wz

Zpět na hlavní stránku!

Vatikán a vatikánske orgány úrady, pápežská rímska kúria, vatikánsky štátny sekretariát, kongregácia, svätá stolica, prefekt, kardináli, vatikánske štátne občianstvo, Mestský štát Vatikán.

Charakter Mestského štátu Vatikán, jeho podstata zmysel a účel, ako aj jeho obyvateľstvo a štátne občianstvo.

V čele Vatikánu stojí pápež. Kontinuita a stabilita je jedným zo základných rysov pápežstva, v dôsledku čoho princípy riadenia jeho orgánov majú hlboké historické korene. Pápežská rímska kúria vznikla už v staroveku a trvá dodnes. Komplementárnym doplnením tejto stability je pružnosť. Niektoré dnešné vatikánske úrady Svätého stolca majú za sebou bohatú históriu celých storočí, iné vznikli iba relatívne nedávno, často fúziou, alebo rozdelením úradov predošlých.

Z celkového atypického charakteru vatikánskeho mestského štátu, ktorého hlavným zmyslom – na rozdiel od ostatných štátov – ostatne je slúžiť ako opora náboženského poslania pápeža ako hlavy katolíckej cirkvi, ktorého význam existencie spočíva dnes najmä v tom, že pápež nežije na žiadnom takom území, kde by bol podriadený moci nejakého svetského štátu, ale na zvrchovanom území svojho vlastného symbolického štátu, ktorý je podľa medzinárodného práva verejného prakticky všetkými štátmi sveta uznávaný a medzinárodne garantovaný ako plne zvrchovaný subjekt verejného medzinárodného práva, čo pápežovi aspoň teoreticky poskytuje úplnú nezávislosť od akejkoľvek inej verejnej moci ostatných štátov sveta. Vatikán síce podobne ako ostatné štáty pozná inštitúciu vatikánskeho štátneho občianstva, avšak nemá obyvateľstvo v pravom slova zmysle. Aspoň teda rozhodne nie obyvateľstvo v zmysle takého demografického zloženia, ktoré by bolo podobné demografickej štruktúre ostatných obvyklých štátov sveta.

2./ Bývalé Československo má celkom štyroch kardinálov: dvoch Čechov a dvoch Slovákov.

Medzi Čechoslovákmi sú až štyria kardináli: Miloslav Vlk, Tomáš Špidlík, Jozef Tomko a Ján Chrizostom Korec.

Pápež je z čisto formálneho hľadiska absolutistický suverén. V skutočnosti však ale sa pápež neobíde bez opôr. V prípade pápeža týmito jeho inštitucionálnymi i faktickými oporami sú v prvom rade najmä kardináli, ktorí vedľa svojej funkcie voličov pápeža, ktorá im umožňuje aspoň v hrubých obrysoch určiť “líniu” každého budúceho pontifikátu, majú mnoho úkolov aj v období medzi konkláve. Sú prednými poradcami momentálneho pápeža a stoja v čele všetkých významných úradov pápežskej rímskej kúrie.

Bývalé Československo má celkovo až štyroch kardinálov: dvoch Slovákov a dvoch Čechov. Medzi Slovákmi Jozef Tomko a Ján Chrizostom Korec a medzi Čechmi Tomáš Špidlík a Miloslav Vlk sú kardinálmi. Ak vezmeme do úvahy, že my Čechoslováci tvoríme iba pätnásťmilionový národ a máme štyroch kardinálov, zatiaľ čo celkovo na našej planéte Zemi sa nachádza viac než päť miliárd obyvateľov, na ktorých pripadá asi 150 kardinálov, je celkom zjavné, že katolícka cirkev priznáva nám oveľa vyššiu “váhu”, než koľko by na nás z matematického hľadiska pomerného zastúpenia pripadalo.

A s pontifikátom momentálneho pápeža sú všetci kardináli vo vysokých funkciách úzko zviazaní, pretože smrťou tohoto pápeža ich funkcie zanikajú. V období medzi smrťou starého pápeža a zvolením nového pápeža riadia Štátny sekretariát, kongregácie atď. ich sekretári.

3./ Pápež a skutočná právomoc a postavenie pápeža v praxi.

Pápež je síce formálne absolútnym monarchom, v skutočnosti však ale jeho moc je značne obmedzená.

Tak ako v minulosti, tak i v najnovšej dobe po roku 1929 kedy na základe lateránskych dohôd medzi Svätým stolcom a Talianskom vznikol vatikánsky mestský štát, z povahy Mestského vatikánskeho štátu vyplýva, že význam vatikánskych orgánov a úradov zaisťujúcich jeho vnútornú administratívu sa takmer úplne stráca v tieni dôležitosti tých inštitúcií, ktoré hlave tohoto Mestského štátu Vatikán (pápežovi) asistujú pri výkone samotným Ježišom Kristom zvereného poslania najvyššieho veľkňaza katolíckej cirkvi. V priebehu storočí došlo k celej rade menších i väčších reorganizácií pápežskej kúrie, z nich niektoré boli zásadné. V relatívne novšej dobe to platí o reforme pápežskej kurie uskutočnenej za pápeža Sixta V. (pápežom bol v rokoch 1585 – 1590), a najmä o reorganizácii pápežskej kurie, ku ktorej pristúpil v roku 1908 pápež svätý Pius X. (pápežom bol v rokoch 1903 – 1914), a ktorá priniesla celkovú reštrukturalizáciu pápežskej administratívy. Táto reforma spočívala najmä v dôslednom a jednoznačnom rozdelení pápežských úradov podľa ich druhu. Od tejto doby rímska pápežská kúria sa dôsledne člení na kongregácie, tribunály a officia – tj. úrady.

Vatikán má formálny charakter absolutistickej monarchie, nemá žiadnu ústavu a ani žiadny parlament, a jeho jediným demokratickým prvkom je tá skutočnosť, že pápež je slobodne volený zborom všetkých kardinálov katolíckej cirkvi prakticky na doživotie. Pápeža volia kardináli. Všetky ostatné funkcie vo vatikánskom aparáte potom zvolený pápež môže obsadiť – aspoň čisto teoreticky – “svojimi ľuďmi”. Za pápeža môže síce byť – bez ohľadu na svoj pôvod, národnosť, či štátne občianstvo - zvolený ktokoľvek z kardinálov (formálne sa dokonca uvádza, že ktorýkoľvek katolík – muž!!), avšak tento kardinál, prinajmenšom po tom, čo bol kardinálmi zvolený za pápeža, musí obligatórne sídliť v Ríme (respektíve na teritóriu rímskej arcidiecéze). Najvýraznejší príklad v tomto ohľade je zvolenie kardinála a krakovského arcibiskupa Karola Wojtylu, ktorý následne ako pápež Ján Pavol II. (pápežom bol v rokoch 1978 – 2005) musel opustiť svoju rodnú krakovskú arcidiecézu i rodné Poľsko a presídliť do Ríma.

V praxi však ale pápež v personálnych otázkach, tj. pri obsadzovaní úradov a funkcií si nepočína prakticky nikdy úplne svojvoľne ako nejaký despota či diktátor. Ale do istej mieri každý pápež pri obsadzovaní úradov a menovania do funkcií prihliada k názorom kolégia kardinálov a ostatných svojich spolubratov v biskupskej službe, kuriálnych úradov, miestnych cirkví v jednotlivých krajinách sveta, ba dokonca v najširšom slova zmysle i k názorom verejnosti ako takej. Najmä taký pápež, ktorého masmédia onálepkovali puncom “konzervatívca”, by bol – ako údajne “netolerantný človek” - týmito masmédiami vykreslený vo veľmi zlom svetle, ak by si počínal úplne autoritatívne, a všetky tieto funkcie a úrady by skutočne v úplnosti či vo výrazne prevažujúcej miere obsadil doslova iba “svojimi ľuďmi”. Nie je preto ničím neobvyklým, že do vysokých funkcií a do čela dôležitých úradov pápeži často vymenujú aj tých kardinálov, o ktorých možno podľa všetkých okolností rozumne predpokladať, že dotyčného pápeža za pápeža v konkláve celkom určite nevolili (respektíve volili iných kandidátov na pápeža).

A to sa týka nielen rozhodovania sa pápeža v personálnych otázkach, ale aj ostatnej riadiacej činnosti pápeža vôbec. Pápež síce aspoň čisto teoreticky a formálne má postavenie absolutistického monarchu, v skutočnosti však ale v praxi moc pápeža nie je úplne neobmedzená. Hoci Vatikán nemá písanú ústavu, prakticky však ale i Vatikán má svoje písané zákonodarstvo, súbor kánonov, ktoré síce pápež môže meniť, ale nie ľubovolne prekračovať. Vzhľadom k tomu, že pápež ako námestník Ježiša Krista na zemi je v otázkach viery a morálky neomylný, podobne tak aj aktuálny pápež nemôže si spravidla dovoliť úplne ignorovať názory predošlých pápežov; ako napríklad obsah encyklík a iných dokumentov predošlých pápežov. Pričom meritórne rozhodnutia predošlých pápežov prednesených záväzným spôsobom “ex cathedra” v otázkach viery a morálky sú obligatórne záväzné aj pre všetkých ostatných pápežov, ktorí po ňom v budúcnosti sa stanú pápežmi, a nie je v moci žiadneho pápeža - bez ohľadu na jeho osobný názor – na tejto platnosti a záväznosti čokoľvek zmeniť. Okrem toho ešte oveľa väčšie obmedzenie pre pápeža predstavuje celá dvojtisícročná tradícia katolíckej cirkvi v podobe tisícov najrozličnejších nepísaných pravidiel, ktoré vznikli a presadili sa v priebehu vekov trvania inštitúcie pápežstva.

4./ Najvyšší úrad “Štátny sekretariát” a jeho šéf Štátny tajomník či Štátny sekretár.

Štátny sekretariát je najvyšší Úrad, ktorý stojí v čele všetkých kuriálnych úradom rímskej pápežskej kúrie.

V čele všetkých kuriálnych úradov sa nachádza Štátny sekretariát. V čele Štátneho sekretariátu stojí Štátny tajomník či Štátny sekretár. Hneď po samotnom pápežovi je tento Štátny tajomník či Štátny sekretár druhým najvyšším predstaviteľom katolíckej cirkvi, a niet preto divu, že kardinál, ktorého pápež vymenoval do funkcie Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára je doslova “pravou rukou” pápeža. Funkcia tohoto Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára zaniká nielen vzdaním sa funkcie či odvolaním z funkcie, prípadne úmrtím Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára, ale obligatórne táto funkcia Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára zaniká vždy tiež úmrtím toho pápeža (a teoreticky i odstúpením pápeža, keby k tomu došlo), ktorý dotyčného kardinála do funkcie Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára vymenoval. Štátnym tajomníkom či štátnym sekretárom môže síce byť – bez ohľadu na svoj pôvod, národnosť, či štátne občianstvo - vymenovaný ktokoľvek z kardinálov, avšak tento kardinál, prinajmenšom po tom, čo sa nastúpi do funkcie Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára, musí podobne ako pápež tiež obligatórne sídliť v Ríme.

Funkcia Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára je veľmi starobylá, pod týmto názvom táto funkcia existuje od sedemnásteho storočia. Dnešná podoba Štátneho sekretariátu je z roku 1988 a je produktom mnohých reorganizácií pápežskej kurie. V roku 1988 prešli do kompetencie Štátneho sekretariátu záležitosti, ktoré po reforme svätého pápeža Pia X. vykonávala Kongregácia pre mimoriadne cirkevné záležitosti., ktorá za pápeža Pavla VI. (pápežom bol v rokoch 1963 – 1978) obdržala názov Rada pre verejné cirkevné záležitosti, a ktorú pápež Jan Pavol II. (pápežom bol v rokoch 1978 – 2005) inkorporoval do Štátneho sekretariátu.

5./ Oddelenie pre všeobecné záležitosti a oddelenie pre styky so štátmi.

Štátny sekretariát sa člení na Oddelenie pre všeobecné záležitosti a oddelenie pre styky so štátmi.

Tento Štátny sekretariát sa ďalej člení na dve oddelenia. Jedným oddelením je Oddelenie pre všeobecné záležitosti a tým druhým oddelením je Oddelenie pre styky zo štátmi. Oddelenie pre všeobecné záležitosti je považované za dôležitejšie než Oddelenie pre styk so štátmi, má aj početnejší personál, a Námestník pre všeobecné záležitosti – sostituto per gli affari generali – ako doslova znie úradný titul predstaviteľa Oddelenia pre všeobecné záležitosti je z titulu tejto funkcie súčasne aj zástupcom samotného Štátneho tajomníka či Štátneho sekretára. Zatiaľ čo do pôsobnosti Oddelenia pre všeobecné záležitosti spadajú v prevažujúcej miere najmä takzvané “vnútorné” záležitosti, a v menšej miere niektoré takzvané “zahraničné” záležitosti; do pôsobnosti Oddelenia pre styky so štátmi spadajú iba niektoré takzvané “zahraničné” záležitosti.

Do oblasti pôsobnosti Oddelenia pre všeobecné záležitosti spadajú tieto kompetencie:

1./ Sekcia pre styk s medzinárodnými organizáciami – patria sem nielen katolícke organizácie, ale aj ostatné významné inštitúcie ako napríklad OSN, FAO, UNESCO, Rada Európy atď. Táto sekcia riadi aj diplomatov zastupujúcich Vatikán u týchto inštitúcií, pripravuje tiež účasť Svätého stolca na medzinárodných konferenciách atď.

2./ Sekcia informácií a dokumentácie – kam spadá aj prekladateľská služba oficiálnych prekladov pápežských dokumentov, rozosielanie blahoprajných telegramov a písomných pápežských požehnaní, expedícia pošty celej pápežskej kurie, archivácia akt atď.

3./ Dohľad nad médiami – kam spadá dohľad nad vatikánskymi periodikami, radio Vaticana, vatikánske televízni centrum a oficiálne webové stránky www.vatican.va

4./ Sekcia osobného oddelenia – pripravuje najmä podklady pre nominácie pápežských diplomatov a kuriálnych úradníkov. Nie však menovanie biskupov;

5./ Šifrovacia služba - ktorú priamo riadi samotný šéf, tj. “Námestník pre všeobecné záležitosti”. Náplňou jej činnosti sú šifrované správy pre nunciatúry;

6./ Sekcia pre styk s kuriálnymi úradmi – prijíma akty od týchto úradov, a posiela ich tam, kam sú určené, celá kuria je takto riadená z jedného centra;

7./ Právna sekcia – rieši takzvané “vnútorné” právne veci, najmä vzájomné kompetenčné spory medzi jednotlivými kuriálnymi úradmi;

8./ Kancelária apoštolských listov – príprava a expedícia pápežských dokumentov;

9./ Sekcia pre rády a vyznamenania;

10./ Protokol.

Do oblasti pôsobnosti Oddelenia pre styky so štátmi spadajú tieto kompetencie:

1./ Diplomatická služba – diplomatické styky s jednotlivými subjektami medzinárodného práva. Inými slovami sa prakticky jedná o diplomatické styky najmä so štátmi, ale takým subjektom medzinárodného práva ako je napríklad aj Zvrchovaný rád maltských rytierov, ktorý tiež je akreditovaný u Svätej stolice;

2./ Sekcia osobného oddelenia – v súčinnosti s Kongregáciou pre biskupov rieši otázky menovania biskupov v tých krajinách, kde k vymenovaniu biskupa je zo strany daného štátu vyžadovaný predbežný súhlas štátnych úradov dotyčného štátu;

3./ Sekcia pre reprezentáciu – zaisťuje účasť svätého stolca na medzinárodných konferenciách, jeho reprezentáciu u rôznych inštitúcií a vôbec sleduje všetky záležitosti multimediálnej diplomacie Vatikánu;

4./ Právna sekcia - rieši takzvané “zahraničné” právne veci, najmä uzatváranie konkordátov a podobných zmlúv.

6./ Ďalšími úradmi pápežskej rímskej kurie sú kongregácie na čele s prefektom.

Ďalšími vysokými úradmi pápežskej rímskej kurie sú kongregácie, ktorých šéfom je prefekt.

Ďalšími úradmi pápežskej rímskej kurie sú kongregácie. Názov “kongregácia” v pôvodnom slova zmysle znamenalo “zhromaždenie”. Šéf každej kongregácie má titul “prefekt”. Tento prefekt je vždy kardinálom. Prefektom môže síce byť – bez ohľadu na svoj pôvod, národnosť, či štátne občianstvo - vymenovaný ktokoľvek z kardinálov, avšak tento kardinál, prinajmenšom po tom, čo sa nastúpi do funkcie Prefekta, musí podobne ako pápež a Štátny tajomník či štátny sekretár tiež obligatórne sídliť v Ríme. Príkladom je napríklad dnes už vyše osemdesiatročný kardinál – slovenskej národnosti - Jozef Tomko, ktorý keď bol mladší, tak v určitej časti pontifikátu pápeža Jána Pavla II. zastával funkciu Prefekta kongregácie pre evanjelizáciu národov; a samozrejme, že aj tento slovenský kardinál Jozef Tomko musel v dobe, keď zastával funkciu prefekta obligatórne sídliť v Ríme. Prefekti sú však ale jedinými úradníkmi kongregácií, ktorí majú stanovenú povinnosť sídliť v Ríme. Ostatní úradníci kongregácií túto povinnosť už uloženú nemajú. V jednotlivých kongregáciách, najmä na vyšších riadiacich postov sú týmito quasi vedúcimi tiež veľmi často práve kardináli, ale medzi týmito kardinálmi sú však ako takzvaní “kuriálni kardináli”, ktorí sídlia v Ríme, tak kardináli “mimorímsky”.

Pri porovnávaní Vatikánu s ostatnými obvyklými štátmi, niektorí intelektuáli tvrdia, že vatikánsky Štátny sekretariát zodpovedá v ostatných štátoch sveta najskôr asi nejakému Úradu vlády, ako centrálnemu úradu vládnej exekutívy, ktorá stojí nad všetkými ministerstvami a ostatnými centrálnymi úradmi štátnej moci a správy; a postavenie jeho šéfa Štátneho tajomníka či štátneho sekretára zodpovedá najskôr asi postaveniu akéhosi prvého ministra, premiéra či predsedu vlády. Potom možno túto čisto teoretickú a komparatívnu konštrukciu doplniť o tvrdenie, že kongregácia zodpovedá v ostatných štátoch sveta najskôr asi nejakému ministerstvu, a postavenie prefekta kongregácie možno zas prirovnať k postaveniu ministra, aj keď pravdu povediac z hľadiska obvyklých ministerstiev aké existujú v ostatných štátoch sveta sú tieto “vatikánske ministerstvá” veľmi atypické a neobvyklé; avšak prečo tomu tak je som však už v maximálnej stručnosti vysvetlil v úplne prvej kapitole (v druhom odstavci prvej kapitoly) tejto práce, a preto sa k tomu už nebudem opäť vracať.

Momentálne rímska kuria má týchto kongregácií deväť. Sú to tieto kongregácie:

1./ Congregatio pro Doctrina Fidei – po slovensky približne: Kongregácia pre náuku viery. Táto kongregácia je považovaná za najdôležitejšiu. Prefektom tejto kongregácie – z titulu svojej funkcie – bol až do roku 1988 dokonca samotný pápež, aj keď v praxi na priame riadenie Kongregácie pre náuku viery zostával pápežovi iba málokedy čas. Kardinál, ktorý Kongregáciu pre náuku viery v prípade pápežovej zaneprázdnenosti namiesto pápeža fakticky skutočne riadil mal iba titul tajomníka či sekretára a neskôr od roku 1965 mal titul proprefekta. Priorita dávaná problematike náuky viery a postavenia pápeža v pozícii prefekta Kongregácie pre náuku viery vychádzala z tradičnej predstavy postavenia pápeža, ako nástupcu apoštola svätého Petra, ktorý podľa príkazu nášho Pána Ježiša Krista má “utvrdzovať svojich bratov vo viere” (LK 22, 32). Dôležitý je v tomto kontextu výraz “utvrdzovať”, pretože úlohou pápeža je byť strážcom viery a jej neporušenosti. A ako ukazujú celé dvojtisícročné dejiny pápežstva, pápeži sa osobne síce iba relatívne málokedy aktívne podieľali na vytváraní náuky a teológie, avšak ale zato vždy svojou autoritou pápeži potvrdzovali alebo odmietali tie výsledky, ku ktorým v oblasti viery dospeli teológovia či iní kresťanskí intelektuáli. Kongregácia pre náuku viery je zo všetkých úradov pápežskej rímskej kurie úradom najmenej “politickým”, pretože pri definovaní učenia viery a morálky neberie Svätý stolec zásadovo prakticky žiadne ohľady na názory politikov a ich novinárov propagujúcich homosexualitu, feminizmus, svätenie žien za kňazov, zrušenie celibátu a iné podobné zvrhlosti. Do základných princípov si síce Svätý stolec zo strany politikov a masmédií príliš nenechá hovoriť ani v tých oblastiach, ktoré sa netýkajú viery a morálky, ale v týchto ostatných oblastiach je Svätý stolec predsa len čiastočne brať v úvahu politickú oportunitu prijatých rozhodnutí. Ako názorný príklad tejto čiastočnej politickej oportunity (prípadne pružnosti?) Svätého stolca je napríklad ochota diskutovať zo “svetskými autoritami” o vymenovaní biskupov a s ohľadom na ich názor, vymenovať za biskupa aj takého kandidáta, ktorý vyhovuje katolíckej cirkvi menej než iný kandidát, ak aj tento “horší” kandidát na biskupa tiež splňuje predpoklady plniť úlohy katolíckeho biskupa. Iným príkladom môže byť určitý oportunistický ohľad na to, aký ohlas u masmédií bude mať priznanie “pocty oltára” určitej historickej osobnosti, a v závislosti na tom urýchliť či spomaliť chod procesu jej beatifikácie či kanonizácie, ak sú ináč splnené kritéria pozitívneho výsledku procesu atď.

2./ Congregatio pro Ecclesii Orientalibus – po slovensky približne: Kongregácia pre východné cirkvi. Význam Kongregácie pre východné cirkvi najmä v dnešnej modernej dobe spočíva v pozornosti, ktorú katolícka cirkev venuje vzrastu dôležitosti a významu tých častí katolíckej cirkvi, ktoré z hľadiska svojej liturgie a obradov nenáležia do liturgickej oblasti západného, latinského rímskokatolíckeho rítu. Takým najzaujímavejším prípadom je asi prípad istej oblasti Indie, kam až sa dostal už v prvom storočí po Kristovi apoštol svätý Tomáš, ktorému sa podarilo založiť tam niekoľko desiatok kresťanských obcí. Svätý stolec až do novoveku nemal o ich existencii ani tušenia, a práve tak i títo indickí kresťania netušili nič o Európe a ostatnom svete, a ich liturgia a obrady v dôsledku tohoto svojho izolovaného vývoja je úplne iná než klasická rímskokatolícka liturgia a obrady podľa nášho latinského rítu. Až v novoveku, kedy prišli do Indie prví anglickí kolonizátori, s údivom zistili, že v tejto krajine žijú aj nejakí kresťania. Prevažná väčšina týchto indických kresťanov, ktorí sú potomkovia apoštolskej misie apoštola svätého Tomáša z prvého storočia po Kristovi potom postupne vstúpila do našej katolíckej cirkvi. Pre tento vstup do katolíckej cirkvi bolo síce nevyhnutné stotožniť sa s učením viery a morálky katolíckej cirkvi, ako aj v otázkach organizačných a personálnych akceptovať osobu pápeža, ako najvyššiu hlavu cirkvi. Na druhej strane však ale katolícka cirkev plne rešpektuje ich vlastnú zvláštnu liturgiu a obrady, ktoré v prakticky nezmenenej podobe zostali dodnes. A úplne rovnako je tomu tak aj s inými podobnými orientálnymi či východnými cirkvami – pochádzajúcimi najmä z rôznych častí Ázie a Afriky. V prípade nás Čechoslovákov sú asi najznámejšími gréckokatolícky veriaci, ktorí sú potomkami niekdajších pravoslávnych veriacich, ktorých predkovia sa vrátili do katolíckej cirkvi. Dodnes ich liturgia a obrady sú v podstate úplne rovnaké ako u pravoslávnej cirkvi. Kongregácia pre východné cirkvi vo svojich rukách z väčšej či menšej časti sústreďuje tie kompetencie, ktoré sú pre oblasť latinskej cirkvi rozdelené medzi viacero kuriálnych úradov. Najmä v súčasnosti sa Kongregácia pre východné cirkvi fakticky stala skôr hovorcom východných kresťanov v Ríme než vykonávateľkou vlády Ríma nad východom, a toto postavenie jej tiež dáva väčšie šance pri plnení úloh viesť ekumenický dialóg s  ortodoxnými cirkvami.

3./ Congregatio pro Episcopis – po slovensky približne: Kongregácia pre biskupov. Táto kongregácia sa zaoberá otázkami spojenými s problematikou menovania nových biskupov. Ďalej do oblasti činnosti Kongregácie pre biskupov spadajú otázky zriaďovania nových diecéz, zlučovania či rozdeľovania existujúcich diecéz, zmeny charakteru jednotlivých teritoriálne – správnych jednotiek ako napríklad povyšovanie apoštolských administratúr na biskupstvá, biskupstvá na metropolitné arcibiskupstvá, ale tiež aj odňatie tohoto postavenia či tejto funkcie a najmä tiež riešenia problémov rozhraničovania či zmeny rozhraničenia týchto vyššie spomínaných jednotlivých teritoriálne – správnych jednotiek; v tejto súvislosti by som napríklad zmienil tú skutočnosť, aký veľký politický význam pre prvú Československú republiku v medziobdobí medzi dvoma svetovými vojnami mala ochota Vatikánu vyjsť v ústrety prianiu Československej republiky i prianiu prakticky všetkých Československých, českých i slovenských politických strán naprieč politickým spektrom, a novým rozhraničením diecéz na južnom Slovensku uviesť administratívne hranice jednotlivých diecéz do súladu s Československo Maďarskou štátnou hranicou. Kongregácia pre biskupov organizuje tiež aj styk medzi biskupmi a pápežom, a to najmä návštevy “ad limina apostolorum” tj. k prahom apoštolov (svätého Petra a svätého Pavla), kedy v rámci tejto pravidelnej návštevy raz za päť rokov pravidelne prichádza do Ríma zbor všetkých biskupov určitého teritória (väčšinou sa pod týmto pojmom “teritórium” myslí nejaký štát) za účelom vzájomných porád a konzultácií, najmä však ale preto, aby pápežovi a jeho pápežskej rímskej kúrii poskytli všetky informácie, ktoré sú pre potreby najvyššieho vedenia katolíckej cirkvi mimoriadne dôležité (a ktoré sú riadne zaprotokolované), a o ktorých sa v priebehu svojho päťročného pôsobenia vo funkciách biskupov príslušného teritória (štátu) dozvedeli. Obsah týchto pravidelných porád a konzultácií zboru všetkých biskupov určitého teritória (štátu) s pápežom “ad limina apostolorum” je zásadne vždy tajný, a ja keďže nie som ani kardinál, ani arcibiskup a ani žiadny biskup, tak mi o obsahu týchto rozhovorov nie je absolútne nič bližšieho známe. Vo všeobecnej rovine je známe iba toľko, že tieto pravidelné porady a konzultácie zboru všetkých biskupov určitého teritória (štátu) s pápežom majú ráz a účel najmä náboženský, aj keď je len prirodzené, že v rámci týchto porád a konzultácií kolégia biskupov určitého teritória (štátu) s pápežom “ad limina apostolorum” okrem čisto náboženských vecí, určite informujú pápeža i o pre katolícku cirkev politicky dôležitých a nie príliš známych skutočnostiach, ba možno občas svojím spôsobom aj tajných politických záležitostiach týkajúcich sa teritória či krajiny ich pôsobenia, a radia sa vzájomne s pápežom i o kľúčových politických otázkach a problémov.

4./ Congregatio pro Gentium Evangelizatione – po slovensky približne: Kongregácia pre evanjelizáciu národov. Táto kongregácia má na starosti katolícke misie a katolíckych misionárov; respektíve misijnú činnosť za účelom šírenia katolíckej viery, a to najmä v zaostalých a málo dostupných oblastiach Afriky, Ázie, Austrálie, či respektíve skôr Oceánie, čo je súbor väčších či menších ostrovom pričleňovaných zemepisne k austrálskemu kontinentu. A s touto pozornosťou misijným oblastiam súvisí aj starostlivosť katolíckej cirkvi, s ktorou sa stará o “nových” kresťanov, v tých oblastiach, kde miestni domorodí obyvatelia katolícku vieru iba nedávno prijali, či majú prijať. Katolícka cirkev už tradične pripisuje misiám mimoriadne veľkú dôležitosť.

5./ Congregatio de Institutione Catholica, de Seminaris atque Studiorum Institutis – po slovensky približne: Kongregácia pre katolícku výchovu, semináre a vzdelávacie zariadenia. Táto kongregácia svoju pozornosť venuje celkovému, globálnemu pôsobeniu katolíckych škôl počnúc od katolíckych univerzít a seminárov až po katolícke, cirkevné základné školy. Kongregácia pre katolícku výchovu, semináre a vzdelávacie zariadenia bdie nad tým, aby pri vyučovaní bola zachovávaná integrita katolíckej viery a pomáha miestnym biskupom, prípade rehoľným predstaveným pri zriaďovaní a udržovaní týchto katolíckych škôl, stanovuje pravidlá ich chodu, ale ináč sa do konkrétnej náplni ich činnosti zásadne nemieša.

6./ Congregatio pro Institutis vitae consacratae et Societatibus vitae apostolicae – po slovensky približne: Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života. Táto kongregácia sa zásadne nemieša do vnútorných záležitostí riadenia jednotlivých rádov, rehôľ či kongregácií, ktoré sú vo výlučnej kompetencii ich vlastných rehoľných predstavených, ale iba potvrdzuje ich štatúty a prípadne určuje pravidlá, ktorými sa má riadiť život a činnosť ich členov.

7./ Congregatio de Cultu Divino et Disciplina Sacramentorum – po slovensky približne: Kongregácia pre bohoslužbu a poriadok sviatostí. Táto kongregácia zaisťuje poriadok v oblasti zachovávania liturgických predpisov a platného udeľovania sviatostí. Kongregácia pre bohoslužbu a poriadok sviatostí napríklad v sporných prípadov skúma platnosť udelenia sviatosti kňazstva; taktiež skúma platnosť uzavretia sviatosti manželstva atď.

8./ Congregatio pro Clericis – po slovensky približne: Kongregácia pre klérus. Táto kongregácia sa zásadne nemieša do vnútorných záležitostí diecéz rešpektujúc práva biskupov a biskupských konferencií pri ich riadení, avšak stanovuje pravidlá života, disciplíny, práv a povinností kňažstva, kontrolu stanov kňazských organizácií atď.

9./ Congregatio de Causis Sanctorum – po slovensky približne: Kongregácia pre kauzy svätých. Táto kongregácia zaisťuje poriadok vo sfére kanonizácií a beatifikácií, tj. proces na konci ktorého dôjde alebo nedôjde k vyhláseniu určitej zomrelej osoby za svätú či blahoslavenú.

7./ Záverečný odkaz nielen čitateľovi náboženských webových stránok o Bohu a viere Petrovi!

Odkaz všetkým podobným “čitateľom” náboženských webových stránok o Bohu a viere www.henryklahola.nazory.cz

Budem úprimný Peter, a otvorene Vám poviem, že je to veľká hanba (po česky: hanba = ostuda), že napriek tomu, že ste katolík a ešte k tomu navyše aj vysokoškolák, ktorý študuje s najväčšou pravdepodobnosťou – ako sám vo svojou e-mailu uvádzate – v poslednom ročníku vysokej školy, že ste až tak veľký hlupák, že ako sám tvrdíte “neviete vôbec nič o členení pápežskej rímskej kurie”!

Vzhľadom na to Peter, že ste katolík, navyše údajne, ako tvrdíte vraj veriaci katolík, a k tomu ešte s najväčšou pravdepodobnosťou – ako naznačujete – dokonca o necelý jeden rok sa Vy stanete fakticky intelektuálom (tj.ak sa vám podarí úspešne doštudovať a získať tak príslušný akademický titul magisterského stupňa - Ing.), a v neposlednom rade ste dokonca navyše aj muž (u žien som predsa len skôr ochotný tolerovať ich prípadnú hlúposť!) a pritom ako hlúpe teliatko sa pozeráte na úrady pápežskej rímskej kurie, o ktorých navzdory všetkým vyššie uvedeným skutočnostiam, o ktorých som sa zmienil vyššie v tejto siedmej kapitole nič neviete, ako keby ste len pred minútou spadol na našu planétu Zem z nejakej úplne inej galaxie!

Môžem Vám otvorene povedať Peter, že o tak výdatnej téme, ako je pápežská rímska kuria by viac – menej v podstate vlastne asi takmer každý normálny a obyčajný človek z ulice mohol hravo napísať hoc aj tisíce stránok detailných informácií, a teda nielen týchto stručných “šesť”, ktoré som sa unúval napísať pre Vás ja; pretože nepochybujem ani najmenej o tom, že napríklad aj tá najjednoduchšia a najprostejšia, nevzdelaná, stará babička hoc aj z tej najzapadlejšej a najmenšej dediny (po česky: dedina = vesnice) žijúca kdesi na samote medzi lesmi východného Slovenska v blízkosti ukrajinských štátnych hraníc by Vám – ak by ste sa ju na to spýtal – povedala o pápežskej rímskej kurii, jej úradov, úradníkov, štruktúre a fungovaní toho nepochybne mnohonásobne viac a podrobnejšie, než koľko som ja pre Vás (a eventuálne aj ďalších podobných hlupákov ako ste Vy, ak vôbec azda nejakí existujú!) v tejto superstručnej, primitívnej práci napísal.

Napísal dňa 9.1.2009 JUDr.PhDr.Mgr. et Mgr.Henryk Lahola

Zpět na hlavní stránku!