuta Gerarda J.M. van den Aerdwega Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil už stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy; a ktoré v roku 1993 potvrdil aj Alan Guttmacher Institute v “The Sexual Behavior of Men in the U.S.”. Vo Veľkej Británii je počet homosexuálov 1,1 % - ako vo svojej vedeckej práci z roku 1994 “Sexual Behaviour in Britain” uvádza vynikajúci odborník K. Wellings a skupina ďalších skvelých vedcov pod vedením K. Wellingsa. Najdetailnejšie údaje o výskytu homosexuálov však ale uvádza skvelý P. Cameron vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1993 “The Gay Nineties”.

A tam kde nesiaha propagandistická moc slobodomurárskych či česky svobodozednářských masmédií, respektíve kde z nejakého dôvodu neexistujú slobodomurárske či česky svobodozednářské masmédiá, ktorými by homosexualita mohla byť tak enormne veľmi velebená a propagovaná, respektíve kde z nejakého dôvodu nie je ľuďom propagandistickou mašinériou vtĺkané do hlavy to ako údajne vraj je homosexualita vrcholne zdravá a moderná – tam je homosexuálov dokonca ešte výrazne menej než v európskych a severoamerických krajinách.

Napríklad ako vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1985 “Theories of Origins of Male Homosexuality” uvádzajú dvaja vynikajúci psychiatri G. H. Herdt a R. J. Stoller, v malom kmeni Sambia na Novej Guinei – kde zaplať Pán Boh nemajú oni žiadnu televíziu a ani rozhlas, a kde teda slobodní murári či česky svobodní zednáři nemôžu použiť tieto dve vysoko účinné “informačné médiá” na ohlupovanie ľudí vymývaním mozgov - sa medzi niekoľkými tisíckami mužov tohoto kmeňa Sambia našiel iba jeden jediný homosexuál.

A ako tohoto samojediného homosexuála z kmeňa Sambia obidvaja skvelí psychiatri G. H. Herdt a R. J. Stoller vo svojej vynikajúcej vedeckej práci z roku 1985 “Theories of Origins of Male Homosexuality” charakterizovali, bol tento domorodý muž nielen vo svojej sexualite, ale aj vo svojom správaní všeobecne popísaný ako emocionálne nestabilný a náladový s pocitmi menejcennosti, respektíve typický neurotik. Aj ostatní obyčajní nevzdelaní laici z jeho vlastného kmeňa – a snažím sa tým vyhnúť pejoratívnej charakteristike “ostatní obyčajní nevzdelaní divosi” – si v podstate všetci všimli na ňom, že je “iný”, a to už preto, že sa dotyčný postihnutý homosexuál kŕčovito vyhýbal prakticky všetkým prácam a činnostiam mužov, a ak vôbec nejako pracoval, tak sa venoval výlučne iba tým prácam a činnostiam, ktoré podľa tradície ich kmeňa sú všetkými Sambijmi považované za výlučné práce a pracovné činnosti žien. A to navyše ešte aj z týchto ženských prác sa venoval iba tým istým prácam, ktoré vykonávala jeho matka.

Sociálne – psychologická situácia tohoto samojediného homosexuála z domorodého kmeňa Sambia jednoznačne poukazovala na vyhranene klasicky neurotický pôvod jeho homosexuálnej psychopatickej poruchy. Bol jediným a navyše ešte aj nemanželským dieťaťom slobodnej matky, ktorá sa bohužiaľ nikdy nevydala, a svojho syna bohužiaľ vychovávala sama bez otca. Svojho otca – prinajmenšom – ako otca absolútne nikdy ani nepoznal, pretože ešte predtým než sa sám narodil, sa jeho otec bohužiaľ úplne rozišiel s jeho matkou, a v dotyčnom kmeni Sambia bohužiaľ neexistovala žiadna právna sila, ktorá by jednak prinútila jeho biologického otca, aby sa oženil so ženou, ktorej splodil dieťa plus súčasne aj prinútila ženu, aby sa vydala za muža, ktorý je sploditeľom jej dieťaťa!

Domnievam sa, že existencia takejto právnej sily, ktorá by v takýchto prípadov dotyčného muža i dotyčnú ženu prinútila uzavrieť manželstvo by bola celkom legitímna, pretože ak je nejaká osoba inej osobe opačného pohlavia dosť dobrá na vzájomné dobrovoľné súloženie – tak by mu tá istá osoba mala práve tak dobrá byť aj na uzavretie celoživotného manželstva!!

Napriek tomu ale, nie som si plne istý tým, do akej miery môžem “divochom” vyčítať absenciu tejto právnej sily, ktorá by sploditeľov spoločného dieťaťa donútila uzavrieť manželstvo, keď takáto právna sila nútiaca sploditeľov spoločného dieťaťa uzavrieť manželstvo bohužiaľ dnes neexistuje ani len u nás v takzvanej “civilizovanej” Európe a Amerike; a i v tých prípadov kde dotyčný ľudia zaplať Pán Boh majú aspoň oni sami zdravý rozum, a toto manželstvo nakoniec uzavrú aj dobrovoľne; sa vládnuce ultraliberálne režimy, ktoré skrz naskrz presiakla prehnitá slobodomurárska ideológia či česky svobodozednářská ideologie pod vplyvom tejto satansky ateistickej ideológie sa pozerajú na manželstvo ako na takzvanú “zmluvu” – ba niekde sa dokonca aj nepokryte používajú pojmy ako manželská zmluva, predmanželská zmluva atď. – a teda ako na nejaký quasi obchodný kontrakt, ktorý rovnako ako aj akúkoľvek inú zmluvu možno kedykoľvek vypovedať ktorýmkoľvek z obidvoch kontrahentov, tj. manželov.

Posledným normálnym a civilizovaným štátom bola Írska republika, kde ešte donedávna bolo manželstvo podľa írskeho rodinného práva uznávané za celoživotný zväzok jedného muža a jednej ženy. Skorumpovaní írsky politici – ktorí sa možno že aj sami chceli rozviesť (poznámka: možno práve preto, aby mohli čoskoro uzavrieť takzvané registrované partnerstvo homosexuálov, ktoré v Írsku síce zaplať Pán Boh dnes neexistuje, avšak silu slobodomurárskeho či česky svobodozednářského kapitálu učeného na úplatky írskym poslancom a ministrom neslobodno podceňovať) opakovane vyhlasovali referendum za takzvané “zrušenie nerozlučiteľnosti manželstva. K referendám samozrejme, že aj v Írsku, práve tak ako aj inde chodí veľmi málo ľudí, a keďže sa to isté referendum často opakovalo, chodilo k nemu stále menej a menej ľudí, a tak im toto isté referendum stačilo opakovať do tej doby, kým sa týmto skorumpovaným politickým hajzlom referendum umožňujúce rozvody raz čírou náhodou nepodarilo vyhrať. A akonáhle referendum títo hajzli čírou náhodou raz vyhrali, už nikdy viac nedovolili opakovať toto referendum v obave, že by ho s veľkou pravdepodobnosťou hneď v nasledujúcom ľudovom hlasovaní títo politickí hajzli zas opäť prehrali. A i na tomto príklade môžeme vidieť nefalšovanú pravú tvár takzvanej “západnej demokracie”.

Ja osobne som toho názoru, že tomu mužovi či tej žene, ktorý či ktorá chce rozvodom rozbiť svoje manželstvo v podstate nechýba v živote nič iného, než iba to, aby jemu či jej všetci hlboko veriaci dospelí muži z ich obidvoch rodín spoločne poriadne rozbili hubu (po česky: hubu = držku).

A podobne tak aj tomu mužovi, ktorý splodil dieťa a nie je ochotný sa oženiť so ženou, ktorej dotyčné dieťa splodil, práve tak aj tej žene, ktorá nie je ochotná sa vydať za muža, ktorý je sploditeľom jej dieťaťa celkom evidentne nechýba v živote nič iného než poriadny výprask od všetkých hlboko veriacich dospelých mužov, prípadne aj žien z ich obidvoch rodín.

Najsmutnejšie ale je to, že dnes týchto hlboko veriacich mužov – ktorí by v súladu s týmto zákonom Božím – boli morálne pripravení a súčasne aj fyzicky schopní takéhoto v oboch odstavcoch vyššie spomenutého hajzla či vyššie spomenutú sviňu poriadne zmlátiť je v dnešnej bezbožnej ateistickej dobe v našej mravne zaostalej krajine bohužiaľ veľmi málo, ak sú vôbec nejakí, čím sa bohužiaľ veľmi líšime napríklad od Iránskej islamskej republiky, kde mi môj veľmi dobrý kamarát Mohammed Alli Reza Farshid Ecclas pochádzajúci z hlboko veriacej moslimskej rodiny povedal, že u nich to v takýchto prípadov tento výprask od hlboko veriacich dospelých mužov z rodiny veľmi dobre funguje, zatiaľ čo ja zo zatajeným dychom a vypleštenými očami som s obrovskou závisťou veľmi pozorne počúval jeho rozprávanie, v duchu si hovoriac, kiež by sa Vaši najvyšší náboženskí a politickí predstavitelia ujali vlády na Slovensku a v České republike a urobili tu konečne s týmto existujúcim bordelom konečne poriadok! Navzdory odlišnostiam medzi kresťanstvom a islámom by aj pre nás úprimne veriacich kresťanov bola ich islámske právo bez najmenších pochybnosti bližšie než naše euroamerické ateistické právo.

A tiež som mu to aj povedal. On sa asi mylne domnieval, že ja iba žartujem, a zo žartu sa ma spýtal, že to by ti vyhovoval nakoniec možno aj taký bin Ladin a jeho Al Kajdá. Dodnes nie som si istý kam tým mieril, keďže on sám je šiítsky moslim, zatiaľ či Mohammad bin Ladin je moslim sunitský. Avšak otvorene som mu povedal, že ja osobne v ľuďoch hľadám skôr to ich dobré než to ich zlé. A aj keď som kresťan, veľmi dlho som sa venoval ekumenickému hnutiu, pričom vo svojom ekumenickom zmýšľaní a cítení som dospel až tak ďaleko, že pri stretnutí s iným človekom či ľuďmi si viac cením eventuálnu blízkosť našich spoločných mravných hodnôt než eventuálnu formálnu blízkosť vieroučnú, pretože aj keď viera je veľmi dôležitá, morálka je však ale ešte dôležitejšia, pretože vierouka je iba formálna teória, zatiaľ čo táto mravnosť je vlastne vierouka v životnej praxi. Isteže vo formálnej vierouke by som si ja s Mohammadom bin Ladinom asi príliš nerozumel ak by som s ním mal diskutovať o nejakých vieroučných otázkach, keďže ja za pravú vieru považujem kresťanstvo a on islám. Ak by sme ale opustili vieroučné pole a začali diskutovať o morálnych hodnotách určite by bolo všetko úplne iné. Ak by som ja s Mohammadom bin Ladinom mal diskutovať o homosexuáloch, o feministkách, o slobodných murárov či česky o svobodných zednářích, o ateistoch, o komunistoch a o iných im podobných hajzlov a svíň, tak sa domnievam, že by sme si obaja veľmi dobre vzájomne rozumeli.

Mohol by byť Mohammad bin Ladin aj tvojim kamarátom? Odpovedal som mu nepriamo, a to tak, že je predčasné kohokoľvek dopredu ako potencionálneho kamaráta odmietať, hlavne vtedy keď mnohí moji nepriatelia sú súčasne aj jeho nepriatelia. A okrem toho hneď som mu porozprával príbeh Žida, ktorý z Jeruzalemu išiel do Jericha, cestou ho však prepadla banda zbojníkov, zmlátili ho, olúpili, a v kaluži krvi nechali ležať na ceste a odišli preč. A išiel okolo židovský kňaz, i videl ho, avšak nevšímavo šiel ďalej. A išiel okolo aj levita, i on ho videl, ale taktiež nevšímavo šiel ďalej. A nakoniec išiel okolo Samaritán, s ktorými vtedajší starovekí Židia pohŕdali v tej najmaximálnejšej miere. A tento Samaritán napriek tomu ho ošetril a odprevadil do hostinca, kde požiadal hostinského, aby o neho sa staral, kým sa znovu nevráti až pôjde naspäť, a na tento účel dal hostinskému zo svojich peňazí aj dva denáre a ešte hostinskému povedal, že ak by aj vynaložil na toho Žida viacej, že mu doplatí až sa vráti, ak by s dotyčným Židom mal vyššie náklady ako dotyčné dva denáre. A isteže by bolo aj nemálo takých oblastí, kde by sme sa ja a Muhammad bin Ladin názorovo absolútne vôbec nezhodli. Napríklad môj názor na juhoslovanskú otázku je taký, že som za juhoslovanský štát zahrňujúci Slovinsko, Chorvátsko, Srbsko, Macedónsko, Bosnu a Hercegovinu, Čiernu Horu i Kosovo a Metochiju; inými slovami za juhoslovanský štát existujúci v hraniciach z roku 1990, tj. predtým, než ho slobodní murári či česky svobodní zednáři za pomoci nielen propagandy ale i vojenskej mašinérie Severoatlantického paktu NATO na čele s USA začali rozbíjať. V tejto juhoslovanskej otázke by si Mohammad bin Ladin naopak – paradoxne - veľmi dobre rozumel práva s americkými slobodnými murármi či česky svobodnými zednáři, ktorí sú bezkonkurenčnými vladármi v USA a ostatnými pätolizačskými satelitmi USA, kam patria aj Slovenská republiky a Česká republika, kde táto SR a ČR sú dva najponíženejšie pätolizačské satelitné štáty USA, ktorých všetci vrcholoví politici sa doslova len trasú, aby svoju hlavu s vypraným mozgom strčili do amerického zadku strýčka Sama v Pentagóne.

Vrátiac sa ale nazad k dotyčnému homosexuálovi z kmeňa Sambia, vzhľadom k tomu, že jeho rodičia sa ešte pred jeho narodením rozišli, a bohužiaľ ani tam nebolo žiadnej právnej sily, ktorá by jeho rodičov donútila uzavrieť manželstvo, bolo preto iba na slobodnej vôli jeho otca, či ho za syna uzná alebo nie. A tak teda po svojom narodení nebol zo strany svojho otca nikdy za syna “uznaný” – čo z hľadiska logiky celkového kontextu danej situácie sa s najväčšou pravdepodobnosťou logicky aj dalo očakávať. V krajinách, ktoré dokonale ovládajú slobodní murári či česky svobodní zednáři existuje obrovská moc feministiek, ktoré zo všadeprítomných masmédií žvania čosi o údajnej diskriminácii žien, hoci pravý opak toho je pravdou, ženy sú režimom všestranne zvýhodňované a privilegované, v dôsledku čoho sú muži spoločensky degradovaní na osoby druhej kategórie. Ak by sa podobný príbeh odohral niekde vo svete dokonale ovládanom feministkami a slobodnými murármi či česky svobodnými zednáři, ani tam by isteže nikto nenútil tohoto muža a ženu uzavrieť manželstvo, ale z dotyčného muža by vládnuci feministický režim zo slobodnými murármi či česky svobodnými zednáři v pozadí urobil dojnú kravu na takzvané výživné pre dotyčnú ženu, by ktorú s vôle feministického režimu by sa to stal veľmi lukratívny biznis. Ako som sa už zmienil, tam “medzi divochmi” je moc slobodných murárov či česky svobodných zednářů a teda aj ich slobodomurárskeho či česky svobodozednářského ramena, ktorým sú feministky, príliš malá na to, aby feministky mohli z dotyčného muža urobiť dojnú kravu na peniaze pre dotyčnú ženu.

Pokiaľ ide o tohoto samojediného homosexuála z kmeňa Sambia, jeho osobná sociálne – psychologická situácia jednoznačne poukazovala na traumatický pôvod jeho homosexuálnej sexuálnej neurózy, keďže bol jediným a nemanželským dieťaťom ženy, ktorú jej muž ešte pred jeho narodením opustil, a preto ním celý kmeň Sambia veľmi pohŕdal, všetkým bol iba na posmech ako keby vôbec ani nebol chlapcom a neskôr mužom. Okrem toho aj jeho matka ako opustená a zavrhnutá žena k sebe chlapca pevne pripútala, takže rozhodne nevyrastal príliš ako chlapec.

Z psychologického hľadiska sa detstvo tohoto chlapca z domorodého kmeňa Sambia fakticky nijako výrazne psychologicky nelíšilo od detstva budúcich homosexuálnych chlapcov v našej “vyspelej” euroamerickej kultúre, ktorí boli jedináčikmi a žili výlučne iba zo svojou matkou bez prítomnosti otca. Dieťa bolo vychovávané matkou, ktorá bola voči mužom zatŕpnutá (česky: zatŕpnutá = zahorklá). Za týchto okolností preto ani nie je príliš veľké prekvapenie, že jeho slobodná matka žijúca bez prítomnosti akéhokoľvek muža, ktorý by mohol byť chlapcovým otcom, nebola osamotená a bez otca schopná z chlapca vychovať skutočného muža, ale nechtiac vychovala z neho buzeranta.

Samozrejme že, a tuším som sa o tom už minimálne raz v tejto práci zmienil, ale kľudne to zopakujem ešte raz, že zženštilé záujmy u niektorých mužov ako napríklad varenie, starostlivosť o malé deti a podobne ešte v žiadnom prípade neznamená, že ide o homosexuálnych mužov, a aj drvivá prevažujúca časť mužov obľubujúcich ženské záujmy a práce sú taktiež úplne normálnymi heterosexuálnimi mužmi ako sú muži s klasickými mužskými záujmami, aj keď v prípade detí, respektíve chlapcov nemožno poprieť, že práve ich ženské záujmy sú výrazným rizikovým faktorom, že by z nich mohli (aj keď síce zaplať Pán Boh vždy nemusia!!) vyrásť homosexuáli.

V tých oblastiach sveta, kde z najrozličnejších dôvodov masmédiá prakticky buď neexistujú, alebo existujúce masmédiá ľudia z najrozličnejších dôvodov nemôžu či nechcú sledovať, prípadne im vôbec neveria, či eventuálne ide o takú oblasť sveta, kde je politický a ideologický vplyv slobodných murárov či česky svobodných zednářů na existujúce masmédiá príliš slabý na to, aby tieto masmédiá mohli masmediálne velebiť a propagovať homosexualitu ako čosi údajne vraj vrcholne moderného a spoločensky žiadúceho, tam všade je skutočných homosexuálov vďaka tomu veľmi málo, ak sa tam vôbec nejakí vyskytujú!

Napríklad jeden veľký intelektuál z Kašmíru veľmi pobúril slobodných murárov či česky svobodné zednáře, keď verejne vyhlásil, že homosexualita prakticky neexistuje, čo vyvolalo zúrivú hystériu zo strany všetkých európskych a severoamerických novinárov, ktorí vo fanatickej nenávisti sa hneď na neho vrhli ako svorka (česky: svorka = smečka) vyhladovaných vlkov obviňujúc ho z údajnej netolerancie a podobne. Ja osobne vzhľadom k jeho autorite vo vedeckom svete mu plne verím.

Ostatne niečo podobného mi povedal aj jeden katolícky kňaz, ktorý viac než štyridsať rokov pracoval ako katolícky kňaz v severovýchodnej časti Brazílie, kde sa tiež aj narodil – ani raz niečo takého vo svätej spovedi a ani mimo ňu nikde o žiadnom konkrétnom človeku nepočul.

Podobne tak s jedným bohatým Američanom, ktorý veľmi rád cestuje krížom krážom po svete som sa dozvedel, že v takej Iránskej islamskej republike, Saudskej Arábii a ani Kórejskej ľudovodemokratickej republike neexistujú absolútne žiadni homosexuáli a ani lesbičky, čo dotyčný bystrý Američan hneď dal do súvislosti s tým, že v týchto krajinách si slobodní murári či česky svobodní zednáři “ani len neškrtnú”. Pretože ja som mlčal, zrejme sa asi môj americký brat v Kristu domnieval, že ja osobne neverím tomu, že by v týchto krajinách bola moc slobodných murárov či česky svobodných zednářů prakticky absolútne nulová, a preto sa mňa aj otvorene spýtal s určitou sarkastickou iróniou, či mne sú v týchto krajinách snáď známi tam pôsobiaci slobodní murári či česky svobodní zednáři, čo sa mňa nemálo dotklo a urazilo mňa.

S hnevom som mu otvorene povedal, že mne osobne nielen že nie sú v konkrétnej rovine známi absolútne žiadni slobodní murári či česky svobodní zednáři, ktorí eventuálne pôsobia či už v Kórejskej ľudovodemokratickej republike alebo Iránskej islamskej republike či Saudskej Arábii, ale ak by som sa osobne dozvedel niečo o nejakom slobodnom murárovi či česky svobodném zednáři nachádzajúcom sa na území Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, Iránskej islamskej republiky, Saudskej Arábie či ďalších krajín, kde si slobodní murári či česky svobodní zednáři zaplať Pán Boh “príliš neškrtnú”, stopercentne by som okamžite urobil všetko čo je v mojich silách, aby boli na prítomnosť tohoto hajzla na ich vlastnom štátnom území diskrétne upozornené bezpečnostné orgány Kórejskej ľudovodemokratickej republiky, Iránskej islamskej republiky, Saudskej Arábie, či inej rozumnej krajiny kde si slobodní murári či česky svobodní zednáři zaplať Pán Boh nemôžu dovoliť príliš vyskakovať. A diskrétne by som postupoval nie z vlastnej zbabelosti, ale preto aby tohoto slobodomurárskeho hajzla či česky svobodozednářského hajzla mohli na svojom vlastnom území zatknúť tamojšie bezpečnostné orgány skôr, než tento slobodomurársky hajzel či česky svobodozednářský hajzel utečie znovu do zahraničia do “bezpečia” krajín, ktoré slobodní murári či česky svobodní zednáři dokonale ovládajú. Aby teda tento slobodomurársky či česky svobodozednářský hajzel nebol vyplašený, aby tak tento hajzel neušiel svojmu zatknutiu a spravodlivému trestu, ktorý by ho v týchto krajinách za jeho slobodomurársku či česky svobodozednářskou politicky motivovanú podvratnú trestnú činnosť po zásluhe postihol, a dostalo by sa tam tak tomuto slobodomurárskemu či česky svobodozednářskému hajzlovi iba to, čo si plne zaslúži.

A rozhodne by som sa nenechal nijako mýliť tým, že zatiaľ sa dotyčný slobodný murár či česky svobodný zednář v Kórejskej ľudovodemokratickej republike, Iránskej islamskej republike, Saudskej Arábii a prípadne ďalších rozumných krajinách, kde nedovolia slobodným murárom či česky svobodným zednářům príliš vyskakovať možno že iba venoval púhym rečičkám o slobode a demokracii. Mňa slobodní murári či česky svobodní zednáři rozhodne neoklamú. Viem totiž veľmi dobre, že slobodní murári či česky svobodní zednáři začínajú s farizejsky pokryteckými rečičkami o údajnej slobode, demokracii a ľudských právach, a tam kde namiesto toho, aby týmto pokrytcom ihneď zakrútili krkom “sadnú na lep” potom skrze masmédiá najprv iba celkom nenápadne propagujú feminizmus, homosexualitu a údajný “boj proti rasizmu”, a až ľudia tuto ich feministickú propagandu o údajnej diskriminácii žien plus propagáciu homosexuality ako symbol svojho liberalizmu akceptujú, tak tieto patologické fenomény presadzujú stále otvorenejšie, a stále otvorenejšie skrze všetky svoje médiá hlásajú, že ženy sú údajne vraj diskriminované oproti mužom, hoci pravý opak toho je pravdou, a ženy sú jednoznačne zvýhodňované oproti mužom, v dôsledku čoho muži sa stále viac a viac stávajú osobami druhej kategórie; všetky masmédiá hlásajú, že homosexualita je údajne vraj normálna, zdravá a nezmeniteľná; všetci ktorí vystupujú proti zahraničným mafiám dovážajúcim pracovnú silu z iných krajín plus bojujú proti povere, že zahraničný pracovník je údajne vždy lacnejší a väčší odborník než domáci pracovník je údajne vraj “rasista”; až tato moc slobodných murárov či česky svobodných zednářů nakoniec dosiahne svojho vrcholu, v dôsledku čoho vyústi v genocídu, pogromy a vraždenie všetkých ľudí, ktorí veria v existenciu Boha.

Vrátiac sa znovu k hlavnej téme homosexuality tak treba povedať, že nielen u nás vo “vyspelej” Európe a Severnej Amerike, ale v podstate úplne všade na svete jasné a úplne jednoznačná diferenciácia vo výchove medzi chlapcami a dievčatami, respektíve so zachádzaním s chlapcom ako chlapcom, a s dievčaťom ako s dievčaťom, spolu s úctou k vlastnej hodnote obidvoch pohlaví, pôsobí tak vysoko preventívne, že vznik homosexuálneho či lesbického postihnutia u chlapcov a dievčat fakticky úplne vylučuje.

Chlapci nech sú svojou správnou výchovou povzbudzovaní k tomu, aby sa cítili byť skutočnými chlapcami, a dievčatá zase skutočnými dievčatami!

 

38.Kapitola: Masmediálna propaganda cieľavedomého a úmyselného zvádzania mladých ľudí k homosexualite je veľmi nebezpečná.

Niektorí odborníci skutočne zastávajú ten názor, že u detí a adolescentov s normálnou sebadôverou vo svoju vlastnú pohlavnú identitu nemôže byť masmediálne zvádzanie k homosexualite rozhodujúcou príčinou, ktorá by u nich mohla podnietiť vznik homosexuálnej psychopatickej poruchy.

Osobne vieryhodnejší v tejto konkrétnej špecifickej otázke sa mi však ale zdajú byť skôr tí odborníci, ktorí upozorňujú na to, že táto masmediálna indoktrinácia propagovania a velebenia homosexuality má nepochybne nemalý význam, keď vezmeme do úvahy tú skutočnosť, že homosexualita je z politických a ideologických dôvodov velebená a propagovaná prakticky takmer zo všetkých masmédií nepretržite už niekoľko desiatok rokov – v Slovenskej republike a Českej republike konkrétne od deväťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia. Je totiž celkom zrejmé, že verejné velebenie a propagácia homosexuality zo všadeprítomných masmédií má veľmi deštruktívny účinok na vývin normálnej heterosexuálnej sexuality, a to hlavne u tých chlapcov, u ktorí vyrastajú bez otca, plus u ktorých v dôsledku nesprávnej výchovy ich osamelej matky sa začína vyvíjať komplex pohlavnej menejcennosti, ktorý sa veľmi často hlavne aj v dôsledku pôsobenia deštruktívnej masmediálnej propagandy vyvinie vo vznik homosexuálnej psychopatickej poruchy u postihnutého.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, hlavne u dospievajúcich detí v puberte je masmediálna propaganda velebiaca a propagujúca homosexualitu veľmi nebezpečná, pretože toto zvádzanie pubertálnej mládeže k homosexualite môže výrazne posilniť eventuálny homosexuálny vývoj u chlapcov vyrastajúcich bez otca, alebo dokonca aj u inak duševne zdravého, avšak zženštilého mladého jedinca úplne umelým spôsobom môže vyvolať homosexuálnu sexuálnu žiadostivosť u niektorých týchto pubertálnych mladíkov, ktorí sa vo svojej puberte cítia byť v dôsledku svojej zženštilosti v móde, hygiene, obliekaní a správaní sa byť sexuálne neistí.

Ako uvádza mimoriadne vynikajúci holandský terapeut Gerard J.M. van den Aerdweg Ph.D., ktorý od roku 1962 vyliečil už stovky homosexuálov z ich homosexuálnej psychopatickej poruchy, raz mu jeden jeho holandský homosexuálny pacient rozprával o tom, že jeden homosexuálny muž bol k nemu mimoriadne priateľský a srdečný. Zvádzal ho k homosexualite, a jemu sa to spočiatku veľmi hnusilo. Avšak po istej dobe si tento jeho holandský pacient údajne vraj začal predstavovať sexuálny kontakt s akýmsi iným mladým mužom, ktorého dotyčný jeho holandský pacient “obdivoval a mal rád ako priateľa”.

Z toho plynie poučenie, že homosexuálne sexuálne zvádzanie preto nemusí byť vždy a u každého úplne len tak neškodné ako predstierajú masmédiá velebiace a propagujúce homosexualitu, a v podstate nepriamo aj cieľavedome usilujúce sa o to, aby čo najviac mladých ľudí zviedli k homosexuálnemu sexuálnemu správaniu sa a homosexuálnemu spôsobu života.

Na základe toho všetkého čo som si mal možnosť osobne prečítať nepochybujem ani najmenej o tom, že mnohí homosexuáli a mnohé lesbičky by sa nikdy neboli bývali stali osobami postihnutými homosexuálnou psychopatickou poruchou, ak by neexistovala deštruktívna činnosť masmédií, ktoré velebia a propagujú homosexualitu; respektíve z mnohých týchto dnes homosexuálne postihnutých ľudí by homosexuáli a lesbičky neboli, ak by v kritickom období emocionálne neistej adolescencie neboli ich psychopatické sexuálne túžby masmédiami podnecované.

Ak by slobodní murári či česky svobodní zednáři a ich masmédiá neexistovali, tak drvivá prevažujúca časť dnešných homosexuálne postihnutých osôb by sa - bez existencie týchto dnešných masmédií naplnených duchom slobodného murárstva či česky svobodného zednářství, ktorý z politických dôvodov velebí a propaguje homosexualitu ako ideologický symbol takzvanej “slobody”, “liberálnosti” a “tolerancie” – za inej situácie ak by slobodných murárov či česky svobodných zednářů a ich masmédií nebolo, by sa pravdepodobne kľudne preniesli cez svoj pubertálny, väčšinou ešte vágny a nevytvorený erotický obdiv k priateľom a idolom rovnakého pohlavia bez toho, aby sa z nich stali homosexuáli a lesbičky. Doposiaľ neustálený sexuálny záujem u niektorých mladých ľudí v puberte je totiž deštruktívne deformovaný homosexuálnymi filmami, homosexuálnou pornografiou, a hlavne celkovou masmédiami ideologicky vytvorenou homosexuálnou atmosférou, ktorá v našich “vyspelých krajinách” kde je vplyv slobodných murárov či česky svobodných zednářů je jednoznačne najsilnejšia.

 

39.Kapitola: Fenomén homosexuality a svedomia. Masmediálny protiútok slobodných murárov či svobodných zednářů.

V dnešnej takzvanej modernej psychológii je svedomie témou, ktorej sa slobodomurárski či česky svobodozednářští vyznavači takzvanej “modernej” psychológie kŕčovito snažia vyhnúť ako čert krížu. Ostatne náš Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ nás pred slobodnými murármi či česky svobodnými zednáři a ich masmédiami, psychológmi a ostatnými slobodomurárskymi či česky svobodozednářskými hajzlami dostatočne varoval v Evanjeliu podľa svätého Matúša v kapitole siedmej, vo veršoch pätnástom až dvadsiatom keď nám náš Pán Ježiš Kristus doslova povedal: “Majte sa na pozore pred nepravými prorokmi, ktorí k vám prichádzajú v ovčom rúchu, ale zvnútra sú dravými vlkmi. Po ich ovocí ich poznáte. Či sa zbiera z tŕnia hrozno alebo z bodliakov figy? Tak každý dobrý strom dáva dobré ovocie, ale zlý strom dáva zlé ovocie. Dobrý strom nemôže niesť zlé ovocie a zlý strom nemôže niesť dobré ovocie. Každý strom, ktorý nedáva dobré ovocie, bude vyťatý a hodený do ohňa. A tak ich spoznáte po ich ovocí.” (MAT 7, 15 – 20).

A tak po ovocí poznáme aj hajzlov, ktorí sa podobne ako čert krížu vyhýbajú pojmu svedomie, pretože ich svedomie je zlé, ak vlastne vôbec majú nejaké svedomie, pretože ani to nie je isté. Slobodní murári či česky svobodní zednáři veľmi dobre vedia, že po uplynutí niekoľkých desiatok rokov svojho pozemského života stopercentne skončia naveky v pekle, a napriek tomu ani táto skutočnosť ich nijako neodradí v ich fanatickej vernosti slobodnému murárstvu či česky svobodnému zednářství, aby v službách samotného diabla Satana sa pokúsili skrze feministickú propagandu, velebenie homosexuality a ďalšie nástroje, ktoré im zveril samotný diabol Satan, skrze tento svoj satanský feminizmus, homosexualitu plus falošný takzvaný “boj proti rasizmu” čo najviac ľudí spoločne zo sebou strhli do pekla, do večného zatratenia.

Každý slobodný murár či česky svobodný zednář veľmi dobre vie zo stopercentnou istotou, že podobne ako život všetkých homosexuálov, lesbičiek, feministiek, farizejských bojovníkov proti “rasizmu”, ultraliberálov, ostatných kolegov slobodných murárov či česky svobodných zednářů, tak i jeho osobný život slobodného murára či česky svobodného zednáře sa skončí vo večnom zvíjaní sa v ukrutných bolestiach večného pekelného ohňa v Tartarus.

Napriek tomu však ale ani tato stopercentná istota, ktorá je spojená s ich neuveriteľne krutým utrpením v pekelnom ohni žiadneho fanatického homosexuála, žiadnu fanatickú feministku a ani žiadneho fanatického slobodného murára či česky svobodného zednáře neodradí od toho, aby i naďalej fanaticky verne slúžil či slúžila diablovi Satanovi tým, že i naďalej zostane homosexuálom, feministkou či slobodným murárom alebo česky svobodným zednářem, a to aj napriek tomu, že zo stopercentnou istotou on či ona vie, že za túto svoju fanatickú homosexuálnu, feministickú či slobodomurársku alebo česky svobodozednářskou službu diablovi Satanovi bude po svojej smrti spravodlivo potrestaný či potrestaná tým, že bude naveky uvrhnutý či uvrhnutá do večného pekelného ohňa, kde sa bude naveky zvíjať v ukrutných pekelných bolestiach pekelného ohňa v Tartarus.

Samotný diabol – Satan si je svojou vysokou inteligenciou a skúsenosťou vedomý toho, že svedomie a morálka sa nedá úplne eliminovať, a preto tento diabol Satan vnukol svojim najvernejším služobníkom a služobníčkam, ktorými sú homosexuáli, feministky a slobodní murári či česky svobodní zednáři, respektíve s ohľadom na konkrétnu problematiku v danom prípade diabol Satan vnukol svojim najvernejším psychológom z radov homosexuálov, feministiek, slobodných murárov či česky svobodných zednářů, aby sa vo svojej lživej pseudovedeckej propagande snažili svedomie a morálku umelo substituovať morálne neutrálnou náhradou, ktorá sa v danom prípade ponúka v takzvanom Freudovom “nad-ja”; respektíve bol to samotný diabol Satan, ktorý inštruoval psychológov i psychiatrov z radov svojich verných služobníkov aby zo všetkých svojich síl popierali psychickú dynamiku skutočného morálneho svedomia človeka.

Zikmund Freud sa preto buď veľmi zmýlil, alebo sa možno dokonca i dobrovoľne zasvätil službe diablovi Satanovi, pretože jeho zvrátené psychologické učenie o takzvanom “Nad-ja” nie je ničím iným ako demagogickým zdanlivo realistickým intelektuálnym výplodom samotného diabla Satana.

Samotný Zigmund Freud toto svoje “Nad-ja” charakterizuje ako údajný celok všetkých naučených pravidiel správania sa. Podľa Freudových, respektíve Satanových názorov totiž “Dobré” ani “Zlé” správanie sa údajne vraj nezávisí na absolútnej morálke, ale iba údajne vraj na akýchsi kultúrnych a v podstate vlastne ľubovoľných normách. Podľa tohoto odporného učenia sú mravné normy a mravné hodnoty údajne vraj iba relatívne a subjektívne. Existencia objektívneho princípu – Boha, ktorý je skutočným autorom a zákonodarcom všetkých mravných noriem sa zúrivo popiera, pričom sa demagogicky argumentuje: “Kto som, že by som ti smel určovať, čo je dobré, alebo zlé, normálne, alebo nenormálne?”

Toto zvrátené učenie o takzvanom “nad-ja” je však pri bližšom pohľade úplne absurdné a absolútne nemôže obstáť pred kritikou zdravého rozumu. V skutočnosti totiž úplne každý človek, i ten “ultramoderný” bez ohľadu na to či je alebo nie je ochotný to priznať v skutočnosti vo všeobecnej rovine viac alebo menej jasne vie o existencii všeobecnej morálky a uvedomuje si, že krádeže, klamstvo, podvod, nevera, vražda, znásilnenie a podobne sú skutky zlé, a naopak zase šľachetnosť, odvaha, spravodlivosť, nezištnosť, obetavosť a vernosť sú skutky dobré a krásne.

A tak ako som to tu uviedol vo všeobecnej rovine, tak v podstate vlastne úplne to isté platí aj v konkrétnej rovine – bez ohľadu na to či aspoň niekedy či niekde je ochotný či ochotná to aspoň pred niekým verejne priznať - úplne každý homosexuál, úplne každá feministka i úplne každý slobodný murár či česky úplně každý svobodný zednář veľmi dobre vie že ta jeho či jej homosexualita, feminizmus či slobodné murárstvo či česky svobodné zednářství slúži extrémne zvrhlému nemorálnemu zlu.

Ako veľmi výstižne upozornil vynikajúci odborník J. Q. Wilson vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1993 “The Moral Sense”, mnohí ľudia rôzne morálnosti a nemorálnosti úplne ignorujú, a v tom relatívne lepšom prípade ak vôbec, tak majú tendenciu si tieto morálnosti a nemorálnosti všímať iba u iných ľudí, hoci ho nepochybne v podstate úplne všetci vnímajú aj vo svojom vlastnom správaní sa.

Vnútorné morálne posudzovanie skutkov seba samého je pôsobenie pravého skutočného svedomia. Hoci je niekedy morálna sebekritika neurotická, za normálnych okolností poukazuje svedomie na morálne skutočnosti, a nie na iba akési Freudovské takzvané “púhe kultúrne predsudky”.

Možno že sa v niektorej inej práci tomuto zaujímavému psychologickému fenoménu budem venovať viacej, avšak tu v tejto konkrétnej práci by som sa od témy tejto práce príliš vzdialil, ak by som toto vyššie uvedené tvrdenie sa rozhodol podopierať ďalšími argumentmi a psychologickými skutočnosťami.

Tie poznámky, ktoré som však v maximálnej stručnosti predsa len uviedol rozhodne nie sú nadbytočné, pretože chcel som nimi poukázať touto cestou i na ten fakt, že svedomie je objektívnou psychickou skutočnosťou, ktorá je prakticky takmer všetkými masmédiami u takého javu ako je homosexualita úmyselne demagogicky popieraná alebo aspoň všemožne zľahčovaná a bagatelizovaná. Ako uvádza Kierkegaard, tu v tejto súvislosti nie je možné sa vyhnúť pojmu potlačenie svedomia, ktorý je podľa Kierkegaarda údajne vraj oveľa dôležitejší než potlačenie sexuality.

Potlačenie svedomia je však ale veľmi nedokonalé, a to ako som sa v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre dočítal je toto potlačenie svedomia údajne vraj nedokonalé dokonca aj u samotných psychopatov, a taktiež údajne vraj ani homosexuálni psychopati nie sú tu žiadnou výnimkou, pretože ako uvádzajú mnohí odborníci, aj u tých najväčších sexuálnych psychopatov určité pocity viny vždy pretrvávajú.

A znalosť skutočného svedomia a jeho potlačenia má ďalej veľký význam aj pre všetky druhy psychoterapie. Pretože u neurotikov, a to aj u homosexuálnych neurotikov tiež silne pôsobí svedomie, potom ak toto prehliadame, nemôžeme skutočne pochopiť, čo sa odohráva v duši pacienta, a to ani homosexuálneho pacienta, a potom preto riskujeme, že si mylne vysvetlíme tieto dôležité aspekty.

Žiadny moderný psychológ a ani žiadny moderný psychiater neobjasnil funkciu skutočného svedomia u ľudí neurotických, psychopatických či iných duševne chorých ľudí v protiklade k Freudovmu, respektíve Satanovmu podvrhnutému náhradnému svedomiu “nad-ja” lepšie než vynikajúci Francúz Henri Baruk vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1979 “Menschen wie Wir”.

Pre mnohých našich súčasníkov je celkom neuveriteľné, že okrem existencie všeobecných morálnych hodnôt musia vo vzťahu k sexualite existovať aj hodnoty univerzálne.

Ani masmediálne presadenie ultraliberálneho stanoviska do myslenia prevažnej časti ľudí, že údajne vraj “sexuálne hodnoty sú relatívne”, a aj napriek tak masívnemu vymývaniu mozgov ľudí masmediálnou propagandou nebolo slobodné murárstvo či česky svobodné zednářství schopné zabrániť ľuďom, aby napríklad aj navzdory tomuto masívnemu masmediálnemu vymývaniu mozgov sa zabránilo ľuďom, aby ešte aj dnes napriek tej obrovskej sile demagogickej masmediálnej propagandy mnohí ľudia určité spôsoby sexuálneho správania sa aj naďalej - k zúrivosti slobodných murárov či česky svobodných zednářů – plne adekvátne hodnotili pravými menami ako “špinavé” alebo “nechutné”.

Navzdory obrovskej moci dnešných masmédií sa ale doposiaľ ešte slobodným murárom či česky svobodným zednářům nepodarilo úplne zmeniť mravné cítenie u prevažujúcej časti ľudí. A je to práve sexuálna vášeň, vyhľadávaná sebecky výlučne pre seba samého či seba samú za, alebo aj bez účasti druhej osoby, ktorá vyvoláva – aj navzdory tak extrémne indoktrinačnému protitlaku dnešných masmédií - ešte aj dnes u mnohých ľudí pocity mravného odmietania, ba dokonca aj odporu.

Naproti tomu človeka s pevnou vôľou, sebekázňou a sebadisciplínou si mnohí ľudia vážia, aj keď u niektorých psychopatov práve tí ľudia, ktorí majú pevnú vôľu, sebekázeň a sebadisciplínu vyvolávajú u nich zúrivú fanatickú nenávisť a závisť, ktorú si títo psychopati ventilujú kydaním blata lží a osočovania na týchto mravne veľkých ľudí, ktorým títo psychopati zo svojim zvrhlým životom morálne nesiahajú ani po členky.

Nenechajte sa mýliť Internetom! Slobodnými murármi či česky svobodnými zednáři ovládané režimy umelo vytvárajú na Internete množstvo takých webových stránok, aby vytvárali falošný dojem, že drvivá prevažujúca časť ľudí sú horlivý obdivovatelia homosexuality plus práve tak aj obdivovatelia aj ostatných zvrhlých sexuálnych zvráteností, hoci v skutočnosti ešte aj dnes, a to i navzdory obrovskému tlaku masívnej masmediálnej propagandy je mnoho ľudí, ktorí ešte nestratili úplne zdravý rozum, a na homosexuálne ale i ostatné sexuálne zvrátenosti sa pozerajú ako na niečo nemorálneho, spočívajúceho v neprirodzenosti a bezúčelnosti a taktiež aj v úplnej egocentrickej sústredenosti sexuálneho psychopata na seba samého pri konaní týchto zvrhlých sexuálnych praktík, čo sa mnohým ľuďom ešte aj dnes navzdory tak obrovskému masmediálnemu protitlaku zvrchovane hnusí, a objektívne nie je v silách ani samotných masmédií prinútiť úplne všetkých ľudí, aby sa im tieto odporné sexuálne zvrátenosti nehnusili, ale naopak páčili, či aby tieto zvrhlé sexuálne praktiky u iných ľudí aspoň v mene takzvanej “tolerancie” schvaľovali.

Slobodní murári či česky svobodní zednáři sú si veľmi dobre vedomí toho, že hlavne ich ideologický symbol slobody, liberálnosti a tolerancie, ktorým je homosexualita vyvoláva aj navzdory tej obrovskej intenzite masmediálnej propagandy u mnohých ľudí ešte aj dnes zhnusenie a odpor. Preto v súlade s pokynmi slobodných murárov či česky svobodných zednářů sa všetky ich masmédiá po celom svete snažia demagógiou svojej propagandy u televíznych divákov, poslucháčov rozhlasu či čitateľov tlače (česky: čitateľov tlače = čtenáře tisku) odvádzať pozornosť od samotných homosexuálnych praktík - ktoré sú drvivej časti ľudí ešte aj dnes osobne zvrchovane odporné – a namiesto týchto odporne zvrhlých homosexuálnych praktík propagandisticky prezentovať ľuďom homosexuálnu údajnú takzvanú “lásku”.

A slobodní murári či česky svobodní zednáři ako masmediálny propagandistický protiútok proti prirodzene normálnemu odklonu ľudí od homosexuálnych aktivít vynašli slobodomurárski masmediálni propagandisti či česky svobodozednářští masmediální propagandisté nový pojem “homofóbia” alebo česky “homofobie”, čím až neuveriteľne demagogicky úplne prevrátili naruby ten normálny prirodzený odklon od homosexuality v akoby niečo chorobne nenormálneho použitím sufixu “fóbia” či česky “fobie” – čo v odbornej terminológii znamená chorobný patologický strach; a teda podľa tejto slobodomurárskej či česky svobodozednářské propagandistickej konštrukcie to vyzerá tak, ako keby duševne chorými ľuďmi neboli homosexuáli, ale práve naopak ako keby duševne chorými ľuďmi boli vlastne samotní heterosexuáli!

 

40.Kapitola: Fenomén homosexuality a svedomia. Zo srdca niekoľko úprimných rád homosexuálom a lesbičkám.

V skutočnosti však ale ani táto gigantická propagandistická mašinéria slobodných murárov či česky svobodných zednářů nemohla nič zmeniť na tom, že ako uvádza vynikajúci vedec J. Howard vo svojej skvelej práci z roku 1991 “Out of Egypt”, mnohí homosexuáli a lesbičky napriek tomuto všetkému priznávajú, že kvôli svojim homosexuálnym praktikám majú pocity viny a nedobré pocity, ako napríklad aj tá bývalá lesbička v Out of Egypt u J. Howarda.

Ba dokonca ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre – po homosexuálnom sexuálnom styku údajne vraj takmer všetci homosexuáli hovoria o pocitu ošklivosti voči sebe samému či sebe samej. A dokonca i tí z homosexuálov a lesbičiek, ktorí pokrytecky predstierajú, že ich homosexuálne či lesbické sexuálne styky boli iba krásne, sa z psychologického hľadiska prinajmenšom podvedome v podstate úplne vždy prejavujú výrazne signifikantné príznaky viny.

U homosexuálov a lesbičiek určité signifikantne výrazné prejavy nepokoja, napätia (česky: napätia = napětí), neschopnosť sa vnútorne radovať, túžba po obviňovaní a provokácii, to všetko môže byť plným právom pripisované ich hnutiam “zlého svedomia”. Homosexuálom a lesbičkám ich homosexuálna sexuálna závislosť totiž výrazne sťažuje otvorene priznať hlboko ležiaci a skrytý morálny nepokoj ležiaci v ich samotných – skúsený psychológ alebo psychiater tento nepokoj aj navzdory ich disimulácii však vždy bezpečne pozná. Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, oslabené morálne cítenie u homosexuálov a lesbičiek sa síce takmer vždy potlačí ich odporne zvrhlou a hnusnou homosexuálnou či lesbickou sexuálnou túžbou, avšak ale údajne vraj dokonca ani u nich samotných nikdy nie úplne.

Konečným a vlastne najlepším argumentom pre rozumne uvažujúceho homosexuála či rozumne uvažujúcu lesbičku proti zotrvávaniu vo svojich homosexuálnych či lesbických predstavách je preto jeho či jej vlastný vnútorný cit vlastného svedomia pre to, čo je čisté a čo nečisté – normálne a zvrhlé.

Ako si toto môže samotný homosexuál či samotná lesbička uvedomiť?

Tým, že bude sám či sama k sebe úprimný/á a bude v kľude o sebe samom či sebe samej úprimne uvažovať, bude sa úprimne cvičiť v načúvaní svojho vlastného “hlasu svedomia” – a nie polemizovaním sám či sama zo sebou typu: “Prečo ja?” alebo typu: “Ja sa tohoto uspokojovania nemôžem vzdať, sú teda správne..” či: “Mám právo riadiť sa svojou prirodzenosťou” a podobne.

Motivovaný úprimnou láskou k blížnemu nemálo som si o týchto skutočnostiach prečítal z cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúry, a motivovaný tou istou láskou k blížnemu píšem aj tieto riadky v nádeji, že ak to bude Božia vôľa, tak aspoň niektorých z Vás homosexuálov a lesbičiek sa mi podarí zachrániť!

Preto na základe toho všetkého čo som si kvôli Vám homosexuálom a lesbičkám prečítal, aby som sa Vás pokúsil zachrániť pred peklom po Vašej smrti Vám úprimne radím, že potrebujete si vyčleniť príslušný čas v trvaní hoc i niekoľkých týždňov pre seba samého či seba samú, a trpezlivo si klásť nasledujúce dve otázky:

1./ Aké pocity mám voči homosexuálnemu správaniu sa, keď sa bez predsudkov úprimne otvorím svojim najhlbším pohnútkam?

2./ A čo pociťujem vo vzťahu ku zdržanlivosti?

Iba Vaše úprimné a statočné ucho príjme odpoveď a môže rozpoznať smernice úprimného hlasu Vášho svedomia!

Napríklad morálna averzia niektorých homosexuálov voči pedofilnej sexualite je príkladom tej psychologickej skutočnosti, že vlastné sexuálne žiadostivosti nie sú tak jasne nemorálne ako tie ostatné. Napríklad jeden homosexuálny pornomagnát z Amsterdamu bol v roku 1993 v jednom interview pobúrený pedofilnými záujmami svojho kolegu: to je … “nemorálne … sex s tak malými deťmi”! A ešte k tomu dodal, že dúfa, že zločinec bude odsúdený a dostane “poriadny výprask” (De Telegraaf 1993).

Ako vidieť, aj tento holandský homosexuál a pornomagnát z Amsterdamu považuje za celkom samozrejmé, že zneužívanie neplnoletých malých a nevinných detí a mládeže k perverzným pedofilným sexuálnym chúťkam je špinavosť. Tento holandský pornomagnát a homosexuál v jednej osobe preukázal svoju schopnosť normálne reagovať na sexuálne nenormálne správanie sa inak “orientovaných” úchylákov. Súčasne však ale bol slepý ku svojim vlastným pokusom zvádzať ostatných ľudí k o nič menej perverzným a úchylným homosexuálnym praktikám, a ešte k tomu navyše na tejto svojej produkovanej homosexuálnej pornografii zarábať aj obrovské peniaze.

 

41.Kapitola: Fenomén homosexuality a svedomia. Homosexualita a úprimná náboženská viera sú absolútne nezlučiteľné.

Istý vynikajúci holandský psychoterapeut sa zmieňuje o tom, že mu jeden mladý holandský homosexuálne orientovaný “kresťan” povedal, že študoval bibliu, a že údajne vraj našiel dôvody pre to, aby svoje svedomie zmieril zo svojimi súčasnými homosexuálnymi vzťahmi pod podmienkou, že údajne vraj zostane verný. Po nejakej dobe – ako sa ostatne u homosexuála dalo logicky predpokladať a očakávať – úplne upustil od svojho nároku na vernosť a kresťanskú vieru úplne stratil.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, hore uvedený príbeh je veľmi častým príbehom homosexuálne postihnutých mladých ľudí, ktorí sa usilujú nejako zlúčiť to, čo je absolútne nezlučiteľné: homosexualitu a kresťanstvo.

Keď sú raz títo homosexuáli presvedčení či tieto lesbičky presvedčené, že ich homosexualita je údajne vraj dobrá a krásna, že je to údajne vraj “dar Stvoriteľa”, ako blúznivo a extrémne rúhavo hovoria, potom je treba sa týchto homosexuálov a lesbičiek iba spýtať, či aj exhibicionizmus muža, ktorý musí svoj pohlavný orgán ukazovať nič netušiacim okoloidúcim ženám je tiež takýmto “darom”?

Takzvaní “veriaci” homosexuálni ako aj iní sexuálni úchyláci strácajú zásadne vždy náboženskú vieru, prípadne si sami nejakú “náboženskú vieru” vymyslia, ktorá ich sexuálne extrémne zvrhlé sklony posvätí.

 

42.Kapitola: Pod vedením slobodných murárov či svobodných zednářů homosexuáli a lesbičky usilujú o zničenie kresťanstva.

Takmer všetky feministky sú v skutočnosti lesbičky!

Všetky lesbičky – bez akejkoľvek výjimky – sú feministky!

Ja osobne ani len teoreticky si nedokážem predstaviť feministku, ktorá by nebola lesbičkou, práve tak ako na druhej strane si osobne nedokážem predstaviť žiadnu lesbičku, ktorá by nebola feministkou!!

Takmer každá feministka, ktorá sa zaujíma napríklad o takzvané ”cirkevné pole” chce byť kňažkou alebo farárkou. Homosexuál je psychicky mentálne ženou – femininným zženštilým mužom, zatiaľ čo lesbička je psychicky mentálne maskulinnou zmužilou ženou, viac či menej mužatkou.

A je známe, že zatiaľ čo signifikantným znakom homosexuálneho muža je jeho zženštilosť a túžba po ”ženskej podriadenosti” plus ďalšie extrémne vyhranené “ženské vlastnosti” psychicky extrémne vyhranených žien, ktoré z hľadiska psychologického i psychiatrického vykazujú homosexuálny muži; tak naopak zasa signifikantným znakom lesbičky je zase jej maskulinná mužská panovačnosť a túžba despoticky vládnuť nad druhými ľuďmi plus ďalšie extrémne vyhranené “mužské vlastnosti” psychicky extrémne vyhranených mužov, ktoré z hladiska psychologického i psychiatrického vykazujú lesbičky.

A tak teda zatiaľ čo signifikantným znakom homosexuálneho muža je jeho zženštilosť a túžba po ”ženskej podriadenosti”; tak naopak zas signifikantným znakom lesbičky je zase jej maskulinná mužská panovačnosť a túžba despoticky vládnuť nad druhými.

A preto feministky ich hrubá psychopatická túžba tvrdou rukou vládnuť nad mužmi, a despoticky mocensky ovládať mužov - ale aj ostatné ženy - feministky ako lesbičky jednoznačne demaskuje.

A obdobne tak aj keď síce určite nie úplne všetky farárky, ale v podstate výrazne prevažná časť žien farárok, včítane tak aj výrazná prevažujúca časť absolventiek kňazského študijného programu katolíckej alebo pravoslávnej teológie sú v skutočnosti feministky a lesbičky v jednej osobe.

Zaplať Pán Boh aspoň za to, že tieto feministky a lesbičky v jednej osobe nemôžu byť vysvätené za katolícke či pravoslávne kňažky!

Pod vedením slobodných murárov či svobodných zednářů homosexuáli a lesbičky usilujú o zničenie kresťanstva tým, že sa oni samotní homosexuáli a lesbičky s podporou slobodného murárstva či česky svobodného zednářství infiltrujú do jednotlivých kresťanských cirkví a náboženských spoločností, aby ich mohli zvnútra svojou homosexualitou a ulraliberalizmom morálne úplne rozložiť a zničiť.

Čitateľom a čitateľkám tejto práce, ktorí možno pochybujú o tom, čo som uviedol o odstavec vyššie by som preto veľmi rád položil jednu otázku, nad ktorou ich prosím, aby sa poctivo zamysleli:

1./Prečo sa tak obrovské množstvo homosexuálov a lesbičiek zaujíma o teológiu, a prečo množstvo homosexuálne postihnutých osôb v tak masívnej miere sa usiluje votrieť a ovládnuť zvnútra rôzne protestantské cirkvi a náboženské spoločnosti farármi, biskupmi, farárkami a biskupkami?

2./Ba dokonca prečo sa množstvo homosexuálov a lesbičiek usiluje votrieť sa aj do katolíckej cirkvi a pravoslávnych cirkví s tým, že homosexuáli chcú byť vysvätený za katolíckych či pravoslávnych kňazov ihneď, a lesbičky sa zatiaľ “dočasne” uspokoja aj s púhym vyštudovaním katolíckej či pravoslávnej teológie napriek tomu, že toto štúdium samo o sebe je im k ničomu, pretože spoločne aj zo svojimi slobodomurárskymi či česky svobodozednářskými tútormi pevne veria tomu, že sa im podarí úspešne zničiť dvojtisícročnú apoštolskú kontinuitu katolíckej a pravoslávnej cirkvi tým, že sa im nejako podarí presadiť “svätenie” žien?

Ja osobne – v protiklade k tomu čomu veria homosexuáli, lesbičky, feministky, slobodní murári či česky svobodní zednáři a ostatní služobníci a služobnice diabla Satanaverím práve naopak tomu, že satanovým služobníkom a služobníčkam, ktorými sú homosexuáli, lesbičky, feministky, slobodní murári či česky svobodní zednáři sa nepodarí nikdy presadiť svätenie žien v katolíckej cirkvi. Tuto moju nádej opieram vo svoju dôveru v Božskú moc rímskeho otca pápeža, pretože vychádzam zo sľubu, ktorý náš Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ sľúbil nielen apoštolovi Petrovi, ale vlastne nám všetkým, ktorým osud Kristovej katolíckej cirkvi nie je ľahostajný, keďže náš Pán Ježiš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ podľa Evanjelia svätého Matúša v šestnástej kapitole, vo veršoch 17 - 18 doslova povedal:

“Ježiš mu povedal: 'Blažený si, Šimon, syn Jonášov, lebo telo a krv ti to nezjavili, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.' A ja ti hovorím: “Ty si Skala (čiže v preklade “Peter”) a na tejto Skale postavím svoju Cirkev a brány pekelné ju nepremôžu.” /MAT 16, 17 – 18/.

Napriek tomu ale nemôžem poprieť to, že predovšetkým strach zo zakuklených tajných homosexuálov a zakuklených tajných slobodných murárov či česky svobodných zednářů a ostatných zakuklených tajných nepriateľov Ježiša Krista a katolíckej cirkvi, ktorým sa podarilo infiltrovať mnohé hierarchické štruktúry bohužiaľ aj u katolíckej cirkvi, včítane mnohých biskupov, kňazov i rehoľníkov malo hlavný podiel na tom, že pri rozhodovaní, ako najlepšie vo svojom živote mám nasledovať a slúžiť môjmu Pánovi Ježišovi Kristovi Bohu Spasiteľovi a Vykupiteľovi som jednoznačne na celej čiare uprednostnil život v panickej čistote žijúceho pustovníka pred životom rehoľníka či životom príslušníka nejakej rehoľnej kongregácie, prípadne životom v rámci akejkoľvek inej štruktúry alebo spoločenstva, ktoré by mňa nútilo byť v nejakej rehoľnej či inej podobnej komunite, čo by znamenalo riziko, že niektorý z týchto mojich “spolubratov” môže byť zakuklený tajný homosexuál, zakuklený tajný slobodný murár či česky svobodný zednář alebo nejaký iný podobný zakuklený tajný nepriateľ Ježiša Krista a katolíckej cirkvi, ktorý v službách diabla Satana a satanovej slobodomurárskej lóže či česky satanovy svobodozednářské lóže by mi určite prinajmenšom všemožne bránil slúžiť Pánu Bohu podľa Božej vôle nášho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa.

Už dávno som sa ohľadom týchto skutočností chcel oboznámiť s názormi mnohých skúsených katolíckych i pravoslávnych kňazov a rehoľníkov, ako aj skúsených laikov z radov katolícky či pravoslávne veriacich religionistov, lekárov, psychológov, sociológov, politológov a iných intelektuálov, ale aj z literárnych prameňov v rôznych jazykoch ku ktorým som sa dostal, v dôsledku čoho môžem tlmočiť nielen svoje osobné názory, ale aj názory týchto veľkých odborníkov, ktoré boli neraz i pre mňa samotného nemálo poučné.

Na moje otázky ale i hľadanie odpovedí v literárnych prameňoch ohľadom toho, prečo tak obrovské množstvo homosexuálov a lesbičiek sa “zaujíma o teológiu” plus chcú sa stať farármi či farárkami alebo kňazmi či kňažkami som zistil, že, ak tuná pominiem ich úmysel v službe diabla Satana a diablovi Satanovi slúžiacej feministickej a homosexuálnej lobby plus diablovi Satanovi slúžiacich slobodných murárov či česky svobodných zednářů s cieľom zničiť náboženstvo o čom som sa už zmienil vyššie, druhým dôvodom špecificky v prípade homosexuálov a lesbičiek sú psychologické faktory, ktoré majú svoje korene v ich vlastnej psychopaticky a neuroticky infantilnej potrebe sympatie a kontaktu. Už tieto psychologické faktory ich homosexuálnej či lesbickej osobnosti túžiacej infantilne po takzvanej “potrebe sympatie a kontaktu” je čosi vrcholne odporne nekresťanského a protikresťanského, pretože skutočný úprimne veriaci kresťan zvysoka pohŕda a kašle na to, čo si o ňom myslia ostatní ľudia, a za dôležité považuje iba to, a len to, čo si o ňom myslí jeho Pán Ježíš Kristus Boh Spasiteľ a Vykupiteľ, ktorému, a len jemu chce skutočne úprimne veriaci kresťan z celého svojho srdca, z celej svojej mysle a zo všetkých svojich síl bez ohľadu na akékoľvek osobné záujme štátov, vlád, organizácií či ľudí, ako aj dokonca i bez ohľadu na osobné záujmy svoje vlastné či vlastnej rodiny, príbuzných, priateľov a známych chce Ježišovi Kristovi Bohu Spasiteľovi a Vykupiteľovi verne slúžiť.

Títo homosexuálni psychopati a lesbické psychopatky majúci túto svoju psychopaticky a neuroticky infantilnú osobnú potrebu po sympatii a kontaktu vnímajú toto “cirkevné remeslo” ako veľmi príjemne jemné, sentimentálne “starostlivé” a sami seba vidia vo váženom a vznešenom farárskom alebo kňazskom postavení.

Cirkevné pole svojej vlastnej seberealizácie homosexuálni ale aj akýkoľvek iní psychopati a psychopatky pociťujú ako nesmierne láskavé a bez konkurencie, majú pocit, že sa tu budú tešiť vysokému postaveniu a súčasne aj budú chránení či chránené natoľko, že jeho či jej veľmi zlý prospech na strednej škole, maturita iba s takzvanými “odretými ušami” a ešte i to iba z veľkej milosti, aby sa jeho či ju už konečne zbavili, kardinálna nevzdelanosť zo všetkých predmetov, veľmi nízka inteligencia a vôbec celková hlúposť mu či jej tu pri štúdiu teológie a potom i pri “farárčení” nebude škodiť až v tak veľkej miere, ako by mu či jej tieto negatíva škodili kdekoľvek inde (napríklad vo vedeckej práci).

To, čo som uviedol v predošlom odstavci sa samozrejme, že týka nielen homosexuálov a lesbičiek, ale aj všetkých ostatných psychopatov a psychopatiek, ktorých či ktoré láka toto takzvané “cirkevné pole” pre svoju vlastnú seberealizáciu a sebeuplatnenie; a netýka sa to iba takzvaného “farárčenia” alebo kňazstva, ale úplne rovnako tak aj úsilia votrieť sa do nejakého rehoľného rádu či kongregácie. Špecificky u homosexuálnych mužov k tomu ešte pre nich pristupuje pôvab uzavretého mužského spoločenstva, v ktorom sa v podstate vlastne ani nemusia nejako výrazne preukazovať ako muži; a lesbické ženy sa zasa analogicky cítia byť priťahované výlučne ženským spoločenstvom ako je napríklad kláštor.

Uzavreté kláštory “oslovujú” nielen lesbické ženy, ale aj zženštilých homosexuálnych mužov, pretože sympatické ich jemnocitu ich láka vízia veľmi láskavého a sladkého správania sa akoby v bavlnke v “bratskej láske” či “sesterskej láske” v kláštornej komunite.

Katolícke ale i pravoslávne liturgické ako i rehoľné obleky a liturgická estetika má aj pre homosexuálnych psychopatov určitú svoju príťažlivú silu, pretože homosexuálnym psychopatom môžu z ich naivného pohľadu byť vnímané ako ženské, keďže napríklad miništranti nosia keď miništrujú pri svätej omši takú miništrantskú sukňu “kamžu”, a niekedy dokonca možno že aj kňazská alba alebo kňazský ornát či rehoľné rúcho u niektorých mužských rehoľných rádov môžu týmto homosexuálnym psychopatom tiež pripadať ako “ženské oblečenie”; plus navyše v predstavivosti homosexuálnych psychopatov im to umožňuje aj vyhranene narcistickú predstavu o sebe samom, ktorá je často plne zrovnateľná s narcistickým exhibicionistickým potešením homosexuálnych baletných tanečníkov.

Treba povedať aj to, že v podstate takmer všetky lesbičky, ktorá sa zaujíma o takzvané “cirkevné pole” chcú byť kňažky alebo farárky. Ako som sa už zmienil v predošlých kapitolách, signifikantným znakom homosexuála je zženštilosť a túžba po “ženskej podriadenosti”; zatiaľ čo naopak signifikantným znakom lesbičky je zase maskulinná mužská panovačnosť. Preto zatiaľ čo homosexuálov i lesbičky v ich spoločnej túžbe po kňazskom či farárskom postavení motivuje ich spoločná túžba po sociálnom spoločenskom uznaní, ktorým si chce homosexuál hojiť svoj vlastný homosexuálny komplex menejcennosti nedokonalého slabošského zženštilého muža či lesbička si chce zase hojiť svoj lesbický komplex menejcennosti nedokonalej škaredej maskulinnej ženy; plus lesbičky na rozdiel od homosexuálov chcú byť kňažkou alebo farárkou ešte aj z toho dôvodu, že im ako lesbičkám robí mimoriadne potešenie autoritatívne panovať nad druhými ľuďmi ako kňažka či farárka. Z tohoto dôvodu nemožno ani len najmenej pochybovať o tom, že už dnes je v protestantských cirkvách – kam dnes plným právom treba zaradiť aj anglikánsku cirkev alebo aj dnešnú českú takzvanú “československú cirkev husitskú” - medzi ženami farárkami je mnohonásobne viacej lesbičiek než je homosexuálov medzi mužmi farármi.

Takmer všetky feministky sú v skutočnosti lesbičky. Všetky lesbičky – bez akejkoľvek výjimky – sú feministky. Ja osobne ani len teoreticky si nedokážem predstaviť feministku, ktorá by nebola lesbičkou, práve tak ako na druhej strane si osobne nedokážem predstaviť žiadnu lesbičku, ktorá by nebola feministkou!!

Takmer každá feministka, ktorá sa zaujíma napríklad o takzvané ”cirkevné pole” chce byť kňažkou alebo farárkou. Homosexuál je psychicky mentálne ženou – femininným zženštilým mužom, zatiaľ čo lesbička je psychicky mentálne maskulinnou zmužilou ženou, viac či menej mužatkou.

A je známe, že zatiaľ čo signifikantným znakom homosexuálneho muža je jeho zženštilosť a túžba po ”ženskej podriadenosti” plus ďalšie extrémne vyhranené “ženské vlastnosti” psychicky extrémne vyhranených žien, ktoré z hľadiska psychologického i psychiatrického vykazujú homosexuálny muži; tak naopak zasa signifikantným znakom lesbičky je zase jej maskulinná mužská panovačnosť a túžba despoticky vládnuť nad druhými ľuďmi plus ďalšie extrémne vyhranené “mužské vlastnosti” psychicky extrémne vyhranených mužov, ktoré z hladiska psychologického i psychiatrického vykazujú lesbičky.

A tak teda zatiaľ čo signifikantným znakom homosexuálneho muža je jeho zženštilosť a túžba po ”ženskej podriadenosti”; tak naopak zas signifikantným znakom lesbičky je zase jej maskulinná mužská panovačnosť a túžba despoticky vládnuť nad druhými.

A preto feministky ich hrubá psychopatická túžba tvrdou rukou vládnuť nad mužmi, a despoticky mocensky ovládať mužov - ale aj ostatné ženy - feministky ako lesbičky jednoznačne demaskuje!

A obdobne tak aj keď síce určite nie úplne všetky farárky, ale v podstate výrazne prevažná časť žien farárok, včítane tak aj výrazná prevažujúca časť absolventiek kňazského študijného programu katolíckej alebo pravoslávnej teológie sú v skutočnosti feministky a lesbičky v jednej osobe.

Zaplať Pán Boh aspoň za to, že tieto feministky a lesbičky v jednej osobe nemôžu byť vysvätené za katolícke či pravoslávne kňažky!

Je nepochybne veľmi zaujímavé, že príťažlivá sila kňazského postavenia pre homosexuálnych psychopatov sa neobmedzuje iba na moderné kresťanstvo. V rôznych primitívnych spoločnostiach ale aj v klasickom staroveku sú známe prípady, že homosexuáli vykonávali podobné funkcie. Aj tieto “náboženské” záujmy homosexuálnych psychopatov pochádzajú z ich infantilných, detských, egoisticky, sebecky na seba samého zameraných predstáv, a nemajú v podstate absolútne nič spoločného s nejakým objektívnym obsahom náboženskej viery.

To, čo niektorí homosexuáli či niektoré lesbičky chápu ako svoje údajne vraj “povolanie” ku kňažstvu alebo farárstvu, prípadne k rehoľnému stavu nie je v skutočnosti nejaký objektívny obsah náboženskej viery a morálky, ktorý by týchto homosexuálov či tieto lesbičky priťahoval, ale to, čo týchto homosexuálov a lesbičky v skutočnosti priťahuje je iba dotyčný kňazský, farársky či rehoľný spôsob života, ktorý je emocionálne vďačný a nenáročný, plus egoisticky, sebecky zameraný iba na samého seba či samú seba. Sú to úplne klamná a “chybná” povolania.

A čo je úplne to najhoršie – a bohužiaľ sa to týka aj našej svätej, apoštolskej katolíckej cirkvi, ako aj pravoslávnych cirkví – takíto homosexuálni katolícki či pravoslávny kňazi úplne vždy sú vyhranenými “liberálmi”, a ich výklad Božieho Slova je vždy pseudotolerantne zmekčilý a farizejsky “humanistický”, a to hlavne čo sa týka morálky, ba dokonca že podávajú ultraliberálne prekrútený obraz o “láske”, ktorú zamieňajú zo sexom; a ešte k tomu navyše aj vytvárajú vnútri Cirkvi homosexuálnu subkultúru. Ohrozujú čistotu viery, a hlavne fakticky popierajú kresťanskú morálku keďže morálne nároky na mravnosť majú minimálne, alebo dokonca vôbec žiadne, čím ako v otázkach vieroučných, tak ešte výraznejšie v otázkach mravoučných sú homosexuálni kňazi najväčším ohrozením cirkevnej jednoty, a hrozia Cirkev úplne zvnútra rozložiť svojim ultraliberalizmom, hoci ani toto všetko nie je úplne výstižnou charakteristikou, keďže homosexuálny kňaz je v skutočnosti obyčajný psychopat a parazit na tele Cirkvi, ktorý ako psychopat v podstate žiadne vlastné teologické názory – ktoré by neboli iba ospravedlňovaním svojej homosexuálnej úchylky – ani nemá. Čitateľ alebo čitateľka si v tejto súvislosti môže pripomenúť homosexuálny komplex nesúnaležitosti, ktorý som popísal už v predošlých kapitolách. Homosexuálnym duchovným úplne chýba vyváženosť a sila charakteru, ktoré sú nutné pre otcovské vedenie veriacich. Zásadne vždy by u homosexuálov a lesbičiek by preto každému triezvo uvažujúcemu náboženskému predstavenému malo byť nad slnko jasné, že homosexuáli a lesbičky absolútne nikdy nemajú žiadnu nadprirodzenú Božiu charizmu pre kňazské, farárske, rehoľné, katechetické, alebo nejaké iné podobné náboženské poslanie.

A hoci Cirkev objektívne z homosexuálneho kňaza nemá absolútne nikdy a v ničom absolútne žiadny osoh z homosexuálneho kňaza, a homosexuálny kňaz Cirkvi iba vo všetkom úmyselne permanentne škodí, plus je bez najmenších pochybností i to, že homosexuálny kňaz je iba úplne cudzorodým elementom na tele Cirkvi s ktorou nemá absolútne nič spoločného, pretože homosexuálneho kňaza po vieroučnej a tým menej po morálnej stránke s Cirkvou absolútne nič nespojuje. Homosexuálni kňazi absolútne vo všetkom verne slúžia diablovi Satanovi, ako aj satanovým služobníkom a služobníčkam feministkám a slobodným murárom či česky svobodným zednářům. A napriek všetkým týmto skutočnostiam sú navyše ešte k tomu homosexuálni kňazi vernými objektmi pre slobodomurárskych novinárov či česky svobodozednářských novinářů, ktorí ich lživo prezentujú ako integrálnu súčasť Cirkvi, hoci slobodným murárom či česky svobodným zednářům je veľmi dobre známe to, že dotyčný homosexuálny kňaz rozhodne v žiadnom prípade nie je “človekom Cirkvi”, ale keď už, tak treba povedať, že homosexuálny kňaz je v skutočnosti “človekom slobodných murárov” alebo česky je “člověkem svobodných zednářů”, o čom svedčí i to, že každý homosexuál vždy slúžil iba záujmom slobodného murárstva či česky sloužil jen zájmům svobodného zednářství, zatiaľ čo Cirkvi ku ktorej patril iba formálne, avšak v skutočnosti Cirkvi a cirkevným záujmom práve podľa inštrukcií a pokynov slobodných murárov či česky svobodných zednářů zásadne vždy iba úmyselne škodil.

 

43.Kapitola: Zo všetkých psychologických metód je tradičná kresťanská psychoterapia liečby homosexuality najlepšia!

Predošlé dvadsiate storočie bolo dobou “svetskej” sekulárnej psychológie. Nové “svetské” sekulárne vedné odbory vzbudili veľké očakávania a sľubovali odhalenie ľudskej duše a nové metódy v modifikácii správania sa a v liečení emocionálnych problémov a duševných chorôb. Dopadlo to však ale ináč. Prevažná časť “svetských sekulárnych objavov”, ako napríklad aj celý rad myšlienok z takzvanej neofreudovej školy sa ukázali byť iluzórne, aj keď stále ešte majú svojich zarytých stúpencov. A v podstate to isté sa týka aj “svetských” sekulárnych psychoanalytických ilúzií. Už v období pred druhou svetovou vojnou povedal skúsený analytik Wilhelm Stekel, že “ak nezískame žiadne skutočne nové poznatky, potom je psychoanalýza určená k zániku”. V šesťdesiatych rokoch sa začalo viacej dôverovať zdanlivo vedeckejším práve tak svetským, sekulárnym “terapiám správania” než psychologicky – terapeutickým metódam, ale ani tie nemohli svoje sľuby splniť práve tak, ako aj mnohé nové smery a metódy “svetskej” sekulárnej vedy, ktoré sa vyhlasovali za údajne vraj prielomové, ba dokonca často priamo za údajné “kráľovské cesty k vyliečeniu a šťastiu”. Faktom však ale je, že prevažná časť z nich pozostávala zo starších názorov, ktoré boli iba preformulované a skomercionalizované.

Potom čo sa toľko krásnych teórií a metód rozplynulo – pričom tento proces ešte trvá – ukázali sa byť však ale niektoré jednoduché myšlienky a všeobecné skúsenosti ako trvalé. Z prevažujúcej časti sme znovu dospeli k tradičným psychologickým znalostiam a múdrostiam, ktoré možno že tu i tam boli prehĺbené, ale značnú dobu boli zatienené zdanlivou prevahou modernej “svetskej” sekulárnej psychológie. Týka sa to napríklad znovuobjavenia pôsobenia svedomia, klasických cností ako je odvaha, spokojnosť, trpezlivosť a altruizmus v protiklade k egocentrizmu a egoizmu, sebectva.

Čo sa týka efektívnosti tradičných kresťanských psychoterapeutických metód liečenia homosexuality, je možné túto situáciu prirovnať k metódam odvykania fajčenia a zbavenia sa závislosti na nikotíne: môžete uspieť iba za predpokladu, že budete proti tomuto odporne zvrhlému homosexuálnemu návyku bojovať.

Alebo vyliečenie z homosexuality je možné prirovnať aj k tomu, keď určitý človek odvykne svojmu nárečovému dialektu, ktorým rozprával od svojho detstva.

Musíte zo svojou odporne zvrhlou homosexualitou bojovať, pretože nemôžte pasívne očakávať, že vám nejaké zázračné uzdravenie len tak samé od seba – bez Vášho osobného pričinenia sa - spadne z neba!

Práve tak neexistujú ani žiadne spôsoby ako premôcť homosexuálny komplex, ak z homosexuality liečiaci sa človek zostane pohodlne sám úplne pasívny!!

Metódy a techniky tejto tradičnej kresťanskej liečby homosexuality sú síce veľmi účinné, ich konečný úspech však ale veľmi závisí od Vašej úprimnej a pevnej vôle. Tradičná kresťanská psychoterapia liečby homosexuality Vám homosexuálom a lesbičkám ponúka cenné orientačné body, čo sa týka pôvodu a štruktúry Vašich rušivých emocionálnych a sexuálnych návykov. V každom prípade je potrebná aj Vaša nezbytná dávka zdravého ľudského rozumu a pevnej vôle.

 

44.Kapitola: Ak sa chcete vyliečiť z Vášho homosexuálneho postihnutia potrebujete lekára alebo psychoterapeuta.

Pomoc lekára alebo psychoterapeuta je nutná, pretože – až na malé výnimky – si homosexualitou postihnutí pacienti nemôžu pomôcť sami. Za normálnych okolností má homosexuálne postihnutý pacient alebo pacientka, ktorý či ktorá sa pokúša premôcť svoj homosexuálny psychopatický a neurotický komplex, potrebu mať nejakého na liečenie homosexuality špecializujúceho sa lekára alebo psychológa, ktorý tohoto homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku odborne vedie, a ktorý je prinajmenšom takpovediac čosi akoby jej “trénerom”. Inými slovami potrebujete kresťanského lekára či psychoterapeuta, ktorý tejto vyššie spomenutej tradičnej kresťanskej psychoterapii – liečby homosexuality rozumie, a ktorý sa na túto formu liečby homosexuálneho postihnutia ako odborník aj špecializuje.

Pre Vás homosexuálov a lesbičky - v dôsledku ideologicky motivovaného hrubého politického nátlaku na lekárov a psychoterapeutov zo strany vládnuceho ultraliberálneho režimu, aby nevykonávali žiadnu skutočnú liečbu homosexuálneho postihnutia - bohužiaľ je dnes v Slovenskej republike či v Českej republike iba veľmi málo týchto skutočných odborníkov, ktorí sú nielen odborne kvalifikovaní, ale aj úprimne ochotní skutočne odborne sa venovať týmto homosexuálne postihnutým osobám, ktoré chcú svoj homosexuálny komplex premôcť a vyliečiť sa z homosexuálneho postihnutia. (Poznámka pro české pacienty: V České republice je těchto vhodných lékařů a psychoterapeutů dokonce ještě méně než na Slovensku!).

Preto ak sa Vám ani napriek Vášmu úsiliu vo Vašom okolí kde trvalo bývate alebo sa dlhodobejšie zdržiavate nepodarí nájsť žiadneho lekára či psychoterapeuta, ktorý by bol ochotný Vás z Vášho homosexuálneho postihnutia liečiť, je možné hľadať aj inde na Slovensku, hlavne v hlavnom meste Slovenskej republiky v Bratislave, a potom i na niekoľkých ďalších miestach na Slovensku, a to hlavne na východnom Slovensku – hlavne v košickom a prešovskom kraji.

Pokud jde o Českou republiku – což se týká zejména českých pacientů – je ovšemže také možno hledat vhodného lékaře nebo psychoterapeuta, který by byl ochoten Vás z Vašeho homosexuálního postižení léčit, i jinde v České republice, a to zejména v hlavním městě České republiky v Praze, a pak i v Brně, ale i na několika dalších místech na Moravě.

Ak sa Vám nepodarí nájsť vhodného lekára či psychoterapeuta - ktorý by bol ochotný Vás z Vášho homosexuálneho postihnutia liečiť – v Slovenskej republike, a ani v Českej republike, potom Vám doporučujem, ak je to pre Vás finančne možné, hľadať tohoto odborníka i v zahraničí; čím ja pod pojmom zahraničie rozumiem iné štáty než Slovenskú republiku a Českú republiku.

Uvedomujem si, že Internet je celosvetová sieť, a preto túto prácu si môže čítať v podstate ktokoľvek na našej Zemeguli ak ovláda slovenský alebo aspoň český jazyk, poprípade má nejakú možnosť (napríklad počítačový program automatického prekladu) si túto prácu zo slovenčiny nejako preložiť do niektorého z tých jazykov, ktoré dokonale ovláda. Tak či onak nech už je to akokoľvek, ja osobne vychádzam z predpokladu, že túto prácu budú čítať predovšetkým homosexuálne postihnutí pacienti a pacientky, ktorí či ktoré trvalo bývajú alebo sa dlhodobejšie zdržujú v Slovenskej republike alebo v Českej republike, a z tohoto hľadiska pre týchto pacientov zo Slovenska či Českej republiky môžem doporučiť najmä Poľsko, pretože Poľská republika je pre Vás ľudí žijúcich v Slovenskej republike či Českej republike zemepisne nie príliš vzdialená krajina. V Poľskej republike je bez najmenších pochybností oveľa viacej než v Slovenskej republike alebo Českej republike vhodných lekárov a psychoterapeutov, ktorí sú schopní a súčasne aj ochotný liečiť homosexuálnych pacientov a pacientky z ich psychopatickej a neurotickej homosexuálnej poruchy.

Ak sa Vám ale absolútne vôbec nikde nepodarí nájsť vhodného lekára či psychoterapeuta, ktorý by bol schopný a súčasne i ochotný Vás z Vášho homosexuálneho postihnutia liečiť, potom v tejto najkrajnejšej núdzi Vám postihnutým homosexuálom a lesbičkám úprimne doporučujem, aby ste si namiesto profesionálneho psychoterapeuta z radov lekárov či profesionálnych psychológov našli aspoň vo svojom rozumne dostupnom blízkom okolí nejakú osobu so zdravým ľudským rozumom a normálnym psychologickým náhľadom na problematiku homosexuality, ktorá homosexuálne postihnutého človeka môže pozorovať, a má skúsenosť s vedením ľudí. Má to byť proste nejaký vzdelaný intelektuál na určitej komunikačnej úrovni, a s príslušnou dávkou ľudskej empatie k trpiacemu homosexuálne postihnutému pacientovi či pacientke, vyrovnaná, normálna osobnosť so zdravou morálkou. A teda v konkrétnej rovine – ak už to aj nebude priamo lekár či psychológ, ktorí ako profesionáli sú pre tieto účely úplne najlepší – v úvahu pripadá najskôr asi nejaký duchovný, ako napríklad katolícky či pravoslávny kňaz, pop, parochus, diakon, jáhen, správca farnosti, rehoľník, katechéta, vychovávateľ, žalmista, zbormajster, akolyta, lektor kostolník či sákristián; evanjelický, kalvínsky či iný protestantský farár, kazateľ, dozorca, správca či inak nazvaný protestantský duchovný alebo inak nazvaný aktívny predstaviteľ nejakého miestneho zboru tej či onej protestantskej cirkvi či náboženskej spoločnosti; ba dokonca nemusí to byť nutne ani len kresťanský duchovný či iný kresťan, a tak teda napríklad ak ste Žid, tak to môže byť i židovský rabín, šeliach, róš hakenézes, chasidi, respektíve cadici, poprípade i akýmkoľvek iní príslušníci židovskej náboženskej obce; a pretože som si vedomý toho, že naši slovenskí a českí krajania žijú často i široko ďaleko po celej planéte Zemi, a preto isteže úplne rovnako sa to vzťahuje i na také náboženstvá, ktoré sú pre nás Európanov ináč celkom netradičné, a tak teda môže to byť i moslimský mufti, hodža, kádí či moslimský derviš alebo šejk, prípadne iný predstaviteľ moslimskej náboženskej obce; ba dokonca do úvahy môžu prísť aj budhistickí mnísi, africkí šamani, indickí brahmáni či príslušné duchovné alebo iné náboženské osobnosti hoc aj týchto z nášho hľadiska úplne exotických náboženstiev. Ba i radový veriaci či dokonca snáď aj takí intelektuáli z radov všelijakých agnostikov ako sú napríklad rôzni pedagógovia, učitelia, vychovávatelia či sociálni pracovníci, v každom prípade ale musí to byť vždy prinajmenšom taký intelektuál, ktorý je vyrovnanou, normálnou osobnosťou zo zdravou osobnosťou, aj keď povolania týchto ostatných intelektuálov – ktorí nie sú ani lekármi a ani psychológmi – ešte nezaručujú automaticky ich liečebné, terapeutické schopnosti.

V každom prípade však ale homosexuálne postihnutej osobe úprimne radím, aby si našla niekoho, kto má dostatok týchto vyššie uvedených kvalít, a požiadal či požiadala takéhoto vhodného človeka o toto vedenie. V konkrétnej personálnej rovine môže to byť v týchto najkrajnejších prípadov napríklad aj nejaký vekovo starší príbuzný, ako napríklad otec, dedko, strýc a podobne, tj. v týchto najkrajnejších prípadoch hoc aj takíto vekovo starší a skúsenejší intelektuáli z radov vlastného o jednu generáciu staršieho príbuzenstva, hoc i bez akejkoľvek vedeckej odbornej kvalifikácie v tejto oblasti, v každom prípade však ale taký intelektuál, ktorý svoju inteligenciu, rozum a jednoducho povedané úplne normálnu ľudskú múdrosť triezvo používa. Tento v oblasti terapie, liečby homosexuality laik – tj. intelektuál, ktorý nie je ani lekár a ani psychológ - mal by sa samozrejme, že niekde najprv poinformovať, respektíve získať aspoň základné poznatky o vzniku a pozadí homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy, v úvahu tu prichádza príslušná cudzojazyčná, najčastejšie americká psychiatrická či psychologická literatúra, ktorá sa venuje terapii, liečbe homosexuality; inou možnosťou je hľadanie príslušných materiálov na Internete, kde hlavne v anglickom a nemeckom jazyku, ale i v ďalších svetových, ale i v tých “menších” jazykoch taktiež možno nájsť určité cenné informácie; a v neposlednom rade domnievam sa, že jedna z možností kde a ako v podstate úplne bez námahy je možné získať tieto potrebné odborné informácie o vzniku a pozadí homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy sú vlastne prakticky takmer všetky predošlé kapitoly tejto mojej skromnej práce, ktorú som ako kresťan motivovaný úprimnou láskou k blížnemu napísal pre všetkých slovenských a českých homosexuálov a lesbičky, tj. prakticky takmer všetky predošlé kapitoly tejto mojej skromnej práce, ktorú práve teraz čítate.

Jednoducho povedané, homosexuálne postihnutá osoba potrebuje prinajmenšom aspoň tohoto takzvaného síce “laického”, ale zato aspoň odborne poučeného sprievodcu, ktorému môže s úprimnou dôverou rozprávať o svojom živote, a ktorému teda môže práve tak celkom úprimne tlmočiť v dôvernej atmosfére všetky svoje pocity a myšlienky.

Tento takzvaný síce “laický”, ale aspoň odborne poučený sprievodca homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky po naštudovaní si príslušných informácií týkajúcich sa vzniku a pozadia homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy by mal s týmto postihnutým homosexuálnym pacientom či pacientkou trpezlivým rozhovorom rozobrať to, ako jeho či jej homosexualita vznikla a ako sa prejavuje jeho či jej vlastný homosexuálny komplex.

Ďalej má tento takzvaný “laický” sprievodca homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku povzbudzovať, aby bojoval či bojovala kľudne, triezvo a pravidelne, a má tohoto homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku aj kontrolovať.

Možno že sa Vám homosexuálne postihnutému pacientovi či pacientke zdá byť kontrolovanie zo strany svojho vlastného sprievodcu všelijako nepríjemné, avšak podľa svojho najhlbšieho presvedčenia, ktoré som získal čítaním príslušnej cudzojazyčnej vedeckej odbornej literatúry Vám homosexuálom a lesbičkám môžem úprimne povedať, že je to jednoducho svojim spôsobom niečo podobného, ako keď napríklad chcete hrať na nejaký hudobný nástroj, tak veľmi dobre viete, že bez pravidelného cvičenia to rozhodne nepôjde. Učiteľ hudby vysvetľuje, opravuje, povzbudzuje, a študent pracuje od hodiny k hodine. A v podstate úplne rovnako je tomu i pri psychoterapii, liečbe z tej Vašej odporne zvrhlej homosexuality.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, niekedy dokonca pomáhajú homosexuálne postihnutým osobám “bývalí homosexuáli”, ktorí sa už z homosexuálneho psychopatického a neurotického postihnutia sami vyliečili. Mnohí lekári a psychoterapeuti, ktorý liečia homosexuálne postihnutie, plus píšu o tom aj odborné vedecké knihy, sa zhodujú v tom, že táto pomoc bývalých homosexuálov - ktorí sú však z homosexuality už úplne vyliečení - ktorú títo “bývalí homosexuáli” poskytujú liečiacim sa homosexuálom má veľmi vysokú cenu s tým, že títo “bývalí homosexuáli” veľmi dobre poznajú vnútorný psychický život a psychické i sexuálne problémy postihnutého homosexuála zo svojej vlastnej niekdajšej skúsenosti z časov, keď ešte on sám bol homosexuálom.

Keď som čosi podobného po prvý raz čítal, tak som sa veľmi vyľakal, pretože mňa hneď napadla otázka, či tu pre vyliečeného homosexuála nehrozí nebezpečenstvo, že by znovu mohol nejako upadnúť do homosexuality jednoducho podobne ako vyliečený bývalý notorický alkoholik pri snahe pomôcť nevyliečenému alkoholikovi, kedy sám je nakoniec zvedený k pitiu alkoholických nápojov, v dôsledku čoho bohužiaľ sám znovu prepadne svojej alkoholovej vášni z ktorej bol už raz vyliečený.

V tejto oblasti bývalých, už vyliečených homosexuálne postihnutých pacientov však ale na rozdiel od v podstate jednotných názorov psychiatrov a psychológov ohľadom bývalých notorických alkoholikov, ktorí už boli vyliečení zo svojej chorobnej závislosti na alkohole, príslušní odborníci z radov psychiatrov i psychológov špecializujúcich sa na liečenie homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy nemajú rovnaký názor na mieru rizika recidívy, že vyliečený bývalý homosexuál znovu upadne do homosexuality.

Jedna časť psychiatrov a psychológov, ktorí sa špecializujú na terapiu, liečbu homosexuálneho postihnutia zastáva ten názor, že ak ide o skutočne už úplne vyliečeného pacienta z homosexuality, potom údajne vraj toto nebezpečenstvo opätovného upadnutia do homosexuality nielenže nehrozí, ale ba čo viac, títo bývalí homosexuálni pacienti stelesňujú navyše pre ostatných dobrovoľne liečiacich sa homosexuálov i veľkú nádej, a tým aj mocné, pozitívne psychologicky významné povzbudenie v ich vlastnom úsilí po vyliečení sa z tej ich odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality.

Druhá časť psychiatrov a psychológov, ktorí sa tiež špecializujú na terapiu, liečbu homosexuálneho postihnutia však ale zase zastávajú ten názor, že samotnú homosexuálnu neurózu je síce možné u pacienta pomerne rýchlo premôcť, avšak že rôzne s ňou súvisiace neurotické a psychopatické návyky a duševné postoje môžu niekedy zo zotrvačnosti pretrvávať u bývalého homosexuála ešte i určitú dobu bezprostredne po jeho vyliečení z homosexuality, čím odôvodňujú aj určité nebezpečenstvo jeho príležitostnej recidívy i po svojom vyliečení. A preto vyzývajú k väčšej opatrnosti, respektíve doporučujú, že by bývalý homosexuál preto nemal sám ako prípadný terapeut vystupovať unáhlene, respektíve varujú, že by to mal byť taký bývalý homosexuál, u ktorého od úplného vyliečenia z jeho psychopatickej a neurotickej homosexuálnej poruchy a následným životom úplne zdravého, normálneho heterosexuálneho muža uplynulo minimálne šesť rokov.

Nech už je to v exaktnej medicínskej a psychoterapeutickej rovine akokoľvek, na základe toho, čo som si prečítal z cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, stotožňujem sa plne s názorom, že bývalý homosexuál, u ktorého od úplného vyliečenia z jeho psychopatickej a neurotickej homosexuálnej poruchy a následným životom úplne zdravého, normálneho heterosexuála uplynulo menej než šesť rokov, by zásadne nemal byť týmto “sprievodcom” homosexuálne postihnutého pacienta. Ak sa niekomu z Vás možno doba šiestich rokov zdá byť snáď až zbytočne príliš dlhá, odpovedajú na to v podstate logicky podloženými argumentmi samotní títo psychiatri a psychológovia, ktorí okrem iného poukazujú aj na tú skutočnosť, že heterosexualitu môže u homosexuálneho pacienta bežne najlepšie podporovať len úplne stabilný heterosexuál, ktorý je vo svojej heterosexualite pevne ukotvený, a teda o ktorého heterosexualite nemožno mať nikdy ani len tie sebemenšie pochybnosti, plus vlastne navyše ten heterosexuál, ktorý nemá absolútne žiadne problémy zo svojou mužskou identitou, a preto i môže najlepšie podporovať mužskú sebadôveru v homosexuálnom pacientovi, ktorému táto veľmi dôležitá mužská identita a mužská sebadôvera chýba.

Okrem toho navyše v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre uvádzajú aj tú skutočnosť, že by u bývalého homosexuálneho pacienta mohla byť vôľa liečiť homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku údajne vraj i psychicky podvedomou snahou po pomste tomuto homosexuálnemu pacientovi či pacientke za svoje vlastné niekdajšie homosexuálne postihnutie z ktorého sa tento bývalý homosexuál osobne síce už vyliečil, avšak podvedomá túžba po pomste, ktorá je ostatne celkom bežne vlastná nielen homosexuálnym, ale vôbec aj akýmkoľvek iným, a teda aj sexuálne úplne normálnym heterosexuálnym neurotikom, ktorí homosexuálmi nikdy v živote ani neboli; respektíve vo vyliečenom bývalom homosexuálovi je niekedy až šesť rokov po jeho vyliečení z jeho homosexuálneho postihnutia pretrvávajúca - a zakorenená hlboko v jeho podvedomí - neurotická túžba “pomstiť sa za svoje niekdajšie spoločenské utrpenie a poníženie”, ako dôsledok traumatických spomienok na svoju niekdajšie homosexuálne postihnutie.

A taktiež môže u “čerstvo” vyliečeného bývalého homosexuála byť vôľa liečiť niekoho iného údajne vraj i pokusom, a to hoc aj podvedome nevedomým pokusom vyhnúť sa tým prípadne ďalšej terapeutickej práci na sebe samom, keďže už ako quasi terapeut pracuje teraz už na vyliečení z homosexuálneho postihnutia u niekoho iného.

Ba dokonca – ako som sa o tom dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre - niektorí “čerstvo” vyliečení homosexuáli sú údajne vraj až tak odporne zvrhlí, že analogicky ako je tomu napríklad u vyliečených bývalých notorických alkoholikoch, tak údajne vraj aj v ich prípade okrem úprimnej potreby pomáhať v liečbe iným pacientom, podvedome majú túžbu pokračovať v kontakte s pacientmi, ktorí žijú vo svete homosexuality, čo je tiež ďalší dôvod pre to, aby, ak týmto terapeutom má byť bývalý homosexuál, tak aby od jeho úplného vyliečenia z tej jeho odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality uplynulo minimálne tých už vyššie spomínaných šesť rokov.

Doposiaľ som rozprával o otcovskom type muža v úlohe terapeuta alebo zástupného terapeuta. Ako je to však ale so ženou v úlohe prípadnej terapeutky?

Na základe toho, čo som si mohol prečítať v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre – a ani zďaleka to nie je iba môj osobný názor, ale ten istý názor vyjadrili aj niektorí skutoční profesionálni odborníci z radov psychiatrov a psychológov, ktorí sa špecializujú na liečbu homosexuality – ženy ako terapeutky pre tento druh terapie nie sú vhodné, a už vôbec nie v prípade lesbických pacientiek. Rozumné rozhovory a povzbudenie od psychicky a sexuálne normálnych heterosexuálnych priateliek môže síce určite pôsobiť motivačne, avšak dlhodobejšia, dlhšie časové obdobie trvajúca práca s homosexuálne postihnutými osobami vyžaduje veľmi prísnu nekompromisnú dôslednosť, ktorá homosexuálne postihnutú osobu veľmi prísne a nekompromisne vedie a “trénuje”, a teda postavu síce láskavo empatického, ale zato veľmi prísne náročného a prísne nekompromisného otca. Rozhodne v žiadnom prípade tento názor nie je nejakou snáď diskrimináciou ženy, pretože výchova sa skladá z dvoch prvkov – z mužského a ženského. Matka je tá, ktorá pri výchove reaguje viac osobne, spontánne, afektívne; zatiaľ čo otec je zase viacej akoby vodca, tréner, učiteľ, kontrolujúca inštancia a autorita. Terapeutky sú v priemere než muži vhodnejšie pre detskú psychoterapiu u dievčat a dievčenskej mládeže, muži sú zase vhodnejší pre tú formu výchovy, ktorá vyžaduje mužské vodcovské kvality. Matky mávajú všeobecne problémy s výchovou svojich pubertálnych synov, a často dokonca i dcér – ak chýba otec zo svojou mužskou autoritou.

 

45.Kapitola: Pomôcka k psychologickej analýze detstva a puberty určená pre homosexuálne postihnutých pacientov.

Samopoznanie je predovšetkým objektívna znalosť Vášho vlastného charakteru a Vašej vlastnej osobnosti, inými slovami spoznanie pre seba samého vlastných pohnútok, vlastných postojov a zvykov. Zodpovedá približne znalosti, ktorú by o Vás mali psychicky a sexuálne normálni ľudia, keby Vás individuálne osobne veľmi dobre poznali.

Znamená to dokonca i viacej než iba spoznanie Vašich vlastných subjektívnych emocionálnych skúseností!

Pre toto Vaše vlastné samopoznanie potrebujete si rozanalyzovať Váš vlastný vývoj a príčiny vzniku Vášho vlastného homosexuálneho postihnutia.

Homosexuálne postihnutý čitateľ či čitateľka – ktorý či ktorá úprimne túži po vlastnom vyliečení sa z tej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality – si možno že síce i mnohé z toho, čo som uviedol v predošlých kapitolách vztiahne sám či sama na seba, to však ale nič nemení na tom, že dokonca aj v tomto najoptimálnejšom prípade je nutné Vašu psychickú a sexuálnu genézu rozobrať systematicky.

Možností, ako k tejto pre Vašu osobnú potrebu systematickej analýze Vašej psychickej a sexuálnej genéze môžete dospieť máte určite viacero. Tou ale asi pre Vás najjednoduchšou možnosťou je tá, že si sám či sama pre seba, pre svoju vlastnú potrebu, respektíve, že pre svoje vlastné samopoznanie seba samého či seba samej použijete jeden z dvoch nasledujúcich špeciálnych dotazníkov typu “A” alebo typu “B”, plus univerzálny dotazník typu “C”, ktoré Vám v tejto kapitole predkladám.

Špeciálny dotazník typu “A” je určený výlučne iba pre homosexuálnych mužov, špeciálny dotazník typu “B” je zase určený výlučne iba pre lesbické ženy, a univerzálny dotazník typu “C” je určený ako pre homosexuálnych mužov, tak aj pre lesbické ženy.

Optimálne je, keď si svoje vlastné odpovede budete písať, aby ste si mohol či mohla svoje vlastné myšlienky čo najjasnejšie a konkrétne predstaviť. Asi po dvoch týždňoch si tieto odpovede, ktoré ste si zaznamenal či zaznamenala znovu prejdite, a prepracujete ich. Súvislosti sa Vám po nejakej dobe stanú zreteľnejšími.

A./Špeciálny dotazník určený pre homosexuálneho muža, ktorý sa týka jeho anamnézy:

Dôležitá poznámka: V dvoch rôznych a vzájomne nezávislých cudzojazyčných prameňoch som našiel súbor podobných otázok, z toho v jednom prameni týchto otázok bolo tridsať a v druhom dvadsaťosem, z toho dvadsaťšesť otázok je v obidvoch týchto prameňov zhodných, respektíve obsahovo vecne veľmi podobných. A týchto 26. vecne zhodných otázok Vám v nasledujúcom dotazníku predkladám:

1./otázka: Aký citový vzťah ste mal Vy ku svojmu otcovi?

Dôležitá poznámka: Vaše subjektívne pocity ohľadom Vášho otca popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napríklad: Odstup, pocit, že Vás nemá rád, že mu na Vás absolútne nezáleží, že ste kritizovaný, že Vás nedostatočne prijal, prípadne vôbec neprijal, eventuálne máte aj ďalšie pocity spojené s otcom: zvedavosť ako vôbec Váš otec asi vyzerá, strach z neho, nenávisť voči nemu, opovrhnutie voči nemu, hnev voči nemu, alebo naopak uvidieť na vlastné oči svojho vlastného otca, záujem o stretnutie s Vašim otcom, záujem o nadviazanie pravidelného kontaktu s Vašim otcom, dopisovať si s ním, telefonovať si s ním, vzájomne sa navštevovať a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje Váš osobný psychický vzťah k Vášmu otcovi najlepšie. Taktiež si poznamenajte, či, a ako sa Vaše subjektívne pocity k Vášmu otcovi zmenili vo Vašej puberte.

2./otázka: Ako sa domnievate, že vo Vašej puberte Vás Váš otec asi hodnotil, či mohol Vás asi hodnotiť, ak by s Vami udržiaval nejaký kontakt, alebo mohol by Vás teoreticky asi hodnotiť ak by v tej dobe ešte žil?

Dôležitá poznámka: Aj tieto Vaše subjektívne pocity ohľadom Vášho otca popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napríklad: Nebol som pre otca asi, či nebol by som pre otca asi dosť zaujímavý; otec si cenil asi, či otec cenil by si asi viacej mojich bratov, prípadne moje sestry viacej než mňa a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

3./otázka: Aký je Váš súčasný vzťah k Vášmu otcovi, a ako sa k nemu správate, či aký by bol Váš súčasný vzťah k Vášmu otcovi, a ako by ste sa k nemu správal ak by Váš otec žil alebo ak by ste ho poznal?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vášho otca popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napríklad: nepriateľský, napätý, provokujúci, ustrašený, s odstupom, chladný, arogantný, odmietavý a podobne. Poznamenajte si aj svoje charakteristické správanie sa k nemu aspoň v hypotetickej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

4./otázka: Aké ste mal pocity voči matke a aký bol Váš vzťah k nej (v detstve a v puberte)?

Napríklad: dôverné, vrelé, blízke, bez napätia a podobne; alebo naopak: neslobodné, ustrašené a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

5./otázka: Ako sa na Vás pozerala Vaša matka v detstve, v puberte a v adolescencii? Aký mala Vaša matka o Vás obrázok? Videla Vás Vaša matka celkom “normálne” ako obyčajného chlapca/dievča, alebo nejakým zvláštnym spôsobom ako svoju intímnu priateľku, svojho intímneho priateľa, miláčika či ideál?

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

6./otázka: Popíšte svoj dnešný vzťah k Vašej matke?

Napíšte si na papier takú kvalifikáciu, ktorú vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, ktorá popisuje túto skutočnosť najlepšie.

7./otázka: Akým spôsobom Vás Váš otec/dedko/nevlastný otec vychovával alebo ak ste nikdy žiadneho otca, dedka a ani nevlastného otca nemal, ako by Vás podľa Vášho názoru asi vychovával ak by ste ho mal?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vášho otca, dedka či nevlastného otca popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca, dedka či nevlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napríklad: zo zmyslom pre disciplínu, slobodu, dôveryhodnosť a podobne; alebo naopak starostlivo, kriticky, ustrašene, s prehnaným dôrazom na kázeň, poručnícky, ustarane, s veľkými nárokmi, tvrdo alebo zmekčilo, s ústupkami, rozmaznane (česky: rozmaznane = zhýčkane), ako malé dieťa, viedol Vás k samostatnosti či viedol by Vás k samostatnosti alebo s Vami zachádzal ako s dieťaťom či zachádzal by s Vami ako s dieťaťom?

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad či ktorá by lepšie mohla asi vystihovať Váš prípad!

8./otázka: Aké boli výchovné metódy Vašej matky?

Napríklad: zo zmyslom pre disciplínu, slobodu, dôveryhodnosť a podobne; alebo naopak starostlivo, kriticky, ustrašene, s prehnaným dôrazom na kázeň, poručnícky, ustarane, s veľkými nárokmi, tvrdo alebo zmekčilo, s ústupkami, rozmaznane (česky: rozmaznane = zhýčkane), ako malé dieťa, viedla Vás k samostatnosti alebo s Vami zachádzala ako s dieťaťom?

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

9./otázka: Ako na Vás sa pozeral Váš otec vo vzťahu k Vašej sexuálnej identite alebo ako by sa na Vás pozeral Váš otec vo vzťahu k Vašej sexuálnej identite ak by ste otca mal? Ako k Vám Váš otec pristupoval alebo ako by k Vám Váš otec pristupoval ak by ste otca mal?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vášho otca popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svojho vlastného otca hoc aj nikdy v živote ani len nevidel!!!

Napríklad: S povzbudením, s vážnosťou, ako k skutočnému chlapcovi/dievčaťu a podobne, alebo naopak: s malou úctou, s kritikou, prehliadaním, výsmechom a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad či ktorá by lepšie mohla asi vystihovať Váš prípad!

10./otázka: Ako sa na Vás pozerala a s Vami zachádzala Vaša matka čo sa týka Vašej sexuálnej identity?

Napríklad: S povzbudením, s vážnosťou, ako k skutočnému chlapcovi/dievčaťu a podobne, alebo naopak: s malou úctou, s kritikou, prehliadaním, výsmechom a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

11./otázka: Ktoré miesto ste zaujímal v poradí medzi súrodencami - jedináčik, ten mladší z dvoch detí, posledný z …. detí, predposledný z …. detí, atď.? Aký vplyv to malo na Vaše postavenie v rodine a na postoj členov rodiny voči Vám?

Napríklad: “opozdilec” – ako ten najmladší zo všetkých detí môže byť viacej opatrovaný a rozmaznávaný, ako jediný chlapec medzi samými sestrami zažíval ste iný prístup, ako mladší z dvoch či dokonca najmladší z ešte viacerých súrodencov zažíval ste jemnejší prístup – bol ste preto rozmaznávaným miláčikom, prípadne ako jedináčik bol ste rozmaznávaným miláčikom a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu eventuálne chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

12./otázka: Ako ste sa videl v porovnaní s Vašim starším bratom alebo s Vašimi staršími bratmi? Prípadne ak ste žiadneho brata nemal, tak v porovnaní s Vašou staršou sestrou alebo Vašimi staršími sestrami?

Napríklad: Bol ste uprednostňovaný matkou pred Vašim starším bratom či Vašimi staršími bratmi – bol ste ako mladší z oboch súrodencov či ako najmladší zo všetkých súrodencov mamičkin miláčik; cítil ste sa menejcenný oproti Vášmu staršiemu súrodencovi alebo oproti Vašim starším súrodencom práve preto, že on bol starší než Vy alebo že oni boli staršími súrodencami než Vy a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu eventuálne chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

13./otázka: Ako ste sa pozeral na Vašu mužnosť/ženskosť v porovnaní s Vašim starším bratom alebo s Vašimi staršími bratmi? Prípadne ako ste sa pozeral na Vašu mužnosť/ženskosť v prípade že ste bol jedináčik alebo v prípade, že ste vyrastal iba zo staršou sestrou či iba zo samými sestrami bez akýchkoľvek bratov?

Pripíšte eventuálne kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo snáď i nejako lepšie vystihuje Váš konkrétny prípad!

14./otázka: Vo svojom detstve kamarátil ste sa aj s chlapcami alebo zásadne iba zo samými dievčatami? A ak ste sa vo svojom detstve aspoň niekedy kamarátil aj s nejakým chlapcom či nejakými chlapcami, tak aké bolo Vaše postavenie medzi nimi – napríklad: bol ste úplný outsider, alebo iba ten čo stojí stranou, či bol ste pasívny a bez akýchkoľvek vlastných myšlienok a nápadov ostatným sa vo všetkom iba pasívne podriaďujúci absolútne poslušný, poddajný, otrocký atď.?

Napíšte v stručnosti, prečo ste sa vo svojom detstve hral zásadne vždy iba zo samými dievčatami, a ak ste sa eventuálne aspoň niekedy hral aj s nejakým chlapcom či nejakými chlapcami, tak dopíšte eventuálne aj ďalšiu kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo snáď aj nejako lepšie vystihuje Váš konkrétny prípad!

15./otázka: Prečo ste sa hral v detstve s bábikami (tj. panenkami)?

Napíšte v stručnosti prečo ste si - napriek tomu že ste chlapec – hrával s bábikami (panenkami)…

16./otázka: Zaujímal ste sa v detstve o oblečenie a dievčenskú či dámsku módu? A prečo?

Napíšte v stručnosti prečo ste sa v detstve zaujímal o oblečenie a dievčenskú či dámsku módu….

17./otázka: Prečo ste v detstve nikdy nehral ani futbal a ani hokej? Prečo Vás v detstve nikde nezaujímalo ani karate ani džudo a ani žiadne iné bojové športy?

Napíšte v stručnosti prečo ste v detstve nikdy nemal záujem ani o futbal, ani o hokej, ani o karate, ani o džudo a ani o žiadne iné bojové športy!

18./otázka: Prečo ste sa v detstve nehral nikdy na križiakov, vojakov, indiánov a podobne?

Napíšte v stručnosti prečo ste sa - napriek tomu že ste chlapec – nikdy nehrával “vojensky” na vojnu, tj. prečo ste si nikdy nehral s ostatnými chlapcami na križiakov, vojakov, indiánov a podobne!

19./otázka: Bol ste ako adolescent mierumilovný baránok a nijako ste sa nikdy nebránil keď Vám iní ubližovali? A prečo?

Napíšte v stručnosti prečo ste sa v detstve nijako nebránil keď Vám iní ubližovali!

20./otázka: Aké boli Vaše hlavné koníčky a záujmy v adolescencii?

Napíšte v stručnosti aké boli Vaše hlavné koníčky a záujmy v adolescencii!

21./otázka: Ako ste sa pozeral na svoje telo alebo časti tela, respektíve na Váš celkový vzhľad? Čo Vás v tomto ohľade najviac trápilo?

Napríklad: Najviac mňa trápila moja veľmi nízka postava, najviac mňa trápila moja veľmi nízka hmotnosť – podvýživa, najviac mňa trápila moja závažná očná vada – veľmi veľká krátkozrakosť, ďalekozrakosť a podobne.

Pripíšte eventuálne aj inú Vašu zdravotnú vadu, ktorá tu chýba!

22./otázka: Prečo ste mal v škole tak veľmi zlý prospech? Prečo ste v škole vo svojej triede zásadne vždy chcel sedieť v tej úplne najposlednejšej lavici čo najviac vzdialenej od učiteľa či učiteľky?

Napíšte v stručnosti prečo tomu tak bolo!

23./otázka: Cítil ste sa v detstve, v puberte či v adolescencii s ohľadom na “mužskosť” v porovnaní zo svojimi rovesníkmi pohlavne menejcenný? Cítite sa byť aj v súčasnosti vnútorne skôr ženou než mužom? A prečo?

Popíšte v stručnosti ako a prečo tomu tak je!

24./otázka: Ako sa v súčasnosti pozeráte na svoju mužskosť/ženskosť? Prečo máte pocit, že vyzeráte fyzicky skôr ako žena než ako muž? Prečo sa zásadne vždy obliekate plus staráte sa o svoju vlastnú hygienu takým spôsobom, aby ste vyzeral skôr ako žena než ako muž?

Napíšte v stručnosti prečo tomu tak je!

25./otázka: Môžete popísať aké spôsoby Vášho správania sa či spôsoby Vášho konania v interpersonálnych vzťahoch voči ostatným ľuďom Vás najvýstižnejšie charakterizujú?

Varianty: 1./Som úplne nesamostatný bez akejkoľvek vlastnej iniciatívy; 2./Nemám a nikdy som ani nemal žiadne vlastné myšlienky, ani názory a ani presvedčenie; 3./Vo všetkom som sa vždy poslušne a pasívne podriaďoval a podriaďujem sa ostatným; 4./Vždy som otrocky pasívne preberal a i naďalej preberám názory, myšlienky a presvedčenie ostatných; 5./Bol som a som úplne poddajný; 6./Bol som a som úplne otrocký; 7./Nikdy som sa proti nikomu a ničomu nebúril; 8./Nikdy som proti nikomu a ničomu nijako neprotestoval; 9./Nikdy som proti ničomu nevyjadril svoj nesúhlas; 10./Nikdy som v ničom nevyjadril svoj odlišný názor; 11./Vždy som absolútne zo všetkým a s každým vo všetkom plne súhlasil; 12./Nikdy som proti nikomu nepodal ani trestné oznámenie a ani som nikdy nikoho nežaloval pred súdom; 13./Každú chvíľu sa rozplačem; 14./Som pedantný a puntičkársky; 15./Veľmi prehnane dbám o svoj zovňajšok, každý deň sa holím, každú chvíľu sa češem a podobne; 16./Bol som a som ku každému vždy milý; 17./Každému som vždy hovoril a hovorím to, čo sa jemu osobne páči, aby som sa tak votrel do jeho priazne; 18./Nikdy som nikomu nepovedal nič takého čo by sa mu nepáčilo; 19./Nikdy som nikoho nijako nekritizoval; 20./Iné.

Z týchto 19-nástich variant vyberte štyri najvýstižnejšie, ktoré Vás charakterizujú tým najvýstižnejším spôsobom, plus eventuálne stručne dopíšte aj dvadsiatu variantu, ktorá tu nie je uvedená!

26./otázka: Vyberte iba jednu variantu, ktorú vo Vašom detstve považujete za najvýznamnejšiu:

Varianty: 1./Môj otec zomrel v mojom detstve, alebo možno už i krátko po mojom narodení, prípadne dokonca ešte pred mojim narodením a tak ja som vyrastal u matky bez otca; 2./Môjho otca som nikdy v živote nevidel, pretože moji rodičia sa rozišli ešte pred mojim narodením alebo krátko po mojom narodení; 3./Ešte pred mojim narodením, či krátko po mojom narodení alebo za môjho detstva súd rozviedol manželstvo mojich rodičov a mňa dal do výchovy matke, zatiaľ čo otec odišiel preč, a od tej doby som svojho otca videl iba málokedy alebo už vôbec nie a vychovávala mňa iba matka; 4./Bol som mladším z dvoch súrodencov alebo najmladším zo všetkých súrodencov, alebo som bol jedináčik, prípadne som vyrastal spoločne iba zo sestrami bez akéhokoľvek brata či bratov; 5./Bol som vždy veľmi nízkej postavy; 6./Mal som vždy veľmi závažnú očnú vadu – ďalekozrakosť či krátkozrakosť, v dôsledku čoho som vždy musel nosiť okuliare (brýle); 7./Iné

Vyberte iba jednu variantu, ktorú z Vášho detstva považujete za najvýznamnejšiu, plus eventuálne stručne dopíšte aj siedmu variantu, ktorá tu nie je uvedená!

B./Špeciálny dotazník určený pre lesbickú ženu, ktorý sa týka jej anamnézy:

Dôležitá poznámka: V dvoch rôznych a vzájomne nezávislých cudzojazyčných prameňoch som našiel súbor podobných otázok, z toho v jednom prameni týchto otázok bolo tridsať a v druhom dvadsaťosem, z toho dvadsaťšesť otázok je v obidvoch týchto prameňov zhodných, respektíve obsahovo vecne veľmi podobných. A týchto 26. vecne zhodných otázok Vám v nasledujúcom dotazníku predkladám:

1./otázka: Aký citový vzťah ste mala Vy ku svojej matke?

Dôležitá poznámka: Vaše subjektívne pocity ohľadom Vašej matky popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napríklad: Odstup, pocit, že Vás nemá rada, že jej na Vás absolútne nezáleží, že ste kritizovaná, že Vás nedostatočne prijala, prípadne vôbec neprijala, eventuálne máte aj ďalšie pocity spojené s matkou: zvedavosť ako vôbec Vaša matka asi vyzerá, strach z nej, nenávisť voči nej, opovrhnutie voči nej, hnev voči nej, alebo naopak uvidieť na vlastné oči svoju vlastnú matku, záujem o stretnutie s Vašou matkou, záujem o nadviazanie pravidelného kontaktu s Vašou matkou, dopisovať si s ňou, telefonovať si s ňou, vzájomne sa navštevovať a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje Váš osobný psychický vzťah k Vašej matke najlepšie. Taktiež si poznamenajte, či, a ako sa Vaše subjektívne pocity k Vašej matke zmenili vo Vašej puberte.

2./otázka: Ako sa domnievate, že vo Vašej puberte Vás Vaša matka asi hodnotila, či mohla Vás asi hodnotiť, ak by s Vami udržiavala nejaký kontakt, alebo mohla by Vás teoreticky asi hodnotiť ak by v tej dobe ešte žila?

Dôležitá poznámka: Aj tieto Vaše subjektívne pocity ohľadom Vašej matky popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napríklad: Nebola som pre matku asi, či nebola by som pre matku asi dosť zaujímavá; matka si cenila asi, či matka cenila by si asi viacej moje sestry, prípadne mojich bratov viacej než mňa a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

3./otázka: Aký je Váš súčasný vzťah k Vašej matke, a ako sa k nej správate, či aký by bol Váš súčasný vzťah k Vašej matke, a ako by ste sa k nej správala ak by Vaša matka žila alebo ak by ste ju poznala?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vašej matky popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napríklad: nepriateľský, napätý, provokujúci, s odstupom, chladný, arogantný, odmietavý, súperivý a podobne. Poznamenajte si aj svoje charakteristické správanie sa k nej aspoň v hypotetickej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

4./otázka: Aké ste mala pocity voči otcovi a aký bol Váš vzťah k nemu (v detstve a v puberte)?

Napríklad: dôverný, vrelý, blízky, láskavý, bez napätia, priateľský, úctivý a podobne; alebo naopak: neslobodné, napäté, súperivé a podobne.

Napíšte si na papier, ktorú z Vyššie uvedených kvalifikácií vo Vašom prípade považujete za najvýstižnejšiu, eventuálne podľa vlastného uváženia si aj pripíšte ešte i to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

5./otázka: Ako sa na Vás pozeral Váš otec v detstve, v puberte a v adolescencii? Aký mal Váš otec o Vás obrázok? Videl Vás Váš otec celkom “normálne” ako obyčajné dievča/chlapca/, alebo nejakým zvláštnym spôsobom ako svojho intímneho priateľa, svoju intímnu priateľku, miláčika či ideál?

Otec obdivoval mňa asi, či otec obdivoval by mňa asi; otec uprednostňoval mňa asi, či otec uprednostňoval by mňa asi a podobne.

Eventuálne podľa vlastného uváženia si napíšte to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

6./otázka: Popíšte svoj dnešný vzťah k Vášmu otcovi?

Dôvera, povzbudenie, stotožnenie sa s ním a podobne

. Eventuálne podľa vlastného uváženia si napíšte to, ktorá kvalifikácia v tomto enumeratívnom výčte neuvedená popisuje túto skutočnosť najlepšie.

7./otázka: Akým spôsobom Vás Vaša matka/babka/nevlastná matka vychovávala alebo ak ste nikdy žiadnu matku, babku a ani nevlastnú babku nemala, ako by Vás podľa Vášho názoru asi vychovávala ak by ste ju mala?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vašej matky, babky či nevlastnej matky popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú natku, babku či nevlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napríklad: zo zmyslom pre disciplínu, slobodu, dôveryhodnosť a podobne; alebo naopak starostlivo, kriticky, ustrašene, s prehnaným dôrazom na kázeň, poručnícky, ustarane, s veľkými nárokmi, tvrdo alebo zmekčilo, s ústupkami, rozmaznane (česky: rozmaznane = zhýčkane), ako malé dieťa, viedla Vás k samostatnosti či viedla by Vás k samostatnosti alebo s Vami zachádzala ako s dieťaťom či zachádzala by s Vami ako s dieťaťom?

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad či ktorá by lepšie mohla asi vystihovať Váš prípad!

8./otázka: Aké boli výchovné metódy Vášho otca?

Napríklad: zo zmyslom pre disciplínu, slobodu, dôveryhodnosť a podobne; alebo naopak starostlivo, kriticky, ustrašene, s prehnaným dôrazom na kázeň, poručnícky, ustarane, s veľkými nárokmi, tvrdo alebo zmekčilo, s ústupkami, rozmaznane (česky: rozmaznane = zhýčkane), ako malé dieťa, viedol Vás k samostatnosti alebo s Vami zachádzal ako s dieťaťom?

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

9./otázka: Ako na Vás sa pozerala Vaša matka vo vzťahu k Vašej sexuálnej identite alebo ako by sa na Vás pozerala Vaša matka vo vzťahu k Vašej sexuálnej identite ak by ste matku mala? Ako k Vám Vaša matka pristupovala alebo ako by k Vám Vaša matka pristupovala ak by ste matku mala?

Dôležitá poznámka: Aj tieto subjektívne skutočnosti ohľadom Vašej matky popíšte v každom prípade aspoň vo všeobecnej pocitovej rovine aj v tom prípade, ak ste svoju vlastnú matku hoc aj nikdy v živote ani len nevidela!!!

Napríklad: S povzbudením, s vážnosťou, ako k skutočnému dievčaťu/chlapcovi a podobne, alebo naopak: s malou úctou, s kritikou, prehliadaním, výsmechom a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad či ktorá by lepšie mohla asi vystihovať Váš prípad!

10./otázka: Ako sa na Vás pozeral a s Vami zachádzal Váš otec čo sa týka Vašej sexuálnej identity?

Napríklad: S povzbudením, s vážnosťou, ako k skutočnému dievčaťu/chlapcovi/ a podobne, alebo naopak: s malou úctou, s kritikou, prehliadaním, výsmechom a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

11./otázka: Ktoré miesto ste zaujímala v poradí medzi súrodencami - ta staršia z dvoch detí, najstaršia z …. detí, druhá najstaršia z …. detí, atď.? Aký vplyv to malo na Vaše postavenie v rodine a na postoj členov rodiny voči Vám?

Napríklad: ako jediné dievča medzi samými bratmi, ako prvorodená zažívala ste tvrdší a drsnejší prístup než Váš mladší súrodenec či Vaši mladší súrodenci, eventuálne ste mala nejaké iné psychologické postavenie….aké?

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu eventuálne chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

12./otázka: Ako ste sa videla v porovnaní s Vašou mladšou sestrou alebo s Vašimi mladšími sestrami? Prípadne ak ste žiadnu sestru nemala, tak v porovnaní s Vašim mladším bratom alebo mladšími bratmi?

Napríklad: Bola ste diskriminovaná otcom pred Vašim mladším súrodencom či mladšími súrodencami, ako na staršiu z dvoch súrodencov či najstaršiu z viacerých súrodencov boli na Vás kladené zvýšené nároky otca a mala ste výrazne drsnejší život než Váš mladší súrodenec či Vaši mladší súrodenci a podobne.

Pripíšte kvalifikáciu, ktorá tu eventuálne chýba, alebo lepšie vystihuje Váš prípad!

13./otázka: Ako ste sa pozerala na Vašu ženskosť/mužnosť/ v porovnaní s Vašou mladšou sestrou alebo s Vašimi mladšími sestrami? Prípadne ako ste sa pozerala na Vašu ženskosť/mužnosť/ v prípade že ste vyrastala iba s mladším bratom alebo mladšími bratmi či iba zo samými bratmi vôbec bez akýchkoľvek sestier?

Pripíšte eventuálne kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo snáď i nejako lepšie vystihuje Váš konkrétny prípad!

14./otázka: Vo svojom detstve kamarátila ste sa aj s dievčatami alebo zásadne iba zo samými chlapcami? A ak ste sa vo svojom detstve aspoň niekedy kamarátila aj s nejakým dievčaťom či nejakými dievčatami, tak aké bolo Vaše postavenie medzi nimi – napríklad: ako dievča ste bola úplný outsider, zatiaľ čo ako “chlapec” ste bola obľúbená; ako dievča ste bola ako tá, čo iba stojí na samom okraji, ale ako “chlapec” ste zaujímala často vodcovské postavenie a podobne?

Napíšte v stručnosti, prečo ste sa vo svojom detstve hrala zásadne vždy iba zo samými chlapcami, a ak ste sa eventuálne aspoň niekedy hrala aj s nejakým dievčaťom či nejakými dievčatami, tak dopíšte eventuálne aj ďalšiu kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo snáď aj nejako lepšie vystihuje Váš konkrétny prípad!

15./otázka: Prečo ste sa hrala v detstve “vojensky” s hračkami predstavujúcimi boj či vojnu?

Napíšte v stručnosti prečo ste si - napriek tomu že ste dievča – hrávala s takzvanými “vojenskými” hračkami.

16./otázka: Zaujímala ste sa v detstve o oblečenie a chlapčenskú či pánsku módu? A prečo?

Napíšte v stručnosti prečo ste sa v detstve zaujímala o oblečenie a chlapčenskú či pánsku módu….

17./otázka: Prečo ste v detstve tak veľmi rada hrala futbal alebo hokej? Prípadne prečo Vás v detstve zaujímalo karate, džudo či nejaké iné bojové športy?

Vysvetlite v stručnosti prečo ste v detstve mala tak veľký záujem o futbal, hokej, karate, džudo, prípadne o nejaké iné bojové športy!

18./otázka: Prečo ste sa v detstve hrala na križiakov, vojakov, indiánov a podobne?

Napíšte v stručnosti prečo ste sa - napriek tomu že ste dievča – veľmi rada hrávala “vojensky” na vojnu, tj. prečo ste si tak veľmi rada hrala s chlapcami na križiakov, vojakov, indiánov a podobne!

19./otázka: Bol ste ako adolescent bola verbálne alebo aj fyzicky tak veľmi agresívna a útočná?

20./otázka: Aké boli Vaše hlavné koníčky a záujmy v adolescencii?

Napíšte v stručnosti aké boli Vaše hlavné koníčky a záujmy v adolescencii!

21./otázka: Ako ste sa pozeral na svoje telo alebo časti tela, respektíve na Váš celkový vzhľad? Čo Vás v tomto ohľade najviac trápilo?

Napríklad: Najviac mňa trápila moja príliš mužská postava,, najviac mňa trápilo, že vyzerám skôr ako muž než ako žena, najviac mňa trápilo že ako žena som veľmi škaredá a nemôžem sa rovnať ženskej kráse ostatných mojich rovesníčok a podobne.

Pripíšte eventuálne kvalifikáciu, ktorá tu chýba, alebo snáď i nejako lepšie vystihuje Váš konkrétny prípad

22./otázka: Prečo ste mal v škole tak veľmi zlý prospech? Prečo ste v škole vo svojej triede zásadne vždy chcel sedieť v tej úplne najposlednejšej lavici čo najviac vzdialenej od učiteľa či učiteľky?

Napíšte v stručnosti prečo tomu tak bolo!

23./otázka: Cítila ste sa v detstve, v puberte či v adolescencii s ohľadom na “ženskosť” v porovnaní zo svojimi rovesníčkami pohlavne menejcenná? Cítite sa byť aj v súčasnosti vnútorne skôr mužom než ženou? A prečo?

Popíšte v stručnosti ako a prečo tomu tak je!

24./otázka: Ako sa v súčasnosti pozeráte na svoju ženskosť/mužskosť/? Prečo máte pocit, že vyzeráte fyzicky skôr ako muž než ako žena? Prečo sa zásadne vždy obliekate plus staráte sa o svoju vlastnú hygienu takým spôsobom, aby ste vyzerala skôr ako muž než ako žena?

Napíšte v stručnosti prečo tomu tak je!

25./otázka: Môžete popísať aké spôsoby Vášho správania sa či spôsoby Vášho konania v interpersonálnych vzťahoch voči ostatným ľuďom Vás najvýstižnejšie charakterizujú?

Varianty: 1./Som emancipovanou samotárkou; 2./Som úplne samostatná a emancipovaná; 3./Som svojvoľná a despotická; 4./Som vnútorne zlá a agresívna; 5./Som vodcovský typ; 6./Som panovačná a diktátorská; 7./Rada vnucujem iným moju vôľu; 8./Rada ubližujem iným ľuďom; 9./Často sa búrim proti tomu s čím nesúhlasím; 10./Jako úradníčka rada si vychutnávam svoju moc tým, že rada nechávam stránky dlho čakať na chodbe pred mojou kanceláriou, aj keď nemám nič dôležitého na práci a mohla by som teda tu stránku ihneď prijať; 11./Túžim po vysokom postavení, aby som mohla panovať nad ľuďmi; 12./Rada urážam iných ľudí; 13./Iné.

Z týchto 12-nástich variant vyberte tri najvýstižnejšie, ktoré Vás charakterizujú tým najvýstižnejším spôsobom, plus eventuálne stručne dopíšte aj trinástu variantu, ktorá tu nie je uvedená!

26./otázka: Vyberte iba jednu variantu, ktorú vo Vašom detstve považujete za najvýznamnejšiu:

Varianty: 1./Moja matka zomrela v mojom detstve, ba možno už i krátko po mojom narodení, 2./Moju matku som nikdy v živote nevidela, pretože moji rodičia sa rozišli ešte pred mojim narodením alebo krátko po mojom narodení a ja som vyrastala u otca bez matky; 3./Krátko po mojom narodení alebo vôbec niekedy za môjho detstva súd rozviedol manželstvo mojich rodičov a mňa dal do výchovy otcovi, zatiaľ čo matka odišla preč, a od tej doby som svoju matku videla iba málokedy alebo už vôbec nie a vychovával mňa iba otec; 4./Bola som starším z dvoch súrodencov alebo najstarším zo všetkých súrodencov, prípadne som vyrastala spoločne iba s bratmi bez akejkoľvek sestry či sestier; 5./Bola som vždy veľmi nízkej postavy; 6./Mala som vždy veľmi závažnú očnú vadu – ďalekozrakosť či krátkozrakosť, v dôsledku čoho som vždy musela nosiť okuliare (brýle); 7./Iné

Vyberte iba jednu variantu, ktorú z Vášho detstva považujete za najvýznamnejšiu, plus eventuálne stručne dopíšte aj siedmu variantu, ktorá tu nie je uvedená!

C./Univerzálny dotazník určený ako pre homosexuálov, tak aj pre lesbičky sa týka Vášho sexuálneho života:

Dôležitá poznámka: Nasledujúce otázky by Vám údajne mali nejako pomôcť při Vašej subjektívnej orientácii v oblasti vášho sexuálneho života! V dvoch rôznych a vzájomne nezávislých cudzojazyčných prameňoch som našiel súbor podobných otázok, z toho v jednom prameni týchto otázok bolo deväť a v druhom desať, z toho šesť otázok je v obidvoch týchto prameňov zhodných, respektíve obsahovo vecne veľmi podobných. A týchto 6. vecne zhodných otázok Vám v nasledujúcom dotazníku predkladám:

1./otázka: Koľko Vám bolo rokov, keď ste po prvý raz v tom Vašom odporne hnusnom a zvrhlom živote prežil či prežila tú Vašu odporne zvrhlú a hnusnú homosexuálnu či lesbickú “túžbu” alebo predstavu?

2./otázka: Ktoré typy obyčajne vzrušujú tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé sexuálne záujmy, čo sa týka veku, psychických alebo osobných znakov, správania alebo obliekania sa a podobne?

Homosexuálni muži: 1./mladí muži od 16 do 30 rokov; 2./chlapci mladší 16 rokov; 3./femininné zženštilé typy mužov alebo chlapcov; 4./materské typy mužov, 4./maskulinné vyhranene mužné typy, ako napríklad taký Rambo, Tarzan, drsní vojaci a podobne.

Lesbické ženy: 1./mladé dievčatá od ….; 2./ženy stredného veku; 3./ženy rovnakého veku; 4./ otcovské typy žien, 5./svetlovlasé alebo tmavovlasé ženy či dievčatá a podobne.

3./otázka: Ako často dochádzalo u Vás odporne hnusní zvrhlíci k “masturbation”: v puberte, v adolescencii, eventuálne možno aj ešte neskôr?

4./otázka: Mal ste vy odporne hnusný zvrhlík či mala ste Vy odporne hnusná a zvrhlá hriešnica spontánne snáď aspoň niekedy aj nejaké normálne heterosexuálne predstavy?

5./otázka: Mal ste vy odporne hnusný zvrhlík či mala ste Vy odporne hnusná a zvrhlá hriešnica snáď aspoň niekedy aj nejaké normálne heterosexuálne erotické predstavy voči nejakej osobe druhého pohlavia?

6./otázka: Máte chorobné aj ostatné takzvané “vedľajšie” sexuálne predstavy alebo dokonca aj praktiky?

Vysvetlenie: Vedľa samotného homosexuálneho postihnutia takzvanými vedľajšími chorobnými sexuálnymi predstavami či praktikami sú napríklad sadizmus, masochizmus a podobne.

6./otázka: Máte chorobné aj také ostatné takzvané “vedľajšie” sexuálne predstavy alebo dokonca aj praktiky ktorých príčina tkvie hlavne vo Vašom homosexuálnom či lesbickom postihnutí?

Vysvetlenie: Napríklad homosexuálni muži veľmi často sú súčasne aj masochisti – tj. pri sexe majú radosť, keď ich ich homosexuálny partner týra; lesbické ženy sú zasa veľmi často súčasne aj sadistkami – tj. pri sexe majú radosť keď svoju lesbickú partnerku môžu týrať!

Popíšte, ktoré tie odporne zvrhlé spôsoby správania Vášho homosexuálneho partnera či lesbickej partnerky vo Vašich úchylných predstavách alebo dokonca aj v odporne zvrhlej skutočnosti Vám spôsobujú sexuálne vzrušenie. Ozrejmenie si týchto faktov by Vám totiž údajne malo pomôcť lepšie porozumieť Vašim pocitom pohlavnej menejcennosti, ktorými sú údajne vraj tieto Vaše odporne zvrhlé sexuálne predstavy motivované.

Záver: Nakoniec po tom, čo si spracujete Vy homosexuálni muži dotazníky typu “A” + “C”, respektíve Vy lesbické ženy dotazníky typu “B” + “C” si ešte po zodpovedaní si všetkých otázok z obidvoch príslušných dotazníkov – ktoré sú určené pre Vaše pohlavie – si ešte napíšte veľmi stručný životopis, ktorý bude heslovito obsahovať najdôležitejšie vývojové štádiá Vášho detstva, puberty a adolescencie až po súčasnosť!

 

46.Kapitola: Pre vyliečenie sa z homosexuálneho postihnutia má pre Vás význam spoznať seba samého či seba samú!

Táto časť poznania seba samého či poznania seba samej je pre Vás postihnutých homosexuálov a postihnuté lesbičky nevyhnutná; pohľad do Vášho duševného vývoja, téma predchádzajúcej kapitoly, je dôležitý, pretože podporuje pohľad na seba samého či seba samú v súčasnosti – tj. na Vaše súčasné zlozvyky, chorobné pocity a hlavne chorobné pohnútky, ktoré majú súvislosť s Vašim psychopatických a neurotickým homosexuálnym komplexom.

V záujme úspešnosti Vašej vlastnej samoliečby je preto nutné, aby ste sa naučil či naučila vidieť seba samého či seba samú objektívne – akoby inú osobu, ktorá Vás dobre pozná, a ktorá by Vás preto správne videla a teda aj objektívne hodnotila. Poznanie druhými ľuďmi je v tomto prípade neraz veľmi dôležité, a to konkrétne vtedy ak sú to takí ľudia, ktorí s Vami zdieľajú bežná každodenná zamestnania. Oni Vám môžu otvoriť oči, aby ste vnímal či vnímala svoje chorobné zvyky a postoje, ktoré práve pre ich chorobnosť sám či sama ako chorobné nevidíte, alebo ktoré si za chorobné Vy sám či sama nechcete priznať. To je prvá metóda ako dospieť k samopoznaniu: zhromažďujete si poznámky, ktoré o Vás majú psychicky a sexuálne zdraví ľudia, a premýšľajte o nich, včítane i tých poznámok, ktoré Vám osobne vadia.

Druhá metóda sa zasa nazýva samopozorovanie. Táto metóda je primárne zameraná na duševné veci: na pocity, myšlienky, predstavy, motívy či popudy plus sekundárne na vonkajšie správanie. Čo sa týka Vášho vonkajšieho správania sa, snažte si predstaviť si, ako sa správate, ako keby ste pozoroval sám seba či pozorovala sama seba z určitého odstupu, z určitej vzdialenosti, ako keby ste sa pozeral či pozerala na nejakú úplne inú osobu.

Vnútorné chápanie a pozorovanie Vášho správania sa očami diváka sú samozrejme, že procesy, ktoré spolu úzko súvisia!

Vaša terapia, Vaše liečenie by sa teda malo začať samopozorovaním, ktoré trvá asi dva týždne. Mal či mala by ste si robiť pre svoju vlastnú potrebu pravidelné písomné záznamy o svojich pozorovaniach. Používajte k tomu nejaký špeciálny zošit a poznamenávajte si do neho aj kritické otázky a úvahy. S pomocou poznámok sa pozorovanie a pohľady zostrujú. Po nejakej dobe si svoje poznámky znovu prečítajte.

Zaujímavá otázka: Čo sa má do takéhoto denníku zaznamenávať? Nie je nutné viesť ho denne?

Isteže môžete si tento denník viesť aj denne, avšak nie je to rozhodne v žiadnom prípade bezpodmienečne nutné! Všetko má svoje vlastné výhody aj nevýhody, a konkrétne v danom prípade, ak si ho nebudete viesť úplne každý deň, tak to jednu výhodu má i v tom, že sa z tohoto Vášho denníku nestane iba kniha samých sťažností. Nielen homosexuálne postihnutí pacienti, ale vôbec v podstate úplne všetci ľudia s psychopatickou alebo s neurotickou mentalitou si radi sťažujú, aby si uľavili od svojich sklamaní. Keď takéto sťažovanie si po nejakej dobe pri prečítaní znovu objavíte, je to pre Vás nepochybne prínos. Určite ste vtedy svoju samoľútosť zaznamenali autenticky, aby s pokrokmi vo Vašej liečbe aj Vám toto odhalenie bolo vďaka tomu zrejmé: “Ale som sa vtedy ľutoval!” či “Ale som sa vtedy ľutovala!”

Takýto Váš zápis pocitu flustrácie by mal byť rozšírený o pokus samoanalýzy!

Po určitej dobe liečby potom, čo ste napríklad poznamenali: “Cítil som sa vtedy zranený a nepochopený” či “Cítila som sa vtedy zranená a nepochopená”, by mala nasledovať prinajmenšom aspoň táto Vaša subjektívna úvaha: “Existoval síce dôvod pre ten pocit ublíženia, ale je pravda, že som bol(a) precitlivelý/á a choval(a) som sa ako dieťa”, a o niečo ešte neskoršie, ako bude ďalej úspešne pokračovať Vaša liečba aj otvorené priznanie si: “V mojich vtedajších pocitoch bol očividný prvok zranenej detskej pýchy” a podobne.

Isteže “denník” môže Vám slúžiť aj k zaznamenaniu toho, čo Vás prekvapilo, a taktiež aj k zaznamenaniu rozhodnutí, ktoré ste urobil či urobila. Tým, že ste si ich napísal či napísala sa pre Vás stávajú konkrétnejšími, pevnejšími a určitým spôsobom vlastne aj morálne záväznejšími.

Zaznamenávané Vaše subjektívne pocity, myšlienky a spôsoby správania sa sú však ale iba prostriedkom k cieľu, totiž k lepšiemu poznaniu seba samého či seba samej. A to vedie nakoniec k lepšiemu rozlišovaniu vlastných motívov, vyzretých aj infantilných a egocentrických.

K poznaniu seba samého či seba samej dochádza často presnejším pozorovaním oných pocitov a myšlienok, ktoré sú nejakým spôsobom negatívne!

Homosexuálny pacient či pacientka by mal či mala preto skúmať ich význam plus to, čím sú podnecované: pocity osamotenia, pocity odmietnutia, pocity opustenia, pocity “zranenia” na duši, pocity pokorovania, pocity bezcennosti, pocity neradostnosti, pocity apatie, pocity smútku, pocity depresie, pocity vzrušenia, pocity nervozity, pocity obáv a úzkostí, pocity rozčúlenia, pocity pobúrenia, pocity zúrivosti a hnevu, pocity sebeckosti, pocity osobnej trpkosti, pocity túžby, pocity neistoty, pocity pochybností a podobne: konkrétne u tých pocitov, ktoré Vám pripadajú nejako výnimočné, rušivé, zvláštne, pozoruhodné, vyvádzajúcich z rovnováhy a podobne.

Vaše subjektívne pocity, ktoré sú spojené s Vašim psychopatickým a neurotickým homosexuálnym komplexom - v podstate úplne rovnako, ako je tomu ostatne aj u všetkých ostatných psychopatických a neurotických komplexov psychicky postihnutých pacientov a pacientiek – obyčajne nie sú adekvátne, respektíve postihnutý pacient či pacientka sa necíti byť pánom nad sebou samým či sebou samou. Otázky pritom tu sú:

“Prečo som sa cítil(a) tak a tak? Bola moja vnútorná reakcia reakciou “dieťaťa”? A: Vyjadrilo sa v tom moje “úbohé ja”?

V skutočnosti totiž je to tak, že mnohé takéto pocity nechuti sú detské frustrácie, zranená pýcha, samoľútosť!

Po určitej dobe pokračovania úspešnej liečby homosexuality, poznanie, ktoré z toho pre liečiaceho sa homosexuálneho pacienta či pacientku sa stane zrejmým, znie: “Vnútorne som nereagoval(a) ako dospelý/á muž/žena, aj keď som tak reagovať mohol či mohla, ale reagoval(a) som ako dieťa alebo teenager”.

Tým, že si pacient či pacientka konkrétne predstaví svoj vtedajší hlas, svoj výraz tváre atď., môže snáď zreteľnejšie uvidieť to konkrétne “vnútorné dieťa”, ktorým vo svojej mladosti bol či bola. V niektorých emocionálnych reakciách a spôsoboch správania sa nie je ťažké rozpoznať konanie “vnútorného dieťaťa”; môže však byť ale ťažké odhaliť detské správanie sa v iných pocitoch frustrácie alebo v impulzoch, ktoré vnímate ako prekážajúce, nechcené alebo nutkavé. Tuná nechuť je všeobecným signifikantným znamením toho, že sa vo Vás odohráva niečo infantilného, niečo detinského. Ukazuje totiž veľmi často na nejaký prejav Vašej samoľútosti.

Možno sa v duchu pýtate na to, že ako je možné rozoznať infantilnú, detinskú nechuť od normálnej, adekvátnej, “dospelej” nechute?

Treba si uvedomiť, že: Smútok a sťažovanie si, ktoré nie je infantilné, detinské sa netýka bezprostredne “mojej vlastnej pýchy”. Také nevyvádza z rovnováhy, určité vnútorné samoovládanie pretrváva. Tieto subjektívne pocity nechuti nie sú doprevádzané stupňujúcou sa emocionalitou, okrem zvláštnych situácií.

Je možné, že určitá reakcia obsahuje zložku infantilnú i vyzretú. Strata, zranenie i frustrácia môžu byť samy o sebe bolestné, aj keď človek reaguje ako dieťa. Keď nie je možné zistiť, do jakej miery pochádza reakcia od “dieťaťa”, je lepšie si ju zatiaľ nevšímať. Neskôr pri spätnom pohľade sa Vám to možno ozrejmí.

Homosexuálny pacient či pacientka sa má sám seba či sama seba pozorovať aj čo sa týka určitých sociálnych spôsobov správania sa, ako sa správa voči ostatným: príliš milo, ponížene, tvrdohlavo, nepriateľsky, nedôverčivo, arogantne, tak že na niekom príliš ľpie, hľadá ochranu, opiera sa o druhých, panovačne, tyransky, tvrdo, s nezáujmom, ľahostajne, kriticky, manipulačne, agresívne, s túžbou po odplate, bojácne, vyhýba sa konfliktom, vyprovokuváva konflikty, negatívne tak, že rád či rada druhým odporuje, chvastavo tak, že sa rád či rada predvádza, reaguje teatrálne alebo dramaticky, chce budiť pozornosť – existuje množstvo takýchto variant, atď. Tu je preto nutné rozlišovať:

Správanie sa samozrejme že výrazne závisí na tom, či homosexuálny pacient alebo pacientka jedná s osobami vlastného alebo druhého pohlavia, či tieto osoby sú členovia rodiny, priatelia, spolužiaci, kolegovia, nadriadení alebo podriadení, cudzí alebo známi a podobne. Robte si poznámky o pozorovaní týchto osôb.

Vymenujte spôsoby správania sa, ktoré najskôr odpovedajú Vášmu “dieťaťu - ja”!

Súčasťou tohoto samopozorovania je objavenie role, ktoré homosexuálny pacient či pacientka hrá. Sú to predovšetkým role presadzovania seba samého alebo vyhľadávania pozornosti.

Ináč Vy ako homosexuálny pacient alebo pacientka môžete ďalej okrem týchto dvoch vyššie spomenutých rolí hrať aj rolu údajne vraj úspešného, rozumného, vtipného, tragického, trpiaceho, bezmocného, bezchybného či dôležitého človeka. Pokiaľ ide u homosexuálnych pacientov či pacientiek o hranie role údajne “dôležitého” či “dôležitej”, dodal by som ešte, že táto rola “dôležitého” či “dôležitej” má prakticky snáď až nekonečný počet variant.

Hranie role, ktorá u homosexuálneho pacienta či pacientky prezradzuje vnútorné detské bytie zahrnuje množstvo nepravosti, neúprimnosti, ba aj úplných lží!

Mnoho môže ukázať aj to, ako človek hovorí! Napríklad tón hlasu môže mnoho napovedať, ako u liečiaceho sa mladého holandského homosexuálneho pacienta, ktorý si po určitej dobe svojho liečenia sa z homosexuality sám povšimol, ako prednášal svoje slová ufňukane, žalostne a pomaly: “Chápem, že nevedomky zaujímam slabošský a detinský postoj a pokúšam sa tak ostatných ľudí postaviť do pozície milých, súcitných dospelých” – to bol výsledok jeho analýzy seba samého!

Iný liečiaci sa holandský homosexuálny pacient povedal, že mal vo zvyku hovoriť takým tónom, akoby všetko to, čo o sebe samom rozprával bolo veľmi dramatické. A jeho holandský psychoterapeut iba súhlasne dodáva: “Skutočne reagovával na obyčajné udalosti príliš hystericky!”

Príležitostné pozorovanie obsahu slovného vyjadrovania sa homosexuálnych pacientov a pacientiek je tiež veľmi poučné. Homosexuálna psychopatická a neurotická nevyzretosť je prakticky úplne vždy vyjadrená sklonom k sťažovaniu si verbálne, ale aj ináč, a to sťažovanie si na svoj zlý osud, na okolnosti, na ostatných, na život všeobecne.

Vzťahovanie na svoje “ja” sa tiež takmer vždy prejavuje v rozhovoroch, či presnejšie povedané v monológoch u takmer všetkých postihnutých homosexuálnou psychopatickou a neurotickou poruchou: “Keď navštívim svojich priateľov, môžem hovoriť o sebe dlhšie než hodinu”, priznal jeden úplne iný liečiaci sa homosexuálny pacient: “moja pozornosť sa úplne stráca akonáhle chce niečo povedať ten druhý, prakticky ja nie som schopný jeho rozprávaniu načúvať”.

U postihnutých homosexuálnou psychopatickou a neurotickou poruchou je to celkom prirodzená súčasť ich choroby: Sústredenosť na seba samého či seba samú ide ruka v ruke s permanentným a prehnaným nariekavým, plačlivým sťažovaním si na svoj nešťastný osud, na nešťastné okolnosti, na ostatných i na život všeobecne.

S ohľadom na to čo som uviedol o odstavec vyššie, vrelo Vám doporučujem:

Nahrajte si napríklad na kazetu alebo magnetofónovú pásku niektoré vlastné alebo aspoň cudzie monológy nariekavo sťažujúcich sa homosexuálov alebo lesbičiek (samozrejme, že s právneho hľadiska inú osobu môžete nahrávať iba s jej predošlým súhlasom!), poprípade poproste niekoho zo svojich blízkych, aby napríklad nahrali Vás až si Vy sám či Vy sama začnete plačlivo sťažovať na svoj nešťastný osud, na nešťastné okolnosti, na ostatných či na život všeobecne. Potom si sám či sama túto pásku, kazetu či iný zvukový nosič so zachyteným vlastným plačlivým sťažovaním si, poprípade s plačlivým sťažovaním si iného homosexuála či lesbičky minimálne trikrát veľmi pozorne vypočujte – môžete sa tým sám o sebe samom či sama o sebe samej, eventuálne v prípade, že ide o nariekavé sťažovanie si iného homosexuála či lesbičky, tak aspoň vo všeobecnosti o samotnej psychopatickej a neurotickej podstate homosexuálneho postihnutia dozvedieť mnohé čo Vám doposiaľ unikalo a poučiť sa!

Túto kazetu, magnetofónovú pásku či iný zvukový nosič s týmto nariekavým vlastným hlasom alebo aspoň hlasom nejakého iného homosexuála či lesbičky (vlastný hlas je pre Vás ale nepochybne cennejší!!) nevyhazujte a ani nemazávajte, ale veľmi starostlivo si tento zvukový nosič vo vlastnou terapeutickom, liečebnom záujme uschovajte. Neskôr, až pokročí proces Vašej liečby z homosexuality si tento svoj hlas, eventuálne hlas tohoto iného homosexuála či lesbičky znovu vypočujete!

Hlavne ak pôjde o Váš autentický hlas nariekavého sťažovania si z doby na počiatku Vašej liečby z homosexuality – bude táto pomôcka k Vašej liečbe z homosexuality pre Vás veľmi cenná!!

Čím viacej bude totiž pokročilá Vaša liečba z Vašej homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy, tým viacej ruka v ruke s tým budete si pri počúvaní tohoto zvukového nosiča s vlastným hlasom zachyteného na počiatku Vašej liečby vedomý či vedomá si tej neuveriteľnej absurdity svojho vtedajšieho egocentrického nariekavého sťažovania si na svoj nešťastný osud, na nešťastné okolnosti, na ostatných i na život všeobecne.

A hlavne skúmajte vlastné spôsoby správania sa a myšlienky vo vzťahu k Vašim rodičom. Homosexuálne postihnutý pacient či pacientka sa môže, kým ešte toto pacientovo či pacientkino homosexuálne postihnutie trvá, respektíve v dôsledku tohoto homosexuálneho postihnutia aj naďalej platí “dieťa – ja”, v dôsledku čoho sa môže pevne držať svojich rodičov, stavať sa proti, prehliadať, súperiť, byť odmietavý, hľadať pozornosť, respektíve obdiv, byť závislý, príliš kritický a podobne. To platí, aj keď už rodičia zomreli, infantilný, detinský postoj príliš silné väzby alebo nepriateľstvo, robenie si výčitiek a podobne – môže byť v mentalite nielen u homosexuálov a lesbičiek, ale aj u akýchkoľvek iných neurotikov pomerne živé a emocionálne.

Čiňte rozdiel vo svojich vzťahoch medzi svojím vzťahom k otcovi a k matke!

Podobné samopozorovanie u neurotikov by bolo vhodné vykonať vo vzťahu k manželovi, manželke, či vo Vašom zvrhlom prípade teda vo vzťahu k Vášmu homosexuálnemu partnerovi či lesbickej partnerke.

V interpersonálnej oblasti sa u Vás homosexuálov a lesbičiek prejavujú mnohé detské návyky: hľadanie pozornosti, hranie rolí, ľpenie na niekom, manipulovanie, konanie vyvolané závisťou a podobne.

Vo svojich záznamoch buďte dôsledný či dôsledná, pretože práve tu sa u homosexuálnych pacientov a pacientiek najsilnejšie prejavuje snaha zapierať, nevidieť určité hlavné motívy a ospravedlňovať sa!

Čo sa týka Vášho homosexuálneho či lesbického vlastného ja – zaznamenajte si: Aké myšlienky chováte sám o sebe či sama o sebe? Negatívne i pozitívne; samoznehodnocujúce, príliš kritické postoje, samoobviňujúce myšlienky, pocity menejcennosti, ale tiež aj domýšľavosť, predstavy, ktoré Vám lichotia, skryté samoobdivovanie v akomkoľvek zmysle.

Snenie o sebe samom či sebe samej? Dávajte si pozor na vnútorné prejavy samodramatizovania, zachádzania zo sebou ako s obeťou!

A sentimentalita? Melancholické nálady? Vaša samoútecha v samoľútosti? Práve tak aj eventuálne samozničujúce prianie a spôsoby správania sa, tj. “psychický masochizmus”, respektíve robiť úmyselne to, čo Vám prináša škodu.

K Vašej chorobnej sexualite: Pozorujte Vaše spontánne predstavy a usilujte sa vypátrať niektoré rysy telesného zjavu, správania sa alebo osobnosti Vás na Vašom skutočnom alebo vysnenom partnerovi či partnerke vzrušujú. Uveďte ich do súvislosti s vlastnými pocitmi menejcennosti podľa pravidla, že rysy, ktoré Vás u druhých fascinujú sú práve tie, kvôli ktorým sa cítite menejcenným či menejcennou.

Vo Vašom pohľade na možných “priateľov” či “priateľky” sa pokúste objaviť detský obdiv a zbožňovanie!

Pokúste sa nájsť vzťah medzi Vašim erotickým záujmom o druhých a Vašim zrovnávaním sa s druhými. Ten mučivý pocit je skutočne to infantilné, detské “Ja nie som ako on/ona”, teda sťažovanie si, alebo precitlivelé “Kiež by mne, úbohému, menejcennému stvoreniu, venoval/a pozornosť!”

Pravdepodobne Vám homosexuálom a lesbičkám nie je jednoduché analyzovať tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé homoerotické takzvané “pocity lásky”, napriek tomu je nutné rozpoznať v nich egoistický, sebecký motív hľadania láskavého priateľa pre seba samého či láskavej priateľky pre seba samú, ako dieťa, ktoré chce byť rozmaznávané (česky: rozmaznávané = hýčkané) a je egoisticky, sebecky zamerané celkom samo na seba.

Dávajte si pozor na psychologické okolnosti, ktoré vyvolávajú sexuálne predstavy alebo “masturbation”. Sú to psychopatické pocity frustrácie, takže Vaše sexuálne túžby fungujú ako samoutešovanie Vášho “úbohého ja”.

Pozornosť by sa mala ďalej zamerať na spôsob, akým človek plní mužskú/ženskú rolu!

Máte sexuálne neprimerané zvyky a záujmy? Pokúste sa rozpoznať strach, ktorý Vás homosexuála či lesbičku k tomu doháňa alebo je s tým spojený, a sťažovanie si na menejcennosť takýchto fakticky infantilných, detinských rolí. Vo Vašej pohlavnej homosexualite je možné odhaliť zameranie na seba a nevyzretosť.

Jedna holandská feministická a lesbická pacientka pochopila, že jej náročné a diktátorské vystupovanie a spôsoby sebaprezadzovania zodpovedali jej správaniu sa v puberte. Vtedy sa táto holandská feministická a lesbická pacientka pokúšala získať týmto spôsobom od druhých uznanie, a dostať sa z pocitu vyradenia. Táto rola tejto holandskej feministickej a lesbickej pacientky sa stala tak povediac jej akoby “druhou prirodzenosťou”, robila vskutku dojem detského postoja “ja tiež”.

Jeden holandský homosexuálny pacient s nápadne pseudoženskými afektovanými spôsobmi prehlásil, že si svojho ženského správania sa bol stále vedomý. Aako sám poznamenal, súviselo to s nedostatočným uznaním seba samého a zo silnými pocitmi menejcennosti - neodvažoval sa správať ináč!

Iný holandský homosexuálny pacient zase sa naučil vidieť svoj zženštilý postoj na jednej strane ako samolásku, infantilnú, detinskú záľubu v roli milého mamičkinho synčeka, ktorý je ako dievča, na druhej strane ako strach z prijatia silnejšej mužskej formy presadzovania seba samého.

U Vás liečiacich sa homosexuálov a lesbičiek to obyčajne vyžaduje nejakú dobu samopozorovania, než takéto veci pochopíte: Nemužské/neženské zvyky u homosexuálov či lesbičiek sa ostatne prejavujú v účese, oblečení, reči, chôdzi. Spôsobu smiechu a podobne.

Za Vašu pozornosť stojí aj Vaša každodenná práca, Vaše bežné každodenné pracovné činnosti! Je Vaša každodenná bežná práca vykonávaná s vnútorným odmietaním, sťažovaním si, alebo radostne a s energiou? Je táto bežná každodenná práca úplne alebo čiastočne Vašou nevyzretou seberealizáciou? Nariekate nad svojou bežnou každodennou prácou a tiež aj nad okolnosťami, ktoré sú s touto Vašou bežnou každodennou prácou spojené?

Po určitej dobe svojho vlastného samopozorovania seba samého či seba samej vykonajte veľmi stručné zhrnutie najdôležitejších znakov a pohnútok Vášho infantilného, detinského “ja”, respektíve “vnútorného dieťaťa” vo Vás!

“Riešením” pre túto Vašu homosexuálnu detskú osobnosť by mohlo byť napríklad heslo “bezbranný chlapec, ktorý vždy prosí o súcit a pomoc”, “dievča, s ktorým sa nespravodlivo zaobchádzalo, ktoré nikto nechápal” a podobne. Pred očami Vám môžu vyvstať celkom jasne konkrétne udalosti z minulosti alebo prítomnosti tohoto vnútorného “chlapca” alebo “dievčaťa”. Takéto Vaše spomienky obsahujú živý portrét Vášho “dieťaťa z minulosti”.

Je treba, aby ste sa na to pozeral či pozerala ako na kľúčové spomienky. Môžu Vám byť obrovskou pomocou v okamžikoch, v ktorých si má pacient či pacientka liečiaci sa či liečiaca sa z homosexuality toto svoje “dieťa” v sebe samom či sebe samej vizuálne predstaviť, aby tie svoje s homosexualitou úzko súvisiace súčasné infantilné, detinské spôsoby správania sa rozpoznal či rozpoznala, a bojoval čo bojovala s nimi. Sú to mentálne fotografie “vnútorného dieťaťa” vo Vás, ktoré sa môžu vynoriť, keď je pacient či pacientka “potrebuje”. Preto popíšte tieto svoje kľúčové spomienky!

 

47.Kapitola: Vaše morálne samopoznanie odporne hnusnej a zvrhlej homosexuálnej úchylky je základ pre kresťanskú metódu liečby!

Až doposiaľ som – hlavne v predošlej kapitole - Vaše samopozorovanie usmerňoval na samopozorovanie seba samého či seba samej v pomerne konkrétnej, tak povediac vo všeobecnej rovine Vášho konkrétneho správania sa, myšlienok a pocitov.

Existuje však ale ešte aj druhá rovina sebereflexie, a to sebereflexie morálnej, respektíve morálne – psychickej!

Samopozorovanie z tohoto morálneho pohľadu sa síce čiastočne prekrýva s predošlým všeobecne – psychologickým samopozorovaním tak, ako som sa mu venoval v predošlej kapitole, avšak toto morálne samopozorovanie, ktorému sa budem venovať v tejto kapitole sa výrazne viacej dotýka vnútornej podstaty človeka.

Pragmaticky povedané, psychologické samopoznanie, ktoré obsahuje morálny pohľad na seba, môže u homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky silne podporiť vôľu ku zmene. V roku 1979 vynikajúci odborník Henri Baruk vo svojej skvelej vedeckej práci “Menschen wie Wir” napísal túto svoju veľmi výstižnú myšlienku: “Morálne vedomie je uhoľný kameň našej duše.”

Ako by to nemohlo mať pre homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku dôsledky na jeho či jej prevýchovu, psychoterapiu, vyliečenie z psychopatickej a neurotickej homosexuálnej poruchy?

Morálnopsychologické pohľady homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky na seba samého či seba samú sa vo všeobecnosti dotýkajú abstrakcií, respektíve pomerne stálych vnútorných postojov, aj keď môžu byť rozoznané podľa konkrétnych spôsobov správania sa.

Jeden liečiaci sa holandský homosexuálny pacient svojmu psychoterapeutovi povedal, že pri istej príležitosti zo strachu pred kritikou infantilne, detsky klamal. Tento pacient poznal v tejto skutočnosti postoj alebo zvyk svojho “ja”, ktorý pociťoval dokonca ako fundamentálny svoj zvyk úmyselne nehovoriť občas pravdu zo strachu pred samozranením, správne rozpoznal v tom svoj homosexuálny egoizmus, svoje homosexuálne sebectvo i svoju z homosexuality plynúcu morálnu nečistotu. My kresťania by sme to v stručnosti nazvali slovom “hriešnosť”.

Táto rovina samopoznania ide hlbšie, a je preto dôležitejšia než tá rovina čisto iba všeobecne psychologická, a práve preto aj uvoľňuje toto morálne samopoznanie väčšie liečivé sily než iba čisto psychologický pohľad.

Samozrejme, že nie je možné úplne vždy stanoviť presnú hranicu, ktorá by delimitovala medzi morálnym a všeobecne – psychologickým, pretože aj mnohé všeobecne psychologické pohľady majú sami v sebe aj morálny rozmer. Veď pozorujme iba napríklad poznanie detskej samoľútosti: toto všeobecne psychologické označenie má bez najmenších pochybností aj svoju morálnu stránku, pretože mnohé veci, ktoré obyčajne považujeme za infantilné, detinské sú zároveň po morálnej stránke vnímané ako trestuhodné, niekedy ako nemorálne.

Spoločným menovateľom prakticky úplne všetkých týchto morálne zvrhlých homosexuálnych zvykov a zmýšľania je Váš homosexuálny egoizmus, homosexuálne sebectvo, ktoré je imanentné pre úplne všetkých homosexuálne či lesbicky postihnutých psychopatov a psychopatiek, a ako také je toto Vaše osobné sebectvo vždy nerozlučne spojené s Vašim homosexuálnym postihnutím.

Psychologicko – morálne zvyky, ktoré mám na mysli majú totiž dva protikladné póly: proti odporne hnusnému a zvrhlému homosexuálnemu zvyku ako vrcholu tej najzvrhlejšej zvrhlosti a tomu najextrémnejšiemu teoreticky predstaviteľnému hriechu sa ako presne opačný mravný protipól postaví “cnosť”, ktorou u nás v Európe či Severnej Amerike môže byť napríklad “presne opačná” kresťanská cnosť. Pri rozbore psychopatického a neurotického homosexuálneho komplexu je preto veľmi prospešné vziať v úvahu aj s homosexuálnou extrémne zvrhlou hriešnosťou súvisiaci morálny rozmer.

Je veľmi dôležité všimnúť si v súvislosti s týmto Vašim homosexuálnym postihnutím hlavne niektorých týchto protikladných bodov, kde sú naše typické kresťanské cnosti v protiklade k typickým slabostiam a nerestiam Vás postihnutých homosexuálov a lesbičiek:

1./Naša kresťanská výdrž, kresťanská sila charakteru, kresťanská pevná vôľa, kresťanská tvrdá sebadisciplína, kresťanská tvrdá sebekázeň a kresťanské odriekanie si osobného “pohodlia a dobra” plus naše kresťanské putovanie úzkou tŕnistou cestou “proti prúdu” ako naše pozitívne kresťanské cnosti oproti negatívnym vlastnostiam Vás homosexuálov a lesbičiek, ktoré už samy o sebe sú predstupňom k hriechu: ochablosť, slabá vôľa, vyhýbanie sa odriekaniu, zmekčilosť k sebe, nedostatok sebekázne, seberozmazlovanie, podliehaniu najrozličnejším nutkaniam, žiadostivostiam plus Vaše putovanie širokou a pohodlnou cestou najmenšieho odporu a podobne.

2./Naša kresťanská usilovnosť, kresťanská ochota k nemalým osobným obetiam a kresťanská húževnatá vytrvalosť znášať bolesť i utrpenie, zatnúť pevne zuby a ísť za stanoveným cieľom oproti lenivosti a kapitulantstvu z osobnej pohodlnosti tak typickej u Vás homosexuálov a lesbičiek.

3./Naša kresťanská poctivosť, kresťanská čestnosť, kresťanská úprimnosť a kresťanská pravdovravnosť oproti nepoctivosti, nečestnosti, neúprimnej pretvárke a zvyku podvádzať a klamať (po česky klamať = lhát) u Vás homosexuálov a lesbičiek.

4./Naša kresťanská rozhodnosť a kresťanská zásadovosť oproti nerozhodnosti a bezzásadovosti Vás homosexuálov a lesbičiek.

5./Naša kresťanská odvaha oproti zbabelosti Vás homosexuálov a lesbičiek.

6./Naša kresťanská spoľahlivosť oproti nespoľahlivosti Vás homosexuálov a lesbičiek – vo vzťahu k osobám, veciam či daným sľubom.

7./Naša kresťanská zodpovednosť oproti nezodpovednosti Vás homosexuálov a lesbičiek – čo sa týka rodiny, školy, zamestnania, cirkvi, priateľov, druhých osôb, práce, úkolov, povinností, záväzkov a podobne.

8./Náš kresťanský altruizmus a kresťanské normálne potešenie z majetku oproti otrockej honbe za majetkom, mamonárstvu a egoistickej, sebeckej chamtivosti Vás homosexuálov a lebičiek.

9./U nás kňazov, rehoľníkov a pustovníkov úprimná kresťanská láska k Bohu, a u ostatných kresťanov zas práve tak vzájomná úprimná láska kresťana k svojej manželskej partnerke a kresťanky k svojmu manželskému partnerovi opačného pohlavia motivovaná túžbou urobiť šťastným túto svoju manželku či svojho manžela v celoživotnom manželskom spojení oproti sexuálnej náruživosti Vás homosexuálov a lesbičiek chorobne hľadajúcich vo svojej zvrhlej sexuálnej zvrátenosti egoisticky výlučne iba svoje vlastné sebecké sexuálne uspokojenie.

2./A zo všetkých vyššie uvedených dôvodov celkom zákonite a logicky aj naša skutočná kresťanská radosť, šťastie a spokojnosť v cirkvi, rodine i vo spoločnosti oproti neradostnosti, nešťastiu a nespokojnosti Vás homosexuálov a lesbičiek úplne všade, plus samozrejme, že u Vás homosexuálnych pacientov či lesbických pacientiek existuje v súvislosti s Vašou homosexuálnou či lesbickou neradostnosťou, nešťastím a nespokojnosťou aj súvislosť zo sklonom ustavičného nariekavého sťažovania si Vás homosexuálov a lesbičiek na Váš zlý osud, na Vaše zlé okolnosti, na zlých všetkých ostatných, na zlý život vo všeobecnosti a podobne.

A preto hlavná otázka pre každého z Vás homosexuálov a lesbičiek keď budete rozoberať Vaše vlastné motívy znie: Ktoré sú moje hlavné hodnoty a záujmy vo vzťahu ku starostiam a záujmom v živote?

Isteže rozumiem tomu, že je integrálnou súčasťou Vašej homosexuálnej psychopatickej poruchy, že ste silne egocentrický či egocentrická. Vašimi cieľmi v dôsledku Vášho homosexuálneho postihnutia sú: byť známy či známa, mať moc, dosiahnuť sociálneho uznania, pozornosti a ohodnotenia od druhých ľudí a s tým spojené Vaše “hodnoty” ako peniaze, majetok, pohodlný život a sex.

Ale čo tak pokúsiť sa od Vášho vlastného egocentrizmu sa aspoň trochu odpútať? A teda okrem tých Vašich hodnôt – ktoré Vám zatiaľ brať nebudem – zamerať svoju pozornosť aj na iné hodnoty, ako napríklad na určité duchovné hodnoty, pričom keď hovorím o “duchovných hodnotách” nemyslím tým hneď priamo na Cirkev, kostol, náboženstvo či náboženskú vieru, ale pod pojmom “duchovné hodnoty” mám na mysli určité ideály, ktoré hoc aj s nejakým náboženstvom či náboženskou vierou nemusia mať absolútne nič spoločného.

A nielen zamerať sa aj na určité ideály, ale aj zamerať sa na určité objektívne hodnoty a nakoniec aj neskôr zamerať sa aj na iné osoby!

Pričom keď hovorím o iných osobách nemám tým na mysli zamerať sa na inú osobu či iné osoby preto, aby som urobil šťastným sám seba či urobila šťastnou sama seba, ale skôr preto, aby som ja sám či ja sama urobila nejakú radosť tejto druhej osobe či týmto druhým ľuďom!!

Ak v tomto všetkom čo Vám v tejto kapitole doporučujem Vy liečiaci sa homosexuáli a lesbičky aspoň čiastočne uspejete – tak prečítajte si ďalšiu kapitolu…

 

48.Kapitola: Je čas homosexuáli a lesbičky začať boj proti Vašej zvrhlej homosexualite sebadisciplínou a úprimnosťou.

Predošlé kroky boli nutné, pretože pohľad na seba je prvým krokom každej zmeny. V priebehu liečebného procesu, ktorý je a to si povedzme úplne na rovinu - bojom a ničím iným – sa homosexuálny pacient či pacientka stále viac a viac poznáva, čo zodpovedá celkovému zlepšeniu jeho či jej zdravotného stavu.

Počiatočný pacientov či pacientkin pohľad do vlastnej psychopatickej a neurotickej dynamiky ovplyvňuje pacientovu či pacientkinu vnútornú orientáciu, a to mu či jej dáva veľkú nádej na relatívne skoré uzdravenie.

Vzhľadom k všadeprítomnej masmediálnej propagande slobodných murárov či česky svobodných zednářů, ktorá hlása, že homosexualita je údajne vraj nevyliečiteľná, je preto už samotný psychický stav daný vedomím homosexuálneho pacienta či pacientky, že jeho či jej homosexuálne postihnutie je celkom reálne liečiteľné i vyliečiteľné preto prvým krokom k jeho či jej vyliečeniu z homosexuálneho postihnutia, pretože stav reálnej nádeje je pre akéhokoľvek pacienta vždy veľmi pozitívny, zdravý, antipsychopatický i antineurotický duševný postoj. Tento pozitívny a optimistický pacientov či pacientkin postoj k reálnej možnosti svojho vlastného vyliečenia sa z homosexuálneho postihnutia zjednodušuje jeho či jej problémy do tej miery, že už tento pacientov či pacientkin pozitívny postoj k liečbe samotný ešte aj pred touto liečbou samotnou má tak obrovskú psychickú liečebnú silu, že niekedy dokonca aj samotné symptómy homosexuálneho postihnutia sa už týmto výrazne samy eliminujú, aj keď ináč základ návyku, ktorý homosexuálnu psychopatickú a neurotickú poruchu vytvára je u pacienta či pacientky ešte stále prítomný, a preto aj napriek určitým prípadným pocitom zlepšenia – ktoré sa na začiatku liečby môžu u pacienta či pacientky dostaviť – je dôležité neochabovať, ale pokračovať v tejto liečbe aj naďalej.

Ba dokonca niekedy po podozrivo rýchlych pocitoch vyliečenia sa majú občas tieto symptómy homosexuálneho postihnutia tendenciu sa vracať, v každom prípade však netreba to brať hneď za tragédiu (aj keď Vaša homosexualita ináč tragédiou nepochybne je!!), ale treba trpezlivo začať odznova s novou vervou a nádejou po celú dobu, kedy Vy na sebe budete pracovať, a túto svoju optimistickú nádej si chrániť, pretože sa zakladá na tejto objektívnej skutočnosti: Aj napriek tomu, že sa tie Vaše psychopatické a neurotické, respektíve homosexuálne impulzy často ozývajú, pozitívne výsledky sa u Vás stopercentne objavia, keď sa pacient či pacienta pevne rozhodne svojmu psychopatickému a neurotickému postihnutiu nekompromisne sa vzoprieť. Eventuálne občas sa spontánne dostavujúce prípadné nálady beznádeje sú akoby súčasťou “hry” – údajne vraj u väčšiny homosexuálnych pacientov a pacientiek hlavne na začiatku ich liečby a u niektorých niekedy dokonca aj neskôr – odporujte im čo možno najradikálnejšie a súčasne zostaňte pri tom podľa možnosti úplne kľudný a vytrvalo na sebe samom či sebe samej pracujte aj naďalej. Táto realistická nádej na relatívne rýchle vyliečenie sa z homosexuálneho postihnutia je totiž kľudný a realistický optimizmus a teda rozhodne nie nejaká vzrušená eufória.

Ďalej je nevyhnutným predpokladom Vášho vyliečenia aj pevná sebekázeň, pevná sebadisciplína. A táto pevná sebadisciplína, ktorú si musíte pestovať, sa úplne rovnako tak vzťahuje aj na zdanlivo úplne bezvýznamné a triviálne veci ako je napríklad včasné ranné vstávanie, starostlivosť o prípravu jedla, konzumáciu jedla, oblečenie, účes, rozumný poriadok v drobných záležitostiach všedného dňa plus Vaša každodenná bežná práca. Sú to síce “maličkosti”, ale aj na týchto maličkostiach sa môžete cvičiť v sebadisciplíne a upevňovať si svoju vlastnú vôľu.

V súlade s týmto bojom za utuženie Vašej sebadisciplíny, sebekázne a upevnenie vlastnej vôle Vám tiež Vám úprimne radím, aby ste vo svojom bežnom živote neodkladali žiadne povinnosti, činnosti a práce, ktoré z kontextu a logiky veci majú svoju prednosť. A hlavne neodkladajte tie povinnosti, činnosti a práce, ktoré sú Vám osobne z nejakých dôvodov nepríjemné, a Vaše odkladanie týchto nepríjemných Vašich povinností, činností a prác je vlastne podvedomou snahou sa týmto nepríjemným povinnostiam, činnostiam a prácam sa úplne vyhnúť. Ba dokonca v záujme upevnenia Vašej vlastnej sebadisciplíny plus i v záujme posilnenia pevnej vôle skúste ísť proti prúdu vlastného homosexuálneho či lesbického “ja” a teda naopak skúste si prikázať, že práve naopak ak je to možné – tieto pre Vás osobne nepríjemné povinnosti, činnosti a práce vykonáte prednostne ako prvé!!

Nežiadam týmto od Vás rozhodne nič mimoriadneho. Pre nás kresťanov je takýto spôsob života úplne bežný a každodenný. Ja osobne napríklad bývam v jednej malej dedine na Morave. A tam – ako to už ostatne všade na vidieku je celkom bežné – je každý deň množstvo najrozličnejších menších i väčších prác a povinností, ktoré je treba vykonať. A tak bez toho, aby mňa k tomu čokoľvek či ktokoľvek akokoľvek nútil – potom čo si ujasním celkový rozsah prác a povinností, ktoré je treba toho dňa vykonať – sa prakticky vždy najprv vrhnem do tej práce, činnosti či povinnosti, ktorá je mi zo všetkých prác, činností či povinností prácou, činnosťou či povinnosťou absolútne tou najnepríjemnejšou. A potom čo je táto najnepríjemnejšia práca, činnosť či povinnosť vykonaná, tak zo zostávajúcich ostatných zvyšných prác, činností a povinností si znovu vyberiem tú prácu, činnosť či povinnosť ktorá je mi zo všetkých týchto zvyšných zostávajúcich prác, činností či povinností prácou, činnosťou či povinnosťou absolútne tou najnepríjemnejšou. A až i túto prácu, činnosť a povinnosť vykonám, tak zo zostávajúcich ostatných zvyšných prác, činností a povinností si znovu vyberiem tú prácu, činnosť či povinnosť ktorá je mi zo všetkých týchto zvyšných zostávajúcich prác, činností či povinností prácou, činnosťou či povinnosťou absolútne tou najnepríjemnejšou. A takto úplne rovnako pri výkone prác, činností a povinností pokračujem do tej doby, kým úplne všetky práce, činnosti a povinnosti nie sú hotové. A pritom nikto ma k tomuto postupu ani nenúti a ani ja sám nemám pocit, že by som tým azda sám na sebe si vykonával nejaké psychické násilie – považujem to za niečo úplne samozrejmého.

Ostatne takýto prístup okrem utužovanie Vašej pevnej vôle má, či môže mať ešte aj ďalšiu racionálnu logiku, ktorá spočíva, prípadne môže spočívať v tom, že tými najnepríjemnejšími prácami, činnosťami a povinnosťami sú také práce, činnosti a povinnosti, ktoré sú fyzicky najťažšie, najnáročnejšie a najvyčerpávanejšie, a preto je aj prakticky racionálne začať s výkonom práve tejto práce keď ste ešte svieži/a a odpočinutý /á a tak zo stále postupujúcou a vzrastajúcou únavou sa “prekúsavať” k fyzicky stále menej a menej náročným prácam, činnostiam a povinnostiam.

Súčasťou upevňovanie Vašej sebadisciplíny je tiež aj úkol globálne plánovať si svoj deň, jedlo, odpočinok, sociálny život a podobne, jednoducho vytvoriť si aspoň približné schéma svojho denného režimu a prísne ho dodržiavať. Pod pojmom prísneho dodržiavania svojho denného režimu rozhodne v žiadnom prípade nemyslím tým na nejaké úzkostlivé dodržiavanie svojho denného režimu alebo dokonca považovať za nejaké nešťastie, ak sa Vám denný režim z nejakého dôvodu nepodarí dodržať.

Čo sa teda stane, ak sa Vám nepodarí dodržať Váš denný režim? Nestane sa tým vôbec nič! Netreba sa kvôli tomu nijak zvlášť znepokojovať, to však ale neznamená, že by ste túto skutočnosť, ak sa Vám nepodarí dodržať Váš pevne stanovený denný režim mali prejsť len tak bez akéhokoľvek povšimnutia. Preto vždy keď sa Vám nepodarí dodržať Váš pevne stanovený denný režim, položte si otázku: Prečo tomu tak bolo? – bolo tomu tak vzhľadom k okolnostiam, ktoré ste Vy osobne sám či sama nemohol či nemohla príliš ovplyvniť, alebo bolo tomu tak preto, že ste sa Vy sám či Vy sama dopustil či dopustila nejakej chyby? A ak teda chyba bola na Vašej strane, potom je treba sa zamyslieť i nad vnútornou podstatou tejto chyby: Išlo o moju pohodlnosť? Lenivosť? Váhanie? Nerozhodnosť? Zbabelosť? atď. A tak nakoniec po zanalyzovaní tejto konkrétnej situácie zistíte kde sú ešte Vaše slabiny, Vaše rezervy, Vaše nedokonalosti – zistíte to, čo do budúcnosti môžete a taktiež aj mal by ste či mala by ste na sebe ešte zlepšovať!

Špeciálne Vám homosexuálnym mužom radím, aby ste neskôr až bude Vaša vôľa pevnejšia, si skúsili sám sebe prikázať, že sa odteraz nebudete vôbec holiť, a že si necháte dôsledne narásť mužnú bradu a fúzy (česky: fúzy = fousy, kníry). Isteže na základe poznatkov z cudzojazyčnej vedeckej odbornej literatúry som si plne vedomý toho, že pre Vás homosexuálnych mužov bude dobrovoľné “neholenie sa” veľmi ťažké, deprimujúce a mučivé, pretože to psychologicky ide priamo proti Vašej homosexuálnej “prirodzenosti”. Ale aj keď hoc aj niekoľkokrát svojmu homosexuálnemu nutkaniu oholiť sa podľahnete a oholíte sa, napriek tomu nič nevzdávajte, a svoje predsavzatie, že sa nebudete holiť si dajte znovu a znovu a znovu, možno že ruka v ruke s pokračujúcou Vašou liečbou homosexuality práve tentoraz budete už úspešnejší, a možno že tentoraz už nutkaniu oholiť sa nepodľahnete…

Boj o čo najdôslednejšie utuženie Vašej sebadisciplíny a pevnej vôle je pre Vás homosexuálov a lesbičiek veľmi dôležité – ak nie snáď priamo to najdôležitejšie! Ináč totiž ani s odbúravaním Vašich homosexuálnych či lesbických návykov mnoho nezmôžete!!

Iste ste si Vy homosexuál či Vy lesbička už všimol či všimla to, aké máte obrovské problémy zo svojou vlastnou sebadisciplínou a pevnou vôľou. To je u Vás homosexuálov a lesbičiek celkom bežné, a nie je treba sa kvôli tomu obzvlášť trápiť, je však treba ale radikálne bojovať za utuženie vlastnej sebadisciplíny a pevnej vôle.

Na základe toho, čo som si prečítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre je mi zrejmé, že práve táto etapa Vašej liečby z homosexuálneho postihnutia bude pre Vás homosexuálov a lesbičky úplne tou najťažšou etapou celej tejto Vašej protihomosexuálnej liečby. Napriek tomu, či skôr presnejšie povedané práve preto musím na Vás liečiacich sa homosexuálov a lesbičky zvlášť apelovať a veľmi dôrazne Vás upozorniť, že bolo by veľmi pošetilé, hlúpe kvôli veľkej náročnosti tejto etapy pre Vás homosexuálov a lesbičky túto pre Vás veľmi náročnú etapu prejsť len tak nejako povrchne, lajdácky a nedôsledne, alebo dokonca túto pre Vás homosexuálov a lesbičky veľmi náročnú etapu úplne vynechať v pošetilej, naivnej nádeji že snáď azda tak nejako i bez radikálneho utuženia Vašej sebadisciplíny a pevnej vôle dosiahnete nejako trvalého emocionálneho vyliečenia z homosexuality, ktoré všetko ostatné tak nejako akoby automaticky samé vyrieši aj bez Vášho vlastného pričinenia sa.

Nielen táto kresťanská metóda liečby z homosexuality, ale prakticky žiadna bezmedikamentózna samoterapia, samoliečba z homosexuality sa Vám homosexuálom a lesbičkám nemôže podariť, ak sa tieto “nudné veci” osobnej sebadisciplíny a pevnej vôle, ktoré sú pre Vás homosexuálov a lesbičky síce osobne veľmi nepríjemné, avšak práve tak aj veľmi dôležité, a preto aj tieto pre Vás homosexuálov a lesbičky bez najmenších pochybností veľmi nepríjemné plus “nudné” veci musíte poctivo nacvičovať každý deň.

Spomeňte si len Vy homosexuáli a lesbičky na jednoduché metódy pre Vaše vlastné slabosti. Ak Vám homosexuálom a lesbičkám možno činí veľký problém bojovať na “mnohých frontoch” proti tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexualite, tak začnite napríklad boj iba s jedným či dvoma návykmi, u ktorých sa prejavuje nedostatok Vašej sebadisciplíny a pevnej vôle – a až sa v nich zlepšíte, ostatok už bude pre Vás ľahší. Je to niečo podobného, ako keď sa človek učí cudzie jazyky. Učenie sa prvým dvom či trom jazykom je úplne to najťažšie. Všetky ďalšie a ďalšie jazyky sa už človek učí stále ľahšie a ľahšie. A potom keď už plynne ovládate jednu jedinú svoju prvú desiatku cudzích jazykov, naraz zisťujete, že tie ďalšie jazyky sa už učíte “ako po masle”.

A nezabúdajte na logickú axiómu, že úprimnosť je tiež nevyhnutnou podmienkou Vášho úspešného liečenia a vyliečenia!

Homosexuálne postihnutý pacient či pacientka sa samozrejme cvičí v utužovaní svojej vlastnej sebadisciplíny a pevnej vôle tiež aj preto, aby pozorne dbal či dbala na svoje vlastné pohnútky, motívy, myšlienky a spôsoby správania sa bez predsudkov, a taktiež aby aj dával či dávala pozor i na svoje hnutia svedomia, ktoré je Vám homosexuálom a lesbičkám možné bohužiaľ veľmi ľahké prehlušiť.

Svoje vnútorné pozorovania vyjadrite vždy jednoduchými slovami tak, aby to bolo čo najjasnejšie, respektíve písomne si do zošita zaznamenajte Vaše dôležité myšlienky a samopozorovanie!

Pri tlmočení svojich slabostí a neúspechov buďte Vy homosexuáli a lesbičky voči osobe, ktorá sa Vám snaží pomôcť - či už je to Váš lekár, terapeut, tréner, vodca alebo partner v rozhovore – vždy úprimní. Takmer každý postihnutý homosexuál či takmer každá postihnutá lesbička má asi sklon k zastieraniu svojich neúspechov, k zakrývaniu svojich odporne hnusných a zvrhlých zámerov a citov. Pamätajte si, že hriech je tieto odporne hnusné a zvrhlé zámery a city mať, a nie vyznať sa svojmu lekárovi, psychológovi či inému terapeutovi, ktorý Vám pomáha v liečbe z toho, že ich máte!

Preto keď skutočne zdoláte aj túto prekážku, bude to pre Vás homosexuála či lesbičku nesmierne oslobodzujúce a nutné pre Váš pokrok. Pretože tu v podstate popisujem kresťanskú metódu liečby homosexuality, tak by som ako kresťan mohol dodať ešte následovné, čo by pre Vás bolo tiež veľmi užitočné, ak by ste sa rozhodol či rozhodla prijať našu kresťanskú vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa:

Úprimnosť pred Bohom vo spytovaní si svedomia, v modlitbe a v rozhovore s Bohom skrze Vašu modlitbu!

Veľmi neúprimné by bolo napríklad prosiť Boha o pomoc, a to bez toho, aby ste Vy sám či Vy sama konal či konala to, čo máte konať. Kvôli psychopatickej a neurotickej tendencii samodramatizovania je veľmi dôležité nezabúdať na nasledujúcu axiómu: Úprimnosť nie je teatrálna, ale prostá, jednoduchá a priama!!

 

49.Kapitola: Je čas homosexuáli a lesbičky začať boj aj s Vašou psychopatickou a neurotickou samoľútosťou!

Nech si homosexuálne postihnutý pacient či pacientka teraz predstaví svoje “vnútorné dieťa” ako teenagera, akoby pred ním či ňou stál živý čo živá. Alebo nech si pacient či pacientka predstaví, že to jeho či jej vlastné “ja” je nahradené infantilným “ja”, takže je tu iba dospelé telo.

A teraz si Vy homosexuáli a lesbičky predstavte, že toto Vaše “infantilné ja” reaguje v určitej Vašej konkrétnej situácii, v ktorej sa Vy nachádzate. Aby ste si “to dieťa” skutočne predstavil či predstavila, použite svoje kľúčové spomienky, mentálnu “fotografiu” Vášho “dieťaťa – ja” viz. kapitola číslo 45!

Poznanie Vášho vnútorného i vonkajšieho správania sa ako správania sa Vášho vlastného “dieťaťa – ja” môže byť pomerne jednoduché. Napríklad keď niekto povie:

“Cítil/a som sa úplne ako malý/é chlapec/dievča, ktorý/é bol/o odmietnutý/é, kritizovaný/é, nerešpektovaný/é; ktorý/é bol/o poľutovaniahodne osamelý/é, pokorený/é, vystrašený/é pred autoritatívnou postavou; nahnevaný/é, rozhorčený/é atď.”

Aj ostatní môžu ľahko vidieť, že ste sa správal či správala ako malé dieťa: “Správaš sa ako veľké dieťa.” Tak jednoduchý tento pohľad na seba samého či seba samú predsa len ale nie je, a to z dvoch dôvodov:

1./Je tu značný odpor voči predstave o sebe samom či sebe samej ako o “púhom dieťaťu” – “Moje pocity sú dôležitejšie a cennejšie než niečo takéhoto”, “Možno, že som bol aj trochu infantilný/á, detinský/á, mal/a som však ale vážne dôvody pre to, že som bol/a rozrušený/á, že som sa cítil/a zranený/á…” Infantilná, detská pýcha bráni neurotickému pacientovi či pacientke v tom, aby videl sám seba či videla sama seba v triezvom svetle.

2./Sú často u neurotického pacienta či pacientky emócie a vnútorné reakcie, ktoré sú veľmi nejasné a zmätené. Pacient či pacientka nerozlišuje presne, čo si vlastne myslí, pociťuje alebo chce; a nie vždy je zrejmé, čo v tejto situácii alebo správaní sa druhých vyvolalo práve takúto reakciu.

Pri prvých ťažkostiach môže Vám pomôcť úprimnosť. U druhých ťažkostí pomôže Vám zase premýšľanie a sebaanalýza. Robte si poznámky o takýchto nepochopiteľných reakciách a konzultujte ich zo svojim lekárom, psychológom či iným terapeutom alebo sprievodcom.

Ak nedospejete k uspokojivej odpovedi, nechajte tieto otázky zatiaľ ležať stranou. V priebehu sebaanalýzy a samoliečby, keď si homosexuálny pacient či lesbická pacientka viacej uvedomuje, ako jeho či jej “infantilné ja” neustále chorobne reaguje, sa preto tieto “neriešiteľné” infantilné, detinské reakcie už takmer nevyskytujú. A aj tie skoršie sa homosexuálne postihnutému pacientovi či pacientke stanú zrejmými.

V mnohých prípadoch sú tieto psychopatické a neurotické sťažnosti “dieťaťa” a detská kvalita vnútorných i vonkajších reakcií aj samotnému homosexuálne postihnutému pacientovi či samotnej lesbicky postihnutej pacientke dobre priehľadné. Často je tu dokonca aj pre homosexuálnych psychopatov dostačujúce, keď homosexuálny pacient či pacientka spozná svoje “úbohé ja”. Už toto poznanie samé od seba u homosexuálnych pacientov a pacientiek často vytvára odstup od takýchto chorobných pocitov, respektíve samoľútosti.

Ak toto spoznanie vlastného “úbohého ja” postihnutému homosexuálnemu pacientovi či pacientke nestačí, je pre jeho profesionálneho lekára alebo psychológa či laického terapeuta alebo sprievodcu terapeuticky, liečebne vhodné, keď voči tomuto homosexuálovmu či lesbičkinmu “úbohému ja” je ironický tým spôsobom, aby k dieťaťu v postihnutom homosexuálovi či lesbičke ironicky poznamenal: “To je ale smutné a poľutovaniahodné”, alebo jednoducho iba: “Ty chudinka!”

Pri optimálnom pôsobení profesionálneho lekára alebo psychológa ale i laického terapeuta či sprievodcu toto ironické komentovanie homosexuálneho “úbohého ja” u homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky vyvolá na tvári úsmev – čo je veľmi dobré znamenie, že liečba homosexuálneho či lesbického “úbohého ja” u homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky úspešne pokračuje.

Prípadne ak ani to príliš nepomáha, tak je terapeuticky, liečebne pre tohoto postihnutého homosexuála či lesbičku veľmi vhodné to, keď tohoto homosexuála či lesbičku jeho či jej profesionálny lekár či psychológ, alebo i laický terapeut či sprievodca nahrá na nejakú kameru alebo aspoň na mobilný telefón, a potom to tomuto homosexuálnemu pacientovi či pacientke prehrá, aby tento postihnutý homosexuálny pacient či pacientka mohol či mohla nielen počuť zvuk svojho vlastného nariekavého sťažovania si, ale súčasne vidieť pri tom i svoju melancholicky extrémne smutnú, žalostnú, ba až takmer uplakanú tvár.

Samozrejme, že všetky tieto vyššie spomenuté psychologické terapeutické metódy je v záujme úspešnej liečby postihnutého homosexuálneho pacienta či pacientky možné podľa potreby aj rôznymi spôsobmi vzájomne kombinovať, pričom sa čo do formy a metódy prihliada aj na zmysel pre humor u postihnutého homosexuálneho pacienta či pacientky.

Je vhodné žartovať, ironizovať a robiť vtipy ma adresu homosexuálneho infantilného, detinského “ja”, a to najlepšie za prítomnosti ešte aj ďalších osôb – či už ide o ďalších spolupacientov, napríklad keď má dotyčný profesionálny lekár či psychológ terapeutické sedenie s viacerými homosexuálne postihnutými pacientmi či pacientkami súčasne, alebo aspoň za prítomnosti rodinných príslušníkov, spolužiakov, spolupracovníkov, susedov či iných známych dotyčného homosexuálne postihnutého pacienta či dotyčnej lesbicky postihnutej pacientky. Význam účasti viacerých osôb na terapii spočíva v tom, že keď sa týmto ironickým poznámkam profesionálneho lekára či psychológa, alebo aj laického terapeuta či sprievodcu na adresu tohoto homosexuálneho či lesbického “úbohého ja” smejú aspoň dvaja ľudia či dokonca keď sa smeje viac ľudí súčasne – tak sa tým terapeutický, liečebný účinok homosexuálneho či lesbického “úbohého ja” iba zdvojnásobuje či dokonca aj zniekoľkonásobuje.

Veľkým pokrokom v liečbe homosexuálneho či lesbického “úbohého ja” je to, keď na po vzore tohoto lekára, psychológa, terapeuta či sprievodcu aj samotný homosexuálne postihnutý pacient či pacientka príjme za svoju vlastnú túto terapeutickú, liečebnú metódu ironizovania homosexuálneho či lesbického “úbohého ja”, a keď aj mimo terapeutické sedenia a i bez prítomnosti svojho lekára, psychológa, terapeuta či sprievodcu aj samotný homosexuálne postihnutý pacient či pacientka vždy v prípade svojich silných a nutkavých pocitov nariekavo sťažovať si na svoje odmietanie, na zranenú detskú pýchu, keď sa cíti bezcenný/á, škaredý/á, nemužný/neženská ako aj pri iných homosexuálnych či lesbických pocitov menejcennosti, psychickej únave a podobne začne sám či sama nahlas ironizovať toto svoje vlastné homosexuálne či lesbické “úbohé ja” – čo je fakticky vlastná ironická paródia “použitia metódy hyperdramatizácie” tak, ako ju vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1961 “Een bijdrage tot het inzicht in de homoseksualiteit” doporučuje vynikajúci holandský psychiater J. L. Arndt.

Táto metóda skvelého holandského psychiatra J. L. Arndta spočíva v hyperbolickom preháňaní tragických a dramatických aspektov homosexuálnej či lesbickej infantilného, detinského nariekavého sťažovania si až v tak hyperbolickej podobe, že sa to stane komicky smiešnym až tak, že dokonca ja samotný homosexuálny pacient či pacientka na toto divadlo reaguje s úsmevom alebo dokonca aj zo smiechom.

Napokon nemožno povedať, že táto metóda je priamo Arndtov terapeutický, liečebný vynález. Veľmi dobre totiž z oblasti literárnej histórie vieme, že slávny francúzsky dramatik a súčasne i tvorca klasickej komédie Jean – Baptiste Poquelin s pseudonymom Moliere ako paródiu na nutkavé hypochondrické sťažovanie si napísal divadelnú komédiu “Le Malade imaginaire”, v ktorej hlavný hrdina svoje utrpenie a svoje vymyslené “choroby” tak prehnane dramatizoval, že sa tomu publikum muselo neustále iba srdečne smiať.

Smiech je veľmi dobrých liečivým prostriedkom proti psychopatickým i neurotickým pocitom. U homosexuálneho pacienta samotného či lesbickej pacientky samotnej vyžaduje však ale odvahu a istú dobu cvičenia, než sa pacient či pacientka odváži predniesť k sebe samému či sebe samej, respektíve ku svojmu infantilnému, detinskému “úbohému ja” veselé humorné veci, až pacient či pacientka komicky napodobňuje sám seba či sama seba, svoje vlastné správanie sa, svoj žalostný hlas; skôr než si pacient či pacientka vezme na mušku sám seba, či sama seba, svoje chorobné pocity smútku alebo zranenia. Psychopatické i neurotické “ja” totiž berie samo seba veľmi vážne, aj keď v iných oblastiach, kde nie je zraniteľný, vie ten istý pacient či pacientka byť dokonca ja humorný či humorná.

Hyperdramatizácia je pre homosexuálneho pacienta či pacientku základom pre schopnosť naučiť sa smiať sám sebe či sama sebe. Nezáleží na tom, akým spôsobom sa to deje. Čo je účelom? Pocity vlastnej tragičnosti neberie pacient či pacientka tak moc vážne, a všetko berie realistickejšie a bojuje tak proti samoľútosti asi podľa hesla: “Trpieť bez nariekavého sťažovania si”.

V prípade keď ši homosexuálny pacient či lesbická pacientka nariekavo sťažuje na nejaké údajne vraj neprívetivé, nevľúdne zaobchádzanie alebo inú formu odmietnutia, tak je možné celú vec nafúknuť až extrémne prehnaného hyperbolického zveličovania plus práve tak aj prehnaného ironizovania slovami: “Chudinka úbohá, ako hrozne s tebou zaobchádzali, bol si zbitý/á, stal sa z teba mrzák/mrzáčka, máš roztrhané šaty, tečú ti slzy…”

Keď je zase u homosexuálneho psychopata či psychopatky urazená jeho či jej detská pýcha je zase terapeuticky, liečebne vhodné tomuto pacientovi či pacientke ironicky povedať: “Úbožiatko nešťastné, zvrhli tvoju sochu, kde si bol/a ako veľký Napoleon Bonaparte, či dokonca ako veľký Vladimir Iljič Lenin po páde železnej opony predstavte si tú nariekajúcu hromádku sutín, to úbohé dieťa s tvárou v lanách, ako padá zo svojho podstavca na zem dolu a ako pri tom plače a kričí: Súdruhovia prečo…?”

A při samoľútosti “nad osamotením” – čo je u homosexuálnych psychopatov a psychopatiek veľmi častý dôvod k ich psychopatickému nariekaniu – je veľmi vhodné ironizovať túto situáciu napríklad týmito slovami: “Úbožiatko nešťastné veď preplačeš si košeľu aj zo spodným tričkom, už aj okná sú zarosené, na podlahe máš kalužu zo sĺz a s perín slzy tečú”, atď.

A keď si homosexuálny psychopat či psychopatka sťažuje na svoju vlastnú ošklivosť, škaredosť tak zase svoje hyperbolické preháňanie zamerajte na to, na čo si tento homosexuálny pacient či pacientka najviac sťažuje – napríklad u homosexuálneho muža sťažujúceho si najčastejšie na svoju nízku postavu či očnú vadu: “Áno máš plnú pravdu! Si menší než mravec! Si slepý ako zemiak (po česky: zemiak = brambor)!”, alebo u lesbičky sťažujúcej si na to že je ako žena škaredá možno to ironizovať zas slovami: “Áno máš plnú pravdu! Si škaredšia než tá najškaredšia ropucha!”. A isteže podobne ako u lesbičiek ironizujeme ich plač nad tým, že im chýba ženská krása, tak isto možno aj u homosexuálnych mužov ironizovať zase ich plač nad tým, že nevyzerajú mužne ako praví muži, ale že vyzerajú ako “dengľavé postavou malé a slabé trasúce sa baby”.

Takmer všetci homosexuáli i lesbičky sa cítia byť v porovnaní s ostatnými ľuďmi škaredými, aj keď niekedy je to bolestivé pre nich otvorene to priznať. Tento komplex vlastnej škaredosti u homosexuálov a lesbičiek je však ale zrejmý napríklad aj z toho, že sa iba veľmi neradi fotografujú, vyhýbajú sa kamerám i fotoaparátom, a hlavne sú veľmi znechutený z toho, ak by sa nejaká ich fotografia objavila v televízii, v tlači či na Internete. Iba zriedkakedy je nejaký homosexuál či nejaká lesbička ochotný či ochotná dobrovoľne publikovať svoju nejakú fotografiu celej postavy hoc aj na nejakých vlastných webových stránkach na Internete. A príčina je práve tá, že má pocit o vlastnej škaredosti. Homosexuálni muži sa cítia byť ako muži úplne nemužnými a lesbické ženy zase majú pocit, že im úplne chýba ženská krása. Ironizovaním je treba im tieto ich pocity vyvracať, aj keď ináč je určite objektívnou skutočnosťou, že homosexuálni muži vzhľadom ku svojej zženštilosti a femininnosti majú skutočne od mužného chlapa veľmi ďaleko; a práve tak aj lesbičky sú veľmi často mužatkami v tak veľkej miere, že o nejakej ich ženskej kráse skutočne nemôže byť ani reči. Napriek tomu ale bez ohľadu na mieru opodstatnenosti či neopodstatnenosti predstáv homosexuálov a lesbičiek o ich ošklivej nemužskosti či neženskosti je nutné im tieto ich predstavy “nedokonalého muža” či “nedokonalej ženy” im vytrvale a trpezlivo vyvracať, a to vyvracať najlepšie týmto hyperbolicky zveličeným ironizovaním.

Pri tomto negatívnom zrovnávaní homosexuálov a lesbičiek s “ideálnymi” mužmi či ženami je možné túto svoju negativisticky prehnanú iróniu hyperbolicky dohnať až do “ad absurdum”!

Homosexuálnemu mužovi by mal jeho profesionálny lekár alebo psychológ či laický terapeut alebo sprievodca s hyperbolickou nadsázkou ironicky povedať:

“Predstavte si sám to svoje “vnútorné dieťa” vo Vás ako úbohého žobrajúceho chlapca, ktorého pre jeho škaredosť všetci ľudia opustili, on je menšej postavy než mravec, slepý ako v zemi zahrabaný zemiak, oblečený do škaredých starých a roztrhaných ženských šiat, pretože je podobné ošklivému, ufňukanému dieťaťu podobného stvorenia bez akýchkoľvek svalov, úplne malé a slabé s nadmerne vysokým piskľavým (česky: piskľavým = pištivým) hláskom… atď.”

Lesbickej žene by mal zas jej profesionálny lekár alebo psychológ či laický terapeut alebo sprievodca s hyperbolickou nadsázkou ironicky povedať:

“Predstavte si sama to svoje “vnútorné dieťa” vo Vás ako úbohé žobrajúce dievča, ktoré pre jej škaredosť všetci ľudia opustili, je ošklivá mužatka, fakticky mužské “dievča” s dlhou mužskou bradou a mužnými svalmi… atď.”

A potom v obidvoch prípadoch, tj. ako v prípade homosexuálov tohoto “ženského chlapca”, tak aj v prípade lesbičiek toto “mužské dievča” postavte do protikladu k jeho ideálne mužne vyzerajúcemu vysokému a svalnatému chlapovi, respektíve ideálnej peknej žene s nádhernými ženskými krivkami jej tela. A nakoniec ešte extrémne prežeňte jeho či jej odporne hnusný a zvrhlý výkrik “po láske”, ktorý sa od tohoto jeho či jej homosexuálneho či lesbického “úbohého ja” ozýva na ulici potom, čo milovaná bytosť prešla okolo neho či nej bez toho, aby si tohoto malého, “po láske” túžiaceho dieťaťa vôbec všimla.

Pri tejto hyperdramatizácia môžete postupovať viacej menej ako len chcete, môžete si vymýšľať i celé príbehy. Použite to, čo Vám osobne pripadá ako komické, a neskôr snažte sa primeť aj samotného homosexuálneho pacienta či pacientku ktorého či ktorú liečite, aby aj on či ona sa k vymýšľaniu týchto ironických príbehov sám pridal či sama pridala, a teda aby vlastne tento homosexuálne postihnutý pacient či pacientka rozvíjal či rozvíjala sám či sama svoju vlastnú sebairóniu.

Ak namietate, že toto sú fádne a primitívne detinské veci, súhlasím s Vami! V prípade ale, že Vy sám, čo čítate tieto riadky ste postihnutý homosexuál či lesbička, rád by som Vás upozornil na to, že u Vás homosexuálov a lesbičiek tieto námietky často vychádzajú aj z Vášho vnútorného odporu proti tomu, aby ste sa Vy ako pacient či pacientka sám sebe smial či sama sebe smiala.

I v týchto prípadoch tohoto “vnútorného odporu” môžem dať terapeutom a sprievodcom doporučenie, aby teda začali iba s malými a nevinnými vtipmi o frustráciách, ktoré sa predsa len snáď ani u homosexuálov a lesbičiek neberú až tak veľmi vážne. Humor má dobrý účinok; a aj keď je primitívny, detinský, je treba s ním u Vás psychopaticky a neuroticky postihnutých homosexuálov a lesbičiek potierať Vaše infantilné, detské emócie a infantilné detské myslenie. Samozrejme, že v prípade Vás homosexuálov a lesbičiek je mi jasné, že Vaša schopnosť vysmiať sa sám sebe či sama sebe nutne predpokladá aspoň čiastočne najprv pochopiť detinskosť alebo pubertálny charakter Vašich reakcií, z ktorých sa chcete vyliečiť. Prvým krokom je teda vždy to, že spoznáte detinskosť a detinské nariekavé samosťažovanie si. Zaujímavá je totiž aj ta psychologická skutočnosť, že pokorní a psychicky vyrovnaní ľudia sa dokážu celkom bežne sami sebe vysmiať.

Z psychologického i psychiatrického hľadiska je verbálna oblasť pre psychológov i psychiatrov veľmi prínosná k odhaleniu náklonnosti u homosexuálnych ale aj iných pacientov a pacientiek k sťažovaniu si a k boju proti tejto neuróze. Pacient či pacientka si môže sťažovať verbálne ale aj mentálne. Preto pre Vás homosexuálov a lesbičky je veľmi dôležité, aby ste behom rozhovorov s ľuďmi si dávali veľký pozor na svoje vlastné slová a všímali si svojej vlastnej túžby ku sťažovaniu si. Snažte sa o to, aby ste túto svoju túžbu sťažovať si neuspokojili! Zmeňte radšej téma rozhovoru alebo povedzte: “Isteže je to ťažké (alebo: tvrdé, nespravodlivé a podobne), ale dobre, uvidíme, ako sa to dá urobiť najlepšie” a podobne. Takáto prísna sebakontrola je hlavne pre Vás homosexuálov a lesbičky veľmi dôležitá.

Iným dobrým cvičením, ktoré Vám homosexuálom a lesbičkám vrelo doporučujem je odolať pokušeniu a nepridať sa k ostatným, keď si ostatní v okolí na niečo sťažujú alebo proste iba jednoducho verbálne tlmočia svoju psychickú rozladenosť. Ak sa toto Vám homosexuálnym pacientom a pacientkám skutočne podarí, že sa k sťažovaniu sa ostatných ľudí nepridáte, potom možno konštatovať, že Vaša liečba už bez najmenších pochybností nesmierne pokročila úspešne dopredu.

Terapia, liečba proti Vašej homosexuálnej samoľútosti rozhodne v žiadnom prípade nie je akýmsi zjednodušeným variantom takzvaného “pozitívneho myslenia”. Nie je to ani nič takého, čo by bolo namierené proti frustráciám všedného dňa voči priateľom a členom rodiny, za predpokladu, že sa tak deje bez preháňania a s potrebnou relativizáciou. Adekvátne negatívne pocity a myšlienky totiž nie je nutné popierať prehnaným pozitívnym myslením. Týmto potieraným “nepriateľom” je totiž iba infantilná, detská samoľútosť, ktorá je tak veľmi typická Vám postihnutým homosexuálom a lesbičkám.

Rozdiel medzi normálnym vyjadrením nejakého opodstatneného smútku alebo sklamania na jednej strane, a chorobným infantilným, detským fňukaním, nariekaním a podobne je celkom evidentný. Vyžaduje to však u liečiacich sa pacientov a pacientiek odvahu i silu trpieť tak ako trpí normálny duševne zdravý človek, a teda nepoddať sa infantilnému, detinskému nariekavému sťažovaniu si na svoj nešťastný osud, na zlé okolnosti, na ostatných a na život vo všeobecnosti.

 

50.Kapitola: Pokora a trpezlivosť sú veľmi dôležité kresťanské cnosti, ktoré by mohli aj Vám homosexuálom a lesbičkám pomôcť!

A tým sa dostávame k veľmi dôležitej kresťanskej cnosti trpezlivosti. V tejto konkrétnej súvislosti s Vašim homosexuálnym postihnutím môže byť pre Vás liečiacich sa homosexuálov a lesbičky úsilie o trpezlivosť chápaná aj ako úsilie o vytrvalý boj s Vašimi možno i častými vlastnými neúspechmi, a prípadne aj relatívne pomalým pokrokom vo Vašej terapii, liečbe z tej hnusnej a odporne zvrhlej homosexuality.

Netrpezlivosť je totiž znakom detstva a nevyzretej mladosti. Mentálne dieťa totiž nedokáže svoje chyby a nedostatky prijať za dočasný objektívny fakt, ale ak sa už dieťa rozhodne, že chce na sebe niečo zmeniť, tak sa mu to musí podariť ihneď, a ak sa mu to dieťaťu ihneď nepodarí, tak má bohužiaľ tendenciu na úsilie o zmenu – a teda aj úsilie o vlastné vyliečenie sa z homosexuálneho postihnutia – veľmi rýchlo rezignovať.

Naopak zdravé dočasné sebaprijatie faktu homosexuality, ktoré sa úplne odlišuje od dnes takmer všetkými masmédiami propagovanej “povoľnosti” voči homosexualite znamená, že liečiaci sa homosexuálny pacient či pacientka robí všetko čo je v jeho či jej silách aby sa vyliečil či vyliečila z homosexuality a súčasne s tým dočasne prijíma sám seba či sama seba takého, či takú ako sám či sama je, a teda na svojej trpezlivej ceste ku zdraviu občas aj zlyhávajúci – pre masmédia – antihrdina, ktorý sa neraz stane aj terčom masmediálnych posmeškov konaných s cieľom odradiť ho či ju od pokračovania v ďalšej liečbe; a ak napriek tejto masmediálnej kampani vytrvá a vylieči sa z homosexuálneho postihnutia, tak na dotyčný fakt jeho či jej vyliečenia sa z homosexuálneho postihnutia okamžite a prakticky od takmer všetkých masmédií, ktoré tou či onou formou priamo či nepriamo kontrolujú slobodní murári či česky svobodní zednáři, z politických a ideologických dôvodov padne hermetická železná opona dokonalého informačného embarga dôsledne dodržovaná prakticky takmer všetkými masmédiami, aby sa o tomto prípade vyliečenia z homosexuality pokiaľ je to možné takmer nikto iný ani nedozvedel, pretože fakt vyliečenia homosexuálneho pacienta či pacientky z homosexuality vyvracia ich ideologickú dogmu o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality, čím je priamo ohrozovaný aj tento ich liberálny symbol homosexuality ako slobodomurársky či česky svobodozednářský ideologický symbol údajnej slobody, liberálnosti a tolerancie. Ba dokonca toto vyliečenie pacienta či pacientky z homosexuálneho postihnutia má často aj pre dotyčného lekára či psychológa zo strany vládnuceho režimu za následok všelijaké priame či nepriame šikanovane pod najrozličnejšími zámienkami či už od policajných orgánov pod zámienkou zlého parkovania osobného automobilu či zámerne neúspešnej technickej či emisnej kontroly vozidla, alebo šikany napríklad zo strany mesta, ktoré dotyčnému lekárovi či psychológovi odmietne predĺžiť nájomnú zmluvu na nebytové priestory v ktorých má zariadenú svoju ambulanciu, alebo šikana zo strany zdravotných poisťovní, ktoré pod nejakou zámienkou s dotyčným lekárom či psychológom nie sú ochotné uzavrieť ďalšiu zmluvu ohľadom poskytovania zdravotnej starostlivosti a úhradách za ňu, možné sú i šikany zo strany príslušnej lekárskej komory umelo si vymýšľajúce nejaké nedostatky v poskytovanej lekárskej starostlivosti, rôzne šikany zo strany príslušného finančného úradu pre nejaké údajné nezrovnalosti v účetníctve, údajné daňové nedoplatky a podobne.

A nakoniec sa u dotyčného lekára či psychológa objaví tajomný pán v čiernej koženej bunde a s veľkými tmavými okuliarmi (po česky: okuliarmi = brýlemi) na tvári, ktorý síce veľmi opatrne, diplomaticky a navonok dvojzmyselne – avšak súčasne tak, aby mu dotyčný lekár či psychológ veľmi dobre porozumel – naznačí, že všetky tieto problémy s policajnými orgánmi ohľadom osobného automobilu, nájomnej zmluvy s mestom ohľadne ambulancie, zdravotnými poisťovňami ohľadom zmlúv o poskytovaní zdravotnej starostlivosti a úhradám za ňu, lekárskej komory pre údajné nedostatky v poskytovanej lekárskej starostlivosti, finančného úradu pre údajné nezrovnalosti v účetníctve a údajné daňové nedoplatky a prípadne ešte šikanovania aj od ďalších orgánov na ktoré som si momentálne nespomenul tu byť vôbec nemusí, ak sa podvolí tomuto brutálnemu koordinovanému nátlaku konanému súčasne z niekoľkých strán, a nebude už ďalej liečiť homosexuálov a lesbičky.

Vrátiac sa ale späť k samotným z homosexuality liečiacim sa homosexuálnym pacientom či pacientkám je treba otvorene povedať, že toto dočasné trpezlivé sebaprijatie homosexuálne postihnutého pacienta či pacientky platí pre realizmus k sebe samému či sebe samej ako výraz jeho či jej pokory.

Pokora náleží bytostne k vyzretej osobnosti. Objektívna skutočnosť je totiž taká, že vlastne každý človek má nejaké svoje slabé miesta, a často dokonca ja značné psychologické a mravné nedostatky.

Pociťovať sa ako niečo výnimočného je detské myslenie, preto je aj detské žiť tragickú rolu. Je to nedostatok pokory. Vynikajúci vedec Karl Stern vo svojej skvelej vedeckej práci z roku 1951 “The Pillar of Fire” tvrdí, že “Takzvaný komplex menejcennosti a pravá pokora sú dve proti sebe stojace veci.”

Cvičiť sa preto v pokore je cnostný zvyk, ktorý zbavuje pacienta či pacientku neurózy. A cvičiť sa v tom, aby sa dokázal vysmiať sám sebe, čo je prostriedok ku zmenšeniu infantilného egocentrizmu, je tiež možné považovať za cvičenie sa v pokore. Neurotické hranie role prehnane nariekavej samoľútosti, sklon k tomu za každú cenu byť v televízii alebo rozhlase, prípadne v tlači stredom pozornosti, sympatií a objektom ľutovania zo strany divákov či poslucháčov, poukazuje u homosexuálnych ale aj iných neurotikov predovšetkým na nedostatok ich pokory.

Homosexuáli a lesbičky sú prakticky takmer vždy veľmi arogantní: “Som zvláštny/a, moja sexuálna orientácia je nadradená, som výnimočne citlivý/á a obzvlášť tragický/á” – ako sa napríklad vyjadril sám o sebe jeden holandský homosexuál.

Údajná sexuálna nadradenosť u homosexuála či lesbičky je dláždená špeciálnym oceňovaním jedného z rodičov a zaznávaním či kritikou rodiča druhého. Presnejšie povedané – u homosexuálov a lesbičiek – je tým velebeným rodičom rodič opačného pohlavia a naopak zas zaznávaným a kritizovaným rodičom je zase rodič rovnakého pohlavia ako dotyčný homosexuál či lesbička. Dospelý homosexuál, ktorý prakticky nikdy nevidel svojho otca ako zženštilý chlapec, miláčik a obdivovaný syn svojej matky sa podobne ako aj na druhej strane dievča, ktoré zas prakticky nikdy nevidelo svoju matku a bolo obdivované otcom bude taktiež psychicky presýtené jeho velebením a chválou a presvedčené o svojej sexuálnej nadradenosti oproti heterosexuálom. Homosexuálna či lesbická arogancia má totiž vždy svoje korene v detstve, kde podstatou týchto koreňov u homosexuálnych mužov je absencia otca, ktorého prakticky nikdy nepoznali; a u lesbických žien práve tak zase absencia ich matky.

Muži a ženy s homosexuálnym komplexom, ktorý svoju psychopatickú a neurotickú odporne a hnusne zvrhlú homosexuálnu sexuálnu žiadostivosť považujú za údajne vraj “prirodzenú”, podliehajú často psychopatickým impulzom považovať svoju homosexualitu za údajnú sexuálnu nadradenosť nad “obyčajnými” heterosexuálmi či heterosexuálkami.

Úplne to isté platí aj pre pedofilov. Francúzsky homosexuálny a súčasne aj pedofilný spisovateľ André Gide žijúci v rokoch 1869 až 1951, ktorého po smrti vychovávala iba matka velebil svoju “lásku” k chlapcom ako údajne vraj “najhonosnejšiu variantu ľudskej nežnosti”. Týchto homosexuálov ženie osobná pýcha, keď nazývajú neprirodzené prirodzeným. Ba dokonca svoju homosexualitu označujú často aj za sexuálne nadradenú heterosexualite. Tomuto duplicitne zvrhlému zvrhlíkovi: pedofililovi + homosexuálovi nechýbalo v živote nič iného než dostať poriadne po papuli (po česky: dostať poriadne po papuli = dostat pořádně přes držku!).

Homosexuáli sú iracionálne márnotratný, márniví a narcistickí vo svojom zženštilom vystupovaní a hlavne v obliekaní!

Mnohí z nich tým viac aby vyzdvihli na akýsi imaginárny Olymp sexuálnej dokonalosti tu svoju hnusnú a odporne zvrhlú homosexualitu, tak z nehoráznou bezočivosťou a neuveriteľnou drzosťou verbálne pľujú dokonca i na tak pre mňa kresťana veľmi posvätné hodnoty ako sú Boh, a samotným Pánom Bohom ustanovené manželstvo a rodina. Tým homosexuálom čo s takouto neuveriteľnou drzosťou a podlosťou verejne hanobia Bohom nám ľuďom danú sviatosť manželstva ako celoživotné spojenie jedného muža, jednej ženy a ich spoločných detí, vlastne nechýba v živote nič iného, než nejaký poriadny výprask od hlboko veriacich mužov, ktorí toto verejné hanobenie sviatosti manželstva a rodiny už nebudú ochotní ďalej trpieť.

Homosexuáli sa zo svojou homosexuálnou aroganciou stávajú slepými k mnohým veľkým hodnotám, čo je ostatne dané už tým, že sú infantilnými osobnosťami. Preto tí homosexuáli a tie lesbičky, ktorí a ktoré sa chcú úprimne vyliečiť z tej ich odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality by sa mali učiť aj tak veľkej kresťanskej cnosti ako je pokora!

Úprimne učiť sa pokore je totiž psychicky i sexuálne oslobodzujúce! Pacient či pacientka sa pokore naučí tým, že svojmu lekárovi, psychológovi, terapeutovi či sprievodcovi odhalí svoje myšlienky, vyjadrenia a impulzy ješitnosti, arogancie, sexuálnej nadradenosti, zranenej pýchy alebo neprijatie dobre mienenej kritiky – a potom ich odmietne ľahkou sebairóniou, alebo nejakým iným spôsobom.

Pacient či pacientka sa kresťanskej pokore naučí tým, že si vytvorí nový pohľad na samého seba, ktorý zodpovedá jeho či jej skutočnému “ja” a má skutočné cenné vlastnosti, ktoré sú však omnoho praktickejšími i racionálnejšími než ich predtým homosexuálne postihnutý pacient či pacientka chcel či chcela vnímať.

 

51.Kapitola: Je najvyšší čas homosexuáli a lesbičky začať boj s tými Vašimi odporne hnusnými a zvrhlými “homosexuálnymi pocitmi”!

Váš vnútorný boj mobilizuje poznanie sebe samého a vôľu. Nasadenie vôle je nevyhnutné. Ak si stále hájite tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé homosexuálne “túžby” alebo “sny” aj navzdory dobrému predsavzatiu liečiť sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality, potom iba sotva bude možné vyliečiť sa.

Pretože ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, údajne vraj bez ohľadu na Vaše prianie vyliečiť sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality je u homosexuálnych pacientov a pacientiek ich odporne hnusná a zvrhlá homosexuálna “túžba” prítomná vždy, keď sa jej postihnutý homosexuálny pacient alebo pacientka tajne či vedome poddáva, aby z nej mal ten svoj odporne hnusne a zvrhlý “pôžitok” a bol ňou nasýtený. Môže sa to prirovnať k závislosti na alkohole alebo tabaku.

Určité sebapoznanie u pacienta či pacientky je síce nutné, takmer nikdy však ale homosexuálne postihnutý pacient či pacientka nemá dosť sily, aby sám či sama premohol či premohla infantilne žiadostivé túžby. Iba celkovým nasadením vôle je možné u postihnutého homosexuála či lesbičky erotický impulz v konkrétnych momentoch umlčať.

Homosexuálne postihnutá osoba by sa mala v ťažkej situácii pokúsiť stať sa pánom situácie, kľudne, bez paniky, v postoji dospelého: realisticky a trpezlivo. Nenechajte sa týmto impulzom zneistieť, nedramatizujte ho, nepopierajte ho, ale tiež sa zbytočne nerozčuľujte. Pokúste sa v takomto citovom rozložení povedať kľudne “nie”.

Sila vôle sa dnes spravidla podceňuje, pretože všelijakí ateistickí “odborníci” dnes vo svetskej “modernej” sekulárnej psychoterapii úplne jednostranne učia zdôrazňovať intelektuálny náhľad, tj. psychoanalýza a cvičenie, tj. naučená psychológia.

V skutočnosti ale je to práve vôľa, ktorá je úplne najdôležitejšia! Psychoanalytický “náhľad” i cvičenie takzvanej “naučenej psychológie” sú síce taktiež dôležité, avšak náhľad i cvičenie je účinné až při správnej orientácii pacientovej či pacientkinej vôle.

Homosexuálne postihnutá osoba by mala racionálnym premýšľaním dospieť k celkovému rozhodnutiu, ktoré je podmienené vôľou, Jednoducho homosexuál či lesbička, ktorý či ktorá sa chce liečiť, by mal si silou vôle rozkázať: “Homosexuálne impulzy už v mojom živote nebudú mať miesto”. Toto pacientovo či pacientkino rozhodnutie rastie pomaly; homosexuálny pacient či pacientka by na toto vlastné rozhodnutie rázne skoncovať s tou svojou odporne hnusnou a zvrhlou homosexualitou mal či mala často myslieť, a premýšľať o tom vlastnom rozhodnutí hlavne v momentoch kľudu, kedy pacientovo či pacientkino myslenie a chcenie nie je zaťažované žiadnym “erotickým vzrušením”. A teda keď už raz pacient či pacientka toto pevné rozhodnutie raz urobí, potom by mal či mala veľmi nekompromisne odmietnuť akékoľvek, a to aj veľmi nepatrné podnety k tomu jeho či jej zvrchovane odporne hnusnému a zvrhlému takzvanému “homoerotickému vzrušeniu” či takzvanému “homoerotickému pôžitku”.

Tie prípady, kedy síce homosexuál alebo lesbička chce sa vyliečiť, ale má iba veľmi malý úspech, je vysvetliteľná nerozhodnosťou jeho či jej vôle. Mnohé z homosexuálne postihnutých osôb nemôžu pevne bojovať a navyše radi obviňujú údajnú neprekonateľnosť “svojej homosexuálnej orientácie” alebo “okolnosti”, zatiaľ čo skutočná príčina spočíva iba v jeho či jej nedostatočne pevnej vôli.

Jeden holandský homosexuálny pacient prichádzal po určitej dobe zdanlivého úspechu ešte stále však s návratmi do tých svojich odporne hnusných a zvrhlých homosexuálnych predstáv na to, že sa vlastne nikdy svojich žiadostivých náklonností nechcel úplne zbaviť. Tento holandský homosexuálny pacient otvorene priznal: “Teraz som pochopil, prečo to bola tak ťažké. Ja som síce chcel, ale na druhej strane nie úplne”.

V prvom rade teda Vy homosexuáli a lesbičky ak sa chcete vyliečiť z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality, tak musíte mať pevnú vôľu! A toto rozhodnutie Vašej vôle by sa malo pravidelne obnovovať, aby tak z tohoto Vášho rozhodnutia, neraz iba takého v podstate povrchného a preto iba slabého rozhodnutia liečiť sa a vyliečiť sa, postupne aj do Vášho podvedomia prerástlo toto Vaše rozhodnutie liečiť sa a vyliečiť sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality v pevný vnútorný reflex – akoby v pevný “vnútorný zvyk”!

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre údajne vraj aj homosexuáli a lesbičky budú prežívať okamžiky alebo aj hodiny, v ktorých bude ich dobrá vôľa silne oslabovaná ich odporne hnusnou a zvrhlou homosexuálnou sexuálnou žiadostivosťou. Analogicky obdobnú, aj keď síce heterosexuálnu sexuálnu žiadostivosť zakúšame v podstate často aj my úplne normálni heterosexuálni muži - ktorí sme sa zasvätili Bohu že naveky zachováme panictvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo – keď napríklad okolo nás prejde pekná, mladá, dvadsaťročná blondínka s veľkými modrými očami, veľkými prsiami a dlhými nohami. Takže obdobne žiadostivé nutkania samotného diabla Satana: “Choď za ňou a…!” zažívame aj my úplne normálni heterosexuálni muži. Ba často diabol Satan ti to vnuká tak, akoby to vychádzalo z tvojho vlastného vnútra napríklad skrze túto falošnú a veľmi nebezpečnú predstavu: “Chcem konečne povoliť iba svojej túžbe a nič iného, veď iba pre tentoraz, a potom už navždy budem svoje predsavzatie pevne zachovávať!” Nie Satan! Odstúp Satan odo mňa!! Apage Satanas!!! Zmizni odo mňa Satan preč aj s tým tvojím diabolským pokúšaním!!! Nikdy!!! – taká, a len taká je odpoveď úprimne veriaceho kresťana Satanovi a jeho úlisným pokušeniam. Súčasne totiž my hlboko veriaci kresťania, ktorí sme sa celoživotne zasvätili Bohu veľmi dobre vieme, že mimoriadne inteligentnému diablovi Satanovi nesmieme dať ani len tú sebenepatrnejšiu šancu, pretože v opačnom prípade by všetky naše čisté panické predsavzatia a ideály už dávno padli!

A je možné, ba nielen možné, ale i veľmi pravdepodobné, že obdobnými rafinovane úlisnými metódami diabol Satan pokúša aj ostatných ľudí, a to nielen heterosexuálnych, ale aj Vás odporne hnusne zvrhlých homosexuálov a lesbičky; ba dokonca u Vás postihnutých homosexuálov a lesbičiek diabol Satan v tej jeho odpornej a hnusnej zvrhlosti zachádza s Vami homosexuálmi a lesbičkami ešte oveľa “ďalej” než by si odvážil ísť proti komukoľvek zo psychicky a sexuálne normálnych heterosexuálnych ľudí.

Ak máte Vy homosexuáli a lesbičky slabú vôľu, čo je možno že do určitej miery dané aj samou podstatou Vášho odporne hnusného a zvrhlého homosexuálneho postihnutia, potom tento boj bude pre Vás skutočne veľmi ťažký a bolestný keď hneď od počiatku nie ste zvrchovaným pánom svojej vlastnej vôle!

A neslobodno tieto nebezpečenstvá nijako podceňovať! Ostatne úplne každý dospelý človek – bez ohľadu na to či je heterosexuál alebo homosexuál – veľmi dobre vie, že príslušný erotický impulz, tj. u heterosexuálov heterosexuálny a u homosexuálov homosexuálny sa môže u dotyčného heterosexuálneho či homosexuálneho muža či ženy prejaviť v predstave o niekom v podstate kdekoľvek, napríklad koho ste videl či videla niekde na ulici, v kostole, v archíve, v knižnici, v škole, v práci, na obrázku nachádzajúcom sa na titulnej stránke v novinách v novinovom stánku, keď ste náhodne prechádzal či prechádzala okolo dotyčného novinového stánku, a tí ľudia, čo sa dokonca pozerajú aj na televíziu, tak aj v televízii. Hlavne u Vás homosexuálov a lesbičiek, čo sa radi pozeráte na extrémne úbohé, a primitívne sentimentálne rôzne takzvané “romantické” filmy v televízii, a prípadne chodíte sa pozerať na tie idiotské hlúposti “o láske” aj do kina a ešte k tomu im za to aj platíte “vstupné” – tieto najrozličnejšie zhovadilé erotické predstavy môžu byť vyvolané určitými Vašimi filmovými spomienkami, myšlienkami a zážitkami. Keby tie Vaše filmami vyvolané erotické predstavy boli aspoň heterosexuálneho charakteru, potom i ja - aj napriek môjmu odporu a nenávisti voči erotickým predstavám akéhokoľvek charakteru – by som uznal, že v danom Vašom konkrétnom špecifickom prípade, dotyčný film výnimočne zohral aj pozitívne úlohu. Ako som sa však ale dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, je však ale bohužiaľ psychologickým veľmi smutným faktom, že aj z čisto sexuálneho hľadiska úplne normálne heterosexuálne filmy líčiace sexuálne vášne heterosexuálneho charakteru, tj. takzvanú heterosexuálnu “lásku”, homosexuáli a lesbičky, ktorí uvidia dotyčný sexuálne normálny “heterosexuálny film” si ho vo svojom chorom mozgu transformujú do psychopaticky a neuroticky zdeformovanej homosexuálnej podoby, a tak teda aj z dotyčného sexuálne inak úplne normálneho “heterosexuálneho filmu” pochádzajúce rôzne spomienky vyvolávajú u homosexuálov a lesbičiek predstavy takmer vždy iba v ich psychopaticky nenormálne zdeformovanej a modifikovanej homosexuálnej podobe. Tak napríklad aj nejaká úbohá a zdanlivo neškodná “heterosexuálna” romantická filmová kravina o nesmelom dospievajúcom mladíkovi hľadajúcom si partnerku či o nesmelej dospievajúcej dievčine hľadajúcej si partnera môže v mysli postihnutého psychopatického a neurotického homosexuála či postihnutej psychopatickej a neurotickej lesbičky podnietiť jeho či jej “túžbu” začať si hľadať rovnako hnusne a odporne zvrhlého homosexuála či rovnako hnusne odporne zvrhlú lesbičku ako je aj on sám či ona sama.

Vaše nekompromisné rozhodnutie k “nie” – ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre má - viacero stupňov obtiažnosti. Tá Vaša odporne hnusná a zvrhlá homosexuálna žiadostivosť môže byť údajne vraj až tak silná, že Vám zablokuje jasné myslenie, v dôsledku čoho pacient či pacientka už potom môže rozumne konať iba pod nátlakom vlastnej pevnej vôle. Ostatne toto sa vzťahuje nielen na postihnutých homosexuálov a lesbičky, ale i akýchkoľvek iných dospelých ľudí, a teda aj včítane úplne všetkých sexuálne normálnych heterosexuálnych mužov i heterosexuálnych žien, ktorí či ktoré taktiež v mnohých momentoch svojho života môžu spontánne objavivšie sa erotické impulzy a predstavy niekedy potlačiť iba na základe svojej pevnej vôle, a v prípade, že sú tieto erotické impulzy a predstavy veľmi silné, tak aj nátlak pevnej vôle musí byť tým mocnejší, pretože nad Vašimi erotickými impulzmi a predstavami môžete zvíťaziť iba vtedy, ak protitlak Vaše pevnej vôle bude silnejší než tieto impulzy a predstavy.

Hlavne pokiaľ ide o Vás sexuálne zvrhlých homosexuálov a lesbičky nezabúdajte, že Vám môžu pomôcť dve veľmi dôležité myšlienky: “Musím byť úprimný/á”, a tá druhá zas “Som slobodný/á, dokonca i pod nátlakom tohoto zvrhlého nutkania”!

A čo sa týka Vašej úprimnosti – povedzte si nekompromisne: “Viem, že musím odporovať a že nesmiem klamať sám/sama seba”!!

A čo sa týka slobody Vašej vôle – povedzte si ešte nekompromisnejšie: “Môžem zdvihnúť svoju ruku, môžem pohnúť svojou nohou – a od toho zlého pokušenia utiecť keď budem chcieť a keď si prikážem, a síce aj ihneď prikazujem si tak v tomto okamžiku, pretože chcem si tak prikázať!”

A pamätajte si – a v duchu si často opakujte: “Je to len a len iba v mojej moci, aby som zostal/a verný/á tomuto môjmu rozhodnutiu!”

A v tomto svojom boji môžu pomôcť “malé zbrane”:

Povedzte si napríklad nahlas: “Teraz som sa rozhodol/rozhodla zostať doma”, alebo z hľadiska psychologickej autosugescie je veľmi racionálne napísať si na papier niekoľko pomocných viet a čítajte ich v núdzových situáciách. Veľmi vhodné je toto praktikovať aj s inou osobou, napríklad na terapeutických sedeniach v ambulancii u svojho lekára či psychológa, alebo aj doma s laickým terapeutom či sprievodcom. Tieto vety nech rytmicky pomalým monotónnym hlasom číta lekár, psychológ, terapeut či sprievodca, zatiaľ čo liečený pacient alebo pacientka nech sa pohodlne usadí do pohodlne mäkkého kresla s rovnako tak aj pohodlne mäkkým vysokým operadlom do ktorého sa pohodlne oprie, a svoje ruku pohodlne si položí pred seba na stôl a zavrie oči. Táto telesná poloha má ten praktický význam, aby pacient či pacientka dokonale uvolnil či uvolnila svoje svalové napätie, aby všetky svoje svaly pohodlne uvolnil či uvolnila a zavreté oči majú zase ten praktický význam, že v bežnom živote je to práve zrak, ktorým mozog prijíma najväčšiu časť podnetov a informácií z okolitého sveta, a preto tým, že – ak to smiem povedať trochu zjednodušene a laicky, aby tomu každý veľmi dobre porozumel – tým, že tento zrak zavretím očí sa vyradí na čas z činnosti, vyradí sa tým obrovské množstvo vizuálnych podnetov a informácií, ktoré sa do mozgu nedostanú, a ušetrená mozgová kapacita môže preto tým viacej sa koncentrovať na počúvanie, ktoré je v danom prípade najdôležitejšie ak Vám tieto vety číta nejaká iná osoba a nie Vy sám či Vy sama.

Niektorí lekári a psychológovia pri liečbe homosexuálne postihnutých pacientov či pacientiek to vo svojej ambulancii dokonca spájajú aj s takzvanou “hypnózou”. Ja osobne síce veľmi dobre viem, že v skutočnosti nič takého ako je takzvaná “hypnóza” reálne neexistuje a reálne existovať vlastne ani nemôže. To však ale nič nemení na tom, že ak ste Vy ako pacient či pacientka “veriacim” – respektíve v tomto danom prípade nemám na mysli nejakú Vašu náboženskú vieru či vôbec vieru v existenciu Boha – ale pod pojmom “veriaceho pacienta/pacientky” v danom prípade myslím na takého homosexuálne postihnutého pacienta či pacientku, ktorý či ktorá na rozdiel odo mňa “verí” v existenciu takzvanej “hypnózy”. Potom ako pacient či pacientka veriaci či veriaca v hypnózu majúci či majúca pred sebou práve tak aj v takzvanú hypnózu veriaceho a teda aj hypnózu “praktikujúceho” lekára či psychológa, môžete vyskúšať aj túto takzvanú “hypnózu”, pretože aj keď Vám síce táto takzvaná “hypnóza” bez ohľadu na lekárove či psychológove sľuby ako údajne vraj “hypnóza veľmi pomáha” nijako nepomôže, pretože to čo v skutočnosti vôbec neexistuje nemôže ani nikomu nijako pomôcť; to však ale nič nemení na tom, že Vás táto hoc aj naivná a infantilná, detinská “hra na hypnózu” aspoň na čas privedie na nejaké iné myšlienky, a teda aspoň na čas odpúta táto “hypnóza” Vašu pozornosť od tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality k relatívne neškodnej “hypnóze”, a teda z tohoto hľadiska preto aj táto takzvaná “hypnóza, respektíve presnejšie povedané detská “hra na hypnózu” môže nepriamo zohrať aj pozitívnu úlohu v tom, že v čase keď budete sa zaujímať o “hypnózu” a premýšľať o “hypnóze”, nebudete snáď mať čas premýšľať o tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexualite a homosexuálnych predstavách. A preto v takomto špecificky výnimočnom prípade by som u homosexuálnych pacientov a pacientiek, ktorí či ktoré skutočne veria v údajnú existenciu takzvanej “hypnózy” nezavrhoval celkom ani túto primitívne infantilnú, detinskú “hru na hypnózu”.

Vrátiac sa od infantilnej, detskej “hry na hypnózu” do reality, treba povedať, že nielen homosexuáli a lesbičky, ale v podstate každý človek bez akejkoľvek výnimky ktorého niečo eroticky nejako “vzruší”, môže tomuto erotickému pokušeniu čeliť veľmi jednoducho tým, že síce úplne kľudne, ale zato radikálne a nekompromisne odvráti svoj pohľad od živej osoby či obrázku osoby, ktorá eroticky dráždi jeho zmyselnosť. A ono takzvané “erotické vzrušenie” u úplne každého človeka – ako sexuálne normálneho heterosexuála, tak aj úchylného homosexuála - čoskoro úplne vyprchá!

Na základe toho, čo som si prečítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre Vám homosexuálom a lesbičkám môžem poradiť, že Vaše racionálne chcenie môže byť výrazne uľahčené racionálnym pochopením. Vždy keď totiž Vy homosexuáli a lesbičky túžite po sexuálne “zaujímavej” osobe sa v skutočnosti vedome či podvedome s touto osobou porovnávate, plus vedome či podvedome Vás navyše aj veľmi traumatizuje vedomie Vášho obrovského deficitu oproti tomuto mužovi pokiaľ ide o jeho chlapskú mužnosť oproti Vašej zženštilej “mužnosti” ak ste homosexuálny muž, alebo Vás vedome či podvedome práve tak veľmi traumatizuje vedomie Vášho obrovského deficitu oproti tejto žene pokiaľ ide o jej pôvabnú ženskú krásu oproti Vašej telesnej škaredosti ak ste lesbickou ženou. Keď sa totiž Vy homosexuálne postihnutý muž s týmto Vašim “mužským idolom” porovnávate, hovoríte si vo Vašej homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruche napríklad to, že on je oproti Vašej malej zženštilej postave zženštilého muža vysnený vysoký, obrovitý a svalnatý Rambo; respektíve keď ste lesbicky postihnutou ženou, tak keď sa s týmto Vašim “ženským idolom” porovnávate, hovoríte si vo Vašej lesbickej psychopatickej a neurotickej poruche napríklad to, že ona je oproti Vašej nežensky škaredej, ošklivej postavy ženy – mužatky doslova žena – bohyňa či žena - kočka, pokiaľ ide o ľudskému oku jej príjemne lahodiace ženské krivky jej nádherného a pôvabného ženského tela mladej, peknej ženy.

Či už ide o Vás zženštilých homosexuálov porovnávajúcich sa v “mužskosti” s týmto Vás v mužnosti výrazne prevyšujúcim mužným chlapom, alebo či už ide o Vás “škaredé a ošklivé” lesbičky porovnávajúcich sa v “ženskosti” s touto Vás v ženskej kráse výrazne prevyšujúcou peknou ženou, v obidvoch prípadoch, tj. ako v prípade homosexuálnych mužov, tak aj v prípade lesbických žien nejde o nič iného, než iba o Váš homosexuálny či lesbický komplex menejcennosti, keďže podvedome si vlastne vo svojej duši hovoríte: “Ja som oproti nemu/nej tak veľmi úbohý/á a poľutovaniahodný/á”; a sám by ste takmer chcel následne začať oplakávať ako homosexuál svoju zženštilú a nízku malú postavu, alebo ako lesbička zasa by ste následne takmer chcela začať oplakávať svoju či už skutočne alebo domnelo škaredú a ošklivú ženskú – neženskú postavu.

V prípade Vás homosexuálov a lesbičiek tento Váš “plač vnútorného dieťaťa” vo Vás je v podstate infantilným, detinským túžením Vášho infantilného detského “ja” – vo Vašej homosexuálnej duši si hovoriac: “Ty si v porovnaní so mnou tak veľmi vysoký a mužný!” u homosexuálne postihnutých mužov, či: “Ty si v porovnaní so mnou tak božsky krásna!” u lesbicky postihnutých žien; plus tento svoj homosexuálny či lesbický akoby duševný výkrik obdivu i závisti súčasne nakoniec ešte akoby doplňujete poníženou prosbou, ktorá taktiež má pôvod vo Vašom homosexuálnom komplexe mužskej menejcennosti či lesbickom komplexe ženskej menejcennosti: “… všimni si prosím môjho úbohého ja!”

A teda čím viacej si Vy homosexuáli a lesbičky budete vedomí či vedomé týchto infantilných, detských postojov “úbohého ja” vo Vás, tým bude Vám homosexuálom a lesbičkám ľahšie sa od tohoto Vášho “úbohého ja” dištancovať a súčasne aj v boji s Vašimi odporne hnusnými a zvrhlými homosexuálnymi či lesbickými pocitmi nasadiť do boja i Vašu vôľu opierajúcu sa o racionálne poznanie toho, v čom tkvie podstata Vašej homosexuálnej a neurotickej poruchy.

Pre Vás homosexuálov a lesbičky je v záujme úspešného napredovania Vašej liečby z homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy veľmi dôležité pochopenie infantility, detinskosti Vášho odporne hnusného a zvrhlého takzvaného “homoerotického” vyhľadávanie kontaktov alebo úmyselného zvrhlo úchylného evokovania tých Vašich odporne hnusných a zvrhlých “homoerotických” predstáv. Uvedomte si, že toto “túženie” nepatrí dospelej zodpovednej osobe, ale dieťaťu, ktoré hľadá egoistické, sebecké samorozmaznávanie (česky: samorozmaznávanie = samohýčkanie) – sexuálny “pôžitok” pre seba!

Homosexuáli a lesbičky! Uvedomte si, že to rozhodne v žiadnom prípade nie je nejaká láska, ale je to iba Vaša egoistická, sebecká sebeláska, v ktorej ten druhý je v podstate iba predmetom Vašej sexuálnej žiadostivosti, a nie osobou!!

Toto by si mal homosexuálny pacient uvedomovať aj vtedy, keď je to jeho odporne hnusné a zvrhlé sexuálne pokušenie veľmi silné. Jasné uvedomenie si tejto detsky egoistickej, sebeckej povahy homosexuálneho takzvaného “uspokojovania” otvára oči pre uvedomenie si, že je to zvrátene zvrhlé a nečisté. Táto odporne hnusná a zvrhlá takzvaná “túžba po rozkoši” stiera u psychopaticky a neuroticky postihnutých homosexuálov a lesbičiek morálne vnímanie mravnej čistoty alebo nečistoty. Nerobte si ťažkú hlavu z toho, že sa tomuto názoru možno vysmejú tí homosexuáli a tie lesbičky, ktorí či ktoré o žiadnu liečbu tej ich odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality nemajú záujem, ba dokonca sú na svoje homosexuálne či lesbické postihnutie aj veľmi pyšní či pyšné, pretože sú kvôli tej ich odporne hnusnej a zvrhlej homosexualite stredobodom masmediálneho obdivu, velebenia a zbožňovania, čo ich psychopatické a neurotické “detské ja” veľmi hreje na srdci! Ale ináč mimo objektívov televíznych kamier a reportérskych mikrofónov sú títo neliečiaci sa homosexuáli a lesbičky v hĺbke ich duše hlboko nešťastnými, smutnými a zúfalými ľuďmi!

Isteže každý človek – a toto sa týka úplne všetkých ľudí bez akejkoľvek výnimky, a teda rozhodne ani zďaleka nie iba homosexuálov a lesbičiek – sa môže slobodne rozhodnúť, či chce túto mravnú čistotu a mravnú nečistotu rozlišovať a teda vidieť, alebo nie! Ostatne rozhodnutie tých ľudí, ktorí svoju mravnú nečistotu či už homosexuálneho ale aj heterosexuálneho charakteru úmyselne nechcú vidieť, má tiež svojím spôsobom vlastne subjektívne určitý racionálny základ, pretože rozhodnutie sa určitého človeka – či už homosexuála alebo aj heterosexuála – svoju mravnú nečistotu “nevidieť”, je jeho či jej “spôsobom obrany” proti plne legitímnej mravnej kritike, ktorá sa vznáša proti jeho či jej zvrhlému a nemravnému životu!!

Jednému holandskému extrémne infantilnému homosexuálnemu a súčasne navyše ešte aj fetišistickému pacientovi, ktorého homosexuálna odporne hnusná a zvrhlá žiadostivosť sa zameriavala na spodné prádlo mladších mužov, pri čom si predstavoval sexuálne “hranie si” s nimi, pri liečbe z jeho homosexuality a homosexuálneho fetišizmu údajne vraj mu výrazne pomohlo už zakódovanie do podvedomia myšlienky, respektíve racionálne uvedomenie si tej objektívnej skutočnosti, že toto jeho psychopatické správanie sa je chorobné a pre sexuálne normálnych heterosexuálnych ľudí preto aj plným právom smiešne.

Dotyčný holandský homosexuálny a fetišistický pacient si totiž plne uvedomil, že k tej svojej odporne hnusnej a zvrhlej predstave vlastne zneužil telá svojich priateľov tým, že zneužíval ich osobné prádlo pre tu svoju odporne zvrhlú takzvanú “rozkoš”.

Toto uvedomenie si týchto skutočností u dotyčného holandského homosexuálneho a fetišistického pacienta malo totiž za následok, že si súčasne uvedomil aj svoju zvrhlo zvrátenú mravnú nečistotu. Tu platí v podstate úplne to isté, čo platí aj u všetkých ostatných nemorálnych konaní: čím výraznejšie je vnútorné morálne odmietanie takéhoto nemravného konania, tým skôr sa mravne pokúšanému človeku podarí vyjaviť svoje nekompromisné “nie”!

U Vás homosexuálov a lesbičiek sú tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé homosexuálne pohnútky často iba vzdorovitými reakciami na Vaše sklamanie či pocity nechuti. Ak Vaša liečba dosiahla už určitého pokroku, v nich by ste teda mal či mala rozpoznať tú svoju psychopatickú a neurotickú samoľútosť a terapeuticky – ako som Vás to už učil – výrazne prehnať jej dramatickosť.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, u homosexuálov a lesbičiek tie ich homosexuálne impulzy údajne vraj prichádzajú aj v takých okamžikoch, kedy sa pacient či pacientka cíti dobre a vôbec na ani nemyslí; sú vyvolané ich spomienkami a asociáciami. Napríklad vraj tak, že pacient či pacientka sa nachádza v nejakej polohe alebo na nejakom mieste, ktoré bolo nejako spojené s jeho či jej takzvaným “homosexuálnym dobrodružstvom”, a odrazu je tu údajne vraj tento nejaký odporne hnusný a zvrhlý homosexuálny impulz, ktorý homosexuálne postihnutú osobu údajne vraj obrazne povedané pristihne “na hruškách”, tj. nečakane pristihne ju nepripravenú. Ostatne verím tomu, že môže byť tomu asi tak, pretože diabol Satan je veľmi rafinovaný, a moment prekvapenia je určite jeho veľmi silnou zbraňou. Ba dokonca ani medzi úplne normálnymi heterosexuálmi neexistuje snáď takmer žiadny človek, ktorého by analogickým spôsobom diabol Satan obdobne ešte nikdy nikde “nenachytal na hruškách” napríklad tým, že mu nečakane do cesty poslal nádhernú zhruba dvadsaťročnú dlhovlasú blondínku s veľkými modrými očami, veľkými prsiami a dlhými nohami a vôbec lahodnými “kočkovitými” krivkami jej nádherného ženského tela; avšak skutočne úprimne veriaci kresťan, ktorý sa úprimne zasvätil Bohu, že naveky zachová panictvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo sa práve tým energickejšie, razantnejšie a mocnejšie vzoprie svojmu vlastnému hriešnemu pokušeniu, čím väčšie je toto pokušenie samotné. Okrem toho navyše aj keď síce v podstate úplne každému človeku sa môže stať, že ho diabol Satan “nachytá na hruškách”, my ľudia na rozdiel od zvierat sme nadaný ľudským rozumom a predvídavosťou, a keďže každý inteligentný človek vie, že okamžiky diabolského pokušenia môžu nastať je na ne dôsledne dopredu pripravený svojou každodennou modlitbou, rozjímaním, účasťou na svätej omši a svätým prijímaním eucharistického Tela a Krvi Ježiša Krista pod spôsobom eucharistického chleba, a niekedy dokonca nielen pod spôsobom eucharistického chleba, ale aj pod spôsobom eucharistického vína, príme taktiež Telo a Krv svojho Pána Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa na posilnenie v duchovnom živote, ktoré mu dodáva i silu vzdorovať diabolským pokušeniam.

Ešte by som mal napísať čosi aj o takzvanému či takzvanej “masturbation”, pretože oni o tom v tých svojich vedeckých prácach o homosexuálnom postihnutí veľmi veľa píšu, a teda je to v tejto súvislosti asi veľmi dôležité téma, ktoré by som nemal len tak odbiť pár vetami, či dokonca len tak obísť bez akéhokoľvek povšimnutia. V cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre veľmi často píšu o tom, že takmer všetci homosexuáli a lesbičky sú otrokmi a otrokyňami týchto hnusných praktikách, ktoré ich otrocky spútavajú v ich nevyzretých sexuálnych záujmoch a nevyzretej sexuálnej erotike. Prakticky všetci odborníci sa zhodujú v tom, že proti Vašim odporne hnusným a zvrhlým homosexuálnym návykom na “masturbation” môžete vyhrať, ak sa rozhodnete vytrvať v dobrom predsavzatí, a to dokonca údajne vraj aj bez ohľadu na Vaše “občasné návraty ku starým praktikám”. Odborníci sa zhodujú v tom, že Váš boj proti “masturbation je v podstate z prevažnej časti zhodný s Vašim bojom aj proti Vašim takzvaným “homoerotickým predstavám”.

Napriek tomu ale sú tu aj určité špecifické body, o ktorých by som sa asi mal zmieniť samostatne:

Takzvaná “masturbation” je pre Vás homosexuálov a lesbičky údajne vraj určitý spôsob určitej Vašej samoútechy po frustrácii alebo sklamaní. Pacient či pacientka sa údajne vraj ponorí do akéhosi svojho infantilného, detinsky primitívneho sveta predstáv. Účinnou stratégiou na Vás homosexuálov a lesbičkách akoby “drogovo závislých” na tomto odpornom “masturbation” je dať si každé ráno pevné predsavzatie: “Cez deň nepodľahnem!”, a toto Vaše predsavzatie aj opakovať večer pred spaním: “V noci nepodľahnem!”

Takýmto postojom údajne vraj rozpoznáte prvé signály žiadostivosti rýchlejšie. A keď sa táto zvrhlá “túžba” objaví, tak si máte údajne vraj povedať, že: “Nedoprajem si to potešenie, ale sa chcem cvičiť v odmietnutí a niečo vytrpieť.” A máte si údajne vraj pri tom predstaviť malé dieťa, ktorého matka sa mu zdráha dať nejakú sladkosť. Toto dieťa bude sa hnevať a začne plakať, možno bude okolo seba kopať. Dramatizujte prehnane Vaše detské “ja”, ako keby sa správalo úplne rovnako: “Chcem tú sladkosť!” Alebo povedzte: “Ako je to smutné, že nedostaneš tvoju malú útechu!” Alebo k sebe zaujmite postoj prísneho otca: “Nie, Janko/Marienka, otecko dnes hovorí nie! A už žiadne žarty. Urob, prosím, čo otecko hovorí!” Sústreďte sa na dnešok a nepremýšľajte: “Nikdy nebudem schopný/á to premôcť, a nabudúce to už neurobiť.” Váš boj sa musí odohrávať každý deň a tým sa získa zdržanlivosť. Nedramatizujte momenty slabosti a Vašich opätovných pádov. “Je to hlúpe, ale budeme pokračovať” – ako keď Vás zmláti zdatnejší karatista s čiernym pásom. Pretože skutočný športovec sa nikdy nevzdáva!

A potom určite pocítite, že sa stávate silnejší/silnejšia, a to aj navzdory Vašim pádom. Toľkokrát byť zbitý ako pes od silnejších a starších karatistov s čiernymi pásmi, a znovu – po každej bitke technicky posilnený - povstať znovu k novému boju! Ta bitka, a niekedy z nej i ta Vaša krv z Vášho natrhnutého obočia, rozdrtených nosných kôstok (česky: rozdrtených nosných kôstok = rozdrcených nosních kůstek), rozbitých skrvavených pier (česky: rozbitých skrvavených pier = rozbitých zkrvavených rtů), Vaša krv a červené škvrny čo tak sfarbili či poprskali Vaše snehobiele kimono, Vaša červená krv, ktorá sa nalepila na Vaše i súperove bosé chodidlá, to všetko nakoniec aj napriek Vašej dočasnej prehre pôsobí oslobodzujúco. Viete, že nakoniec zvíťazíte, a to predovšetkým zvíťazíte nad sebou samým. A podobne oslobodzujúco určite pôsobí napríklad i Vaše odvyknutie si alkoholu, fajčeniu, fetovaniu, braniu drog, ale i odvyknutie predmanželskému či mimomanželskému sexu, masturbation, homosexualite…

A oslobodený človek od ziel ponúkaných diablom Satanom ako čiernym kniežaťom tohoto zvrhlého a mravne skazeného sveta potom slobodného človeka povznáša, oslobodený človek sa cíti pokojný, radostný a šťastný; a všetkým ostatným ktorí vidia jeho pokoj, radosť a šťastie potom zostávajú iba oči pre plač a jazyky či diskusné fóra na Internetu pre závisť.

Ako niekdajší katolícky katechéta by som zo svojej pedagogickej skúsenosti Vám homosexuálom a lesbičkám mohol poradiť ešte jeden trik:

Predstavte si, že v okamžiku impulzu nepodľahnete. Ako vyzretá osoba, ktorá síce cíti pohnútky, napriek tomu však ale pracuje kľudne ďalej, leží kľudne v posteli, je pánom sám nad sebou či sama nad sebou. To podnieti Vašu vôľu: “Áno, takýto by som vlastne chcel(a) byť!” Alebo ešte lepšie – predstavte si, že by ste musel či musela rozprávať svojej budúcej manželke či manželovi, alebo dokonca Vašim budúcim deťom o tom, či ste ten impulz premohol či premohla alebo nie. Predstavte si tú hanbu (česky: hanbu = ostudu), predstavte si len, ako by ste sa Vy veľmi hanbil či hanbila pred svojimi deťmi, keby ste musel či musela povedať, že ste tomu odporne hnusnému pokušeniu podľahol či podľahla ako slaboch!

K prehnanému dramatizovaniu: Tiež “naplnenie” psychopatickej takzvanej “túžby po láske” prostredníctvom toho či tej “masturbation” je možné odstrániť týmto spôsobom. Povedzte napríklad svojmu “vnútornému dieťaťu” alebo sebe samému: “Pozerá sa ti uprene do očí, večná láska pre teba, úbohý chlapec/dievča, vrelosť pre tvoju opustenú a po láske prahnúcej duši.” Pokúste sa zosmiešniť tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé fantázie, alebo aspoň nejaké elementy z nich – napríklad Vaše eventuálne fetišistické zvláštnosti a podobne. Predovšetkým z terapeutického hľadiska je veľmi dôležité, aby ste prehnane dramatizoval či dramatizovala to neuroticky vytúžené a dramatické sťažovanie si, ktoré si asi ani neuvedomujete: “Daruj mňa, úbohému nevinnému miláčikovi, ktorým som, svoju lásku!” Tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé homoerotické predstavy a s nimi spojené “masturbation” impulzy pred humorom kapitulujú.

Je logické, že mnoho homosexuálov a lesbičiek má sexualite detské predstavy. Mnohí homosexuálni muži si údajne vraj myslia, že “masturbation” je dôležitá k trénovaniu ich mužskosti, že vraj potom budú údajne vraj mužmi nejako viacej než sú nimi v súčasnosti. V takejto absurdnej psychopatickej predstave tkvie obava – ľútosť nad mužskou menejcennosťou homosexuálneho muža – “nie som chlap” a s tým spojené jeho nariekavé sťažovanie si, ktoré je treba z terapeutických dôvodov prehnane dramatizovať. Pre lekára, psychológa, laického terapeuta či sprievodcu je dôležité, aby svojmu homosexuálnemu pacientovi vysvetlil, aby nedokazoval sám sebe nikdy akýmkoľvek spôsobom svoju mužskosť napríklad trénovaním svalu, cudzojazyčná odborná vedecká literatúra uvádza doslova pojem “bodybuilding”, ktorý by sa možno že dal preložiť pojmom budovanie tela či stavanie tela alebo výstavba tela či tak nejako, podobne ako i to slovo “masturbation” je nielen anglické, ale aj latinské, a jeho sufix “ion” v latinskej gramatike poukazuje, že ide o substantívum tretej deklinácie, a ak by som si chcel si vymýšľať nové slovenské slová tak by som ho mohol morfologicky slovakizačne preložiť ako masturbáca, masturbace, masturbácia, masturbáta či tak nejako podobne, alebo jednoducho sebaukájanie ako sa aj tématicky používa. Raz síce, keď som určitý článok o počítačoch prekladal do latinčiny tak som narazil na problém, že určitá slovná zásoba sa v latinčine jednoducho nevyskytuje, a tak som si vypomohol umelo tým, že slovo “počítač” som napríklad preložil do latinčiny ako “compiuter” a potom ho v textu podľa potreby aj skloňoval ako substantívum feminina tretej deklinácie podľa vzoru “lex” – v nominatívu “compiuter”, v genitívu “compiuteris” atď., alebo slovo “Internet” som síce ponechal v nominatíve singuláru ako “Internet”, v textu podľa potreby som ho však skloňoval ako substantívum druhej deklinácie podľa vzoru “puer” – v nominatíve “Internet”, v genitíve “Interneti” atď.

Rakúsky biskup pre ktorého som tu štúdium o počítačoch prekladal mňa síce pochválil, že sa mu údajne vraj ten môj preklad páči, mne však ale napriek tomu zostala vo svedomí pachuť zle vykonanej práce, kde ak mám použiť novotvar, termín, ktorý do spisovnej češtiny zaviedol významný český politik Miroslav Macek, tj. pojem “kočkopes”, ktorý som dokonca počul už aj na Slovensku, čo mňa do istej miery prekvapilo, že tento Mackov termín “kočkopes” nikto ešte nepreložil so slovenčiny ako “mačkopes” či tak nejako podobne. Ale asi by to bolo rovnako smiešne, ako keď som raz v češtine nazvaných dvanásť mesiacov kalendárneho roku – leden, únor, březen, duben květen, červen, červenec, srpen, září, říjen, listopad, prosinec mechanicky preložil do slovenčiny ako: “liadnik, unor, brezák, dubák, kvietnik, červeň, červeniec, kosák, žiarnik, rujen, listopad a prosiniec”. A ešte absurdnejšie by iste bolo, ak by som sa do slovenčiny pokúšal nejako preložiť termíny ako “masturbation” či “bodybuilding”. Preto na akékoľvek pokusy o preložení týchto absurdných patvarov do slovenčiny radšej úplne rezignujem a nijako ich prekladať nebudem.

Všetci tak nejako zhruba tušíme, čo asi približne tieto slová znamenajú, či čo by mohli asi znamenať v angličtine, a preto bez toho, aby som sa akokoľvek namáhal čokoľvek exaktne definovať, obmedzím sa iba na racionálne doporučenie laickým terapeutom a sprievodcom liečiaceho sa homosexuálneho pacienta, že pacientovi, ktorému pomáhajú logickými argumentmi musia vysvetliť, že toto takzvané “bodybuilding” napríklad vo forme takzvaného trénovania dotyčného malého “svalu” v žiadnom prípade nemá žiadny vplyv na nejaké upevnenie či posilnenie mužnosti zženštilého homosexuálneho pacienta ako sa tento pacient mylne domnieva, ba dokonca na základe údajov v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre to má údajne vraj presne opačný účinok, plus okrem toho navyše tento pacient týmito psychopatickými praktikami v sebe upevňuje psychicky choré komplexy, a tým sa aj upevňuje jeho psychicky a sexuálne zaostalá pubertálna mentalita. Ďalším okruhom pacientových či pacientkiných problémov sú jeho či jej neurotické pocity, ktoré spôsobujú, že sa neurotický pacient či neurotická pacientka stáva alergickým či alergickou na sebeironizovanie. Jeho či jej infantilné “ja” sa vzpiera proti útokom žartu a vtipu na svoju osobnosť.

Úplne to najlepšie by ste ale Vy homosexuáli a lesbičky urobili, ak by ste sa úprimne rozhodli pre kresťanskú vieru v Ježiša Krista Boha Spasiteľa a Vykupiteľa, pretože ak by ste sa stal úprimne veriacim kresťanom či úprimne veriacou kresťankou, mohol či mohla by si hľadať útočište v modlitbe, ktorá by bez najmenších pochybností sa stala veľmi účinnou pri zdolávaní tých Vašich odporne hnusných a zvrhlých homosexuálnych sexuálnych predstáv a pokušení k “masturbation”. Isteže tento boj nevylučuje nasadenie vôle, ostatne u ateistov je nasadenie vôle iba jedinou zbraňou “veľkého kalibru” u homosexuálneho pacienta. Ak by ste sa však ale úprimne stal kresťanom či kresťankou, potom okrem vôle, ako ešte mocnejšiu zbraň by ste do boja proti tejto odporne hnusnej a zvrhlej diabolskej satanskej homosexualite mohol či mohla nasadiť ešte aj svoju kresťanskú vieru. A ak spomínam modlitbu, nešlo by o nejakú modlitbu všeobecne, ale predovšetkým išlo by o modlitbu v správnom okamžiku, kedy by ste práve potreboval či potrebovala premôcť nejaký ten hnusný sexuálny impulz. Ako úprimne veriaci kresťan či kresťanka by ste pomocou psychickej synergie kresťanskej viery a z nej vyvierajúceho uvedomelého nasadenia Vašej pevnej vôle nemal či nemala prehrať tento súboj s pokušiteľom diablom Satanom. Úprimná modlitba úprimne veriaceho kresťana či kresťanky, ktorý či ktorá ba sa vážne pokúsil či pokúsila použiť svoju modlitbu plus úprimnú kresťanskú vieru, respektíve tieto dve “psychologické metódy” – ako by to nazvala dnešná ateistická sekulárna takzvaná moderná psychológia – by sa nemohla len tak úplne minúť účinkom, pretože úprimná modlitba úprimne veriaceho kresťana či kresťanky vychádzajúca z úprimného vnútorného postoja kresťanskej viery Božieho dieťaťa sa spolieha na svojho dobrého nebeského Boha – Otca, ktorý sa už postará o to, aby diablom Satanom pokúšaný kresťan nepodľahol či pokúšaná kresťanka nepodľahla. Kto sa poctivo snaží robiť úplne všetko čo robiť môže, a potom Boha úprimne prosí o pomoc – obdrží ju. Možno síce iba veľmi jemným spôsobom, ale bude to zrejmé, že ju skutočne obdržal či obdržala!!

Okrem toho veľmi prínosné sú aj pravidelné – aspoň nejaké malé – telesné umŕtvovania, samozrejme, že iba ak sú obetované Bohu. Bohužiaľ ale na túto starú múdrosť sa v “modernej” medicíne i psychológii prakticky úplne zabúda. Navyše napríklad ako kresťan - katolík či katolíčka by ste mal či mal možnosť ísť na svätú spoveď ku katolíckemu kňazovi a prijať sviatosť pokánia, ba dokonca aj keby ste prijal či prijala kresťanskú vieru iba v jej napríklad nejakej protestantskej podobe, tak aj keď oni sviatosť pokánia prakticky nemajú, i tak, dokonca aj u týchto mnohých protestantských konfesií je určitým spôsobom aspoň príležitostne možné, napríklad u takých evanjelikov je možné príležitostné a úprimné vyznanie hriechov evanjelickému farárovi. A tak či onak – nech už by ste vstúpil či vstúpila do ktorejkoľvek kresťanskej cirkvi či náboženskej spoločnosti – mal či mala by ste takmer vždy v nejakej forme možnosť vyznať svoje hriechy služobníkovi Božiemu na zemi, či už katolíckemu alebo pravoslávnemu kňazovi, eventuálne farárovi niektorej z protestantských cirkví a náboženských spoločnosti, čo by Vám v prípade, že by ste sa skutočne stal úprimne veriacim kresťanom či kresťankou výrazne pomohlo vo Vašom boji proti všetkým nežiadúcim sexuálnych impulzom, ktoré by ste potom veľmi ľahko s Božou pomocou udusil či udusila úplne všetky tieto zvrhlé impulzy hneď v samom počiatočnom zárodku. Ako katolícky alebo pravoslávny veriaci či veriaca by ste navyše určite našiel či našla výrazné uľahčenia vo všetkým možných i nemožných životných problémoch a trápeniach, keď by ste sa v týchto momentoch dovolával či dovolávala príhovoru Matky Božej Panny Márie. Kombinácia čisto psychologických terapeutických prvkov a metód s prvkami a metódami duchovnými vychádzajúcich z kresťanskej viery a spirituality je tou najoptimálnejšou zbraňou, vďaka ktorej by ste sa veľmi rýchlo vyliečil či vyliečila, ak by ste sa skutočne úprimne stal kresťanom či stala kresťankou, pretože takéto kresťansky – psychologická konvergencia použitia terapeutických metód všeobecne psychologických s úprimnou kresťanskou vierou pacienta či pacientky je najlepšou zárukou jeho či jej rýchleho vyliečenia sa.

Ak by ste sa nakoniec skutočne rozhodol či rozhodla sa obrátiť, a stať sa skutočne úprimne veriacim kresťanom či kresťankou, potom v súvislosti s modlitbou by som chcel poukázať na tento citát jedného dômyselného moderného duchovného autora, ktorý sa nachádza v práci z roku 1988 “The Forge”, ktorého autorom je J. Balaguer de Escrivá, a ktorý môže byť povzbudením pre tých z Vás, ktorých rozhodnutie a nádej na hlbokú zmenu a teda aj úplné vyliečenie sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality občas možno sa aj príležitostne v slabších okamihoch mocne otrasie, a možno Vás preto – aj v dôsledku mohutnej masmediálnej propagandy o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality - teda občas v slabších okamihoch prepadnú aj určité malomyseľné kapitulantské pochybnosti ohľadom toho, či sa Vaša liečba a Vaše vyliečenie sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality skutočne podarí. J. Balaguer de Escrivá tu veľmi rozumne a výstižne hovorí: “To prvé, čo je u modlitby dôležité je, aby človek vydržal, druhé je byť pokorný. Maj svätú tvrdohlavosť, dôveruj. Pamätaj, že aj Pána prosíme o niečo dôležitého – dá nám to. A preto pokračuj v ceste a pokračuj zo stále väčšou dôverou!”

 

52.Kapitola: Je najvyšší čas homosexuáli a lesbičky veľmi razantne bojovať s Vašim infantilným egocentrickým “ja”!

Vy homosexuáli a lesbičky vo svojom vlastnom záujme ak sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality chcete vyliečiť, tak musíte veľmi razantne bojovať s Vašim infantilným egocentrickým “ja”. Ak ste celú túto prácu čítal alebo čítala od samého začiatku až sem skutočne pozorne, tak iste ste si už aj Vy sám či Vy sama musel či musela na sebe samom či sebe samej všimnúť aspoň niektorých Vašich vlastných infantilných, detinských rysov a potrieb. Rast k Vašej väčšej emocionálnej zrelosti neprebieha sám od seba, Vy ako pacient či pacientka sa musíte dať do razantného, nekompromisného boja s Vašim homosexuálnym či lesbickým infantilným, detinským “ja” plus venovať tomu aj dostatočný čas. Homosexuálne postihnutým pacientom a pacientkám na základe toho, čo som si prečítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre úprimne radím predovšetkým to, aby sa sústredili hlavne na to neuroticky infantilné vyhľadávanie sympatie a pozornosti v  snahe byť všetkými ľutovaný či ľutovaná. Toto všetko ste si už dostatočne mohol či mohla na sebe všimnúť Vašim vlastným sebapozorovaním v interpersonálnych stykoch s ostatnými ľuďmi vo Vašom všednom živote, a preto ako homosexuálne postihnutý pacient či pacientka, ktorý či ktorá sa chce z tej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality úprimne vyliečiť, by ste sa mal či mala tohoto svojho neurotického spôsobu správania sa uvedomele a cieľavedome vzdať. Uvedomte si, koľko Vášho konania a myšlienok povstáva z Vašej iracionálnej potreby uplatňovania Vášho infantilného, detinského “ja”, plus eventuálne – ak ste toho schopný či schopná – si uvedomte aj to, ako diametrálne je to Vaše homosexuálne či lesbické infantilné “ja” odlišné od napríklad i mojej kresťanskej zdravej radosti z činnosti, práce, štúdia, modlitby či altruistickej služby ľuďom.

Zatiaľ čo napríklad pre mňa osobne napríklad pokiaľ ide o moje hlavné dielo uverejnené na www.henryklahola.nazory.cz/Revoluce.htm je primárne dôležité šírenie mojich názorov, myšlienok a ideálov v nádeji, že by tieto moje názory, myšlienky a ideály ideálneho ekonomického i spoločenského usporiadania štátu a spoločnosti raz mohli byť aj aplikované do praxe či už pod mojim vlastným menom, alebo hoc aj pod menom kohokoľvek iného, čo je moja hlavná intelektuálna túžba, pretože to, čo je pre mňa najdôležitejšie, je presadenie týchto názorov, myšlienok a ideálov nejako do reality, aby boli uskutočnené v ekonomickej a spoločenskej praxi či už so mnou alebo hoc aj úplne bezo mňa, hoc aj s úplným stopercentným zabudnutím, že akýsi Lahola kedysi niekde existoval, čo v prípade, že by tieto ideály ideálneho ekonomického i spoločenského usporiadania štátu a spoločnosti niekto uskutočnil v praxi by mňa vôbec ani v najmenšom nemrzelo; zatiaľ čo v prípade Vás homosexuálov a lesbičiek je to presne opačne, Vy nielenže ako ostatne aj drvivá väčšina ostatných ľudí nemáte žiadne vlastné originálne myšlienky, predstavy, koncepcie či názory, ale ba čo viac Vaše infantilné, detinské “ja” túži oveľa viacej po výlučnej pozornosti druhých osôb Vašej osobe než prezentácii Vašich vôbec nejakých (hoc aj aspoň odpočúvaných z televízie či rozhlasu!) myšlienok, predstáv, koncepcií či názorov! A o nejakých skutočne originálne vlastných názoroch, myšlienok, predstáv či koncepcií – ktoré by neboli iba pasívnym produktom masmediálneho pôsobenia existujúcich masmédií – už ani nehovoriac!!

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, u Vás homosexuálov a lesbičiek údajne vraj Vaša potreba lásky a sympatie je až tyranizujúca Vaše okolie, údajne sa vraj ľahko urazí a je žiarlivá, keď sa pozornosť venuje druhým.

U Vás homosexuálov a lesbičiek sa Vaše homosexuálne chorobné “hľadanie lásky” diametrálne odlišuje od normálnej a prirodzenej lásky medzi mužom a ženou, pretože prirodzená a normálna heterosexuálna skutočná láska medzi mužom a ženou je zásadne vždy – aspoň čiastočne – podriadená túžbe milovať druhého človeka, a nie iba egoistické, sebecké hľadanie ukojenia vlastného pohlavného pudu. Okrem toho navyše ešte aj tato vyzretejšia heterosexuálna skutočná láska, ktorá je od partnerky či partnera opačného pohlavia nejako odmietnutá alebo zranená, reaguje u nás normálnych heterosexuálov smútkom, a nie urážlivosťou, agresivitou a egocentrickou sebaľútosťou, ako je to naopak v takýchto analogických prípadov u Vás homosexuálov a lesbičiek.

Homosexuáli a lesbičky – nemýľte sa! Úsilie o nejaké femininné či maskulinné zdôrazňovanie seba samého či seba samej Vás nezbaví pocitov pohlavnej menejcennosti, pocitov menejcenného nemužného zženštilého femininného muža či pocitov menejcennej škaredej maskulinnej ženy, ale práve naopak tieto Vaše pocity sa tým ešte len posilnia!

Hovoriť si, že ak nemôžem byť dokonalým mužom tak budem usilovať aspoň o to, aby som bol “dokonalou ženou”, alebo naopak hovoriť si, že ak nemôžem byť dokonalou ženou, budem sa usilovať aspoň o to, aby som bola “dokonalým mužom” je cesta do pekla! Tieto nezmyselné predstavy – ak sa ich totiž rázne nezbavíte – Vám budú brániť v ďalšom pokroku na ceste vyliečenie sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality!!

V záujme Vášho vyliečenia sa z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality by úplne najlepšie bolo – ako som už niekoľkokrát zdôraznil – ak by ste úprimne prijal či prijala kresťanskú vieru. Ale i v tom prípade, že kresťanskú vieru neprijmete, i tak by bolo veľmi užitočné, ak by ste sa usiloval či usilovala povzbudiť v sebe aj pozitívnu stránku Vašej osobnosti, kde termínom “pozitívnu” som teda nahradil pre Vás tak veľmi ťažko prijateľný termín “kresťanskú”. Nech už ale túto špecifickú stránku ľudskej osobnosti nazveme termínom “kresťanská” alebo “pozitívna”, v každom prípady či už tak alebo onak mám tým na mysli jediné: cvičiť sa v službe druhým!

V tej najvšeobecnejšej rovine možno povedať, že človek, ktorý disponuje s touto kresťanskou či pozitívnou stránkou svojej osobnosti si veľmi často v najrozličnejších konkrétnych situáciách svojho života kladie veľmi jednoduchú otázku ako muž: “Ako by som mohol byť užitočný v tejto aktuálnej situácii?” či ako žena: “Ako by som mohla byť užitočná v tejto aktuálnej situácii?”

Ako by som ja mohol byť užitočný či ako by som mohla byť užitočná napríklad tu na Internetu, alebo pri nejakej rodinnej oslave, alebo v každodennej pracovnej situácii a podobne. U neurotikov – či už ide o Vás homosexuálov a lesbičky, alebo hoc aj heterosexuálnych neurotikov – si toto Vaše “vnútorné dieťa” naproti tomu kladie tieto svoje egoistické, sebecké otázky: “A čo mám z toho ja? Ako môžem využiť tuto situáciu pre seba? Čo môžu pre mňa osobne ti ostatní znamenať? Aký dojem môžem ja na nich zanechať? atď.”. Takto a podobne premýšľa iba neurotik či neurotička zameraný či zameraná sám na seba či sama na seba.

U nás kresťanov ale aj ostatných ľudí s pozitívnym altruistickým myslením je naopak prevažujúca snaha pomáhať druhým. Egocentrická osoba, ktorá by sa dokázala primeť k tomu, aby uvedomele pre druhých ľudí niečo znamenala napríklad tým, že z toho jej angažmá nebude mať úžitok sama pre seba, či už ide o stretnutie s priateľmi alebo členmi rodiny, ale aj seniormi napríklad v Domove dôchodcov alebo napríklad bezdomovcami v nejakom útulku, či chorými v nejakej nemocnici, plus taktiež sa aj pri tom pokúša byť nejako užitočná druhým ľuďom bez toho, aby sama mala z toho nejaký osoh, sa – keď to vyskúša bude tým táto osoba veľmi prekvapená – tým, že zameriava svoju sústredenosť preč od seba samého či seba samej, stáva sa vnútorne oveľa spokojnejšia.

Mohol by som to vyjadriť ešte aj ináč. V čom spočíva moja väčšia a menšia zodpovednosť? A toto sa môže týkať ako “veľkých” dlhodobých cieľov, tak aj úplne všedných každodenných situácií: Aká je Vaša zodpovednosť v cirkvi, v diecéze, vo farnosti, v práci, v škole, ku kamarátom a kamarátkam, k susedom, k obci, k národu, ale aj v rodine, v manželstve, v rodičovstve, voči Vašim deťom, vo vzťahu k Vášmu zdraviu, k Vášmu telu, k Vášmu voľnému času a podobne.

Môže to znieť triviálne, ale stávajú sa skutočne niekedy strašné veci. Bol som úplne šokovaný, keď som svojho času čítal o tom, ako v Holandsku istý homosexuálny manžel, ktorý zo začiatku iba nariekal nad svojim údajne vraj dilematom, že vraj “rodina alebo homosexuálny priateľ”, a nakoniec tento odporný hajzel kvôli svojmu homosexuálnemu milencovi svoju rodinu a deti opustil!

Tento nezodpovedný hajzel nepremýšľal teda ani najmenej poctivo o svojej zodpovednosti! Myšlienku na zodpovednosť proste potlačil a udusil v takzvanej “samoľútosti nad svojim tragickým osudom”. Keď som to dočítal – myslel som si, že od zúrivosti vyskočím z kože. Veď ten nezodpovedný hajzel opustil manželku a deti! Zaslúžil by so dostať poriadne po papuli (česky: dostať poriadne po papuli – dostat pořádně přes držku)!!

Je vidieť, že tomu hajzlovi ku šťastiu nechýbalo nič iného, než dostať poriadny výprask! Mali si ho preto podať dospelí muži z obidvoch rodín, a tak dlho toho hajzla mlátiť, kým sa mu tie jeho choromyseľné ľahkomyseľné “vzdušné zámky” nevyženú z hlavy, a kým sa sám dobrovoľne (a myslím tým skutočne dobrovoľne!) nerozhodne vrátiť sa späť k svojej zákonitej manželke a k svojim vlastným deťom. Bohužiaľ ale holandská spoločnosť, ktorá je ešte prehnitejšia než slovenská, ba dokonca ešte prehnitejšia než česká (a to už je čo povedať!), sa tvárila, akoby všetko bolo úplne v poriadku. Duševne chorý chlap len tak pre nič za nič utečie od svojej zákonitej manželky, a polícia, súdy a štátne úrady namiesto toho, aby ho vrátili nazad jeho zákonitej manželke, alebo ho odviezli niekam na liečenie, či v krajnom prípade do väzenia, ho ešte navyše za halasnej asistencie všetkých masmédií vehementne obhajujú spoločne aj s prakticky takmer všetkými masmédiami takým spôsobom, ako keby tým chceli celému národu snáď povedať, že toto krajne nezodpovedné správanie sa dotyčného hajzla, ktorý úplne bezdôvodne opustil svoju vlastnú zákonitú manželku a svoje vlastné deti považujú práve naopak za správanie sa vzorné, správne, ba až za následovaniahodné pre celý národ!!

Zhodou okolností relatívne krátko po dotyčnej masmediálne v Holandsku veľmi agresívne prezentovanej udalosti som sám navštívil Amsterdam a mal možnosť rozprávať sa s obyčajnými Holanďanmi a spýtať sa ich aj na to, aký majú názor na tuto vec. Bohužiaľ boli veľmi zmanipulovaní, a v podstate o tejto veci “zastávali” úplne rovnaké názory, aké im vnútili amorálnosťou prehnité holandské masmédiá. Ja som im ale tiež povedal svoje, ako to vidím ja, a ako by sa po správnosti táto vec mala riešiť.

Zdôraznil som pritom aj moju objektivitu, nadhľad a nestrannosť danú okrem iného aj tým, že ja sám som sa v pätnástich rokoch zasvätil Bohu, že naveky až do smrti zachovám celibát a panictvo môjho tela i duše pre Božie kráľovstvo – a teda ja osobne jednak nemám žiadne deti, nikdy som žiadne deti nemal a nikdy žiadne deti ani mať nebudem, jednak nežijem v manželstve, nikdy som žiadne manželstvo neuzavrel a nikdy ani žiadne manželstvo neuzavriem, a teda o mojej osobnej objektivite, nadhľade a nestrannosti už i z tohoto dôvodu nemôže byť ani najmenších pochybností. Ja osobne síce manželstvo považujem za menejcenné v porovnaní s panictvom u mužov či panenstvom u žien, to však ale nič nemení na tom, že drvivej prevažujúcej časti ľudí Boh nedal charizmu panictva či panenstva, a preto všetci ľudia, ktorí nie sú schopní a ochotní prijať panictvo či panenstvo, sú povinní vstúpiť do manželstva, pretože podľa Božej vôle iba v zákonitom manželstve sa smie súložiť. A manželstvo z Božej vôle je celoživotný zväzok jedného muža s jednou ženou a ich spoločných detí, a ako také je z Božej vôle nijako nerozlučiteľné a nezrušiteľné, a zanikne až smrťou prvého z manželov. Aj keď síce ja osobne z Božej vôle som Bohom povolaný k celibátnemu a panickému životu kresťanského pustovníka, v prípade ale že by tomu bolo bývalo ináč, a mňa by napríklad Boh nepovolal k panictvu ale povolal mňa do manželstva, tak ja v prípade, že by som bol manželom, v súlade s Božou vôľou nikdy by som sa nebol ochotný sa rozviesť, a určite ani manželke by som to nikdy nedovolil. A ak by som teda ja z Božej vôle žil v nejakom manželstve, a objavila by sa tu nejaká tretia osoba, ktorá by chcela moje manželstvo rozbiť, pravdepodobne by som asi v tom najkrajnejšom prípade radšej aj zabil túto tretiu osobu než pripustil rozbitie manželstva. Ostatne človek, ktorý rozbil alebo pomohol inému rozbiť jeho manželstvo – a to sa týka aj sudcov a sudkýň, úradníkov a úradníčok, novinárov a novinárok – pôjdu po svojej smrti oni všetci beztak do tartarus, tj. do pekla.

Tí hlúpi Holanďania ale ničomu nerozumeli, medzi dotyčnou skupinou ľudí zhodou okolností nebol ani jeden rozumný človek. Hlúpo sa pozerali ako také teliatka, nikto nič nehovoril, až potom jeden z nich postavil všetkému korunu na hlavu keď začal čosi úplne z cesty a nijako nesúvisiac s danou témou koktať čosi o tom, že Holandsko je údajne vraj demokratická krajina či tak nejako, plietol piate cez deviate, demokraciu si plietol s anarchiou a anarchiu zasa s odpornou zvrhlosťou, ako keby snáď platilo, že každý čo i len trochu slušný človek nie je demokratom, respektíve ako keby platila priama úmernosť, že čím zvrhlejší zvrhlík tým údajne vraj väčší demokrat. A v podobnom duchu sa pridali ešte aj niektorí ďalší.

Po tom čo som si od nich vypočul nečudujem sa Poliakom a Írom ani najmenej, že sa poľský aj írsky ľud proti takýmto “demokratom” s hrôzou a zdesením zubami nechtami zúrivo vzpiera, a teda títo “demokrati” preukazujú svojou odpornou zvrhlosťou myšlienke celoeurópskej integrácie skutočne medvediu službu, a ani milión odporcov myšlienky celoeurópskej integrácie nie je schopných tejto myšlienke uškodiť tak mnoho ako je ju schopný vnútorne zdiskreditovať hoc i len jeden jediný z takýchto “demokratov” ak sa nedaj Bože dostane niekde na popredné miesto v bruselskej európskej ekzekutíve.

Vrátiac sa ale nazad v hlavnej téme tejto práce, je treba zdôrazniť, že zmyslom každého liečenia neurózy je prestať byť po psychologickej stránke mentálnym dieťaťom. Alebo dá sa to vyjadriť aj tak, že sa pacient či pacientka nesnaží žiť iba pre svoje infantilné “ja”. A až sa Vám homosexuálom a lesbičkám toto podarí, potom následne začnú miznúť aj Vaše choromyseľné homosexuálne záujmy: “Mne sa zdá, že sa točím iba sám okolo seba” – priznal jeden úprimný holandský homosexuálny pacient. Jeho infantilné sebectvo sa ukazuje taktiež ako jadro jeho homosexuálnej závislosti. Alebo: “Preto som pánom vždy ja a vo vzťahu k priateľke som veľmi náročná, musí byť celkom moja” – úprimne uznala jedna holandská lesbička.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, takmer všetci homosexuáli a lesbičky údajne vraj predstierajú voči svojmu homosexuálnemu partnerovi či svojej homosexuálnej partnerke údajnú vrelosť a lásku, avšak v skutočnosti si homosexuáli a lesbičky hája iba svoju egoistickú, sebeckú sentimentalitu. Táto ich odporne hnusná homosexuálna “láska” je iba sebeklam.

Napríklad jeden bohatý holandský homosexuál bol veľmi štedrý k mnohým svojim homosexuálnym partnerom, kupoval im prehnane veľké dary, pomáhal im finančne, keď im niečo chýbalo alebo mali nejaké finančné problémy, tak sa vlastne tento bohatý holandský homosexuál nevzdával ničoho, čím si kupoval ich sympatiu.

Jeden iný holandský homosexuál zase si bol vedomý toho, že sa neustále prehnane zaoberal svojim telesným zjavom, a prakticky všetky svoje zarobené peniaze vynakládal na stále nové a nové oblečenie, ďalej na stále dokonalejšie a hlavne stále modernejšie a modernejšie holiace prístroje, keď sa v obchode objavil nejaký novší či modernejší holiaci prístroj než bol ten, ktorý si kúpil naposledy, tak si tento momentálne najmodernejší či najnovší holiaci prístroj okamžite kúpil, a vo veľkej zjavne prehnanej miere si kupoval parfémy. A podľa údajov jeho príbuzných údajne vraj každodenne celé hodiny strávil v kúpeľni pri starostlivom vylepšovaní jeho zovňajšku.

Ako uviedol jeho vlastný psychoterapeut, tento o odstavec vyššie zmienený jeho holandský homosexuálny pacient sa cítil – samozrejme že – telesne ako muž menejcenný a nepríťažlivý, a kvôli tomu sám seba vnútorne ľutoval. Napriek tomu ale u tohoto holandského homosexuálneho pacienta, práve tak ako aj od ostatných homosexuálnych mužov je tento prehnaný narcizmus iba zdanlivým vyrovnaním svojho pocitu menejcennosti, v skutočnosti ale je to u homosexuálnych psychopatov istý špeciálny druh ich homosexuálneho egoizmu, sebectva. A u homosexuálne postihnutých mužov to nie je ničím výnimočným – oni prakticky takmer všetci homosexuálni muži sú v zajatí takéhoto prehnaného narcizmu o svoj zovňajšok, aby boli každý deň nielen čistý, ale aj veľmi starostlivo oholení, plus silne prehnaná vôňa ich používaných parfémov aby sa šírila široko ďaleko od nich.

Niektorí odborníci pripúšťajú, že medzi mužmi údajne vraj aj u niektorých sexuálne normálnych teenagerov sa prechodne po nejakú dobu ich teenagerského života môže stať, že taktiež aj oni sa v tomto období nadmerne starajú o svoj zovňajšok, a podobne ako homosexuálni muži aj oni každý deň sa starostlivo holia, parfémujú a niekoľko hodín denne strávia v kúpeľni v prehnanom staraní sa o svoj zovňajšok. Tento sexuálne normálny heterosexuálny mladík až však ale vyrastie, tak začne prijímať samého seba takého akým je, a prehnaná starostlivosť o zovňajšok už prestane byť prvoradou prioritou v jeho živote. Mnohí homosexuálni muži často s veľkou samoľúbou radosťou sa aj celé hodiny v tej kúpeľni pozerajú na seba do zrkadla a premýšľajú o tom, či sú alebo nie sú pekní, či majú tvár skutočne hladko oholenú, či sú pekne učesaní a podobne. Pre terapeuta je tu vo vzťahu k tomuto pacientovi vhodná irónia, poprípade aj u liečebne pokročilého homosexuálneho pacienta sebeirónia daná ironickou poznámkou: “Chlapče, ty vyzeráš nádherne!”

Takáto zženštilá prehnaná starostlivosť o svoj zovňajšok, ktorá je tak typická homosexuálnym mužom však ale v prípade, že takéto prejavy správania sa vykazujú samotné ženy, nie je možné nutne pokladať v prípade žien za nenormálne, keďže medzi ženami takáto prehnaná starostlivosť o svoj zovňajšok a každodenné trávenie hoc aj niekoľko hodín v kúpeľni nemusí byť v prípade niektorých žien byť považované nutne za nenormálne.

S výnimkou teenagerov, všetky prejavy narcizmu u dospelých mužov sú vždy nenormálne. V prípade žien, a to nielen teenageriek, ale aj u dospelých žien, určité prejavy narcizmu vyskytujúceho sa medzi ženami sú, poprípade ešte môžu byť normálne. To však ale nič nemení na tom, že aj medzi ženami sa môžu vyskytnúť aj také formy narcizmu, ktoré už normálne rozhodne nie sú. Napríklad u lesbických žien je chorobné ich typické lesbické správanie sa, keď sa lesbická žena správa pseudomužsky, čo lesbičku veľmi teší, práve tak ako na druhej strane zas homosexuálnym mužom robí veľké potešenie, keď si môžu pestovať svoje zženštilé spôsoby.

To čo môžem Vám homosexuálom a lesbičkám úprimne doporučiť je to, že je hlavne pre Vás veľmi dôležité naučiť sa milovať druhých ľudí vo Vašom okolí. Na základe toho čo som si v cudzojazyčnej odbornej literatúre o Vašom homosexuálnom postihnutí prečítal, je mi jasné že to, čo po Vás žiadam, tj. úprimne milovať ostatných ľudí vo Vašom okolí bude pre Vás homosexuálov a lesbičky veľmi ťažké, pretože u Vás v dôsledku Vášho homosexuálneho postihnutia je stredom záujmu Vaša vlastná osoba, a nie osoba druhého človeka.

Učiť sa úprimne milovať začína pestovaním záujmu o druhú osobu: Aké má táto osoba záujmy, čo sa v nej deje, čo je pre túto osobu objektívne videné dobré? Z takejto vnútornej pozornosti pre druhého vznikajú malé náznaky úprimnej náklonnosti, úprimného záujmu o druhú osobu. A tento človek sa začína cítiť byť úprimne zodpovedný za druhú osobu. A ako dôsledok tejto pozitívnej zmeny myslenia a pozornosti – ak toto dosiahnete – tak to už stojíte na samom prahu skutočnej normálnej lásky, pretože týmto spôsobom sa utvára aj normálna skutočná láska medzi mužom a ženou.

Nezabúdajte, že veľmi chorobná je aj žiarlivosť a závisť voči mužnejším mužom ako ste Vy sám či žiarlivosť a závisť voči krajším ženám ako ste Vy sama. Tieto pocity žiarlivosti a závisti sú veľmi infantilné, detinské a úbohé. Zbavte sa týchto pocitov mužskej či ženskej menejcennosti a nariekania nad tým že ktosi iný on či ona má to či ono, a vy nie, a preto sa choromyseľne utápate v nárekoch “moje úbohé ja”: On je vyšší, silnejší a mužnejší než akým som ja “úbohý muž”, alebo Ona je ženskejšia a krajšia než aká som ja “úbohá žena”.

Tým že Vaše homosexuálne či lesbické infantilné, detinské “ja” takýmto spôsobom vyhľadáva osoby rovnakého pohlavia, miesi sa v tom váš psychopatický obdiv k vyššiemu a mužnejšiemu mužovi či ženskejšej a krajšej žene tiež aj túžba po kontakte kombinovaná zo žiarlivosťou. Správnym rozhodnutím by tu vo Vašom prípade bolo jednoducho si povedať: Dobre, nech je on vyšší a mužnejší než akým som ja alebo nech je ona krajšia a ženskejšia než akou som ja – ja som spokojný či spokojná zo všetkým čím som, a bol by som spokojný či bola by som spokojná aj keby som bol či bola hoci aj tou najmenejcennejšou osobou medzi svojím pohlavím.

Medzi nami heterosexuálmi je takto obdobný postoj úplne normálny a bežný!

Vezmite si príklad napríklad aj zo mňa. Je síce pravda, že Pán Boh chcel aby som vyrástol takmer do dvojmetrovej výšky, a už ako školopovinný chlapec som napríklad pri vyučovaní telesnej výchovy stál ako prvý, pretože som bol z celej triedy najvyšší. Ale aj keby som bol hoc aj úplne tým najmenším z celej triedy – bolo by mi to úplne jedno.

Ďalším okruhom častých problémov sú vady zraku. Mám 42 rokov a môj zrak je vďaka pánu Bohu doposiaľ bezvadný. Uznávam, že to nie je úplne bežné, keďže prakticky úplne všetci z mojich bratrancov, sesterníc a ostatných mojich príbuzných z mojej generácie nosia nejaké okuliare (česky: okuliare = brýle), ba dokonca okuliare nosia aj takmer všetci moji synovci a netere plus ostatní rovnako starí moji príbuzní ktorí sú v teenagerskom veku alebo majú okolo dvadsiatky a sú teda zhruba o jednu generáciu mladší než som ja. Ja teda okuliare absolútne žiadne nenosím, pretože doposiaľ je môj zrak ešte bezvadný, a tak teda žiadne okuliare nepotrebujem. Ale ak by to bolo ináč, a ja by som musel nejaké okuliare napríklad niekedy v budúcnosti nosiť a mal by som potom hoc aj sebeviac dioptrií, tak by mi to síce vadilo či mohlo vadiť z toho dôvodu, že horšie vidím, avšak celkom určite by mi to nevadilo preto, že by som mal kvôli tomu nejaký subjektívny pocit, že tým nejako utrpí moja “mužnosť”.

Zbavte sa týchto idiotských komplexov Vašej takzvanej mužskej menejcennosti, pretože sú nezmyselné! Že ste príliš zženštilý muž? Na tom nezáleží! Mužnosť sem, mužnosť tam, vykašlite sa na to že vyzeráte príliš zženštilo, a buďte takým akým ste, buďte takým, akého Vás Pán Boh stvoril, respektíve buďte spokojný s tým, že vyzeráte tak, ako vyzeráte!

V prípade Vás lesbičiek Vám radím obdobne v podstate to isté: Vykašlite sa na to, že ste mužatka, že ste škaredá, že nemáte mužskému oku lahodiace typické ženské krivky tela. Krása sem, krása tam, vedzte, že aj tá dnes najkrajšia mladá žena až zostarne tak bude škaredá ako ropucha, a preto buďte spokojnou sama zo sebou, buďte spokojná s tým ako Vás Pán Boh stvoril, respektíve buďte spokojná s tým, že vyzeráte tak, ako vyzeráte!

Či už ste muž alebo žena - trápiť sa kvôli tomu ako vyzeráte, respektíve trápiť sa tým, že Vám Pán Boh dal také telo, aké Vám dal je absurdný nezmysel!!

Vašim psychologicky terapeuticky správnym postojom pri pohľade na ostatných mužov/ženy by bolo nájsť tú vnútornú silu povedať si napríklad: “Dobre, buď si vyšším a mužnejším mužom než akým som ja”, alebo: “Dobre, buď so krajšou a ženskejšou ženou než akou som ja”, ale ja muž/žena som úplne spokojný či spokojná s tým že vyzerám tak ako vyzerám, “aj keby som bol tým úplne najmenším a najzženštilejším mužom na celom svete”, alebo “aj keby som bola tou úplne najškaredšou a najzmužilejšou ženou na celom svete”, respektíve ak by som bol ja muž či ak by som bola ja žena hoci aj tým najmenejcennejším jedincom medzi svojim vlastným pohlavím. A tento Váš pokus o menej infantilný, detinský a menej egocentrický, sebecký pohľad na ľudí rovnakého pohlavia ako ste Vy sám či Vy sama môžete ešte umocniť aj ďalším nadmerným dramatizovaním či zosmiešňovaním takzvaných menejcenných mužských/ženských kvalít “dieťaťa-ja” vo Vás.

Keď si tieto o odstavec vyššie zmienené myšlienky nemilosrdne namierené proti Vášmu infantilnému vnútornému dieťaťu vo Vás budete opakovať častejšie, tak určite skôr či neskôr aj Vy sám či Vy sama uvidíte, že ruka v ruke s tým ako psychicky dozrievate v mentálne dospelého muža či ženu, tak tento Váš všeobecný boj o prekonanie Vášho infantilizmu, detinstva slúži tiež aj prekonávaniu Vašej homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy.

 

53.Kapitola: Je najvyšší čas homosexuáli a lesbičky obnoviť Vašu normálnu pohlavnú rolu muža či ženy.

Psychicky a sexuálne normálni vyzretí muži i ženy majú v sebe pocit istoty svojej prirodzenej vrodenej pohlavnej roli. Homosexuálne postihnutí neurotici majú naproti tomu vo svojom podvedomí akoby skryté prianie: “Kiež by som nemusel(a) byť dospelým človekom!”

“Správaj sa preto ako muž/žena” – toto homosexuálne postihnutým neurotikom naproti tomu v ušiach znie bez najmenších pochybností desivejšie, než moja kliatba proti tým z Vás, ktorí sa odmietajú akokoľvek liečiť!

Iba ťažko si Vy homosexuáli a lesbičky ste schopní na základe Vašich infantilných nariekavých sťažností na Vašu pohlavnú menejcennosť predstaviť seba samého či seba samú ako dospelého muža/ženu. Okrem toho máte úplne prehnane skreslený obrázok o Vašej vlastnej nemužskosti či neženskosti, v dôsledku čoho sa cítite uvolnenejšie v roli dieťaťa: “bezmocný maličký slabý krehký chlapec” alebo “agresívne dievča – divoška” či tak nejako podobne.

Len veľmi neradi si Vy homosexuáli a lesbičky priznávate, že tento Váš egocentrizmus nie je Vašim pravým ja, že to Vaša falošná identita. Hľadajúc tak útechu vo Vašom sociálnom živote, je to v skutočnosti iba akýsi spôsob Vašej zdanlivej existencie.

Súčasne homosexuáli a lesbičky môžu z tohoto psychopatického zaujímania role, ktorá sa stala ich “druhou prirodzenosťou” čerpať určitú údajne vraj radosť, pretože vo svojej psychopatickej homosexuálnej poruche sa môžu cítiť v nej ako “pateticky zvláštny”.

Homosexuálne postihnutý muž hľadá vo svojich partneroch, ktorí sú mu ideálom, mužnosť; hoci on sám, respektíve jeho “dieťa ja” však môže napriek tomu paradoxne mužskosťou opovrhovať, pretože sa svojou homosexualitou, ktorú doslova exhibicionistickým spôsobom celému svetu, a hlavne masmédiám - ktoré sú vo svojom nadšení pre homosexualitu doslova posadlé - vystavuje na obdiv, aby celý svet obdivoval jeho homosexualitu ku ktorej sa veľmi hrdo verejne hlási, a ktorá podľa jeho názoru je údajne vraj nadradená nad obyčajnú heterosexuálnu mužskosť.

Lesbička zase na jednej strane ostatným ženám závidí ich ženskosť a ženskú krásu, na druhej strane ale práve tak jej vnútorné “dieťa ja” v nej práve tak ako je to aj u homosexuálnych mužov, tak aj u nej analogicky zasa pohŕda obyčajnou heterosexuálnou ženskosťou.

Preto Vám homosexuálom a lesbičkám môžem iba úprimne doporučiť, aby ste vyvinuli maximálne úsilie po tom, čo najradikálnejšie skoncovať s Vašimi falošnými predstavami “zvláštneho, a to nemužského/neženského” ja. Toto isteže prináša rozčarovanie, pretože si homosexuálny pacient či pacientka uvedomí, že sexuálne nie ste Vy homosexuál či lesbička o nič viacej ale ani o nič menej než obyčajný heterosexuálny muž či žena, v dôsledku čoho sa Vaša homosexuálna či lesbická aura sexuálnej nadradenosti rozplynie a pochopíte, že za týmito Vašimi “vzdušnými zámkami” o Vašej sexuálnej nadradenosti je v skutočnosti iba Váš infantilný, detinský nárek pohlavne menejcenne sa cítiaceho zženštilého maličkého homosexuálneho muža či nežensky škaredej lesbickej ženy.

Straste zo seba Vy homosexuáli tie Vaše absurdné zženštilé postoje, ktoré sú falošné, hysterické a mužov nedôstojné prejavy správania sa. A to isté nech sa týka aj Vášho oblečenia! Absurditou je takzvaný “krásny”, či niekedy “milý” či “jemný” alebo inak nazvaný narcistický detail Vašej utkvelej nutnosti výnimočnosti a výraznej odlišnosti v oblečení od ostatných mužov, ktorým chce homosexuálne postihnutý muž ostentatívne odmietnuť svoju mužskosť a súčasne aj zdôrazniť ženskosť. Tieto nezmyselné predstavy tiež musíte zo svojej mysle odstrániť!

Z psychologického hľadiska je predstava, že šaty my ľudia nosíme kvôli móde a kráse predstavou, ktorá je normálnou predstavou u žien, nie však ale pre nás mužov!

Ak to mám povedať úplne natvrdo – my muži kašleme na nejakú svoju “módu” či “krásu” v obliekaní. My muži sa na oblečenie pozeráme - na rozdiel od v móde sa utápajúcich idealistických žien – triezvo, racionálne a pragmaticky z praktickej stránky. Pre nás mužov je dôležité oblečenie iba preto, aby sme nebehali nahí a aby nám nebola zima a teda nie preto, že by sme túžili vyzerať ako mimoriadne “pekní”. Inými slovami je to jednak mravnosť a jednak termická, tepelná ochrana môjho tela pred zimou, prečo ja ako muž predovšetkým nosím oblečenie. Či je moje oblečenie tiež aj nejako pekné alebo nie je pre mňa úplne irelevantné, úplne bezvýznamné Pre nás mužov na rozdiel od žien totiž ani nie je na oblečení dôležitá jeho krása či jeho farby (česky: farby = barvy), ale pre nás mužov je oveľa dôležitejšia praktická stránka oblečenia ako napríklad miera jeho ochrany pred zimou, dažďom a celková trvanlivosť.

Nie je preto ani žiadnym prekvapením, že textilné firmy predávajúce pánske oblečenie cielia svoju televíznu marketingovú reklamu predovšetkým nie na samotných mužov, ktorým je toto oblečenie inak určené, ale oveľa viac skôr na ich manželky, družky, priateľky a matky, pretože poukazovať v televíznej reklame na krásu pánskeho oblečenia môže učarovať sentimentálnym citovým ženám, nie však ale triezvo, racionálne a pragmaticky uvažujúcim mužom, ktorí na tieto sentimentálne pindy - lindy televíznej reklamy o “kráse” pánskeho oblečenia na rozdiel od sentimentálnych žien rozhodne neskáču.

Alebo teda presnejšie povedané – s výnimkou homosexuálne postihnutých mužov – prakticky všetci muži na sentimentálne pindy - lindy televíznej reklamy o “kráse” pánskeho oblečenia na rozdiel od žien z vysoka kašlú.

A touto absurditou sentimentálnej takzvanej “krásy”, “roztomilosti” či “jemnosti” alebo inak nazvaného narcizmu Vašej utkvelej nutnosti výnimočnosti a výraznej odlišnosti v oblečení od ostatných mužov, ktorým chcete Vy homosexuálne postihnutí muži ostentatívne odmietnuť svoju mužskosť a súčasne aj zdôrazniť ženskosť sú aj všetky tie Vaše extrémne nápadné a “jemné” halenky, “skvostné” náušnice, množstvo rozličných prsteňov na prstoch, alebo iné ozdoby, parfémy a zvláštny účes. A k tomu ešte ten Váš piskľavo takmer ženský hlas, zženštilý spôsob reči, použitie hlasu, gestikalácie, pohybu hlavou, mačacej chôdze (česky: mačacej chôdze = kočičí chůze), proste všetko to, čo je síce nám mužom pekné vidieť u žien, avšak keď toto isté činia aj muži, tak je to odporne zvrhlá a hnusná ohavnosť!

Uvedomte si tento rozdiel, pretože je to veľmi dôležité!

Snáď každému mužovi sa už mnohokrát stalo, že napríklad jeho nejaká výrazne mladšia okolo plus mínus dvadsaťročná neter po tom čo na viac než dve hodiny obsadila kúpeľňu iba pre seba vyjde s ešte mokrými a starostlivo učesanými vlasmi von, a akoby namiesto pozdravu sa Vás hneď z mosta do prosta spýta: “Strýčko som pekná?”

A Vy sa tomu ani najmenej nečudujete a celkom automaticky jej prikývnete. Ostatne čo iného Vám vlastne ostáva? Za prvé každému tridsiatnikovi či štyridsiatnikovi, ktorým ste už niekoľko rokov sa už snáď úplne každá mladá dvadsaťročná žena vidí byť veľmi pekná. Za druhé neprikývnutie by bolo neslušné, nezdvorilé, mohla by z toho začať mať nejaké komplexy, na budúce by tu kúpeľňu neobsadila na dve, ale rovno na štyri hodiny a podobne.

Isteže keď nejaká žena okupuje kúpeľňu na tak extrémne dlhú dobu, tak medzi samými mužmi si občas aj poviete, že to tie ženy s tou hygienou veľmi preháňajú, že to nie je predsa normálne a podobne, ale keď táto žena vyjde z kúpeľne von, tvárite sa akoby nič, pretože veľmi dobre viete, že medzi ženami je takéto správanie sa ešte stále v rámci normálneho správania sa.

A to “medzi ženami” by som zvlášť podtrhol, pretože aj keď v prípade ženy takéto správanie sa ešte normálne je, v prípade muža by to isté správanie sa už v žiadnom prípade normálnym nebolo!

Predstavte si, ako by ste ale bol šokovaný tým, ak by sa takto úplne rovnako správal nejaký muž, napríklad ak by sa takto nejako podobne správal nejaký Váš synovec, ktorý by na viac než dve hodiny obsadil kúpeľňu iba pre seba, a potom vyšiel s ešte mokrými a starostlivo učesanými vlasmi von, a akoby namiesto pozdravu sa Vás hneď z mosta do prosta spýtal: “Strýčko som pekný?”

Ak by Vás z toho šoku rovno neranila mrtvica, tak by ste ho určite veľmi tvrdo a nemilosrdne skritizoval. Ako som už v tejto práci zdôraznil, takéto prejavy správania sa síce občas prechodne na určitú dobu sa môžu vyskytnúť aj u niektorých sexuálne normálnych heterosexuálnych teenagerov, ak sa však ale napríklad takto správa akýkoľvek starší muž než teenager, tak je to varovné znamenie, že dotyčný muž je s najväčšou pravdepodobnosťou homosexuál. A nejde vôbec o to, že svoj narcistický dotaz, či je “pekný” smeroval k Vám ako k mužovi. Aj keby sa na to isté narcistické spýtal hoc aj nejakej ženy, napríklad: “Teta som pekný?” či “Mamička som pekný?” i toto by bolo práve tak veľmi šokujúce, pretože i toto by bolo úplne rovnako závažným varovným znamením, že dotyčný muž je s najväčšou pravdepodobnosťou homosexuál.

A to sa týka aj všetkého ostatného, či už ide o extrémne nápadné a “jemné” halenky, “skvostné” náušnice, množstvo rozličných prsteňov na prstoch, alebo iné ozdoby, parfémy a zvláštny účes. A k tomu ešte ten piskľavý hlas homosexuálneho muža, ktorý je takmer ženským hlasom, zženštilý spôsob reči, zženštilé použitie hlasu, gestikalácie, pohybu hlavou, mačacej chôdze (česky: mačacej chôdze = kočičí chůze), proste všetko to, čo síce nám mužom robí radosť, keď to vidíme u žien, avšak keď toto isté činí aj nejaký muž, tak je to tak veľmi odporne zvrhlá a hnusná ohavnosť, že máme sto chutí vraziť mu poriadne jednu po papuli (česky: vraziť mu poriadne jednu po papuli = vrazit mu jednu pořádně přes držku)!

A teda ak nejaké správanie sa je normálnym u žien, a aj keď ho ja ako muž niekedy možno osobne aj nemusím úplne vždy schvaľovať, v prípade žien ho fakticky obvykle plne tolerujem, pretože si uvedomujem, že v prípade ženy ide o jej úplne normálne správanie sa. V prípade muža – snáď iba niekedy možno s výnimkou u nevyzretého teenagera - však ale takéto správanie sa nie som ochotný ani v najmenšom tolerovať, pretože u dospelých mužov v postteenagerskom veku akékoľvek obdobné “ženské” správanie sa rozhodne v žiadnom prípade nie je normálne.

Nie nadarmo sa používa veľmi výstižné české príslovie: “Co je dovoleno oslovi – není dovoleno volovi! ,tj. slovensky asi: “Čo je dovolené robiť somárovi – nie je dovolené, aby robil vôl!”

Aké poučenie plynie z tohoto vyššie uvedeného českého príslovia?

- Ak teda nejaké správanie sa je normálnym u žien, rozhodne v žiadnom prípade neznamená to vždy nutne, že to isté správanie sa musí byť považované za normálne aj vtedy, ak takéto úplne rovnaké “ženské” správanie sa vykazuje nejaký muž!

V rámci terapie Vám z homosexuality liečiacim sa homosexuálom úprimne radím, aby ste si či už Vy sám alebo nejaká iná osoba na nejaký magnetofónový pások, kazetu či iný zvukový nosič nahrala Váš hlas, z ktorého by ste potom Vy pri počúvaní sa mal tentoraz okrem iného zamerať aj na Vaše nenormálne zženštilé “tiky” Vášho akustického prejavu. Tie totiž akoby naznačovali Vaše homosexuálne psychopatické: “Som iba malé dieťa, nie som muž”.

U Vás homosexuálne postihnutých mužov je totiž počuť iba pomalý, neprirodzene slabý, plačlivý, nariekavý a ufňukaný tón reči, ktorý každého normálneho človeka celkom logicky rozčuľuje a lezie mu na nervy! Počúvajte preto Vy homosexuáli tento svoj pomalý, neprirodzene slabý, plačlivý, nariekavý a ufňukaný hlas nahraný na magnetofónový pások, kazetu či iný zvukový nosič, a všimnite si toho!!

A vypočujte si to aj niekoľkokrát opakovane! A potom až si túto pomalosť, slabosť, plačlivosť, nariekavosť a ufňukanosť Vášho hlasu dostatočne povšimnete – skúste proti tomu aj bojovať!

Skúste rozprávať kľudným, triezvym a pevným mužským hlasom. Ostatne ste muž a niet ani najmenších pochybností o tom, že máte vo svojom hrdle mužské hlasivky! A teda z čisto technického hľadiska pokiaľ ide o artikuláciu normálneho mužského hlasu by to pre Vás ako muža nemal byť žiadny problém…

Isteže na základe toho, čo som si prečítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre je mi jasné, že aj keď vzhľadom k Vašim mužským hlasivkám to nebude síce pre Vás žiadny problém z hľadiska techniky artikulácie typicky mužskej reči túto reč “technicky” artikulovať, avšak bude to pre Vás údajne vraj výrazne silný problém psychologický. Napriek tomu Vám však ale úprimne radím: snažte sa zo všetkých Vašich síl prekonať tento Váš psychicky mohutný odpor, ktorý pri tomto cvičení úmyselného rozprávania normálnym mužským hlasom budete údajne vraj vo Vašej psychike ako “traumatické mučenie” zakúšať.

Lesbičky majú zase naopak tvrdohlavú nechuť nosiť “pekné ženské oblečenie”, respektíve typicky ženské oblečenie vôbec. Lesbičkám zase úprimne radím, aby usilovali zbaviť svojej averzie voči noseniu typicky ženského oblečenia, plus úprimne Vám radím aj to, aby ste začali používať typicky ženský make-up, a prestaňte nosiť mužský či chlapčenský účes. Som si vedomý toho, že to pre Vás nebude jednoduché, že čoskoro budete musieť bojovať so vznikajúcim nepríjemným pocitom “ale to predsa nie je nič pre mňa”. Ale je dôležité, aby ste aj napriek tomu tento Váš vnútorný odpor vo Vás prekonala.

Vám homosexuálne postihnutým mužom je treba zbaviť sa Vašich seberozmazlujúcich návykov. Napríklad jeden holandský homosexuálny pacient mal údajne vraj zvyk si všade zo sebou, keď išiel na návštevu k niekomu, vziať si z domu zo sebou svoje príjemne teplé a mäkké domáce papuče, pretože – ako to vysvetlil svojmu psychoterapeutovi – “sa v nich vždy cítil tak nádherne a príjemne”.

Jeden americký homosexuálny pacient zase psychicky prežíval obrovské psychické trauma, keď na doporučenie svojho psychoterapeuta sa prestal venovať svojim jediným výlučným koníčkom, ktorým bolo šitie a aranžovanie kvetín – čo boli údajne vraj jediné koníčky tohoto homosexuálneho muža aké do tej doby mal.

Aby nedošlo k nejakému nedorozumeniu cítim, že to, čo som uviedol o odstavec vyššie musím čitateľom a čitateľkám nejako vysvetliť. Isteže v žiadnom prípade netvrdím, že je nutne vždy zlé, ak sa týmto “ženským činnostiam” niekedy občas venuje aj nejaký muž. Ak ide totiž o nejakú prácu či nejakú povinnosť, ktorú nech už s akýchkoľvek dôvodov je treba vykonať, tak dokonca možno povedať i to, že človek si prácu sám o sebe viac menej ani nevyberá. To skôr práca je určitá objektívna nutnosť, ktorej nech už sú dôvody akékoľvek, prinajmenšom nie je dosť dobre možné sa jej rozumne nejako vyhnúť. Áno, ani ja navzdory mojim názorom nepopieram, že som neraz už aj pral šaty, zašíval utrhnuté gombíky či nejako ináč opravoval poškodené šatstvo, varil jedlo či staral sa o malé deti. Nerobil som to však ale kvôli nejakému snáď osobnému potešeniu, ale po racionálnej úvahe iba pre to, že buď mi za to zaplatili, čím som získal aspoň pár korún na živobytie, alebo to z nejakých iných racionálnych dôvodov bolo rozumne nutné vykonať.

Všetko má totiž racionálne súvislosti. Ak Vám napríklad mladý manželský pár Vám zverí na určitý čas svoje deti, musia Vám za to zaplatiť, a teda získate tým pár korún pre seba. Na druhej strane ale rozhodne nemôžte dotyčné deti nechať obrazne povedané “umrieť od hladu”, ale musíte pre ne aj variť, upratovať po nich a vôbec starať sa o ne po všetkých stránkach. Aj toto však ale má svoje racionálne rozumné medze!

Vezmime si napríklad varenie jedla pre tieto zverené deti. Isteže Vy ako chudobný človek jete sám iba tie najlacnejšie “studené” jedlá, nikdy by ste si nedovolil z finančných dôvodov pripraviť si nejaké teplé varené jedlo, a už vôbec nie tak kvalitné jedlá, ktoré servírujete deťom. Čo budete konkrétne pre tieto deti variť, to však ale fakticky nezávisí od Vás, ale to závisí od toho, ako veľmi sú ich rodičia bohatí, a koľko peňazí na tento účel prípravy jedla deťom pre svoje deti sú Vám ochotní poskytnúť. A u tých úplne najbohatších rodičov nie je k príprave jedla ich deťom vylúčená dokonca ani sviečková, kde len za kúpenie kvalitnej hovädzej sviečkovice musíte mäsiarovi (po česky: mäsiarovi = řezníkovi) zaplatiť viac než dvadsať Euro (poznámka: 20 Euro = cca 600 Kč) ale aj viac za púhy jeden kilogram, a to už nehovorím o Vašej osobnej kuchárskej práci, ktorá je však ale našťastie v tomto prípade zadarmo, keďže varíte sám. Prípadne ak nejde o deti týchto veľmi extrémne bohatých rodičov, tak ste im urobil napríklad rezne (česky: rezne = řízky) z kvalitného bravčového (česky: bravčového = vepřového) stehna “orechu” či šálu”, poprípade u deti z ešte chudších rodičov im napríklad urobíte cigánsku pečienku z kvalitnej bravčovej krkovičky, respektíve úmerne k zámožnosti rodičov zverených detí, respektíve toho, koľko sú Vám ochotní zaplatiť ste ich deťom uvaril aj iné teplé jedlá , včítane niekedy dokonca aj niektorých špecialít našej slováckej národnej kuchyne, ktoré ste taktiež často pre deti uvaril a za tepla im naservíroval, a ktoré si ktokoľvek môže ľahko pripraviť okrem iného napríklad aj podľa receptov, ktoré sa nachádzajú úplne na konci práce www.henryklahola.nazory.cz/Slovkuch.htm

O zverené deti sa však postaráte preto, že Vám za to niečo zaplatia, a nie preto že by Vás to nejako osobne bavilo. Okrem toho má to aj prínos pre Váš žalúdok trápený žalúdočnými vredmi či inými žalúdočnými problémami, ktoré sú niekedy tak bolestivé, že máte niekedy pocit, že Vám od bolesti žalúdku dokonca možno ani samotné Vaše modlitby niekedy úplne nepomáhajú. Je to ale súčasne tak trochu príležitosť svojim spôsobom sa aj sám po dotyčné dni vo svojom stravovaní sa “zviesť” popri deťoch. Vy totiž ako chudobný človek konzumujete obvykle iba suchý chleba s tou najlacnejšou koňskou salámou, a teda z finančných dôvodov si také exkluzívne špeciality, ktoré servírujete deťom si Vy osobne sám pre seba nemôžte dovoliť ani len na Vianoce. A pretože často deti nezjedia úplne všetko čo ste pre nich uvaril – niečo nakoniec sa možno ujde niekedy aj Vám. A toto chutné teplé jedlo je v týchto prípadoch úplný balzam na Váš chorý žalúdok. A vtedy keď deti všetko zjedia samé, taktiež dobre, je to pre Vás dôkaz, že nevaríte zrovna najhoršie, a teda, že to varenie a starostlivosť o deti nebolo niečo, čo by ste konal v rozpore s Božou vôľou. Okrem toho prakticky vždy pri vhodnej príležitosti sa snažím vziať deti autom eventuálne aj niekam do katolíckeho kostola na svätú omšu s tým, že ich potom odveziem aj niekam na kolotoče, ak v blízkosti sa v rozumne dostupnom okolí nejaké kolotoče nachádzajú, alebo, ak toto z nejakých výnimočných dôvodov nie je možné, tak im aspoň niečo úmerne k ich veku pri vhodnej príležitosti príležitostne aspoň niečo poviem o Pánu Bohu – Otcovi, o Ježišovi Kristovi, o Panne Márii a podobne.

Všetko toto čo som uviedol vyššie však ale nič nemení na tom, že ak už my normálni heterosexuálni muži konáme nejaké takzvané “ženské práce”, konáme ich zásadne vždy iba preto, že z nejakého dôvodu ich musíme vykonať, a teda nie pre to, že by nás to osobne nejako bavilo to robiť. O deti sa staráme, aby sme si zarobili pár korún. A ak musíme nejaké takzvané “ženské práce” vykonať iba sami pre seba, napríklad pranie, žehlenie, štopkanie ponožiek, prišívanie gombíkov (česky: gombíkov = knoflíků), prišívanie záplat a podobne, tak to jednoducho robíme tak preto, že si tú prácu musíme urobiť sami, pretože často objektívne nie je nikoho iného kto by ju ihneď vykonal, alebo by bolo aj neslušné obťažovať spolubývajúcich príbuzných, aby túto prácu urobili pre Vás, a to tým viac, ak ono ešte stále sú zamestnaní a chodia do práce, zatiaľ čo Vy sám ste nezamestnaný, a preto Vy ako nezamestnaný, keďže žijete aj z ich peňazí cítite, že naopak Vy máte povinnosť odbremeniť ich od týchto prác, a preto nakoniec vyperiete šatstvo, štopkáte ponožky, prišívate gombíky (česky: gombíky = knoflíky), či zašívate záplaty nielen pre seba samého, ale aj pre nich. A robíte to preto, že je to rozumne nutné, aby ste to práve Vy robil, a teda nie preto, že by Vás to snáď osobne bavilo.

Každý muž, ktorý vykonáva nejakú takzvanú “ženskú prácu” nie ani tak preto, že z nejakého racionálneho dôvodu je rozumne nutné aby ju konal, ale koná ju preto, že ho to nejako veľmi baví – nie je nejako psychicky normálny. A platí to aj opačne, že každá žena, ktorá vykonáva nejakú takzvanú “mužskú prácu” nie ani tak preto, že z nejakého racionálneho dôvodu je rozumne nutné aby ju sama konala, ale koná ju preto, že ju to nejako veľmi baví – taktiež nie je nejako psychicky normálna.

Preto ak konáte prácu, ktorá je inak obvykle vyhradená osobám opačného pohlavia ako je Vaše pohlavie, položte si hlavne Vy homosexuáli a lesbičky zodpovedne otázku, či výkon dotyčnej práce, ktorú práve konáte je pre Vás skutočne rozumne nutná povinnosť alebo ide iba nejaký Váš osobný koníček. A poctivo vo svojom svedomí si na túto otázku aj odpovedzte. A ak ide skutočne iba o Váš osobný koníček bez objektívnej nutnosti, aby ste práve Vy konal či konala prácu, ktorá je obvykle vyhradená pre osoby opačného pohlavia než je Vaše vlastné pohlavie, a teda bez akýchkoľvek problémov túto prácu môže vykonávať nejaká iná osoba príslušného pohlavia, ktorá u vás môže a je ochotná túto prácu konať, potom sa Vy zrieknite výkonu tejto práce, ktorá Vášmu pohlaviu neprísluší.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej vedeckej odbornej literatúre, údajne tí z Vás homosexuálov, ktorí sa musíte vzdať takých činností, ktoré u Vás zrkadlia komplex nemužskosti, vraj kvôli tomu zakúšate pocity frustrácie. Zrovnajte to zo situáciou teenagera, ktorý teraz chodí spať bez milovanej hračky, napríklad Pinochia či iného panáčika z detstva. Hľadajte si preto iné činnosti, ktoré sú adekvátnejšie Vášmu pohlaviu!

Konkrétne keď už hovorím o tom Pinochiovi, tak v prípade jedného talianskeho homosexuálneho pacienta zo Sicílie ten panáčik Pinochio, respektíve ten príklad chodiť ako malé dieťa s panáčikom Pinochiom spávať ešte aj v dospelosti – pretože sa nedokáže zriecť svojej obľúbenej hračky ani v dospelom veku – síce pôsobí smiešne, bola to však ale ináč osobná tragédia dotyčného talianskeho homosexuála, ktorý podobne ako aj ostatní postihnutí homosexuáli podvedome nechcú byť vnútorne dospelými. Nakoniec sa aj tento taliansky homosexuál pochádzajúci z mnohopočetnej katolíckej rodiny zo svojho homosexuálneho postihnutia úspešne vyliečil vďaka masívnej opore, ktorú mal v asi dvoch tuctov svojich bratov, bratrancov, strýcov, švagrov a ostatných mužských príbuzných, ktorý ho dopravili do súkromnej psychiatrickej liečebne a nebolo údajne vraj jedného dňa, kedy by sa niektorí z nich neboli prišli do liečebne informovať o jeho pokrokov v liečbe.

A tak je to správne – tak to aj má byť! Teraz je už dotyčný taliansky bývalý homosexuál dávno vyliečený, a už po mnoho rokov šťastne ženatý, a má údajne vraj zo svojou zákonitou manželkou sedem manželských detí. Vďaka jeho liečbe, ale aj vďaka ideálnemu rodinnému zázemiu sa teda v jeho prípade všetko skončilo šťastným Happy End – om!!!

Psychicky a sexuálne žena s lesbickým komplexom by sa zase mala premôcť, a silou vôle urobiť všetko preto, aby sa zbavila svojho odporu proti “ženským” zvykom, ako napríklad je obsluhovanie hosťov pri jedle či všímanie si “nevýznamných maličkostí” vo vedení domácnosti. Taktiež je dôležité, aby sa aj lesbicky postihnutá žena aj napriek svojmu vnútornému odporu dokázala prinútiť k typicky ženskej materskej nežnosti k malým deťom. Takmer každá lesbička má v dôsledku svojho lesbického psychického a sexuálneho postihnutia v prejaveniu žensky vrelých materských citov k deťom veľmi silné psychické zábrany, v dôsledku čoho sa typická lesbička správa k deťom oveľa skôr ako nejaká direktívna “vedúca” než ako matka. Prijatie materskej role lesbičkou by bolo terapeuticky veľmi užitočné sebepremoženie, ktoré nezriedka totiž znamená vyjavenie citu, a teda veľmi sľubný začiatok uvedomenia si svojej vlastnej ženskosti.

Všetkým homosexuálne postihnutým mužom iba úprimne doporučujem, aby v záujme svojho vlastného vyliečenia sa z tej ich odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality sa zbavili svojej vlastnej nerozhodnosti a lenivosti, aby sa odnaučili lenivej predstave, že si “nechcú umazať ruky” pri takej práci, ako je napríklad ostrá a razantná drezúra dog či iných veľkých psov, ktorí si vyžadujú mimoriadne energického človeka na vedenie; ale i iných prác, ktoré sú síce v mestách nie celkom obvyklé, ale na vidieku v malých obciach, dedinách je to každodenná bežná rutina prakticky každého muža, čím mám na mysli také každodenné práce ako je napríklad sekanie či štiepanie dreva, natieranie domu či nejakú prácu s kladivom, lopatou, krompáčom či motykou a podobne. Musíte proste premôcť Vašu fóbiu, Váš odpor voči telesnej námahe.

A čo sa týka športu – ak máte tú možnosť – tak by pre Vás bolo ideálne zúčastňovať sa hlavne súťaživých hier, pretože pre nás mužov je od Bohom nám mužom danej našej mužskej prirodzenosti typická súťaživosť, rivalita a hlavne permanentný boj. Úplne najlepšie je venovať sa pestovaniu bojových športov, ktorých je obrovské množstvo venovať sa bojovým športom ako je napríklad: Karate, Judo, Jiu-jitsu, Aikido, Ken-jutsu, Kendo, Yawara, Shitoryu, Shotokan, Tai-jutsu, Taiken, Tand-soo-do, Wado-ryu, Yoseikan, Sambo atď. Hneď po bojových športoch druhou najlepšou variantou sú kolektívne športy ako napríklad ragby, alebo prípadne aspoň nejaký klasický futbal či hokej, ktoré na rozdiel od rugby sú aj u nás veľmi rozšírené kolektívne športy. No a na treťom mieste sú ostatné športy, ktoré majú skôr, alebo iba výlučne individuálny charakter či už je to tenis, golf alebo hoc aj šachy.

V každom prípade ale ktorýkoľvek z o odstavec vyššie uvedených športov, ale aj neuvedených športov, nielenže je prospešných pre Vaše zdravie zo všeobecnej stránky, ale pre Vás homosexuálnych mužov je navyše aj veľmi terapeuticky užitočný v záujme Vašej liečby z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality – a preto Vám úprimne doporučujem, aby ste si v každom prípade zvolili nejaký šport, ktorému sa budete aspoň na takej amatérskej či rekreačnej úrovni sám venovať. A pri pestovaní tohoto športu vydávajte na ihrisku, štadióne, telocvični, bežeckej či nejakej motodráhe alebo za šachovnicou zo seba športové maximum, a vôbec nijako nevadí, ak pri tomto Vašom športovaní na tomto ihrisku, štadióne, telocvični, bežeckej či nejakej motodráhe alebo za šachovnicou nebudete ani zďaleka nejaká “športová hviezda”. Nie je totiž vôbec dôležité ak sa človeku nepodarí nijako vyniknúť!

Predovšetkým Vám homosexuálne postihnutým mužom by som chcel úprimne povedať, že šport je predovšetkým radosť! A to radosť z pohybu, radosť zo súťaženia či radosť zo hry!! Isteže prípadný nejaký úspech síce každého človeka určite poteší – ale pre samotnú radosť zo športovania, a teda i samotnú radosť z pohybu, radosť zo súťaženia či radosť zo hry, rozhodne v žiadnom prípade nie je dosiahnutie tohoto úspechu nevyhnutnou podmienkou.

A špeciálne pre Vás homosexuálne postihnutých mužov je najdôležitejšie vydržať u Vami zvoleného športu, a to navyše – ak je to možné – usilovať sa vydržať u dotyčného športu aj bez samoľútosti a vnútorného nariekania nad sebou samým ak by sa hoc aj možno ukázalo, že Vaši súperi sú silnejší, rýchlejší, vytrvalejší, presnejší či inak technicky dokonalejší, alebo vôbec v tom najširšom slova zmysle nejako lepší či úspešnejší športovci ako ste Vy sám. Netrápte sa kvôli tomu, nie je to žiadny dôvod, aby ste tým živil svoje pocity mužskej menejcennosti oproti týmto iným mužom na ktorých eventuálne nestačíte. A už vôbec nie je to dôvodom, aby ste eventuálne nariekal na rozhodcov alebo na divákov, že sú proti Vám údajne vraj nespravodliví. Isteže aj rozhodca je iba človek a môže sa aj zmýliť, no a divák fandí “domácemu” a ak ste “hosť” tak Vám fandiť nebude, s tým je treba sa zmieriť, alebo ak tu tento faktor nehrá podstatnú úlohu, tak možno konštatovať, že divák obvykle fandí tomu kto momentálne vyhráva, alebo aspoň papierovo je vo všeobecnosti považovaný za lepšieho, a preto rozhodne nie je to, že fandia Vášmu súperovi dôvodom pre to, aby ste si to bral k srdcu príliš osobne.

Dôležité je bez ohľadu na sympatie či nesympatie divákov a eventuálne osobné animozity voči rozhodcom bojovať vždy športovne síce korektne a čestne “fair play” voči súperovi, ale zato s maximálnym nasadením tvrdo mužne ako typický chlap s mužným temperamentom agresívne bojovného býka, tvrdohlavého barana a húževnato útočiaceho agresívneho buldozéru.

Isteže nemožno stále iba vyhrávať a často Vás postihnú aj ťažké porážky, prehry, ba niekedy až debakle s niekým koho ste považoval za slabšieho a vôbec celkovo horšieho od seba samého. Nie je to však dôvod aby ste sa kvôli tomu nejako extrémne trápil. Porážky a prehry taktiež patria ku športu.

Keď na to všetko spomínam, veď toľkokrát sa napríklad nejednému karatistovi stalo, že bol zbitý ako pes od silnejších a starších karatistov s čiernymi pásmi, a znovu po každej bitke bojovne ako býk a tvrdohlavo ako baran znovu a znovu povstal znovu k novému boju voči novému alebo dokonca aj tomu istému súperovi, ktorý ho už koľkokrát tak surovo zmlátil! A ta bitka, a niekedy z nej i ta jeho krv z jeho natrhnutého obočia, rozdrtených nosných kôstok (česky: rozdrtených nosných kôstok = rozdrcených nosních kůstek), rozbitých a skrvavených pier (česky: rozbitých skrvavených pier = rozbitých zkrvavených rtů), jeho krv a červené škvrny čo tak sfarbili či poprskali jeho snehobiele kimono od červenej krvi, ktorá sa znovu a znovu nalepila na jeho vlastné, ale i súperove bosé chodidlá, to všetko nakoniec aj napriek jeho prehre pôsobí blažene hlbokou nádejou, že už nabudúce zvíťazím ja a nie on!!

Isteže najdôležitejší je športový duch nádeje na víťazstvo, a že sa nevzdáte ani keď prehrávate, pretože každá porážka Vás v skutočnosti posilní a zocelí, a aj Váš súper ktorý Vás poráža čoskoro pocíti, že jeho víťazstvá už nie sú tak výrazné a jednoznačné ako na samom počiatku, že robíte pokroky, že sa zlepšujete, a že na to aby aj teraz vyhral musí vynaložiť viac námahy ako na výhru vynaložil v minulosti, a že napriek tomu, že teraz sa viac “nadrel” ako tomu bolo v minulosti, napriek tomu jeho súčasné víťazstvo už nie je ani zďaleka tak výrazné ako nad Vami víťazil v minulosti, a že ak spočiatku súboj s Vami bola rekreačná prechádzka ružovou záhradou, ktorá mu vždy priniesla hladké víťazstvo, tentoraz aby vyhral sa musí nadrieť ako kôň, zvíťazí s veľkou námahou a sám odíde s mnohými menšími šrámami ale aj trochu väčšími zraneniami, čo skôr bolo úplne nemysliteľné.

O odstavec vyššie som síce hovoril o karate, ale môže sa to práve tak analogicky vzťahovať aj na akýkoľvek iný šport. Ktorý si Vy sám vyberiete. Nech už sa budete venovať akémukoľvek športu, úplne tou najdôležitejšou športovou vlastnosťou je húževnatá vytrvalosť!

A i s ohľadom na to, čo som napísal v predošlých odstavcoch, Vám homosexuálom úprimne doporučujem, aby ste nielen športovali ten šport, ktorý si vyberiete, ale aby ste pri športovaní aj vydržali bez tej Vašej neurotickej homosexuálnej samoľútosti, a aby ste sa aj úprimne usilovali vo Vami vybranom športe bojovať športovne mužne, a tým si vyvolať a prežiť nádherný športový pocit, respektíve prežiť hrdo to, že ste muž!

Normálnym heterosexuálnym sexuálnym aktivitám sa “dieťa” v homosexuálovi vyhýba, ak teraz by som chcel prijatie týchto “rolí” zdôrazniť, nie je to žiadna takzvaná “terapia správania”, pretože mne ide o to, aby k tomuto úsiliu u postihnutého homosexuála dochádzalo vôľou, a teda aby bol zasiahnutý jeho vnútorný odpor.

Ďalšou závažnou chybou Vás homosexuálov je to, že máte príliš detský postoj k fyzickej bolesti. Máte tendencie k hypochondrii, a domnievate sa, že údajne vraj ani len nejaké nepatrné telesné zranenia či choroby nemôžte zniesť.

Isteže rozumiem tomu, že niekedy musíte ísť k nejakým lekárom, a niekedy ešte aj k nejakým psychológom nie kvôli svojmu vlastnému zdraviu, že by ste sa sám subjektívne cítil byť nejako chorý, nezdravý či nejako poranený, ale jednoducho preto, že Vás k tomu donúti nejaká povinnosť nezávislá na Vašej vôli, a preto k nim si idete tak povediac iba pre pečiatku (česky: pečiatku = razítko), pretože potrebujete od nich nejaké to zdravotné dobrozdanie že ste úplne “fit” po všetkých stránkach zdravý “ako rybička”, ktoré z nejakého dôvodu máte povinnosť získať alebo si predĺžiť.

Raz totiž potrebujete dobrozdanie na predĺženie Vášho zbrojného preukazu, ktorý ako poľovník (česky: poľovník = myslivec) nutne potrebujete, inokedy potrebujete toto potvrdenie na Váš šoférky preukaz (česky: šoférsky preukaz = řidičský průkaz), prípadne toto chce zamestnávateľ u ktorého nastupujete do práce či na nejakú krátkodobejšiu brigádu a chce mať stopercentnú istotu, že všetko bude mať úradne úplne legálne a v poriadku, eventuálne cestujete niekam do tropických krajín, v dôsledku toho ste povinný či už podľa českých zákonov pred vycestovaním, alebo po návrate do Českej republiky, či podľa zákonov hostiteľskej krajiny podstúpiť nejaké preventívne očkovanie či nejaké preventívne vyšetrenie plus mať o tom aj nejaké písomné potvrdenie a podobne.

Tomuto veľmi dobre rozumiem, a preto tieto takto nejako okolnosťami Vašich osobných koníčkov alebo záujmov a z nich plynúcich povinností, respektíve takto vynútené návštevy lekárov a psychológov do toho nepočítam; avšak počítam do toho všetky ostatné návštevy lekárov, tj. návštevy, ktoré podstúpite nie kvôli týmto vyššie zmieneným potvrdeniam a pečiatkam (česky: pečiatkam = razítkům), ale ktoré podstúpite na základe výlučne iba svojho vlastného rozhodnutia preto že sa subjektívne cítite byť nejako chorý, alebo zranený, poprípade ste doslova iba hypochondrický panikár a zmätkár, ktorého raz vydesí masmediálna kampaň ohľadom choroby šialených kráv, potom neskôr zasa vtáčia chrípka, a ešte neskôr prasačia chrípka, a ešte neskôr ta ďalšia či už skutočne alebo domnelo nebezpečná choroba, ktorou budú nezodpovední senzáciechtiví novinári strašiť ľudí o pár mesiacov v blízkej budúcnosti, a tým zveličovaním skutočného nebezpečenstva vyvolávať medzi ľuďmi zbytočnú paniku.

Keď potrebujete teda nejaké zdravotné potvrdenie je to isteže nutné tam ísť, ináč však ale usilujte sa svoju hypochondriu obmedziť na tú najmaximálnejšie nízku úroveň. Vezmite si tu napríklad vzor aj z mojej maličkosti: ja osobne som naposledy kvôli nejakej chorobe či zraneniu navštívil lekára kedysi v roku 1992, a teda minimálne od roku 1992 som neužíval absolútne žiadne antibiotiká a ani žiadne iné lekárom kvôli chorobe či zraneniu predpísané lieky, injekcie, odbery krvi, rentgeny či akékoľvek iné vyšetrenia.

Vy homosexuáli máte príliš detský postoj k fyzickej bolesti, respektíve máte tendencie k hypochondrii, a domnievate sa, že údajne vraj ani len nejaké nepatrné telesné zranenia či choroby nemôžte zniesť. I toto totiž svojím spôsobom patrí k našej mužskej téme odvahy plus nášho mužského sebepresadzovania sa a našej prirodzenej mužskej agresivity. Vaše homosexuálne “vnútorné dieťa” sa totiž príliš obáva telesných bojov, ba dokonca aj akýchkoľvek iných foriem výmeny názorov. Vaša homosexuálna agresivita je preto iba nepriama, nikdy nie je otvorená, ale uchyľuje sa k rôznym intrigám a lžiam, a to navyše ešte navyše takmer vždy iba v nejakej úplne zbabelej anonymite.

Ak by ste teda toho bol schopný, tak potom Váš boj zo strachom pred fyzickým, ale aj verbálnym konfliktom je preto pre Vás veľmi vhodným spôsobom stotožnenia sa z mužskosťou – hovoriť čestne a na rovinu čo si myslíte, práve tak aj brániť sa, ak to vyžadujú okolnosti, nebáť sa riskovať agresiu či zosmiešnenie zo strany druhých; vystupovať s autoritou ak máte niekde, napríklad vo Vašom zamestnaní vyššiu funkciu, nevyhýbať sa napadnutiam a kritike zo strany svojich spolupracovníkov a podriadených. Isteže z toho, čo som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre je mi jasné, že tak budete ako človek pri Vašom úsilí o normálnu prirodzenú mieru zdravej mužskej agresivity – ktorá je medzi nami mužmi celkom normálna a prirodzená – Vy ako postihnutý homosexuál hlavne asi predovšetkým zo začiatku narážať na určité vnútorné psychické zábrany a strach z nejakej protiagresie druhých ľudí voči Vám, keďže budete tým silno narážať na Vaše homosexuálne “úbohé ja” a budete mať tým vlastne množstvo príležitostí, aby ste prehnane dramatizoval tieto svoje pocity strachu a zbabelej bezzásadovosti. Isteže netvrdím, že by ste si zrovna mal začať hrať priamo na nejakého “tvrdého chlapa” a lá Rambo. Vzhľadom k tomu, že Vaša prirodzená homosexuálna povaha je zženštilo jemná by to ani nemuselo byť pre Vás vhodné. Tvrdý chlap vlastne totiž nemusí ani byť nutne nejaký Rambo. Môže to byť aj úplne nenápadný muž, ktorého správanie sa je síce úplne kľudné, ale zato tvrdo dôsledné a zásadové. Proste úplne obyčajný muž o ktorom viete, že to síce nie je nejaký skratovite konajúci divoch, avšak na druhej strane je Vám práve tak aj jasné to, že to nie je ale ani taký muž, ktorého by bolo možné len tak nejako ľahko “ukecať” aby výrazne nejako zľavil zo svojich celoživotných názorov, presvedčenia či zásad. A práve takýchto úplne “obyčajných mužov” je nás medzi mužmi prevažujúca väčšina (česky: väčšina = většina)!

Rozumiem tomu, že homosexuálni muži sú psychicky mentálnymi akýmisi ultrafemininnými “ultraženami”; zatiaľ čo homosexuálne postihnuté ženy lesbičky zase sú psychicky mentálnymi akýmisi ultramaskulinnými “ultramužmi”. Ak som si vedomý toho, že Vám “poslušným” homosexuálnym mužom túžiacim po poslušnej podriadenosti je aj navzdory týmto Vašim vlastnostiam ťažké niečo radiť; tým viacej je mi zrejmé, že ešte oveľa ťažšie bude niečo radiť Vám agresívne vzpurným a arogantne rebelantským lesbičkám, ktoré zase práve naopak túžite po despotickej nadvláde nad mužmi, ale aj ostatnými ženami, čo je tiež dôvod pre to, prečo úplne všetky Vy lesbičky ste vždy militantnými feministkami.

Keď už som však ale dospel k presvedčeniu že sa pokúsim radiť homosexuálne postihnutým mužom, nie je možné obísť mlčaním homosexuálne postihnuté ženy, aj keď je mi jasné, že v prípade Vás lesbičiek vzhľadom k Vašej agresívne prudkej, arogantnej, rebelantskej a vzpurnej povahe to bude oveľa ťažie.

Ak sa Vy lesbické ženy chcete vyliečiť zo svojho lesbického postihnutia, mali by ste sa usilovať cvičiť k väčšej pokore, krotkosti, miernosti, tolerancii, ľudskosti, všeobecnej poslušnosti a taktiež – človek sa to z politických a ideologických dôvodov takmer ani neodvažuje napísať v obave, že to nebude správne pochopené – aj cvičiť sa v určitej tak povediac aj poslušnosti voči mužskej autorite. Už počujem tu feministickú demagógiu, že som údajne vraj nejaký mužský šovén, sexista, misogyn, že mi ide údajne vraj o nejakú mužskú nadvládu nad ženami a podobne.

Nie nič takého! Chcel by som Vás feministky iba vyliečiť z Vašej lesbickej poruchy, aby ste sa stali psychicky a sexuálne normálnymi zdravými heterosexuálnymi ženami. A až sa skutočne vyliečite, potom pre mňa za mňa feministkami si znovu buďte hoc aj naďalej…

Tie z Vás lesbičiek, ktoré úprimne túžia po svojom vyliečení z Vašej lesbickej psychopatickej a neurotickej poruchy by totiž mali vo svojom vlastnom záujme usilovať sa svoju naučenú “mužskú rolu” potlačiť v sebe hoc i s určitým vnútorným násilím, ale aj vnútorným pochopením a súhlasom skôr, než pochopíte, čo vlastne znamená prirodzená, normálna ženská “poslušnosť” a jemnosť (Váš feministický obraz o tom je totiž úplne prekrútený!). Za normálnych okolností si žena praje byť mužom chránená a chce sa mu odovzdať. Tento normálny ženský postoj spí v kŕčovitom sebepresadzovaní zraneného “dieťaťa”.

Ešte by som pre Vás homosexuálov a lesbičky niečo povedal o Vašom tele:

Vy homosexuáli ako “nemužský chlapci”, ako i Vy lesbičky ako “neženské dievčatá” takmer nikdy nie ste psychicky schopní/é prijať svoje ľudské telo také, aké ho máte. Tento Váš odmietavý postoj voči Vášmu telu má svoj pôvod vo Vašich pocitoch menejcennosti. Preto by ste sa mali snažiť plne prijať Vašu telesnú mužskosť či ženskosť, a vidieť príslušnosť k Vášmu pohlaviu pozitívne. Je možné napríklad pozerať sa na svoje telo v zrkadle a rozhodnúť sa byť s ním spokojný či spokojná. Zabudnite na Vaše pokusy zmeniť určité telesné aspekty preto, že nie ste psychicky schopný či schopná ich prijať. Buďte ten typ tela, aký ste.

Ak napríklad Vy ako žena máte plochú hruď, ste príliš kostnatá alebo zase naopak svalnatá, mala by ste aj tieto znaky predovšetkým akceptovať a vylepšovať Váš zovňajšok, aby ste bola peknou ženou iba v určitej racionálne rozumnej miere, pretože všetkého moc škodí, a nejaké extrémne postoje Vám iba škodia. A hlavne prestaňte vnútorne nariekať nad Vašim nežensky škaredým maskulinným telom. Aj toto sa isteže postupne do určitej miery spraví, toto však ale bude trvať ešte dlhšie než celá samotná liečba Vášho homosexuálneho psychopatického a neurotického postihnutia.

Ak ste Vy muž, tak zase mal by ste sa zase usilovať byť vnútorne spokojný s Vašimi znakmi mužnosti. Ani Vy sa netrápte pre to, že ste jemným zženštilým femininným mužom, že ste nízkej postavy, že máte očnú vadu, v dôsledku čoho musíte nosiť okuliare, prípadne vôbec, že Vašim výzorom vyzeráte skôr ako žena než ako muž. Prestaňte si sťažovať na svoje telesné nedostatky a snívať o ideálnom mužnom mužskom tele – pretože toto sú infantilné, detinské sťažnosti.

 

54.Kapitola: Je najvyšší čas homosexuáli a lesbičky zmeniť Váš pohľad na druhých ľudí a Váš vzťah k nim.

Neurotik vidí ostatných ľudí čiastočne ešte z pohľadu skoršieho “dieťaťa”. Vaše vyliečenie sa z homosexuality nie je možné bez toho, aby ste sa na ostatných ľudí pozeral či pozerala ako dospelý človek, a teda mať k ostatným ľuďom vyzretý vzťah dospelého človeka.

Pokiaľ ide o osoby rovnakého pohlavia tak treba zdôrazniť, že homosexuálne postihnutá osoba by mala odlíšiť svoj pohľad na svoju pohlavnú menejcennosť v porovnaní sa s inými osobami toho istého pohlavia od ľútosti, “že k nim nepatrí” a že má teda voči nim pocity menejcennosti a hanby.

Okrem toho pomáha, keď sa Vy ako pacient či pacientka sám či sama pri nadväzovaní kontaktu chopíte iniciatívy namiesto toho, že by ste sa kontaktom s inými ľuďmi vyhýbal či vyhýbala, alebo sa správal či správala sa ako ten, čo iba pasívne vyčkáva na reakciu iných ľudí a až potom sám či sama na túto iniciatívu iných ľudí voči Vám nejako zareagujete.

Nechcem Vás homosexuálov, a to hlavne Vás mužských homosexuálov až tak veľmi stresovať a traumatizovať, že by som v rozpore s Vašou prirodzenosťou Vás nejako nútil prekonať Váš strach zo zosmiešnenia či strach z iného nepochopenia ľuďmi, a naliehať na Vás, aby ste si založil či založila svoje vlastné webové stránky na Internete, kde by ste písal či písala nejaké svoje vlastné názory (pokiaľ možno aspoň v niečom trochu odlišné od masmediálnej propagandy) – hoci práve toto z terapeutického hľadiska by Vám vo Vašej liečbe veľmi pomohlo! A to hlavne Vám mužským homosexuálom by to veľmi pomohlo, pretože by Vám to pomohlo zbaviť sa Vášho homosexuálneho extrémne zženštilého strachu pred zosmiešnením a kritikou. A nech už žijete v ktorejkoľvek krajine, v ktorejkoľvek dobe a pod vládou akéhokoľvek režimu, čím radikálnejší by bol v čomkoľvek Váš odklon od názorov momentálnej prorežimnej oficiálnej masmediálnej propagandy, priamo úmerne s tým mocnejšie by boli i nenávistné útoky, posmešky a vyhrážky rôznej prorežimnej psychopatickej spodiny proti Vám, ale aj vďačné e-maily tých ľudí, ktorí sa s Vašim názorom stotožnia, a budú Vám vďačný za to, že ste našiel tú odvahu tak masmediálne tabuizovaný a nelukratívny názor otvorene vysloviť. A čo je úplne to najdôležitejšie - Vám by to umožnilo obrniť svoju dušu voči nenávistným výlevom, učiniť ju imúnnou, zocelenou a vyrovnanou, ktorú už len tak ľahko niečo nevytočí.

Ale aj keď nenajdete odvahu vytvoriť si nejaké vlastné webové stránky – ani tak nezúfajte. Možno že až pokročí Vaša liečba, tak tuto odvahu nájdete. Ale i tak skúste sa zúčastňovať rôznych aktivít a rozhovorov, ak ide napríklad o počúvanie nejakých prednášok, nebojte sa sadnúť si skôr viac dopredu než dozadu, a úplne najlepšie je posadiť sa do úplne prvej lavice! A až začne diskusia, nebojte sa ihneď prihlásiť, a nerobte si ťažkú hlavu z toho, že sa nikto iní nehlási. To ja osobne si vždy sadnem úplne do prvej lavice hneď na sedadlo čo najbližšie pred prednášajúceho, alebo teda čo najbližšie kam až je mňa ochotná jeho ochranka pustiť. A keď začne diskusia, okamžite vyskočím, lebo viem, že zo začiatku majú všetci trému a často nikto sa preto nehlási, zatiaľ čo keby som aj ja váhal, tak neskôr dostanú odvahu mnohí a čím ďalej, tým viacej sa ich hlási viac a viac. A nielenže sa nebojte spýtať ako prvý (neskôr až prekonajú trému ostatní tak možno že by sa na Váš dotaz už vôbec ani nedostalo!), ale bez akýchkoľvek obáv vyhŕknite bleskovo zo seba svoju otázku priamo v tom jazyku, ktorý je materinským jazykom prednášajúceho. Ja osobne som odjakživa chcel sedieť a sedel som v prvej lavici hneď oproti lavici učiteľa, a preto som nikdy ani nemal pocit, že by som snáď robil voľačo čo by bolo nejako “mimoriadne odvážne”. Bola to proste bežná normálka. A neváhal som učiteľovi ani skočiť do reči a usmerniť ho otázkou. Ba dokonca raz som to i prehnal, pretože “zvyk je zvyk” keď som sa raz pozabudol, a na prednáške som zo svojou stručnou otázkou skočil do reči samotnému prezidentovi Buschovi. Všetci onemeli – “taká neslýchaná drzosť!!”. Ale on sám to všetko prijal s úsmevom, ba dokonca najprv odpovedal do mikrofónu na moju otázku, a až potom pokračoval ďalej vo svojej prednáške akoby nič. S toho môžete teda vidieť a zapamätajte si, že ani ten najväčší “Bubák” na svete nie je tak veľkým, aby – keby už nato prišlo – nebol ste s ním schopný rozprávať sa kľudne, bezo strachu i ponižovania, fakticky ako rovný s rovným. Chápem, že zatiaľ je to pre Vás možno ešte “strašné”, až sa však ale vyliečite z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality a prestanete byť homosexuálom, tak zistíte, že na tom vlastne vôbec nič nie je, nejde o žiadnu mimoriadnu “odvahu” a že to hravo dokáže úplne ktokoľvek. Nikdy nezabudnem na jedného novinára s ktorým som sa niekoľkokrát náhodne stretol na rôznych prednáškach a ktorý akosi nechtiac aj so mnou fakticky “súperil” o položenie prvej otázky. Raz som sa s ním dal do reči, a on sa mi priznal, že on údajne vraj tiež na to nebol zo svojej prirodzenosti zvyklý, že keď chodil do školy, tak vyhľadával miesto na sedenie úplne vzadu, a teraz ho odrazu ako novinára začal šéf nútiť k dravej “agresívnej aktivite”, z čoho bol údajne vraj zo začiatku úplne zúfalý. Ba dokonca keď vraj po prvý raz v rozpore zo svojimi zvykmi si musel sadnúť úplne dopredu a hneď po prednáške sa vehementne ako prvý domáhať položenia otázky istému veľkému politikovi, tak že mal pocit, ako keby mu z toho údajne vraj srdce skákalo od vzrušenia až kdesi v krku, a že na neho šli až mrákoty, robili sa mu kruhy pred očami, že si údajne vraj až myslel že možno že stratí vedomie a omdlie. A dnes? Normálka! Dnes keď sa hlási na položenie otázky, tak celkom určite už ani jemu – podobne ako je to aj u mňa - srdce nebije rozhodne o nič silnejšie ako kedykoľvek inokedy predtým či potom. A ja pevne verím, že aj Vy, ktorý podobne ako dotyčný novinár asi taktiež nie ste zvyknutý sedávať vpredu a navyše ešte verejne klásť aj otázky “velikánom”, a vždy ste sa chcel zašiť niekam dozadu a byť tam potichu ako taká malá zbabelá myšička, ak aj možno keď aj nie úplne na počiatku, tak neskôr sa to i pre Vás stane úplnou rutinou, zistíte že každý hoc aj ten najväčší “Bubák” je iba človek, a že nie je žiadny dôvod mať pred kýmkoľvek nejaký prehnaný rešpekt.

A tak zúčastňujte sa rôznych aktivít, prednášok, prejavov ale i aktívnych rozhovorov, vložte v maximálnej miere svoju energiu a hlavne svoju odvahu do styku s ľuďmi. A dajte si vnútorný sľub sebe samému, že na každej takejto prednáške, prejave či aktivite budete aspoň o trošičku v niečom odvážnejší než ste bol naposledy, a takto teda svoje osobné nároky na svoju vlastnú odvahu v osobnej aktivite síce hoc i len po postupných “trošičkách”, avšak predsa len neustále zvyšujte a zvyšujte – až kým nedosiahnete toho ideálneho stavu, ktorý som Vám popísal o odstavec vyššie!

Tento psychologický vnútorný boj proti Vášmu vnútornému strachu bude veľmi užitočný hlavne pre Vás homosexuálov, keďže takto práve Vy ako homosexuál poznáte svoju psychopaticky a neuroticky hlboko zakorenenú rolu toho, kto “stojí stranou”, čo je prvý krok na Vašej ceste prekonať Váš odpor k tomu, aby ste sa úplne prirodzeným spôsobom prispôsobil priateľom a známym rovnakého pohlavia bez akýchkoľvek komplexov vlastnej pohlavnej menejcennosti “pohlavne menejcenného muža”, keďže zistíte, že oni ti ostatní muži i navzdory ich vyššej postave ako je Vaša malá postava, perfektnému zraku na rozdiel od Vašich okuliarov (česky: okuliarov = brýlí) a celkovo väčšej fyzickej sile nie sú inak aj napriek tejto ich prevahe nad Vami o nič väčší či mužnejší muži než ste Vy sám, ba dokonca, že mnohých mužov možno že aj vo všeličom, čo sa týka mužnosti prekonávate, a preto teda nie je žiadny dôvod pre to, aby ste sa vnútorne vedome či podvedome mal chcieť cítiť či túžiť byť ženou a nie mužom s nezmyselnou Vašou homosexuálnou psychopatickou a neurotickou poruchou determinovanou zhovadilou predstavou, že Vy ako postavou malý, slabý a zženštilý muž v psychickom svete žien by ste bol úspešnejším človekom, než akým ste v psychickom svete medzi nami mužmi.

Vopred to ale predpokladá zbaviť sa Vašich infantilných detinských predstáv, ktoré sú Vám homosexuálom tak typické. Inými slovami správnym motívom pre pokus o komunikáciu s ostatnými osobami rovnakého pohlavia ako ste Vy rozhodne v žiadnom prípade by nemala byť Vaša homosexuálne infantilná detinská túžba, aby Vás považovali za “príjemného a milého”. V žiadnom prípade sa nijako neponižujte pred ostatnými, a hlavne Vám homosexuálom by som chcel zdôrazniť hlavne tú veľmi dôležitú skutočnosť, že v zdravých interpersonálnych priateľských vzťahoch medzi ľuďmi, a to konkrétne medzi nami heterosexuálmi sa človek musí predovšetkým usilovať o to, aby predovšetkým on sám aktívne bol dobrým priateľom inému človeku, než aby sám iba pasívne očakával, že niekto iný bude dobrým priateľom jemu samotnému. Priateľstvo medzi dvomi normálnymi heterosexuálnymi mužmi má totiž svoj základ vo vzájomnej obojstrannej výhodnosti tohoto ich kamarátstva. V žiadnom prípade normálny heterosexuálny muž nikdy neočakáva od svojho kamaráta, že mu snáď bude nejakou takmer až druhou starostlivou matkou. A tým menej aby takéto očakávanie mali dvaja normálni heterosexuálni muži vzájomne jeden od druhého. Nezabúdajte na to: Človek sa musí predovšetkým pokúsiť, aby sám bol dobrým priateľom, než aby takéhoto priateľa mal!

A toto všetko čo som sa Vám snažil vysvetliť v predošlých odstavcoch by malo vo Vašej psychike zahrnovať postupný úplný obrat od Vášho homosexuálneho infantilného detinského vyhľadávania ochrany, slepej poslušnosti a “vedenia za ručičku” ostatnými ľuďmi až k práve opačnému prechodu, tj. k prechodu k psychickej mentalite nás heterosexuálnych mužov, tj. k prechodu k uvedomeniu si svojej zodpovednosti za druhých ľudí a prípadne dokonca až k duchovnému, intelektuálnemu či nejakému faktickému vodcovstvu a vedeniu ostatných ľudí; čo vzhľadom k tomu, že ste muž, tak by ste sa tomu rozhodne nemal nijako vyhýbať ak sa takáto “možnosť” byť niekde nejakým vodcom vyskytne (pod pojmom “vodca” myslím napríklad nejakého riaditeľa, vedúceho, predsedu alebo inak nazvaného šéfa, leadera či predáka vo sfére politickej, podnikateľskej alebo aj akejkoľvek inej, a to i včítane rodiny, kde je vodcom širokej ale aj užšej rodiny vždy jej najstarší dospelý muž), pretože postavenie “vodcu” je prirodzenou túžbou úplne každého zdravého heterosexuálneho muža.

Ďalšie vec, ktorú Vám homosexuálom úprimne doporučujem, je zbaviť sa Vašej zásadnej ľahostajnosti vo vzťahu k druhej osobe, pretože je len prirodzené mať vždy o iné osoby určitý záujem, a postupne prejsť vo vzťahu k ostatným ľuďom od infantilného detinského nepriateľstva, strachu a nedôvery k postoji súcitu a zdravej dôvery, a hlavne zbaviť sa Vášho homosexuálneho pevného lpenia a závislosti na druhých ľuďoch a ich názorov k svojej vlastnej duchovnej, intelektuálnej i faktickej zdravej samostatnosti a nezávislosti. Na základe toho čo som si prečítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre je mi jasné, že to, čo od Vás postihnutých homosexuálov žiadam bude pre Vás práve vzhľadom k Vašej homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruche veľmi ťažké, pretože máte veľkú fóbiu, respektíve strach z možnej konfrontácie, kritiky, zosmiešnenia a agresie.

Vám lesbičkám zase doporučujem zúčastniť sa ženských, respektíve materských aktivít, respektíve premôcť Váš lesbický odpor k takýmto činnostiam.

Inými slovami Vám homosexuálnym mužom doporučujem odložiť Vašu otrockú rolu poslušnosti a Vám lesbickým ženám zase doporučujem odložiť Vašu svojvoľne despotickú panovačnosť!

Ďalej je treba robiť rozdiel medzi správaním sa v individuálnom styku s osobami rovnakého pohlavia a v skupine. Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej vedeckej odbornej literatúre, Vy homosexuálne postihnuté osoby sa necítite dobre v skupinách, kde sú ľudia rovnakého pohlavia, tj. medzi heterosexuálnymi mužmi alebo heterosexuálnymi ženami.

Spomeňte si na Vaše problémy niekdajšieho dieťaťa/teenagera prispôsobiť sa vrstovníkom jeho pohlavia. Hlavne tu to vyžaduje odvahu premôcť Váš sklon k vyhýbaniu sa skupinám a vystupovať normálne a prirodzene s odvahou odporovať Vášmu prehnanému strachu pred nejakým zosmiešnením, ktorý Vás nezmyselne uvrháva do zbabelej pasivity a do permanentných útekov pred ostatnými ľuďmi.

Ešte som na čosi zabudol a spomenul som si na to až teraz, a preto sa ešte raz teda vráťme k problematike priateľstva. Normálne priateľstvo medzi nami heterosexuálmi je zdrojom radosti. Žijú si v ňom obaja heterosexuáli nezávisle na sebe, a nie je tam ani nejaká kŕčovitá (česky: kŕčovitá = křečovitá) závislosť takzvaného “vnútorného žalostne osamelého dieťaťa” ako tomu je medzi Vami postihnutými homosexuálmi, a ani Vaše homosexuálne egocentrické žobranie o pozornosť. Vaše prípadné úsilie o priateľstvo s heterosexuálom či heterosexuálmi Vám vrelo doporučujem, pretože s terapeutického hľadiska to môže výdatne prispieť k Vášmu vyliečeniu. Ostatne u nás heterosexuálov priateľstvo medzi heterosexuálmi podnecuje proces psychického zrenia, pestovanie úprimne altruistického záujmu o druhých ľudí a učí nečakať na prvom mieste odmenu či osobný prospech. Medzi nami heterosexuálmi normálna radosť z priateľských vzťahov s ľuďmi rovnakého pohlavia môže podporiť aj u Vás homosexuálnych osôb rast mužskej/ženskej sebeidentifikácie. Okrem toho je aj veľmi účinné proti Vášmu homosexuálnemu nariekavému sťažovaniu si na Vašu údajnú “osamelosť”, ktorá navyše u Vás homosexuálne postihnutých osôb vyvoláva tie Vaše chorobné sebeutešujúce homosexuálne predstavy.

Ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, údajne vraj aj dobré normálne priateľstvo môže u Vás homosexuálne postihnutých osôb spôsobiť vnútorné konflikty. Postihnutá homosexuálna osoba údajne vraj môže – bez toho aby si toho sama všimla – skĺznuť do jej psychopatického infantilného detinského zbožňovania svojho priateľa či priateľky rovnakého pohlavia, a dokonca údajne vraj sa u neho či nej objavia aj tie jeho či jej odporne hnusné a zvrhlé homosexuálne impulzy erotickej “túžby”.

V takomto vyššie uvedenom prípade analyzujte najskôr infantilnú detinskú časť Vašich homosexuálnych pocitov k nemu či k nej, potom Vaše infantilné detinské správanie sa k nemu či k nej a bojujte proti tomu rôznymi vhodnými metódami, a to hlavne bojujte proti Vášmu typicky homosexuálnemu sklonu vyžadovať jeho ochranu, jeho starosť a jeho zvláštnu pozornosť. Nepokúšajte si získať určitým správaním sa obdiv svojho priateľa či priateľky! Prerušte okamžite akékoľvek tie Vaše odporne hnusné a zvrhlé erotické predstavy napríklad extrémne prehnaným “dramatizovaním”. Učiňte pevné rozhodnutie “nezradiť” Vášho heterosexuálneho priateľa či priateľku tým, že ho či ju zneužijete vo Vašich odporne hnusných a zvrhlých homosexuálnych predstavách kvôli tomu Vášmu odporne hnusnému a zvrhlému pubertálnemu zážitku tej odporne hnusnej a zvrhlej rozkoše. Túto napätú situáciu premeňte vo výzvu k rastu, respektíve k posilneniu svojej prebúdzajúcej sa schopnosti normálneho klasického kamarátstva medzi dvomi heterosexuálmi toho istého pohlavia, a nie k posilovaniu Vašej homosexuálnej sebedramatizujúcej takzvanej “vytúženej roli”. Pozorujte osobnosť a telo Vášho heterosexuálneho kamaráta triezvo a vecne – uvedomte si hlavne, že nie je on o nič viacej než ste Vy, že obaja máte nejaké tie svoje pozitívne i negatívne rysy a vlastnosti. Váš kontakt s ním či s ňou obmedzte iba vtedy, ak Vám vo Vašej chorej mysli hrozí nadmerné množstvo infantilných detinských citov. Vyhýbajte sa prílišnej fyzickej intimite, ako napríklad ísť niekam na nejaký výlet, čunder a podobne s reálnym nebezpečím nutnosti nocovania, spania v jednej spoločnej miestnosti alebo v jednom spoločnom stanu. Ale inak v tejto fáze Vašej liečby z homosexuality už nie je nutné byť prehnane škrupulózny, respektíve vyhýbať sa akýmkoľvek bežným kamarátskym kontaktov s Vašim heterosexuálnym kamarátom či kamarátkou. Najdôležitejšie však ale je to, aby ste sa už neopieral o jeho či jej sympatie, a preto premáhajte v tomto smere každý Váš impulz, pretože by to otvorilo dvere ku znovuprepadnutiu do “osobnosti dieťaťa”. Je vhodné, aby ste si Vy systematicky vytvoril či vytvorila k ostatným ľuďom rozdielne vzťahy. Čiňte si písomné poznámky o Vašich špecifických medziľudských situáciách, v ktorých je nutné, aby ste sa Vy premáhal či premáhala a nahradil tak Vaše homosexuálne infantilné detinské tendencie.

Ešte by som mal čosi napísať o vzťahu Vás homosexuálov k starším osobám, pretože je to pre Vás homosexuálne postihnuté osoby veľmi dôležité téma:

Vy homosexuálne postihnutí muži máte tendenciu pozerať sa na mužov – ktorí sú od Vás vekovo starší – vzhľadom k tomu, že ste svojho otca nikdy v živote ani nevideli ako keby to boli Vaši otcovia, bojíte sa ich autority, máte k nim až poddanský vzťah, vyhľadávate ich ochranu, chcete sa im zapáčiť. Je treba, aby ste si Vy homosexuálne postihnutí muži tieto Vaše spôsoby správania sa uvedomili, aby ste potom mohli si namiesto nich vybudovať nové postoje. Schopnosť sebezosmiešnenia prehnanou dramatizáciou “dieťaťa” a odvaha sú i tu terapeuticky pri Vašej liečbe z homosexuality veľmi blahodárne.

Vy postihnutí homosexuálni muži pretože Vás po celé Vaše detstvo vychovávala iba Vaša matka bez otca, ktorého ste nikdy nemal, pozeráte sa na staršie ženy a správate sa k nim, ako keby to bola “matka”, “teta” a podobne. Ten Váš homosexuálny “vnútorný chlapec” vo Vás postihnutom homosexuálovi je “milý chlapec”, chlapec “poslušný”, chlapec “závislý a upnutý na matke”, alebo aj občas “obtiažny chlapec”, chlapec “enfant terrible”, ktorý sa síce otvorene voči matke nikdy neodváži vzoprieť, napriek tomu sa však ale podvedome pokúša “pomstiť” sa jej a provokovať ju kvôli jej skutočnej alebo domnelej panovačnosti nad Vami. Vy ako homosexuál ste “rozmaznaný chlapec”, ktorý sa infantilne detinsky teší z rozmaznávania a uprednostňovania zo strany matky. A tieto psychopaticky chorobné postoje Vy postihnutí homosexuálni muži prenášate aj vo Vašich očakávaniach nielen od Vašej matky, ale aj od ostatných žien.

Vy homosexuálne postihnuté ženy lesbičky zase máte tendenciu pozerať sa na mužov – ktorý sú od Vás vekovo starší – ako na svojich otcov a prenášať na nich tie Vaše infantilné detinské väzby na Vášho otca. V iných prípadoch – a súvisí to s Vašom konkrétnou situáciou za Vašej mladosti – sú pre Vás muži zase “kamaráti”, s ktorými sa cítite spojená akýmsi druhom “mužského zväzku”. Vaše lesbické pocity vzbury, opovrhovania alebo prílišnej viazanosti na Vášho vlastného otca teda všeobecne prenášate na ostatných mužov. Mnohé z Vás postihnutých žien lesbičiek ste boli za Vášho detstva a mladosti v situácii, že Vaše “mužské výkony” mali za cieľ uspokojiť otcove náročné očakávania, ktoré Váš otec voči Vám mal, a teda bol to Váš otec a jeho očakávania, ktoré Vás lesbičku vo Vašom detstve a mladosti fakticky tlačili do role “výkonného chlapca”, pretože Váš otec Vás nebol schopný alebo ochotný dostatočne oceniť ako ženu, respektíve dostatočne oceniť a pochváliť Vás za Váš ženský pôvab, za Vašu ženskú krásu. Eventuálne Váš otec vo Vašich dievčenských očiach než Vaše ženské kvality a hodnoty budúcej ženy viacej oceňoval a chválil “mužské” výkony Vašich bratov, takže ste preto aj Vy začala napodobňovať chlapčenskú rolu svojich bratov.

Ak ma teda už nič ďalšieho nenapadne, tak by som túto kapitolu už asi ukončil tým, že teraz na záver tejto kapitoly budem venovať pozornosť problematike Vašich rodičov:

Predne ako som sa dočítal v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre, je treba si uvedomiť, že to Vaše homosexuálne takzvané “vnútorné dieťa” trvá na tých svojich neurotických pocitoch a spôsoboch správania sa dokonca ešte aj vtedy, keď Vaši rodičia hoc už i dávno zomreli.

Homosexuálne postihnutý muž pretože otca nikdy nepoznal, zostáva vzhľadom ku svojej výchove slobodnou či rozvedenou matkou vo vzťahu k tomuto svojmu neznámemu či neexistujúcemu otcovi ustráchaný, bojácný, odmietavý, v nijakej forme nie je schopný ho prijať: “Ja s ním nechcem nič mať”, respektíve “Nebudem prijímať jeho príkazy” – keďže v dôsledku výchovy zo strany svojej slobodnej či rozvedenej matky, ktorá bola voči jeho otcovi fanaticky nenávistná, je iba celkom logické, že aj jeho postoj voči svojmu otcovi ktorého sám o sebe nikdy nepoznal musí byť tiež úplne rovnako tak nenávistný, ako je postoj jeho osamelej matky, ktorá ho sama bez otca vychovávala.

Homosexuálne postihnutý muž vo vzťahu ku svojej matke zase zostáva aj vo svojej dospelosti “milým chlapcom” svojej osamelej slobodnej či rozvedenej matky, ako keby sa zdráhal byť dospelým.

To čo Vám homosexuálnym mužom doporučujem je následovné:

Pokúste sa nejako zistiť, či Váš otec ešte žije, a ak Váš otec ešte žije, pokúste sa zistiť kde býva či kde sa nachádza, eventuálne ak ešte pracuje, tak kde pracuje. Inými slovami pokúste sa nejako vypátrať tieto údaje o Vašom otcovi, aby ste s ním mohol pokúsiť sa nadviazať kontakt. A potom nakoniec vyviňte maximálne úsilie potlačiť vo Vás Váš strach z otca, ktorý je iba dôsledkom nenávistných informácií Vašej matky proti Vášmu otcovi. Veď ako môžete tvrdiť, že Váš otec je zlý? Iba preto, že to o ňom tvrdí Vaša matka? Vy osobne ste ho predsa nikdy ani len nevidel, preto nehodnoťte niekoho koho vôbec nepoznáte iba na základe toho, že Vám Vaša matka tisíce krát kydala na neho ohovárania “aký je to zlý človek”. Neverte úplne všetko Vašej matke, a presvedčite sa sám o tom aký je to človek, premôžte sám v sebe svoj obrovský strach z neznámeho otca a pokúste sa s ním nadviazať kontakt a potom po vzájomnej dohode i navštíviť ho a porozprávať sa – porozprávať sa o tom prečo sa rozišiel s matkou, porozprávať sa o Vás, o Vašej matke, a vôbec o všetkom. Budete veľmi prekvapený, pretože doposiaľ ste sa na všetko pozeral iba očami svojej matky, zatiaľ čo tentoraz si vypočujete aj verziu tých istých udalostí aj z pohľadu Vášho otca, a až teraz keď poznáte obidve “verzie”, tj. nielen tú matkinu, ale aj otcovu, tak môžete sa konečne nestranne sa zamýšľať pomocou svojho vlastného logického úsudku nad tým kde sa asi nachádza pravda, a ako to asi bolo. A takto sa postupne dopracujete k pravde, a zistíte, že ono to v skutočnosti nebolo a nie je až tak jednoznačne čiernobiele (tj. stopercentne dobrá matka – stopercentne zlý otec), ale že skutočná pravda bude s najväčšou pravdepodobnosťou sa nachádzať asi niekde uprostred. A s najväčšou pravdepodobnosťou ani Váš otec nie je asi úplne dokonalý – práve tak ako s obrovským úžasom prekvapene zistíte, že úplne dokonalou nie je dokonca ani Vaša Vami tak zbožňovaná matka – a že Váš otec ako ostatne každý obyčajný priemerný človek bez výnimky má určite tiež aj nemálo osobných chýb a nedostatkov. A preto premôžte svoj matkou Vám naočkovaný odpor voči Vášmu otcovi, a prijmite ho – aj navzdory jeho chybám a nedostatkom, ktoré má ostatne nejaké každý človek – takého ako je. A nielen otca, ale zo všetkou korektnosťou prijmite aj jeho eventuálne novú manželku, a hlavne ostatné deti Vášho otca. Veď tieto ostatné deti Vášho otca sú vlastne Vaši pokrvní príbuzní, sú to Vaši súrodenci – Vaši bratia a Vaše sestry. Prijmite ich s radosťou! Preukazuje svojmu otcovi, jeho manželke i otcovým ostatným deťom, ktorí sú Vašimi súrodencami svoju úprimnú priazeň a pozornosť, a začnite sa tiež aj úprimne zaujímať o ich minulý a súčasný život, ako aj ich plány do budúcnosti.

Pokiaľ ide o vzťah Vás homosexuálne postihnutého muža k Vašej matke, je síce plne na mieste, aby ste ju ako dobrý syn mal aj naďalej tak rád ako ju máte doposiaľ, súčasne však ale mal by ste síce jemne a taktne, ale zato dôsledne odmietnuť jej hrubé vmešovanie sa do Vášho súkromného života, respektíve mal by ste nájsť dostatok sily, aby ste odmietol jej zachádzanie s Vami ako s dieťaťom; a to rozhodne ale s vnútorným kľudom – nenechajte si od nej úplne vo všetkom rozkazovať či byť nejako ináč fakticky totálne ovládaný matkou skrze jej citovú náklonnosť či prehnanú prílišnú starostlivosť. Ak sa Vám zdá, že v tomto ste Vy príliš pasívny činiteľ a že tu toho sotva sám môžete mnoho zmeniť, tak to sa veľmi mýlite! Napríklad sám môžete veľmi ľahko a veľmi výrazne sa pričiniť o určité narovnanie svojich vzťahov k Vašej matke už tým, že sa jej už nebudete tak často ako doposiaľ každú chvíľu a v podstate úplne na všetko možné i nemožné pýtať na jej radu či jej názor, čím ste to vlastne práve Vy sám, kto svoju matku fakticky sám priamo podnecujete, provokuje a vyzýva k tomu, aby rozhodovala ona za Vás tam, kde by ste sa po správnosti ako dospelý človek mal už nejako rozhodnúť Vy sám.

Osloboďte sa teda od tej Vašej Vašou slobodnou či rozvedenou matkou Vám naočkovanej negatívnej väzby na Vášho otca, a taktiež sa aj zbavte úplne nekriticky pozitívnej väzby na Vašu matku. Staňte sa samostatným synom a mužom, ktorý sa k obidvom svojim rodičom správa s úplne rovnakou synovskou láskou, úctou, dôverou a ktorý k obidvom svojim rodičom v úplne rovnakej miere prejavuje svoju priazeň, ako je to ostatne u nás heterosexuálnych ľudí, ktorí sme vyrástli v harmonickom manželstve svojich rodičov úplne bežné. Bez najmenších pochybností Váš vzťah k Vášmu otcovi bude omnoho srdečnejší než ako ste si bol schopný predstaviť, pretože zbavíte sa svojho kŕčovitého napätia z niekdajšej pociťovanej animozity voči Vášmu otcovi, a konečne budete mať príjemný pocit, že aj Vy máte otca a že aj Vy k nemu patríte. Vzťah k matke možno že už síce nebude až tak extrémne vrúcny ako doposiaľ, bude však ale opravdivejší. Niekedy Vám možno že práve matka bude robiť určité problémy, pretože sa bude pokúšať obnoviť niekdajší Váš infantilný detinský vzťah k nej. Nakoniec sa s tým ale tak či onak plne zmieri a plne to akceptuje ako úplne normálnu a prirodzenú realitu, a Váš nový vzťah k matke bude normálnejší a slobodnejší. Nemajte strach, že matku stratíte, nemajte strach z jej prípadného “emocionálneho nátlaku”. Skôr by ste potom mal svoju matku v určitých situáciách viesť Vy ako muž než ona Vás. Je možné, ba nielen možné, ale i veľmi pravdepodobné, že zistíte, že Vaša matka rozhodne ani zďaleka nie je až tak veľmi “panovačná” ako ste si myslel, ako ste svoju matku vždy videl, a bude to pre Vás veľmi milé prekvapenie. V každom prípade budete Vašich rodičov vidieť omnoho realistickejšie.

Naopak zase Vy homosexuálne postihnuté ženy lesbičky musíte bojovať s Vašimi práve tak chorými sklonmi odmietania Vašej matky či vôbec nejakej Vašej averzie voči nej. Vám lesbičkám by som preto zase doporučoval dobrú metódu drobných dôkazov náklonnosti, ako by to mala robiť dobrá a poslušná milujúca dcéra. Usilujte sa predovšetkým prijať jej problematické a menej sympatické povahové rysy.

A to isté platí aj pre homosexuálne postihnutého muža vo vzťahu k jeho vlastnému otcovi: Pokúste sa stotožniť s jeho dobrými kvalitami.

Vaše homosexuálne “vnútorné dieťa” vo Vás má totiž sklon k odmietaniu všetkého, čo prichádza zo strany jedného z rodičov, respektíve konkrétne ide o infantilný detinský sklon k odmietaniu všetkého, čo prichádza zo strany toho z rodičov, ktorý je rovnakého pohlavia, ako je dotyčná homosexuálne postihnutá osoba samotná.

Všetkým Vám homosexuálom a lesbičkám úprimne radím - zbavte sa týchto Vašich, vecne ničím nepodložených iracionálnych záporných emócií voči tomu z Vašich rodičov, ktorý je rovnakého pohlavia ako ste Vy sám či Vy sama! Isteže každý človek sa môže dištancovať od toho, čo u jedného z rodičov eventuálne skutočne v konkrétnej vecnej rovine neschvaľuje, ale toto v prípade Vás homosexuálov a lesbičiek s najväčšou pravdepodobnosťou asi nebude Váš prípad!!

Okrem toho aj keby okrem tých iracionálnych záporných emócií ste proti Vášmu rodičovi rovnakého pohlavia ako ste Vy sám či Vy sama nejako výnimočne mal či mala aj nejakú skutočne konkrétne vecnú výhradu voči nejakej či už skutočnej alebo zdanlivej chybe tohoto Vášho rodiča, ani to, čím sa človek dištancuje od toho, čo u jedného zo svojich rodičov v konkrétnej vecnej rovine neschvaľuje by jemu či jej nemalo brániť v tom, aby aj tohoto rodiča aj s jeho či jej chybami a nedostatkami ako jeho syn či jej dcéra skutočne úprimne a vrúcne miloval a seba samého či seba samú prijal či prijala za jeho či jej dieťa. Veď ste telom z jeho i jej tela! Pocit, že úplne rovnako patrím obidvom svojim rodičom – až toto je znakom skutočnej dospelosti!

Vy lesbičky sa zase musíte oslobodiť od Vašej okolnosťami tak povediac vnútenej väzby k otcovi! Musíte sa napríklad naučiť nebyť otcovým tak povediac akoby nejakým “mužským kamarátom” a zúčastňovať sa na všetkých jeho “mužských” športových ale i iných koníčkoch, zábavách a aktivitách. Toto Vaše vnútorné stotožnenie sa s otcom musíte odstrániť a pevne si predsavziať: “Chcem byť ženou, ktorou aj skutočne som, a ako taká chcem byť jeho dcérou, a nie nejakým náhradným synom”.

Nevylučujem to, že možno máte nejaký pocit, že Vám bolo nejako ublížené, a preto narovnanie Vašich vzťahov k rodičom je ešte navyše skutočne nejako komplikovaný tým, že vo Vás celkom zvláštnym spôsobom musí dozrieť vzťah k rodičom i nejakým odpustením. A niekedy možno máte aj pocit, že je to veľmi ťažké, a že nemôžte odpustiť naraz. Aj tak však ale človek sa môže rozhodnúť odpustiť bezprostredne v určitých konkrétnych situáciách, napríklad v okamžiku, kedy myslí na určité spôsoby správania sa a postoje svojich rodičov. Odpustenie často znamená bojovať sám zo sebou, ale bežne prináša uľahčenie a uvoľňuje normálne a láskyplné city k rodičom.

Celkom iste to má rovnaký význam ako prestať si už večne vnútorne nariekavo sťažovať na Vašich rodičov alebo sám seba či sama seba ľutovať!

Pretože však odpustenie v sebe nesie aj morálny rozmer, zasahuje ešte hlbšie. Odpustenie okrem toho znamená aj zmenu vnútorného postoja. Aby bolo skutočne úprimné, musí sa prejaviť v drobných gestách a činoch. Keď pacient či pacientka pozná svoj postoj “dieťaťa” voči svojim rodičom, uvidí, že je i on sám či ona sama zodpovedná za mnohé negatívne správanie sa alebo za nedostatok lásky k nim. Zmenou svojho postoja voči nim, niekedy možno i slovom, by je mal či mala taktiež poprosiť o odpustenie.

 

55.Kapitola: Teraz homosexuáli a lesbičky meňte Vaše vzťahy k druhému pohlaviu až kým neuzavriete heterosexuálne manželstvo!

Až sa nielen dočítate, ale aj reálne vo svojej liečbe dostanete až sem, tak môžete sa úprimne tešiť že teraz už vstupujete do samotnej finálnej fázy Vašej liečby, v ktorej ide už o samotnú premenu pocitov a spôsobov správania sa “nemužského chlapca” či “neženského dievčaťa” na pocity a spôsoby správania sa dospelého muža či dospelej ženy.

Polovyliečený muž s pretrvávajúcimi homosexuálnymi tendenciami sa musí ich už úplne zbaviť tým, že sa musí odnaučiť nechávať sa opatrovať a rozmaznávať ako dieťa ženami rovnakého veku alebo prestať hrať rolu “milého bračeka” (česky: milého bračeka – milého bratříčka) medzi “dievčatami”, od ktorého sa neočakáva žiadna mužská autorita alebo mužnosť.

Od Vás v podstate už polovyliečeného bývalého homosexuála sa očakáva, že sa už úplne prestanete báť žien plus že sa zbavíte aj svojho strachu “polutovaniahodného dieťaťa”, ktoré sa necíti byť dorastené do “mužskej role”. Stať sa mužom znamená prevziať zodpovednosť a vedenie za dievča alebo ženu, nenechať sa opanovať a viesť “matkou” – ženou, ale skôr sám viesť a rozhodovať i za ženu – priateľku.

Nie je to nič prekvapujúceho, že napríklad vo Vašom prípade ešte len polovyliečeného bývalého homosexuála iniciatíva smerujúca k uzavretiu manželstva bude vo vzťahu k Vám vychádzať skôr zo strany Vašej partnerky než z Vašej strany. Stáva sa to občas dokonca aj v prípade nejakých povahovo slabších a jemnocitnejších heterosexuálov. Ale úplne normálne to rozhodne nie je! Nezabúdajte, že medzi heterosexuálnym mužom a heterosexuálnou ženou, ktorí sú obidvaja po všetkých stránkach psychicky aj sexuálne úplne normálnymi dospelými heterosexuálnymi jedincami je iba prirodzené to, že normálny a zdravý heterosexuálny muž svoju ženu dobýva! A práve tak aj normálna a zdravá heterosexuálna žena aj chce byť dobývaná mužom, ktorého miluje, a chce aby tento muž po nej túžil!!

Polovyliečená lesbička s pretrvávajúcimi lesbickými tendenciami zas musí sa vyliečiť zo svojho lesbického komplexu tým, že dosiahne tej úrovne svojho vyliečenia, že zanechá svojho večne vspurného rebelantstva a plne prijme pozíciu ženy a to aj včítanie mužovho vedenia v manželstve vo vzájomnej láske a porozumení.

Vzhľadom k tomu, že feministky túžia po absolútnej nadvláde nad mužmi v čom majú plnú podporu slobodného murárstva či česky svobodného zednářství a takmer všetkých masmédií, je mi jasné, že som už o odstavec vyššie nemohol povedať nič takého, čo by v očiach nositeľov súčasnej slobodomurárskej dekadentnej kultúry či česky svobodozednářské dekadentní kultury bolo ešte “kacírskejšie”.

Okrem toho navyše aj keby feministkám skutočne išlo “iba” o rovnosť oboch pohlaví, tak v inštitúcii normálneho manželstva je aj táto rovnosť prinajmenšom veľmi sporná, pretože rola muža a ženy v manželstve, a neskôr až sa im narodia manželské deti, tak aj v rodičovstve je vo všeličom úplne odlišná, takže sa osobne domnievam, že ideológia úplnej rovnosti manželov je natoľko neprirodzená, že v budúcnosti bude bez najmenších pochybností považovaná iba za nejakú odchýlku či výstrelok dekadentnej kultúry.

Vďaka tomu, že moja maličkosť sa plne zasvätila Bohu, že naveky zachovám panictvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo je len logické, že na mňa osobne sa z týchto dôvodov ako slobodného a úplne bezdetného muža absolútne žiadna problematika manželstva a ani rodičovstva absolútne nijako nevzťahuje; čo je ale tiež dôvod aj pre to, prečo mne sa oveľa ľahšie a slobodnejšie než ženatým mužom tiež verejne hlása, že manželka by mala byť svojmu manželovi v manželstve podriadená a poslušná.

Ženatému mužovi by bolo ťažko verejne vysloviť tento názor v strachu, že ho “všetci” rozcupujú ako akéhosi mužského manželského šovinistu, zatiaľ čo mne ako slobodnému mužovi sa to hovorí veľmi ľahko, keďže mne demagogické feministky žiadny údajne vraj “mužský manželský šovinizmus” podsúvať nemôžu, pretože ja ako slobodný muž a navyše ešte i zo sľubom Bohu naveky zachovať panictvo svojho tela i duše pre Božie kráľovstvo teda z logiky veci stopercentne žiadnu “úbohú” manželku “nevykorisťujem”, nikdy som ani “nevykorisťoval”, a na sto percent je isté, že nikdy ani “vykorisťovať” nebudem, a teda moja nepriestrelnosť voči feministickým lžiam a osočovaniu je tu na rozdiel od ženatých mužov úplne stopercentná, pretože ak mňa Vy ctihodné a urodzené dámy feministky i s Vašim slobodným murárstvom či česky svobodným zednářstvím v pozadí budete odsudzovať - súdite mňa iba za moje názory, iba za moje presvedčenie na ktoré ako slobodný človek dúfam, že ešte stále slobodného demokratického štátu mám právo aj napriek tomu, že všetky masmédiá hlásajú presne opačné názory ako mám ja.

Pohlavné rozdiely medzi mužom a ženou sú vrodené, a ti z Vás homosexuálov a lesbičiek, ktorí sa z tej Vašej hnusne odpornej a zvrhlej homosexuálnej úchylky chcete vyliečiť musíte sa jednoducho prinavrátiť do tej normálnej pozície, ktorá Vášmu pohlaviu z Božej vôle i z prirodzenosti prírody prislúcha.

A normálne zdravé heterosexuálne pocity sa u Vás bývalých homosexuálov či bývalých lesbičiek objavia iba ako dôsledok Vášho úplného vyliečenia sa z tej Vašej niekdajšej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuálnej psychopatickej a neurotickej poruchy, ktoré vyvrcholí obnovením úplne normálnych heterosexuálnych citov úplne normálneho zdravého heterosexuálneho muža či úplne normálnej zdravej heterosexuálnej ženy.

Heterosexualitu vlastne v pravom slova zmyslu nie je možné nejako tak povediac “trénovať”. Tým by ste totiž v sebe iba podnecoval či podnecovala k novému oživeniu Vaše niekdajšie pocity pohlavnej menejcennosti oproti ostatným heterosexuálnym mužom či ženám asi ako keby ste si vnútorne hovoril či hovorila: “Musím svoju mužskosť/ženskosť dokázať.”

Preto sa musí normálny heterosexuálny človek, skôr než vstúpi do intímnejšieho vzťahu k osobe druhého pohlavia, do tejto osoby zamilovať, a teda aj eroticky! Niekedy, nie je to však pravidlom, však sa ale môže stať i to, že môže trvať i určitú dlhšiu dobu, než sa vyliečená bývalá homosexuálne postihnutá osoba, ktorá emocionálne dorastá – i po svojom vyliečení z homosexuality – dostane do tohoto úplne vrcholného štádia, ktoré bude korunovať uzavretím normálneho heterosexuálneho manželstva.

Niektorí lekári a psychoterapeuti, ktorí sa profesionálne venujú liečbe homosexuality síce zastávajú ten názor, že pre Vás vyliečených bývalých homosexuálov a bývalé lesbičky je vo všeobecnosti údajne vraj lepšie vyčkať než do normálneho heterosexuálneho manželstva vstupovať príliš zavčasu po vyliečení s tým, že údajne vraj toto normálne heterosexuálne manželstvo nie je priamy cieľ Vášho zápasu o pohlavnú normálnosť a teda, že by sa údajne vraj nemal umelo a kŕčovito stavať ako hlavný cieľ.

Ja osobne sa však ale na základe toho všetkého čo som si o homosexuálnom psychopatickom a neurotickom postihnutí mohol prečítať v cudzojazyčnej odbornej vedeckej literatúre sa však ale práve naopak prikláňam k presne opačnému úsudku a som teda toho názoru, že aby ste mal či mala čo najdokonalejšiu istotu, že Vaše vyliečenie bolo úplné, že by ste si uzavretie úplne normálneho heterosexuálneho manželstva mal či mala postaviť ako svoj najvyšší cieľ, ktorý bude Vašou nádhernou korunou víťazstva v liečbe nad tou Vašou niekdajšou odporne hnusnou a zvrhlou homosexualitou.

Keď ste ešte bol či bola v dôsledku Vašej niekdajšej neurózy “dieťaťom” či “teenagerom” mnohé o prirodzenej láske medzi mužom a ženou ste nechápal či nechápala! A až sa Vám podarilo zbaviť sa Vašej neurózy, tak ste si či už naraz alebo postupne začal uvedomovať to vzájomné heterosexuálne napätie medzi mužom a ženou, pochopil či pochopila ste čo je to dospelá láska medzi mužom a ženou, a že by to bolo veľmi vhodné tiež aj pre Vás.

Na úplný záver Vám už chcem povedať iba toľko, aby ste nezneužíval druhého, aby ste posilnil svoju už rastúcu heterosexualitu. Je tu totiž určité nebezpečenstvo, že človek znova upadne do infantility detinstva v dôsledku vzťahu, ktorý je zameraný na sexualitu a nie na skutočnú lásku.

A vôbec! Ani ako heterosexuál zásadne nikdy nezačínajte intímny vzťah, ak Vám nie je jasné, že okrem erotickej príťažlivosti ide o skutočnú obojstrannú lásku, a to v takej miere, že si obaja – muž i žena úprimne želáte uzavrieť celoživotné manželstvo v ktorom si budete vo vzájomnej láske obaja plne verní až do Vašej smrti!

 

Zoznam použitej vedeckej odbornej ale i pomocnej literatúry:

Stekel, W. Psychosexueller Infantilismus. Vienna: Urban & Schwarzenberg, 1922.

Adler, A. Das Problem der Homosexualität. Zeitschrift der Individualpsychologie, 1930, Beiheft I.

Janssens, G. J. B. A. Medisch-psychiatrische beschouwingen en therapie der homosexualiteit; in: Het vraagstuk der homosexualiteit. Roermond: Romen, 1939.

Horney, K. Neurosis and Inner Growth. New York: Norton, 1950.

Rogers, C. R. Client-Centered Therapy. Boston: Houghton, 1951.

Stern, K. The Pillar of Fire. New York: Harcourt, Brace & Company, 1951.

Kallmann, F. J. Comparative Twin Studies on the Genetic Aspects of Male Homosexuality. Journal of Nervous and Mental Disease, 1952.

Murray, H. A. Explorations in Personality. New York: Oxford University Press, 1953.

Van Lennep, D. J., Rümke, A. C. & Houwink, R. H. Report On a Study of a Number of Overt Homosexual Male and Female Subjects. Utrecht: Rijks Universiteit, Institute of Clinical Psychology, 1954.

Bergler, E. Homosexuality: Disease or Way of Life? New York: Hill & Wang, 1957.

Arndt, J. L. Een bijdrage tot het inzicht in de homoseksualiteit. Geneeskundige Bladen, 1961.

Missildine, W. H. Your Inner Child of the Past. New York: Simon & Schuster, 1963.

Mohr, J. W., Turner, R. E. & Jerry, M. B. Pedophilia and Exhibitionism: A Handbook. Toronto: University of Toronto Press, 1964.

Hanson, D. Homosexuality: The International Disease. New York: L.S. Publications, 1965.

Schofield, M. The Sexual Behaviour of Young People. London: Little, Brown & Company, 1965.

Van Den Aardweg, G. J. M. De neurose van Couperus. Nederlands Tijdschrift voor de Psychologie, 1965.

Gundlach, R. H. & Riess, B. F. Birth Order and Sex of Siblings in a Sample of Lesbians and Nonlesbians. Psychological Reports, 1967.

Stampfl, T. G. & Levis, D. J. Essentials of Implosive Therapy. Journal of Abnormal Psychology, 1967.

Harris, T. A. I’m, You’re OK. London: Pan Books, 1973.

Frankl, V. Paradoxical Intention and Dereflexion. Psychotherapy: Theory, Research and Practice. 1975.

Bell, A. P. & Weinberg, M. S. Homosexualities: A Study of Diversity Among Men and Women. New York: Simon & Schuster, 1978.

Dannecker, M. Der Homosexuelle und die Homosexualität. Frankfurt: Syndikat, 1978.

Baruk, H. Menschen wie Wir. Düsseldorf/Vienna: Econ Verlag, 1979.

Hatterer, L. J. The Pleasure Addicts. South Brunswick/New York: Barnes & Yoseloff, 1980.

Herink, R., ed. The Psychotherapy Handbook. New York: The New American Library, 1980.

McWhirter, D. P. & Mattison, A. M. The Male Couple: How Relationships Develop. Englewood Cliffs, N.J.: Prentice-Hall, 1984.

Van Den Aardweg, G. J. M. Parents of Homosexuals: Not Guilty? American Journal of Psychotherapy, 1984.

Baldwin, J. The Price of the Ticket. London, 1985.

Green, R. Gender Identity in Childhood and Later Sexual Orientation: Follow-up of 75 Males. American Journal of Psychiatry, 1985.

Stoller, R. J. & Herdt, G. H. Theories of Origins of Male Homosexuality. Archives of General Psychiatry, 1985.

Van Den Aardweg, G. J. M. Homosexuality and Hope. Ann Arbor, MI: Servant Publications, 1985.

Van Den Aardweg, G. J. M. On the Origins and Treatment of Homosexuality: A Psychoanalytic Reinterpretation. New York: Praeger, 1986.

Green, R. The ”Sissy Boy Syndrome” and the Development of Homosexuality. New Haven/London: Yale University Press, 1987.

Hockenberry, S. L. & Billingham, R. E. Sexual Orientation and Boyhood Gender Conformity: Development of the Boyhood Gender Conformity Scale. Archives of Sexual Behavior, 1987.

Escrivá de Balaguer, J. The Forge. New Rochelle, N.Y.: Scepter Press, 1988.

Korver, H. & Govaars, R. Laatste biecht van een drugsplayboy. The Telegraaf, 23.7.1988.

Siering, U. Männliche Identität und Initiation im erzählerischen Werk von James Baldwin. Thesis. Kassel, 1988.

Isay, R. A. Being Homosexual: Gay Men and Their Development. Harmondsworth: Penguin, 1989.

Bailey, J. M. & Pillard, R. C. A Genetic Study of Male Sexual Orientation. Archives of General Psychiatry, 1991.

Howard, J. Out of Egypt. Speldhurst, Kent: Monarch Publications, 1991.

Cameron, P. et al. The Life Span of Homosexuals. Washington: Family Research Institute, 1991.

LeVay, S. A Difference in Hypothalamic Structure Between Heterosexual and Homosexual Men. Science, 1991.

Nicolosi, J. Reparative Therapy of Male Homosexuality. Northvale, N.J./London: Jason Aronson, 1991.

Cameron, P. Medical Consequences of What Homosexuals Do. Washington: Family Research Institute, 1992.

Alan Guttmacher Institute. The Sexual Behavior of Men in the U.S. Family Planning Perspectives, 1993.

Byne, W. & Parson, B. Human Sexual Orientation. Archives of General Psychiatry, 1993.

Cameron, P. The Gay Nineties. Franklin, TN: Adroit Press, 1993.

Hamer, D. H., Hu, S., Magnuson, V. L., Hu, N. & Pattatucci, A. M. L. A Linkage Between DNA Markers of the X Chromosome and Male Sexual Orientation. Science, 1993.

Lejeune, J. Letter To the author, 27.11.1993.

Risch, N. Squires-Wheeler, E. & Keats, B. J. B. Male Sexual Orientation and Genetic Evidence. Science, 1993.

Schnabel, P. De ontwikkeling van de mannelijke homoseksualiteit volgens psychoanalyticus Richard A. Isay. Nieuwe Rotterdamsche Courant, 24.7.1993.

Wilson, J. Q. The Moral Sense. New York: The Free Press, 1993.

Byne, W. The Biological Evidence Challenged. Scientific American, 1994.

Cameron, P. The Truth about ”Gay Parents”. Washington: Family Research Institute, 1994.

Wellings, K. et al. Sexual Behaviour in Britain. Harmondsworth: Penguin, 1994.

Van Den Aardweg, G. J. M. Selbsttherapie von Homosexualität. Leitfaden für Betroffene und Berater. Neuhausen-Stuttgart: Hänssler-Verlag, 1996.

 

Ešte niekoľko mojich skromných myšlienok na úplný záver:

Pri písaní tejto skromnej práce som bol motivovaný úprimnou túžbou pomôcť tým z Vás homosexuálov a lesbičiek, ktorí sa úprimne chcete vyliečiť z tej Vašej odporne hnusnej a zvrhlej homosexualitity!

Mojim úmyslom nebolo písať nejakú klasickú vedeckú prácu, a preto ani túto prácu nie je možné v žiadnom prípade považovať za nejakú vedeckú prácu. Ide iba o veľmi jednoduché neformálne dielo, ktoré ako pevne dúfam bude veľmi dobre zrozumiteľné úplne všetkým homosexuálom a lesbičkám, ako aj všetkým ich laickým terapeutom, liečiteľom, sprievodcom, rodičom, príbuzným a známym, ako aj všetkým ostatným osobám, ktorých nech už s akýchkoľvek dôvodov zaujíma toto téma, a to bez ohľadu na Váš profesný stav či vzdelanie.

Napriek tomu však ale, že táto skromná práca nemá ani len tie najzákladnejšie náležitosti vedeckej práce možno konštatovať, že všetky informácie uvedené v tejto práci sú informácie pravdivé, všetky popisy reálnej situácie, komentáre, ako aj terapeutické návody na liečbu včítane testov sú plne vyvážené a objektívne.

Slúžiť ľuďom podľa svojho najlepšieho vedomia a svedomia považujem za svoju kresťanskú povinnosť. Keby nás bolo napríklad viacej, tak jeden z nás by si vzal napríklad na mušku problematiku starobných dôchodcov, druhý problematiku invalidných dôchodcov, tretí nemocenské poistenie, štvrtý problematiku nezamestnaných, piaty problematiku bezdomovcom, respektíve problematiku bezdomovcov a veľmi chudých nezamestnaných a šiesty napríklad Vás postihnutých homosexuálov a lesbičky, ktorí tiež veľmi potrebujete aby Vám prišiel niekto na pomoc namiesto planého blábolenia o údajnej nevyliečiteľnosti homosexuality či o tom, že homosexualita je údajne vraj normálna a preto by sta sa vraj vôbec ani nemali z tej odporne hnusnej a zvrhlej homosexuality liečiť.

Ale na všetku prácu som iba ja sám. A iba ja sám navštevujem rôzne knižnice a archívy, v ktorých na ich verejných počítačoch píšem aj tieto práce – v časových dimenziách v ktorých mi to v týchto knižniciach a archívoch dovolia – ktoré sú ako dúfam nielen adresované, ale tiež aj užitočné ľuďom, ktorí túto moju nezištnú bezplatnú pomoc potrebujú.

Preto ak chcete mi nejako pomôcť, najviac mi pomôžete tým, že mi nebudete absolútne nič písať!

Ak mi totiž nikdy nenapíšete absolútne žiadny email, prispejete tým k tomu, že týchto emailov najrôznejších obsahov ktoré denne dostávam bude aspoň o niečo menej. Bude to hlavne prejav Vášho altruizmu voči ostatným ľuďom, pretože čím menej emailov dostanem, tým viacej volného času budem mať na to, aby som písal tieto svoje prácu, u ktorých dúfam, že by aspoň niektorým ľuďom potrebujúcim nejakú pomoc mohli byť nejako užitočné.

 

Povedie v budúcnosti homofašistická diktatúra k miliónom povraždených, umučených a popravených za ich tzv. "homofóbiu" ???

Vážení, ja som zásadne proti akýmkoľvek "nadprávam" či privilégiám pre homosexuálov, ako aj konkrétne teraz v súčasných aktuálnych podmienkach dnešnej Českej republiky som zásadne proti akýmkoľvek nárokom homosexuálnych "párov" na adopciu detí. Som toho názoru, že apriórny nárok na adopciu dieťaťa nemá nikto. Dieťa nie je hračka. A práve naopak dieťa má nárok na normálne prirodzené životné prostredie, tj. právo na jednu mamičku a jedného otecka ako to zariadila príroda už od počiatku čo je ľudstvo ľudstvom, ak nie ešte skôr. Veď ako k tomu tie nešťastné deti prídu keď je uvrhnete do pazúrov dvoch chorých perverzných úchylov? Fotografie z rôznych "Gay pride" kde môžeme vidieť rôznych nahých či polonahých homosexuálov exhibujúcich sa v uliciach veľkomiest ukazujú jednoznačne o koho ide a ďalší komentár je preto úplne zbytočný. A Vy týmto ľuďom chcete dať na milosť a nemilosť naše deti???

Iba by som snáď ale ešte dodal, že v súvislosti s referendom o ochrane detí a rodiny, ktoré sa uskutočnilo dňa 7.2.2015 na Slovensku sa nezávislí novinári spýtali niekoľkých desiatok bývalých chovancov z detských domovov v akej rodine by dali prednosť či heterosexuálnej alebo homosexuálnej. Všetky tieto bývalé deti z detských domovov a dnes už mladí dospelí ľudia jednoznačne odpovedali, že by dali prednosť heterosexuálnej rodine tvorenej jedným mužom a jednou ženou.

Ba dokonca potom dostali ešte druhú otázku, v ktorej sa ich spýtali čomu by dali prednosť, či tomu, že by si ich adoptovala homosexuálna "rodina" alebo tomu že i naďalej zostanú žít v detskom domove. Všetky tieto bývalé deti z detských domovov sa jednoznačne vyjadrili v tom zmysle, že by radšej zostali v detskom domove než by mali byť adoptovaní homosexuálnou "rodinou".

Spýtať sa aktuálne tých detí ktoré žijú v detských domovoch na Slovensku nedovolili riaditelia týchto domovov a ani príslušný rezortný minister (dobre vedeli prečo!!!), avšak aj vyjadrenia bývalých chovancov detských domovov ktorí už dosiahli veku 18 rokov a ktorým už nemohli zabrániť vypovedať ukazuje jednoznačne na to čo chcú samotné deti, ktorých sa do tej doby nikto na to nepýtal. Myslím si, že ich vôľu by mali dospelí rešpektovať, že sa nenašiel nikto kto by si prial byť adoptovaný homosexuálnou "rodinou" a že všetci by dokonca uprednostnili zotrvaniu v detskom domove pred takouto adopciou homosexuálnym "párom".

Ostatne vzhľadom k hypersexualite a promiskuite homosexuálov majúcich často stovky ba niekedy i tisíce sexuálnych "partnerov" je rozprávanie o rodine, páru či monogamii u homosexuálov prinajmenšom smiešne. A týmto ľuďom chcete dať deti? Ako tie deti k tomu prídu??

A na záver by som chcel povedať, že sa veľmi obávam, že celá táto salámová metóda homosexualizácie spoločnosti povedie až k homofašistickej totalitnej diktatúre dvadsiatehoprvého storočia, ktorá pokrytecky pod zámienkou údajných ľudských práv hodlá ľudské práva postaviť proti človeku a porušovanie ľudských práv hodlá vydávať za ľudské práva, a teda táto pod falošnou maskou údajných "ľudských práv" nastupujúca homosexualistická totalitná diktatúra dvadsiatehoprvého storočia bude znamenať v budúcnosti možno aj milióny povraždených, umučených a popravených za ich tzv. "homofóbiu", a teda môže byť v budúcnosti homofašistický režim ešte horšou totalitnou diktatúrou než bola diktatúra komunizmu a fašizmu v dvadsiatom storočí.

Viacej na téma homofašismu a nadvláde homosexualistickej ideológie sa dočítate na týchto dvoch miestach:

http://www.henryklahola.nazory.cz/Homofasizmus.htm

http://www.henryklahola.nazory.cz/5Etap.sk.htm

Toto stanovisko dňa 21.7.2015 napísal

JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola





Zaujalo Vás to? Ak áno, tak Vám doporučujem prečítať si ešte aj tieto zajímavé práce:

1./Henryk Lahola : Sociální spravedlnost a ekonomicky maximálně výkonná i spravedlivá ekonomická revoluce a revoluční stát i manifest. (po česky i po slovensky) Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Revoluce.htm

2./Henryk Lahola :Ženy jsou ve společnosti privilegovány a muži diskriminováni. Feminismus či feminizmus nebo antifeminismus či antifeminizmus nebo maskulinismus či maskulinizmus. Feministky či maskulinisti nebo maskulinisté. (po česky i po slovensky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Femini.htm

3./Henryk Lahola : Bezdomovec a nezaměstnaný. Bezdomovci a nezaměstnaní. Práce o chudobných lidech a sociální problematika adresována zejména pro chudobné lidi. (po česky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Bezdomovci.htm

4./Henryk Lahola : Slobodní murári. Svobodní zednáři. Konkrétne fakty o celosvetovej nadvláde slobodných murárov - svobodných zednářů. (po slovensky), Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Nadvlada.htm

5./Henryk Lahola : Svobodní zednáři a svobodné zednářství - slobodomurári a slobodomurárstvo. Počátky svobodných zednářů - počiatky slobodomurárstva. Z kuchyně svobodných zednářů - z kuchyne slobodomurárskej., Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Slobodomurari.htm

6./Henryk Lahola : Demokracia a etika. Úvaha o súčasnej "demokracii". O celosvetovom monopole svobodozednářských či slobodomurárskych masmédií., Babice 2009, publikováno i na www.henryklahola.nazory.cz/Demokracia.htm

7./Henryk Lahola: Homosexualita i pedofilie je maximálně, vrcholně odporná a hnusná zvrhlost! Protest věřícího křesťana proti homosexuálnímu znásilnění překladu Písma svatého do češtiny. Táto práca je napísaná po česky, a nachádza sa na adrese www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm , kde sú okrem iného aj konkrétne popísané podlé plány slobodných murárov či česky svobodných zednářů na zlikvidovanie katolíckej cirkvi, kresťanstva a akéhokoľvek náboženstva vôbec.

8./Henryk Lahola: Sexuálni psychopati. Sexuální psychopaté. Ako sú sexuálni psychopati chorí? Jak jsou sexuální psychopati nemocní? Táto práca je napísaná po slovensky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/sex.htm

9./Henryk Lahola: Homosexualita i pedofilie je maximálně, vrcholně odporná a hnusná zvrhlost! Táto práca je napísaná po česky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/buz.htm

10./Henryk Lahola: O fenoménu takzvané “jiné sexuální orientace”. Moje osobní stanovisko k fenoménu homosexuality. Doporučení mladým lidem v případě jejich podezření na homosexualitu. Táto práca je napísaná po česky na adrese www.henryklahola.nazory.cz/Buzer.htm

 

© JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola, 2009

 

Späť na hlavnú stránku!